Text rozhodnutia
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
NÁLEZ Ústavného súdu Slovenskej republiky V mene Slovenskej republiky II. ÚS 37/2026-34 Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára (sudca spravodajca) a sudcov Petra Straku a Ľuboša Szigetiho v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , zastúpeného JUDr. Ivanom Jánošíkom, advokátom, Klincová 35, Bratislava, proti uzneseniu Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Svk/19/2024 z 26. júna 2025 takto rozhodol: 1. Uznesením Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Svk/19/2024 z 26. júna 2025 b o l o p o r u š e n é základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 2. Uznesenie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Svk/19/2024 z 26. júna 2025 z r u š u j e a v e c v r a c i a Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 3. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý nahradiť sťažovateľovi trovy konania 949,17 eur a zaplatiť ich právnemu zástupcovi sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. 4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e . Odôvodnenie: I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa, skutkový stav veci a argumentácia sťažovateľa 1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 7. októbra 2025 domáha vyslovenia porušenia základných práv na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na kontradiktórne súdne konanie podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Správneho súdu Bratislava č. k. BA-4Sa/18/2022-55 zo 16. januára 2024 a uznesením najvyššieho správneho súdu sp. zn. 1Svk/19/2024 z 26. júna 2025. Sťažovateľ navrhuje napadnuté uznesenia zrušiť, vrátiť vec správnemu súdu alebo najvyššiemu správnemu súdu na ďalšie konanie a priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom. 2. Sťažovateľ bol žalobcom v správnom súdnom konaní vedenom proti žalovanému Zboru väzenskej a justičnej stráže, generálnemu riaditeľstvu, proti inému zásahu orgánu verejnej správy. 3. Správnu žalobu sťažovateľa správny súd napadnutým uznesením odmietol podľa § 98 ods. 1 písm. d) Správneho súdneho poriadku ako oneskorene podanú, návrh sťažovateľa na iniciovanie konania pred ústavným súdom zamietol a žalovanému nepriznal právo na náhradu trov konania. 4. Proti uzneseniu správneho súdu sťažovateľ podal kasačnú sťažnosť, ktorú najvyšší správny súd zamietol a účastníkom konania nepriznal nárok na náhradu trov kasačného konania. 5. Sťažovateľ vedie sťažnostnú argumentáciu v dvoch líniách. Pred vlastnou argumentáciou k porušeniu ním namietaných práv prednáša skutkové okolnosti tvrdeného nezákonného iného zásahu orgánu verejnej moci, ku ktorému malo dôjsť 12. novembra 2021, 16. novembra 2021, 1. decembra 2021, 16. decembra 2021, 3. januára 2022, 19. januára 2022, 2. februára 2022, keď sa sťažovateľ dostavil na Okresný súd Topoľčany na účel vykonania dohľadu probačného úradníka, nariadeného na základe uznesenia Krajského súdu v Trnave sp. zn. 5Tpo/301/2021 z 11. novembra 2021. Po vstupe do priestorov Okresného súdu Topoľčany bol službukonajúcimi príslušníkmi Zboru väzenskej a justičnej stráže (ďalej aj „ZVJS“) vyzvaný na prekrytie horných dýchacích ciest (vzhľadom na vyhlášku Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky č. 262/2021), čo sťažovateľ odmietol, o čom boli spísané úradné záznamy. Sťažovateľ poukazuje na ním tvrdené prekročenie právomocí príslušníkov ZVJS. 6. Na základe uvedeného prokurátorka Okresnej prokuratúry Piešťany podala návrh na opätovné vzatie sťažovateľa do väzby, po ktorého podaní bol sťažovateľ listom probačného úradníka z 2. februára 2022 predvolaný na ďalšie stretnutie na účel probačného dohľadu na 16. február 2022. Dňa 7. februára 2022 vydal sudca Okresného súdu Piešťany príkaz na zatknutie sťažovateľa, preto k uskutočneniu plánovaného stretnutia 16. februára 2022 nedošlo, keďže 8. februára 2022 bol sťažovateľ vzatý do väzby. 