Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1S/254/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1016202481 Dátum vydania rozhodnutia: 09. 02. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Valašíková PhD. ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1016202481.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Valašikovej, PhD. a členiek senátu JUDr. Zuzany Mališovej a JUDr. Renáty Janákovej, v právnej veci žalobcu: Slovenské elektrárne, a. s., Mlynské nivy 47, 821 09 Bratislava, IČO: 35 829 052, právne zastúpený: Barger Prekop s. r. o., Mostová 2, 811 02 Bratislava, proti žalovanému: Daňový úrad pre vybrané daňové subjekty, Radlinského 37, 817 73 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 104200255/2016 zo dňa 31.10.2016, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie žalovaného Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty č. 104200255/2016 zo dňa 31.10.2016 zrušuje podľa § 191 ods. 1 písm. c), písm. d) S. s. p. a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. Krajský súd v Bratislave návrh na prerušenie konania zamieta. Krajský súd v Bratislave priznáva žalobcovi právo na úplnú náhradu trov konania, o výške ktorej rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením. o d ô v o d n e n i e : I. 1. Žalobca sa žalobou, doručenou tunajšiemu súdu dňa 11.11.2016, rozšírenou písomným podaním zo dňa 23.12.2016, domáhal preskúmania zákonnosti a následne zrušenia rozhodnutia žalovaného č. 104200255/2016 zo dňa 31.10.2016. 2. V žalobe uviedol, že spoločnosť platila za odvodové obdobia od 1. januára 2015 do 31. decembra 2015, patriace do účtovného obdobia roku 2015, osobitný odvod z podnikania v regulovaných odvetviach podľa príslušných ustanovení zákona o osobitnom odvode. Za odvodové obdobia od 1. januára 2015 do 31. decembra 2015 zaplatila odvody v celkovej výške XX.XXX.XXX,XX eura. 3. Dňa 28. júla 2016 spoločnosť podala daňovému úradu oznámenie v zmysle § 8 ods. 3 zákona o osobitnom odvode, v ktorom ako príslušný výsledok hospodárenia uviedla výsledok hospodárenia za účtovné obdobie roku 2015 vykázaný podľa IFRS v celkovej výške XX.XXX.XXX,XX eura. 4. Spoločnosť riadne uložila v registri účtovných závierok riadnu individuálnu účtovnú závierku za rok 2015 a podala daňové priznanie k dani z príjmov právnických osôb za rok 2015. 5. Následne, spoločnosť podaním z 21. októbra 2016 oznámila daňovému úradu skutočnosti vplývajúce na zúčtovanie odvodu podľa § 9 zákona o osobitnom odvode za odvodové obdobia od 1. januára 2015 do 31. decembra 2015 a v tejto súvislosti predložila dôkazy, ktoré tvorili prílohu Oznámenia 2. Spoločnosť v Oznámení 2 (okrem iného) vysvetlila prečo má daňový úrad podľa príslušných ustanovení zákona o osobitnom odvode pri zúčtovaní odvodov za odvodové obdobia od 1. januára 2015 do 31. decembra 2015 ako základ odvodu použiť výsledok hospodárenia spoločnosti za účtovné obdobie roka 2015 vykázaný podľa IFRS; a že do základu odvodu nemôže byť započítaná suma zodpovedajúcu celkovej hodnote, o ktorú sa „čisto účtovne“ (umelo) zvýšil výsledok hospodárenia spoločnosti v dôsledku rozpustenia časti jej rezerv k 31. decembru 2015. 6. Spoločnosť v Oznámení 2 taktiež žiadala daňový úrad, okrem iného, aby jej oznámil číslo konania, ktoré vedie v súvislosti so zúčtovaním odvodu za odvodové obdobia od 1. januára 2015 do 31. decembra 2015, umožnil zástupcom spoločnosti nazrieť do administratívneho spisu, ktorý vedie v súvislosti s konaním tak, aby umožnil spoločnosti vyjadriť sa k výsledkom dokazovania, (vrátane k vysporiadaniu sa daňového úradu so skutočnosťami a argumentmi uvedenými v Oznámení 2) a zisteným záverom ešte pred vydaním rozhodnutia. 7. Dňa 28. októbra 2016 zástupkyňa spoločnosti v priestoroch daňového úradu nazrela do spisu, ktorý obsahoval DPPO, Oznámenie 1, Oznámenie 2, oznámenie daňového úradu č. 104172885/2016 z 25. októbra 2016 a oznámenie spoločnosti podané elektronicky č. 612614530/2016 z 26. októbra 2016. Daňový úrad výslovne potvrdil, že v spise boli uložené všetky dokumenty a dôkazy, ktorými daňový úrad ku dňu nahliadania do spisu disponoval. 8. Pri nahliadnutí bolo dohodnuté, že spoločnosť sa k obsahu spisu vyjadrí v čo najkratšom čase, najneskôr do 4. novembra 2016. 9. Spoločnosť tak vykonala už 31. októbra 2016, kedy doručila daňovému úradu prostredníctvom elektronickej podateľne vyjadrenie k obsahu spisu a doplnenie Oznámenia 2. Spoločnosť vo vyjadrení k spisu okrem iného uviedla, že z obsahu spisu nebolo možné vyhodnotiť, akým spôsobom sa daňový úrad zaoberal obsahom Oznámenia 2, resp. či bude mať akékoľvek doplňujúce otázky (napríklad ohľadom tržieb spoločnosti z dodávok elektriny doma a v zahraničí) alebo či vyvolá ústne pojednávanie v tejto veci. V tejto súvislosti ubezpečila daňový úrad, že spoločnosť bude naďalej plne pripravená v potrebnom rozsahu v plnej miere spolupracovať s daňovým úradom pri objasňovaní súvisiacich otázok alebo požiadaviek daňového úradu v zmysle platných právnych predpisov, vrátane predloženia doplňujúcich dokumentov, ktoré daňový úrad môže potrebovať na riadne a starostlivé vyhodnotenie Oznámenia 2. 10. Napriek vyššie uvedenému bolo dňa 3. novembra 2016 spoločnosti bez ďalšieho doručené rozhodnutie daňového úradu č. 104200255/2016 z 31. októbra 2016 o zúčtovaní odvodov za odvodové obdobia od 1. januára 2015 do 31. decembra 2015 podľa § 9 ods. 5 zákona o osobitnom odvode. 11. Žalobca považuje rozhodnutie za nezákonné; považuje správnu žalobu proti daňovému úradu za prípustnú z dôvodov uvedených v správnej žalobe a žiada o priznanie odkladného účinku správnej žaloby. 12. Žalobca v žalobe tvrdí, že daňový úrad sa nevysporiadal s argumentáciou spoločnosti o nevyhnutnosti použitia IFRS výsledku hospodárenia spoločnosti pri zúčtovaní odvodov. Jeho odôvodnenie je v tejto časti nedostatočné a nezrozumiteľné. 13. Daňový úrad odmietol v rozhodnutí vychádzať z IFRS výsledku hospodárenia a v nadväznosti na vyššie uvedené argumenty spoločnosti len stručne uviedol, že postupoval podľa zásady zákonnosti v zmysle čl. 3 ods. 1 Daňového poriadku. V tejto súvislosti sa však nijak nezaoberal samotným znením § 5 ods. 3 a 4 zákona o osobitnom odvode, len odkázal na dôvodovú správu k zákonu o osobitnom odvode, podľa ktorej má byť základom odvodu suma výsledku hospodárenia pred zdanením uvedená na r. 100 daňového priznania k dani z príjmov právnickej osoby (pričom na ňom spoločnosť uvádza sumu svojho výsledku hospodárenia upravenú do SAS). 14. Z uvedeného vyplýva, že daňový úrad sa nijak nezaoberal jazykovým a logickým výkladom dotknutých § 5 ods. 3 a 4 zákona o osobitnom odvode uvedeným spoločnosťou, a ani nevysvetlil, prečo je takýto výklad nedostatočný, resp. prečo je potrebné sa od neho odchýliť a prihliadnuť len na dôvodovú správu. 15. Ďalej uvádza, že daňový úrad sa nevysporiadal s argumentáciou spoločnosti o protiústavnosti zahrnutia hodnoty, o ktorú sa zvýšil výsledok hospodárenia spoločnosti v dôsledku rozpustenia časti jej rezerv, do základu odvodu. Vec v tejto časti nesprávne právne posúdil a jeho odôvodnenie je nedostatočné. 16. Žalobca tiež uvádza, že daňový úrad sa nevysporiadal s argumentáciou spoločnosti, že aplikácia zákona o osobitnom odvode na spoločnosť je v rozpore s právom EÚ. Vec v tejto časti nesprávne právne posúdil a jeho odôvodnenie je nedostatočné. 17. Žalobca považuje rozhodnutie za nezákonné aj z dôvodu, že daňový úrad sa nevysporiadal so skutočnosťami a návrhmi spoločnosti. Rozhodnutie je nezákonné, pretože zistenie skutkového stavu daňovým úradom je nedostatočné na posúdenie veci. 18. Žalobca ďalej namietal aj porušenie procesných práv účastníka konania, ktorý spočíval v tom, že postup daňového úradu, ktorý predchádzal vydaniu rozhodnutia, odňal spoločnosti možnosť uplatniť si v konaní svoje procesné práva, čo predstavuje zásah do práva na spravodlivý proces. 19. Podľa § 3 ods. 1 a 2 Daňového poriadku, správca dane musí pri správe daní postupovať v súlade s všeobecne záväznými právnymi predpismi a musí dbať na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb (zásada zákonnosti). Správca dane musí pri správe daní tiež postupovať v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane (zásada úzkej súčinnosti s daňovým subjektom). 