{"guid": "40918ad9-97c8-4f98-8c66-72164ea9d0e9:ab0fc345-6f2a-4c69-803b-be1698d1f2ac", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2025:8719204558.2", "spisova_znacka": "22Co/49/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 22Co/49/2024 z 23. 10. 2025", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Prešov z 23. októbra 2025, sp. zn. 22Co/49/2024, ECLI:SK:KSPO:2025:8719204558.2", "identifikacne_cislo": "8719204558", "sud": {"guid": "sud_155", "nazov": "Krajský súd Prešov", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-presov"}, "sudca": "JUDr. Viera Kandriková", "sudca_id": 443, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-viera-kandrikova-443", "datum_vydania": "2025-10-23", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/503", "nazov": "zákon č. 503/2003 Z. z. o navrátení vlastníctva k pozemkom", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/503", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/503-2003"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/229", "nazov": "zákon č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/229", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/229-1991"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40", "nazov": "OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/87", "nazov": "zákon č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/87", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/87-1991"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/ab0fc345-6f2a-4c69-803b-be1698d1f2ac", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2025:8719204558.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2025:8719204558.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2025:8719204558.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Prešov\n22Co/49/2024\n8719204558\n23. 10. 2025\nJUDr. Viera Kandriková\nECLI:SK:KSPO:2025:8719204558.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Kandriková a členov\nsenátu JUDr. Michala Boroňa a JUDr. Marianny Hirkovej v právnej veci žalobkyne: A. B., B. C., nar.\nXX.XX.XXXX, bytom D. XX, E. X - F., G. B., zastúpenej: Advokátska kancelária BABIN, PETKO &\npartners, s.r.o., Prešov, IČO: 47 253 177, proti žalovanému: Slovenská republika, za ktorú koná LESY\nSlovenskej republiky, štátny podnik, sídlo: Námestie SNP 8, Banská Bystrica 975 66, IČO: 36 038\n351, zastúpenému: JUDr. Marek Morochovič, advokát, Krížna 56, Bratislava, IČO: 31 808 689, o\nurčenie vlastníckeho práva s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Poprad, č.k.\n12C/45/2019-386 zo dňa 13.6.2024 jednohlasne takto\nrozhodol:\nI. Potvrdzuje rozsudok.\nII. Priznáva žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanej v rozsahu 100 %,\no ktorej výške bude rozhodnuté samostatným uznesením.\nodôvodnenie:\n1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že žalobkyňa je vlastníčkou nehnuteľností –\nkonkrétne uvedených pozemkov nachádzajúcich sa v kat. území H. I.. Vyslovil, že žalobkyňa má voči\nžalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.\n2. Žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu dňa 8.11.2019 domáhala, aby súd určil, že je vlastníkom\nnehnuteľností - pozemkov, nachádzajúcich sa v k.