Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave BA-7Sa/85/2017 1017201727 24. 05. 2024 JUDr. Zuzana Korčeková ECLI:SK:SpSBA:2024:1017201727.3
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Zuzanou Korčekovou, v právnej veci žalobcu: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XX/X, E. C., zastúpeného advokátom Mgr. Richardom Kováčom, so sídlom Coboriho 1, Nitra, proti žalovanému: Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny, so sídlom Špitálska 8, Bratislava, za účasti: Kancelária Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, so sídlom Župné nám. 13, Bratislava, o správnej žalobe v sociálnych veciach, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 2017/130400/14469/SSZOSK zo dňa 19.07.2017, takto rozhodol: I. Súd žalobu z a m i e t a . II. Žalovanému sa právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a . III.
Ďalšiemu účastníkovi sa právo na náhradu trov konania
nepriznáva.
odôvodnenie: I. Priebeh administratívneho konania 1. Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava (ďalej aj „prvostupňový orgán“ alebo „úrad práce“) rozhodnutím č. j.: BA1/RSK/ZAM/2016/51999/387083 zo dňa 13.12.2016 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“) udelil predchádzajúci súhlas na skončenie pracovného pomeru výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce (t. j. z dôvodu ak sa zamestnanec stane nadbytočným vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia alebo o znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách) medzi zamestnávateľom Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „ďalší účastník“ alebo „zamestnávateľ“) a F. A. B. C. (ďalej aj „žalobca“ alebo „zamestnanec“), ktorý je občanom so zdravotným postihnutím. Rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca má od 26.01.2016 na základe Rozhodnutia Sociálnej poisťovne, ústredie č. XXX XXX XXXX X zo 14.04.2016 priznaný invalidný dôchodok. Za invalidného bol uznaný z dôvodu, že má pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o 55 % v porovnaní so zdravou fyzickou osobou. Rozhodnutím zamestnávateľa z 22.01.2015 o organizačnej zmene bolo s účinnosťou od 23.01.2015 zrušené pracovné miesto riaditeľ odboru verejného obstarávania, správy budov a majetku, prevádzky, ochrany a obrany, na ktorom bol zaradený žalobca. Dôvodom organizačnej zmeny zamestnávateľa bolo zabezpečenie efektívneho vynakladania prostriedkov štátneho rozpočtu. Žalobca bol následne od 27.01.2015 do 29.02.2016 dlhodobo práceneschopný. Po ukončení práceneschopnosti bola žalobcovi zamestnávateľom doručovaná písomná ponuka inej práce - vodič, spolu s oznamom o zrušení pracovného miesta menovaného v mieste výkonu práce zamestnanca. Žalobca však neprejavil žiaden záujem o ponúkanú prácu a dňa 04.03.2016 oznámil, že bude so zamestnávateľom komunikovať len písomne aj počas držania pracovnej pohotovosti. Okrem ponúkanej práce nemá zamestnávateľ iné voľné pracovné miesto pri výkone
práce vo verejnom záujme, ktoré by mohol žalobcovi ponúknuť. Úrad práce na základe doložených dokladov od zamestnávateľa a zamestnávateľom predložených listinných dôkazov zistil, že došlo k zrušeniu pracovného miesta žalobcu, a tým aj k jeho nadbytočnosti. Výber nadbytočného zamestnanca prislúcha výlučne zamestnávateľovi a ani súd nemá možnosť túto skutočnosť preskúmať. Úrad práce po preskúmaní všetkých skutočností dospel k záveru, že zamestnávateľ dostatočne preukázal opodstatnenosť výpovedného dôvodu, na základe ktorého požiadal o udelenie prechádzajúceho súhlasu na skončenie pracovného pomeru výpoveďou podľa ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, pričom zamestnávateľ nemá možnosť ďalej zamestnanca zamestnávať, a to ani na kratší pracovný čas v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie. 2. Žalovaný rozhodnutím č. 2017/130400/14469/SSZOSK zo dňa 19.07.2017 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“) odvolanie žalobcu zamietol a potvrdil prvostupňové rozhodnutie. V odôvodnení rozhodnutia žalovaný zhrnul doterajší priebeh administratívneho konania a obsah administratívneho spisu vrátane podaní účastníkov konania a uviedol, že file_0.jpg file_1.wmf úrad práce pri vydávaní prvostupňového dostatočne a správne posúdil skutkovú a právnu stránku veci a rozhodol v súlade zo zákonom. K námietkam žalobcu vedeným v odvolaní uviedol, že nie sú právne relevantné pre zmenu alebo zrušenie prvostupňového rozhodnutia, pričom sa plne stotožnil s vyjadrením zamestnávateľa k týmto námietkam. Úrad práce rozhoduje na základe písomných dôkazov, ktoré odôvodňujú spoľahlivo zistený stav veci, pričom konkrétnym ustanovením pre udelenie predchádzajúceho súhlasu je ustanovenie § 66 Zákonníka práce, v ktorom sú uvedené dôvody, kedy je zamestnávateľ povinný požiadať príslušný úrad o udelenie predchádzajúceho súhlasu, nakoľko v opačnom prípade je výpoveď zo strany zamestnávateľa neplatná. Ďalšou skutočnosťou je posudzovanie naplnenia skutkovej podstaty výpovedného dôvodu, pre ktorý sa má pracovný pomer skončiť. Týka sa to aj prípadu žalobcu, ktorého pracovné miesto bolo zrušené Rozhodnutím Predsedníčky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 22.01.2015 č. Spr. 105/2015, ktorým sa s súčinnosťou od 23.01.2015 zrušuje jedno pracovné miesto vedúceho zamestnanca pri výkone práce vo verejnom záujme vo funkcii riaditeľ odboru verejného obstarávania, správy budov a majetku, prevádzky, ochrany a obrany. Žalovaný mal za to, že zamestnávateľ dostatočne preukázal naplnenie skutkovej podstaty výpovedného dôvodu, pre ktorý žiadal udeliť predchádzajúci súhlas a úrad práce náležite odôvodnil postup, na základe ktorého vyhodnotil všetky listinné dôkazy a udelil predchádzajúci súhlas so skončením pracovného pomeru. Rozhodnutie bolo doručené žalobcovi dňa 17.08.2017.
II. Žaloba 3. Žalobou zo dňa 11.10.2017, doručenou súdu dňa 12.10.2017, sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. 2017/130400/14469/SSZOSK zo dňa 19.07.2017. Žalobu odôvodnil tým, že z napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, ako sa žalovaný „vyrovnal” so skutočnosťou, či ponúkané pracovné miesto je skutočne vhodnou prácou, ktorá zodpovedá zdravotnému stavu, schopnostiam a kvalifikácii žalobcu. Žalovaný žiadnym spôsobom neargumentoval, ani sa dokonca nezaoberal či zamestnávateľ ponúkol žalobcovi tzv. vhodnú prácu, a na rozhodnutie mu stačilo len, že došlo k ponuke na inú pracovnú pozíciu, pričom nijak žalovaný neskúmal či táto pracovná pozícia spĺňa všetky predpoklady na splnenie tzv. ponukovej povinnosti (či je v mieste výkonu práce podľa pracovnej zmluvy, či je zodpovedajúca zdravotnému stavu, schopnostiam a kvalifikácii žalobcu, eventuálne aj či sú splnené porovnateľné mzdové podmienky). Žalovaný žiadnym spôsobom nepreskúmaval či zamestnávateľ oslovil vo veci ponuky pracovného miesta aj iných zamestnávateľov, hoci je vo vedomosti žalovaného, že ustálená rozhodovacia prax súdov v súvislosti s tzv. splnením ponukovej povinnosti zamestnávateľa vyžaduje i takýto postup. Podľa názoru žalobcu vychádzal žalovaný z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa ustanovenia § 191 ods. 1 písm. c) Správneho súdneho poriadku. Žalobca mal za to, že je naplnený i dôvod k zrušeniu napadnutého rozhodnutia žalovaného podľa ustanovenia § 191 ods. 1 písm.
