Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave BA-2S/194/2018 1018201602 17. 10. 2023 Mgr. Monika Hrašnová ECLI:SK:SpSBA:2023:1018201602.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Moniky Hrašnovej a členov senátu JUDr. Michala Davalu, Ph.D., LL.M. a JUDr. Barbory Vrbovej, v právnej veci žalobcu: A. B. C. D., narodený XX.XX.XXXX, trvale bytom E. F. XXXX/XX, XXX XX B., zastúpený: Advokátska kancelária Ivan Syrový, s.r.o., Kadnárova 83, 831 06 Bratislava, IČO: 47 232 765, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, 812 72 Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. SPOU-PO-PK-87/2018 zo dňa 23.10.2018, takto rozhodol: I. Súd návrh žalobcu na prerušenie konania podľa § 100 ods. 1 písm. b) Správneho súdneho poriadku z a m i e t a. II. Súd žalobu z a m i e t a. III. Žalovanému právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a. odôvodnenie: I. Stručný priebeh administratívneho konania 1. Napadnutým rozhodnutím žalovaného č. SPOU-PO-PK-87/2018 zo dňa 23.10.2018 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) bol zamietnutý rozklad žalobcu proti personálnemu rozkazu ministerky vnútra Slovenskej republiky č. 190 zo dňa 24.07.2018 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým bol žalobca ako príslušník Policajného zboru podľa § 40 ods. 6 zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o službe príslušníkov PZ“) vyňatý z činnej zálohy dňom 30.09.2018 s tým, že ustanovenie do funkcie dňom 01.10.2018 vykoná prezident Policajného zboru (ďalej len „PZ“) podľa § 33 ods. 1 zákona o službe príslušníkov PZ. 2. Vyňatiu žalobcu z činnej zálohy podľa prvostupňového rozhodnutia predchádzal personálny rozkaz ministra vnútra Slovenskej republiky č. 198 zo dňa 02.08.2017, ktorým bol žalobca zaradený do činnej zálohy podľa § 41 ods. 1 písm. a) zákona o službe príslušníkov PZ a zároveň bol ustanovený do funkcie policajného pridelenca v činnej zálohe s miestom výkonu služby na Zastupiteľskom úrade Slovenskej republiky v Bukurešti v Rumunsku (ďalej aj „policajný pridelenec v Bukurešti“) podľa § 33 ods. 1 a § 41 ods. 2 zákona o službe príslušníkov PZ.
3. O prvostupňovom rozhodnutí (personálnom rozkaze č. 190 o vyňatí z činnej zálohy) bol žalobca informovaný emailom dňa 03.08.2018 a následne mu bol doručený osobne (s potvrdením prevzatia podpisom žalobcu) dňa 24.09.2018. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca rozklad zo dňa 05.08.2018 poštou z Bukurešti (dátum odoslania dňa 06.08.2018) a následne aj osobne na Ministerstve vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „MV SR“) dňa 26.09.2018, ktorý bol obsahovo totožný s rozkladom zo dňa 05.08.2018. 4. V rozklade poukazoval žalobca na neštandardné doručenie prvostupňového rozhodnutia emailom s požiadavkou na jeho podpis a zaslanie späť podpísaného rozhodnutia skenom v prílohe emailu; nesúlad druhej časti prvostupňového rozhodnutia o ustanovení do funkcie dňom 01.10.2018 v porovnaní s personálnym rozkazom prezidenta PZ č. 91, ktorým došlo k prepusteniu žalobcu zo služobného pomeru v štátnej službe príslušníka PZ ku dňu 30.09.2018; na nedostatočné odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia; na averziu prezidenta PZ B. G. voči osobe žalobcu. Konanie ministerky vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „ministerka vnútra“) považuje za diskriminačné voči svojej osobe a tvrdí rozpor § 192 ods. 2 s § 2a ods. 1 i § 8 ods. 1 zákona o službe príslušníkov PZ. Poukazuje ďalej na ustanovenia Etického kódexu príslušníka PZ; na skutočnosť, že v čase vyslania žalobcu na post policajného pridelenca v Bukurešti mal len dva mesiace do dovŕšenia veku 55 rokov, ktorý je jednou z podmienok na prepustenie zo služobného pomeru podľa § 192 ods. 2 zákona o službe príslušníkov PZ; na svoju dlhoročnú prax v PZ; na svoje služobné hodnotenie ako spôsobilého zastávať predmetnú funkciu policajného pridelenca v Bukurešti; na sfunkčnenie úradu v Bukurešti zásluhou žalobcu; na § 2a ods. 2 zákona o službe príslušníkov PZ, podľa ktorého musí byť výkon práv a povinností vyplývajúcich zo služobného pomeru v súlade s dobými mravmi a nikto nesmie tieto práva a povinností zneužívať na škodu druhého; na okolnosti prepustenia žalobcu zo služobného pomeru. 5. O rozklade rozhodla ministerka vnútra a základe návrhu ňou ustanovenej osobitnej (rozkladovej) komisie (§ 244 zákona o službe príslušníkov PZ) vydala napadnuté rozhodnutie zo dňa 23.10.2018 (doručené žalobcovi dňa 29.10.2018), ktorým bol rozklad zamietnutý a prvostupňové rozhodnutie bolo potvrdené. 6. S prvostupňovým rozhodnutím (personálnym rozkazom č. 190 zo dňa 24.07.2018 o vyňatí z činnej zálohy) a konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, nepriamo súvisí aj administratívne konanie, ktorého výsledkom bol vyššie spomínaný personálny rozkaz prezidenta PZ č. 91 zo dňa 30.07.2018 o prepustení žalobcu zo služobného pomeru v štátnej službe príslušníka PZ podľa § 192 ods. 2 zákona o službe príslušníkov PZ. Služobný pomer skončil uplynutím dvoch kalendárnych mesiacov, t. j. ku dňu 30.09.2018. Proti tomuto personálnemu rozkazu prezidenta PZ č. 91 podal žalobca odvolanie podľa § 242 zákona o službe príslušníkov PZ, o ktorom rozhodla ministerka vnútra rozhodnutím č. SPOUPO-PK-85/2018 zo dňa 09.10.2018 tak, že odvolanie zamietla a personálny rozkaz č. 91 potvrdila. Správna žaloba, ktorá smerovala proti tomuto rozhodnutiu, bola ako nedôvodná zamietnutá rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S/159/2018-69 zo dňa 11.06.2020. Kasačná sťažnosť žalobcu proti uvedenému rozsudku bola Najvyšším správnym súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) zamietnutá rozsudkom sp. zn. 4Sžk/24/2020 zo dňa 27.10.2021. II. Argumenty žalobcu 7. Včas podanou žalobou, doručenou pôvodne Krajskému súdu v Bratislave dňa 13.11.2018, doplnenou podaním zo dňa 23.01.2019, sa žalobca domáhal voči žalovanému preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia v spojení s prvostupňovým rozhodnutím (personálnym rozkazom č. 190), ako aj postupu, ktorý predchádzal vydaniu týchto rozhodnutí a navrhoval, aby ich súd zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. 8. Žalobca namietal, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 191 ods. 1 písm. c/ zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov / ďalej len „SSP“/), že je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov (§ 191 ods. 1 písm. d/ SSP) a že napadnutým rozhodnutím došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej (§ 191 ods. 1 písm. g/ SSP).
