Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Prešov 22Co/49/2024 8719204558 23. 10. 2025 JUDr. Viera Kandriková ECLI:SK:KSPO:2025:8719204558.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Kandriková a členov senátu JUDr. Michala Boroňa a JUDr. Marianny Hirkovej v právnej veci žalobkyne: A. B., B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XX, E. X - F., G. B., zastúpenej: Advokátska kancelária BABIN, PETKO & partners, s.r.o., Prešov, IČO: 47 253 177, proti žalovanému: Slovenská republika, za ktorú koná LESY Slovenskej republiky, štátny podnik, sídlo: Námestie SNP 8, Banská Bystrica 975 66, IČO: 36 038 351, zastúpenému: JUDr. Marek Morochovič, advokát, Krížna 56, Bratislava, IČO: 31 808 689, o určenie vlastníckeho práva s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Poprad, č.k. 12C/45/2019-386 zo dňa 13.6.2024 jednohlasne takto rozhodol: I. Potvrdzuje rozsudok. II. Priznáva žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanej v rozsahu 100 %, o ktorej výške bude rozhodnuté samostatným uznesením. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že žalobkyňa je vlastníčkou nehnuteľností – konkrétne uvedených pozemkov nachádzajúcich sa v kat. území H. I.. Vyslovil, že žalobkyňa má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 2. Žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu dňa 8.11.2019 domáhala, aby súd určil, že je vlastníkom nehnuteľností - pozemkov, nachádzajúcich sa v k.ú. H. I., a to parcely - E. č. X, Parcela E. č. XXX o výmere 6,3301 ha, parcela J. č. XXX/X o výmere 6,3301 ha, Kultúra: les; - E. č. XX, Parcela E. č. XXX/X/X o výmere 0,1122 ha, parcela J. č. XXX/X o výmere 0,1122 ha, Kultúra: les; - Parcela E. č. XXX/X/X o výmere 0,7553 ha, parcela J. č. XXX/X o výmere 0,7553 ha, Kultúra: les; - Parcela E. č. XXX o výmere 67,4247 ha, parcela J. č. XXX/X o výmere 67,4247 ha, Kultúra: les; - Parcela E. č. XXX/X o výmere 36,9371 ha, parcela J. č. XXX/X o výmere 36,9371 ha, Kultúra: les; - Parcela E. č. XXX/X o výmere 1,0765 ha, parcela J. č. XXX/X o výmere 1,0765 ha, Kultúra: les; - Parcela E. č. XXX o výmere 0,0964 ha, parcela J. č. XXX/X o výmere 0,0964 ha, Kultúra: les; - E. č. XX, Parcela E. č. XXX o výmere 18,3288 ha, parcela J. č. XXX/X o výmere 18,3288 ha, Kultúra: les; - E. č. XXX, Parcela E. č. XXX/X o výmere 2,6248 ha, parcela J. č. XXX/X o výmere 2,6248 ha, Kultúra: les. Žalobu v písomnom podaní odôvodnila tým, že je vnučkou K. L. C. a dcérou E. C.. Predmetom žaloby sú jednotlivé nehnuteľnosti - pozemky nachádzajúce sa všetky v k.ú. H. I.. Nehnuteľnosti boli vo vlastníctve K. L. C. do 15.5.1942, kedy bol lesný majetok ako židovský poštátnený na základe ustanovenia vyhlášky ŠPÚ v Bratislave zo dňa 13.5.1942 č. 231/1942 Ú.r.n. Na majetok K. L. C. bolo vydané rozhodnutie Povereníctva pôdohospodárstva podľa článku II. zákona č. 79/1948 Sb. a tento
majetok bol pozostalostne prevedený dňa 25.6.1949 pod č.d. 700/49 na E. C.. Následne bolo vydané rozhodnutie ONV v Levoči pod č. 611-17/5-1950 zo dňa 17.5.1950 o výkupe podľa § 1 ods. 3 zákona č.46/1948 Zb. Na základe rozhodnutia Povereníctva pôdohospodárstva v Bratislave č. 8811/50 - IX/II zo dňa 13.1.1950 bol predmetný majetok podľa § 11 nar. č. 104/45 Sb SRN a podľa§ 16 zákona č. 46/1948 odovzdaný dňom 25.5.1950 zápisnicou do vlastníctva, držby a úžitku Československým štátnym lesom n.p. v Bratislave, obhospodárovania Lesnému závodu v Spišskom Podhradí. Žalobkyňa si uplatnila riadne a včas svoj reštitučný nárok na vydanie predmetných nehnuteľností - predmetných pozemkov podľa zákona č. 229/1991 Zb.z. o úprave vlastníckych práv k pôde a k inému poľnohospodárskemu majetku. Nárok bol uplatnený u Východoslovenských lesov, š.p. Košice, odštepný závod Spišská Nová Ves podľa pokynov tohto subjektu, kde žalobkyňa zabezpečila všetky potrebné doklady na to, aby sa úspešne domáhala svojich práv. Na základe vyššie popísaného postupu bola vypracovaná zo strany Východoslovenských lesov, š.p. Košice, odštepný závod Spišská Nová Ves dohoda o vydaní nehnuteľností zo dňa 9.7.1993, ktorá bola obidvoma stranami predmetnej dohody riadne podpísaná. Dohoda bola následne odstúpená na schválenie Pozemkovému úradu v Spišskej Novej Vsi, ktorý rozhodol, že právo na vydanie nehnuteľností podľa § 6 ods. 1 zákona č. 229/91 Zb. neuplatnením práva zaniklo. Žalobkyňa naďalej pokračovala v domáhaní sa svojich zákonných práv. Napadla rozhodnutie Pozemkového úradu v rámci správneho súdneho konania, kde v prvostupňovom konaní bol vydaný rozsudok Krajským súdom v Košiciach č. 5S/55/96-8, ktorý potvrdil rozhodnutie Pozemkového úradu v Spišskej Novej Vsi. V následnom konaní bolo vydané uznesenie NS SR č. 4 Sž 95/96 zo dňa 15.8.1996 o zastavení konania, keďže neboli dané zákonné podmienky na konanie o dovolaní. Žalobkyňa v danom čase postupovala rovnako aj v mnohých iných prípadoch súvisiacich s vydaním nehnuteľností podľa vtedy platných reštitučných predpisov. V týchto prípadoch proces vydania nehnuteľností bol zavŕšený úspešne v podobe právoplatného vydania daných nehnuteľností príslušnými pozemkovými úradmi. Týkalo sa to konkrétnych nehnuteľností v k.ú. J., H., M., F., F., N., H. A.. 3. Podpísaná dohoda o vydaní nehnuteľností uzavretá medzi Východoslovenskými Lesami, š.p., LOZ Spišská Nová Ves zo dňa 9.7.1993 a žalobkyňou svedčiaca o vlastníckom práve k predmetným nehnuteľnostiam, je dodnes platná. Z vyjadrenia Pozemkového úradu Spišská Nová Ves zo dňa 1.12.1993 pod zn. R/93 sa nikde neuvádza, že by nárok nebol uplatnený. Zákon č. 229/1991 Zb. v ust. § 9, ani v iných častiach neupravoval, akou formou mala byť uplatnená žiadosť o vydanie nehnuteľností. Nespochybniteľne ako dotknutý príslušný subjekt VSL lesy, š.p. Košice žiadosť akceptoval - vypracoval a podpísal dohodu o vydaní nehnuteľností. Je nepochybné, že žalobkyňa ako fyzická osoba - nepodnikateľ, t.j. slabšia zmluvná strana v tomto verejnoprávnom zmluvnom vzťahu v porovnaní s postavením štátneho orgánu, ktorý bol druhým účastníkom dohody, a na ktorého mali byť kladené zvýšené právne povinnosti, sa musela domnievať, že tento postup musí byť zaručene správny a zákonný. Tento subjekt štátnej správy musel v danom čase pravidelne prichádzať do kontaktu s takýmito prípadmi, a teda musel vedieť, aké všetky predpoklady sú nevyhnutné na uzavretie takejto dohody. Na druhej strane žalobkyňa bola pri uplatňovaní svojich práv v reštitučných konaniach úspešná, a nemala preto dôvod pochybovať o tom, že postup v tomto konaní je správny a zákonný. V hodnotení skutkových zistení povinným subjektom a súdmi absentuje časť skutočností, ktoré vyšli najavo - a to najmä výzva Pozemkového úradu na doplnenie žiadosti a skutočnosť, že predošlé jednanie povinného subjektu a navrhovateľky dokonca viedli k spísaniu a podpisu dohody o vydaní nehnuteľností. Existencia, či neexistencia podacieho lístka tak nie je relevantná, keďže z uvedených skutočností vyplýva, že navrhovateľka si nárok na vydanie nehnuteľností uplatnila. Paušálna aplikácia formalistického hľadiska povinným subjektom a súdmi bez rozlišovania zvláštností konkrétneho prípadu je však ústavne neakceptovateľná. Konanie povinného subjektu a súdov bolo v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti, a tento stav vznikol v dôsledku svojvôle alebo v dôsledku prepjatej formalistickej interpretácie. Nedôslednosť povinného subjektu a nepredvídateľnosť postupu nemožno pripísať v jej neprospech, ale je potrebné posudzovať okolnosti vo vzťahu ku konkrétnej veci s ohľadom na konštitutívne hodnoty a princípy demokratického právneho štátu. Charakter nároku žalobkyne voči štátu nezasahuje do práv iných súkromných osôb a teda svojou povahou nemá vplyv na právnu istotu súkromných osôb, ktorých ochrana bola primárnym účelom časového obmedzenia možnosti uplatniť si nárok na vydanie nehnuteľností. Žalobkyňa svoje oprávnenie domáhať sa ochrany vlastníckeho práva podľa všeobecných predpisov odvodzuje zo skutočnosti, že účelom reštitučných zákonov je, resp. bola náprava či zmiernenie majetkových krívd a po uplynutí lehoty k podaniu nároku podľa reštitučných zákonov plnia účel a funkciu reštitučných zákonov práve všeobecné predpisy. Z postupu, ktorý následne po neschválení predmetnej dohody uplatnila, aby bránila svoje práva, nemožno v žiadnom prípade