20. Spoločnosť bola v konaní aktívna. Oznámením 1 a predovšetkým Oznámením 2 upozornila daňový úrad na skutočnosti, ktoré majú podľa jej názoru vplyv na správne vykonanie zúčtovania odvodov a konečné rozhodnutie vo veci a predložil relevantné dôkazy. Spoločnosť v Oznámení 2 súčasne požiadala daňový úrad, aby umožnil zástupcom spoločnosti nazrieť do spisu a aby umožnil spoločnosti vyjadriť sa k výsledkom dokazovania, (vrátane k vysporiadaniu sa daňového radu so skutočnosťami a argumentmi uvedenými v Oznámení 2) a zisteným záverom ešte pred vydaním rozhodnutia. 21. Daňový úrad spoločnosti nazrieť do spisu síce umožnil, avšak neumožnil jej vyjadriť sa k výsledkom dokazovania, vrátane k vysporiadaniu sa daňového úradu so skutočnosťami a argumentmi uvedenými v Oznámení a k zisteným záverom ešte pred vydaním rozhodnutia. 22. Daňový úrad umožnil nazrieť do spisu 28. októbra 2016, keď spis ešte neobsahoval žiadne závery daňového úradu k skutočnostiam a argumentom uvedeným v Oznámení 2. Žiadne úkony z vykonaného dokazovania a zisťovania skutkového stavu spoločnosti neprezradil ani na ústnom pojednávaní, ani iným spôsobom pred samotným vydaním rozhodnutia. Daňový úrad neposkytol spoločnosti žiadne informácie, z ktorých by spoločnosť mohla zistiť, k akým záverom daňový úrad v konaní dospel, a ku ktorým by sa v avizovanom vyjadrení mohla náležité vyjadriť. Naopak, daňový úrad hneď v nasledujúci pracovný deň po nahliadnutí spoločnosti do spisu vydal rozhodnutie. 23. Daňový úrad týmto postupom zmaril právo spoločnosti účinne realizovať svoje práva v konaní (t. j. rozumne a dostatočne uplatniť svoj vplyv na priebeh a výsledok konania využitím svojich procesných práv). 24. V doplňujúcom vyjadrení k žalobe zo dňa 23.12.2016 žalobca namietal najmä, že spoločnosť sa nikdy nestala regulovanou osobou v zmysle zákona o osobitnom odvode. 25. Bez obmedzenia ostatných argumentov uvedených v správnej žalobe a v tomto doplnení, spoločnosť tvrdí, že sa nikdy nestala regulovanou osobou v zmysle zákona o osobitnom odvode, nakoľko podmienka, v zmysle ktorej povinnosť platiť odvod vzniká tým držiteľom oprávnenia na regulovanú činnosť vydaných úradom, u ktorých pomer výnosov z takejto regulovanej činnosti za účtovné obdobie dosiahol aspoň 50 % celkových výnosov tohto účtovného obdobia, nebola nikdy splnená. 26. Z prehľadu tržieb spoločnosti za roky 2011 až 2015 vyplýva, že výnosy spoločnosti z takejto regulovanej činnosti nedosiahli ani v jednom z dotknutých rokov pomer aspoň 50 % celkových výnosov spoločnosti za relevantné účtovné obdobie. Konkrétne, ako vyplýva z uvedeného prehľadu tržieb spoločnosti, uvedené pomery dosahovali v jednotlivých rokoch 2011 až 2015 úroveň 49,38 %, 42,99 %, 42,17 %, 48,48 %, resp. 40,13 %. 27. Daňový úrad mal, podľa žalobcu, pri určení výšky odvodu a výšky zúčtovania odvodov ako základ odvodu použiť IFRS výsledok hospodárenia spoločnosti. Tým, že tak neurobil zaťažil rozhodnutie vadou, ktorá má za následok jeho nezákonnosť. 28. Ustanovenie § 5 ods. 4 zákona o osobitnom odvode zakotvuje, že „ak regulovaná osoba nevykazuje výsledok hospodárenia podľa odseku 3, na účely odsekov 1 a 2 sa použije výsledok hospodárenia pred zdanením vykázaný podľa medzinárodných účtovných noriem upravený podľa osobitného predpisu“, pričom v tejto súvislosti odkazuje na úpravy podľa § 17 ods. 1 písm. c) ZDP (t. j. na Prevodový mostík, resp. na paralelne vedené účtovníctvo podľa SAS). 29. Spoločnosť spĺňa podmienky na aplikáciu § 5 ods. 3 zákona o osobitnom odvode pri určovaní základu jej odvodu, nakoľko je účtovnou jednotkou podľa zákona o účtovníctve a súčasne vykazuje výsledok hospodárenia pred zdanením podľa zákona o účtovníctve - podľa § 17a ods. 2 zákona o účtovníctve. V zmysle § 17a ods. 2 zákona o účtovníctve je takýmto výsledkom hospodárenia výsledok hospodárenia vykázaný podľa IFRS. 30. Inými slovami, nie je splnená hypotéza § 5 ods. 4 zákona o osobitnom odvode, preto tento nemôže byť aplikovaný. 31. Daňový úrad tak mal v prípade spoločnosti postupovať podľa § 5 ods. 3 zákona o osobitnom odvode a počítať odvod z výsledku hospodárenia vykázaného podľa IFRS. 32. Spoločnosť v tejto súvislosti taktiež poukazuje na ustanovenie § 13 zákona o osobitnom odvode, podľa ktorého bolo potrebné posúdiť, či spoločnosť ako držiteľ oprávnenia na regulovanú činnosť bude platiteľom odvodu. Predmetné ustanovenie dotknutým osobám ukladá povinnosť platiť odvod z výsledku ich hospodárenia, avšak nehovorí nič o tom, že by nemalo ísť o výsledok hospodárenia podľa IFRS. Spoločnosť v tejto súvislosti oslovilo Ministerstvo financií SR, ktoré v listoch adresovaných spoločnosti výslovne potvrdilo, že spoločnosť má na účely § 13 zákona o osobitnom odvode vychádzať z výsledku hospodárenia „relevantného účtovného obdobia tak, ako ho regulovaná osoba vykázala v účtovnej závierke“, t. j. z IFRS výsledku hospodárenia. Neexistuje žiaden zákonný podklad ani rozumný dôvod, prečo by spoločnosť mala na účely § 13 zákona o osobitnom odvode vychádzať z IFRS výsledku hospodárenia a potom na účely § 8 ods. 3 a § 5 zákona o osobitnom odvode podľa SAS výsledku hospodárenia. Inými slovami, aj systematický výklad zákona o osobitnom odvode podporuje legitímnosť zúčtovania odvodu spoločnosti za rok 2015 z výsledku hospodárenia vykázaného podľa IFRS. 33. Ďalej namietal, že daňový úrad nemal do základu odvodu započítať sumu zodpovedajúcu celkovej hodnote, o ktorú sa „čisto účtovne“ (umelo) zvýšil výsledok hospodárenia spoločnosti v dôsledku rozpustenia časti jej rezerv. Tým, že túto sumu do základu odvodu započítal, je určenie základu odvodu, výšky odvodu a výšky zúčtovania odvodov v rozpore s ústavným princípom zákazu retroaktivity a zákazu diskriminácie. 34. Bez obmedzenia iných argumentov uvedených v správnej žalobe a v tomto doplnení, započítanie sumy zodpovedajúcej celkovej hodnote, o ktorú sa zvýšil výsledok hospodárenia spoločnosti v dôsledku rozpustenia časti jej rezerv vo výške XXX.XXX.XXX,- eur (a podľa SAS o sumu XXX.XXX.XXX,- eur, do základu odvodu je v rozpore s princípom retroaktivity a zákazu diskriminácie. Daňový úrad nielenže nezohľadnil uvedené v IFRS režime, daňový úrad uvedené nevzal do úvahy ani v ním aplikovanom režime SAS výsledku hospodárenia. 35. Podľa konštantnej judikatúry ÚS SR, zákaz retroaktivity, resp. retroaktívneho výkladu právnych noriem je súčasťou ústavného princípu právnej istoty a ochrany dôvery subjektov práva v právny poriadok. Retroaktivita je stav, v ktorom „nová právna úprava neuznáva oprávnenia a povinnosti založené právnymi vzťahmi vyplývajúcimi z [predchádzajúcej právnej úpravy]“, resp. ako stav, „keď zákon dodatočne a pozmeňujúco zasahuje do už právne uzavretých minulých skutkových a právnych vzťahov (práv a povinností)“. Inými slovami, ide o prípady, kedy určitý právny predpis stanoví účinky smerujúce ešte pred deň nadobudnutia účinnosti tohto predpisu. 36. Podľa žalobcu je určenie základu odvodu, výšky odvodu a výšky zúčtovania odvodu v rozpore s právom EÚ. daňový úrad sa odmietol vecne zaoberať spoločnosťou tvrdeným rozporom zákona o osobitnom odvode s právom EÚ, v dôsledku čoho vec nesprávne právne posúdil. Zároveň rozhodnutie v tejto časti zaťažil nepreskúmateľnosťou. 37. Slovenská republika transponovala Tretiu elektroenergetickú smernicu prostredníctvom zákona o energetike a zákona o regulácii. Oba zákony nadobudli účinnosť 1. septembra 2012. K 1. septembru 2012 nadobudol účinnosť aj zákon o osobitnom odvode. Zákon o osobitnom odvode je vo svojej podstate zásahom štátu do tvorby ceny elektriny a do konkurencie medzi dodávateľmi elektriny z jednotlivých členských štátov na Slovensku a v zahraničí. 38. Žalobca ďalej navrhol, aby krajský súd prerušil konanie a predložil v zmysle čl. 125 ods. 1 písm. a) v spojení s čl. 130 ods. 1 písm. d) 460/1992 Zb. Ústavy Slovenskej republiky, v znení neskorších predpisov, Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade § 3 ods. 1, ods. 3 a ods. 4, § 4 ods. 1, ods. 3 a ods. 7, § 5 ods. 1 až 4 a § 13 ods. 1 a 3 zákona č. 235/2012 Z. z. o osobitnom odvode z podnikania v regulovaných odvetviach a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších predpisov; s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 2 až 4 v spojení s čl. 20 ods. 1 a čl. 35 ods. 1 a čl. 59 Ústavy; s čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 3 ods. 1, čl. 4 ods. 2 až 4 v spojení s čl. 11 ods. 1 a 5 a čl. 26 ods. 1 Ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej republiky; s čl. 16, 17, 20, 21 a 52 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie; s čl. 14 a 18 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru. II. 39. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe, ktoré súdu doručil dňa 15.12.2016, uviedol, že Daňový subjekt Slovenské elektrárne, a. s. Bratislava, IČO: 35 829 052, DIČ: 2020261353 so sídlom Mlynské nivy 47, 821 09 Bratislava 2 - Ružinov (ďalej len „regulovaná osoba“) má podľa § 3 ods. 1 písm. a) prvý bod zákona č. 235/2012 Z. z. o osobitnom odvode z podnikania v regulovaných odvetviach a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o osobitnom odvode“) postavenie regulovanej osoby, ktorá na základe splnenia podmienok má aj povinnosť podľa § 4 zákona o osobitnom odvode platiť osobitný odvod za príslušné odvodové obdobie počnúc odvodovým obdobím mesiac september 2012, kedy zákon o osobitnom odvode nadobudol účinnosť. 40. Regulovaná osoba zaplatila za odvodové obdobia od 1. januára 2015 do 31. decembra 2015 sumu odvodu vo výške XX.XXX.XXX,XX eura. 41. Výška zaplateného odvodu za odvodové obdobie, ktorým je kalendárny mesiac pre odvodové obdobie roku 2015 bola vypočítaná na základe písomného oznámenia č. 6/09533362/2018 zo dňa 27.07.2016 - doručeného elektronicky dňa 28.07.2016 podľa § 13 ods. 2 zákona o osobitnom odvode, ktoré regulovaná osoba zaslala správcovi odvodu podľa § 8 zákona o osobitnom odvode. Takto vypočítaný mesačný odvod možno prirovnať k plateniu preddavku na daň podľa zákona o dni z príjmov, ktorého celková suma sa upraví (zvýši, zníži) podľa výsledku daňovej povinnosti uvedenej v podanom daňovom priznaní k dani z príjmov. Rovnaký postup sa uplatňuje aj pri zúčtovaní odvodu za príslušné odvodové obdobia a z celkovej sumy odvodu vyčíslenej v rozhodnutí o zúčtovaní odvodov podľa § 9 zákona o osobitnom odvode sa táto suma zníži o už zaplatenú sumu osobitného odvodu v priebehu príslušného odvodového obdobia. 42. Správca odvodu na základe účtovnej závierky, ktorú regulovaná osoba predložila spolu s daňovým priznaním k dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2015 vydal v ustanovenej lehote na základe údajov o výsledku hospodárenia podľa § 9 ods. 5 zákona o osobitnom odvode rozhodnutie č. 104200255/2016 zo dňa 31. októbra 2016 o zúčtovaní odvodov za odvodové obdobia patriace do účtovného obdobie od 1. januára 2015 do 31. decembra 2015 (ďalej len „rozhodnutie“). 43. Uvedeným rozhodnutím správca odvodu vypočítal podľa § 7 zákona o osobitnom odvode a následne vyrubil regulovanej osobe sumu osobitného odvodu za odvodové obdobia roku 2015 v celkovej výške XX.XXX.XXX,XX eur; po odpočítaní zaplatenej sumy osobitného odvodu v priebehu odvodového obdobia roku 2015 bol vyčíslený nedoplatok vo výške XX.XXX.XXX,XX eura. 44. Tento nedoplatok zo zúčtovania odvodov za odvodové obdobia patriace do účtovného obdobia od 1. januára 2015 do 31. decembra 2015 bola regulovaná osoba povinná zaplatiť do 15 dní odo dňa doručenia tohto rozhodnutia. Podľa poučenia uvedeného v rozhodnutí mala regulovaná osoba možnosť podľa § 8 ods. 6 zákona o osobitnom odvode podať námietku. Regulovaná osoba túto možnosť využila a námietku pod č. SE/201/071389 zo dňa 11. novembra 2016 proti tomuto rozhodnutiu v ustanovenej lehote podala. Námietka bola v ustanovenej lehote podľa štvrtej vety § 8 ods. 6 zákona o osobitnom odvode postúpená finančnému riaditeľstvu na rozhodnutie, keďže správca odvodu o námietke nerozhodol. 45. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa správca odvodu vysporiadal s obsahom oznámenia, ktoré regulovaná osoba doručila správcovi odvodu pred vydaním tohto rozhodnutia. Osobitne sa správca dane vysporiadal aj s argumentáciou regulovanej osoby o nemožnosti aplikácie ním navrhovanej úpravy vyčíslenia základu odvodu na daný prípad, ktoré by viedlo k hrubému porušeniu zásady zákonnosti ako základnej zásady správy daní. 46. Správca odvodu postupoval pri zúčtovaní odvodov za odvodové obdobia roku 2015 v súlade so zákonom o osobitnom odvode, v súlade so zásadami správy daní, najmä zo zásadou zákonnosti, zásadou materiálnej pravdy, ako aj s ostatnými zásadami správy daní a v ich vzájomnej súčinnosti tak ako sú upravené zákonom č. 563/2009 Z. z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v z. n. p. (ďalej len „Daňový poriadok“). Tento postup správcu odvodu je plne v súlade s čl. 152 ods. 4 Ústavy SR, podľa ktorej výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou. 47. V rámci vysporiadania sa s obsahom oznámenia, ktoré žalobca považuje za dôkaz, správca odvodu vyhodnotil a posúdil nadväzne na príslušné ustanovenia zákona o osobitnom odvode bez prizvania regulovanej osoby. Z obsahu oznámenia podľa správcu odvodu nevyplynula povinnosť správcovi odvodu vykonať dokazovanie, tak ako žalobca poukazuje v správnej žalobe, že ho správca odvodu nevykonal, a ak vykonal, tak bez jeho prizvania k preverovaniu a dokazovaniu. 48. Správca odvodu má za to, že podľa obsahu oznámenia išlo skôr o vysvetlenie k navrhovanému postupu určenia základu odvodu žalobcom, ale nie vo význame oznámenia ako dôkazu. Navrhovaný postup určenia základu odvodu spočíval v tom, aby správca odvodu pri určení základu odvodu uplatnil § 5 ods. 3 a nie odsek 4 tohto ustanovenia zákona o osobitnom odvode, t. j. aby správca odvodu neprepočítal výsledok hospodárenia vykázaný podľa medzinárodných účtovných noriem (ďalej len „IFRS“) prevodovým mostíkom ako ustanovuje znenie § 5 ods. 1 a 4 zákona o osobitnom odvode, ale vyčíslený výsledok hospodárenia podľa IFRS neupravený podľa prevodového mostíka určil správca odvodu za základ odvodu za odvodové obdobia roku 2015 pre výpočet odvodu podľa § 7 zákona o osobitnom odvode. 49. Správca odvodu pri posúdení a vyhodnotení obsahu tohto oznámenia postupoval v súlade so zásadami správy daní upravenými v § 3 Daňového poriadku, pritom dbal, aby skutočnosti v danej veci boli zistené, čo najúplnejšie, pričom správca odvodu nie je viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Žalovaný nesúhlasí so stanoviskom žalobcu k postupu vyhodnotenia oznámenia ako dôkazu, resp. dôkazného prostriedku, keď správca odvodu nevyzval pri posúdení obsahu oznámenia ako dôkazu žalobcu, a preto je toto rozhodnutie nezákonné a je ho potrebné zrušiť tak, ako to vo svojej žalobe navrhuje. 50. Na prijatie záveru a vyhodnotenie obsahu tohto oznámenia nebol rozhodujúci fakt, či sa žalobca zúčastnil vyhodnotenia, resp. preverenia obsahu oznámenia ako dôkazu. Tvrdenie žalobcu, že jeho neprizvaním pri vyhodnotení obsahu oznámenia bol ukrátený v konaní na jeho procesných právach, nie je pravdivé. Takisto nie je pravdou, že správca odvodu vydal rozhodnutie v rozpore s Ústavou SR a právom EÚ, Listinou práv a slobôd a Dohovoru. 51. Žalobca v správnej žalobe ďalej namieta postup pri nazeraní do spisu daňového subjektu, ktoré mu bolo umožnené po vzájomnej dohode dňa 28. októbra 2016 správcom odvodu. Podľa žalobcu spis neobsahoval žiadne závery správcu odvodu ku skutočnostiam a argumentom uvedeným v oznámení. Podľa správcu odvodu k dátumu nazerania do spisu tento obsahoval všetky listiny, ktoré boli dovtedy vybavené správcom odvodu. Správca odvodu v čase nazerania do spisu spracovával a vyhodnocoval oznámenie, keďže 31. október 2016 bol posledným dňom na vydanie rozhodnutia o zúčtovaní odvodu za odvodové obdobie roku 2015 a súčasťou odôvodnenia rozhodnutia malo byť a aj bolo aj stanovisko správcu odvodu k oznámeniu. 52. Išlo predovšetkým o posúdenie a zaujatie stanoviska k návrhu žalobcu, ktorého snahou bolo presvedčiť správcu odvodu, že spĺňa podmienky na aplikáciu § 5 ods. 3 zákona o osobitnom odvode pri určovaní základu odvodu, pričom uplatnenie § 5 ods. 4 zákona o osobitnom odvode postavil do hypotetickej roviny, keď podľa jeho názoru nie je ani predpoklad aplikácie § 5 ods. 4 zákona o osobitnom odvode pre určenie základu odvodu za odvodové obdobia roku 2015 v jeho prípade, pričom ale neuviedol a nevysvetlil, na ktoré regulované osoby sa ust. § 5 ods. 4 zákona o osobitom odvode uplatní, resp. môže uplatniť. 