9. V úvode žaloby žalobca poukazuje na personálny rozkaz ministra vnútra Slovenskej republiky č. 198 zo dňa 02.08.2017, ktorým bol žalobca zaradený do činnej zálohy a ustanovený do funkcie policajného pridelenca v Bukurešti a na personálny rozkaz prezidenta PZ č. 91 zo dňa 30.07.2018 o prepustení žalobcu zo služobného pomeru v štátnej službe príslušníka PZ. Zvýrazňuje, že bol vyslaný do Bukurešti na návrh priameho nadriadeného potom, čo mu to bolo ponúknuté zo strany bývalého prezidenta PZ. Nevyberal si miesto vyslania a toto nechal na rozhodnutí jeho nadriadených podľa ich uváženia a potrieb zamestnávateľa. 10. Žalobca poukazuje na to, že prvostupňové rozhodnutie (personálny rozkaz č. 190 o vyňatí z činnej zálohy) je odôvodnené ukončením vyslania na výkon štátnej služby v zahraničí, na základe čoho pominul dôvod, pre ktorý bol zaradený do činnej zálohy. Namieta, že mu nie je zrejmý dôvod, na základe ktorého bolo vyslanie ukončené. V súvislosti s ukončením vyslania na výkon funkcie policajného pridelenca v Bukurešti žalobca vo vzťahu k svojej osobe namieta diskrimináciu a uvádza, že na post policajného pridelenca v Bukurešti bol preradený na základe návrhu jeho nadriadeného, ktorý jednoznačne vedel, že už v čase jeho vyslania, t. j. dňa 01.10.2017 mal len dva mesiace do dovŕšenia veku 55 rokov, a napriek tomu bolo jeho vyslanie realizované. Zdôraznil, že aj v zmysle čl. 3 ods. 4 nariadenia MV SR č. 55/2003 zo dňa 24.11.2003 o policajných pridelencoch a policajných styčných dôstojníkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „nariadenie MVSR č. 55/2003“) sa takéto vyslanie uskutočňuje spravidla na 3 roky a minister vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „minister vnútra“ alebo „ministerka vnútra“) môže na základe návrhu riaditeľa Úradu medzinárodnej policajnej spolupráce prezídia PZ (ďalej len ako „UMPS PPZ“) a odporúčania prezidenta PZ predĺžiť dobu vyslania, najviac však o jeden rok. Uviedol, že sa cíti byť podvedený rovnako aj jeho manželka, ktorá sa ho rozhodla nasledovať v zahraničí, keďže z tohto dôvodu rozviazala pracovný pomer so svojim zamestnávateľom, a keby vedela, že vyslanie bude trvať len takú krátku dobu, je zrejmé, že by sa takto nerozhodla. Vo vzťahu k tvrdenej priamej diskriminácii poukázal tiež na prípad iného policajného pridelenca – JUDr. Štefana Šurka, ktorý je od 01.10.2018 na zastupiteľskom úrade v Bukurešti vyslaný ako policajný pridelenec, už má 55 rokov ako žalobca, pričom aj v súčasnosti zastáva danú pozíciu. 11. Žalobca poukázal na dôvodovú správu k čl. III k bodu 34 k vládnemu návrhu zákona číslo: E./XXXX, ktorým sa mení a dopĺňa zákon o službe príslušníkov PZ, predložený predsedom vlády Slovenskej republiky dňa 26.09.2018, v ktorom sa navrhuje posunúť vek na možnosť prepustenia zo štátnej služby po dosiahnutí nároku na výsluhový dôchodok z 55 rokov na 62 rokov, pričom dôvodom je skutočnosť, že prepustenie zo služobného pomeru po dosiahnutí nároku na výsluhový dôchodok vo veku 55 rokov bez splnenia ďalších podmienok, teda keď je policajt plne schopný vykonávať štátnu službu, je vzhľadom aj na súčasný všeobecný vek nároku na dôchodok neprimerane nízky a môže diskriminovať policajtov, ktorí chcú naďalej vykonávať štátnu službu. Zároveň poukázal na právnu úpravu skončenia služobného pomeru v Českej republike, z ktorej vyplýva, že služobný pomer skončí dňom 31. decembra kalendárneho roku, v ktorom štátny zamestnanec dovŕšil vek 70 rokov, čiže v značne vyššom veku, ako aj na právnu úpravu v Maďarsku, kde rovnako služobný pomer skončí dovŕšením 70-ich rokov veku. 12. Žalobca sa odvolával na smernicu Rady 2000/78/ES z 27. novembra 2000, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní v platnom znení (ďalej len „rámcová smernica“) a na súvisiacu judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „súdny dvor“), napr. na rozsudky v prípadoch Palacios C-411/05 Félix Palacios de la Villa proti Cortefiel Servicios SA (2007), v ktorom sa zaoberal súdny dvor zákazom diskriminácie na základe veku a v rozsudku spresnil podmienky, za ktorých môžu členské štáty stanoviť odôvodnené rozdielne zaobchádzanie na základe veku v zmysle rámcovej smernice, ktorá zakazuje akúkoľvek (priamu alebo nepriamu) diskrimináciu v zamestnaní a povolaní na základe náboženstva a viery, zdravotného postihnutia, veku alebo sexuálnej orientácie. V súvislosti s vekom však za určitých okolností pripúšťa odôvodnené rozdielne zaobchádzanie. Podľa čl. 6 ods. 1 rámcovej smernice môžu členské štáty stanoviť, že rozdiely v zaobchádzaní z dôvodu veku nie sú diskrimináciou, ak sú objektívne a primerane odôvodnené oprávneným cieľom, vrátane zákonnej politiky zamestnanosti, trhu práce a cieľov odbornej prípravy, a ak prostriedky na dosiahnutie tohto cieľa sú primerané a nevyhnutné. Podľa španielskej právnej úpravy, skončenie pracovného pomeru zamestnancov, ktorí dosiahli vekovú hranicu na odchod do dôchodku 65 rokov a splnenie všetkých ostatných kritérií nároku na poberanie starobného dôchodku v zmysle právnej úpravy sociálneho zabezpečenia, prichádza do úvahy, avšak iba za podmienok, že takéto opatrenie muselo byť spojené s cieľmi, ktoré sú v súlade s politikou zamestnanosti. Súdny dvor EÚ v prípade Palacios konštatoval, že španielska vnútroštátna právna úprava ovplyvňuje dĺžku pracovnoprávneho
vzťahu medzi účastníkmi, ako aj výkon profesijnej činnosti zamestnanca, keďže bráni jeho budúcej účasti na aktívnom živote. 13. Žalobca je presvedčený o tom, že ukončenie jeho vyslania do zahraničia a následné prepustenie zo služobného pomeru príslušníka PZ sú len dôsledkom zaujatosti zo strany vtedajšieho prezidenta PZ, gen. B. B. G., na základe ktorej boli predmetné rozhodnutia iniciované len z jeho pokynov, pričom jeho zaujatosť zdôraznil žalobca pri viacerých situáciách, už pred jeho ustanovením do funkcie policajného pridelenca v Bukurešti, ako aj potom. Poukazuje na svoje pôsobenie na Krajskom riaditeľstve PZ v Žiline vo funkcii riaditeľa, kde mal niekoľko kontrol vykonávaných na základe anonymných podaní, zo strany Sekcie kontroly a inšpekčnej služby MV SR (ďalej len „Sekcia kontroly“), ktoré v tom čase riadil práve gen. Mgr. Milan Lučanský. I keď sa vo všetkých prípadoch preukázalo, že anonym nemá pravdu a že sa nejedná o porušenie zákona ani interných predpisov, bolo voči žalobcovi začaté disciplinárne konanie zo strany nadriadeného. Tieto konania boli vždy zastavené. 14. Poukázal na to, že na základe Harmonogramu vnútrorezortnej predvýjazdovej prípravy ako kandidát na funkciu policajný pridelenec v Bukurešti absolvoval predvýjazdovú prípravu a oboznámil sa s činnosťou Sekcie kontroly. Vzhľadom na to, že činnosti jednotlivých útvarov PZ po 36-tich rokoch služby v bezpečnostných zložkách žalobca dobre poznal, jednalo sa skôr o formálnu záležitosť, avšak F. G., ako jediný zo všetkých 27 zodpovedných za jednotlivé útvary, vo vyhodnotení kandidáta žalobcu neodporučil pre výkon funkcie policajného pridelenca, čo sa doposiaľ nikomu z predvýjazdovej prípravy ešte nestalo. 15. Aj samotný návrh na prepustenie mal byť iniciovaný F. B. B. G., už ako prezidentom PZ, čo žalobcovi potvrdila zástupkyňa UMPS PPZ, ktorá bola na porade so súčasným prezidentom a kde vzišla požiadavka prepustiť žalobcu do civilu v zmysle § 192 ods. 2 zákona o službe príslušníkov PZ. Poukázal aj na stretnutie s ministerkou vnútra v jej kancelárii v budove MV SR dňa 09.07.2018 (kedy trávil dovolenku na území SR), kde jej žalobca oznámil odkazy od prezidenta PZ, že si má dať žiadosť do civilu, lebo inak bude prepustený z dôvodu dovŕšenia veku 55 rokov. Žalobca ponúkol ministerke vnútra, že ak si ona nepraje, aby zotrval na pozícii policajného pridelenca v Bukurešti, nech mu dá k tomu príslušné rozhodnutie a žalobca tam už ani nevycestuje. Na základe uvedených skutočností žalobca zastával názor, že rozhodnutie o jeho prepustení bolo iniciované len z pokynov vtedajšieho prezidenta PZ F. G. z dôvodu jeho averzie voči nemu, teda len zo subjektívnych dôvodov, a preto vzhľadom k jeho dosahovaným služobným výkonom a záverom služobného hodnotenia sa nejedná o primeranú požiadavku v zmysle rámcovej smernice. 16. Žalobca sa odvolával na ustanovenie § 2a ods. 1 zákona o službe príslušníkov PZ, v zmysle ktorého práva policajtov pri vykonávaní štátnej služby musia byť zaručené v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania v pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahoch ustanovenou zákonom č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou v znení neskorších predpisov (ďalej len „antidiskriminačný zákon“ alebo „ADZ“) a s čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Vzhľadom na to, že žalovaný napriek jeho námietke neaplikoval vyššie uvedené ustanovenie zákona na túto situáciu, podľa názoru žalobcu došlo tak z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia k nezákonnosti rozhodnutia. 17. Žalobca namietal nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia pre nedostatok dôvodov. Vo svojich námietkach proti prvostupňovému rozhodnutiu uviedol viaceré argumenty, pre ktoré nesúhlasil s prvostupňovým rozhodnutím a s ktorými sa žalovaný vôbec nevysporiadal a okrem úplného stotožnenia sa s prvostupňovým rozhodnutím neuviedol skutočnosti, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie, ani úvahy použité pri hodnotení dôkazov a právnych predpisov, na základe ktorých sa rozhodovalo. 18. Vo vzťahu k žalobnej námietke podstatného porušenia ustanovení o konaní pred orgánom verenej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej, žalobca poukazuje na § 266 zákona o službe príslušníkov PZ, podľa ktorého sa rozhodnutie oznamuje vyhlásením a ak to nie je možné, doručením, ak ďalej nie je ustanovené inak. Rozhodnutie oznamuje vyhasením policajtovi ústne oprávnený orgán. Poukázal na neštandardné doručenie prvostupňového rozhodnutia, ktoré mu bolo oznámené prostredníctvom emailu dňa 03.08.2018 s požiadavkou na podpis a poslanie späť skenu podpísaného dokumentu. Keďže je prípustné voči predmetnému personálnemu rozkazu č. 190 podať rozklad, je riadne doručenie rozhodujúcou skutočnosťou.
