Rozsudok Okresného súdu Poprad sp. zn. 12C/45/2019 z 13. 6. 2024

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Okresný súd Poprad 12C/45/2019 8719204558 13. 06. 2024 JUDr. František Zelený ECLI:SK:OSPP:2024:8719204558.15

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Okresný súd Poprad sudcom JUDr. Františkom Zeleným, v právnej veci žalobcu: A. B., B. C., nar.XX.XX.XXXX, bytom D. XX, E. 6 – Břevnov, Česká republika, práv. zast. Advokátska kancelária BABIN, PETKO & partners, s.r.o., Prešov, IČO: 47 253 177, proti žalovanému Slovenská republika, za ktorú koná LESY Slovenskej republiky, štátny podnik, sídlo: Námestie SNP 8, Banská Bystrica 975 66 IČO: 36 038 351, práv. zast. JUDr. Marek Morochovič, advokát, Krížna 56, Bratislava, IČO: 31808689, v konaní o určenie vlastníckeho práva s prísl., takto rozhodol: I. Súd u r č u j e , že A. B., B. C., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom D. XX, XXX XX E. X – F., G. B. je vlastníčkou nehnuteľností - pozemkov nachádzajúcich sa v kat. úz. H. I.: - Parcela C KN 801/4 o výmere 67 660 m2, Druh pozemku: Lesný pozemok, Vlastnícky podiel 1/1 k celku, LV č. XXX, okres: J., obec: H. I., kat. územie: Vyšný Slavkov; - Parcela E KN 627/12 o výmere 188 m2, Druh pozemku: Ostatná plocha, Vlastnícky podiel 1/1 k celku, LV č. XXX; okres: J., obec: H. I., kat. územie: Vyšný Slavkov; - Parcela E KN 629/8 o výmere 1 186 m2, Druh pozemku: Lesný pozemok, Vlastnícky podiel 1/1 k celku, LV č. XXX; okres: J., obec: H. I., kat. územie: Vyšný Slavkov; - Parcela C KN 855/8 o výmere 900 494 m2, Druh pozemku: Lesný pozemok, Vlastnícky podiel 1/1 k celku, LV č. XXX; okres: J., obec: H. I., kat. územie: Vyšný Slavkov; - Parcela C KN 855/7 o výmere 1 112 m2, Druh pozemku: Lesný pozemok, Vlastnícky podiel 1/1 k celku, LV č. XXX; okres: J., obec: H. I., kat. územie: Vyšný Slavkov; - Parcela E KN 838 o výmere 5 513 m2, Druh pozemku: Lesný pozemok, Vlastnícky podiel 1/1 k celku, LV č. XXX; okres: J., obec: H. I., kat. územie: Vyšný Slavkov; - Parcela E KN 839 o výmere 5 849 m2, Druh pozemku: Lesný pozemok, Vlastnícky podiel 1/1 k celku, LV č. XXX; okres: J., obec: H. I., kat. územie: H. I.; - Parcela E KN 840 o výmere 126 549 m2, Druh pozemku: Lesný pozemok, Vlastnícky podiel 1/1 k celku, LV č. XXX; okres: J., obec: H. I., kat. územie: Vyšný Slavkov; - Parcela E KN 855/3 o výmere 29 269 m2, Druh pozemku: Lesný pozemok, Vlastnícky podiel 3/4 k celku, LV č. XXX; okres: J., obec: H. I., kat. územie: H. I.. II. Žalobkyňa má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %

stým, že o výške náhrady rozhodne súd I. inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. odôvodnenie: I. 2

1.Žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu dňa 8.11.2019 domáhala, aby určil, že je vlastníkom nehnuteľností – pozemkov, nachádzajúcich sa v k. ú. H. I., a to parcely - PKV č. 2, Parcela PK č. 549 o výmere 6,3301 ha, parcela KN-E č. 801/1 o výmere 6,3301 ha, Kultúra: les; - PKV č. 13, Parcela PK č. 588/9/1 o výmere 0,1122 ha, parcela KN-E č. 855/1 o výmere 0,1122 ha, Kultúra: les; - Parcela PK č. 588/9/3 o výmere 0,7553 ha, parcela KN-E č. 855/1 o výmere 0,7553 ha, Kultúra: les; - Parcela PK č. 581 o výmere 67,4247 ha, parcela KN-E č. 855/1 o výmere 67,4247 ha, Kultúra: les; - Parcela PK č. 582/1 o výmere 36,9371 ha, parcela KN-E č. 855/1 o výmere 36,9371 ha, Kultúra: les; - Parcela PK č. 582/3 o výmere 1,0765 ha, parcela KN-E č. 855/1 o výmere 1,0765 ha, Kultúra: les; - Parcela PK č. 112 o výmere 0,0964 ha, parcela KN-E č. 629/4 o výmere 0,0964 ha, Kultúra: les; - PKV č. 29, Parcela PK č. 578 o výmere 18,3288 ha, parcela KN-E č. 803/1 o výmere 18,3288 ha, Kultúra: les; - PKV č. 288, Parcela PK č. 582/2 o výmere 2,6248 ha, parcela KN-E č. 855/1 o výmere 2,6248 ha, Kultúra: les. Žalobu v písomnom podaní odôvodnila tým, že je vnučkou K. J. C. a dcérou E. C.. Predmetom žaloby sú jednotlivé nehnuteľnosti – pozemky nachádzajúce sa všetky v k. ú. H. I.. Nehnuteľnosti tvorili do 15.5.1942 vlastníctvo K. J. C., kedy bol lesný majetok ako židovský poštátnený na základe ustanovenia vyhlášky ŠPÚ v Bratislave zo dňa 13.5.1942 č. 231/1942 Ú.r.n. Na majetok K. J. C. bolo vydané rozhodnutie Povereníctva pôdohospodárstva podľa článku II. zák. č. 79/1948 Sb. a tento majetok bol pozostalostne prevedený dňa 25.6.1949 pod č.d. 700/49 na E. C.. Následne bolo vydané rozhodnutie ONV v Levoči pod č. 611-17/5-1950 zo dňa 17.5.1950 o výkupe podľa § 1 ods.3 zák. č.46/1948 Zb. Na základe rozhodnutia Povereníctva pôdohospodárstva v Bratislave č. 8811/50 – IX/II zo dňa 13.1.1950 bol predmetný majetok podľa § 11 nar. č. 104/45 Sb SRN a podľa§ 16 zák. č. 46/1948 odovzdaný dňom 25.5.1950 zápisnicou do vlastníctva, držby a úžitku Československým štátnym lesom n.p. v Bratislave, obhospodárovania Lesnému závodu v Spišskom Podhradí. Žalobkyňa si uplatnila riadne a včas svoj reštitučný nárok na vydanie predmetných nehnuteľností – predmetných pozemkov podľa zák. č. 229/1991 Zb.z. o úprave vlastníckych práv k pôde a k iného poľnohospodárskemu majetku. Nárok bol uplatnený u Východoslovenských lesov, š. p. Košice, odštepný závod Spišská Nová Ves podľa pokynov tohto subjektu, kde žalobkyňa zabezpečila všetky potrebné doklady na to, aby sa úspešne domáhala svojich práv. Na základe vyššie popísaného postupu bola vypracovaná zo strany Východoslovenských lesov, š. p. Košice, odštepný závod Spišská Nová Ves dohoda o vydaní nehnuteľností zo dňa 9.7.1993, ktorá bola obidvoma stranami predmetnej dohody riadne podpísaná. Dohoda bola následne odstúpená na schválenie Pozemkovému úradu v Spišskej Novej Vsi, ktorý rozhodol, že právo na vydanie nehnuteľností podľa § 6 ods. 1 zák. č. 229/91 Zb. neuplatnením práva zaniklo. Žalobkyňa naďalej pokračovala v domáhaní sa svojich zákonných práv. Napadla rozhodnutie Pozemkového úradu v rámci správneho súdneho konania, kde v prvostupňovom konaní bol vydaný rozsudok Krajským súdom v Košiciach č. 5S/55/96-8, ktorý potvrdil rozhodnutie Pozemkového úradu v Spišskej Novej Vsi. V následnom konaní bolo vydané uznesenie NS SR č. 4 Sž 95/96 zo dňa 15.8.1996 o zastavení konania, keďže neboli dané zákonné podmienky na konanie o dovolaní. Žalobkyňa v danom čase postupovala rovnako aj v mnohých iných prípadoch súvisiacich s vydaním nehnuteľností podľa

vtedy platných reštitučných predpisov. V týchto prípadoch proces vydania nehnuteľností bol zavŕšený úspešne v podobe právoplatného vydania daných nehnuteľností príslušnými pozemkovými úradmi. Týkalo sa to konkrétnych nehnuteľností v k. ú. Košice, Výškovce, Ďurkov, Bodovce, Bajrov, Ľubotice, Veľký Šariš. Podpísaná dohoda o vydaní nehnuteľností uzavretá medzi Východoslovenskými Lesami, š. p., LOZ Spišská Nová Ves zo dňa 9.7.1993 a žalobkyňou svedčiaca o vlastníckom práve k predmetným nehnuteľnostiam, je dodnes platná. Z vyjadrenia Pozemkového úradu Spišská Nová Ves zo dňa 1.12.1993 pod zn. R/93 sa nikde neuvádza, že by nárok nebol uplatnený. Zákon č. 229/1991 Zb. v ust. § 9, ani v iných častiach neupravoval, akou formou mala byť uplatnená žiadosť o vydanie nehnuteľností. Nespochybniteľne ako dotknutý príslušný subjekt VSL lesy, š.p. Košice žiadosť akceptoval – vypracoval a podpísal dohodu o vydaní nehnuteľností. Je nepochybné, že žalobkyňa ako fyzická osoba – nepodnikateľ, t. j. slabšia zmluvná strana v tomto verejnoprávnom zmluvnom vzťahu v porovnaní s postavením štátneho orgánu, ktorý bol druhým účastníkom dohody, a na ktorého mali byť kladené zvýšené právne povinnosti, sa musela domnievať, že tento postup musí byť zaručene správny a zákonný. Tento subjekt štátnej správy musel v danom čase pravidelne prichádzať do kontaktu s takýmito prípadmi, a teda musel vedieť, aké všetky predpoklady sú nevyhnutné na uzavretie takejto dohody. Na druhej strane žalobkyňa bola pri uplatňovaní svojich práv v reštitučných konaniach úspešná, a nemala preto dôvod pochybovať o tom, že postup v tomto konaní je správny a zákonný. V hodnotení skutkových zistení povinným subjektom a súdmi absentuje časť skutočnosti, ktoré vyšli najavo – a to najmä výzva Pozemkového úradu na doplnenie žiadosti a skutočnosť, že predošlé jednanie povinného subjektu a navrhovateľky dokonca viedli k spísaniu a podpisu dohody o vydaní nehnuteľností. Existencia, či neexistencia podacieho lístka tak nie je relevantná, keďže z horeuvedených skutočností vyplýva, že navrhovateľka si nárok na vydanie nehnuteľností uplatnila. Paušálna aplikácia formalistického hľadiska povinným subjektom a súdmi bez rozlišovania zvláštností konkrétneho prípadu je však ústavne neakceptovateľná. Konanie povinného subjektu a súdov bolo v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti, a tento stav vznikol v dôsledku svojvôle alebo v dôsledku prepjatej formalistickej interpretácie. Nedôslednosť povinného subjektu a nepredvídateľnosť postupu nemožno pripísať v jej neprospech, ale je potrebné posudzovať okolnosti vo vzťahu ku konkrétnej veci s ohľadom na konštitutatívne hodnoty a princípy demokratického právneho štátu. Charakter nároku žalobkyne voči štátu nezasahuje do práv iných súkromných osôb a teda svojou povahou nemá vplyv na právnu istotu súkromných osôb, ktorých ochrana bola primárnym účelom časového obmedzenia možnosti uplatniť si nárok na vydanie nehnuteľností. Žalobkyňa svoje oprávnenie domáhať sa ochrany vlastníckeho práva podľa všeobecných predpisov odvodzuje zo skutočnosti, že účelom reštitučných zákonov je resp. bola náprava či zmiernenie majetkových krívd a po uplynutí lehoty k podaniu nároku podľa reštitučných zákonov plnia účel a funkciu reštitučných zákonov práve všeobecné predpisy. Z postupu, ktorý následne po neschválení predmetnej dohody uplatnila, aby bránila svoje práva, nemožno v žiadnom prípade uvažovať, že by išlo o prekážku už rozhodnutej veci, a to z toho dôvodu, že súdy a ďalšie orgány neposudzovali vlastnícke právo ako také, ale len akt neschválenia príslušnej dohody. Právne žalobkyňa svoj nárok odôvodnila v ust. § 126 ods. 1 OZ článkami č.20 ods. 1 46 ods.1, Ústavy SR, článkom 36 ods.1 Listiny základných práv a slobôd, článkom 6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv, článkom 11 ods.1 Listiny základných práv a slobôd, článkom 1 Dodatkového protokolu Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, § 100 OZ, § 9 zák. č. 229/1990 Zb. a poukázala na rozhodovaciu činnosť súdnych autorít , rozsudok NS SR sp.zn. Cdo 1/98 z 29.4.1998, 5Cdo 36/1999 zo dňa 20.8.1999, rozhodnutia I. ÚS 89/2007 z 25.6.2009, 1 ÚS 3503/2010 zo dňa 19.4.2012 Ústavného súdu ČR. Na preukázanie svojich tvrdení predložila zápisnicu a dodatok k zápisnici zo dňa 25.5.1950, upovedomenie č. 182/13/1950 zo dňa 15.6.1950, dohodu o vydaní nehnuteľností zo dňa 9.7.1993, rozsudok KS Košice č. 5S 55/96 – 8, uznesenie NS SR č. 4Sž 95/96 zo dňa 15.8.1996, list Pozemkového úradu Spišská Nová Ves zo dňa 1.12.1993, navrhla svoje vypočutie ako strany a vypočutie svedka L. F.. 2.V ďalších písomných podaniach uviedla, že riadne špecifikovala nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom tohto konania označením pôvodnej pozemnoknižnej parcely a označením čísla parciel vedených v registri „E“, vrátane výmery, kultúry, kat. územia. Označenie nehnuteľností zodpovedá presne s označením a špecifikáciou, ktorá je uvedená v „Dohode o vydaní nehnuteľností“ uzavretej medzi stranami sporu zo dňa 09.07.1993. Táto Dohoda vytvára právny rámec sporu. Pasívna legitimácia žalovaného je daná práve existenciou riadne a platne uzatvorenej „Dohody o vydaní nehnuteľností“ zo dňa 09.07.1993. Túto Dohodu vypracoval sám žalovaný, na základe listinných podkladov a dôkazov predložených žalobkyňou. Práve táto právna skutočnosť vyvracia tvrdenie žalovaného na str. 2.