ú. H. I., a to parcely\n- E. č. X, Parcela E. č. XXX o výmere 6,3301 ha, parcela J. č. XXX/X o výmere 6,3301 ha, Kultúra: les;\n- E. č. XX, Parcela E. č. XXX/X/X o výmere 0,1122 ha, parcela J. č. XXX/X o výmere 0,1122 ha, Kultúra:\nles;\n- Parcela E. č. XXX/X/X o výmere 0,7553 ha, parcela J. č. XXX/X o výmere 0,7553 ha, Kultúra: les;\n- Parcela E. č. XXX o výmere 67,4247 ha, parcela J. č. XXX/X o výmere 67,4247 ha, Kultúra: les;\n- Parcela E. č. XXX/X o výmere 36,9371 ha, parcela J. č. XXX/X o výmere 36,9371 ha, Kultúra: les;\n- Parcela E. č. XXX/X o výmere 1,0765 ha, parcela J. č. XXX/X o výmere 1,0765 ha, Kultúra: les;\n- Parcela E. č. XXX o výmere 0,0964 ha, parcela J. č. XXX/X o výmere 0,0964 ha, Kultúra: les;\n- E. č. XX, Parcela E. č. XXX o výmere 18,3288 ha, parcela J. č. XXX/X o výmere 18,3288 ha, Kultúra: les;\n- E. č. XXX, Parcela E. č. XXX/X o výmere 2,6248 ha, parcela J. č. XXX/X o výmere 2,6248 ha, Kultúra:\nles.\nŽalobu v písomnom podaní odôvodnila tým, že je vnučkou K. L. C. a dcérou E. C.. Predmetom\nžaloby sú jednotlivé nehnuteľnosti - pozemky nachádzajúce sa všetky v k.ú. H. I.. Nehnuteľnosti boli\nvo vlastníctve K. L. C. do 15.5.1942, kedy bol lesný majetok ako židovský poštátnený na základe\nustanovenia vyhlášky ŠPÚ v Bratislave zo dňa 13.5.1942 č. 231/1942 Ú.r.n. Na majetok K. L. C. bolo\nvydané rozhodnutie Povereníctva pôdohospodárstva podľa článku II. zákona č. 79/1948 Sb. a tento\n\nmajetok bol pozostalostne prevedený dňa 25.6.1949 pod č.d. 700/49 na E. C.. Následne bolo vydané\nrozhodnutie ONV v Levoči pod č. 611-17/5-1950 zo dňa 17.5.1950 o výkupe podľa § 1 ods. 3 zákona\nč.46/1948 Zb. Na základe rozhodnutia Povereníctva pôdohospodárstva v Bratislave č. 8811/50 - IX/II zo\ndňa 13.1.1950 bol predmetný majetok podľa § 11 nar. č. 104/45 Sb SRN a podľa§ 16 zákona č. 46/1948\nodovzdaný dňom 25.5.1950 zápisnicou do vlastníctva, držby a úžitku Československým štátnym lesom\nn.p. v Bratislave, obhospodárovania Lesnému závodu v Spišskom Podhradí. Žalobkyňa si uplatnila\nriadne a včas svoj reštitučný nárok na vydanie predmetných nehnuteľností - predmetných pozemkov\npodľa zákona č. 229/1991 Zb.z. o úprave vlastníckych práv k pôde a k inému poľnohospodárskemu\nmajetku. Nárok bol uplatnený u Východoslovenských lesov, š.p. Košice, odštepný závod Spišská Nová\nVes podľa pokynov tohto subjektu, kde žalobkyňa zabezpečila všetky potrebné doklady na to, aby\nsa úspešne domáhala svojich práv. Na základe vyššie popísaného postupu bola vypracovaná zo\nstrany Východoslovenských lesov, š.p. Košice, odštepný závod Spišská Nová Ves dohoda o vydaní\nnehnuteľností zo dňa 9.7.1993, ktorá bola obidvoma stranami predmetnej dohody riadne podpísaná.