Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 1S/254/2016 z 8. 2. 2017 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 8. februára 2017, sp. zn. 1S/254/2016, ECLI:SK:KSBA:2017:1016202481.2 Krajský súd Bratislava | 1S/254/2016 | ECLI:SK:KSBA:2017:1016202481.2 | 2017-02-08 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov Citované ustanovenia: zákon č. 235/2012 Z. z. o osobitnom odvode z podnikania v regulovaných odvetviach a o zmene a doplnení niektorých zákonov, SSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/4a9d732c-6f12-48f1-adf9-91e571a4a95e Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2017:1016202481.2 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 1S/254/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1016202481
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 02. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Valašíková PhD.
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1016202481.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Valašikovej, PhD. a
členiek senátu JUDr. Zuzany Mališovej a JUDr. Renáty Janákovej, v právnej veci žalobcu: Slovenské
elektrárne, a. s., Mlynské nivy 47, 821 09 Bratislava, IČO: 35 829 052, právne zastúpený: Barger
Prekop s. r. o., Mostová 2, 811 02 Bratislava, proti žalovanému: Daňový úrad pre vybrané daňové
subjekty, Radlinského 37, 817 73 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.
104200255/2016 zo dňa 31.10.2016, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie žalovaného Daňového úradu pre vybrané daňové
subjekty č. 104200255/2016 zo dňa 31.10.2016 zrušuje podľa § 191 ods. 1 písm. c), písm. d) S.
s. p. a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.

Krajský súd v Bratislave návrh na prerušenie konania zamieta.

Krajský súd v Bratislave priznáva žalobcovi právo na úplnú náhradu trov konania, o výške ktorej
rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

I.

1. Žalobca sa žalobou, doručenou tunajšiemu súdu dňa 11.11.2016, rozšírenou písomným podaním
zo dňa 23.12.2016, domáhal preskúmania zákonnosti a následne zrušenia rozhodnutia žalovaného č.
104200255/2016 zo dňa 31.10.2016.

2. V žalobe uviedol, že spoločnosť platila za odvodové obdobia od 1. januára 2015 do 31. decembra
2015, patriace do účtovného obdobia roku 2015, osobitný odvod z podnikania v regulovaných
odvetviach podľa príslušných ustanovení zákona o osobitnom odvode. Za odvodové obdobia od
1. januára 2015 do 31. decembra 2015 zaplatila odvody v celkovej výške XX.XXX.XXX,XX eura.

3. Dňa 28. júla 2016 spoločnosť podala daňovému úradu oznámenie v zmysle § 8 ods. 3 zákona o
osobitnom odvode, v ktorom ako príslušný výsledok hospodárenia uviedla výsledok hospodárenia za
účtovné obdobie roku 2015 vykázaný podľa IFRS v celkovej výške XX.XXX.XXX,XX eura.

4. Spoločnosť riadne uložila v registri účtovných závierok riadnu individuálnu účtovnú závierku za rok
2015 a podala daňové priznanie k dani z príjmov právnických osôb za rok 2015.



5. Následne, spoločnosť podaním z 21. októbra 2016 oznámila daňovému úradu skutočnosti
vplývajúce na zúčtovanie odvodu podľa § 9 zákona o osobitnom odvode za odvodové obdobia od 1.
januára 2015 do 31. decembra 2015 a v tejto súvislosti predložila dôkazy, ktoré tvorili prílohu Oznámenia
2. Spoločnosť v Oznámení 2 (okrem iného) vysvetlila prečo má daňový úrad podľa príslušných
ustanovení zákona o osobitnom odvode pri zúčtovaní odvodov za odvodové obdobia od 1. januára 2015
do 31. decembra 2015 ako základ odvodu použiť výsledok hospodárenia spoločnosti za účtovné obdobie
roka 2015 vykázaný podľa IFRS; a že do základu odvodu nemôže byť započítaná suma zodpovedajúcu
celkovej hodnote, o ktorú sa „čisto účtovne“ (umelo) zvýšil výsledok hospodárenia spoločnosti
v dôsledku rozpustenia časti jej rezerv k 31. decembru 2015.

6. Spoločnosť v Oznámení 2 taktiež žiadala daňový úrad, okrem iného, aby jej oznámil číslo konania,
ktoré vedie v súvislosti so zúčtovaním odvodu za odvodové obdobia od 1. januára 2015 do 31.
decembra 2015, umožnil zástupcom spoločnosti nazrieť do administratívneho spisu, ktorý vedie v
súvislosti s konaním tak, aby umožnil spoločnosti vyjadriť sa k výsledkom dokazovania, (vrátane k
vysporiadaniu sa daňového úradu so skutočnosťami a argumentmi uvedenými v Oznámení 2) a
zisteným záverom ešte pred vydaním rozhodnutia.

7. Dňa 28. októbra 2016 zástupkyňa spoločnosti v priestoroch daňového úradu nazrela do spisu, ktorý
obsahoval DPPO, Oznámenie 1, Oznámenie 2, oznámenie daňového úradu č. 104172885/2016
z 25. októbra 2016 a oznámenie spoločnosti podané elektronicky č. 612614530/2016 z
26. októbra 2016. Daňový úrad výslovne potvrdil, že v spise boli uložené všetky dokumenty a dôkazy,
ktorými daňový úrad ku dňu nahliadania do spisu disponoval.

8. Pri nahliadnutí bolo dohodnuté, že spoločnosť sa k obsahu spisu vyjadrí v čo najkratšom čase,
najneskôr do 4. novembra 2016.

9. Spoločnosť tak vykonala už 31. októbra 2016, kedy doručila daňovému úradu prostredníctvom
elektronickej podateľne vyjadrenie k obsahu spisu a doplnenie Oznámenia 2. Spoločnosť vo vyjadrení
k spisu okrem iného uviedla, že z obsahu spisu nebolo možné vyhodnotiť, akým spôsobom sa
daňový úrad zaoberal obsahom Oznámenia 2, resp. či bude mať akékoľvek doplňujúce otázky (napríklad
ohľadom tržieb spoločnosti z dodávok elektriny doma a v zahraničí) alebo či vyvolá ústne pojednávanie
v tejto veci. V tejto súvislosti ubezpečila daňový úrad, že spoločnosť bude naďalej plne pripravená v
potrebnom rozsahu v plnej miere spolupracovať s daňovým úradom pri objasňovaní súvisiacich
otázok alebo požiadaviek daňového úradu v zmysle platných právnych predpisov, vrátane
predloženia doplňujúcich dokumentov, ktoré daňový úrad môže potrebovať na riadne a starostlivé
vyhodnotenie Oznámenia 2.

10. Napriek vyššie uvedenému bolo dňa 3. novembra 2016 spoločnosti bez ďalšieho doručené
rozhodnutie daňového úradu č. 104200255/2016 z 31. októbra 2016 o zúčtovaní odvodov za odvodové
obdobia od 1. januára 2015 do 31. decembra 2015 podľa § 9 ods. 5 zákona o osobitnom odvode.

11. Žalobca považuje rozhodnutie za nezákonné; považuje správnu žalobu proti daňovému úradu za
prípustnú z dôvodov uvedených v správnej žalobe a žiada o priznanie odkladného účinku správnej
žaloby.

12. Žalobca v žalobe tvrdí, že daňový úrad sa nevysporiadal s argumentáciou spoločnosti
o nevyhnutnosti použitia IFRS výsledku hospodárenia spoločnosti pri zúčtovaní odvodov. Jeho
odôvodnenie je v tejto časti nedostatočné a nezrozumiteľné.

13. Daňový úrad odmietol v rozhodnutí vychádzať z IFRS výsledku hospodárenia a v nadväznosti na
vyššie uvedené argumenty spoločnosti len stručne uviedol, že postupoval podľa zásady zákonnosti v
zmysle čl. 3 ods. 1 Daňového poriadku. V tejto súvislosti sa však nijak nezaoberal samotným znením
§ 5 ods. 3 a 4 zákona o osobitnom odvode, len odkázal na dôvodovú správu k zákonu o osobitnom
odvode, podľa ktorej má byť základom odvodu suma výsledku hospodárenia pred zdanením uvedená na
r. 100 daňového priznania k dani z príjmov právnickej osoby (pričom na ňom spoločnosť uvádza sumu
svojho výsledku hospodárenia upravenú do SAS).



14. Z uvedeného vyplýva, že daňový úrad sa nijak nezaoberal jazykovým a logickým výkladom
dotknutých § 5 ods. 3 a 4 zákona o osobitnom odvode uvedeným spoločnosťou, a ani nevysvetlil,
prečo je takýto výklad nedostatočný, resp. prečo je potrebné sa od neho odchýliť a prihliadnuť len na
dôvodovú správu.

15. Ďalej uvádza, že daňový úrad sa nevysporiadal s argumentáciou spoločnosti o protiústavnosti
zahrnutia hodnoty, o ktorú sa zvýšil výsledok hospodárenia spoločnosti v dôsledku rozpustenia časti
jej rezerv, do základu odvodu. Vec v tejto časti nesprávne právne posúdil a jeho odôvodnenie je
nedostatočné.

16. Žalobca tiež uvádza, že daňový úrad sa nevysporiadal s argumentáciou spoločnosti,
že aplikácia zákona o osobitnom odvode na spoločnosť je v rozpore s právom EÚ. Vec v tejto časti
nesprávne právne posúdil a jeho odôvodnenie je nedostatočné.

17. Žalobca považuje rozhodnutie za nezákonné aj z dôvodu, že daňový úrad sa nevysporiadal so
skutočnosťami a návrhmi spoločnosti. Rozhodnutie je nezákonné, pretože zistenie skutkového stavu
daňovým úradom je nedostatočné na posúdenie veci.

18. Žalobca ďalej namietal aj porušenie procesných práv účastníka konania, ktorý spočíval v tom, že
postup daňového úradu, ktorý predchádzal vydaniu rozhodnutia, odňal spoločnosti možnosť uplatniť si
v konaní svoje procesné práva, čo predstavuje zásah do práva na spravodlivý proces.