19. Následne poukazuje na svoje podozrenie, že personálny rozkaz prezidenta PZ č. 91 o jeho prepustení bol vyhotovený skôr ako personálny rozkaz ministerky vnútra č. 190 o vyňatí z činnej zálohy. Toto podozrenie žalobcu utvrdzuje v tom, že celé jeho prepustenie je iniciované len zo strany prezidenta PZ F. G. z dôvodu jeho averzie voči žalobcovi. Už dňa 12.07.2018 mu bolo emailom doručené oznámenie o začatí konania o jeho prepustení, ktoré spracovala zástupkyňa UMPS PPZ. 20. Žalobca navrhol súdu prerušiť konanie podľa ustanovenia § 100 ods. 1 písm. b) SSP a podať návrh na Ústavný súd Slovenskej republiky na preskúmanie súladu ustanovenia § 192 ods. 2 zákona o službe príslušníkov PZ s čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, pretože predmetné ustanovenie je podľa jeho názoru diskriminačné. 21. S poukazom na vyššie uvedené žalobca žiadal, aby súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, ako aj postupu, ktorý jeho vydaniu predchádzal, rozhodol tak, že napadnuté rozhodnutie ako aj prvostupňové rozhodnutie zruší a vec vráti prvostupňovému orgánu na ďalšie konanie. 22. Žalobca po uplynutí zákonnej lehoty na podanie správnej žaloby doplnil žalobu podaním zo dňa 23.01.2019, v ktorom opätovne poukázal na dôvodovú správu k čl. III k bodu 34 k vládnemu návrhu zákona číslo: E./XXXX, ktorým sa mení a dopĺňa zákon o službe príslušníkov PZ, predloženým predsedom vlády Slovenskej republiky dňa 26.09.2018 s tým, že medzirezortné pripomienkové konanie začalo už dňa 12.04.2018 s dátumom ukončenia 03.05.2018 a predkladateľom predmetného materiálu bolo práve MV SR. Z uvedeného je zrejmé, že druhostupňový orgán už v čase odvolacieho konania musel mať vedomosť o diskriminácii žalobcu, keďže návrh uvedeného zákona bol v tom čase na medzirezortnom pripomienkovom konaní a uvedené vyplývalo aj z dôvodovej správy. Za podstatné považoval žalobca, že zákonodarca posunul hranicu prepustenia zo služobného pomeru z dôvodu vekového kritéria v porovnaní s doterajšou právnou úpravou o sedem rokov, t. j. na vek 62 rokov. III. Vyjadrenie žalovaného 23. Vo svojom vyjadrení žalovaný argumentoval tým, že pôsobnosť ministra vnútra vyslať policajta na výkon štátnej služby v zahraničí jeho ustanovením do funkcie policajného pridelenca alebo policajného styčného dôstojníka zahŕňa aj právo skončiť toto vyslanie. Tak ako je minister vnútra oprávnený rozhodnúť o zaradení policajta do činnej zálohy, tak je zároveň oprávnený rozhodnúť aj o jeho vyňatí z nej, ak sa skončili dôvody pre zaradenie policajta do tejto zálohy. Dňa 12.07.2018 bol spracovaný návrh prezidenta PZ na vyňatie žalobcu z činnej zálohy dňom 30.09.2018. Tento návrh bol predložený ministerke vnútra, ktorá ho akceptovala a dňom 30.09.2018 žalobcovi ukončila vyslanie na výkon štátnej služby v zahraničí. Tým súčasne pominul dôvod, pre ktorý bol žalobca zaradený do činnej zálohy. Na základe týchto skutočností bol vydaný personálny rozkaz ministerky vnútra č. 190 zo dňa 24.07.2018. 24. Žalovaný poukazuje na to, že žalobca sa v prevažnej časti správnej žaloby vyjadruje primárne k jeho prepusteniu zo služobného pomeru a s tým súvisiacou údajnou diskrimináciou z dôvodu veku. Podľa žalovaného v žiadnom z podkladov konania a ani v samotných rozhodnutiach správnych orgánov oboch stupňov nie je žiadna zmienka o tom, že by práve žalobcov vek bol určujúcim faktorom pri jeho vyňatí zo zálohy a ani § 40 ods. 6 zákona o službe príslušníkov PZ neupravuje vek ako okolnosť určujúcu pre prijatie rozhodnutia o vyňatí zo zálohy. Predpokladom pre postup ministerky vnútra bolo, ako je aj explicitne uvedené v odôvodnení personálneho rozkazu č. 190, výlučne ukončenie vyslania na výkon štátnej služby v zahraničí. Bez ohľadu na vek žalobcu bola ministerka vnútra nielen oprávnená, ale pri splnení všetkých zákonom vyžadovaných podmienok dokonca povinná žalobcu vyňať z činnej zálohy. 25. Žalovaný poukazuje na tvrdenie žalobcu uvedené v žalobe, že priamo žalobca povedal ministerke vnútra na stretnutí dňa 09.07.2018, že ak si ona nepraje, aby zotrval na pozícii policajného pridelenca v Bukurešti, nech mu dá k tomu príslušné rozhodnutie a žalobca tam už 09.07.2018 ani nevycestuje, keďže práve v ten deň cestoval spoločne s manželkou späť do Bukurešti zo Slovenska, pretože dovtedy si čerpal riadnu dovolenku, pracovnú rehabilitáciu a taktiež vybavoval pracovné záležitosti. 26. Žalovaný poukazuje aj na súhlas žalobcu s jeho vyslaním do zahraničia krátko pred dovŕšením 55. roku veku, čo má predstavovať výnimku z inak pomerne striktného pravidla uplatňovaného v ozbrojených bezpečnostných zboroch, že príslušník takéhoto zboru sa ustanovuje do funkcie a zmeny v jeho
služobnom pomere prebiehajú primárne s ohľadom na potreby služobného úradu na základe splnenia zákonom určených predpokladov. Aj žalobca si tak musel uvedomovať, že jeho vek v spojení so splnením podmienok priznania nároku na výsluhový dôchodok môže byť dôvodom na postup príslušného nadriadeného v súlade s § 192 ods. 2 zákona o službe príslušníkov PZ, a preto bolo na ňom, či sa do výberového konania podľa čl. 7 nariadenia MVSR č. 55/2003 prihlási a následne či so svojím vyslaním prejaví súhlas, a to, ako môže táto okolnosť ovplyvniť ďalších členov jeho rodiny, mal zvážiť ešte pred jeho vyslaním na výkon štátnej služby v zahraniční, a nie až potom, čo, okrem iného, aj na jeho žiadosť bolo toto vyslanie ukončené. Žalovaný opakuje, že dosiahnutie veku 55 rokov u žalobcu s vydaním personálneho rozkazu č. 190 o vyňatí z činnej zálohy nijako nesúvisí, pretože je založené na diametrálne odlišných dôvodoch a pokiaľ si žalobca možnosť uplatnenia ustanovenia § 192 ods. 2 zákona o službe príslušníkov PZ zo strany príslušných nadriadených uvedomoval, mal možnosť vyjadriť s takýmto vyslaním nesúhlas. Poukazovanie na čl. 3 ods. 4 nariadenia MVSR č. 55/2003, ktorý umožňuje vyslať policajta na výkon služby v zahraničí spravidla na dobu troch rokov, nie je namieste, pretože ako vyplýva z personálneho rozkazu ministra vnútra SR č. 198 zo dňa 02.08.2017, nebolo žalobcovo zaradenie do činnej zálohy a súčasné ustanovenie do funkcie policajného pridelenca v Bukurešti nijako časovo ohraničené, t. j. nebol určený presný časový rámec vyslania, z čoho vyplýva, že žalobca bol na plnenie úloh vyslaný na neurčito. 27. Žalovaný nesúhlasí s tvrdeniami žalobcu, že medzi jeho prepustením zo služobného pomeru podľa § 192 ods. 2 zákona o službe príslušníkov PZ a vyňatím z činnej zálohy je priama alebo nepriama súvislosť. Ide o odlišné inštitúty s rozdielnymi následkami, existencia jedného z nich sa neodvíja od danosti druhého a na ich prijatie boli v prípade žalobcu príslušní rôzni nadriadení. Vyňatie zo zálohy bolo realizované bez ohľadu na vek žalobcu, podklady ohľadom veku žalobcu ani neboli súčasťou spisového materiálu, a preto je zaoberanie sa touto otázkou dôvodné jedine v odlišnom súdnom konaní o preskúmanie zákonnosti jeho prepustenia zo služobného pomeru. Poukazovanie na vek je v tomto smere nedôvodné. Ministerka vnútra v prvostupňovom rozhodnutí uviedla aj konkrétneho nadriadeného a dátum, ku ktorému mal byť žalobca ustanovený na funkciu po jeho vyňatí zo zálohy. Predpokladala, že tento bude aj naďalej vykonávať štátnu službu v súlade s potrebami služobného úradu. 28. Vo vzťahu k námietke napádajúcej diskrimináciu žalobcu zo strany vtedajšieho prezidenta PZ žalovaný uvádza, že na vyňatie žalobcu z činnej zálohy nemal prezident PZ žiadnu personálnu právomoc. Uvedené skutočnosti boli objasnené aj v druhostupňovom rozhodnutí, v ktorom boli citované ustanovenia nariadenia ministra vnútra SR č. 174/2010 o rozsahu pôsobnosti nadriadených vo veciach služobného pomeru v štátnej službe príslušníkov PZ (ďalej len „nariadenie č. 174/2010“). Konkrétne podľa čl. 8 ods. 4 nariadenia č. 174/2010 voči policajtovi, ktorý bol zaradený do zálohy podľa § 40 ods. 4 písm. a) zákona o službe príslušníkov PZ, vykonáva personálnu pôsobnosť v rozsahu uvedenom v odseku 3 nadriadený, ktorý o zaradení do zálohy rozhodol. Zároveň podľa čl. 2 ods. 2 nariadenia č. 55/2003 do funkcie pridelenca alebo styčného dôstojníka ustanovuje policajta minister vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „minister vnútra“ alebo „ministerka vnútra“). Nadriadený, ktorý bol jediný oprávnený o vyňatí žalobcu z činnej zálohy rozhodnúť, žiadne informácie o ním tvrdených skutočnostiach údajnej zakladajúcich diskrimináciu nemal, pretože tieto netvorili podklad personálneho rozkazu ministersky vnútra č. 190. 29. Diskriminácia z dôvodu určitého veku by mala byť vždy spojená s určitým negatívnym následkom pre poškodený subjekt, čomu ale v prípade žalobcu nedošlo, pretože sa s ním v zmysle personálneho rozkazu o jeho vyňatí z činnej zálohy počítalo v ďalšom výkone štátnej služby a nemožno opomenúť ani už uvedenú skutočnosť, že žalobca sa takéhoto postupu u ministersky vnútra sám osobne domáhal. Žalobca teda nebol v rovnakom postavení ako ostatní príslušníci PZ vykonávajúci funkciu policajného pridelenca, ktorí údajne taktiež už dosiahli vek 55 rokov, pretože v ich prípade nebolo ukončené vyslanie na výkon štátnej služby v zahraničí a iniciatívne sa nedožadovali takého postupu ako žalobca, a to bez ohľadu na jeho vek a vek ostatných policajných pridelencov. Žalobca výslovne neuviedol, z akého dôvodu podľa neho dochádza k diskriminácii jeho osoby zo strany prezidenta PZ. Žiadny z diskriminačných dôvodov uvedených v právnych predpisoch nebol súčasťou a ani nevyplýval zo žiadneho z podkladov návrhu prezidenta PZ zo dňa 12.07.2018 na vyňatie žalobcu z činnej zálohy. 30. Personálny rozkaz ministerky vnútra č. 190 bol vydaný dňa 24.07.2018, teda šesť dní pred vydaním žalobcom namietaného personálneho rozkazu prezidenta PZ č. 91 zo dňa 30.07.2018. Ministerka vnútra ako nadriadená s určenou personálnou pôsobnosťou na vyňatie žalobcu z činnej zálohy preto
