{"guid": "9e162c1c-0134-4cd7-b3bf-8a62910ebf8a:eccbb17a-76fe-42a2-85ee-9ead544b0dbb", "ecli": "ECLI:SK:SpSBA:2024:1017201727.3", "spisova_znacka": "BA-7Sa/85/2017", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Bratislave sp. zn. BA-7Sa/85/2017 z 24. 5. 2024", "citacia": "rozsudok Správneho súdu v Bratislave z 24. mája 2024, sp. zn. BA-7Sa/85/2017, ECLI:SK:SpSBA:2024:1017201727.3", "identifikacne_cislo": "1017201727", "sud": {"guid": "sud_176", "nazov": "Správny súd v Bratislave", "typ": "spravny", "slug": "spravny-sud-v-bratislave"}, "sudca": "JUDr. Zuzana Korčeková", "sudca_id": 983, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-zuzana-korcekova-983", "datum_vydania": "2024-05-24", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-190", "nazov": "§ 190 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-190", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-190"}, {"iri": "/SK/ZZ/1967/71", "nazov": "SP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1967/71", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/71-1967"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311", "nazov": "ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001"}, {"iri": "/SK/ZZ/2016/301", "nazov": "predpis č. 301/2016 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2016/301", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/301-2016"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/757", "nazov": "zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/757", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/757-2004"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/162#paragraf-190"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/eccbb17a-76fe-42a2-85ee-9ead544b0dbb", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBA:2024:1017201727.3", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:SpSBA:2024:1017201727.3", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:SpSBA:2024:1017201727.3/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nSprávny súd v Bratislave\nBA-7Sa/85/2017\n1017201727\n24. 05. 2024\nJUDr. Zuzana Korčeková\nECLI:SK:SpSBA:2024:1017201727.3\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nSprávny súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Zuzanou Korčekovou, v právnej veci žalobcu: A.\nB. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XX/X, E. C., zastúpeného advokátom Mgr. Richardom Kováčom, so\nsídlom Coboriho 1, Nitra, proti žalovanému: Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny, so sídlom Špitálska\n8, Bratislava, za účasti: Kancelária Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, so sídlom Župné nám. 13,\nBratislava, o správnej žalobe v sociálnych veciach, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného\nč. 2017/130400/14469/SSZOSK zo dňa 19.07.2017, takto\nrozhodol:\nI. Súd žalobu z a m i e t a .\nII. Žalovanému sa právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .\nIII.\n\nĎalšiemu účastníkovi sa právo na náhradu trov konania\n\nnepriznáva.\n\nodôvodnenie:\nI.\nPriebeh administratívneho konania\n1. Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava (ďalej aj „prvostupňový orgán“ alebo „úrad práce“)\nrozhodnutím č. j.: BA1/RSK/ZAM/2016/51999/387083 zo dňa 13.12.2016 (ďalej aj „prvostupňové\nrozhodnutie“) udelil predchádzajúci súhlas na skončenie pracovného pomeru výpoveďou podľa § 63\nods. 1 písm. b) Zákonníka práce (t. j. z dôvodu ak sa zamestnanec stane nadbytočným vzhľadom\nna písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického\nvybavenia alebo o znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce alebo o iných\norganizačných zmenách) medzi zamestnávateľom Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „ďalší\núčastník“ alebo „zamestnávateľ“) a F. A. B. C. (ďalej aj „žalobca“ alebo „zamestnanec“), ktorý je\nobčanom so zdravotným postihnutím. Rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca má od 26.01.2016 na\nzáklade Rozhodnutia Sociálnej poisťovne, ústredie č. XXX XXX XXXX X zo 14.04.2016 priznaný\ninvalidný dôchodok. Za invalidného bol uznaný z dôvodu, že má pokles schopnosti vykonávať zárobkovú\nčinnosť o 55 % v porovnaní so zdravou fyzickou osobou. Rozhodnutím zamestnávateľa z 22.01.2015\no organizačnej zmene bolo s účinnosťou od 23.01.2015 zrušené pracovné miesto riaditeľ odboru\nverejného obstarávania, správy budov a majetku, prevádzky, ochrany a obrany, na ktorom bol zaradený\nžalobca. Dôvodom organizačnej zmeny zamestnávateľa bolo zabezpečenie efektívneho vynakladania\nprostriedkov štátneho rozpočtu. Žalobca bol následne od 27.01.2015 do 29.02.2016 dlhodobo\npráceneschopný. Po ukončení práceneschopnosti bola žalobcovi zamestnávateľom doručovaná\npísomná ponuka inej práce - vodič, spolu s oznamom o zrušení pracovného miesta menovaného v\nmieste výkonu práce zamestnanca. Žalobca však neprejavil žiaden záujem o ponúkanú prácu a dňa\n04.03.2016 oznámil, že bude so zamestnávateľom komunikovať len písomne aj počas držania pracovnej\npohotovosti. Okrem ponúkanej práce nemá zamestnávateľ iné voľné pracovné miesto pri výkone\n\npráce vo verejnom záujme, ktoré by mohol žalobcovi ponúknuť. Úrad práce na základe doložených\ndokladov od zamestnávateľa a zamestnávateľom predložených listinných dôkazov zistil, že došlo k\nzrušeniu pracovného miesta žalobcu, a tým aj k jeho nadbytočnosti. Výber nadbytočného zamestnanca\nprislúcha výlučne zamestnávateľovi a ani súd nemá možnosť túto skutočnosť preskúmať. Úrad\npráce po preskúmaní všetkých skutočností dospel k záveru, že zamestnávateľ dostatočne preukázal\nopodstatnenosť výpovedného dôvodu, na základe ktorého požiadal o udelenie prechádzajúceho súhlasu\nna skončenie pracovného pomeru výpoveďou podľa ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce,\npričom zamestnávateľ nemá možnosť ďalej zamestnanca zamestnávať, a to ani na kratší pracovný\nčas v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca\nodvolanie.\n2. Žalovaný rozhodnutím č. 2017/130400/14469/SSZOSK zo dňa 19.07.2017 (ďalej aj „napadnuté\nrozhodnutie“) odvolanie žalobcu zamietol a potvrdil prvostupňové rozhodnutie. V odôvodnení\nrozhodnutia žalovaný zhrnul doterajší priebeh administratívneho konania a obsah administratívneho\nspisu vrátane podaní účastníkov konania a uviedol, že file_0.jpg\nfile_1.wmf\núrad práce pri vydávaní prvostupňového dostatočne a správne posúdil skutkovú a právnu stránku\nveci a rozhodol v súlade zo zákonom. K námietkam žalobcu vedeným v odvolaní uviedol, že nie sú\nprávne relevantné pre zmenu alebo zrušenie prvostupňového rozhodnutia, pričom sa plne stotožnil\ns vyjadrením zamestnávateľa k týmto námietkam. Úrad práce rozhoduje na základe písomných\ndôkazov, ktoré odôvodňujú spoľahlivo zistený stav veci, pričom konkrétnym ustanovením pre udelenie\npredchádzajúceho súhlasu je ustanovenie § 66 Zákonníka práce, v ktorom sú uvedené dôvody, kedy\nje zamestnávateľ povinný požiadať príslušný úrad o udelenie predchádzajúceho súhlasu, nakoľko v\nopačnom prípade je výpoveď zo strany zamestnávateľa neplatná. Ďalšou skutočnosťou je posudzovanie\nnaplnenia skutkovej podstaty výpovedného dôvodu, pre ktorý sa má pracovný pomer skončiť. Týka sa\nto aj prípadu žalobcu, ktorého pracovné miesto bolo zrušené Rozhodnutím Predsedníčky Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky zo dňa 22.01.2015 č. Spr. 105/2015, ktorým sa s súčinnosťou od 23.01.2015\nzrušuje jedno pracovné miesto vedúceho zamestnanca pri výkone práce vo verejnom záujme vo funkcii\nriaditeľ odboru verejného obstarávania, správy budov a majetku, prevádzky, ochrany a obrany. Žalovaný\nmal za to, že zamestnávateľ dostatočne preukázal naplnenie skutkovej podstaty výpovedného dôvodu,\npre ktorý žiadal udeliť predchádzajúci súhlas a úrad práce náležite odôvodnil postup, na základe ktorého\nvyhodnotil všetky listinné dôkazy a udelil predchádzajúci súhlas so skončením pracovného pomeru.\nRozhodnutie bolo doručené žalobcovi dňa 17.08.2017.\n\nII.