53. Žalobca bol toho názoru, že ak správca odvodu nepristúpi na jeho argumentáciu k uplatneniu § 5 ods. 3 zákona o osobitnom odvode pri určení základu odvodu, je podľa neho tento postup správcu odvodu v rozpore s ústavou, s právom EÚ a zároveň považoval zákon o osobitnom odvode za diskriminačný, ktorý bráni podnikaniu nielen jemu, ale aj iným osobám vstúpiť na trh s elektrinou. 54. V tejto súvislosti žalovaný uvádza, že navrhovaný postup žalobcu na určenie základu odvodu nie je v súlade ani s § 5 ods. 3 ani s § 5 ods. 4 zákona o osobitnom odvode. Uplatniť § 5 ods. 4 zákona o osobitnom odvode žalobca odmieta, avšak na uplatnenie § 5 ods. 3 zákona o osobitnom odvode nespĺňa podmienky, keďže výsledok hospodárenia nevykazuje podľa Postupov účtovania, ale podľa IFRS. 55. Žalovaný považuje za potrebné zdôrazniť, že určiť základ odvodu ako výsledok hospodárenia vykázaný podľa IFRS bez jeho úpravy prevodovým mostíkom ako navrhuje žalobca zákon o osobitnom odvode neupravuje a takýto postup určenia základu odvodu by bol v rozpore už so samotným zákonom o osobitnom odvode, ústavou, Listinou práv a slobôd, Dohovorom a prameňmi práva EÚ. 56. Podľa názoru žalovaného je nasledovný postup určenia základu odvodu za odvodové obdobie roku 2015 v súlade so zákonom o osobitnom odvode, s ústavou, s Listinou práv a slobôd a Dohovorom a právom EÚ. 57. Podľa žalovaného žalobca vo svojej žalobe z prevažnej časti namieta nezákonnosť samotného zákona o osobitnom odvode a jeho rozpor s Ústavou SR a aj s právom EÚ. Zároveň žalobca rozporuje aj zámerom zákonodarcu, ktorý sledoval prijatím tohto zákona. 58. Žaloba pozostáva z 58 rozpracovaných bodov, ktoré majú spoločného menovateľa zo strany žalobcu ako regulovanej osoby, a tým je protiprávny postup správcu odvodu pri určení základu odvodu u regulovanej osoby, ktorá vyčísľuje výsledok hospodárenia podľa IFRS, nesúlad určenia základu odvodu podľa zákona o osobitnom odvode so základnými zásadami správy daní, rozpor platného zákona o osobitnom odvode so základnými prameňmi práva Slovenskej republiky (Ústava SR a Listina základných práv a slobôd, Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Daňový poriadok) a s právom EÚ, ktorého zákonnosť, ako aj neústavnosť však nebola doteraz Ústavným súdom SR ani Súdnym dvorom EÚ spochybnená. Správca odvodu postupoval pri výpočte základu odvodu v súlade so základnou zásadou, ktorou je zásada zákonnosti, podľa ktorej správca odvodu postupuje pri rozhodovaní podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chráni záujmy štátu a obcí a dbá pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňového subjektu a iných osôb. Rovnako pri posúdení zákonného postupu správca odvodu uplatnil aj zásadu materiálnej pravdy (§ 3 ods. 6 Daňového poriadku), podľa ktorej správca odvodu zistil úplne a presne skutočný stav veci, ktorým bolo vyčíslenie základu odvodu podľa § 5 ods. 1 a 4 zákona o osobitnom odvode a až následne rozhodol tak ako je uvedené v rozhodnutí. 59. Z dôvodu objasnenia problematiky týkajúcej sa osobitného odvodu a vymedzenia pojmu regulovaná osoba žalovaný uvádza, že zákon o osobitnom odvode je podľa dôvodovej správy jedno z opatrení na spravodlivé a ekonomicky efektívne rozdelenie bremena vplyvu ekonomickej a hospodárskej krízy a za účelom zamedziť zhoršeniu deficitu verejných financií a jeho udržanie v predpísanom limite pod 3 % HDP ustanovené Európskou komisiou (Eurostat) a aby do ozdravenia verejných financií boli zapojené a prispeli aj spoločnosti, ktoré pôsobia v regulovaných odvetviach. 60. Na zníženie dopadu zákona o osobitnom odvode na spoločnosti, ktoré podliehajú plateniu osobitného odvodu ako regulované osoby bolo ustanovené, že zaplatený osobitný odvod je podľa § 12 ods. 5 cit. zákona o osobitnom odvode súčasťou základu odvodu, je daňovým výdavkom podľa § 2 písm. i) a § 19 ods. 1 zákona o dani z príjmov v zdaňovacom období, v ktorom je tento osobitný odvod zaplatený a do základu dane sa zahŕňa, pričom v porovnaní so zaplatenou sumou dane podľa zákona o dani z príjmov, táto daň z príjmov nie je daňovým výdavkom podľa § 21 ods. 2 písm. g) ZDP a do základu dane sa nezahŕňa. 61. Spoločnosť, ktorá je regulovanou osobou musí spĺňať podmienky regulovanej osoby podľa § 3 zákona o osobitnom odvode. 62. Platenie osobitného odvodu je závislé od výšky základu odvodu, od ktorej vzniká povinnosť regulovanej osobe platiť osobitný odvod podľa § 4 zákona o osobitnom odvode. Podľa § 4 ods. 1 zákona o osobitnom odvode regulovaná osoba je povinná platiť osobitný odvod, ak suma základu odvodu podľa § 4 ods. 2 cit. zákona je 3 mil. eur. Ak regulovaná osoba nedosiahne základ odvodu v tejto ustanovenej výške za príslušné odvodové obdobie, osobitný odvod neplatí, ale ostáva regulovanou osobou naďalej. 63. Podľa tvrdenia žalobcu, že správca odvodu mal za základ odvodu zobrať výsledok hospodárenia podľa IFRS, ale tak neurobil, a tým zaťažil rozhodnutie, voči ktorému regulovaná osoba podala námietku, vadou, ktorá má za následok jeho nezákonnosť. Regulovaná osoba tiež uvádza, že v prípade pochybností pri uplatnení odseku 3 alebo 4 ust. § 5 zákona o osobitnom odvode, má správca dane aplikovať pravidlo „in dubio mitius“, a to práve aj na tento prípad. V praxi to znamená, aplikovať miernejší výklad § 5 cit. zákona pri určení základu odvodu v prospech regulovanej osoby a uplatniť odsek 3 a nie odsek 4 § 5 cit. zákona na určenie základu odvodu. 64. K tomuto tvrdeniu, resp. k vyjadreniu žalobcu ako regulovanej osoby k uplatneniu pravidla „in dubio mitius“, správca odvodu ako žalovaný uvádza, že správca odvodu nemá žiadne pochybnosti pri uplatnení § 5 ods. 1, 3 alebo 4 zákona o osobitnom odvode o určenie základu odvodu regulovanej osoby, ktorá vykazuje výsledok hospodárenia pred zdanením podľa IFRS, ktorého zákonnosť a ústavnosť doteraz nebola spochybnená. 65. Správca odvodu je povinný postupovať pri uplatnení všeobecne záväzných právnych predpisov v súlade so zásadou zákonnosti (§ 3 ods. 1 Daňového poriadku), ako aj ostatnými zásadami správy daní, t. j. chrániť záujmy štátu a obcí a dbať pritom aj na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. 66. Uplatniť pravidlo „in dubio mitius“ v tomto prípade by bolo zo strany správcu odvodu nezákonné a v rozpore so zásadou zákonnosti, ak by správca dane u tejto regulovanej osoby určil základ odvodu podľa § 5 ods. 3 cit. zákona, a to i napriek tomu, že regulovaná osoba vykazuje výsledok hospodárenia pred zdanením podľa IFRS a nie podľa Postupov účtovania. 67. Túto skutočnosť regulovaná osoba (vykazovanie výsledku hospodárenia podľa IFRS) ani nespochybňuje, ale i napriek tomu trvá na tom, že pre spoločnosť je pre odvodové obdobie 2015 vzhľadom na výšku výsledku hospodárenia upravenú prostredníctvom prevodového mostíka, vhodnejšie a výhodnejšie vychádzať z výsledku hospodárenia vykázaného podľa IFRS neupraveného podľa prevodového mostíka, s uplatnením navrhovaného pravidla „in dubio mitius“ pri určení základu odvodu. 68. Žalobca v správnej žalobe opätovne namieta (rovnako ako v podanej námietke), že určenie základu odvodu, výšky odvodu a výšky zúčtovania odvodu je v rozpore s právom EÚ, konkrétne s Treťou elektroenergetickou smernicou 2009/72/ES z 13. júla 2009, s Ústavou SR, Listinou práv a slobôd a Dohovorom. 69. Správca odvodu k tomuto tvrdeniu žalobcu uvádza, že Tretia elektroenergetická smernica ustanovuje spoločné pravidlá výroby, prenosu, distribúcie a dodávky elektriny spolu s ustanoveniami týkajúcimi sa ochrany spotrebiteľa s cieľom zlepšiť a integrovať konkurenčné trhy s elektrinou v Spoločenstve. 70. Ďalej ustanovuje pravidlá týkajúce sa organizácie a fungovania elektroenergetického odvetvia, otvoreného prístupu na trh, kritérií a postupov vzťahujúcich sa na vyhlasovanie výberových konaní, udeľovania povolení a prevádzky sústav a stanovuje tiež povinnosti univerzálnej služby a práva spotrebiteľov elektriny a objasňuje požiadavky týkajúce sa hospodárskej súťaže. V čl. 3 ods. 1 Tretia elektroenergetická smernica zaviazala členské štáty, aby zabezpečili, aby elektroenergetické podniky fungovali v súlade so zásadami tejto smernice s cieľom dosiahnuť konkurencieschopný, bezpečný a vzhľadom na životné prostredie udržateľný trh s elektrinou, a aby tieto podniky neboli diskriminované z hľadiska ich práv alebo povinností. 