uvažovať, že by išlo o prekážku už rozhodnutej veci, a to z toho dôvodu, že súdy a ďalšie orgány neposudzovali vlastnícke právo ako také, ale len akt neschválenia príslušnej dohody. 4. Právne žalobkyňa svoj nárok odôvodnila v ust. § 126 ods. 1 OZ článkami č.20 ods. 1 46 ods.1, Ústavy SR, článkom 36 ods.1 Listiny základných práv a slobôd, článkom 6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv, článkom 11 ods.1 Listiny základných práv a slobôd, článkom 1 Dodatkového protokolu Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, § 100 OZ, § 9 zákona č. 229/1990 Zb. a poukázala na rozhodovaciu činnosť súdnych autorít , rozsudok NS SR sp.zn. Cdo 1/98 z 29.4.1998, 5Cdo 36/1999 zo dňa 20.8.1999, rozhodnutia I. ÚS 89/2007 z 25.6.2009, 1 ÚS 3503/2010 zo dňa 19.4.2012 Ústavného súdu ČR. 5. Podaním zo dňa 2.2.2022 žalobkyňa na základe záverov znaleckého posudku znalca - O. P. F., znalec v odbore Geodézia, kartografia a kataster nehnuteľností č. XX/XXXX spresnila žalobný petit nasledovne: Súd určuje, že A. B., B. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom: B. G. XX, XXX XX E. X - F., G. B. je vlastníčkou nehnuteľností - pozemkov nachádzajúcich v kat. úz. H. I.: - Parcely Q. J. XXX/X o výmere 67 660 m2, Druh pozemku: Lesný pozemok, Vlastnícky podiel 1/1 k celku, LV č. XXX, okres: L., obec: H. I., kat. územie: H. I.; - Parcely R. J. XXX/XX o výmere 188 m2, Druh pozemku: Ostatná plocha, Vlastnícky podiel 1/1 k celku, LV č. XXX; okres: L., obec: H. I., kat. územie: H. I.; - Parcely R. J. XXX/X o výmere 1 186 m2, Druh pozemku: Lesný pozemok, Vlastnícky podiel 1/1 k celku, LV č. XXX; okres: L., obec: H. I., kat. územie: H. I.; - Parcely Q. J. XXX/X o výmere 900 494 m2, Druh pozemku: Lesný pozemok, Vlastnícky podiel 1/1 k celku, LV č. XXX; okres: L., obec: H. I., kat. územie: H. I.; - Parcely Q. J. XXX/X o výmere 1 112 m2, Druh pozemku: Lesný pozemok, Vlastnícky podiel 1/1 k celku, LV č. XXX; okres: L., obec: H. I., kat. územie: H. I.; - Parcely Q. J. 838 o výmere 5 513 m2, Druh pozemku: Lesný pozemok, Vlastnícky podiel 1/1 k celku, LV č. XXX; okres: L., obec: H. I., kat. územie: H. I.; - Parcely Q. J. XXX o výmere 5 849 m2, Druh pozemku: Lesný pozemok, Vlastnícky podiel 1/1 k celku, LV č. XXX; okres: L., obec: H. I., kat. územie: H. I.; - Parcely Q. J. XXX o výmere 126 549 m2, Druh pozemku: Lesný pozemok, Vlastnícky podiel 1/1 k celku, LV č. XXX; okres: L., obec: H. I., kat. územie: H. I.; - Parcely Q. J. XXX/X o výmere 29 269 m2, Druh pozemku: Lesný pozemok, Vlastnícky podiel 3/4 k celku, LV č. XXX; okres: L., obec: H. I., kat. územie: H. I.. Zároveň upresnila označenie strany žalovaného. Súd prvej inštancie uznesením zo dňa 9.6.2022 pripustil zmenu žaloby v zmysle podania zástupcu žalobkyne zo dňa 2.2.2022 doručeného súdu dňa 4.2.2022. 6. Znalec vo svojom posudku konštatoval, že nehnuteľnosti tak, ako boli definované v žalobe a tak ako boli obsiahnuté v návrhu dohody z 9.7.1993, sú totožnými nehnuteľnosťami s nehnuteľnosťami, ktoré sú evidované podľa súčasných údajov katastra nehnuteľností, ktoré znalec v ZP obsiahol. Podľa záveru znaleckého posudku č. XX/XXXX O. P. F. nehnuteľnosti uvedené v dohode o vydaní nehnuteľnosti zo dňa 9.7.1993 predstavujú lesné pozemky, ktoré v súčasnom období sú zapísané na LV č.422, č. 806 a č. 808 v k.ú. H. I. v prospech výlučného vlastníka SR - Lesy Slovenskej republiky, š. p. Banská Bystrica. Znalec zároveň spracoval tabuľku obsahujúcu údaje o pozemkovoknižných parcelách a uviedol identické parcely podľa platných údajov katastra nehnuteľností. Z uvedeného dôvodu nie je potrebné vypracovať úradne overený geometrický plán. 7. Žalovaný žiadal žalobu v celosti zamietnuť z dôvodu neurčitosti, a nevykonateľnosti navrhovaného petitu, keďže z neho nie je možné identifikovať, akých parciel v zmysle evidencie katastra nehnuteľností by sa mal uplatňovaný nárok týkať, a teda predložený návrh petitu nie je spôsobilý ani v prípade úspechu vo veci na zmenu právneho stavu v evidencii katastra nehnuteľností. Zo žaloby nevyplýva preukázanie pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, či žalovaný je skutočne subjektom, ktorý by mal vystupovať na strane žalovaného. Nárok uplatňovaný žalobcom bol v minulosti uplatňovaný v zmysle tzv. reštitučných právnych predpisov, pričom tento bol vyhodnotený ako nedôvodný, čo bolo následne potvrdené aj rozhodnutím príslušného súdu. Z uvedeného vyplýva, že žalobca sa podaním návrhu vo veci samej očividne domáha nároku, o ktorom bolo v zmysle právnych predpisov rozhodnuté už v roku 1996 - súd mal vyhodnotiť prípadnú prekážku veci rozhodnutej (res iudicata). Poukazoval na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp.zn. 4Cdo/130/2007 z 25. februára
2009, sp.zn. 5Mcdo/4/2009 z 24. februára 2010, sp.zn. 4Cdo/300/2008 z 27. októbra 2010), v zmysle ktorých Najvyšší súd Slovenskej republiky zjednotil rozhodovaciu prax v otázke konkurencie reštitučnej a vlastníckej žaloby. Argumentoval tým, že: Reštitučný predpis je k všeobecným predpisom, akým je najmä Občiansky zákonník, vo vzťahu špeciality. Ak sa možno domáhať ochrany práva postupom podľa reštitučného predpisu ako špeciálneho, teda ak je daný reštitučný nárok, nemožno uplatniť nárok na ochranu vlastníctva podľa všeobecných právnych predpisov. Žalobca si očividne uplatnil svoj nárok podľa reštitučného zákona, avšak neboli splnené podmienky pre úspešné uplatnenie nároku (uplatnenie v zákonom stanovenej lehote). Po uplynutí lehoty na uplatnenie práva podľa reštitučného zákona nie je možné uplatňovať vlastnícke právo inými žalobami, pretože tak, ako to vyplýva aj z ustálenej súdnej praxe, by dochádzalo k obchádzaniu účelu a zmyslu reštitučného zákonodarstva. Žalobcom neboli predložené akékoľvek dôkazné prostriedky, ktoré by nasvedčovali preukázaniu naliehavosti právneho záujmu, ak svoj nárok v minulosti uplatnil v zmysle reštitučných právnych predpisov, avšak tento nárok nebol vyhodnotený kladne. 8. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania prvým rozsudkom zo dňa 9.6.2022 žalobu zamietol. Vychádzal zo skutočnosti, že Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 15.5.1996 sp.zn. 5S/55/96-8 potvrdil rozhodnutie odporcu, Pozemkového úradu v Spišskej Novej Vsi z 12.3.1996, č. R /93/105/94 - DN. Podľa odôvodnenia rozhodnutia navrhovateľka A. B. v správnom konaní nepreukázala, že nárok na reštitúciu uplatnila podľa zákona o pôde u odporcu v prekluzívnej lehote. Xeroxová kópia podania z 28.4.1992 nepodpísaná navrhovateľkou nie je dostatočným dôkazom, že nárok bol v skutočnosti aj u odporcu riadne uplatnený. Zákon o pôde vyžaduje uplatnenie nároku na príslušnom Pozemkovom úrade, preto skutočnosť, že povinné osoby rokovali s navrhovateľkou resp. jej právnym zástupcom na základe výziev zaslaných približne v rovnakom čase ako je dátum na kópii písomného uplatnenia nároku, nie je dôkazom o tom, že spomínané podanie bolo Pozemkovému úradu doručené. Zákon o pôde nepredpisuje písomnú formu na uplatnenie reštitučného nároku, nárok je možné uplatniť aj inou formou, avšak pri zachovaní postupu podľa § 19 ods.1 Zákona o správnom konaní. 9. Žalobkyňa súdu predložila podací lístok odosielateľa A. B., adresáta E. S., A. T.. X, I. T. H. z podacej pošty F. X s dátumom 28.4., rok nečitateľný. 10. Rozhodnutím Pozemkového úradu Prešov zo dňa 26.5.1994 bolo žalobkyni podľa § 6 ods. 1 písm. p) zákona č. 229/1991 Zb. priznané vlastnícke právo k nehnuteľnostiam v k.ú. N., parc. č. J. a i. v celosti. Rozhodnutím Pozemkového úradu Prešov zo dňa 3.11.1993 bolo žalobkyni priznané vlastnícke právo k nehnuteľnostiam podľa § 6 ods.1 písm. h) zákona č. 229/1991 Zb. k nehnuteľnostiam v k.ú. F., v zápisnici č. XXX a i. voči povinnej osobe Vsl. Lesy Košice, LOZ Prešov. Rozhodnutím Okresného úradu v Prešove zo dňa 30.8.1996 boli žalobkyni vydané podľa ust. § 6 ods.1 písm. p) zákona č. 229/1991 Zb. nehnuteľnosti v k.ú. U., zapísané v zápisnici č. XXX a i. Rozhodnutím Pozemkového úradu Prešov zo dňa 9.8.1994 boli žalobkyni priznané vlastnícke práva podľa § 6 ods.1 písm. p) zákona č. 229/1991 Zb. k nehnuteľnostiam v k.ú. H. A., zápisnica č. XXXX a i. 11. Z obsahu spisu Okresného úradu v Levoči R93/105/94-DN vyplýva, že dňa 28.4.1992 bola Pozemkovému úradu Spišská Nová Ves adresovaná žiadosť o vydanie lesných pozemkov, porastov a iného zemědělského majetku s odkazom na zákona č. 229/1991 Zb. a vydanie pozemkov podľa identifikácie parciel vypracovaných strediskom geodézie v Sp. Novej Vsi č.j. 125/1992 z 23.4.1992 v k.