predposledný odsek. Nárok uplatnený žalobkyňou bol dôvodný. Konanie, ktoré prebehlo na základe z. č. 229/1991 Zb. nepredstavuje prekážku „res iudicata“. Rozhodnutie Pozemkového úradu v Spišskej Novej Vsi a Krajského súdu v Košiciach bolo posudzované len z pohľadu z. č. 229/1991 Zb. Žalobkyni, ako aj jej právnym predchodcom, nikdy nebolo odňaté vlastníctvo k predmetu sporu zákonným spôsobom. Túto podstatnú skutočnosť uznal a akceptoval samotný žalovaný, ktorý dobrovoľne uzatvoril so žalobkyňou „Dohodu o vydaní nehnuteľností“. Z jej obsahu i samotného názvu vyplýva, že sa sporné nehnuteľnosti vydávajú vlastníčke. Zákon 229/1991 Z.z., nepredpisoval formu uplatnenia reštitučného nároku oprávnenou osobou. Skutočnosť, preukazujúca to, že žalobkyňa uplatnila u povinnej osoby žalovaného svoj nárok, vyplýva priamo z 1. strany „Dohody o vydaní nehnuteľností“, ktorá je platná. Predmetnou žalobou sa žalobkyňa domáha určenia vlastníckeho práva. Určením vlastníckeho práva žalobkyni sa nezmení postavenie žalovaného, ako správcu resp. obhospodarovateľa predmetných nehnuteľností - lesných pozemkov podľa zák. č. 326/2005 Z.z. o lesoch. 3.Podaním zo dňa 2.2.2022 žalobca na základe záverov znaleckého posudku znalca - Ing. Jozefa Bujňáka, znalec v odbore Geodézia, kartografia a kataster nehnuteľností č. 35/2021 spresnil žalobný petit nasledovne: Súd určuje, že A. B., B. C., nar. XX.XX.XXXX, trv. bytom: B. G. XX, XXX XX E. X - F., G. B. je vlastníčkou nehnuteľností - pozemkov nachádzajúcich v kat. úz. H. I.: - Parcely C KN 801/4 o výmere 67 660 m2, Druh pozemku: Lesný pozemok, Vlastnícky podiel 1/1 k celku, LV č. XXX, okres: J., obec: H. I., kat. územie: Vyšný Slavkov; - Parcely E KN 627/12 o výmere 188 m2, Druh pozemku: Ostatná plocha, Vlastnícky podiel 1/1 k celku, LV č. XXX; okres: J., obec: H. I., kat. územie: Vyšný Slavkov; - Parcely E KN 629/8 o výmere 1 186 m2, Druh pozemku: Lesný pozemok, Vlastnícky podiel 1/1 k celku, LV č. XXX; okres: J., obec: H. I., kat. územie: Vyšný Slavkov; - Parcely C KN 855/8 o výmere 900 494 m2, Druh pozemku: Lesný pozemok, Vlastnícky podiel 1/1 k celku, LV č. XXX; okres: J., obec: H. I., kat. územie: Vyšný Slavkov; - Parcely C KN 855/7 o výmere 1 112 m2, Druh pozemku: Lesný pozemok, Vlastnícky podiel 1/1 k celku, LV č. XXX; okres: J., obec: H. I., kat. územie: Vyšný Slavkov; - Parcely C KN 838 o výmere 5 513 m2, Druh pozemku: Lesný pozemok, Vlastnícky podiel 1/1 k celku, LV č. XXX; okres: J., obec: H. I., kat. územie: Vyšný Slavkov; - Parcely C KN 839 o výmere 5 849 m2, Druh pozemku: Lesný pozemok, Vlastnícky podiel 1/1 k celku, LV č. XXX; okres: J., obec: H. I., kat. územie: Vyšný Slavkov; - Parcely C KN 840 o výmere 126 549 m2, Druh pozemku: Lesný pozemok, Vlastnícky podiel 1/1 k celku, LV č. XXX; okres: J., obec: H. I., kat. územie: Vyšný Slavkov; - Parcely C KN 855/3 o výmere 29 269 m2, Druh pozemku: Lesný pozemok, Vlastnícky podiel 3/4 k celku, LV č. XXX; okres: J., obec: H. I., kat. územie: Vyšný Slavkov. Zároveň vzhľadom na špecifikáciu nehnuteľností uvedených v znaleckom posudku, ktoré sú predmetom tohto sporu, upresnil označenie strany žalovaného, nasledovne: Slovenská republika, za ktorú koná LESY Slovenskej republiky, štátny podnik Sídlo: Námestie SNP 8, Banská Bystrica 975 66 IČO: 36 038 351. 4.Na pojednávaní ďalej uviedla, že v bode 1 žaloby definovala právne nástupníctvo vlastníckeho práva k pozemkom od jej právnych predchodcov. Po roku 1989 si uplatnila svoje právo podľa zák. č. 229/91. Uzavrela dohodu s pasívne legitimovanou stranou, Lesmi SR, príslušným odštepným závodom o vydanie nehnuteľností a táto dohoda je doposiaľ platná, nikto ju nespochybnil. V dohode sú definované jednotlivé nehnuteľnosti. Dohoda bola predložená na schválenie príslušnému pozemkovému úradu, ktorý z formálnych dôvodov v roku 1996 rozhodol, že zo strany žalobkyne nedošlo k uplatneniu práva náležitým spôsobom. Cíti sa byť vlastníčkou nehnuteľností. Jej vlastnícke právo je neodňateľné, nepremlčateľné. Žalobca si nechal vyhotoviť znalecký posudok za účelom upresnenia žalobného petitu na aktuálny stav. Znalec vo svojom posudku konštatoval, že nehnuteľnosti tak, ako boli definované v žalobe a tak ako boli obsiahnuté v návrhu dohody z 9.7.1993, sú totožnými nehnuteľnosťami s nehnuteľnosťami, ktoré sú evidované podľa súčasných údajov katastra nehnuteľnosti, ktoré znalec v ZP obsiahol. Navrhol, aby súd pripustil upresnenie žaloby v zmysle jeho podania zo dňa 2.2.2022, zmenu žaloby. Zároveň upresnil označenie žalovaného. 5.Súd uznesením zo dňa 9.6. 2022 pripustil zmenu žaloby v zmysle podania zástupcu žalobcu zo dňa 2.2.2022 doručeného súdu dňa 4.2.2022. 6. Žalobkyňa ako strana v konaní uviedla, že jej starý otec JUDr. Leopold Fuks bol právnik židovského pôvodu, a pôsobil v Prešove. Nadobudol nehnuteľnosti v Prešovskom kraji, a v Košickom kraji. Otec E. C. žil s rodičmi, je ročník narodenia XXXX. Po vypuknutí 2. Svetovej vojny ho rodičia poslali do Maďarska z bezpečnostných dôvodov. V roku 1943 sa vrátil späť do Prešova, kde prečkal v úkryte

do konca vojny. Po vojne odišiel študovať do Prahy. Starý otec zomrel v mesiaci september 1942. Dedičské konanie po st. otcovi prebehlo dodatočne po vojne. Otec už vystupoval pod menom Folta, pretože bolo zvykom, že občania židovskej národnosti si premenovávali priezviská. Otec zomrel v roku 1980 v Prahe. Dedičské konanie po ňom prebehlo, avšak žiadny majetok na Slovensku predmetom dedičského konania nebol. V podstate zomrel ako nemajetný. Čo sa týka majetku po st. otcovi, ktorý je predmetom žaloby, jeho história bola tá, že otca vyzvala banka, aby uhradil úver, ktorý mal, dokonca prebehlo exekučné konanie, v rámci ktorého mu boli vykonávané zrážky zo mzdy. Nakoniec otec nedobrovoľne tieto majetky venoval štátu. V rámci prvého majetku, ktorý riešili v reštitúcii, ich Slovenská finančná správa vyzvala na úhradu nedoplatku 80.000,- Kčs ako nedoplatku za dlh starého otca, pretože to bolo pred rokom 1993. Až tak mohli riešiť nehnuteľnosti v reštitúcii. Prvýkrát vycestovala na Slovensko v januári 1991 a za pomoci pracovníka katastra sa jej podarilo dohľadať nehnuteľnosti, ktoré boli pôvodne evidované na starého otca, ale už boli v procese ich prevádzania na štát. Následne v roku 1992 navštívila organizáciu Východoslovenské Lesy, L. F., s ktorým sa radila, ako postupovať v týchto veciach. Tento jej oznámil možný postup uplatnenia reštitučného nároku. Tak, ako vedela, bez právneho zástupcu spísala žiadosť adresovanú Východoslovenským lesom a ďalším subjektom o vydanie majetku a predpokladala, že tento reštitučný proces je zahájený. Medzitým sama dohľadala na príslušnom katastri ďalšie majetky, ktorých sa reštitúcia mohla týkať. Neskôr vyhľadala právnu pomoc K. M., ktorý ju zastupoval pred príslušnými správnymi orgánmi. Následne začal kolobeh výziev správnych orgánov na predkladanie listín, a to rodných listov jej predchodcov, a i. Našla v rozsiahlej korešpondencii podací lístok, ktorý súdu v kópii predložila a ktorý sa týkal žiadosti zaslanej Pozemkovému úradu. V tom čase mala rozpracovaných viacero reštitúcií. List zo dňa 28.4.1992 zasielala príslušnému adresátovi. V rámci reštitučného konania bola na tvári miesta. Príslušný lesník ju zaviedol do „Fuksovho lesa“, z čoho konštatovala, že je na správnom mieste. Teraz je už tento les vyťažený. Mal byť súčasťou ochranného pásma vôd. Reštitučné nároky si uplatnila v katastri N., O., F., H. I. , H. P. XXX ha les, 1-ina domu v Košiciach, v katastri Obce Hermanovce – les , kde žiadala vyčlenenie nehnuteľností na obhospodarovanie, v čom jej nebolo vyhovené. Ďalšie nehnuteľnosti boli v k. ú. Jaromnice, Ďurkov v Košickom kraji, Veľký Šariš v Prešovskom kraji. Vo všetkých uplatnených nárokoch bola úspešnou, až na niektoré prípady, kedy boli nehnuteľnosti zastavané. Banka donútila otca E. C. nehnuteľnosti darovať štátu. Jedno dedičské konanie urobil otec dobrovoľne, a potom ho banka vyzvala, aby vyvolal ďalšie dedičské konanie po starom otcovi, aby to mohol potom darovať štátu. 7.Žalovaný vo svojich písomných vyjadreniach žiadal žalobu v celosti zamietnuť. Ako základný nedostatok podaného návrhu vo veci samej pokladá neurčitosť, a nevykonateľnosť navrhovaného petitu. Z navrhovaného petitu nie je možné identifikovať , akých parciel v zmysle evidencie katastra nehnuteľností by sa mal uplatňovaný nárok týkať, a teda predložený návrh petitu nie je spôsobilý ani v prípade úspechu vo veci na zmenu právneho stavu v evidencii katastra nehnuteľností. Zo žaloby nevyplýva preukázanie pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, a teda súd by mal primárne vyhodnotiť splnenie procesných podmienok, či žalovaný je skutočne subjektom, ktorý by mal vystupovať na strane žalovaného. Nárok uplatňovaný žalobcom bol v minulosti uplatňovaný v zmysle tzv. reštitučných právnych predpisov, pričom tento bol vyhodnotený ako nedôvodný, čo bolo následne (vyplýva priamo z návrhu vo veci samej) potvrdené aj rozhodnutím príslušného súdu. Z uvedeného vyplýva, že žalobca sa podaním návrhu vo veci samej očividne domáha nároku, o ktorom bolo v zmysle právnych predpisov rozhodnuté už v roku 1996 - súd mal vyhodnotiť prípadnú prekážku veci rozhodnutej (res iudicata). Citoval výňatok z odbornej literatúry, ktorý uvádza „Je možné konštatovať, že rozhodovacia prax všeobecných súdov o otázke konkurencie reštitučnej a vlastníckej žaloby, ktorá bola na Slovensku v minulosti protichodná, sa stala v rokoch 2009 - 2010 stabilnou. Vyplýva to z viacerých rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. 4 C do 130/2007 z 25. februára 2009, sp. zn. 5 Mcdo 4/2009 z 24. Februára 2010, sp. zn. 4 Cdo 300,2008 z 27. októbra 2010). Je možné zhrnúť, že Najvyšší súd Slovenskej republiky vo vyššie uvedených rozhodnutiach zjednotil rozhodovaciu prax v otázke konkurencie reštitučnej a vlastníckej žaloby. Argumentoval tým, že: Reštitučný predpis je k všeobecným predpisom, akým je najmä Občiansky zákonník, vo vzťahu špeciality. To znamená, že tam, kde existuje špeciálna právna úprava, nemožno použil úpravu všeobecnú. Ak sa možno domáhať ochrany práva postupom podľa reštitučného predpisu ako špeciálneho, teda ak je daný reštitučný nárok, nemožno uplatniť nárok na ochranu vlastníctva podľa všeobecných právnych predpisov. Oprávnená osoba, prípadne jej právny nástupca sa preto nemôže domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva podľa všeobecných predpisov, najmä podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a to ani formou určenia vlastníckeho práva, či už svojho alebo svojho predchodcu ku dňu jeho smrti podľa § 80 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len ,, Občiansky súdny poriadok" alebo „O.s.p., ak mohla žiadať o vydanie veci podľa reštitučného predpisu. Poskytnutie