\nŽaloba\n3. Žalobou zo dňa 11.10.2017, doručenou súdu dňa 12.10.2017, sa žalobca domáhal zrušenia\nrozhodnutia žalovaného č. 2017/130400/14469/SSZOSK zo dňa 19.07.2017. Žalobu odôvodnil tým,\nže z napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, ako sa žalovaný „vyrovnal” so skutočnosťou, či ponúkané\npracovné miesto je skutočne vhodnou prácou, ktorá zodpovedá zdravotnému stavu, schopnostiam\na kvalifikácii žalobcu. Žalovaný žiadnym spôsobom neargumentoval, ani sa dokonca nezaoberal či\nzamestnávateľ ponúkol žalobcovi tzv. vhodnú prácu, a na rozhodnutie mu stačilo len, že došlo k\nponuke na inú pracovnú pozíciu, pričom nijak žalovaný neskúmal či táto pracovná pozícia spĺňa všetky\npredpoklady na splnenie tzv. ponukovej povinnosti (či je v mieste výkonu práce podľa pracovnej zmluvy,\nči je zodpovedajúca zdravotnému stavu, schopnostiam a kvalifikácii žalobcu, eventuálne aj či sú splnené\nporovnateľné mzdové podmienky). Žalovaný žiadnym spôsobom nepreskúmaval či zamestnávateľ\noslovil vo veci ponuky pracovného miesta aj iných zamestnávateľov, hoci je vo vedomosti žalovaného,\nže ustálená rozhodovacia prax súdov v súvislosti s tzv. splnením ponukovej povinnosti zamestnávateľa\nvyžaduje i takýto postup. Podľa názoru žalobcu vychádzal žalovaný z nesprávneho právneho posúdenia\nveci podľa ustanovenia § 191 ods. 1 písm. c) Správneho súdneho poriadku. Žalobca mal za to, že je\nnaplnený i dôvod k zrušeniu napadnutého rozhodnutia žalovaného podľa ustanovenia § 191 ods. 1 písm.\n\ne) a f) Správneho súdneho poriadku, a teda zistenie skutkového stavu žalovaným bolo nedostačujúce\nna riadne posúdenie veci, ako i skutkový stav, ktorý žalovaný vzal za základ napadnutého rozhodnutia\nmal za následok vydanie nezákonného rozhodnutia. V napadnutom rozhodnutí sa žalovaný opieral\nvýlučne o tvrdenia zamestnávateľa. Hoci žalobca uviedol, že tvrdenia uvádzané zamestnávateľom\nsú nepravdivé a že súhlasí so stretnutím pod gesciou úradu, kde objasní situáciu, prvostupňový ani\nodvolací správny orgán avizované stretnutie, respektíve ústne pojednávanie, nenariadil a vychádzal v\nprvom i druhom stupni výlučne iba z tvrdení, ktoré mu predložil zamestnávateľ. Uvedené nepochybne\nvyplýva i z napadnutého rozhodnutia, kde žalovaný podrobne rozoberá a konštatuje argumentáciu\nzamestnávateľa, pričom napríklad obsahom listov, ktoré žalobca adresoval Predsedníčke Najvyššieho\nsúdu SR, a ktoré sú súčasťou administratívneho spisu, a v neposlednom rade i argumentáciou žalobcu\nv podanom odvolaní sa nijak bližšie nezaoberal. Žalovaný taktiež po podaní odvolania nemal možnosť\nzaujať stanovisko k vyjadreniu zamestnávateľa k predmetnému odvolaniu. Žalovaný na webovej stránke\nuvádza, že k žiadosti sa v prípade výpovedného dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka\npráce predkladá aj organizačná štruktúra pred organizačnou zmenou a po organizačnej zmene. Z\nnapadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, či takéto písomnosti boli k žiadosti zamestnávateľa priložené.\nV zmysle napadnutého rozhodnutia bolo k žiadosti priložených 8 príloh (vrátane Rozhodnutia o zrušení\npracovného miesta a Opatrenia o zrušení odboru zamestnávateľa), ktoré však nemožno stotožňovať\ns organizačnou štruktúrou zamestnávateľa. Žalovaný sa náležíte nevysporiadal s argumentmi žalobcu\na vychádzal iba z tvrdení, ktoré predostrel zamestnávateľ a ktoré sú v neprospech žalobcu, pričom sa\nrelevantne nevyjadril ani k argumentácii žalobcu uvedenej v odvolaní, kde žalobca namietal nenariadenie\nústneho pojednávania, nedostatočné zdôvodnenie prvostupňového rozhodnutia a ďalšie skutočnosti,\ns ktorými sa odvolací orgán náležite nevysporiadal. Relevantná argumentácia žalovaného vo vzťahu\nk podstatným tvrdeniam žalobcu uvádzaných v odvolaní zjavne v napadnutom rozhodnutí absentuje.\nŽalobca považoval napadnuté rozhodnutie podľa ustanovenia § 47 ods. 3 Správneho poriadku za\nnedostatočne zdôvodnené, nepresvedčivé, a preto nepreskúmateľné, čím je podľa neho naplnený dôvod\nna zrušenie napadnutého rozhodnutia v súlade s ustanovením § 191 ods. 1 písm. d) Správneho súdneho\nporiadku. Procesným postupom žalovaného v správnom konaní došlo k tak závažným pochybeniam\npodľa ustanovenia § 191 ods. 1 písm. g) Správneho súdneho poriadku, ktoré mali za následok vydanie\nnezákonného rozhodnutia, pre ktoré musí byť napadnuté rozhodnutie žalovaného súdom preskúmané\na následne ako celok zrušené.\nIII.\nVyjadrenie žalovaného\n4. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe zo dňa 20.12.2017 uviedol, že pri rozhodovaní o\nudelení predchádzajúceho súhlasu v zmysle § 66 Zákonníka práce k rozviazaniu pracovného pomeru\npodľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce so zamestnancom, ktorý je občanom so zdravotným\npostihnutím, je správny orgán povinný zisťovať skutočnosti dôležité pre posúdenie a rozhodnutie veci\nv súlade so zákonom č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej ako\n„Správny poriadok“), najmä posudzuje skutkovú podstatu výpovedného dôvodu, pre ktorú má v úmysle\nzamestnávateľ skončiť pracovný pomer so zamestnancom so zdravotným postihnutím. Na základe\npreukázaného rozhodnutia zamestnávateľa o organizačnej zmene, ktorým došlo k zrušeniu pracovného\nmiesta žalobcu a po splnení si ponukovej povinnosti zamestnávateľa v zmysle ustanovenia § 63 ods.\n2 Zákonníka práce, s prihliadnutím na negatívny postoj žalobcu k ponuke inej práce, ako aj s ohľadom\nna skutočnosť, že zamestnávateľ nemal okrem ponúkanej práce žiadne iné voľné vhodné pracovné\nmiesto pri výkone práce vo verejnom záujme, ktoré by mohol žalobcovi ponúknuť, bol daný výpovedný\ndôvod podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Pokiaľ teda zamestnávateľ dostatočne preukázal\nnaplnenie skutkovej podstaty výpovedného dôvodu, nemal úrad práce ani žalovaný inú možnosť,\nako súhlas podľa § 66 Zákonníka práce zamestnávateľovi udeliť. Zamestnávateľ na splnenie svojej\nponukovej povinnosti vo vzťahu k žalobcovi opakovane žalobcovi ponúkol jediné voľné pracovné miesto,\nktorým disponoval, a to pracovné miesto vodiča, spočívajúce vo vedení a bežnej údržbe cestných\nmotorových vozidiel určených na prepravu osôb s počtom do 22 miest na sedenie okrem miesta pre\nvodiča alebo vozidiel s celkovou hmotnosťou do 12.000 kg podľa prílohy č. 2 k Nariadeniu vlády SR č.\n341/2004 Z. z. Nevhodné pracovné miesto by bolo jedine také, ktoré by žalobca nemohol vykonávať z\nobjektívnych dôvodov, napríklad na výkon práce na voľnej pozícii nemá požadované vzdelanie alebo\nmu v tom bráni jeho zdravotný stav. Uvedená ponúkaná práca si však nevyžadovala okrem vodičského\noprávnenia, žiadne ďalšie osobitné kvalifikácie ani schopnosti, ktorými by žalobca nedisponoval. Čo sa\n\ntýka vhodnosti ponúkanej práce z hľadiska zdravotného stavu žalobcu, zamestnávateľ nemal vedomosť\no zdravotných prekážkach, ktoré by žalobcovi bránili alebo úplne znemožňovali vykonávať uvedenú\nponúkanú prácu. Navyše, samotný žalobca skutočnosť, či je pre neho ponúkané pracovné miesto\nvhodné, resp. či mu v jeho výkone bránia nejaké prekážky, až do podania žaloby vôbec nerozporoval.\nOtázkou, ktorú žalobca ani zamestnávateľ nečinili spornou bola zároveň aj skutočnosť, že zamestnávateľ\nnemal voľné žiadne iné pracovné miesto, ktoré by mohol žalobcovi ponúknuť. Splnenie ponukovej\npovinnosti zo strany zamestnávateľa bolo preto považované za dostatočné, čím bola splnená podmienka\nuvedená v § 63 ods. 2 Zákonníka práce pre platnosť výpovede a pre udelenie predchádzajúceho\nsúhlasu úradu pre skončenie pracovného pomeru so žalobcom, ktorý je občanom so zdravotným\npostihnutím. Pokiaľ žalobca tvrdí, že úrad mal skúmať aj skutočnosť, či zamestnávateľ oslovil vo veci\nponuky pracovného miesta aj iných zamestnávateľov, k tomu žalovaný uviedol, že takéto konanie nie\nje hmotnoprávnou podmienkou vyžadujúcou sa pre platnosť výpovede v zmysle Zákonníka práce, t.\nj. na takéto konanie nie je zamestnávateľ zo zákona povinný. Vzhľadom na to možno konštatovať,\nže úradu práce ani žalovanému nevyplýva zo žiadneho všeobecne záväzného právneho predpisu\npovinnosť skúmať takúto skutočnosť, ktorá nie je rozhodujúca pre posúdenie merita veci. Otázka\nvhodnosti konkrétneho ponúkaného pracovného miesta, ako aj skutočnosť, že zamestnávateľ nemal\nvoľné žiadne iné pracovné miesto, ktoré by mohol žalobcovi ponúknuť, neboli medzi účastníkmi sporné,\na navyše ktoré neboli žalobcom napadnuté ani v odvolaní, preto napadnuté rozhodnutie žalovaného je\nv tomto smere dostatočne odôvodnené. Správny poriadok predpokladá dve formy správneho konania,\na to ústnu formu a formu písomnú. Nariadenie ústneho pojednávania správnym orgánom je obligatórne\niba v prípade, ak tak ustanovuje osobitný právny predpis, pričom v ostatných prípadoch je len na\nzvážení konajúceho správneho orgánu, či ústne pojednávanie nariadi alebo nie. Žalobca napriek\nvýzve úradu práce, poskytnutiu priestoru a ani v odvolacom konaní nepredložil žiadny listinný dôkaz,\nktorým by sa mal správny orgán zaoberať, a ktorý by odôvodňoval nariadenie ústneho konania, a\nteda vecne vôbec nevznikla potreba prejednať vec na ústnom pojednávaní. Žalovaný si dovoľuje\npoznamenať, že v danom prípade by nariadenie ústneho konania bolo neefektívnym úkonom, iba\npredlžujúcim konanie, v rozpore najmä so zásadou hospodárnosti a zásadou včasného vybavenia veci\nbez zbytočných prieťahov. Žalobca bol listom úradu práce zo dňa 27.07.2016 v súlade s ust. § 32 ods. 1\nSprávneho poriadku vyzvaný na vyjadrenie sa k začatiu správneho konania o udelení predchádzajúceho\nsúhlasu zamestnávateľovi so skončením pracovného pomeru a zároveň na uplatnenie jeho práva\npodľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku. Žalobca toto svoje právo využil prostredníctvom listu zo dňa\n30.08.2016 a z toho dôvodu úrad práce, ako aj žalovaný klasifikoval toto vyjadrenie za relevantné\nvyjadrenie sa k podkladom rozhodnutia. Údajné písomnosti, ktoré žalobca vo svojom vyjadrení spomínal,\ndoteraz nepredložil, a to aj napriek svojmu tvrdeniu, že tieto správnemu orgánu doručí osobne v kópii.