19. Podľa § 3 ods. 1 a 2 Daňového poriadku, správca dane musí pri správe daní postupovať v súlade
s všeobecne záväznými právnymi predpismi a musí dbať na zachovávanie práv a právom chránených
záujmov daňových subjektov a iných osôb (zásada zákonnosti). Správca dane musí pri správe daní
tiež postupovať v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom. Správca dane je povinný zaoberať sa každou
vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť
najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane (zásada úzkej súčinnosti
s daňovým subjektom).

20. Spoločnosť bola v konaní aktívna. Oznámením 1 a predovšetkým Oznámením 2 upozornila daňový
úrad na skutočnosti, ktoré majú podľa jej názoru vplyv na správne vykonanie zúčtovania odvodov a
konečné rozhodnutie vo veci a predložil relevantné dôkazy. Spoločnosť v Oznámení 2 súčasne požiadala
daňový úrad, aby umožnil zástupcom spoločnosti nazrieť do spisu a aby umožnil spoločnosti vyjadriť sa
k výsledkom dokazovania, (vrátane k vysporiadaniu sa daňového radu so skutočnosťami a argumentmi
uvedenými v Oznámení 2) a zisteným záverom ešte pred vydaním rozhodnutia.

21. Daňový úrad spoločnosti nazrieť do spisu síce umožnil, avšak neumožnil jej vyjadriť sa k výsledkom
dokazovania, vrátane k vysporiadaniu sa daňového úradu so skutočnosťami a argumentmi
uvedenými v Oznámení a k zisteným záverom ešte pred vydaním rozhodnutia.

22. Daňový úrad umožnil nazrieť do spisu 28. októbra 2016, keď spis ešte neobsahoval žiadne závery
daňového úradu k skutočnostiam a argumentom uvedeným v Oznámení 2. Žiadne úkony z vykonaného
dokazovania a zisťovania skutkového stavu spoločnosti neprezradil ani na ústnom pojednávaní, ani
iným spôsobom pred samotným vydaním rozhodnutia. Daňový úrad neposkytol spoločnosti žiadne
informácie, z ktorých by spoločnosť mohla zistiť, k akým záverom daňový úrad v konaní dospel, a ku
ktorým by sa v avizovanom vyjadrení mohla náležité vyjadriť. Naopak, daňový úrad hneď v nasledujúci
pracovný deň po nahliadnutí spoločnosti do spisu vydal rozhodnutie.

23. Daňový úrad týmto postupom zmaril právo spoločnosti účinne realizovať svoje práva v konaní (t. j.
rozumne a dostatočne uplatniť svoj vplyv na priebeh a výsledok konania využitím svojich procesných
práv).

24. V doplňujúcom vyjadrení k žalobe zo dňa 23.12.2016 žalobca namietal najmä, že spoločnosť sa
nikdy nestala regulovanou osobou v zmysle zákona o osobitnom odvode.

25. Bez obmedzenia ostatných argumentov uvedených v správnej žalobe a v tomto doplnení,
spoločnosť tvrdí, že sa nikdy nestala regulovanou osobou v zmysle zákona o osobitnom odvode, nakoľko



podmienka, v zmysle ktorej povinnosť platiť odvod vzniká tým držiteľom oprávnenia na regulovanú
činnosť vydaných úradom, u ktorých pomer výnosov z takejto regulovanej činnosti za účtovné obdobie
dosiahol aspoň 50 % celkových výnosov tohto účtovného obdobia, nebola nikdy splnená.

26. Z prehľadu tržieb spoločnosti za roky 2011 až 2015 vyplýva, že výnosy spoločnosti z takejto
regulovanej činnosti nedosiahli ani v jednom z dotknutých rokov pomer aspoň 50 % celkových výnosov
spoločnosti za relevantné účtovné obdobie. Konkrétne, ako vyplýva z uvedeného prehľadu tržieb
spoločnosti, uvedené pomery dosahovali v jednotlivých rokoch 2011 až 2015 úroveň 49,38 %, 42,99 %,
42,17 %, 48,48 %, resp. 40,13 %.

27. Daňový úrad mal, podľa žalobcu, pri určení výšky odvodu a výšky zúčtovania odvodov ako základ
odvodu použiť IFRS výsledok hospodárenia spoločnosti. Tým, že tak neurobil zaťažil rozhodnutie vadou,
ktorá má za následok jeho nezákonnosť.

28. Ustanovenie § 5 ods. 4 zákona o osobitnom odvode zakotvuje, že „ak regulovaná osoba nevykazuje
výsledok hospodárenia podľa odseku 3, na účely odsekov 1 a 2 sa použije výsledok hospodárenia pred
zdanením vykázaný podľa medzinárodných účtovných noriem upravený podľa osobitného predpisu“,
pričom v tejto súvislosti odkazuje na úpravy podľa § 17 ods. 1 písm. c) ZDP (t. j. na
Prevodový mostík, resp. na paralelne vedené účtovníctvo podľa SAS).

29. Spoločnosť spĺňa podmienky na aplikáciu § 5 ods. 3 zákona o osobitnom odvode pri určovaní základu
jej odvodu, nakoľko je účtovnou jednotkou podľa zákona o účtovníctve a súčasne vykazuje výsledok
hospodárenia pred zdanením podľa zákona o účtovníctve - podľa § 17a ods. 2 zákona o účtovníctve. V
zmysle § 17a ods. 2 zákona o účtovníctve je takýmto výsledkom hospodárenia výsledok hospodárenia
vykázaný podľa IFRS.

30. Inými slovami, nie je splnená hypotéza § 5 ods. 4 zákona o osobitnom odvode, preto tento nemôže
byť aplikovaný.

31. Daňový úrad tak mal v prípade spoločnosti postupovať podľa § 5 ods. 3 zákona o osobitnom odvode
a počítať odvod z výsledku hospodárenia vykázaného podľa IFRS.

32. Spoločnosť v tejto súvislosti taktiež poukazuje na ustanovenie § 13 zákona o osobitnom
odvode, podľa ktorého bolo potrebné posúdiť, či spoločnosť ako držiteľ oprávnenia na regulovanú
činnosť bude platiteľom odvodu. Predmetné ustanovenie dotknutým osobám ukladá povinnosť platiť
odvod z výsledku ich hospodárenia, avšak nehovorí nič o tom, že by nemalo ísť o výsledok
hospodárenia podľa IFRS. Spoločnosť v tejto súvislosti oslovilo Ministerstvo financií SR, ktoré
v listoch adresovaných spoločnosti výslovne potvrdilo, že spoločnosť má na účely § 13 zákona o
osobitnom odvode vychádzať z výsledku hospodárenia „relevantného účtovného obdobia tak, ako ho
regulovaná osoba vykázala v účtovnej závierke“, t. j. z IFRS výsledku hospodárenia. Neexistuje žiaden
zákonný podklad ani rozumný dôvod, prečo by spoločnosť mala na účely § 13 zákona o
osobitnom odvode vychádzať z IFRS výsledku hospodárenia a potom na účely § 8 ods. 3 a § 5 zákona
o osobitnom odvode podľa SAS výsledku hospodárenia. Inými slovami, aj systematický
výklad zákona o osobitnom odvode podporuje legitímnosť zúčtovania odvodu spoločnosti za rok 2015
z výsledku hospodárenia vykázaného podľa IFRS.

33. Ďalej namietal, že daňový úrad nemal do základu odvodu započítať sumu zodpovedajúcu celkovej
hodnote, o ktorú sa „čisto účtovne“ (umelo) zvýšil výsledok hospodárenia spoločnosti v dôsledku
rozpustenia časti jej rezerv. Tým, že túto sumu do základu odvodu započítal, je určenie základu odvodu,
výšky odvodu a výšky zúčtovania odvodov v rozpore s ústavným princípom zákazu retroaktivity a zákazu
diskriminácie.

34. Bez obmedzenia iných argumentov uvedených v správnej žalobe a v tomto doplnení, započítanie
sumy zodpovedajúcej celkovej hodnote, o ktorú sa zvýšil výsledok hospodárenia spoločnosti v
dôsledku rozpustenia časti jej rezerv vo výške XXX.XXX.XXX,- eur (a podľa SAS o sumu
XXX.XXX.XXX,- eur, do základu odvodu je v rozpore s princípom retroaktivity a zákazu diskriminácie.
Daňový úrad nielenže nezohľadnil uvedené v IFRS režime, daňový úrad uvedené nevzal do úvahy ani
v ním aplikovanom režime SAS výsledku hospodárenia.



35. Podľa konštantnej judikatúry ÚS SR, zákaz retroaktivity, resp. retroaktívneho výkladu právnych
noriem je súčasťou ústavného princípu právnej istoty a ochrany dôvery subjektov práva v právny
poriadok. Retroaktivita je stav, v ktorom „nová právna úprava neuznáva oprávnenia a povinnosti
založené právnymi vzťahmi vyplývajúcimi z [predchádzajúcej právnej úpravy]“, resp. ako stav, „keď
zákon dodatočne a pozmeňujúco zasahuje do už právne uzavretých minulých skutkových a právnych
vzťahov (práv a povinností)“. Inými slovami, ide o prípady, kedy určitý právny predpis stanoví účinky
smerujúce ešte pred deň nadobudnutia účinnosti tohto predpisu.

36. Podľa žalobcu je určenie základu odvodu, výšky odvodu a výšky zúčtovania odvodu v rozpore
s právom EÚ. daňový úrad sa odmietol vecne zaoberať spoločnosťou tvrdeným rozporom zákona o
osobitnom odvode s právom EÚ, v dôsledku čoho vec nesprávne právne posúdil. Zároveň rozhodnutie
v tejto časti zaťažil nepreskúmateľnosťou.

