Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1S/116/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1011201146 Dátum vydania rozhodnutia: 07. 06. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Valašíková PhD. ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1011201146.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Valašikovej, PhD. a členiek senátu JUDr. Nory Puchelovej a JUDr. Renáty Janákovej, v právnej veci žalobcu: Letisko M.R.Štefánika - Airport Bratislava, a.s. (BTS), Letisko M.R. Štefánika, 823 11 Bratislava, IČO: 35 884 916 proti žalovanému: Ministerstvo vnútra SR, Prezídium Policajného zboru, úrad súkromných bezpečnostných služieb, Pribinova 2, 812 72 Bratislava o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-B-1325-002/2011 zo dňa 27.05.2011, takto
r o z h o d o l :
Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie žalovaného č. PPZ-B-1325-002/2011 zo dňa 27.05.2011 v spojení s rozhodnutím Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave č. Lic-31-24/2004 zo dňa 22.02.2011 z r u š u j e podľa ust. § 250j ods. 2 písm. a) OSP a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.
Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v sume 66,- Eur do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia.
o d ô v o d n e n i e :
Žalobou doručenou súdu v zákonom určenej lehote dňa 28.06.2011 sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. PPZ-B-1325-002/2011 zo dňa 27.05.2011, ktorým žalovaný odvolanie žalobcu zamietol a potvrdil prvostupňové rozhodnutie Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave č. Lic-31-24/2004 zo dňa 22.02.2011, ktorým bola na základe ust. § 91 ods. 2 zákona č. 473/2005 Z.z. o poskytovaní služieb v oblasti súkromnej bezpečnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o súkromnej bezpečnosti) v spojitosti s § 91 ods. 1 písm. b) zákona o súkromnej bezpečnosti žalobcovi uložená pokuta vo výške 16.000,- Eur a podľa ust. § 91 ods. 2 zákona o súkromnej bezpečnosti pokuta vo výške 1.000,- Eur.
Žalobca žalobu odôvodnil tým, že správne orgány pri ukladaní sankcie za správne delikty postupovali nezákonne, keď pri ukladaní pokuty porušili (okrem iného) absorpčnú zásadu. Poukázal na to, že Najvyšší súd Slovenskej republiky (napr. v rozsudku, sp. zn. 3 Sžn 68/2004) dospel k záveru, že trestanie za správne delikty, kam patria aj správne delikty právnických osôb, musí podliehať rovnakému režimu ako trestný postih za trestné činy. Keďže čl. 6 ods. 1 veta prvá Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd hovorí „o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia", je podľa názoru vyplývajúceho zo stabilizovanej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, nevyhnutné poskytnúť záruky a práva, ktoré sú zakotvené v trestnom zákone a trestnom poriadku nielen obvinenému z trestného činu, ale aj subjektu, voči ktorému je vyvodzovaná administratívnoprávna zodpovednosť. Žalobca uviedol, že tento záver podporuje aj Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý svojím rozsudkom, sp. zn. 8 Sžo 28/2007, ustálil pravidlá
správneho trestania, v ktorom správny orgán ukladá sankciu pri viacčinnom súbehu správnych deliktov nasledovne: ,,Pri súbehu viacerých správnych deliktov (viacčinný súbeh) pri nedostatku špeciálnej úpravy je potrebné použiť „analogiae legis" tzv. absorpčnú zásadu. Jej podstata tkvie v absorpcii sadzieb (teda prísnejší trest pohlcuje miernejší).“ Žalobca poznamenal, že správne orgány sa však pri ukladaní pokuty za správne delikty neriadili absorpčnou zásadou, keďže sankcia nimi uložená je určená súčtom pokuty za správny delikt v zmysle § 91 ods. 1 písm. b) zákona o súkromnej bezpečnosti určenej vo výške 16.000,- EUR a pokuty vo výške 1.000,- EUR za správny delikt v zmysle § 91 ods. 1 písm. e) zákona o súkromnej bezpečnosti. Vzhľadom na tento postup správnych orgánov mal žalobca za to, že rozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňové rozhodnutie trpí v tejto časti vadou, ktorá spôsobuje nezákonnosť výšky uloženej pokuty Krajským riaditeľstvom PZ potvrdenej žalovaným.