\nDeklarované písomnosti žalobca ani inak bližšie nešpecifikoval, neuviedol, aké rozhodujúce a právne\nrelevantné skutočnosti chcel nimi preukázať, neoznačil ich konkrétny obsah, resp. neuviedol, čo by tieto\npísomnosti v konkrétnostiach mali potvrdzovať, alebo ktoré konkrétne tvrdenia zamestnávateľa by mali\nvyvrátiť. Žalobca nepredložil žiadny dôkaz, ktorý by bol spôsobilý spochybniť riadne zdokumentované\na listinnými dôkazmi doložené tvrdenia zamestnávateľa. Žalobca ako účastník správneho konania mal\nnielen právo navrhovať dôkazy, ale na potvrdenie správnosti svojho tvrdenia mal súčasne aj povinnosť\ndôkazy správnemu orgánu predkladať, pričom nesplnenie tejto povinnosti malo za následok neunesenie\njeho dôkaznej povinnosti podľa ust. § 34 ods. 3 Správneho poriadku.\n5. Ďalej žalovaný uviedol, že v konaní bola dostatočne preukázaná skutočnosť, že došlo u\nzamestnávateľa k organizačným zmenám, t. j. že došlo k rozhodnutiu zamestnávateľa o zrušení\njedného pracovného miesta vo funkcii „riaditeľ odboru verejného obstarávania, správy budov a\nmajetku, prevádzky, ochrany a obrany“, ktoré vykonával žalobca (rozhodnutie č. Spr. 105/2015 zo dňa\n22.01.2015), ako aj k zrušeniu „odboru verejného obstarávania, správy budov a majetku, prevádzky,\nochrany a obrany“, ktorého bol žalobca riaditeľom (opatrenie č. Spr. 105/2015 zo dňa 22.01.2015).\nPredloženie organizačnej štruktúry zamestnávateľa by bolo potrebné iba v takom prípade, ak by\nvyššie uvedená skutočnosť (organizačné zmeny) neboli dostatočne preukázané. Navyše, predmetná\norganizačná štruktúra je verejne dostupná aj na webovej stránke zamestnávateľa a teda prvostupňový\norgán, ako aj žalovaný sa s touto štruktúrou mal možnosť oboznámiť z verejne dostupných zdrojov,\na preto túto skutočnosť možno považovať za skutočnosť úradu aj žalovanému známu, na ktorú sa\nnevzťahuje potreba osobitného dokazovania. Žalovaný v druhostupňovom rozhodnutí dostatočným\nspôsobom reagoval na námietky žalobcu uvedené v odvolaní, a to tým, že v napadnutom rozhodnutí\ntakmer doslovne predložil žalobcovi stanovisko zamestnávateľa zo dňa 27.02.2017, s ktorým sa\nžalovaný na margo odvolacích námietok žalobcu v celom rozsahu stotožnil. To znamená, že sa\n\nokrem iného dostatočne zdôvodnila aj skutočnosť, prečo sa v konaní na prvom stupni nenariadilo\nústne pojednávanie (str. 4 napadnutého rozhodnutia). Pokiaľ žalobca namietal, že nebol oboznámený\ns uvedeným vyjadrením zamestnávateľa k jeho odvolaniu, žalovaný poukázal na to, že predmetné\nstanovisko zamestnávateľa neobsahovalo žiadne nové rozhodujúce skutočnosti v predmetnej veci.\nJeho obsahom boli len právne argumenty k námietkam žalobcu obsiahnutým v odvolaní, pričom toto\nvyjadrenie nepredstavovalo podklad, ktorý by bol spôsobilý ovplyvniť rozhodnutie v merite veci. Navyše\nžalobca mal možnosť vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia v ktoromkoľvek štádiu správneho konania,\npričom na účely uplatnenia práv podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku bol aj písomne vyzvaný, ako aj\nuplatniť svoje právo v zmysle ust. § 23 Správneho poriadku. Žalovaný navrhol žalobu zamietnuť.\nIV.\nĎalšie vyjadrenia účastníkov konania\n6. Vo vyjadrení zo dňa 03.08.2020 žalobca uviedol, že povinnosťou žalovaného je riadne preskúmať\nči organizačná zmena u zamestnávateľa nastala tak, ako je ním deklarovaná a neuspokojiť sa len s\npredložením formálneho rozhodnutia o prijatí organizačnej zmeny a či je teda naplnený vymedzený\nvýpovedný dôvod. V zmysle základných zásad zakotvených v Správnom poriadku je žalovaný povinný\nvec náležite preskúmať a spoľahlivo zistiť skutkový stav veci i z materiálneho hľadiska. Nemožno sa preto\nstotožniť s tým, že nie je potrebné organizačnú štruktúru zamestnávateľa predkladať. Takisto žalobca\npochyboval o tom, že žalovaný sa riadne oboznámil s organizačnou štruktúrou zamestnávateľa ako i\ns tým, či je žalobca skutočne nadbytočný, nakoľko z tejto zverejnenej organizačnej schémy nevyplýva\npracovná náplň jednotlivých odborov a oddelení, resp. zamestnancov tam pracujúcich ako i ich počet\na či sú to zamestnanci pracujúci u zamestnávateľa alebo zamestnanci novoprijatí. I teraz možno z\nwebovej stránky Najvyššieho súdu SR zistiť, že organizačnú schému Kancelárie Najvyššieho súdu\nSR tvoria viaceré odbory, medzi nimi i napr. prevádzkový odbor, kde patrí aj oddelenie prevádzky a\nsprávy objektov. Žalobca pritom vykonával funkciu riaditeľ odboru verejného obstarávania, správy budov\na majetku, prevádzky, ochrany a obrany. Má preto za to, že organizačná zmena bola len formálnym\núkonom a ku reálnej organizačnej zmene a jeho nadbytočnosti nedošlo. Navyše, ešte v čase pred\npodaním výpovede žalobcovi zamestnávateľ vyhlásil výberové konanie pod č. Spr. 659/2017 dňa\n09.05.2017 na pracovné miesto vedúceho zamestnanca „vedúci oddelenia správy budov, skladu MTZ a\nautoprevádzky”, t. j. cca 2 mesiace pred vydaním rozhodnutia žalovaného, o ktorom mal mať žalovaný\ntiež z verejne dostupných zdrojov vedomosť, ak mal vedomosť aj o organizačnej štruktúre z webovej\nstránky zamestnávateľa. Uvedená pracovná náplň novoprijatého zamestnanca je pracovnou náplňou\nvykonávanou žalobcom. Žalovaný je povinný objektívne zistiť skutkový stav veci, pričom podľa § 32\nods. 1 Správneho poriadku nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Nemožno sa preto stotožniť\ns názorom žalovaného, že žalobca doposiaľ nerozporoval vhodnosť ponúkaného iného pracovného\nmiesta, a preto sa považuje táto skutočnosť za nespornú. Uvedený princíp platí v režime civilného\nsporového konania (kde majú subjekty rovnocenné postavenie), avšak nie v správnom konaní, kedy\nje orgán verejnej moci v nadradenom postavení voči účastníkovi konania, kedy sa zisťuje objektívny a\nskutočný stav veci bez ohľadu na námietky účastníkov konania. Navyše, už v žalobe žalobca upozornil\nna rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.08.2010, sp. zn. 4 Cdo 222/2009, v zmysle ktorého\nje potrebné pri posudzovaní vhodnosti iného pracovného miesta prihliadať okrem zdravotného stavu\ni k tomu či toto ponúkané miesto zodpovedá kvalifikácii zamestnanca. Znamená to, že vhodnosť\nponúkaného pracovného miesta nesmie podceňovať ani preceňovať kvalifikáciu zamestnanca. Tzn.\nzamestnancovi sa má ponúkať miesto adekvátne jeho kvalifikácii. Z napadnutého rozhodnutia nie je\nzrejmé, ako sa žalovaný „vyrovnal” so skutočnosťou, či ponúkané pracovné miesto je skutočne vhodnou\nprácou, ktorá zodpovedá zdravotnému stavu, schopnostiam a kvalifikácii žalobcu. Žalovaný žiadnym\nspôsobom neargumentoval ani sa nezaoberal, či zamestnávateľ ponúkol žalobcovi tzv. vhodnú prácu,\na na rozhodnutie mu stačilo len, že došlo k ponuke na inú pracovnú pozíciu, pričom nijak žalovaný\nneskúmal či táto pracovná pozícia spĺňa všetky predpoklady na splnenie tzv. ponukovej povinnosti (či je\nv mieste výkonu práce podľa pracovnej zmluvy, či je zodpovedajúca zdravotnému stavu, schopnostiam a\nkvalifikácii žalobcu, eventuálne aj či sú splnené porovnateľné mzdové podmienky). Sám žalovaný uviedol\nna webovej stránke, že sa odporúča vyplývajúc zo súdnych konaní, aby vo veci ponuky pracovného\nmiesta aj iných zamestnávateľov. Ďalej žalobca poukázal na to, že správny orgán riadne nezdôvodnil,\nprečo vo veci nenariadil ústene pojednávanie, ako aj na to, že pokiaľ žalobca nemal možnosť oboznámiť\nsa s vyjadrením zamestnávateľa k jeho odvolaniu, došlo k porušeniu práva na spravodlivé správne\nkonanie.