Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave BA-5S/279/2022 1022201721 19. 08. 2025 JUDr. Ivana Rudinská ECLI:SK:SpSBA:2025:1022201721.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivany Rudinskej a členov senátu JUDr. Lucie Kúdelčíkovej a JUDr. Róberta Jakubáča, PhD. v právnej veci žalobcu: INGEMAR s.r.o., so sídlom Železničná 26A, 903 01 Senec, IČO: 34 117 300, právne zastúpený: SCHUBERT & partners, s.r.o., so sídlom Vansovej 2, 811 03 Bratislava, IČO: 34 117 709, proti žalovanému: Slovenská inšpekcia životného prostredia - ústredie, so sídlom Grösslingová 7152/5, 811 09 Bratislava, IČO: 00 156 906, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 43 960 035 22/10346/24/2022-37422/2022 zo dňa 26.10.2022, takto rozhodol: I. Správny súd žalobu z a m i e t a . II. Správny súd žalovanému právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a . odôvodnenie: I. Priebeh administratívneho konania 1. Slovenská inšpekcia životného prostredia, Inšpektorát životného prostredia Bratislava, odbor inšpekcie odpadového hospodárstva (ďalej len „Inšpektorát životného prostredia Bratislava“) vykonala dňa 25.08.2020 v prevádzke zariadenia na zhodnocovanie plastových odpadov v Senci (na adrese A. XXX, XXX XX B.) prevádzkovanej žalobcom (ďalej len „prevádzka žalobcu“) kontrolu dodržiavania povinností podľa zákona č. 79/2015 Z. z. o odpadoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o odpadoch“) v nadväznosti na ďalšie všeobecne záväzné právne predpisy na úseku odpadového hospodárstva za kontrolované obdobie od 01.01.2019 do 25.08.2020. Z tejto kontroly vyhotovil Inšpektorát životného prostredia Bratislava protokol č. 58/2020 zo dňa 17.09.2020 (ďalej len „protokol č. 58/2020“), v ktorom uviedol zistené nedostatky. 2. Inšpektorát životného prostredia Bratislava listom č. 9299/34/2020-38123/2020 zo dňa 16.11.2020 upovedomil žalobcu o začatí správneho konania vo veci porušenia povinností žalobcu špecifikovaných v tomto oznámení a vyplývajúcich zo zákona o odpadoch a z vyhlášky č. 371/2015 Z. z., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona o odpadoch, v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška, ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona o odpadoch“). Inšpektorát životného prostredia Bratislava konštatoval, že porušenie povinností žalobcu bolo zistené kontrolou vykonanou v prevádzke žalobcu, pričom výsledky kontroly boli popísané v protokole č. 58/2020. Tento protokol spolu s prílohami mal byť podkladom pre predmetné správne konanie a vydanie rozhodnutia. Inšpektorát životného prostredia Bratislava zároveň oznámil žalobcovi, že v súlade s § 33 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“) má
možnosť pred vydaním rozhodnutia vyjadriť sa k jeho podkladom a k spôsobu ich zistenia, prípadne navrhnúť ich doplnenie, a to najneskôr do 7 dní odo dňa doručenia predmetného oznámenia. 3. Inšpektorát životného prostredia Bratislava rozhodnutím č. 4396101120/9299/34/2020-43807/2020 zo dňa 18.12.2020 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) uložil žalobcovi pokutu podľa § 117 ods. 4 zákona o odpadoch vo výške X XXX,XX eur za nedodržanie legislatívnych ustanovení zákona o odpadoch v nadväznosti na ďalšie všeobecne záväzné právne predpisy na úseku odpadového hospodárstva, ktoré bolo zistené kontrolou vykonanou v prevádzke žalobcu. Podľa prvostupňového rozhodnutia sa žalobca za kontrolované obdobie od 01.01.2019 do 25.08.2020 dopustil: a) porušenia § 12 ods. 1 zákona o odpadoch v spojení s § 105 ods. 3 písm. d) zákona o odpadoch a v nadväznosti na § 6 ods. 1 vyhlášky, ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona o odpadoch, tým, že neoznačil zariadenie na zhodnocovanie odpadov informačnou tabuľou s predpísanými údajmi podľa § 6 ods. 1 písm. a) až f) vyhlášky, ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona o odpadoch, čím naplnil všetky znaky skutkovej podstaty správneho deliktu podľa § 117 ods. 3 zákona o odpadoch, b) porušenia § 14 ods. 1 písm. f) zákona o odpadoch v nadväznosti na § 1 ods. 2 a § 2 vyhlášky č. 366/2015 Z.z. o evidenčnej povinnosti a ohlasovacej povinnosti v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška o evidenčnej povinnosti“) tým, že neviedol evidenciu o druhu a množstve odpadu a o nakladaní s ním, ktorý mu vznikol ako pôvodcovi a držiteľovi odpadu a ktorý sa v čase výkonu kontroly nachádzal na prevádzke, a to odpad z dreva, papiera, kovu a plastu na ELO, ktorého vzor je uvedený v prílohe č. 1 k vyhláške o evidenčnej povinnosti, čím naplnil všetky znaky skutkovej podstaty správneho deliktu podľa § 117 ods. 1 zákona o odpadoch, c) porušenia § 17 ods. 1 písm. l) zákona o odpadoch tým, že nezverejnil všetky platné rozhodnutia, ktoré mu boli vydané podľa zákona o odpadoch na svojom webovom sídle www.ingemar.sk., čím naplnil všetky znaky skutkovej podstaty správneho deliktu podľa § 117 ods. 1 zákona o odpadoch, d) porušenia § 97 ods. 1 písm. e) bod 2 zákona o odpadoch tým, že nepožiadal príslušný „orgán štátnej správy v odpadovom hospodárstve“ o udelenie súhlasu na vydanie prevádzkového poriadku zariadenia na zhodnocovanie odpadov, ktorého prevádzkovanie bolo povolené podľa § 97 ods. 1 písm. c) zákona o odpadoch rozhodnutím č. OU-SC-OSZP-2018/011116/Ra, Ad zo dňa 23.07.2018, čím naplnil všetky znaky skutkovej podstaty správneho deliktu podľa § 117 ods. 4 zákona o odpadoch. 4. O podanom odvolaní žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 43 960 009 21/674/2021-12494/2021 zo dňa 13.04.2021 tak, že prvostupňové rozhodnutie zmenil v časti výroku, ktorým bola uložená pokuta tak, že žalobcovi uložil pokutu podľa § 117 ods. 4 zákona o odpadoch vo výške XX XXX,XX eur. Toto rozhodnutie žalovaného bolo zrušené rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S/103/2021-185 zo dňa 30.03.2022 s tým, že Krajský súd v Bratislave vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. V odôvodnení predmetného rozsudku Krajský súd v Bratislave konštatoval, že vo veciach administratívneho trestania sa majú primerane uplatňovať zásady trestného konania, a to vrátane zásady zákazu reformatio in peius. Ak orgán verejnej správy v konaní o opravnom prostriedku pristúpi k prelomeniu tejto zásady a dospeje k záveru, že je potrebné vydať rozhodnutie v neprospech účastníka konania, ktorý podal opravný prostriedok, je jeho nevyhnutnou povinnosťou vysvetliť okolnosti, ktoré boli dôvodom takéhoto postupu. V nadväznosti na uvedené potom Krajský súd v Bratislave konštatoval nedostatky v odôvodnení rozhodnutia žalovaného, ktoré považoval za tak zásadné, že bránili riadnemu preskúmaniu jeho zákonnosti. 5. Po vrátení veci na ďalšie konanie žalovaný opätovne rozhodujúc o odvolaní žalobcu rozhodnutím č. 43 960 035 22/10346/24/2022-37422/2022 zo dňa 26.10.2022 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) odvolanie žalobcu zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. V odôvodnení tohto rozhodnutia žalovaný konštatoval, že sa stotožnil so závermi Inšpektorátu životného prostredia Bratislava uvedenými v prvostupňovom rozhodnutí, a že tento orgán verejnej správy riadne zistil a vyhodnotil skutkový stav veci a pri uložení pokuty postupoval v súlade so zákonom o odpadoch a správnym poriadkom. Prevádzkovanie zariadenia na zhodnocovanie odpadov bez súhlasu na vydanie prevádzkového poriadku takéhoto zariadenia, vydaného príslušným orgánom verejnej správy odpadového hospodárstva podľa § 97 ods. 1 písm. e) bod 2 zákona o odpadoch, nebolo možné považovať za nezávažný formálny prehrešok. Prevádzkový poriadok zariadenia na zhodnocovanie odpadov bol jedným z najdôležitejších
