Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4S/63/2009 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1009200529 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 09. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Judita Kokolevská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1009200529.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Judity Kokolevskej a členiek senátu JUDr. Soni Langovej a JUDr. Miloty Tóthovej v právnej veci žalobcu: RENO-obuv SK, spol. s r.o., Einsteinova 18, 851 01 Bratislava, IČO: 35 799 374, právne zastúpeného: BDM Legal, s.r.o. AK so sídlom Tallerova 4, 811 02 Bratislava, proti žalovanému: Slovenská obchodná inšpekcia, Ústredný inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie, so sídlom v Bratislave, Prievozská 32, 827 99 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. SK/0923/99/2008 zo dňa 10.02.2009, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a. Žalobcovi sa náhrada trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Žalobou podanou tunajšiemu súdu dňa 14.04.2009 sa žalobca domáhal, aby súd preskúmal zákonnosť rozhodnutia žalovaného č. SK/0923/99/2008 zo dňa 10.02.2009, ktorým tento zmenil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu - Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Žiline č. P/0544/05/2008 zo dňa 12. novembra 2008, ktorým bola žalobcovi podľa § 24 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane spotrebiteľa“) uložená peňažná pokuta vo výške 25 000 Sk (829,84 €) pre porušenie § 11 ods. 1 cit. zákona tak, že žalobcovi uloženú pokutu znížil na sumu 660 €. Žalobca v žalobe uviedol, že žalovaný mu v zásade nevytýkal, že by spotrebiteľovi neposkytol požadované informácie, ale vytkol mu iba nedostatočnú individualizáciu informácií (rozsah a zrozumiteľnosť) pre daný tovar zakúpený spotrebiteľom. Žalobca poukázal na to, že v súlade s judikatúrou Európskeho súdneho dvora (ďalej len ESD) sa za všeobecne známe skutočnosti považujú také skutočnosti, ktoré môže poznať každý alebo s ktorými je možné sa oboznámiť z verejne dostupných zdrojov. V posudzovanom prípade, t.j. pri predaji obuvi je podľa žalobcu možné vidieť všeobecnú známosť skutočností vo viacerých úrovniach. Po prvé je to schopnosť spotrebiteľa identifikovať a rozlišovať jednotlivé materiály, znalosť ich správnej údržby a tiež vedomosť o správnom použití obuvi vyrobenej z určitého materiálu pri zohľadnení jej vyhotovenia. Po druhé je to schopnosť spotrebiteľa identifikovať príslušný materiál a účel použitia zakúpenej obuvi na písomnom návode žalobcu, aby si tam mohol prečítať príslušné pokyny ohľadne údržby a odporúčaného spôsobu používania. Žalobca je presvedčený, že samotné informácie o tom, ako sa majú ošetrovať jednotlivé materiály, z ktorých je obuv vyrobená, ako aj používanie obuvi, sú pre priemerného spotrebiteľa nakupujúceho u žalobcu natoľko známe skutočnosti, že o nich nie je potrebné spotrebiteľa informovať podľa § 11 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa. Žalobca má ďalej za to, že pre priemerného spotrebiteľa nie je problém určiť z daných možností v jeho písomnom návode, ktorý spôsob používania a údržby sa vzťahuje na zakúpenú obuv, lebo sa jedná o všeobecne známe skutočnosti. Podľa žalobcu priemerný spotrebiteľ vie odlíšiť kožu od textílie a plastov a tiež hladkú kožu od velúru. Pri identifikácii použitého materiálu spotrebiteľa okrem iného vedú i piktogramy, ktoré žalobca vo svojom písomnom návode i na obuvi uvádza v súlade s vyhláškou Ministerstva hospodárstva SR č. 84/2008 Z.z. o označovaní materiálov použitých v hlavných častiach