e) a f) Správneho súdneho poriadku, a teda zistenie skutkového stavu žalovaným bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, ako i skutkový stav, ktorý žalovaný vzal za základ napadnutého rozhodnutia mal za následok vydanie nezákonného rozhodnutia. V napadnutom rozhodnutí sa žalovaný opieral výlučne o tvrdenia zamestnávateľa. Hoci žalobca uviedol, že tvrdenia uvádzané zamestnávateľom sú nepravdivé a že súhlasí so stretnutím pod gesciou úradu, kde objasní situáciu, prvostupňový ani odvolací správny orgán avizované stretnutie, respektíve ústne pojednávanie, nenariadil a vychádzal v prvom i druhom stupni výlučne iba z tvrdení, ktoré mu predložil zamestnávateľ. Uvedené nepochybne vyplýva i z napadnutého rozhodnutia, kde žalovaný podrobne rozoberá a konštatuje argumentáciu zamestnávateľa, pričom napríklad obsahom listov, ktoré žalobca adresoval Predsedníčke Najvyššieho súdu SR, a ktoré sú súčasťou administratívneho spisu, a v neposlednom rade i argumentáciou žalobcu v podanom odvolaní sa nijak bližšie nezaoberal. Žalovaný taktiež po podaní odvolania nemal možnosť zaujať stanovisko k vyjadreniu zamestnávateľa k predmetnému odvolaniu. Žalovaný na webovej stránke uvádza, že k žiadosti sa v prípade výpovedného dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce predkladá aj organizačná štruktúra pred organizačnou zmenou a po organizačnej zmene. Z napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, či takéto písomnosti boli k žiadosti zamestnávateľa priložené. V zmysle napadnutého rozhodnutia bolo k žiadosti priložených 8 príloh (vrátane Rozhodnutia o zrušení pracovného miesta a Opatrenia o zrušení odboru zamestnávateľa), ktoré však nemožno stotožňovať s organizačnou štruktúrou zamestnávateľa. Žalovaný sa náležíte nevysporiadal s argumentmi žalobcu a vychádzal iba z tvrdení, ktoré predostrel zamestnávateľ a ktoré sú v neprospech žalobcu, pričom sa relevantne nevyjadril ani k argumentácii žalobcu uvedenej v odvolaní, kde žalobca namietal nenariadenie ústneho pojednávania, nedostatočné zdôvodnenie prvostupňového rozhodnutia a ďalšie skutočnosti, s ktorými sa odvolací orgán náležite nevysporiadal. Relevantná argumentácia žalovaného vo vzťahu k podstatným tvrdeniam žalobcu uvádzaných v odvolaní zjavne v napadnutom rozhodnutí absentuje. Žalobca považoval napadnuté rozhodnutie podľa ustanovenia § 47 ods. 3 Správneho poriadku za nedostatočne zdôvodnené, nepresvedčivé, a preto nepreskúmateľné, čím je podľa neho naplnený dôvod na zrušenie napadnutého rozhodnutia v súlade s ustanovením § 191 ods. 1 písm. d) Správneho súdneho poriadku. Procesným postupom žalovaného v správnom konaní došlo k tak závažným pochybeniam podľa ustanovenia § 191 ods. 1 písm. g) Správneho súdneho poriadku, ktoré mali za následok vydanie nezákonného rozhodnutia, pre ktoré musí byť napadnuté rozhodnutie žalovaného súdom preskúmané a následne ako celok zrušené. III. Vyjadrenie žalovaného 4. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe zo dňa 20.12.2017 uviedol, že pri rozhodovaní o udelení predchádzajúceho súhlasu v zmysle § 66 Zákonníka práce k rozviazaniu pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce so zamestnancom, ktorý je občanom so zdravotným postihnutím, je správny orgán povinný zisťovať skutočnosti dôležité pre posúdenie a rozhodnutie veci v súlade so zákonom č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej ako „Správny poriadok“), najmä posudzuje skutkovú podstatu výpovedného dôvodu, pre ktorú má v úmysle zamestnávateľ skončiť pracovný pomer so zamestnancom so zdravotným postihnutím. Na základe preukázaného rozhodnutia zamestnávateľa o organizačnej zmene, ktorým došlo k zrušeniu pracovného miesta žalobcu a po splnení si ponukovej povinnosti zamestnávateľa v zmysle ustanovenia § 63 ods. 2 Zákonníka práce, s prihliadnutím na negatívny postoj žalobcu k ponuke inej práce, ako aj s ohľadom na skutočnosť, že zamestnávateľ nemal okrem ponúkanej práce žiadne iné voľné vhodné pracovné miesto pri výkone práce vo verejnom záujme, ktoré by mohol žalobcovi ponúknuť, bol daný výpovedný dôvod podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Pokiaľ teda zamestnávateľ dostatočne preukázal naplnenie skutkovej podstaty výpovedného dôvodu, nemal úrad práce ani žalovaný inú možnosť, ako súhlas podľa § 66 Zákonníka práce zamestnávateľovi udeliť. Zamestnávateľ na splnenie svojej ponukovej povinnosti vo vzťahu k žalobcovi opakovane žalobcovi ponúkol jediné voľné pracovné miesto, ktorým disponoval, a to pracovné miesto vodiča, spočívajúce vo vedení a bežnej údržbe cestných motorových vozidiel určených na prepravu osôb s počtom do 22 miest na sedenie okrem miesta pre vodiča alebo vozidiel s celkovou hmotnosťou do 12.000 kg podľa prílohy č. 2 k Nariadeniu vlády SR č. 341/2004 Z. z. Nevhodné pracovné miesto by bolo jedine také, ktoré by žalobca nemohol vykonávať z objektívnych dôvodov, napríklad na výkon práce na voľnej pozícii nemá požadované vzdelanie alebo mu v tom bráni jeho zdravotný stav. Uvedená ponúkaná práca si však nevyžadovala okrem vodičského oprávnenia, žiadne ďalšie osobitné kvalifikácie ani schopnosti, ktorými by žalobca nedisponoval. Čo sa
týka vhodnosti ponúkanej práce z hľadiska zdravotného stavu žalobcu, zamestnávateľ nemal vedomosť o zdravotných prekážkach, ktoré by žalobcovi bránili alebo úplne znemožňovali vykonávať uvedenú ponúkanú prácu. Navyše, samotný žalobca skutočnosť, či je pre neho ponúkané pracovné miesto vhodné, resp. či mu v jeho výkone bránia nejaké prekážky, až do podania žaloby vôbec nerozporoval. Otázkou, ktorú žalobca ani zamestnávateľ nečinili spornou bola zároveň aj skutočnosť, že zamestnávateľ nemal voľné žiadne iné pracovné miesto, ktoré by mohol žalobcovi ponúknuť. Splnenie ponukovej povinnosti zo strany zamestnávateľa bolo preto považované za dostatočné, čím bola splnená podmienka uvedená v § 63 ods. 2 Zákonníka práce pre platnosť výpovede a pre udelenie predchádzajúceho súhlasu úradu pre skončenie pracovného pomeru so žalobcom, ktorý je občanom so zdravotným postihnutím. Pokiaľ žalobca tvrdí, že úrad mal skúmať aj skutočnosť, či zamestnávateľ oslovil vo veci ponuky pracovného miesta aj iných zamestnávateľov, k tomu žalovaný uviedol, že takéto konanie nie je hmotnoprávnou podmienkou vyžadujúcou sa pre platnosť výpovede v zmysle Zákonníka práce, t. j. na takéto konanie nie je zamestnávateľ zo zákona povinný. Vzhľadom na to možno konštatovať, že úradu práce ani žalovanému nevyplýva zo žiadneho všeobecne záväzného právneho predpisu povinnosť skúmať takúto skutočnosť, ktorá nie je rozhodujúca pre posúdenie merita veci. Otázka vhodnosti konkrétneho ponúkaného pracovného miesta, ako aj skutočnosť, že zamestnávateľ nemal voľné žiadne iné pracovné miesto, ktoré by mohol žalobcovi ponúknuť, neboli medzi účastníkmi sporné, a navyše ktoré neboli žalobcom napadnuté ani v odvolaní, preto napadnuté rozhodnutie žalovaného je v tomto smere dostatočne odôvodnené. Správny poriadok predpokladá dve formy správneho konania, a to ústnu formu a formu písomnú. Nariadenie ústneho pojednávania správnym orgánom je obligatórne iba v prípade, ak tak ustanovuje osobitný právny predpis, pričom v ostatných prípadoch je len na zvážení konajúceho správneho orgánu, či ústne pojednávanie nariadi alebo nie. Žalobca napriek výzve úradu práce, poskytnutiu priestoru a ani v odvolacom konaní nepredložil žiadny listinný dôkaz, ktorým by sa mal správny orgán zaoberať, a ktorý by odôvodňoval nariadenie ústneho konania, a teda vecne vôbec nevznikla potreba prejednať vec na ústnom pojednávaní. Žalovaný si dovoľuje poznamenať, že v danom prípade by nariadenie ústneho konania bolo neefektívnym úkonom, iba predlžujúcim konanie, v rozpore najmä so zásadou hospodárnosti a zásadou včasného vybavenia veci bez zbytočných prieťahov. Žalobca bol listom úradu práce zo dňa 27.07.2016 v súlade s ust. § 32 ods. 1 Správneho poriadku vyzvaný na vyjadrenie sa k začatiu správneho