Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave BA-1S/124/2020 1020200667 12. 12. 2025 JUDr. Michaela Machová, Ph.D. ECLI:SK:SpSBA:2025:1020200667.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY BA-1S/124/2020 BA-1S/124/2020IČS: ECLI: Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Machovej, Ph.D. a členov senátu JUDr. Lukáša Galla a JUDr. Natálie Stahovcovej (spravodajkyne), v právnej veci žalobcu: Heling sk s.r.o., so sídlom Dunajská 4, 811 08 Bratislava, IČO: 44 887 264, zastúpeného: Hronček & Partners, s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom: Kálob 1, 010 01 Žilina, IČO: 47 248 327, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného č. 100592080/2020 zo dňa 03.03.2020, takto rozhodol: BA-1S/124/2020 BA-1S/124/2020IČS: ECLI: I. Správny súd návrh žalobcu na prerušenie konania z a m i e t a. II. Správny súd žalobu z a m i e t a. III. Žalovanému súd právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a. odôvodnenie: BA-1S/124/2020 BA-1S/124/2020IČS: ECLI: I. Priebeh administratívneho konania a dôvody napadnutého rozhodnutia 1. U žalobcu bola vykonaná daňová kontrola dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia január 2016, február 2016, marec 2016, máj 2016, jún 2016, júl 2016, august 2016, september 2016, október
2016 a november 2016. O výsledku kontroly bol vyhotovený Protokol č. 101160269/2019/9104405/ ŠTE zo dňa 16.05.2019, ktorý bol daňovému subjektu doručený spolu s výzvou na vyjadrenie k jeho záverom dňa 28.05.2019. Na základe výsledkov daňovej kontroly Daňový úrad Bratislava (ďalej len „správca dane“ alebo „prvostupňový orgán“) v nadväzujúcom vyrubovacom konaní vydal rozhodnutie č. 102484447/2019 zo dňa 05.11.2019, ktorým podľa § 68 ods. 6 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v relevantnom znení (ďalej len „daňový poriadok“) vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 7 635,80 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2016 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“). 2. Správca dane svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca si v zdaňovacom období marec 2016 uplatnil odpočítanie dane v celkovej výške 7 635,80 EUR z prijatých faktúr vystavených (prevažne) spoločnosťou ISSA SK, s.r.o. Správca dane mal za preukázané, že tejto spoločnosti bola rozhodnutím správcu dane č. 102432047/2016 zo dňa 25.01.2016 zrušená registrácia pre daň podľa § 81 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v relevantnom znení (ďalej len „zákon o DPH“), a to s účinnosťou od 29.02.2016. V marci 2016 tak ISSA SK, s.r.o. (ďalej len ISSA SK) už nebola platiteľom dane, a preto nemohla uplatniť daň voči odberateľovi a odberateľ si ju nemohol odpočítať (§ 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH). Napriek tomu boli spoločnosťou ISSA SK v marci 2016 vystavované faktúry s uplatnenou daňou, ktoré kontrolovaný subjekt zahrnul do účtovníctva. V rámci preverovania bolo identifikovaných osem faktúr (č. 16010301, 16010303, 16010304, 16010305, 16010307, 16010308, 16010310 a 16010311), ktoré sa týkali prevažne reklamných služieb, grafických prác, analytických služieb a správy IT systémov. Podľa správcu dane nebolo preukázané, že by deklarované služby boli reálne poskytnuté. V súvislosti s tvrdením žalobcu, že služby mali byť z jeho strany ďalej poskytované spoločnosti COMISTEL, s.r.o. (ďalej aj len „COMISTEL“), bolo vykonané dokazovanie formou výsluchov osôb pôsobiacich v tejto spoločnosti (Doganov, Golovchenko). Z ich výpovedí podľa správcu dane nevyplývalo, že by služby deklarované kontrolovaným subjektom boli tomuto odberateľovi reálne poskytnuté; naopak, z ich vyjadrení podľa správcu dane vyplynulo, že služby mali byť zabezpečované inými subjektmi. K predloženým pracovným výkazom, ktoré mali preukazovať rozsah vykonaných prác, bolo zistené, že ich vyhotovoval samotný kontrolovaný subjekt. Ďalšie dôkazy preukazujúce poskytnutie služieb predložené neboli. Z výpovede konateľky žalobcu, pani A., podľa správcu dane vyplynulo, že nemala vedomosť o činnosti spoločnosti, a jej obchodných aktivitách. Jej výpoveď tak podľa správcu dane neprispela k preukázaniu uskutočnenia deklarovaných služieb. Analogicky správca dane postupoval aj pri hodnotení výpovede účtovníčky pani B., ktorá uviedla, že jej poznatky o činnosti daňového subjektu sa obmedzovali výlučne na vedenie účtovníctva. Správca dane ďalej poukázal na to, že prostredníctvom dožiadaných orgánov Českej republiky ako svedka predvolával konateľa spoločnosti ISSA SK, Jiřího Gallóa, avšak tohto svedka sa nepodarilo zastihnúť ani predviesť. Správca dane tiež preveroval fungovanie spoločnosti ISSA SK v informačných systémoch finančnej správy, pričom bolo zistené, že spoločnosť nepodávala daňové priznania ani kontrolné výkazy. Uvedené skutočnosti podľa záverov správcu dane korešpondovali so záverom, že deklarované dodávky služieb sa neuskutočnili. Na základe vykonaného dokazovania správca dane ustálil, že podmienky na uplatnenie odpočítania dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH neboli splnené, keďže deklarovaný dodávateľ nebol v čase údajného dodania platiteľom dane a nebolo preukázané, že došlo k dodaniu služieb uvedených na faktúrach. 3. Žalovaný sa na podklade žalobcom podaného odvolania v rozhodnutí č. 100592080/2020 zo dňa 03.03.2020 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) stotožnil so závermi správcu dane, s jeho kontrolnými zisteniami a skutkový stav vyhodnotil tak, ako bol ustálený v prvostupňovom konaní. Z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že daňová kontrola bola u žalobcu vykonaná z dôvodu dôvodného podozrenia, že účtovné alebo iné doklady môžu byť pozmenené alebo zničené. Uvedený záver vyplynul z informácií čerpaných z ukončených daňových kontrol u daňového subjektu COMISTEL, v rámci ktorých žalobca vystupoval ako dodávateľ služieb. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol, že žalobca nereagoval na výzvy správcu dane a konateľka spoločnosti nepreberala doručované zásielky. Žalovaný posudzoval námietky smerujúce k nepreukázaniu dodania deklarovaných služieb zo strany spoločnosti ISSA SK. Žalovaný zhodne so správcom dane poukázal na zrušenie registrácie ISSA SK, pričom deklarované služby mali byť poskytnuté v marci 2016, teda v období, keď spoločnosť ISSA SK už nebola platiteľom dane. Napriek tomu ISSA SK vystavovala faktúry s uplatnenou daňou, ktoré žalobca ako platiteľ dane zahrnul do svojho účtovníctva. Odvolací orgán preto potvrdil záver prvostupňového orgánu, že základná podmienka na odpočet dane z pridanej hodnoty podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH splnená nebola.