Žalobca ďalej poukázal na to, že Krajské riaditeľstvo PZ ako aj žalovaný pri ukladaní sankcie porušili zásadu ne bis in idem, ktorá sa v zmysle judikatúry štrasburských súdov, ako aj Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vzťahuje aj na správne trestanie. Krajské riaditeľstvo PZ pri ukladaní sankcie za správne delikty odôvodňuje výšku týchto sankcií v súlade s § 91 ods. 4 zákona o súkromnej bezpečnosti okrem iného aj tým, že „v danom prípade došlo k porušeniu viacerých povinností". Žalobca mal za to, že pri odôvodnení výšky sankcie Krajské riaditeľstvo PZ s poukazom na vyššie citované ustanovenie zákona o súkromnej bezpečnosti, na jednej strane postupovalo arbitrárne a dostatočne neodôvodnilo výšku každej z uložených sankcií, na strane druhej porušenie tej istej povinnosti sankcionuje dvakrát. Krajské riaditeľstvo PZ prvýkrát sankcionuje porušenie každej zákonnej povinnosti samostatne (ukladá dve sankcie) a druhýkrát opätovne sankcionuje spáchanie správnych deliktov a to tak, že každý zo správnych deliktov predstavuje argument pre odôvodnenie výšky sankcie za druhý správny delikt a opačne, pri zdôvodnení výšky sankcie za správne delikty, poukazom na skutočnosť, že došlo k porušeniu viacerých povinností.
Žalobca ďalej v žalobe uviedol, že zo žiadneho ustanovenia zákona o súkromnej bezpečnosti, ako ani zo žiadneho ustanovenia zákona č. 190/2003 Z.z. o strelných zbraniach a strelive, nevyplýva oprávnenie Krajského riaditeľstva PZ, v správnom konaní o uložení sankcie za správny delikt na úseku súkromnej bezpečnosti, vykonávať dozor nad dodržiavaním povinností v zmysle zákona o strelných zbraniach a strelive. Napriek tomu, však Krajské riaditeľstvo PZ pri posudzovaní závažnosti správneho deliktu v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia konštatuje nasledovné: „V prípade účastníka konania zvyšuje mieru závažnosti spáchaného správneho deliktu aj tá skutočnosť, že účastník konania zabezpečuje výkon fyzickej ochrany väčšinou osobami so strelnými zbraňami, pričom držba zbrojnej licencie skupiny F je v zmysle § 30 ods. 1 písm. e) zákona č. 190/2003 Z.z. o strelných zbraniach a strelive a o zmene a doplnení niektorých zákonov podmienená držbou licencie na prevádzkovanie bezpečnostnej služby a teda aj vlastnej ochrany." Žalobca poukázal, že vyššie citovaný argument Krajského riaditeľstva PZ použilo Krajské riaditeľstvo PZ priamo pri odôvodnení výšky sankcie za správny delikt, čím podľa názoru žalobcu nezákonne vystavuje žalobcu, i keď len nepriamo dvojnásobnému postihu za ten istý skutok a rovnako bez zákonného podkladu zasahuje mimo ústavný rámec do zákonnej kompetencie iného správneho orgánu.
Žalobca je toho názoru, že Krajské riaditeľstvo PZ ako aj žalovaný pri rozhodovaní o výške pokuty a posúdení miery závažnosti spáchania správneho deliktu v odôvodnení svojho rozhodnutia dôsledne nerozlišujú, ktoré argumenty sú relevantné pre posúdenie miery závažnosti správneho deliktu v zmysle § 91 ods. 1 písm. b) zákona o súkromnej bezpečnosti, a ktoré argumenty zohľadňuje pri určení výšku pokuty za správny delikt v zmysle § 91 ods. 1 písm. e) zákona o súkromnej bezpečnosti. Zo znenia odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia, resp. napadnutého rozhodnutia však priamo nevyplýva záver, ktoré okolnosti boli rozhodujúce pre určenie výšky sankcie za každý zo správnych deliktov a následne ktorý správny delikt má Krajské riaditeľstvo PZ pri určení výšky sankcie na mysli. Týmto konaním správne orgány zaťažili svoje konanie a rozhodovanie o správnych deliktoch vadou, ktorá podľa názoru žalobcu spôsobuje nepreskúmateľnosť rozhodnutí správnych orgánov.