konania o udelení predchádzajúceho súhlasu zamestnávateľovi so skončením pracovného pomeru a zároveň na uplatnenie jeho práva podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku. Žalobca toto svoje právo využil prostredníctvom listu zo dňa 30.08.2016 a z toho dôvodu úrad práce, ako aj žalovaný klasifikoval toto vyjadrenie za relevantné vyjadrenie sa k podkladom rozhodnutia. Údajné písomnosti, ktoré žalobca vo svojom vyjadrení spomínal, doteraz nepredložil, a to aj napriek svojmu tvrdeniu, že tieto správnemu orgánu doručí osobne v kópii. Deklarované písomnosti žalobca ani inak bližšie nešpecifikoval, neuviedol, aké rozhodujúce a právne relevantné skutočnosti chcel nimi preukázať, neoznačil ich konkrétny obsah, resp. neuviedol, čo by tieto písomnosti v konkrétnostiach mali potvrdzovať, alebo ktoré konkrétne tvrdenia zamestnávateľa by mali vyvrátiť. Žalobca nepredložil žiadny dôkaz, ktorý by bol spôsobilý spochybniť riadne zdokumentované a listinnými dôkazmi doložené tvrdenia zamestnávateľa. Žalobca ako účastník správneho konania mal nielen právo navrhovať dôkazy, ale na potvrdenie správnosti svojho tvrdenia mal súčasne aj povinnosť dôkazy správnemu orgánu predkladať, pričom nesplnenie tejto povinnosti malo za následok neunesenie jeho dôkaznej povinnosti podľa ust. § 34 ods. 3 Správneho poriadku. 5. Ďalej žalovaný uviedol, že v konaní bola dostatočne preukázaná skutočnosť, že došlo u zamestnávateľa k organizačným zmenám, t. j. že došlo k rozhodnutiu zamestnávateľa o zrušení jedného pracovného miesta vo funkcii „riaditeľ odboru verejného obstarávania, správy budov a majetku, prevádzky, ochrany a obrany“, ktoré vykonával žalobca (rozhodnutie č. Spr. 105/2015 zo dňa 22.01.2015), ako aj k zrušeniu „odboru verejného obstarávania, správy budov a majetku, prevádzky, ochrany a obrany“, ktorého bol žalobca riaditeľom (opatrenie č. Spr. 105/2015 zo dňa 22.01.2015). Predloženie organizačnej štruktúry zamestnávateľa by bolo potrebné iba v takom prípade, ak by vyššie uvedená skutočnosť (organizačné zmeny) neboli dostatočne preukázané. Navyše, predmetná organizačná štruktúra je verejne dostupná aj na webovej stránke zamestnávateľa a teda prvostupňový orgán, ako aj žalovaný sa s touto štruktúrou mal možnosť oboznámiť z verejne dostupných zdrojov, a preto túto skutočnosť možno považovať za skutočnosť úradu aj žalovanému známu, na ktorú sa nevzťahuje potreba osobitného dokazovania. Žalovaný v druhostupňovom rozhodnutí dostatočným spôsobom reagoval na námietky žalobcu uvedené v odvolaní, a to tým, že v napadnutom rozhodnutí takmer doslovne predložil žalobcovi stanovisko zamestnávateľa zo dňa 27.02.2017, s ktorým sa žalovaný na margo odvolacích námietok žalobcu v celom rozsahu stotožnil. To znamená, že sa
okrem iného dostatočne zdôvodnila aj skutočnosť, prečo sa v konaní na prvom stupni nenariadilo ústne pojednávanie (str. 4 napadnutého rozhodnutia). Pokiaľ žalobca namietal, že nebol oboznámený s uvedeným vyjadrením zamestnávateľa k jeho odvolaniu, žalovaný poukázal na to, že predmetné stanovisko zamestnávateľa neobsahovalo žiadne nové rozhodujúce skutočnosti v predmetnej veci. Jeho obsahom boli len právne argumenty k námietkam žalobcu obsiahnutým v odvolaní, pričom toto vyjadrenie nepredstavovalo podklad, ktorý by bol spôsobilý ovplyvniť rozhodnutie v merite veci. Navyše žalobca mal možnosť vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia v ktoromkoľvek štádiu správneho konania, pričom na účely uplatnenia práv podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku bol aj písomne vyzvaný, ako aj uplatniť svoje právo v zmysle ust. § 23 Správneho poriadku. Žalovaný navrhol žalobu zamietnuť. IV. Ďalšie vyjadrenia účastníkov konania 6. Vo vyjadrení zo dňa 03.08.2020 žalobca uviedol, že povinnosťou žalovaného je riadne preskúmať či organizačná zmena u zamestnávateľa nastala tak, ako je ním deklarovaná a neuspokojiť sa len s predložením formálneho rozhodnutia o prijatí organizačnej zmeny a či je teda naplnený vymedzený výpovedný dôvod. V zmysle základných zásad zakotvených v Správnom poriadku je žalovaný povinný vec náležite preskúmať a spoľahlivo zistiť skutkový stav veci i z materiálneho hľadiska. Nemožno sa preto stotožniť s tým, že nie je potrebné organizačnú štruktúru zamestnávateľa predkladať. Takisto žalobca pochyboval o tom, že žalovaný sa riadne oboznámil s organizačnou štruktúrou zamestnávateľa ako i s tým, či je žalobca skutočne nadbytočný, nakoľko z tejto zverejnenej organizačnej schémy nevyplýva pracovná náplň jednotlivých odborov a oddelení, resp. zamestnancov tam pracujúcich ako i ich počet a či sú to zamestnanci pracujúci u zamestnávateľa alebo zamestnanci novoprijatí. I teraz možno z webovej stránky Najvyššieho súdu SR zistiť, že organizačnú schému Kancelárie Najvyššieho súdu SR tvoria viaceré odbory, medzi nimi i napr. prevádzkový odbor, kde patrí aj oddelenie prevádzky a správy objektov. Žalobca pritom vykonával funkciu riaditeľ odboru verejného obstarávania, správy budov a majetku, prevádzky, ochrany a obrany. Má preto za to, že organizačná zmena bola len formálnym úkonom a ku reálnej organizačnej zmene a jeho nadbytočnosti nedošlo. Navyše, ešte v čase pred podaním výpovede žalobcovi zamestnávateľ vyhlásil výberové konanie pod č. Spr. 659/2017 dňa 09.05.2017 na pracovné miesto vedúceho zamestnanca „vedúci oddelenia správy budov, skladu MTZ a autoprevádzky”, t. j. cca 2 mesiace pred vydaním rozhodnutia žalovaného, o ktorom mal mať žalovaný tiež z verejne dostupných zdrojov vedomosť, ak mal vedomosť aj o organizačnej štruktúre z webovej stránky zamestnávateľa. Uvedená pracovná náplň novoprijatého zamestnanca je pracovnou náplňou vykonávanou žalobcom. Žalovaný je povinný objektívne zistiť skutkový stav veci, pričom podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Nemožno sa preto stotožniť s názorom žalovaného, že žalobca doposiaľ nerozporoval vhodnosť ponúkaného iného pracovného miesta, a preto sa považuje táto skutočnosť za nespornú. Uvedený princíp platí v režime civilného sporového konania (kde majú subjekty rovnocenné postavenie), avšak nie v správnom konaní, kedy je orgán verejnej moci v nadradenom postavení voči účastníkovi konania, kedy sa zisťuje objektívny a skutočný stav veci bez ohľadu na námietky účastníkov konania. Navyše, už v žalobe žalobca upozornil na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.08.2010, sp. zn. 4 Cdo 222/2009, v zmysle ktorého je potrebné pri posudzovaní vhodnosti iného pracovného miesta prihliadať okrem zdravotného stavu i k tomu či toto ponúkané miesto zodpovedá kvalifikácii zamestnanca. Znamená to, že vhodnosť ponúkaného pracovného miesta nesmie podceňovať ani preceňovať kvalifikáciu zamestnanca. Tzn. zamestnancovi sa má ponúkať miesto adekvátne jeho kvalifikácii. Z napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, ako sa žalovaný „vyrovnal” so skutočnosťou, či ponúkané pracovné miesto je skutočne vhodnou prácou, ktorá zodpovedá zdravotnému stavu, schopnostiam a kvalifikácii žalobcu. Žalovaný žiadnym spôsobom neargumentoval ani sa nezaoberal, či zamestnávateľ ponúkol žalobcovi tzv. vhodnú prácu, a na rozhodnutie mu stačilo len, že došlo k ponuke na inú pracovnú pozíciu, pričom nijak žalovaný neskúmal či táto pracovná pozícia spĺňa všetky predpoklady na splnenie tzv. ponukovej povinnosti (či je v mieste výkonu práce podľa pracovnej zmluvy, či je zodpovedajúca zdravotnému stavu, schopnostiam a kvalifikácii žalobcu, eventuálne aj či sú splnené porovnateľné mzdové podmienky). Sám žalovaný uviedol na webovej stránke, že sa odporúča vyplývajúc zo súdnych konaní, aby vo veci ponuky pracovného miesta aj iných zamestnávateľov. Ďalej žalobca poukázal na to, že správny orgán riadne nezdôvodnil, prečo vo veci nenariadil ústene pojednávanie, ako aj na to, že pokiaľ žalobca nemal možnosť oboznámiť sa s vyjadrením zamestnávateľa k jeho odvolaniu, došlo k porušeniu práva na spravodlivé správne konanie.
7. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 09.08.2023 uviedol, že úrad práce (resp. žalovaný) je pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie predchádzajúceho súhlasu povinný skúmať podmienky podľa § 63 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práve (ďalej aj len „ZP"). Úrad práce (resp. žalovaný) mal splnenie podmienok podľa § 63 ods. 1 a ods. 2 ZP za preukázané. Jednak zamestnávateľ predložil písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia alebo o znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách podľa § 63 ods. 1 písm. b) ZP (písomné rozhodnutie predsedníčky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 22.01.2015, číslo: Spr. 105/2015), vzhľadom na ktoré sa žalobca stal nadbytočným zamestnancom. A jednak si zamestnávateľ splnil ponukovú povinnosť podľa § 63 ods. 2 písm. b) ZP – zamestnávateľ ponúkol žalobcovi jediné voľné pracovné miesto pri výkone práce vo verejnom záujme, pričom žalobca na ponuku zamestnávateľa nereagoval. 8. Ďalší účastník vo vyjadrení zo dňa 31.08.2023 uviedol, že pracovné miesto žalobcu bolo zrušené rozhodnutím štatutárneho orgánu najvyššieho súdu o organizačnej zmene z 22.01.2015 pod č. Spr 105/2015 s účinnosťou od 23.01.2015. Žalobca bol následne od 27.01.2015 do 29.02.2016 dlhodobo práceneschopný. Po ukončení práceneschopnosti nastúpil žalobca 02.03.2016 do práce, kedy doručil doklad o ukončení práceneschopnosti a tiež doklad o celodennom lekárskom ošetrení dňa 01.03.2016. Zamestnankyne osobného úradu zamestnávateľa 02.03.2016 doručovali žalobcovi písomnú ponuku inej práce, a to vodiča, spolu s oznamom o zrušení pracovného miesta žalobcu, pričom toto doručenie nebolo úspešné z dôvodu neprítomnosti žalobcu na pracovisku. Následne najvyšší súd ako zamestnávateľ 03.03.2016 zaslal doporučenou poštou žalobcovi písomnú ponuku voľného pracovného miesta – vodiča, predmetný list si žalobca prevzal 24.03.2016. Žalobca listom z 02.03.2016 oznámil, že bude so zamestnávateľom komunikovať len písomne a bude na domácej adrese držať pracovnú pohotovosť. Od tohto dátumu žalobca do práce neprišiel, neprejavil žiadny záujem o ponuku inej práce, ani nijakým spôsobom neprejavil záujem riešiť svoje ďalšie pracovné zaradenie. Najvyšší súd nemal iné voľné pracovné miesto pri výkone práce vo verejnom záujme, ktoré by mohol žalobcovi ponúknuť. Žalobca 19.05.2016 doručil zamestnávateľovi rozhodnutie Sociálnej poisťovne zo 14.04.2016 pod č. XXX XXX XXXX X, ktorým bol žalobcovi priznaný invalidný dôchodok s účinnosťou od 26.01.2016. Preto zamestnávateľ žiadosťou z 25.05.2016 požiadal úrad práce o udelenie predchádzajúceho súhlasu na skončenie pracovného pomeru výpoveďou podľa ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Po rozhodnutí úradu práce a žalovaného bola žalobcovi doručená výpoveď z 27.11.2017 pod č. Spr 1498/2017, ktorá bola riadne prerokovaná so zástupcami zamestnancov podľa § 74 Zákonníka práce, ako aj v zmysle Kolektívnej zmluvy. Kancelária najvyššieho súdu doručovala výpoveď v súlade s ustanovením § 38 ods. 1 Zákonníka práce. Žalobca výpoveď prevzal 15.12.2017. V súlade s ustanovením § 38 ods. 4, § 62 ods. 3 písm. b) a § 62 ods. 7 Zákonníka práce začala plynúť trojmesačná výpovedná doba dňom 01.01.2018 a uplynula 31.03.2018. Žalobca skončenie pracovného pomeru výpoveďou napadol na bývalom Okresnom súde Bratislava III (t. č. Mestskom súde Bratislava IV) žalobou o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou a určenie, že pracovný pomer trvá, vedenou pod sp. zn. 7Cpr/7/2018. Predmetné konanie je v súčasnosti prerušené. Najvyšší súd, ktorý bol zamestnávateľom žalobcu v čase vydania rozhodnutia o organizačnej zmene (najvyšší súd bol zamestnávateľom žalobcu až do 31.12.2016, keďže zákonom č. 301/2016 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov bola zriadená kancelária najvyššieho súdu, na ktorú s účinnosťou od 01.01.2017 prešli všetky práva a povinnosti vyplývajúce zo štátnozamestnaneckých vzťahov, z pracovnoprávnych vzťahov a iných právnych vzťahov zamestnancov najvyššieho súdu, ako aj práva a povinnosti z iných právnych vzťahov.), si splnil svoju zákonnú povinnosť a opakovane ponúkol žalobcovi jediné voľné pracovné miesto – miesto vodiča, ktorým disponoval, a to bezprostredne po tom, ako odpadli prekážky na strane žalobcu (dlhodobá práceneschopnosť), pričom žalobca na túto ponuku vôbec nereagoval, nerozporoval ju, neuviedol žiadne dôvody, ktoré by mu bránili vykonávať uvedenú ponúkanú prácu. Zamestnávateľ nemal vedomosť ani o zdravotných dôvodoch, pre ktoré by ponúkaná práca nebola vhodná pre žalobcu. Povinnosť vo veci ponuky pracovného miesta osloviť aj iných zamestnávateľov nevyplýva zamestnávateľovi zo Zákonníka práce, ani z iného všeobecne záväzného právneho predpisu. Zamestnávateľ dostatočne preukázal organizačnú zmenu. Ďalší účastník ďalej poukázal najmä na časový odstup (takmer 2,5 roka), ktorý uplynul od organizačnej zmeny a zrušenia pracovného miesta žalobcu do vyhlásenia výberového konania na pracovné miesto vedúceho zamestnanca, a to vedúceho oddelenia správy budov, skladu MTZ a autoprevádzky, ďalej na to, že od 01.01.2017 bola zákonom zriadená kancelária najvyššieho súdu, a teda sa postupne kreovala aj
organizačná štruktúra kancelárie najvyššieho súdu za účelom riadneho plnenia zákonom stanovených úloh a zabezpečenia činnosti najvyššieho súdu po všetkých stránkach. Nič nebránilo žalobcovi, aby reflektoval na vyhlásené výberové konanie a podal si žiadosť o zaradenie do výberového konania. Ďalší účastník sa nestotožnil s názorom žalobcu, že napadnuté rozhodnutie nie je riadne odôvodnené, resp. že v správnom konaní došlo k tak závažným pochybeniam, a preto navrhol žalobu zamietnuť. 9. Vo vyjadrení zo dňa 02.11.2023 žalobca uviedol, že došlo k porušeniu ustanovenia § 32 ods. 1 Správneho poriadku, keď správny orgán nezistil úplne skutočný stav veci. Rozhodol v rozpore s ustanovením § 3 ods. 5 Správneho poriadku, keď nevychádzal so spoľahlivo zisteného stavu veci. Takto zistený stav veci prevzal aj žalovaný bez toho, aby sa vysporiadal s pre vec podstatnou skutočnosťou, či ponúkané pracovné miesto je pre žalobcu skutočne vhodnou prácou. Žalovaný neskúmal či táto pracovná pozícia spĺňa všetky predpoklady na splnenie tzv. ponukovej povinnosti (či je v mieste výkonu práce podľa pracovnej zmluvy, či je zodpovedajúca zdravotnému stavu, schopnostiam a kvalifikácii žalobcu, eventuálne aj či sú splnené porovnateľné mzdové podmienky). Správny orgán neskúmal organizačnú štruktúru zamestnávateľa. Úkon zrušenia pracovného miesta žalobcu, ktoré bolo zrušené Rozhodnutím Predsedníčky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.: Spr. 105/2015 zo dňa 22.01.2015 bol vykonaný s cieľom „zbaviť sa“ žalobcu ako nepohodlného zamestnanca, pričom k reálnemu zrušeniu tohto pracovného miesta nikdy nedošlo. V čase keď sa žalobca vrátil do práce po ukončení práceneschopnosti dňa 02.03.2016 pôvodnú kanceláriu žalobcu v priestoroch Najvyššieho súdu SR na Námestí SNP užíval zamestnanec, ktorý zastupoval žalobcu a plnil rovnaké úlohy vedúceho zamestnanca, ako ich plnil pred zrušením pracovného miesta žalobca. Uvedené skutočnosti potvrdzuje aj Vyhlásenie výberového konania Kanceláriou najvyššieho súdu SR pod č. Spr. 659/2017, zo dňa 09.05.2017, kde obsadzovaná funkcia bola identická s náplňou práce žalobcu. 