4. K otázke preukázania plnenia uvedeného na faktúre žalovaný v napadnutom rozhodnutí konštatoval, že daňový subjekt dôkazy o poskytnutí deklarovaných služieb nepredložil. Žalobca predložil len pracovné výkazy vyhotovené samotným žalobcom. Výpovede osôb zo spoločnosti COMISTEL nepotvrdili, že by predmetné služby, ktoré mala pre žalobcu dodať ISSA SK, boli dodané zo strany žalobcu, naopak, obsah výpovedí naznačoval, že tieto služby vykonávali iné subjekty. Námietka nevypočutia svedkov bola v napadnutom rozhodnutí posúdená ako nedôvodná s poukazom na to, že ich výsluch by podľa žalovaného nemohol nahradiť dôkazné bremeno daňového subjektu, ktorý je v zmysle § 24 ods. 1 daňového poriadku povinný preukázať uskutočnenie deklarovaných obchodov, ak si z nich uplatňuje odpočítanie dane. Žalovaný sa stotožnil so záverom prvostupňového orgánu, že rozsah vykonaného dokazovania bol dostatočný a dôkazy boli hodnotené v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov. V tejto súvislosti odkázal aj na relevantnú judikatúru Najvyššieho súdu SR, podľa ktorej povinnosť preukázať dodanie tovaru alebo služby leží na platiteľovi dane. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí zároveň poukázal na to, že doklady daňového subjektu boli získané až od externej účtovníčky dňa 26.04.2017 a priebeh daňových kontrol u spoločnosti COMISTEL potvrdil zistenia o nezrovnalostiach v deklarovaných dodávkach služieb. Postup správcu dane podľa § 46 ods. 3 daňového poriadku preto žalovaný vyhodnotil ako dôvodný a zákonný. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí poukázal tiež na dlhodobé neplnenie povinností žalobcu ako platiteľa dane, ktorý opakovane nepodával daňové priznania a nepredkladal účtovné výkazy za zdaňovacie obdobia rokov 2012 až 2017 napriek výzvam správcu dane. Uviedol, že skutkové zistenia boli podložené vykonaným dokazovaním, vyhodnotené v súlade so zákonom a právne závery z nich vyplývajúce boli správne. Z napadnutého rozhodnutia ďalej vyplýva, že dodanie deklarovaných služieb ani splnenie zákonných podmienok na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH splnené neboli. Žalovaný dospel k záveru, že neboli preukázané dôvody na zrušenie napadnutého rozhodnutia. Z uvedených dôvodov žalovaný rozhodnutie správcu dane podľa § 74 ods. 4 daňového poriadku potvrdil. II. Správna žaloba 5. Žalobca sa žalobou zo dňa 29.04.2020, doručenou Krajskému súdu v Bratislave dňa 30.04.2020, domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia napadnutého rozhodnutia spolu s prvostupňovým rozhodnutím, a tiež vrátenia veci správcovi dane na ďalšie konanie. Žalobca v podanej správnej žalobe uviedol, že napadnuté rozhodnutie ako aj prvostupňové rozhodnutie považuje za nezákonné, nesprávne a nepreskúmateľné. Tvrdil, že správne orgány oboch stupňov pri ich vydaní postupovali v rozpore so zákonom, nezistili skutkový stav v potrebnom rozsahu, nesprávne vyhodnotili vykonané dôkazy, neaplikovali príslušné právne normy správnym spôsobom a neprihliadli na relevantnú judikatúru slovenských súdov ani Súdneho dvora Európskej únie. 6. Žalobca namietal, že daňové orgány nesprávne zistili skutkový stav, keď vychádzali z toho, že v danom obchodnom prípade mal postavenie sprostredkovateľa pretože nesprávne uzavreli, že predmetom prevažujúcej podnikateľskej činnosti žalobcu v roku 2016 bolo prevádzkovanie internetového portálu infoglobe.sk/cz/ru/en, sprostredkovanie telekomunikačných služieb, IT servis a sprostredkovanie reklamnej činnosti. Žalobca tvrdil, že sprostredkovanie telekomunikačných služieb, IT servis ani sprostredkovanie reklamnej činnosti nevykonával, ale tieto služby zabezpečoval prostredníctvom iných osôb, t.j. právne vystupoval ako ich poskytovateľ, ktorý ich však vykonával prostredníctvom svojich subdodávateľov. Táto skutočnosť podľa žalobcu vyplývala zo všetkých vykonaných dôkazov a aj vyjadrení žalobcu v daňovom konaní. Podľa žalobcu potom správca dane nesprávne vychádzal z právneho postavenia žalobcu ako sprostredkovateľa, a preto nemohol dôjsť k správnym záverom. 7. Žalobca ďalej namietal, že daňové orgány nevykonali dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie skutočného stavu veci a nehodnotil vykonané dôkazy v súlade s § 24 daňového poriadku. Vytýkal mu najmä to, že odmietol prihliadnuť na predložené výkazy prác, prílohy faktúr, písomné objednávky, záznamy o odovzdaní prác a ďalšie listiny, ktoré podľa žalobcu preukazovali skutočné vykonanie služieb subdodávateľmi a ich následné poskytnutie spoločnosti COMISTEL. Žalobca zdôrazňuje, že tieto záznamy obsahovali popisy úkonov, technické údaje, IP adresy, rozsahy spravovaných dát a iné podrobnosti, správca dane ich však bez ďalšieho odmietol len z dôvodu, že podľa jeho názoru poskytnutie plnenia nepreukazujú. Takýto postup považuje žalobca za arbitrárny. Žalobca poukázal na to, že služby, ktoré boli predmetom kontrolovaného obdobia, mali povahu elektronicky poskytovaných IT a sieťových služieb, pri ktorých sa prirodzene nevytvára materiálny hmotný výstup, ale ich výkon je zaznamenávaný v elektronickej alebo záznamovej forme. Takéto záznamy podľa žalobcu existovali a boli daňovému orgánu predložené, pričom žiadny právny predpis neustanovuje formu, v akej majú byť