obuvi. Podobne žalobca má za to, že pre priemerného spotrebiteľa nie je problém rozlíšiť účel použitia obuvi. Priemerný spotrebiteľ vie na základe vlastného posúdenia materiálu a vyhotovenia obuvi a podporne po prečítaní písomného letáku zhodnotiť vhodný spôsob jej použitia. Žalobca namietal, že správne orgány požadujú v rozhodnutiach, aby žalobca vo svojom písomnom návode vyznačoval informácie, ktoré sú priemernému spotrebiteľovi známe. Vzhľadom na vyššie uvedené, žalobca je toho názoru, že nie je v zmysle § 11 ods. 3 zákona o ochrane spotrebiteľa povinný takéto vyznačovanie vykonávať a teda rozhodnutia správnych orgánov sú založené na nesprávnom právnom posúdení veci. Ďalej rozviedol svoju úvahu o informačnej povinnosti predávajúceho pri spôsobe nákupu obuvi zvolenom spotrebiteľom podľa zákona č. 40/1964 Zb. o občianskom zákonníku. V tejto súvislosti dospel k záveru, že pokiaľ spotrebiteľ pri nákupe nekonzultuje s predajcom, potom v zmysle citovaného zákonníku akceptoval kúpu topánok v bežnej kvalite, použiteľných na bežné účely. Priemernému spotrebiteľovi je údržba takéhoto tovaru známa, resp. má možnosť si v písomnom návode žalobcu pomocou piktogramov uvedených v obuvi nájsť príslušné pokyny na údržbu použitých materiálov. Preto je toho názoru, že vyznačovanie príslušných informácií v návode sú z tohto pohľadu nadbytočné. Pokiaľ sa žalovaný s vyznačovaním príslušných informácií v návode stretol, potom to podľa žalobcu znamená, že sa jedná o obchodnú praktiku, ktorú zvolil predajca za účelom odlíšenia sa alebo z donútenia pre neprehľadnosť množstva typov materiálov a kategórií účelov použitia obuvi v jeho sortimente. Žalobca vytýkal správnym orgánom, že tieto nie sú oprávnené plošne vyžadovať od podnikateľov aplikáciu obchodných praktík, ktoré sa im zdajú byť vhodné, pričom nie sú právnymi predpismi stanovené ako povinné. Požiadavku žalovaného žalobca považuje za právne nepodloženú a diskriminačnú už aj preto, že nemá vedomosť o tom, že požadovaný postup by žalovaný (Slovenská obchodná inšpekcia, ďalej len "SOI") efektívne realizoval aj u samoobslužných predajcov v iných hypermarketoch. Poukázal taktiež na praktiky iných členských štátov v EÚ, pričom uviedol, že ustanovenia § 11 a § 18 sú vnútroštátnymi technickými pravidlami zavedenými v Slovenskej republike. V iných štátoch, v ktorých svoju obuv predáva sa tiež nevyžaduje v písomných návodoch vyznačenie typu materiálu a druh obuvi. Má za to, že požiadavka správnych orgánov je na mieste tam, kde návody obsahujú väčšie množstvo druhov materiálov alebo určení vhodného spôsobu použitia. Keďže žalobca požiadavku žalovaného považuje za šikanóznu, žiada jeho rozhodnutie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe uviedol, že sa s námietkami žalobcu riadne vysporiadal vo svojich rozhodnutiach, na ktoré plne poukázal. Žalovaný má za to, že správne zistil skutkový stav a vyhodnotil právny záver v tom zmysle, že žalobca porušil uvedený správny predpis a za to mu uložil pokutu v súlade s ust. § 24 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, ktorú upravil tak, aby bola primeraná k zistenému porušeniu zákona a rozsahu dopadu na spotrebiteľa. Uviedol, že požiadavka na rozlišovanie jednotlivých materiálov z ktorých je vyrobená obuv, na znalosť správnej údržby a tiež na vedomosť o správnom použití obuvi vyrobenej z určitého materiálu je namieste skôr u špecialistu v danom obore, ako u bežných spotrebiteľov. Každodenné používanie obuvi spotrebiteľom ešte neznamená, že ju vie aj správne používať na konkrétny účel a rovnako aj správne ošetriť, preto neobstojí tvrdenie, že takýto