ú. H. I.. List obsahoval konštatovanie - Jsem vnučkou L. C. a V. C. a dcéra E. C.. Všechny potřebné doklady dokladám. Prílohami sú rodný list žiadateľky, úmrtný list starých rodičov, úmrtnosť otca, identifikácia parciel, vložky z pozemkovej knihy v I. T. H.. Dokument nie je podpísaný. Dňa 24.8.1993 bol Pozemkovému úradu Spišská Nová Ves doručený list Okresného súdu v Sp. Novej Vsi v právnej veci žalobkyne E. W. s výzvou, či bol uplatnený nárok A. B., bytom E. na vydanie nehnuteľnosti podľa zákona č. 229/1991 Zb. parc. č. XXX v k.ú. H. I.. List rovnakého znenia bol doručený Pozemkovému úradu aj dňa 20.8.1993. Listom zo dňa 18.8.1993 Pozemkový úrad Spišská Nová Ves žalobkyni oznámil, že Vsl. Štátne Lesy odstúpili úradu dňa 9.8.1993 dohodu o vydaní nehnuteľnosti podľa zákona č. 229/1991 Zb. Pretože v evidencii Pozemkového úradu nie je vedená ako oprávnená osoba na vydanie nehnuteľnosti, bola požiadaná, aby preukázala, kedy nárok uplatnila, resp. či nárok neuplatnila aj ďalšia oprávnená osoba. Dňa 15.12.1993 Notársky úrad P. O. X. osvedčil kópiu smrtného listu K. L. C., rodný list A. C., podpis žalobkyne na čestnom prehlásení zo dňa 15.12.1993. Dňa 23.9.1993 Pozemkovému úradu Spišská Nová Ves bola doručená dohoda o vydaní nehnuteľnosti uzavretá medzi oprávnenou osobou A. B. a povinnou osobou Vsl. Lesmi, š.p. Košice., OLZ Sp. Nová Ves zo dňa 9.7.1993. Predmetom dohody
boli nehnuteľnosti, ktoré podľa nar. č. 104/45 v znení nar. nar. 46/1948 Zb. na základe rozhodnutie o výkupe, vydaného ONV Levoča zo dňa 17.5.1950 prešli do vlastníctva štátu. Za nehnuteľnosti nebola poskytnutá žiadna finančná náhrada. Pôvodnými vlastníkmi bol K. L. C. a E. C.. Oprávnenej osobe sa vydávajú nehnuteľnosti v k.ú. H. I. zapísané v pozemkovoknižnej vložke X, XX,XX, XXX v špecifikácii podľa parcely výmery parcely R. a kultúry. Podľa článku 7 dohoda podlieha schváleniu Pozemkovému úradu Spišská Nová Ves. 12. Listom zo dňa 1.11.1993 Pozemkový úrad SNV oznámil Okresnému súdu Spišská Nová Ves, že A. B. nevedie v evidencii oprávnených osôb podľa zákona č. 229/1991 Zb., ale napriek tomu úradu bola doručená dohoda o vydaní nehnuteľnosti. Medzi vydávanými nehnuteľnosťami parc. č. XXX k.ú. H. I. nie je uvedená. Listom zo dňa 18.11.1993 právny zástupca žalobkyne P. P. V. Pozemkovému úradu Sp. Nová Ves oznámil, že žalobkyňa si uplatnila reštitučný nárok dňa 28.4.1992 na úrade, o čom svedčí xeroxová kópia podania žalobkyne. Listom zo dňa 1.12.1993 Pozemkový úrad SNV vyzval zástupcu žalobkyne na kvalifikované preukázanie uplatneného nároku a dokladovanie nároku, rodný list, čestné prehlásenie, a i. Listom zo dňa 20.1.1994 právny zástupca žalobkyne P. V. predložil Pozemkovému úradu Sp. Nová Ves čestné prehlásenie žalobkyne, overené kópie úmrtných listov, rodný list, identifikáciu parciel a i. Rozhodnutím zo dňa 12.3.1996, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 11.6.1996 Pozemkový úrad Sp. Nová Ves vo veci žiadateľky A. B. o vydanie pozemkov podľa zákona č. 229/1991 Zb. rozhodol tak, že podľa § 13 ods.1 uvedeného zákona, neuplatnením práva v lehote právo na vydanie nehnuteľnosti podľa § 6 ods. 1 zákona, zaniklo. Podľa odôvodnenia rozhodnutia šetrením v podacom denníku úradu správny orgán zistil, že žiadateľka si v lehote podľa § 13 zákona, č. j. do 31.12.1992 nárok podľa zákona č. 229/1991 Zb. na Pozemkovom úrade v Spišskej Novej Vsi neuplatnila. Na základe návrhu žalobkyne na preskúmanie rozhodnutia odporcu, Pozemkového úradu Sp. Nová Ves zo dňa 12.3.1996 Krajský súd rozsudkom sp.zn. 5S/55/96-8 zo dňa 15.5.1996, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 11.6.1996 potvrdil rozhodnutie Pozemkového úradu z 12.3.1996 č. R/93/105/94-DN. 13. Uznesením sp.zn. 4Sž 95/96 zo dňa 15.8.1996 NS SR zastavil konanie o dovolaní navrhovateľky A. B. proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č.k. 5S/55/96-8 zo dňa 15.5.1996. Podľa odôvodnenia rozhodnutia proti rozhodnutiam súdov nie je prípustný opravný prostriedok. Rozsudok Krajského súdu je rozhodnutím konečným, a preto nemôže byť predmetom konania na ďalšej súdnej inštancii. 14. Svedok O. V. F. uviedol, že v období od 1.1.1991 do roku 2018 bol zamestnaný ako samostatný referent pre reprivatizáciu. V roku 1991 táto funkcia bola zriadená vo Východoslovenských Lesoch, š.p. Košice. Žalobkyňu A. B. pozná, navštívila ho niekedy v roku 1992-1993 na pracovisku. Bolo to v období, kedy sa riešili reštitučné žiadosti. Uplatňovala si reštitučné nároky. Nespomína si na všetky kat. územia, v ktorom bol reštituovaný majetok. Pripustil, že to mohlo byť v T., aj vo H. I.. Po nahliadnutí do písomnej dohody o vydaní nehnuteľností k.ú. H. I. sa vyjadril, že O. C., ktorý je uvedený ako osoba, ktorá vybavovala danú vec, v tej dobe poznal. Bol zamestnancom lesného závodu SNV vo funkcii tiež samostatného pracovníka pre reprivatizáciu. Elaborát je dohoda, aj postup je v súlade s vtedajším interným usmernením š.p. Vychádzal z nariadenia ministra 157, alebo 151/1991. Toto nariadenie upravovalo postup štátnych podnikov, nielen Východosl. lesov, ale aj iných štátnych podnikov, ktoré bolo ministerstvo zakladateľom v tomto procese reprivatizácie. Vzor dohody bol tiež prílohou tohto nariadenia. Účinnosť takejto dohody bola podmienená schválením Pozemkovým úradom, čo prikazoval zákon. Podpísaný na dohode je O. V., vtedajší riaditeľ. Štátny podnik odštepným závodom delimitoval právomoc podpísať takéto dohody. Štátne Lesy na základe výzvy oprávnenej osoby posúdili všetky náležitosti v zmysle zákona. V prípade, že obsahovali všetky náležitosti, výzvu zaevidovali do svojej evidencie a preposlali konkrétnemu lesnému závodu na vybavenie. Pokiaľ neboli všetky náležitosti v zmysle zákona, tak bola požiadaná oprávnená osoba o doplnenie týchto podkladov, ale aby ich zaslal na príslušný lesný závod, napr. PK vložka a i. Danú vec potom vybavoval príslušný odštepný závod. Ak podklady predložené neboli, tak sa neurobila žiadna dohoda. Štátny podnik nemohol konať bez doručenia výzvy. Vo vzťahu k p. B. si nepamätá všetky prípady. 15. Na podklade takto vykonaného dokazovania súd prvej inštancie rozsudkom č.k. 12C/45/2019-309 zo dňa 09.06.2022 žalobu zamietol s odôvodnením posúdenia vzťahu reštitučnej a vlastníckej žaloby podľa zásady, že reštitučné predpisy majú povahu lex specialis vo vzťahu k Občianskemu zákonníku, ktorý predstavuje lex generalis. Podľa súdu prvej inštancie, ak oprávnená osoba zmeškala lehotu na uplatnenie nároku, na ktorý sa vzťahoval reštitučný predpis, alebo v reštitučnom konaní nebola úspešnou, nemôže sa brániť žalobou na vydanie veci, resp. určenia vlastníckeho práva s odvolaním
sa na nepremlčateľnosť vlastníckeho práva a na subsidiárne použitie ustanovení OZ, ktorý upravuje ochranu vlastníckeho práva. Uplatnenie nároku, ktorý bol upravený v reštitučnom predpise na navrátenie nehnuteľnosti odňatej v rozhodnom období, nie je možné na základe žaloby o určenie vlastníckeho práva. Z uvedeného dôvodu podľa súdu prvej inštancie nie je daný naliehavý právny záujem. Poukázal pritom na nález Ústavného súdu SR sp.zn. III. ÚS 177/2013. 16. O odvolaní žalobcu rozhodol odvolací súd uznesením č.k. 22Co/57/2022 zo dňa29.02.2024 tak, že zrušil rozsudok a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie so záverom, že súd prvej inštancie predčasne vyhodnotil nedostatok naliehavého právneho záujmu s poukazom na zistený skutkový stav a právne závery citovaného rozhodnutia ústavného súdu III. ÚS 177/2013. Súdom prvej inštancie doposiaľ zistené skutočnosti nasvedčujú o oprávnenosti uplatneného reštitučného nároku po hmotnoprávnej stránke. V ďalšom konaní bude povinnosťou súdu prvej inštancie opätovne vyhodnotiť vykonané dokazovanie v spojení s obsahom pripojeného správneho spisu, výpoveďou svedka O. F. a žalobkyne, vrátane predloženej kópie podacieho lístku (č.l. 73 spisu) aj vo svetle rozhodnutí, ktoré umožňujú použitie všeobecnej určovacej žaloby pri predchádzajúcom uplatnení reštitučného nároku a súčasne pri existencii platne uzavretej dohody o vydaní nehnuteľností. Až po takto vykonanom posúdení dôkazov a následnom právnom posúdení bude možné vo veci zákonne rozhodnúť. V konečnom rozhodnutí vo veci rozhodne súd prvej inštancie aj o trovách odvolacieho konania podľa § 396 ods. 3 CSP. 17. Súd prvej inštancie po oznámení procesných strán, že nemajú ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 13.06.2024, ktorý je predmetom preskúmania v tomto odvolacom konaní. Prvoinštančný súd vec právne posúdil podľa čl. 46 Ústavy SR; ustanovení § 6 a § 9 zákona č. 229/1991 Zb.; § 100, § 126, § § 132 a § 460 Občianskeho zákonníka a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. 18. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach sp.zn. č.k. 5S/55/96-8 zo dňa 15.5.1996 a Najvyššieho súdu SR NS SR 4Sž 95/96 zo dňa 15.8.1996 vydané v súvislosti s uplatneným reštitučným nárokom žalobkyne nepredstavujú procesnú prekážku res iudicata namietanú žalovaným. Vychádzajúc z citácií rozhodnutí Ústavného súdu SR obsiahnutých v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu rovnako nie je daný dôvod pre vyslovenie nedostatku naliehavého právneho záujmu žalobkyne na podanie občianskoprávnej žaloby. Vychádzajúc z bodu 18 odôvodnenia súdu II. inštancie v odseku 2 žalobkyňa bola osobou oprávnenou k reštitučnému nároku, štátny podnik uznal jej vlastnícke právo podpísaním dohody. Nemožno akceptovať stav, že štát ako súčasný zapísaný vlastník, už v roku 1993 uznal v dohode, že oprávneným vlastníkom sporných nehnuteľností je žalobkyňa a na strane druhej len na podklade súdom I. inštancie tvrdenej absencie naliehavého právneho záujmu bola odmietnutá ochrana uplatneného vlastníckeho práva prostredníctvom podanej určovacej žaloby ako jediného pre žalobkyňu prípustného procesného inštitútu. Je teda daný naliehavý právny záujem žalobcu na určovacej žalobe. Občianskemu súdnemu konaniu predchádzalo uplatnenie reštitučného nároku oprávnenou osobou podľa reštitučných predpisov a až následne bola podaná určovacia žaloba. Z obsahu spisu (č.l. 82) podľa výmeru o výkupe bez náhrady (§ 6 ods. 1 písm. b) zákona č. 229/1991 Zb.), spĺňala žalobkyňa podmienky pre reštitúciu a svojím konaním sa tak nesnažila obchádzať reštitučné predpisy. 19. Súd prvej inštancie v ďalšom posudzoval odôvodnenosť samotnej žaloby. Žalobkyňa, ako napokon vyplýva aj z pripojeného správneho spisu, svoj reštitučný nárok uplatnila podľa zákona č. 229/1991 Zb. a povinná osoba s ňou uzavrela Dohodu o vydaní nehnuteľností tvoriacich predmet žaloby /dohoda o vydaní nehnuteľnosti uzavretá medzi oprávnenou osobou A. B., B. C. a povinnou osobou Vsl. Lesmi, š. p. Košice., LOZ Sp. Nová Ves zo dňa 9.7.1993/. Predmetom tejto dohody boli nehnuteľnosti, ktoré podľa nar. č.104/45 Zb. SNR v znení nar.46/1948 Zb. SNR na základe rozhodnutia o výkupe, vydaného ONV Levoča zo dňa 17.5.1950 prešli do vlastníctva štátu. Za nehnuteľnosti nebola poskytnutá žiadna finančná náhrada. Vzhľadom k predloženému dôkazu je právne bez významu, ak žalobkyňa vo svojej výpovedi prechod vlastníctva z jej právnych predchodcov na štát popísala iným, skôr neurčitým spôsobom. Konštatoval oprávnenosť uplatnenia reštitučného nároku po hmotnoprávnej stránke. Z obsahu výmeru o výkupe bez náhrady, čl. 82 (§ 6 ods.1 písm. b) zákona č. 229/1991 Zb.) žalobkyňa spĺňala podmienku pre reštitúciu. K zavŕšeniu reštitučného procesu však nedošlo, pretože Dohoda nebola z formálnych dôvodov schválená okresným úradom formou rozhodnutia vydaného v správnom konaní, ani o vlastníctve oprávnenej osoby k nehnuteľnosti nerozhodol okresný úrad.
20. Podľa analytickej právnej vety z uznesenia Ústavného súdu SR sp.zn. II ÚS 178/2006, ak účelom príslušných reštitučných zákonov (zákon č. 403/1990 Zb. o zmiernení následkov niektorých majetkových krívd v znení neskorších predpisov, zákon č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov, zákon č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách v znení neskorších predpisov, zákon č. 503/2003 Z.z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona č. 180/1995 Z.z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov a pod.) je zmiernenie následkov niektorých majetkových a iných krívd, ktoré vznikli v tzv. rozhodnom období t.j. od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 (ďalej len „rozhodné obdobie“), toto zmiernenie potom môže spočívať len v tom, že štátom odňaté veci budú vydané (vrátené) tomu, komu boli odňaté, a keď táto osoba už nežije, jeho blízkym príbuzným alebo iným osobám, ktoré určujú reštitučné zákony. Uplatnenie reštitučného nároku je hmotnoprávnym úkonom, ktorý oprávnená osoba musí vykonať na príslušnom orgáne štátnej správy (na pozemkovom úrade) a zároveň vyzve povinnú osobu na vydanie veci. Reštitučný nárok na vydanie veci znamená iba obnovu predchádzajúceho stavu a zakladá právo oprávnenej osoby na navrátenie vlastníckeho práva. Až po realizácii tohto práva na „vydanie veci“ v zmysle reštitučných zákonov si môže oprávnená osoba počínať ako vlastník veci, t.j. okrem iného domáhať sa vydania veci v zmysle jej faktického odovzdania, resp. vypratania. Zo základných zásad občianskeho práva možno vyvodiť, že v situácii, keď povinnej osobe (štátu) nesvedčí žiadny právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, zostalo naďalej k nehnuteľnosti zachované vlastnícke právo toho subjektu, ktorý bol jej posledným vlastníkom pred dňom zápisu vlastníckeho práva štátu, hoci zápis v evidencii nehnuteľností tomu nezodpovedá. Podľa nálezu ústavného súdu názor, podľa ktorého zánik práva oprávnenej osoby postupovať podľa zákona o pôde márnym uplynutím lehoty ustanovenej v § 13 zákona o pôde znamená aj zánik jej vlastníckeho práva, nemožno vyvodiť ani z tretej vety ustanovenia § 13 ods. 1 zákona o pôde (neuplatnením práva v lehote právo zanikne), ktorá sa už len z hľadiska systematického a gramatického výkladu môže vzťahovať iba na zánik reštitučného nároku ustanoveného zákonom o pôde, avšak nie na zánik práva vlastníckeho garantovaného Občianskym zákonníkom, Ústavou Slovenskej republiky, Listinou základných práv a slobôd a Dodatkovým protokolom k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Účelom zákona o pôde nebolo stanoviť zákaz dosiahnutia revízie krokov štátu urobených v rozhodnom období márnym uplynutím lehoty pre uplatnenie reštitučného nároku. /ÚS SR II. ÚS 249/2011/. 21. Reštitučné predpisy neboli vydané za tým účelom, aby spôsobili zánik vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale aby im uľahčili obnovenie tohto vlastníckeho práva. Preto ak došlo k zabratiu majetku štátom bez právneho dôvodu, oprávnená osoba nestratila svoj vlastnícky vzťah k tomuto majetku a nič nebráni tomu, aby sa svojho nároku, resp. finančnej náhrady domáhala žalobou opierajúcou sa o všeobecné predpisy občianskeho práva (podľa nástrojov ochrany vlastníckeho práva žalôb určovacích, vindikačných). Z ústavnoprávneho hľadiska je akceptovateľným, keď povinnej osobe (štátu) nesvedčí žiadny právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, aby vlastnícke právo tohto subjektu, ktorý bol jej posledným vlastníkom predo dňom zápisu vlastníckeho práva povinnej osoby (štátu) do evidencie nehnuteľnosti, ostalo naďalej zachované, napriek tomu, že zápis v evidencii tomu nezodpovedá.“ (Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky, č. 36/2012 reštitúcie podľa zákona o pôde). 22. Podľa nálezu ústavného súdu sp.zn. II. ÚS 7/2014, právna veta: „Je prirodzenou požiadavkou kladenou na všeobecné súdy a iné orgány verejnej moci, ktoré rozhodujú o reštitučných nárokoch oprávnených osôb, aby, riadiac sa zásadami materiálneho právneho štátu, pristupovali k interpretácii reštitučných zákonov s určitou veľkorysosťou a naopak, brali do úvahy pre minulý režim príznačné nedostatky vtedajšej legislatívy, najmä však často sa vyskytujúcu svojvôľu vtedajších štátnych a iných orgánov pri uplatňovaní moci a zásady štátnych orgánov z obdobia neslobody namierené proti ľudským právam a slobodám. Rozhodne však pri dôslednej individualizácii každého prípadu nemožno uvedené nedostatky pričítať na vrub oprávnenej osoby.“ (Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky, č. 25/2015 - právo vlastniť majetok a reštitučné nároky). 23. Vychádzajúc z ustálenej rozhodovacej činnosti súdnych autorít tak, ako to vyplýva z bodov 23 - 27 odôvodnenia prvoinštančný súd uzavrel, že k zabratiu majetku E. C. štátom v danom prípade došlo jeho odňatím bez náhrady postupom podľa zákona č. 46/1948 Zb. o novej pozemkovej reforme, teda jedným zo spôsobov, ktoré oprávňovali pôvodného vlastníka, resp. oprávnené osoby, domáhať sa vydania veci