vedené. Žalobca ďalej uviedol, že správca dane ani žalovaný neprihliadli na platné zmluvné vzťahy – ani na zmluvu o prevádzke a poskytovaní servisnej podpory uzavretú medzi žalobcom a COMISTEL, ani na zmluvu medzi žalobcom a jeho subdodávateľom ISSA SK. Tieto zmluvy podľa žalobcu jednoznačne preukazujú právny základ poskytovaných služieb. 8. Žalobca tvrdí, že finančné orgány na neho nesprávne prenášali dôsledky údajnej nečinnosti zo strany COMISTEL, hoci tento subjekt bol príjemcom služieb a podľa uzavretej zmluvy mal vo svojej dispozícii dáta na preukázanie uskutočnenia plnenia. Podľa žalobcu správca dane nemohol požadovať predloženie dôkazov, ktorými žalobca objektívne nedisponoval a takúto požiadavku považuje za nezákonnú. V tejto súvislosti odkazuje na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, podľa ktorej nemožno daňovému subjektu pričítať pasivitu iných osôb v dodávateľskom reťazci. Žalobca tiež uviedol, že správne orgány odignorovali skutočnosť, že COMISTEL bol v rozhodnom období reálne fungujúcou spoločnosťou s vysokými obratmi a bez zamestnancov, pričom svoje služby mohol zabezpečovať len prostredníctvom externých dodávateľov. Podľa žalobcu je nelogické, aby správca dane na jednej strane označoval žalobcu za „hlavného dodávateľa COMISTEL“, a na druhej strane dospel k záveru, že služby neboli poskytnuté. Žalobca ďalej namietal skutočnosť, že správca dane nepostupoval v súlade s ust. § 46 daňového poriadku a svoje pochybnosti o správnosti a úplnosti predložených podkladov žalobcovi nikdy neoznámil. 9. Žalobca taktiež namietal, že žalovaný v odvolacom konaní neodstránil vady prvostupňového rozhodnutia, ale naopak, stotožnil sa s jeho závermi. Vytýkal mu, že sa nevysporiadal s podstatnými námietkami uvedenými v odvolaní, nereagoval na právne argumenty podporené judikatúrou a obmedzil sa len na opakovanie záverov správcu dane. Podľa žalobcu tak napadnuté aj prvostupňové rozhodnutie trpia zásadnými procesnými aj hmotnoprávnymi vadami, keďže skutkový stav nebol zistený správne, dokazovanie bolo vedené selektívne, predložené dôkazy neboli hodnotené objektívne a právna aplikácia bola vykonaná v rozpore s právnymi predpismi a judikatúrou. 10. Žalobca tiež poukázal na to, že začatie daňovej kontroly podľa § 46 ods. 3 daňového poriadku bolo nezákonné, keďže správca dane nepreukázal existenciu zákonných dôvodov pre takýto postup, hoci ich v konaní tvrdil. Podľa žalobcu žalovaný nepreukázal, že by žalobca alebo jeho konateľka neposkytovali súčinnosť v iných konaniach správcu dane, pričom žalobca namietal, že zo spisu tieto tvrdenia nijako nevyplývajú. 11. Žalobca ďalej namietal nesprávny úradný postup finančných orgánov spočívajúci v tom, že pri rozhodovaní vo veci vychádzali zo zápisnice o ústnom pojednávaní vyhotovenej v rámci daňovej kontroly vykonávanej u spoločnosti COMISTEL, ako aj zo zistení pochádzajúcich z tejto daňovej kontroly, vrátane protokolu o výsledku daňovej kontroly spoločnosti COMISTEL. Podľa žalobcu žalovaný považoval uvedený protokol za kľúčový dôkaz, na ktorom založil vydanie napadnutého rozhodnutia, hoci tento dôkaz bol získaný v inom daňovom konaní vedenom voči inému daňovému subjektu. 12. Žalobca v žalobe zároveň uviedol, že žiada, aby správny súd v súlade s čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len „ZFEÚ“) predložil Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálnu otázku, pričom navrhol, aby súd položil tieto otázky: (i) „Má sa článok 203 smernice č. 2006/112/ES vykladať v tom zmysle, že upravuje povinnosť zaplatiť daň uvedenú vo faktúre osobe, ktorej vznikla daňová povinnosť v súlade s čl. 62 bod 2 tejto smernice, ktorý upravuje vznik daňovej povinnosti?, (ii) (ak bude odpoveď na otázku č. 1 kladná) „Bráni vnútroštátna právna úprava, ktorá neobsahuje právnu úpravu vzniku daňovej povinnosti iným okamihom, resp. iným spôsobom než v súvislosti s dodaním tovaru alebo služby, vzniku povinnosti zaplatiť daň osobe, ktorá uvedie túto daň vo faktúre alebo inom doklade len z titulu toho, že túto daň vo faktúre alebo inom doklade uviedla?“ III. Vyjadrenia žalovaného a žalobcu, ďalší priebeh súdneho konania 13. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe zo dňa 03.08.2020 uviedol, že správnu žalobu považuje za nedôvodnú a navrhol, aby ju správny súd zamietol a žalobcovi náhradu trov konania nepriznal. Žalovaný konštatoval, že napadnutým rozhodnutím v súlade s § 74 ods. 4 daňového poriadku potvrdil prvostupňové rozhodnutie, ktorým bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2016 vo výške 7 635,80 eur, keď bola daň zvýšená zo sumy 877,92 eur na sumu 8 513,72 eur. Žalovaný uviedol, že daňová kontrola bola vedená v súlade so zákonom, pričom jej ukončenie nastalo doručením protokolu dňa 28.05.2019 v zmysle § 46 ods. 9 daňového poriadku.