možnosti oprávneným osobám uplatňovať si nárok upravený v reštitučnom zákone prostredníctvom žalôb podľa všeobecných predpisov občianskeho práva, by viedlo k otvoreniu celého reštitučného procesu, čo by v konečnom dôsledku v značnom rozsahu narúšalo princíp právnej istoty v právnych vzťahoch týkajúcich sa nehnuteľností, keďže v takom prípade by sa dali reštitučné nároky uplatňovať „donekonečna“ (Sudzina, M. Vzťah reštitučných a vlastníckych žalôb. ŠTÚDIA IUR1DICA Casoviensia. ročník T, 2013. číslo 1, s. 94-95, 99). Žalobca si očividne uplatnil svoj nárok podľa reštitučného zákona, avšak neboli splnené podmienky pre úspešné uplatnenie nároku (uplatnenie v zákonom stanovenej lehote). Po uplynutí lehoty na uplatnenie práva podľa reštitučného zákona nie je možné uplatňovať vlastnícke právo inými žalobami, pretože tak, ako to vyplýva aj z ustálenej súdnej praxe, by dochádzalo k obchádzaniu účelu a zmyslu reštitučného zákonodarstva. Žalobcom neboli predložené akékoľvek dôkazné prostriedky, ktoré by nasvedčovali preukázaniu naliehavosti právneho záujmu, ak svoj nárok v minulosti uplatnil v zmysle reštitučných právnych predpisov, avšak tento nárok nebol vyhodnotený kladne. 8.Žalovaný na pojednávaní ďalej uviedol, že pre úspešné podanie žaloby musí byť zabezpečené splnenie procesných podmienok žalobcom. Žalobu pokladá v petite za neurčitú a výrok je nevykonateľný. Z 9 nehnuteľností – parciel, ktorých vlastníctva sa žalobkyňa domáha, sa žalovanému parcelu KN – E 855/1, parc. reg. E parc.č. 850/1. nepodarilo vôbec dohľadať v evidencii nehnuteľností. Žalovaný nie je ich vlastníkom, resp. nevyplýva jeho vlastníctvo z príslušnej evidencie. U ďalších parciel, ktoré je možné dohľadať, je zrejmé, že žalovaný nie je ich vlastníkom a ani podielovým spoluvlastníkom. Jedná sa o parcelu č. 801/1, ktorá je evidovaná vo výmere 90 ha. Jej vlastníkom je fyzická osoba A. O.. Parcela 803/1 je vo vlastníctve 18 spoluvlastníkov, z ktorých ani jedným nie je žalovaný. Vlastníkom parc. č. 629/4 je obec Vyšný Slavkov. Už z uvedeného dôvodu je daný dôvod na zamietnutie žaloby. Ak žalobca tvrdí , že právo si uplatnil riadne a včas, o čom má svedčiť predložený podací lístok pošty, z dokumentu nie je čitateľný rok. V rámci preskúmania podacieho lístka tvrdí, že sa jedná o podací lístok pošty vzoru 93, teda podací lístok používaný v tomto roku. Už to spochybňuje tvrdenie protistrany, že svoj reštitučný nárok si uplatnila včas. Je pravdou tvrdenie protistrany, že neúspešnou v reštitučnom konaní bola z administratívnych dôvodov. Z príslušných rozhodnutí súdov vyplýva, že svoj nárok si uplatnila neskoro. K viazanosti dohody stranami poznamenal, že v samotnom zákone je konštatované, že pre jej účinnosť bolo potrebné jej schválenie príslušným správnym orgánom, k čomu v danom prípade nedošlo. Odkázal na rozhodnutie súdnej autority ÚS SR III ÚS 177/2013, ktoré určitým spôsobom zjednotilo rozhodovaciu prax, a z ktorého je zrejmé, že ak si osoba neuplatnila svoje právo podľa špeciálneho predpisu, nemôže sa už domáhať jeho uplatnenia podľa všeobecného predpisu. Majetok, ktorý je predmetom konania prešiel na štát Slovenskú republiku výmerom, výkupom vo forme výmeru na základe zák. č. 46/1948. Opak v konaní preukázaný nebol. Dohoda uzatvorená s právnym predchodcom žalovaného nie je dokladom, ktorý preukazuje vlastníctvo žalobkyne, pričom platnosť tejto dohody nebola preukázaná, nakoľko chýbala podstatná skutočnosť jej platnosti, a to schválenie príslušným pozemkovým úradom. O nároku žalobkyne bolo už rozhodnuté v rámci reštitučných konaní a to aj správnym orgánom ako aj súdom, ktoré vyhodnotili nárok ako nedôvodný, najmä z dôvodu, že nebol uplatnený včas. Žalobkyňa si mohla nárok opätovne uplatniť podľa zák.č.503/2003, nebolo preukázané, že by si tento nárok uplatnila. Žaloba je snahou obísť reštitučné predpisy ako aj doterajšie rozhodnutia správnych orgánov a súdu, ktoré nároky žalobkyni zamietli. Žalobkyňa tvrdí, že jej otec pozemky venoval štátu, teda musela si byť vedomá, ak by toto bola pravda, že nemôžu jej byť vydané. Súdu predložil ďalšie listinné dôkazy, a to výpis z LV č. XXX – čiastočný k parc. reg. E č. 801/1, výpis z LV č. XXX k parc. registra E č. 629/4, a výpis z LV č. XX k parc. č. reg. E č. 803/1. 9.Súd na základe vykonaného dokazovania, vypočutím žalobkyne, svedka L. M. F., oboznámením listinných dôkazov, a to zápisnice a dodatku k zápisnici zo dňa 25.5.1950, upovedomenia č. 182/13/1950 zo dňa 15.6.1950, dohody o vydaní nehnuteľností zo dňa 9.7.1993, výpisu z LV č. XXX – čiastočný k parc. reg. E č. 801/1, výpis z LV č. XXX k parc. registra E č. 629/4, a výpis z LV č. XX k parc. č. reg. E č. 803/1, rozsudku KS Košice č. 5S 55/96 – 8, uznesenia NS SR č. 4Sž 95/96 zo dňa 15.8.1996, listu Pozemkového úradu Spišská Nová Ves zo dňa 1.12.1993 rozsudkom zo dňa 9.6. 2022 žalobu zamietol. Vychádzal z ustáleného skutkového stavu, podľa ktorého dňa 25.5.1950 bola vyhotovená zápisnica na riaditeľstve Československých štátnych lesov, n. p. v Spišskom Podhradí vo veci odovzdania a prevzatia lesného majetku bývalého vlastníka, a dedičov K. J. C. v k. ú. V. Slavkov. Za prítomnosti H. O. a C. Q. a za štátne lesy L. I. a R. M.. Hore-uvedení zástupcovia odovzdávajú a preberajú lesný komplex pozostávajúci z nehnuteľností zapísaných v zápisnici č. 13 k. ú H. I., v zápisnici č. 2 v k. ú. H. I., v zápisnici č. 196 v k. ú. H. I., v zápisnici č. 288. Celková výmere majetku predstavovala 117.7349 ha.