\n\n7. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 09.08.2023 uviedol, že úrad práce (resp. žalovaný) je pri rozhodovaní\no žiadosti o udelenie predchádzajúceho súhlasu povinný skúmať podmienky podľa § 63 ods. 1 a ods. 2\nzákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práve (ďalej aj len „ZP\"). Úrad práce (resp. žalovaný) mal splnenie\npodmienok podľa § 63 ods. 1 a ods. 2 ZP za preukázané. Jednak zamestnávateľ predložil písomné\nrozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia alebo\no znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných\nzmenách podľa § 63 ods. 1 písm. b) ZP (písomné rozhodnutie predsedníčky Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky zo dňa 22.01.2015, číslo: Spr. 105/2015), vzhľadom na ktoré sa žalobca stal\nnadbytočným zamestnancom. A jednak si zamestnávateľ splnil ponukovú povinnosť podľa § 63 ods.\n2 písm. b) ZP – zamestnávateľ ponúkol žalobcovi jediné voľné pracovné miesto pri výkone práce vo\nverejnom záujme, pričom žalobca na ponuku zamestnávateľa nereagoval.\n8. Ďalší účastník vo vyjadrení zo dňa 31.08.2023 uviedol, že pracovné miesto žalobcu bolo zrušené\nrozhodnutím štatutárneho orgánu najvyššieho súdu o organizačnej zmene z 22.01.2015 pod č. Spr\n105/2015 s účinnosťou od 23.01.2015. Žalobca bol následne od 27.01.2015 do 29.02.2016 dlhodobo\npráceneschopný. Po ukončení práceneschopnosti nastúpil žalobca 02.03.2016 do práce, kedy doručil\ndoklad o ukončení práceneschopnosti a tiež doklad o celodennom lekárskom ošetrení dňa 01.03.2016.\nZamestnankyne osobného úradu zamestnávateľa 02.03.2016 doručovali žalobcovi písomnú ponuku inej\npráce, a to vodiča, spolu s oznamom o zrušení pracovného miesta žalobcu, pričom toto doručenie nebolo\núspešné z dôvodu neprítomnosti žalobcu na pracovisku. Následne najvyšší súd ako zamestnávateľ\n03.03.2016 zaslal doporučenou poštou žalobcovi písomnú ponuku voľného pracovného miesta –\nvodiča, predmetný list si žalobca prevzal 24.03.2016. Žalobca listom z 02.03.2016 oznámil, že bude so\nzamestnávateľom komunikovať len písomne a bude na domácej adrese držať pracovnú pohotovosť.\nOd tohto dátumu žalobca do práce neprišiel, neprejavil žiadny záujem o ponuku inej práce, ani\nnijakým spôsobom neprejavil záujem riešiť svoje ďalšie pracovné zaradenie. Najvyšší súd nemal iné\nvoľné pracovné miesto pri výkone práce vo verejnom záujme, ktoré by mohol žalobcovi ponúknuť.\nŽalobca 19.05.2016 doručil zamestnávateľovi rozhodnutie Sociálnej poisťovne zo 14.04.2016 pod č.\nXXX XXX XXXX X, ktorým bol žalobcovi priznaný invalidný dôchodok s účinnosťou od 26.01.2016.\nPreto zamestnávateľ žiadosťou z 25.05.2016 požiadal úrad práce o udelenie predchádzajúceho súhlasu\nna skončenie pracovného pomeru výpoveďou podľa ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka\npráce. Po rozhodnutí úradu práce a žalovaného bola žalobcovi doručená výpoveď z 27.11.2017 pod\nč. Spr 1498/2017, ktorá bola riadne prerokovaná so zástupcami zamestnancov podľa § 74 Zákonníka\npráce, ako aj v zmysle Kolektívnej zmluvy. Kancelária najvyššieho súdu doručovala výpoveď v súlade\ns ustanovením § 38 ods. 1 Zákonníka práce. Žalobca výpoveď prevzal 15.12.2017. V súlade s\nustanovením § 38 ods. 4, § 62 ods. 3 písm. b) a § 62 ods. 7 Zákonníka práce začala plynúť trojmesačná\nvýpovedná doba dňom 01.01.2018 a uplynula 31.03.2018. Žalobca skončenie pracovného pomeru\nvýpoveďou napadol na bývalom Okresnom súde Bratislava III (t. č. Mestskom súde Bratislava IV)\nžalobou o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou a určenie, že pracovný pomer\ntrvá, vedenou pod sp. zn. 7Cpr/7/2018. Predmetné konanie je v súčasnosti prerušené. Najvyšší súd,\nktorý bol zamestnávateľom žalobcu v čase vydania rozhodnutia o organizačnej zmene (najvyšší súd\nbol zamestnávateľom žalobcu až do 31.12.2016, keďže zákonom č. 301/2016 Z. z. ktorým sa mení a\ndopĺňa zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších\npredpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov bola zriadená kancelária najvyššieho súdu, na ktorú\ns účinnosťou od 01.01.2017 prešli všetky práva a povinnosti vyplývajúce zo štátnozamestnaneckých\nvzťahov, z pracovnoprávnych vzťahov a iných právnych vzťahov zamestnancov najvyššieho súdu, ako\naj práva a povinnosti z iných právnych vzťahov.), si splnil svoju zákonnú povinnosť a opakovane ponúkol\nžalobcovi jediné voľné pracovné miesto – miesto vodiča, ktorým disponoval, a to bezprostredne po\ntom, ako odpadli prekážky na strane žalobcu (dlhodobá práceneschopnosť), pričom žalobca na túto\nponuku vôbec nereagoval, nerozporoval ju, neuviedol žiadne dôvody, ktoré by mu bránili vykonávať\nuvedenú ponúkanú prácu. Zamestnávateľ nemal vedomosť ani o zdravotných dôvodoch, pre ktoré by\nponúkaná práca nebola vhodná pre žalobcu. Povinnosť vo veci ponuky pracovného miesta osloviť\naj iných zamestnávateľov nevyplýva zamestnávateľovi zo Zákonníka práce, ani z iného všeobecne\nzáväzného právneho predpisu. Zamestnávateľ dostatočne preukázal organizačnú zmenu. Ďalší účastník\nďalej poukázal najmä na časový odstup (takmer 2,5 roka), ktorý uplynul od organizačnej zmeny a\nzrušenia pracovného miesta žalobcu do vyhlásenia výberového konania na pracovné miesto vedúceho\nzamestnanca, a to vedúceho oddelenia správy budov, skladu MTZ a autoprevádzky, ďalej na to, že\nod 01.01.2017 bola zákonom zriadená kancelária najvyššieho súdu, a teda sa postupne kreovala aj\n\norganizačná štruktúra kancelárie najvyššieho súdu za účelom riadneho plnenia zákonom stanovených\núloh a zabezpečenia činnosti najvyššieho súdu po všetkých stránkach. Nič nebránilo žalobcovi, aby\nreflektoval na vyhlásené výberové konanie a podal si žiadosť o zaradenie do výberového konania. Ďalší\núčastník sa nestotožnil s názorom žalobcu, že napadnuté rozhodnutie nie je riadne odôvodnené, resp.\nže v správnom konaní došlo k tak závažným pochybeniam, a preto navrhol žalobu zamietnuť.\n9. Vo vyjadrení zo dňa 02.11.2023 žalobca uviedol, že došlo k porušeniu ustanovenia § 32 ods.\n1 Správneho poriadku, keď správny orgán nezistil úplne skutočný stav veci. Rozhodol v rozpore s\nustanovením § 3 ods. 5 Správneho poriadku, keď nevychádzal so spoľahlivo zisteného stavu veci. Takto\nzistený stav veci prevzal aj žalovaný bez toho, aby sa vysporiadal s pre vec podstatnou skutočnosťou,\nči ponúkané pracovné miesto je pre žalobcu skutočne vhodnou prácou. Žalovaný neskúmal či táto\npracovná pozícia spĺňa všetky predpoklady na splnenie tzv. ponukovej povinnosti (či je v mieste\nvýkonu práce podľa pracovnej zmluvy, či je zodpovedajúca zdravotnému stavu, schopnostiam a\nkvalifikácii žalobcu, eventuálne aj či sú splnené porovnateľné mzdové podmienky). Správny orgán\nneskúmal organizačnú štruktúru zamestnávateľa. Úkon zrušenia pracovného miesta žalobcu, ktoré\nbolo zrušené Rozhodnutím Predsedníčky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.: Spr. 105/2015 zo\ndňa 22.01.2015 bol vykonaný s cieľom „zbaviť sa“ žalobcu ako nepohodlného zamestnanca, pričom k\nreálnemu zrušeniu tohto pracovného miesta nikdy nedošlo. V čase keď sa žalobca vrátil do práce po\nukončení práceneschopnosti dňa 02.03.2016 pôvodnú kanceláriu žalobcu v priestoroch Najvyššieho\nsúdu SR na Námestí SNP užíval zamestnanec, ktorý zastupoval žalobcu a plnil rovnaké úlohy vedúceho\nzamestnanca, ako ich plnil pred zrušením pracovného miesta žalobca. Uvedené skutočnosti potvrdzuje\naj Vyhlásenie výberového konania Kanceláriou najvyššieho súdu SR pod č. Spr. 659/2017, zo dňa\n09.05.2017, kde obsadzovaná funkcia bola identická s náplňou práce žalobcu.\n10. Ďalší účastník vo vyjadrení zo dňa 29.11.2023 uviedol, že tak prvostupňový správny orgán, ako aj\nžalovaný, postupovali v predmetnej veci v súlade so zákonom o správnom konaní, zistili objektívne a\núplne skutkový stav potrebný pre rozhodnutie, pričom umožnili žalobcovi uplatniť jeho procesné práva\nako účastníkovi konania, rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu a napadnuté rozhodnutie boli\nvydané v súlade so zákonom a obsahovali zákonom predpísané náležitosti.\nV.\nKonanie na správnom súde\n11. Pôvodne bola žaloba podaná na Krajský súd v Bratislave. Na základe zák. č. 151/2022 Z. z. bol\ns účinnosťou od 01.06.2023 zriadený Správny súd v Bratislave, na ktorý prešiel výkon súdnictva z\nKrajského súdu v Bratislave vo všetkých veciach, v ktorých je daná právomoc správnych súdov, vrátane\nprejednávanej veci. Správny súd v Bratislave, ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci\npodľa ust. § 10, § 13 ods. 3 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“)\npreskúmal žalobou napadnuté rozhodnutia a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Súd vec\nprejednal na pojednávaní dňa 24.04.2024 za účasti žalobcu, jeho právneho zástupcu a poverených\nzástupcov žalovaného a ďalšieho účastníka. Následne súd oznámil prítomným účastníkom konania\ntermín vyhlásenia rozsudku dňa 24.05.2024 (§ 116 SSP).\n12. Žalobca na pojednávaní uviedol, že mu zo strany zamestnávateľa nebola ponúknutá iná vhodná\npráca. Pracovný pomer žalobcu bol ukončený z dôvodu, že sa stal nadbytočným v dôsledku organizačnej\nzmeny, pričom žalovaný túto zmenu žiadnym spôsobom nevyhodnotil, aké organizačné zriadenie bolo\npred touto organizačnou zmenou a ani aké bolo po tejto organizačnej zmene. Poukázal na to, že\nzamestnávateľ dňa 09.05.2017 vyhlásil výberové konanie na obsadenie pracovného miesta, ktoré bolo\nv podstate totožné s pracovným miestom, ktoré vykonával žalobca. S týmito dôvodmi sa správne orgány\nžiadnym spôsobom nevysporiadali, a preto sú rozhodnutia nepreskúmateľné a nezákonné. Ďalej žalobca\nuviedol, že bol rok práceneschopný, v priebehu PN konzultoval niektoré veci s jeho podriadenými\ntelefonicky, keď potrebovali poradiť v niektorých veciach. Pritom bol informovaný, že jeho prácu v plnom\nrozsahu vykonáva A. G. H., ktorý bol v minulosti riaditeľ správy NS SR a bola s ním uzatvorená nejaká\nzmluva ako s dôchodcom. Vykonával také práce, ako žalobca. Po návrate z ročnej PN keď nastúpil do\npráce v podstate mu nikto nevedel povedať, čo má vlastne robiť. V jeho kancelárií sedel A. H., ktorý\nmu nedovolil vziať si veci. Na základe tejto situácie predsedníčke súdu oznámil, že bude doma držať\npracovnú pohotovosť a bude čakať na kontaktovanie písomnou formou. Potom dostal rozhodnutie, kde\n\nmu bola ponúknutá práca vodiča. Toto miesto neprijal, lebo jeho zdravotný stav mu to nedovoľoval.\nPotom dostal výpoveď, pričom celý čas kontinuálne vykonával rovnakú prácu ako on A. H. a po jeho\nvýpovedi sa uskutočnilo výberové konanie na pozíciu, ktorá bola v podstate totožná s tou jeho a potom\nešte prijali ďalších ľudí, ktorí vykonávali niektoré ďalšie činnosti, ktoré vykonával on. Žalobca mal za\nto, že nedošlo k splneniu podmienok na to, aby bol udelený predchádzajúci súhlas zamestnávateľovi\ns výpoveďou, nakoľko k organizačnej zmene došlo iba z formálnych dôvodov a tieto dôvody by nemali byť\nvo vzťahu k žalobcovi uplatnené a teda mala mu byť ponúknutá práca, ktorá bola vyhlásená výberovým\nkonaním zo dňa 09.05.2017.\n13. Zástupca žalovaného na pojednávaní uviedol, že pokiaľ žalobca namietal, že správne orgány sa\nnezaoberali vhodnosťou ponúknutej práce, tu išlo iba o jedinú možnú prácu. Keby aj správne orgány\ndospeli k záveru, že ponúknutá práca nie je vhodná, zamestnávateľ nemal aj tak žiadnu inú prácu\npre žalobcu. Žalobca túto ponuku úplne odignoroval a vhodnosť tejto ponuky počas celého správneho\nkonania nerozporoval. Pokiaľ žalobca namietal, že nemal právo vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia,\ntak už v konaní pred prvostupňovým orgánom, tento vyzval žalobcu na vyjadrenie sa k veci, pričom\nžalobca sa vyjadril tak, že preukáže nepravdivosť v tvrdení zamestnávateľa písomnosťami, ktoré doteraz\nnepredložil. Podľa § 56 správneho poriadku je správny orgán povinný doručiť odvolanie iným účastníkom\nkonania, teda v tomto prípade zamestnávateľovi, čo aj urobil. K nenariadeniu ústavného pojednávania\nuviedol, že vykonávanie dôkazov je plne v kompetencii správneho orgánu, neexistuje právny nárok\nna nariadenie pojednávania a naviac zamestnávateľ sa v jednom z e-mailov vyjadril, že sa chce\nvo veci vyjadrovať písomne. Po zhrnutí tejto situácie si úrad vyhodnotil, že nie je potrebné nariadiť\nústne pojednávanie. Pokiaľ žalobca poukazoval na niektoré odporúčania, ktoré sa nachádzajú na\nwebovej stránke žalovaného, tak toto sú iba odporúčania pre zamestnávateľov, ako sa môžu čo najskôr\ndopracovať k rozhodnutiu, ale majú iba odporúčací charakter a nie sú záväzné. Záväzný je iba právny\npredpis, konkrétne Zákonník práce a teda správny orgán je pri takomto type konaní povinný skúmať iba\nto, či u zamestnávateľa došlo k organizačnej zmene, a či si zamestnávateľ splnil ponukovú povinnosť.\nĎalší účastník sa pridržal svojich písomných vyjadrení.\nVI.\nPrávne posúdenie\n14. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom\nchráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších\nveciach ustanovených týmto zákonom.\n15. Podľa § 190 SSP, ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje\nk záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.\n16. Podľa § 199 ods. 1 písm. c) SSP, sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie\nÚstredia práce, sociálnych vecí a rodiny.\n17. Podľa § 199 ods. 3 SSP, ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych\nveciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.\n18. Podľa § 202 ods. 2 veta prvá SSP, správnu žalobu fyzickej osoby správny súd posudzuje neformálne.\n19. Podľa § 203 ods. 1 SSP, rozsah správnej žaloby fyzickej osoby a jej dôvody možno zmeniť alebo\ndoplniť až do rozhodnutia správneho súdu.\n20. Podľa § 203 ods. 2 SSP, pri správnej žalobe fyzickej osoby nie je správny súd viazaný žalobnými\nbodmi.\n21. Podľa § 13 ods. 1 písm. e) bod 3. zák. č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti do pôsobnosti úradu\npatrí rozhodovať o udelení alebo neudelení predchádzajúceho súhlasu zamestnávateľovi na skončenie\npracovného pomeru výpoveďou zamestnancovi, ktorý je občanom so zdravotným postihnutím, alebo na\nskončenie štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou štátnemu zamestnancovi, ktorý je občanom so\nzdravotným postihnutím.\n\n22. Podľa § 70 ods. 1 cit. zák. na konanie podľa § 12 písm. l), t), ae) a af) a § 13 ods. 1 písm. e) a ods.\n2 písm. b) sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak.\n23. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav\nveci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi\núčastníkov konania.\n24.\nPodľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce (ďalej aj „ZP“) zamestnávateľ môže dať\nzamestnancovi výpoveď iba z dôvodov, ak sa zamestnanec stane nadbytočný vzhľadom na písomné\nrozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia alebo\no znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných\nzmenách a zamestnávateľ, ktorý je agentúrou dočasného zamestnávania, aj ak sa zamestnanec stane\nnadbytočným vzhľadom na skončenie dočasného pridelenia podľa § 58 pred uplynutím doby, na ktorú\nbol dohodnutý pracovný pomer na určitú dobu.\n25. Podľa § 63 ods. 2 ZP zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď, ak nejde o výpoveď\nz dôvodu nadbytočnosti zamestnanca vzhľadom na skončenie dočasného pridelenia podľa § 58 pred\nuplynutím doby, na ktorú bol dohodnutý pracovný pomer na určitú dobu, o výpoveď pre neuspokojivé\nplnenie pracovných úloh, pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny alebo z dôvodu, pre ktorý\nmožno okamžite skončiť pracovný pomer, iba vtedy, ak\na) zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať, a to ani na kratší pracovný čas v\nmieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce,\nb) zamestnanec nie je ochotný prejsť na inú pre neho vhodnú prácu, ktorú mu zamestnávateľ ponúkol\nv mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce alebo sa podrobiť predchádzajúcej príprave\nna túto inú prácu.\n26. Podľa § 66 ZP zamestnancovi so zdravotným postihnutím môže dať zamestnávateľ výpoveď len s\npredchádzajúcim súhlasom príslušného úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, inak je výpoveď neplatná.\nTento súhlas sa nevyžaduje, ak ide o výpoveď dávanú zamestnancovi, ktorý dosiahol vek určený na\nnárok na starobný dôchodok, alebo z dôvodov ustanovených v § 63 ods. 1 písm. a) a e).\n27. Žalobca sa v konaní domáhal preskúmania a zrušenia rozhodnutia žalovaného\nč.\n2017/130400/14469/SSZOSK zo dňa 19.07.2017. Žalobca vytýkal napadnutému rozhodnutiu to, že\nje nepreskúmateľné, že orgány verejnej správy nedostatočne zistili skutkový stav, že vychádzalo z\nnesprávneho právneho posúdenia veci a došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred\norgánom verejnej moci, ktoré mohlo a malo za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci\nsamej.\n28. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že Najvyšší súd SR (zamestnávateľ) podaním zo dňa\n25.05.2016 žiadal o udelenie predchádzajúceho súhlasu s výpoveďou, ktorá bude daná žalobcovi\npodľa § 63 ods. 1 písmeno b) ZP z dôvodu nadbytočnosti v dôsledku zrušenia jeho pracovného\nmiesta. K žiadosti boli pripojené: pracovná zmluva uzatvorená medzi Najvyšším súdom SR a žalobcom\nzo dňa 31.03.2010, dohoda o zmene pracovných podmienok zo dňa 10.06.2013, rozhodnutie\npredsedníčky Najvyššieho súdu SR zo dňa 22.01.2015, č. Spr 105/2015 o zrušení jedného pracovného\nmiesta vedúceho zamestnanca pri výkone práce vo verenom záujme vo funkcii riaditeľ odboru\nverejného obstarávania, správy budov a majetku, prevádzky, ochrany a obrany, Opatrenie predsedníčky\nNajvyššieho súdu SR zo dňa 22.01.2015 č. Spr 105/2015, potvrdenie o dočasnej práceneschopnosti\nžalobcu od 27.01.2015 do konca februára 2016, priepustka zo dňa 01.03.2016, úradný záznam zo dňa\n02.03.2016, listy žalobcu adresované zamestnávateľovi zo dňa 02.03.2016, 04.03.2016 a 30.03.2016,\nponuka inej práce zo dňa 02.03.2016 a z 03.03.2016, spolu s doručenkou, z ktorej vyplýva, že ju žalobca\nprevzal dňa 24.03.2016 a rozhodnutie o priznaní invalidného dôchodku žalobcovi zo dňa 14.04.2016.\n29. Listom zo dňa 27.07.2016, dourčeným žalobcovi dňa 18.08.2016, úrad práce s odkazom na ust.\n§ 32 ods. 1 a § 33 ods. 2 Správneho poriadku vyzval žalobcu na zaslanie stanoviska k výpovedi\nv lehote 15 dní. V liste zhrnul podstatu žiadosti zamestnávateľa žalobcu a jej dôvodov. Zároveň úrad\npráce v liste uviedol, že v prípade, že sa žalobca nevyjadrí písomnou formou, bude musieť úrad práce\nzorganizovať stretnutie žalobcu so zamestnávateľom. Žalobca listom zo dňa 30.08.2016 oznámil, že\n\nokolnosti uvádzané jeho zamestnávateľom na jeho adresu nie sú pravdivé, čo je ľahko preukázateľné\npísomnosťami, ktoré v kópiách doručí osobne. Súhlasil so zorganizovaním stretnutia pod gesciou úradu\npráce. K tomuto vyjadreniu žalobcu sa vyjadril zamestnávateľ v tom smere, že stanovisko žalobcu\nnie je podložené žiadnymi relevantnými listinnými dôkazmi spôsobilými spochybniť zdokumentované\ntvrdenia zamestnávateľa. Súhlas žalobcu so zorganizovaním stretnutia na úrade práce považoval za\nobštrukciu, predlžovanie času a oddialenie rozhodnutia v danej veci. Žiadne ďalšie listinné dôkazy, ani\nnávrhy na dokazovanie neboli úradu práce predložené. Úrad práce rozhodnutím zo dňa 13.12.2016\nudelil zamestnávateľovi predchádzajúci súhlas na skončenie pracovného pomeru výpoveďou podľa §\n63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce so žalobcom. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca\nvčas odvolanie, v ktorom namietal, že napriek tomu, že prejavil záujem o zorganizovanie osobného\nstretnutia so zamestnávateľom na úrade práce, konajúci správny orgán nenariadil bez zdôvodnenia\nústne pojednávanie. Mal tiež za to, že prvostupňové rozhodnutie je nedostatočne odôvodnené. K\npodanému odvolaniu sa vyjadril zamestnávateľ žalobcu listom zo dňa 27.02.2017. Toto vyjadrenie\nuž úrad práce žalobcovi nedoručoval. Žalovaný rozhodnutím zo dňa 19.07.2017 odvolanie žalobcu\nzamietol a potvrdil prvostupňové rozhodnutie.\n30. Jednou zo základných zásad správneho konania je zásada materiálnej pravdy, na základe ktorej\nrozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci. Táto\nzásada je zakotvená nielen v § 3 ods. 5 správneho poriadku, ale je premietnutá aj v jeho ďalších\nustanoveniach (§ 32 ods. 1, § 46, § 47 ods. 3). Z obsahu predmetnej zásady vyplýva, že správny\norgán je povinný vykonávať dokazovanie tak, aby boli náležite objasnené všetky rozhodujúce okolnosti\ndôležité pre posúdenie veci (úplnosť zistenia). Správny orgán musí zabezpečiť, aby skutkové zistenia,\nktoré vyplývajú z vykonaného dokazovania čo najviac zodpovedali skutočnosti (presnosť zistenia).\nSprávny orgán v zmysle zásady materiálnej pravdy je povinný náležite zistiť skutkový stav veci.\nÚčastník konania však tiež nesie zodpovednosť za výsledok konania. Dokazovanie správneho orgánu\nje limitované skutočnosťami, ktoré sú správnemu orgánu známe. V tejto súvislosti súd poukazuje na\nrozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8 Sžo 139/2008 zo dňa 12.02.2009, podľa ktorého „povinnosť\nzistiť skutočný stav veci podľa § 32 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní nad rámec rozsahu\nvlastného zisťovania má žalovaný a prvostupňový správny orgán len v rozsahu dôvodov a skutočností\n(vrátane návrhov na vykonanie dôkazov), ktoré žalobca v priebehu správneho konania uviedol, pričom\nzo žiadneho ustanovenia zákona nemožno vyvodiť, že by žalovanému a prvostupňovému správnemu\norgánu vznikla povinnosť, aby sami domýšľali právne relevantné dôvody svedčiace v prospech žalobcu,\nktoré ním neboli uplatnené a následne k týmto dôvodom vykonávali príslušné skutkové zistenia“. Toto\nrozhodnutie sa síce týka konania v priestupkovej veci, avšak predmetný záver možno vztiahnuť na\nvšetky správne konania, v ktorých správne orgány postupujú podľa zákona č. 71/1967 Zb. o správnom\nkonaní, teda aj na prejednávanú vec. Pokiaľ teda žalobca namietal, že správne orgány nedostatočne\nzistili skutkový stav veci, súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie takouto vadou netrpí. Žalobca\ntotiž v priebehu administratívneho konania neuviedol žiadnu konkrétnu skutočnosť, ktorá by akokoľvek\nspochybňovala tvrdenia zamestnávateľa týkajúce sa skutočností podstatných pre posúdenie veci, aj\nkeď bol vyzvaný na vyjadrenie sa k veci a nepredložil ani nenavrhol žiaden dôkaz, hoci vo svojom\nvyjadrení zo dňa 30.08.2016 avizoval, že disponuje písomnosťami spôsobilými preukázať, že okolnosti\ntvrdené zamestnávateľom nie sú pravdivé (v čom konkrétne by mali byť nepravdivé však neuviedol).\nŽalobca tak neurobil ani v priebehu prvostupňového administratívneho konania, ani v odvolaní proti\nprvostupňovému rozhodnutiu. Zamestnávateľ v návrhu na začatie konania o udelenie predchádzajúceho\nsúhlasu na skončenie pracovného pomeru výpoveďou so zdravotne postihnutým zamestnancom zo\ndňa 25.05.2016 tvrdil, že sú splnené podmienky pre skončenie pracovného pomeru výpoveďou podľa\n§ 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce a zároveň, že si splnil ponukovú povinnosť, pričom nemá k\ndispozícii žiadne iné voľné pracovné miesto, ktoré by mohol ponúknuť žalobcovi. Tieto tvrdenia aj\npodložil listinnými dôkazmi. Žalobca okrem vety „okolnosti uvádzané jeho zamestnávateľom na jeho\nadresu nie sú pravdivé“ neoznámil správnemu orgánu žiadne skutočnosti, ktoré by spochybňovali alebo\nvyvracali tvrdenia zamestnávateľa a nepredložil ani žiadne listinné dôkazy. Žalobca tak nijako neoznačil\nskutočnosti, ktoré boli medzi ním a zamestnávateľom sporné, a na ktorých preukazovanie by mal správny\norgán zamerať dokazovanie vo veci. Nie je potom chybou správneho orgánu, že pri rozhodovaní\nvychádzal z tvrdení a dôkazov predložených zamestnávateľom, keď tieto považoval za nesporné a\npreukázané.\n31. Žalobca až v priebehu konania pred súdom prezentoval svoje konkrétnejšie výhrady, či už\nk organizačnej zmene, ako aj k splneniu ponukovej povinnosti zo strany zamestnávateľa. V tejto\n\nsúvislosti je potrebné uviesť, že v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb zákonnosť\nrozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy, pričom je pre nich rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu\nbol v čase právoplatnosti napadnutého rozhodnutia (§ 135 SSP v znení úč. do 30.06.2023). Súdny\nprieskum nepredstavuje pokračovanie správneho konania. Povinnosťou súdu v správnom súdnictve\nnie je namiesto správneho orgánu vykonávať dokazovanie za účelom zistenia skutkového stavu veci.\nSprávne orgány v predmetnej veci pri rozhodovaní vychádzali z dostatočne zisteného skutkového stavu\nveci na základe dôkazov nachádzajúcich sa v administratívnom spise. Hodnotenie dôkazov patrí výlučne\ndo ich právomoci, pričom v tomto postupe súd nezistil pochybenie. Pokiaľ mal žalobca záujem na\nvykonaní iných dôkazov, mal ich označiť alebo predložiť v administratívnom konaní.\n32. Právnym posúdením veci je činnosť orgánu verejnej správy, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje\nprávne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie\nveci znamená, že orgán verejnej správy podriadil zistený skutkový stav pod právnu normu, ktorá sa\nna vec nevzťahuje alebo sa nevzťahuje v uvedenom rozsahu. O nesprávne právne posúdenie ide\nvtedy, ak orgán verejnej správy aplikoval nesprávny právny predpis alebo síce použil správny právny\npredpis, no tento chybne vyložil, v dôsledku čoho došiel k nesprávnym právnym záverom. V správnom\nkonaní predstavuje prvostupňové aj odvolacie konanie jeden celok (čo vyplýva z ust. § 59 ods. 1\nSprávneho poriadku), a takisto aj prvostupňové rozhodnutie a rozhodnutie odvolacieho orgánu tvoria\njednej celok. Prvostupňový orgán aj žalovaný vo veci rozhodovali podľa zákona č. 5/2004 Z. z. o službách\nzamestnanosti a zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, čo v rozhodnutiach aj uviedli. Pri skúmaní\nsplnenia všetkých zákonných podmienok pre platné skončenie pracovného pomeru výpoveďou žalovaný\naj prvostupňový orgán vychádzali z príslušných ustanovení Zákonníka práce, ktoré aplikovali na\nzistený skutkový stav (viď predchádzajúci odsek). Žalobca videl nesprávne právne posúdenie v tom,\nže sa žalovaný nedostatočne vyporiadal so skutočnosťou, či ponúkané pracovné miesto bolo skutočne\nvhodnou prácou pre žalobcu. Ako už bolo uvedené vyššie, zamestnávateľ v administratívnom konaní\nuviedol, že nemá k dispozícii žiadne iné voľné pracovné miesto (okrem toho, ktoré mu ponúkol), ktoré\nby mohol ponúknuť žalobcovi. Žalobca toto tvrdenie v administratívnom konaní nespochybňoval, taktiež\nneuvádzal, že by sa jednalo o pre neho nevhodnú prácu. Nevyplýva to ani z jeho listov adresovaných\nzamestnávateľovi, ktoré sú súčasťou administratívneho spisu. Opäť teda ide o skutočnosť, ktorú žalobca\nv administratívnom konaní netvrdil, a teda správny orgán nemal dôvod zamerať na ňu svoje zisťovanie.\nNaviac, pokiaľ zamestnávateľ tvrdil (a žalobca toto jeho tvrdenie nespochybnil), že sa jedná o jediné\nvoľné pracovné miesto, z hľadiska posúdenia splnenia ponukovej povinnosti zo strany zamestnávateľa\nje potom irelevantné, či išlo o prácu vhodnú pre žalobcu. V súvislosti s námietkou nesprávneho\nprávneho posúdenia veci žalobca tiež uviedol, že: „žalovaný na svojej webovej stránke dáva do\npozornosti i nasledovné: „zamestnávateľom sa odporúča, aby oslovili vo veci ponuky pracovného miesta\naj iných zamestnávateľov, aj v prípade negatívnej odpovedi, (napriek tomu, že uvedenú povinnosť\nzamestnávatelia nemajú, zo súdnych konaní vyplynula aj takáto požiadavka, i keď nebola priamo\nurčená ako povinnosť).” Žalovaný žiadnym spôsobom nepreskúmaval či zamestnávateľ oslovil vo\nveci ponuky pracovného miesta aj iných zamestnávateľov, hoci je vo vedomosti žalovaného, že\nustálená rozhodovacia prax súdov v súvislosti s tzv. splnením ponukovej povinnosti zamestnávateľa\nvyžaduje i takýto postup.“ Ako však sám žalobca uviedol, jedná sa iba o odporúčanie žalovaného\nzamestnávateľom, pričom zo Zákonníka práce, ani iného právneho predpisu, im povinnosť osloviť vo\nveci ponuky pracovného miesta aj iných zamestnávateľov nevyplýva. Preto pokiaľ žalovaný nezisťoval,\nči zamestnávateľ oslovil vo veci ponuky pracovného miesta pre žalobcu aj iných zamestnávateľov (čo\nopäť žalobca v administratívnom konaní ani nenamietal), nejedná sa o nesprávne právne posúdenie\nveci.\n33. Povinnosťou správneho orgánu je v rozhodnutiach správnych orgánov rešpektovať zásadu\nmateriálnej pravdy – t. j. aby rozhodnutia správnych orgánov vychádzali zo spoľahlivo zisteného stavu\nveci. Preto je nevyhnutné, aby správny orgán nariadil ústne pojednávanie, ak si to vyžaduje povaha\nveci alebo ak tak ustanovuje osobitný právny predpis. Nevyhnutnosť ústneho pojednávanie je daná\npovahou veci, ktorá je predmetom konania. Uskutočnenie ústneho pojednávanie je nevyhnutné aj vtedy,\nak je potrebné vykonať dokazovanie – napr. výsluch svedka, ak nie je jednoznačný skutkový stav\nalebo sa v ňom vyskytujú rozpory. Správny orgán je povinný obligatórne nariadiť ústne pojednávanie,\nak tak ustanovuje osobitný zákon (v danej veci však nejde o takýto prípad). Ústne pojednávanie\nmôže nariadiť prvostupňový aj druhostupňový správny orgán, ak je potrebné doplniť dokazovanie\nalebo preukázať niektoré skutkové okolnosti. Nariadenie ústneho pojednávania bez toho, aby si to\nvyžadovala povaha veci a nebolo dostatočne opodstatnené, najmä v konaniach, kde je spoľahlivo\n\nzistený a preukázaný skutkový stav veci, však môže byť porušením jednej zo základných zásad\nsprávneho konania, a to rýchlosti a hospodárnosti konania, pretože správny orgán je povinný v konaní\npostupovať bez zbytočného zaťažovania účastníkov. Účastník konania nemá na nariadenie ústneho\npojednávania právny nárok, ak tak neustanovuje osobitný zákon. Ak sa však účastník konania\ndomáha nariadenia ústneho pojednávania a správny orgán mu nevyhovie, je správny orgán povinný\nv odôvodnení rozhodnutia uviesť, ako sa vysporiadal s týmto návrhom účastníka, a prečo nepovažoval\nnariadenie ústneho pojednávania za nevyhnutné. Ako vyplýva z obsahu administratívneho spisu,\nžalobca sa v rámci prvostupňového konania nedomáhal nariadenia ústneho pojednávania. V odvolaní\nproti prvostupňovému rozhodnutiu žalobca vytkol prvostupňovému orgánu, že vo veci nenariadil ústne\npojednávanie, nakoľko mal za to, že toto by prispelo k objasneniu prejednávanej veci. Žalobca však\nneuviedol, k objasneniu akých konkrétnych skutočností bolo potrebné nariadiť ústne pojednávanie, a\nprečo nemohol tieto skutočnosti oznámiť správnemu orgánu písomne a predložiť mu aj dôkazy na\npreukázanie svojich tvrdení. Žalobca takisto v odvolaní nežiadal, aby odvolací orgán nariadil ústne\npojednávanie. Žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí vyporiadal s námietkou týkajúcou sa nenariadenia\nústneho pojednávania odkazom na vyjadrenie zamestnávateľa k odvolaniu žalobcu, ktoré v rozhodnutí\nodcitoval nasledovne: „zákon o správnom konaní predpokladá dve formy správneho konania, a to\nústnu formu a formu písomnú. Nariadenie ústneho pojednávania správnym orgánom je obligatórne\niba v prípade, ak tak ustanovuje osobitný právny predpis (§ 21 ods. 1 zákona o správnom konaní),\npričom v ostatných prípadoch je len na zvážení konajúceho orgánu, či ústne pojednávanie nariadi alebo\nnie. Odvolateľ ani v odvolacom konaní nepredložil žiadny listinný dôkaz, ktorým by sa mal správny\norgán zaoberať, a ktorý by odôvodňoval nariadenie ústneho konania, a teda vecne vôbec nevyvstala\npotreba prejednať vec na ústnom pojednávaní. V danom prípade by nariadenie ústneho konania\nbolo neefektívnym úkonom, iba predlžujúcim konanie, v rozpore najmä so zásadou hospodárnosti a\nzásadou včasného vybavenia veci bez zbytočných prieťahov. Aj v prípade, že by odvolateľ deklarované\npísomnosti doručil, zamestnávateľ by k nim zaujal stanovisko písomnou formou (po ich preštudovaní)\nbez potreby nariadenia ústneho konania.“ Je to síce neštandardný postup, avšak nemožno prijať záver,\nže by sa žalovaný predmetnou námietkou žalobcu nezaoberal. Možno teda uzavrieť, že žalobca jednak\nnežiadal ani v prvostupňovom ani v odvolacom konaní nariadenie ústneho pojednávania, a ani potrebu\njeho nariadenia nijako nezdôvodnil, čo v kombinácii so skutočnosťou, že v danej veci nešlo o prípad, kedy\nje správny orgán povinný obligatórne nariadiť ústne pojednávanie znamená, že pokiaľ správny orgán\nnenariadil ústne pojednávanie, nedošlo k porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy.\n34. Podľa § 56 Správneho poriadku správny orgán, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal, upovedomí\nostatných účastníkov konania o obsahu podaného odvolania, vyzve ich, aby sa k nemu vyjadrili, a\npodľa potreby doplní konanie vykonaním novonavrhnutých dôkazov. Zákon teda neukladá správnemu\norgánu povinnosť doručiť odvolateľovi vyjadrenia ostatných účastníkov k jeho odvolaniu. Pokiaľ teda\nsprávny orgán nedoručil žalobcovi vyjadrenie zamestnávateľa k jeho odvolaniu proti prvostupňovému\nrozhodnutiu, nedošlo tým k porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy.\n35. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy je jednou z najzávažnejších vád, ktorými\nmôže byť napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie zaťažené. Ide o takú vadu, ktorá bráni správnemu\nsúdu napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie preskúmať. Nepreskúmateľné je také rozhodnutie alebo\nopatrenie, ak z neho nemožno zistiť, ako bolo rozhodnuté, o čom bolo rozhodnuté, či prečo bolo\nrozhodnuté práve tak. Za nedostatočne odôvodnené sa považuje rozhodnutie, ak z jeho obsahu\nnie je zrejmé, aké úvahy viedli orgán verejnej správy pri vyhodnotení dokazovania, pri právnom\nposudzovaní veci atď. Nedostatok dôvodov znamená jednak absolútny nedostatok odôvodnenia, ale\ni to, že rozhodnutie neobsahuje skutočnosti, ktoré viedli orgán verejnej správy k rozhodnutiu. Vada\nnepreskúmateľnosti v zmysle § 191 ods. 1 písm. d) SSP znemožňuje preskúmavané rozhodnutie\npodrobiť meritórnemu prieskumu, a to práve vzhľadom na to, že súdy sa nemajú čoho „zachytiť“, keďže\npodstatné dôvody absentujú. Ako už bolo uvedené vyššie prvostupňové rozhodnutie a rozhodnutie\nodvolacieho orgánu tvoria jeden celok, môžu sa navzájom dopĺňať. Podľa § 47 ods. 3 Správneho\nporiadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na\nrozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití\nprávnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami\núčastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. V prvostupňovom rozhodnutí\núrad práce pomerne podrobne popísal skutkový stav zistený z listinných dôkazov vymenovaných\nv rozhodnutí, ako aj obsah vyjadrení účastníkov konania. Následne vzhľadom aj na absenciu\nakejkoľvek relevantnej argumentácie žalobcu, stručne zdôvodnil, na základe akých skutočností dospel\n\nk rozhodnutiu, ktorým žiadosti zamestnávateľa vyhovel. V odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu\nžalobca opäť neuviedol žiadnu skutočnosť, ktorá by spochybňovala tvrdenia zamestnávateľa\ntýkajúce sa skutočností podstatných pre posúdenie veci, a nepredložil ani nenavrhol žiaden dôkaz,\nktorý by vyvrátil tvrdenia zamestnávateľa. Namietal iba, že napriek tomu, že prejavil záujem o\nzorganizovanie osobného stretnutia so zamestnávateľom na úrade práce, konajúci správny orgán\nnenariadil bez zdôvodnenia ústne pojednávanie. Mal tiež za to, že prvostupňové rozhodnutie\nje nedostatočne odôvodnené. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný zhrnul doterajší\npriebeh administratívneho konania a obsah administratívneho spisu vrátane podaní účastníkov\nkonania a stručne sa vyporiadal s námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní, a to aj odkazom\nna vyjadrenie zamestnávateľa k odvolaniu žalobcu, ktoré v rozhodnutí odcitoval. Žalobca tiež\nnamietal, že z napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, či bola k žiadosti zamestnávateľa priložená\norganizačná štruktúra pred organizačnou zmenou a po organizačnej zmene. K tomu súd uvádza, že tak\nv prvostupňovom, ako aj napadnutom rozhodnutí sú presne vymenované všetky listinné dôkazy, ktoré\nboli pripojené k žiadosti zamestnávateľa. Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že napadnuté\nrozhodnutie netrpí vadou nepreskúmateľnosti.\n36. Pokiaľ žalobca žiadal, aby súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s osobným spisom žalobcu,\nsúd tento dôkaz nevykonal, nakoľko žalobca neuviedol, na preukázanie akých skutočností potrebných na\npreskúmanie napadnutého rozhodnutia by mal súd tento dôkaz vykonať. V tomto smere súd poukazuje\nna to, že v správnom súdnictve súd dokazovanie zásadne nevykonáva, resp. vykonáva len také\ndokazovanie, ktoré je nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia.\n37. Na základe vyššie uvedeného mal súd za to, že žalovaný dostatočne zistil skutkový stav, vec správne\nprávne posúdil a svoje rozhodnutie aj riadne odôvodnil, preto súd nezistil žiaden dôvod nezákonnosti\nnapadnutého rozhodnutia. Správny súd teda dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, preto ju zamietol\npodľa § 190 SSP (v spojení s § 199 ods. 3 SSP).\n38. Súd ešte na záver dáva do pozornosti žalobcu, že predchádzajúci súhlas príslušného úradu práce,\nsociálnych vecí a rodiny s výpoveďou zamestnávateľa je hmotnoprávnou podmienkou výpovede. To\nvšak neznamená, že pokiaľ úrad práce udelí predchádzajúci súhlas s výpoveďou, nemôže už súd\nv prípadnom pracovnoprávnom spore o neplatnosť výpovede skúmať splnenie všetkých podmienok\nvýpovede, a to vrátane tých, ktoré posudzoval úrad práce pred vydaním svojho rozhodnutia. Zmyslom\nust. § 66 Zákonníka práce a inštitútu predchádzajúceho súhlasu úradu práce na skončenie pracovného\npomeru výpoveďou zamestnancovi, ktorý je občanom so zdravotným postihnutím, je totiž zabezpečiť\nzvýšenú zákonnú ochranu zamestnancov so zdravotným postihnutím pred zamestnávateľom a nie túto\nobmedziť. Civilný súd v pracovnoprávnom spore nie je rozhodnutím úradu práce a už vôbec nie jeho\nodôvodnením viazaný (§ 194 CSP) a existencia takéhoto rozhodnutia mu nebráni v skúmaní splnenia\nvšetkých zákonných podmienok pre platné skončenie pracovného pomeru výpoveďou, najmä pokiaľ ich\nnesplnenie zamestnanec v pracovnoprávnom spore namieta.\n39. O náhrade trov konania žalovaného rozhodol správny súd podľa § 168 SSP a žalovanému, ktorý bol\nv konaní úspešný v celom rozsahu, právo na náhradu trov konania nepriznal, pretože žalovanému voči\nžalobcovi nevznikli také dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od neho spravodlivo\npožadovať. Ak podľa obsahu spisu strane v konaní žiadne trovy nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných\nprincípov Civilného sporového poriadku, zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že sa\njej náhrada trov konania nepriznáva. (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. februára\n2018 sp. zn. 7 Cdo14/2018). Na konanie pred správnym súdom sa okrem zásady hospodárnosti podľa §\n5 ods. 7 SSP primerane použijú aj princípy, na ktorých spočíva Civilný sporový poriadok (§ 5 ods. 1 SSP).\n40. O trovách konania ďalšieho účastníka rozhodol správny súd podľa § 169 SSP tak, že ďalšiemu\núčastníkovi právo na náhradu trov konania nepriznal, nakoľko mu v konaní nevznikli trovy konania v\nsúvislosti s plnením povinnosti, ktorú mu správny súd uložil.\nPoučenie:\nDoručený rozsudok je právoplatný (§ 145 ods. 1 SSP).\n\nKasačnou sťažnosťou možno napadnúť právoplatné rozhodnutie správneho súdu (§ 438 ods. 1 SSP).\nKasačnú sťažnosť možno podať v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia správneho súdu (§\n443 ods. 1 SSP). Kasačná sťažnosť sa podáva na správnom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal.\nLehota na podanie kasačnej sťažnosti je zachovaná, ak počas nej bola kasačná sťažnosť podaná na\nkasačnom súde (§ 444 SSP).\nV kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania (ktorému správnemu\nsúdu je určená, kto ju robí, ktorej veci sa týka a čo ňou sleduje, podpis) uviesť a) označenie\nnapadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c)\nopísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440\nsa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh) (§ 445 ods.\n1 SSP).\nKasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil\nzákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten,\nkto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal\nspôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný\nzástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej\nveci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny\nsúd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace\nprocesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe\nnesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,\ni) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo\nj) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa\nvymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom\nspočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že\nsťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom (§ 440 SSP).\nKasačná sťažnosť nie je prípustná, ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440, ak sa opiera o\ndôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté\nrozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia správneho súdu (§ 439\nods. 3 SSP).\nSťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP).\nSťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.\nKasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané\nadvokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec\nalebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické\nvzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), ak je\nžalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 SSP).", "vazby": {}, "cituje": [{"guid": "2759ed88-064d-4a76-ad2a-29e44e64d807:31ea7896-9943-405c-99c3-e275af4b560d", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:6310201130.1", "spisova_znacka": "7Cdo/14/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/14/2018 z 27. 2. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-02-27", "citacie_n": 2787, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:6310201130.1"}], "citovane_v": []}