Žalobcovi bola poskytnutá lehota na vyjadrenie sa k zisteniam a na označenie dôkazov, ktoré nemohol predložiť počas kontroly. 14. Žalovaný zdôraznil že daňový subjekt je povinný preukázať skutočné uskutočnenie plnenia a nestačí predloženie formálne správnych dokladov. Z vykonaného dokazovania podľa žalovaného vyplynulo, že žalobca nepreukázal, akým konkrétnym spôsobom boli služby vykonané, kto ich vykonal, v akom rozsahu a akým spôsobom boli odovzdané odberateľovi COMISTEL. K dôkaznej situácii žalovaný uviedol, že správca dane vykonal rozsiahle množstvo úkonov a bol počas celého konania v maximálnej súčinnosti so žalobcom. Z administratívneho spisu je podľa žalovaného zrejmé, že správca dane sa zaoberal všetkými námietkami a návrhmi žalobcu, avšak žalobca ani po viacerých výzvach nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by preukázali reálne vykonanie služieb deklarovaných faktúrami od ISSA SK a LETA s.r.o. (pozn. faktúry od LETA s.r.o. neboli v zdaňovacom období marec 2016 uplatnené). Žalovaný uviedol, že kontrolované doklady neboli spôsobilé preukázať faktické uskutočnenie plnení, a že daňový subjekt ISSA SK bol v čase deklarovaného dodania už vymazaný zo zoznamu platiteľov DPH. Žalovaný výslovne zdôraznil, že žalobca nepreukázal ani základnú mieru obozretnosti pri výbere svojich obchodných partnerov. Ako uviedol, konanie žalobcu „nie je v zhode s konaním obozretného daňového subjektu“, keďže ISSA SK bola zverejnená v zozname vymazaných platiteľov DPH. 15. Pokiaľ ide o žalobnú argumentáciu judikatúrou Súdneho dvora EÚ o podvodných reťazcoch a kritériu „vedel alebo mohol vedieť“, žalovaný uviedol, že táto judikatúra nie je na daný prípad aplikovateľná. Podľa žalovaného nejde o prípad podvodu na DPH, ale o situáciu, keď žalobca nepreukázal faktické uskutočnenie služieb, pričom vnútroštátna judikatúra Najvyššieho súdu SR podľa žalovaného jasne stanovuje, že dôkazné bremeno je na daňovom subjekte. 16. K námietke žalobcu o nezákonnosti začatia daňovej kontroly podľa § 46 ods. 3 daňového poriadku žalovaný uviedol, že je bezpredmetná, keďže podmienky pre postup podľa uvedeného ustanovenia boli splnené. Žalovaný uviedol, že správca dane mal opodstatnené pochybnosti, že účtovné doklady môžu byť pozmenené, čo vyplývalo z predchádzajúcich preverovaní obchodných prípadov žalobcu a jeho nesúčinnosti. Žalovaný ďalej uviedol, že žalobca bol už pred začatím daňovej kontroly vyhodnotený ako nespoľahlivý daňový subjekt, ktorý si neplnil povinnosti vo vzťahu k správcovi dane. 17. Na záver žalovaný uviedol, že napadnuté rozhodnutie je zákonné, vychádza z úplne zisteného skutkového stavu, je riadne odôvodnené, a preto navrhuje, aby súd žalobu zamietol a žalobcovi náhradu trov konania nepriznal. 18. Žalobca vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného zo dňa 26.08.2020 uviedol, že žalovaný vo svojom stanovisku k žalobe nepriniesol žiadne nové skutkové okolnosti ani právne argumenty, a iba opätovne reprodukoval časti odôvodnenia napadnutých rozhodnutí bez toho, aby sa vecne vysporiadal s podstatnými žalobnými námietkami. Žalobca zotrval na žalobných dôvodoch uvedených v správnej žalobe, v ktorej vysvetlil, v čom považuje tieto závery žalovaného za nesprávne, neúplné, nepreskúmateľné a v rozpore s judikatúrou slovenských súdov a Súdneho dvora Európskej únie. Žalobca poprel tvrdenie žalovaného o údajnej nesúčinnosti a uviedol, že ak bola súčinnosť potrebná a správca dane o ňu požiadal riadnym spôsobom, žalobca ju poskytol. Žalobca uviedol, že konanie správcu dane bolo procesne nesprávne aj v tom, že výzvu na predloženie dôkazov zaslal žalobcovi až po niekoľkých mesiacoch od začatia daňovej kontroly, pričom v tejto výzve správca dane neoznámil žalobcovi svoje pochybnosti o obchodných transakciách, ktorých sa neskôr týkalo dorubenie dane z pridanej hodnoty. Správca dane navyše vykonával výsluchy svedkov a zasielal výzvy tretím osobám bez účasti žalobcu a bez toho, aby s ním komunikoval, čo žalobca označil za neefektívny a nepoctivý postup. Žalobca namietal aj to, že žalovaný nepreukázal, z akého dôvodu považoval výpovede svedkov a predložené záznamy o vykonaných prácach (vrátane výkazov, protokolov a technických záznamov) za nedostatočné. Žalobca poukázal na to, že tieto doklady obsahujú konkrétne údaje, technické parametre a podrobný opis plnení. Tvrdil, že ak mal správca dane pochybnosti o ich obsahu, bol povinný vykonať odborné alebo technické posúdenie, čo sa nestalo. Žalobca opätovne uviedol, že jeho dodávatelia služby reálne vykonali, že hlavný odberateľ COMISTEL tieto služby prijal, ďalej poskytoval a využíval vo svojej činnosti. Žalobca zdôraznil, že správca dane ani žalovaný nevyvrátili predložené dôkazy o skutočnom poskytnutí služieb, ale rozhodli bez ich odborného vyhodnotenia.