Dňa 15.6.1950 vyhotovili Československé štátne lesy, n. p. Spišské Podhradie pod č. 182/13/1950, upovedomenie v predmete K. J. C. – E. C., H. I., prevzatie lesného majetku, podľa obsahu ktorého v zmysle výmeru ONV v Levoči zn. 611-17/5-1950, bývalý lesný majetok K. J. C. – E. C., nachádzajúci sa v k. ú. H. I., okres J., zapísaných v poz. kn.č. h.64 a 172 o celkovej výmere 117.7349 ha, bol dňa 25.5.1950 do vlastníctva Československých štátnych lesov, n. p., zastúpený Lesným závodom v Spišskom Podhradí prevzatý, o čom boli upovedomení lesný inšpektor, Čsl. Štátne lesy, ONV, katastrálny mernícky úrad a i. Rozsudkom zo dňa 15.5.1996 sp. zn. 5S 55/96-8 Krajský súd v Košiciach potvrdil rozhodnutie odporcu, Pozemkového úradu v Spišskej Novej Vsi z 12.3.1996, č. R /93/105/94 – DN Podľa odôvodnenia rozhodnutia navrhovateľka A. B. v správnom konaní nepreukázala, že nárok na reštitúciu uplatnila podľa zákona o pôde u odporcu v prekluzívnej lehote. Xeroxová kópia podania z 28.4.1992 nepodpísaná navrhovateľkou nie je dostatočným dôkazom, že nárok bol v skutočnosti aj u odporcu riadne uplatnený. Zákon o pôde vyžaduje uplatnenie nároku na príslušnom Pozemkovom úrade, preto skutočnosť, že povinné osoby rokovali s navrhovateľkou resp. jej právnym zástupcom na základe výziev zaslaných približne v rovnakom čase ako je dátum na kópii písomného uplatnenia nároku, nie je dôkazom o tom, že spomínané podanie bolo Pozemkovému úradu doručené. Zákon o pôde nepredpisuje písomnú formu na uplatnenie reštitučného nároku, nárok je možné uplatniť aj inou formou, avšak pri zachovaní postupu podľa § 19 ods.1 Zákona o správnom konaní. 10.Žalobca súdu predložil podací lístok odosielateľa A. B., adresáta Pozemkový úrad, Štefánikovo nábr. 5, Spišská Nová Ves z podacej pošty Brno 2 s dátumom 28.4., rok nečitateľný. Podľa výpisu z LV č. XXX, k. ú. H. I., vlastníkom parcely registra E parc. č. 801/1 vo výmere 90000l - lesný pozemok je A. O.. Podľa výpisu z LV č. XXX k. ú. H. I., vlastníkom parcely 629/4 vo výmere 189 m2 je Obec Vyšný Slavkov. Podľa výpisu z LV č. XX k. ú. H. I., vlastníkom parcely registra E 803/1 o výmer e99703 m2, druh pozemku, je M. O. a spol. v podielovom spoluvlastníctve. Rozhodnutím Pozemkového úradu Prešov zo dňa 26.5.1994 bolo žalobkyni podľa § 6 ods.1 písm. p) zák.č.229/1991 Zb. priznané vlastnícke právo k nehnuteľnostiam v k. ú. S., parc. č. KN 1138/11 a i. v celosti. Rozhodnutím Pozemkového úradu Prešov zo dňa 3.11.1993 bolo žalobkyni priznané vlastnícke právo k nehnuteľnostiam podľa § 6 ods.1 písm. h) zák. č. 229/1991 Zb. k nehnuteľnostiam v k.ú. F., v zápisnici č. 134 a i. voči povinnej osobe Vsl. Lesy Košice, LOZ Prešov. Rozhodnutím Okresného úradu v Prešove zo dňa 30.8.1996 boli žalobkyni vydané podľa ust. § 6 ods.1 písm. p) zák. č. 229/1991 Zb. nehnuteľnosti v k. ú. N., zapísané v zápisnici č. 279 a i. Rozhodnutím Pozemkového úradu Prešov zo dňa 9.8.1994 boli žalobkyni priznané vlastnícke práva podľa § 6 ods.1 písm. p) zák. č. 229/1991 Zb. k nehnuteľnostiam v k. ú. H. A., zápisnica č.3315 a i. 11.Z obsahu spisu Okresného úradu v Levoči R93/105/94-DN vyplýva, že dňa 28.4.1992 bola Pozemkovému úradu Spišská Nová Ves adresovaná žiadosť o vydanie lesných pozemkov, porastov a iného zemědělského majetku s odkazom na zák. č. 229/1991 Zb. a vydanie pozemkov podľa identifikácie parciel vypracovaných strediskom geodézie v Sp. Novej Vsi č.j. 125/1992 z 23.4.1992 v k. ú. H. I.. List obsahoval konštatovanie - Jsem vnučkou J. C. a M. C. a dcéra E. C.. Všechny potřebné doklady dokladám. Prílohami sú rodný list žiadateľky, úmrtný list starých rodičov, úmrtnosť otca, identifikácia parciel, vložky z pozemkovej knihy v Spišskej Novej Vsi. Dokument nie je podpísaný. Dňa 24.8.1993 bol Pozemkovému úradu Spišská Nová Ves doručený list Okresného súdu v Sp. Novej Vsi v právnej veci žalobkyne E. T. s výzvou, či bol uplatnený nárok A. B., bytom Příbram na vydanie nehnuteľnosti podľa zákona č. 229/1991 Zb. parc. č. 172 v k. ú. H. I.. List rovnakého znenia bol doručený Pozemkovému úradu aj dňa 20.8.1993. Listom zo dňa 18.8.1993 Pozemkový úrad Spišská Nová Ves žalobkyni oznámil, že Vsl. Štátne Lesy odstúpili úradu dňa 9.8.1993 dohodu o vydaní nehnuteľnosti podľa zák. č. 229/1991 Zb. Pretože v evidencii Pozemkového úradu nie je vedená ako oprávnená osoba na vydanie nehnuteľnosti, bola požiadaná, aby preukázala, kedy nárok uplatnila, resp. či nárok neuplatnila aj ďalšia oprávnená osoba. Dňa 15.12.1993 Notársky úrad JUDr. Ivana Hodka osvedčil kópiu smrtného listu K. J. C., rodný list A. C., podpis žalobkyne na čestnom prehlásení zo dňa 15.12.1993. Dňa 23.9.1993 Pozemkovému úradu Spišská Nová Ves bola doručená dohoda o vydaní nehnuteľnosti uzavretá medzi oprávnenou osobou A. B. a povinnou osobou Vsl. Lesmi, š. p. Košice., OLZ Sp. Nová Ves zo dňa 9.7.1993 medzi oprávnenou a povinnou osobou A. B. a Vsl. Lesmi. Predmetom dohody boli nehnuteľnosti, ktoré podľa nar. č.104/45 v znení nar. nar.46/1948 Zb. na základe rozhodnutie o výkupe, vydaného ONV Levoča zo dňa 17.5.1950 prešli do vlastníctva štátu. Za nehnuteľnosti nebola poskytnutá žiadna finančná náhrada. Pôvodnými vlastníkmi bol K. J. C. a E. C.. Oprávnenej osobe sa vydávajú nehnuteľnosti v k. ú. H.

I. zapísané v pozemkovoknižnej vložke X, 13,29, 288 v špecifikácii podľa parcely výmery parcely EN a kultúry. Podľa článku 7 dohoda podlieha schváleniu Pozemkovému úradu Spišská Nová Ves. Listom zo dňa 1.11.1993 Pozemkový úrad SNV oznámil Okresnému súdu Spišská Nová Ves, že A. B. nevedie v evidencii oprávnených osôb podľa zák. č. 229/1991 Zb., ale napriek tomu úradu bola doručená dohoda o vydaní nehnuteľnosti. Medzi vydávanými nehnuteľnosťami parc. č. 172 k. ú. H. I. nie je uvedená. Listom zo dňa 18.11.1993 právny zástupca žalobkyne JUDr. Jozef Mikloško Pozemkovému úradu Sp. Nová Ves oznámil, že žalobkyňa si uplatnila reštitučný nárok dňa 28.4.1992 na úrade, o čom svedčí xeroxová kópia podania žalobkyne. Listom zo dňa 1.12.1993 Pozemkový úrad SNV vyzval zástupcu žalobkyne JUDr. Miklošku na kvalifikované preukázanie uplatneného nároku a dokladovanie nároku, rodný list, čestné prehlásenie, a i. Listom zo dňa 20.1.1994 právny zástupca žalobkyne JUDr. Mikloško predložil Pozemkovému úradu Sp. Nová Ves čestné prehlásenie žalobkyne, overené kópie úmrtných listov, rodný list, identifikáciu parciel a i. Rozhodnutím zo dňa 12.3.1996, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 11.6.1996 Pozemkový úrad Sp. Nová Ves vo veci žiadateľky A. B., zastúpenej JUDr. Jozefom Mikloškom o vydanie pozemkov podľa zák. č. 229/1991 Zb. rozhodol tak, že podľa § 13 ods.1 uvedeného zákona, neuplatnením práva v lehote právo na vydanie nehnuteľnosti podľa § 6 ods. 1 zákona, zaniklo. Podľa odôvodnenia rozhodnutia šetrením v podacom denníku úradu správny orgán zistil, že žiadateľka si v lehote podľa § 13 zákona, č. j. do 31.12.1992 nárok podľa zák. č. 229/1991 Zb. na Pozemkovom úrade v Spišskej Novej Vsi neuplatnila. Preto rozhodol tak ako je uvedené vo výrokovej časti. Na základe návrhu žalobkyne na preskúmanie rozhodnutia odporcu, Pozemkového úradu Sp. Nová Ves zo dňa 12.3.1996 Krajský súd rozsudkom sp.zn. 5S 55/96-8 zo dňa 15.5.1996, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 11.6.1996 potvrdil rozhodnutie Pozemkového úradu z 12.3.1996 č. R/93/105/94-DN. Uznesením sp. zn. 4Sž 95/96 zo dňa 15.8.1996 NS SR zastavil konanie o dovolaní navrhovateľky A. B. proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č.k. 5S 55/96 – 8 zo dňa 15.5.1996. Podľa odôvodnenia rozhodnutia proti rozhodnutiam súdov nie je prípustný opravný prostriedok. Rozsudok Krajského súdu je rozhodnutím konečným, a preto nemôže byť predmetom konania na ďalšej súdnej inštancii. Na základe žiadosti právneho zástupcu žalobkyne znalec L. U. F. vyhotovil dňa 31.1.2022 pod č. 35/2021 znalecký posudok ku konaniu o určenie vlastníckeho práva vedeného na Okresnom súde Poprad sp. zn. 12C 45/2019, podľa obsahu ktorého úlohou znalca bolo identifikovať pozemkovoknižné parcely uvedené v dohode o vydaní nehnuteľnosti zo dňa 9.7.1993, ktoré v súčasnom období sú zapísané v prospech SR, v správe Lesov SR, v k. ú. H. I., v prípade neidentickosti vyhotoviť úradne overený geometrický plán a vyjadriť sa, kedy a na základe akého právneho titulu E. G. 13 Q. G. 288 zaniklo vlastnícke právo k pozemkom E. C.. Podľa záveru znaleckého posudku nehnuteľností uvedené v dohode o vydaní nehnuteľnosti zo dňa 9.7.1993 predstavujú lesné pozemky, ktoré v súčasnom období sú zapísané na LV č.422, č. 806 a č. 808 v k. ú. H. I. v prospech výlučného vlastníka SR – Lesy Slovenskej republiky, š. p. Banská Bystrica. Znalec zároveň spracoval tabuľku obsahujúcu údaje o pozemkovoknižných parcelách a uviedol identické parcely podľa platných údajov katastra nehnuteľnosti. Z uvedeného dôvodu nie je potrebné vypracovať úradne overený geometrický plán. 12.Svedok L. M. F. uviedol, že v období od 1.1.1991 do roku 2018 bol zamestnaný ako samostatný referent pre reprivatizáciu. V roku 1991 táto funkcia bola zriadená vo Východoslovenských Lesoch, š.p. Košice. Žalobkyňu A. B. pozná, navštívila ho niekedy v roku 1992-1993 na pracovisku. Bolo to v období, kedy sa riešili reštitučné žiadosti. Uplatňovala si reštitučné nároky.Nespomína si na všetky kat. územia, v ktorom bol reštituovaný majetok. Keďže sa týkalo z jej strany o určitú zvláštnosť o uplatnenie reštititučného nároku vo viacerých okresoch, boli to okresy V.- T., k. ú. W., okres Stropkov, okres Prešov a Spišská Nová Ves. Ak patrí Slavkov pod okres SNV, tak to bol aj Slavkov. Pripustil, že to mohlo byť v Nižnom, aj vo Vyšnom Slavkove. Po nahliadnutí do písomnej dohody o vydaní nehnuteľností k. ú. H. I. sa vyjadril, že L. C., ktorý je uvedený ako osoba, ktorá vybavovala danú vec, v tej dobe poznal. Bol zamestnancom lesného závodu SNV vo funkcii tiež samostatného pracovníka pre reprivatizáciu.Elaborát je dohoda, aj postup je v súlade s vtedajším interným usmernením š.p. Vychádzal z nariadenia ministra 157, alebo 151/1991. Toto nariadenie upravovalo postup štátnych podnikov, nielen Východosl. lesov, ale aj iných štátnych podnikov, ktoré bolo ministerstvo zakladateľom v tomto procese reprivatizácie. Vzor dohody bol tiež prílohou tohto nariadenia. Účinnosť takejto dohody bola podmienená schválením Pozemkovým úradom, čo prikazoval zákon. Podpísaný na dohode je L. M., vtedajší riaditeľ. Štátny podnik odštepným závodom delimitoval právomoc podpísať takéto dohody. Štátne Lesy na základe výzvy oprávnenej osoby posúdili všetky náležitosti v zmysle zákona. V prípade, že obsahovali všetky náležitosti, výzvu zaevidovali do svojej evidencie a preposlali konkrétnemu lesnému závodu na vybavenie. Pokiaľ neboli všetky náležitosti v zmysle zákona, tak bola požiadaná oprávnená osoba o doplnenie týchto podkladov, ale aby ich zaslal na príslušný lesný závod, napr. PK vložka a i. Danú vec