dokumentov prevádzkovej dokumentácie zariadenia na zhodnocovanie odpadov, ktorý odsúhlasoval príslušný orgán verejnej správy odpadového hospodárstva v súlade s § 97 ods. 1 písm. e) bod 2 zákona o odpadoch. Udelenie súhlasu príslušným orgánom verejnej správy odpadového hospodárstva na vydanie prevádzkového poriadku pre zariadenie na zhodnocovanie odpadov podľa § 97 ods. 1 písm. e) bod 2 zákona o odpadoch zabezpečovalo, že v procese zhodnocovania odpadov boli tieto činnosti vykonávané schváleným technologickým postupom, ktorý zaručoval súlad uvedených postupov s podmienkami uloženými povoľovacím orgánom na ochranu životného prostredia ako celku. Takýto súhlas orgánu verejnej správy odpadového hospodárstva zaručoval, že prevádzkový poriadok obsahoval všetky dôležité a zákonom predpísané údaje, podľa ktorých sa pri činnosti zhodnocovania odpadov prevádzkovateľ riadil tak, aby napríklad bola zabezpečená ochrana predmetnej prevádzky, plnenie povinností pri obsluhe a údržbe zariadenia, a aby boli navrhnuté primerané opatrenia pre prípad havárie v predmetnej prevádzke. Dôležité tiež bolo, či bol správne určený spôsob vykonávania vstupnej kontroly odpadov prijímaných do zariadenia, a či bol správne nastavený rozsah analýz preberaných druhov odpadov vo vzťahu k používanej technológii v zariadení. Žalovaný preto považoval porušenie § 97 ods. 1 písm. e) bod 2 zákona o odpadoch za závažné protiprávne konanie. Pokiaľ išlo o poľahčujúce okolnosti, ktoré Inšpektorát životného prostredia Bratislava vzal do úvahy pri určení výšky pokuty, žalovaný sa s nimi stotožnil. Za priťažujúce okolnosti žalovaný považoval skutočnosť, že odvolateľ prevádzkoval zariadenie na zhodnocovanie odpadov bez súhlasu na vydanie prevádzkového poriadku takéhoto zariadenia podľa § 97 ods. 1 písm. e) bod 2 zákona o odpadoch, t.j. skutočnosť, že žalobca nezabezpečil vykonávanie činnosti v zariadení na zhodnocovanie odpadov v súlade so schválenými postupmi zo strany príslušného orgánu štátnej správy odpadového hospodárstva, čím nepriamo ohrozil životné prostredie a zdravie ľudí, ďalej dĺžku trvania protiprávneho stavu a tiež skutočnosť, že žalobca sa dopustil až štyroch rôznych porušení povinností, ktorých dodržiavanie mu vyplývalo priamo zo zákona o odpadoch. Žalovaný vzhľadom na zistený skutkový stav a poľahčujúce ako aj priťažujúce okolnosti považoval výšku uloženej pokuty za primeranú. II. Žaloba 6. Žalobca sa žalobou zo dňa 12.12.2022, doručenou Krajskému súdu v Bratislave dňa 14.12.2022, domáhal preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia, zrušenia napadnutého rozhodnutia v spojení s prvostupňovým rozhodnutím (ďalej spolu len „rozhodnutie orgánov inšpekcie životného prostredia“) a vrátenia veci na ďalšie konanie. Žalobca si zároveň uplatnil právo na náhradu trov konania. 7. Rozhodnutie orgánov inšpekcie životného prostredia vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci a zároveň bolo aj nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov. 8. Nesprávne právne posúdenie veci spočívalo v tom, že orgány inšpekcie životného prostredia vychádzali pri právnom posúdení vyčítaného porušenia a určenia sankcie z § 97 ods. 1 písm. e) bod 2 zákona o odpadoch. Samotný § 97 zákona o odpadoch však mal názov „Udeľovanie súhlasu“. Predmetné ustanovenie zákona o odpadoch zakotvovalo kompetencie orgánu štátnej správy odpadového hospodárstva udeľovať súhlas na úseku odpadového hospodárstva. Z uvedeného potom bolo zrejmé, že § 97 zákona o odpadoch upravoval správanie/konanie orgánov štátnej správy odpadového hospodárstva, ktorým zákonodarca v jednotlivých ustanoveniach tejto právnej normy určoval kompetencie a udeľoval oprávnenie udeľovať súhlasy vo vymenovaných oblastiach. Ani jedno ustanovenie § 97 zákona o odpadoch nezakotvovalo povinnosť určitého subjektu požiadať o súhlas s prevádzkovým poriadkom. Žalobca teda nemohol porušiť ustanovenie § 97 ods. 1 písm. e) bod 2 zákona o odpadoch tak, ako to uvádzali orgány inšpekcie životného prostredia, keďže z predmetného ustanovenia žalobcovi nevyplývala žiadna povinnosť. 9. Do zoznamu ustanovení uvedených v § 117 ods. 4 zákona o odpadoch, pri porušení ktorých bolo možné uložiť pokutu, bol skutočne uvedený aj § 97 zákona o odpadoch. To však neznamenalo, že orgán verejnej správy mal „slepo“ nasledovať zákonné ustanovenia bez posúdenia materiálnej stránky veci. Orgány inšpekcie životného prostredia boli povinné posúdiť konanie žalobcu, ak v ňom videli porušenie zákona o odpadoch, podľa správnej právnej normy tak, aby neboli pochybnosti o správnosti postupu orgánu verejnej správy pri ukladaní pokuty, a aby nebola porušená právna istota účastníkov konania.
10. Orgány inšpekcie životného prostredia okrem nesprávneho právneho posúdenia veci nedostatočne odôvodnili svoje rozhodnutie a nepresvedčivo vysvetlili výšku uloženej pokuty. 11. Inšpektorát životného prostredia Bratislava v prvostupňovom rozhodnutí len formálne konštatoval, že výška pokuty uložená vo výroku tohto rozhodnutia zodpovedala závažnosti protiprávneho konania, za ktoré sa ukladala pokuta, pričom ďalej uviedol, že mal za to, že v zákonom určenom rozpätí bola postačujúca. Následne Inšpektorát životného prostredia Bratislava vymenoval poľahčujúce okolnosti. Z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia však vôbec nebolo jasné, prečo uvedený orgán verenej správy uložil za predmetné porušenie príslušnej povinnosti pokutu vo výške X XXX,XX eur. Zo stručného odôvodnenia nevyplývalo, že by malo dôjsť k závažným porušeniam záujmu chráneného zákonom o odpadoch, ani k následkom vyčítaných porušení ako ani to, že by malo dôjsť k nepriamemu ohrozeniu záujmu chráneného zákonom o odpadoch. Napriek tomu zo strany Inšpektorátu životného prostredia Bratislava došlo k uloženiu pokuty vo výške X XXX,XX eur. Inšpektorát životného prostredia Bratislava mal za to, že takáto výška pokuty bola postačujúca pre naplnenie represívnej i preventívnej funkcie, pričom tiež vymenoval poľahčujúce okolnosti. Vôbec však neuviedol, akými úvahami sa riadil pri uložení konkrétnej výšky pokuty a z akého dôvodu uložil pokutu práve vo výške X XXX,XX eur, a teda v takmer trojnásobnej výške oproti výške pokuty, ktorú bolo podľa použitej absorpčnej zásady možné uložiť za najprísnejšie postihnuteľný správny delikt. Konštatovanie, že výška uloženej pokuty bola postačujúca, pri uplatnení zásad materiálneho právneho štátu ako odôvodnenie rozhodnutia skutočne nemohlo obstáť. Zákon o odpadoch síce dával priestor na rozhodnutie o výške pokuty v rámci určených hraníc, avšak i použitie správnej úvahy malo svoje pravidlá. Nepresvedčivé odôvodnenie rozhodnutia orgánu verejnej správy spôsobovalo jeho nepreskúmateľnosť. Keďže orgány inšpekcie životného prostredia svoje rozhodnutie riadne neodôvodnili, žalobcovi odňali možnosť skutkovo a právne argumentovať proti záverom prvostupňového rozhodnutia a napadnutého rozhodnutia. 