37. Slovenská republika transponovala Tretiu elektroenergetickú smernicu prostredníctvom
zákona o energetike a zákona o regulácii. Oba zákony nadobudli účinnosť 1. septembra 2012. K 1.
septembru 2012 nadobudol účinnosť aj zákon o osobitnom odvode. Zákon o osobitnom odvode je vo
svojej podstate zásahom štátu do tvorby ceny elektriny a do konkurencie medzi dodávateľmi elektriny
z jednotlivých členských štátov na Slovensku a v zahraničí.

38. Žalobca ďalej navrhol, aby krajský súd prerušil konanie a predložil v zmysle čl. 125 ods. 1 písm.
a) v spojení s čl. 130 ods. 1 písm. d) 460/1992 Zb. Ústavy Slovenskej republiky, v znení neskorších
predpisov, Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade § 3 ods. 1, ods. 3 a ods. 4,
§ 4 ods. 1, ods. 3 a ods. 7, § 5 ods. 1 až 4 a § 13 ods. 1 a 3 zákona č. 235/2012 Z. z. o osobitnom odvode
z podnikania v regulovaných odvetviach a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších
predpisov; s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 2 až 4 v spojení s čl. 20 ods. 1 a čl.
35 ods. 1 a čl. 59 Ústavy; s čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 3 ods. 1, čl. 4 ods. 2 až 4 v spojení s čl. 11 ods. 1 a 5 a
čl. 26 ods. 1 Ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd ako
ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej republiky; s čl. 16, 17, 20,
21 a 52 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie; s čl. 14 a 18 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru.

II.

39. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe, ktoré súdu doručil dňa 15.12.2016, uviedol, že Daňový subjekt
Slovenské elektrárne, a. s. Bratislava, IČO: 35 829 052, DIČ: 2020261353 so sídlom Mlynské nivy 47,
821 09 Bratislava 2 - Ružinov (ďalej len „regulovaná osoba“) má podľa § 3 ods. 1 písm. a) prvý bod
zákona č. 235/2012 Z. z. o osobitnom odvode z podnikania v regulovaných odvetviach a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o osobitnom odvode“)
postavenie regulovanej osoby, ktorá na základe splnenia podmienok má aj povinnosť podľa § 4 zákona
o osobitnom odvode platiť osobitný odvod za príslušné odvodové obdobie počnúc odvodovým obdobím
mesiac september 2012, kedy zákon o osobitnom odvode nadobudol účinnosť.

40. Regulovaná osoba zaplatila za odvodové obdobia od 1. januára 2015 do 31. decembra 2015 sumu
odvodu vo výške XX.XXX.XXX,XX eura.

41. Výška zaplateného odvodu za odvodové obdobie, ktorým je kalendárny mesiac pre odvodové
obdobie roku 2015 bola vypočítaná na základe písomného oznámenia č.
6/09533362/2018 zo dňa 27.07.2016 - doručeného elektronicky dňa 28.07.2016 podľa § 13
ods. 2 zákona o osobitnom odvode, ktoré regulovaná osoba zaslala správcovi odvodu podľa § 8 zákona
o osobitnom odvode. Takto vypočítaný mesačný odvod možno prirovnať k plateniu preddavku na daň
podľa zákona o dni z príjmov, ktorého celková suma sa upraví (zvýši, zníži) podľa výsledku daňovej
povinnosti uvedenej v podanom daňovom priznaní k dani z príjmov. Rovnaký postup sa uplatňuje aj pri
zúčtovaní odvodu za príslušné odvodové obdobia a z celkovej sumy odvodu vyčíslenej v rozhodnutí
o zúčtovaní odvodov podľa § 9 zákona o osobitnom odvode sa táto suma zníži o už zaplatenú sumu
osobitného odvodu v priebehu príslušného odvodového obdobia.



42. Správca odvodu na základe účtovnej závierky, ktorú regulovaná osoba predložila spolu s daňovým
priznaním k dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2015 vydal v ustanovenej lehote
na základe údajov o výsledku hospodárenia podľa § 9 ods. 5 zákona o osobitnom odvode rozhodnutie
č. 104200255/2016 zo dňa 31. októbra 2016 o zúčtovaní odvodov za odvodové obdobia patriace do
účtovného obdobie od 1. januára 2015 do 31. decembra 2015 (ďalej len „rozhodnutie“).

43. Uvedeným rozhodnutím správca odvodu vypočítal podľa § 7 zákona o osobitnom odvode a následne
vyrubil regulovanej osobe sumu osobitného odvodu za odvodové obdobia roku 2015 v celkovej výške
XX.XXX.XXX,XX eur; po odpočítaní zaplatenej sumy osobitného odvodu v priebehu odvodového
obdobia roku 2015 bol vyčíslený nedoplatok vo výške XX.XXX.XXX,XX eura.

44. Tento nedoplatok zo zúčtovania odvodov za odvodové obdobia patriace do účtovného obdobia od 1.
januára 2015 do 31. decembra 2015 bola regulovaná osoba povinná zaplatiť do 15 dní odo dňa doručenia
tohto rozhodnutia. Podľa poučenia uvedeného v rozhodnutí mala regulovaná osoba možnosť podľa § 8
ods. 6 zákona o osobitnom odvode podať námietku. Regulovaná osoba túto možnosť využila a námietku
pod č. SE/201/071389 zo dňa 11. novembra 2016 proti tomuto rozhodnutiu v ustanovenej lehote podala.
Námietka bola v ustanovenej lehote podľa štvrtej vety § 8 ods. 6 zákona o osobitnom odvode postúpená
finančnému riaditeľstvu na rozhodnutie, keďže správca odvodu o námietke nerozhodol.

45. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa správca odvodu vysporiadal s obsahom oznámenia, ktoré
regulovaná osoba doručila správcovi odvodu pred vydaním tohto rozhodnutia. Osobitne sa správca
dane vysporiadal aj s argumentáciou regulovanej osoby o nemožnosti aplikácie ním navrhovanej úpravy
vyčíslenia základu odvodu na daný prípad, ktoré by viedlo k hrubému porušeniu zásady zákonnosti ako
základnej zásady správy daní.

46. Správca odvodu postupoval pri zúčtovaní odvodov za odvodové obdobia roku 2015 v súlade so
zákonom o osobitnom odvode, v súlade so zásadami správy daní, najmä zo zásadou zákonnosti,
zásadou materiálnej pravdy, ako aj s ostatnými zásadami správy daní a v ich vzájomnej súčinnosti tak
ako sú upravené zákonom č. 563/2009 Z. z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v z. n. p. (ďalej len „Daňový poriadok“). Tento postup správcu odvodu je plne v súlade
s čl. 152 ods. 4 Ústavy SR, podľa ktorej výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných
všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

47. V rámci vysporiadania sa s obsahom oznámenia, ktoré žalobca považuje za dôkaz, správca odvodu
vyhodnotil a posúdil nadväzne na príslušné ustanovenia zákona o osobitnom odvode bez prizvania
regulovanej osoby. Z obsahu oznámenia podľa správcu odvodu nevyplynula povinnosť správcovi odvodu
vykonať dokazovanie, tak ako žalobca poukazuje v správnej žalobe, že ho správca odvodu nevykonal,
a ak vykonal, tak bez jeho prizvania k preverovaniu a dokazovaniu.

48. Správca odvodu má za to, že podľa obsahu oznámenia išlo skôr o vysvetlenie k navrhovanému
postupu určenia základu odvodu žalobcom, ale nie vo význame oznámenia ako dôkazu. Navrhovaný
postup určenia základu odvodu spočíval v tom, aby správca odvodu pri určení základu odvodu uplatnil
§ 5 ods. 3 a nie odsek 4 tohto ustanovenia zákona o osobitnom odvode, t. j. aby správca odvodu
neprepočítal výsledok hospodárenia vykázaný podľa medzinárodných účtovných noriem (ďalej len
„IFRS“) prevodovým mostíkom ako ustanovuje znenie § 5 ods. 1 a 4 zákona o osobitnom odvode,
ale vyčíslený výsledok hospodárenia podľa IFRS neupravený podľa prevodového mostíka určil správca
odvodu za základ odvodu za odvodové obdobia roku 2015 pre výpočet odvodu podľa § 7 zákona o
osobitnom odvode.

49. Správca odvodu pri posúdení a vyhodnotení obsahu tohto oznámenia postupoval v súlade so
zásadami správy daní upravenými v § 3 Daňového poriadku, pritom dbal, aby skutočnosti v danej veci
boli zistené, čo najúplnejšie, pričom správca odvodu nie je viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
Žalovaný nesúhlasí so stanoviskom žalobcu k postupu vyhodnotenia oznámenia ako dôkazu, resp.
dôkazného prostriedku, keď správca odvodu nevyzval pri posúdení obsahu oznámenia ako dôkazu
žalobcu, a preto je toto rozhodnutie nezákonné a je ho potrebné zrušiť tak, ako to vo svojej žalobe
navrhuje.



50. Na prijatie záveru a vyhodnotenie obsahu tohto oznámenia nebol rozhodujúci fakt, či sa žalobca
zúčastnil vyhodnotenia, resp. preverenia obsahu oznámenia ako dôkazu. Tvrdenie žalobcu, že jeho
neprizvaním pri vyhodnotení obsahu oznámenia bol ukrátený v konaní na jeho procesných právach, nie
je pravdivé. Takisto nie je pravdou, že správca odvodu vydal rozhodnutie v rozpore s Ústavou SR a
právom EÚ, Listinou práv a slobôd a Dohovoru.

51. Žalobca v správnej žalobe ďalej namieta postup pri nazeraní do spisu daňového subjektu, ktoré
mu bolo umožnené po vzájomnej dohode dňa 28. októbra 2016 správcom odvodu. Podľa žalobcu spis
neobsahoval žiadne závery správcu odvodu ku skutočnostiam a argumentom uvedeným v oznámení.
Podľa správcu odvodu k dátumu nazerania do spisu tento obsahoval všetky listiny, ktoré boli dovtedy
vybavené správcom odvodu. Správca odvodu v čase nazerania do spisu spracovával a vyhodnocoval
oznámenie, keďže 31. október 2016 bol posledným dňom na vydanie rozhodnutia o zúčtovaní odvodu
za odvodové obdobie roku 2015 a súčasťou odôvodnenia rozhodnutia malo byť a aj bolo aj stanovisko
správcu odvodu k oznámeniu.