potom vybavoval príslušný odštepný závod. Ak podklady predložené neboli, tak sa neurobila žiadna dohoda. Štátny podnik nemohol konať bez doručenia výzvy. Vo vzťahu k p. B. si nepamätá všetky prípady. 13.S poukazom na takto zistený skutkový stav súd dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Žalobca svoj nárok skutkovo odôvodnil tým, že dňa 9.7.1993 uzatvoril s Východoslovenskými Lesmi, š. p., LOZ Spišská Nová Ves dohodu o vydaní nehnuteľnosti, ktorá svedčí o jeho vlastníckom práve k predmetným nehnuteľnostiam a je dodnes platná. Poukazuje na to, že Pozemkový úrad Spišská Nová Ves vo svojom vyjadrení zo dňa 1.12.1993 pod značkou R/93 nikde neuvádza, že by reštitučný nárok nebol uplatnený. V hodnotení skutkových zistení povinného subjektu ani súdov, ktoré rozhodovali o reštitučnom nároku žalobcu, absentuje časť skutočností, ktoré vyšli najavo - a to najmä výzva Pozemkového úradu na doplnenie žiadosti a skutočnosť, že predošlé jednanie povinného subjektu a navrhovateľky dokonca viedli k spísaniu a podpisu dohody o vydaní nehnuteľnosti. Nie je preto relevantný podací lístok, ktorý by mal svedčiť o doručení žiadosti povinnému. Žalobkyňa si návrh na vydanie nehnuteľnosti teda uplatnila. Ďalej konštatuje, že žalobkyňa svoje oprávnenie domáhať sa ochrany vlastníckeho práva podľa všeobecných predpisov odvodzuje zo skutočnosti, že účelom reštitučných zákonov je, resp. bola náprava či zmiernenie majetkových krívd a po uplynutí lehoty k podaniu nároku podľa reštitučných zákonov, plnia účel a funkciu reštitučných zákonov práve všeobecné predpisy. Žalobkyňa na pojednávaní ďalej uviedla, že sporný majetok bol štátu darovaný jej otcom za okolností, ktoré odôvodňujú definovať konanie právneho predchodcu žalobkyne ako konanie v tiesni. Žalobca svoj nárok skutkovo odôvodnil tak ustanoveniami všeobecného právneho predpisu – Občianskeho zákonníka, ako aj osobitného právneho predpisu a to Zákona č. 229/1991 Zb v platnom znení/ uzavretie dohody o vydaní veci /, pričom vo svojom predchádzajúcom uplatnení reštitučného nároku / viď predložená dohoda o vydaní veci/, nebol úspešným pre nepodanie žiadosti v zákonnej lehote. Otázku vzťahu reštitučnej a vlastníckej žaloby je potrebné posudzovať podľa zásady, že reštitučné predpisy majú povahu lex specialis vo vzťahu k Občianskemu zákonníku, ktorý predstavuje lex generalis. Ak oprávnená osoba zmeškala lehotu na uplatnenie nároku, na ktorý sa vzťahoval reštitučný predpis, alebo v reštitučnom konaní nebola úspešnou, nemôže sa brániť žalobou na vydanie veci, resp. určenia vlastníckeho práva s odvolaním sa na nepremlčateľnosť vlastníckeho práva a na subsidiárne použitie ustanovení OZ, ktorý upravuje ochranu vlastníckeho práva. Uplatnenie nároku, ktorý bol upravený v reštitučnom predpise, na navrátenie nehnuteľnosti odňatej v rozhodnom období, nie je možné na základe žaloby o určenie vlastníckeho práva. Z uvedeného dôvodu na podaní určovacej žaloby nie je daný naliehavý právny záujem. Reštitučný predpis je k všeobecným predpisom vo vzťahu špeciality. Takto možno definovať zák. č. 229/1991 Zb. vo vzťahu k Občianskemu zákonníku. Ak sa možno domáhať ochrany práva postupom podľa reštitučného predpisu ako špeciálneho, nemožno uplatniť nárok na ochranu vlastníctva podľa všeobecných právnych predpisov. Oprávnená osoba prípadne jej právny nástupca sa nemôže domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva podľa všeobecných predpisov, a to ust. § 126 ods.1 OZ. ani formou určenia vlastníckeho práva, či už svojho alebo jeho právneho predchodcu ku dňu jeho smrti,/ veci patriacej do dedičstva/ ak mohla žiadať o vydanie veci podľa reštitučného predpisu. V dôsledku princípu, podľa ktorého ak existuje špeciálna právna úprava, nemožno použiť úpravu všeobecnú, nemožno obchádzať účel a zmysel reštitučného zákonodarstva. Žalobca v takomto prípade nemá naliehavý právny záujem na požadovanom určení, pretože existencia špeciálnej úpravy v reštitučných predpisoch vylučuje naliehavý právny záujem o určení vlastníctva tam, kde podľa týchto predpisov bolo možné uplatniť nárok na vrátenie veci a nárok uplatnený nebol, alebo z iných dôvodov takejto požiadavke nebolo vyhovené. / III ÚS 177/2013/. Z povahy reštitučných zákonov ako predpisov špeciálnych vyplýva, že nároky nimi upravené nie je možné riešiť inak, než podľa ich ustanovení v zmysle všeobecnej zásady o predpise všeobecnom a osobitnom. Ak stanoví reštitučný predpis určité podmienky a postup pre uplatnenie nároku, nie je možné ten istý nárok uplatňovať podľa iného predpisu. Odôvodnenie žaloby všeobecným právnym prepisom určovacou žalobou je možné iba vtedy, ak v reštitučnom zákone chýba osobitná právna úprava. Od okamihu, kedy bolo rozhodnuté o zamietnutí reštitučného nároku, prípadne od okamihu, kedy márne uplynula lehota na uplatnenie reštitučného nároku, nie je možné považovať osobu za vlastníka veci. Medzi stranami nie je sporným, že žalobkyňa dňa 9.7.1993 uzavrela s Východoslovenskými Lesmi, š. p. Košice, odštepný závod Spišská Nová Ves dohodu o vydaní nehnuteľností podľa § 9 ods.1 zák. č.229 /1991 Zb., ktoré boli špecifikované v článku VI dohody a ktoré tvoria aj predmet žalobného návrhu. V článku II je definovaný dôvod oprávnenosti nároku žalobkyne, ktorý vzhľadom na predložené listiny a výpoveď žalobkyne súd ustálil ako dôvody v zmysle ust . § 6 ods.1 písm. b) Zák. č. 229/1991 Zb. , resp. § 6 ods.1 písm. h) uvedeného zákona, teda špeciálneho právneho predpisu. Pre účinnosť dohody v zmysle reštitučného

zákona tak, ako to vyplýva z jej článku VII. Ako aj samotného reštitučného zákona , bolo potrebné schválenie Pozemkovým úradom Spišská Nová Ves formou rozhodnutia vydaného v správnom konaní. Príslušný správny orgán však dňa 12.3.1996 rozhodol, že navrhovateľke neuplatnením práva v lehote podľa § 13 ods.1 zákona o pôde právo na vydanie nehnuteľnosti zaniklo. Rozhodnutie správneho orgánu potvrdil Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 15.5.1996, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 11.6.1996. Žalobkyňa teda svoj nárok uplatnila v minulosti v reštitučnom konaní a v tomto konaní nebola úspešnou. Ak žalobkyňa poukazuje na uzavretú dohodu o vydaní nehnuteľnosti, jej uzavretie je spojené s reštitučným konaním a pretože príslušným správnym orgánom dohoda nebola schválená, nebol zavŕšený reštitučný proces vydaním nehnuteľností oprávnenej osobe a zápisom uvedenej osoby na list vlastníctva. Žalobca v danom prípade nepreukázal naliehavý právny záujem na požadovanom určení, pretože existencia špeciálnej úpravy v reštitučných predpisoch vylučuje naliehavý právny záujem o určení vlastníctva tam, kde podľa týchto predpisov bolo možné uplatniť nárok na vrátenie veci a nárok uplatnený nebol, alebo z iných dôvodov takejto požiadavke nebolo vyhovené. / III ÚS 177/2013/. Ak žalobkyňa predložila dôkazy, ktoré majú svedčiť o včasnosti ňou uplatnenom nároku podľa osobitného predpisu, tie mohli mať význam pre prípadnú obnovu pôvodného konania, či už správneho konania, alebo kasačného konania pred súdom rozhodujúcim o sťažnosti. Dané dôkazy sú bez právneho významu pre rozhodovanie o žalobe o určení vlastníctva. Ako z časti nedôvodné súd vyhodnotil popretie skutkových tvrdení žalovaným týkajúce sa neurčitosti a nevykonateľnosti petitu žaloby, pretože v priebehu konania žalobca uvedený procesný nedostatok odstránil. Rovnako nedôvodným bolo skutkové tvrdenie žalovaného spochybňujúce jeho pasívnu legitimáciu s odkazom, že podstatná časť sporných nehnuteľností je vo vlastníctve iných osôb. Po pripustení zmeny žaloby súd z verejne prístupného registra zistil, že nehnuteľnosti, ktoré sú zapísané na LV č. 422, č. 806 a č. 808, okres J., k. ú. H. I., sú zapísané vo vlastníctve žalovaného. 14.Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podala odvolanie žalobkyňa. Poukázala na skutočnosť, že si riadne a včas uplatnila svoj reštitučný nárok na vydanie predmetných nehnuteľností a to podľa zákona č. 229/1991 Zb. Uvedené vyplýva z vykonaného dokazovania a uzavretá dohoda o vydaní nehnuteľností uzatvorená s Východoslovenskými Lesmi, š.p. LOZ Spišská Nová Ves zo dňa 9.7.1993 je doteraz platná a nikým nespochybnená. Osobitosť, špecifickosť prípadu žalobkyne vyplýva zo skutočnosti, že si evidentne uplatnila svoj reštitučný nárok riadne a včas aj podľa záznamov z pripojeného administratívneho spisu Okresného úradu v Levoči R93/105/94-DN a bola vo veci aktívna. Len v dôsledku administratívnych vád zo strany pozemkového úradu, že nebola žalobkyňa vedená ako oprávnená osoba v zozname, jej v konečnom dôsledku neboli predmetné nehnuteľnosti doposiaľ vydané. Argumentum a contrario podľa žalobkyne nejde o prípad, kedy by bola žalobkyňa v reštitučnom konaní pasívna, nárok si neuplatnila a žiadala odčiniť majetkové krivdy zo strany štátu odrazu v súčasnej dobe po uplynutí tridsať rokov. V ďalšom žalobkyňa poukázala na rozhodnutia ÚS Slovenskej republiky III. ÚS 178/06 a II. ÚS 468/2012, z ktorých vyplýva možnosť uplatňovať si vlastnícke práva aj na podklade všeobecných predpisov občianskeho práva. Podľa citovaných rozhodnutí ÚS Slovenskej republiky zmyslom a účelom reštitučného zákonodarstva nebolo spôsobenie zániku vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale naopak uľahčenie obnovenia ich vlastníckeho práva. Z vykonaného dokazovania podľa žalobkyne vyplýva, že žalobkyňa uplatnila svoj reštitučný nárok voči štátu v zákonných lehotách a štát ako povinná osoba prostredníctvom ním zriadenej štátnej organizácie uznal nárok žalobkyne ako právnej nástupkyne po neb. K. C.. Povinná osoba dokonca vypracovala aj dohodu o vydaní nehnuteľností. Ďalší štátny orgán - Pozemkový úrad neschválil vydanie pozemkov majúc za to, že oprávnená osoba nepreukázala včasnosť výzvy doručenej povinnému subjektu, ktorý vypracoval dohodu o vydaní nehnuteľností a súhlasil s vydaním pozemkov a jej schválením príslušným pozemkovým úradom. Tento omyl štátu nebol podľa žalobkyne ani po podaní opravného prostriedku oprávnenou osobou napravený a tým štát, ktorý v roku 1950 odňal vlastnícke právo nebohému predchodcovi žalobkyne svojím postupom de facto vyvolal stav, že žalobkyni nebolo vlastníctvo prinavrátené. Podľa žalobkyne, ak táto neuspela postupom podľa reštitučných zákonov ako zákonov lex specialis, nič nebránilo súdu napraviť nezákonný stav tým, že jej mal poskytnúť ochranu prostredníctvom lex generalis - teda ustanovení Občianskeho zákonníka. Na záver žalobkyňa navrhla odvolaciemu súdu zmeniť napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie, resp. zrušiť napadnutý rozsudok v celom rozsahu a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konania nové rozhodnutie. 15.Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že napadnutý rozsudok považuje za správny a riadne odôvodnený. Poukázal na to, že žalobkyňa sa snaží obchádzať reštitučné predpisy a nárok uplatnený žalobou je identický ako si žalovaná uplatnila v reštitučnom konaní a kde rozhodol Pozemkový úrad v Spišskej Novej Vsi č. R/93/105/94-DN dňa 12.3.1996. Možno teda ustáliť, že o nároku žalobkyne