spotrebiteľ nepotrebuje zo strany predávajúceho akékoľvek iné podrobnejšie informácie. Žalovaný poukázal na to, že častým dôvodom zamietnutia reklamácie spotrebiteľa na vady obuvi je práve to, že vada vznikla bežným, či nadmerným opotrebovaním výrobku, za čo predávajúci nezodpovedá. Práve nedostatočnou informáciou spotrebiteľa o účele použitia obuvi, je tento vystavený väčšiemu riziku, že bude obuv nesprávne používať, čím si spôsobí sám jej poškodenie a následné zamietnutie reklamácie pre nevhodné používanie obuvi o ktorej skutočnosti však nebol riadne predávajúcim informovaný. Žalovaný námietku o diskriminácii žalobcu má za ničím nepodloženú, pretože činnosť a výsledky zistení prvostupňového správneho orgánu (SOI) ako všeobecného orgánu trhového dozoru preukazuje aj informovaním verejnosti na www.soi.sk. a táto sa dotýka predajcov obuvi všeobecne. V súvislosti s výhradou žalobcu, že SOI nerešpektuje zásady vzájomného uznávania a spôsobu poskytovania informácii k výrobkom (obuvi) v rámci Európskeho spoločenstva žalovaný poukázal na čl. 28, 29 a 153 (1) Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva (ďalej len Zmluva), v zmysle ktorých na podporu záujmov spotrebiteľov a zabezpečenie vysokej úrovne ochrany spotrebiteľov prispieva spoločenstvo k ochrane zdravia, bezpečnosti a hospodárskych záujmov spotrebiteľov ako aj k podporovaniu ich práva na informácie, na vzdelávanie a na združovanie na ochranu ich záujmov. Preto zotrval na svojom zásadnom stanovisku, že údaje o spôsobe údržby a účele použitia obuvi nepatria medzi všeobecne známe skutočnosti, predávajúci je o nich povinný spotrebiteľa informovať a to priamo vo vzťahu k predávanému výrobku. S poukazom na uvedené navrhol, aby súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, ďalej len "OSP"), ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe odvolania žalobcu vydal dňa 19.04.2012 uznesenie sp. zn. 8Sžo/38/2011, ktorým prvostupňový rozsudok tunajšieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení predmetného rozhodnutia uviedol, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa nie je zrejmé, akými úvahami sa súd riadil pri utváraní záveru o skutkovom stave, prečo nepovažoval za dôvodnú právnu argumentáciu žalobcu v žalobe a prečo považuje námietky žalobcu za neopodstatnené. Z toho dôvodu je nutné považovať rozsudok súdu prvého stupňa za nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov, nedávajúci dostatočné záruky pre to, že nebol vydaný spôsobom porušujúcim ústavne zaručené právo na spravodlivý proces. Na základe uvedených dôvodov súd nariadil nové pojednávanie vo veci. Podľa ust. § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, teda najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách citovaného ustanovenia § 244 ods. 1 OSP súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotno-právnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia. Úlohou súdu v prejednávanej veci bolo preskúmať zákonnosť rozhodnutia žalovaného č. SK/0923/99/2008 zo dňa 10. februára 2009, ktorým tento zmenil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu - Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Žiline č. P/0544/05/2008 zo dňa 12. novembra 2008, ktorým bola žalobcovi podľa § 24 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa uložená peňažná pokuta vo výške 25 000 Sk (829,84 €) pre porušenie § 11 ods. 1 cit. zákona tak, že žalobcovi uloženú pokutu znížil na sumu 660 €. Súd z obsahu administratívneho spisu zistil, že inšpektori Slovenskej obchodnej inšpekcie Žilina dňa 03.09.2008 (zrejme malo byť správne datované dňa 03.10.2008) vykonali v