Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 15CoPr/8/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1317217103 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Walterová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1317217103.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Walterovej a členov senátu JUDr. Márie Hajdínovej a JUDr. Evy Mészárosovej v právnej veci žalobkyne: D.. N. W. , narodená dňa X.X.XXXX, trvale bytom R., Q. č. XXXX/XX, zastúpená JUDr. Martou Srncovou, advokátkou, Bratislava, Seberíniho č. 9, proti žalovanému: Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky, IČO: 42 181 810, Bratislava, Námestie Ľudovíta Štúra č. 1, o určenie neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, o náhradu mzdy, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III. zo dňa 21. júna 2019, č.k. 60 Cpr 10/2017-721, takto r o z h o d o l : I. Rozsudok Okresného súdu Bratislava III. zo dňa 21. júna 2019, č.k. 60 Cpr 10/2017-721, p o t v r d z u j e . II. Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Bratislava III. rozsudkom zo dňa 21.6.2019, č.k. 60 Cpr 10/2017-721, I. žalobu zamietol; II. žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania od žalobkyne v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Vychádzal zo žaloby doručenej súdu dňa 29.9.2017, ktorou sa žalobkyňa po pripustení zmeny žaloby, domáhala voči žalovanému určenia neplatnosti výpovede zo štátnozamestnaneckého pomeru, určenia ďalšieho trvania jej štátnozamestnaneckého pomeru u žalovaného, uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť jej náhradu funkčného platu vo výške po pripustení zmeny žaloby za každý mesiac až do času, keď jej žalovaný umožní pokračovať v práci, alebo do doby, keď súd rozhodne o skončení štátnozamestnaneckého pomeru, ako aj náhrady trov konania. Žalobkyňa žalobu odôvodnila tým, že bola v štátnej službe u žalovaného zaradená v organizačnom útvare služobného úradu: Kancelária ministra - oddelenie vládnej a parlamentnej agendy. Dňa 30.5.2017 vedúca služobného úradu žalovaného z dôvodu zvýšenia efektívnosti práce a efektívneho vynakladania finančných prostriedkov štátneho rozpočtu, vydala rozhodnutie o organizačnej zmene zrušením jedného štátnozamestnaneckého miesta - odborný radca v stálej štátnej službe v organizačnom útvare Kancelária ministra - Oddelenie vládnej a parlamentnej agendy v odbore štátnej služby. Dňa 30.5.2017 na spoločnom zasadnutí zástupcov odborových orgánov so zástupcami služobného úradu žalovaného prerokovala vedúca služobného úradu svoje rozhodnutie o zrušení jej štátnozamestnaneckého miesta, pričom prítomným oznámila, že služobný úrad má voľné štátnozamestnanecké miesto na odbore environmentálnych rizík a biologickej bezpečnosti (sekcia environmentálneho hodnotenia a odpadového hospodárstva) a na odbore rozvoja IKT (sekcia informatiky), ktoré štátnozamestnanecké miesta nie sú pre ňu vhodné vzhľadom na zameranie ukončeného vzdelania štátnej zamestnankyne (Filozofická fakulta Univerzity Komenského Bratislava, študijný program veda o výtvarnom umení) a služobný úrad nemá pre štátnu zamestnankyňu iné vhodné voľné štátnozamestnanecké miesto, ani pracovné miesto pri výkone práce vo verejnom záujme, preto sa navrhuje jej štátnozamestnanecký pomer skončiť uplynutím výpovednej doby podľa § 48 ods. 1 zákona č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe v znení účinnom do 31.5.2017, alebo dohodou. Dňa 30.5.2017 o 13,30 hod. bola pozvaná na osobný úrad služobného úradu vo veci zrušenia štátnozamestnaneckého miesta, kde jej bolo oznámené, že s účinnosťou od 31.5.2017 bola funkcia, ktorú zastávala v služobnom úrade zrušená, že služobný úrad žalovaného má voľné dve štátnozamestnanecké miesta, na ktoré však nespĺňa odborné predpoklady vzhľadom na zameranie ukončeného vzdelania, pričom jej bola zároveň daná možnosť ukončiť štátnozamestnanecký pomer so služobným úradom dohodou alebo výpoveďou. K dohode nepristúpila a osobne prevzala doručovanú výpoveď zo štátnozamestnaneckého pomeru podľa § 47 písm. b/ zákona o štátnej službe, s výpovednou dobou dva mesiace, ktorá uplynula dňa 31.7.2017. Z dôvodu zrušenia miesta jej bolo oznámené, že služobný úrad nemá pre ňu vhodnú prácu a počas výpovednej doby jej poskytuje služobné voľno s náhradou funkčného platu až do uplynutia výpovednej doby. V dôsledku spôsobenej traumy, keďže je samoživiteľkou s jediným zdrojom zo štátnozamestnaneckého pomeru, ktorý u žalovaného vykonávala nepretržite 14 rokov a v čase výpovede dosiahla vek 59 rokov, bola uznaná dňom 26.7.2017 za práceneschopnú s trvaním do 19.9.2017. Dodala, že právne úkony žalovaného vykazujú vážne skutkové a právne nedostatky, na základe ktorých má za to, že skončenie štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou je neplatné, a to: a/ Rozhodnutie o organizačnej zmene zo dňa 30.5.2017 nebolo vydané štatutárnym orgánom služobného úradu podľa § 9 ods. 1 písm. a/ zákona o štátnej službe, teda ministrom, ktorý je zároveň vedúcim voči vedúcemu vo verejnej funkcii (§ 11 ods. 4 zákona o štátnej službe), oprávnenie vedúcej služobného úradu na rozhodovanie o organizačných zmenách nemá oporu v zákone o štátnej službe, v Organizačnom poriadku žalovaného, ani v jeho Štatúte. Podľa § 12 ods. 1 zákona o štátnej službe je vedúci služobného úradu oprávnený konať v služobnom úrade vo veciach štátnozamestnaneckých vzťahov a pracovnoprávnych vzťahov. Postavenie vedúceho služobného úradu, rozsah jeho pôsobnosti vrátane rozhodovacích právomocí upravuje článok 7 Organizačného poriadku v znení platnom do 31.5.2017. Žalovaným účastníkom konania je ústredný orgán štátnej správy, ministerstvo, v právnom postavení právnickej osoby so samostatnou právnou subjektivitou, ktorého riadi a za jeho činnosť zodpovedá minister, v čase jeho neprítomnosti štátny tajomník/tajomníci. Organizačnú štruktúru ministerstva určuje Organizačný poriadok ministerstva, ktorý vydáva minister v postavení štatutárneho orgánu a úlohy spojené s odborným, organizačným a technickým zabezpečením činnosti ministerstva plní úrad ministerstva, na čele ktorého je vedúci. Pre účely štátnozamestnaneckých vzťahov v súvislosti s vykonávaním štátnej služby je služobným úradom pre účely tohto zákona ministerstvo, ktorého štatutárnym orgánom je minister. Zo žiadneho ustanovenia zákona o štátnej službe, ani iného všeobecne záväzného právneho predpisu, vnútorného organizačného predpisu, resp. na základe delegovanej právomoci ministra, nevyplýva rozhodovacia právomoc (pôsobnosť) vedúceho služobného úradu tvoriť alebo meniť Organizačný poriadok ministerstva, ktorého súčasťou je nepochybne aj rozhodovanie o zvýšení alebo znížení počtu štátnozamestnaneckých miest. Tým však nie sú dotknuté zákonom stanovené kompetencie vedúceho služobného úradu upravené v príslušných ustanoveniach zákona o štátnej službe, organizačným poriadkom, štatútom alebo podpisovým poriadkom ministerstva. Napriek skutočnosti, že samo rozhodnutie o organizačnej zmene nie je právnym úkonom, ktorý preskúmava súd v zmysle svojej rozhodovacej pôsobnosti, toto rozhodnutie je zásadným predpokladom pre posúdenie otázky ne/platnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru z organizačného dôvodu, teda z hľadiska existencie príčinnej súvislosti medzi výpoveďou z dôvodu § 47 písm. b/ zákona o štátnej službe a nadbytočnosťou zamestnanca. Ustálená judikatúra konštatuje, že v prípadnom konaní o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru je súd oprávnený zisťovať, či rozhodnutie o organizačných zmenách bolo vydané, či ho podpísala k tomu oprávnená osoba, či príčinná súvislosť nadbytočnej zamestnankyne je právne významným spôsobom preukázaná. Má za to, že rozhodnutie vedúcej služobného úradu bolo vydané účelovo, s cieľom zbavenia sa jej a účelového vytvorenia nového pracovného miesta s obdobnou pracovnou náplňou pre preferovanú zamestnankyňu v dočasnej štátnej službe, zaradenú v príslušnom oddelení (organizačnom útvare); b/ zo strany služobného úradu bola voči nej porušená hmotnoprávna povinnosť ponuky iného vhodného miesta, keď s odkazom na ustanovenie § 47 písm. b/ zákona o štátnej službe, služobný úrad môže dať štátnemu zamestnancovi výpoveď, ak sa zrušuje alebo sa zrušilo štátnozamestnanecké miesto, služobný úrad nemá pre štátneho zamestnanca iné vhodné štátnozamestnanecké miesto alebo štátny zamestnanec nesúhlasí s trvalým preložením v služobnom úrade a nedohodne sa so služobným úradom inak. Podľa § 17 ods. 3 písm. b/ zákona o štátnej službe do dočasnej štátnej služby možno prijať občana, ktorý sa uchádza o štátnu službu bez výberového konania alebo bez výberu na voľné štátnozamestnanecké miesto do obsadenia tohto miesta štátnym zamestnancom v stálej štátnej službe a podľa § 18 písm. f/ zákona o štátnej službe, dočasná služba štátneho zamestnanca prijatého podľa § 17 ods. 3 písm. b/ trvá najviac šesť mesiacov. Namietla, že v pôsobnosti služobného úradu alebo v pôsobnosti služobných úradov, ktorých je zriaďovateľom, boli voľné štátnozamestnanecké miesta, ktoré jej mal ponúknuť, zo záznamu zo zasadnutia a zo zápisnice o prejednaní organizačnej zmeny vyplýva, že žalovaný jej pred doručením výpovede žiadne štátnozamestnanecké miesto neponúkol a obmedzil sa len na stručné konštatovanie, že disponuje dvomi štátnozamestnaneckými miestami, tie nie sú pre ňu vhodné z dôvodu nesplnenia kvalifikačných predpokladov. Dikcia ustanovenia § 47 písm. b/ zákona o štátnej službe je aj podľa konštantnej judikatúry koncipovaná tak, že účelom je viesť účastníkov štátnozamestnaneckého pomeru k aktívnemu dialógu a k hľadaniu možností a eventualít v záujme udržania zamestnanca v štátnozamestnaneckom pomere. Tvrdila, že u zamestnávateľa boli voľné pracovné miesta v čase pred doručením výpovede obsadené zamestnancami v dočasne štátnej službe a nič nebránilo služobnému úradu ponúknuť jej v čase dania výpovede aj tieto štátnozamestnanecké miesta. Naviac, služobný úrad mal možnosť ju trvale preložiť na voľné štátnozamestnanecké miesto v služobnom úrade alebo v inom služobnom úrade kedykoľvek počas plynutia výpovednej doby (do 19.9.2017) s poukazom na § 48 ods. 3 zákona o štátnej službe. Žalovaný dňa 9.3.2017 uzatvoril služobnú zmluvu so štátnou zamestnankyňou G.. G. M., so vznikom štátnozamestnaneckého pomeru od 13.3.2017 na funkciu štátny radca, organizačný útvar: Kancelária ministra - Oddelenie vládnej a parlamentnej agendy, druh štátnej služby: dočasná štátna služba podľa § 17 ods. 3 písm. b/ zákona o štátnej službe, do doby obsadenia štátnozamestnaneckého pomeru štátnym zamestnancom v stálej štátnej službe, so skúšobnou dobou od 15.3.2017 do 15.6.2017. Z opisu činnosti tohto štátnozamestnaneckého miesta vyplýva, že kvalifikačným predpokladom bolo vysokoškolské vzdelanie II. stupňa bez uvedenia odboru a teda osobitný kvalifikačný predpoklad sa nevyžadoval. Toto pracovné miesto mohla ona na základe 14. ročnej odbornej praxe v stálej štátnej službe a v príslušnom odbore štátnej služby vykonávať a toto miesto mal služobný úrad ponúknuť zamestnancovi v stálej štátnej službe; c/ postup žalovaného služobného úradu v otázke prerokovania jej výpovede zo štátnozamestnaneckého pomeru bol v rozpore s ustanovením § 121 ods. 2 zákona o štátnej službe za použitia § 74 Zákonníka práce, podľa ktorých je služobný úrad povinný prerokovať právny úkon výpovede so zástupcami zamestnancov. Ak služobný úrad prerokovanie neurobí, výpoveď je z tohto dôvodu neplatná. Zákon zástupcom zamestnancov ukladá lehotu (7 pracovných dní), v ktorej sú povinní sa vyjadriť na základe doručenia písomnej žiadosti služobného úradu. Ak v tejto lehote k prerokovaniu nedošlo platí zákonný predpoklad, že k jej prerokovaniu došlo. Má za to, že žalovaný síce formálne uplatnil svoje právo, ale prostredníctvom jeho realizácie sledoval jej poškodenie, keď právny úkon, ktorý smeruje na dosiahnutie výsledku, ktorý má pozitívne právo chrániť, ale len preto aby sa dosiahol súlad zo zákonom, považuje žalujúca strana za zdanlivý výkon práva, v rozpore s dobrými mravmi a ako účelový právny úkon v rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 Zákonníka práce. 2. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie prednesmi právneho a povereného zástupcu sporových strán, výsluchmi svedkov, oboznámením sa s listinnými dôkazmi, na základe čoho mal preukázaný nasledovný skutkový stav. Medzi stranami neboli sporné skutkové tvrdenia ohľadne vzniku služobného pomeru žalobkyne u žalovaného dňa 1.9.2003, ani že žalobkyňa bola neskôr zaradená v stálej štátnej službe od 24.8.2004 v organizačnom útvare služobného úradu žalovaného: Kancelária ministra, Oddelenie vládnej a parlamentnej agendy. Nesporné medzi stranami bolo aj skončenie služobného pomeru žalobkyne podľa ustanovenia § 47 písm. b/ zákona o štátnej službe na základe rozhodnutia žalovaného, podpísaného vedúcou služobného úradu C.. F. L. zo dňa 30.5.2017, ku dňu 19.9.2017 po uplynutí výpovednej doby a ochrannej doby žalobkyne v dôsledku jej práceneschopnosti od 26.7.2017 do 19.9.2017. Medzi stranami nebolo rovnako sporné, že k zrušeniu dvoch štátnozamestnaneckých miest u žalovaného došlo ku dňu 31.5.2017 vydaním rozhodnutia dňa 30.5.2017 vedúcou služobného úradu C.. F. L. z dôvodu zvýšenia efektívnosti práce a zabezpečenia efektívneho vynakladania finančných prostriedkov štátneho rozpočtu, z ktorých jedno zrušené štátnozamestnanecké miesto bolo na pozícii odborný radca v stálej štátnej službe v organizačnom útvare Kancelária ministra - Oddelenie vládnej a parlamentnej agendy v odbore štátnej služby. Nesporný medzi stranami sporu bol aj spôsob prerokovania výpovede žalobkyne so zástupcami zamestnancov dňa 30.5.2017 o 12,30 hod. na spoločnom zasadnutí a následne dňa 30.5.2017 o 13,30 hod. so žalobkyňou. Emailom žalovaného zo dňa 29.5.2017 adresovaného M. K. a Y. R. bola zástupcom Základnej organizácie odborového zväzu verejnej správy (ZO OZVS) a Základnej organizácie odborového zväzu pracovníkov baní, geológie a naftového priemyslu Slovenskej republiky (ZO OZPBGNP) zaslaná pozvánka zo dňa 25.5.2017 na prerokovanie riešenia štátnozamestnaneckých pomerov v organizačnom útvare kancelárie ministra a sekcia ochrany prírody, biodiverzity a krajiny. Prerokovanie výpovede žalobkyne so zástupcami zamestnancov sa uskutočnilo podľa Záznamu zo zasadnutia zástupcov ZO OZVS a ZO OZPBGNP dňa 30.5.2017 o 12,30 hod., ktorého sa zúčastnili za ZO OZVS RNDr. M. K. a za ZO OZPBGNP A.. Y. R., na základe súhlasu ostatných členov odborového orgánu a za žalovaného C.. F. L., G.. E. N. a C.. G. L.. Na zasadnutí došlo zo strany žalovaného ako zamestnávateľa k prerokovaniu zrušenia štátnozamestnaneckého miesta obsadeného žalobkyňou, ktoré žalovaný navrhol zrušiť ku dňu 31.5.2017 a (aj) v rámci zasadnutia žalovaný uviedol, že jeho služobný úrad má dve voľné štátnozamestnanecké miesta na odbore environmentálnych rizík a biologickej bezpečnosti (sekcia environmentálneho hodnotenia a odpadového hospodárstva) a na odbore rozvoja IKT (sekcia informatiky); služobný úrad nemá pre žalobkyňu iné vhodné štátnozamestnanecké miesto ani pracovné miesto pri výkone vo verejnom záujme, preto navrhuje jej štátnozamestnanecký pomer skončiť výpoveďou alebo dohodou. Zo zápisnice z prerokovania zrušenia štátnozamestnaneckého miesta a ďalšieho postupu vo vzťahu k štátnozamestnaneckému pomeru žalobkyne zo dňa 30.5.2017 o 13,30 hod. za prítomnosti žalobkyne a za žalovaného G.. N., JUDr. L. a F. L., boli žalobkyni komunikované rovnaké informácie a žalobkyňa sa vyjadrila, že chce štátnozamestnanecký pomer skončiť výpoveďou, ktorá jej bola v rovnaký deň predložená a ktorú prevzala. Z oznámenia žalovaného zo dňa 31.5.2017 je nesporné, že služobný úrad oznámil žalobkyni prekážky v práci na jeho strane ako zamestnávateľa od 1.6.2017, v dôsledku čoho jej poskytuje pracovné voľno s náhradou mzdy. Listom zo dňa 31.7.2017 adresovaným žalovanému žalobkyňa oznámila žalovanému, že s výpoveďou, ktorá jej bola doručená dňa 31.5.2017 nesúhlasí, trvá na ďalšom zamestnávaní v stálej štátnej službe, je v ochrannej dobe od 26.7.2017 a jej pracovný pomer skončí najskôr uplynutím posledného dňa ochrannej doby, ktorý uplynul dňa 19.9.2017. Uvedené oznámenia vzal žalovaný na vedomie listom zo dňa 3.8.2017, v ktorom uviedol, že výpoveď považuje za platnú so všetkými právnymi následkami z nej vyplývajúcimi. Podľa čl. 7 ods. 1 Organizačného poriadku žalovaného, vedúci služobného úradu (ďalej vedúci úradu) je na účely zákona o štátnej službe najvyšší vedúci zamestnanec v služobnom úrade ministerstva; to neplatí vo vzťahu k vedúcemu zamestnancovi vo verejnej funkcii v služobnom úrade ministerstva. Podľa čl. 7 ods. 2 Organizačného poriadku žalovaného, vedúci úradu plní úlohy spojené s uplatňovaním štátnozamestnaneckých vzťahov podľa zákona o štátnej službe a pracovnoprávnych vzťahov podľa zákona o výkone práce vo verejnom záujme a s odborným, organizačným, finančným, technickým a projektovým zabezpečením činnosti ministerstva. Podľa čl. 7 ods. 8 Organizačného poriadku žalovaného, vedúci služobného úradu rozhoduje najmä o vymenovaní, vzniku, zmene a skončení štátnozamestnaneckého pomeru štátnych zamestnancov ministerstva, vrátane ich platových náležitostí, s výnimkou vedúceho zamestnanca vo verejnej funkcii a odborníka plniaceho úlohy pre ústavného činiteľa. Podľa čl. 5 ods. 1 Organizačného poriadku žalovaného, ministerstvo riadi a za jeho činnosť zodpovedá minister. Minister je štatutárnym orgánom. Podľa čl. 5 ods. 6 písm. g/ Organizačného poriadku žalovaného, minister schvaľuje