52. Išlo predovšetkým o posúdenie a zaujatie stanoviska k návrhu žalobcu, ktorého snahou bolo
presvedčiť správcu odvodu, že spĺňa podmienky na aplikáciu § 5 ods. 3 zákona o osobitnom odvode
pri určovaní základu odvodu, pričom uplatnenie § 5 ods. 4 zákona o osobitnom odvode postavil do
hypotetickej roviny, keď podľa jeho názoru nie je ani predpoklad aplikácie § 5 ods. 4 zákona o osobitnom
odvode pre určenie základu odvodu za odvodové obdobia roku 2015 v jeho prípade, pričom ale neuviedol
a nevysvetlil, na ktoré regulované osoby sa ust. § 5 ods. 4 zákona o osobitom odvode uplatní, resp.
môže uplatniť.

53. Žalobca bol toho názoru, že ak správca odvodu nepristúpi na jeho argumentáciu k uplatneniu § 5 ods.
3 zákona o osobitnom odvode pri určení základu odvodu, je podľa neho tento postup správcu odvodu
v rozpore s ústavou, s právom EÚ a zároveň považoval zákon o osobitnom odvode za diskriminačný,
ktorý bráni podnikaniu nielen jemu, ale aj iným osobám vstúpiť na trh s elektrinou.

54. V tejto súvislosti žalovaný uvádza, že navrhovaný postup žalobcu na určenie základu odvodu nie
je v súlade ani s § 5 ods. 3 ani s § 5 ods. 4 zákona o osobitnom odvode. Uplatniť § 5 ods. 4 zákona o
osobitnom odvode žalobca odmieta, avšak na uplatnenie § 5 ods. 3 zákona o osobitnom odvode nespĺňa
podmienky, keďže výsledok hospodárenia nevykazuje podľa Postupov účtovania, ale podľa IFRS.

55. Žalovaný považuje za potrebné zdôrazniť, že určiť základ odvodu ako výsledok hospodárenia
vykázaný podľa IFRS bez jeho úpravy prevodovým mostíkom ako navrhuje žalobca zákon o osobitnom
odvode neupravuje a takýto postup určenia základu odvodu by bol v rozpore už so samotným zákonom
o osobitnom odvode, ústavou, Listinou práv a slobôd, Dohovorom a prameňmi práva EÚ.

56. Podľa názoru žalovaného je nasledovný postup určenia základu odvodu za odvodové obdobie roku
2015 v súlade so zákonom o osobitnom odvode, s ústavou, s Listinou práv a slobôd a Dohovorom a
právom EÚ.

57. Podľa žalovaného žalobca vo svojej žalobe z prevažnej časti namieta nezákonnosť samotného
zákona o osobitnom odvode a jeho rozpor s Ústavou SR a aj s právom EÚ. Zároveň žalobca rozporuje
aj zámerom zákonodarcu, ktorý sledoval prijatím tohto zákona.

58. Žaloba pozostáva z 58 rozpracovaných bodov, ktoré majú spoločného menovateľa zo strany žalobcu
ako regulovanej osoby, a tým je
protiprávny postup správcu odvodu pri určení základu odvodu u regulovanej osoby, ktorá vyčísľuje
výsledok hospodárenia podľa IFRS,
nesúlad určenia základu odvodu podľa zákona o osobitnom odvode so základnými zásadami správy
daní,
rozpor platného zákona o osobitnom odvode so základnými prameňmi práva Slovenskej
republiky (Ústava SR a Listina základných práv a slobôd, Dohovor o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, Daňový poriadok) a s právom EÚ, ktorého zákonnosť, ako aj neústavnosť však nebola doteraz
Ústavným súdom SR ani Súdnym dvorom EÚ spochybnená.
Správca odvodu postupoval pri výpočte základu odvodu v súlade so základnou zásadou, ktorou je
zásada zákonnosti, podľa ktorej správca odvodu postupuje pri rozhodovaní podľa všeobecne záväzných



právnych predpisov, chráni záujmy štátu a obcí a dbá pritom na zachovávanie práv a právom chránených
záujmov daňového subjektu a iných osôb. Rovnako pri posúdení zákonného postupu správca odvodu
uplatnil aj zásadu materiálnej pravdy (§ 3 ods. 6 Daňového poriadku), podľa ktorej správca odvodu zistil
úplne a presne skutočný stav veci, ktorým bolo vyčíslenie základu odvodu podľa § 5 ods. 1 a 4 zákona
o osobitnom odvode a až následne rozhodol tak ako je uvedené v rozhodnutí.

59. Z dôvodu objasnenia problematiky týkajúcej sa osobitného odvodu a vymedzenia pojmu regulovaná
osoba žalovaný uvádza, že zákon o osobitnom odvode je podľa dôvodovej správy jedno z opatrení na
spravodlivé a ekonomicky efektívne rozdelenie bremena vplyvu ekonomickej a hospodárskej krízy a za
účelom zamedziť zhoršeniu deficitu verejných financií a jeho udržanie v predpísanom limite pod 3 %
HDP ustanovené Európskou komisiou (Eurostat) a aby do ozdravenia verejných financií boli zapojené
a prispeli aj spoločnosti, ktoré pôsobia v regulovaných odvetviach.

60. Na zníženie dopadu zákona o osobitnom odvode na spoločnosti, ktoré podliehajú plateniu
osobitného odvodu ako regulované osoby bolo ustanovené, že zaplatený osobitný odvod je podľa §
12 ods. 5 cit. zákona o osobitnom odvode súčasťou základu odvodu, je daňovým výdavkom podľa § 2
písm. i) a § 19 ods. 1 zákona o dani z príjmov v zdaňovacom období, v ktorom je tento osobitný odvod
zaplatený a do základu dane sa zahŕňa, pričom v porovnaní so zaplatenou sumou dane podľa zákona
o dani z príjmov, táto daň z príjmov nie je daňovým výdavkom podľa § 21 ods. 2 písm. g) ZDP a do
základu dane sa nezahŕňa.

61. Spoločnosť, ktorá je regulovanou osobou musí spĺňať podmienky regulovanej osoby podľa § 3
zákona o osobitnom odvode.

62. Platenie osobitného odvodu je závislé od výšky základu odvodu, od ktorej vzniká povinnosť
regulovanej osobe platiť osobitný odvod podľa § 4 zákona o osobitnom odvode. Podľa § 4 ods. 1 zákona
o osobitnom odvode regulovaná osoba je povinná platiť osobitný odvod, ak suma základu odvodu podľa
§ 4 ods. 2 cit. zákona je 3 mil. eur. Ak regulovaná osoba nedosiahne základ odvodu v tejto ustanovenej
výške za príslušné odvodové obdobie, osobitný odvod neplatí, ale ostáva regulovanou osobou naďalej.

63. Podľa tvrdenia žalobcu, že správca odvodu mal za základ odvodu zobrať výsledok hospodárenia
podľa IFRS, ale tak neurobil, a tým zaťažil rozhodnutie, voči ktorému regulovaná osoba podala
námietku, vadou, ktorá má za následok jeho nezákonnosť. Regulovaná osoba tiež uvádza, že v prípade
pochybností pri uplatnení odseku 3 alebo 4 ust. § 5 zákona o osobitnom odvode, má správca dane
aplikovať pravidlo „in dubio mitius“, a to práve aj na tento prípad. V praxi to znamená, aplikovať miernejší
výklad § 5 cit. zákona pri určení základu odvodu v prospech regulovanej osoby a uplatniť odsek 3 a nie
odsek 4 § 5 cit. zákona na určenie základu odvodu.

64. K tomuto tvrdeniu, resp. k vyjadreniu žalobcu ako regulovanej osoby k uplatneniu pravidla „in dubio
mitius“, správca odvodu ako žalovaný uvádza, že správca odvodu nemá žiadne pochybnosti pri uplatnení
§ 5 ods. 1, 3 alebo 4 zákona o osobitnom odvode o určenie základu odvodu regulovanej osoby, ktorá
vykazuje výsledok hospodárenia pred zdanením podľa IFRS, ktorého zákonnosť a ústavnosť doteraz
nebola spochybnená.

65. Správca odvodu je povinný postupovať pri uplatnení všeobecne záväzných právnych predpisov v
súlade so zásadou zákonnosti (§ 3 ods. 1 Daňového poriadku), ako aj ostatnými zásadami správy daní,
t. j. chrániť záujmy štátu a obcí a dbať pritom aj na zachovávanie práv a právom chránených záujmov
daňových subjektov a iných osôb.

66. Uplatniť pravidlo „in dubio mitius“ v tomto prípade by bolo zo strany správcu odvodu nezákonné a v
rozpore so zásadou zákonnosti, ak by správca dane u tejto regulovanej osoby určil základ odvodu podľa
§ 5 ods. 3 cit. zákona, a to i napriek tomu, že regulovaná osoba vykazuje výsledok hospodárenia pred
zdanením podľa IFRS a nie podľa Postupov účtovania.

67. Túto skutočnosť regulovaná osoba (vykazovanie výsledku hospodárenia podľa IFRS) ani
nespochybňuje, ale i napriek tomu trvá na tom, že pre spoločnosť je pre odvodové obdobie 2015
vzhľadom na výšku výsledku hospodárenia upravenú prostredníctvom prevodového mostíka, vhodnejšie



a výhodnejšie vychádzať z výsledku hospodárenia vykázaného podľa IFRS neupraveného podľa
prevodového mostíka, s uplatnením navrhovaného pravidla „in dubio mitius“ pri určení základu odvodu.

68. Žalobca v správnej žalobe opätovne namieta (rovnako ako v podanej námietke), že určenie základu
odvodu, výšky odvodu a výšky zúčtovania odvodu je v rozpore s právom EÚ, konkrétne s Treťou
elektroenergetickou smernicou 2009/72/ES z 13. júla 2009, s Ústavou SR, Listinou práv a slobôd a
Dohovorom.