Žalobca mal ďalej za to, že správne orgány pri určení výšky sankcie nesprávne právne posúdili vec a použili nesprávne správnu úvahu pri interpretácii a aplikácii miery závažnosti protiprávneho konania v zmysle ustanovenia § 91 ods. 4 zákona o súkromnej bezpečnosti. Pokiaľ Krajské riaditeľstvo PZ ako aj žalovaný pri posudzovaní závažnosti porušenia zákona poukazovali na potrebu „vysoko špecializovanej a odbornej úrovne ochrany objektov takéhoto charakteru" v nadväznosti na teroristické útoky na Moskovské letisko Domodedovo zo dňa 24. januára 2011, použili podľa názoru žalobcu neprávne správnu úvahu pri posudzovaní závažnosti protiprávneho konania, keďže prípadný teroristický útok
na Letisko M. R. Štefánika, Bratislava je potrebné vykladať s poukazom na ustanovenie § 34 ods. 3 zákona č. 143/1998 Z.z. o civilnom letectve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení (ďalej len „letecký zákon") a nie v spojitosti s § 35 ods. 1 leteckého zákona. Z ustanovenia § 34 ods. 3 leteckého zákona je zrejmé, že žalobca ako prevádzkovateľ Letiska M.R. Štefánika Bratislava je len jedným z celého radu subjektov zodpovedných za riešenie krízovej situácie a že prípadná absencia licencie na prevádzkovanie vlastnej ochrany by v takomto prípade nepredstavovala neúmerné riziko pre bezpečnosť cestujúcich, nakoľko žalobca nie je jediným a teda ani výlučným subjektom zodpovedajúcim za bezpečnosť v leteckej doprave. Vzhľadom na vyššie uvedené žalobca namietal správnu úvahu Krajského riaditeľstva PZ ako aj žalovaného rozhodnú pre posúdenie miery závažnosti protiprávneho konania žalobcu s poukazom na teroristické útoky na Moskovské letisko Domodedovo zo dňa 24. januára 2011 a bezpečnostnú situáciu na Letisku M.R.Štefánika Bratislava, ktorou správne orgány odôvodňujú výšku sankcie za správne delikty.
Žalobca súčasne namietal výšku uloženej pokuty, ktorá je podľa jeho názoru neprimerane vysoká, uložená v rozpore so zásadami ukladania sankcií v rámci správneho trestania, ako aj ustanovením § 91 ods. 4 zákona o súkromnej bezpečnosti. Krajské riaditeľstvo PZ uložilo žalobcovi pokutu v celkovej výške 17.000,- EUR za spáchanie správnych deliktov. Podľa názoru žalobcu represívna funkcia sankcie uloženej vo výške 17.000,- EUR vysoko prevyšuje jej preventívnu funkciu a tým je podľa názoru žalobcu uložená v rozpore so zásadami ukladania sankcií v správnom trestaní. Žalobca mal za to, že trvanie protiprávneho stavu od 6. januára 2011 do 27. januára 2011 je potrebné vyhodnotiť ako krátkodobé porušenie zákona o súkromnej bezpečnosti. Podľa žalobcu je jedným z najdôležitejších záverov majúcich rozhodujúci význam na určenie výšky uloženej pokuty, skutočnosť, že v období, v ktorom žalobca nemal licenciu na prevádzkovanie vlastnej ochrany, nenastali žiadne negatívne dôsledky protiprávneho konania. Žalobca je toho názoru, že správne orgány nedostatočne zohľadnili túto skutočnosť pri rozhodovaní o výške sankcie, keď kládli väčší dôraz na hypotetické riziká, ktoré mohli vzniknúť v dôsledku zabezpečovania vlastnej ochrany bez platnej licencie, ako na skutočné reálne následky tohto protiprávneho stavu a z tohto dôvodu nesprávne určili výšku pokuty, ktorá je podľa právneho názoru žalobcu naozaj neprimerane vysoká. Zo strany žalobcu išlo vôbec o prvé porušenie zákona o súkromnej bezpečnosti za takmer 6 a pol roka prevádzkovania vlastnej ochrany. Tento záver nebol podľa názoru žalobcu dostatočne zohľadnený pri určení výšky pokuty. Vzhľadom na vyššie uvedené žiadal žalobca napadnuté rozhodnutie ako aj prvostupňové rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie.
II.
Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe doručenom tunajšiemu súdu dňa 27.07.2011 uviedol, že výška pokuty 17.000,- Eur bola uložená v súlade so zákonom o súkromnej bezpečnosti a tiež v súlade so zákonom č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len správny poriadok), pričom bola uložená za spáchanie dvoch správnych deliktov, tak ako je uvedené v rozhodnutí žalovaného. Podľa žalovaného pokuta neprekročila povolenú hornú hranicu sadzby za správny delikt. Žalobca nebol sankciovaný dvakrát. Žalovaný ďalej uviedol, že prvostupňový správny orgán vykonal kontrolu nad dodržiavaním povinností vyplývajúcich zo zákona o súkromnej bezpečnosti podľa § 84 ods. 2. V žiadnom prípade nevykonával dozor nad dodržiavaním povinností podľa zákona o zbraniach a strelive. Pri vydávaní rozhodnutia bola podľa žalovaného posudzovaná iba závažnosť skutku - vykonávanie vlastnej ochrany bez licencie s ohľadom na všetky podmienky, za ktorých bola vlastná ochrana vykonávaná. Žalovaný k tomu dodal, že žalobca bol postihovaný prvostupňovým správnym orgánom len za spáchanie správnych deliktov uvádzaných v zákone o súkromnej bezpečnosti. Žalovaný poznamenal, že vo veci správnej úvahy a argumentov vychádzal zo spoľahlivo zisteného stavu veci, pričom zistené skutočnosti boli postačujúce na to, aby mohlo byť vydané zákonné rozhodnutie a rozhodnutie bolo opreté o právnu kvalifikáciu a skutkový stav, ktorý existoval. Určenie výšky pokuty v rámci zákonného rozpätia je vecou voľného uváženia správneho orgánu, pričom pokuta nebola uložená v ľubovoľnej výške, ale bolo posudzované obdobie, po ktorý protiprávny stav trval, závažnosť porušenia právneho predpisu ako aj to, že výška pokuty plní preventívnu funkciu a nie je likvidačného charakteru. Žalovaný je toho názoru, že za spáchanie správneho deliktu podľa § 91 ods. 1 písm. b) zákona o súkromnej bezpečnosti, t.j. za vykonanie vlastnej ochrany bez licencie mohol prvostupňový správny
orgán uložiť podľa § 92 ods. 2 zákona o súkromnej bezpečnosti aj zákaz činnosti do 5 rokov. Túto sankciu správne orgány vôbec neuložili. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť.
Krajský súd v Bratislave, ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 246 ods. 1 OSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 OSP) ako aj konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo a po nariadení pojednávania v zmysle § 250g ods. 1 OSP dospel k záveru, že žaloba je dôvodná.
Podľa § 244 ods. 1 O.s.p., v správnom súdnictve súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov preskúmavajú zákonnosť rozhodnutia postupov orgánov verejnej správy.
Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, teda najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách citovaného ustanovenia § 244 ods. 1 OSP súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotno-právnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia.
Úlohou súdu v prejednávanej veci bolo preskúmať zákonnosť rozhodnutia žalovaného č. PPZ- B-1325-002/2011 zo dňa 27.05.2011, ktorým žalovaný odvolanie žalobcu zamietol a potvrdil prvostupňové rozhodnutie Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave č. Lic-31-24/2004 zo dňa 22.02.2011, ktorým bola na základe ust. § 91 ods. 2 zákona o súkromnej bezpečnosti v spojitosti s § 91 ods. 1 písm. b) zákona o súkromnej bezpečnosti žalobcovi uložená pokuta vo výške 16.000,- Eur a podľa ust. § 91 ods. 2 zákona o súkromnej bezpečnosti pokuta vo výške 1.000,- Eur.