najmä interné akty riadenia. Podľa čl. 5 ods. 9, veta druhá Organizačného poriadku žalovaného, podrobnosti schvaľovania a podpisovania upravuje podpisový poriadok ministerstva. Podľa čl. 4 ods. 1 písm. a/ Podpisového poriadku žalovaného, vedúci služobného úradu schvaľuje a podpisuje písomnosti, ktoré patria do jeho pôsobnosti podľa všeobecne záväzných právnych predpisov a interných aktov riadenia ministerstva, najmä pri (a) uplatňovaní zákona o štátnej službe. Podľa čl. 24.3 Stanov Slovenského odborového zväzu, verejnej správy a kultúry (ZO OZVS), základnú organizáciu reprezentuje a navonok za ňu koná predseda závodného výboru, ktorý tiež podpisuje písomné dokumenty závodného výboru. Podľa čl. 18 ods. 2 Stanov Základnej organizácie odborového zväzu pracovníkov baní, geológie a naftového priemyslu SR (ZO OZPBGNP), písomné právne úkony robí a tak prejavuje vôľu výboru organizácie, jeho predseda, prípadne tajomník výboru. Ak to vyžaduje právny predpis, robí tak spolu s tajomníkom. Z výsluchu svedkyne B.. O. T. zistil, že je bývalou kolegyňou a priateľkou žalobkyne, bola zamestnancom žalovaného v rokoch 2014-2017, pracovala v kancelárii štátneho tajomníka a neskôr v odbore štátnej správy. Prácu na jej pozícii by vedel vykonávať každý človek, ktorý mal stredoškolské vzdelanie. Od žalovaného odišla ku dňu 1.7.2017, ponúkla žalobkyni, aby sa o jej miesto uchádzala, ale bolo jej povedané, že na miesto bude prijatý nejaký pán, že by to asi neprešlo, aby to miesto obsadila žalobkyňa, nemá ale vedomosť, že by oficiálne, napríklad písomne, požiadala žalobkyňa o to, aby bola zamestnaná na jej mieste - len jej odporučila, aby sa o to miesto zaujímala. Svedkyňa F. L. uviedla, že je zamestnaná u žalovaného ako generálna riaditeľka kancelárie ministra, odbor vládnej a parlamentnej agendy, na ktorom pracovala žalobkyňa, organizačne spadal pod jej odbor. Pamätala si ako prebehla výpoveď daná žalobkyni, keď u žalovaného bol vykonaný audit KPMG, ktorý mal identifikovať opatrenia na zefektívnenie jednotlivých útvarov a jeho výsledkom bolo, že na odbore vládnej a parlamentnej agendy má byť o dvoch ľudí menej, keď agenda rozsahom nie je pre päť ľudí na plný úväzok. Toto opatrenie sa týkalo aj žalobkyne, porovnali sa pracovné náplne a činnosti zamestnancov v odbore, riešili to s vedúcou oddelenia p. R.. Aj z rozhovorov so zamestnancami vyplynulo, ktorých dvoch zamestnancov budú nútení navrhnúť na prepustenie generálnej tajomníčke služobného úradu. Bavila sa o tom aj so žalobkyňou, táto sama uviedla, že keby jej bola ponúknutá relevantná odmena, čo bolo vtedy na úrovni šesť až osem platov, že by súhlasila s odchodom, že ju práca nenapĺňa. Následne bola žalobkyňa pozvaná na osobný úrad, kde bola riaditeľka kancelárie služobného úradu p. N., p. L. za osobný úrad a ona, žalobkyni bolo oznámené, že môže uzavrieť dohodu, žalobkyňa bez problémov podpísala výpoveď. Ona nemala pocit, že by z toho bola žalobkyňa nešťastná, vo výpovednej dobe do práce nechodila, došla asi jedenkrát a sama povedala, že nemá na ňu ťažké srdce, že dostala výpoveď, že dostala odstupné a že sa venuje činnostiam, ktoré ju bavia a napĺňajú. Agenda, ktorú vykonávala u žalovaného spočívala v príprave porád vedenia, ktoré sa konajú tri, štyri krát mesačne, žalobkyňa mala na starosti aj archiváciu. Žalobkyňa mala v náplni práce jednoduchšiu agendu, nešlo o činnosti, ktoré by bolo potrebné vykonávať na plný úväzok, jej činnosti bolo jednoduchšie prerozdeliť medzi ostatných zamestnancov. Iní zamestnanci majú nepomerne náročnejšiu a rozsiahlejšiu agendu, a to aj čo sa týka náročnosti časovej. Pri posudzovaní výpovede bola do úvahy braná aj platová trieda, ktorá bola u žalobkyni nižšia. Rovnako sa hodnotil prístup jednotlivých zamestnancov k práci, keď je rozdiel, ak niekoho práca nebaví, a je iné keď je niekto motivovaný a aktívny. Nemala vedomosť, že by žalobkyňa k podanej výpovedi prejavila aktívny záujem zotrvať v služobnom pomere u žalovaného na akejkoľvek pozícií. Skôr mala pocit, že odstupné ju príjemne prekvapilo, hovorila, že sa jej rysuje iná pracovná príležitosť a práca ktorá ju bude viac baviť. Prvého, ktorého navrhla generálnej tajomníčke služobného úradu na skončenie štátnozamestnaneckého pomeru, bol G.. O., keďže vedela, že je v dôchodkovom veku. Nepamätala sa, že G.. M., bola v tom čase v skúšobnej lehote, pozerala sa pri výbere zamestnancov na opis činnosti a prístup k práci. Z výsluchu svedkyne C.. G. L. zistil, že so žalobkyňou sú bývalé kolegyne, v čase prejednávania skončenia štátnozamestnaneckého pomeru bola poverená zastupovaním riaditeľa osobného úradu, ktorý zabezpečuje personálnu agendu žalovaného a administratívne pripravuje podklady súvisiace so vznikom a zánikom štátnozamestnaneckých pomerov. Skončenie štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne bolo v priamej súvislosti so závermi analýzy KPMG, ktorými bolo prijatie opatrení na optimalizáciu procesov na odbore vládnej a parlamentnej agendy, kde bola žalobkyňa zamestnaná. Po rozhovoroch bolo rozhodnuté o zrušení dvoch štátnozamestnaneckých miest, zrušenie bolo prerokované s odbormi i žalobkyňou, proces prebiehal štandardne. U žalovaného pôsobia dve odborové organizácie, ktoré boli pozvané na prerokovanie skončenia štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne, ktoré sa konalo dňa 30.5.2017 v kancelárií vedúcej služobného úradu, prítomní boli oboznámení so závermi analýzy KPMG, dôvodom zrušenia pracovného miesta a možnostiach ďalšieho zamestnávania. S odstupom času si už nevedela presne vybaviť čo a ako odznelo, zástupcovia sa bežne pýtajú o akého zamestnanca ide, ako dlho pracuje na ministerstve, prečo sa pristupuje k takémuto riešeniu, ale keďže záznam podpísali všetci prítomní, je zrejmé, že neboli žiadne rozpory k predloženému návrhu. Žalobkyni bola ponúknutá možnosť ukončiť štátnozamestnanecký pomer dohodou, po oboznámení so všetkými podmienkami a okolnosťami si žalobkyňa vybrala výpoveď a výpovedná doba jej začala plynúť v júni 2017. Rovnako jej bolo oznámené, že z dôvodu, že jej pracovné miesto bolo zrušené, nie je možné jej prideľovať prácu a preto pre prekážky na strane zamestnávateľa nemusí chodiť do zamestnania, za čo jej bola vyplatená náhrada platu v súlade s príslušnými právnymi predpismi. Domnieva sa, že všetky hmotnoprávne aj procesné povinnosti pri skončení štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne a postupy boli dodržané, zamestnávateľ sa vysporiadal so všetkými zákonnými povinnosťami v tomto procese a ani zo strany žalobkyne v čase prerokovania skončenia, počas plynutia výpovednej a ochrannej doby, neboli vznesené žiadne námietky k postupu zamestnávateľa. Potvrdila, že dostali písomný prejav žalobkyne, že nesúhlasí s výpoveďou a trvá na ďalšom zamestnávaní. Podklady týkajúce sa systematizácie pracovných miest ku dňu 31.5.2017 predložené v konaní pripravovali jej kolegyne, ktoré sú personalistkami u žalovaného, osobný úrad len vedie osobný spis, ktorý obsahuje jednotlivé písomnosti týkajúce sa štátnozamestnaneckého pomeru. Opis pracovných činností vyhotovuje priamy nadriadený príslušného štátneho zamestnanca. K potrebe osobitného kvalifikačného predpokladu (vysokoškolské vzdelanie II. stupňa bez uvedenia odboru) na výkon funkcie G.. M. sa nevedela vyjadriť. K námietke žalobkyne, že G.. M. je v systematizácií funkčných miest k 31.5.2017 uvedená ako zamestnanec v stálej štátnej službe, ale bola v dočasnej štátnej službe, v skúšobnej lehote, rovnako k tomu, že na odbor komunikácie nastúpila G.. G. E. dňa 1.5.2017 a uvedená je v stálej štátnej službe, a že G.. M. nastúpil do dočasnej služby dňa 1.4.2017, t.j. v období pred organizačnou zmenou uviedla, že sa domnieva, že ide o miesta zaradené v stálej štátnej službe, nejde o dočasné „projektové“ miesta. K pracovnému miestu na odbore komunikácie sa vyjadriť nevedela. Podľa záverečnej analýzy vypracovanej pre žalovaného spoločnosťou KPMG v máji 2017 v rámci bodu 3.3.3 „Návrh zlepšenia personálneho zabezpečenia“ v časti týkajúcej sa Oddelenia vládnej a parlamentnej agendy, je odporúčanie, že presunom agendy prípravy odborných stanovísk pre ministra k legislatívnym materiálom na Odbor legislatívy a prerozdelením výkonu pripomienkovania legislatívnych materiálov v IPK/MPK na zvyšných zamestnancov v rámci Oddelenia vládnej a parlamentnej agendy by sa vytvoril priestor na zníženie počtu zamestnancov na Oddelení vládnej a parlamentnej agendy o jedného zamestnanca. Z oznámenia o výške a zložení funkčného platu žalobkyne je nesporné, že jej funkčný plat spolu s príplatkami s účinnosťou od 1.8.2017 je 1.154,- € v 5. platovej triede. Z podkladov, ktoré predložila žalobkyňa žalovanému pri nástupe do štátnozamestnaneckého pomeru zistil, že žalobkyňa má dosiahnuté vzdelanie: Filozofická fakulta Univerzity Komenského, Bratislava, Katedra histórie, archeológie, estetiky a dejín umenia, doktorát z filozofie a dejín umenia a štátnu rigoróznu skúšku v študijnom odbore „veda o výtvarnom umení“ na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. V rámci znalosti cudzích jazykov uviedla žalobkyňa pri anglickom jazyku stupeň znalosti „pasívne.“ Podľa opisu činností žalobkyne, plnila v rámci najnáročnejšej činnosti tieto úlohy: a/ organizačná príprava operatívnej porady ministra a systematické vyhotovovanie pozvánky, programu a záznamu operatívnej porady ministra, v nadväznosti na plán hlavných a legislatívnych úloh žalovaného; vykonáva funkciu sekretára systému na sledovanie úloh z operatívnej porady ministra, koordinuje vyhodnocovanie úloh a vytvára prehľady o ich plnení; v rámci ostatných činností plní tieto úlohy; b/ archivácia dokumentov oddelenia agendy ministra, v prípade potreby zastupovanie na úseku agendy Národnej rady Slovenskej republiky. Podľa služobnej zmluvy a opisu činností G.. G. M., bola v štátnozamestnaneckom pomeru u žalovaného od 15.3.2017, funkcia štátny radca, druh štátnej služby dočasná. Podľa opisu jej činností v rámci najnáročnejšej činnosti plní tieto úlohy: a/ vykonávanie činností na úseku vládnej a parlamentnej agendy, sledovanie programu rokovaní vlády Slovenskej republiky a uznesení vlády Slovenskej republiky. Koordinovanie medzirezortných pripomienkových konaní a sledovanie Portálu právnych predpisov. Spracovanie a zaslanie prehľadu materiálov predkladaných na rokovanie vlády za žalovaného odboru vládnej agendy Úradu vlády Slovenskej republiky a v rámci ostatných činností plní tieto úlohy: zabezpečuje včasnú prípravu stanovísk pre ministra k materiálom na rokovanie vlády, poradných orgánov vlády, Národnej rady Slovenskej republiky i porady vedenia ministra. Podľa opisu činností štátnozamestnaneckého miesta v organizačnom útvare Sekcia environmentálneho hodnotenia a odpadového hospodárstva, Odbor environmentálnych rizík a biologickej bezpečnosti, funkcia: štátny radca štátny zamestnanec v rámci bližšie určenej najnáročnejšej činnosti plní tieto úlohy: a/ koordinovanie celoštátneho systému na úrovni ministerstva v oblasti biologickej bezpečnosti; b/ koordinácia činností a plnenie úloh súvisiacich s Kartagenským protokolom biologickej bezpečnosti; c/ koordinácia činností a úloh vyplývajúcich z členstva Slovenskej republiky v Európskej únii v oblasti používania genetických technológií a geneticky modifikovaných organizmov; d/ zastupovanie Slovenskej republiky v útvaroch Európskej komisie pre oblasť biologickej bezpečnosti (Regulačný výbor podľa Smernice 2001/18/ES a výbor podľa Smernice 2009/41/ES) a súvisiacich ad-hoc expertných skupinách, účasť na zasadaniach, koordinovanie a plnenie úloh a záväzkov z nich vyplývajúcich; e/ zastupovanie Slovenskej republiky v pracovných skupinách Rady (EÚ) pre životné prostredie a pre medzinárodné environmentálne otázky v oblasti biologickej bezpečnosti a presadzovanie pozícií SR; f/ koordinovanie plnenia uvedených činností a úloh s príslušnými zainteresovanými rezortmi; g/ spolupráca s ústrednými orgánmi štátnej správy, vedeckovýskumnými inštitúciami a združeniami občanov pri koordinovaní systému v danej oblasti a v rámci bližšie určených ostatných činností plní tieto úlohy: a/ tvorba, posudzovanie a presadzovanie štátnej politiky v oblasti používania genetických technológií a geneticky modifikovaných organizmov (GMO); b/ v rámci toho návrh koncepcií, cieľov, zásad, podmienok a postupov, ich plnenie a uplatňovanie, príprava pozícií a ich presadzovanie; c/ koncepčné a metodické činnosti na úrovni ministerstva v oblasti biologickej bezpečnosti; d/ metodické usmerňovanie používateľov genetických technológií a GMO; e/ vykonávanie štátnej správy na úseku biologickej bezpečnosti z pozície ústredného orgánu štátnej správy; f/ tvorba všeobecne záväzných právnych predpisov vrátane harmonizácie predpisov v oblasti biologickej bezpečnosti na úrovni ministerstva; g/ rozhodovanie v druhom stupni správneho konania podľa zákona č. 151/2002 Z.z. o používaní genetických technológií a geneticky modifikovaných organizmov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o GMO"); h/ sprístupňovanie informácií týkajúcich sa používania GMO. Od štátneho zamestnanca sa vyžadujú aj osobitné kvalifikačné predpoklady, ktorými sú: prírodné vedy; pôdohospodárske a veterinárske vedy; biotechnológie; agrobiotechnológie; biomedicínske inžinierstvo; znalosť cudzieho jazyka, anglický jazyk - úroveň B1. Z opisu činností štátnozamestnaneckého miesta v organizačnom útvare Sekcia informatiky, Odbor rozvoja IKT, funkcia: hlavný štátny radca štátny zamestnanec v rámci najnáročnejšej činnosti vyplýva, že plní tieto úlohy: a/ koordinovanie celoštátneho alebo medzištátneho systému s najširšími vonkajšími a vnútornými väzbami na ďalšie zložité a rozsiahle systémy rôznych odborov a smerov s dôsledkami za rozhodnutia s celoštátnym a medzinárodným dosahom na úrovni ministerstva; b/ koncepčná a koordinačná činnosť v oblasti štátnej služby na úrovni ministerstva; a v rámci ostatných činností plní tieto úlohy: a/ spolupráca pri koordinácii implementácie projektov zavádzajúcich nové informačné systémy a projektov rozvoja informačných systémov v rezorte ministerstva financovaných zo zdrojov štátneho rozpočtu a pri implementácii projektov zavádzajúcich nové informačné systémy v rezorte ministerstva financovaných zo zdrojov štátneho rozpočtu a spolufinancovaných zo zdrojov Európskej únie a iných zahraničných zdrojov; b/ spolupráca na príprave a zabezpečení procesu verejných obstarávaní v oblasti informačných systémov rezortu životného prostredia; c/ zabezpečovanie prípravy vstupov pre strategické a koncepčné dokumenty v oblasti informatiky a zabezpečovanie plánovania a riadenia financovania informačných systémov rezortu životného prostredia; d/ plnenie ďalších úloh podľa pokynov nadriadeného. Ako výstupy plnenia štátnozamestnaneckých úloh sa uvádzajú „Informačné systémy rezortu životného prostredia.“ Právna zástupkyňa žalobkyne doplnila k námietke nesplnenia ponukovej povinnosti žalovaným vo vzťahu k štátnozamestnaneckému miestu G.. M., že žalobkyňa po nástupe G.. M. zaúčala, táto mala podobný popis práce ako mala žalobkyňa u žalovaného počas 14 rokov, je teda absurdné tvrdenie žalovaného o nedostatku kvalifikácie žalobkyne na výkon tejto práce. Žalovaný konštatoval, že u neho sú voľné len dve pracovné miesta, na ktoré žalobkyňa nemala dostatočnú kvalifikáciu, avšak zo systematizácie funkčných miest k 31.5.2017 predloženej žalovaným je zrejmé, že na odbore komunikácie a koordinácie štátnej služby boli prijatí do dočasnej štátnej služby noví štátni zamestnanci, žalobkyňa mala vedomosť, že B.. T. na Odbore koordinácie štátnej služby požiadala v júni 2017 o skončenie štátnozamestnaneckého pomeru a nabádala žalobkyňu, aby požiadala o preloženie na po nej uvoľnené stále štátnozamestnaneckého miesto, miesto po B.. T. nebolo zrušené, bolo obsadené zamestnancom v dočasnej štátnej službe, s ktorým bol neskôr skončený štátnozamestnaneckého pomer. Uviedla, že svedkyňa B.. O. T. v podstate potvrdila svojou výpoveďou skutočnosť, že v čase rozhodovania o organizačných zmenách dňa 30.5.2017 vedúci zamestnanci služobného úradu mali vedomosť, že na vlastnú žiadosť odchádza do dôchodku, teda že jej štátnozamestnanecký pomer sa končí dňom 30.6.2017 a jej pracovné miesto zostáva voľné. Služobný úrad mal nepochybne voľné aj ďalšie miesto, ktoré malo byť ponúknuté žalobkyni v tom istom odbore štátnej služby, ktoré však ponúkol a obsadil G.. G. M., zaradenou v dočasnej štátnej službe na dobu určitú, naviac v čase doručovania výpovede žalobkyni bola táto zamestnankyňa v skúšobnej dobe do 15.6.2017. K splneniu opatrenia externého auditu KPMG by došlo už tým, že G.. C. O., zaradený na odbore vládnej a parlamentnej agendy by skončil štátnozamestnanecký pomer na základe zákona v dôsledku prekročenia vekovej hranice nad 65 rokov, teda nie z dôvodu nadbytočnosti. Stotožnila sa s vyjadrením žalovaného, že o výbere nadbytočného zamestnanca rozhoduje výlučne zamestnávateľ a súdy v tomto smere výber nepreskúmavajú, avšak v prípade ak zamestnanec v žalobe o neplatnosť výpovede (pre nadbytočnosť) preukáže také skutkové okolnosti, ktoré objektívne nasvedčujú existencii diskriminácie zamestnávateľom pri výbere jeho osoby ako nadbytočnej, potom je súd oprávnený preskúmavať výber zamestnanca zamestnávateľom a okolnosti, za ktorých k nemu došlo (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1 Cdo 108/12015; ZSP č. 512017). K nesplneniu hmotnoprávnej podmienky výpovede, a to riadnemu prerokovaniu výpovede príslušným odborovým orgánom doplnila, že takýmto prerokovaním nie je oznámenie žalovaného s dvojhodinovým predstihom pred daním výpovede. Podľa priložených listinných dôkazov má žalobkyňa za to, že k prerokovaniu výpovede, ktoré jej bolo dané, nedošlo zákonným postupom. Žalovaný predložil do súdneho spisu Záznam zo zasadnutia (dvoch) zástupcov dvoch Základných odborových organizácií so zástupcami vedenia služobného úradu žalovaného konaného dňa 30.5.2017 a podľa vyjadrenia žalovaného, pozvánka na prerokovanie výpovede so žalobkyňou bola zasielaná predsedom odborových organizácií dňa 29.5.2017 o 9,25 hod., ktorí sa na prerokovaní aj zúčastnili dňa 30.5.2017. Žalobkyňa uviedla, že má za to, že účasť dvoch členov odborových organov na prerokovaní výpovede dňa 30.5.2017 na spoločnom zasadnutí s vedením služobného úradu žalovaného nespĺňa zákonom stanovenú požiadavku „predchádzajúceho prerokovania výpovede príslušným odborovým orgánom“ v zmysle kogentnej úpravy § 74 ods. 1 Zákonníka práce a preto je tento právny úkon je neplatný. Prizvanie člena jednotlivých odborových organizácií na spoločné zasadnutie vedenia nie je tým prerokovaním skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, ako predpokladá zákon. Zástupkyňa žalovaného k námietke žalobkyne, že vedúca služobného radu nie je oprávnená podpísať rozhodnutie o organizačnej zmene a jej oprávnenie obsahuje len „navrhovať organizačnú zmenu“ uviedla, že jednoznačne čl. 7 ods. 8 Organizačného poriadku zakotvuje jej kompetenciu rozhodovať o „vymenovaní, vzniku, zmene a skončení štátnozamestnaneckého pomeru.