19. Rovnako žalobca poprel tvrdenia žalovaného týkajúce sa jeho povinnosti priebežne preverovať registráciu na DPH u svojich dodávateľov, poukazujúc na judikatúru Súdneho dvora EU, podľa ktorej samotná skutočnosť, že dodávateľ nemal platnú registráciu na DPH, nemôže automaticky viesť k neuznaniu práva na odpočet, ak odberateľ plnenie reálne prijal. Žalobca zdôraznil, že finančné orgány nesprávne presunuli dôkazné bremeno na žalobcu bez toho, aby sami najskôr vyvrátili dôkaznú hodnotu predložených dôkazov. Žalobca opätovne uviedol, že boli navrhnuté dôkazy, ktoré správca dane nevykonal, vrátane návrhov na vypočutie svedkov, ktorí sa na poskytovaní služieb priamo podieľali. Nevypočutie týchto svedkov podľa žalobcu spôsobuje nepreskúmateľnosť rozhodnutí pre nedostatok dôvodov. Žalobca ďalej uviedol, že žalovaný nesprávne interpretuje európsku judikatúru, keď tvrdí, že tá je použiteľná len v prípade, ak sú plnenia skutkovo preukázané. Podľa žalobcu práve správca dane nesprávne vyhodnotil dôkazy o poskytnutí služieb a nepostupoval eurokonformne, hoci žalobca preukázal hmotnoprávne podmienky pre vznik práva na odpočet dane podľa zákona o DPH. Žalobca na záver konštatoval, že žalovaný v celom rozsahu opomenul podstatné argumenty uvedené v žalobe, a že vyjadrenie žalovaného neobsahuje žiadne nové skutočnosti spôsobilé zmeniť právne posúdenie veci. Žalobca zotrval na svojom žalobnom návrhu, aby súd napadnuté rozhodnutia zrušil a vec vrátil na nové konanie, ako aj na návrhu na priznanie náhrady trov konania. 20. Žalovaný nevyužil právo vyjadriť sa k replike žalobcu v súdom stanovenej lehote. IV. Relevantná právna úprava 21. Podľa prechodného ustanovenia § 493e SSP v aktuálne platnom a účinnom znení, „Konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté.“ 22. Podľa § 119 prvá veta SSP (v znení účinnom do 30.06.2023), „Správny súd vychádza zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy, ak tento zákon neustanovuje inak.“ 23. Podľa § 134 ods. 1 SSP, „Správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak.“ 24. Podľa § 190 SSP, „Ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.“ 25. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH, „Právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.“ 26. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH, „Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.“ 27. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, „Právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.“ 28. Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku, „Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.“ 29. Podľa § 24 ods. 1 až ods. 4 daňového poriadku, „(1) Daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. (2) Správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
(3) Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. (4) Ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, protokoly o určení dane podľa pomôcok, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.“ V. Právne posúdenie veci správnym súdom 30. Na základe § 3 ods. 1, ods. 3 zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov začal od 1. júna 2023 činnosť Správny súd v Bratislave a súčasne výkon súdnictva prešiel z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. júna 2023 daná právomoc správnych súdov. Predmetná vec bola preto zo zákonných dôvodov podľa predchádzajúcej vety dňa 06.06.2023 náhodným výberom pridelená na prejednanie a rozhodnutie senátu 4S Správneho súdu v Bratislave (ďalej len „súd“, príp. „správny súd“) a následne v súlade s Rozvrhom práce Správneho súdu v Bratislave na rok 2025 v znení Dodatku č. 3 účinného od 01.07.2025 bola vec náhodným výberom pridelená na prejednanie a rozhodnutie do novovzniknutého senátu 10S správneho súdu. 31. Správny súd ako súd príslušný na konanie, po vyhodnotení, že správna žaloba je prípustná, bola podaná včas (§ 181 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 178 ods. 1 SSP), zastúpenou advokátom (§ 49 ods. 1 SSP), obsahovala zákonom stanovené náležitosti (§ 57, § 182 SSP), po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu a administratívneho spisu, preskúmal v medziach žalobného návrhu a podstatných žalobných bodov (§ 134 ods. 1 SSP v spojení s § 183 SSP) napadnuté rozhodnutie, ako aj postup predchádzajúci jeho vydaniu, vychádzajúc zo stavu existujúceho v čase právoplatnosti rozhodnutia (§ 135 ods. 1 SSP v znení účinnom do 30.06.2023) a zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy (§ 119 SSP), za splnenia procesných podmienok vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 107 ods. 2 v spojení s § 137 ods. 4 SSP), a po preskúmaní veci dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. 32. Súd na podklade žalobných bodov skúmal namietaný procesný postup správcu dane pri začatí daňovej kontroly. Zo zápisnice o začatí daňovej kontroly vyplýva, že daňová kontrola bola u žalobcu začatá podľa § 46 ods. 3 daňového poriadku z dôvodu existencie dôvodného podozrenia, že účtovné alebo iné doklady žalobcu by mohli byť pozmenené, znehodnotené alebo zničené. Z administratívneho spisu vyplýva, že správca dane pri výkone daňových kontrol voči obchodnému partnerovi žalobcu – spoločnosti COMISTEL – zistil, že žalobca v postavení dodávateľa spoločnosti COMISTEL so správcom dane nespolupracoval. Konateľka žalobcu opakovane nereagovala na predvolania správcu dane, nepreberala zásielky a na výzvy správcu dane neposkytla požadovanú súčinnosť. Tieto skutočnosti boli objektívne spôsobilé založiť obavu správcu dane, že relevantné účtovné alebo iné doklady by v prípade oznámenia o začatí daňovej kontroly mohli byť znehodnotené alebo zničené. Zápisnica o začatí daňovej kontroly obsahuje zákonom vyžadované náležitosti, pričom je v nej uvedený deň začatia, miesto vykonávania daňovej kontroly, vymedzenie jej predmetu, ako aj konkrétne vymedzený dôvod začatia kontroly postupom podľa § 46 ods. 3 daňového poriadku. Z administratívneho spisu nevyplýva, že by použitím tohto postupu došlo k obmedzeniu procesných práv žalobcu v priebehu daňovej kontroly alebo že by žalobca bol v dôsledku zvoleného procesného postupu ukrátený na možnosti predkladať dôkazy alebo vyjadrovať sa k výsledkom kontrolných zistení. Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že dôvod na použitie § 46 ods. 3 daňového poriadku bol v čase začatia daňovej kontroly splnený a správca dane postupoval v súlade so zákonom. Rovnako posúdil túto otázku zákonnosti predmetnej daňovej kontroly za zdaňovacie obdobia január 2016 - marec 2016, máj 2016 - október 2016 (ktoré zahŕňa aj predmetné zdaňovacie obdobie marec 2016) aj Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v rozsudku zo dňa 09.10.2022 pod sp.zn. 3Sfk/44/2022. 33. Súd ďalej uvádza, že v rámci posudzovania dôvodnosti žaloby vo vzťahu k posúdeniu práva na uplatnenie odpočtu DPH je potrebné rozlišovať medzi požiadavkou na preukázanie hmotnoprávnych podmienok priznania práva na odpočítanie DPH, formálnych podmienok tohto práva, ako aj medzi
odopretím nároku na odpočítanie dane z dôvodu daňového podvodu a odopretím nároku z dôvodu zneužitia práva. Nárok na odpočítanie dane vzniká daňovému subjektu len za predpokladu kumulatívneho splnenia hmotnoprávnych podmienok podľa čl. 168 písm. a) smernice č. 2006/112/ ES. Týmito hmotnoprávnymi podmienkami sú: (i) poskytovateľ deklarovaného plnenia je osobou registrovanou pre DPH, (ii) predmetné plnenie materiálne existuje a nejde o fiktívne plnenie, (iii) prijaté plnenie je použité na ekonomickú činnosť príjemcu. Ak nie je splnená čo i len jedna z uvedených kumulatívnych hmotnoprávnych podmienok, právo na odpočítanie dane nevzniká a daňový subjekt si ho nemôže úspešne uplatniť (rozsudok NSS SR sp. zn. 8Sžfk/16/2020, bod 25; SD EÚ Senatex, C-518/14, bod 28; SD EÚ Vikingo, C-610/19, bod 43; SD EÚ Kemwater ProChemie, C-154/20, bod 24). Zároveň platí, že v dôsledku ľahkej zneužiteľnosti práva na odpočítanie DPH zákonodarca zaťažil dôkazným bremenom na preukázanie splnenia týchto hmotnoprávnych podmienok daňový subjekt, ktorý si právo na odpočítanie dane uplatňuje (§ 24 ods. 1 daňového poriadku). Túto zásadu potvrdzuje aj judikatúra Najvyššieho súdu SR (napr. sp. zn. 1Sžf/10/2015, 6Sžfk/7/2016, 5Sžfk/15/2018). Obchodné transakcie pritom nepostačuje deklarovať len po formálnej stránke (predložená faktúra alebo zmluva), ale predložené doklady musia byť odrazom reálneho plnenia. V prípade vzniku pochybností o reálnosti plnenia je to daňový subjekt, kto musí obsah deklarovaných plnení preukázať. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, jeho nárok na odpočítanie dane nemôže byť uznaný (rozhodnutia NS SR sp. zn. 9Sžfk/1/2019 – R 26/2021; sp. zn. 6Sžfk/20/2018 – R 6/2020). Súd dopĺňa, že materiálne podmienky na priznanie práva na odpočet dane sa týkajú výlučne individuálneho obchodného vzťahu medzi dodávateľom a odberateľom, pričom presné vymedzenie hranice dôkaznej povinnosti daňového subjektu je síce v praxi náročné, avšak platí, že daňový subjekt ako podnikateľ koná vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť. Preto sa od neho vyžaduje, aby v reálnom čase uskutočňovania obchodu priebežne zabezpečoval dôkazy preukazujúce jeho reálnosť (rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Sžf/66/2016, bod 77). V prejednávanej veci daňové orgány spochybnili samotnú existenciu materiálneho plnenia, ako aj to, či plnenie bolo poskytnuté dodávateľom registrovaným pre DPH. Keďže nebolo preukázané, že došlo k reálnemu plneniu, nebolo možné uplatniť judikatúru SD EÚ o prípadoch, kde je nesporné, že plnenie bolo dodané, ale je sporný iba subjekt dodávateľa. 34. Súd ďalej preskúmaval žalobnú námietku ohľadom zaťažovania žalobcu neprimeraným dôkazným bremenom, resp. námietku ohľadom nezákonného hodnotenia dôkazov daňovými orgánmi v rozsahu žalobných bodov, a to najmä namietané posúdenie nekontaktnosti deklarovaného dodávateľa a spochybnenie predložených listinných dôkazov. Z administratívneho spisu súd zistil, že finančné orgány sa nezaoberali iba formálnou stránkou predložených faktúr a zmlúv, ale skúmali predovšetkým to, či služby, ktoré žalobca deklaroval ako prijaté, boli v rozhodnom období materiálne vykonané a či boli použité na ekonomickú činnosť žalobcu, teda či boli splnené hmotnoprávne podmienky podľa čl. 168 písm. a) smernice č. 2006/112/ES. 35. Z vykonaného dokazovania správcu dane vyplynulo, že spoločnosť ISSA SK ako deklarovaný dodávateľ žalobcu nevykonávala žiadnu ekonomickú činnosť korešpondujúcu s predmetom fakturovaných služieb. Správca dane zisťoval jej ekonomickú aktivitu prostredníctvom informačných systémov, verejných registrov, medzinárodnej výmeny informácií, podaných priznaní a evidencií. Zistil, že ISSA SK nemala žiadnych zamestnancov, nepodávala daňové priznania, nevykazovala žiadne príjmy ani ekonomickú činnosť, bola nekontaktná (nepreberala zásielky, nekomunikovala), nepredkladala účtovné podklady a registrácia pre DPH jej bola zrušená k 29.02.2016. Údaje o tom, že spoločnosti ISSA SK bola zrušená registrácia pre daň z pridanej hodnoty boli verejne dostupné v registri finančnej správy. V kontexte ostatných zistení (absencia ekonomickej aktivity, nekontaktnosť, nulové výkazy, neexistencia personálnych kapacít) predstavoval zrušený status platiteľa DPH len ďalší prvok posilňujúci dôvodné pochybnosti správcu dane o materiálnej existencii plnení. Súd zdôrazňuje, že samotná skutočnosť, že dodávateľ už nie je platiteľom dane, síce nebráni záveru o existencii plnenia, avšak v kombinácii s vyššie uvedenými okolnosťami tvorila presvedčivý základ pre záver správcu dane, že plnenia deklarované žalobcom neboli reálne uskutočnené. Podľa ustálenej judikatúry (SD EÚ C-610/19 Vikingo; C-285/11 Bonik; C-324/11 Tóth; C-154/20 Kemwater ProChemie; NS SR R 26/2021; NS SR R 6/2020) je žalobca povinný uniesť dôkazné bremeno o splnení hmotnoprávnych podmienok práva na odpočítanie dane. Obchodné transakcie nestačí deklarovať formálnymi dokladmi – faktúrami, zmluvami alebo výkazmi – ak reálne plnenie nie je preukázané. Právne posúdenie správnych orgánov vychádzalo z aplikácie hmotnoprávnych podmienok podľa čl. 168 písm. a) smernice 2006/112/ES, z rozloženia dôkazného bremena podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku a zo zásady, že ak daňový subjekt nepreukáže reálnosť