Z obsahu administratívneho spisu súd zistil, že rozhodnutím Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave, odboru súkromných bezpečnostných služieb č.p.: Lic-31-24/20.04 zo dňa 22.02.2011 bola žalobcovi v zmysle § 46 správneho poriadku a § 91 ods. 2 zákona o súkromnej bezpečnosti uložená pokuta 17 000,- Eur za spáchanie správneho deliktu v zmysle § 91 ods. 1 písm. b) zákona o súkromnej bezpečnosti pre porušenie ustanovenia § 9 ods. 1 zákona o súkromnej bezpečnosti s poukázaním na § 6 zákona o súkromnej bezpečnosti, ďalej za spáchanie správneho deliktu podľa § 91 ods. 1 písm. e) zákona o súkromnej bezpečnosti pre porušenie ustanovenia § 47 zákona o súkromnej bezpečnosti. Za porušenie ust. § 9 ods. 1 zákona o súkromnej bezpečnosti s poukázaním na § 6 zákona o súkromnej bezpečnosti určil správny orgán sankciu vo výške 16.000,- Eur a za porušenie ust. § 47 zákona o súkromnej bezpečnosti učil správny orgán sankciu vo výške 1.000,- Eur. Žalobca v dňoch od 6.1.2011 do 27.1.2011 na chránenom objekte Letisko M.R.Štefánika, Bratislava prevádzkoval bezpečnostnú službu pre vlastnú potrebu podľa § 6 zákona o súkromnej bezpečnosti bez vydanej platnej licencie svojimi zamestnancami. Táto skutočnosť bola zistená a zadokumentovaná Krajským riaditeľstvom PZ v Bratislave pri kontrole výkonu fyzickej ochrany na chránenom objekte dňa 27.1.2011 v zmysle § 84 ods. 2 zákona o súkromnej bezpečnosti. Kontrolou písomností zamestnancov u žalobcu bolo ďalej zistené aj porušenie ustanovenia § 47 zákona o súkromnej bezpečnosti, ktorého sa žalobca dopustil tým, že vo svojom sídle neuschovával písomnosti svojich zamestnancov D. H., L. E., E. Q. a Z. F.. Žalobca proti prvostupňovému rozhodnutiu podal odvolanie v zákonom stanovenej lehote. V odvolaní žalobca namietal správnu úvahu správneho orgánu pri posudzovaní skutočností rozhodných pre určenie výšky sankcie. Žalovaný po preskúmaní prvostupňového rozhodnutia svojím rozhodnutím č. PPZ- B-1325-002/2011 zo dňa 27.05.2011 rozhodnutie potvrdil.
IV.
Podľa § 6 zákona o súkromnej bezpečnosti, vlastná ochrana je prevádzkovanie bezpečnostnej služby pre vlastnú potrebu, ak je zabezpečovaná aspoň jednou osobou v pracovnoprávnom vzťahu.
Podľa § 9 ods. 1 zákona o súkromnej bezpečnosti, bezpečnostnú službu možno prevádzkovať na základe licencie na prevádzkovanie bezpečnostnej služby.
Podľa § 47 zákona o súkromnej bezpečnosti, prevádzkovateľ je povinný v sídle právnickej osoby alebo v mieste činnosti fyzickej osoby uschovávať písomnosti týkajúce sa svojich zamestnancov preukazujúce ich bezúhonnosť a spoľahlivosť, prípadne aj zdravotnú spôsobilosť a vzdelanie, ak sa vyžadujú, od vzniku pracovnoprávneho vzťahu, počas jeho trvania alebo preradenia na inú prácu a aj po dobu najmenej piatich rokov od skončenia pracovnoprávneho vzťahu. Po uplynutí piatich rokov od skončenia pracovnoprávneho vzťahu písomnosti skartuje, ak o ich vrátenie nepožiadal ten, kto ich predložil.
Podľa § 91 ods. 1 písm. b) a e) zákona o súkromnej bezpečnosti, ministerstvo alebo krajské riaditeľstvo uloží pokutu právnickej osobe alebo fyzickej osobe - podnikateľovi, ktorý
b) bez licencie vykonáva činnosť, ktorá je bezpečnostnou službou, ako vlastnú ochranu alebo bez licencie vykonáva činnosť, ktorá je technickou službou,
e) nesplní inú povinnosť, ako je uvedená v písmenách a) až d), ustanovenú týmto zákonom, alebo nesplní povinnosť uloženú rozhodnutím ministerstva alebo krajského riaditeľstva vydaným na základe tohto zákona.