71. Čl. 3 ods. 2 Tretej elektroenergetickej smernice ustanovuje, že so zreteľom na príslušné ustanovenia zmluvy, najmä na jej článok 86, členské štáty môžu podnikom fungujúcim v odvetví elektroenergetiky z hľadiska všeobecného hospodárskeho záujmu uložiť povinnosti služby vo verejnom záujme, ktoré sa môžu vzťahovať na bezpečnosť, vrátane bezpečnosti dodávky, pravidelnosti, kvality a ceny dodávok a ochrany životného prostredia, vrátane energetickej účinnosti, energie z obnoviteľných zdrojov a ochrany klímy. Tieto povinnosti musia byť jasne definované, transparentné, nediskriminačné, overiteľné a pre elektroenergetické podniky Spoločenstva zaručujú rovnosť prístupu k národným spotrebiteľom. Vo vzťahu k bezpečnosti dodávky, riadeniu energetickej účinnosti/riadeniu na strane dopytu a v záujme plnenia cieľov v oblasti životného prostredia a cieľa pre energiu z obnoviteľných zdrojov uvedených v tomto odseku môžu členské štáty zavádzať dlhodobé plánovanie, pričom vezmú do úvahy, že o prístup do sústavy sa možno budú usilovať tretie strany. 72. Žalobca tiež v správnej žalobe uviedol, že zákon o osobitnom odvode nie je v súlade s týmto článkom, nakoľko nejde o opatrenie, ktoré možno uložiť v zmysle tohto článku a tento zákon nie je jasne definovaný, transparentný a navyše je diskriminačný. 73. Správca odvodu má však za to, že zákon o osobitnom odvode nie je takým opatrením, akým má na mysli čl. 3 ods. 2 Tretej elektroenergetickej smernice, a teda ani nemôže byť v rozpore s týmto ustanovením. 74. Žalovaný tiež zdôrazňuje skutočnosť, že v rámci legislatívnych pravidiel tvorby zákonov musí každý návrh zákona obsahovať aj vyjadrenie o súlade, resp. nesúlade zákona s právom EÚ. Z dôvodovej správy k návrhu zákona o osobitnom odvode vyplýva, že zákon o osobitnom odvode je v súlade s Ústavou SR, ústavnými zákonmi, inými zákonmi a ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi SR, s právom EÚ a s medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná. 75. Vzhľadom na to, že nebol doteraz vyslovený nesúlad zákona o osobitnom odvode s Ústavou SR a ani Súdny dvor EÚ nevyslovil nesúlad predmetného zákona s uvedenou smernicou EÚ alebo inými právom EÚ, je podľa názoru žalovaného zákon o osobitnom odvode v súlade s právom EÚ a Ústavou SR. Správca odvodu ako žalovaný postupuje pri jeho uplatnení jednotne podľa doteraz platného znenia, čo je v súlade so zásadami správy daní. 76. Na základe vyššie uvedeného žalovaný navrhol, aby správny súd rozhodol tak, že žalobu žalobcu podľa § 190 Správneho súdneho poriadku ako nedôvodnú zamietne. 77. Vo vyjadrení k doplneniu žaloby zo dňa 31.01.2017 žalovaný uvádza, že rozhodnutie, či osoba je regulovanou osobou podľa § 3 ods. 1 zákona o osobitnom odvode je, resp. bolo na rozhodnutí tejto osoby. Správca odvodu vo všeobecnosti takéto rozhodnutie regulovanej osoby, a teda aj žalobcu nemohol pri podaní (prvého) písomného oznámenia po 1. septembri 2012 ovplyvniť; rovnako nemôže ovplyvniť ani následné oznámenia podané už žalobcom ako regulovanou osobou v rokoch 2013-2016 podľa § 8 ods. 3 zákona. 78. Písomne oznámenie podané žalobcom podľa § 13 ods. 2 po 1. septembri 2012 a následne aj podľa § 8 ods. 3 zákona o osobitnom odvode podané každoročne správcovi dane, obsahuje nasledovné údaje: oblasť, v ktorej má oprávnenie na výkon činnosti podľa § 3 ods. 1 písm. a) tohto zákona, dátum, od ktorého je oprávnená vykonávať regulovanú činnosť, na ktorú má oprávnenie, sumu výsledku hospodárenia za účtovné obdobie podľa § 13 ods. 1, výšku odvodu, ktorú bola povinná platiť za odvodové obdobia september 2012- december 2012. 79. Takéto písomné oznámenie vrátane jeho opravy regulovaná osoba, ktorou žalobca je, doručila správcovi odvodu v lehote, t. j. 25.09.2012, 15.10.2012 a 30.10.2012, ktoré tvoria prílohy č. 1 až 3 tohto vyjadrenia. 80. Správca odvodu doručením tohto oznámenia vo všeobecnosti považuje túto osobu za regulovanú osobu podľa tohto zákona, ktorá je povinná platiť odvod vo výške vypočítanej podľa príslušných ustanovení zákona o osobitnom odvode, ktorý uviedla v tomto písomnom oznámení. 81. K časti, že „daňový úrad mal pri určení výšky odvodu a výšky zúčtovania odvodov ako základ odvodu použiť IFRS výsledok hospodárenia spoločnosti tým, že tak neurobil zaťažil rozhodnutie vadou, ktorá má za následok jeho nezákonnosť“, správca odvodu uvádza, že podľa ust. § 13 zákona o osobitnom odvode postupovala regulovaná osoba pri prvom oznámení, ktoré doručila správcovi odvodu po účinnosti tohto zákona, t. j. po 1. septembri 2012. Išlo o prechodné ustanovenie, ktoré upravuje postup osoby, ktorá je regulovanou osobu podľa príslušných ustanovení zákona o osobitnom odvode, ktorá dosahuje základ odvodu podľa § 4 ods. 2 tohto zákona, pričom pojem „základ odvodu“ upravuje osobitné ust. § 5 tohto zákona. 82. To znamená, ak regulovaná osoba vyplnila písomné oznámenie v súlade s § 13 ods. 2 zákona, v ktorom uviedla požadované údaje, správca odvodu má za to, že výsledok hospodárenia, ktorý je základom odvodu regulovaná osoba vypočítala v súlade s § 5 zákona o osobitnom odvode a následne aj výšku odvodu, ktorú regulovaná osoba platila počnúc mesiacom september - december 2012. Správca odvodu údaje, ktoré uviedla regulovaná osoba v oznámení podanom podľa § 13 zákona o osobitnom odvode, nemal v čase jeho podania dôvod preverovať a ani mu túto povinnosť zákon o osobitnom odvode neustanovuje. 83. Je to aj z dôvodu, že správca odvodu vykoná následne po vyhotovení účtovnej závierky a podaní daňového priznania regulovanou osobou zúčtovanie odvodov podľa § 9 zákona o osobitnom odvode na skutočne vykázaný základ odvodu a výsledkom je preplatok alebo nedoplatok súčtu zaplatených odvodov za príslušné odvodové obdobie. 84. K časti, že „daňový úrad nemal do základu odvodu započítať sumu zodpovedajúcu celkovej hodnote, o ktorú sa „čisto účtovne“ (umelo) zvýšil výsledok hospodárenia spoločnosti v dôsledku rozpustenia časti jej rezerv....“ správca odvodu uvádza, že rezerva z účtovného hľadiska podľa postupov účtovníctva aj podľa IFRS predstavuje záväzok s neurčitým časovým vymedzením alebo výškou, ktorý v budúcnosti zníži účtovnej jednotke jej ekonomické úžitky. 85. Účtovná jednotka, ktorá vykazuje výsledok hospodárenia podľa IFRS pri účtovaní rezerv postupuje podľa Medzinárodného účtovného štandardu 37 - Rezervy, podmienené záväzky a podmienené aktíva (IAS 37). Podľa tohto štandardu suma vykázaná ako rezerva by mala byť čo najpresnejším odhadom výdavkov požadovaných na vysporiadanie povinností ku koncu vykazovaného účtovného obdobia. 86. Tento štandard však vyžaduje, aby účtovná jednotka pri stanovení výšky rezerv vzala do úvahy riziká a neistoty, ktoré však neospravedlňujú vytvorenie nadmerných rezerv alebo úmyselné nadhodnotenie záväzkov a tiež vyžaduje, aby účtovná jednotka pri stanovení výšky rezervy vzala do úvahy budúce udalosti, ako sú zmeny v zákonoch a technologické zmeny, ak existuje dostatočný dôkaz o tom, že sa tieto vyskytnú. 87. Podľa štandardu IAS 37 suma vykázaná ako rezerva, by mala byť čo najpresnejším odhadom výdavkov požadovaných na vysporiadanie súčasnej povinnosti ku koncu vykazovaného obdobia a pri stanovení výšky rezerv sa vyžaduje, aby účtovná jednotka vzala do úvahy riziká a neistoty, pričom neistoty neospravedlňujú vytvorenie nadmerných rezerv alebo úmyselné nadhodnotenie záväzkov. 88. Podľa štandardu IAS 37 rezervy by mali byť revidované ku koncu každého vykazovaného obdobia a upravené tak, aby odzrkadľovali aktuálny najlepší odhad. Ak je viac pravdepodobné, že úbytok zdrojov, ktoré predstavujú ekonomické úžitky bude žiaduci a nevyhnutný na vysporiadanie povinností, rezerva by mala byť zrušená; rezerva by nemala vykazovať budúce prevádzkové straty; na tento účel, t. j. na zníženie hodnoty majetku sa uplatní IAS 36 - zníženie hodnoty majetku. 89. Správca odvodu ako žalovaný dáva do pozornosti, že z hľadiska účtovníctva má vo všeobecnosti každá tvorba rezerv, ako aj jej použitie alebo rozpustenie charakter účtovnej operácie, o ktorej účtovná jednotka účtuje v súlade s osobitným predpisom (zákon o účtovníctve a Postupy účtovania, IAS). 