deklarovaných plnení, nárok na odpočítanie dane mu nemôže vzniknúť. Pokiaľ teda žalobca namietal, že daňové orgány nevykonali dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie skutočného stavu veci a nehodnotili vykonané dôkazy v súlade s § 24 daňového poriadku, najmä v tom smere, že odmietli prihliadnuť na predložené výkazy prác, prílohy faktúr, písomné objednávky, záznamy o odovzdaní prác a ďalšie listiny, ktoré podľa žalobcu preukazovali skutočné vykonanie služieb subdodávateľmi a ich následné poskytnutie spoločnosti COMISTEL, súd uvádza, že v zmysle § 24 ods. 1 daňového poriadku je to práve daňový subjekt, ktorý je povinný v daňovom konaní preukázať splnenie vyššie uvedených hmotnoprávnych podmienok odpočtu DPH, a to tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie, pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť. Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Týmto spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej (porov. rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 37/2018 zo dňa 14. novembra 2018, bod 21, sp. zn. III. ÚS 401/09 zo dňa 16. decembra 2009, rozsudok NSS SR sp. zn. 2Sfk/24/2021 zo dňa 31.07.2023). Žalobca síce predložil výkazy prác, e-maily, podklady a opisnú dokumentáciu, no tieto listiny mali všeobecný a nekonkrétny charakter a nepreukazovali žiadne konkrétne úkony, ktoré by ISSA SK vykonala. Správne orgány preto nepostupovali nezákonne, keď túto dôkaznú situáciu vyhodnotili tak, že tieto listiny nie sú spôsobilé preukázať potrebné skutočnosti nasvedčujúce, že k plneniu reálne došlo a keď uzavreli, že bez preukázanej existencie plnenia nemôže vzniknúť nárok na odpočítanie dane. V súvislosti s tým súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sfk 27/2023 z 21. februára 2025, podľa ktorého „Ak je predmetom fakturovaného plnenia taký druh služieb, ktoré sú poskytované priebežne, po dlhší časový úsek a jednotlivé úkony nie sú (nevyhnutne) hmatateľným produktom, resp. výstupom zachyteným na hmotnom substráte, musí si daňový subjekt v takomto prípade zadovážiť čo najširšie penzum dôkazov preukazujúcich reálnosť plnenia (vrátane dôkazov, ktoré spoľahlivo zachytávajú najmä formu poskytovania takýchto služieb (osobnú alebo elektronickú), a s tým súvisiacu prítomnosť osôb participujúcich na poskytovaní onoho plnenia či relevantnú komunikáciu spojenú s dojednávaním jednotlivých úkonov plnenia), aby sa v prípade budúcej daňovej kontroly vo vzťahu k oprávnenosti odpočtu DPH z takto poskytnutej služby vyhol negatívnemu následku spojenému s dôkaznou núdzou.“ 36. Vo vzťahu k námietke smerujúcej k zákonnosti postupu správnych orgánov, a to k nevykonaniu žalobcom navrhovaných výsluchov svedkov, súd uvádza, že žalobca v konaní pred správcom dane neoznačil žiadnu konkrétnu osobu, ktorá sa mala materiálne podieľať na dodaní služieb, ani neuviedol konkrétne skutočnosti, ktoré by sa mali výsluchom navrhovaných svedkov objasniť. Žalobca v priebehu daňového konania navrhoval vypočuť svedkov, ako napr. Stanislavu Waniovú (konateľku žalobcu), B. C. (splnomocneného zástupcu žalobcu), ako aj osoby vystupujúce za spoločnosť COMISTEL, vrátane C. D. a E. E., pričom správca dane tieto návrhy vyhodnotil ako neúčelné. V prípade Stanislavy Waniovej vychádzal zo skutočnosti, že sama uviedla, že nemá vedomosť o konkrétnom fungovaní spoločnosti ani o obchodnej spolupráci so spoločnosťou COMISTEL v roku 2016, keďže výkon činnosti dlhodobo zabezpečoval splnomocnený zástupca B. C.. Pokiaľ ide o B. C., správca dane poukázal na jeho už uskutočnené výpovede a písomné vyjadrenia, z ktorých vyplývalo, že žalobca deklarované služby len sprostredkovával a nedisponoval vlastnými podkladmi o ich reálnom vykonaní. Vo vzťahu k osobám zo strany COMISTEL správca dane vychádzal z výpovedí získaných v rámci iných daňových kontrol, pričom osobitne poukázal na výpoveď C. D., ktorý uviedol, že tzv. pracovné výkazy a podrobný popis zásahu označeného ako „disaster recovery“ vyhotovil on sám, resp. spolu s vtedajším konateľom spoločnosti COMISTEL, a nie osoba, ktorá mala služby technicky vykonať, pričom zároveň nevedel jednoznačne identifikovať konkrétnu osobu vykonávajúcu tieto práce za žalobcu. Tieto výpovede podľa správcu dane nielenže nepreukázali reálne uskutočnenie zdaniteľných plnení, ale naopak potvrdzovali rozpory medzi fakturáciou, pracovnými výkazmi a skutočným priebehom deklarovaných činností, a preto dospel k záveru, že opätovné alebo ďalšie výsluchy navrhovaných svedkov by nemohli odstrániť zistené pochybnosti ani zmeniť skutkové závery, keďže dôkazné bremeno nebolo zo strany žalobcu unesené. Správca dane mal snahu ako svedka vypočuť konateľa ISSA SK a to aj prostredníctvom orgánov Českej republiky, predvolania však boli neúspešné. To platí aj o osobe p. C., ktorý ako splnomocnený