12. S poukazom na § 47 ods. 3 správneho poriadku mal žalobca za to, že žalovaný nedostatočne odôvodnil svoje stotožnenie sa s výškou pokuty uloženou Inšpektorátom životného prostredia Bratislava, ktorú ostatne tento prvostupňový orgán taktiež nezdôvodnil. Inšpektorát životného prostredia Bratislava síce pokutu uložil v rozsahu, ktorý zákon o odpadoch pripúšťal, avšak dostatočne neodôvodnil, ktoré okolnosti ho viedli k tomu, aby uložil sankciu práve vo výške X XXX,XX eur, a prečo má byť práve suma X XXX,XX eur primeraná ako sankcia za vyčítané porušenie zákona o odpadoch, a nie napríklad suma X XXX,XX eur alebo X XXX,XX eur alebo dolná hranica sankcie podľa § 117 zákona o odpadoch. 13. Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia všetky námietky žalobcu odmietol ako neopodstatnené. Vo vzťahu k výške pokuty žalovaný uviedol, že Inšpektorát životného prostredia Bratislava určil pokutu v rámci zákonom stanoveného rozpätia od X XXX,XX eur do XXX XXX,XX eur, pričom výška uloženej pokuty predstavovala len 2 % z maximálnej výšky pokuty, ktorú bolo možné uložiť za zistené porušenie zákona o odpadoch. Skutočnosť, že žalovaný matematicky prepočítaval uloženú výšku pokuty v pomere k najvyššej možnej pokute, akú bolo možné uložiť, a hodnotil, že išlo „len“ o 2 % z možnej celkovej pokuty, predstavovala len subjektívne a formalistického hodnotenie žalovaného, z ktorého bolo možné vyvodiť len to, že žalovaný považoval sumu uloženej pokuty vo výške X XXX,XX eur za nízku. To však s odôvodnením rozhodnutia nesúviselo. 14. Žalovaný vymenoval Inšpektorátom životného prostredia Bratislava uvedené poľahčujúce okolnosti, avšak opomenul skutočnosť, že zo strany žalobcu išlo o prvé porušenie povinnosti zo zákona o odpadoch. V súvislosti s priťažujúcou okolnosťou spočívajúcou v porušení § 97 ods. 1 písm. e) bod 2 zákona o odpadoch žalovaný tvrdil, že malo dôjsť nepriamo k ohrozeniu životného prostredia a zdravia ľudí. Žalovaný však neuviedol, prečo práve absencie predmetného súhlasu by mala byť spôsobilá nepriamo ohroziť životné prostredie a zdravie ľudí, pričom taktiež neuviedol, akým spôsobom malo k takému nepriamemu ohrozeniu dôjsť. Žalovaný pochybil aj tým, že nevzal do úvahy zistenia v súvislosti s prevádzkovým poriadkom žalobcu uvedené v prvostupňovom rozhodnutí. 15. Účelom súhlasu s prevádzkovým poriadkom bolo zhodnotiť, či bol prevádzkový poriadok vyhotovený v súlade so zákonom a či obsahoval všetky náležitosti tak, aby bol zabezpečený proces zhodnocovania odpadov bezpečne pre životné prostredie a pre ľudí. Žalobca prevádzkovým poriadkom disponoval, predložil ho inšpektorom a podľa zhodnotenia inšpektorov tento nevykazoval nedostatky. Žalovaný však na túto skutočnosť vôbec neprihliadal a len účelovo vyhodnocoval konanie žalobcu ako závažné. Zo zistení uvedených v prvostupňovom rozhodnutí nevyplývalo, že by v dôsledku
absentujúceho súhlasu s prevádzkovým poriadkom nastal taký následok alebo iná okolnosť, ktorá by závažnosť vyčítaného konania žalobcu odôvodňovala. Žalovaný taktiež nepresvedčivo zdôvodnil zmenu kvalifikácie vyčítaného porušenia na závažné. 16. Pokuta vo výške X XXX,XX eur sa z pohľadu žalovaného nezdala byť vysoká, avšak pre žalobcu v jeho aktuálnom stave bola možno až likvidačná. Pri jej zaplatení by žalobca nemal na úhradu nákladov na spracovanie odpadu v rozsahu, na ktorý sa zaviazal voči Environmentálnemu fondu. III. Vyjadrenie žalovaného 17. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 05.04.2023 navrhol žalobu zamietnuť ako nedôvodnú a neopodstatnenú. 18. Žalobca sa v správnej žalobe zaoberal tým, či sa mohol vôbec dopustiť porušenia § 97 zákona o odpadoch, keďže predmetné ustanovenie neobsahovalo žiadnu povinnosť. Hoci s uvedeným tvrdením bolo možné súhlasiť, zároveň ale bolo nutné zdôrazniť, že orgány inšpekcie životného prostredia neuložili žalobcovi pokutu podľa § 97 zákona o odpadoch, ale podľa § 117 zákona o odpadoch, ktorý bol nazvaný ako iné správne delikty. Z uvedeného dôvodu bola žalobcova polemika o štruktúre právnej normy, a to § 97 zákona o odpadoch, značne irelevantná. 19. Hoci § 97 zákona o odpadoch upravoval kompetencie orgánu verejnej správy, bolo potrebné na predmetné ustanovenie nazerať v spojení s § 17 ods. 1 písm. b) zákona o odpadoch, ktorý stanovoval povinnosť „prevádzkovať zariadenie v súlade so schváleným prevádzkovým poriadkom, ak v § 97 ods. 1 písm. e) druhom bode nie je ustanovené inak.“ Predmetná povinnosť bola následne bližšie špecifikovaná v § 23 vyhlášky, ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona o odpadoch. Samotný § 17 ods. 1 písm. b) zákona o odpadoch upravoval povinnosť prevádzkovať zariadenie na zhodnocovanie odpadov v súlade so schváleným prevádzkovým poriadkom. Bolo zrejmé, že naplneniu predmetnej povinnosti predchádzalo jeho schválenie, keďže ak si prevádzkovateľ prevádzkový poriadok nedal schváliť, nebolo možné vykonávať činnosť v súlade s ním. V tejto súvislosti žalovaný zopakoval svoju argumentáciu týkajúcu sa významu prevádzkového poriadku zariadenia na zhodnocovanie odpadov a udelenia súhlasu na vydanie predmetného prevádzkového poriadku uvádzanú v napadnutom rozhodnutí. 20. Uložená výška pokuty zodpovedala miere a rozsahu zistených nedostatkov. Inšpektorát životného prostredia Bratislava výšku uloženej pokuty riadne zdôvodnil, pričom s jeho zdôvodnením sa žalovaný stotožnil, čo uviedol aj v napadnutom rozhodnutí. Orgány inšpekcie životného prostredia uviedli, akými úvahami sa riadili pri určovaní výšky pokuty, pričom uviedli poľahčujúce ako aj priťažujúce okolnosti. Nebolo pravdivé tvrdenie, že žalovaný dopĺňal priťažujúce okolnosti, keďže priťažujúce okolnosti boli prítomné už počas prvostupňového správneho konania. Žalovaný predmetné okolnosti len zhrnul za sebou, avšak všetky vyplývali aj z prvostupňového rozhodnutia. Žalovaný nedopĺňal ani dokazovanie, keďže skutkový stav považoval za riadne zistený. 21. Výška uloženej pokuty bola zákonná, nevybočovala z medzí stanovených zákonom a bola riadne odôvodnená. Výška uloženej pokuty bola vecou voľnej úvahy. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na stanoviská prezentované v správnej súdnej praxi, a to v rozsudkoch Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžo/11/2013 a sp. zn. 3Sžp/10/2011. IV. Replika žalobcu 22. Žalobca v replike zo dňa 11.05.2023 zotrval na podanej žalobe. 23. V zmysle § 97 zákona o odpadoch mohol protizákonne konať len príslušný orgán verejnej správy, keďže v tejto právnej norme zákonodarca zakotvil podmienky udeľovania súhlasu orgánom verejnej správy odpadového hospodárstva. Napokon sám žalovaný vo vyjadrení k žalobe ozrejmoval, že na § 97 zákona o odpadoch bolo potrebné nazerať v spojení s § 17 ods. 1 písm. b) zákona o odpadoch, ktoré už povinnosť subjektu odpadového hospodárstva ustanovovalo. Orgány inšpekcie životného prostredia však neuviedli vo svojom rozhodnutí, že by žalobca mal porušiť § 17 ods. 1 písm. b) zákona o odpadoch.