podľa zákona č. 229/1991 Z.b. Oprávnenosť uplatnenia reštitučného nároku po hmotnoprávnej stránke žalobkyňou bola preukázaná, z čoho je možné vyvodiť záver, že štát v takomto prípade nenadobudol vlastnícke právo na základe platného právneho titulu. 24. Povinnej osobe (štátu) nesvedčí žiadny iný právny titul platného nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, z čoho je možné vyvodiť záver, že vlastnícke právo zostalo naďalej k nehnuteľnosti zachované tomu subjektu, ktorý bol jeho posledným vlastníkom pred dňom zápisu vlastníckeho práva štátu, hoci zápis v evidencii nehnuteľností toho času tomu nezodpovedá. Vlastníkmi týchto nehnuteľností boli právni predchodcovia žalobkyne, pôvodný nadobúdateľ starý otec L. C. a po jeho smrti syn ,otec žalobkyne E. C.. Zapísaným vlastníkom je štát bez toho, aby medzičasom došlo k zmene vlastníctva nehnuteľností v prospech tretej osoby. 25. Na záver konštatoval, že žalobkyňa je jedinou oprávnenou osobou a dedičkou, ktorá si mohla uplatniť tak reštitučný nárok, ako aj domáhať sa určenia vlastníckeho práva podľa všeobecných predpisov, ktoré jej prislúcha z titulu dedičstva. O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 255 a 262 CSP. Žalobkyni priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady rozhodne súd 1. inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. 26. Proti tomu to rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný a to z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d), písm. f) a písm. h) CSP. V rámci odvolania namietal nesprávne označenia žalovaného a vady v postupe súdu, ktoré mali spočívať v tom, že z obsahu žaloby vyplýva, že sa žalobkyňa domáhala určenia vlastníckeho práva výlučne voči subjektu LESY Slovenskej republiky, štátny podnik a nárok odôvodňovala od oprávnenosti reštitučného nároku. Súd na pojednávaní dňa 09.06.2022 pripustil zmenu žaloby v zmysle návrhu žalobkyne, kde mala žalobkyňa upresniť označenie žalovaného z LESY Slovenskej republiky, štátny podnik na Slovenská republika, za ktorú koná LESY Slovenskej republiky, štátny podnik. Tieto subjekty sú dva samostatné subjekty a súd podľa žalovaného procesne nesprávnym postupom, ktorý možno považovať za inú vadu konania, o tejto zámene rozhodol a ďalej konal s novým žalovaným namiesto pôvodného žalovaného LESY Slovenskej republiky, štátny podnik. V čase podania žaloby žalobcom určený žalovaný nemal pasívnu vecnú legitimáciu. Podľa žalovaného nesprávne označenia žalovaného v čase podania žaloby nebolo možné v priebehu konania odstrániť návrhom na zmenu žaloby či zámenu žalovaného, nakoľko má byť nedostatok vecnej legitimácie v čase začatia konania riešený výlučne novým sporom, nie pokračovaním pôvodného sporu. 27. Žalovaný ďalej v odvolaní namietal nesprávnu formuláciu žalobného petitu. Žalobkyňa odvodzuje svoje vlastnícke právo k nehnuteľnostiam od vlastníckeho práva svojho právneho predchodcu, ktorý podľa nej o svoje vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam prišiel rozhodnutím štátneho orgánu o ich výkupe bez náhrady a má za to, že štát sa nikdy nestal vlastníkom týchto nehnuteľností, aj napriek existencii zápisu vlastníckeho práva v príslušnej evidencii nehnuteľností. Žalobkyňa nepreukázala, že vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam nadobudla na základe ich prevodu zo svojho otca na seba a preto jej nesvedčí priame vlastnícke právo z tohto titulu. Žalobkyňa odvodzuje svoje vlastnícke právo z dvoch právnych skutočností: a) je dedičkou majetku po svojom otcovi; b) v zmysle reštitučných predpisov bola oprávnená na vydanie nehnuteľností od LESY Slovenskej republiky, š.p., ktorých vlastníkom bol naposledy jej otec a ktorému boli nespravodlivo odňaté. Pokiaľ ide o skutočnosť pod písm. a) žalobkyňu možno považovať za dedičku po svojom otcovi. Nakoľko ide o majetok, ktorý nebol zahrnutý do dedičského konania po jej otcovi, nestala sa jeho vlastníčkou z tohto právneho titulu. Pre potvrdenie jeho nadobudnutia v dodatočnom dedičskom konaní bolo potrebné, aby sa najskôr domáhala jeho určenia, že patrí do dedičstva poručiteľa a po takomto určení, aby jej ho jeho nadobudnutie osvedčil notár (súd) v dedičskom konaní. Z pohľadu reštitučných predpisov pod písm. b), najmä zákona č. 229/1991 Zb. sa žalovaná taktiež nikdy nestala vlastníčkou predmetných nehnuteľností a nie je ich vlastníčkou ani z tohto právneho titulu. Žalobkyňa nebola úspešná v danom administratívnom konaní, o čom rozhodol právoplatne súd a to aj napriek podpísaniu Dohody o vydaní nehnuteľností, ktorá sa nikdy nestala účinnou. Ak by sa táto dohoda stala účinnou, žalobkyňa by sa stala vlastníčkou predmetných nehnuteľností z titulu nadobudnutia v reštitúcii. Žalobkyni nesvedčí vlastnícky právny titul 1) ani z dôvodu nadobudnutia nehnuteľností pred smrťou posledného vlastníka E. C. a 2) z dôvodu osvedčenia v dedičskom konaní a 3) ani z dôvodu jeho nadobudnutia v reštitúcii. Podľa žalovaného sa žalobkyňa nemohla domáhať priamo určenia vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam žalobou, nakoľko aj keď k nadobudnutiu dedičstva dochádza v zmysle § 460 OZ smrťou
poručiteľa, dedič pre potvrdenie dedičského práva nevyhnutne potrebuje získať rozhodnutie o dedičstve, ktoré je možné vydať len v dedičskom konaní. 28. Napokon žalovaný vo svojom odvolaní zotrval na svojich vyjadreniach o tom, že žalobkyňa sa podanou žalobou snaží obchádzať reštitučné predpisy (zákon č. 229/1991 Zb. a č. 503/2003 Z.z.) a v konaniach podľa nich rozhodnutia, v ktorých bola neúspešná. Mal za to, že rozhodnutia Pozemkového úradu v Spišskej Novej Vsi v konaní č. R/93/105/64-DN, zo dňa 12.03.1996, ktoré potvrdil aj Krajský súd v Košiciach právoplatným rozsudkom č.k. 5S/55/96-8 zo dňa 15.05.1996 predstavujú prekážku „res iudicata“, nakoľko išlo v rámci reštitučného nároku žalobkyne o tie isté nehnuteľnosti ako v tomto konaní. Žalobkyňa si podľa žalovaného neuplatnila reštitučný nárok v prekluzívnej lehote včas a riadne podľa zákona č. 229/1991 Zb.. Pripomenul, že Dohoda o vydaní nehnuteľností nie je dohodou o uznaní, či určení vlastníckeho práva, nakoľko k jej účinnosti bolo potrebné aj schválenie rozhodnutím správneho orgánu, ku ktorému nedošlo. Podľa žalovaného Dohoda o vydaní nehnuteľností, pri ktorej nedošlo k schváleniu správnym orgánom, prestala zaväzovať zmluvné strany. Podľa žalovaného obchádzanie reštitučného zákonodarstva žalobkyňou vyplýva aj z toho, že žalobkyňa mala možnosť druhýkrát si uplatniť reštitučný nárok a to podľa zákona č. 503/2003 Z.z a vychádzajúc z argumentácie odvolacieho súdu v rozhodnutí zo dňa 29.02.2024 o tom, že žalovaným citované rozhodnutia súdov o nemožnosti podať všeobecnú žalobu po zmeškaní reštitučných lehôt platia len pre prípady, ak vôbec nedošlo k uplatneniu v reštitúcií, sú tak na tento prípad neaplikovateľné, lebo je zrejmé, že žalobkyňa nevyužila možnosť reštitúcie podľa zákona č. 503/2003 Z.z. 29. V rámci odvolania žalovaný ďalej uviedol, že jedným zo základných princípov právneho štátu je princíp právnej istoty. Z úvodných ustanovení reštitučných predpisov vyplýva, že ich účelom je nielen zmiernenie majetkových krívd spôsobených oprávneným osobám v rozhodnom období, ale aj úprava vzťahov k pôde. Úpravu týchto vzťahov si nie je možné predstaviť bez ich konečného vyrovnania, to znamená bez toho, aby bolo vlastníctvo nehnuteľnosti k určitému momentu isté. 30. Žalovaný citoval časť zo stanoviska pléna Ústavného súdu ČR sp.zn. Pl. ÚS-st. 21/05 z 01.09.2005, ktorý konštatoval, že „reštitučné zákony v podstate legalizovali vlastníctvo štátu k majetku, ktorý štát získal konfiškáciami, znárodnením a ďalšími majetkovými opatreniami, bez ohľadu na to, že by bez ich existencie inak bolo možné v niektorých prípadoch uplatniť na takýto majetok vlastnícke právo podľa všeobecných predpisov“. Tým súčasne vylúčil možnosť uplatniť tieto práva inak, teda podľa všeobecných predpisov, keďže táto úprava je špeciálnou úpravou k predpisom všeobecným. Žalovaný ďalej uviedol, že v praxi slovenských a českých súdov a aj najvyšších súdov už prevládol názor, podľa ktorého uplatnenie reštitučného nároku všeobecnou vlastníckou žalobou po márnom uplynutí reštitučných lehôt je vylúčené. Prevláda taktiež názor, že reštitučné predpisy majú povahu lex specialis vo vzťahu k Občianskeho zákonníku, ktorý predstavuje lex generalis. Ak oprávnená osoba zmeškala lehotu na uplatnenie nároku, na ktorý sa vzťahoval reštitučný predpis, alebo v reštitučnom konaní nebola úspešná, nemôže sa brániť žalobou na vydanie veci, resp. určenie vlastníckeho práva. Podľa žalovaného poskytnutie možnosti oprávneným osobám uplatňovať si nárok upravený v reštitučnom zákone prostredníctvom žalôb podľa všeobecných predpisov občianskeho práva, by viedlo k otvoreniu celého reštitučného procesu, čo by v konečnom dôsledku narúšalo princíp právnej istoty. Záverom navrhol, aby odvolací súd rozsudok Okresného súdu Poprad zmenil, tak že žalobu zamietne a prizná žalovanému voči žalobkyni náhradu trov konania v plnom rozsahu. 