\nDohoda bola následne odstúpená na schválenie Pozemkovému úradu v Spišskej Novej Vsi, ktorý\nrozhodol, že právo na vydanie nehnuteľností podľa § 6 ods. 1 zákona č. 229/91 Zb. neuplatnením práva\nzaniklo. Žalobkyňa naďalej pokračovala v domáhaní sa svojich zákonných práv. Napadla rozhodnutie\nPozemkového úradu v rámci správneho súdneho konania, kde v prvostupňovom konaní bol vydaný\nrozsudok Krajským súdom v Košiciach č. 5S/55/96-8, ktorý potvrdil rozhodnutie Pozemkového úradu v\nSpišskej Novej Vsi. V následnom konaní bolo vydané uznesenie NS SR č. 4 Sž 95/96 zo dňa 15.8.1996\no zastavení konania, keďže neboli dané zákonné podmienky na konanie o dovolaní. Žalobkyňa v danom\nčase postupovala rovnako aj v mnohých iných prípadoch súvisiacich s vydaním nehnuteľností podľa\nvtedy platných reštitučných predpisov. V týchto prípadoch proces vydania nehnuteľností bol zavŕšený\núspešne v podobe právoplatného vydania daných nehnuteľností príslušnými pozemkovými úradmi.\nTýkalo sa to konkrétnych nehnuteľností v k.ú. J., H., M., F., F., N., H. A..\n3. Podpísaná dohoda o vydaní nehnuteľností uzavretá medzi Východoslovenskými Lesami, š.p.,\nLOZ Spišská Nová Ves zo dňa 9.7.1993 a žalobkyňou svedčiaca o vlastníckom práve k predmetným\nnehnuteľnostiam, je dodnes platná. Z vyjadrenia Pozemkového úradu Spišská Nová Ves zo dňa\n1.12.1993 pod zn. R/93 sa nikde neuvádza, že by nárok nebol uplatnený. Zákon č. 229/1991 Zb.\nv ust. § 9, ani v iných častiach neupravoval, akou formou mala byť uplatnená žiadosť o vydanie\nnehnuteľností. Nespochybniteľne ako dotknutý príslušný subjekt VSL lesy, š.p. Košice žiadosť\nakceptoval - vypracoval a podpísal dohodu o vydaní nehnuteľností. Je nepochybné, že žalobkyňa ako\nfyzická osoba - nepodnikateľ, t.j. slabšia zmluvná strana v tomto verejnoprávnom zmluvnom vzťahu\nv porovnaní s postavením štátneho orgánu, ktorý bol druhým účastníkom dohody, a na ktorého mali\nbyť kladené zvýšené právne povinnosti, sa musela domnievať, že tento postup musí byť zaručene\nsprávny a zákonný. Tento subjekt štátnej správy musel v danom čase pravidelne prichádzať do\nkontaktu s takýmito prípadmi, a teda musel vedieť, aké všetky predpoklady sú nevyhnutné na uzavretie\ntakejto dohody. Na druhej strane žalobkyňa bola pri uplatňovaní svojich práv v reštitučných konaniach\núspešná, a nemala preto dôvod pochybovať o tom, že postup v tomto konaní je správny a zákonný.\nV hodnotení skutkových zistení povinným subjektom a súdmi absentuje časť skutočností, ktoré vyšli\nnajavo - a to najmä výzva Pozemkového úradu na doplnenie žiadosti a skutočnosť, že predošlé\njednanie povinného subjektu a navrhovateľky dokonca viedli k spísaniu a podpisu dohody o vydaní\nnehnuteľností. Existencia, či neexistencia podacieho lístka tak nie je relevantná, keďže z uvedených\nskutočností vyplýva, že navrhovateľka si nárok na vydanie nehnuteľností uplatnila. Paušálna aplikácia\nformalistického hľadiska povinným subjektom a súdmi bez rozlišovania zvláštností konkrétneho prípadu\nje však ústavne neakceptovateľná. Konanie povinného subjektu a súdov bolo v extrémnom rozpore s\nprincípmi spravodlivosti, a tento stav vznikol v dôsledku svojvôle alebo v dôsledku prepjatej formalistickej\ninterpretácie. Nedôslednosť povinného subjektu a nepredvídateľnosť postupu nemožno pripísať v\njej neprospech, ale je potrebné posudzovať okolnosti vo vzťahu ku konkrétnej veci s ohľadom na\nkonštitutívne hodnoty a princípy demokratického právneho štátu. Charakter nároku žalobkyne voči\nštátu nezasahuje do práv iných súkromných osôb a teda svojou povahou nemá vplyv na právnu istotu\nsúkromných