69. Správca odvodu k tomuto tvrdeniu žalobcu uvádza, že Tretia elektroenergetická smernica ustanovuje
spoločné pravidlá výroby, prenosu, distribúcie a dodávky elektriny spolu s ustanoveniami týkajúcimi sa
ochrany spotrebiteľa s cieľom zlepšiť a integrovať konkurenčné trhy s elektrinou v Spoločenstve.

70. Ďalej ustanovuje pravidlá týkajúce sa organizácie a fungovania elektroenergetického odvetvia,
otvoreného prístupu na trh, kritérií a postupov vzťahujúcich sa na vyhlasovanie výberových konaní,
udeľovania povolení a prevádzky sústav a stanovuje tiež povinnosti univerzálnej služby a práva
spotrebiteľov elektriny a objasňuje požiadavky týkajúce sa hospodárskej súťaže. V čl. 3 ods. 1 Tretia
elektroenergetická smernica zaviazala členské štáty, aby zabezpečili, aby elektroenergetické podniky
fungovali v súlade so zásadami tejto smernice s cieľom dosiahnuť konkurencieschopný, bezpečný a
vzhľadom na životné prostredie udržateľný trh s elektrinou, a aby tieto podniky neboli diskriminované z
hľadiska ich práv alebo povinností.

71. Čl. 3 ods. 2 Tretej elektroenergetickej smernice ustanovuje, že so zreteľom na príslušné ustanovenia
zmluvy, najmä na jej článok 86, členské štáty môžu podnikom fungujúcim v odvetví elektroenergetiky
z hľadiska všeobecného hospodárskeho záujmu uložiť povinnosti služby vo verejnom záujme, ktoré sa
môžu vzťahovať na bezpečnosť, vrátane bezpečnosti dodávky, pravidelnosti, kvality a ceny dodávok
a ochrany životného prostredia, vrátane energetickej účinnosti, energie z obnoviteľných zdrojov a
ochrany klímy. Tieto povinnosti musia byť jasne definované, transparentné, nediskriminačné, overiteľné
a pre elektroenergetické podniky Spoločenstva zaručujú rovnosť prístupu k národným spotrebiteľom.
Vo vzťahu k bezpečnosti dodávky, riadeniu energetickej účinnosti/riadeniu na strane dopytu a v záujme
plnenia cieľov v oblasti životného prostredia a cieľa pre energiu z obnoviteľných zdrojov uvedených v
tomto odseku môžu členské štáty zavádzať dlhodobé plánovanie, pričom vezmú do úvahy, že o prístup
do sústavy sa možno budú usilovať tretie strany.

72. Žalobca tiež v správnej žalobe uviedol, že zákon o osobitnom odvode nie je v súlade s týmto
článkom, nakoľko nejde o opatrenie, ktoré možno uložiť v zmysle tohto článku a tento zákon nie je jasne
definovaný, transparentný a navyše je diskriminačný.

73. Správca odvodu má však za to, že zákon o osobitnom odvode nie je takým opatrením, akým má
na mysli čl. 3 ods. 2 Tretej elektroenergetickej smernice, a teda ani nemôže byť v rozpore s týmto
ustanovením.

74. Žalovaný tiež zdôrazňuje skutočnosť, že v rámci legislatívnych pravidiel tvorby zákonov musí každý
návrh zákona obsahovať aj vyjadrenie o súlade, resp. nesúlade zákona s právom EÚ. Z dôvodovej
správy k návrhu zákona o osobitnom odvode vyplýva, že zákon o osobitnom odvode je v súlade s
Ústavou SR, ústavnými zákonmi, inými zákonmi a ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi
SR, s právom EÚ a s medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná.

75. Vzhľadom na to, že nebol doteraz vyslovený nesúlad zákona o osobitnom odvode s Ústavou SR
a ani Súdny dvor EÚ nevyslovil nesúlad predmetného zákona s uvedenou smernicou EÚ alebo inými
právom EÚ, je podľa názoru žalovaného zákon o osobitnom odvode v súlade s právom EÚ a Ústavou
SR. Správca odvodu ako žalovaný postupuje pri jeho uplatnení jednotne podľa doteraz platného znenia,
čo je v súlade so zásadami správy daní.

76. Na základe vyššie uvedeného žalovaný navrhol, aby správny súd rozhodol tak, že žalobu žalobcu
podľa § 190 Správneho súdneho poriadku ako nedôvodnú zamietne.

77. Vo vyjadrení k doplneniu žaloby zo dňa 31.01.2017 žalovaný uvádza, že rozhodnutie, či osoba
je regulovanou osobou podľa § 3 ods. 1 zákona o osobitnom odvode je, resp. bolo na rozhodnutí



tejto osoby. Správca odvodu vo všeobecnosti takéto rozhodnutie regulovanej osoby, a teda aj žalobcu
nemohol pri podaní (prvého) písomného oznámenia po 1. septembri 2012 ovplyvniť; rovnako nemôže
ovplyvniť ani následné oznámenia podané už žalobcom ako regulovanou osobou v rokoch 2013-2016
podľa § 8 ods. 3 zákona.

78. Písomne oznámenie podané žalobcom podľa § 13 ods. 2 po 1. septembri 2012 a následne aj podľa §
8 ods. 3 zákona o osobitnom odvode podané každoročne správcovi dane, obsahuje nasledovné údaje:
oblasť, v ktorej má oprávnenie na výkon činnosti podľa § 3 ods. 1 písm. a) tohto zákona,
dátum, od ktorého je oprávnená vykonávať regulovanú činnosť, na ktorú má oprávnenie,
sumu výsledku hospodárenia za účtovné obdobie podľa § 13 ods. 1,
výšku odvodu, ktorú bola povinná platiť za odvodové obdobia september 2012- december 2012.

79. Takéto písomné oznámenie vrátane jeho opravy regulovaná osoba, ktorou žalobca je, doručila
správcovi odvodu v lehote, t. j. 25.09.2012, 15.10.2012 a 30.10.2012, ktoré tvoria prílohy č. 1 až 3 tohto
vyjadrenia.

80. Správca odvodu doručením tohto oznámenia vo všeobecnosti považuje túto osobu za regulovanú
osobu podľa tohto zákona, ktorá je povinná platiť odvod vo výške vypočítanej podľa príslušných
ustanovení zákona o osobitnom odvode, ktorý uviedla v tomto písomnom oznámení.

81. K časti, že „daňový úrad mal pri určení výšky odvodu a výšky zúčtovania odvodov ako základ odvodu
použiť IFRS výsledok hospodárenia spoločnosti tým, že tak neurobil zaťažil rozhodnutie vadou, ktorá má
za následok jeho nezákonnosť“, správca odvodu uvádza, že podľa ust. § 13 zákona o osobitnom odvode
postupovala regulovaná osoba pri prvom oznámení, ktoré doručila správcovi odvodu po účinnosti tohto
zákona, t. j. po 1. septembri 2012. Išlo o prechodné ustanovenie, ktoré upravuje postup osoby, ktorá je
regulovanou osobu podľa príslušných ustanovení zákona o osobitnom odvode, ktorá dosahuje základ
odvodu podľa § 4 ods. 2 tohto zákona, pričom pojem „základ odvodu“ upravuje osobitné ust. § 5 tohto
zákona.

82. To znamená, ak regulovaná osoba vyplnila písomné oznámenie v súlade s § 13 ods. 2 zákona,
v ktorom uviedla požadované údaje, správca odvodu má za to, že výsledok hospodárenia, ktorý je
základom odvodu regulovaná osoba vypočítala v súlade s § 5 zákona o osobitnom odvode a následne aj
výšku odvodu, ktorú regulovaná osoba platila počnúc mesiacom september - december 2012. Správca
odvodu údaje, ktoré uviedla regulovaná osoba v oznámení podanom podľa § 13 zákona o osobitnom
odvode, nemal v čase jeho podania dôvod preverovať a ani mu túto povinnosť zákon o osobitnom odvode
neustanovuje.

83. Je to aj z dôvodu, že správca odvodu vykoná následne po vyhotovení účtovnej závierky a podaní
daňového priznania regulovanou osobou zúčtovanie odvodov podľa § 9 zákona o osobitnom odvode
na skutočne vykázaný základ odvodu a výsledkom je preplatok alebo nedoplatok súčtu zaplatených
odvodov za príslušné odvodové obdobie.

84. K časti, že „daňový úrad nemal do základu odvodu započítať sumu zodpovedajúcu celkovej hodnote,
o ktorú sa „čisto účtovne“ (umelo) zvýšil výsledok hospodárenia spoločnosti v dôsledku rozpustenia časti
jej rezerv....“ správca odvodu uvádza, že rezerva z účtovného hľadiska podľa postupov účtovníctva aj
podľa IFRS predstavuje záväzok s neurčitým časovým vymedzením alebo výškou, ktorý v budúcnosti
zníži účtovnej jednotke jej ekonomické úžitky.

85. Účtovná jednotka, ktorá vykazuje výsledok hospodárenia podľa IFRS pri účtovaní rezerv postupuje
podľa Medzinárodného účtovného štandardu 37 - Rezervy, podmienené záväzky a podmienené aktíva
(IAS 37). Podľa tohto štandardu suma vykázaná ako rezerva by mala byť čo najpresnejším odhadom
výdavkov požadovaných na vysporiadanie povinností ku koncu vykazovaného účtovného obdobia.

86. Tento štandard však vyžaduje, aby účtovná jednotka pri stanovení výšky rezerv vzala do úvahy riziká
a neistoty, ktoré však neospravedlňujú vytvorenie nadmerných rezerv alebo úmyselné nadhodnotenie
záväzkov a tiež vyžaduje, aby účtovná jednotka pri stanovení výšky rezervy vzala do úvahy budúce
udalosti, ako sú zmeny v zákonoch a technologické zmeny, ak existuje dostatočný dôkaz o tom, že sa
tieto vyskytnú.