Orgány inšpekcie životného prostredia vo svojom rozhodnutí uviedli, že žalobca mal porušiť § 97 ods. 1 písm. e) bod 2 zákona o odpadoch. Bolo povinnosťou príslušných orgánov verejnej správy vydať rozhodnutie, ktoré nevyvoláva pochybnosti o vyslovených porušeniach. Následné vysvetľovanie žalovaného v jeho vyjadrení k žalobe vo vzťahu k použitiu § 97 zákona o odpadoch v spojitosti s iným ustanovením tohto právneho predpisu nepredstavuje spôsob, akým by mali postupovať orgány verejnej správy pri rozhodovaní o právach a povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb. Ak teda orgány inšpekcie životného prostredia neuviedli určito, zrozumiteľne a presne, k porušeného ktorého ustanovenia príslušného právneho predpisu malo dôjsť, porušili svoju povinnosť vydať rozhodnutie s určitým, zrozumiteľným a presným výrokom. 24. Pokiaľ ide o prevádzkový poriadok, ten mal žalobca vyhotovený. Inšpektori vykonávajúci kontrolu predchádzajúcu konaniu o uložení pokuty konštatovali, že tento prevádzkový poriadok žalobcu bol vyhotovený v súlade so zákonom. Bolo potom zrejmé, že žalobca sa spravoval pri svojej činnosti prevádzkovým poriadkom, ktorý bol súladný so zákonom o odpadoch. Orgány inšpekcie životného prostredia pristupovali k otázke vyčítaného porušenia chýbajúceho súhlasu s prevádzkovým poriadkom príliš formalisticky, keď nevzali do úvahy skutočnosť, že žalobca disponoval prevádzkovým poriadkom, ktorý bol skontrolovaný inšpektormi, teda osobami povolanými na uskutočnenie takejto kontroly. 25. Doplnenie priťažujúcich okolností v napadnutom rozhodnutí pôsobilo zmätočne, keďže jednou z priťažujúcich okolností, ktoré bez odôvodnenia doplnil žalovaný do napadnutého rozhodnutia oproti prvostupňovému rozhodnutiu, bol vyčítaný nedostatok chýbajúceho súhlasu s prevádzkovým poriadkom, ktorý mal podľa žalovaného nepriamo ohroziť životné prostredie a zdravie ľudí. Uvedený nedostatok teda na jednej strane považoval žalovaný za porušenie právneho predpisu (pričom odkazoval na nesprávne ustanovenie zákona o odpadoch) a na druhej strane rovnaký vyčítaný nedostatok považoval aj za priťažujúcu okolnosť, avšak bez toho, aby uvedené negatívne následky tohto porušenia aj konkretizoval. Žalovaný vôbec nešpecifikoval, aký negatívny následok mal vzniknúť vyčítanými porušeniami, konkrétne vyčítaným chýbajúcim súhlasom s prevádzkovým poriadkom. 26. Žalovaný ako priťažujúcu okolnosť uvádzal aj trvanie protiprávneho stavu. Naopak, Inšpektorát životného prostredia v Bratislave v prvostupňovom rozhodnutí uviedol, že žalobca od samotného začiatku kontroly až do jej ukončenia s orgánom verejnej správy spolupracoval, prejavil snahu o nápravu protiprávneho stavu a okamžite pri zistených nedostatkoch z kontroly prijal opatrenia na nápravu. Bolo potom zjavné, že náhľady orgánov inšpekcie životného prostredia sa líšili, pričom ale žalovaný vôbec nezdôvodnil, prečo napriek tomu, že nedospel k iným skutkovým zisteniam, mal potrebu nazerať na predmetné skutkové zistenia ako na priťažujúce okolnosti, a to bez ohľadu na Inšpektorátom životného prostredia Bratislava uvedené poľahčujúce okolnosti. V. Duplika žalovaného 27. Žalovaný v duplike zo dňa 28.04.2025 zotrval na stanovisku, že žaloba nie je dôvodná. 28. Žalobca v replike neuviedol žiadne nové argumenty, ktoré by boli spôsobilé vyvrátiť tvrdenia žalovaného uvedené vo vyjadrení k žalobe. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca opakoval argumenty uvedené už aj v rámci odvolacieho konania a v podanej žalobe, nebolo účelné sa k nim opakovane vyjadrovať. Predmetné tvrdenia žalobcu boli žalovaným už vyvrátené. VI. Konanie na správnom súde 29. Na základe § 3 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o zriadení správnych súdov“) Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“) začal svoju činnosť 01.06.2023 a súčasne výkon súdnictva prešiel z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na správny súd vo všetkých veciach, v ktorých je od 01.06.2023 daná právomoc správnych súdov. Vec vedená na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 5S/279/2022 bola preto zo zákonných dôvodov podľa predchádzajúcej vety náhodným výberom pridelená senátu 6S správneho súdu a je vedená na tomto súde pod sp. zn. BA-5S/279/2022.
30. Správny súd ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci podľa § 10 a § 13 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) v spojení s § 3 ods. 3 písm. b) zákona o zriadení správnych súdov preskúmal napadnuté rozhodnutie, vrátane konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. O žalobe rozhodol bez nariadenia pojednávania, keďže boli splnené podmienky podľa § 107 ods. 2 SSP, keď ani jeden z účastníkov konania nežiadal nariadenie pojednávania. Oznámenie o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku bolo zverejnené minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na webovej stránke správneho súdu dňa 13.08.2025 (§ 137 ods. 4 SSP) a rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 19.08.2025. VII. Relevantné právne predpisy 31. Podľa § 493e SSP, v znení účinnom od 01.07.2023, konania začaté a neskončené do 30.06.2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30.06.2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté. 32. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 33. Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 34. Podľa § 12 ods. 1 zákona o odpadoch, každý je povinný nakladať s odpadmi alebo inak s nimi zaobchádzať v súlade s týmto zákonom; ten, komu vyplývajú z rozhodnutia vydaného na základe tohto zákona povinnosti, je povinný nakladať s odpadmi alebo inak s nimi zaobchádzať aj v súlade s týmto rozhodnutím. 35. Podľa § 14 ods. 1 písm. f) zákona o odpadoch, držiteľ odpadu je povinný viesť a uchovávať evidenciu o druhoch a množstve odpadov a o nakladaní s nimi. 36. Podľa § 17 ods. 1 písm. b) zákona o odpadoch, prevádzkovateľ zariadenia na zhodnocovanie odpadov alebo zneškodňovanie odpadov (ďalej len „zariadenie“) je okrem plnenia povinností podľa § 14 povinný prevádzkovať zariadenie v súlade so schváleným prevádzkovým poriadkom, ak v § 97 ods. 1 písm. e) druhom bode nie je ustanovené inak. 37. Podľa § 17 ods. 1 písm. l) zákona o odpadoch, prevádzkovateľ zariadenia na zhodnocovanie odpadov alebo zneškodňovanie odpadov (ďalej len „zariadenie“) je okrem plnenia povinností podľa § 14 povinný zverejniť všetky platné rozhodnutia, ktoré mu boli vydané podľa tohto zákona, na svojom webovom sídle. 38. Podľa § 97 ods. 1 písm. e) bod 2 zákona o odpadoch, orgány štátnej správy odpadového hospodárstva udeľujú súhlas na vydanie prevádzkového poriadku zariadenia na zhodnocovanie odpadov okrem zariadenia na zhodnocovanie biologicky rozložiteľného komunálneho odpadu zo zelene, ak jeho ročná kapacita neprevyšuje 100 ton a zariadenia na zmenšovanie objemu komunálnych odpadov, ak jeho ročná kapacita neprevyšuje 50 ton. 39. Podľa § 105 ods. 3 písm. d) zákona o odpadoch, všeobecne záväzný právny predpis, ktorý vydá ministerstvo, ustanoví podrobnosti o nakladaní s odpadmi, požiadavky na zariadenia na nakladanie s odpadmi a na prevádzkovanie zariadenia, označovanie zariadenia na nakladanie s odpadmi, podrobnosti o označovaní a zhromažďovaní odpadov v priestoroch prekládkovej stanice komunálneho odpadu a priestoroch skladovania výkopovej zeminy, technológii nakladania s nebezpečnými odpadmi, zhromažďovanie odpadov a skladovanie odpadov, podrobnosti o prevádzkovaní zariadenia na nakladanie s odpadmi, zverejnenie podmienok, za ktorých preberá odpad na spracovanie, zhodnotenie alebo zneškodnenie, označovanie zariadenia na zber odpadov alebo výkup odpadov, podrobnosti o oznámení pri zbere alebo výkupe odpadu od fyzických osôb, zverejňovanie druhov odpadov, na ktorých