10. Ďalší účastník vo vyjadrení zo dňa 29.11.2023 uviedol, že tak prvostupňový správny orgán, ako aj žalovaný, postupovali v predmetnej veci v súlade so zákonom o správnom konaní, zistili objektívne a úplne skutkový stav potrebný pre rozhodnutie, pričom umožnili žalobcovi uplatniť jeho procesné práva ako účastníkovi konania, rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu a napadnuté rozhodnutie boli vydané v súlade so zákonom a obsahovali zákonom predpísané náležitosti. V. Konanie na správnom súde 11. Pôvodne bola žaloba podaná na Krajský súd v Bratislave. Na základe zák. č. 151/2022 Z. z. bol s účinnosťou od 01.06.2023 zriadený Správny súd v Bratislave, na ktorý prešiel výkon súdnictva z Krajského súdu v Bratislave vo všetkých veciach, v ktorých je daná právomoc správnych súdov, vrátane prejednávanej veci. Správny súd v Bratislave, ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci podľa ust. § 10, § 13 ods. 3 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutia a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Súd vec prejednal na pojednávaní dňa 24.04.2024 za účasti žalobcu, jeho právneho zástupcu a poverených zástupcov žalovaného a ďalšieho účastníka. Následne súd oznámil prítomným účastníkom konania termín vyhlásenia rozsudku dňa 24.05.2024 (§ 116 SSP). 12. Žalobca na pojednávaní uviedol, že mu zo strany zamestnávateľa nebola ponúknutá iná vhodná práca. Pracovný pomer žalobcu bol ukončený z dôvodu, že sa stal nadbytočným v dôsledku organizačnej zmeny, pričom žalovaný túto zmenu žiadnym spôsobom nevyhodnotil, aké organizačné zriadenie bolo pred touto organizačnou zmenou a ani aké bolo po tejto organizačnej zmene. Poukázal na to, že zamestnávateľ dňa 09.05.2017 vyhlásil výberové konanie na obsadenie pracovného miesta, ktoré bolo v podstate totožné s pracovným miestom, ktoré vykonával žalobca. S týmito dôvodmi sa správne orgány žiadnym spôsobom nevysporiadali, a preto sú rozhodnutia nepreskúmateľné a nezákonné. Ďalej žalobca uviedol, že bol rok práceneschopný, v priebehu PN konzultoval niektoré veci s jeho podriadenými telefonicky, keď potrebovali poradiť v niektorých veciach. Pritom bol informovaný, že jeho prácu v plnom rozsahu vykonáva A. G. H., ktorý bol v minulosti riaditeľ správy NS SR a bola s ním uzatvorená nejaká zmluva ako s dôchodcom. Vykonával také práce, ako žalobca. Po návrate z ročnej PN keď nastúpil do práce v podstate mu nikto nevedel povedať, čo má vlastne robiť. V jeho kancelárií sedel A. H., ktorý mu nedovolil vziať si veci. Na základe tejto situácie predsedníčke súdu oznámil, že bude doma držať pracovnú pohotovosť a bude čakať na kontaktovanie písomnou formou. Potom dostal rozhodnutie, kde
mu bola ponúknutá práca vodiča. Toto miesto neprijal, lebo jeho zdravotný stav mu to nedovoľoval. Potom dostal výpoveď, pričom celý čas kontinuálne vykonával rovnakú prácu ako on A. H. a po jeho výpovedi sa uskutočnilo výberové konanie na pozíciu, ktorá bola v podstate totožná s tou jeho a potom ešte prijali ďalších ľudí, ktorí vykonávali niektoré ďalšie činnosti, ktoré vykonával on. Žalobca mal za to, že nedošlo k splneniu podmienok na to, aby bol udelený predchádzajúci súhlas zamestnávateľovi s výpoveďou, nakoľko k organizačnej zmene došlo iba z formálnych dôvodov a tieto dôvody by nemali byť vo vzťahu k žalobcovi uplatnené a teda mala mu byť ponúknutá práca, ktorá bola vyhlásená výberovým konaním zo dňa 09.05.2017. 13. Zástupca žalovaného na pojednávaní uviedol, že pokiaľ žalobca namietal, že správne orgány sa nezaoberali vhodnosťou ponúknutej práce, tu išlo iba o jedinú možnú prácu. Keby aj správne orgány dospeli k záveru, že ponúknutá práca nie je vhodná, zamestnávateľ nemal aj tak žiadnu inú prácu pre žalobcu. Žalobca túto ponuku úplne odignoroval a vhodnosť tejto ponuky počas celého správneho konania nerozporoval. Pokiaľ žalobca namietal, že nemal právo vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia, tak už v konaní pred prvostupňovým orgánom, tento vyzval žalobcu na vyjadrenie sa k veci, pričom žalobca sa vyjadril tak, že preukáže nepravdivosť v tvrdení zamestnávateľa písomnosťami, ktoré doteraz nepredložil. Podľa § 56 správneho poriadku je správny orgán povinný doručiť odvolanie iným účastníkom konania, teda v tomto prípade zamestnávateľovi, čo aj urobil. K nenariadeniu ústavného pojednávania uviedol, že vykonávanie dôkazov je plne v kompetencii správneho orgánu, neexistuje právny nárok na nariadenie pojednávania a naviac zamestnávateľ sa v jednom z e-mailov vyjadril, že sa chce vo veci vyjadrovať písomne. Po zhrnutí tejto situácie si úrad vyhodnotil, že nie je potrebné nariadiť ústne pojednávanie. Pokiaľ žalobca poukazoval na niektoré odporúčania, ktoré sa nachádzajú na webovej stránke žalovaného, tak toto sú iba odporúčania pre zamestnávateľov, ako sa môžu čo najskôr dopracovať k rozhodnutiu, ale majú iba odporúčací charakter a nie sú záväzné. Záväzný je iba právny predpis, konkrétne Zákonník práce a teda správny orgán je pri takomto type konaní povinný skúmať iba to, či u zamestnávateľa došlo k organizačnej zmene, a či si zamestnávateľ splnil ponukovú povinnosť. Ďalší účastník sa pridržal svojich písomných vyjadrení. VI. Právne posúdenie 14. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 15. Podľa § 190 SSP, ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. 16. Podľa § 199 ods. 1 písm. c) SSP, sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny. 17. Podľa § 199 ods. 3 SSP, ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. 18. Podľa § 202 ods. 2 veta prvá SSP, správnu žalobu fyzickej osoby správny súd posudzuje neformálne. 19. Podľa § 203 ods. 1 SSP, rozsah správnej žaloby fyzickej osoby a jej dôvody možno zmeniť alebo doplniť až do rozhodnutia správneho súdu. 20. Podľa § 203 ods. 2 SSP, pri správnej žalobe fyzickej osoby nie je správny súd viazaný žalobnými bodmi. 21. Podľa § 13 ods. 1 písm. e) bod 3. zák. č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti do pôsobnosti úradu patrí rozhodovať o udelení alebo neudelení predchádzajúceho súhlasu zamestnávateľovi na skončenie pracovného pomeru výpoveďou zamestnancovi, ktorý je občanom so zdravotným postihnutím, alebo na skončenie štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou štátnemu zamestnancovi, ktorý je občanom so zdravotným postihnutím.