predajni RENO - obuv prístavba TESCO, Martin kontrolu so zameraním najmä na dodržiavanie ustanovení zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Pri kontrole zistili, že v predajni v priamej ponuke pre spotrebiteľa je 88 druhov obuvi v celkovej hodnote 1.681.440,- Sk, ku ktorým boli k dispozícii písomné letáky s uvedením spôsobu používania a údržby všetkých druhov ponúkaných druhov obuvi bez špecifikácie, ktoré z uvedených údajov sa vzťahujú na zakúpenú obuv. Súd zistil, že na predmetných letákoch je uvedená ohľadom ošetrovania obuvi nasledovná informácia "Pri ošetrovaní obuvi sa riaďte nasledujúcimi zásadami: hladká kožená obuv, velúrová obuv, plastová obuv, textilná obuv, spoločenská obuv, obuv pre voľný čas, športová obuv“. Ďalej sú tam uvedené všeobecné informácie o spôsobe ošetrovania toho ktorého druhu a na záver sú uvedené rady, ktorých dodržiavanie predĺži životnosť zakúpenej obuvi. Zo samotného letáku nevyplýva, ktorá z uvedených informácií sa týka konkrétne zakúpenej obuvi. Inšpektori SOI uvedené preverili aj v pozícii spotrebiteľa nákupom pánskej obuvi, počas ktorej neboli informovaní o konkrétnom spôsobe ošetrovania a účelu použitia zakúpenej obuvi. Kontrolným záznamom spolu s Opatrením na mieste bola oboznámená aj vedúca predajne pani S. R.. Riaditeľka Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie v Žiline podľa § 18 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní listom oznámila kontrolovanej právnickej osobe RENO-obuv SK, s.r.o., Eisteinova 18, 851 01 Bratislava, IČO: 35 799 374, že proti nej začína správne konanie o uložení pokuty podľa zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a to na základe kontrolného zistenia zo dňa 03.10.2008 v predajni Obuv RENO, Prístavba HM TESCO, Martin. Kontrolovaná osoba - žalobca sa k vykonanej kontrole vyjadril dňa 21.10.2008, žiadal o prehodnotenie stanoviska z dôvodov, že podľa neho spotrebiteľ je informovaný uvádzaným letákom, ktorý spolu s piktogramom uvedeným v obuvi vie spotrebiteľ bez problémov aplikovať pri užívaní a ošetrovaní obuvi. Rozhodnutím Slovenskej obchodnej inšpekcie, Inšpektorát v Žiline z 12.11.2008 bola žalobcovi podľa § 24 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa uložená pokuta v sume 25.000,- Sk. V odôvodnení rozhodnutia je uvedené, že žalobca porušil ustanovenie § 11 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa. Konkrétne sa žalobcovi vyčíta, že dňa 3.10.2008 v menovanej predajni bolo pri kontrole zistené, že spotrebitelia pri kúpe obuvi síce mali k dispozícii písomné letáky s uvedením všetkých druhov ponúkaných a odpredávaných druhov obuvi, spolu so spôsobom používania a údržby všetkých druhov obuvi, ale chýbala informácia u konkrétnych druhov obuvi o spôsobe ich používania a údržby aspoň "podtrhnutím druhu obuvi, zakrúžkovaním, alebo inou notorickou známou formou - napr. textilná obuv alebo spoločenská a to z toho dôvodu, aby spotrebiteľ vedel, ktorý z ponúkaných údajov sa na ním zakúpenú obuv vzťahuje. Informácie, ktoré ponúka predávajúci nie sú konkrétne, obsahujú údaje o spôsobe údržby a ošetrenia všetkých druhov obuvi.". Proti rozhodnutiu o uložení pokuty podal žalobca odvolanie. Uviedol, že spôsob používania obuvi je pre spotrebiteľa jasný už na prvý pohľad, pretože to vyplýva z povahy výrobku a čo sa týka ošetrovania obuvi toto je zistiteľné z piktogramov vysvetlených v priloženom letáku a z materiálového zloženia obuvi, takže priemerný spotrebiteľ sa vie orientovať v spôsobe ošetrovania a údržby obuvi. Poukázal tiež na to, že povinnosti vyplývajúce z §§ 11, 12 a 13 zákona o ochrane spotrebiteľa sú