“ Námietka, že rozhodnutia, ktorými boli prijaté interné organizačné akty žalovaného (Organizačný poriadok a Podpisový poriadok) sú na rozdiel od rozhodnutia o organizačnej zmene správne podpísané ministrom ako štatutárom, v prejednávanej veci neobstojí, nakoľko ide o odlišné otázky a kompetencie. Podpisový poriadok jednoznačne stanoví oprávnenia vedúcej služobného úradu, pričom kompetencie ministra zakotvuje čl. 5 bod 5 Organizačného poriadku, ktorý nepokrýva rozhodovanie o zrušení pracovného miesta, čím vyvracia pochybnosť o tom, či vedúca služobného úradu je oprávnená vydať rozhodnutie o organizačnej zmene. K pracovnému miestu obsadenému G.. M. uviedla, že táto bola prijatá do dočasnej štátnej služby s nástupom 15.3.2017, teda v čase, keď neboli známe závery a odporúčania auditu KPMG z 05/2017, ktoré boli predpokladom prijatých organizačných zmien, t.j. v čase prijatia G.. M. žalovaný o organizačnej zmene neuvažoval. Poukázal na opis jej činností, že v rámci najnáročnejších činností vykonávaných žalobkyňou a G.. M. a aj v platovej triede je výrazný rozdiel. K prerokovaniu výpovede odborovým orgánom konštatoval, že nie je pravdou, že k jeho prerokovaniu došlo v časovom úseku dvoch hodín, žalovaný predložil súdu pozvánku na prerokovanie zasielanú predsedom odborových organizácii dňa 29.5.2017 o 9,25 hod., následne k prerokovaniu došlo dňa 30.5.2017 o 12,30 hod. plne v súlade s ustanoveniami Zákonníka práce, ktoré hovorí, že k prerokovaniu má dôjsť v lehote 7 pracovných dní. Následne dňa 30.5.2017 o 13,30 hod. bola výpoveď prerokovaná so žalobkyňou, ktorá skončenie dohodou odmietla, a preto jej bola doručená výpoveď, čo potvrdila v zápisnici. K tvrdeniu žalobkyne, že zákon ukladá zamestnávateľovi povinnosť požiadať príslušný odborový orgán o prerokovanie výpovede, teda nie o podpisy dvoch zástupcov odborov v zápise zamestnávateľa, v ktorom sa konštatuje nadbytočnosť zamestnanca, že žalovaný požiadal o prerokovanie príslušných zástupcov zamestnancov s tým, že poukazuje na to, že v zázname z prerokovania zo dňa 30.5.2017 o 12,30 hod. sú podpisy dvoch predstaviteľov odborov a to na základe súhlasu ostatných členov odborových orgánov, poukázala na Stanovy ZO OZPBGNP, z ktorých z čl. 18 vyplýva, že výbor organizácie volí svojho predsedu a že písomné právne úkony robí a tak prejavuje vôľu výboru organizácie jeho predseda, prípadne tajomník výboru. Z ustanovenia § 24 Stanov ZO OZVS (bod 24.3) vyplýva, že základnú organizáciu reprezentuje a navonok za ňu koná predseda závodného výboru, ktorý tiež podpisuje písomné dokumenty závodného výboru. Zo záznamu je zrejmé, že za tento zväz konala A.. R. spolu s A.. K., pričom A.. R. konala na základe súhlasu ostatných členov odborového orgánu. Uviedol ďalej, že ak by súd dospel k záveru, že žalovaný skončil štátnozamestnanecký pomer so žalobkyňou výpoveďou neplatne, žiadal, aby súd v zmysle ustanovenia § 79 ods. 2 Zákonníka práce priznal žalobkyni náhradu mzdy za obdobie nepresahujúce 12 mesiacov s poukazom na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5 Cdo/269/2007, z ktorej vyplýva, že náhrada mzdy nie je ekvivalentom mzdy, ktorú si zamestnanec nemohol zarobiť preto, že mu zamestnávateľ neumožnil vykonávať prácu, ale má charakter satisfakcie voči zamestnancovi, ktorý bol neplatným skončením pracovného pomeru postihnutý a zároveň žalovaný žiadal, aby súd pri stanovovaní výšky náhrady mzdy, ak teda dospeje k záveru, že výpoveď je neplatná, zohľadnil aj tú skutočnosť, že z lustrácie zo Sociálnej poisťovne vyplýva, že žalobkyňa poberala dávky v nezamestnanosti ako aj mzdu od zamestnávateľa Central European Guard Administration s.r.o., teda aby za obdobie poberania dávok v nezamestnanosti i za čas výkonu iného zamestnania, nebola žalobkyni vôbec priznaná náhrada mzdy, alebo bola o tieto dávky a zárobok výška náhrady mzdy znížená s poukazom na rozhodnutie Krajského súdu Prešov sp.zn. 16 CoPr 9/2012 a rozsudok Okresného súdu Bratislava IV. sp.zn. 7 Cpr 56/2003. Výpočet výšky náhrady funkčného platu v zmysle pripustenej zmeny žaloby považoval za nesporný, preukázaný a správny, čo výslovne potvrdil žalovaný po konzultácii s osobným úradom. 3.1. Po právnej stránke súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 150 ods. 1, § 151 ods. 1, § 185 ods. 1, § 186 ods. 1, § 220 ods. 2 C.s.p., § 9 ods. 1 písm. a/, § 11 ods. 4, § 12 ods. 1, ods. 2, § 17 ods. 3 písm. b/, § 18 písm. f/, § 46 ods. 1, § 47 písm. b/, § 48 ods. 1, ods. 3, § 56, § 120, § 121 ods. 2 zákona č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe, účinný do 31.5.2017, § 38 ods. 1, ods. 4, § 74, § 229 ods. 4, § 237 ods. 1, ods. 2, ods. 3 zákona č. 311/2001 Z.z. (Zákonník práce), dôvodiac nedôvodnosťou žaloby. Uviedol, že predmetom konania, po pripustení zmeny žaloby, bolo určenie neplatnosti výpovede zo štátnozamestnaneckého pomeru, určenia ďalšieho trvania štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne u žalovaného a náhrada funkčného platu. V prvom rade sa zaoberal posúdením, či bola žaloba podaná včas, keď lehota na uplatnenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru začína plynúť odo dňa, keď sa mal pracovný (štátnozamestnanecký) pomer skončiť, pričom ide o hmotnoprávnu lehotu, takže posledný deň tejto lehoty musí byť žaloba doručená súdu, v opačnom prípade uvedený nárok zaniká. Vykonaným dokazovaním ustálil, že výpoveď bola žalobkyni doručená osobne dňa 30.5.2017 v súlade s § 38 ods. 4 Zákonníka práce v spojení s § 120 zákona o štátnej službe. Žalobkyni dvojmesačná výpovedná lehota začala plynúť od prvého dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po doručení výpovede, t.j. odo dňa 1.6.2017 a skončila uplynutím posledného dňa príslušného kalendárneho mesiaca, dňa 31.7.2017; dvojmesačná prekluzívna lehota na podanie žaloby začala žalobkyni plynúť od 1.8.2017, uplynula dňa 1.10.2017 a žaloba bola podaná na súde dňa 29.9.2017 včas, v prekluzívnej lehote. Skutočnosť, že počas plynutia výpovednej doby sa stala žalobkyňa práceneschopnou od 26.7.2017 do 19.9.2017, nemala žiaden význam na plynutie prekluzívnej dvojmesačnej lehoty v zmysle § 77 Zákonníka práce, nakoľko počiatok a plynutie lehoty na uplatnenie práva neplatnosti výpovede nemôže ovplyvniť ani prípadná práceneschopnosť zamestnanca (R 119/99), čo potvrdzuje aj konštantná judikatúra. Ďalej sa zaoberal formálnymi náležitosťami právneho úkonu smerujúceho k skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru, ktorý žalobkyňa napadla. Konštatoval, že výpovedný dôvod vymedzený dikciou ustanovenia § 47 písm. b/ zákona o štátnej službe predpokladá organizačnú zmenu spočívajúcu v zrušení štátnozamestnaneckého miesta a zároveň predpokladá, že služobný úrad nemá pre štátneho zamestnanca iné vhodné štátne zamestnanecké miesto. Prvou z námietok, ktorou žalobkyňa odôvodnila neplatnosť výpovede bolo, že rozhodnutie o organizačnej zmene dňa 30.5.2017 nebolo vydané ministrom ako štatutárnym orgánom služobného úradu podľa § 9 ods. 1 písm. a/ zákona o štátnej službe, keď oprávnenie vedúcej služobného úradu na rozhodovanie o organizačných zmenách nemá oporu v zákone o štátnej službe, v Organizačnom poriadku, ani Štatúte žalovaného. Pre účely štátnozamestnaneckých vzťahov v súvislosti s vykonávaním štátnej služby je služobným úradom pre účely tohto zákona ministerstvo, ktorého štatutárnym orgánom je minister, ktorý je zároveň vedúcim voči vedúcemu vo verejnej funkcii a zo žiadneho ustanovenia zákona o štátnej službe alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu, vnútorného organizačného predpisu, resp. na základe delegovanej právomoci ministra, nevyplýva rozhodovacia právomoc (pôsobnosť) vedúceho služobného úradu tvoriť alebo meniť Organizačný poriadok ministerstva, ktorého súčasťou je nepochybne aj rozhodovanie o zvýšení alebo znížení počtu štátnozamestnaneckých miest. Žalobkyňa argumentovala, že rozhodnutie vedúcej služobného úradu je účelové, s cieľom zbaviť sa jej a účelového vytvorenia nového pracovného miesta s obdobnou pracovnou náplňou pre preferovanú zamestnankyňu v dočasnej štátnej službe, zaradenú v príslušnom oddelení (organizačnom útvare). Stotožnil sa s argumentáciou žalobkyne, že ustálená judikatúra konštatuje, že v prípadnom konaní o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru je súd oprávnený zisťovať, či rozhodnutie o organizačných zmenách bolo vydané, či ho podpísala k tomu oprávnená osoba a či príčinná súvislosť nadbytočnej zamestnankyne je právne významným spôsobom preukázaná. Zákon nevyžaduje, aby sa organizačná zmena realizovala v čase, keď sa zamestnancovi dáva výpoveď, musí však byť o nej určeným spôsobom rozhodnuté, aby bolo nepochybné, že zamestnanec sa v istom okamihu v dôsledku jej realizácie stane pre zamestnávateľa nadbytočným. Toto bol daný prípad, keď o zrušení štátnozamestnaneckého miesta bolo rozhodnuté dňa 30.5.2017, výpoveď bola doručená žalobkyni dňa 30.5.2017 a štátnozamestnanecké miesto bolo zrušené dňom 31.5.2017. Zhodne so žalovaným mal za to, že štatutárny orgán žalovaného, t.j. minister, nie je jediný oprávnený konať v mene služobného úradu vo veciach štátnozamestnaneckých vzťahov a pracovnoprávnych vzťahov, keď z ustanovenia § 12 ods. 1 zákona o štátnej službe vyplýva oprávnenie vedúceho služobného úradu konať v služobnom úrade vo veciach štátnozamestnaneckých vzťahov a pracovnoprávnych vzťahov, ktorého kompetencie bližšie špecifikuje čl. 7 ods. 1 a 8 Organizačného poriadku, vydávaného a schvaľovaného ministrom tak, že úlohy spojené s odborným, organizačným a technickým zabezpečením činnosti ministerstva plní vedúci úradu ministerstva a vedúci služobného úradu rozhoduje najmä o vymenovaní, vzniku, zmene a skončení štátnozamestnaneckého pomeru štátnych zamestnancov žalovaného, vrátane ich platových náležitostí, s výnimkou vedúceho zamestnanca vo verejnej funkcii a odborníka plniaceho úlohy pre ústavného činiteľa. V nadväznosti na to čl. 4 ods. 1 písm. a/ Podpisového poriadku žalovaného stanoví, že vedúci služobného úradu schvaľuje a podpisuje písomnosti, ktoré patria do jeho pôsobnosti podľa všeobecne záväzných právnych predpisov a interných aktov riadenia žalovaného, najmä pri uplatňovaní zákona o štátnej službe. Z ustanovení zákona o štátnej službe a interných aktov žalovaného podľa jeho názoru vyplýva, že vedúci služobného úradu ako služobne najvyšší vedúci zamestnanec v služobnom úrade bol (a je) oprávnený rozhodovať vo veciach organizačných, t.j. aj o organizačnej zmene spočívajúcej v zrušení štátnozamestnaneckého miesta žalobkyne, jeho kompetencia vyplývajúca z čl. 7 ods. 1 a 8 Organizačného poriadku a zahŕňa aj prijatie a vydanie rozhodnutia o organizačnej zmene. Žalovaný správne poukazoval aj na Podpisový poriadok, ktorý jednoznačne stanoví oprávnenia vedúcej služobného úradu, pričom kompetencie ministra zakotvuje článok 5 ods. 5 Organizačného poriadku, ktorý nepokrýva rozhodovanie o zrušení pracovného miesta. Na uvedený záver nemá vplyv argumentácia žalobkyne, že vedúci služobného úradu nemá právomoc tvoriť alebo meniť Organizačný poriadok žalovaného, keď ten je základným interným aktom riadenia ministerstva, ktorý vydáva minister, nie vedúci služobného úradu. Nevzhliadol v úkonoch a postupoch žalovaného pri zrušení štátnozamestnaneckého miesta žalobkyne ňou namietanú účelovosť alebo diskrimináciu, nakoľko v organizačnom útvare, kde bola zaradená žalobkyňa došlo k zrušeniu dvoch štátnozamestnaneckých miest v nadväznosti na záverečnú analýzu vypracovanú KPMG, podľa ktorej presunom agendy prípravy odborných stanovísk pre ministra k legislatívnym materiálom na Odbor legislatívy a prerozdelením výkonu pripomienkovania legislatívnych materiálov v IPK/MPK na zvyšných zamestnancov v rámci Oddelenia vládnej a parlamentnej agendy by sa vytvoril priestor na zníženie počtu zamestnancov na Oddelení vládnej a parlamentnej agendy o jedného zamestnanca. Účelom a cieľom organizačných zmien bola optimalizácia a zefektívnenie procesov na uvedenom pracovisku, s následným presunom a prerozdelením agendy zabezpečovanej žalobkyňou medzi ostatných zamestnancov, čo potvrdila aj svedkyňa F. L., ktorá uviedla, že sa so žalobkyňou osobne bavila, pričom žalobkyňa uviedla, že keby jej bolo ponúknutá relevantná odmena, tak by súhlasila s odchodom, že ju práca nenapĺňa. Žalobkyňa namietala, že zo strany žalovaného nebola splnená hmotnoprávna podmienka výpovede, a to splnenie ponukovej povinnosti žalovaného podľa § 47 písm. b/ zákona o štátnej službe, pretože u žalovaného ako zamestnávateľa boli v pôsobnosti služobného úradu alebo v pôsobnosti služobných úradov, ktorých je zriaďovateľom, voľné štátnozamestnanecké miesta, ktoré jej mal ponúknuť, žalovaný jej ale žiadne neponúkol a obmedzil sa len na stručné konštatovanie, že dvomi štátnozamestnaneckými miestami disponuje, tie nie sú pre ňu vhodné z dôvodu nesplnenia kvalifikačných predpokladov, pričom u zamestnávateľa boli voľné pracovné miesta v čase pred doručením jej výpovede obsadené zamestnancami v dočasne štátnej službe a nič nebránilo služobnému úradu ponúknuť jej v čase dania výpovede aj tieto štátnozamestnanecké miesta. Naviac, služobný úrad ju mal možnosť trvale preložiť na voľné štátnozamestnanecké miesto v služobnom úrade alebo v inom služobnom úrade kedykoľvek počas plynutia výpovednej doby (až do uplynutia ochrannej doby do 19.9.2017) s poukazom na ustanovenie § 48 ods. 3 zákona o štátnej službe. Namietala, že žalovaný dňa 9.3.2017 uzavrel služobnú zmluvu s G.. G. M., so vznikom štátnozamestnaneckého pomeru od 13.3.2017 do dočasnej štátnej služby s kvalifikačným predpokladom na výkon práce-vysokoškolské vzdelanie II. stupňa bez uvedenia odboru a toto pracovné miesto mohla na základe 14. ročnej odbornej praxe v stálej štátnej službe a v príslušnom odbore štátnej služby vykonávať, toto miesto mal služobný úrad ponúknuť zamestnancovi v stálej štátnej službe. Rovnako podľa žalobkyne žalovaný mal vedomosť, že B.. T. na Odbore koordinácie štátnej služby v čase rozhodovania o organizačných zmenách dňa 30.5.2017 odchádza do dôchodku na vlastnú žiadosť, že jej štátnozamestnanecký pomer sa končí dňom 30.6.2017 a jej pracovné miesto zostáva voľné, takže jej ho mal rovnako ponúknuť. Prvoinštančný súd poukázal na § 47 písm. b/ zákona o štátnej službe, podľa ktorého ponuková povinnosť sa viaže na vhodné štátnozamestnanecké miesto, ktoré je také, ktoré je v rovnakom druhu štátnej služby, preto ak bola žalobkyňa v stálej štátnej službe a žalovaný by aj disponoval voľnými miestami v dočasnej štátnej službe, nemôžu byť tieto predmetom ponukovej povinnosti. Ak chcel normotvorca upraviť ponukovú povinnosť na základe zásady o tzv. absolútnej nemožnosti zamestnať zamestnanca, určite by v znení tohto ustanovenia uviedol slovné spojenie „iné voľné“, nie „iné vhodné“ miesto, keďže z gramatického výkladu slova vhodné a voľné vyplýva niečo úplne iné. Ponuková povinnosť v štátnozamestnaneckých vzťahoch sa viaže na tie vhodné štátnozamestnanecké miesta, ktoré má služobný úrad k dispozícii v čase dania výpovede. Žalovaný nebol ani povinný ponúkať žalobkyni prípadné voľné miesto pre ňu vhodné, ktoré sa uvoľnilo alebo vzniklo v priebehu plynutia výpovednej doby. Uvedený názor zastáva aj konštantná judikatúra, v zmysle ktorej splnenie povinnosti zamestnávateľa spočívajúcej v zabezpečení nového vhodného zamestnania zamestnancovi, s ktorým rozviazal pracovný pomer z dôvodu organizačných zmien, treba posudzovať v čase dania výpovede (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1 Cdo/54/03) a ponuková povinnosť sa posudzuje vždy ku dňu doručenia výpovede (napríklad R 54/1998 a R 61/2003). V takomto prípade by muselo ísť navyše nielen o voľné, ale i o vhodné miesto štátneho zamestnanca. Dal do pozornosti, že opis činnosti štátnozamestnaneckého miesta je podľa § 27 ods. 4 zákona o štátnej službe neoddeliteľnou súčasťou služobnej zmluvy a žalovaný vyhotovuje všeobecný opis činnosti, ktorý prináleží tomu-ktorému miestu už pred obsadzovaním samotného miesta. Prípadné odchýlky od všeobecného opisu