31. K odvolaniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa v písomnom podaní zo dňa 03.09.2024. V rámci správneho označenia strany sporu poukázala na právnu vetu z uznesenia NS SR sp.zn. 8Cdo/61/2020, v zmysle ktorej, „nedostatok podmienky konania nie je vadou žaloby z hľadiska jej správnosti, či úplnosti a vada žaloby naopak nepredstavuje nedostatok podmienky konania, nesprávnosť alebo neúplnosť označenia strany sporu v žalobe je dôvodom na postup podľa § 129 CSP a nie dôvodom na zastavenie konania podľa § 62 CSP. Zdôraznil, že žalovaný od podania žaloby cez dokazovanie, vyjadrenie k odvolaniu žalobkyne proti v poradí prvému rozsudku súdu prvej inštancie, reakcii na zrušujúce uznesenie odvolacieho súdu a ani na ostatné podanie týkajúce sa zmeny návrhu a ani v tomto odvolaní netvrdí, že nehnuteľnosti , ku ktorým sa žalobkyňa domáha určenia vlastníckeho práva, mali patriť do dedičstva po neb. E. C.. Žalovaný podľa žalobcu iba polemizuje s obsahom podania žalobkyne. Poukázala na ust. § 379 a nasl. CSP, v zmysle ktorého je odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania a vzhľadom na to, že žalovaný nevznáša právne významnú námietku, že nehnuteľnosti patria
do dedičstva po neb. C., jeho polemiku nemožno uznať. Žalobkyňa pripomenula podstatnú okolnosť, že v Dohode o vydaní nehnuteľností, ktorá bola podpísaná ešte v roku 1993, štát zastúpený v rámci reštitučných zákonov príslušným závodom Lesov SR, podmienky na vydanie pozemkov a obnovu vlastníctva v prospech žalobkyne podpísaním dohody uznal. 32. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli a webovej stránke odvolacieho súdu a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 33. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov, to či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a či tu existuje iná vada, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a či svoje rozhodnutie odôvodnil, to s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05). 34. Podľa Čl. 20 ods. 1 Ústavy SR každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje. Podľa Čl. 46 ods. 1 Ústavy SR každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahoch k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku (1) Oprávneným osobám sa vydajú nehnuteľnosti, ktoré prešli na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku a) výroku o prepadnutí majetku, prepadnutí veci alebo zhabaní veci v trestnom konaní, prípadne v trestnom konaní správnom podľa prvších predpisov, ak bol výrok zrušený podľa osobitných predpisov, 5) b) odňatia bez náhrady postupom podľa zákona č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy alebo podľa zákona č. 46/1948 Zb. o novej pozemkovej reforme, c) postupu podľa § 453a Občianskeho zákonníka alebo podľa § 287a zákona č. 87/1950 Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok) v znení zákona č. 67/1952 Zb., d) odňatia bez náhrady postupom podľa zákona SNR č. 81/1949 Zb. SNR o úprave právnych pomerov pasienkového majetku bývalých urbárnikov, komposesorátov a podobných právnych útvarov, e) odňatia bez náhrady postupom podľa zákona SNR č. 2/1958 Zb. SNR o úprave pomerov a obhospodarovaní spoločne užívaných lesov bývalých urbarialistov, komposesorátov a podobných útvarov, f) vyhlásenia a zmluvy o postúpení pohľadávok pre prípad vysťahovania (tzv. renunciačné vyhlásenie), g) toho, že občan zdržiavajúci sa v cudzine nehnuteľnosť zanechal na území republiky alebo ktorého majetok prešiel na štát podľa zákona č. 183/1950 Zb. o majetku zanechanom na území Československej republiky osobami, ktoré optovali pre Zväz sovietskych socialistických republík a presídlili na jeho územie, h) zmluvy o darovaní nehnuteľností uzavretej darcom v tiesni, i) dražobného konania uskutočneného na úhradu pohľadávky štátu, j) súdneho rozhodnutia, ktorým sa vyhlásila za neplatnú zmluva o prevode majetku, ktorou občan pred odchodom do cudziny previedol vec na iného, ak dôvodom neplatnosti bolo opustenie republiky, prípadne uznanie takejto zmluvy účastníkmi za neplatnú; v takom prípade je oprávnenou osobou nadobúdateľ podľa uvedenej zmluvy, a to aj pokiaľ táto zmluva nenadobudla účinnosť, k) kúpnej zmluvy uzavretej v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok, l) odmietnutia dedičstva v dedičskom konaní urobeného v tiesni, m) vyvlastnenia za náhradu, pokiaľ nehnuteľnosť existuje a nikdy neslúžila účelu, na ktorý bola vyvlastnená,
n) vyvlastnenia bez vyplatenia náhrady, o) znárodnenia vykonaného v rozpore s vtedy platnými zákonnými predpismi alebo bez vyplatenia náhrady, p) prevzatia nehnuteľností bez právneho dôvodu, r) politickej perzekúcie 6) alebo postupu porušujúceho všeobecne uznávané ľudské práva a slobody, 7) s) odovzdania do vlastníctva družstva podľa osobitných predpisov, 8) t) prikázania do užívania právnickej osoby na základe zákona č. 55/1947 Zb. o pomoci roľníkom pri uskutočňovaní poľnohospodárskeho výrobného plánu, alebo vládneho nariadenia č. 50/1955 Zb. o niektorých opatreniach na zabezpečenie poľnohospodárskej výroby, u) prevodu na štát spoločne užívaných singulárnych lesov a lesných družstiev, pokiaľ členmi družstva boli aj fyzické osoby. Na prevzatie tohto majetku sa použijú osobitné predpisy, 5a) v) prechodu na štát podľa osobitného predpisu, 11) ak sa nachádzajú na území vojenského obvodu Javorina; 5b)§ 11 ods. 1 písm. g) sa nepoužije. Podľa § 9 uvedeného zákona (1) Nárok uplatní oprávnená osoba na okresnom úrade a zároveň vyzve povinnú osobu na vydanie nehnuteľnosti. Povinná osoba uzavrie s oprávnenou osobou do 60 dní od podania výzvy dohodu o vydaní nehnuteľnosti. (2) Dohoda podlieha schváleniu okresným úradom formou rozhodnutia vydaného v správnom konaní. (3) Ak k dohode podľa odseku 1 nedôjde, rozhodne o vlastníctve oprávnenej osoby k nehnuteľnosti okresný úrad. (4) Pokiaľ je to nevyhnutne potrebné, môže okresný úrad zriadiť alebo zrušiť na prevádzanej nehnuteľnosti vecné bremeno, prípadne uložiť iné opatrenia na ochranu životného prostredia alebo dôležitých záujmov iných vlastníkov. (5) K nehnuteľnostiam vydaným podľa § 6 ods. 1 písm. v) vzniká v prospech povinnej osoby vecné bremeno tak, aby určenie nehnuteľnosti na obranu štátu ostalo zachované. Podkladom na vykonanie záznamu o vzniku vecného bremena v katastri nehnuteľností je rozhodnutie okresného úradu podľa odseku 2. (6) Okresným úradom príslušným na konanie vo veci vydania nehnuteľností, ktoré prešli na štát podľa § 6 ods. 1 písm. v) je Okresný úrad Kežmarok. Podľa § 100 Občianskeho zákonníka (ďalej „OZ“) (1) Právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. (2) Premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté ustanovenie § 105. Záložné práva sa nepremlčujú skôr, než zabezpečená pohľadávka. Podľa § 123 OZ vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním. Podľa § 126 OZ (1) Vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neprávom zadržuje. (2) Obdobné právo na ochranu má aj ten, kto je oprávnený mať vec u seba. Podľa § 132 OZ (1) Vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpnou, darovacou alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných skutočností ustanovených zákonom. (2) Ak sa vlastníctvo nadobúda rozhodnutím štátneho orgánu, nadobúda sa vlastníctvo dňom v ňom určeným, a ak určený nie je, dňom právoplatnosti rozhodnutia. Podľa § 460 OZ dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa. Podľa § 137 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej „CSP“) žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o a) splnení povinnosti, b) nároku na usporiadanie práv a povinností strán, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu, c) určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu, alebo d) určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu.