už bolo skôr právoplatne rozhodnuté a toto rozhodnutie vytvára prekážku „res iudicata“. Navrhol preto napadnutý rozsudok potvrdiť. 16.Krajský súd v Prešove svojim uznesením zn.:22Co/57/2022 – 354 zo dňa 29.2. 2024 zrušil rozsudok a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Podľa odôvodnenia rozhodnutia nie sú podmienky ani pre zmenu rozsudku a ani pre jeho potvrdenie a preto postupom podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP napadnutý rozsudok zrušil. Podľa bodov - 12 odôvodnenia podstatnou právnou otázkou v prejednávanej veci je riešenie vzťahu medzi reštitučnou žalobou, resp. nárokom podľa reštitučných predpisov a vlastníckou žalobou, podanou zo strany žalobkyne. Je potrebné poukázať na to, že reštitučné lehoty mali prekluzívny (prepadný) charakter. Všetky reštitučné predpisy stanovili pravidlo, že neuplatnením práva v lehote dôjde k zániku reštitučného nároku. Ústavný súd Slovenskej republiky v roku 1999 vyslovil názor, že stanovenie lehôt pre uplatnenie reštitučných nárokov nie je v rozpore s čl. 20 ani s čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov). Reštitučné predpisy sú vo vzťahu k zákonu č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“ alebo „OZ“) osobitnými predpismi.. - 13. V praxi často dochádzalo k tomu, že ak oprávnená osoba zmeškala lehotu na uplatnenie reštitučného nároku podľa reštitučných predpisov, uplatňuje svoj nárok všeobecnou vlastníckou žalobou. V rámci rozhodovacej činnosti súdov (všeobecných súdov aj ústavného súdu) tak v Slovenskej republike ako aj v Českej republike sa vyskytujú dva opačné názory na riešenie tejto problematiky. Podľa prvého názoru v prípade márneho uplynutia lehoty na uplatnenie reštitučného nároku, oprávnená osoba môže svoj nárok uplatniť vlastníckou žalobou podľa Občianskeho zákonníka argumentujúc nepremlčateľnosťou vlastníckeho práva a tým, že Občiansky zákonník ako všeobecný predpis obsahuje ustanovenia o ochrane vlastníckeho práva, ktoré je možné použiť v prípade, ak nie je možné využiť ochranu podľa osobitného (reštitučného) predpisu. Podľa opačného názoru po márnom uplynutí reštitučných lehôt už nie je možné nárok uplatniť vlastníckou žalobou vzhľadom na to, že ak existuje špeciálna úprava (reštitučné predpisy), nemožno použiť úpravu všeobecnú (Občiansky zákonník) z dôvodu, že vlastníckou žalobou nie je možné obchádzať účel a zmysel reštitučného zákonodarstva. - 14. K prvoinštančným súdom citovanému uzneseniu ÚS SR sp.zn. III. ÚS 177/2013 sa žiada v tejto súvislosti poukázať na konkrétne časti odôvodnenia predmetného uznesenia ústavného súdu, ktoré sú relevantné pre toto konanie. V prvom rade bola posudzovaná ústavným súdom sťažnosť sťažovateľa, ktorý si vôbec neuplatnil reštitučný nárok v režime zákona č. 229/1991 Zb. Ústavný súd doslova uviedol: Pokiaľ by i naďalej bolo možné domáhať sa vydania veci (vypratania nehnuteľnosti) podľa § 126 Občianskeho zákonníka, ktoré bolo možné uplatniť si podľa reštitučného predpisu, prípadne požadovať určenie vlastníctva k tejto veci, bola by hromadne narušená právna istota osôb, ktoré až potom, ako bolo zrejmé, že k vydaniu nehnuteľnosti podľa reštitučného predpisu už nedôjde, na základe riadnych právnych skutočností túto nehnuteľnosť získali od povinnej osoby (od štátu alebo jeho právnych nástupcov), ako aj právna istota budúcich nadobúdateľov tohto majetku. Vzhľadom na rozsah socializácie majetku v rokoch 1948 - 1989 by išlo už o neistotu v značnom rozsahu a takýto stav by bol v rozpore s požiadavkou právneho štátu. Vzhľadom na príbuznosť reštitučných predpisov v danom prípade je možné použitie judikatúry Ústavného súdu Českej republiky. Ústavný súd Českej republiky sa zaoberal obdobnou otázkou vzťahu reštitučnej a vlastníckej žaloby (stanovisko pléna ÚS ČR sp.zn. Pl. ÚS-st. 21/05 z 1. novembra 2005), z ktorého vyplýva: „Žalobou o určenie vlastníckeho práva nie je možné obchádzať zmysel a účel reštitučného zákonodarstva. Nie je možné účinne sa domáhať podľa všeobecných predpisov ani ochrany vlastníckeho práva, ku ktorého zániku došlo pred 25. februárom 1948 a špeciálny reštitučný predpis nestanovil spôsob zmiernenia alebo nápravy tejto majetkovej ujmy.“ Z rozhodovacej činnosti Ústavného súdu Českej republiky vyplýva, že existujú aj rozhodnutia s opačným názorom v niektorých individuálnych prípadoch (napr. I. ÚS 89/07, I. ÚS 3503/10), podľa ktorých je daný naliehavý právny záujem na určovacej žalobe. Z týchto rozhodnutí však vyplýva, že občianskemu súdnemu konaniu predchádzalo uplatnenie reštitučného nároku oprávnenou osobou podľa reštitučných predpisov a až následne bola podaná určovacia žaloba. Sťažovateľ však v danej právnej veci vôbec nevyužil možnosť uplatňovať svoj nárok podľa reštitučných predpisov a uplatňoval svoj nárok len podľa všeobecných predpisov občianskeho práva na základe určovacej žaloby, v dôsledku čoho došlo zo strany sťažovateľa k obchádzaniu reštitučného zákonodarstva.

- 15. V konkrétnom prípade však je potrebné zdôrazniť, že žalobkyňa, ako napokon vyplýva aj z pripojeného správneho spisu, svoj reštitučný nárok uplatnila podľa zákona č. 229/1991 Zb. a povinná osoba s ňou uzavrela aj Dohodu o vydaní predmetných nehnuteľností. Uvedené potvrdzuje aj výpoveď svedka L. M. F., ktorý opísal priebeh reštitúcií v danom období, vrátane interného usmernenia, ktoré upravovalo postup štátnych podnikov. Uviedol, že štátny podnik mal delimitovať právomoc podpísať takéto dohody a štátne lesy posudzovali výzvy oprávnenej osoby a splnenie všetkých náležitostí v zmysle zákona a pokiaľ neboli splnené všetky náležitosti v zmysle zákona, bola oprávnená osoba požiadaná o doplnenie podkladov. Z jeho výpovede vyplynulo, že štátny podnik nemohol konať bez doručenia výzvy a ak neboli predložené podklady, tak sa neurobila žiadna dohoda. - 16. Ústavný súd SR v náleze sp.zn. II. ÚS 249/2011 vyslovil, že zmyslom a účelom reštitučného zákonodarstva nebolo spôsobenie zániku vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale naopak, uľahčenie obnovenia ich vlastníckeho práva. Preto pokiaľ zákonodarca upravil v § 6 ods. 1 písm. p) zákona č.. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pôde“) samostatný reštitučný dôvod spočívajúci v tom, že oprávneným osobám sa vydajú nehnuteľnosti, ktoré prešli na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku prevzatia nehnuteľností bez právneho dôvodu, zmyslom tohto ustanovenia bolo uľahčiť oprávneným osobám dosiahnutie ich zápisu ako vlastníkov v katastri nehnuteľností v (nepochybne častých) prípadoch, keď štát zneužijúc svoje postavenie v dobe neslobody a nedbajúc na platné právo pripustil zmenu zápisu vlastníckeho práva v evidencii nehnuteľností bez splnenia základných požiadaviek vyplývajúcich z vtedy platného práva. Uľahčenie postavenia oprávnených osôb malo spočívať aj v tom, aby nápravu zápisu svojho (stále existujúceho) vlastníckeho práva mohli dosiahnuť v relatívne jednoduchom správnom konaní a nemuseli sa domáhať súdnej ochrany svojho vlastníckeho práva. Zo základných zásad občianskeho práva možno potom vyvodiť, že v situácii, keď povinnej osobe (štátu) nesvedčí žiadny právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, zostalo naďalej k nehnuteľnosti zachované vlastnícke právo toho subjektu, ktorý bol jej posledným vlastníkom pred dňom zápisu vlastníckeho práva štátu, hoci zápis v evidencii nehnuteľností tomu nezodpovedá. Podľa nálezu ústavného súdu názor, podľa ktorého zánik práva oprávnenej osoby postupovať podľa zákona o pôde márnym uplynutím lehoty ustanovenej v § 13 zákona o pôde znamená aj zánik jej vlastníckeho práva, nemožno vyvodiť ani z tretej vety ustanovenia § 13 ods. 1 zákona o pôde (neuplatnením práva v lehote právo zanikne), ktorá sa už len z hľadiska systematického a gramatického výkladu môže vzťahovať iba na zánik reštitučného nároku ustanoveného zákonom o pôde, avšak nie na zánik práva vlastníckeho garantovaného Občianskym zákonníkom, Ústavou Slovenskej republiky, Listinou základných práv a slobôd a Dodatkovým protokolom k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Účelom zákona o pôde nebolo stanoviť zákaz dosiahnutia revízie krokov štátu urobených v rozhodnom období márnym uplynutím lehoty pre uplatnenie reštitučného nároku. Podľa analytickej právnej vety z uznesenia Ústavného súdu SR sp.zn. II ÚS 178/2006, ak účelom príslušných reštitučných zákonov (zákon č. 403/1990 Zb. o zmiernení následkov niektorých majetkových krívd v znení neskorších predpisov, zákon č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov, zákon č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách v znení neskorších predpisov, zákon č. 503/2003 Z.z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona č. 180/1995 Z.z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov a pod.) je zmiernenie následkov niektorých majetkových a iných krívd, ktoré vznikli v tzv. rozhodnom období t.j. od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 (ďalej len „rozhodné obdobie“), toto zmiernenie potom môže spočívať len v tom, že štátom odňaté veci budú vydané (vrátené) tomu, komu boli odňaté, a keď táto osoba už nežije, jeho blízkym príbuzným alebo iným osobám, ktoré určujú reštitučné zákony. Uplatnenie reštitučného nároku je hmotnoprávnym úkonom, ktorý oprávnená osoba musí vykonať na príslušnom orgáne štátnej správy (na pozemkovom úrade) a zároveň vyzve povinnú osobu na vydanie veci. Reštitučný nárok na vydanie veci znamená iba obnovu predchádzajúceho stavu a zakladá právo oprávnenej osoby na navrátenie vlastníckeho práva. Až po realizácii tohto práva na „vydanie veci“ v zmysle reštitučných zákonov si môže oprávnená osoba počínať ako vlastník veci, t.j. okrem iného domáhať sa vydania veci v zmysle jej faktického odovzdania, resp. vypratania. Reštitučné predpisy neboli vydané za tým účelom, aby spôsobili zánik vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale aby im uľahčili obnovenie tohto vlastníckeho práva. Preto ak došlo k zabratiu majetku štátom bez právneho dôvodu, oprávnená osoba nestratila svoj vlastnícky vzťah k tomuto majetku a nič nebráni tomu, aby sa svojho nároku, resp. finančnej náhrady domáhala žalobou opierajúcou sa o všeobecné predpisy občianskeho práva (podľa nástrojov ochrany vlastníckeho práva - žalôb určovacích, vindikačných).