činnosti sú prípustné, ak majú charakter iba nepodstatných. Z opisov jednotlivých štátnozamestnaneckých miest vyvodil, že voľné štátnozamestnanecké miesta vedúceho zamestnanca boli na odbore environmentálnych rizík a biologickej bezpečnosti (sekcia environmentálneho hodnotenia a odpadového hospodárstva) a na odbore rozvoja IKT (sekcia informatiky) a nie sú pre žalobkyňu vhodné vzhľadom na zameranie ukončeného vzdelania štátnej zamestnankyne, pričom neboli vhodné v kontexte jej funkcie a pôsobenia u žalovaného (v zásade organizačno-administratívne činnosti), praxe a osobitných kvalifikačných požiadaviek. K námietke ponukovej povinnosti žalovaného vo vzťahu k štátnozamestnaneckému miestu G.. G. M., ktoré mal služobný úrad ponúknuť žalobkyni ako zamestnancovi v stálej štátnej službe uviedol, že štátnozamestnanecky pomer G.. G. M. bol v dočasnej štátnej službe a služobná zmluva s ňou bola uzavretá dňa 9.3.2017 s dátumom vzniku štátnozamestnaneckého pomeru dňa 15.3.2017, t.j. skôr ako došlo k organizačnej zmene rozhodnutím vedúcej služobného úradu žalovaného dňa 30.5.2017 a s účinnosťou ku dňu 31.5.2017 došlo k zrušeniu štátnozamestnaneckého miesta žalobkyne a následnej výpovedi podľa § 47 písm. b/ zákona o štátnej službe. Žalobkyňa mala štátnozamestnanecký pomer založený ako štátnu službu na neurčitý čas, preto ponúknuté iné vhodné štátnozamestnanecké miesta by nemohli byť miestami vytvorenými na čas určitý, dočasne, ale na neurčitý čas. Aj z porovnania opisov činností žalobkyne a G.. G. M. je zrejmé, že žalobkyňa v rámci najnáročnejšej činnosti i v rámci ostatných činností plnila menej náročné činnosti, ktoré po zrušení jej štátnozamestnaneckého miesta boli prerozdelené medzi ostatných štátnych zamestnancov Oddelenia vládnej a parlamentnej agendy. Na tomto závere nemení nič skutočnosť, že kvalifikačným predpokladom bolo vysokoškolské vzdelanie II. stupňa bez uvedenia odboru. Z uvedeného dovodil, že ponuková povinnosť sa na toto miesto nevzťahuje. Námietka žalobkyne, že zo systematizácie funkčných miest ku dňu 31.5.2017 predloženej žalovaným je zrejmé, že na odbore komunikácie a koordinácie štátnej služby boli prijatí do dočasnej štátnej služby noví štátni zamestnanci a títo boli v systematizácii chybne uvedení ako zamestnanci v stálej štátnej službe, keď boli v dočasnej štátnej službe (G.. G. M., G.. G. E.) nepreukazuje, že u žalovaného bola daná ponuková povinnosť vo vzťahu k nim, keď v prvom rade nejde o štátnozamestnanecké miesta v rovnakom druhu štátnej služby, pričom už z platovej triedy (10. trieda) je možné dovodiť vyššiu náročnosť vykonávaných činností, ktoré by pre žalobkyňu neboli vhodné vzhľadom na zameranie ukončeného vzdelania štátnej zamestnankyne a v kontexte jej funkcie a pôsobenia u žalovaného (v zásade organizačno-administratívne činnosti), praxe a osobitných kvalifikačných požiadaviek. Ani skutočnosť, že svedkyňa B.. O. T. uviedla, ako tvrdí žalobkyňa, že v čase rozhodovania o organizačných zmenách dňa 30.5.2017 vedúci zamestnanci služobného úradu mali vedomosť, že na vlastnú žiadosť odchádza do dôchodku, teda že jej štátnozamestnanecký pomer sa končí dňom 30.6.2017 a jej pracovné miesto zostáva voľné a že náplň práce v jej pracovnom zaradení nevyžadovala žiadne osobitné kvalifikačné predpoklady, nezakladá ponukovú povinnosť žalovaného. Odkázal na už uvedený záver, že ponuková povinnosť v štátnozamestnaneckých vzťahoch sa viaže na tie vhodné štátnozamestnanecké miesta, ktoré má služobný úrad k dispozícii v čase dania výpovede, takže žalovaný nebol ani povinný ponúkať jej prípadné voľné vhodné miesto, ak by sa uvoľnilo odchodom B.. O. T. v priebehu plynutia výpovednej doby. Tvrdenie žalobkyne, že k splneniu opatrenia externého auditu KPMG by došlo už tým, že G.. C. O. (narodený dňa XX.X.XXXX) zaradený na odbore vládnej a parlamentnej agendy by skončil štátnozamestnanecký pomer na základe zákona v dôsledku prekročenia vekovej hranice nad 65 rokov, vyhodnotil ako nedôvodný, keď rovnako ako žalobkyňa, dôvodí, že výber zamestnanca zamestnávateľom ako nadbytočnej osoby súdy nepreskúmavajú. Stotožnil sa s argumentáciou žalovaného, že ponuková povinnosť sa nevzťahuje na miesta pri výkone prác vo verejnom záujme podľa zákona č. 552/2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom záujme v znení neskorších predpisov, nakoľko zákon o štátnej službe výslovne uvádza, že má ísť o „iné vhodné štátnozamestnanecké miesto“ a za iné vhodné štátnozamestnanecké miesto nemožno považovať ani miesta, ktoré sú u zamestnávateľa vedené ako dočasné (administratívne kapacity) na plnenie úloh vyplývajúcich z projektov/programov rezortu žalovaného (napríklad Operačné programy Kvalita životného prostredia) a za iné vhodné štátnozamestnanecké miesto nemožno považovať ani miesto dočasne uvoľnené počas materskej dovolenky. Uvedené jednoznačne potvrdzuje aj ustálená judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, z ktorej vyplýva, že voľným pracovným miestom, ktoré je zamestnávateľ povinný ponúknuť pracovníkovi pred daním výpovede, nie je miesto uvoľnené iba dočasne, napríklad počas pracovného voľna poskytnutého inému pracovníkovi z dôvodu jeho dôležitej prekážky v práci (rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31.3.1994, sp.zn. 4 Cdo 121/94 a zo dňa 25.11.2009, sp.zn. 6 Sžo 461/2009). Organizačné zmeny u žalovaného boli uskutočnené z dôvodu optimalizácie a zefektívnenia procesov na oddelení vládnej a parlamentnej agendy a ich účelom bola predovšetkým racionalizácia a efektívne rozloženie pracovných síl podľa aktuálnych potrieb zamestnávateľa (žalovaného) v nadväznosti na záverečnú správu KPMG, znížením obsadenosti funkčných miest a prerozdelením agendy zabezpečovanej nadbytočnými zamestnancami medzi ostatných zamestnancov, ako aj zabezpečenie efektívneho vynakladania finančných prostriedkov štátneho rozpočtu. Obe štátnozamestnanecké miesta boli zrušené ako štátnozamestnanecké miesta v nižších platových triedach (7. a 9. trieda) a pokrývali výkon menej náročných činností, ktoré sa následne prerozdelili medzi ostatných štátnych zamestnancov vo vyšších platových triedach, po ich zrušení ostali v organizačnom útvare Kancelária ministra - Oddelenie vládnej a parlamentnej agendy len štátnozamestnanecké miesta vo vyšších platových triedach, než bola platová trieda žalobkyne (9. a 10. trieda), tieto boli obsadené štátnymi zamestnancami a dodnes nebolo vytvorené žiadne nové štátnozamestnanecké miesto (počet štátnych zamestnancov je od 19.9.2017 stály, traja štátni zamestnanci). Rozhodnutie o organizačnej zmene je výlučne v kompetencii zamestnávateľa a výber zamestnanca, ktorý sa stal nadbytočným v dôsledku organizačnej zmeny, je výlučným rozhodnutím zamestnávateľa, ktoré súd nemôže v tomto smere preskúmavať. Vzhľadom na vyššie uvedené vyhodnotil, že v konaní nebolo preukázané, že by žalovaný, ako služobný úrad žalobkyne, disponoval pre žalobkyňu iným vhodným štátnozamestnaneckým miestom, ktoré by jej mohol ponúknuť a ani sa so žalobkyňou nedohodol inak. K uvedenému názoru dospel po vykonanom dokazovaní, keď mal preukázané, že žalovaný v čase dania výpovede nedisponoval iným vhodným štátnozamestnaneckým miestom pre žalobkyňu, ani miestom, na ktoré by ho v služobnom úrade žalovaného bolo možné trvalo preložiť. Z vykonaného dokazovania tak mal za preukázané, že žalovaný postupoval pri podaní výpovede zo štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyni v zmysle zákona o štátnej službe a Zákonníka práce účinného v čase dania výpovede. Mal za nepochybné, že došlo k zrušeniu štátnozamestnaneckého miesta, tak ako to vyžaduje zákon o štátnej službe, ktorý podmieňuje možnosť služobného úradu dať štátnemu zamestnancovi výpoveď, ak sa zrušuje alebo zrušilo štátnozamestnanecké miesto. Túto podmienku mal za splnenú, keďže predmetné rozhodnutie bolo predložené v písomnej forme, vyhotovené oprávnenými osobami a mal z neho za zrejmé aké štátnozamestnanecké miesto bolo zrušené a kto bol na tomto štátnozamestnaneckom mieste zaradený. Z odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, prečo došlo k postupu, ktorým bolo zrušené predmetné štátnozamestnanecké miesto žalobkyne, čím mal za preukázanú príčinnú súvislosť medzi vykonanou organizačnou zmenou a nadbytočnosťou žalobkyne. Ďalej súd prvej inštancie poukázal na to, že účasť zástupcov zamestnancov pri procese skončenia štátnozamestnaneckých pomerov zo strany zamestnávateľa vo forme prerokovania je upravená v § 121 ods. 2 zákona o štátnej službe a v nadväznosti na § 120 zákona o štátnej službe v § 74 Zákonníka práce. Prerokovanie je forma spolupráce medzi príslušnými zástupcami zamestnancov a zamestnávateľom, pri ktorej sa prejednávajú všetky podstatné okruhy otázok spojených s danou formou jednostranného skončenia pracovného pomeru. V zmysle Zákonníka práce je zástupcom zamestnancov odborový orgán, zamestnanecká rada alebo zamestnanecký dôverník a zástupca zamestnancov pre bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci. Zamestnávateľ je povinný každé skončenie pracovného pomeru jednostranným právnym úkonom voči zamestnancovi predložiť zástupcom zamestnancov na prerokovanie. V prípade nesplnenia si tejto povinnosti zákon o štátnej službe ako aj Zákonník práce označuje výpoveď (alebo okamžité skončenie pracovného pomeru) za neplatné, nakoľko ide o hmotnoprávnu podmienku výpovede alebo okamžitého skončenia pracovného pomeru. Medzi náležitosti žiadosti zamestnávateľa o prerokovanie výpovede alebo okamžitého skončenia pracovného pomeru patrí okrem písomnej formy, prejav vôle zamestnávateľa obsahujúci požiadavku na prerokovanie skončení pracovného pomeru a preukázateľné doručenie zástupcom zamestnancov. Hmotnoprávna podmienka platnosti výpovede v zmysle § 74 ods. 1 Zákonníka práce je splnená, ak zástupcovia zamestnancov prerokujú výpoveď predtým, ako zamestnávateľ voči zamestnancovi prejaví vôľu skončiť s ním jednostranne z určitého výpovedného dôvodu pracovný pomer (R 22/2008). Zákonná lehota od doručenia písomnej žiadosti zamestnávateľa, v rámci ktorej Zákonník práce vyžaduje prerokovanie jednostranného skončenia pracovného pomeru zamestnávateľom, v prípade výpovede je 7 pracovných dní, pričom márnym uplynutím tejto lehoty Zákonník práce zakladá nevyvrátiteľnú domnienku o tom, že k prerokovaniu výpovede zástupcami zamestnancov došlo. Samotný výsledok prerokovania jednostranného skončenia pracovného pomeru zamestnáva zo strany zástupcov zamestnancov, ako aj ich prípadný nesúhlas s dôvodmi alebo s inými okolnosťami jednostranného skončenia pracovného pomeru, nemá žiadnu právnu relevanciu vo vzťahu k platnosti ani účinnosti jednostranného skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa. Zákonník práce upravuje prerokovanie vo forme vymedzenia pojmu vyjednávanie ako výmenu názorov a dialóg medzi zástupcami zamestnancov a zamestnávateľom. V ďalšom ustanovení vymedzuje Zákonník práce príkladmo právne skutočnosti predchádzajúceho prerokovania, ktorými sú právne skutočnosti uvedené v § 237 ods. 2 Zákonníka práce. Zákonník práce uvádza spôsob prerokovania závažných sociálnych a ekonomických otázok pôsobenia zamestnávateľa, a to procesné pravidlá, že prerokovanie sa uskutoční zrozumiteľným spôsobom a vo vhodnom čase, s primeraným obsahom, s cieľom dosiahnuť dohodu. Procesné a hmotnoprávne podmienky prerokovania obsahuje § 237 ods. 3 Zákonníka práce, podľa ktorého prerokovanie sa uskutoční zrozumiteľným spôsobom a vo vhodnom čase, s primeraným obsahom, s cieľom dosiahnuť dohodu a stanoví tým obsah a formu postupu pri prerokovaní Zákonník práce, časové súvislosti a konsenzuálny zmysel prerokovania. Zrozumiteľný spôsob sa uplatňuje v príprave postupov a etáp prerokovania. Začiatok prerokovania sa má po právnej stránke viazať na písomnú žiadosť zamestnávateľa, ktorú predloží orgánu zástupcu zamestnancov obvyklým spôsobom doručovania písomností. O každom individuálnom prerokovaní sa má vypracovať písomný záznam, spravidla vo forme zápisnice. Písomná žiadosť zamestnávateľa, spôsob prerokovania a ďalšie podmienky sú podmienkou platnosti výpovede alebo okamžitého skončenia pracovného pomeru aj z hľadiska výkladu pojmu „s primeraným obsahom.“ Pojem „vhodný čas“ možno chápať tak, že prerokovanie má byť časovo pripravené podľa dohody zástupcu zamestnávateľa a štatutárneho zástupcu orgánu zástupcov zamestnancov, lehoty na prerokovanie právnych úkonov zo strany zamestnávateľa pre účasť zástupcov zamestnancov pri skončení pracovného pomeru (§ 74 Zákonníka práce) by nemali spôsobiť zámerné taktizovanie. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že zástupcovia zamestnancov - ZO OZVS a ZO OZPBGNP boli na spoločné zasadnutie - prerokovanie riešenia štátnozamestnaneckých pomerov, okrem iného, v organizačnom útvare kancelárie ministra, kde bola zaradená aj žalobkyňa, pozvaní pozvánkou zo dňa 25.5.2017, ktorá im bola doručená dňa 29.5.2017 na deň 30.5.2017 o 12,30 hod., ktorá bola spolu s informáciami a podkladmi predloženými žalovaným na spoločnom zasadnutí konanom dňa 30.5.2017 o 12,30 hod. za účasti zástupcov ZO OZVS a ZO OZPBGNP (A.. M. K. a A.. Y. R.), na ktorom došlo k prerokovaniu zrušenia štátnozamestnaneckého miesta žalobkyne. Podľa jeho názoru predstavuje prerokovanie výpovede žalobkyne vopred tak ako predpokladá § 120 zákona o štátnej službe v spojení s § 74 Zákonníka práce. Súhlasil s obranou žalovaného, že nie je pravdou, že k jeho prerokovaniu došlo v časovom úseku dvoch hodín, keď z vykonaného dokazovania bolo zrejmé, že žalovaný zaslal pozvánku na prerokovanie dňa 29.5.2017 o 9,25 hod., následne k prerokovaniu došlo dňa 30.5.2017 o 12,30 hod, čo je v súlade s § 74 Zákonníka práce, ktorý stanoví, že k prerokovaniu má dôjsť v lehote 7 pracovných dní. Prerokovania so zástupcami zamestnancov sa podľa Záznamu zo zasadnutia zástupcov ZO OZVS a ZO OZPBGNP zo dňa 30.5.2017 zúčastnili za ZO OZVS A.. M. K. a za ZO OZPBGNP A.. Y. R., na základe súhlasu ostatných členov odborového orgánu a za žalovaného C.. F. L., G.. E. N. a C.. G. L.. Osoby konajúce v mene zástupcov ZO OZVS a ZO OZPBGNP boli na takýto úkon oprávnené, na čo poukázal aj žalovaný a ich oprávnenie vyplýva z čl. 24.3 Stanov ZO OZVS a čl. 18 ods. 2 ZO OZPBGNP, čo nerozporovala ani žalobkyňa. Zo Záznamu zo zasadnutia je zrejmé, že zástupcom zamestnancom boli v rámci prerokovania dňa 30.5.2017 zrozumiteľne s primeraným obsahom a včas poskytnuté informácie o tom, že: a/ žalovaný ako zamestnávateľ navrhuje zrušiť štátnozamestnanecké miesto žalobkyne ku dňu 31.5.2017; b/ z dôvodu optimalizácie a zefektívnenia procesov navrhuje vedúca služobného úradu zrušiť práve štátnozamestnanecké miesto obsadené žalobkyňou; c/ služobný úrad má voľné štátnozamestnanecké miesto na odbore environmentálnych rizík a biologickej bezpečnosti (sekcia environmentálneho hodnotenia a odpadového hospodárstva) a na odbore rozvoja IKT (sekcia informatiky), ktoré štátnozamestnanecké miesta nie sú pre žalobkyňu vhodné vzhľadom na zameranie ukončeného vzdelania štátnej zamestnankyne, táto nespĺňa odborné predpoklady na výkon práce v týchto odboroch; d/ služobný úrad nemá pre štátnu zamestnankyňu iné vhodné voľné štátnozamestnanecké miesto, ani pracovné miesto pri výkone práce vo verejnom záujme; e/ navrhuje jej štátnozamestnanecký pomer skončiť uplynutím výpovednej doby podľa § 48 ods. 1 zákona o štátnej službe alebo dohodou. Výsluchom svedkyne C.. G. L. mal rovnako za preukázané, že zástupcovia zamestnancov boli oboznámení so závermi záverečnej analýzy KPMG, dôvodom zrušenia pracovného miesta a možnostiach ďalšieho zamestnávania žalobkyne, aj keď si s odstupom času nevedela presne vybaviť, čo a ako na zasadnutí odznelo, uviedla, že zástupcovia zamestnancov sa bežne pýtajú o akého zamestnanca ide, ako dlho pracuje na ministerstve a prečo sa pristupuje k takémuto riešeniu. Zo spôsobu a techniky prerokovania výpovede mal za to, že prekovanie nebolo povrchné alebo nedostatočné, účastníci prerokovania mali dostatočný časový priestor na pochopenie a preštudovanie problematiky, nepožiadali o poskytnutie času ani možnosť konzultácie alebo porady. Zo záznamu podpísaného zástupcami zamestnancov ZO OZVS a ZO OZPBGNP nevyplýva, že by títo zástupcovia v procese prerokovania mali k poskytnutým informáciám a navrhovanému postupu pripomienky alebo iné výhrady a návrhy, čo je zrejmé z toho, že na záznam bez ďalších pripomienok a výhrad pripojili svoje podpisy. Záver zástupcov zamestnancov považoval za jednoznačný, bez výhrad a pripomienok. Ani prípadná neochota zástupcov zamestnancov vymieňať si názory a viesť dialóg dlhšie alebo obsiahlejšie ako požadovala žalobkyňa, nemôže byť na ťarchu žalovaného, ktorý prerokovanie zabezpečil a predložil skončenie štátnozamestnaneckého pomeru voči žalobkyni zástupcom zamestnancov na prerokovanie. Dospel k záveru, že k skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne u žalovaného výpoveďou zo dňa 30.5.2017 podľa § 47 písm. b/ zákona o štátnej službe došlo platne, z dôvodu ktorého žalobu o určenie neplatnosti výpovede zo dňa 30.5.2017 zamietol. Vzhľadom k tomu, že v časti o určenie neplatnosti výpovede zo dňa 30.5.2017 žalobu ako nedôvodnú zamietol, neexistoval ani právny základ na vyhovenie zvyšku uplatnenej žaloby (o určenie, že štátnozamestnanecký pomer medzi stranami sa naďalej trvá, o uloženie povinnosti žalovanému naďalej žalobkyňu zamestnávať v súlade so služobnou zmluvou a o zaplatenie peňažných nárokov z neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru). Žalobkyňa navrhla v konaní vykonať dôkaz predložením zoznamu služobných miest obsadených novoprijatými zamestnancami od 1.6.2017 do 19.9.2017, avšak tento návrh na vykonanie dokazovania zamietol z dôvodu nadbytočnosti a nehospodárnosti, nakoľko zodpovedanie tejto otázky bezprostredne nesúviselo s prejednávanou vecou a posúdením nároku žalobkyne. Záverom uviedol, že v odôvodnení svojho rozhodnutia nemusí dať súd absolútne vyčerpávajúcu odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.11.2011, sp.zn. 1 Cdo 158/2010). V tomto konaní vykonal dôkazy potrebné pre zistenie skutkového stavu a ktoré dôkazy považoval za potrebné, tie v tomto písomnom vyhotovení rozsudku aj vyhodnotil. 