35. Vo vzťahu k namietanému nesprávnemu označeniu žalovaného a vád v postupe súdu prvej inštancie, odvolací súd uvádza, že procesné uznesenie o pripustení zmeny žaloby v plnom rozsahu patrí do právomoci súdu prvej inštancie. Súd procesným uznesením pripustil zmenu žaloby na pojednávaní, svoje uznesenie odôvodnil a poučil strany o tom, že voči tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok a teda toto uznesenie, resp. správnosť postupu súdu nemôže byť predmetom prieskumu v rámci odvolacieho konania. Pripustením tejto zmeny došlo v konaní v súlade s príslušnými ustanoveniami CSP k vymedzeniu predmetu konania a označeniu žalovaného. 36. Vo vzťahu k namietanej nesprávnej formulácii žalobného návrhu spočívajúcej v tom, že žalobkyňa sa mala správne domáhať nie určenia vlastníckeho práva, ale svoj žalobný návrh mala formulovať tak, že sporné nehnuteľnosti patria do dedičstva jej právneho predchodcu, odvolací súd súhlasí, že súdna prax akceptuje žaloby, ktorými sa dedič domáha určenia, že tá – ktorá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi. V konaní o takých žalobách ide o posúdenie, či poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom tejto veci. Požadované určenie sa tu vzťahuje ku dňu smrti poručiteľa a okolnosti, ktoré nastali po tomto dni, nemôžu mať vplyv na rozhodnutie súdu. Treba dodať, že ak súd vyhovie žalobe požadujúcej uvedené určenie a vec je následne prejednaná v konaní o dedičstve ako majetok poručiteľa, nepotvrdzuje rozhodnutie o dedičstve (osvedčenie o dedičstve), že dedič je v súčasnosti vlastníkom veci. Po smrti poručiteľa môžu vo všeobecnosti nastať právne skutočnosti, s ktorými právny poriadok spája vznik vlastníctva niekoho iného (napríklad vydržaním); v konaní, v ktorom sa zisťuje, či určitá vec bola v čase smrti poručiteľa v jeho vlastníctve, sú však takéto (neskoršie) skutočnosti právne bezvýznamné. (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 16.12.2010, sp zn. 3Cdo 154/2010; R 32/2011). 37. V súdenej veci nevyplýva z dokazovania okolnosť, že by žalovaný popieral platnosť Dohody o vydaní nehnuteľností alebo to, že žalobkyňa je jedinou dedičkou pôvodného vlastníka predmetných nehnuteľností. Podpísaním dohody o vydaní nehnuteľností štát prejavil vôľu, uznal vlastnícke právo žalobkyne ako osoby oprávnenej podľa reštitučných predpisov, teda právnej nástupkyne po jej neb. otcovi E. C.. Podpísaním tejto dohody zo strany žalovaného, resp. Východoslovenských lesov, š.p. Lesný odštepný závod Spišská Nová Ves, ako zapísaného vlastníka predmetných pozemkov je právna otázka, či bol právny predchodca žalobkyne vlastníkom nehnuteľností v okamihu svojej smrti nespornou. Vzhľadom na skutočnosť, že od smrti E. C. až po súčasný stav, svedčí zápis v katastri nehnuteľností žalovanému, nenastali teda ani žiadne iné právne skutočnosti, s ktorými právny poriadok spája vznik vlastníctva niekoho iného (napríklad vydržaním) po smrti neb. E. C., je podľa názoru odvolacieho súdu z procesného hľadiska prípustné a aj z hľadiska súdnej praxe, aby bolo vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam určené priamo žalobkyni. Napokon žaloba o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po neb. E. C. by musela smerovať len voči žalovanému a to za stavu, že tento ešte v roku 1993 uzavrel s dedičkou a osobou oprávnenou k vydaniu nehnuteľností podľa zákona č. 229/1991 Zb. Dohodu o vydaní nehnuteľností. 38. Poslednou odvolacou námietkou žalovaného bola neprípustnosť vlastníckej žaloby po neúspechu v reštitučnom konaní a námietka prekážky „res iudicata“ pre už vydané rozhodnutie Pozemkového úradu v Spišskej Novej Vsi v konaní č. R/93/105/94-DN zo dňa 12.03.1996, potvrdené rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č.k. 5S/55/96-8 zo dňa 15.05.1996. 39. Odvolací súd vo svojom skoršom zrušujúcom uznesení č.k. 22Co/57/2022-354 zo dňa 29.02.2024 podrobne vysvetlil dôvody, pre ktoré v danom prípade je na strane žalobkyne prijateľné a spravodlivé poskytnúť ochranu ňou uplatnenému nároku na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, napriek skutočnosti, že žalobkyňa nebola v konečnom dôsledku úspešná v rámci reštitučných predpisov. Túto argumentáciu prevzal aj súd prvej inštancie v napádanom rozsudku. 40. Pre zvýraznenie svojich záverov, odvolací súd uvádza, že osobitnými okolnosťami na strane žalobkyne, ktoré svedčia o správnosti poskytnutia ochrany jej vlastníckeho práva, spočívajú výlučne v skutočnostiach, že žalobkyňa bola v rámci uplatneného reštitučného nároku od počiatku aktívna, povinná osoba s ňou komunikovala a aj konala. Napokon s ňou uzavrela aj dohodu o vydaní totožných nehnuteľností, kde však nedošlo k jej schváleniu príslušným okresným úradom podľa režimu ust. § 9 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. Skutočnosť, že so žalobkyňou bola uzavretá Dohoda o vydaní nehnuteľností vyžadovala splnenie zákonnej podmienky podľa § 9 ods. 1 cit. zákona č. 229/1991 Zb., podľa ktorého nárok uplatní oprávnená osoba na okresnom úrade a zároveň vyzve povinnú osobu na
vydanie nehnuteľností. Povinná osoba uzavrie s oprávnenou osobou do 60 dní od podania výzvy dohodu o vydaní nehnuteľností 41. Logickým záverom, potvrdeným aj výpoveďou svedka O. V. F. je, že pred uzavretím Dohody o vydaní nehnuteľností povinnou osobou museli byť predložené všetky podklady. Svedok výslovne uviedol, „ak podklady predložené neboli, tak sa neurobila žiadna dohoda“. S poukazom na nižšie citované rozhodnutia zotrváva odvolací súd na svojom predchádzajúcom právnom posúdení otázky, že v danej prejednávanej veci je spravodlivé a ústavne konformné prijať záver, že aj po zániku účinnosti reštitučných zákonov, je u žalobkyne prítomný naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam. Žalobkyňa, ako vyplýva z vykonaného dokazovania, svoj reštitučný nárok uplatnila a žalovaný prostredníctvom povinnej osoby po predložení podkladov a predchádzajúcej výzvy uzavrel Dohodu o vydaní nehnuteľností. Preto nie je spravodlivé, aby žalovaný, ktorý už v minulosti jasne deklaroval oprávnenosť nárokov žalobkyne v podobe Dohody o vydaní nehnuteľností bol aj naďalej zapísaným vlastníkom predmetných nehnuteľností. Uvedené nie je vo vzťahu k žalovanému v rozpore s namietaným všeobecným ústavným princípom právnej istoty, keďže žalovaný subjektívne už uznal dôvodnosť a oprávnenosť vlastníckeho práva žalobkyne v roku 1993. Pokiaľ sa žalovaný vo svojom odvolaní odvolával na zmienený princíp právnej istoty, tento nie je vo vzťahu k nemu porušený, práve z dôvodu jeho už prejavenej vôle uznania vlastníckeho práva žalobkyne v podobe uzavretia v konaní nespornej Dohody o vydaní nehnuteľností. 42. Uplatnený nárok žalobkyne v rámci reštitúcie je nárokom hmotnoprávnym. Žalobkyňa, ako vyplýva z dokazovania, spĺňala všetky hmotnoprávne podmienky ako oprávnená osoba. Citované rozhodnutia Pozemkového úradu Spišská Nová Ves a Krajského súdu v Košiciach vychádzali výlučne z nesplnenia procesnej podmienky na strane žalobkyne ako oprávnenej osoby o včasnosti podanej žiadosti o reštitúciu. Preto tieto rozhodnutia podľa názoru odvolacieho súdu nepredstavujú prekážku veci rozsúdenej, nakoľko reštitučný nárok žalobkyne neposudzovali z hmotnoprávneho hľadiska. 43. Odvolací súd nesúhlasí ani s argumentáciou odvolateľa o tom, že by poskytnutie možnosti oprávneným osobám uplatňovať si nárok upravený v reštitučnom zákone prostredníctvom žalôb podľa všeobecných predpisov občianskeho práva malo viesť k otvoreniu celého reštitučného procesu majúceho za následok narušenie princípu právnej istoty v právnych vzťahoch týkajúcich sa nehnuteľností, keďže by sa v takom prípade dali reštitučné nároky uplatňovať „donekonečna“. 44. Odvolací súd prejednávanú veci posúdil prísne cez prizmu individuálnych okolností na strane žalobkyne a zároveň vychádzal z nespornej skutočnosti, že štát prostredníctvom povinnej osoby deklaroval v reštitučnom konaní oprávnenosť reštitučných nárokov žalobkyne a stav v katastrálnom operáte sa po celú dobu nezmenil. Pokiaľ by nastal po ukončení reštitučného konania stav, ktorý by mal za následok zmenu vlastníckeho práva predmetných nehnuteľností v prospech tretej osoby v súlade so zákonom, úvaha odvolacieho súdu by nevyhnutne musela byť ovplyvnená princípom právnej istoty a ústavnou zásadou ochrany dobromyseľne nadobudnutých práv. 45. K námietke o tom, že žalobkyňa mala možnosť druhýkrát si uplatniť reštitučný nárok a to podľa zákona č. 503/2003 Z.z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a túto možnosť nevyužila, odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 2 ods. 1 citovaného zákona, podľa ktorého právo na navrátenie vlastníctva k pozemku podľa tohto zákona môže uplatniť oprávnená osoba, ktorá je občanom Slovenskej republiky s trvalým pobytom na jej území a ktorej pozemok prešiel na štát alebo na inú právnickú osobu v období od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 (ďalej len „rozhodujúce obdobie“) spôsobom uvedeným v ustanovení § 3. Žalobkyňa podľa citovaného ustanovenia nespĺňala podmienku štátneho občianstva a trvalého bydliska na území SR a preto z uvedeného dôvodu by musel byť jej nárok podľa zákona č. 503/2003 Z.z. zamietnutý a teda nemohla obchádzať reštitučný predpis v podobe zákona č. 503/2003 Z.z. 46. Pre určitosť a presvedčivosť dôvodov tohto rozhodnutia odvolací súd opätovne uvádza nižšie uvedené právne názory Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR, ktoré dopadajú a sú aplikovateľné na zistený skutkový stav. 47. Z rozhodnutia ÚS SR sp.zn. III. ÚS 177/2013 sa žiada v tejto súvislosti poukázať na konkrétne časti odôvodnenia predmetného uznesenia ústavného súdu, ktoré sú relevantné pre toto konanie. V prvom