zástupca žalobcu podal vo veci vyjadrenie a na následné predvolania k ďalšiemu výsluchu reagoval ospravedlnením. 37. K žalobnej námietke, že žalovaný za kľúčový dôkaz pre vydanie napadnutého rozhodnutia považoval protokol o daňovej kontrole spoločnosti COMISTEL, súd uvádza, že finančné orgány síce disponovali protokolom z daňovej kontroly vykonanej u iného daňového subjektu (COMISTEL), tento protokol nebol podkladom pre neuznanie nároku žalobcu na odpočítanie dane z pridanej hodnoty. Z obsahu administratívneho spisu je zrejmé, že tieto zistenia predstavovali iba dôvod pre začatie následnej daňovej kontroly u žalobcu, teda procesný podnet na preverenie jeho vlastných účtovných a daňových tvrdení. Správca dane následne vykonal dokazovanie vo vzťahu k plneniam deklarovaným žalobcom, pričom hodnotil len tie dôkazy, ktoré sa týkali jeho vlastnej daňovej povinnosti. Rovnako vo vzťahu k žalobnej námietke smerujúcej k nesprávnosti posúdenia postavenia žalobcu ako sprostredkovateľa predmetného obchodu súd uvádza, že táto skutočnosť nebola dôvodom na neuznanie odpočtu DPH. Záver o neuznaní práva na odpočítanie dane nebol založený na prenesení zistení z kontroly iného subjektu, ani na kvalifikácii žalobcu ako sprostredkovateľa služieb, ale výlučne na tom, že žalobca nepreukázal splnenie zákonných podmienok na odpočet DPH. 38. V situácii, keď žalobca žiadnym spôsobom (okrem ním vypracovaných výkazov prác a zmluvou) nepreukázal samotné materiálne plnenie a nebol predložený ani žiaden údaj o tom, kto plnenie fyzicky vykonal, súd uzatvára, že posúdenie skutkového stavu správnymi orgánmi nevykazuje známky nezákonnosti. Správne orgány postupovali dôsledne, ich skutkové zistenia logicky nadväzujú a vytvárajú presvedčivý podklad pre právny záver o nepreukázaní materiálneho plnenia. 39. Súd sa zaoberal aj návrhom žalobcu, aby konanie prerušil a podľa čl. 267 ZFEÚ predložil Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálne otázky týkajúce sa výkladu ustanovení smernice č. 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty. Tento návrh považoval súd za nedôvodný. Podľa čl. 267 ods. 2 ZFEÚ vnútroštátny súd, proti rozhodnutiu ktorého je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, má oprávnenie, nie však povinnosť obrátiť sa na Súdny dvor, ak vyvstane otázka výkladu práva Únie. Povinnosť obrátiť sa na Súdny dvor podľa čl. 267 ods. 3 ZFEÚ sa týka len súdu, proti rozhodnutiu ktorého už opravný prostriedok neprichádza do úvahy; týmto súdom správny súd v prejednávanej veci nie je, keďže jeho rozhodnutie podlieha preskúmaniu Najvyšším správnym súdom Slovenskej republiky. Súd preto disponuje len diskrečnou právomocou posúdiť, či je v konkrétnom prípade potrebné na rozhodnutie veci vyžiadať výklad práva Únie. Podľa judikatúry Súdneho dvora (doktrína acte clair a acte éclairé) a podľa toho prebranej judikatúry Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky je vnútroštátny súd oprávnený rozhodnúť bez položenia prejudiciálnej otázky vtedy, ak buď daný problém už bol predmetom ustálenej judikatúry Súdneho dvora (acte éclairé), alebo je výklad dotknutého ustanovenia práva Únie natoľko zrejmý, že o ňom neexistujú rozumné pochybnosti (acte clair). V prejednávanej veci je rozhodujúca otázka, či žalobca preukázal splnenie hmotnoprávnych podmienok práva na odpočítanie dane podľa čl. 168 písm. a) smernice 2006/112/ES, najmä či bolo preukázané, že deklarované zdaniteľné plnenia materiálne existovali a boli uskutočnené deklarovaným dodávateľom, ako aj otázka rozloženia dôkazného bremena v daňovom konaní. Uvedené otázky sú už dlhodobo predmetom rozsiahlej a ustálenej judikatúry Súdneho dvora (napr. veci C-285/11 Bonik, C-324/11 Tóth, C-610/19 Vikingo, C-154/20 Kemwater ProChemie), ktorá jednoznačne vychádza z toho, že právo na odpočítanie dane nevzniká bez splnenia hmotnoprávnych podmienok, že samotné formálne náležitosti faktúry nie sú postačujúce a že daňový subjekt nesie dôkazné bremeno na preukázanie reálneho uskutočnenia plnenia. Žalobcom navrhované prejudiciálne otázky nesmerujú k riešeniu novej, judikatúrou Súdneho dvora ešte neprejudikovanej otázky výkladu práva Únie, ale v podstate spochybňujú to, ako správne orgány a súd aplikovali už ustálené zásady práva Únie na konkrétny skutkový stav v danej veci. Úlohou Súdneho dvora v prejudiciálnom konaní nie je prehodnocovať skutkové okolnosti vnútroštátneho sporu ani nahrádzať vnútroštátne súdy pri aplikácii už vyložených ustanovení práva Únie na konkrétny skutkový stav, ale poskytnúť výklad práva Únie a rozhodnúť o jeho platnosti. Súd preto dospel k záveru, že rozhodnutie vo veci samej závisí od posúdenia toho, či žalobca uniesol dôkazné bremeno o reálnom uskutočnení deklarovaných plnení a o ich poskytnutí deklarovaným dodávateľom, pričom toto posúdenie je otázkou aplikácie už jednoznačne vyloženej úniovej úpravy na zistený skutkový stav. Nejde teda o takú otázku výkladu práva Únie, ktorá by nebola zodpovedaná existujúcou judikatúrou alebo pri ktorej by bolo možné hovoriť o rozumných pochybnostiach, ktoré by odôvodňovali potrebu nového prejudiciálneho konania. Za týchto okolností súd nepovažoval za potrebné obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie s prejudiciálnymi otázkami. Súd
tento návrh žalobcu podľa obsahu (§ 55 ods. 3 SSP) posúdil ako návrh na prerušenie konania podľa § 100 ods. 1 písm. c) SSP a v zmysle vyššie uvedeného návrh žalobcu na prerušenie konania spojený s požiadavkou na predloženie prejudiciálnych otázok podľa čl. 267 ZFEÚ ako nedôvodný zamietol. 40. Keďže súd po vykonanom prieskume zákonnosti napadnutého rozhodnutia, ako aj konania ktoré predchádzalo jeho vydaniu, nezistil žiadny zo žalobcom uvádzaných dôvodov nezákonnosti, súd žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol. 41. O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 168 SSP a v konaní úspešnému žalovanému trovy konania nepriznal, pretože žalovanému ako orgánu štátnej správy možno priznať voči žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba, ak to možno spravodlivo požadovať, pričom takéto dôvody súd nevzhliadol. 42. Tento rozsudok prijal senát Správneho súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: BA-1S/124/2020 BA-1S/124/2020IČS: ECLI: Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať v lehote 30 dní odo dňa jeho doručenia na Správny súd v Bratislave (§ 443 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 145 ods. 2 písm. a/ SSP v znení účinnom do 30.06.2023). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP). Kasačnú sťažnosť môže podať účastník konania a osoba zúčastnená na konaní podľa § 41 ods. 2 SSP, ak bolo rozhodnuté v ich neprospech (§ 442 ods. 1 SSP). Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom v zmysle § 449 ods. 1 SSP. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) SSP, alebo c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.