3.2. Výrok o náhrade trov konania súd prvej inštancie odôvodnil ustanoveniami § 251, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, ods. 2 C.s.p. a plne úspešnému žalovanému priznal nírok na náhradu trov konania od žalobkyne v celom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením. 4. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa dôvodiac ustanoveniami § 365 ods. 1 písm. e/, f/, h/ C.s.p. (súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Uviedla, že v konaní namietala, že rozhodnutie o organizačnej zmene spočívajúce v znížení/zvýšení počtu zamestnancov v služobnom úrade, ktorým je ministerstvo prislúcha do pôsobnosti ministra v postavení štatutárneho orgánu a nadriadeného vedúceho zamestnanca voči vedúcemu služobného úradu. Z postavenia ministra podľa zákona č. 575/2001 Z.z. v znení neskorších predpisov vyplýva právomoc vydávať organizačný poriadok ministerstva, vrátane jeho zmien, ktorých súčasťou je aj rozhodovanie o počte a štruktúre zamestnancov štátnej služby v príslušných organizačných útvaroch vo väzbe na pridelené rozpočtové finančné prostriedky. Tým nie sú dotknuté kompetencie vedúceho služobného úradu podľa ustanovenia § 12 a nasl. zákona o štátnej službe a interných predpisov žalovaného vo vzťahu k zamestnancom ministerstva vrátane jeho kompetencií podpisovať vnútorné akty riadenia. Pokiaľ teda vedúci služobného úradu rozhodol o zmene organizačnej štruktúry, dopustil sa excesu, pretože bez predchádzajúceho rozhodnutia (poverenia) štatutárnym orgánom mu takéto rozhodovanie neprislúcha. Zo žiadneho vnútorného predpisu, ani aktu riadenia, nevyplýva delegovanie právomoci, resp. poverenie ministra rozhodovať a meniť organizačnú štruktúru ministerstva vedúcim služobného úradu. Prvoinštančný súd sa v bode 65. odôvodnenia napadnutého rozsudku stotožnil s tvrdením žalovaného, s poukazom na kompetencie vedúceho služobného úradu špecifikované v čl. 7 ods. 1 a 8 Organizačného poriadku, vydávaného a schvaľovaného ministrom tak, že úlohy spojené s odborným, organizačným a technickým zabezpečovaním činnosti ministerstva plní vedúci úradu ministerstva... a podľa právneho názoru súdu prvej inštancie „z toho vyplýva, že vedúci služobného úradu ako služobne najvyšší vedúci zamestnanec v služobnom úrade bol (a je) oprávnený rozhodovať vo veciach organizačných, takže aj o organizačnej zmene spočívajúcej v zrušení štátnozamestnaneckého miesta žalobkyne. Jeho kompetencia vyplýva z čl. 7 ods. 1 a 8 Organizačného poriadku a zahŕňa aj prijatie a vydanie rozhodnutia o organizačnej zmene.“ Tento právny názoru súdu prvej inštancie je ale v rozpore s Organizačným poriadkom žalovaného (úplné znenie) vydaného rozhodnutím ministra životného prostredia Slovenskej republiky zo dňa 23.5.2017, č. 15/2017-1.13; čl. 7 - Generálny tajomník (predtým vedúci úradu) služobného úradu podľa čl. 7 odsek (12) písm. d/ predkladá ministrovi na schválenie návrh organizačného poriadku, návrh pracovného poriadku a návrhy ďalších interných aktov riadenia. Čl. 39 - Záverečné ustanovenia odsek (1) Tento organizačný poriadok sa môže meniť len písomnými dodatkami, ktoré vydá minister svojim rozhodnutím. Totožnú úpravu obsahuje aj Organizačný poriadok žalovaného (úplné znenie) vydaný rozhodnutím ministra životného prostredia Slovenskej republiky dňa 13.3.2017, č. 4/2017-1.13 s tým rozdielom, že čl. 7 zhodne upravuje kompetencie vedúceho služobného úradu. V tejto časti žaloby navrhla posúdiť otázku legitímnosti rozhodnutia „vedúcej služobného úradu“ vydať rozhodnutie o organizačnej zmene, čím je daný základ pre ďalšie úkony služobného úradu súvisiace so sporovým konaním, nie súdom preskúmavať vyššie uvedený interný akt zamestnávateľa, ktorý nie je právnym úkonom v zmysle § 34 a nasl. Občianskeho zákonníka, pričom kompetencie vedúceho v zmysle § 12 zákona o štátnej službe, resp. kompetencie v rozsahu organizačného a podpisového poriadku vedúcej služobného úradu tým nie sú dotknuté. Podľa bodu 65. odôvodnenia napadnutého rozsudku prvoinštančný súd svoj právny názor založil výlučne na tvrdení žalovaného bez toho, aby si jeho argumentáciu overil priamo v príslušných článkoch organizačných predpisov založených v súdnom spise. Pozoruhodná je tiež argumentáciu súdu prvej inštancie vyjadrená v závere uvedeného bodu (65.) „kompetencie ministra zakotvuje článok 5 ods. 5 Organizačného poriadku, ktorý nepokrýva rozhodovanie o zrušení pracovného miesta. Na uvedený záver nemá vplyv argumentácia žalobkyne, že vedúci služobného úradu nemá právomoc tvoriť alebo meniť organizačný poriadok MŽP SR, keď ten je základným interným aktom riadenia ministerstva, ktorý vydáva minister, nie vedúci služobného úradu.“ Právny názor prvoinštančného súdu v tomto bode nie je v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, s príslušnými ustanoveniami zákona č. 400/2009 Z.z., Štatútom žalovaného, ani jeho internými predpismi, ktoré boli žalovaným ako dôkaz založené do súdneho spisu. K porušenie povinnosti služobného úradu ponúknuť jej iné vhodné miesto v súlade s dikciou ustanovenia § 47 písm. b/ zákona o štátnej službe pred doručením výpovede dňa 30.5.2017 s cieľom poskytnúť jej možnosť zotrvať v štátnozamestnaneckom pomere, argumentovala s poukazom na Zápisnicu z pohovoru so zamestnávateľom dňa 30.5.2017, kde jej bolo za účasti prítomných vedúcich oznámené, že jej miesto bolo zrušené, že služobný úrad má k dispozícii dve voľné štátnozamestnanecké miesta na odbore ERaBB a na odbore IKT (sekcia informatiky), ale tieto miesta nie sú pre ňu vhodné vzhľadom na zameranie ukončeného vysokoškolského vzdelania, z dôvodu ktorého sa stala nadbytočnou. Bola jej daná možnosť ukončiť štátnozamestnanecký pomer dohodou alebo výpoveďou z nadbytočnosti. Takto vykonaná ponuková povinnosť zamestnávateľa nie je v súlade s ustanovením § 47 písm. b/ zákona o štátnej službe, ani § 63 ods. 2 Zákonníka práce a keďže ide o hmotnoprávnu podmienku, ktorá má zamestnanca chrániť pred výpoveďou, navrhla súdu prvej inštancie vykonať dôkaz listinou o systemizácii obsadzovania štátnozamestnaneckých miest služobným úradom v prvom polroku 2017 do 31.5.2017, takže mohol preskúmať a posúdiť príčinnú súvislosť medzi organizačnou zmenou a jej nadbytočnosťou v rámci jej obrany, následkom ktorej je strata zamestnania. Žalovaný predložil zoznam systemizovaných miest, avšak štátnozamestnanecké miesta, na ktoré boli prijatí noví zamestnanci nebolo možné overiť z hľadiska ich zaradenia do štátnej služby bez výberového konania na pracovné pozície podľa § 17 ods. 3 písm. b/ zákona o štátnej službe, ktoré boli fakticky voľnými štátnozamestnaneckými miestami obsadzovanými zamestnancami v dočasnej službe na dobu určitú, do obsadenia takých miest zamestnancom v stálej štátnej službe najdlhšie na dobu šesť mesiacov. Pri zaradení u všetkých nových zamestnancov bol účelovo vykázaný údaj „stála štátna služba.“ Napriek tomu, že poukázala na nesprávnosti predloženej systemizácie, nebolo k tejto námietke prihliadnuté a dôkaz súd prvej inštancie nepreveril. Právny názor uvedený v bode 72. odôvodnenia napadnutého rozsudku nemá oporu v zákone a ani vo vykonanom dokazovaní; prvoinštančný súd si tento právny názor osvojil výlučne z tvrdenia žalovaného. V bode 89. odôvodnenia rozsudku sa uvádza, že bol zamietnutý jej návrh na vykonanie dôkazu predložením zoznamu služobných miest obsadzovaných novoprijatými zamestnancami od 1.6.2017 do 19.9.2017, t.j. za obdobie trvania jej štátnozamestnaneckého pomeru od zrušenia jej štátnozamestnaneckého miesta, až do uplynutia ochrannej doby zamestnankyne v zmysle § 64 ods. 2 Zákonníka práce v spojení s § 120 zákona o štátnej službe, kedy sa štátnozamestnanecký pomer skončil na základe výpovede zo dňa 30.5.2017. Nestotožnila sa so zamietnutím jej návrhu na vykonanie dôkazu súdom prvej inštancie s poukazom na ustanovenie § 185 ods. 1 C.s.p. ako nadbytočný a nehospodárny, nakoľko zodpovedanie otázky bezprostredne nesúviselo s prejednávanou vecou a posúdením jej nároku. Na základe navrhovaného dôkazu mohla v rámci obrany svojho práva tvrdenia preukázať skutočnosť, ktoré štátnozamestnanecké miesta boli voľné v služobnom úrade počas trvania jej štátnozamestnaneckého pomeru obsadzované novými zamestnancami, teda v rozpore s účelovým tvrdením žalovaného, že nemal možnosť ponúknuť zamestnankyni žiadnu tnú vhodnú prácu v služobnom úrade. Tým, že sa súd prvej inštancie nezaoberal dôsledne uvedeným dôkazom a tým, že nepripustil dôkaz o existencii reálne voľných štátnozamestnaneckých miest aj počas jej výpovednej doby, uprel jej právo na spravodlivú súdnu ochranu. Poukázala na to, že jedným z novoprijatých zamestnancov (15.3.2017) do dočasnej služby bez výberového konania na voľné štátnozamestnanecké miesto do doby jeho obsadenia štátnym zamestnancom v stálej štátnej službe podľa § 17 ods. 3 písm. b/ zákona o štátnej službe, najdlhšie však do 14.9.2017, je G.. G. M., v skúšobnej dobe do 15.6.2017, ktorá bola zaradená do odboru štátnej služby; 1.02 - Kancelária predstaviteľa štátnej moci, v poradí ako štvrtý zamestnanec na oddelení vládnej a parlamentnej agendy, kde bola zaradená aj ona v stálej štátnej službe. Ak teda malo dôjsť k zníženiu počtu zamestnancov zaradených na tomto útvare, je toho názoru, že toto miesto jej malo byť pred doručením výpovede ponúknuté a dohodou o zmene štátnozamestnaneckého pomeru formou dodatku k služobnej zmluve podľa § 31 ods. 1, písm. a/ - zmena funkcie, písm. c/ - zmena najnáročnejšej činností štátnozamestnaneckého miesta. Pre toto štátnozamestnanecké miesto je predpísaný kvalifikačný predpoklad vysokoškolské vzdelanie II. stupňa, ktorého odbor nie je uvedený a osobitný kvalifikačný predpoklad sa neuvádza. Na toto štátnozamestnaneckého miesto spĺňala všetky predpísané predpoklady vrátane služobnej praxe od roku 2004/2006 v služobnom úrade žalovaného. Tvrdenie žalovaného, s ktorým sa stotožnil aj súd prvej inštancie, že o výbere nadbytočného zamestnanca rozhoduje výlučne zamestnávateľ, v tomto konkrétnom prípade nemôže obstáť, naviac nešlo o rovnaké pracovné pozície v zmysle opisu činností a G.. M. M. nebola v čase pred tým ako jej bola doručená výpoveď, v služobnom úrade zamestnankyňou v stálej štátnej službe, čo ju vylučuje s prednostného obsadenia tohto miesta. Zároveň poukázala na svedeckú výpoveď B.. T., ktorej pracovné miesto sa na základe výpovede svedkyne uvoľnilo dňa 31.6.2017, sama jej ho odporúčala, o čom mal služobný úrad vedomosť už pred tzv. organizačnou zmenou a pred doručením výpovede z dôvodu nadbytočnosti. K bodom 67., 68., 69., 71., 72., 73., 74., 75., 76., 77. odôvodnenia napadnutého rozsudku pre obsah týkajúci právneho názoru súdu prvej inštancie na ponukovú povinnosť zamestnávateľa pred doručením výpovede namietla, že súd prvej inštancie sa zvoleným riešením otázky ponukovej povinnosti odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe súdov a ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republike ako súdu dovolacieho. Ponuková povinnosť podľa zákona o štátnej službe je konštruovaná v ustanovení § 47 písm. b/ zákona o štátnej službe tak, že výpoveď možno dať štátnemu zamestnancovi, ak sa zrušuje alebo zrušilo štátnozamestnanecké miesto, služobný úrad nemá pre štátneho zamestnanca iné vhodné štátnozamestnanecké miesto alebo štátny zamestnanec nesúhlasí s trvalým preložením v služobnom úrade a nedohodne sa so služobným úradom inak. Povinnosť služobného úradu ponúknuť zamestnancovi iné vhodné miesto predstavuje hmotnoprávnu podmienku výpovede. Jej nesplnenie spôsobuje neplatnosť právneho úkonu. Ponuka iného vhodného miesta sa musí uskutočniť ešte pred daním výpovede, inak je neplatná. V rámci ponukovej povinnosti zamestnávateľ nevyužil ani možnosť jej trvalého preloženia postupom podľa § 33 ods. 1 zákona o štátnej službe alebo možnosť dohody o zmene štátnozamestnaneckého pomeru podľa § 31 uvedeného zákona. Týmto svojim konaním a fabulovaním skutkových okolností jasne prejavil účelovosť jej nadbytočnosti. Ďalej uviedla, že v bode 68. odôvodnenia napadnutého rozsudku, prvoinštančný súd v rozpore zo zákonom o štátnej službe a konštantnou judikatúrou k inštitútu ponukovej povinnosti uviedol, že ponuková povinnosť sa viaže na vhodné štátnozamestnanecké miesto, a to také, ktoré je v rovnakom druhu štátnej služby, preto ak bola v stálej štátnej službe a žalovaný by aj disponoval voľnými miestami v dočasnej štátnej službe, nemôžu byť tieto predmetom ponukovej povinnosti. Ak chcel normotvorca na základe zásady o tzv. absolútnej nemožnosti zamestnať zamestnanca, určite by v znení tohto ustanovenia uviedol slovné spojenie „iné voľné“ a nie „iné vhodné miesto“, keďže z dramatického výkladu slova vhodné a voľné vyplýva niečo úplne iné. Interpretácia ponukovej povinnosti súdom prvej inštancie je v rozpore s ustanoveniami zákona o štátnej službe, Zákonníka práce a ustálenou súdnou praxou. Inštitút ponukovej povinnosti zamestnávateľa vychádza hmotného práva, je hmotnoprávnou podmienkou a zákonným predpokladom pre danosť právneho úkonu výpovede. Jeho nesplnenie sankcionuje zákon neplatnosťou právneho úkonu výpovede. Naviac, súd nevzal na zreteľ zásadný rozdiel medzí zaradením zamestnanca do dočasnej štátnej služby na štátnozamestnanecké miesto podľa § 17, ods. 3 písm. a/ a podľa § 17 ods. 3 písm. b/. V prvom prípade ide o zastupovanie zamestnanca v stálej štátnej službe, v druhom prípade ide o voľné štátnozamestnanecké miesto obsadzované dočasne, do jeho obsadenia štátnym zamestnancom v stálej štátnej službe (na základe výberu alebo výberového konania). Pre posúdenie právneho stavu v súdenej kauze, je tento rozdiel podstatný. V odôvodnení napadnutého rozsudku, súd prvej inštancie tento zásadný rozdiel nepostrehol. Keďže kogentná norma je v zákone konštruovaná všeobecne a nešpecifikuje postup akým má zamestnávateľ realizovať ponukovú povinnosť voči zamestnancovi, v rámci princípu právnej istoty vo vzťahu k požiadavke predvídateľnosti súdnych rozhodnutí aj s ohľadom na predchádzajúce súdne rozhodnutia je inštitút ponukovej povinnosti súdmi v obdobných veciach posudzovaný konštantné. Súdna prax rieši otázku ponukovej povinnosti zamestnávateľa vo svojich rozhodnutiach štandardne, napríklad v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3 Cdo 261/2007, sp.zn. 3 Cdo 168/2017 a sp.zn. 1 M Cdo 5/2009. Keďže splnenie ponukovej povinnosti je hmotnoprávnou podmienkou výpovede aj podľa § 47 písm. b/ zákona o štátnej službe, považuje právny úkon výpovede žalovaného za neplatný, pričom neobstojí ani argumentácia žalovaného, že rozhodnutie o organizačnej zmene je výlučne v kompetencii zamestnávateľa a výber zamestnanca, ktorý sa stal nadbytočným v dôsledku organizačnej zmeny je výlučným rozhodnutím zamestnávateľa; súd nemôže v tomto smere preskúmavať rozhodnutie zamestnávateľa. Súdy v tomto smere výber nepreskúmavajú, ale v prípade ak žalobca v žalobe o určenie neplatnosti výpovede pre nadbytočnosť poukáže na také skutkové okolnosti, ktoré objektívne nasvedčujú diskriminácii jeho osoby ako nadbytočnej, potom je súd oprávnený preskúmavať výber jeho osoby ako nadbytočnej a okolnosti, za ktorých k nemu došlo (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1 Cdo 1085/2015. Ďalej žalobkyňa v odvolaní uviedla, že podľa priložených listinných dôkazov založených v spise má za to, že k predchádzajúcemu prerokovaniu jej výpovede v príslušnom odborovom orgáne nedošlo zákonným postupom. Žalovaný predložil záznam zo zasadnutia (dvoch členov) zástupcov dvoch základných odborových organizácií so zástupcami vedenia služobného úradu konaného dňa 30.5.2017, pričom pozvánka na prerokovanie výpovede bola podľa žalovaného zasielaná predsedom odborových organizácií dňa 29.5.2017 o 9,25 hod., ktorí sa na prerokovaní aj zúčastnili dňa 30.5.2017. Záznam zo spoločného zasadnutia zástupcov zamestnávateľa so zástupcami odborových orgánov dňa 30.5.2017 o 12,30 hod. obsahuje informatívne oznámenie vedúcej služobného úradu o zrušení jej štátnozamestnaneckého miesta s informáciou o dvoch voľných pracovných miestach v služobnom úrade, ktoré nie sú pre zamestnankyňu vhodné vzhľadom na zameranie ukončeného vzdelania štátnej zamestnankyne, že nemá služobný úrad iné voľné vhodné štátnozamestnanecké miesto a preto navrhuje jej štátnozamestnanecký pomer skončiť uplynutím výpovednej lehoty, ktorá je podľa § 48 ods. 1 zákona o štátnej službe dva mesiace alebo dohodou. Záznam podpísali prítomní, z toho dvaja zástupcovia odborových organizácií bez vyjadrenia sa k predmetu prerokovania. Tento záznam ako listinný dôkaz nemá náležitosti legitímneho postupu zamestnávateľa predvídané ustanovením § 74 v spojení s § 121 ods. 2 Zákonníka práce. Poukázala na ustanovenie § 121 ods. 2 zákona o štátnej službe, ...právny úkon, na ktorý neudelil predpísaný súhlas zástupca zamestnancov, alebo právny úkon, ktorý nebol vopred prerokovaný so zástupcami zamestnancov, je neplatný, ak to výslovne ustanovuje tento zákon alebo Zákonník práce. Splnenie povinnosti zamestnávateľa vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov výpoveď v zmysle § 74 Zákonníka práce nastane len vtedy, ak žiadosť zamestnávateľa a prerokovanie skončenia pracovného pomeru alebo priložený návrh výpovede obsahujú náležitosti výpovede určené v § 61 ods. 2 Zákonníka práce. Prerokovaním sa rozumie taká forma spolupráce medzí príslušným odborovým orgánom a zamestnávateľom, pri ktorej sa prejednajú všetky podstatné okruhy otázok skôr, než sa vo veci rozhodne; právo vo veci rozhodnúť má však iba zamestnávateľ. Inštitút predchádzajúceho prerokovania výpovede zamestnávateľa v príslušnom odborovom orgáne (so zástupcami zamestnancov) je hmotnoprávnou podmienkou pre danosť právneho úkonu výpovede. Súdy v rámci posudzovania ne/platností výpovede skúmajú, či bol zo strany zamestnávateľa dodržaný postup účasti zástupcov zamestnancov pri skončení pracovného (služobného) pomeru zo strany zamestnávateľa podľa ustanovenia § 74 Zákonníka práce. Ustálená rozhodovacia prax súdov zaujíma k posudzovaniu splnenia podmienky predchádzajúceho prerokovania výpovede/okamžitého skončenia pracovného pomeru ustálený právny názor, ktorý sa premieta v množstve publikovaných aj nepublikovaných rozhodnutí súdov a v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozsudok zo dňa 28.9.2010, sp.zn. 5 Cdo 140/2010). Na konštantnú judikatúru súdov k hmotnoprávnej podmienke pre danosť výpovede už poukazovala, ale súd prvej inštancie na ňu pred rozhodnutím neprihliadol (rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1 Cdo 72/2006, sp.zn. 5 Cdo 140/2010, uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3 M Cdo 14/2013, sp.zn. 5 Cdo 255/2008). V obsahu bodov 78., 79. a 80. odôvodnenia napadnutého rozsudku je deklarovaný spôsob komunikácie zástupcov zamestnancov so zamestnávateľom v zmysle úpravy Zákonníka práce, avšak z pripojených listinných podkladov (pozvánka na spoločné zasadnutie dňa 30.5.2017, záznam o prerokovaní jej výpovede zo dňa 30.5.2017) nie je takýto legitímny postup žiadnym spôsobom preukázaný. Obdobne v bode 81. je opísaný spôsob vyjednávania medzi zástupcami zamestnancov a zamestnávateľom podľa § 237 ods. 2., ods. 3 Zákonníka práce, treba však ozrejmiť, že citované ustanovenie Zákonníka práce sa v zmysle ustanovenia § 2 ods. 1 aj vo väzbe § 1 ods. 4 zákona o štátnej službe v spojení s § 120 neaplikujú v štátnozamestnaneckých vzťahoch, pretože zákon o štátnej službe má svoju vlastnú zákonnú úpravu v ustanovení § 118 ods. 1 až ods. 4; obdobne to platí aj k obsahu bodov 55., 56., 57., 58. a 59. V bode 84. a 85. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie popisuje oprávnenie predsedov výborov príslušných odborových organizácií navonok zastupovať, rokovať a podpisovať za príslušnú odborovú organizáciu právne záväzné akty, dokumenty, zmluvy, prípadne sa zúčastňovať dôležitých rokovaní zamestnávateľa v súlade podmienkami dohodnutým v kolektívnej zmluve, o tom však nie je otázka súvisiaca s postupom predchádzajúceho prerokovania odborovej organizácie podľa § 74 Zákonníka práce. V bode 86. odôvodnenia rozsudku na základe tvrdenia žalovaného do zápisnice o pojednávaní a podľa obsahu listu záznam zo spoločného stretnutia so zástupcami zamestnancov dňa 30.5.2017, prvoinštančný súd vyvodil bez ďalšieho právny názor, že záver zástupcov zamestnancov považuje za jednoznačný, bez výhrad a pripomienok. Podľa jej právneho úsudku, odborová organizácia je kolektívnym orgánom zastupujúcim zamestnancov žalovaného a rozhoduje prostredníctvom zamestnancami voleného orgánu, ktorým je výbor odborovej organizácie. Ustanovenie § 74 ods. 1 Zákonníka práce určuje povinnosť zamestnávateľa (služobného úradu) vopred prerokovať výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného (služobného) pomeru so zástupcami zamestnancov. Objektívne právo predpokladá, že výkon subjektívneho práva smeruje k cieľu sledovaného právnou normou. Prerokovaním sa rozumie taká forma spolupráce medzi zástupcami zamestnancov a zamestnávateľom, ktorá spočíva v tom, že zamestnávateľ má povinnosť vopred predložiť zástupcovi zamestnancov všetky podklady súvisiace s otázkami, ktoré sú predmetom prerokovania, resp. budú predmetom prerokovania na spoločnom zasadnutia zástupcov zamestnancov so zamestnávateľom. Za taký postup nemožno považovať pozvánku na spoločné stretnutie (29.5.2017) a zápis z tohto stretnutia na pracovisku zamestnávateľa, v ktorom zástupca zamestnávateľa informuje dvoch členov odborových organizácií o zrušení štátnozamestnaneckého miesta a zamýšľanom rozhodnutí skončiť jej štátnozamestnanecký pomer pre nadbytočnosť, či už dohodou alebo výpoveďou, ako sa to udialo v tomto prípade dňa 30.5.2019. Služobný úrad s cieľom, aby formálne dosiahol ním sledovaný výsledok, t.j. prerokovanie výpovede, ju účelovo poškodil. Podľa nej vychádzajúc z aplikačnej praxe súdov k spôsobu prerokovania skončenia pracovného (služobného) pomeru so zástupcami odborových organizácií (zástupcami zamestnancov), je konformný taký výklad spôsobu činnosti príslušnej odborovej organizácie, ktorú táto vykonáva prostredníctvom svojho voleného orgánu, napr. výboru za účasti nadpolovičnej väčšiny jeho členov, pričom nemusí dôjsť ani k spoločnému stretnutiu so zástupcami zamestnancov. Z uvedených dôvodov považuje právny názor súdu prvej inštancie vyjadrený v odôvodnení napadnutého rozsudku v bode 86. za rozpor so zákonom, konštantnou judikatúrou a ustálenou súdnou praxou najvyšších súdnych autorít, ktoré je súd prvej inštancie povinný rešpektovať a pri svojich rozhodnutiach z nich vychádzať. Záverom dodala, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď z odôvodnenia záverov súdu prvej inštancie má za preukázané, že prvoinštančný súd vychádzal pri posudzovaní dôkazov výlučne z tvrdení žalovanej strany bez overenia, resp. preskúmania skutočností rozhodujúcich pre správne právne posúdenie veci a nevykonal dôkazy navrhované v záujme jej obrany, teda dôkazy právne významných na zistenie rozhodujúcich skutočností vzťahujúcich sa k meritu sporovej veci. V záujme princípu právnej istoty má každý právo očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade ustálenou praxou najvyšších súdnych autorít s poukazom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 21.11.2017, sp.zn. III. ÚS 289/2017. Odvolaciemu súdu navrhla napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a jej žalobe vyhovieť alebo napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť prvoinštančnému súdu na nové konanie. 5. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedol, že nesúhlasí s odvolacou námietkou žalobkyne o tom, že považuje napadnutý rozsudok za nesprávny z dôvodu, že rozhodnutie o organizačnej zmene dňa 30.5.2017 nebolo vydané štatutárnym orgánom služobného úradu podľa § 9 ods. 1 písm. a/ zákona ostatnej službe, teda ministrom, ktorý je zároveň vedúcim voči vedúcemu vo verejnej funkcii (§ 11 ods. 4 zákona o štátnej službe), že oprávnenie vedúcej služobného úradu - rozhodovanie o organizačných zmenách nemá oporu v zákone o štátnej službe, ani v organizačnom poriadku žalovaného alebo v štatúte žalovaného, pretože ustanovenie § 9 ods. 1 zákona č. 400/2009 Z.z. vymedzuje čo sa na účely zákona o štátnej službe považuje za služobný úrad, pričom v písmene a/ je ustanovené, že služobným úradom na účely zákona o štátnej službe je ministerstvo a ostatný ústredný orgán štátnej správy, ak zákon o štátnej službe neustanovuje inak. Z uvedeného ustanovenia zákona nevyplýva, že štatutárny orgán žalovaného, t.j. minister je ako jediný oprávnený konať v mene služobného úradu vo veciach štátnozamestnaneckých vzťahov a pracovnoprávnych vzťahov. V tejto súvislosti je nevyhnutné vziať do úvahy § 12 zákona o štátnej službe, s ktorým korešponduje aj čl. 7 ods. 2 jeho organizačného poriadku. Podľa čl. 7 ods. 8 Organizačného poriadku vedúci služobného úradu rozhoduje najmä o vymenovaní, vzniku, zmene a skončení štátnozamestnaneckého pomeru štátnych zamestnancov MŽP SR, vrátane ich platových náležitostí, s výnimkou vedúceho zamestnanca vo verejnej funkcii a odborníka plniaceho úlohy pre ústavného činiteľa. Podľa čl. 4 ods. 1 písm. a/ jeho Podpisového poriadku vedúci služobného úradu schvaľuje a podpisuje písomnosti, ktoré patria do jeho pôsobnosti podľa všeobecne záväzných právnych predpisov a interných aktov riadenia žalovaného, najmä pri uplatňovaní zákona o štátnej službe. Podotkol, že nikdy netvrdil a netvrdí to ani súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí, že vedúci služobného úradu má právomoc prijať alebo meniť organizačný poriadok žalovaného. Jeho organizačný poriadok je základným interným aktom riadenia ministerstva, ktorý v súlade so zákonom č. 575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov vydáva minister životného prostredia Slovenskej republiky, nie vedúci služobného úradu. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že vedúci služobného úradu ako služobne najvyšší vedúci zamestnanec v služobnom úrade je oprávnený v súlade so zákonom o štátnej službe ako aj podľa organizačného poriadku a podpisového poriadku rozhodovať vo veciach organizačných, teda aj o organizačnej zmene, ktorou je zrušenie štátnozamestnaneckého miesta v služobnom úrade. S ohľadom na uvedené preto považuje napadnutý rozsudok za správny a súladný s príslušnými ustanoveniami zákona o štátnej službe. Taktiež sa nestotožnil s tvrdeniami žalobkyne uvedeným v odvolaní, že si zamestnávateľ voči nej nesplnil zákonom stanovené hmotnoprávne povinnosti, keďže v čase pred doručením výpovede mal voľné štátnozamestnanecké miesta, ktoré jej mal ponúknuť, žiadne jej však neponúkol a obmedzil sa len na konštatovanie, že dvomi štátnozamestnaneckými miestami disponuje, ale tie nie sú pre ňu vhodné z dôvodu nesplnenia kvalifikačných predpokladov na tieto miesta, ako aj že predložil zoznam systemizovaných miest, avšak štátnozamestnanecké miesta, na ktoré boli prijatí noví zamestnanci nebolo možné overiť z hľadiska ich zaradenia do štátnej služby bez výberového konania na pracovné pozície podľa § 17 ods. 3 písm. b/ zákona o štátnej službe, ktoré boli fakticky voľnými štátnozamestnaneckými miestami obsadzovanými zamestnancami v dočasnej službe na dobu určitú a že pri zaradení všetkých nových zamestnancov bol účelovo vykázaný údaj stála štátna služba a že zamietnutím jej návrhu na vykonanie dôkazu predložením zoznamu služobných miest obsadzovaných novoprijatými zamestnancami od 1.6.2017 do 19.9.2017 jej znemožnil preukázať, ktoré štátnozamestnanecké miesta boli voľné v služobnom úrade a počas trvania jej štátnozamestnaneckého pomeru boli obsadzované novými zamestnancami, teda v rozpore s účelovým tvrdením žalovaného, že nemal možnosť ponúknuť žiadnu inú vhodnú prácu u žalovaného s poukazom na to, že jedným z novoprijatých zamestnancov bola G.. G. M., ktorá bola prijatá do dočasnej služby bez výberového konania do doby jeho obsadenia štátnym zamestnancom v stálej štátnej službe, najdlhšie do 14.9.2017, že toto miesto malo byť žalobkyni ponúknuté a poukázala aj na miesto B.. T., ktoré sa uvoľnilo ku dňu 31.6.2017. S uvedeným sa nestotožnil a konštatoval, že s účinnosťou ku dňu 31.5.2017 došlo v organizačnom útvare Kancelária ministra - Oddelenie vládnej a parlamentnej agendy, v odbore štátnej služby 1.02 - Kancelária predstaviteľa štátnej moci k zrušeniu dvoch štátnozamestnaneckých miest. Rozhodnutím vedúcej služobného úradu zo dňa 30.5.2017, č. 23612/2017 (5934/2017-1.12) s účinnosťou od 31.5.2017 došlo k zrušeniu štátnozamestnaneckého miesta č. 1.1.4702 vo funkcii odborný radca v stálej štátnej službe. Rozhodnutím vedúcej služobného úradu zo dňa 30.5.2017, č. 23627/2017 (5934/2017-1.12) s účinnosťou od 31.5.2017 došlo k zrušeniu štátnozamestnaneckého miesta č. 1.1.4703 vo funkcii Štátny radca v stálej štátnej službe. Hlavným podkladom pre jeho rozhodnutie o organizačnej zmene, ktorou došlo k zrušeniu dvoch miest vrátane štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne, bola Záverečná analýza a dizajn procesov jeho organizačných útvarov z mája 2017, vypracovaná spoločnosťou KPMG Slovensko spol. s r.o., ktorej cieľom bola analýza súčasných procesov jeho vybraných organizačných útvarov a identifikácia oblastí na zlepšenie a dizajn existujúcich a optimalizovaných procesov vybraných organizačných útvarov. Na strane 284-285 záverečnej analýzy sa v rámci bodu 3.3.3 Návrh zlepšenia personálneho zabezpečenia v časti týkajúcej sa Oddelenia vládnej a parlamentnej agendy, na ktorom žalobkyňa vykonávala štátnu službu pred zrušením jej štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou podľa zákona o štátnej službe uvádza, že presunom agendy prípravy odborných stanovísk pre ministra k legislatívnym materiálom na Odbor legislatívy a prerozdelením výkonu pripomienkovania legislatívnych materiálov v IPK/MPK na zvyšných zamestnancov v rámci Oddelenia vládnej a parlamentnej agendy by sa vytvoril priestor na zníženie počtu zamestnancov na Oddelení vládnej a parlamentnej agendy o jedného zamestnanca. Predmetné organizačné zmeny boli teda uskutočnené z dôvodu optimalizácie a zefektívnenia procesov na oddelení vládnej a parlamentnej agendy a ich účelom bola predovšetkým racionalizácia a efektívne rozloženie pracovných síl podľa aktuálnych potrieb zamestnávateľa, a to znížením obsadenosti funkčných miest a prerozdelením agendy zabezpečovanej nadbytočnými zamestnancami medzi ostatných zamestnancov, ako aj zabezpečenie efektívneho vynakladania finančných prostriedkov štátneho rozpočtu. Obe štátnozamestnanecké miesta boli zrušené ako štátnozamestnanecké miesta v nižších platových triedach (menej náročné činnosti). Štátnozamestnanecké miesto žalobkyne vo funkcii odborný radca bolo zrušené ako štátnozamestnanecké miesto v platovej triede 7, druhé štátnozamestnanecké miesto vo funkcii štátny radca bolo zrušené ako štátnozamestnanecké miesto v platovej triede 9. Po zrušení týchto štátnozamestnaneckých miest ostali v organizačnom útvare Kancelária ministra - Oddelenie vládnej a parlamentnej agendy, v odbore štátnej služby 1.02 - Kancelária predstaviteľa štátnej moci len štátnozamestnanecké miesta vo vyšších platových triedach, než bola platová trieda žalobkyne, a to v platových triedach 9 a 10, obsadené štátnymi zamestnancami, ktorí v súlade so zákonom o štátnej službe a podľa opisu činností vykonávajú činnosti v súlade s charakteristikami platových tried štátneho zamestnanca podľa zákona o štátnej službe. Zdôraznil, že pri uskutočňovaní organizačných zmien za účelom celkovej optimalizácie, zefektívnenia fungovania samotného organizačného útvaru v jeho služobnom úrade a zabezpečenia efektívneho vynakladania finančných prostriedkov štátneho rozpočtu, zrušil štátnozamestnanecké miesta v nižších platových triedach, na ktorých plnia štátni zamestnanci podľa jednotlivých opisov činností štátnozamestnaneckých miest menej náročné činnosti, pričom tieto sa následne prerozdelia medzi ostatných štátnych zamestnancov vo vyšších platových triedach, ktorí podľa opisu činností štátnozamestnaneckých miest plnia náročnejšie činnosti. To znamená, že prerozdelil činnosti, ktoré boli vykonávané žalobkyňou ako aj štátnym zamestnancom zaradeným do platovej triedy 9 medzi ostatných štátnych zamestnancov s vyššími platovými triedami vykonávajúcimi náročnejšie úlohy v organizačnom útvare - Oddelenie vládnej a parlamentnej agendy. Poukázal na skutočnosť, že na Oddelení vládnej a parlamentnej agendy nebolo po uskutočnenej organizačnej zmene do dnešného dňa vytvorené žiadne nové štátnozamestnanecké miesto a počet štátnych zamestnancov tohto oddelenia je od 19.9.2017 (kedy žalobkyni skončil štátnozamestnanecký pomer) nezmenený, t.j. traja štátni zamestnanci. Z ustálenej súdnej praxe jednoznačne vyplýva, že rozhodnutie o organizačnej zmene je výlučne v kompetencii zamestnávateľa. Výber zamestnanca, ktorý sa stal nadbytočným v dôsledku organizačnej zmeny, je výlučným rozhodnutím zamestnávateľa a súd nemôže v tomto smere preskúmavať rozhodnutie zamestnávateľa, teda, že zamestnávateľ je oprávnený sám rozhodnúť o výbere zamestnanca alebo viacerých zamestnancov, ktorí sa v dôsledku organizačnej zmeny stanú pre neho nadbytočnými. Súd nie je oprávnený v tomto smere rozhodnutie zamestnávateľa preskúmavať. V čase vydania rozhodnutia vedúcej služobného úradu o organizačnej zmene, ktorou došlo k zrušeniu štátnozamestnaneckého miesta žalobkyne, boli v jeho služobnom úrade voľné dve štátnozamestnanecké miesta: a/ štátnozamestnanecké miesto v organizačnom útvare Sekcia environmentálneho hodnotenia a odpadového hospodárstva, Odbor environmentálnych rizík a biologickej bezpečnosti, funkcia: štátny radca, platová trieda: 9, druh štátnej služby: stála štátna služba; b/ štátnozamestnanecké miesto v organizačnom útvare Sekcia informatiky, Odbor rozvoja IKT, funkcia: hlavný štátny radca, platová trieda: 10, druh štátnej služby: stála štátna služba. Podľa opisu činností štátnozamestnaneckého miesta v organizačnom útvare Sekcia environmentálneho hodnotenia a odpadového hospodárstva, Odbor environmentálnych rizík a biologickej bezpečnosti, funkcia: štátny radca štátny zamestnanec v rámci bližšie určenej najnáročnejšej činnosti plní tieto úlohy: koordinovanie celoštátneho systému na úrovni ministerstva v oblasti biologickej bezpečnosti; koordinácia činností a plnenie úloh súvisiacich s Kartagenským protokolom o biologickej bezpečnosti; koordinácia činností a úloh vyplývajúcich z členstva Slovenskej republiky v Európskej únii v oblasti používania genetických technológií a