osôb, ktorých ochrana bola primárnym účelom časového obmedzenia možnosti uplatniť si\nnárok na vydanie nehnuteľností. Žalobkyňa svoje oprávnenie domáhať sa ochrany vlastníckeho práva\npodľa všeobecných predpisov odvodzuje zo skutočnosti, že účelom reštitučných zákonov je, resp. bola\nnáprava či zmiernenie majetkových krívd a po uplynutí lehoty k podaniu nároku podľa reštitučných\nzákonov plnia účel a funkciu reštitučných zákonov práve všeobecné predpisy. Z postupu, ktorý následne\npo neschválení predmetnej dohody uplatnila, aby bránila svoje práva, nemožno v žiadnom prípade\n\nuvažovať, že by išlo o prekážku už rozhodnutej veci, a to z toho dôvodu, že súdy a ďalšie orgány\nneposudzovali vlastnícke právo ako také, ale len akt neschválenia príslušnej dohody.\n4. Právne žalobkyňa svoj nárok odôvodnila v ust. § 126 ods. 1 OZ článkami č.20 ods. 1 46 ods.1,\nÚstavy SR, článkom 36 ods.1 Listiny základných práv a slobôd, článkom 6 ods.1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv, článkom 11 ods.1 Listiny základných práv a slobôd, článkom 1 Dodatkového protokolu\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, § 100 OZ, § 9 zákona č. 229/1990 Zb. a\npoukázala na rozhodovaciu činnosť súdnych autorít , rozsudok NS SR sp.zn. Cdo 1/98 z 29.4.1998,\n5Cdo 36/1999 zo dňa 20.8.1999, rozhodnutia I. ÚS 89/2007 z 25.6.2009, 1 ÚS 3503/2010 zo dňa\n19.4.2012 Ústavného súdu ČR.\n5. Podaním zo dňa 2.2.2022 žalobkyňa na základe záverov znaleckého posudku znalca - O. P. F., znalec\nv odbore Geodézia, kartografia a kataster nehnuteľností č. XX/XXXX spresnila žalobný petit nasledovne:\nSúd určuje, že A. B., B. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom: B. G. XX, XXX XX E. X - F., G. B. je\nvlastníčkou nehnuteľností - pozemkov nachádzajúcich v kat. úz. H. I.:\n- Parcely Q. J. XXX/X o výmere 67 660 m2, Druh pozemku: Lesný pozemok, Vlastnícky podiel 1/1 k\ncelku, LV č. XXX, okres: L., obec: H. I., kat. územie: H. I.;\n- Parcely R. J. XXX/XX o výmere 188 m2, Druh pozemku: Ostatná plocha, Vlastnícky podiel 1/1 k celku,\nLV č. XXX; okres: L., obec: H. I., kat. územie: H. I.;\n- Parcely R. J. XXX/X o výmere 1 186 m2, Druh pozemku: Lesný pozemok, Vlastnícky podiel 1/1 k celku,\nLV č. XXX; okres: L., obec: H. I., kat. územie: H. I.;\n- Parcely Q. J. XXX/X o výmere 900 494 m2, Druh pozemku: Lesný pozemok, Vlastnícky podiel 1/1 k\ncelku, LV č. XXX; okres: L., obec: H. I., kat. územie: H. I.;\n- Parcely Q. J. XXX/X o výmere 1 112 m2, Druh pozemku: Lesný pozemok, Vlastnícky podiel 1/1 k celku,\nLV č. XXX; okres: L., obec: H. I., kat. územie: H. I.;\n- Parcely Q. J. 838 o výmere 5 513 m2, Druh pozemku: Lesný pozemok, Vlastnícky podiel 1/1 k celku,\nLV č. XXX; okres: L., obec: H. I., kat. územie: H. I.;\n- Parcely Q. J. XXX o výmere 5 849 m2, Druh pozemku: Lesný pozemok, Vlastnícky podiel 1/1 k celku,\nLV č. XXX; okres: L., obec: H. I., kat. územie: H. I.;\n- Parcely Q. J. XXX o výmere 126 549 m2, Druh pozemku: Lesný pozemok, Vlastnícky podiel 1/1 k\ncelku, LV č. XXX; okres: L., obec: H. I., kat. územie: H. I.;\n- Parcely Q. J. XXX/X o výmere 29 269 m2, Druh pozemku: Lesný pozemok, Vlastnícky podiel 3/4 k\ncelku, LV č. XXX; okres: L., obec: H. I., kat. územie: H. I..