Podľa § 91 ods. 2 zákona o súkromnej bezpečnosti, za správny delikt podľa odseku 1 písm. a) možno uložiť pokutu od 3319,- eur do 66 387,- eur, za správny delikt podľa odseku 1 písm. b) pokutu od 1659,- eur do 33 193,- eur, za správny delikt podľa odseku 1 písm. c) pokutu od 331,- eur do 33 193,- eur, za správny delikt podľa odseku 1 písm. d) pokutu od 331,- eur do 16 596,- eur a za správny delikt podľa odseku 1 písm. e) pokutu do 3319,- eur; zákaz činnosti do piatich rokov možno uložiť za správny delikt podľa odseku 1 písm. a) a b) a do troch rokov za správny delikt podľa odseku 1 písm. d).
Podľa § 91 ods. 4 zákona o súkromnej bezpečnosti, pri ukladaní sankcií za správne delikty podľa odseku 1 ministerstvo alebo krajské riaditeľstvo prihliada na závažnosť, spôsob, dĺžku trvania a následky protiprávneho konania a prihliadne aj na opakované porušenie právnej povinnosti alebo na to, že sa konaním porušili viaceré povinnosti.
Podľa § 94 ods. 1 zákona o súkromnej bezpečnosti, na rozhodovanie podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak.
Z platnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozsudok NS SR 8Sžo/28/2007 uverejnenom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 69/2008) vyplýva, že pri súbehu viacerých správnych deliktov (viacčinný súbeh) treba použiť „analogiae legis“ tzv. absorpčnú zásadu, podľa ktorej za viaceré delikty správny orgán uloží sankciu podľa ustanovení vzťahujúcich sa na najprísnejšie postihnuteľný správny delikt. Z dôvodov uvedeného rozhodnutia vyplýva, že na rozdiel od Trestného zákona právne predpisy, ktoré ustanovujú skutkové podstaty správnych deliktov, neupravujú postup správnych orgánov pri postihu za súbeh viacerých deliktov. Pri súbehu viacerých deliktov (viacčinný súbeh) pri nedostatku špeciálnej úpravy je potrebné použiť „analogiae legis“ tzv. absorpčnú úpravu, ktorej podstata spočíva v absorpcii sadzieb, teda prísnejší trest pohlcuje miernejší. Zbiehajúce sa delikty sú tak postihnuté len trestom určeným pre najťažší z nich, čo znamená, že správny orgán posúdi závažnosť deliktov a úhrnný trest uloží podľa sadzby za najzávažnejší z týchto deliktov, závažnosť pritom treba posudzovať predovšetkým s ohľadom na charakter individuálneho objektu deliktu, čiže záujem proti ktorému delikt smeruje a ku ktorému je ochrana právnym predpisom určená. Na základe analógie je teda v danom prípade treba aplikovať pravidlá pre ukladanie úhrnného trestu, t.j. správny orgán uloží za viaceré správne delikty sankciu podľa ustanovení vzťahujúcich sa na delikt najprísnejšie postihnuteľný. Vzhľadom k tomu, že správny poriadok, ktorý je procesným predpisom pre konanie o uložení sankcie za správny delikt podľa zákona o súkromnej bezpečnosti neustanovuje špeciálnu úpravu postupu správneho orgánu pri ukladaní sankcie za viacčinný súbeh, je potrebné postupovať v zmysle „analogiae legis“ podľa ust. § 12 zákona č.
372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, ktorý výklad je v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach a slobodách.
Uvedenou zásadou sa správne orgány pri ukladaní sankcie vôbec nezaoberali, hoci žalobcovi uložili iba jednu pokutu (17.000,- Eur), tak, ako to vyplýva z výrokovej časti prvostupňového rozhodnutia potvrdeného rozhodnutím žalovaného. Predmetná pokuta bola ale určená súčtom pokuty za správny delikt podľa § 91 ods. 1 písm. b) zákona o súkromnej bezpečnosti určenej vo výške 16.000,- Eur a pokuty vo výške 1.000,- Eur za správny delikt podľa § 91 ods. 1 písm. e) zákona o súkromnej bezpečnosti. Ak správny orgán teda bol toho názoru, že žalobca spáchal viacero správnych deliktov, pri ukladaní pokuty za tieto delikty mal uložiť sankciu za správny delikt najprísnejšie postihnuteľný.