87. Podľa štandardu IAS 37 suma vykázaná ako rezerva, by mala byť čo najpresnejším odhadom
výdavkov požadovaných na vysporiadanie súčasnej povinnosti ku koncu vykazovaného obdobia a pri
stanovení výšky rezerv sa vyžaduje, aby účtovná jednotka vzala do úvahy riziká a neistoty, pričom
neistoty neospravedlňujú vytvorenie nadmerných rezerv alebo úmyselné nadhodnotenie záväzkov.

88. Podľa štandardu IAS 37 rezervy by mali byť revidované ku koncu každého vykazovaného obdobia a
upravené tak, aby odzrkadľovali aktuálny najlepší odhad. Ak je viac pravdepodobné, že úbytok zdrojov,
ktoré predstavujú ekonomické úžitky bude žiaduci a nevyhnutný na vysporiadanie povinností, rezerva
by mala byť zrušená; rezerva by nemala vykazovať budúce prevádzkové straty; na tento účel, t. j. na
zníženie hodnoty majetku sa uplatní IAS 36 - zníženie hodnoty majetku.

89. Správca odvodu ako žalovaný dáva do pozornosti, že z hľadiska účtovníctva má vo všeobecnosti
každá tvorba rezerv, ako aj jej použitie alebo rozpustenie charakter účtovnej operácie, o ktorej účtovná
jednotka účtuje v súlade s osobitným predpisom (zákon o účtovníctve a Postupy účtovania, IAS).

90. Žalovaný nesúhlasí z hľadiska účtovníctva s vyhodnotením účtovných operácií o rozpustení rezerv,
o tvorbe rezerv, o ktorých bolo účtované v predchádzajúcich účtovných obdobiach, ako tvrdí regulovaná
osoba, že došlo k rozpusteniu rezerv, ktorými sa „umelo“ zvýšil výsledok hospodárenia. Žalobca týmto
svojím tvrdením o rozpustení rezerv (ale nie ich tvorbu) spochybňuje doteraz platný účtovný postup
(účtovný princíp) tvorby a rozpustenia rezerv podľa zákona o účtovníctve a § 19 Postupov účtovania,
ako aj tvorbu a rozpustenie rezerv podľa štandardu IAS 37 a ich vplyv na výsledok hospodárenia tak pri
tvorbe rezerv, ako aj pri rozpustení rezerv.

91. K žiadosti žalobcu, aby správny súd vo svetle argumentov uvedených v žalobe dospel k záveru, že
zákon o osobitnom odvode je v rozpore s Ústavou, Listinou, Chartou alebo Dohovorom, tak v zmysle
§ 100 ods. 1 písm. b) S. s. p. v spojení s čl. 125 ods. 1 písm. a) a čl. 130 ods. 1 písm. d) Ústavy SR
a aby konanie prerušil a predložil Ústavnému súdu SR na konanie o nesúlade tohto zákona s Ústavou
SR, kde žalobca zároveň navrhol, že ak by mal správny súd pochybnosti, či dôvody uvedené v časti
III. (D) jeho doplnenia zakladajú nezákonnosť rozhodnutia z dôvodu rozporu s úniovým právom a ktoré
si vyžaduje výklad, tak v zmysle § 100 ods. 1 písm. c) S. s. p. v spojením s článkom 267 Zmluvy, aby
prerušil konanie a predložil otázky uvedené v doplnení žaloby Súdnemu dvoru EÚ, v zmysle vyššie
uvedených skutočností vo veci posúdenia rozporných argumentov predložených žalobcom k uplatneniu
zákonnosti pri výpočte základu odvodu, žalovaný zastáva názor, s odkazom aj na dôvodovú správu k
zákonu, aj na vyjadrenie žalovaného k žalobe zo dňa 14.12.2016, doručené Krajskému súdu v Bratislave
dňa 15.12.2016, že zákon o osobitnom odvode je v súlade s Ústavou SR, ústavnými zákonmi, inými
zákonmi a ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi SR, s právom EÚ, Dohovorom a s
medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná, a preto nie je dôvod predmetné
konanie, tak ako to navrhuje žalobca, prerušiť.

III.

92. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne príslušný na konanie vo veci podľa § 10 S.
s. p. preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného, jemu predchádzajúce konanie v rozsahu dôvodov
uvedených v žalobe a po oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu, ako aj s obsahom
písomných podaní účastníkov konania a po vypočutí zástupcov žalobcu a žalovaného dospel k záveru,
že žaloba je dôvodná.

93. Podľa § 6 ods. 1 S. s. p., správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb
zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov
orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v
ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

94. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade
s právnym poriadkom SR, najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi.



95. V intenciách ust. § 6 ods. 1 S. s. p., súd preskúmava aj administratívne konanie, ktorým sa v zmysle
§ 3 ods. 1 písm. a) S. s. p. rozumie postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu jeho pôsobnosti v
oblasti verejnej správy pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych správnych aktov.

96. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony
v priebehu administratívneho konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané
náležitosti.

97. Úlohou súdu v prejednávanej veci bolo preskúmať zákonnosť rozhodnutia žalovaného zo dňa
31.10.2016 č. 104200255/2016, ktorým Daňový úrad pre vybrané daňové subjekty na základe ust. § 9
ods. 5 zákona č. 235/2012 Z. z. určil regulovanej osobe (žalobcovi) nedoplatok zo zúčtovania odvodov
vo výške XX.XXX.XXX,XX eura za odvodové obdobia patriace do účtovného obdobia od 01.01.2015
do 31.12.2015.

98. Z obsahu administratívneho spisu súd zistil, že na Daňový úrad pre vybrané daňové subjekty bola
dňa 30.09.2016 predložená účtovná závierka spolu s daňovým priznaním k dani z príjmov právnickej
osoby za rok 2015, v ktorom daňový subjekt vykázal výsledok hospodárenia pred zdanením v sume
XXX.XXX.XXX,XX eura.

99. K výpočtu ročného zúčtovania došlo nasledovne:
Základ odvodu podľa § 5 ods. 1 predstavuje XXX.XXX.XXX,XX eura.
Základ odvodu podľa § 4 ods. 2 predstavuje XXX.XXX.XXX,XX eura.
Zníženie alebo zvýšenie o sumu podielov na zisku podľa § 5 ods. 5 X,XX eur.
Odvod za mesiace január až december 2015 podľa § 7 XX.XXX.XXX,- eur.
Uhradený odvod za mesiace január až december 2015 XX.XXX.XXX,XX eura.
Záporný rozdiel súčtu odvodov zaplatených podľa § 9 ods. 1 a súčtu odvodov vypočítaných správcom
odvodu podľa § 9 ods. 2 vykazuje nedoplatok vo výške XX.XXX.XXX,XX eura.

100. Dňa 21.10.2016 bolo na Daňový úrad pre vybrané daňové subjekty doručené oznámenie
významných skutočností vyplývajúcich na zúčtovanie odvodu podľa zákona č. 235/2012
Z. z. za odvodové obdobie roku 2015.

101. Z obsahu spisu je ďalej zrejmé, že žalobca na základe žiadosti podľa § 49 ods. 3 zákona o dani
z príjmov mal predĺženú lehotu na podanie daňového priznania k dani z príjmov právnickej osoby z
zdaňovacie obdobie roku 2015 do 30.09.2016.

102. Dňa 28.07.2016 bolo daňovému úradu doručené písomné oznámenie o zmene základu odvodu
za účelom zúčtovania odvodov za odvodové obdobie roku 2015. V tomto oznámení žalobca uviedol,
že základom odvodu je výsledok hospodárenia pred zdanením vykázaný podľa IFRS, z ktorého má byť
určená výška odvodu.

103. Žalobca v oznámení uviedol, že spĺňa podmienky pre aplikáciu § 5 ods. 3 zákona o osobitnom
odvode pre vyčíslenie základu odvodu a nie je podľa neho splnená hypotéza podľa ust. § 5 ods. 4
citovaného zákona.

104. Ďalej daňový subjekt (žalobca) v oznámení uviedol, že zákon o osobitnom odvode odporuje právu
EÚ a poukázal na Tretiu elektroenergetickú smernicu 2009/54/ES z 13.07.2009.

105. Z obsahu administratívneho spisu mal súd ďalej za preukázané, že dňa 28.10.2016 bolo vo veci
nariadené ústne pojednávanie za účasti povereného zamestnanca žalobcu so zástupcami správcu dane.
K predloženým písomným dokladom sa žalobca podľa zápisu v zápisnici o pojednávaní mal vyjadriť v
lehote do 04.11.2016.

106. Dňa 31.10.2016 bolo vo veci vydané rozhodnutie, ktoré je predmetom súdneho prieskumu.



IV.

107. Podľa ust. § 1 zákona č. 235/2012 Z. z. o osobitnom odvode z podnikania v regulovaných odvetviach
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon“), tento zákon upravuje
a) povinnosť platenia osobitného odvodu z podnikania v regulovaných odvetviach regulovanou osobou,
b) výšku a spôsob platenia odvodu,
c) správu odvodu vykonávanú správcom odvodu, ktorým je daňový úrad príslušný na správu dane z
príjmov regulovanej osoby podľa osobitného predpisu.