geneticky modifikovaných organizmov; zastupovanie Slovenskej republiky v útvaroch Európskej komisii pre oblasť biologickej bezpečnosti (Regulačný výbor podľa Smernice 2001/18/ES a výbor podľa Smernice 2009/41/ES) a súvisiacich ad-hoc expertných skupinách, účasť na zasadaniach, koordinovanie a plnenie úloh a záväzkov z nich vyplývajúcich; zastupovanie Slovenskej republiky v pracovných skupinách Rady (EÚ) pre životné prostredie a pre medzinárodné environmentálne otázky v oblasti biologickej bezpečnosti a presadzovanie pozícií Slovenskej republiky; koordinovanie plnenia uvedených činností a úloh s príslušnými zainteresovanými rezortmi; spolupráca s ústrednými orgánmi štátnej správy, vedeckovýskumnými inštitúciami a združeniami občanov pri koordinovaní systému v danej oblasti a v rámci bližšie určených ostatných činností plní tieto úlohy: tvorba, posudzovanie a presadzovanie štátnej politiky v oblasti používania genetických technológií a geneticky modifikovaných organizmov (GMO); v rámci toho návrh koncepcií, cieľov, zásad, podmienok a postupov, ich plnenie a uplatňovanie, príprava pozícií a ich presadzovanie; koncepčné a metodické činnosti na úrovni ministerstva v oblasti biologickej bezpečnosti; metodické usmerňovanie používateľov genetických technológií a GMO; vykonávanie štátnej správy na úseku biologickej bezpečnosti z pozície ústredného orgánu štátnej správy; tvorba všeobecne záväzných právnych predpisov vrátane harmonizácie predpisov v oblasti biologickej bezpečnosti na úrovni ministerstva; rozhodovanie v druhom stupni správneho konania podľa zákona č. 151/2002 Z.z. o používaní genetických technológií a geneticky modifikovaných organizmov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o GMO“); sprístupňovanie informácií týkajúcich sa používania GMO. Podľa opisu činností štátnozamestnaneckého miesta na štátnozamestnanecké miesto v organizačnom útvare Sekcia environmentálneho hodnotenia a odpadového hospodárstva, Odbor environmentálnych rizík a biologickej bezpečnosti, funkcia: štátny radca sa vyžadujú od štátneho zamestnanca aj osobitné kvalifikačné predpoklady, a to: prírodné vedy; pôdohospodárske a veterinárske vedy; biotechnológie; agrobiotechnológie; biomedicínske inžinierstvo. Podľa opisu činností štátnozamestnaneckého miesta na štátnozamestnanecké miesto v organizačnom útvare Sekcia environmentálneho hodnotenia a odpadového hospodárstva, Odbor environmentálnych rizík a biologickej bezpečnosti, funkcia: štátny radca sa vyžaduje od štátneho zamestnanca aj znalosť cudzieho jazyka, a to anglický jazyk s úrovňou B1. Podľa opisu činností štátnozamestnaneckého miesta v organizačnom útvare Sekcia informatiky, Odbor rozvoja IKT, funkcia: hlavný štátny radca štátny zamestnanec v rámci najnáročnejšej činnosti plní tieto úlohy: koordinovanie celoštátneho alebo medzištátneho systému s najširšími vonkajšími a vnútornými väzbami na ďalšie zložité a rozsiahle systémy rôznych odborov a smerov s dôsledkami za rozhodnutia s celoštátnym a medzinárodným dosahom na úrovni ministerstva; koncepčná a koordinačná činnosť v oblasti štátnej služby na úrovni ministerstva; a v rámci ostatných činností plní tieto úlohy: spolupráca pri koordinácii implementácie projektov zavádzajúcich nové informačné systémy a projektov rozvoja informačných systémov v rezorte ministerstva financovaných zo zdrojov štátneho rozpočtu a pri implementácii projektov zavádzajúcich nové informačné systémy v rezorte ministerstva financovaných zo zdrojov štátneho rozpočtu a spolufinancovaných zo zdrojov EÚ a iných zahraničných zdrojov; spolupráca pri príprave a zabezpečení procesu verejných obstarávaní v oblasti informačných systémov rezortu životného prostredia; zabezpečovanie prípravy vstupov pre strategické a koncepčné dokumenty v oblasti informatiky a zabezpečovanie plánovania a riadenia financovania informačných systémov rezortu životného prostredia; plnenie ďalších úloh podľa pokynov nadriadeného. Ako výstupy plnenia štátnozamestnaneckých úloh sa uvádzajú „Informačné systémy rezortu životného prostredia.“ V štruktúrovanom životopise, ktorý žalobkyňa priložila ako jednu z príloh k Žiadosti o prijatie do pracovného pomeru zo dňa 15.7.2003 uviedla ako dosiahnuté vzdelanie: 1977 - 1982 Filozofická fakulta Univerzity Komenského, Bratislava, Katedra histórie, archeológie, estetiky a dejín umenia; 1983 - doktorát z filozofie a dejín umenia. V rámci znalosti cudzích jazykov pri anglickom jazyku uviedla stupeň znalosti „pasívne“. Ako ďalšiu prílohu k žiadosti o prijatie do pracovného pomeru doložila kópiu diplomu o vykonaní štátnej rigoróznej skúšky v študijnom odbore veda o výtvarnom umení, vystaveného Filozofickou fakultou Univerzity Komenského v Bratislave dňa 21.5.1985. Podľa § 47 písm. b/ zákona o štátnej službe služobný úrad môže dať štátnemu zamestnancovi výpoveď, ak sa zrušuje alebo zrušilo štátnozamestnanecké miesto, služobný úrad nemá pre štátneho zamestnanca iné vhodné štátnozamestnanecké miesto alebo štátny zamestnanec nesúhlasí s trvalým preložením v služobnom úrade a nedohodne sa so služobným úradom inak. Aj keď zákon o štátnej službe bližšie nekonkretizuje, čo sa rozumie pod pojmom „iné vhodné štátnozamestnanecké miesto“, má za to, že je to štátnozamestnanecké miesto, na ktoré spĺňa štátny zamestnanec všetky kvalifikačné predpoklady a osobitné kvalifikačné predpoklady, ak sa vyžadujú, aby mohol plniť všetky úlohy v rámci najnáročnejších, ostatných a ďalších činností podľa opisu konkrétneho štátnozamestnaneckého miesta. Vzhľadom na vyššie uvedené mal pri zrušení štátnozamestnaneckého miesta žalobkyne a výpovedi zo štátnozamestnaneckého pomeru za preukázané, že žalobkyňa nespĺňa kvalifikačné predpoklady, resp. osobitné kvalifikačné predpoklady ani na jedno z dvoch vyššie uvedených voľných štátnozamestnaneckých miest. S ohľadom na skutočnosť, že služobný úrad v čase uskutočňovania organizačnej zmeny a doručovania výpovede zo štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyni, nemal pre žalobkyňu iné voľné štátnozamestnanecké miesto, ktoré by bolo pre žalobkyňu vhodné, služobný úrad skončil štátnozamestnanecký pomer so žalobkyňou výpoveďou podľa § 47 písm. b/ zákona o štátnej službe. V čase dania výpovede žalobkyni nemal žiadne iné voľné vhodné miesto, ktoré by jej ponúkol. Miesto obsadené G.. G. M. na základe služobnej zmluvy uzatvorenej dňa 9.3.2017 s dátumom vzniku štátnozamestnaneckého pomeru k 15.3.2017, t.j. ešte pred závermi a odporúčaniami analýzy procesov vybraných organizačných útvarov MŽP SR (máj 2017) vypracovaných spoločnosťou KPMG Slovensko spol. s r.o., nebolo v čase dania výpovede žalobkyni voľným štátnozamestnaneckým miestom, a preto nemohlo byť ponúknuté žalobkyni z jeho strany. B.. O. T. bola štátnym zamestnancom u žalovaného až do 30.6.2017, takže ani toto miesto nebolo v čase dania výpovede žalobkyni voľné, a preto nemohlo byť ponúknuté žalobkyni. V tejto súvislosti poukázal na ustálenú judikatúru (R 54/1998), v zmysle ktorej splnenie ponukovej povinnosti zamestnávateľa a teda aj zisťovanie podmienok existencie voľného pracovného miesta sa ako hmotnoprávna podmienka platnosti výpovede posudzuje vždy podľa stavu v dobe podávania výpovede. To znamená, že zamestnancovi je možné poskytnúť iba také pracovné miesto, ktoré je voľné v čase podania výpovede a na ktorom má zamestnávateľ v čase výpovede možnosť zamestnanca zamestnávať. Uvedené vyplýva aj z judikatúry, ktorú označila žalobkyňa, a to uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 8.2.2018, sp.zn. 3 Cdo 168/2017. Preto ani prvoinštančný súd netrval na predložení systemizácií funkčných miest, ktoré sa neviažu k momentu dania výpovede. Vo vzťahu k tvrdeniu žalobkyne, že zo zoznamu systemizovaných miest predloženého žalovaným nebolo možné overiť zaradenie novo prijatých zamestnancov z hľadiska ich zaradenia do štátnej služby bez výberového konania na pracovné pozície podľa § 17 ods. 3 písm. b/ zákona o štátnej službe, ktoré boli fakticky voľnými štátnozamestnaneckými miestami obsadzovanými zamestnancami v dočasnej službe na dobu určitú a že pri zaradení všetkých nových zamestnancov bol účelovo vykázaný údaj stála štátna služba, uviedol, že žiaden právny predpis neustanovuje povinnosť tvoriť systemizáciu funkčných miest a neustanovuje ani aké náležitosti má takáto systemizácia obsahovať. Predložil súdu prvej inštancie systemizáciu, kde je okrem iného uvedený údaj o charaktere miesta, t.j. či ide o stálu štátnu službu (ktorá môže byť obsadená v súlade s § 17 ods. 3 písm. b/ zákona o štátnej službe, takže dočasná štátna služba až do obsadenia tohto miesta v stálej štátnej službe) alebo dočasnú štátnu službu (ktorá nikdy nemôže ísť režimom podľa § 17 ods. 3 písm. b/ zákona o štátnej službe). Nejde o žiaden zavádzajúci údaj, čo uviedol aj na pojednávaniach konaných v tejto veci. Taktiež zo systemizácie je zrejmý aj údaj o nástupe konkrétnych zamestnancov na jednotlivé miesta. Z predloženej systemizácie bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, že v čase dania výpovede žalobkyni nedisponoval žiadnym voľným vhodným štátnozamestnaneckým miestom, ani v dočasnej štátnej službe podľa § 17 ods. 3 písm. b/ zákona o štátnej službe, ktoré by jej mohol ponúknuť. Nesúhlasil ani s ďalšou odvolacou námietkou žalobkyne, že k predchádzajúcemu prerokovaniu výpovede v príslušnom odborovom orgáne nedošlo zákonným spôsobom, keď záznam zo spoločného zasadnutia zástupcov zamestnávateľa so zástupcami odborových orgánov zo dňa 30.5.2017 nemá náležitosti legitímneho postupu zamestnávateľa podľa § 74 v spojení s § 121 ods. 2 Zákonníka práce, pričom odborová organizácia je kolektívnym orgánom zastupujúcim zamestnancov žalovaného a rozhoduje prostredníctvom zamestnancami voleného orgánu, ktorým je Výbor odborovej organizácie a prerokovaním sa rozumie taká forma spolupráce medzi zástupcami zamestnancov a zamestnávateľom, ktorá spočíva v tom, že zamestnávateľ má povinnosť vopred predložiť zástupcovi zamestnancov všetky podklady súvisiace s otázkami, ktoré sú predmetom prerokovania, resp. budú predmetom prerokovania na spoločnom zasadnutí zástupcov zamestnancov so zamestnávateľom a že za takýto postup nemožno považovať pozvánku na spoločné stretnutie a záznam z tohto stretnutia, v rámci čoho zamestnávateľ informuje dvoch členov odborových organizácií o zrušení štátnozamestnaneckého miesta a zamýšľanom rozhodnutí skončiť štátnozamestnanecký pomer so žalobkyňou pre nadbytočnosť, či už dohodou alebo výpoveďou. Zároveň má za to, že konformný je taký výklad spôsobu činnosti príslušnej odborovej organizácie, ktorú táto vykonáva prostredníctvom svojho voleného orgánu, resp. výboru za účasti nadpolovičnej väčšiny jeho členov, pričom nemusí dôjsť ani k spoločnému stretnutiu so zástupcami zamestnancov. V zmysle § 120 zákona o štátnej službe v spojení s § 74 Zákonníka práce je zamestnávateľ povinný vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov, inak je výpoveď neplatná. Zástupca zamestnancov je povinný prerokovať výpoveď zo strany zamestnávateľa do siedmich pracovných dní odo dňa doručenia písomnej žiadosti zamestnávateľom. Ak v uvedenej lehote nedôjde k prerokovaniu, platí, že k prerokovaniu došlo. Dňa 30.5.2017 o 12,30 hod. sa uskutočnilo zasadnutie zástupcov zamestnancov za odborové organizácie (A.. M. K. a A.. Y. R.) a zástupcov jeho služobného úradu, ktorého predmetom bolo prerokovanie zrušenia štátnozamestnaneckého miesta žalobkyne a skončenie jej štátnozamestnaneckého pomeru v služobnom úrade uplynutím výpovednej doby (v prípade výpovede) alebo dohodou. Zástupcovia zamestnancov boli na toto zasadnutie pozvaní pozvánkou zo dňa 25.5.2017, ktorá bola zástupcom zamestnancov doručená dňa 29.5.2017 a na uvedenom zasadnutí bol vyhotovený záznam z prerokovania skončenia štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne. V tomto zázname sa uvádza, že z dôvodu optimalizácie a zefektívnenia procesov na Oddelení vládnej a parlamentnej agendy navrhla vedúca služobného úradu zrušiť štátnozamestnanecké miesto, ktoré bolo obsadené žalobkyňou. Nakoľko jeho služobný úrad nedisponoval pre žalobkyňu iným vhodným voľným štátnozamestnaneckým miestom ani pracovným miestom pri výkone práce vo verejnom záujme, preto sa navrhlo jej štátnozamestnanecký pomer skončiť výpoveďou alebo dohodou. Pozvánka na zasadnutie za účelom prerokovania skončenia štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne bola zástupcom zamestnancov za odborové organizácie doručená dňa 29.5.2017, zasadnutie zástupcov zamestnancov za odborové organizácie a zástupcov jeho služobného úradu sa uskutočnilo dňa 30.5.2017, takže zrušenie štátnozamestnaneckého miesta a skončenie štátnozamestnaneckého pomeru bolo so zástupcami zamestnancov prerokované v súlade s § 74 Zákonníka práce, v zákonnej lehote sedem pracovných dní odo dňa doručenia písomnej žiadosti zamestnávateľom. Až následne po prerokovaní zrušenia štátnozamestnaneckého miesta žalobkyne a skončenia jej štátnozamestnaneckého pomeru v jeho služobnom úrade so zástupcami zamestnancov za odborové organizácie, bolo zrušenie štátnozamestnaneckého miesta a ďalší postup vo vzťahu k štátnozamestnaneckému pomeru žalobkyne osobne prerokovaný so žalobkyňou dňa 30.5.2017 o 13,30 hod. v kancelárii generálnej riaditeľky kancelárie vedúcej služobného úradu. Žalobkyni bolo zo strany jeho služobného úradu ponúknuté skončenie štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou alebo dohodou, žalobkyňa sa vyjadrila, že chce skončiť štátnozamestnanecký pomer výpoveďou, ktorú si osobne prevzala dňa 30.5.2017. Akékoľvek tvrdenie žalobkyne, že zamestnávateľ má povinnosť vopred predložiť zástupcovi zamestnancov všetky podklady súvisiace s otázkami, ktoré sú predmetom prerokovania, resp. budú predmetom prerokovania na spoločnom zasadnutia zástupcov zamestnancov so zamestnávateľom považuje za zavádzajúce a dodáva, že takéto tvrdenie nevyplýva zo žiadneho ustanovenia Zákonníka práce. Ustanovenie § 74 Zákonníka práce vyžaduje predchádzajúce prerokovanie výpovede alebo okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, ku ktorému musí dôjsť na základe písomnej žiadosti zamestnávateľa, a to do siedmich pracovných dní odo dňa doručenia písomnej žiadosti zamestnávateľom a okamžité skončenie pracovného pomeru do dvoch pracovných dní odo dňa doručenia písomnej žiadosti zamestnávateľom. Z uvedeného vyplýva, že Zákonník práce neustanovuje, že písomná žiadosť zamestnávateľa adresovaná zástupcom zamestnancov má obsahovať podrobnosti ohľadne prerokovávaných štátnozamestnaneckých pomerov. Z písomnej žiadosti má vyplývať čoho sa bude rokovanie týkať, pričom všetky podrobnosti sú predmetom rokovania zástupcov zamestnancov so zamestnávateľom. Obsah rokovania zástupcov zamestnanca so zamestnávateľom je potom predmetom záznamu z takéhoto rokovania. V tomto prejednávanom prípade je v zázname zo zasadnutia zástupcov zamestnancov so zamestnávateľom uvedené, čoho sa prerokovanie týka - zrušenia štátnozamestnaneckého miesta žalobkyne, dôvod zrušenia štátnozamestnaneckého miesta, údaj o štátnozamestnaneckých miestach, ktoré sú voľné, taktiež údaj o tom, či sú vhodné a možnosti riešenia, t.j. výpoveď alebo dohoda medzi zamestnávateľom a žalobkyňou o skončení štátnozamestnaneckého pomeru. Nestotožnil sa ani s tvrdením žalobkyne, že konformný je taký výklad spôsobu činnosti príslušnej odborovej organizácie, ktorú táto vykonáva prostredníctvom svojho voleného orgánu, resp. výboru za účasti nadpolovičnej väčšiny jeho členov, pričom nemusí dôjsť ani k spoločnému stretnutiu so zástupcami zamestnancov. Za účelom preukázania zákonného prerokovania skončenia štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne medzi zástupcami zamestnancov a zamestnávateľom predložil na pojednávaní konanom dňa 24.5.2019 stanový odborových organizácií, ktoré pôsobia u zamestnávateľa, stanovy Slovenského odborového zväzu verejnej správy a kultúry a stanový Odborového zväzu pracovníkov baníctva, geológie a naftového priemyslu Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky. Z čl. 20 písm. b/ stanov Slovenského odborového zväzu verejnej správy a kultúry vyplýva, že základná organizácia plní najmä tieto úlohy ... b/ zastupuje členov pri rokovaní so zamestnávateľom. Z čl. 24 bod 24.3 stanov Slovenského odborového zväzu verejnej správy a kultúry je zrejmé, že základnú organizáciu reprezentuje a navonok za ňu koná predseda závodného výboru základnej organizácie, ktorý tiež podpisuje písomné dokumenty závodného výboru. Z citovaných ustanovení stanov Slovenského odborového zväzu verejnej správy a kultúry vyplýva, že za tento odborový orgán koná predseda závodného výboru základnej organizácie, ktorým v čase prerokovania skončenia štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne bol A.. M. K.. Podľa čl. 17 bod 1 stanov Odborového zväzu pracovníkov baníctva, geológie a naftového priemyslu Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky výbor organizácie je výkonným a zároveň štatutárnym orgánom organizácie. Z čl. 18 bod 1 stanov Odborového zväzu pracovníkov baníctva, geológie a naftového priemyslu Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky je zrejmé, že písomné právne úkony robí a tak prejavuje vôľu výboru organizácie jeho predseda, prípadne tajomník výboru. Z citovaných ustanovení stanov Odborového zväzu pracovníkov baníctva, geológie a naftového priemyslu Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky vyplýva, že za tento odborový orgán koná jeho predseda, ktorým v čase prerokovania skončenia štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne bola A.. Y. R.. Dodal, že zo záhlavia záznamu zo zasadnutia zástupcov zamestnancov a zamestnávateľa zo dňa 30.5.2017 vyplýva, že obaja zástupcovia odborových orgánov pôsobiacich pri žalovanom, predsedovia konajú na základe súhlasu ostatných členov odborového orgánu, čo predsedovia odborových organizácií pôsobiacich u zamestnávateľa potvrdili svojimi podpismi na zázname zo zasadnutia zástupcov zamestnancov a zamestnávateľa zo dňa 30.5.2017. K prerokovaniu skončenia štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne medzi zástupcami zamestnancov a zamestnávateľom tak došlo plne v súlade so Zákonníkom práce. Výpoveď podľa § 47 písm. b/ zákona o štátnej službe bola daná žalobkyni z jeho strany v súlade so zákonom, keďže boli naplnené všetky hmotnoprávne podmienky výpovede podľa vyššie citovaných ustanovení zákona o štátnej službe a výpoveď je platná. Odvolaciemu súdu preto navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. 