Nakoľko došlo pri rozhodovaní správnych orgánov k porušeniu absorpčnej zásady, správne orgány pri ukladaní sankcie žalobcovi porušili de facto aj zásadu ne bes in idem (nie dvakrát o tom istom). Táto zásada bola porušená v tom zmysle, že pri posudzovaní výšky sankcií podľa § 91 ods. 4 zákona o súkromnej bezpečnosti prvostupňový správny orgán odôvodnil jej výšku aj tým, že ,,v danom prípade došlo k porušeniu viacerých povinností.“ V tomto prípade však žalobca už bol danou skutočnosťou sankciovaný, keď správne orgány uložili žalobcovi za porušenie každej zákonnej povinnosti dve sankcie - pokuty. Tieto pokuty prvostupňový správny orgán sčítal a vo výroku rozhodnutia bola uvedená pokuta, ktorá predstavovala súčet oboch pokút. Žalovaný, resp. prvostupňový správny orgán pri ukladaní pokuty za tieto delikty mal uložiť sankciu za správny delikt najprísnejšie postihnuteľný a v tom prípade pri posudzovaní výšky sankcie mohol vziať do úvahy aj tú skutočnosť, že ,,v danom prípade došlo k porušeniu viacerých povinností“ a nebola by správnymi orgánmi porušená zásada ne bis in idem.
Pokuta uložená správnym orgánom pre porušenie zákona má spĺňať represívnu funkciu voči žalobcovi ako aj funkciu individuálnej a generálnej prevencie. Vo sfére žalobcu má uložená pokuta plniť i úlohu výchovnú. Je žiadúce, aby bola citeľná v jeho majetkovej sfére, avšak s ohľadom na jeho majetkové pomery. Výška uloženej sankcie je vecou voľnej úvahy správneho orgánu. Súd by mohol rozhodnutie žalovaného pokiaľ ide o výšku uloženej sankcie zrušiť len v prípade, kedy voľná úvaha, ktorou sa žalovaný riadil pri rozhodnutí o výške sankcie nezodpovedala obsahu spisu, alebo sa priečila zásadami logického myslenia. Takéto pochybenie v tomto konaní a rozhodnutiach žalovaného ako aj prvostupňového orgánu, neboli súdom zistené.
K námietke žalobcu o nesprávnej správnej úvahe žalovaného pri posudzovaní závažnosti protiprávneho konania, keď žalovaný prihliadal aj na súčasnú bezpečnostnú situáciu vo svete a nedávny teroristický útok na Moskovské letisko Domodedovo zo dňa 24.01.2011, súd konštatuje, že táto neobstojí, pretože aj keď žalobca ako prevádzkovateľ letiska je v súlade s ustanoveniami leteckého zákona len jedným z viacerých subjektov zodpovedajúcich za bezpečnosť v leteckej doprave, tak to neznamená, že to žalobcu zbavuje, resp. zmenšuje zodpovednosti za bezpečnostnú situáciu na Letisku M.R.Štefánika Bratislava. Samotný žalobca je pri tejto zodpovednosti jedným z najdôležitejších subjektov a pri tejto zodpovednosti je nesmierne dôležité, aby každý zo zodpovedných subjektov si svoje zákonné povinnosti plnil, tak aby bola zabezpečená čo možno najvyššia miera bezpečnosti na letisku. Súd sa v tomto prípade prikláňa k názoru žalovaného, že zo strany žalobcu je nevyhnutná potreba vysoko špecializovanej a odbornej úrovne ochrany Letiska M.R.Štefánika Bratislava.
S poukazom na vyššie uvedené Krajský súd v Bratislave zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného zo dňa 27.05.2011 z dôvodov uvedených v ustanovení § 250j ods. 2 písm. a/ OSP, keď rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.
V ďalšom konaní žalovaný pristúpi k odstráneniu nedostatkov v právnom posúdení veci, pričom je viazaný právnym názorom súdu (§ 250j ods. 6 OSP).
O náhrade trov konania Krajský súd v Bratislave rozhodol podľa § 250k ods. 1 OSP a priznal žalobcovi náhradu trov konania vo výške 66,- € titulom náhrady súdneho poplatku.
Senát krajského súdu prijal predmetné rozhodnutie pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho
doručenia na Krajský súd v Bratislave, písomne, dvojmo.
Z podania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci
sa týka a čo sleduje a musí byť podpísané a datované (§ 42 ods. 3 O.s.p).
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.)
uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v
čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa
odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.). Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie možno odôvodniť len tým, že:
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.;
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci;
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal
navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností;
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam;
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti
alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205 a/ O.s.p.);
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.