108. Podľa ust. § 3 ods. 1 citovaného zákona, regulovanou osobou je osoba alebo organizačná zložka
zahraničnej osoby, ktorá
a) má oprávnenie na výkon činnosti v oblasti
1. energetiky na základe povolenia vydaného Úradom pre reguláciu sieťových odvetví podľa osobitného
predpisu,
2. poisťovníctva a zaisťovníctva na základe povolenia vydaného Národnou bankou Slovenska podľa
osobitného predpisu,
3. verejného zdravotného poistenia na základe povolenia vydaného Úradom pre dohľad nad zdravotnou
starostlivosťou podľa osobitného predpisu,
4. elektronických komunikácií na základe všeobecného povolenia alebo individuálneho práva na
používanie čísel alebo frekvencií udeleného Úradom pre reguláciu elektronických komunikácií a
poštových služieb podľa osobitného predpisu,
5. farmácie na základe povolenia vydaného Ministerstvom zdravotníctva Slovenskej republiky alebo
samosprávnym krajom podľa osobitného predpisu,
6. poštových služieb na základe všeobecného povolenia alebo poštovej licencie vydanej Úradom pre
reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb podľa osobitného predpisu,
7. dopravy na dráhe na základe licencie vydanej Dopravným úradom podľa osobitného predpisu,
8. verejných vodovodov a verejných kanalizácií na základe živnostenského oprávnenia,
9. leteckej dopravy na základe licencie vydanej Ministerstvom dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja
Slovenskej republiky podľa osobitného predpisu,
10. poskytovania zdravotnej starostlivosti na základe povolenia vydaného podľa osobitného predpisu
alebo
11. uvedenej v prvom až desiatom bode na základe povolenia vydaného v inom členskom štáte
Európskej únie a štáte, ktorý je zmluvnou stranou Dohody o Európskom hospodárskom priestore a
b) predpokladá, že bude činnosť v oblasti podľa písmena a) vykonávať celé odvodové obdobie.

Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia, regulovaná osoba je povinná doručiť správcovi odvodu do
konca odvodového obdobia, za ktoré jej vznikne povinnosť platiť odvod podľa § 4 ods. 1 , písomné oznámenie, v ktorom uvedie
a) oblasť podľa odseku 1 písm. a), v ktorej získala oprávnenie na výkon činnosti,
b) dátum, od ktorého je oprávnená vykonávať činnosť podľa odseku 1 písm. a),
c) odhad predpokladaného výsledku hospodárenia podľa § 4 ods. 3 a predpokladaného koeficientu na účel výpočtu základu odvodu
podľa § 5 ods. 5 ,
d) výšku odvodu, ktorú je povinná platiť.

109. Podľa ust. § 4 ods. 1 citovaného zákona, regulovanej osobe okrem regulovanej osoby podľa §
13 ods. 1 a vzniká povinnosť platiť odvod, počnúc odvodovým
obdobím nasledujúcim po kalendárnom mesiaci, od ktorého je oprávnená vykonávať činnosť podľa § 3
ods. 1 písm. a) , za predpokladu,
že jej výsledok hospodárenia alebo rozdiel medzi príjmami a výdavkami, ak účtuje v sústave
jednoduchého účtovníctva, za účtovné obdobie, v ktorom získala oprávnenie na výkon činnosti podľa § 3
ods. 1 písm. a) , dosiahne aspoň
sumu výsledku hospodárenia podľa odseku 2; to platí, aj ak činnosť podľa § 3 ods. 1 písm. a) vykonávala len za časť tohto účtovného



obdobia. Rovnako vzniká povinnosť platiť odvod aj regulovanej osobe, ktorej odhad predpokladaného
výsledku hospodárenia podľa odseku 3 dosiahne aspoň sumu výsledku hospodárenia podľa odseku 2.

110. Podľa ust. § 5 ods. 1 citovaného zákona, základom odvodu je výsledok hospodárenia vykázaný
za to účtovné obdobie, v ktorom regulovaná osoba má oprávnenie na výkon činnosti v oblasti podľa
§ 3 ods. 1 písm. a) , vynásobený
koeficientom podľa odseku 5; tento základ odvodu sa použije pri výpočte odvodu na účel zúčtovania
odvodov podľa § 9 k tým odvodovým obdobiam, ktoré patria do účtovného obdobia, za ktoré bol výsledok
hospodárenia vykázaný.

Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia, základom odvodu je pri výpočte odvodu na účel
platenia odvodu výsledok hospodárenia uvedený v oznámení podľa § 3 ods. 2 , § 8 ods. 3 a § 13 ods. 2 alebo ods. 5 vynásobený koeficientom podľa odseku 5.

Podľa odseku 3 citovaného ustanovenia, na účely odsekov 1 a 2 a § 4 sa použije výsledok hospodárenia pred zdanením vykázaný
podľa postupov účtovania upravených osobitným predpisom.

Podľa odseku 4 citovaného ustanovenia, ak regulovaná osoba nevykazuje výsledok hospodárenia
podľa odseku 3, na účely odsekov 1 a 2 a § 4 sa použije výsledok hospodárenia pred zdanením vykázaný podľa
medzinárodných účtovných noriem upravený podľa osobitného predpisu.

Podľa odseku 5 citovaného ustanovenia, koeficient na účel výpočtu základu odvodu sa vypočíta
ako podiel výnosov alebo príjmov, ak regulovaná osoba účtuje v sústave jednoduchého účtovníctva,
z činnosti v oblasti podľa § 3 ods. 1 písm. a) k celkovým výnosom alebo príjmom, ak regulovaná osoba účtuje v sústave
jednoduchého účtovníctva, podľa osobitného predpisu, patriacich do účtovného obdobia, za ktoré bol
vykázaný výsledok hospodárenia použitý na výpočet základu odvodu na účely odsekov 1 a 2. Koeficient
sa zaokrúhľuje na dve desatinné miesta nadol.

111. Z vyššie citovaných ustanovení je zrejmé, že za „regulovanú osobu“ je možné považovať fyzickú
alebo právnickú osobu, alebo organizačnú zložku zahraničnej osoby, ktorá má oprávnenie na výkon
činností v regulovanej oblasti a jej výnosy z regulovaných oblastí dosiahnu aspoň 50 % z celkových
výnosov.

112. Tieto dve podmienky musia byť podľa názoru súdu splnené kumulatívne.

113. Z odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia nie je zrejmé, či sa žalovaný vôbec zaoberal otázkou,
či žalobca je alebo nie je regulovanou osobu podľa zákona o osobitnom odvode.

114. Neskúmal, či bol držiteľom oprávnenia na regulovanú činnosť vydaným Úradom pre reguláciu
v sieťových odvetviach, u ktorého by pomer výnosov takejto činnosti za relevantné účtovné obdobie
dosiahol aspoň 50 % celkových výnosov daného účtovného obdobia, pričom bolo potrebné zohľadniť
tržby za roky 2011 - 2015.

115. Z odôvodnenia rozhodnutia nie je vôbec zrejmé, či žalovaný do výnosov z regulovanej činnosti
žalobcu zahrnul výnosy dosiahnuté len na základe oprávnení na výkon regulovanej činnosti, alebo aj
výnosy dosiahnuté z regulovanej činnosti dosiahnutých mimo územia SR.

116. Je pravdou, že k tejto problematike zaujal žalovaný svoje stanovisko vo vyjadrení k žalobe, avšak
predmetom súdneho prieskumu nie je vyjadrenie žalovaného, ale jeho rozhodnutie zo dňa 31.10.2016, v
ktorom odôvodnenie žalovaného týkajúce sa skúmania podmienok pre jednoznačné určenie, či žalobcu
možno považovať za regulovanú osobu a za splnenia akých kritérií absentuje, čo robí toto rozhodnutie
nepreskúmateľným.



117. Výklad žalovaného uvedený vo vyjadrení, podľa ktorého by sa pri určovaní, či sa žalobca stal
regulovanou osobou, za výnosy z regulovanej činnosti na účely posúdenia dosiahnutia ich 50 %
podielu na celkových výnosoch mali zarátavať aj výnosy dosiahnuté z regulovanej činnosti mimo
územia Slovenskej republiky na základe licencií regulátorov z iných členských krajín, nemá oporu
v zákone o osobitnom odvode. Podľa § 3 ods. 1 bod 11 je pre účely zákona o osobitnom odvode
relevantné aj oprávnenie na výkon činnosti v oblastiach uvedených v bodoch 1. až 10. ods. 1 § 3
zákona na základe povolenia vydaného v inom členskom štáte Európskej únie a štáte, ktorý je zmluvnou
stranou na Dohody o Európskom hospodárskom priestore, tieto však môžu byť relevantné iba vo
vzťahu k výnosom dosiahnutým na území Slovenskej republiky na základe týchto oprávnení, najmä
organizačnými zložkami zahraničných osôb.

118. Žalovaný mal sám postupovať tak, že v rámci konaní o vydaní rozhodnutí o zúčtovaní odvodov mal
najprv posúdiť, či je žalobca regulovanou osobou alebo nie, a túto skutočnosť riade odôvodniť. Nemôže
obstáť výklad žalovaného, že je, resp. bolo na rozhodnutí žalobcu, či spĺňa alebo nespĺňa definíciu
regulovanej osoby.

119. Definícia regulovanej osoby je stanovená zákonom o osobitnom odvode, ktorý je žalovaný povinný
dodržiavať, a to aj s ohľadom na princíp zákonnosti, ktorý sám žalovaný uvádza.

120. Žalovaný však bez ďalšieho považoval žalobcu za regulovanú osobu v zmysle zákona o osobitnom
odvode. Takýto postup žalovaného považoval súd za nepreskúmateľný.

121. Za nepreskúmateľné považoval súd rozhodnutie aj v časti, v ktorej žalovaný vychádzal pri určovaní
základu odvodu.

122. Nie je možné súhlasiť s postupom žalovaného, keď v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že
postupoval podľa zásady zákonnosti v zmysle čl. 3 ods. 1 Daňového poriadku a nijak sa nezaoberal
samotným znením § 5 ods. 3 a 4 zákona o osobitnom odvode, len odkázal na dôvodovú správu k zákonu
o osobitnom odvode, podľa ktorej má byť základom odvodu suma výsledku hospodárenia pred zdanením
uvedená na r. 100 daňového priznania k dani z príjmov právnickej osoby.

123. V tomto prípade žalovaný opätovne v rozhodnutí svoj postup nezdôvodnil.

124. K tejto otázke žalovaný zaujal stanovisko vo svojom vyjadrení k žalobe, kde uviedol, že keď žalobca
vyplnil oznámenie podľa § 13 ods. 2 zákona o osobitnom odvode (použijúc IFRS výsledok hospodárenia
ako základ odvodu), mal žalovaný za to, že v ňom uvedený výsledok hospodárenia a výška odvodu je
vypočítaný v súlade s § 5 zákona o osobitnom odvode a nemal povinnosť ho preverovať.