22. Podľa § 70 ods. 1 cit. zák. na konanie podľa § 12 písm. l), t), ae) a af) a § 13 ods. 1 písm. e) a ods. 2 písm. b) sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak. 23. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. 24. Podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce (ďalej aj „ZP“) zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov, ak sa zamestnanec stane nadbytočný vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia alebo o znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách a zamestnávateľ, ktorý je agentúrou dočasného zamestnávania, aj ak sa zamestnanec stane nadbytočným vzhľadom na skončenie dočasného pridelenia podľa § 58 pred uplynutím doby, na ktorú bol dohodnutý pracovný pomer na určitú dobu. 25. Podľa § 63 ods. 2 ZP zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď, ak nejde o výpoveď z dôvodu nadbytočnosti zamestnanca vzhľadom na skončenie dočasného pridelenia podľa § 58 pred uplynutím doby, na ktorú bol dohodnutý pracovný pomer na určitú dobu, o výpoveď pre neuspokojivé plnenie pracovných úloh, pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny alebo z dôvodu, pre ktorý možno okamžite skončiť pracovný pomer, iba vtedy, ak a) zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať, a to ani na kratší pracovný čas v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce, b) zamestnanec nie je ochotný prejsť na inú pre neho vhodnú prácu, ktorú mu zamestnávateľ ponúkol v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce alebo sa podrobiť predchádzajúcej príprave na túto inú prácu. 26. Podľa § 66 ZP zamestnancovi so zdravotným postihnutím môže dať zamestnávateľ výpoveď len s predchádzajúcim súhlasom príslušného úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, inak je výpoveď neplatná. Tento súhlas sa nevyžaduje, ak ide o výpoveď dávanú zamestnancovi, ktorý dosiahol vek určený na nárok na starobný dôchodok, alebo z dôvodov ustanovených v § 63 ods. 1 písm. a) a e). 27. Žalobca sa v konaní domáhal preskúmania a zrušenia rozhodnutia žalovaného č. 2017/130400/14469/SSZOSK zo dňa 19.07.2017. Žalobca vytýkal napadnutému rozhodnutiu to, že je nepreskúmateľné, že orgány verejnej správy nedostatočne zistili skutkový stav, že vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci a došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej moci, ktoré mohlo a malo za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej. 28. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že Najvyšší súd SR (zamestnávateľ) podaním zo dňa 25.05.2016 žiadal o udelenie predchádzajúceho súhlasu s výpoveďou, ktorá bude daná žalobcovi podľa § 63 ods. 1 písmeno b) ZP z dôvodu nadbytočnosti v dôsledku zrušenia jeho pracovného miesta. K žiadosti boli pripojené: pracovná zmluva uzatvorená medzi Najvyšším súdom SR a žalobcom zo dňa 31.03.2010, dohoda o zmene pracovných podmienok zo dňa 10.06.2013, rozhodnutie predsedníčky Najvyššieho súdu SR zo dňa 22.01.2015, č. Spr 105/2015 o zrušení jedného pracovného miesta vedúceho zamestnanca pri výkone práce vo verenom záujme vo funkcii riaditeľ odboru verejného obstarávania, správy budov a majetku, prevádzky, ochrany a obrany, Opatrenie predsedníčky Najvyššieho súdu SR zo dňa 22.01.2015 č. Spr 105/2015, potvrdenie o dočasnej práceneschopnosti žalobcu od 27.01.2015 do konca februára 2016, priepustka zo dňa 01.03.2016, úradný záznam zo dňa 02.03.2016, listy žalobcu adresované zamestnávateľovi zo dňa 02.03.2016, 04.03.2016 a 30.03.2016, ponuka inej práce zo dňa 02.03.2016 a z 03.03.2016, spolu s doručenkou, z ktorej vyplýva, že ju žalobca prevzal dňa 24.03.2016 a rozhodnutie o priznaní invalidného dôchodku žalobcovi zo dňa 14.04.2016. 29. Listom zo dňa 27.07.2016, dourčeným žalobcovi dňa 18.08.2016, úrad práce s odkazom na ust. § 32 ods. 1 a § 33 ods. 2 Správneho poriadku vyzval žalobcu na zaslanie stanoviska k výpovedi v lehote 15 dní. V liste zhrnul podstatu žiadosti zamestnávateľa žalobcu a jej dôvodov. Zároveň úrad práce v liste uviedol, že v prípade, že sa žalobca nevyjadrí písomnou formou, bude musieť úrad práce zorganizovať stretnutie žalobcu so zamestnávateľom. Žalobca listom zo dňa 30.08.2016 oznámil, že
okolnosti uvádzané jeho zamestnávateľom na jeho adresu nie sú pravdivé, čo je ľahko preukázateľné písomnosťami, ktoré v kópiách doručí osobne. Súhlasil so zorganizovaním stretnutia pod gesciou úradu práce. K tomuto vyjadreniu žalobcu sa vyjadril zamestnávateľ v tom smere, že stanovisko žalobcu nie je podložené žiadnymi relevantnými listinnými dôkazmi spôsobilými spochybniť zdokumentované tvrdenia zamestnávateľa. Súhlas žalobcu so zorganizovaním stretnutia na úrade práce považoval za obštrukciu, predlžovanie času a oddialenie rozhodnutia v danej veci. Žiadne ďalšie listinné dôkazy, ani návrhy na dokazovanie neboli úradu práce predložené. Úrad práce rozhodnutím zo dňa 13.12.2016 udelil zamestnávateľovi predchádzajúci súhlas na skončenie pracovného pomeru výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce so žalobcom. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca včas odvolanie, v ktorom namietal, že napriek tomu, že prejavil záujem o zorganizovanie osobného stretnutia so zamestnávateľom na úrade práce, konajúci správny orgán nenariadil bez zdôvodnenia ústne pojednávanie. Mal tiež za to, že prvostupňové rozhodnutie je nedostatočne odôvodnené. K podanému odvolaniu sa vyjadril zamestnávateľ žalobcu listom zo dňa 27.02.2017. Toto vyjadrenie už úrad práce žalobcovi nedoručoval. Žalovaný rozhodnutím zo dňa 19.07.2017 odvolanie žalobcu zamietol a potvrdil prvostupňové rozhodnutie. 30. Jednou zo základných zásad správneho konania je zásada materiálnej pravdy, na základe ktorej rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci. Táto zásada je zakotvená nielen v § 3 ods. 5 správneho poriadku, ale je premietnutá aj v jeho ďalších ustanoveniach (§ 32 ods. 1, § 46, § 47 ods. 3). Z obsahu predmetnej zásady vyplýva, že správny orgán je povinný vykonávať dokazovanie tak, aby boli náležite objasnené všetky rozhodujúce okolnosti dôležité pre posúdenie veci (úplnosť zistenia). Správny orgán musí zabezpečiť, aby skutkové zistenia, ktoré vyplývajú z vykonaného dokazovania čo najviac zodpovedali skutočnosti (presnosť zistenia). Správny orgán v zmysle zásady materiálnej pravdy je povinný náležite zistiť skutkový stav veci. Účastník konania však tiež nesie zodpovednosť za výsledok konania. Dokazovanie správneho orgánu je limitované skutočnosťami, ktoré sú správnemu orgánu známe. V tejto súvislosti súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8 Sžo 139/2008 zo dňa 12.02.2009, podľa ktorého „povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa § 32 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní nad rámec rozsahu vlastného zisťovania má žalovaný a prvostupňový správny orgán len v rozsahu dôvodov a skutočností (vrátane návrhov na vykonanie dôkazov), ktoré žalobca v priebehu správneho konania uviedol, pričom zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno vyvodiť, že by žalovanému a prvostupňovému správnemu orgánu vznikla povinnosť, aby sami domýšľali právne relevantné dôvody svedčiace v prospech žalobcu, ktoré ním neboli uplatnené a následne k týmto dôvodom vykonávali príslušné skutkové zistenia“. Toto rozhodnutie sa síce týka konania v priestupkovej veci, avšak predmetný záver možno vztiahnuť na všetky správne konania, v ktorých správne orgány postupujú podľa zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, teda aj na prejednávanú vec. Pokiaľ teda žalobca namietal, že správne orgány nedostatočne zistili skutkový stav veci, súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie takouto vadou netrpí. Žalobca totiž v priebehu administratívneho konania neuviedol žiadnu konkrétnu skutočnosť, ktorá by akokoľvek spochybňovala tvrdenia zamestnávateľa týkajúce sa skutočností podstatných pre posúdenie veci, aj keď bol vyzvaný na vyjadrenie sa k veci a nepredložil ani nenavrhol žiaden dôkaz, hoci vo svojom vyjadrení zo dňa 30.08.2016 avizoval, že disponuje písomnosťami spôsobilými preukázať, že okolnosti tvrdené zamestnávateľom nie sú pravdivé (v čom konkrétne by mali byť nepravdivé však neuviedol). Žalobca tak neurobil ani v priebehu prvostupňového administratívneho konania, ani v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu. Zamestnávateľ v návrhu na začatie konania o udelenie predchádzajúceho súhlasu na skončenie pracovného pomeru výpoveďou so zdravotne postihnutým zamestnancom zo dňa 25.05.2016 tvrdil, že sú splnené podmienky pre skončenie pracovného pomeru výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce a zároveň, že si splnil ponukovú povinnosť, pričom nemá k dispozícii žiadne iné voľné pracovné miesto, ktoré by mohol ponúknuť žalobcovi. Tieto tvrdenia aj podložil listinnými dôkazmi. Žalobca okrem vety „okolnosti uvádzané jeho zamestnávateľom na jeho adresu nie sú pravdivé“ neoznámil správnemu orgánu žiadne skutočnosti, ktoré by spochybňovali alebo vyvracali tvrdenia zamestnávateľa a nepredložil ani žiadne listinné dôkazy. Žalobca tak nijako neoznačil skutočnosti, ktoré boli medzi ním a zamestnávateľom sporné, a na ktorých preukazovanie by mal správny orgán zamerať dokazovanie vo veci. Nie je potom chybou správneho orgánu, že pri rozhodovaní vychádzal z tvrdení a dôkazov predložených zamestnávateľom, keď tieto považoval za nesporné a preukázané. 31. Žalobca až v priebehu konania pred súdom prezentoval svoje konkrétnejšie výhrady, či už k organizačnej zmene, ako aj k splneniu ponukovej povinnosti zo strany zamestnávateľa. V tejto