\nZároveň upresnila označenie strany žalovaného. Súd prvej inštancie uznesením zo dňa 9.6.2022\npripustil zmenu žaloby v zmysle podania zástupcu žalobkyne zo dňa 2.2.2022 doručeného súdu dňa\n4.2.2022.\n6. Znalec vo svojom posudku konštatoval, že nehnuteľnosti tak, ako boli definované v žalobe a tak ako\nboli obsiahnuté v návrhu dohody z 9.7.1993, sú totožnými nehnuteľnosťami s nehnuteľnosťami, ktoré\nsú evidované podľa súčasných údajov katastra nehnuteľností, ktoré znalec v ZP obsiahol. Podľa záveru\nznaleckého posudku č. XX/XXXX O. P. F. nehnuteľnosti uvedené v dohode o vydaní nehnuteľnosti zo\ndňa 9.7.1993 predstavujú lesné pozemky, ktoré v súčasnom období sú zapísané na LV č.422, č. 806 a\nč. 808 v k.ú. H. I. v prospech výlučného vlastníka SR - Lesy Slovenskej republiky, š. p. Banská Bystrica.\nZnalec zároveň spracoval tabuľku obsahujúcu údaje o pozemkovoknižných parcelách a uviedol identické\nparcely podľa platných údajov katastra nehnuteľností. Z uvedeného dôvodu nie je potrebné vypracovať\núradne overený geometrický plán.\n7. Žalovaný žiadal žalobu v celosti zamietnuť z dôvodu neurčitosti, a nevykonateľnosti navrhovaného\npetitu, keďže z neho nie je možné identifikovať, akých parciel v zmysle evidencie katastra nehnuteľností\nby sa mal uplatňovaný nárok týkať, a teda predložený návrh petitu nie je spôsobilý ani v prípade\núspechu vo veci na zmenu právneho stavu v evidencii katastra nehnuteľností. Zo žaloby nevyplýva\npreukázanie pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, či žalovaný je skutočne subjektom, ktorý by mal\nvystupovať na strane žalovaného. Nárok uplatňovaný žalobcom bol v minulosti uplatňovaný v zmysle\ntzv. reštitučných právnych predpisov, pričom tento bol vyhodnotený ako nedôvodný, čo bolo následne\npotvrdené aj rozhodnutím príslušného súdu. Z uvedeného vyplýva, že žalobca sa podaním návrhu\nvo veci samej očividne domáha nároku, o ktorom bolo v zmysle právnych predpisov rozhodnuté už\nv roku 1996 - súd mal vyhodnotiť prípadnú prekážku veci rozhodnutej (res iudicata). Poukazoval\nna viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp.zn. 4Cdo/130/2007 z 25. februára\n\n2009, sp.zn. 5Mcdo/4/2009 z 24. februára 2010, sp.zn. 4Cdo/300/2008 z 27. októbra 2010), v zmysle\nktorých Najvyšší súd Slovenskej republiky zjednotil rozhodovaciu prax v otázke konkurencie reštitučnej\na vlastníckej žaloby. Argumentoval tým, že: Reštitučný predpis je k všeobecným predpisom, akým je\nnajmä Občiansky zákonník, vo vzťahu špeciality. Ak sa možno domáhať ochrany práva postupom podľa\nreštitučného predpisu ako špeciálneho, teda ak je daný reštitučný nárok, nemožno uplatniť nárok na\nochranu vlastníctva podľa všeobecných právnych predpisov. Žalobca si očividne uplatnil svoj nárok\npodľa reštitučného zákona, avšak neboli splnené podmienky pre úspešné uplatnenie nároku (uplatnenie\nv zákonom stanovenej lehote). Po uplynutí lehoty na uplatnenie práva podľa reštitučného zákona nie\nje možné uplatňovať vlastnícke právo inými žalobami, pretože tak, ako to vyplýva aj z ustálenej súdnej\npraxe, by dochádzalo k obchádzaniu účelu a zmyslu reštitučného zákonodarstva. Žalobcom neboli\npredložené akékoľvek dôkazné prostriedky, ktoré by nasvedčovali preukázaniu naliehavosti právneho\nzáujmu, ak svoj nárok v minulosti uplatnil v zmysle reštitučných právnych predpisov, avšak tento nárok\nnebol vyhodnotený kladne.