zneškodňovanie alebo zhodnocovanie je oprávnené, vzorec na výpočet energetickej účinnosti, rozsah a spôsob monitorovania odpadov z výroby oxidu titaničitého a prostredia, do ktorého sa tento odpad vypúšťa, ukladá alebo vstrekuje, limity toxicity, zoznam odpadov, ktoré sa zakazuje skládkovať bez ich predchádzajúcej úpravy. 40. Podľa § 112 ods. 2 zákona o odpadoch, ak orgán štátneho dozoru zistí, že kontrolovaná osoba porušila povinnosť uloženú týmto zákonom, všeobecne záväznými právnymi predpismi vydanými na jeho vykonanie alebo povinnosť vyplývajúcu jej z rozhodnutia vydaného na základe tohto zákona, uloží jej pokutu podľa § 117. Ak orgán štátneho dozoru zistí skutočnosť nasvedčujúcu tomu, že bol spáchaný trestný čin, vykoná jej oznámenie podľa osobitného predpisu. 41. Podľa § 116 ods. 2 zákona o odpadoch, pri ukladaní pokuty sa prihliada najmä na závažnosť, rozsah a čas trvania protiprávneho konania. 42. Podľa § 117 ods. 1 zákona o odpadoch, pokutu od 500 eur do 50 000 eur uloží príslušný orgán štátnej správy odpadového hospodárstva právnickej osobe alebo fyzickej osobe – podnikateľovi, ktorá poruší povinnosť podľa § 14 ods. 1 písm. a), f), g), h), n); § 15 ods. 2, 18; § 16 ods. 1, 2; § 16 ods. 4; § 16 ods. 8 písm. b), ods. 12; 16a ods. 1; § 17 ods. 1 písm. c), d), g), h), i), k), l), m); § 19 ods. 1 písm. b), c), e), h), i); § 20 ods. 9; § 21 ods. 3 písm. b), c), e), h), j), o), p), q), r); § 26 ods. 2 písm. a), b); § 26 ods. 3, 4, 5, 6; § 27 ods. 4 písm. h); § 28 ods. 4 písm. h), i), k), n), o), p), s), t), ac), ad), ae); § 28 ods. 9 písm. a), b), c),d), f), g), h), i), j), k), ods. 10, 11; § 29 ods. 1 písm. d), e), f), g), h), i), m); § 30 ods. 6, 7; § 34 ods. 1 písm. l); § 38 ods. 1; § 39 ods. 4 písm. d), e); § 41 písm. a), b), c), d), m), n); § 44 ods. 8 písm. f), g), h), j), k), l), n), o), u); § 44 ods. 12, 13, 14; § 46 ods. 2; § 50 ods. 4; § 51 písm. e), f), g), j); § 53 ods. 7, 8; § 54 ods. 1 písm. f), ods. 5; § 55 ods. 3, 4, 5; § 56 ods. 4, 5, 9, 10; § 61 ods. 1 písm. h), i), j); § 61 ods. 2, 3, 6; § 62 ods. 2, 3, 4; § 64 ods. 2 písm. b), g), h); § 65 ods. 1 písm. e), f), o), p), q), r), s), v), w); § 67 ods. 1, 3, 4; § 74 ods. 1 písm. b); § 79 ods. 8, 10; § 81 ods. 2, 3, 4, 15, 25; § 82 ods. 3 písm. a), b); § 92 ods. 4; § 93 ods. 1; § 103 ods. 7, 13, 19, 20; § 125 ods. 5. 43. Podľa § 117 ods. 3 zákona o odpadoch, pokutu od 1 200 eur do 120 000 eur uloží príslušný orgán štátnej správy odpadového hospodárstva právnickej osobe alebo fyzickej osobe – podnikateľovi, ktorá poruší povinnosť podľa § 6 ods. 10; § 12 ods. 1, 2, 6; § 14 ods. 1 písm. b), c), d), e), i), j), m); § 14 ods. 6; § 15 ods. 13; § 16 ods. 3; § 16 ods. 8 písm. c), e), f), g); § 17 ods. 1 písm. f), n), o); § 21 ods. 3 písm. i), k), s); § 22; § 23; § 25 ods. 4, 6, 10, 12; § 26 ods. 1 písm. b); § 27 ods. 4 písm. a), b), c), d), i), l); § 27 ods. 8, 12, 13, 17, 18, 19, 21; § 28 ods. 4 písm. a), b), f), g), m), q), r), u), v), w), x), y), z), aa), ab), af), ag),ah); § 28 ods. 5; § 28 ods. 12 písm. c); § 28 ods. 13; § 29 ods. 1 písm. a), c), d), h), j), k), l), o); § 29 ods. 2; § 30 ods. 1, 2, 3, 4; § 31 ods. 6, ods. 11 písm. a), b), c), d), e), f), g), h), i), j), k), l), m), n), o), p), r), s), 12, 13, 14, 15, 17 písm. c); § 31 ods. 8; § 34 ods. 1 písm. a), b), c), d), f), g), h), i), j), k); § 34 ods. 3, 4, 5, 6; § 35; § 36; § 38 ods. 2, 3; § 39 ods. 1, 3; § 39 ods. 4 písm. a), b), c); § 39 ods. 5; § 40 ods. 2; § 41 písm. g), h), i), j), k), l); § 44 ods. 3; § 44 ods. 8 písm. a), d), e), m), q), r), s),v),w); § 44 ods. 9; § 45; § 46 ods. 1 písm. d), e); § 47 ods. 1 písm. d), e); § 47 ods. 2 písm. d), e); § 49; § 50 ods. 1, 2; § 51 písm. h), i); § 53 ods. 1, 5, 6; § 54 ods. 1 písm. a), b), c); § 57 ods. 1, 2, 4; § 59 ods. 1, 2, 3, 4, 5, 6, 8, 9, 10; § 61 ods. 1 písm. a), b), c), d), e), f), g), k); § 63 ods. 1; § 64 ods. 2 písm. c), d), e); § 65 ods. 1 písm. b), g), h), i), j), k), l), m), t); § 66 ods. 2, 3, 5; § 70; § 72; § 73 ods. 10; § 74 ods. 2 a 3; § 75 ods. 2, 3; § 76 ods. 6, 7, 8, 9, 10; § 77 ods. 3 a 4; § 78; § 79 ods. 15, 19; § 81 ods. 9; § 125 ods. 1, 2, 3, 4, § 135ea ods. 3; § 135eb ods. 6, 7, 8; § 135ec; § 135k. 44. Podľa § 117 ods. 4 zákona o odpadoch, pokutu od 1 500 eur do 200 000 eur uloží príslušný orgán štátnej správy odpadového hospodárstva právnickej osobe alebo fyzickej osobe – podnikateľovi, ktorá poruší alebo koná v rozpore s § 17 ods. 1 písm. a), b), j); § 19 ods. 1 písm. a), d); § 19 ods. 3; § 21 ods. 1; § 21 ods. 3 písm. a), l), m); § 26 ods. 1 písm. a); § 28 ods. 4 písm. c), d); § 29 ods. 1 písm. b); § 44 ods. 8 písm. b), c); § 51 písm. a); § 64 ods. 1; § 65 ods. 1 písm. a); § 89 ods. 1; § 97. VIII. Právne posúdenie veci správnym súdom 45. Predmetom správneho súdneho prieskumu v tomto konaní bolo rozhodnutie orgánov inšpekcie životného prostredia, a to konkrétne rozhodnutie vo veci uloženia pokuty za správne delikty na úseku odpadového hospodárstva, t.j. vo veci správneho trestania. Úlohou správneho súdu bolo posúdiť, či
orgány inšpekcie životného prostredia pri vydaní tohto rozhodnutia a v konaní, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, postupovali v súlade s príslušnými právnymi predpismi a ustálenou súdnou praxou. Správny súd pritom venoval osobitnú pozornosť námietkam žalobcu týkajúcim sa právnej kvalifikácie skutku, ktorého spáchaním sa mal dopustiť správneho deliktu najprísnejšie postihnuteľného spomedzi viacerých správnych deliktov, ktoré mal spáchať (ďalej len „námietky žalobcu týkajúce sa právnej kvalifikácie skutku“), a tiež námietkam žalobcu týkajúcim sa výšky uloženej pokuty, majúc zároveň na pamäti povinnosť preskúmať predmetnú právnu vec aj v intenciách § 195 SSP. 46. Pokiaľ ide o námietky žalobcu týkajúce sa právnej kvalifikácie skutku, správny súd prvotne pripomína, že fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorej bola uložená správna sankcia, má právo vedieť to, za aký skutok je postihovaná (sankcionovaná), ako aj to, ako tento skutok orgán verejnej správy právne kvalifikuje. Samotná právna kvalifikácia skutku pritom musí byť vo výroku rozhodnutia orgánu verejnej správy vo veci správneho trestania dostatočne určitá a musí z nej byť zrejmé, ktoré ustanovenia právnych predpisov páchateľ skutku porušil. 47. Pri posudzovaní právnej kvalifikácie skutku zo strany orgánu verejnej správy z hľadiska vyššie uvedených požiadaviek, ktoré sa na ňu kladú, nemožno postupovať formalisticky, a teda nemožno akúkoľvek vadu právnej kvalifikácie skutku vo výroku rozhodnutia orgánu verejnej správy vo veci správneho trestania považovať za dôvod na jeho zrušenie. Pokiaľ orgán verejnej správy vo výroku rozhodnutia vo veci správneho trestania napríklad neuvedie všetky ustanovenia, ktoré zakladajú porušenú právnu normu, je potrebné v každom jednotlivom prípade posúdiť závažnosť takéhoto pochybenia. Pri úvahách, či je neuvedenie určitého ustanovenia vo výroku rozhodnutia orgánu verejnej správy vo veci správneho trestania odstrániteľné interpretáciou rozhodnutia, je významné najmä to, či jasné vymedzenie skutku vo výroku predmetného rozhodnutia dovoľuje urobiť jednoznačný záver o tom, akú právnu normu vlastne páchateľ príslušného skutku porušil. 48. V preskúmavanej právnej veci bol jeden zo skutkov, ktorého spáchaním sa žalobca mal dopustiť správneho deliktu najprísnejšie postihnuteľného spomedzi viacerých správnych deliktov, ktoré mal spáchať (ďalej len „predmetný skutok“), vo výroku prvostupňového rozhodnutia vymedzený a právne kvalifikovaný tak, že žalobca nedodržal legislatívne ustanovenia zákona o odpadoch v nadväznosti na ďalšie všeobecne záväzné právne predpisy na úseku odpadového hospodárstva, ktorá skutočnosť bola zistená kontrolou vykonanou v prevádzke žalobcu špecifikovanej vo výroku prvostupňového rozhodnutia, a to konkrétnejšie tak, že za kontrolované obdobie od 01.01.2019 do 25.08.2020 sa žalobca dopustil porušenia § 97 ods. 1 písm. e) bod 2 zákona o odpadoch tým, že nepožiadal príslušný „orgán štátnej správy v odpadovom hospodárstve“ o udelenie súhlasu na vydanie prevádzkového poriadku zariadenia na zhodnocovanie odpadov, ktorého prevádzkovanie bolo povolené podľa § 97 ods. 1 písm. c) zákona o odpadoch rozhodnutím č. OU-SC-OSZP-2018/011116/Ra, Ad zo dňa 23.07.2018, čím naplnil všetky znaky skutkovej podstaty správneho deliktu podľa § 117 ods. 4 zákona o odpadoch. Takýto popis skutku a jeho právna kvalifikácia vo výroku prvostupňového rozhodnutia zodpovedajú požiadavkám na určitosť výroku rozhodnutia orgánu verejnej správy vo veci správneho trestania. Ani žalobca ostatne nenamietal, že z popisu skutku vo výroku prvostupňového rozhodnutia by mu nebolo zrejmé miesto, čas, či spôsob jeho spáchania a vady takéhoto charakteru vo výroku prvostupňového rozhodnutia nevzhliadol ani správny súd. Žalobca taktiež nepopieral, že v uvedenom období nepožiadal príslušný „orgán štátnej správy v odpadovom hospodárstve“ o udelenie súhlasu podľa § 97 ods. 1 písm. e) bod 2 zákona o odpadoch. Žalobca v podstate namietal „len“ právnu kvalifikáciu predmetného skutku. 49. Vo väzbe na právnu kvalifikáciu predmetného skutku správny súd uvádza, že podľa § 97 ods. 1 písm. e) bod 2 zákona o odpadoch „orgány štátnej správy odpadového hospodárstva“ udeľujú súhlas na vydanie prevádzkového poriadku zariadenia na zhodnocovanie odpadov okrem zariadenia na zhodnocovanie biologicky rozložiteľného komunálneho odpadu zo zelene, ak jeho ročná kapacita neprevyšuje 100 ton a zariadenia na zmenšovanie objemu komunálnych odpadov, ak jeho ročná kapacita neprevyšuje 50 ton. Túto právnu normu pochopiteľne nie je možné vykladať uplatnením výlučne jazykového výkladu. Jazykový výklad totiž predstavuje len prvotné priblíženie sa k aplikovanej právnej norme a je len východiskom pre objasnenie a ujasnenie si jej zmyslu a účelu, k čomu slúžia aj ďalšie postupy ako napríklad logický a systematický výklad, či výklad e ratione legis. Zmysel právnej normy pritom nie je možné určiť izolovane, bez poznania vnútorných súvislostí právneho systému. Preto je potrebné obsah a zmysel právnej normy objasňovať tak, že sa posudzuje v kontexte s inými normami právneho predpisu, v ktorom je obsiahnutá, prípadne v rámci odvetvia, ku ktorému patrí, či celého
právneho systému (porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sž 36/2006 zo dňa 15.2.2007). Jednotlivé metódy zisťovania obsahu a zmyslu právnej normy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu. 50. Vychádzajúc z vyššie uvedených pravidiel výkladu právnych noriem správny súd uvádza, že zákonodarca v § 97 ods. 1 písm. e) bod 2 zákona o odpadoch skutočne explicitne upravuje kompetenciu „orgánov štátnej správy odpadového hospodárstva“, a to kompetenciu udeliť súhlas na vydanie prevádzkového poriadku zariadenia na zhodnocovanie odpadov s výnimkami stanovenými v tejto právnej norme. Na druhej strane tejto kompetencii „orgánov štátnej správy odpadového hospodárstva“ logicky zodpovedá povinnosť príslušného subjektu požiadať o udelenie predmetného súhlasu. Ak by totiž žiadny subjekt nemal povinnosť požiadať o udelenie predmetného súhlasu, daná kompetencia by nemala žiadny zmysel, a teda by bola nezmyselná. Pokiaľ ide o subjekt, ktorý by mal o udelenie predmetného súhlasu požiadať, logicky ním je prevádzkovateľ zariadenia na zhodnocovanie odpadov, na ktoré sa nevzťahuje výnimka uvedená v § 97 ods. 1 písm. e) bod 2 zákona o odpadoch, s tým, že o udelenie predmetného súhlasu má požiadať skôr, ako začne takéto zariadenie prevádzkovať. Tieto závery vyplývajú z logického výkladu § 97 ods. 1 písm. e) bod 2 zákona o odpadoch. Uvedené závery pritom vyplývajú aj zo systematického výkladu § 97 ods. 1 písm. e) bod 2 zákona o odpadoch, t.j. z výkladu § 97 ods. 1 písm. e) bod 2 zákona o odpadoch zohľadňujúceho § 17 ods. 1 písm. b) zákona o odpadoch. Ak má totiž prevádzkovateľ zariadenia na zhodnocovanie odpadov prevádzkovať takéto zariadenie v súlade so schváleným prevádzkovým poriadkom, pokiaľ v § 97 ods. 1 písm. e) bod 2 zákona o odpadoch nie je ustanovené inak, ako to vyplýva z § 17 ods. 1 písm. b) zákona o odpadoch, pochopiteľne musí najprv požiadať o udelenie súhlasu na vydanie prevádzkového poriadku takéhoto zariadenia. 51. Aj keď je normatívna úprava ustanovená v § 97 ods. 1 písm. e) bod 2 zákona o odpadoch a v § 17 ods. 1 písm. b) zákona o odpadoch vzájomne úzko previazaná, pre prevádzkovateľa zariadenia na zhodnocovanie odpadov z nich vyplývajú rozdielne povinnosti. Kým z § 97 ods. 1 písm. e) bod 2 zákona o odpadoch vyplýva povinnosť prevádzkovateľa zariadenia na zhodnocovanie odpadov požiadať o udelenie súhlasu na vydanie prevádzkového poriadku zariadenia na zhodnocovanie odpadov, pokiaľ nejde o výnimku stanovenú v tejto právnej norme, zatiaľ z § 17 ods. 1 písm. b) zákona o odpadoch vyplýva povinnosť prevádzkovateľa zariadenia na zhodnocovanie odpadov prevádzkovať takéto zariadenie v súlade so schváleným prevádzkovým poriadkom. Vo veciach správneho trestania je preto potrebné dôsledne rozlišovať, či prevádzkovateľ zariadenia na zhodnocovanie odpadov svojím opomenutím alebo konaním porušil povinnosť vyplývajúcu z § 97 ods. 1 písm. e) bod 2 zákona o odpadoch alebo povinnosť vyplývajúcu z § 17 ods. 1 písm. b) zákona o odpadoch. 52. Z administratívneho spisu vyplýva, že orgány inšpekcie životného prostredia zistili, že žalobca prevádzkoval zariadenie na zhodnocovanie odpadov, a že o udelenie súhlasu na vydanie prevádzkového poriadku zariadenia na zhodnocovanie odpadov nepožiadal príslušný „orgán štátnej správy odpadového hospodárstva“. Ak potom orgány inšpekcie životného prostredia konštatovali, že žalobca porušil § 97 ods. 1 písm. e) bod 2 zákona o odpadoch tým, že nepožiadal príslušný „orgán štátnej správy v odpadovom hospodárstve“ o udelenie súhlasu na vydanie prevádzkového poriadku zariadenia na zhodnocovanie odpadov, ktorého prevádzkovanie bolo povolené podľa § 97 ods. 1 písm. c) zákona o odpadoch rozhodnutím č. OU-SC-OSZP-2018/011116/Ra, Ad zo dňa 23.07.2018, čím naplnil všetky znaky skutkovej podstaty správneho deliktu podľa § 117 ods. 4 zákona o odpadoch, v intenciách vyššie uvedených záverov správneho súdu vec správne právne posúdili. 53. Sumarizujúc uvedené správny súd dospel k záveru, že popis predmetného skutku a vymedzenie jeho právnej kvalifikácie vo výroku prvostupňového rozhodnutia zodpovedajú požiadavkám na určitosť výroku rozhodnutia orgánu verejnej správy vo veci správneho trestania, a že orgány inšpekcie životného prostredia predmetný skutok správne právne kvalifikovali a jeho správnu právnu kvalifikáciu aj náležite vymedzili. 54. Pokiaľ ide o námietky žalobcu týkajúce sa výšky uloženej pokuty, správny súd prvotne pripomína, že výška uloženej pokuty vo veciach správneho trestania je spravidla primárne vecou správnej úvahy orgánu verejnej správy, a že správny súdny prieskum tejto úvahy sa obmedzuje len na posúdenie toho, či je záver orgánu verejnej správy dostatočne odôvodnený a či nevybočuje z medzí správnej úvahy, t. j. či úvahy orgánu verejnej správy neodporujú právnym predpisom, obsahu administratívneho spisu,
skutkovým zisteniam a zásadám logického myslenia. Inými slovami, z hľadiska správneho súdneho prieskumu správnej úvahy orgánu verejnej správy týkajúcej sa výšky uloženej pokuty je rozhodujúce posúdenie toho, či výška pokuty bola stanovená v zákonom určenom rozmedzí, či bolo prihliadnuté k všetkým zákonným hľadiskám, či sa úvahy orgánu verejnej správy pohybujú v medziach správnej úvahy, a či sú v tomto smere úvahy orgánu verejnej správy riadne odôvodnené. Pri posudzovaní správnej úvahy orgánu verejnej správy týkajúcej sa výšky uloženej pokuty pritom nemožno opomenúť, že jej podstatou je skutočnosť, že s ohľadom na pestrosť do úvahy prichádzajúcich životných situácií nie je možné nastaviť žiadny univerzálny vzorec pre výpočet konkrétnej výšky pokuty. 55. V preskúmavanej právnej veci nebolo sporné, že výška žalobcovi uloženej pokuty bola stanovená v zákonom určenom rozmedzí, keď zákonodarca za správne delikty uvedené v § 117 ods. 4 zákona o odpadoch stanovil sankciu v podobe pokuty v sume minimálne vo výške X XXX,XX eur a maximálne vo výške XXX XXX,XX eur. Žalobcovi totiž bola uložená pokuta vo výške X XXX,XX eur. Inými slovami, pri určení konkrétnej výšky pokuty orgány inšpekcie životného prostredia nevybočili zo zákonom stanovených medzí. Po ustálení tohto záveru správny súd pristúpil k posúdeniu úvah a záverov, ktorými orgány inšpekcie životného prostredia odôvodnili uvedenú konkrétnu výšku pokuty. 56. Z rozhodnutia orgánov inšpekcie životného prostredia je zrejmé, že pri určení výšky pokuty prihliadali na zákonodarcom explicitne stanovené kritériá závažnosti, rozsahu a času trvania protiprávneho konania s tým, že sa neobmedzili „iba“ na konštatovanie zohľadnenia týchto kritérií a ich výpočet. V tomto smere správny súd osobitne poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia a v ňom prezentované závery žalovaného, ktorý vymedzil, v čom videl závažnosť predmetného skutku a takisto vymedzil rozsah a čas trvania protiprávneho konania. 