podľa žalovaného nemohla v čase vydávania personálneho rozkazu predpokladať, že iný nadriadený s personálnou pôsobnosťou na prepustenie žalobcu sa v budúcnosti rozhodnej aplikovať toto zákonné ustanovenie. 31. Žalovaný uvádza, že už v napadnutom druhostupňovom rozhodnutí bolo ozrejmené, že pokus o zaslanie prvostupňového rozhodnutia žalobcovi prostredníctvom emailu dňa 03.08.2018 nebol vyhodnotený ako riadne doručenie v zmysle § 266 zákona o službe príslušníkov PZ a k takémuto zákonne konformnému doručeniu došlo až dňa 24.09.2018, čo vyplýva zo žalobcovho vlastnoručného potvrdenia oboznámenia sa s uvedeným rozhodnutím na jeho výtlačku č. 5. Doručovanie rozhodnutí vo veciach služobného pomeru a jeho forma je v kompetencii služobných orgánov. Pre posúdenie zákonnosti a vecnej správnosti žalobou napadnutých rozhodnutí nie je právne podstatné, či prvostupňový správny orgán mal vedomosť o pohybe žalobcu v čase od 28.07.2018 do 30.07.2018 na území SR. Po vydaní uvedeného personálneho rozkazu bolo v prípade žalobcu jeho vyhlásenie značne skomplikované už iba samotnou skutočnosťou, že na rozdiel od prevažnej väčšiny príslušníkov PZ, sa miesto jeho výkonu služby nenachádzalo na území SR. Ako teda vyplýva z výtlačku č. 5 personálneho rozkazu č. 190 zo dňa 24.07.2018, toto rozhodnutie bolo žalobcovi vyhlásené presne takým spôsobom, ako predpokladá § 266 zákona o službe príslušníkov PZ dňa 24.09.2018. 32. Žalovaný odmieta špekulácie žalobcu o úmyselne nesprávne datovaných personálnych rozkazoch a spochybňuje akýkoľvek zmysel takýchto údajných postupov. Žalobca svoje tvrdenia nijako nepreukazuje dôkazmi, pričom ide v oboch prípadoch (prepustenie zo služobného pomeru a vyňatie z činnej zálohy) o samostatné personálne opatrenia prijaté rozdielnymi nadriadenými, ktorí o postupe druhého nadriadeného nemuseli mať žiadnu vedomosť. Nie je jasné, čo by naznačeným hypotetickým postupom, spočívajúcim v manipulovaní s reálnymi dátumami vydania personálnych rozhodnutí, mal ten-ktorý nadriadený sledovať a ako by sa tým mala zmeniť právna situácia žalobcu. 33. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti žalovaný navrhol, aby krajský súd žalobu v plnom rozsahu ako nedôvodnú zamietol. IV. Replika žalobcu 34. V replike žalobca opätovne tvrdí, že v rozkaze o vyňatí z činnej zálohy neboli uvedené žiadne dôvody, pre ktoré bol policajt vyňatý zo zálohy. Súvis medzi prepustením zo služobného pomeru a vyňatím z činnej zálohy vidí žalobca vzhľadom na dátumy vydania personálnych rozkazov, v nepreskúmateľnosti rozhodnutí a v ďalších okolnostiach (porušovaní postupov doručovania, vybočení z rámca vyslania na 3 roky). 35. Žalobca objasňuje, že predmetom stretnutia s ministerkou vnútra dňa 09.07.2018 nebola žiadosť, aby zrušila žalobcovo vyslanie do Bukurešti, ale práve aby zamedzila prezidentovi PZ, aby len z dôvodu jeho averzie k osobe žalobcu, vydal rozkaz o jeho prepustení zo služobného pomeru z dôvodu veku 55 rokov, nakoľko inú účelovú zámienku nemohol uplatniť. Predmetom rozhovoru bolo vysvetlenie osobnej animozity prezidenta PZ voči žalobcovi a tiež že prepustenie z dôvodu veku 55 rokov sa bude v blízkej budúcnosti meniť. Podľa žalobcu žalovaný dezinterpretuje vyjadrenia žalobcu a vytrháva ich z kontextu žalobcových podaní. Žalobca nepredložil žiadnu žiadosť o stiahnutie z miesta policajného pridelenca v Bukurešti. 36. Žalobca poukazuje na úvodné tvrdenia žalovaného, že medzi vyňatím z činnej zálohy a prepustením nie je žiadny súvis a následne žalovaný vo svojom vyjadrení uvádza, že žalobca si mohol byť vzhľadom na svoj vek vedomý toho, že jeho stiahnutie sa môže realizovať a mal svoj súhlas s vyslaním vopred zvážiť. Sám žalovaný tak dáva vyňatie do súvisu s prepustením, čo žalobca považuje za zvláštne. 37. Žalobca nesúhlasí s tvrdením, že žalobcovi vyslanie nebolo nijako obmedzené, pretože priamo personálny rozkaz ministra vnútra SR č. 198 z 02.08.2017, ktorým bol zaradený do činnej zálohy z dôvodu jeho vyslania na výkon služby v zahraničí, obsahuje v odôvodnení priamo odkaz na čl. 3 ods. 4 nariadenia MVSR č. 55/2003, ktoré obsahuje pravidlo o vyslaní na výkon štátnej služby v zahraničí spravidla na dobu troch rokov.
38. Poukaz žalovaného, že sa v personálnom rozkaze č. 190 odkazuje na ďalšie zaradenie žalobcu podľa potrieb služobného úradu, považuje žalobca za formálny, pretože žalobca dňa 09.07.2018 informoval ministerku vnútra o zámere prezidenta PZ prepustiť žalobcu z dôvodu veku. Zároveň mal prezident PZ podľa žalobcu rešpektovať personálny rozkaz č. 190 jeho vyššie nadriadeného a ustanoviť žalobcu dňom 01.10.2018 na voľnú policajnú funkciu. Taktiež ministerka vnútra mala a mohla vedieť, že žalobca bude k 30.09.2018 prepustený zo služobného pomeru, pretože to dňa 30.07.2018 uviedol žalobca v odvolaní proti personálnemu rozkazu prezidenta PZ, ktorým žalobcu prepustil zo služobného pomeru. Je tiež zarážajúce, že žalovaný úplne otvorene pomenúva možnosť využitia razantnejších inštitútov upravených zákonom ako možnosti účelového šikanovania príslušníka PZ. Podľa žalobcu sa tiež žalovaný sám usvedčuje, že došlo k pochybeniu ohľadom doručovania rozkazu ministersky, keď poukazuje na to, že žalobcovi bol rozkaz vyhlásený až dňa 24.09.2018. V. Konanie pred správnym súdom a relevantná právna úprava 39. Žaloba napadla Krajskému súdu v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) dňa 13.11.2018 pod sp. zn. 2S/194/2018. K tomuto spisu je pripojený aj súdny spis vedený pôvodne pod sp. zn. 1S/159/2018, ktorý sa týka personálneho rozkazu prezidenta PZ č. 91 o prepustení žalobcu zo služobného pomeru príslušníka PZ. 40. Správny súd v Bratislave bol zriadený zákonom č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 151/2022 Z. z.“) a svoju činnosť začal od 01.06.2023. V zmysle § 3 ods. 3 písm. b) zákona č. 151/2022 Z. z. výkon súdnictva prešiel od 01.06.2023 z krajských súdov na správne súdy vo všetkých veciach, v ktorých je od 01.06.2023 daná právomoc správnych súdov, a to z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave. Predmetná vec bola preto zo zákonných dôvodov podľa predchádzajúcej vety dňa 06.06.2023 náhodným výberom pridelená na prejednanie a rozhodnutie do senátu 1S Správneho súdu v Bratislave (ďalej v texte rozsudku aj „správny súd“, príp. „súd“). 41. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 42. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. 43. Podľa § 493e SSP, konania začaté a neskončené do 30.06.2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30.06.2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté. 44. Podľa § 2a ods. 1 zákona o službe príslušníkov PZ v znení účinnom do 31.12.2018, práva ustanovené týmto zákonom sa zaručujú rovnako všetkým občanom pri vstupe do štátnej služby a policajtom pri vykonávaní štátnej služby v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania v pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahoch ustanovenou osobitným zákonom. V súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania sa zakazuje diskriminácia aj z dôvodu manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, odborovej činnosti, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia alebo z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti. 45. Podľa § 2a ods. 2 zákona o službe príslušníkov PZ v znení účinnom do 31.12.2018, výkon práv a povinností vyplývajúcich zo služobného pomeru musí byť v súlade s dobrými mravmi. Nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého. Policajt nesmie byť v súvislosti s výkonom štátnej služby prenasledovaný ani inak postihovaný za to, že podá na iného policajta alebo nadriadeného sťažnosť, žalobu, návrh na začatie trestného stíhania alebo iné oznámenie o kriminalite alebo inej protispoločenskej činnosti.