všeobecne platné pre všetky druhy tovarov a preto umožňujú rôzne pohľady pri aplikácii na jednotlivé druhy tovarov. Žiadal správny orgán o prehodnotenie právneho názoru na vec. Slovenská obchodná inšpekcia Ústredný inšpektorát v Bratislave rozhodnutím zo dňa 10.02.2009 napadnuté rozhodnutie vo výrokovej časti zmenila v časti výšky pokuty z 25.000,- Sk na 660,- EUR a vo zvyšku ho potvrdila (čo v danom prípade konkrétne vyplýva až z odôvodnenia rozhodnutia a nie priamo z výroku). Odvolací správny orgán sa stotožnil s právnym názorom správneho orgánu a výšku pokuty zmenil z dôvodu primeranosti ku zisteným skutočnostiam, čo riadne zdôvodnil. Podľa ustanovenia § 1 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa, tento zákon upravuje práva spotrebiteľov a povinnosti výrobcov, predávajúcich, dovozcov a dodávateľov, pôsobnosť orgánov verejnej správy v oblasti ochrany spotrebiteľa, postavenie právnických osôb založených alebo zriadených na ochranu spotrebiteľa (ďalej len "združenie"). Podľa ustanovenia § 11 ods. 1 predávajúci je povinný pri predaji informovať spotrebiteľa o vlastnostiach predávaného výrobku alebo charaktere poskytovanej služby, o spôsobe použitia, montáže a údržby výrobku a o nebezpečenstve, ktoré vyplýva z jeho nesprávneho použitia, montáže alebo údržby, o podmienkach uchovávania a skladovania, ako aj o riziku súvisiacom s poskytovanou službou. Ak je to potrebné s ohľadom na povahu výrobku, spôsob a dobu jeho používania, je predávajúci povinný zabezpečiť, aby tieto informácie zrozumiteľne obsahoval aj priložený písomný návod. Podľa odseku 2 ak výrobca alebo dovozca nevstupuje do priameho vzťahu s predávajúcim, sú povinní pravdivo a úplne informovať o vlastnostiach výrobku dodávateľa. Dodávateľ je povinný pravdivo a úplne informovať o vlastnostiach výrobku predávajúceho. Informácie, ktoré výrobca, dovozca alebo dodávateľ musia poskytnúť, zahŕňajú a) úplný opis rizika, ktoré výrobok predstavuje, vrátane rizika výrobku používaného na výkon služby, b) všetky informácie dôležité pre používanie výrobku, c) opatrenia, ktoré je potrebné prijať na zabránenie vzniku rizika pre spotrebiteľa pri používaní výrobku. Podľa odseku 3 povinností uvedených v odseku 1 sa nemôže predávajúci zbaviť tvrdením, že mu potrebné alebo správne informácie neposkytol výrobca, dovozca alebo dodávateľ; to neplatí, ak ide o všeobecne známe skutočnosti. Podľa ustanovenia § 24 ods. 1, ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa za porušenie povinností ustanovených týmto zákonom alebo právnymi aktmi Európskych spoločenstiev v oblasti ochrany spotrebiteľa uloží orgán dozoru výrobcovi, predávajúcemu, dovozcovi alebo dodávateľovi alebo osobe uvedenej v § 26 pokutu do 2.000.000,--Sk (66.387,84 EUR); za opakované porušenie povinnosti počas 12 mesiacov uloží pokutu do 5.000.000,--Sk (165.969,59 EUR). Pri určení výšky pokuty sa prihliada najmä na charakter protiprávneho konania, závažnosť porušenia povinnosti, spôsob a následky porušenia povinnosti. V konaní pred súdom bolo potrebné skúmať, či žalobca svojím konaním naplnil skutkovú podstatu správneho deliktu v zmysle § 24 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa porušením informačných povinností, ktoré tento zákon v § 11 ods. 1 predávajúcemu ukladá a napokon vyriešiť právnu otázku, či v prejednávanej veci nejde o výnimku z tejto povinnosti predávajúceho pri poskytovaní údajov o všeobecne známych skutočnostiach. Rozsah inštruktážnej povinnosti vyplývajúcej z ustanovenia § 11 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa a jej limity stanovené v § 11 ods. 3 veta za bodkočiarkou citovaného