57. Čo sa týka hodnotenia závažnosti predmetného skutku, správny súd sa v plnom rozsahu stotožnil s argumentáciou žalovaného v napadnutom rozhodnutí, v rámci ktorej vymedzil, v čom videl závažnosť predmetného skutku a prečo považoval tento skutok za závažné protiprávne konanie (s. 7 – 8 napadnutého rozhodnutia). Správny súd preto v plnom rozsahu odkazuje na túto argumentáciu žalovaného v napadnutom rozhodnutí. Žalovaný stručne, ale jasne a zrozumiteľne vysvetlil, prečo je dôležité udelenie súhlasu príslušného „orgánu štátnej správy odpadového hospodárstva“. V tejto súvislosti správny súd poznamenáva, že námietka žalobcu, podľa ktorej žalovaný zmenil kvalifikáciu predmetného skutku na závažné porušenie zákonom stanovenej povinnosti oproti jeho kvalifikácii realizovanej Inšpektorátom životného prostredia Bratislava v prvostupňovom rozhodnutí, nebola dôvodná. Inšpektorát životného prostredia Bratislava sa totiž v prvostupňovom rozhodnutí priamo nevyjadril k závažnosti predmetného skutku. 58. Čo sa týka rozsahu a času trvania protiprávneho konania, z rozhodnutia orgánov inšpekcie životného prostredia je zrejmé, že predmetný skutok sa týkal jedného zariadenia na zhodnocovanie odpadov prevádzkovaného žalobcom, a že protiprávne konanie trvalo počas celého kontrolovaného obdobia, t. j. viac ako rok a pol. Samotné kontrolované obdobie bolo vo výroku prvostupňového rozhodnutia vymedzené ako obdobie od 01.01.2019 do 25.08.2020. 59. Z napadnutého rozhodnutia správny súd zistil, že žalovaný v ňom vymedzil, ktoré okolnosti boli zohľadnené ako poľahčujúce a tiež to, ktoré okolnosti boli zohľadnené ako priťažujúce. Samotné poľahčujúce ako aj priťažujúceho okolnosti žalovaný jasne a zrozumiteľne zhrnul v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. V tejto súvislosti správny súd z obsahu administratívneho spisu zistil, že žalovaným konštatované prevádzkovanie zariadenia na zabezpečenie odpadov bez súhlasu na vydanie prevádzkového poriadku zariadenia na zhodnocovanie odpadov podľa § 97 ods. 1 písm. e) bod 2 zákona o odpadoch, čím nepriamo ohrozil životné prostredie a zdravie ľudí, ako aj konštatovaná dĺžka trvania protiprávneho konania a tiež konštatované dopustenie sa štyroch rôznych porušení povinností zo strany žalobcu má oporu v administratívnom spise. Inými slovami, správny súd z obsahu administratívneho spisu zistil, že žalovaným konštatované priťažujúce okolnosti majú oporu v administratívnom spise. 60. V nadväznosti na námietku žalobcu, že „hneď prvá priťažujúca okolnosť predstavuje údajné porušenie § 97 ods. 1 písm. e) bod 2 zákona o odpadoch“ (ods. 28 žaloby), správny súd uvádza, že táto námietka nezodpovedá obsahu napadnutého rozhodnutia. Žalovaný totiž ako prvú priťažujúcu okolnosť v napadnutom rozhodnutí uvádza to, že žalobca prevádzkoval zariadenie na zhodnocovanie odpadov bez súhlasu na vydanie prevádzkového poriadku zariadenia na zhodnocovanie odpadov
v zmysle zákona o odpadoch, a že tým nepriamo ohrozil životné prostredie a zdravie ľudí. Žalovaný tak v napadnutom rozhodnutí považoval za priťažujúcu okolnosť takú okolnosť, ktorá bola odlišná od okolnosti napĺňajúcej skutkovú podstatu správneho deliktu spočívajúceho v porušení § 97 ods. 1 písm. e) bod 2 zákona o odpadoch, keď poukázal na prevádzkovanie predmetného zariadenia bez súhlasu na vydanie prevádzkového poriadku na zhodnocovanie odpadov podľa uvedenej právnej normy. Zároveň žalovaný poukázal na potenciál prevádzkovania zariadenia na zhodnocovanie odpadov bez predmetného súhlasu nepriamo ohroziť životné prostredie a zdravie ľudí. O tom, že prevádzkovanie zariadenia na zhodnocovanie odpadov bez predmetného súhlasu má potenciál nepriamo ohroziť životné prostredie a zdravie ľud, nemôže byť žiadna pochybnosť, a preto je skutočne potrebné takúto okolnosť považovať za priťažujúcu. Pre úplnosť správny súd uvádza, že potenciál prevádzkovania zariadenia na zhodnocovanie odpadov bez predmetného súhlasu nepriamo ohroziť životné prostredie a zdravie ľudí vyplýva z okolností popísaných žalovaným v odôvodnení napadnutého rozhodnutia v časti, ktorá sa týka významu procesu udeľovania predmetného súhlasu. 61. Sumarizujúc uvedené právny súd dospel k záveru, že rozhodnutie orgánov inšpekcie životného prostredia, t.j. napadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím, ako celok obsahuje dostatočné odôvodnenie správnej úvahy vo vzťahu k stanoveniu výšky ukladanej pokuty, ktorá bola uložená v zákonnom stanovenom rozpätí. Správny súd v tomto smere osobitne poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, z ktorého je zrejmé, že žalovaný sa materiálne zaoberal kritériami určovania výšky pokuty a zohľadnil ich pri určení výšky pokuty, svoje úvahy v tomto smere jasne a zrozumiteľne zhrnul, pričom jeho úvahy nevybočili z medzí logického myslenia. 62. Správny súd považuje za príhodné v súvislosti s výškou žalobcovi uloženej pokuty poznamenať, že realizovanie povinnosti zaplatiť predmetnú pokutu nepochybne zasahuje majetkovú sféru žalobcu. To však súvisí so samotnou podstatou správnej sankcie ako trestu. Správna sankcia musí pôsobiť na páchateľa správneho deliktu výchovne, aby sa v budúcnosti vyvaroval ďalšieho protiprávneho konania (tzv. preventívna funkcia) a súčasne musí spôsobiť citeľnú ujmu, aby sa nevytratil jej výchovný účinok (tzv. represívna funkcia). Správna sankcia teda musí plniť nielen preventívnu, ale aj represívnu funkciu, čo znamená, že uloženú správnu sankciu musí páchateľ správneho deliktu pociťovať ako nezanedbateľnú ujmu, a teda ako negatívny zásah do svojej majetkovej sféry. V tomto kontexte je potom potrebné zdôrazniť, že ani nízka ziskovosť či priamo stratovosť páchateľa správneho deliktu pritom bez ďalšieho neoprávňuje orgán verejnej správy k tomu, aby neuložil pokutu alebo k tomu, aby uložil pokutu v minimálnej výške, pretože tým by došlo k úplnému popretiu zmyslu správneho trestania (porovnaj napr. rozsudok českého Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 5As/47/2019 zo dňa 09.04.2020). 63. Pokiaľ žalobca vzniesol námietky voči odôvodneniu výšky pokuty v prvostupňovom rozhodnutí, resp. pokiaľ žalobca namietal nedostatočné odôvodnenie výšky pokuty v prvostupňovom rozhodnutí, správny súd pripomína, že administratívne konanie na prvom a druhom stupni tvorí jeden celok. Rozhodnutie orgánu verejnej správy vydané na prvom stupni preto nemožno vnímať izolovane bez prihliadnutia k rozhodnutiu orgánu verejnej správy vydanému na druhom stupni, pokiaľ samozrejme v príslušnej právnej veci bolo rozhodované o riadnom opravnom prostriedku. Ak teda v príslušnej právnej veci bolo rozhodované o riadnom opravnom prostriedku a v danej právnej veci bola uložená správna sankcia, odôvodnenie jej uloženia a jej výšky je potrebné vnímať vo vzájomnom prepojení odôvodnenia rozhodnutia orgánu verejnej správy vydaného na prvom stupni a odôvodnenia rozhodnutia orgánu verejnej správy vydaného na druhom stupni s tým, že orgánu verejnej správy rozhodujúcemu o riadnom opravnom prostriedku je daná možnosť doplniť ako aj prípadne modifikovať odôvodnenie rozhodnutia orgánu verejnej správy vydaného na prvom stupni. Samotné zistenie nedostatkov v odôvodnení rozhodnutia orgánu verejnej správy vydaného na prvom stupni tak bez ďalšieho nie je automaticky dôvodom brániciam tomu, aby ho orgán verejnej správy rozhodujúci o riadnom opravnom prostriedku mohol potvrdiť. Inými slovami, orgán verejnej správy rozhodujúci o riadnom opravnom prostriedku môže potvrdiť týmto opravným prostriedkom napadnuté rozhodnutie aj vtedy, ak zistí vady v odôvodnení rozhodnutia orgánu verejnej správy vydanom na prvom stupni, pričom v takom prípade je povinný identifikované vady odstrániť v odôvodnení svojho vlastného rozhodnutia, t. j. v odôvodnení rozhodnutia o riadnom opravnom prostriedku. Je tak zrejmé, že námietka nedostatočného odôvodnenia výšky žalobcovi uloženej pokuty by mohla byť vyhodnotená ako dôvodná iba v tom prípade, ak by nebola dostatočne odôvodnená vo vzájomnom prepojení odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia a napadnutého rozhodnutia. O takýto prípad ale v preskúmavanej právnej veci v intenciách vyššie uvedenej argumentácie správneho súdu nejde.