125. S takýmto postupom sa nie je možné stotožniť s ohľadom na to, že žalovaný bol povinný správnosť
tohto postupu skúmať podľa § 8 ods. 4 zákona o osobitnom odvode a ak výška odvodu uvedená v
písomnom oznámení podľa § 13 ods. 2 nebola vypočítaná podľa zákona o osobitnom odvode, žalovaný
bol povinný vydať rozhodnutie, v ktorom by určil správnu výšku odvodu, čo však žalovaný neurobil.

126. Žalovaný zahrnul do základu odvodu za rok 2015 sumu, o ktorú sa zvýšil výsledok hospodárenia
žalobcu v dôsledku rozpustenia jeho rezerv. Žalobca rozpustil rezervy v roku 2015, ale išlo o rezervy
vytvorené z výnosov dosiahnutých ešte pred účinnosťou zákona o osobitnom odvode. Napadnutým
rozhodnutím tak žalovaný v podstate vyrubil odvod aj z výsledkov hospodárenia období spred účinnosti
zákona o osobitnom odvode.

127. Žalovaný sa priebehom tvorby a rozpúšťania rezerv žalobcu k 31. decembru 2015 prvý krát zaoberá
až vo svojom vyjadrení k doplneniu žaloby, a to napriek tomu, že tento priebeh žalobca znova uviedol vo
svojom oznámení žalovanému ešte pred vydaním rozhodnutia, kedy žalovaný tvrdí vo svojom vyjadrení,
že žalobca tvorbu a rozpúšťanie rezerv dostatočne nepreukázal. Toto tvrdenie nemôže obstáť vzhľadom
na to, že týmto sa mal žalovaný zaoberať ešte pred samotným vydaným rozhodnutia, keď na ne žalobca
poukázal, a mal postupovať v súčinnosti so žalobcom a riadne preveriť a zaoberať sa skutočnosťami
potrebnými pre správne zistenie odvodu a vziať do úvahy skutočný obsah skutočností rozhodujúcich
pre zistenie alebo vyrubenie odvodu.



128. Žalovaný vyrubením odvodu aj na zvýšenú časť výsledku hospodárenia z dôvodu rozpustenia
týchto rezerv na základe rozhodnutia zaťažil odvodom výsledok hospodárenia dosiahnutý žalobcom
pred účinnosťou zákona o osobitnom odvode. Tým sa dopustil konania v rozpore s princípom zákazu
retroaktivity.

129. Nemôže obstáť názor žalovaného, že nie je povinný vo svojej rozhodovacej činnosti aplikovať
ústavne konformný výklad zákonov, ale že je povinný postupovať čisto na základe prezumpcie ústavnosti
zákona. Práve naopak, čl. 152 ods. 4 Ústavy zakotvuje povinnosť ústavne konformného výkladu
zákonov. Ústavný súd SR (bližšie pozri nález Ústavného súdu SR zo 17. januára 2008, sp. zn. III.
ÚS 348/06-42; porovnaj tiež napr. rozhodnutie Ústavného súdu SR zo 6. marca 2008, sp. zn. IV. ÚS
209/07-36) v tejto súvislosti judikoval, že ak právna norma obsiahnutá v právnom predpise nižšej právnej
sily vyvoláva pochybnosti o svojom súlade s ústavnou normou, ktorá je bezprostredne aplikovateľná,
musí orgán verejnej moci, ktorý ich má aplikovať, uplatniť (ústavnú) právnu normu obsiahnutú v ústave, t.
j. uplatnenie ústavnej normy má v danom prípade prednosť pred uplatnením právnej normy obsiahnutej
v právnom predpise nižšej právnej sily.

130. Žalovaný tak bol pri vydávaní rozhodnutia povinný vykladať zákon o osobitnom odvode v súlade
s Ústavou SR (a z nej vyplývajúcimi princípmi) a s vyššie uvedenou argumentáciou žalobcu sa riadne
vysporiadať, ako aj v konaní aplikovať ustanovenia Tretej elektroenergetickej smernice 2009/72/ES.

131. Tretia elektroenergetická smernica 2009/72/ES z 13. júla 2009 je právnym predpisom EÚ. Zákon
o osobitnom odvode je vnútroštátnym právnym predpisom. Tretia elektroenergetická smernica má
pred zákonom o osobitnom odvode prednosť. Žalovaný teda nemal ustanovenia zákona o osobitnom
odvode na žalovaného ako elektroenergetický podnik aplikovať v rozsahu, v akom tieto odporujú
tretej elektroenergetickej smernici. Žalovaný sa ani nijako v odôvodnení rozhodnutí vyššie uvedeným
nezaoberal, okrem formálneho konštatovania, že dôvodová správa k zákonu stanoví, okrem iného, že
zákon je v súlade s právom EU. Takýto formalistický prístup, bez akéhokoľvek hlbšieho posúdenia súladu
zákona s právom EÚ (najmä s tretou elektroenergetickou smernicou) zo strany žalovaného, ako subjektu
povinného na základe vyššie uvedeného postupovať v súlade s právom EÚ v prípade, že zákon je s ním
v rozporu a dostatočného odôvodnenia, zakladá nepreskúmateľnosť rozhodnutia.

132. Na základe vyššie uvedených skutočností považoval súd rozhodnutie žalovaného za
nepreskúmateľné a vychádzajúce z nesprávneho právneho posúdenia, a preto rozhodol tak, ako je
uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

133. V ďalšom konaní bude povinnosťou žalovaného dôsledne sa zaoberať a jednoznačne preukázať, či
žalobcu je možné považovať za regulovanú osobu, vrátane preukázania „druhej podmienky“, týkajúcej
sa preukázania pomeru výnosov za rozhodné účtovné obdobie.

134. Je potrebné rešpektovať, že základom pre výpočet osobitného odvodu je výsledok hospodárenia
spoločnosti vykázaný v účtovnej závierke, ktorá sa predkladá spolu s daňovým priznaním. Základom
odvodu je teda výsledok hospodárenia upravený v súlade s § 5 zákona č. 235/2012 Z. z.

135. Podľa názoru súdu nie je možné zvýšiť základ odvodu % o hodnotu, o ktorú sa zvýšil výsledok
hospodárenia v dôsledku rozpustenia rezerv, ktoré vznikli do účinnosti zákona č. 235/2012 Z. z., teda
do 01.09.2012.

136. Nie je dôležité kedy tieto rezervy boli rozpustené, ale rozhodujúce je z výsledku hospodárenia
akého obdobia vznikli.

137. Po doplnení dokazovania v naznačenom smere žalovaný rozhodne rozhodnutím, ktoré riadne
a náležite odôvodní, pričom v rozhodnutí je okrem iného povinný reagovať aj na námietky žalobcu
vyslovené v administratívnom konaní.

138. Podľa ust. § 191 ods. 6 S. s. p. je správny orgán viazaný právnym názorom súdu.



139. Podľa ust. § 100 ods. 1 písm. c) S. s. p., správny súd konanie uznesením preruší, ak podal návrh
na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa medzinárodnej zmluvy,
ktorou je Slovenská republika viazaná; uznesenie o návrhu na začatie prejudiciálneho konania správny
súd bezodkladne doručí ministerstvu spravodlivosti.

140. Krajský súd sa s postupom navrhnutým žalobcom v podaní zo dňa 23.12.2016 nestotožnil. O
výklade a platnosti komunitárneho práva rozhoduje Súdny dvor ES v prejudiciálnom konaní. Konanie
založené na výlučnej právomoci Súdneho dvora ES rozhodovať o platnosti sekundárneho práva
Európskej únie a o výklade práva Európskej únie, pričom rozhodnutie je možné len za podmienky
existencie sporového konania prebiehajúceho pred vnútroštátnym súdom, keď je na rozhodnutie v danej
veci nevyhnutné rozhodnutie Európskeho súdneho dvora.

141. Je len na úvahe súdu, či konanie preruší, alebo bude v konaní ďalej pokračovať, pretože z dikcie
ust. § 185 písm. b) S. s. p. nevyplýva povinnosť súdu konanie prerušiť.

142. Z ustálenej judikatúry NS SR vyplýva, že povinnosť platnosti právne záväzného aktu Európskej
únie, v ktorom má podklad napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie orgánu verejnej správy, musí mať
konajúci súd.

143. Na podanie návrhu na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke nemá vplyv skutočnosť, že takúto
pochybnosť prejavil účastník konania.

144. Predloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru ES je teda činnosť súdu, ktorý návrh podáva
a predseda senátu, ktorý návrh predložil musí prijať osobné (vnútorné) presvedčenie, že je nutné
takýto návrh predložiť Súdnemu dvoru ES. Ide teda o osobné presvedčenie súdu a nie o presvedčenie
účastníka konania, ktorému by predseda senátu „robil poštára“ so Súdnym dvorom ES. Súd naviac
uvádza, že prejudiciálna otázka musí byť formulovaná žalobcom konkrétne a nie je možné klásť otázku
vo forme, ako je potrebné uvedený článok smernice Rady vykladať.

145. Z tohto dôvodu súd návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol.

146. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 167 S. s. p. tak, že v konaní úspešnému žalobcovi
súd priznal nárok na náhradu trov konania, o ktorej výške bude rozhodnuté v samostatnom uznesení
súdu po právoplatnom skončení konania. Pribratému účastníkovi súd právo na náhradu trov konania
nepriznal.

147. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona
č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia, na Krajský
súd v Bratislave (§ 443 ods. 2 S.s.p.).

V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 S.s.p.) uviesť označenie
napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie
rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 S.s.p.
sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno
meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods.
1 S.s.p. zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého
sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní
sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo
člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie
druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným
Centrum právnej pomoci.



Proti výroku o zamietnutí návrhu na priznanie odkladného účinku žaloby nemožno v zmysle § 439 ods.
2 písm. e) S.s.p. podať kasačnú sťažnosť.