zákona je treba vykladať s ohľadom na konkrétne okolnosti jednotlivého prípadu, najmä povahy toho ktorého výrobku. Je pritom treba aplikovať princíp proporcionality, t.j. klásť na predajcu iba požiadavky rozumné, primerané okolnostiam a nie požiadavky neprimerané. To platí i pre posúdenie otázky, o akých rizikách vyplývajúcich z nesprávneho použitia alebo údržby výrobku je predávajúci povinný spotrebiteľa poučiť. Ide o riziko objektívne známe, reálne a predvídateľné. Na druhej strane povinnosť sa nevzťahuje na skutočnosti (riziká) zrejmé a všeobecne známe. Je teda treba hľadať primeranú rovnováhu medzi ochranou spotrebiteľa na jednej strane a reálnymi možnosťami predávajúceho na strane druhej a stanoviť racionálnu hranicu medzi zodpovednosťou, ktorou možno rozumne zaťažiť predávajúceho, a náhodou (vyššou mocou), ktorá už musí zaťažovať poškodeného. Ustanovenie § 11 ods. 3 veta za bodkočiarkou zákona o ochrane spotrebiteľa poskytuje súdu relatívne široký priestor pre individuálne uváženie; vyložiť kľúčový pojem "všeobecne známe skutočnosti", nemožno spravidla celkom abstraktne a úplne, resp. objektívne verifikovateľne (porov. uznesenie Ústavního soudu České republiky zo dňa 11. 9. 2008, sp. zn. III.ÚS 79/08). Inými slovami citované ustanovenie patrí k právnym normám s relatívne neurčitou (abstraktnou) hypotézou, t.j. k takým právnym normám, ktorých hypotéza nie je stanovená priamo právnym predpisom, a ktoré tak prenechávajú súdu, aby podľa svojho uváženia v každom jednotlivom prípade vymedzil sám hypotézu právnej normy zo širokého, vopred neobmedzeného okruhu okolností. V takom prípade súd môže prehodnocovať individuálne uváženie správnych orgánov, iba ak je zjavne neprimerané. Zjavná neprimeranosť uváženia správnych orgánov sa v prejednávanej veci nepreukázala. V prípade žalobcu išlo v zmysle § 11 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa o povinnosť informovať spotrebiteľa o spôsobe použitia a údržby jednotlivých druhov obuvi, konkrétne bolo žalobcovi zo strany inšpekčných orgánov vytýkané to, že písomné letáky, ktoré boli k dispozícii k jednotlivým druhom obuvi neobsahovali špecifikáciu údajov o spôsobe používania a údržby danej konkrétnej zakúpenej obuvi. Uvedené informácie neboli poskytnuté ani ústnou formou. Žalobca zastával stanovisko, že v tomto prípade sa jedná o všeobecné známe skutočnosti, preto sa zákonná povinnosť vyplývajúca z ust. § 11 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľ na neho nemôže vzťahovať. Svoju obhajobu podoprel žalobca aj rozhodnutiami ESD, podľa ktorej sa za všeobecne známe skutočnosti považujú také skutočnosti, ktoré môže poznať každý alebo s ktorými je možné sa oboznámiť z verejne dostupných zdrojov. Žalobca argumentoval aj definíciou priemerného spotrebiteľa vyplývajúcej z rozsudkov ESD č. C-210/96 Tusky, č. C-220/98 Estée Lauder Cosmetics a č. C-99/01 Linhart, podľa ktorých priemerným spotrebiteľom sa rozumie spotrebiteľ daného tovaru, ktorý je v rozumnej miere dobre informovaný, vnímavý a obozretný, pri zohľadnení sociálnych, kultúrnych a jazykových faktoroch. Súd je toho názoru, že priemernému spotrebiteľovi je známe, že obuv je potrebné ošetrovať, taktiež je si vedomý, že obuv vyžaduje určitú starostlivosť, pričom ovláda jej základné pravidlá a tiež pozná základy používania obuvi. Má tiež znalosti o tom, že existujú rôzne druhy obuvi a teda aj rôzne materiály, z ktorých je obuv vyrobená. To sú podľa názoru súdu všeobecne známe skutočnosti, ktoré v oblasti použitia a údržby obuvi pozná priemerný spotrebiteľ. Priemerný spotrebiteľ však nevie správne zvoliť konkrétny spôsob údržby