súvislosti je potrebné uviesť, že v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy, pričom je pre nich rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase právoplatnosti napadnutého rozhodnutia (§ 135 SSP v znení úč. do 30.06.2023). Súdny prieskum nepredstavuje pokračovanie správneho konania. Povinnosťou súdu v správnom súdnictve nie je namiesto správneho orgánu vykonávať dokazovanie za účelom zistenia skutkového stavu veci. Správne orgány v predmetnej veci pri rozhodovaní vychádzali z dostatočne zisteného skutkového stavu veci na základe dôkazov nachádzajúcich sa v administratívnom spise. Hodnotenie dôkazov patrí výlučne do ich právomoci, pričom v tomto postupe súd nezistil pochybenie. Pokiaľ mal žalobca záujem na vykonaní iných dôkazov, mal ich označiť alebo predložiť v administratívnom konaní. 32. Právnym posúdením veci je činnosť orgánu verejnej správy, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie veci znamená, že orgán verejnej správy podriadil zistený skutkový stav pod právnu normu, ktorá sa na vec nevzťahuje alebo sa nevzťahuje v uvedenom rozsahu. O nesprávne právne posúdenie ide vtedy, ak orgán verejnej správy aplikoval nesprávny právny predpis alebo síce použil správny právny predpis, no tento chybne vyložil, v dôsledku čoho došiel k nesprávnym právnym záverom. V správnom konaní predstavuje prvostupňové aj odvolacie konanie jeden celok (čo vyplýva z ust. § 59 ods. 1 Správneho poriadku), a takisto aj prvostupňové rozhodnutie a rozhodnutie odvolacieho orgánu tvoria jednej celok. Prvostupňový orgán aj žalovaný vo veci rozhodovali podľa zákona č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti a zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, čo v rozhodnutiach aj uviedli. Pri skúmaní splnenia všetkých zákonných podmienok pre platné skončenie pracovného pomeru výpoveďou žalovaný aj prvostupňový orgán vychádzali z príslušných ustanovení Zákonníka práce, ktoré aplikovali na zistený skutkový stav (viď predchádzajúci odsek). Žalobca videl nesprávne právne posúdenie v tom, že sa žalovaný nedostatočne vyporiadal so skutočnosťou, či ponúkané pracovné miesto bolo skutočne vhodnou prácou pre žalobcu. Ako už bolo uvedené vyššie, zamestnávateľ v administratívnom konaní uviedol, že nemá k dispozícii žiadne iné voľné pracovné miesto (okrem toho, ktoré mu ponúkol), ktoré by mohol ponúknuť žalobcovi. Žalobca toto tvrdenie v administratívnom konaní nespochybňoval, taktiež neuvádzal, že by sa jednalo o pre neho nevhodnú prácu. Nevyplýva to ani z jeho listov adresovaných zamestnávateľovi, ktoré sú súčasťou administratívneho spisu. Opäť teda ide o skutočnosť, ktorú žalobca v administratívnom konaní netvrdil, a teda správny orgán nemal dôvod zamerať na ňu svoje zisťovanie. Naviac, pokiaľ zamestnávateľ tvrdil (a žalobca toto jeho tvrdenie nespochybnil), že sa jedná o jediné voľné pracovné miesto, z hľadiska posúdenia splnenia ponukovej povinnosti zo strany zamestnávateľa je potom irelevantné, či išlo o prácu vhodnú pre žalobcu. V súvislosti s námietkou nesprávneho právneho posúdenia veci žalobca tiež uviedol, že: „žalovaný na svojej webovej stránke dáva do pozornosti i nasledovné: „zamestnávateľom sa odporúča, aby oslovili vo veci ponuky pracovného miesta aj iných zamestnávateľov, aj v prípade negatívnej odpovedi, (napriek tomu, že uvedenú povinnosť zamestnávatelia nemajú, zo súdnych konaní vyplynula aj takáto požiadavka, i keď nebola priamo určená ako povinnosť).” Žalovaný žiadnym spôsobom nepreskúmaval či zamestnávateľ oslovil vo veci ponuky pracovného miesta aj iných zamestnávateľov, hoci je vo vedomosti žalovaného, že ustálená rozhodovacia prax súdov v súvislosti s tzv. splnením ponukovej povinnosti zamestnávateľa vyžaduje i takýto postup.“ Ako však sám žalobca uviedol, jedná sa iba o odporúčanie žalovaného zamestnávateľom, pričom zo Zákonníka práce, ani iného právneho predpisu, im povinnosť osloviť vo veci ponuky pracovného miesta aj iných zamestnávateľov nevyplýva. Preto pokiaľ žalovaný nezisťoval, či zamestnávateľ oslovil vo veci ponuky pracovného miesta pre žalobcu aj iných zamestnávateľov (čo opäť žalobca v administratívnom konaní ani nenamietal), nejedná sa o nesprávne právne posúdenie veci. 33. Povinnosťou správneho orgánu je v rozhodnutiach správnych orgánov rešpektovať zásadu materiálnej pravdy – t. j. aby rozhodnutia správnych orgánov vychádzali zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Preto je nevyhnutné, aby správny orgán nariadil ústne pojednávanie, ak si to vyžaduje povaha veci alebo ak tak ustanovuje osobitný právny predpis. Nevyhnutnosť ústneho pojednávanie je daná povahou veci, ktorá je predmetom konania. Uskutočnenie ústneho pojednávanie je nevyhnutné aj vtedy, ak je potrebné vykonať dokazovanie – napr. výsluch svedka, ak nie je jednoznačný skutkový stav alebo sa v ňom vyskytujú rozpory. Správny orgán je povinný obligatórne nariadiť ústne pojednávanie, ak tak ustanovuje osobitný zákon (v danej veci však nejde o takýto prípad). Ústne pojednávanie môže nariadiť prvostupňový aj druhostupňový správny orgán, ak je potrebné doplniť dokazovanie alebo preukázať niektoré skutkové okolnosti. Nariadenie ústneho pojednávania bez toho, aby si to vyžadovala povaha veci a nebolo dostatočne opodstatnené, najmä v konaniach, kde je spoľahlivo
zistený a preukázaný skutkový stav veci, však môže byť porušením jednej zo základných zásad správneho konania, a to rýchlosti a hospodárnosti konania, pretože správny orgán je povinný v konaní postupovať bez zbytočného zaťažovania účastníkov. Účastník konania nemá na nariadenie ústneho pojednávania právny nárok, ak tak neustanovuje osobitný zákon. Ak sa však účastník konania domáha nariadenia ústneho pojednávania a správny orgán mu nevyhovie, je správny orgán povinný v odôvodnení rozhodnutia uviesť, ako sa vysporiadal s týmto návrhom účastníka, a prečo nepovažoval nariadenie ústneho pojednávania za nevyhnutné. Ako vyplýva z obsahu administratívneho spisu, žalobca sa v rámci prvostupňového konania nedomáhal nariadenia ústneho pojednávania. V odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu žalobca vytkol prvostupňovému orgánu, že vo veci nenariadil ústne pojednávanie, nakoľko mal za to, že toto by prispelo k objasneniu prejednávanej veci. Žalobca však neuviedol, k objasneniu akých konkrétnych skutočností bolo potrebné nariadiť ústne pojednávanie, a prečo nemohol tieto skutočnosti oznámiť správnemu orgánu písomne a predložiť mu aj dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Žalobca takisto v odvolaní nežiadal, aby odvolací orgán nariadil ústne pojednávanie. Žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí vyporiadal s námietkou týkajúcou sa nenariadenia ústneho pojednávania odkazom na vyjadrenie zamestnávateľa k odvolaniu žalobcu, ktoré v rozhodnutí odcitoval nasledovne: „zákon o správnom konaní predpokladá dve formy správneho konania, a to ústnu formu a formu písomnú. Nariadenie ústneho pojednávania správnym orgánom je obligatórne iba v prípade, ak tak ustanovuje osobitný právny predpis (§ 21 ods. 1 zákona o správnom konaní), pričom v ostatných prípadoch je len na zvážení konajúceho orgánu, či ústne pojednávanie nariadi alebo nie. Odvolateľ ani v odvolacom konaní nepredložil žiadny listinný dôkaz, ktorým by sa mal správny orgán zaoberať, a ktorý by odôvodňoval nariadenie ústneho konania, a teda vecne vôbec nevyvstala potreba prejednať vec na ústnom pojednávaní. V danom prípade by nariadenie ústneho konania bolo neefektívnym úkonom, iba predlžujúcim konanie, v rozpore najmä so zásadou hospodárnosti a zásadou včasného vybavenia veci bez zbytočných prieťahov. Aj v prípade, že by odvolateľ deklarované písomnosti doručil, zamestnávateľ by k nim zaujal stanovisko písomnou formou (po ich preštudovaní) bez potreby nariadenia ústneho konania.