rade bola posudzovaná ústavným súdom sťažnosť sťažovateľa, ktorý si vôbec neuplatnil reštitučný nárok v režime zákona č. 229/1991 Zb. Ústavný súd doslova uviedol: Pokiaľ by i naďalej bolo možné domáhať sa vydania veci (vypratania nehnuteľnosti) podľa § 126 Občianskeho zákonníka, ktoré bolo možné uplatniť si podľa reštitučného predpisu, prípadne požadovať určenie vlastníctva k tejto veci, bola by hromadne narušená právna istota osôb, ktoré až potom, ako bolo zrejmé, že k vydaniu nehnuteľnosti podľa reštitučného predpisu už nedôjde, na základe riadnych právnych skutočností túto nehnuteľnosť získali od povinnej osoby (od štátu alebo jeho právnych nástupcov), ako aj právna istota budúcich nadobúdateľov tohto majetku. Vzhľadom na rozsah socializácie majetku v rokoch 1948 - 1989 by išlo už o neistotu v značnom rozsahu a takýto stav by bol v rozpore s požiadavkou právneho štátu. Vzhľadom na príbuznosť reštitučných predpisov v danom prípade je možné použitie judikatúry Ústavného súdu Českej republiky. Ústavný súd Českej republiky sa zaoberal obdobnou otázkou vzťahu reštitučnej a vlastníckej žaloby (stanovisko pléna ÚS ČR sp.zn. Pl. ÚS-st. 21/05 z 1. novembra 2005), z ktorého vyplýva: „Žalobou o určenie vlastníckeho práva nie je možné obchádzať zmysel a účel reštitučného zákonodarstva. Nie je možné účinne sa domáhať podľa všeobecných predpisov ani ochrany vlastníckeho práva, ku ktorého zániku došlo pred 25. februárom 1948 a špeciálny reštitučný predpis nestanovil spôsob zmiernenia alebo nápravy tejto majetkovej ujmy.“ Z rozhodovacej činnosti Ústavného súdu Českej republiky vyplýva, že existujú aj rozhodnutia s opačným názorom v niektorých individuálnych prípadoch (napr. I. ÚS 89/07, I. ÚS 3503/10), podľa ktorých je daný naliehavý právny záujem na určovacej žalobe. Z týchto rozhodnutí však vyplýva, že občianskemu súdnemu konaniu predchádzalo uplatnenie reštitučného nároku oprávnenou osobou podľa reštitučných predpisov a až následne bola podaná určovacia žaloba. Sťažovateľ však v danej právnej veci vôbec nevyužil možnosť uplatňovať svoj nárok podľa reštitučných predpisov a uplatňoval svoj nárok len podľa všeobecných predpisov občianskeho práva na základe určovacej žaloby, v dôsledku čoho došlo zo strany sťažovateľa k obchádzaniu reštitučného zákonodarstva. Ústavný súd SR v náleze sp.zn. II. ÚS 249/2011 vyslovil, že zmyslom a účelom reštitučného zákonodarstva nebolo spôsobenie zániku vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale naopak, uľahčenie obnovenia ich vlastníckeho práva. Preto pokiaľ zákonodarca upravil v § 6 ods. 1 písm. p) zákona č.. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pôde“) samostatný reštitučný dôvod spočívajúci v tom, že oprávneným osobám sa vydajú nehnuteľnosti, ktoré prešli na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku prevzatia nehnuteľností bez právneho dôvodu, zmyslom tohto ustanovenia bolo uľahčiť oprávneným osobám dosiahnutie ich zápisu ako vlastníkov v katastri nehnuteľností v (nepochybne častých) prípadoch, keď štát zneužijúc svoje postavenie v dobe neslobody a nedbajúc na platné právo pripustil zmenu zápisu vlastníckeho práva v evidencii nehnuteľností bez splnenia základných požiadaviek vyplývajúcich z vtedy platného práva. Uľahčenie postavenia oprávnených osôb malo spočívať aj v tom, aby nápravu zápisu svojho (stále existujúceho) vlastníckeho práva mohli dosiahnuť v relatívne jednoduchom správnom konaní a nemuseli sa domáhať súdnej ochrany svojho vlastníckeho práva. Zo základných zásad občianskeho práva možno potom vyvodiť, že v situácii, keď povinnej osobe (štátu) nesvedčí žiadny právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, zostalo naďalej k nehnuteľnosti zachované vlastnícke právo toho subjektu, ktorý bol jej posledným vlastníkom pred dňom zápisu vlastníckeho práva štátu, hoci zápis v evidencii nehnuteľností tomu nezodpovedá. Podľa nálezu ústavného súdu názor, podľa ktorého zánik práva oprávnenej osoby postupovať podľa zákona o pôde márnym uplynutím lehoty ustanovenej v § 13 zákona o pôde znamená aj zánik jej vlastníckeho práva, nemožno vyvodiť ani z tretej vety ustanovenia § 13 ods. 1 zákona o pôde (neuplatnením práva v lehote právo zanikne), ktorá sa už len z hľadiska systematického a gramatického výkladu môže vzťahovať iba na zánik reštitučného nároku ustanoveného zákonom o pôde, avšak nie na zánik práva vlastníckeho garantovaného Občianskym zákonníkom, Ústavou Slovenskej republiky, Listinou základných práv a slobôd a Dodatkovým protokolom k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Účelom zákona o pôde nebolo stanoviť zákaz dosiahnutia revízie krokov štátu urobených v rozhodnom období márnym uplynutím lehoty pre uplatnenie reštitučného nároku. 48. Podľa analytickej právnej vety z uznesenia Ústavného súdu SR sp.zn. II ÚS 178/2006, ak účelom príslušných reštitučných zákonov (zákon č. 403/1990 Zb. o zmiernení následkov niektorých majetkových krívd v znení neskorších predpisov, zákon č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov, zákon č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách v znení neskorších predpisov, zákon č. 503/2003 Z.z. o navrátení vlastníctva k pozemkom
a o zmene a doplnení zákona č. 180/1995 Z.z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov a pod.) je zmiernenie následkov niektorých majetkových a iných krívd, ktoré vznikli v tzv. rozhodnom období t.j. od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 (ďalej len „rozhodné obdobie“), toto zmiernenie potom môže spočívať len v tom, že štátom odňaté veci budú vydané (vrátené) tomu, komu boli odňaté, a keď táto osoba už nežije, jeho blízkym príbuzným alebo iným osobám, ktoré určujú reštitučné zákony. Uplatnenie reštitučného nároku je hmotnoprávnym úkonom, ktorý oprávnená osoba musí vykonať na príslušnom orgáne štátnej správy (na pozemkovom úrade) a zároveň vyzve povinnú osobu na vydanie veci. Reštitučný nárok na vydanie veci znamená iba obnovu predchádzajúceho stavu a zakladá právo oprávnenej osoby na navrátenie vlastníckeho práva. Až po realizácii tohto práva na „vydanie veci“ v zmysle reštitučných zákonov si môže oprávnená osoba počínať ako vlastník veci, t.j. okrem iného domáhať sa vydania veci v zmysle jej faktického odovzdania, resp. vypratania. Reštitučné predpisy neboli vydané za tým účelom, aby spôsobili zánik vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale aby im uľahčili obnovenie tohto vlastníckeho práva. Preto ak došlo k zabratiu majetku štátom bez právneho dôvodu, oprávnená osoba nestratila svoj vlastnícky vzťah k tomuto majetku a nič nebráni tomu, aby sa svojho nároku, resp. finančnej náhrady domáhala žalobou opierajúcou sa o všeobecné predpisy občianskeho práva (podľa nástrojov ochrany vlastníckeho práva - žalôb určovacích, vindikačných). 49. V náleze sp.zn. IV. ÚS 295/2012 ústavný súd konštatuje, že aj v prípade sťažovateľky prichádzala do úvahy žaloba podľa všeobecných predpisov občianskeho práva, teda podanie žaloby o určenie, že tu vlastnícke právo je. Takto podanú žalobu sťažovateľky boli preto všeobecné súdy povinné prerokovať a o nej rozhodnúť (nález ústavného súdu sp.zn. IV. ÚS 295/2012 z 28. augusta 2012, str. 19). Zároveň právna veta: „Účelom § 6 ods. 1 písm. b) zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov, podľa ktorého oprávneným osobám sa vydajú nehnuteľnosti, ktoré prešli na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku prevzatia nehnuteľnosti bez právneho dôvodu, bolo uľahčiť oprávneným osobám dosiahnutie ich zápisu ako vlastníkov v katastri nehnuteľností v prípadoch, keď štát, zneužijúc svoje postavenie v dobe neslobody a nedbajúc na platné právo, pripustil zmenu zápisu vlastníckeho práva v evidencii nehnuteľností bez splnenia základných požiadaviek vyplývajúcich (aj) z vtedy platného práva. Uľahčenie (prípadne „zjednodušenie“) prístupu oprávnených osôb k týmto nehnuteľnostiam malo spočívať aj v tom, aby nápravu zápisu svojho (stále existujúceho) vlastníckeho práva mohli dosiahnuť v relatívne jednoduchom správnom konaní a nemuseli sa domáhať súdnej ochrany svojho vlastníckeho práva. Z ústavnoprávneho hľadiska je akceptovateľným, keď povinnej osobe (štátu) nesvedčí žiadny právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, aby vlastnícke právo tohto subjektu, ktorý bol jej posledným vlastníkom predo dňom zápisu vlastníckeho práva povinnej osoby (štátu) do evidencie nehnuteľnosti, ostalo naďalej zachované, napriek tomu, že zápis v evidencii tomu nezodpovedá.“ (Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky, č. 36/2012 - reštitúcie podľa zákona o pôde). 50. Podľa nálezu ústavného súdu sp.zn. II. ÚS 7/2014, právna veta: „Je prirodzenou požiadavkou kladenou na všeobecné súdu a iné orgány verejnej moci, ktoré rozhodujú o reštitučných nárokoch oprávnených osôb, aby, riadiac sa zásadami materiálneho právneho štátu, pristupovali k interpretácii reštitučných zákonov s určitou veľkorysosťou a naopak, brali do úvahy pre minulý režim príznačné nedostatky vtedajšej legislatívy, najmä však časti sa vyskytujúcu svojvôľu vtedajších štátnych a iných orgánov pri uplatňovaní moci a zásady štátnych orgánov z obdobia neslobody namierené proti ľudským právam a slobodám. Rozhodne však pri dôslednej individualizácii každého prípadu nemožno uvedené nedostatky pričítať na vrub oprávnenej osoby.“ (Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky, č. 25/2015 - právo vlastniť majetok a reštitučné nároky). 51. Podľa nálezu ústavného súdu III. ÚS 657/2021, dôvody, pre ktoré bola žaloba sťažovateľov zamietnutá, možno zhrnúť v zásade tak, že všeobecné súdy zaujali právny názor, že pokiaľ si sťažovatelia, resp. ich právny predchodca neuplatnil právo na vydanie nehnuteľnosti podľa reštitučných zákonov, neprichádza do úvahy poskytnutie súdnej ochrany podľa všeobecných ustanovení OZ, pretože ide podľa názoru súdov o obchádzanie účelu a zmyslu reštitučného práva. Ústavný súd v tomto náleze vyslovil porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy z dôvodu arbitrárneho rozhodnutia najvyššieho súdu, pričom uviedol: „Názorová konfrontácia k reštitučnému zákonodarstvu ako „prekážke“ na uplatnenie občianskych práv sťažovateľov podľa všeobecných predpisov bola zavŕšená v dovolacom konaní v kontexte rozdielnych názorov a osobitne stavom, že krajský súd sa nevyrovnal s otázkou, či vôbec sťažovatelia, resp. ich predchodcovia spĺňali podmienky na reštitúciu.“ (nález ústavného súdu III. ÚS
657/2021 z 28. júla 2022, bod. 26). Ďalej uviedol, že: „Napriek tomu, že sťažovatelia jednoznačne identifikovali nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom (znemožnenie domáhať sa ochrany vlastníckeho práva podľa všeobecných predpisov v konkurencii pôsobnosti reštitučného zákonodarstva, ktorého aplikácia na nich nedopadala) a rovnako poukázali dokonca nad rámec potreby (keďže najvyšší súd pozná vlastné rozhodnutia) na rozdielne rozhodovanie.“ (nález ústavného súdu sp.zn. III. ÚS 657/2021 z 28. júla 2022, bod. 27). 52. Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok ako vecne správny postupom vyplývajúcim z ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP. 53. O trovách odvolacieho konania medzi žalobcom a žalovanou bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 CSP a § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní úspešnej žalobkyni, ktorá podala v odvolacom konaní vyjadrenia, odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % voči neúspešnému žalovanému, pričom o výške trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník. 54. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).