a používania pre daný druh obuvi, ktorý si zakúpil vzhľadom na to, že existuje viacero spôsobov údržby a použitia obuvi podľa toho z akého materiálu je vyrobená a na aký účel je daná obuv určená. Súd preto zastáva stanovisko, že informácie o spôsobe údržby a účele použitia obuvi nepatria medzi všeobecne známe skutočnosti v zmysle ust. § 11 ods. 3 zákona o ochrane spotrebiteľa aj so zreteľom na výkladov pojmov ,,všeobecne známa skutočnosť“ a ,,priemerný spotrebiteľ“ podľa judikatúry ESD. O tom, aký konkrétny správny spôsob používania a údržby zvoliť pri jednotlivých druhoch obuvi by mal byť preto spotrebiteľ informovaný predajcom v zmysle zákona o ochrane spotrebiteľa, aby nedošlo nesprávnym používaním a zanedbaním údržby k potencionálnemu poškodeniu obuvi. Žalobca sa nemôže zbaviť tejto povinnosti tým, že ku všetkým druhom obuvi priloží rovnaký všeobecne informujúci leták, ktorý poučuje spotrebiteľa o tom, že existujú 4 spôsoby ošetrovania v závislosti od materiálu použitého na výrobu obuvi a členenie obuvi na 3 druhy v závislosti od účelu jej použitia, pričom tieto informácie nie sú indivividualizované ku konkrétnemu druhu topánok (zakrúžkovaním, vyznačením atď.). Spotrebiteľ nie je schopný úplne jednoznačne určiť, ktorá z viacerých možností nachádzajúcich sa v priloženom letáku, sa presne vzťahuje na jeho zakúpenú obuv. Z označenia ponúkanej obuvi piktogramami nie je možné vyvodiť spôsob používania a údržby uvedený v letáku. Rovnako žalobca nemôže tvrdiť, že ako predajca obuvi predáva len jeden druh obuvi, a preto predmetný písomný leták, totožný pri každej zakúpenej obuvi, je postačujúci na informovanie kupujúceho v zmysle zákona o ochrane spotrebiteľa. Žalobca nemôže stavať bežného spotrebiteľa do pozície, že dokáže bez problémov rozlišovať jednotlivé materiály z ktorých je obuv vyrobená, má dostačujúce vedomosti o správnej údržbe a použití obuvi vyrobenej z určitého materiálu. Súd nesúhlasí s názorom žalobcu, že priemerní spotrebitelia vedia odlíšiť kožu od textílie a plastov a tiež hladkú kožu od velúru, keďže pre mnoho bežných spotrebiteľov môže byť problémom aj poznať význam slova ,,velúr“. Nakoľko existuje niekoľko druhov obuvi, ktoré sú vyrobené z rozličných materiálov, je potrebné poskytnúť spotrebiteľovi zákonom požadované informácie (spôsob údržby a použitia výrobku) viažuce sa ku konkrétnemu druhu topánok, čo si žalobca písomnou ani ústnou formou nesplnil a naplnil tak skutkovú podstatu správneho deliktu v zmysle § 24 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa porušením informačných povinností. V tomto prípade tu nie je aplikovateľná výnimka podľa § 11 ods. 3 zákona o ochrane spotrebiteľa. Súd považuje skutkový stav zistený v správnom konaní za objektívny a úplný. Prvostupňový tak aj druhostupňový orgán v rámci správneho konania náležite zistili, že žalobca ponúkal v predajni pre spotrebiteľa 88 druhov obuvi v celkovej hodnote 1.681.440,- Sk, ku ktorým boli k dispozícii písomné letáky s uvedením spôsobu používania a údržby všetkých druhov ponúkaných druhov obuvi bez špecifikácie, ktoré z uvedených údajov sa vzťahujú na zakúpenú obuv. Rozhodnutie Ústredného inšpektorátu Českej obchodnej inšpekcie predložené žalobcom súd nepovažuje za dôkaz, ktorý by spochybnil závery žalovaného. V predmetnom rozhodnutí výrobok, na ktorý sa vzťahovala informačná povinnosť o spôsobe údržby a použitia výrobku, resp. výnimka z tejto povinnosti (všeobecne známe skutočnosti) bola peňaženka. Obuv na rozdiel od peňaženiek vyžaduje vyššiu mieru starostlivosti a u obuvi je nepochybne dôležitejšie poznať spôsob používania a údržby na rozdiel od peňaženky, nakoľko pri obuvi je väčšie riziko, že pri nesprávnom používaní, resp. starostlivosti môže dochádzať k jej poškodeniu, preto súd nepovažuje toto rozhodnutie za relevantné k žalobcovmu prípadu týkajúceho sa úplne iného výrobku. Informovanie spotrebiteľov o parametroch zakúpeného výrobku v rozsahu vyžadovanom zákonom o ochrane spotrebiteľa nevytvára prekážku slobodného pohybu tovaru na vnútornom trhu EÚ. Ochrana spotrebiteľa je v tomto prípade potrebná, nakoľko sa tu nejedná o všeobecne známe skutočnosti. Zároveň je tu splnená aj podmienka primeranosti v súlade s čl. 36 Zmluvy o fungovaní EÚ. Európska únia dôsledne dbá o ochranu spotrebiteľa s dôrazom aj na dôkladné presadzovanie ich práva na informácie. V tomto prípade sú na predávajúceho kladené iba požiadavky rozumné, primerané okolnostiam a ktoré sú v súlade so Zmluvou o fungovaní EÚ, a preto tu nemôže dochádzať k prekážkam slobodného pohybu tovaru tak ako to prezentuje žalobca. Na námietku žalobcu, že žalovaný nepodniká efektívne kroky u iných predajcov obuvi, ktorí podľa žalobcu taktiež neposkytujú informácie v zmysle zákona o ochrane spotrebiteľa, súd považuje za potrebné uviesť, že ak žalobca má o takýchto prípadoch vedomosť, má možnosť sa obrátiť na Slovenskú obchodnú inšpekciu ako všeobecný orgán trhového dozoru za účelom preverenia uvedených tvrdení. Súd sa rovnako nestotožnil s námietkou žalobcu týkajúcou sa neprimeranej výšky uloženej pokuty. Výška uloženej pokuty je vecou úvahy správneho orgánu a súd iba skúma, či toto uváženie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom (§ 245 ods. 2 OSP), či je v súlade s pravidlami logického myslenia, a či podklady pre takýto úsudok boli zistené úplne a riadnym procesným postupom. Z uvedeného hľadiska rozhodnutiu žalovaného (a ani rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu) nemožno nič vytknúť. Žalovaný dokonca znížil pokutu na výšku 660 Eur vzhľadom na charakter konania a spôsobu porušenia zákonnej povinnosti. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný podrobne vysvetlil, na základe ktorých skutočností dospel k záveru o potrebe uložiť sankciu v predmetnej výške. Týmito skutočnosťami sú charakter informácií, pri ktorých si žalobca nesplnil svoju zákonnú povinnosť, celková hodnota výrobkov, u ktorých boli zistené nedostatky, ktorá činí 1 681 440,- Sk, ako aj zistený rozsah porušených povinností, keďže nedostatky boli zistené u 88 druhov výrobkov. Uvedené závery sú logické a majú svoj základ v riadne a úplne zistenom skutkovom stave. Z tohto dôvodu súd považuje zmenenú výšku pokuty za primeranú, pričom charakter protiprávneho konania, závažnosť porušenia povinnosti, spôsob a následky porušenia povinnosti v zmysle § 24 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa bolo riadne zdôvodnené. Krajský súd v Bratislave s poukazom na závery uvedené vyššie považoval námietky žalobcu uvedené v žalobe proti rozhodnutiu žalovaného za nedôvodné, a preto žalobu podľa § 250j ods. 1 OSP v celom rozsahu zamietol. Žalobca bol v konaní neúspešný, preto mu súd náhradu trov konania nepriznal podľa § 250k ods. 1 OSP. Senát krajského súdu prijal predmetné rozhodnutie pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Krajský súd v Bratislave, písomne, dvojmo. Z podania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje a musí byť podpísané a datované (§ 42 ods. 3 O.s.p). V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.). Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.; b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205 a/ O.s.p.); f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.