“ Je to síce neštandardný postup, avšak nemožno prijať záver, že by sa žalovaný predmetnou námietkou žalobcu nezaoberal. Možno teda uzavrieť, že žalobca jednak nežiadal ani v prvostupňovom ani v odvolacom konaní nariadenie ústneho pojednávania, a ani potrebu jeho nariadenia nijako nezdôvodnil, čo v kombinácii so skutočnosťou, že v danej veci nešlo o prípad, kedy je správny orgán povinný obligatórne nariadiť ústne pojednávanie znamená, že pokiaľ správny orgán nenariadil ústne pojednávanie, nedošlo k porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy. 34. Podľa § 56 Správneho poriadku správny orgán, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal, upovedomí ostatných účastníkov konania o obsahu podaného odvolania, vyzve ich, aby sa k nemu vyjadrili, a podľa potreby doplní konanie vykonaním novonavrhnutých dôkazov. Zákon teda neukladá správnemu orgánu povinnosť doručiť odvolateľovi vyjadrenia ostatných účastníkov k jeho odvolaniu. Pokiaľ teda správny orgán nedoručil žalobcovi vyjadrenie zamestnávateľa k jeho odvolaniu proti prvostupňovému rozhodnutiu, nedošlo tým k porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy. 35. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy je jednou z najzávažnejších vád, ktorými môže byť napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie zaťažené. Ide o takú vadu, ktorá bráni správnemu súdu napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie preskúmať. Nepreskúmateľné je také rozhodnutie alebo opatrenie, ak z neho nemožno zistiť, ako bolo rozhodnuté, o čom bolo rozhodnuté, či prečo bolo rozhodnuté práve tak. Za nedostatočne odôvodnené sa považuje rozhodnutie, ak z jeho obsahu nie je zrejmé, aké úvahy viedli orgán verejnej správy pri vyhodnotení dokazovania, pri právnom posudzovaní veci atď. Nedostatok dôvodov znamená jednak absolútny nedostatok odôvodnenia, ale i to, že rozhodnutie neobsahuje skutočnosti, ktoré viedli orgán verejnej správy k rozhodnutiu. Vada nepreskúmateľnosti v zmysle § 191 ods. 1 písm. d) SSP znemožňuje preskúmavané rozhodnutie podrobiť meritórnemu prieskumu, a to práve vzhľadom na to, že súdy sa nemajú čoho „zachytiť“, keďže podstatné dôvody absentujú. Ako už bolo uvedené vyššie prvostupňové rozhodnutie a rozhodnutie odvolacieho orgánu tvoria jeden celok, môžu sa navzájom dopĺňať. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. V prvostupňovom rozhodnutí úrad práce pomerne podrobne popísal skutkový stav zistený z listinných dôkazov vymenovaných v rozhodnutí, ako aj obsah vyjadrení účastníkov konania. Následne vzhľadom aj na absenciu akejkoľvek relevantnej argumentácie žalobcu, stručne zdôvodnil, na základe akých skutočností dospel
k rozhodnutiu, ktorým žiadosti zamestnávateľa vyhovel. V odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu žalobca opäť neuviedol žiadnu skutočnosť, ktorá by spochybňovala tvrdenia zamestnávateľa týkajúce sa skutočností podstatných pre posúdenie veci, a nepredložil ani nenavrhol žiaden dôkaz, ktorý by vyvrátil tvrdenia zamestnávateľa. Namietal iba, že napriek tomu, že prejavil záujem o zorganizovanie osobného stretnutia so zamestnávateľom na úrade práce, konajúci správny orgán nenariadil bez zdôvodnenia ústne pojednávanie. Mal tiež za to, že prvostupňové rozhodnutie je nedostatočne odôvodnené. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný zhrnul doterajší priebeh administratívneho konania a obsah administratívneho spisu vrátane podaní účastníkov konania a stručne sa vyporiadal s námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní, a to aj odkazom na vyjadrenie zamestnávateľa k odvolaniu žalobcu, ktoré v rozhodnutí odcitoval. Žalobca tiež namietal, že z napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, či bola k žiadosti zamestnávateľa priložená organizačná štruktúra pred organizačnou zmenou a po organizačnej zmene. K tomu súd uvádza, že tak v prvostupňovom, ako aj napadnutom rozhodnutí sú presne vymenované všetky listinné dôkazy, ktoré boli pripojené k žiadosti zamestnávateľa. Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie netrpí vadou nepreskúmateľnosti. 36. Pokiaľ žalobca žiadal, aby súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s osobným spisom žalobcu, súd tento dôkaz nevykonal, nakoľko žalobca neuviedol, na preukázanie akých skutočností potrebných na preskúmanie napadnutého rozhodnutia by mal súd tento dôkaz vykonať. V tomto smere súd poukazuje na to, že v správnom súdnictve súd dokazovanie zásadne nevykonáva, resp. vykonáva len také dokazovanie, ktoré je nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia. 37. Na základe vyššie uvedeného mal súd za to, že žalovaný dostatočne zistil skutkový stav, vec správne právne posúdil a svoje rozhodnutie aj riadne odôvodnil, preto súd nezistil žiaden dôvod nezákonnosti napadnutého rozhodnutia. Správny súd teda dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, preto ju zamietol podľa § 190 SSP (v spojení s § 199 ods. 3 SSP). 38. Súd ešte na záver dáva do pozornosti žalobcu, že predchádzajúci súhlas príslušného úradu práce, sociálnych vecí a rodiny s výpoveďou zamestnávateľa je hmotnoprávnou podmienkou výpovede. To však neznamená, že pokiaľ úrad práce udelí predchádzajúci súhlas s výpoveďou, nemôže už súd v prípadnom pracovnoprávnom spore o neplatnosť výpovede skúmať splnenie všetkých podmienok výpovede, a to vrátane tých, ktoré posudzoval úrad práce pred vydaním svojho rozhodnutia. Zmyslom ust. § 66 Zákonníka práce a inštitútu predchádzajúceho súhlasu úradu práce na skončenie pracovného pomeru výpoveďou zamestnancovi, ktorý je občanom so zdravotným postihnutím, je totiž zabezpečiť zvýšenú zákonnú ochranu zamestnancov so zdravotným postihnutím pred zamestnávateľom a nie túto obmedziť. Civilný súd v pracovnoprávnom spore nie je rozhodnutím úradu práce a už vôbec nie jeho odôvodnením viazaný (§ 194 CSP) a existencia takéhoto rozhodnutia mu nebráni v skúmaní splnenia všetkých zákonných podmienok pre platné skončenie pracovného pomeru výpoveďou, najmä pokiaľ ich nesplnenie zamestnanec v pracovnoprávnom spore namieta. 39. O náhrade trov konania žalovaného rozhodol správny súd podľa § 168 SSP a žalovanému, ktorý bol v konaní úspešný v celom rozsahu, právo na náhradu trov konania nepriznal, pretože žalovanému voči žalobcovi nevznikli také dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od neho spravodlivo požadovať. Ak podľa obsahu spisu strane v konaní žiadne trovy nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov Civilného sporového poriadku, zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že sa jej náhrada trov konania nepriznáva. (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. februára 2018 sp. zn. 7 Cdo14/2018). Na konanie pred správnym súdom sa okrem zásady hospodárnosti podľa § 5 ods. 7 SSP primerane použijú aj princípy, na ktorých spočíva Civilný sporový poriadok (§ 5 ods. 1 SSP). 40. O trovách konania ďalšieho účastníka rozhodol správny súd podľa § 169 SSP tak, že ďalšiemu účastníkovi právo na náhradu trov konania nepriznal, nakoľko mu v konaní nevznikli trovy konania v súvislosti s plnením povinnosti, ktorú mu správny súd uložil. Poučenie: Doručený rozsudok je právoplatný (§ 145 ods. 1 SSP).
Kasačnou sťažnosťou možno napadnúť právoplatné rozhodnutie správneho súdu (§ 438 ods. 1 SSP). Kasačnú sťažnosť možno podať v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia správneho súdu (§ 443 ods. 1 SSP). Kasačná sťažnosť sa podáva na správnom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je zachovaná, ak počas nej bola kasačná sťažnosť podaná na kasačnom súde (§ 444 SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania (ktorému správnemu súdu je určená, kto ju robí, ktorej veci sa týka a čo ňou sleduje, podpis) uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh) (§ 445 ods. 1 SSP). Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom (§ 440 SSP). Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440, ak sa opiera o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia správneho súdu (§ 439 ods. 3 SSP). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP). Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), ak je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 SSP).