7. K odmietnutiu správnej žaloby pre oneskorenosť sťažovateľ uvádza, že na správny súd sa obrátil z dôvodu, že hrozilo opakovanie zásahu príslušníkov ZVJS [poukazuje na § 252 ods. 1 Správneho súdneho poriadku (ďalej aj „SSP“), z ktorého vyvodzuje tri alternatívy žaloby: a) zásah trvá, b) následky zásahu trvajú, c) hrozí opakovanie zásahu]. Odmieta tvrdenie správneho súdu v odôvodnení uznesenia, že sám žalobca označil za začiatok iného zásahu 12. január 2021 (deň prvého znemožnenia vstupu do budovy Okresného súdu Topoľčany bez rúška) a poukazuje na bod 25 žaloby (ktorá však netvorí prílohu ústavnej sťažnosti). Poukázal na to, že posledný (opakovaný) zásah žalovaného do práv sťažovateľa bol 2. februára 2022 a hrozilo jeho ďalšie opakovanie (po prepustení z väzby nadriadeným súdom). Žaloba bola podaná v zákonom stanovenej lehote 4. februára 2022. Poukazuje na to, že proti jednotlivým zásahom (zabránenie vstupu do budovy súdu v jednotlivých dňoch) sa mohol brániť viacerými žalobami, avšak rozhodol sa uplatniť svoje právo na súdnu ochranu po poslednom (avšak potenciálne opakovaním hroziacom)
2
zásahu žalovaného 2. februára 2022. V ústavnej sťažnosti vymedzuje subjektívnu lehotu pre podanie žaloby vo vzťahu k jednotlivým zásahom a vyvodzuje záver o včasnosti podania správnej žaloby. Zásahy žalovaného boli v jednotlivých dňoch samostatné, posudzujú sa izolovane. Sťažovateľ uvádza, že sa najvyšší správny súd nevysporiadal ani s jedným z ním prezentovaných rozhodnutí najvyšších súdnych autorít k otázke lehoty na podanie správnej žaloby. 8. V druhej argumentačnej línii sťažovateľ namieta porušenie kontradiktórnosti konania, resp. princípu rovnosti zbraní postupom správneho súdu, ktorý mu vyjadrenie žalovaného k žalobe doručil až súčasne s uznesením správneho súdu, ktorým rozhodol o odmietnutí žaloby. Uvedeným postupom mu neumožnil vyjadriť sa replikou. Sťažovateľ sa nestotožňuje ani s argumentáciou najvyššieho správneho súdu v tejto otázke, a to aj poukazom na judikatúru najvyšších súdnych autorít. II. Vyjadrenie najvyššieho správneho súdu, zúčastnenej osoby a replika sťažovateľa 9. Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 37/2026-16 z 28. januára 2026 prijal ústavnú sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie v časti porušenia základných práv na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Svk/19/2024 z 26. júna 2025 a vo zvyšnej časti ústavnú sťažnosť odmietol. Vyzval predsedu najvyššieho správneho súdu a Generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej stráže ako zúčastnenú osobu (ďalej len „zúčastnená osoba“) na vyjadrenie sa k vecnej stránke ústavnej sťažnosti. 10. Na výzvu ústavného súdu zúčastnená osoba reagovala podaním č. k. GR ZVJS-01705/12/20262 zo 17. februára 2026, ktorá uvádza, že tvrdenia sťažovateľa považuje za nedôvodné, sťažovateľ mal umožnený plný prístup k súdu. Zo spisu podľa jej tvrdení nevyplýva, že by sťažovateľovi bolo odopreté právo vyjadriť sa k rozhodujúcim skutočnostiam alebo dôkazom. Napadnuté uznesenie podľa jej názoru obsahuje zrozumiteľné, preskúmateľné a ústavne akceptovateľné odôvodnenie. Zdôrazňuje pritom, že ústavný súd nie je ďalšou inštanciou všeobecného súdnictva a neprináleží mu prehodnocovať zákonnosť či správnosť právnych záverov všeobecných súdov, pokiaľ nedošlo k zjavnej arbitrárnosti, resp. porušeniu iných práv. Takáto situácia v predmetnej veci podľa názoru zúčastnenej osoby nenastala. 11. Na výzvu ústavného súdu predseda najvyššieho správneho súdu reagoval podaním sp. zn. KNSS SR/00164/2026 CZ 00681/2026 z 18. februára 2026, ktorý považuje ústavnú sťažnosť za nedôvodnú. V napadnutom uznesení označil najvyšší správny súd účel žaloby podľa § 252 ods. 1 SSP, pričom z preventívneho charakteru tohto procesného úkonu, ako aj jazykového znenia § 256 SSP vyvodil, že okamih začatia plynutia dvojmesačnej lehoty je naviazaný na prvú vedomosť dotknutej osoby o zásahu. Na beh tejto lehoty nemá vplyv, že zásah trvá počas jej plynutia, prípadne aj po jej uplynutí. Poukazuje na vtedajšiu ustálenú rozhodovaciu prax najvyššieho správneho súdu (napr. rozhodnutie sp. zn. 10Sžk 23/2020, č. 4/2022 ZNSS). Sťažovateľ podal žalobu podľa úpravy danej Správnym súdnym poriadkom, ktorý žalobu proti inému zásahu upravil sčasti odlišne od Občianskeho súdneho poriadku, poukazuje na rozdielnosti spočívajúce v odlišnom vymedzení iného zásahu, absencii potreby vyčerpania iných opravných prostriedkov nápravy, odlišne stanovených lehotách na podanie žaloby, možnosti podania nielen negatórnej žaloby 3