46. Podľa § 40 ods. 2 zákona o službe príslušníkov PZ v znení účinnom do 31.12.2018, záloha je organizačné opatrenie umožňujúce zaradiť policajtov, ktorí z dôvodov určených zákonom nemôžu dočasne vykonávať doterajšiu funkciu ani inú funkciu, na voľné miesta v tejto zálohe. 47. Podľa § 40 ods. 3 zákona o službe príslušníkov PZ v znení účinnom do 31.12.2018. na policajta, ktorý bol zaradený do zálohy v súvislosti s vyslaním do zahraničia, sa vzťahujú ustanovenia tohto zákona, ak medzinárodná zmluva neustanovuje inak. 48. Podľa § 40 ods. 5 zákona o službe príslušníkov PZ v znení účinnom do 31.12.2018, policajt sa zaradí do zálohy na nevyhnutne potrebný čas, ak ďalej nie je ustanovené inak. 49. Podľa § 40 ods. 6 zákona o službe príslušníkov PZ v znení účinnom do 31.12.2018, ak sa skončia dôvody, pre ktoré bol policajt zaradený do zálohy, vyjme sa zo zálohy a nasledujúcim dňom sa ustanoví do funkcie alebo vymenuje do funkcie podľa § 33. 50. Podľa § 41 ods. 1 písm. a) a ods. 2 zákona o službe príslušníkov PZ v znení účinnom do 31.12.2018, do činnej zálohy sa zaradí policajt, ktorý bol s jeho súhlasom vyslaný na výkon štátnej služby v zahraničí. Pri zaradení do činnej zálohy sa policajt ustanoví do funkcie vyčlenenej pre túto zálohu v služobnom úrade. 51. Podľa § 266 ods. 1 a 2 zákona o službe príslušníkov PZ v znení účinnom do 31.12.20108, rozhodnutie sa oznamuje vyhlásením, a ak to nie je možné, doručením, ak ďalej nie je ustanovené inak. Rozhodnutie oznamuje vyhlásením policajtovi ústne oprávnený orgán. 52. Podľa § 266 ods. 3 zákona o službe príslušníkov PZ v znení účinnom do 31.12.20108, rozhodnutie o prijatí do služobného pomeru, o náhrade škody, o prepustení, rozhodnutie odvolacích orgánov a rozhodnutia podľa § 245 a 246 sa oznamujú doručením ich odpisu. Doručuje sa do vlastných rúk policajta v služobnom úrade, v jeho byte alebo kdekoľvek bude zastihnutý. Ak nemožno odpis rozhodnutia doručiť policajtovi priamo, doručí sa poštou na poslednú známu adresu policajta ako doporučená zásielka s doručenkou s poznámkou „do vlastných rúk“; rovnako sa doručujú rozhodnutia pozostalým. 53. Podľa § 266 ods. 4 zákona o službe príslušníkov PZ v znení účinnom do 31.12.20108Povinnosť doručiť rozhodnutie je splnená, len čo účastník konania písomnosť prevezme alebo jej prijatie odmietne. Ak sa písomnosť uložená na pošte nevyzdvihla, nastanú účinky jej doručenia na tretí deň od jej uloženia. Na túto lehotu sa nevzťahuje ustanovenie § 262 o počítaní času. VI. Právne posúdenie veci 54. Správny súd, po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu a administratívneho spisu, preskúmal v medziach žalobného návrhu a podstatných žalobných bodov (§ 134 ods. 1 SSP, § 183 SSP) napadnuté rozhodnutia orgánov verejnej správy oboch stupňov, ako aj postup predchádzajúci ich vydaniu, vychádzajúc zo stavu existujúceho v čase právoplatnosti rozhodnutia (§ 135 ods. 1 v spojení s § 493e SSP). Na prejednanie veci súd nariadil pojednávanie (§ 107 ods. 1 písm. a/ SSP) a dospel k záveru, že žaloba je nedôvodná. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní, zopakujúc podstatné žalobné body, zotrval na dôvodoch a petite žaloby. 55. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy súd skúma, či orgán verejnej správy, vecne príslušný na konanie, si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia a zistil vo veci dostatočne skutkový stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi a s procesnoprávnymi predpismi a či je zrozumiteľne, presvedčivo a dostatočne odôvodnené. 56. Predmetom súdneho prieskumu je preskúmanie postupu a zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. SPOU-PO-PK-87/2018 zo dňa 23.10.2018 v spojení s prvostupňovým rozhodnutím - personálnym rozkazom ministerky vnútra č. 190 zo dňa 24.07.2018, ktorým bol žalobca podľa § 40 ods. 6 zákona o službe príslušníkov PZ vyňatý z činnej zálohy dňom 30.09.2018.
57. Úlohou správneho súdu bolo potrebné primárne posúdiť, či v danom prípade nastali na strane žalobcu také právne skutočnosti, v dôsledku ktorých mohol byť vyňatý z činnej zálohy podľa ustanovenia § 40 ods. 6 zákona o službe príslušníkov PZ, ako aj, či boli vo vzťahu k žalobcovi splnené všetky zákonné podmienky po vecnej aj formálnej stránke na to, aby mohol nadriadený služobný orgán t. j. ministerka vnútra, využiť v rámci svojej diskrečnej právomoci oprávnenie vyňať žalobcu z činnej zálohy. K námietke absencie dôvodu ukončenia vyslania na výkon štátnej služby v zahraničí 58. Z administratívneho spisu má súd za preukázané, že personálnym rozkazom ministerky vnútra č. 190 zo dňa 24.07.2018 bol žalobca vyňatý z činnej zálohy vo funkcii policajného pridelenca s výkonom funkcie na Zastupiteľskom úrade Slovenskej republiky v Bukurešti dňom 30.09.2018 podľa § 40 ods. 6 zákona o službe príslušníkov PZ. Jeho ďalšie ustanovenie do funkcie podľa § 33 ods. 1 zákona o službe príslušníkov PZ vykoná prezident PZ dňom 01.10.2018. Odôvodnenie tohto personálneho rozkazu uvádza: „Menovaný bol zaradený do činnej zálohy podľa § 41 ods. 1 písm. a) zákona č. 73/1998 Z. z. v znení neskorších predpisov. Menovanému bolo ukončené vyslanie na výkon štátnej služby v zahraničí a pominul dôvod, pre ktorý bol zaradený do činnej zálohy.“. Následne obsahuje personálny rozkaz aj poučenie o možnosti podať rozklad, ktorý nemá odkladný účinok. Personálny rozkaz č. 190 vydala ministerka vnútra H. I., pričom ho podpisovala v zastúpení štátnym tajomníkom J. E.. 59. Návrh na vyňatie z činnej zálohy žalobcu zo dňa 12.07.2018 predložil vtedajší prezident PZ F. B. B. G. s odôvodnením: „Dôvod: služobný, menovanému bude ukončené vyslanie na výkon štátnej služby v zahraničí a pominul dôvod, pre ktorý bol zaradený do činnej zálohy.“. 60. Z administratívneho spisu tiež vyplýva, že žalobca bol personálnym rozkazom ministra vnútra č. 198 zo dňa 02.08.2017 zaradený do činnej zálohy dňom 01.10.2017 na výkon funkcie policajného pridelenca v Bukurešti podľa § 33 ods. 1 a § 41 ods. 2 zákona o službe príslušníkov PZ, pričom odôvodnenie tohto personálneho rozkazu znie: „Menovaný je s jeho súhlasom vyslaný na výkon štátnej služby v zahraničí na plnenie úloh policajného pridelenca na zastupiteľskom úrade Slovenskej republiky v Bukurešti podľa nariadenia ministra vnútra č. 55/2003 o policajných pridelencoch a policajných styčných dôstojníkoch v znení neskorších predpisov.“. 61. Z odôvodnenia personálneho rozkazu č. 190 jednoznačne vyplýva, že dôvodom rozhodnutia o vyňatí žalobcu z činnej zálohy je ukončenie vyslania na výkon štátnej služby v zahraničí. Na tomto mieste možno súhlasiť so žalovaným, že ministerka vnútra musela ukončiť zaradenie do činnej zálohy podľa § 40 ods. 6 zákona o službe príslušníkov PZ, podľa ktorého, ak sa skončia dôvody, pre ktoré bol policajt zaradený do zálohy, vyjme sa zo zálohy a nasledujúcim dňom sa ustanoví do funkcie alebo vymenuje do funkcie. Keďže vyslanie na výkon štátnej služby v zahraničí je samostatným dôvodom na zaradenie do činnej zálohy (§ 41 ods. 1 písm. a/ zákona o službe príslušníkov PZ), ak tento dôvod zaradenia policajta pominie, je obligatórnou povinnosťou ministra vnútra vyňať tohto policajta z činnej zálohy (§ 40 ods. 6 zákona o službe príslušníkov PZ). Znenie ustanovenia nedáva žiadny priestor na úvahu, či ide o možnosť alebo povinnosť. Práve vyslanie na výkon štátnej služby v zahraničí bolo dôvodom na zaradenie žalobcu do činnej zálohy v roku 2017 podľa personálneho rozkazu č. XXX zo dňa 02.08.2017. Ak teda tento dôvod pominul a malo sa skončiť vyslanie žalobcu na výkon štátnej služby v zahraničí, bolo povinnosťou ministerky vnútra vyňať žalobcu z činnej zálohy. 62. V tomto smere poukazuje správny súd na skutočnosť, že zákon nestanovuje pre personálne rozhodnutia o vyslaní policajta na plnenie štátnej služby v zahraničí, rovnako ani na rozhodnutia o ukončenie tohto vyslania, žiadne špecifické podmienky, či okolnosti. Vyslanie na výkon štátnej služby v zahraničí nie je podľa zákona podmienené kvalitným plnením služobných úloh, disciplinárnou odmenou, či inou skutočnosťou, ktorá by osvedčovala odborné či osobnostné kvality príslušného policajta. 63. Odôvodnenie personálneho rozkazu č. 190 (citované v bode 58 tohto rozsudku) nie je v rozpore so všeobecnou požiadavkou na odôvodnenie rozhodnutia podľa § 241 ods. 1 až 3 zákona o službe príslušníkov PZ, pretože obsahuje skutočnosti, ktoré boli podkladom na rozhodnutie a sú z neho jasné úvahy, akými bol oprávnený orgán vedený pri aplikácii právnych predpisov, na ktorých základe rozhodoval. Zákon nestanovuje nad rámec všeobecnej požiadavky na odôvodnenie personálnych