\n8. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania prvým rozsudkom zo dňa 9.6.2022\nžalobu zamietol. Vychádzal zo skutočnosti, že Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 15.5.1996\nsp.zn. 5S/55/96-8 potvrdil rozhodnutie odporcu, Pozemkového úradu v Spišskej Novej Vsi z 12.3.1996,\nč. R /93/105/94 - DN. Podľa odôvodnenia rozhodnutia navrhovateľka A. B. v správnom konaní\nnepreukázala, že nárok na reštitúciu uplatnila podľa zákona o pôde u odporcu v prekluzívnej lehote.\nXeroxová kópia podania z 28.4.1992 nepodpísaná navrhovateľkou nie je dostatočným dôkazom, že\nnárok bol v skutočnosti aj u odporcu riadne uplatnený. Zákon o pôde vyžaduje uplatnenie nároku na\npríslušnom Pozemkovom úrade, preto skutočnosť, že povinné osoby rokovali s navrhovateľkou resp.\njej právnym zástupcom na základe výziev zaslaných približne v rovnakom čase ako je dátum na kópii\npísomného uplatnenia nároku, nie je dôkazom o tom, že spomínané podanie bolo Pozemkovému úradu\ndoručené. Zákon o pôde nepredpisuje písomnú formu na uplatnenie reštitučného nároku, nárok je možné\nuplatniť aj inou formou, avšak pri zachovaní postupu podľa § 19 ods.1 Zákona o správnom konaní.\n9. Žalobkyňa súdu predložila podací lístok odosielateľa A. B., adresáta E. S., A. T.. X, I. T. H. z podacej\npošty F. X s dátumom 28.4., rok nečitateľný.\n10. Rozhodnutím Pozemkového úradu Prešov zo dňa 26.5.1994 bolo žalobkyni podľa § 6 ods. 1 písm.\np) zákona č. 229/1991 Zb. priznané vlastnícke právo k nehnuteľnostiam v k.ú. N., parc. č. J. a i. v celosti.\nRozhodnutím Pozemkového úradu Prešov zo dňa 3.11.1993 bolo žalobkyni priznané vlastnícke právo\nk nehnuteľnostiam podľa § 6 ods.1 písm. h) zákona č. 229/1991 Zb. k nehnuteľnostiam v k.ú. F., v\nzápisnici č. XXX a i. voči povinnej osobe Vsl. Lesy Košice, LOZ Prešov. Rozhodnutím Okresného úradu\nv Prešove zo dňa 30.8.1996 boli žalobkyni vydané podľa ust. § 6 ods.1 písm. p) zákona č. 229/1991 Zb.\nnehnuteľnosti v k.ú. U., zapísané v zápisnici č. XXX a i. Rozhodnutím Pozemkového úradu Prešov zo\ndňa 9.8.1994 boli žalobkyni priznané vlastnícke práva podľa § 6 ods.1 písm. p) zákona č. 229/1991 Zb.\nk nehnuteľnostiam v k.ú. H. A., zápisnica č. XXXX a i.\n11. Z obsahu spisu Okresného úradu v Levoči R93/105/94-DN vyplýva, že dňa 28.4.1992 bola\nPozemkovému úradu Spišská Nová Ves adresovaná žiadosť o vydanie lesných pozemkov, porastov\na iného zemědělského majetku s odkazom na zákona č. 229/1991 Zb. a vydanie pozemkov podľa\nidentifikácie parciel vypracovaných strediskom geodézie v Sp. Novej Vsi č.j. 125/1992 z 23.4.1992\nv k.ú. H. I.. List obsahoval konštatovanie - Jsem vnučkou L. C. a V. C. a dcéra E. C.. Všechny\npotřebné doklady dokladám. Prílohami sú rodný list žiadateľky, úmrtný list starých rodičov, úmrtnosť otca,\nidentifikácia parciel, vložky z pozemkovej knihy v I. T. H.. Dokument nie je podpísaný. Dňa 24.8.1993 bol\nPozemkovému úradu Spišská Nová Ves doručený list Okresného súdu v Sp. Novej Vsi v právnej veci\nžalobkyne E. W. s výzvou, či bol uplatnený nárok A. B., bytom E. na vydanie nehnuteľnosti podľa zákona\nč. 229/1991 Zb. parc. č. XXX v k.