pri trvajúcom zásahu, ale i určovacej žaloby pri skončenom zásahu. Naďalej však ostalo zachované počítanie subjektívnej lehoty na podanie žaloby od momentu, keď sa žalobca o inom zásahu dozvedel. Keďže sa sťažovateľ o inom zásahu dozvedel najneskôr pri prvej návšteve Okresného súdu Topoľčany, práve v tomto okamihu mu začala plynúť subjektívna lehota na podanie žaloby. Sťažovateľ žalobu podal po uplynutí subjektívnej lehoty, preto do úvahy prichádzalo len jej odmietnutie. Replika sťažovateľa preto nemohla mať vplyv na rozhodnutie správneho súdu a právny názor sťažovateľa na včasnosť podania správnej žaloby bol zrejmý z jej obsahu, preto nepredloženie vyjadrenia žalovaného sťažovateľovi na zaujatie stanoviska pred vydaním uznesenia o odmietnutí žaloby najvyšší správny súd neposúdil ako porušenie kontradiktórnosti konania. Súčasne oznámil ústavnému súdu, že sa prikláňa k upusteniu od ústneho pojednávania pred ústavným súdom a pripojil spis sp. zn. 1Svk/19/2024. 12. Sťažovateľ v replike doručenej ústavnému súdu 30. marca 2026 zotrval na podanej ústavnej sťažnosti a v nej uvedenej argumentácii. III. Posúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti 13. Podstata námietok sťažovateľa spočíva v ústavnej neakceptovateľnosti právnych záverov najvyššieho správneho súdu a napokon aj správneho súdu, o oneskorenosti podania žaloby proti inému zásahu orgánu verejnej správy. Sťažovateľ argumentuje, že žalobu podal včas, keď ju podal v lehote 2 mesiacov od posledného iného zásahu. Argumentom sťažovateľa oponuje najvyšší správny súd, keď zastáva názor, podľa ktorého sa sťažovateľ o inom zásahu dozvedel najneskôr pri prvej návšteve Okresného súdu Topoľčany, v tomto okamihu mu začala plynúť subjektívna lehota na podanie žaloby, preto žalobu podal oneskorene. 14. Ústavný súd zdôrazňuje, že vo veci sťažovateľa je stredobodom pozornosti právo sťažovateľa na prístup k súdu. Pritom meritórnemu prieskumu a autoritatívnemu rozhodnutiu o podanej správnej žalobe bránil právny názor správneho súdu (aprobovaný najvyšším správnym súdom) o zmeškaní lehoty na podanie správnej žaloby. 15. Podľa § 252 SSP (1) Žalobca sa môže žalobou domáhať ochrany pred iným zásahom orgánu verejnej správy, ak takýto zásah alebo jeho následky trvajú alebo ak hrozí jeho opakovanie. (2) Žalobca sa môže žalobou domáhať aj určenia nezákonnosti už skončeného iného zásahu orgánu verejnej správy, ak počas jeho trvania nebolo možné podať žalobu podľa odseku 1 a rozhodnutie správneho súdu je dôležité na náhradu škody alebo inú ochranu práv žalobcu. 16. Podľa § 256 SSP žaloba proti inému zásahu musí byť podaná v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa osoba dotknutá iným zásahom orgánu verejnej správy o ňom dozvedela, najneskôr do dvoch rokov odo dňa vykonania iného zásahu orgánom verejnej správy. 17. Iný zásah orgánu verejnej správy predstavuje faktickú činnosť orgánu verejnej správy, pri ktorej neprebehlo žiadne formalizované administratívne konanie a je výsledkom okamžitého uplatnenia oprávnenia orgánu verejnej správy v rozpore so zákonom, a teda aj s ústavným imperatívom čl. 2 ods. 2 ústavy. Zásahom dotknuté fyzické osoby a právnické osoby v mnohých prípadoch podľa povahy faktického zásahu nemajú k dispozícii inú právnu ochranu, alebo je táto značne limitovaná 4
(námietky v zápisnici o úkone, sťažnosť a pod.). Subsidiarita súdnej ochrany proti nezákonnému zásahu je preto v porovnaní s ochranou proti nezákonnému rozhodnutiu alebo nečinnosťou dôvodne oslabená aj úpravou Správneho súdneho poriadku (nevyžaduje vyčerpanie iných prostriedkov nápravy). Dotknutá fyzická osoba a právnická osoba sa teda zásahovou žalobou uchádza o súdnu ochranu ako „prvú pomoc“ pred nezákonne uplatňovanou verejnou mocou, čomu by mala zodpovedať aj miera formalizmu a prísnosti posudzovania prípustnosti žaloby na strane správneho súdu (II. ÚS 549/2025). 18. V intenciách skutkových okolností konania pred správnymi súdmi, iniciovaného žalobou sťažovateľa proti inému zásahu orgánu verejnej moci, za podstatné ústavný súd považuje, že sťažovateľ sa o poskytnutie súdnej ochrany na správnom súde uchádzal v lehote na podanie správnej žaloby zachovanej po inom zásahu orgánu verejnej správy realizovanom 2. februára 2022. Preto ak žaloba bola podaná včas s ohľadom na tento (posledný) zásah, nemožno ústavne akceptovateľným spôsobom dospieť k ústavne udržateľnému záveru o oneskorenosti podania správnej žaloby vo vzťahu k tomuto inému, samostatnému zásahu orgánu verejnej správy. Úlohou všeobecných súdov je potom v konaní ustriehnuť, či sa sťažovateľ uchádza o poskytnutie súdnej ochrany len vo vzťahu k tomuto poslednému zásahu, alebo aj k zásahom predchádzajúcim, prioritne poukazujúc na opakovaný charakter zásahu, a súdnu ochranu poskytnúť len vo vzťahu k včas uplatnenej požiadavke sťažovateľa na súdnu ochranu. Obiter dictum ústavný súd dodáva, že ak by aj zásah realizovaný voči sťažovateľovi bol trvajúceho charakteru, ako evokuje posúdenie realizované všeobecnými súdmi v odôvodnení napadnutého uznesenia, závery najvyššieho správneho súdu, a napokon aj správneho súdu, by neboli ústavne akceptovateľné, keďže ústavný súd už skôr (II. ÚS 549/2025) konštatoval, a to práve v kontexte trvajúceho zásahu orgánu verejnej správy, potrebu prijatia takého výkladu právnych noriem, ktoré sú pre žalobcov priaznivejšie a zabezpečia prístup k súdu a realizáciu práva na súdnu ochranu. 19. Vzhľadom na už uvedené preto nemožno prisvedčiť tvrdeniu najvyššieho správneho súdu o dôvodnosti a správnosti odmietnutia správnej žaloby, ak si najvyšší správny súd (a predtým správny súd) za základ pre svoje rozhodnutie zjavne nesprávne zobral deň prvého iného zásahu ako deň začatia plynutia subjektívnej lehoty na podanie správnej žaloby voči zásahu realizovanému 2. februára 2022. Jednotlivé zásahy realizované voči sťažovateľovi sú pritom samostatnými zásahmi. Najvyšší správny súd vzhľadom na uvedené svojím rozhodnutím obmedzil prístup sťažovateľa k súdu a zasiahol do jeho práva na súdnu ochranu v správnom súdnictve. IV. Trovy konania 20. Podľa § 73 ods. 3 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania. 21. Ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov konania pred ústavným súdom z titulu právneho zastúpenia advokátom podľa § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách 5
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov pozostávajúcu z odmeny advokáta za dva úkony právnej služby. Za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2025 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie ústavnej sťažnosti) patrí odmena 371 eur za jeden úkon a režijný paušál 14,84 eur za každý úkon. Za repliku sťažovateľa ústavný súd sťažovateľovi náhradu trov konania nepriznal, keďže išlo o jednoduchý, stručný úkon prezentujúci zotrvávajúce stanovisko sťažovateľa na podanej ústavnej sťažnosti. Keďže právny zástupca sťažovateľa je platiteľom DPH, suma priznaných trov sa zvyšuje o DPH v sadzbe 23 %, t. j. 177,49 eur. Ústavný súd tak v súhrne priznal náhradu trov konania 949,17 eur s DPH (bod 3 výroku nálezu). 22. Priznanú náhradu trov konania je najvyšší správny súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 Civilného sporového poriadku) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia. 23. Toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia poslednému z účastníkov (§ 70 ods. 1 zákona o ústavnom súde). P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 31. augusta 2026 Peter Molnár predseda senátu
6