rozhodnutí žiadne osobitné požiadavky zdôvodnenia personálnych rozkazov. V tomto smere poukazuje správny súd na odôvodnenie personálneho rozkazu č. XXX, ktorým bol žalobca zaradený do činnej zálohy dňom 01.10.2017 na výkon funkcie policajného pridelenca v Bukurešti podľa § 33 ods. 1 a § 41 ods. 2 zákona o službe príslušníkov PZ (bod 60 tohto rozsudku). Nad rámec konštatovania o vyslaní žalobcu na výkon štátnej služby v zahraničí na plnenie úloh policajného pridelenca v Bukurešti, neobsahuje žiadne ďalšie odôvodnenie. Absencia argumentov ministra vnútra, pre ktoré sa rozhodol vyslať do Bukurešti práve žalobcu, nespôsobuje neplatnosť tohto personálneho rozkazu a nikto túto skutočnosť ani nenamietal. Rovnako tak nepovažuje správny súd ani vyššie citované odôvodnenie personálneho rozkazu č. 190 za nespĺňajúce minimálne zákonné požiadavky na jeho odôvodnenie. 64. Pokiaľ zákonodarca zveruje do právomoci orgánu verejnej správy rozhodovanie o určitých otázkach pri splnení zákonom stanovených podmienok (v danom prípade ukončenie vyslania na výkon štátnej služby v zahraničí a s tým súvisiace vyňatie z činnej zálohy, resp. podľa § 40 ods. 6 v spojení s § 41 ods. 1 písm. a/ zákona o službe príslušníkov PZ), t. j. možnosť správnej úvahy, na základe správneho uváženia, správnemu súdu neprislúcha, aby nad rámec vlastných právomocí vlastnou úvahou nahrádzal toto oprávnenie orgánu verejnej správy, pretože by tak vstupoval do právomoci iných orgánov štátnej moci. Správny súd má za to, že prvostupňový orgán (ministerka vnútra) aplikoval voči žalobcovi zákonné ustanovenie § 40 ods. 6 zákona o službe príslušníkov PZ v súlade so zákonom, ktorý jej dáva ako oprávnenému orgánu pri splnení zákonom stanovených podmienok možnosť správnej úvahy, či vyjme policajta z činnej zálohy a ukončí jeho vyslanie na výkon služby v zahraničí. Ide o prejav diskrečnej právomoci, kedy sa orgánu verejnej správy necháva možnosť voľnej úvahy, či využije túto možnosť, alebo nie a je teda iba na jeho výlučnom rozhodnutí, či voči policajtovi, ktorý spĺňa všetky zákonné podmienky na výkon služby v zahraničí, rozhodne o jeho ponechaní v danej pozícii alebo nie. V tomto smere odkazuje správny súd na body 87 až 92 rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S/159/2018-69 zo dňa 11.06.2020, v ktorých súd vykladá čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s § 27 ods. 2 SSP, ktorý stanovuje medze pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu vydaného alebo uskutočneného na základe správnej úvahy. Uvedené závery vo vzťahu k prepusteniu zo štátnej služby žalobcu potvrdzuje aj bod 22 rozsudku najvyššieho správneho súdu sp. zn. 4Sžk/24/2020 zo dňa 27.10.2021. Ako už bolo uvedené vyššie, zákon nestanovuje žiadne osobitné materiálne podmienky, ktoré musia byť splnené na možnosť rozhodnúť o ukončení vyslania policajta na výkon štátnej služby v zahraničí. Vo vzťahu k vyňatiu z činnej zálohy pre odpadnutie dôvodu vyslania na výkon štátnej služby v zahraničí (§ 40 ods. 6 v spojení s § 41 ods. 6 zákona o službe príslušníkov PZ) sú preto zákonné medze správnej úvahy príslušného nadriadeného širšie, ako v prípade ukončenia služobného pomeru podľa § 192 ods. 2 zákona o službe príslušníkov PZ, ktorý stanovuje isté vecné (materiálne) podmienky na jeho aplikáciu. Sám žalobca v žalobe uvádza, že si nevyberal miesto vyslania, keď bol zaradený do činnej zálohy, a toto nechal na rozhodnutí jeho nadriadených podľa ich uváženia a potrieb zamestnávateľa. Žalobca tak pri vyslaní do zahraničia akceptoval uváženie nadriadených podľa aktuálnych potrieb PZ. 65. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na osobitný charakter Policajného zboru ako jedného z bezpečnostných zborov, ktorý je hierarchicky a vojensky organizovaný. Ide o špecifický druh štátnej služby, ktorý osobitne odôvodňuje širšie zákonné medze pri prijímaní personálnych rozhodnutí. Je to nadriadený, kto je oprávnený posúdiť v rámci personálnych potrieb PZ vhodnosť vyslania konkrétneho policajta na výkon služby v zahraničí, resp. vyhodnotiť potrebu zmeny osoby, ktorá je vyslaná. Ústavný súd SR pri obdobnej personálneho otázke (výklad § 35 ods. 1 písm. a/ zákona o službe príslušníkov PZ o preložení policajta na inú funkciu v dôsledku organizačnej zmeny) uviedol, že „ústavný súd akceptuje ako ústavne konformný právny názor najvyššieho súdu, podľa ktorého príslušné ustanovenia policajného zákona je potrebné vykladať s ohľadom na osobitný charakter služobného pomeru príslušníkov Policajného zboru, keďže „Právna povaha takéhoto služobného pomeru príslušníkov PZ odráža osobitný charakter zamestnávateľa ako primárneho nositeľa verejnej moci, potreba pevného začlenenia policajta do organizmu verejnej moci a účasť na jej výkone, čo zvýrazňuje skutočnosť, že nemožno hovoriť o modifikácii súkromno-právneho pomeru, ale o špecifickom štátno-zamestnaneckom pomere verejného práva, ktorého právna úprava má formu kódexu.“. Vzhľadom na citované ústavný súd považuje z ústavného hľadiska za akceptovateľný záver najvyššieho súdu, v zmysle ktorého sa potreba konkrétneho nasadenia policajta prezumuje a od riadiacich pracovníkov polície nemožno vyžadovať, aby preukazovali a dokladovali splnenie podmienky nemožnosti prevedenia na inú funkciu v mieste výkonu doterajšej funkcie, ktorá bola zrušená. Keďže policajný zbor je vojensky organizovaný zbor, je to nadriadený, ktorý je oprávnený posúdiť v rámci organizačných zmien v prípade zrušenia
doterajšej funkcie príslušníka Policajného zboru, potrebu zaradenia príslušníka na konkrétnu funkciu na konkrétnom mieste v závislosti od potrieb Policajného zboru.“ (uznesenie Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 515/2016-19 zo dňa 23.06.2016). 66. Aj námietku žalobcu, že prezident PZ mal rešpektovať druhú vetu personálneho príkazu č. 190, podľa ktorej ustanovenie do funkcie poľa § 33 ods. 1 zákona o službe príslušníkov PZ vykoná prezident PZ dňom 01.10.2018, považuje súd za nedôvodnú, keďže každý nadriadený má svoju mieru úvahy v rámci jemu zverenej právomoci rozhodovať v personálnych otázkach v súlade s potrebami PZ. Prezident PZ bol oprávnený autonómne rozhodnúť o ďalšom pôsobení žalobcu, pričom toto jeho oprávnenie zahŕňa aj možnosť prepustenia zo štátnej služby za dodržania zákonných dôvodov. K dodržaniu týchto zákonných dôvodov v prípade prepustenia žalobcu sa vyjadril Krajský súd v Bratislave v rozsudku č. k. 1S/159/2018-69 zo dňa 11.06.2020. V súlade s vyššie uvedenou argumentáciou súdu je vhodné doplniť, že „správna úvaha, resp. voľná úvaha správneho orgánu vyjadruje určitý stupeň voľnosti rozhodovania správneho orgánu, ktoré mu umožňuje v medziach zákona prijať také rozhodnutie, aké uzná za najvhodnejšie, a to s prihliadnutím na konkrétne okolnosti veci. Ide teda o právomoc ..., na základe ktorej má správny orgán istý stupeň slobody pri prijímaní rozhodnutia, pričom si môže vybrať z viacerých právne prijateľných rozhodnutí jedno, ktoré pokladá za najvhodnejšie.“ (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sžk/32/2018 zo dňa 08.10.2019, body 41 a 42). Ak prezident PZ vyhodnotil, že najvhodnejšie v tomto prípade bude prepustenie žalobcu, pokiaľ pri tom neprekročil medze zákona (o čom už rozhodoval Krajský súd v Bratislave a najvyšší správny súd v inom konaní), nie je daný priestor posudzovať túto otázku v tomto súdnom konaní. Uvedený postup prezidenta PZ nemá vplyv na zákonnosť preskúmavaného personálneho rozkazu ministerky vnútra č. 190. 67. Na základe vyššie uvedeného je správny súd toho názoru, že prvostupňové rozhodnutie je dostatočne odôvodnené, uvádza úvahy, ktorými bol príslušný orgán vedený a nijako nevybočuje zo zákonných mantinelov kladených na tento typ personálneho rozkazu. Aj napadnuté rozhodnutie druhého stupňa jasne pomenúva, že ukončením vyslania na výkon štátnej služby v zahraničí pominul dôvod, pre ktorý bol žalobca zaradený do činnej zálohy. K námietke diskriminácie žalobcu z dôvodu veku 68. Ďalšia podstatná žalobná námietka smerovala proti diskriminácii žalobcu z dôvodu veku. Aj keď v značnej časti tejto žalobnej námietky odkazuje žalobca na tvrdenú diskrimináciu z dôvodu veku vo vzťahu k jeho prepusteniu, čo nie je predmetom tohto súdneho konania, žalobca formuluje svoju námietku diskriminácie z dôvodu dosiahnutia veku 55 rokov aj vo vzťahu k ukončeniu jeho vyslania do zahraničia. V tomto smere podľa názoru súdu neboli v žalobe preukázané žiadne skutočnosti a ani z administratívneho spisu nevyplývajú žiadne informácie, ktoré by odôvodňovali tvrdenie, že spôsob vyňatia z činnej zálohy a ukončenie výkonu funkcie policajného pridelenca v Bukurešti odporuje legislatíve (národnej či európskej) upravujúcej oblasť diskriminácie z dôvodu veku. Zo žiadnej časti odôvodnenia personálneho rozkazu č. 190, no ani z iných súvisiacich úkonov nevyplýva, že by bolo vyňatie realizované z dôvodu dosiahnutia veku 55 rokov u žalobcu. 69. Práva vyplývajúce zo zákona o službe príslušníkov PZ sa zaručujú rovnako všetkým policajtom pri vykonávaní štátnej služby v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania podľa antidiskriminačného zákona (§ 2a ods. 1 zákona o službe príslušníkov PZ). Zásada rovnakého zaobchádzania v oblasti pracovno-právnych vzťahov sa uplatňuje len v spojení s právami osôb ustanovenými osobitnými zákonmi, najmä v oblastiach výkonu zamestnania a podmienok výkonu práce v zamestnaní vrátane odmeňovania, funkčného postupu v zamestnaní a prepúšťania (§ 6 ods. 2 písm. b/ ADZ). Právnická osoba môže byť pasívne legitimovanou osobou, keďže je zodpovedná za konanie svojich zamestnancov (uznesenie Ústavného súdu SR č. k. IV. ÚS 573/2018-13 z 15.11.2018). V zmysle antidiskriminačného zákona má povinnosť dodržiavať zásadu rovnakého zaobchádzania každý, tak fyzická ako i právnická osoba. Táto povinnosť sa týka aj MVSR ako právnickej osoby v postavení služobného úradu voči žalobcovi, ako aj ďalších pracovníkov služobného úradu alebo verejných činiteľov, ktorí ako nadriadení zamestnanci (minister vnútra, prezident PZ) vykonávajú riadiacu právomoc voči podriadeným zamestnancom (príslušníkom PZ). Vedúci zamestnanci zamestnávateľa majú primárnu a bezprostrednú možnosť porušiť rovné zaobchádzanie v pracovno-právnych či služobných vzťahoch voči svojim podriadeným.