6. Žalobkyňa sa k vyjadreniu žalovaného k jej odvolaniu nevyjadrila. 7. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len C.s.p.)], túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobkyne nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 29. septembra 2020; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu, právna zástupkyňa žalobkyne, upovedomení zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.) a keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd ale považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné. 8. Pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení. Rozhodujúcim pre posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným dokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré teda nepochybne existovali v čase vyhlásenia jeho rozsudku. Odvolateľka v odvolaní neuvádzala podstatné, rozhodujúce, konkrétne právne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu. 9. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. Na týchto správnych skutkových zisteniach a posúdení sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania. Rozsudok obsahuje všetky náležitosti uložené ustanovením § 220 C.s.p. V konaní pred súdom prvej inštancie sa nevyskytla žiadna vada uvádzaná v ustanovení § 380 ods. 2 C.s.p., takú ani sama odvolateľka netvrdila, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie a na ktoré by musel odvolací súd prihliadať. 10. Odvolací súd sa stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, že k skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne u žalovaného výpoveďou zo dňa 30.5.2017 podľa § 47 písm. b/ zákona o štátnej službe, došlo platne (bod 87.), keď žalobkyňa v odvolaní neuviedla žiadne také skutočnosti, vecné a právne relevantné dôvody, ktoré by privodili pre ňu priaznivé rozhodnutie. 11. Nebolo možné prisvedčiť odvolacej námietke žalobkyne, že rozhodnutie o organizačnej zmene spočívajúcej v znížení počtu zamestnancov v služobnom úrade žalovaného prislúcha do pôsobnosti ministra a nie vedúceho služobného úradu, pretože tak ako správne konštatoval prvoinštančný súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, s ktorým odôvodnením sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje (bod 65.), z čl. 7 Organizačného poriadku žalovaného zo dňa 13.3.2017, č. 4/2017-1.13, jednoznačne vyplýva aké úlohy plní vedúci úradu (čl. 7 bod 2), okrem iného aj organizačné zabezpečenie, ako aj o čom rozhoduje (čl. 7 bod 8), a to o vymenovaní, vzniku, zmene a skončení štátnozamestnaneckého pomeru štátnych zamestnancov ministerstva, pričom zákon č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe, účinný v čase dania výpovede žalobkyni, v ustanovení § 12 ods. 2 upravoval oprávnenia vedúceho úradu (oprávnenie konať v príslušnom služobnom úrade vo veciach štátnozamestnaneckých vzťahov a pracovnoprávnych vzťahov). Z Organizačného poriadku žalovaného účinného v čase dania výpovede žalobkyni nevyplýva, že rozhodovanie o organizačnej zmene, resp. o znížení počtu zamestnancov, patrí výlučne do kompetencie ministra (v čl. 5 Organizačného poriadku žalovaného sú presne vymedzené kompetencie ministra), rovnako to nevyplýva ani zo zákona o štátnej službe účinného v čase dania výpovede žalobkyni. 12. Odvolací súd sa nestotožnil ani s odvolacou námietkou žalobkyne, že si žalovaný nesplnil povinnosť ponúknuť jej iné vhodné miesto pred doručením výpovede v súlade s ustanovením § 47 písm. b/ zákona o štátnej službe, nakoľko vykonaným dokazovaním pred súdom prvej inštancie bolo preukázané, že žalovaný nemal v čase, keď sa zrušilo štátnozamestnanecké miesto žalobkyne pre ňu iné vhodné štátnozamestnanecké miesto, ani že ju bolo možné trvalo preložiť v služobnom úrade, ktorú skutočnosť súd prvej inštancie dostatočným spôsobom v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zdôvodnil (body 67. až 77.), s ktorým odôvodnením odvolací súd súhlasí. Podľa Analýzy a dizajnu procesov organizačných útvarov MŽP SR-Pilotný projekt, Záverečná analýza z mája 2017 (č.l. 259 a nasl. spisu) na oddelení vládnej a parlamentnej agendy by sa presunom agendy prípravy odborných stanovísk pre ministra k legislatívnym materiálom na odbor legislatívy a prerozdelením výkonu pripomienkovania legislatívnych materiálov v IUPK/MPK na zvyšných zamestnancov v rámci oddelenia vládnej a parlamentnej agendy vytvoril priestor na zníženie počtu zamestnancov na oddelení vládnej a parlamentnej agendy o jedného zamestnanca (č.l. 547 spisu). Na základe tejto analýzy došlo k zrušeniu jedného štátnozamestnaneckého miesta č. 1.1.4/02 vo funkcii odborný radca v stálej štátnej službe v organizačnom útvare Kancelária ministra - oddelenie vládnej a parlamentnej agendy, v odbore štátnej služby 1.02 - Kancelária predstaviteľa štátnej moci ku dňu 31.5.2017 (č.l. 7 spisu), ktoré bolo obsadené žalobkyňou. Tvrdenie žalobkyne v odvolaní, že žalovaný nevykonal ponukovú povinnosť v súlade s § 47 písm. b/ zákona o štátnej službe, ani § 63 ods. 2 Zákonníka práce považuje odvolací súd za nedôvodné, pretože podľa § 120 zákona č. 400/2009 Z.z., účinný v čase dania výpovede žalobkyni, na štátnozamestnanecké vzťahy sa primerane použijú ustanovenia Zákonníka práce, okrem iného, § 63 ods. 4 až 6. Zo znenia uvedeného ustanovenia zákona potom vyplýva, že na štátnozamestnanecké vzťahy podľa zákona č. 400/2009 Z.z. sa nevzťahuje ustanovenie § 61 ods. 2 Zákonníka práce, podľa ktorého, zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď, ak nejde o výpoveď z dôvodu nadbytočnosti zamestnanca vzhľadom na skončenie dočasného pridelenia podľa § 58 pred uplynutím doby, na ktorú bol dohodnutý pracovný pomer na určitú dobu, o výpoveď pre neuspokojivé plnenie pracovných úloh, pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny alebo z dôvodu, pre ktorý možno okamžite skončiť pracovný pomer, iba vtedy, ak: a/ zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať, a to ani na kratší pracovný čas v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce, b/ zamestnanec nie je ochotný prejsť na inú pre neho vhodnú prácu, ktorú mu zamestnávateľ ponúkol v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce alebo sa podrobiť predchádzajúcej príprave na túto inú prácu. Služobný úrad v čase dania výpovede žalobkyni mal voľné štátnozamestnanecké miesto v odbore environmentálnych rizík a biologickej bezpečnosti a odbore rozvoja IKT, na tieto však žalobkyňa nespĺňala odborné predpoklady. Neobstojí ani argumentácia žalobkyne uvedená v odvolaní, že jedným z novoprijatých zamestnancov (dňa 15.3.2017) do dočasnej služby bez výberového konania na voľné štátnozamestnanecké miesto do doby jeho obsadenia štátnym zamestnancom v stálej štátnej službe, najdlhšie však do 14.9.2017 bola G.. G. M., prijatá do rovnakého oddelenia, na ktorom pracovala ona, nakoľko uvedená pracovníčka bola prijatá ešte pred daním výpovede žalobkyne, nie v čase dania výpovede žalobkyni, pričom záverečná analýza KPMG na zrušenie jedného štátnozamestnaneckého miesta na odbore, na ktorom pracovala žalobkyňa a G.. G. M., bola vypracovaná až v máji 2017. Odvolací súd v tejto súvislosti zhodne s názorom prvoinštančného súdu uvádza, že o výbere zamestnanca, ktorý je nadbytočný, rozhoduje výlučne zamestnávateľ a súd nemôže v tomto smere preskúmať rozhodnutie zamestnávateľa, pričom súd iba skúma, či sú splnené podmienky vymedzujúce tento výpovedný dôvod. Nie je pravdivé ani tvrdenie žalobkyne v odvolaní, že jej žalovaný neponúkol možnosť trvalého preloženia postupom podľa § 33 ods. 1 zákona o štátnej službe alebo možnosť dohody o zmene štátnozamestnaneckého pomeru podľa § 31 zákona o štátnej službe, keďže v čase dania výpovede žalobkyni, nemal žalovaný pre ňu iné vhodné štátnozamestnanecké miesto, pričom mu zo zákona o štátnej služby nevyplýva povinnosť štátneho zamestnanca trvale preložiť, ale iba možnosť (§ 48 ods. 3 zákona č. 400/2009 Z.z.). Rovnako neobstojí odvolacia námietka žalobkyne, že tým, že súd prvej inštancie nepripustil dôkaz o existencii reálne voľných štátnozamestnaneckých miest aj počas výpovednej doby, uprel jej právo na spravodlivú súdnu ochranu. Odvolací súd poukazuje na to, že od doby odkedy začala žalobkyni plynúť výpovedná doba (odo dňa 1.6.2017) nadobudol účinnosť nový zákon o štátnej službe (č. 55/2017 Z.z.), pričom podľa jeho ustanovenia § 73 ods. 4 (§ 47 písm. b/ zákona č. 400/2007 Z.z.), ak služobný úrad dal štátnemu zamestnancovi výpoveď podľa § 75 ods. 1 písm. b/ alebo písm. d/, nesmie počas dvoch mesiacov nasledujúcich po skončení štátnozamestnaneckého pomeru znovu vytvoriť zrušené štátnozamestnanecké miesto a obsadiť toto štátnozamestnanecké miesto iným uchádzačom alebo preložením štátneho zamestnanca. Túto zákonnú podmienku žalovaný splnil, keďže nevytvoril po dobu dvoch mesiacov od skončenia štátnozamestnaneckého miesta žalobkyne znovu toto miesto, ani naň neprijal iného uchádzača. Na predmetnú vec nie je možné aplikovať ustanovenia Zákonníka práce týkajúce sa výpovede zamestnávateľa zamestnancovi a ponukovej povinnosti, pretože v danej veci ide o štátnozamestnanecký pomer, ktorý sa riadni ustanoveniami zákona o štátnej službe (§ 120 zákona č. 400/2009 Z.z. a § 171 zákona č. 55/2017 Z.z.). Z uvedených dôvodov sa odvolací súd nestotožnil s tvrdením žalobkyne, že súd prvej inštancie sa pri svojom právnom názore na ponukovú povinnosť odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe súdov, podľa ktorej jej mal žalovaný poskytnúť voľné pracovné miesto nielen v čase dania výpovede, ale aj počas plynutia výpovednej doby, pretože rozhodnutia, na ktoré žalobkyňa v odvolaní poukazovala, sa týkajú výlučne skončenia pracovného pomeru podľa Zákonníka práce a nie podľa zákona o štátnej službe. Žalovaný v konaní pred prvoinštančným súdom riadne preukázal, že v čase dania výpovede žalobkyni nemal pre ňu iné vhodné štátnozamestnanecké miesto a počas plynutia výpovednej doby neobsadil štátnozamestnanecké miesto, na ktorom pracovala žalobkyňa iným uchádzačom, ani to miesto opätovne nevytvoril. 13. Súd prvej inštancie tak správne nevykonal dokazovanie predložením zoznamu služobných miest obsadených novoprijatými zamestnancami v období od 1.6.2017 do 19.9.2017. Žalobkyňa bola v období od 26.7. do 19.9.2017 v ochrannej dobe, avšak zo zákona o štátnej službe, ani Zákonníka práce nevyplýva, že by mal zamestnávateľ ponúknuť zamestnancovi voľné pracovné miesto aj počas plynutia ochrannej doby. Nebolo teda možné prihliadnuť na argumentáciu žalobkyne uvedenú v jej odvolaní, že prvoinštančný súd odmietol vykonať uvedený dôkaz, pretože tento dôkaz nebolo potrebné vykonať za účelom zistenia skutkového stavu veci, ktorý prvoinštančný súd zistil riadne. Odvolací súd dodáva, že Civilný sporový poriadok ukladá stranám sporu označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení (čl. 8, § 132 ods. 1 C.s.p.). V zmysle § 185 ods. 1 C.s.p. však súd rozhodne o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. To znamená, že súd nie je viazaný návrhmi sporových strán na vykonanie dokazovania a ani nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov preto nie je vadou spôsobujúcou strane sporu odňatie možnosti konať pred súdom a zakladajúcou tým prípustnosť dovolania (porovnaj aj rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 37/1993 a pod R 125/1999). Odňatie možnosti konať pred súdom s následkom prípustnosti dovolania nezakladá bez ďalšieho ani prípadná skutočnosť, že by bolo možné mať výhrady voči dôvodom, pre ktoré súd navrhnuté dôkazy nevykonal (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 18.4.2012, sp.zn. 6 Cdo 51/2012). Súd pri vykonávaní dokazovania nie je viazaný návrhmi účastníkov a nemá povinnosť všetky navrhnuté dôkazy vykonať. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi odňatie možnosti konať pred súdom, pretože v zmysle ustanovenia § 120 ods. 1 veta druhá O.s.p. je vecou súdu, aby rozhodol, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná. Toto oprávnenie súdu sa neviaže na návrhy účastníka konania (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, sp.zn. 6 Cdo 153/2011). V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, v ktorom súd skonštatoval, že dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. V prípade, že súd odmietne vykonať určitý účastníkom navrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Skutočnosť, že okresný súd a ani následne krajský súd neakceptovali návrhy na vykonanie dokazovania predložené sťažovateľom, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jeho práv. Zásah do základného práva na súdnu ochranu či práv na spravodlivé súdne konanie by v tejto súvislosti podľa Ústavného súdu Slovenskej republiky bolo možné konštatovať len vtedy, ak by záver všeobecného súdu o nevykonaní účastníkom navrhovaného dôkazu bol zjavne neodôvodnený, chýbala by mu predchádzajúca racionálna úvaha konajúceho súdu vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania v jeho rámci, či vtedy, ak by nevykonaním navrhnutého dôkazu bol účastník postavený do podstatne nevýhodnejšej pozície ako druhá strana v konaní (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.9.2010, sp.zn. I. ÚS 350/08). Odvolací súd poukazuje na to, že v danej veci súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia riadne zdôvodnil prečo nevykonal dôkaz navrhnutý žalobkyňou, aby žalovaný predložil zoznam služobných miest obsadených novoprijatými zamestnancami od 1.6.2017 do 19.9.2017 (bod 89. odôvodnenia napadnutého rozsudku) a správne konštatoval, že ho nebolo potrebné vykonať z dôvodu nadbytočnosti a nehospodárnosti, nakoľko zodpovedanie tejto otázky bezprostredne nesúviselo s prejednávanou vecou a posúdením nároku žalobkyne. Aj keď v prípade individuálnych pracovnoprávnych sporoch sa uplatňuje vyšetrovací princíp a súd môže v prípade pracovnoprávnych sporov vykonať aj tie dôkazy, ktoré zamestnanec nenavrhol, tým, že v predmetnej veci boli predložené všetky dôkazy potrebné pre rozhodnutie, nebolo potrebné vykonať vyššie uvedený dôkaz, aj keby ho žalobkyňa nenavrhla vykonať, nakoľko by vykonanie tohto dôkazu nemalo vplyv na iné rozhodnutie vo veci (zamietnutie žaloby). 14. Odvolací súd sa stotožnil aj s vyčerpávajúcim zdôvodnením uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku ohľadne prerokovania výpovede, ktorá bola daná žalobkyni so zástupcami zamestnancov (body 78. až 86.), z dôvodu ktorého odvolacie námietky žalobkyne, že nedošlo k legitímnemu postupu pri prerokovaní jej výpovede so zástupcami zamestnancov, vyhodnotil ako nedôvodné. Žalovaný jednoznačne v konaní pred prvoinštančným súdom preukázal, že výpoveď daná žalobkyni, bola vopred prerokovaná so zástupcami Základnej organizácie odborového zväzu verejnej správy a Základnej organizácie odborového zväzu pracovníkov baní, geológie a naftového priemyslu Slovenskej republiky dňa 30.5.2017 o 12,30 hod. (č.l. 133 spisu), ako aj v zákonnej lehote. 15. K odvolacím námietkam o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu odvolací súd dodáva, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ustanovenia § 191 C.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli sporové strany. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napríklad § 192, § 193, § 205 C.s.p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ustanovení § 220 ods. 2 C.s.p. Okolnosti namietané žalobkyňou v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou prvoinštančného súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami a ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov. 16. Pokiaľ žalobkyňa v odvolaní namietla, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za správne. 17. Odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok i vo výroku II. o náhrade trov konania podľa § 387 ods. 1, ods. 2 C.s.p. pretože žalobkyňa podala odvolanie aj voči tomuto výroku, avšak toto odvolanie vo vzťahu k výroku o trovách vôbec nezdôvodnila, a preto odvolací súd osobitne nepreskúmaval vecnú a právnu správnosť rozsudku súdu prvej inštancie v uvedenom výroku, keď žalovaný odvolanie nepodal. Odvolací súd zdôrazňuje, že ide o konanie, v ktorom je súd viazaný žalobou a teda aj odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 C.s.p.). 18. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l, § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. Žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 19. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým odvolateľka, ani nevzniesla žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011). 20. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).