ú. H. I.. List rovnakého znenia bol doručený Pozemkovému úradu aj\ndňa 20.8.1993. Listom zo dňa 18.8.1993 Pozemkový úrad Spišská Nová Ves žalobkyni oznámil, že Vsl.\nŠtátne Lesy odstúpili úradu dňa 9.8.1993 dohodu o vydaní nehnuteľnosti podľa zákona č. 229/1991 Zb.\nPretože v evidencii Pozemkového úradu nie je vedená ako oprávnená osoba na vydanie nehnuteľnosti,\nbola požiadaná, aby preukázala, kedy nárok uplatnila, resp. či nárok neuplatnila aj ďalšia oprávnená\nosoba. Dňa 15.12.1993 Notársky úrad P. O. X. osvedčil kópiu smrtného listu K. L. C., rodný list A.\nC., podpis žalobkyne na čestnom prehlásení zo dňa 15.12.1993. Dňa 23.9.1993 Pozemkovému úradu\nSpišská Nová Ves bola doručená dohoda o vydaní nehnuteľnosti uzavretá medzi oprávnenou osobou A.\nB. a povinnou osobou Vsl. Lesmi, š.p. Košice., OLZ Sp. Nová Ves zo dňa 9.7.1993. Predmetom dohody\n\nboli nehnuteľnosti, ktoré podľa nar. č. 104/45 v znení nar. nar. 46/1948 Zb. na základe rozhodnutie o\nvýkupe, vydaného ONV Levoča zo dňa 17.5.1950 prešli do vlastníctva štátu. Za nehnuteľnosti nebola\nposkytnutá žiadna finančná náhrada. Pôvodnými vlastníkmi bol K. L. C. a E. C.. Oprávnenej osobe sa\nvydávajú nehnuteľnosti v k.ú. H. I. zapísané v pozemkovoknižnej vložke X, XX,XX, XXX v špecifikácii\npodľa parcely výmery parcely R. a kultúry. Podľa článku 7 dohoda podlieha schváleniu Pozemkovému\núradu Spišská Nová Ves.\n12. Listom zo dňa 1.11.1993 Pozemkový úrad SNV oznámil Okresnému súdu Spišská Nová Ves, že A.\nB. nevedie v evidencii oprávnených osôb podľa zákona č. 229/1991 Zb., ale napriek tomu úradu bola\ndoručená dohoda o vydaní nehnuteľnosti. Medzi vydávanými nehnuteľnosťami parc. č. XXX k.ú. H. I. nie\nje uvedená. Listom zo dňa 18.11.1993 právny zástupca žalobkyne P. P. V. Pozemkovému úradu Sp. Nová\nVes oznámil, že žalobkyňa si uplatnila reštitučný nárok dňa 28.4.1992 na úrade, o čom svedčí xeroxová\nkópia podania žalobkyne. Listom zo dňa 1.12.1993 Pozemkový úrad SNV vyzval zástupcu žalobkyne\nna kvalifikované preukázanie uplatneného nároku a dokladovanie nároku, rodný list, čestné prehlásenie,\na i. Listom zo dňa 20.1.1994 právny zástupca žalobkyne P. V. predložil Pozemkovému úradu Sp. Nová\nVes čestné prehlásenie žalobkyne, overené kópie úmrtných listov, rodný list, identifikáciu parciel a i.\nRozhodnutím zo dňa 12.3.1996, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 11.6.1996 Pozemkový úrad Sp.\nNová Ves vo veci žiadateľky A. B. o vydanie pozemkov podľa zákona č. 229/1991 Zb. rozhodol tak,\nže podľa § 13 ods.1 uvedeného zákona, neuplatnením práva v lehote právo na vydanie nehnuteľnosti\npodľa § 6 ods. 1 zákona, zaniklo. Podľa odôvodnenia rozhodnutia šetrením v podacom denníku úradu\nsprávny orgán zistil, že žiadateľka si v lehote podľa § 13 zákona, č. j. do 31.12.1992 nárok podľa zákona\nč. 229/1991 Zb. na Pozemkovom úrade v Spišskej Novej Vsi neuplatnila. Na základe návrhu žalobkyne\nna preskúmanie rozhodnutia odporcu, Pozemkového úradu Sp. Nová Ves zo dňa 12.3.1996 Krajský súd\nrozsudkom sp.zn. 5S/55/96-8 zo dňa 15.5.1996, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 11.6.1996 potvrdil\nrozhodnutie Pozemkového úradu z 12.3.1996 č. R/93/105/94-DN.