V náleze sp.zn. IV. ÚS 295/2012 ústavný súd konštatuje, že aj v prípade sťažovateľky prichádzala do úvahy žaloba podľa všeobecných predpisov občianskeho práva, teda podanie žaloby o určenie, že tu vlastnícke právo je. Takto podanú žalobu sťažovateľky boli preto všeobecné súdy povinné prerokovať a o nej rozhodnúť (nález ústavného súdu sp.zn. IV. ÚS 295/2012 z 28. augusta 2012, str. 19). Zároveň právna veta: „Účelom § 6 ods. 1 písm. b) zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov, podľa ktorého oprávneným osobám sa vydajú nehnuteľnosti, ktoré prešli na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku prevzatia nehnuteľnosti bez právneho dôvodu, bolo uľahčiť oprávneným osobám dosiahnutie ich zápisu ako vlastníkov v katastri nehnuteľností v prípadoch, keď štát, zneužijúc svoje postavenie v dobe neslobody a nedbajúc na platné právo, pripustil zmenu zápisu vlastníckeho práva v evidencii nehnuteľností bez splnenia základných požiadaviek vyplývajúcich (aj) z vtedy platného práva. Uľahčenie (prípadne „zjednodušenie“) prístupu oprávnených osôb k týmto nehnuteľnostiam malo spočívať aj v tom, aby nápravu zápisu svojho (stále existujúceho) vlastníckeho práva mohli dosiahnuť v relatívne jednoduchom správnom konaní a nemuseli sa domáhať súdnej ochrany svojho vlastníckeho práva. Z ústavnoprávneho hľadiska je akceptovateľným, keď povinnej osobe (štátu) nesvedčí žiadny právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, aby vlastnícke právo tohto subjektu, ktorý bol jej posledným vlastníkom predo dňom zápisu vlastníckeho práva povinnej osoby (štátu) do evidencie nehnuteľnosti, ostalo naďalej zachované, napriek tomu, že zápis v evidencii tomu nezodpovedá.“ (Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky, č. 36/2012 - reštitúcie podľa zákona o pôde). Podľa nálezu ústavného súdu sp.zn. II. ÚS 7/2014, právna veta: „Je prirodzenou požiadavkou kladenou na všeobecné súdu a iné orgány verejnej moci, ktoré rozhodujú o reštitučných nárokoch oprávnených osôb, aby, riadiac sa zásadami materiálneho právneho štátu, pristupovali k interpretácii reštitučných zákonov s určitou veľkorysosťou a naopak, brali do úvahy pre minulý režim príznačné nedostatky vtedajšej legislatívy, najmä však časti sa vyskytujúcu svojvôľu vtedajších štátnych a iných orgánov pri uplatňovaní moci a zásady štátnych orgánov z obdobia neslobody namierené proti ľudským právam a slobodám. Rozhodne však pri dôslednej individualizácii každého prípadu nemožno uvedené nedostatky pričítať na vrub oprávnenej osoby.“ (Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky, č. 25/2015 - právo vlastniť majetok a reštitučné nároky). Podľa nálezu ústavného súdu III. ÚS 657/2021, dôvody, pre ktoré bola žaloba sťažovateľov zamietnutá, možno zhrnúť v zásade tak, že všeobecné súdy zaujali právny názor, že pokiaľ si sťažovatelia, resp. ich právny predchodca neuplatnil právo na vydanie nehnuteľnosti podľa reštitučných zákonov, neprichádza do úvahy poskytnutie súdnej ochrany podľa všeobecných ustanovení OZ, pretože ide podľa názoru súdov o obchádzanie účelu a zmyslu reštitučného práva. Ústavný súd v tomto náleze vyslovil porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy z dôvodu arbitrárneho rozhodnutia najvyššieho súdu, pričom uviedol: „Názorová konfrontácia k reštitučnému zákonodarstvu ako „prekážke“ na uplatnenie občianskych práv sťažovateľov podľa všeobecných predpisov bola zavŕšená v dovolacom konaní v kontexte rozdielnych názorov a osobitne stavom, že krajský súd sa nevyrovnal s otázkou, či vôbec sťažovatelia, resp. ich predchodcovia spĺňali podmienky na reštitúciu.“ (nález ústavného súdu III. ÚS 657/2021 z 28. júla 2022, bod. 26). Ďalej uviedol, že: „Napriek tomu, že sťažovatelia jednoznačne identifikovali nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom (znemožnenie domáhať sa ochrany vlastníckeho práva podľa všeobecných predpisov v konkurencii pôsobnosti reštitučného zákonodarstva, ktorého aplikácia na nich nedopadala) a rovnako poukázali dokonca nad rámec potreby (keďže najvyšší súd pozná vlastné rozhodnutia) na rozdielne rozhodovanie.“ (nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 657/2021 z 28. júla 2022, bod. 27). - 17. Z obsahu spisu (č.l. 82) podľa výmeru o výkupe bez náhrady (§ 6 ods. 1 písm. b) zákona č. 229/1991 Zb.), spĺňala žalobkyňa podmienky pre reštitúciu a svojím konaním sa tak nesnažila obchádzať reštitučné predpisy. Rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach a najvyššieho súdu nepredstavujú podľa názoru odvolacieho súdu procesnú prekážku res iudicata namietanú žalovaným, nakoľko išlo o zamietnutie uplatneného nároku žalobkyne z procesných dôvodov, keďže v tom čase formálne žalobkyňa aj prostredníctvom jej právneho zástupcu nepreukázala včasnosť podania návrhu na uplatnenie reštitučných nárokov. Avšak z pripojeného správneho spisu, skutočnosti, že bola so žalobkyňou ako oprávnenou osobou uzavretá dohoda o vydaní nehnuteľností, v spojení s výpoveďou svedka L. F. vyplýva oprávnenosť žalobkyne k reštitučnému nároku, ktorý však z dôvodu zákonnej prekážky nie je v súčasnosti možné uplatniť. Na veci nič nemení ani rozhodnutie o výkupe predmetných nehnuteľností, ktoré bolo vydané bez náhrady a preto nadobúdací titul štátu v plnom rozsahu podliehal reštitučným nárokom žalobkyne. Žalobkyňa podľa názoru odvolacieho súdu spĺňala postavenie oprávnenej osoby podľa zákona č. 229/1991 Zb. a uplatnila nárok v režime zákona č. 229/1991 Zb.

- 18. Prekážkou pre uplatnenie vlastníckeho práva podľa Občianskeho zákonníka nemôže byť rozhodnutie súdu o nedostatku formálnych náležitostí pri podaní návrhu na reštitúciu, ak zo spisu súdu ako aj pripojeného správneho spisu je zrejmé, že pozemkový úrad so žalobkyňou v rozhodnom čase komunikoval a oprávnená osoba so štátnymi lesmi uzavrela dohodu o vydaní nehnuteľností, kde ju výslovne štátne lesy označili ako osobu oprávnenú a kde sa výslovne uvádza, že išlo o výkup bez náhrady. Už samotná skutočnosť, že došlo k podpísaniu dohody o vydaní nehnuteľností, svedčí o včasnosti uplatneného reštitučného nároku zo strany žalobkyne. Všetky tieto okolnosti svedčia podľa odvolacieho súdu o tom, že žalobkyňa bola osobou oprávnenou k reštitučnému nároku a štátny podnik uznal jej vlastnícke právo podpísaním dohody. Nemožno akceptovať stav, že štát ako súčasný zapísaný vlastník, už v roku 1993 uznal v dohode, že oprávneným vlastníkom sporných nehnuteľností je žalobkyňa a na strane druhej len na podklade súdom prvej inštancie tvrdenej absencie naliehavého právneho záujmu odmietnuť ochranu uplatneného vlastníckeho práva prostredníctvom podanej určovacej žaloby ako jediného pre žalobkyňu prípustného procesného inštitútu. - 19. V danom prípade sa nejedná podľa odvolacieho súdu ani o porušenie princípu právnej istoty, nakoľko nie je zapísaným vlastníkom žiadna tretia osoba, ktorej ústavné práva by mohli byť touto žalobou dotknuté. Zapísaným vlastníkom je štát, ktorý už raz prostredníctvom svojej organizácie existenciu vlastníckeho práva žalobkyne písomne v dohode o vydaní nehnuteľností potvrdil. - 20. Súd prvej inštancie predčasne vyhodnotil nedostatok naliehavého právneho záujmu s poukazom na zistený skutkový stav a právne závery citovaného rozhodnutia ústavného súdu III. ÚS 177/2013. Súdom prvej inštancie doposiaľ zistené skutočnosti nasvedčujú o oprávnenosti uplatneného reštitučného nároku po hmotnoprávnej stránke. Súdu prvej inštancie uložil opätovne vyhodnotiť vykonané dokazovanie v spojení s obsahom pripojeného správneho spisu, výpoveďou svedka L. F. a žalobkyne, vrátane predloženej kópie podacieho lístku (č.l. 73 spisu) aj vo svetle rozhodnutí, ktoré umožňujú použitie všeobecnej určovacej žaloby pri predchádzajúcom uplatnení reštitučného nároku a súčasne pri existencii platne uzavretej dohody o vydaní nehnuteľností. Až po takto vykonanom posúdení dôkazov a následnom právnom posúdení bude možné vo veci zákonne rozhodnúť. 17.Po vrátení veci na ďalšie konanie žalobca súdu oznámil, že v zápise vlastníckych vzťahov nedošlo ku zmene oproti stavu v čase vydania prvého prvostupňového rozhodnutia. 18.Na pojednávaní sa žalobca stotožnil s rozhodnutím a názorom krajského súdu a odkázal na svoje písomné vyjadrenie zo dňa 6.5.2024. Zdôraznil, že tento prípad, jeho skutkové okolnosti sú tak osobité a špecifické, že by mali požadovať poskytnutie právnej ochrany. 19.Žalovaný na pojednávaní uviedol, že bez ohľadu na nesplnenie podmienok žalobkyne v reštitučnom konaní, pre ktoré jej bola zamietnutá žaloba, nie sú splnené podmienky ani z hľadiska existencie vlastníckeho práva. Dohoda o vydaní veci nebola účinná schválením Okresného úradu, preto na ňu nemôže byť braný ohľad. Neúčinnosť bola potvrdená aj súdmi v správnom konaní. Sama žalobkyňa pri výsluchu uviedla, že nehnuteľností jej predchodca daroval štátu a preto si je sama vedomá, že jej nárok na vydanie, resp. určenie vlastníckeho práva nepatrí. Z toho dôvodu žiadal žalobu opätovne zamietnuť. Podľa Čl.20 ods.1 Ústavy SR (1) Každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje. Podľa Čl.46 ods.1 Ústavy SR (1) Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa § 6 ods.1 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahoch k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku Vydanie nehnuteľnosti (1) Oprávneným osobám sa vydajú nehnuteľnosti, ktoré prešli na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku

a) výroku o prepadnutí majetku, prepadnutí veci alebo zhabaní veci v trestnom konaní, prípadne v trestnom konaní správnom podľa prvších predpisov, ak bol výrok zrušený podľa osobitných predpisov, 5) b) odňatia bez náhrady postupom podľa zákona č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy alebo podľa zákona č. 46/1948 Zb. o novej pozemkovej reforme, c) postupu podľa § 453a Občianskeho zákonníka alebo podľa § 287a zákona č. 87/1950 Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok) v znení zákona č. 67/1952 Zb., d) odňatia bez náhrady postupom podľa zákona SNR č. 81/1949 Zb. SNR o úprave právnych pomerov pasienkového majetku bývalých urbárnikov, komposesorátov a podobných právnych útvarov, e) odňatia bez náhrady postupom podľa zákona SNR č. 2/1958 Zb. SNR o úprave pomerov a obhospodarovaní spoločne užívaných lesov bývalých urbarialistov, komposesorátov a podobných útvarov, f) vyhlásenia a zmluvy o postúpení pohľadávok pre prípad vysťahovania (tzv. renunciačné vyhlásenie), g) toho, že občan zdržiavajúci sa v cudzine nehnuteľnosť zanechal na území republiky alebo ktorého majetok prešiel na štát podľa zákona č. 183/1950 Zb. o majetku zanechanom na území Československej republiky osobami, ktoré optovali pre Zväz sovietskych socialistických republík a presídlili na jeho územie, h) zmluvy o darovaní nehnuteľností uzavretej darcom v tiesni, i) dražobného konania uskutočneného na úhradu pohľadávky štátu, j) súdneho rozhodnutia, ktorým sa vyhlásila za neplatnú zmluva o prevode majetku, ktorou občan pred odchodom do cudziny previedol vec na iného, ak dôvodom neplatnosti bolo opustenie republiky, prípadne uznanie takejto zmluvy účastníkmi za neplatnú; v takom prípade je oprávnenou osobou nadobúdateľ podľa uvedenej zmluvy, a to aj pokiaľ táto zmluva nenadobudla účinnosť, k) kúpnej zmluvy uzavretej v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok, l) odmietnutia dedičstva v dedičskom konaní urobeného v tiesni, m) vyvlastnenia za náhradu, pokiaľ nehnuteľnosť existuje a nikdy neslúžila účelu, na ktorý bola vyvlastnená, n) vyvlastnenia bez vyplatenia náhrady, o) znárodnenia vykonaného v rozpore s vtedy platnými zákonnými predpismi alebo bez vyplatenia náhrady, p) prevzatia nehnuteľností bez právneho dôvodu, r) politickej perzekúcie 6) alebo postupu porušujúceho všeobecne uznávané ľudské práva a slobody, 7) s) odovzdania do vlastníctva družstva podľa osobitných predpisov, 8) t) prikázania do užívania právnickej osoby na základe zákona č. 55/1947 Zb. o pomoci roľníkom pri uskutočňovaní poľnohospodárskeho výrobného plánu, alebo vládneho nariadenia č. 50/1955 Zb. o niektorých opatreniach na zabezpečenie poľnohospodárskej výroby, u) prevodu na štát spoločne užívaných singulárnych lesov a lesných družstiev, pokiaľ členmi družstva boli aj fyzické osoby. Na prevzatie tohto majetku sa použijú osobitné predpisy, 5a) v) prechodu na štát podľa osobitného predpisu, 11) ak sa nachádzajú na území vojenského obvodu Javorina; 5b)§ 11 ods. 1 písm. g) sa nepoužije. Podľa § 9 uvedeného zákona (1) Nárok uplatní oprávnená osoba na okresnom úrade a zároveň vyzve povinnú osobu na vydanie nehnuteľnosti. Povinná osoba uzavrie s oprávnenou osobou do 60 dní od podania výzvy dohodu o vydaní nehnuteľnosti. (2) Dohoda podlieha schváleniu okresným úradom formou rozhodnutia vydaného v správnom konaní. (3) Ak k dohode podľa odseku 1 nedôjde, rozhodne o vlastníctve oprávnenej osoby k nehnuteľnosti okresný úrad. (4) Pokiaľ je to nevyhnutne potrebné, môže okresný úrad zriadiť alebo zrušiť na prevádzanej nehnuteľnosti vecné bremeno, prípadne uložiť iné opatrenia na ochranu životného prostredia alebo dôležitých záujmov iných vlastníkov. (5) K nehnuteľnostiam vydaným podľa § 6 ods. 1 písm. v) vzniká v prospech povinnej osoby vecné bremeno tak, aby určenie nehnuteľnosti na obranu štátu ostalo zachované. Podkladom na vykonanie záznamu o vzniku vecného bremena v katastri nehnuteľností je rozhodnutie okresného úradu podľa odseku 2. (6) Okresným úradom príslušným na konanie vo veci vydania nehnuteľností, ktoré prešli na štát podľa § 6 ods. 1 písm. v) je Okresný úrad Kežmarok.