70. V prípade diskriminácie sa musí preukázať existencia neodôvodneného rozdielneho zaobchádzania na základe zakázaných diskriminačných dôvodov. Požiadavka, aby žalujúca strana musela preukázať, že bola diskriminovaná práve a výlučne z určitého dôvodu, a nie z iného dôvodu, je celkom zjavne nesplniteľná, lebo preukázať motiváciu (pohnútku) žalovanej strany je z povahy veci vylúčené (nález Ústavného súdu Českej republiky, sp. zn. Pl. ÚS 37/04 z 26.4.2006). Práve preto podľa § 11 ods. 2 ADZ postačuje oznámiť konajúcemu súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo. Podľa tohto ustanovenia ADZ, ktoré je možné cez § 2a ods. 1 zákona o službe príslušníkov PZ aplikovať aj na služobné pomery policajtov, je žalovaný povinný preukázať, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania, ak žalobca oznámi súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo. Ústavný súd SR k predmetnej otázke uvádza: „Antidiskriminačné spory je potrebné vo všeobecnosti považovať za náročné na dokazovanie, a to hlavne vo fáze hodnotenia vykonaných dôkazov. Dôvodom formulovaného záveru je práve špecifikum rozloženia dôkazného bremena zakladajúce sa na povinnosti žalobcu oznámiť súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať (teda nie bez pochybností ustáliť), že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo.“ (nález ÚS SR sp. zn. III. ÚS 90/2015-40 z 1.12.2015). 71. Súdu je známe, že diskriminácia sa štandardne nedeje tak, aby ju bolo možné priamo listinne alebo inak zadokumentovať. Zo žiadnych okolnosti týkajúcich sa vyňatia z činnej zálohy, no ani následného ukončenia služobného pomeru žalobcu, však nie je možné dôvodne usudzovať, že došlo k diskriminácii žalobcu na základe veku pri ukončení jeho vyslania na výkon služby v zahraničí. Žalobcom uvádzaná časová následnosť právnych úkonov vyňatia z činnej zálohy z dôvodu ukončenia vyslania na výkon štátnej služby v zahraničí a prepustenia zo služby (aj z dôvodu dosiahnutia veku 55 rokov) nijako nepreukazuje (ani neosvedčuje), že práve vek bol dôvodom na vyňatie z činnej zálohy. Žalobca zároveň nijako nepreukázal, že dosiahnutie veku 55 rokov bolo dôvodom na samotné ukončenie vyslania na výkon štátnej služby v zahraničí. Tvrdenie žalobcu o prípade iného policajného pridelenca – JUDr. Štefana Šurka, ktorý je od 01.10.2018 na zastupiteľskom úrade v Bukurešti vyslaný ako policajný pridelenec, už má 55 rokov ako žalobca, pričom aj v súčasnosti (v čase podania žaloby) zastáva danú pozíciu, nie je dostatočným na to, aby bolo možné dôvodne usudzovať o nerovnom zaobchádzaní so žalobcom v porovnaní s inými osobami v rovnakej situácii. Práve kvôli vyššie pomenovanej širšej miere zákonných rámcov správneho uváženia pri personálnych rozhodnutiach v prípadoch bez zákonom stanovených osobitných vecných podmienok, má príslušný orgán vyššiu mieru autonómie pri rozhodovaní. Ani táto autonómia nie je neohraničená a v právnom štáte tieto hranice tvorí najmä zákaz diskriminácie. Aby však bolo možné dôvodne usudzovať (teda nie bez pochybností ustáliť) podozrenie o diskriminácii z určitého diskriminačného dôvodu, nie je postačujúce pomenovať jeden prípad odlišného zaobchádzania s osobou v rovnakom postavení. Osobitne to platí v prípade, kedy žalobca nepredložil žiadny dôkaz o svojom tvrdení o rovnakej situácii žalobcu i pridelenca Šurka (napr. čestné vyhlásenie policajného pridelenca Šurka, iný listinný dôkaz) a takýto dôkaz ani nenavrhol druhostupňovému správnemu orgánu vykonať (napr. aj výsluch svedka). V tejto časti neuniesol žalobca bremeno tvrdenia, ktoré by žalovaný mal vyvracať a preukazovať, že na základe určitého hodnotiaceho kritéria (veku) žalobcu nediskriminoval. 72. Súd zároveň odkazuje na rozsudok Krajského súdu v Bratislave, predmetom ktorého bolo preskúmanie zákonnosti personálneho rozkazu prezidenta PZ č. 91 o prepustení žalobcu zo služobného pomeru, ktorý sa vyjadril aj k námietke diskriminácie z dôvodu veku pri tomto prepustení. Krajský súd konštatoval, že rozhodnutie o prepustení založené na aplikácii ustanovenia § 192 ods. 2 zákona o službe príslušníkov PZ nemôže byť vo vzťahu k žalobcovi diskriminačné, nakoľko sa v tomto prípade aplikuje výnimka zo zásady rovnakého zaobchádzania z dôvodu veku v zmysle antidiskriminačnej legislatívy v prípade ozbrojených bezpečnostných zborov (bližšie body 83 a 94 rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S/159/2018-69 o dňa 11.06.2020). 73. Na základe uvedených dôvodov považuje správny súd námietku diskriminácie žalobcu z dôvodu veku za nedôvodnú. Aj napadnuté rozhodnutie druhého stupňa jasne pomenúva, že vek nebol dôvodom na vyňatie z činnej zálohy, čo v spojení s jasným odôvodnením personálneho rozkazu č. 190 nezakladá dôvodnú obavu z diskriminácie. K námietke zneužitia práv zo strany vtedajšieho prezidenta PZ
74. Výkon práv a povinností musí byť v súlade s dobrými mravmi a práva a povinnosti v zmysle zákona nesmie nikto zneužívať na škodu druhého (§ 2a ods. 1 zákona o službe príslušníkov PZ). 75. Námietku žalobcu, že vtedajší prezident PZ F. B. B. G. bol voči jeho osobe zaujatý pri podaní návrhu na vyňatie z činnej zálohy, čo podkladá svojimi tvrdeniami o účelovom realizovaní kontrol zo strany Sekcie kontroly v danom čase pod vedením F. G., či tvrdeniami o neodporúčaní F. G. pre výkon funkcie policajného pridelenca, správny súd vyhodnotil ako nedôvodnú. Orgánom, ktorý rozhodoval o ukončení vyslania na výkon štátnej služby v zahraničí a o vyňatí z činnej zálohy bola ministerka vnútra, ktorá je na to oprávnená v súlade s čl. 8 ods. 4 nariadenia č. 174/2010 a čl. 2 ods. 2 nariadenia č. 55/2003, vydaných ministrom vnútra podľa zákona o službe príslušníkov PZ. Je pravdou, že návrh na vyňatie z činnej služby predkladal prezident PZ, no uvedený úkon predstavuje návrhové oprávnenie, s ktorým sa orgán oprávnený rozhodnúť môže i nemusí stotožniť. Žalobca netvrdil a ani nepreukazoval v tomto konaní žiadny dôvod zaujatosti ministerky vnútra voči jeho osobe. Naopak, sám žalobca uvádza, že mal voči osobe ministerky vnútra dôveru, keď sám prejavil ochotu podriadiť sa jej rozhodnutiu o prípadnom ukončení vyslania do zahraničia, ak sa tak ona rozhodne. 76. V tomto smere je potrebné odmietnuť tvrdenia žalovaného uvedené v jeho vyjadrení v žalobe o tom, že žalobca sám v žalobe uvádza, že žiadal ministerku vnútra o ukončenie jeho vyslania. Zo žiadneho tvrdenia žalobcu v žalobe týkajúceho sa stretnutia žalobcu s ministerkou vnútra takáto skutočnosť nevyplýva. Tvrdenia žalovaného v jeho vyjadrení týkajúce sa ústne podanej žiadosti ministerke vnútra o ukončení jeho vyslania sú nesprávnou a nelogickou argumentáciou žalovaného a snahou o prekrútenie tvrdení žalobcu. Keďže však ide o tvrdenia, ktoré sa vyskytli len vo vyjadrení k žalobe, nie sú predmetom odôvodnenia napadnutého rozhodnutia druhého stupňa ani prvostupňového rozhodnutia, súd ich považuje za nerelevantný prostriedok procesnej obrany, ktorý nebol prítomný pri úvahách oprávneného orgánu počas jeho deliberácie o návrhu prezidenta PZ na vyňatie žalobcu z činnej zálohy. 77. Vo vzťahu k posudzovaniu možného vplyvu F. G. na rozhodnutie ministerky vnútra o vyňatí z činnej zálohy, tento vplyv nebol v konaní preukázaný žiadnym dôkazom. Na tomto mieste poukazuje súd aj na záver Krajského súdu v Bratislave, ktorý pri posudzovaní, či bol F. G. negatívne zaujatý voči žalobcovi pri prepustení zo služobného pomeru príslušníka PZ, dospel k záveru o nepreukázaní tohto subjektívneho tvrdenia žalobcu (bod 95 rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S/159/2018-69 zo dňa 11.06.2020). Nebolo preto preukázané zneužitie práva zo strany F. G. pri rozhodovaní o prepustení žalobcu zo služobného pomeru. Správny súd vyhodnocuje obdobne námietku o zneužití práva pri rozhodovaní ministerky vnútra o vyňatí z činnej zálohy o to viac, že v tomto prípade nerozhodoval prezident PZ, ktorý podával návrh na prijatie predmetného rozhodnutia o vyňatí z činnej zálohy. K námietkam týkajúcich sa nesprávneho procesného postupu 78. K námietke nesprávneho doručenia prvostupňového rozhodnutia je potrebné uviesť, že sám druhostupňový orgán sa k tejto námietke vyčerpávajúco vyjadril, keď uviedol, že „nedostatok napadnutého rozhodnutia spočívajúci v nesprávnom spôsobe jeho oznámenia odvolateľovi (prostredníctvom emailu dňa 03.08.2018), bol konvalidovaný dňa 24.09.2018 riadnym oznámením tohto rozhodnutia odvolateľovi v súlade s § 266 ods. 1 zákona“. Správny orgán prvého stupňa si uvedomil možný nedostatok doručenia prvostupňového rozhodnutia, a preto od dátumu 03.08.2018 ani neurčil počítanie lehoty na podanie rozkladu. Túto lehotu rátal aj správny orgán až od oznámenia rozhodnutia žalobcovi dňa 24.09.2018. Z toho dôvodu nebol žalobca ukrátený na svojich právach spôsobom, ktorý by mohol mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej. 79. Rozhodnutie vo veciach služobného pomeru musí byť oznámené vyhlásením, a ak to nie je možné, doručením, ak ďalej nie je ustanovené inak (§ 266 ods. 1 zákona o službe príslušníkov PZ). Rozhodnutie oznamuje vyhlásením policajtovi ústne oprávnený orgán. Následne § 266 ods. 3 zákona o službe príslušníkov PZ vyžaduje doručenie odpisu rozhodnutia len pri rozhodnutí o prijatí do služobného pomeru, o náhrade škody, o prepustení, rozhodnutie odvolacích orgánov a rozhodnutia podľa § 245 a 246 (rozhodnutia prijaté v rámci obnovy konania a preskúmania rozhodnutia mimo odvolacieho konania). Odpis sa doručuje do vlastných rúk policajta v služobnom úrade, v jeho byte alebo kdekoľvek bude zastihnutý. Ak nemožno odpis rozhodnutia doručiť policajtovi priamo, doručí sa poštou na poslednú známu adresu policajta ako doporučená zásielka s doručenkou s poznámkou „do vlastných rúk“. Súd
považuje za potrebné doplniť, že spôsob doručovania „do vlastných rúk“ sa netýka rozhodnutia o vyňatí z činnej zálohy. Preto je pri tomto druhu rozhodnutia zákonne prípustný aj iný spôsob doručovania. 80. Doručenie personálneho rozkazu č. 190 k dátumu 24.09.2018 a nadobudnutie jeho právoplatnosti po uplynutí lehoty na podanie odvolania/rozkladu (§ 241 ods. 6 zákona o službe príslušníkov PZ), čo nastalo až po dátume, kedy služobný pomer žalobcu skončil (30.09.2018) na základe personálneho rozkazu prezidenta PZ č. 190, nespôsobuje nezákonnosť personálneho rozkazu č. 190 o vyňatí z činnej zálohy. Zo žiadneho ustanovenia zákona o výkone služby príslušníkov PZ totiž nevyplýva nemožnosť vyňať formálne príslušníka z činnej zálohy počas plynutia doby dvoch mesiacov od doručenia personálneho rozkazu o prepustení (§ 194 ods. 2 zákona o službe príslušníkov PZ). Skutočnosť, že správny orgán opakovane doručoval prvostupňové rozhodnutie žalobcovi k dátumu 24.09.2018 a toto doručenie považuje správny orgán za súladné so zákonom, nespôsobilo jeho nezákonnosť len z toho dôvodu, že lehota na podanie rozkladu (ktorá bola žalobcom využitá dňa 26.09.2018) uplynula až po ukončení služobného pomeru (t. j. po 30.09.2018). Z uvedeného dôvodu nebol žalobca nijako ukrátený na svojich právach a tieto aj aktívne uplatnil. Rovnako poukaz žalobcu, že už dňa 12.07.2018 bolo žalobcovi doručené oznámenie o začatí konania o jeho prepustení, ktoré spracovala zástupkyňa UMPS PPZ, pričom v ten istý deň bol vypracovaný aj návrh prezidenta PZ na vyňatie žalobcu z činnej zálohy, správny súd vyhodnocuje ako nerelevantný a neschopný spochybniť zákonnosť prvostupňového rozhodnutia o vyňatí z činnej zálohy. 81. Správny súd na základe uvedených skutočností a po oboznámení sa s pripojeným administratívnym spisom, dospel k záveru, že postup ako aj rozhodnutia orgánov verejnej správy v oboch inštanciách sú v súlade so zákonom a že sa s posudzovanou vecou dôsledne zaoberali a vyvodili správne skutkové aj právne závery, ktoré náležite aj odôvodnili a s ktorými sa správny súd v celom rozsahu stotožňuje a konštatuje, že v konaní, ani v rozhodnutiach týchto orgánov nezistil porušenie žiadneho z ustanovení zákonov a že správne rozhodnutia oboch inštancií obsahujú všetky náležitosti v zmysle ustanovení zákona o službe príslušníkov PZ. Správne orgány v odôvodnení preskúmavaných rozhodnutí uviedli skutočnosti, ktoré boli podkladom rozhodnutia, akými úvahami boli vedené a ako sa vyrovnali s návrhmi a námietkami žalobcu a s jeho vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 82. Zároveň správny súd zdôrazňuje, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale súdom vykonávajúcim prieskum súdnych rozhodnutí z hľadiska hmotného a procesného práva s tým, že úlohou súdov v správnom súdnictve je súdny prieskum zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej moci podľa zákonom stanoveného postupu, a nie vyhľadávanie dôkazov, ktoré mal účastník alebo orgán verejnej správy vykonať (uplatniť) v administratívnom konaní. Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať zákonnosť rozhodnutí správnych orgánov, teda, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok (vymedzených žalobou) rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesné predpisy (právny názor napr. z rozhodnutia Ústavného súdu SR č. k. II ÚS 127/07-21, rozhodnutia Najvyššieho súdu SR napr. sp. zn. 6 Sžo 84/2007, sp. zn. 6 Sžo 98/2008, sp. zn. 1 Sžo 33/2008, sp. zn. 2 Sžo 5/2009, sp. zn. 8 Sžo 547/2009). 83. Na základe uvedeného správny súd dospel k záveru, že orgány verejnej správy s náležitou zodpovednosťou interpretovali a aplikovali príslušné zákony za súčasného dodržiavania základných práv a slobôd žalobcu a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím bolo vydané na základe riadne zisteného skutkového stavu veci, pričom jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom konania, preto niet dôvodu na jeho zrušenie. 84. Správny súd zastáva názor, že žalovaný sa s námietkami žalobcu v napadnutom rozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na správnom súde a vyhodnotil ich ako nedôvodné, ktoré neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia v spojení s prvostupňovým rozhodnutím a považoval ich za vydané v súlade so zákonom a v celom rozsahu sa stotožnil s ich odôvodnením. 85. S poukazom na vyššie uvedené dôvody krajský súd dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná, a preto ju s poukazom na ustanovenie § 190 SSP zamietol.
86. Návrhu žalobcu na prerušenie konania podľa § 100 ods. 1 písm. b) SSP a predloženie návrhu na Ústavný súd SR na preskúmanie súladu § 192 ods. 2 zákona o službe príslušníkov PZ s čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, správny súd nepovažuje za relevantný a dôvodný, keďže predmetom súdneho prieskumu v tomto súdnom konaní nie je ukončenie služobného pomeru podľa § 192 ods. 2 predmetného zákona, ale vyňatie z činnej zálohy podľa § 40 zákona o službe príslušníkov PZ. Návrh žalobcu preto nie je nijako relevantný k právnej norme, ktorá bola správnymi orgánmi aplikovaná na skutkový stav, ktorý je predmetom tohto konania. 87. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa ustanovenia § 168 SSP, avšak vo veci úspešnému žalovanému žiadne trovy konania nevznikli, žiadne si ani neuplatnil, a preto mu súd náhradu trov konania nepriznal. 88. Toto rozhodnutie prijal správny súd v senáte pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP). Poučenie: 2 Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia správneho súdu na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky prostredníctvom Správneho súdu v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že (a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, (b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, (c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, (d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, (e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, (f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, (g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, (h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, (i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo (j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a/ má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.