90. Žalovaný nesúhlasí z hľadiska účtovníctva s vyhodnotením účtovných operácií o rozpustení rezerv, o tvorbe rezerv, o ktorých bolo účtované v predchádzajúcich účtovných obdobiach, ako tvrdí regulovaná osoba, že došlo k rozpusteniu rezerv, ktorými sa „umelo“ zvýšil výsledok hospodárenia. Žalobca týmto svojím tvrdením o rozpustení rezerv (ale nie ich tvorbu) spochybňuje doteraz platný účtovný postup (účtovný princíp) tvorby a rozpustenia rezerv podľa zákona o účtovníctve a § 19 Postupov účtovania, ako aj tvorbu a rozpustenie rezerv podľa štandardu IAS 37 a ich vplyv na výsledok hospodárenia tak pri tvorbe rezerv, ako aj pri rozpustení rezerv. 91. K žiadosti žalobcu, aby správny súd vo svetle argumentov uvedených v žalobe dospel k záveru, že zákon o osobitnom odvode je v rozpore s Ústavou, Listinou, Chartou alebo Dohovorom, tak v zmysle § 100 ods. 1 písm. b) S. s. p. v spojení s čl. 125 ods. 1 písm. a) a čl. 130 ods. 1 písm. d) Ústavy SR a aby konanie prerušil a predložil Ústavnému súdu SR na konanie o nesúlade tohto zákona s Ústavou SR, kde žalobca zároveň navrhol, že ak by mal správny súd pochybnosti, či dôvody uvedené v časti III. (D) jeho doplnenia zakladajú nezákonnosť rozhodnutia z dôvodu rozporu s úniovým právom a ktoré si vyžaduje výklad, tak v zmysle § 100 ods. 1 písm. c) S. s. p. v spojením s článkom 267 Zmluvy, aby prerušil konanie a predložil otázky uvedené v doplnení žaloby Súdnemu dvoru EÚ, v zmysle vyššie uvedených skutočností vo veci posúdenia rozporných argumentov predložených žalobcom k uplatneniu zákonnosti pri výpočte základu odvodu, žalovaný zastáva názor, s odkazom aj na dôvodovú správu k zákonu, aj na vyjadrenie žalovaného k žalobe zo dňa 14.12.2016, doručené Krajskému súdu v Bratislave dňa 15.12.2016, že zákon o osobitnom odvode je v súlade s Ústavou SR, ústavnými zákonmi, inými zákonmi a ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi SR, s právom EÚ, Dohovorom a s medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná, a preto nie je dôvod predmetné konanie, tak ako to navrhuje žalobca, prerušiť. III. 92. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne príslušný na konanie vo veci podľa § 10 S. s. p. preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného, jemu predchádzajúce konanie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe a po oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu, ako aj s obsahom písomných podaní účastníkov konania a po vypočutí zástupcov žalobcu a žalovaného dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. 93. Podľa § 6 ods. 1 S. s. p., správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 94. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. 95. V intenciách ust. § 6 ods. 1 S. s. p., súd preskúmava aj administratívne konanie, ktorým sa v zmysle § 3 ods. 1 písm. a) S. s. p. rozumie postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych správnych aktov. 96. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu administratívneho konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti. 97. Úlohou súdu v prejednávanej veci bolo preskúmať zákonnosť rozhodnutia žalovaného zo dňa 31.10.2016 č. 104200255/2016, ktorým Daňový úrad pre vybrané daňové subjekty na základe ust. § 9 ods. 5 zákona č. 235/2012 Z. z. určil regulovanej osobe (žalobcovi) nedoplatok zo zúčtovania odvodov vo výške XX.XXX.XXX,XX eura za odvodové obdobia patriace do účtovného obdobia od 01.01.2015 do 31.12.2015. 98. Z obsahu administratívneho spisu súd zistil, že na Daňový úrad pre vybrané daňové subjekty bola dňa 30.09.2016 predložená účtovná závierka spolu s daňovým priznaním k dani z príjmov právnickej osoby za rok 2015, v ktorom daňový subjekt vykázal výsledok hospodárenia pred zdanením v sume XXX.XXX.XXX,XX eura. 99. K výpočtu ročného zúčtovania došlo nasledovne: Základ odvodu podľa § 5 ods. 1 predstavuje XXX.XXX.XXX,XX eura. Základ odvodu podľa § 4 ods. 2 predstavuje XXX.XXX.XXX,XX eura. Zníženie alebo zvýšenie o sumu podielov na zisku podľa § 5 ods. 5 X,XX eur. Odvod za mesiace január až december 2015 podľa § 7 XX.XXX.XXX,- eur. Uhradený odvod za mesiace január až december 2015 XX.XXX.XXX,XX eura. Záporný rozdiel súčtu odvodov zaplatených podľa § 9 ods. 1 a súčtu odvodov vypočítaných správcom odvodu podľa § 9 ods. 2 vykazuje nedoplatok vo výške XX.XXX.XXX,XX eura. 100. Dňa 21.10.2016 bolo na Daňový úrad pre vybrané daňové subjekty doručené oznámenie významných skutočností vyplývajúcich na zúčtovanie odvodu podľa zákona č. 235/2012 Z. z. za odvodové obdobie roku 2015. 101. Z obsahu spisu je ďalej zrejmé, že žalobca na základe žiadosti podľa § 49 ods. 3 zákona o dani z príjmov mal predĺženú lehotu na podanie daňového priznania k dani z príjmov právnickej osoby z zdaňovacie obdobie roku 2015 do 30.09.2016. 102. Dňa 28.07.2016 bolo daňovému úradu doručené písomné oznámenie o zmene základu odvodu za účelom zúčtovania odvodov za odvodové obdobie roku 2015. V tomto oznámení žalobca uviedol, že základom odvodu je výsledok hospodárenia pred zdanením vykázaný podľa IFRS, z ktorého má byť určená výška odvodu. 103. Žalobca v oznámení uviedol, že spĺňa podmienky pre aplikáciu § 5 ods. 3 zákona o osobitnom odvode pre vyčíslenie základu odvodu a nie je podľa neho splnená hypotéza podľa ust. § 5 ods. 4 citovaného zákona. 104. Ďalej daňový subjekt (žalobca) v oznámení uviedol, že zákon o osobitnom odvode odporuje právu EÚ a poukázal na Tretiu elektroenergetickú smernicu 2009/54/ES z 13.07.2009. 105. Z obsahu administratívneho spisu mal súd ďalej za preukázané, že dňa 28.10.2016 bolo vo veci nariadené ústne pojednávanie za účasti povereného zamestnanca žalobcu so zástupcami správcu dane. K predloženým písomným dokladom sa žalobca podľa zápisu v zápisnici o pojednávaní mal vyjadriť v lehote do 04.11.2016. 106. Dňa 31.10.2016 bolo vo veci vydané rozhodnutie, ktoré je predmetom súdneho prieskumu. IV. 107. Podľa ust. § 1 zákona č. 235/2012 Z. z. o osobitnom odvode z podnikania v regulovaných odvetviach a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon“), tento zákon upravuje a) povinnosť platenia osobitného odvodu z podnikania v regulovaných odvetviach regulovanou osobou, b) výšku a spôsob platenia odvodu, c) správu odvodu vykonávanú správcom odvodu, ktorým je daňový úrad príslušný na správu dane z príjmov regulovanej osoby podľa osobitného predpisu. 108. Podľa ust. § 3 ods. 1 citovaného zákona, regulovanou osobou je osoba alebo organizačná zložka zahraničnej osoby, ktorá a) má oprávnenie na výkon činnosti v oblasti 1. energetiky na základe povolenia vydaného Úradom pre reguláciu sieťových odvetví podľa osobitného predpisu, 2. poisťovníctva a zaisťovníctva na základe povolenia vydaného Národnou bankou Slovenska podľa osobitného predpisu, 3. verejného zdravotného poistenia na základe povolenia vydaného Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou podľa osobitného predpisu, 4. elektronických komunikácií na základe všeobecného povolenia alebo individuálneho práva na používanie čísel alebo frekvencií udeleného Úradom pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb podľa osobitného predpisu, 5. farmácie na základe povolenia vydaného Ministerstvom zdravotníctva Slovenskej republiky alebo samosprávnym krajom podľa osobitného predpisu, 6. poštových služieb na základe všeobecného povolenia alebo poštovej licencie vydanej Úradom pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb podľa osobitného predpisu, 7. dopravy na dráhe na základe licencie vydanej Dopravným úradom podľa osobitného predpisu, 8. verejných vodovodov a verejných kanalizácií na základe živnostenského oprávnenia, 9. leteckej dopravy na základe licencie vydanej Ministerstvom dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky podľa osobitného predpisu, 10. poskytovania zdravotnej starostlivosti na základe povolenia vydaného podľa osobitného predpisu alebo 11. uvedenej v prvom až desiatom bode na základe povolenia vydaného v inom členskom štáte Európskej únie a štáte, ktorý je zmluvnou stranou Dohody o Európskom hospodárskom priestore a b) predpokladá, že bude činnosť v oblasti podľa písmena a) vykonávať celé odvodové obdobie. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia, regulovaná osoba je povinná doručiť správcovi odvodu do konca odvodového obdobia, za ktoré jej vznikne povinnosť platiť odvod podľa § 4 ods. 1 <https:// www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2012/235/20161231>, písomné oznámenie, v ktorom uvedie a) oblasť podľa odseku 1 písm. a), v ktorej získala oprávnenie na výkon činnosti, b) dátum, od ktorého je oprávnená vykonávať činnosť podľa odseku 1 písm. a), c) odhad predpokladaného výsledku hospodárenia podľa § 4 ods. 3 <https://www.slov-lex.sk/pravne- predpisy/SK/ZZ/2012/235/20161231> a predpokladaného koeficientu na účel výpočtu základu odvodu podľa § 5 ods. 5 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2012/235/20161231>, d) výšku odvodu, ktorú je povinná platiť. 109. Podľa ust. § 4 ods. 1 citovaného zákona, regulovanej osobe okrem regulovanej osoby podľa § 13 ods. 1 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2012/235/20161231> a <https://www.slov- lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2012/235/20161231> vzniká povinnosť platiť odvod, počnúc odvodovým obdobím nasledujúcim po kalendárnom mesiaci, od ktorého je oprávnená vykonávať činnosť podľa § 3 ods. 1 písm. a) <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2012/235/20161231>, za predpokladu, že jej výsledok hospodárenia alebo rozdiel medzi príjmami a výdavkami, ak účtuje v sústave jednoduchého účtovníctva, za účtovné obdobie, v ktorom získala oprávnenie na výkon činnosti podľa § 3 ods. 1 písm. a) <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2012/235/20161231>, dosiahne aspoň sumu výsledku hospodárenia podľa odseku 2; to platí, aj ak činnosť podľa § 3 ods. 1 písm. a) <https:// www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2012/235/20161231> vykonávala len za časť tohto účtovného obdobia. Rovnako vzniká povinnosť platiť odvod aj regulovanej osobe, ktorej odhad predpokladaného výsledku hospodárenia podľa odseku 3 dosiahne aspoň sumu výsledku hospodárenia podľa odseku 2. 110. Podľa ust. § 5 ods. 1 citovaného zákona, základom odvodu je výsledok hospodárenia vykázaný za to účtovné obdobie, v ktorom regulovaná osoba má oprávnenie na výkon činnosti v oblasti podľa § 3 ods. 1 písm. a) <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2012/235/20161231>, vynásobený koeficientom podľa odseku 5; tento základ odvodu sa použije pri výpočte odvodu na účel zúčtovania odvodov podľa § 9 k tým odvodovým obdobiam, ktoré patria do účtovného obdobia, za ktoré bol výsledok hospodárenia vykázaný. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia, základom odvodu je pri výpočte odvodu na účel platenia odvodu výsledok hospodárenia uvedený v oznámení podľa § 3 ods. 2 <https:// www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2012/235/20161231>, § 8 ods. 3 <https://www.slov-lex.sk/ pravne-predpisy/SK/ZZ/2012/235/20161231> a § 13 ods. 2 <https://www.slov-lex.sk/pravne- predpisy/SK/ZZ/2012/235/20161231> alebo ods. 5 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ ZZ/2012/235/20161231> vynásobený koeficientom podľa odseku 5. Podľa odseku 3 citovaného ustanovenia, na účely odsekov 1 a 2 a § 4 <https://www.slov-lex.sk/pravne- predpisy/SK/ZZ/2012/235/20161231> sa použije výsledok hospodárenia pred zdanením vykázaný podľa postupov účtovania upravených osobitným predpisom. Podľa odseku 4 citovaného ustanovenia, ak regulovaná osoba nevykazuje výsledok hospodárenia podľa odseku 3, na účely odsekov 1 a 2 a § 4 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/ SK/ZZ/2012/235/20161231> sa použije výsledok hospodárenia pred zdanením vykázaný podľa medzinárodných účtovných noriem upravený podľa osobitného predpisu. Podľa odseku 5 citovaného ustanovenia, koeficient na účel výpočtu základu odvodu sa vypočíta ako podiel výnosov alebo príjmov, ak regulovaná osoba účtuje v sústave jednoduchého účtovníctva, z činnosti v oblasti podľa § 3 ods. 1 písm. a) <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ ZZ/2012/235/20161231> k celkovým výnosom alebo príjmom, ak regulovaná osoba účtuje v sústave jednoduchého účtovníctva, podľa osobitného predpisu, patriacich do účtovného obdobia, za ktoré bol vykázaný výsledok hospodárenia použitý na výpočet základu odvodu na účely odsekov 1 a 2. Koeficient sa zaokrúhľuje na dve desatinné miesta nadol. 111. Z vyššie citovaných ustanovení je zrejmé, že za „regulovanú osobu“ je možné považovať fyzickú alebo právnickú osobu, alebo organizačnú zložku zahraničnej osoby, ktorá má oprávnenie na výkon činností v regulovanej oblasti a jej výnosy z regulovaných oblastí dosiahnu aspoň 50 % z celkových výnosov. 112. Tieto dve podmienky musia byť podľa názoru súdu splnené kumulatívne. 113. Z odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia nie je zrejmé, či sa žalovaný vôbec zaoberal otázkou, či žalobca je alebo nie je regulovanou osobu podľa zákona o osobitnom odvode. 114. Neskúmal, či bol držiteľom oprávnenia na regulovanú činnosť vydaným Úradom pre reguláciu v sieťových odvetviach, u ktorého by pomer výnosov takejto činnosti za relevantné účtovné obdobie dosiahol aspoň 50 % celkových výnosov daného účtovného obdobia, pričom bolo potrebné zohľadniť tržby za roky 2011 - 2015. 115. Z odôvodnenia rozhodnutia nie je vôbec zrejmé, či žalovaný do výnosov z regulovanej činnosti žalobcu zahrnul výnosy dosiahnuté len na základe oprávnení na výkon regulovanej činnosti, alebo aj výnosy dosiahnuté z regulovanej činnosti dosiahnutých mimo územia SR. 116. Je pravdou, že k tejto problematike zaujal žalovaný svoje stanovisko vo vyjadrení k žalobe, avšak predmetom súdneho prieskumu nie je vyjadrenie žalovaného, ale jeho rozhodnutie zo dňa 31.10.2016, v ktorom odôvodnenie žalovaného týkajúce sa skúmania podmienok pre jednoznačné určenie, či žalobcu možno považovať za regulovanú osobu a za splnenia akých kritérií absentuje, čo robí toto rozhodnutie nepreskúmateľným. 117. Výklad žalovaného uvedený vo vyjadrení, podľa ktorého by sa pri určovaní, či sa žalobca stal regulovanou osobou, za výnosy z regulovanej činnosti na účely posúdenia dosiahnutia ich 50 % podielu na celkových výnosoch mali zarátavať aj výnosy dosiahnuté z regulovanej činnosti mimo územia Slovenskej republiky na základe licencií regulátorov z iných členských krajín, nemá oporu v zákone o osobitnom odvode. Podľa § 3 ods. 1 bod 11 je pre účely zákona o osobitnom odvode relevantné aj oprávnenie na výkon činnosti v oblastiach uvedených v bodoch 1. až 10. ods. 1 § 3 zákona na základe povolenia vydaného v inom členskom štáte Európskej únie a štáte, ktorý je zmluvnou stranou na Dohody o Európskom hospodárskom priestore, tieto však môžu byť relevantné iba vo vzťahu k výnosom dosiahnutým na území Slovenskej republiky na základe týchto oprávnení, najmä organizačnými zložkami zahraničných osôb. 118. Žalovaný mal sám postupovať tak, že v rámci konaní o vydaní rozhodnutí o zúčtovaní odvodov mal najprv posúdiť, či je žalobca regulovanou osobou alebo nie, a túto skutočnosť riade odôvodniť. Nemôže obstáť výklad žalovaného, že je, resp. bolo na rozhodnutí žalobcu, či spĺňa alebo nespĺňa definíciu regulovanej osoby. 119. Definícia regulovanej osoby je stanovená zákonom o osobitnom odvode, ktorý je žalovaný povinný dodržiavať, a to aj s ohľadom na princíp zákonnosti, ktorý sám žalovaný uvádza. 120. Žalovaný však bez ďalšieho považoval žalobcu za regulovanú osobu v zmysle zákona o osobitnom odvode. Takýto postup žalovaného považoval súd za nepreskúmateľný. 121. Za nepreskúmateľné považoval súd rozhodnutie aj v časti, v ktorej žalovaný vychádzal pri určovaní základu odvodu. 122. Nie je možné súhlasiť s postupom žalovaného, keď v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že postupoval podľa zásady zákonnosti v zmysle čl. 3 ods. 1 Daňového poriadku a nijak sa nezaoberal samotným znením § 5 ods. 3 a 4 zákona o osobitnom odvode, len odkázal na dôvodovú správu k zákonu o osobitnom odvode, podľa ktorej má byť základom odvodu suma výsledku hospodárenia pred zdanením uvedená na r. 100 daňového priznania k dani z príjmov právnickej osoby. 123. V tomto prípade žalovaný opätovne v rozhodnutí svoj postup nezdôvodnil. 124. K tejto otázke žalovaný zaujal stanovisko vo svojom vyjadrení k žalobe, kde uviedol, že keď žalobca vyplnil oznámenie podľa § 13 ods. 2 zákona o osobitnom odvode (použijúc IFRS výsledok hospodárenia ako základ odvodu), mal žalovaný za to, že v ňom uvedený výsledok hospodárenia a výška odvodu je vypočítaný v súlade s § 5 zákona o osobitnom odvode a nemal povinnosť ho preverovať. 