Podľa § 100 O.z. (1) Právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej ( § 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. (2) Premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté ustanovenie § 105. Záložné práva sa nepremlčujú skôr, než zabezpečená pohľadávka. Podľa § 123 O.z. Vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním. Podľa § 126 O.z. (1) Vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neprávom zadržuje. (2) Obdobné právo na ochranu má aj ten, kto je oprávnený mať vec u seba. Podľa § 132 O.z. (1) Vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpnou, darovacou alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných skutočností ustanovených zákonom. (2) Ak sa vlastníctvo nadobúda rozhodnutím štátneho orgánu, nadobúda sa vlastníctvo dňom v ňom určeným, a ak určený nie je, dňom právoplatnosti rozhodnutia. Podľa § 460 O.z. Dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa. Podľa § 137 CSP Žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o a) splnení povinnosti, b) nároku na usporiadanie práv a povinností strán, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu, c) určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu, alebo d) určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu. 20.Súd s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a citované zákonné ustanovenia s odkazom na ust. § 391 ods. 2,3 CSP dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. 21. odľa ust. § 391 ods.2 CSP súd je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. Odvolací súd svoj právny názor vyslovil v bodoch 17 až 20 odôvodnenia rozhodnutia. Rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. č.k. 5S 55/96 – 8 zo dňa 15.5.1996 a Najvyššieho súdu SR NS SR 4Sž 95/96 zo dňa 15.8.1996 vydané v súvislosti s uplatneným reštitučným nárokom žalobkyne podľa odvolacieho súdu nepredstavujú procesnú prekážku res iudicata namietanú žalovaným. 22.Vychádzajúc z citácií rozhodnutí Ústavného súdu SR, obsiahnutých v odôvodnení rozhodnutia súdu II. stupňa, rovnako nie je daný dôvod pre vyslovenie nedostatku naliehavého právneho záujmu žalobkyne na podanie občianskoprávnej žaloby. Vychádzajúc z bodu 18 odôvodnenia súdu II. inštancie v odseku 2 žalobkyňa bola osobou oprávnenou k reštitučnému nároku, štátny podnik uznal jej vlastnícke právo podpísaním dohody. Nemožno akceptovať stav, že štát ako súčasný zapísaný vlastník, už v roku 1993 uznal v dohode, že oprávneným vlastníkom sporných nehnuteľností je žalobkyňa a na strane druhej len na podklade súdom I. inštancie tvrdenej absencie naliehavého právneho záujmu bola odmietnutá ochrana uplatneného vlastníckeho práva prostredníctvom podanej určovacej žaloby ako jediného pre žalobkyňu prípustného procesného inštitútu. Je teda daný naliehavý právny záujem žalobcu na určovacej žalobe. Občianskemu súdnemu konaniu predchádzalo uplatnenie reštitučného nároku oprávnenou osobou podľa reštitučných predpisov a až následne bola podaná určovacia žaloba. Z obsahu spisu (č.l. 82) podľa výmeru o výkupe bez náhrady (§ 6 ods. 1 písm. b) zákona č. 229/1991 Zb.), spĺňala žalobkyňa podmienky pre reštitúciu a svojím konaním sa tak nesnažila obchádzať reštitučné predpisy.

23.Súd v ďalšom posudzoval odôvodnenosť samotnej žaloby. Žalobca odôvodnil žalobu tým, že ako oprávnený uzavrel so subjektom, ktorému svedčí vlastnícke právo podľa listu vlastníctva, v rámci uplatneného reštitučného nároku dohodu o vydaní nehnuteľnosti, ktorá je stále platnou. Rovnako si splnil všetky zákonné podmienky stanovené mu reštitučným zákonom. Účel a funkciu reštitučných zákonov po uplynutí lehoty k podaniu nároku podľa reštitučných zákonov plnia podľa jeho názoru všeobecné predpisy. 24.V konkrétnom prípade žalobkyňa, ako napokon vyplýva aj z pripojeného správneho spisu, svoj reštitučný nárok uplatnila podľa zákona č. 229/1991 Zb. a povinná osoba s ňou uzavrela Dohodu o vydaní nehnuteľností tvoriacich predmet žaloby. /dohoda o vydaní nehnuteľnosti uzavretá medzi oprávnenou osobou A. B., B. C. a povinnou osobou Vsl. Lesmi, š. p. Košice., LOZ Sp. Nová Ves zo dňa 9.7.1993./ Predmetom tejto dohody boli nehnuteľnosti, ktoré podľa nar. č.104/45 Zb. SNR v znení nar.46/1948 Zb. SNR na základe rozhodnutia o výkupe, vydaného ONV Levoča zo dňa 17.5.1950 prešli do vlastníctva štátu. Za nehnuteľnosti nebola poskytnutá žiadna finančná náhrada. Vzhľadom k predloženému dôkazu je právne bez významu, ak žalobkyňa vo svojej výpovedi prechod vlastníctva z jej právnych predchodcov na štát popísala iným, skôr neurčitým spôsobom. 25.V bode 20 odvolací súd v podstate konštatuje oprávnenosť uplatnenia reštitučného nároku po hmotnoprávnej stránke. Z obsahu výmeru o výkupe bez náhrady, čl. 82 (§ 6 ods.1 písm. b) zák. č. 229/1991 Zb.) žalobkyňa spĺňala podmienku pre reštitúciu. K završeniu reštitučného procesu však nedošlo, pretože Dohoda nebola z formálnych dôvodov schválená okresným úradom formou rozhodnutia vydaného v správnom konaní, ani o vlastníctve oprávnenej osoby k nehnuteľnosti nerozhodol okresný úrad. 26.Podľa analytickej právnej vety z uznesenia Ústavného súdu SR sp.zn. II ÚS 178/2006, ak účelom príslušných reštitučných zákonov (zákon č. 403/1990 Zb. o zmiernení následkov niektorých majetkových krívd v znení neskorších predpisov, zákon č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov, zákon č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách v znení neskorších predpisov, zákon č. 503/2003 Z.z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona č. 180/1995 Z.z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov a pod.) je zmiernenie následkov niektorých majetkových a iných krívd, ktoré vznikli v tzv. rozhodnom období t.j. od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 (ďalej len „rozhodné obdobie“), toto zmiernenie potom môže spočívať len v tom, že štátom odňaté veci budú vydané (vrátené) tomu, komu boli odňaté, a keď táto osoba už nežije, jeho blízkym príbuzným alebo iným osobám, ktoré určujú reštitučné zákony. Uplatnenie reštitučného nároku je hmotnoprávnym úkonom, ktorý oprávnená osoba musí vykonať na príslušnom orgáne štátnej správy (na pozemkovom úrade) a zároveň vyzve povinnú osobu na vydanie veci. Reštitučný nárok na vydanie veci znamená iba obnovu predchádzajúceho stavu a zakladá právo oprávnenej osoby na navrátenie vlastníckeho práva. Až po realizácii tohto práva na „vydanie veci“ v zmysle reštitučných zákonov si môže oprávnená osoba počínať ako vlastník veci, t.j. okrem iného domáhať sa vydania veci v zmysle jej faktického odovzdania, resp. vypratania. 27.Zo základných zásad občianskeho práva možno vyvodiť, že v situácii, keď povinnej osobe (štátu) nesvedčí žiadny právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, zostalo naďalej k nehnuteľnosti zachované vlastnícke právo toho subjektu, ktorý bol jej posledným vlastníkom pred dňom zápisu vlastníckeho práva štátu, hoci zápis v evidencii nehnuteľností tomu nezodpovedá. Podľa nálezu ústavného súdu názor, podľa ktorého zánik práva oprávnenej osoby postupovať podľa zákona o pôde márnym uplynutím lehoty ustanovenej v § 13 zákona o pôde znamená aj zánik jej vlastníckeho práva, nemožno vyvodiť ani z tretej vety ustanovenia § 13 ods. 1 zákona o pôde (neuplatnením práva v lehote právo zanikne), ktorá sa už len z hľadiska systematického a gramatického výkladu môže vzťahovať iba na zánik reštitučného nároku ustanoveného zákonom o pôde, avšak nie na zánik práva vlastníckeho garantovaného Občianskym zákonníkom, Ústavou Slovenskej republiky, Listinou základných práv a slobôd a Dodatkovým protokolom k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Účelom zákona o pôde nebolo stanoviť zákaz dosiahnutia revízie krokov štátu urobených v rozhodnom období márnym uplynutím lehoty pre uplatnenie reštitučného nároku./ ÚS SR II ÚS 249/2011/. 28.Reštitučné predpisy neboli vydané za tým účelom, aby spôsobili zánik vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale aby im uľahčili obnovenie tohto vlastníckeho práva. Preto ak došlo k zabratiu

majetku štátom bez právneho dôvodu, oprávnená osoba nestratila svoj vlastnícky vzťah k tomuto majetku a nič nebráni tomu, aby sa svojho nároku, resp. finančnej náhrady domáhala žalobou opierajúcou sa o všeobecné predpisy občianskeho práva (podľa nástrojov ochrany vlastníckeho práva - žalôb určovacích, vindikačných). 29.Z ústavnoprávneho hľadiska je akceptovateľným, keď povinnej osobe (štátu) nesvedčí žiadny právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, aby vlastnícke právo tohto subjektu, ktorý bol jej posledným vlastníkom predo dňom zápisu vlastníckeho práva povinnej osoby (štátu) do evidencie nehnuteľnosti, ostalo naďalej zachované, napriek tomu, že zápis v evidencii tomu nezodpovedá.“ (Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky, č. 36/2012 - reštitúcie podľa zákona o pôde). 30.Podľa nálezu ústavného súdu sp.zn. II. ÚS 7/2014, právna veta: „Je prirodzenou požiadavkou kladenou na všeobecné súdy a iné orgány verejnej moci, ktoré rozhodujú o reštitučných nárokoch oprávnených osôb, aby, riadiac sa zásadami materiálneho právneho štátu, pristupovali k interpretácii reštitučných zákonov s určitou veľkorysosťou a naopak, brali do úvahy pre minulý režim príznačné nedostatky vtedajšej legislatívy, najmä však často sa vyskytujúcu svojvôľu vtedajších štátnych a iných orgánov pri uplatňovaní moci a zásady štátnych orgánov z obdobia neslobody namierené proti ľudským právam a slobodám. Rozhodne však pri dôslednej individualizácii každého prípadu nemožno uvedené nedostatky pričítať na vrub oprávnenej osoby.“ (Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky, č. 25/2015 - právo vlastniť majetok a reštitučné nároky). 31. Vychádzajúc z ustálenej rozhodovacej činnosti súdnych autorít tak, ako to vyplýva z bodov 23 – 27 odôvodnenia súd uzavrel, že k zabratiu majetku E. C. štátom v danom prípade došlo jeho odňatím bez náhrady postupom podľa zákona č. 46/1948 Zb. o novej pozemkovej reforme, teda jedným zo spôsobov, ktoré oprávňovali pôvodného vlastníka, resp. oprávnené osoby, domáhať sa vydania veci podľa zákona č. 229/1991 Z.b. Oprávnenosť uplatnenia reštitučného nároku po hmotnoprávnej stránke žalobkyňou bola preukázaná, z čoho je možné vyvodiť záver, že štát v takomto prípade nenadobudol vlastnícke právo na základe platného právneho titulu. 32.Povinnej osobe (štátu) nesvedčí žiadny iný právny titul platného nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, z čoho je možné vyvodiť záver, že vlastnícke právo zostalo naďalej k nehnuteľnosti zachované tomu subjektu, ktorý bol jeho posledným vlastníkom pred dňom zápisu vlastníckeho práva štátu, hoci zápis v evidencii nehnuteľností toho času tomu nezodpovedá. Vlastníkmi týchto nehnuteľností boli právni predchodcovia žalobkyne, pôvodný nadobúdateľ starý otec J. C. a po jeho smrti syn ,otec žalobkyne E. C.. Zapísaným vlastníkom je štát bez toho, aby medzičasom došlo k zmene vlastníctva nehnuteľností v prospech tretej osoby. 33. Žalobkyňa je jedinou oprávnenou osobou a dedičkou, ktorá si mohla uplatniť tak reštitučný nárok , ako aj určenia vlastníckeho práva podľa všeobecných predpisov, ktoré jej prislúcha z titulu dedičstva. 34.O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 255 a 262 CSP. Žalobkyni priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady rozhodne súd I. inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.

4 -2-212C 45/2019

Poučenie: -2-212C 45/2019

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní od doručenia rozsudku na tunajšom súde vo dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že neboli splnené procesné podmienky, súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak sa týkajú procesných podmienok, sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Ak žalovaný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, žalobca môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku.