Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave 2S/84/2025 0725101780 26. 08. 2026 JUDr. Jeannette Hajdinová ECLI:SK:SpSBA:2026:0725101780.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jeannette Hajdinovej a členov senátu JUDr. Jozefa Timeka a JUDr. Zuzany Širokej, v právnej veci žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXXX/XX, XXX XX D., právne zastúpená: BURDA LEGAL s.r.o., so sídlom Rudnícka 8, 831 06 Bratislava - mestská časť Rača, IČO: 46 530 894, proti žalovanému: Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, so sídlom Krížna 44, 812 72 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BA2-2025/065671-005 zo dňa 28. októbra 2025, takto rozhodol: I. Správny súd v Bratislave rozhodnutie žalovaného Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Bratislava č. p. PPZ-HCP-BA2-2025/065671-005 zo dňa 28. októbra 2025 a rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Dunajská Streda č. p. PPZ-HCP-BA8-1968-025/2025-PC zo dňa 4. júna 2025 z r u š u j e a v e c v r a c i a orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie. II. Žalobkyni voči žalovanému priznáva právo na úplnú náhradu trov konania. odôvodnenie: I. Priebeh administratívneho konania 1. Žalovaný rozhodnutím č. p. PPZ-HCP-BA2-2025/065671-005 zo dňa 28. októbra 2025 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) zamietol odvolanie žalobkyne a potvrdil rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Dunajská Streda (ďalej len „prvostupňový orgán“) č. p. PPZHCP-BA8-1968-025/2025-PC zo dňa 4. júna 2025 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým prvostupňový orgán podľa § 48 ods. 2 písm. c) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) zrušil trvalý pobyt na päť rokov na území Slovenskej republiky štátnemu príslušníkovi Ruskej federácie, ktorým je žalobkyňa. 2. Dôvodom zrušenia trvalého pobytu na päť rokov na území Slovenskej republiky bola skutočnosť, že bol dostatočne preukázaný a naplnený dôvod pre zrušenie takéhoto trvalého pobytu podľa § 50 ods. 1 písm. a) s poukazom na § 48 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, nakoľko podnikateľská činnosť žalobkyne nebola prínosom pre hospodárske záujmy Slovenskej republiky. 3. Žalobkyni bol dňa 10. januára 2019 udelený trvalý pobyt na päť rokov na území Slovenskej republiky s platnosťou do 10. januára 2024 podľa § 43 ods. 1 písm. e) zákona o pobyte cudzincov na základe stanoviska Ministerstva financií Slovenskej republiky (ďalej len „MF SR“) č. MF/012512/201 8-2B zo dňa 1. októbra 2018 (ďalej len „stanovisko MF SR“), v ktorom bolo uvedené, že podnikateľská činnosť žalobkyne, ako konateľky spoločnosti D1 Leasing (49), s.r.o., so sídlom Diaľničná cesta 22B, 903 01 Senec, IČO: 48 299 936 (ďalej len „D1 Leasing (49), s.r.o.“) je v záujme Slovenskej republiky. Dňa 8.
marca 2023 podala žalobkyňa na príslušnom správnom orgáne žiadosť o udelenie trvalého pobytu na neobmedzený čas na území Slovenskej republiky podľa § 46 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov. 4. Dňa 28. júna 2023 zaslal prvostupňový orgán žiadosť č. PPZ-HCP-BA8-2023/01 8633-013-PC na Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky (ďalej len „MH SR“) o zaujatie stanoviska, či podnikateľská činnosť žalobkyne bude prínosom pre hospodárske záujmy Slovenskej republiky, a to podľa § 32 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“) s poukazom na § 33 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov. Dňa 21. augusta 2023 bolo prvostupňovému orgánu doručené stanovisko MH SR č. 143761/2023-3120-354143 zo dňa 28. júla 2023, v ktorom bolo uvedené, že MH SR posúdilo, že podnikateľská činnosť žalobkyne nebude prínosom pre hospodárske záujmy Slovenskej republiky. 5. Správny orgán zaslal dňa 21. augusta 2023 žalobkyni podľa § 33 ods. 2 správneho poriadku výzvu na vyjadrenie č. PPZ HCP-BA8-6906-001/2023-PC, nakoľko zistil skutočnosti, ktoré boli dôvodom na zrušenie trvalého pobytu na päť rokov na území Slovenskej republiky. Žalobkyňa bola zároveň poučená o tom, že sa môže vyjadriť v lehote piatich dní od jej doručenia. Predmetná výzva bola žalobkyni doručená dňa 30. augusta 2023. Dňa 18. septembra 2023 bolo prvostupňovému orgánu doručené vyjadrenie žalobkyne, v ktorom namietala, že tvrdenie správneho orgánu je založené na jedinom dokumente, t. j. na stanovisku MH SR č. 143761/2023-3120-354143 zo dňa 28. júla 2023, čo neodôvodňuje zrušenie trvalého pobytu žalobkyni na päť rokov podľa § 50 ods. 1 písm. a) s poukazom na § 48 ods. 2 písm. c) zákona o pobyte cudzincov. Po vyhodnotení listinných podkladov a dôkazov považoval prvostupňový orgán zrušenie trvalého pobytu žalobkyne na päť rokov z dôvodov podľa § 50 ods. 1 písm. a) s poukazom na § 48 ods. 2 písm. c) zákona o pobyte cudzincov za opodstatnené. Prvostupňový orgán vydal dňa 16. novembra 2023 rozhodnutie č. PPZ-FICP-BA8-6906-005/2023-PC o zrušení trvalého pobytu na päť rokov na území Slovenskej republiky podľa § 50 ods. 1 písm. a) s poukazom na § 48 ods. 2 písm. c) zákona o pobyte cudzincov. 6. Voči uvedenému rozhodnutiu podala žalobkyňa odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný tak, že dňa 3. mája 2024 vydal rozhodnutie č. PPZ-HCP-BA2-2024/017243-004, ktorým potvrdil rozhodnutie prvostupňového orgánu č. PPZ-HCP-BA8-6906-005/2023-PC zo dňa 16. novembra 2023, o zrušení trvalého pobytu žalobkyni na päť rokov na území Slovenskej republiky. 7. Následne žalobkyňa podala voči týmto rozhodnutiam správnu žalobu. Dňa 16. januára 2025 bol žalovanému doručený rozsudok Správneho súdu v Bratislave (ďalej len „správny súd“) sp. zn. 7S/4/2024 zo dňa 13. novembra 2024 (ďalej len „rozsudok správneho súdu“), ktorý rozhodnutie žalovaného č. PPZHCP-BA2-2024/017243-004 zo dňa 3. mája 2024 ako aj rozhodnutie prvostupňového orgánu č. PPZHCP-BA8-6906-005/2023-PC zo dňa 16. novembra 2023 zrušil a vec vrátil prvostupňovému orgánu na ďalšie konanie. 8. Správny súd v rozsudku konštatoval, že z obsahu rozhodnutia prvostupňového orgánu, ako aj žalovaného bolo zrejmé, že vychádzali len zo stanoviska MH SR č. 143761/2023-3120-354143 zo dňa 28. júla 2023. Po oboznámení sa s predmetným stanoviskom MH SR správny súd vyhodnotil, že táto listina neobsahovala žiadne vecné odôvodnenie konštatovania, že podnikateľská činnosť žalobkyne nebude prínosom pre hospodárske záujmy Slovenskej republiky. Z jej obsahu nebolo možné zistiť, z akých informácii MH SR vychádzalo a na základe akých hodnotiacich kritérií dospelo k spomínanému záveru. Keďže stanovisko neobsahovalo žiadnu zrozumiteľnú, logickú a presvedčivú argumentáciu či preskúmateľnú správnu úvahu, bolo potrebné ho považovať za arbitrárne a nepreskúmateľné. V tejto súvislosti správny súd ďalej uviedol, že prvostupňový orgán ani žalovaný nevzhliadli dôvod na spochybňovanie informácie získanej MH SR, či potrebu jej hlbšej analýzy. Správny súd v závere rozsudku nariadil príslušným orgánom zistiť presne a úplne skutočný stav veci, a za tým účelom si obstarať potrebné podklady (vyžiadať si vyjadrenie od príslušného orgánu na základe podkladov viažucich sa k podnikaniu žalobkyne), ktoré budú relevantné pre následné posúdenie otázky, či trvalý pobyt žalobkyne na území Slovenskej republiky je aj naďalej v záujme Slovenskej republiky, a následne, či existujú dôvody na zrušenie jej trvalého pobytu na území Slovenskej republiky. Zároveň správny súd považoval za potrebné sa dostatočným spôsobom vysporiadať aj s posúdením vplyvu rozhodnutia v súvislosti so zásahom do súkromného a rodinného života žalobkyne. V rámci zásady voľného hodnotenia dôkazov bolo potrebné posúdiť dôkazy svedčiace tak v prospech, ako aj neprospech
žalobkyne, pričom analýzu svojej úvahy pri voľnom hodnotení dôkazov príslušné orgány mali riadne odôvodniť. 9. Prvostupňový orgán si následne dňa 21. februára 2025 prostredníctvom informačného systému OVERSI preveril, či spoločnosť D1 Leasing (49), s.r.o., nemá nedoplatky po splatnosti na poistnom na verejné zdravotné poistenie, sociálne poistenie, daňový úrad a colný úrad. Výsledkom overenia bolo, že k dátumu overenia stavu Sociálna poisťovňa neevidovala tento subjekt v registri zamestnávateľov alebo v registri poistencov starobného dôchodkového sporenia. Z uvedeného dôvodu prvostupňový orgán dňa 21. februára 2025 zaslal Sociálnej poisťovni dožiadanie č. PPZ-HCP-BA8-2025/020283-004 o poskytnutie informácie, či spoločnosť D1 Leasing (49), s.r.o., v ktorej je žalobkyňa konateľkou, má evidované nedoplatky po splatnosti, a či uvedená spoločnosť zamestnáva zamestnancov, a ak áno v akom počte. Prvostupňový orgán ďalej dňa 21. februára 2025 prostredníctvom portálu finstat.sk preveril hospodárenie spoločnosti D1 Leasing (49), s.r.o., v roku 2023, kde boli uvedené informácie, že sa spoločnosť v roku 2023 dostala do straty 3936,- eur a tržby jej narástli na 7200,- eur, čo podľa smernice MH SR č. 1/2020 zo dňa 6. júla 2020 pre posudzovanie prínosu podnikateľskej činnosti pre hospodárske záujmy Slovenskej republiky (ďalej len „smernica MH SR“) znamenalo, že podnikateľská činnosť žalobkyne nie je v záujme Slovenskej republiky. Dňa 26. februára 2025 bola doručená odpoveď zo Sociálnej poisťovne č. XXXXX-XX/XXXX-XX, v ktorej bolo skonštatované, že spoločnosť D1 Leasing (49), s.r.o., nie je ani nebola vedená v evidencii Sociálnej poisťovne ako platiteľ poistného podľa § 128 ods. 8 až ods. 11 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov. Z uvedeného prvostupňový orgán vyvodil jednoznačný záver, že spoločnosť D1 Leasing (49), s.r.o., nikdy nezamestnávala žiadnych zamestnancov. Dňa 3. marca 2025 zaslal prvostupňový orgán na základe záväzného právneho názoru správneho súdu na MH SR žiadosť č. PPZ-HCP-BA8-2025/020283-007 o zaujatie stanoviska, či podnikateľská činnosť žalobkyne bude prínosom pre hospodárske záujmy Slovenskej republiky. 10. Dňa 7. apríla 2025 bolo prvostupňovému orgánu doručené stanovisko MH SR č. 23182/2025-3214-17609 zo dňa 20. marca 2025 (ďalej len „stanovisko MH SR“), v ktorom bolo uvedené, že MH SR postupuje v zmysle zákona o pobyte cudzincov a v zmysle interných hodnotiacich postupov ustanovených v konsolidovanom znení smernice MH SR, na základe ktorých posudzuje prínos štátneho príslušníka tretej krajiny pre hospodárstvo Slovenskej republiky. V čl. 5 ods. 2 smernice MH SR sú uvedené hodnotiace kritéria pre určenie rozsahu podnikateľskej činnosti subjektu, a to počet zamestnancov, výška obratu, výška uhradenej dane. Pri hodnotení podnikateľskej činnosti D1 Leasing (49), s.r.o., MH SR vychádzalo z verejne dostupných databáz finančných a obchodných informácií (FinStat a Transparex), pričom bolo zistené, že spoločnosť D1 Leasing (49), s.r.o., nedosiahla minimálne určené kritériá podľa smernice MH SR. Na základe uvedeného bolo MH SR toho názoru, že neboli splnené minimálne podmienky podľa kritérií smernice MH SR, aby podnikateľská činnosť žalobkyne bola v záujme Slovenskej republiky. 11. Dňa 17. marca 2025 zaslal prvostupňový orgán žalobkyni výzvu č. PPZ-HCP-BA8-1968-020/2025PC na doloženie dokladov, a to v zmysle rozsudku správneho súdu. Prvostupňový orgán pritom poukázal na informáciu zo žiadosti o udelenie trvalého pobytu na päť rokov. Prvostupňový orgán na základe uvedeného vyzval žalobkyňu najmä na doloženie rodného listu dieťaťa, ktorým sa mal jednoznačne preukázať príbuzenský vzťah žalobkyne s dieťaťom. Dňa 7. júla 2025 bol prvostupňovému orgánu doložený rodný list dieťaťa, ktorý preukazuje, že žalobkyňa je matkou dieťaťa: E. F. G., narodeného v Moskve dňa 29. septembra 2008. 12. Prvostupňový orgán následne zaslal žalobkyni dňa 11. apríla 2025 výzvu na vyjadrenie č. PPZHCP-BA8-1968-023/2025-PC podľa § 33 ods. 2 správneho poriadku, nakoľko zistil skutočnosti, ktoré boli dôvodom na zrušenie trvalého pobytu na päť rokov na území Slovenskej republiky. Žalobkyňa bola zároveň poučená o tom, že sa môže vyjadriť do siedmich dní od jej doručenia. Predmetná výzva bola žalobkyni doručená dňa 13. mája 2025. 13. Dňa 29. mája 2025 bolo na prvostupňový orgán doručené vyjadrenie žalobkyne, v ktorom namietala, že prvostupňový orgán postupoval v rozpore s rozsudkom správneho súdu, keď namiesto náležitého zistenia skutkového stavu len adresoval opätovnú žiadosť MH SR, pričom k žiadosti na MH SR zo dňa 3. marca 2025 nepripojil žiadne podklady viažuce sa k podnikaniu žalobkyne, ale len predošlé nesúhlasné stanovisko MH SR a rozsudok správneho súdu. Prvostupňový orgán mal podľa jej názoru priložiť k
žiadosti o stanovisko MH SR podklady viažuce sa k podnikaniu žalobkyne, ako aj predošlé súhlasné stanovisko MF SR. Žalobkyňa ďalej namietala, že MH SR sa vo svojom stanovisku odvolávalo výhradne na verejne dostupné finančné databázy. 14. Prvostupňový orgán sa dôsledne zoberal vyjadrením žalobkyne a konštatoval, že postupoval výlučne podľa rozsudku správneho súdu, pričom zastal názor, že presne a úplne zistil skutočný stav veci ohľadom podnikateľskej činnosti žalobkyne. Prvostupňový orgán sa počas rozhodovania zaoberal aj tým, či nebudú porušené práva žalobkyne ohľadne rešpektovania súkromného a rodinného života, ktoré jej vyplývajú z Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), ako aj či nebudú porušené jej práva, ktoré sú garantované čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Prvostupňový orgán vyjadril názor, že zrušenie trvalého pobytu nemožno považovať za závažný zásah do súkromného a rodinného života žalobkyne, keďže žalobkyňa má na území Slovenskej republiky manžela, s ktorým rovnako prebieha správne konanie vo veci zrušenia trvalého pobytu na päť rokov na území Slovenskej republiky, a mladistvého syna, ktorý má udelený trvalý pobyt na neobmedzený čas na území Slovenskej republiky. V prípade, ak dôjde k zrušeniu trvalého pobytu na päť rokov na území Slovenskej republiky žalobkyne a jej manželovi, obaja sa môžu vrátiť do domovskej krajiny, nakoľko európske zatýkacie rozkazy na oboch boli vymazané a ich spoločný mladistvý syn môže naďalej zotrvať na území Slovenskej republiky ako študent strednej školy, ktorú navštevuje. 15. Po vyhodnotení listinných podkladov a dôkazov považoval prvostupňový orgán zrušenie trvalého pobytu na päť rokov žalobkyne z dôvodov podľa § 50 ods. 1 písm. a) s poukazom na § 48 ods. 2 písm. c) zákona o pobyte cudzincov za opodstatnené. Prvostupňový orgán vydal dňa 4. júna 2025 prvostupňové rozhodnutie o zrušení trvalého pobytu na päť rokov na území Slovenskej republiky. 16. Žalobkyňa podala voči prvostupňovému rozhodnutiu odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný tak, že napadnutým rozhodnutím odvolanie zamietol a potvrdil prvostupňové rozhodnutie. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol, že sa stotožnil s názorom prvostupňového orgánu a jeho rozhodnutie považoval za zákonné, dostatočne jasné, zrozumiteľné a presvedčivo zdôvodnené. 17. Žalobkyňa v odvolaní poukázala na to, že prvostupňový orgán v rozpore s rozsudkom správneho súdu nezabezpečil žiadne podklady k podnikateľskej činnosti žalobkyne, pričom k žiadosti adresovanej MH SR pripojil len predošlé nesúhlasné stanovisko MH SR a predmetný rozsudok správneho súdu. Prvostupňový orgán tak v rozpore s rozsudkom správneho súdu nezabezpečil a na MH SR nepredložil žiadne podklady týkajúce sa podnikateľskej činnosti spoločnosti D1 Leasing (49), s.r.o., v ktorej je žalobkyňa konateľkou. Žalobkyňa ďalej vytýkala nedostatočné zistenie skutkového stavu veci a nesprávne skutkové závery. Záverom žalobkyňa poukázala na selektívnosť prístupu prvostupňového orgánu k jej osobe, vzhľadom na skutočnosť, že v rámci projektu Centra kooperačných služieb bol v období od roku 2017 na podklade súhlasných stanovísk MF SR udelený trvalý pobyt v Slovenskej republike celkom 55 žiadateľom, pričom žiadnemu (s výnimkou žalobkyne) nebol trvalý pobyt v Slovenskej republike na päť rokov ani zrušený a ani nebolo o zrušení trvalého pobytu začaté konanie. 18. V súvislosti s námietkami žalobkyne žalovaný v napadnutom rozhodnutí skonštatoval, že preskúmal prvostupňové rozhodnutie v celom rozsahu podľa § 59 ods. 1 správneho poriadku, ako aj zákonnosť a vecnú správnosť prvostupňového rozhodnutia po stránke právnej, ako aj skutkovej. Po preskúmaní prvostupňového rozhodnutia a administratívneho spisu žalovaný zistil, že dôvodom vydania rozhodnutia o zrušení trvalého pobytu na päť rokov na území Slovenskej republiky bola skutočnosť, že podľa § 48 ods. 2 písm. c) zákona o pobyte cudzincov štátny príslušník tretej krajiny nesplnil podmienky na udelenie trvalého pobytu. Zároveň podľa § 50 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov prvostupňový orgán zistil skutočnosti, ktoré boli dôvodom na zrušenie trvalého pobytu. 19. Prvostupňový orgán podľa žalovaného postupoval v ďalšom konaní v zmysle rozsudku správneho súdu, ktorý bol pre neho záväzný. Žalovaný dal do pozornosti aj § 6 zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov, podľa ktorého je MH SR ústredným orgánom štátnej správy, okrem iného aj pre podporu malého a stredného podnikania, stratégiu tvorby podnikateľského prostredia a podporu podnikateľského prostredia a pre vnútorný a zahraničný obchod. Z uvedeného vyplývalo, že MH SR má oprávnenie posudzovať dopad vykonávania podnikateľskej činnosti jednotlivých subjektov pre hospodárstvo Slovenskej republiky. Na základe uvedeného bolo vyjadrenie MH SR dostatočným podkladom pre správnu úvahu prvostupňového
orgánu. MH SR disponovalo podkladmi a informáciami získanými z vlastného šetrenia vo veci posúdenia prínosu podnikania žalobkyne pre hospodárske záujmy Slovenskej republiky. Spôsob, akým MH SR spracovalo výstupy bolo len v kompetencii MH SR a nie je možné, aby iný orgán určoval rozsah alebo formu jeho stanoviska, alebo stanovil kritériá na posudzovanie žiadosti. V stanovisku MH SR bolo jasne a zrozumiteľne vysvetlené, akým spôsobom MH SR hodnotilo podstatné údaje o hospodárení spoločnosti, v ktorej je žalobkyňa konateľkou, s použitím právnych predpisov aktuálnych a platných na území Slovenskej republiky. 20. Keďže žalobkyňa nežiadala o prechodný pobyt na účel podnikania podľa § 22 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, nebola posudzovaná ako podnikateľ. Žalobkyňa žiadala o trvalý pobyt na päť rokov podľa § 43 ods. 1 písm. e) zákona o pobyte cudzincov a z toho dôvodu neboli zasielané žiadne podklady na MH SR za účelom ich posúdenia. V tomto prípade bola posudzovaná podnikateľská činnosť žalobkyne v súvislosti so záujmami Slovenskej republiky. Podľa názoru žalovaného malo MH SR k dispozícii všetky podstatné písomnosti potrebné na posúdenie podnikateľskej činnosti žalobkyne. Podľa žalovaného prvostupňový orgán postupoval v zmysle rozsudku správneho súdu, keď si zaobstaral potrebné dokumenty a doklady, ktoré tvorili podklad pre vydanie prvostupňového rozhodnutia. Za týmto účelom bolo oslovené vecne príslušné MH SR, spoločnosť D1 Leasing (49), s.r.o., bola preverená prostredníctvom portálu OVERSI či má alebo nemá nedoplatky a bola tiež zaslaná žiadosť o súčinnosť Sociálnej poisťovni. Výsledkom bolo, že spoločnosť D1 Leasing (49), s.r.o., nemala žiadne nedoplatky, avšak ani nezamestnávala žiadnych zamestnancov. Žalovaný nepoprel, že v minulosti bol žalobkyni udelený trvalý pobyt na obdobie piatich rokov na území Slovenskej republiky, a to na základe súhlasného stanoviska MF SR, keďže v tom čase bola podnikateľská činnosť žalobkyne v záujme Slovenskej republiky. Uvedené však už s odstupom času neplatilo, keďže spoločnosť D1 Leasing (49), s.r.o., nevykazovala také výsledky hospodárenia, aby bola z objektívnych dôvodov považovaná za prínosnú pre hospodárstvo Slovenskej republiky. Spoločnosť D1 Leasing (49), s.r.o., nesplnila kritériá a podmienky pre vydanie súhlasného stanoviska MH SR, že podnikateľská činnosť žalobkyne je aj naďalej v záujme Slovenskej republiky. Žalovaný taktiež poukázal na vyjadrenie žalobkyne, že s manželom majú na Slovensku založenú firmu, ale z podnikateľskej činnosti momentálne príjem nemajú a žijú z úspor na osobnom účte. Žalovaný v tomto kontexte skonštatoval, že pri podnikateľskej činnosti spoločnosti D1 Leasing (49), s.r.o., ktorá nemala žiaden zisk zo svojho podnikania, platila minimálne daňové odvody a neponúkala žiadne pracovné miesta, nemohol byť prijatý záver, že jej činnosť je v záujme Slovenskej republiky. 21. Záverom žalovaný uviedol, že každé správne konanie je individuálne. Zároveň sa u každého účastníka konania posudzuje množstvo premenných a zistené skutočnosti môžu viesť v prospech, resp. v neprospech toho ktorého účastníka konania. II. Správna žaloba 22. Včas podanou žalobou sa žalobkyňa domáhala zrušenia rozhodnutia žalovaného ako aj prvostupňového rozhodnutia a vrátenia veci prvostupňovému orgánu na ďalšie konanie. 23. Žalobkyňa uviedla, že prvostupňový orgán postupoval v rozpore s rozsudkom správneho súdu, keď namiesto náležitého zistenia skutkového stavu, obratom po vrátení spisu na ďalšie konanie, adresoval opätovnú žiadosť MH SR, pričom k žiadosti nepripojil žiadne podklady viažuce sa k podnikaniu žalobkyne. Prvostupňový orgán pritom bol zaviazaný „postupovať v naznačenom smere, zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za týmto účelom obstarať potrebné podklady (vyžiadať si vyjadrenia od príslušného orgánu na základe podkladov viažucich sa k podnikaniu žalobcu), ktoré budú relevantné pre následné posúdenie otázky, či trvalý pobyt žalobcu na území Slovenskej republiky je aj naďalej v záujme Slovenskej republiky a následne, či existujú dôvody na zrušenie jeho trvalého pobytu na území Slovenskej republiky.“ Argumentáciu, že stanovisko MF SR bolo už zaslané MH SR v predošlej žiadosti zo dňa 28. júna 2023, a teda MH SR malo k dispozícii všetky podstatné písomnosti pri posudzovaní podnikateľskej činnosti žalobkyne, považuje žalobkyňa za absurdnú. 24. Stanovisko MH SR podnikateľskú činnosť spoločnosti D1 Leasing (49), s.r.o. hodnotilo samostatne a izolovane, t. j. nie v kontexte projektu Centra kooperačných služieb. Žalobkyňa skonštatovala, že takéto stanovisko nemôže byť pre rozhodovanie v konaní o zrušení trvalého pobytu relevantné a nemôže tvoriť podklad pre rozhodnutie vo veci. MH SR sa vo svojom stanovisku žiadnym spôsobom nevysporiadalo
s predošlým kladným stanoviskom MF SR a ani so skutočnosťou, že spoločnosť D1 Leasing (49), s.r.o., vykonáva svoju podnikateľskú činnosť v jeho intenciách. 25. Žalobkyňa ďalej podotkla, že v potvrdení Úradu podpredsedu vlády Slovenskej republiky pre plán obnovy a znalostnú ekonomiku č. 5220/500/2025/KŠT zo dňa 3. septembra 2025 (ďalej len „potvrdenie úradu“) sa uvádza, že „záujem Slovenskej republiky v súlade s § 43 ods. (1) písm. e) zákona č. 404/2011 Z.z . o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, vyslovený v rámcu projektu „Centra kooperačných služieb“ Ministerstvom financií Slovenskej republiky, na ktorý nadväzuje projekt „Regionálne inovačné a rozvojové centrá“ naďalej trvá a týka sa všetkých štátnych príslušníkov tretej krajiny, u ktorých bolo vyslovené, že pobyt konateľov je v záujme Slovenskej republiky.“ Žalobkyňa má z uvedeného za celkom zjavné, že prvostupňový orgán nesprávne a nedostatočne zistil skutkový stav veci, keďže z uvedených dokumentov vyplýva, že dôvody, pre ktoré MF SR v roku 2018 považovalo udelenie trvalého pobyt na päť rokov v Slovenskej republike v záujme Slovenskej republiky, naďalej trvajú a týkajú sa všetkých štátnych príslušníkov tretej krajiny, u ktorých bolo vyslovené, že pobyt konateľov je v záujme Slovenskej republiky. Individuálna podnikateľská činnosť žiadneho príslušníka tretej krajiny, ktorému bol udelený trvalý pobyt na päť rokov v Slovenskej republike na podklade stanoviska MF SR v rámci projektu Centra kooperačných služieb nedosahovala parametre požadované smernicou MH SR. Za aplikovania rovnakých kritérií by musel byť trvalý pobyt na päť rokov v Slovenskej republike zrušený všetkým účastníkom projektu Centra kooperačných služieb. Navyše žalobkyňa zdôraznila, že pri posudzovaní jej podnikateľskej činnosti príslušným orgánom unikla skutočnosť, že vykonáva v Slovenskej republike podnikateľskú činnosť okrem spoločnosti D1 Leasing (49), s.r.o., tiež prostredníctvom obchodnej spoločnosti Campion Services s. r. o., so sídlom Trnková 4363/12, 903 01 Senec, IČO: 52 520 285 (ďalej len „Campion Services s. r. o.“). 26. Podľa žalobkyne je problémom stanoviska MH SR aj retroaktívna aplikácia smernice MH SR na jej podnikateľskú činnosť v spoločnosti D1 Leasing (49), s.r.o. Smernica MH SR je interným dokumentom MH SR, ktorý nebol a nie je verejne dostupný, pričom nebol pripojený ani k samotnému stanovisku MH SR a ani k výzve na vyjadrenie sa, preto sa k jej obsahu žalobkyňa nemala možnosť kvalifikovane vyjadriť. Smernica MH SR bola prijatá 6. júla 2020, teda v čase, kedy už žalobkyni plynul trvalý pobyt na päť rokov v Slovenskej republike, udelený na podklade kladného stanoviska MF SR. Žalobkyňa sa tak domnieva, že posudzovanie kladne vyhodnotenej podnikateľskej činnosti spoločnosti D1 Leasing (49), s.r.o. v intenciách smernice MH SR je neprípustné, nakoľko je v rozpore so zákazom retroaktivity, a teda v rozpore so základnými princípmi právneho štátu. 27. Žalobkyňa, ako aj jej rodina, majú skutočný záujem v Slovenskej republike žiť a integrovať sa do spoločnosti, podnikať a byť prínosom pre Slovenskú republiku, pričom k naplneniu tohto záujmu aktívne vykonávajú príslušné kroky. Žalobkyňa má za to, že prvostupňový orgán mal pri rozhodovaní o jej veci brať na zreteľ aj záujmy maloletého dieťaťa štátneho príslušníka tretej krajiny, jej osobné a rodinné pomery, ako aj jej finančnú situáciu a dĺžku doterajšieho pobytu. Prvostupňový orgán a ani žalovaný nepostupovali v súlade so zákonom o pobyte cudzincov, nakoľko riadne nezistili skutkový stav vo vzťahu k pobytu rodinných príslušníkov žalobkyne v Slovenskej republike a pri posudzovaní jej žiadosti vôbec neprihliadli na záujmy jej maloletého syna, ktorého práva a právom chránené záujmy boli napadnutým rozhodnutím žalovaného vážne ohrozené. V danom prípade jednoznačne došlo k stretu záujmu súkromného (t. j. záujmu žalobkyne a analogicky k tomu, aj jej rodiny) a záujmu verejného, v nadväznosti na čo, žalobkyňa uvádza, že v prípadoch, keď príslušný správny orgán dospeje k záveru, že došlo k stretu záujmu súkromného so záujmom verejným, musí vo svojom rozhodnutí v prípade, že uprednostní záujem verejný, náležite odôvodniť, prečo došlo k jeho uprednostneniu tak, aby bolo možné jednoznačne z obsahu rozhodnutia posúdiť, či odopretím udelenia povolenia k jej pobytu na území Slovenskej republiky za účelom podnikania, nebolo neprimerane obmedzené, resp. odňaté právo cudzinca podnikať na území Slovenskej republiky, a to v kontexte čl. 8 Dohovoru. III. Vyjadrenie žalovaného 28. Žalovaný sa vyjadril k žalobe písomným podaním zo dňa 9. februára 2026, žalobu považoval za nedôvodnú a žiadal ju zamietnuť. 29. Následne žalovaný uviedol, že prvostupňový orgán preveril spoločnosť D1 Leasing (49), s.r.o. v dostupných informačných systémov OVERSI, konkrétne nedoplatky na daňovom úrade, colnom úrade,
v zdravotných poisťovniach a v neposlednom rade Sociálnej poisťovni. Všetko bolo s negatívnym výsledkom zaevidované pod č. PPZ-HCP-BA8-1968-018/2025-PC zo dňa 5. marca 2025. Ďalej prvostupňový orgán písomnosťou zaevidovanou pod č. PPZ-HCP-BA8-755-020/2025-PC zo dňa 21. februára 2025 oslovil aj Sociálnu poisťovňu, že ak má byť podnikateľská činnosť spoločnosti D1 Leasing (49), s.r.o., v záujme Slovenskej republiky, či vôbec zamestnáva nejakých zamestnancov. Prvostupňovému orgánu však bola doručená odpoveď zo Sociálne poisťovne v znení: „právny subjekt D1 Leasing (49) s.r.o. IČO: 48 299 936 nie je ani nebol vedený v evidencii sociálnej poisťovne ako platiteľ poistného v zmysle § 128 ods. 1 až 3, 8 až 11 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení a § 14 zákona NR SR č. 274/1994 Z. z. o Sociálnej poisťovni v znení neskorších predpisov“. Z uvedeného jasne vyplývalo, že spoločnosť D1 Leasing (49), s.r.o., nikdy nezamestnávala žiadnych zamestnancov. Uvedené bolo zaevidované pod č. PPZ-HCP-BA8-1968-016/2025-PC. Čo sa týka výsledkov hospodárenia spoločnosti D1 Leasing (49), s.r.o., prvostupňový orgán preveril aj rok 2023 z verejne dostupných zdrojov, ktoré by mali vychádzať z daňových priznaní obchodných spoločností a bolo zistené, že celkové výnosy predstavovali 7354,- eur a bola vykázaná strata 3936,- eur. Z uvedeného vyplýva, že podnikateľská činnosť spoločnosti D1 Leasing (49), s.r.o., nie je v záujme Slovenskej republiky, nakoľko neprináša žiadny prospech občanom tejto krajiny, nezamestnáva žiadnych zamestnancov, vykazuje mínusové tržby a platí zanedbateľnú daň z príjmu, prípadne žiadnu. Prvostupňový orgán okrem sporného stanoviska MH SR preveril spoločnosť D1 Leasing (49), s.r.o., aj v dostupných systémoch Policajného zboru Slovenskej republiky. 30. Podľa žalovaného žalobkyňa opomenula uviesť celé znenie stanoviska MH SR, na základe ktorého MH SR posudzovalo podnikateľskú činnosť spoločnosti D1 Leasing (49), s.r.o. Žalovaný je presvedčený o tom, že stanovisko MH SR je zrozumiteľné, jasné a pochopiteľné, tým pádom preskúmateľné. Prvostupňový orgán postupoval výslovne na základe rozsudku správneho súdu, konkrétne podľa bodu 41 odôvodnenia, keď opätovne oslovil MH SR, ktoré je jedinou kompetentnou organizáciou verejnej správy k posudzovaniu podnikateľskej činnosti obchodných spoločností. K opätovnej žiadosti prvostupňový orgán pripojil predošlé stanovisko MH SR, ako aj rozsudok správneho súdu. Žalobkyňa nenamietala postup prvostupňového orgánu s opätovným oslovením MH SR, avšak namietala a napádala len samotné stanovisko MH SR pre jeho nepreskúmateľnosť. Správny súd pritom jasne uviedol, že „úlohou orgánov verejnej správny bude postupovať v naznačenom smere, zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať podklady (vyžiadať si vyjadrenie od príslušného orgánu na základe podkladov viažucich sa k podnikaniu žalobkyne), ktoré budú relevantné pre následné posúdenie otázky, či trvalý pobyt žalobkyne na území Slovenskej republiky je aj naďalej v záujme Slovenskej republiky a následne, či u nej existujú dôvody na zrušenie jej trvalého pobytu na území Slovenskej republiky.“ 31. Žalovaný ďalej skonštatoval, že v roku 2019, keď bol žalobkyni udelený trvalý pobyt na päť rokov na území Slovenskej republiky, neposudzoval podnikateľskú činnosť spoločnosti D1 Leasing (49), s.r.o., nakoľko to nespadalo do jeho právomoci. Riadil sa stanoviskom MF SR a súhlasným stanoviskom Úradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru (ďalej len „ÚHCP PPZ“). Na základe týchto súhlasných stanovísk bol žalobkyni udelený trvalý pobyt na päť rokov na území Slovenskej republiky. Z uvedeného dôvodu žalovaný stále trvá na tom, že nemal a dodnes nemá vedomosť a znalosť o tom, na základe čoho vtedy príslušné MF SR usúdilo, že podnikateľská činnosť spoločnosti D1 Leasing (49), s.r.o., bude v záujme Slovenskej republiky a hlavne z akého dôvodu, resp. čím konkrétne žalobkyňa prispeje k podnikateľskej činnosti spoločnosti D1 Leasing (49), s.r,o., tak, že to bude v záujme Slovenskej republiky. Navyše žalovaný a ani prvostupňový orgán nie sú kompetentnými orgánmi na posudzovanie podnikateľských činností ktorýchkoľvek obchodných spoločností. Túto kompetenciu a právomoc má výučne iba MH SR. V prípade, ak by bol známy dôvod MF SR, na základe ktorého bol žalobkyni udelený trvalý pobyt na päť rokov na území Slovenskej republiky, ani vtedy žalovanému či prvostupňovému orgánu neprislúcha spochybňovať hodnotenie a uváženie podnikateľských činností obchodných spoločností. Z uvedeného dôvodu prvostupňový orgán nepovažoval za dôvodné zaobstarať si odôvodnenie súhlasného stanoviska MF SR. V neposlednom rade podnikateľská činnosť bola posudzovaná v roku 2018 a v tom čase podľa platnej legislatív a interných smerníc MF SR bolo podnikanie žalobkyne vyhodnotené ako podnikateľská činnosť v záujme Slovenskej republiky. Podľa názoru žalovaného sa však nepočítalo s minimálnymi tržbami, mínusovými ziskami a nulovou daňou z príjmu. Taktiež Úrad podpredsedu vlády Slovenskej republiky pre plán obnovy a znalostnú ekonomiku (ďalej len „ÚPV SR“) podľa názoru žalovaného nemá v kompetencii posudzovanie podnikateľskej činnosti obchodných spoločností a žalovaný nemá vedomosť, na základe čoho dospel k tomu, že
vyhodnotil i napriek nesúhlasnému stanovisku kompetentnej organizácie (MH SR), že podnikateľská činnosť spoločnosti D1 Leasing (49), s.r.o., je v záujme Slovenskej republiky. Na základe uvedeného ÚHCP PPZ požiadal vyššie uvedený ÚPV SR o objasnenie, či bolo vydané potvrdenie preukazujúce záujem Slovenskej republiky aj pre žalobkyňu. Dňa 8. januára 2026 bolo doručená odpoveď z ÚPV SR, že potvrdenie preukazujúce záujem Slovenskej republiky pre žalobkyňu nebolo ÚPV SR nikdy vydané. Žalovaný zdôraznil, že pri posudzovaní žiadostí štátnych príslušníkov o ktorýkoľvek druh pobytu sa rozhoduje jednotlivo, pričom sa skúmajú všetky doklady osobitne. 32. Žalobkyňa má na území Slovenskej republiky mladistvého syna (17 rokov), ktorý študuje na súkromnej škole a po opustení územia Slovenskej republiky žalobkyňou s jej manželom môže mladistvý syn zotrvať aj naďalej na území Slovenskej republiky. Žalovaný má z rozhodovacej činnosti vedomosť, že takýmto mladistvým štátnym príslušníkom tretích krajín boli udelené prechodné pobyty na účel štúdia a zdržiavajú sa na území Slovenskej republiky bez rodinných príslušníkov. Mladistvý syn žalobkyne podľa predložených dokladov dovŕši plnoletosť dňa 29. septembra 2026. Žalovaný mal za zrejmé, že trvalý pobyt v záujme Slovenskej republiky by mal byť udelený len štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorého podnikateľská činnosť bude prínosom pre hospodárstvo Slovenskej republiky a jeho prítomnosť je nevyhnutná na dosiahnutie podnikateľských zámerov. Vzhľadom na zistené skutočnosti prvostupňový orgán, ako aj žalovaný, dospeli k záveru, že v danom prípade došlo k stretu súkromného záujmu s verejným záujmom, pričom je dôvodné uprednostniť záujem verejný. Zákon o pobyte cudzincov nedefinuje pojem verejný záujem. Jedná sa o pojem, ktorý platná úprava výslovne obsahovo nevymedzuje, napriek tomu sa najmä v oblasti správneho práva pomerne často používa. Verejný záujem je opakom tzv. súkromného záujmu a z povahy veci je možné odvodiť, že ide o taký záujem, ktorý by bolo možné označiť za všeobecne či verejne prospešný, ktorého nositelia sú síce bližšie neurčení, ale aspoň rámcovo determinovateľní, a to okruhom či spoločenstvom osôb, ako tzv. verejnosť. Tieto záujmy nesmú byť v rozpore s platnými právnymi predpismi, pričom verejné záujmy súvisia s režimom verejného práva, ako i poslaním a úlohami orgánov verejnej moci. V zmysle platnej právnej úpravy na udelenie, či už prechodného pobytu alebo trvalého pobytu na území Slovenskej republiky nie je právny nárok. Automatickým udeľovaním akéhokoľvek pobytu cudzincom po predložení všetkých požadovaných dokumentov by štát stratil možnosť regulovať počty cudzincov na svojom území. Pri posudzovaní žiadosti o udelenie trvalého pobytu v záujme Slovenskej republiky je príslušný správny orgán, ako aj žalovaný, povinný zohľadňovať stanovisko MH SR a takýmto stanoviskom je viazaný. IV. Replika žalobcu a duplika žalovaného 33. V replike zo dňa 27. mája 2026 žalobkyňa uviedla, že zotrváva na podanej správnej žalobe. Ďalej poukázala na skutočnosť, že žalovaný sa žiadnym spôsobom nesnaží interpretovať, argumentačne podporiť alebo vysvetliť stanovisko MH SR. Pokiaľ sú kritériá hodnotenia podnikateľskej činnosti v zmysle smernice MH SR interné, tak ako môže akákoľvek obchodná spoločnosť aktívne plniť kritéria, o ktorých nesmie mať pre ich interný charakter vedomosť. 34. Žiaden správny orgán nemôže nahradiť odôvodnenie svojho rozhodnutia odkazom na stanovisko iného orgánu, bez prezentovania preskúmateľnej správnej úvahy. Z argumentácie žalovaného je pritom zjavné, že žalovaný síce ani netuší, na základe akých kritérií dospelo MF SR v roku 2018 k záveru, že podnikateľská činnosť žalobkyne prostredníctvom spoločnosti D1 Leasing (49), s.r.o., je v záujme Slovenskej republiky, avšak zároveň celkom arbitrárne tvrdí, že tieto neznáme kritériá dnes už nie sú naplnené. Navyše v žalobkyňou predloženom potvrdení ÚPV SR je zrozumiteľne a bez akýchkoľvek pochybností uvedené, že: „záujem Slovenskej republiky v súlade s § 43 ods. (1) písm. e) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, vyslovený v rámcu projektu „Centra kooperačných služieb“ Ministerstvom financií Slovenskej republiky, na ktorý nadväzuje projekt „Regionálne inovačné a rozvojové centrá“ naďalej trvá a týka sa všetkých štátnych príslušníkov tretej krajiny, u ktorých bolo vyslovené, že pobyt konateľov je v záujme Slovenskej republiky.“ Hoci nie je v doloženom potvrdení ÚPV SR výslovne uvedené meno žalobkyne, z kontextu je však zjavné, že sa týka všetkých štátnych príslušníkov tretích krajín zapojených do projektu Centra kooperačných služieb, u ktorých bolo vyslovené, že pobyt konateľov je v záujme Slovenskej republiky, teda sa týka aj žalobkyne. 35. Žalovaný v duplike zo dňa 28. mája 2026 uviedol, že sa plne pridržiava svojho vyjadrenia k správnej žalobe zo dňa 9. februára 2026.
36. Uznesením č. k. 2S/84/2025 zo dňa 9. marca 2026 bol správnej žalobe priznaný odkladný účinok, a to až do právoplatného rozhodnutia súdu vo veci samej. V. Relevantná právna úprava 37. Podľa § 43 ods. 1 písm. e) zákona o pobyte cudzincov policajný útvar udelí trvalý pobyt na päť rokov, ak nie sú dôvody na zamietnutie žiadosti podľa § 48 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ak je to v záujme Slovenskej republiky. 38. Podľa § 46 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov policajný útvar na žiadosť štátneho príslušníka tretej krajiny udelí trvalý pobyt na neobmedzený čas, ak nie sú dôvody na zamietnutie žiadosti podľa § 48 ods. 2, štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý má najmenej štyri roky udelený trvalý pobyt podľa § 43. 39. Podľa § 48 ods. 2 písm. c) zákona o pobyte cudzincov policajný útvar zamietne žiadosť o udelenie trvalého pobytu, ak štátny príslušník tretej krajiny nespĺňa podmienky na udelenie trvalého pobytu 40. Podľa § 50 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov policajný útvar zruší trvalý pobyt, ak zistí skutočnosti, ktoré sú dôvodom na zamietnutie žiadosti o udelenie trvalého pobytu. 41. Podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. 42. Podľa čl. 8 ods. 2 Dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných. 43. Podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života. 44. Podľa § 32 ods. 1 zákona o správnom konaní správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. 45. Podľa § 47 ods. 3 zákona o správnom konaní v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. VI. Pojednávanie 46. Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“), ako súd vecne a miestne príslušný na konanie v predmetnej veci, viazaný rozsahom a dôvodmi podanej žaloby a vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu, preskúmal na pojednávaní konanom dňa 26. augusta 2026 žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného a dospel k záveru, že žaloba bola podaná dôvodne. Správny súd rozhodol na pojednávaní rozsudkom, ktorý vyhlásil postupom podľa ust. § 137 ods. 3 prvá veta zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) v prítomnosti žalobkyne, jej právneho zástupcu a v neprítomnosti žalovaného. Žalovaný bol na pojednávanie riadne a včas predvolaný, svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlnil a nežiadal o odročenie pojednávania. VII. Posúdenie podstatných skutkových zistení a právne argumenty 47. Správny súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovaného, prvostupňového rozhodnutia, administratívneho spisu a po oboznámení sa s obsahom žalobných námietok dospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná. 48. Podstatou prejednávanej veci bolo posúdenie, či boli v konaní dostatočne a spoľahlivo preukázané skutočnosti odôvodňujúce zrušenie trvalého pobytu žalobkyne na päť rokov podľa § 50 ods. 1 písm.
a) zákona o pobyte cudzincov, v spojení s § 48 ods. 2 písm. c) a § 43 ods. 1 písm. e) citovaného zákona, a to najmä z hľadiska záveru správnych orgánov, že podnikateľská činnosť žalobkyne už nie je v záujme Slovenskej republiky. Súčasne bolo potrebné posúdiť, či správne orgány v ďalšom konaní rešpektovali záväzný právny názor vyslovený v predchádzajúcom rozsudku správneho súdu a či sa náležite vysporiadali s dopadom rozhodnutia do súkromného a rodinného života žalobkyne. 49. Z vyššie uvedenej právnej úpravy vyplýva, že samotné zistenie nepriaznivých ekonomických výsledkov podnikateľskej činnosti ešte bez ďalšieho neznamená naplnenie dôvodu na zrušenie už udeleného trvalého pobytu. Príslušný správny orgán je povinný zistiť a preukázať také skutočnosti, z ktorých možno spoľahlivo vyvodiť, že podmienka, na základe ktorej bol pobyt udelený, už nie je splnená, teda že pobyt žalobkyne už nie je v záujme Slovenskej republiky. 50. Správny súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že predmetom správneho konania nebolo posúdenie, či spoločnosť D1 Leasing (49), s.r.o., dosahuje určité ekonomické parametre, ale posúdenie, či v čase vydania rozhodnutia existovali skutočnosti odôvodňujúce záver, že pobyt žalobkyne už nie je v záujme Slovenskej republiky. Ekonomické výsledky predmetnej obchodnej spoločnosti preto predstavujú iba jeden z podkladov, z ktorých bolo možné takýto záver vyvodzovať, ale nemohli samostatne automaticky zakladať zákonný dôvod na zrušenie trvalého pobytu. V prejednávanej veci pritom nemožno opomenúť, že žalobkyni bol v roku 2019 udelený trvalý pobyt na päť rokov podľa § 43 ods. 1 písm. e) zákona o pobyte cudzincov práve na základe stanoviska MF SR, podľa ktorého podnikateľská činnosť žalobkyne ako konateľky spoločnosti D1 Leasing (49), s.r.o., bola v záujme Slovenskej republiky. Samotná táto skutočnosť však neznamená, že pôvodné stanovisko MF SR je pre správne orgány záväzné aj pri neskoršom posudzovaní pobytového statusu žalobkyne. Správne orgány však boli povinné náležite vyhodnotiť jeho význam v rámci celkovej správnej úvahy a najmä vysvetliť, aké konkrétne okolnosti v čase rozhodovania viedli k záveru, že verejný záujem, ktorý bol podkladom pre udelenie pobytu, už netrvá. Z administratívneho spisu ani z vyjadrenia žalovaného však nevyplýva, že by správne orgány takúto úvahu v potrebnom rozsahu vykonali. Žalovaný na jednej strane uvádza, že nepozná dôvody, na základe ktorých MF SR v roku 2018 dospelo k záveru o existencii záujmu Slovenskej republiky, na druhej strane však bez dostatočného skutkového základu konštatuje, že tento záujem už netrvá. Takýto postup nemožno považovať za dostatočné vysporiadanie sa s pôvodným podkladom rozhodnutia, na základe ktorého žalobkyňa pobyt nadobudla. 51. Správny súd zároveň prihliadol na obsah predchádzajúceho rozsudku správneho súdu. V uvedenom rozsudku bolo výslovne konštatované, že pôvodné stanovisko MH SR neobsahovalo odôvodnenie záveru, prečo podnikateľská činnosť žalobkyne nebude prínosom pre hospodárske záujmy Slovenskej republiky, pričom z neho nebolo možné zistiť, z akých informácií MH SR vychádzalo a na základe akých hodnotiacich kritérií dospelo k svojmu záveru. Správnemu súdu v uvedenej veci preto nezostávalo iné, ako uvedené stanovisko vyhodnotiť ako arbitrárne a nepreskúmateľné. V ďalšom konaní bol preto prvostupňový orgán povinný rešpektovať záväzný právny názor správneho súdu a vykonať také dokazovanie, ktoré by umožnilo spoľahlivo posúdiť aktuálnu existenciu záujmu Slovenskej republiky na pobyte žalobkyne. 52. Z administratívneho spisu vyplýva, že prvostupňový orgán preveril hospodárenie spoločnosti D1 Leasing (49), s.r.o., za rok 2023, zistil, že spoločnosť vykázala výnosy vo výške 7354,- eur a stratu vo výške 3936,- eur, a ďalej zistil, že spoločnosť nebola evidovaná Sociálnou poisťovňou ako platiteľ poistného a nezamestnávala zamestnancov. Na základe týchto skutočností následne požiadal MH SR o nové stanovisko. MH SR v doručenom stanovisku uviedlo, že pri posudzovaní prínosu podnikateľskej činnosti postupovalo podľa interných hodnotiacich postupov obsiahnutých v smernici MH SR a vychádzalo najmä z kritérií počtu zamestnancov, výšky obratu a výšky uhradenej dane. Na základe údajov z verejne dostupných databáz dospelo k záveru, že spoločnosť D1 Leasing (49), s.r.o., nedosiahla minimálne kritériá podľa smernice MH SR. Súd konštatuje, že nové stanovisko MH SR je oproti pôvodnému stanovisku z roku 2023 podrobnejšie a uvádza základné kritériá, z ktorých MH SR vychádzalo. Samotná existencia takéhoto stanoviska však nezbavovala prvostupňový orgán povinnosti vykonať vlastné dokazovanie a vlastnú správnu úvahu o tom, či boli splnené zákonné podmienky na zrušenie trvalého pobytu. Správny orgán nemôže svoju rozhodovaciu činnosť založiť výlučne na stanovisku iného orgánu bez toho, aby posúdil všetky ostatné relevantné dôkazy a okolnosti prípadu. Podľa § 32 ods. 1 správneho poriadku je správny orgán povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku
je zároveň povinný v odôvodnení uviesť, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov a ako sa vysporiadal s návrhmi a námietkami účastníkov konania. Uvedené požiadavky však správne orgány v prejednávanej veci v celom rozsahu nesplnili. 53. Za významnú považuje správny súd aj skutočnosť, že žalobkyňa v priebehu konania poukázala na potvrdenie ÚPV SR, podľa ktorého záujem Slovenskej republiky vyslovený v rámci projektu Centra kooperačných služieb, na ktorý nadväzuje projekt Regionálne inovačné a rozvojové centrá, naďalej trvá a týka sa všetkých štátnych príslušníkov tretej krajiny, u ktorých bolo vyslovené, že pobyt konateľov je v záujme Slovenskej republiky. Hoci uvedené samotné potvrdenie nepredstavuje záväzné stanovisko príslušného orgánu pre posúdenie podnikateľskej činnosti žalobkyne, ide nepochybne o dôkaz, ktorý je relevantný pre posúdenie otázky, či verejný záujem, na ktorom bolo založené pôvodné udelenie pobytu žalobkyni, naďalej existuje. Príslušné správne orgány sa však s obsahom tohto dôkazu náležite nevysporiadali. Žalovaný v zásade odmietol jeho význam poukazom na nedostatok kompetencie ÚPV SR posudzovať podnikateľskú činnosť obchodných spoločností. Takéto odôvodnenie však neodpovedá na otázku, aký význam má predmetné potvrdenie pri posúdení trvania verejného záujmu spojeného s projektom, v rámci ktorého bol žalobkyni pobyt pôvodne udelený. 54. Za nedostatočné považuje správny súd aj zistenie skutkového stavu vo vzťahu k tvrdeniu žalobkyne, že podnikateľskú činnosť vykonáva aj prostredníctvom spoločnosti Campion Services s. r. o. Ak správne orgány pri rozhodovaní vychádzali zo všeobecne formulovaného záveru o podnikateľskej činnosti žalobkyne, bolo ich povinnosťou toto tvrdenie preveriť a následne ho vo svojom rozhodnutí vysvetliť, či a z akých dôvodov je podnikateľská činnosť prostredníctvom uvedenej spoločnosti pre posúdenie veci relevantná alebo nie. Z napadnutého rozhodnutia ani z prvostupňového rozhodnutia takáto úvaha však nevyplýva. 55. Správny súd zároveň nepovažuje za dôvodnú žalobnú námietku založenú výlučne na tvrdenej retroaktivite smernice MH SR. Samotná skutočnosť, že predmetná smernica bola prijatá v roku 2020, teda po udelení trvalého pobytu žalobkyni na päť rokov, ešte neznamená, že jej použitie pri posudzovaní aktuálneho stavu v roku 2025 predstavuje neprípustnú retroaktivitu. Ak sa má však takáto interná metodika použiť ako významný podklad pre záver o zániku verejného záujmu, správny orgán musí transparentne uviesť, aké konkrétne kritériá boli použité, aké konkrétne skutkové údaje boli na tieto kritériá aplikované a prečo ich nesplnenie vedie k záveru, že pobyt žalobkyne už nie je v záujme Slovenskej republiky. V tejto súvislosti treba prehliadnuť na to, že smernica MH SR je interným normatívnym aktom správneho orgánu. Nemôže preto vytvárať nové zákonné podmienky na zrušenie trvalého pobytu nad rámec zákona. Jej význam môže spočívať iba v metodickom usmernení odbornej úvahy príslušného orgánu, pričom konečný záver správneho orgánu musí mať oporu v zákone a musí byť individuálne odôvodnený. Súd preto uzatvára, že správne orgány síce doplnili dokazovanie oproti predchádzajúcemu konaniu, avšak nevykonali ho v rozsahu potrebnom na spoľahlivé zistenie skutkového stavu a na vytvorenie presvedčivej správnej úvahy o tom, že podmienka záujmu Slovenskej republiky, na základe ktorej bol žalobkyni trvalý pobyt udelený, v čase rozhodovania už nebola splnená. 56. Za samostatne závažný nedostatok považuje súd spôsob, akým správne orgány posúdili zásah do súkromného a rodinného života žalobkyne. Pri rozhodovaní o zrušení už existujúceho pobytového oprávnenia preto správny orgán nemôže zostať iba pri konštatovaní, že na udelenie pobytu cudzincovi neexistuje právny nárok. Absencia právneho nároku na pobyt totiž nevylučuje aplikáciu čl. 8 Dohovoru. Správny orgán musí posúdiť, či konkrétny zásah do súkromného a rodinného života žalobkyne sleduje legitímny cieľ, či je založený na dostatočnom skutkovom základe a najmä či je vzhľadom na všetky okolnosti prípadu primeraný sledovanému cieľu. V prejednávanej veci bolo preukázané, že žalobkyňa sa na území Slovenskej republiky zdržiava na základe povolenia k trvalého pobytu od roku 2019, má tu manžela a maloletého syna, ktorý má na území Slovenskej republiky udelený trvalý pobyt na neobmedzený čas a navštevuje strednú školu. Z rodného listu predloženého v správnom konaní vyplýva, že syn žalobkyne sa narodil XX. XXXXXXXXX XXXX, pričom plnoletosť dosiahne až 29. septembra 2026. Správne orgány sa uvedenými okolnosťami zaoberali iba v obmedzenom rozsahu. Prvostupňový orgán dospel k záveru, že zrušenie trvalého pobytu nebude predstavovať závažný zásah do súkromného a rodinného života žalobkyne, keďže jej manžel sa nachádza v obdobnej situácii a maloletý syn môže zostať na území Slovenskej republiky a pokračovať v štúdiu. Takýto záver však podľa názoru správneho súdu nepredstavuje dostatočné posúdenie proporcionality zásahu do ich rodinného života. Skutočnosť, že maloletý syn môže formálne zostať na území Slovenskej republiky totiž neznamená, že nedôjde k
zásahu do jeho rodinného života, resp. rodinného života žalobkyne. Naopak, pri posudzovaní tejto otázky bolo potrebné zohľadniť vek syna žalobkyne, jeho konkrétnu závislosť od rodičov, spôsob zabezpečenia starostlivosti o neho, jeho osobné a sociálne väzby na území Slovenskej republiky, pokračovanie v štúdiu a dôsledky prípadného odlúčenia od rodičov. Správne orgány pritom vychádzali v zásade z abstraktnej možnosti, že maloletý syn môže na území Slovenskej republiky zotrvať bez rodičov, pričom bližšie nezisťovali a nehodnotili konkrétne okolnosti jeho života a závislosti od žalobkyne ako matky. Takýto postup nemožno považovať za dostatočný z hľadiska požiadavky na individuálne posúdenie zásahu do rodinného života. Správny súd zároveň zdôrazňuje, že pri rozhodovaní, ktoré sa dotýka pobytu rodiča maloletého dieťaťa, je potrebné venovať osobitnú pozornosť najlepšiemu záujmu maloletého dieťaťa. Tento záujem nemožno redukovať iba na možnosť formálneho zotrvania dieťaťa na území Slovenskej republiky. Je potrebné skúmať, aký konkrétny vplyv bude mať rozhodnutie na rodinné väzby a každodenný život maloletého. 57. Rovnako nedostatočne bola posúdená dĺžka pobytu žalobkyne na území Slovenskej republiky a intenzita jej väzieb k tomuto územiu. Žalobkyňa sa na Slovensku zdržiava od roku 2019 na základe trvalého pobytu, pričom v priebehu konania poukazovala na svoj záujem pokračovať v podnikateľskej činnosti, integrovať sa do spoločnosti a na rodinné väzby vytvorené na území Slovenskej republiky. Správne orgány síce konštatovali, že verejný záujem treba uprednostniť pred súkromným záujmom žalobkyne, avšak neuviedli dostatočné konkrétne úvahy, na základe ktorých dospeli k záveru, že práve zrušenie trvalého pobytu je v danom prípade nevyhnutným a primeraným prostriedkom na ochranu hospodárskeho záujmu Slovenskej republiky. Verejný záujem na tom, aby trvalý pobyt podľa § 43 ods. 1 písm. e) zákona o pobyte cudzincov bol zachovaný iba v prípadoch, keď je splnená zákonná podmienka záujmu Slovenskej republiky, je legitímnym cieľom. Z toho však nemožno vyvodiť, že pri každom zistení nedostatočných ekonomických výsledkov obchodnej spoločnosti je automaticky primerané zrušiť pobyt osobe, ktorá na území Slovenskej republiky žije niekoľko rokov a má tu rodinné väzby vrátane maloletého dieťaťa. Úlohou správnych orgánov bolo preto vykonať skutočné vyváženie verejného záujmu na regulácii pobytu štátnych príslušníkov tretích krajín a súkromného a rodinného záujmu žalobkyne. Takéto vyváženie však z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia v potrebnej miere nevyplýva. 58. Za relevantnú považuje správny súd aj námietku žalobkyne týkajúcu sa rozdielneho postupu voči iným osobám, ktorým bol v rámci projektu Centra kooperačných služieb udelený trvalý pobyt na päť rokov na základe súhlasných stanovísk MF SR. Pokiaľ žalobkyňa tvrdila, že za obdobných skutkových okolností nebolo voči iným účastníkom projektu vedené konanie o zrušení pobytu, správne orgány boli povinné toto tvrdenie preveriť v rozsahu potrebnom na posúdenie jeho relevancie. Samotné konštatovanie, že každé správne konanie je individuálne, nie je dostatočným vysporiadaním sa s konkrétnou námietkou možného rozdielneho prístupu, ak žalobkyňa tvrdí existenciu porovnateľnej skupiny osôb a aplikáciu rovnakých hodnotiacich kritérií. Správny súd pritom nevyvodzuje, že žalobkyňa má automaticky nárok na rovnaké rozhodnutie ako iné osoby. Správny orgán však musí byť schopný vysvetliť, prečo sú skutkové okolnosti porovnávaných prípadov odlišné alebo prečo odlišný postup odôvodňujú konkrétne okolnosti daného prípadu. 59. Vzhľadom na uvedené správny súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie trpí vadami spočívajúcimi v nedostatočne zistenom skutkovom stave, nedostatočnom vyhodnotení vykonaných dôkazov a nedostatočnom odôvodnení správnej úvahy. Súčasne správne orgány v ďalšom konaní nerešpektovali v celom rozsahu záväzný právny názor vyslovený v predchádzajúcom rozsudku správneho súdu, keď síce zabezpečili nové stanovisko MH SR, avšak neobstarali a nevyhodnotili všetky podklady relevantné pre posúdenie aktuálneho trvania verejného záujmu a nevykonali dostatočné proporcionálne posúdenie zásahu do súkromného a rodinného života žalobkyne. Za daného skutkového a právneho stavu preto nemožno uzavrieť, že bolo dostatočne preukázané naplnenie zákonného dôvodu podľa § 50 ods. 1 písm. a) v spojení s § 48 ods. 2 písm. c) zákona o pobyte cudzincov. Súd preto napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňové rozhodnutie podľa § 191 ods. 1 písm. c), d), e) a f) SSP zrušil a vec vrátil orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie. 60. V ďalšom konaní bude prvostupňový orgán viazaný právnym názorom správneho súdu (§ 191 ods. 6 SSP). Bude preto povinný doplniť dokazovanie tak, aby bol spoľahlivo zistený skutočný stav veci, najmä vo vzťahu k aktuálnemu rozsahu a charakteru podnikateľskej činnosti žalobkyne, k relevantnosti činnosti spoločnosti Campion Services s. r. o., k významu pôvodného stanoviska MF SR a potvrdenia ÚPV SR, ako aj k podkladom a kritériám, z ktorých vychádzalo MH SR pri vydaní svojho stanoviska.
Prvostupňový orgán zároveň riadne vyhodnotí všetky dôkazy jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti a v odôvodnení rozhodnutia uvedie konkrétne úvahy, na základe ktorých dospel k záveru o existencii alebo neexistencii záujmu Slovenskej republiky na pobyte žalobkyne. Osobitnú pozornosť bude potrebné venovať proporcionalite zamýšľaného zásahu do práva žalobkyne na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 Dohovoru a čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, a to so zreteľom na dĺžku pobytu žalobkyne na území Slovenskej republiky, jej rodinné väzby, postavenie a vek jej maloletého syna, jeho štúdium a konkrétne dôsledky prípadného odlúčenia od rodičov. Správny orgán pritom posúdi nielen existenciu verejného záujmu, ale aj jeho intenzitu a nevyhnutnosť zvoleného opatrenia v porovnaní s intenzitou zásahu do práv žalobkyne a jej rodiny. Až na základe takto doplneného dokazovania a riadne odôvodnenej správnej úvahy bude možné zákonným spôsobom rozhodnúť, či sú v prípade žalobkyne splnené podmienky na zrušenie trvalého pobytu podľa § 50 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov. 61. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s § 175 ods. 1 SSP a vzhľadom na úspech v konaní bol žalobkyni tento nárok priznaný, pričom podľa § 175 ods. 2 SSP o výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením. 62. Toto rozhodnutie prijal senát Správneho súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť (§ 438 ods. 1 SSP, § 439 ods. 1 SSP a § 439 ods. 3 SSP a contr.), ktorá nemá odkladný účinok (§ 446 ods. 1 SSP). O kasačnej sťažnosti rozhoduje kasačný súd – Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (§ 438 ods. 2 SSP). Kasačnú sťažnosť je potrebné podať na Správnom súde v Bratislave (§ 444 ods. 1 SSP) v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia oprávnenému subjektu (§ 493e SSP v spojení s § 443 ods. 1 SSP účinného do 30. júna 2023) Podľa § 445 ods. 1, 2 SSP, (1) v kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (2) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Podľa § 449 ods. 1, 2 SSP, (1) sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosti podľa odseku 1 neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.