125. S takýmto postupom sa nie je možné stotožniť s ohľadom na to, že žalovaný bol povinný správnosť tohto postupu skúmať podľa § 8 ods. 4 zákona o osobitnom odvode a ak výška odvodu uvedená v písomnom oznámení podľa § 13 ods. 2 nebola vypočítaná podľa zákona o osobitnom odvode, žalovaný bol povinný vydať rozhodnutie, v ktorom by určil správnu výšku odvodu, čo však žalovaný neurobil. 126. Žalovaný zahrnul do základu odvodu za rok 2015 sumu, o ktorú sa zvýšil výsledok hospodárenia žalobcu v dôsledku rozpustenia jeho rezerv. Žalobca rozpustil rezervy v roku 2015, ale išlo o rezervy vytvorené z výnosov dosiahnutých ešte pred účinnosťou zákona o osobitnom odvode. Napadnutým rozhodnutím tak žalovaný v podstate vyrubil odvod aj z výsledkov hospodárenia období spred účinnosti zákona o osobitnom odvode. 127. Žalovaný sa priebehom tvorby a rozpúšťania rezerv žalobcu k 31. decembru 2015 prvý krát zaoberá až vo svojom vyjadrení k doplneniu žaloby, a to napriek tomu, že tento priebeh žalobca znova uviedol vo svojom oznámení žalovanému ešte pred vydaním rozhodnutia, kedy žalovaný tvrdí vo svojom vyjadrení, že žalobca tvorbu a rozpúšťanie rezerv dostatočne nepreukázal. Toto tvrdenie nemôže obstáť vzhľadom na to, že týmto sa mal žalovaný zaoberať ešte pred samotným vydaným rozhodnutia, keď na ne žalobca poukázal, a mal postupovať v súčinnosti so žalobcom a riadne preveriť a zaoberať sa skutočnosťami potrebnými pre správne zistenie odvodu a vziať do úvahy skutočný obsah skutočností rozhodujúcich pre zistenie alebo vyrubenie odvodu. 128. Žalovaný vyrubením odvodu aj na zvýšenú časť výsledku hospodárenia z dôvodu rozpustenia týchto rezerv na základe rozhodnutia zaťažil odvodom výsledok hospodárenia dosiahnutý žalobcom pred účinnosťou zákona o osobitnom odvode. Tým sa dopustil konania v rozpore s princípom zákazu retroaktivity. 129. Nemôže obstáť názor žalovaného, že nie je povinný vo svojej rozhodovacej činnosti aplikovať ústavne konformný výklad zákonov, ale že je povinný postupovať čisto na základe prezumpcie ústavnosti zákona. Práve naopak, čl. 152 ods. 4 Ústavy zakotvuje povinnosť ústavne konformného výkladu zákonov. Ústavný súd SR (bližšie pozri nález Ústavného súdu SR zo 17. januára 2008, sp. zn. III. ÚS 348/06-42; porovnaj tiež napr. rozhodnutie Ústavného súdu SR zo 6. marca 2008, sp. zn. IV. ÚS 209/07-36) v tejto súvislosti judikoval, že ak právna norma obsiahnutá v právnom predpise nižšej právnej sily vyvoláva pochybnosti o svojom súlade s ústavnou normou, ktorá je bezprostredne aplikovateľná, musí orgán verejnej moci, ktorý ich má aplikovať, uplatniť (ústavnú) právnu normu obsiahnutú v ústave, t. j. uplatnenie ústavnej normy má v danom prípade prednosť pred uplatnením právnej normy obsiahnutej v právnom predpise nižšej právnej sily. 130. Žalovaný tak bol pri vydávaní rozhodnutia povinný vykladať zákon o osobitnom odvode v súlade s Ústavou SR (a z nej vyplývajúcimi princípmi) a s vyššie uvedenou argumentáciou žalobcu sa riadne vysporiadať, ako aj v konaní aplikovať ustanovenia Tretej elektroenergetickej smernice 2009/72/ES. 131. Tretia elektroenergetická smernica 2009/72/ES z 13. júla 2009 je právnym predpisom EÚ. Zákon o osobitnom odvode je vnútroštátnym právnym predpisom. Tretia elektroenergetická smernica má pred zákonom o osobitnom odvode prednosť. Žalovaný teda nemal ustanovenia zákona o osobitnom odvode na žalovaného ako elektroenergetický podnik aplikovať v rozsahu, v akom tieto odporujú tretej elektroenergetickej smernici. Žalovaný sa ani nijako v odôvodnení rozhodnutí vyššie uvedeným nezaoberal, okrem formálneho konštatovania, že dôvodová správa k zákonu stanoví, okrem iného, že zákon je v súlade s právom EU. Takýto formalistický prístup, bez akéhokoľvek hlbšieho posúdenia súladu zákona s právom EÚ (najmä s tretou elektroenergetickou smernicou) zo strany žalovaného, ako subjektu povinného na základe vyššie uvedeného postupovať v súlade s právom EÚ v prípade, že zákon je s ním v rozporu a dostatočného odôvodnenia, zakladá nepreskúmateľnosť rozhodnutia. 132. Na základe vyššie uvedených skutočností považoval súd rozhodnutie žalovaného za nepreskúmateľné a vychádzajúce z nesprávneho právneho posúdenia, a preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia. 133. V ďalšom konaní bude povinnosťou žalovaného dôsledne sa zaoberať a jednoznačne preukázať, či žalobcu je možné považovať za regulovanú osobu, vrátane preukázania „druhej podmienky“, týkajúcej sa preukázania pomeru výnosov za rozhodné účtovné obdobie. 134. Je potrebné rešpektovať, že základom pre výpočet osobitného odvodu je výsledok hospodárenia spoločnosti vykázaný v účtovnej závierke, ktorá sa predkladá spolu s daňovým priznaním. Základom odvodu je teda výsledok hospodárenia upravený v súlade s § 5 zákona č. 235/2012 Z. z. 135. Podľa názoru súdu nie je možné zvýšiť základ odvodu % o hodnotu, o ktorú sa zvýšil výsledok hospodárenia v dôsledku rozpustenia rezerv, ktoré vznikli do účinnosti zákona č. 235/2012 Z. z., teda do 01.09.2012. 136. Nie je dôležité kedy tieto rezervy boli rozpustené, ale rozhodujúce je z výsledku hospodárenia akého obdobia vznikli. 137. Po doplnení dokazovania v naznačenom smere žalovaný rozhodne rozhodnutím, ktoré riadne a náležite odôvodní, pričom v rozhodnutí je okrem iného povinný reagovať aj na námietky žalobcu vyslovené v administratívnom konaní. 138. Podľa ust. § 191 ods. 6 S. s. p. je správny orgán viazaný právnym názorom súdu. 139. Podľa ust. § 100 ods. 1 písm. c) S. s. p., správny súd konanie uznesením preruší, ak podal návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná; uznesenie o návrhu na začatie prejudiciálneho konania správny súd bezodkladne doručí ministerstvu spravodlivosti. 140. Krajský súd sa s postupom navrhnutým žalobcom v podaní zo dňa 23.12.2016 nestotožnil. O výklade a platnosti komunitárneho práva rozhoduje Súdny dvor ES v prejudiciálnom konaní. Konanie založené na výlučnej právomoci Súdneho dvora ES rozhodovať o platnosti sekundárneho práva Európskej únie a o výklade práva Európskej únie, pričom rozhodnutie je možné len za podmienky existencie sporového konania prebiehajúceho pred vnútroštátnym súdom, keď je na rozhodnutie v danej veci nevyhnutné rozhodnutie Európskeho súdneho dvora. 141. Je len na úvahe súdu, či konanie preruší, alebo bude v konaní ďalej pokračovať, pretože z dikcie ust. § 185 písm. b) S. s. p. nevyplýva povinnosť súdu konanie prerušiť. 142. Z ustálenej judikatúry NS SR vyplýva, že povinnosť platnosti právne záväzného aktu Európskej únie, v ktorom má podklad napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie orgánu verejnej správy, musí mať konajúci súd. 143. Na podanie návrhu na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke nemá vplyv skutočnosť, že takúto pochybnosť prejavil účastník konania. 144. Predloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru ES je teda činnosť súdu, ktorý návrh podáva a predseda senátu, ktorý návrh predložil musí prijať osobné (vnútorné) presvedčenie, že je nutné takýto návrh predložiť Súdnemu dvoru ES. Ide teda o osobné presvedčenie súdu a nie o presvedčenie účastníka konania, ktorému by predseda senátu „robil poštára“ so Súdnym dvorom ES. Súd naviac uvádza, že prejudiciálna otázka musí byť formulovaná žalobcom konkrétne a nie je možné klásť otázku vo forme, ako je potrebné uvedený článok smernice Rady vykladať. 145. Z tohto dôvodu súd návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol. 146. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 167 S. s. p. tak, že v konaní úspešnému žalobcovi súd priznal nárok na náhradu trov konania, o ktorej výške bude rozhodnuté v samostatnom uznesení súdu po právoplatnom skončení konania. Pribratému účastníkovi súd právo na náhradu trov konania nepriznal. 147. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia, na Krajský súd v Bratislave (§ 443 ods. 2 S.s.p.). V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 S.s.p.) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 S.s.p. sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 S.s.p. zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci. Proti výroku o zamietnutí návrhu na priznanie odkladného účinku žaloby nemožno v zmysle § 439 ods. 2 písm. e) S.s.p. podať kasačnú sťažnosť.