64. Pokiaľ ide o námietky žalobcu týkajúce sa vymedzenia okruhu poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, správny súd v prvom rade pripomína, že zákonodarca stanovil povinnosť prihliadnuť pri určení výšky pokuty za správny delikt podľa § 117 ods. 4 zákona o odpadoch na závažnosť, rozsah a čas trvania protiprávneho konania. Týmito obligatórnymi kritériami určovania výšky pokuty sa žalovaný v preskúmavanej právnej veci materiálne zaoberal a zohľadnil ich pri určení výšky pokuty, ako to už bolo uvedené. Správny súd nijako nespochybňuje, že zákonodarca pri rozhodovaní o konkrétnej výške pokuty vytvoril priestor aj na zohľadnenie ďalších kritérií použitím slova „najmä“ v príslušnej právnej norme upravujúcej okruh kritérií, ktoré má orgán verejnej správy pri rozhodovaní o konkrétnej výške pokuty za správny delikt podľa § 117 ods. 4 zákona o odpadoch zohľadniť. Na druhej strane správny súd ale zdôrazňuje, že dôsledky explicitného neuvedenia určitej okolnosti nevyplývajúcej z tých kritérií, ktoré má orgán verejnej správy v zmysle príslušnej právnej normy obligatórne zohľadniť pri rozhodovaní o konkrétnej výške pokuty za určitý správny delikt, v odôvodnení rozhodnutia vo veci správneho trestania je potrebné posudzovať v skutkových a právnych okolnostiach konkrétnej právnej veci so zreteľom na celkovú výšku uloženej pokuty a jej „pozíciu“ v rámci zákonom stanoveného rozpätia, pričom je zároveň potrebné zvážiť potenciál danej okolnosti vyvolať rozumné pochybnosti o súlade konkrétnej výšky uloženej pokuty so všeobecnou predstavou o jej adekvátnosti a spravodlivosti. V nadväznosti na uvedené správny súd poukazuje na skutočnosť, že žalobcovi bola uložená pokuta vo výške XXXX,XX eur. To znamená, že žalobcovi bola pokuta uložená blízko dolnej hranice zákonom stanoveného rozpätia pohybujúceho sa od X XXX,XX eur do XXX XXX,XX eur. Vzhľadom na výšku pokuty stanovenú blízko dolnej hranice zákonodarcom relatívne široko stanoveného rozpätia, v rámci ktorého sa mohla stanoviť konkrétna výška pokuty, podľa správneho súdu ani prihliadnutie na okolnosť, že zo strany žalobcu išlo o prvé porušenie povinnosti zo zákona o odpadoch, v celkovom kontexte ostatných poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností uvedených žalovaným v napadnutom rozhodnutí a v celkovom kontexte závažnosti, rozsahu a času trvania protiprávneho konania žalobcu by nebolo spôsobilé vyvolať rozumné pochybnosti o súlade výšky žalobcovi uloženej pokuty so všeobecnou predstavou o jej adekvátnosti a spravodlivosti. To isté platí aj o námietke žalobcu, že žalovaný nevzal do úvahy zistenie v rámci vykonanej kontroly v súvislosti s prevádzkovým poriadkom žalobcu, podľa ktorého nebol zistený jeho nedostatok. Žalobca navyše ani neozrejmil, prečo by takéto zistenie malo predstavovať poľahčujúcu okolnosť, keď predmetný skutok spočíval v tom, že žalobca nepožiadal príslušný „orgán štátnej správy v odpadovom hospodárstve“ o udelenie súhlasu na vydanie prevádzkového poriadku zariadenia na zhodnocovanie odpadov. 65. Pre úplnosť správny súd záverom k odôvodneniu výšky pokuty uloženej žalobcovi v rozhodnutí orgánov inšpekcie životného prostredia uvádza, že aj keby pripustil, že odôvodnenie jednotlivých kritérií, z ktorých orgány inšpekcie životného prostredia pri rozhodovaní o výške pokuty vychádzali, mohlo byť dôkladnejšie, z dôvodov uvedených vyššie v odôvodnení tohto rozsudku by nemohol prisvedčiť záveru, ku ktorému smeruje argumentácia žalobcu, že totiž toto odôvodnenie je natoľko povrchné, že je spôsobilé vyvolať rozumné pochybnosti o tom, že uložená pokuta zodpovedá konkrétnym okolnostiam posudzovaného prípadu. Aj keď sú úvahy orgánov inšpekcie životného prostredia v prvostupňovom rozhodnutí a napadnutom rozhodnutí relatívne stručné, sú podľa správneho súdu celkom jasné a zrozumiteľné a smerujú ku konkrétnym skutkovým zisteniam majúcim oporu v administratívnom spise, pričom ako celok dostatočne odôvodňujú konkrétnu výšku pokuty uloženej žalobcovi. 66. Pokiaľ ide o návrh žalobcu na pristúpenie k sankčnej moderácii zo strany správneho súdu, správny súd dospel k záveru, že podmienky na takýto postup splnené neboli. K sankčnej moderácii by totiž správny súd mohol pristúpiť vtedy, ak by sankcia bola neprimeraná povahe skutku alebo by mala pre žalobcu likvidačný charakter. 67. Neprimeraná povahe skutku je taká sankcia, ktorá je neadekvátna okolnostiam konkrétneho prípadu. O takúto situáciu pritom ide vtedy, ak sankcia, vzhľadom ku konkrétnemu porušeniu zákona, vybočuje zo všeobecnej predstavy o jej adekvátnosti a spravodlivosti, napriek tomu, že bola uložená v zákonom stanovenom rozpätí, a že orgán verejnej správy dodržal všetky zásady pre ukladanie sankcie a zvážil všetky hľadiská pre jej individualizáciu. O takúto situáciu ale v preskúmavanej právnej veci v intenciách vyššie uvedenej argumentácie správneho súdu nejde. 68. Čo sa týka likvidačného charakteru sankcie ako dôvodu na pristúpenie k sankčnej moderácii, správny súd nezistil žiadne okolnosti nasvedčujúce tomu, že by žalobcovi uložená pokuta mohla mať pre neho
likvidačný charakter. O likvidačnom charaktere pokuty by pritom bolo možné uvažovať, ak by pokuta bola neprimeraná osobným a majetkovým pomerom žalobcu do tej miery, že by bola spôsobilá sama osebe privodiť žalobcovi platobnú neschopnosť či donútiť ho ukončiť podnikateľskú činnosť alebo vytvoriť stav, kedy by sa na dlhú dobu v podstate jediným zmyslom jeho podnikateľskej činnosti stalo splácanie predmetnej pokuty, a zároveň by tu bolo reálne riziko, že žalobca sa dostane do existenčných problémov. Žalobca síce na podporu svojho tvrdenia o likvidačnom charaktere uloženej pokuty pripojil k žalobe určité písomnosti, ktoré sa však týkajú iba určitých čiastkových aspektov jeho ekonomickej situácie v určitom časovom období. Predmetné písomnosti nemali taký charakter, že by umožňovali správnemu súdu utvoriť si komplexný úsudok o celkovej majetkovej situácii žalobcu. Dôkazné bremeno ohľadne preukázania likvidačného charakteru uloženej pokuty preto žalobca neuniesol. 69. Na základe vyššie uvedených skutočností tak správny súd dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby, a preto ju s odkazom na § 190 SSP zamietol. 70. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 175 ods. 1 v spojení s § 168 a contrario SSP tak, že úspešnému žalovanému ich náhradu nepriznal, keďže nezistil dôvody, pre ktoré by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať, aby ich žalovanému nahradil. 71. Toto rozhodnutie prijal senát správneho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia na Správny súd v Bratislave (§ 493e SSP v spojení s § 443 ods. 2 písm. a/ a § 145 ods. 2 písm. c/ SSP). Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP). V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 SSP). Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom (§ 440 ods. 2 SSP). V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen,
ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.