\n13. Uznesením sp.zn. 4Sž 95/96 zo dňa 15.8.1996 NS SR zastavil konanie o dovolaní navrhovateľky\nA. B. proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č.k. 5S/55/96-8 zo dňa 15.5.1996. Podľa odôvodnenia\nrozhodnutia proti rozhodnutiam súdov nie je prípustný opravný prostriedok. Rozsudok Krajského súdu\nje rozhodnutím konečným, a preto nemôže byť predmetom konania na ďalšej súdnej inštancii.\n14. Svedok O. V. F. uviedol, že v období od 1.1.1991 do roku 2018 bol zamestnaný ako samostatný\nreferent pre reprivatizáciu. V roku 1991 táto funkcia bola zriadená vo Východoslovenských Lesoch,\nš.p. Košice. Žalobkyňu A. B. pozná, navštívila ho niekedy v roku 1992-1993 na pracovisku. Bolo\nto v období, kedy sa riešili reštitučné žiadosti. Uplatňovala si reštitučné nároky. Nespomína si na\nvšetky kat. územia, v ktorom bol reštituovaný majetok. Pripustil, že to mohlo byť v T., aj vo H. I.. Po\nnahliadnutí do písomnej dohody o vydaní nehnuteľností k.ú. H. I. sa vyjadril, že O. C., ktorý je uvedený\nako osoba, ktorá vybavovala danú vec, v tej dobe poznal. Bol zamestnancom lesného závodu SNV\nvo funkcii tiež samostatného pracovníka pre reprivatizáciu. Elaborát je dohoda, aj postup je v súlade\ns vtedajším interným usmernením š.p. Vychádzal z nariadenia ministra 157, alebo 151/1991. Toto\nnariadenie upravovalo postup štátnych podnikov, nielen Východosl. lesov, ale aj iných štátnych podnikov,\nktoré bolo ministerstvo zakladateľom v tomto procese reprivatizácie. Vzor dohody bol tiež prílohou tohto\nnariadenia. Účinnosť takejto dohody bola podmienená schválením Pozemkovým úradom, čo prikazoval\nzákon. Podpísaný na dohode je O. V., vtedajší riaditeľ. Štátny podnik odštepným závodom delimitoval\nprávomoc podpísať takéto dohody. Štátne Lesy na základe výzvy oprávnenej osoby posúdili všetky\nnáležitosti v zmysle zákona. V prípade, že obsahovali všetky náležitosti, výzvu zaevidovali do svojej\nevidencie a preposlali konkrétnemu lesnému závodu na vybavenie. Pokiaľ neboli všetky náležitosti v\nzmysle zákona, tak bola požiadaná oprávnená osoba o doplnenie týchto podkladov, ale aby ich zaslal\nna príslušný lesný závod, napr. PK vložka a i. Danú vec potom vybavoval príslušný odštepný závod.\nAk podklady predložené neboli, tak sa neurobila žiadna dohoda. Štátny podnik nemohol konať bez\ndoručenia výzvy. Vo vzťahu k p. B. si nepamätá všetky prípady.\n15. Na podklade takto vykonaného dokazovania súd prvej inštancie rozsudkom č.k. 12C/45/2019-309\nzo dňa 09.06.2022 žalobu zamietol s odôvodnením posúdenia vzťahu reštitučnej a vlastníckej žaloby\npodľa zásady, že reštitučné predpisy majú povahu lex specialis vo vzťahu k Občianskemu zákonníku,\nktorý predstavuje lex generalis. Podľa súdu prvej inštancie, ak oprávnená osoba zmeškala lehotu\nna uplatnenie nároku, na ktorý sa vzťahoval reštitučný predpis, alebo v reštitučnom konaní nebola\núspešnou, nemôže sa brániť žalobou na vydanie veci, resp. určenia vlastníckeho práva s odvolaním\n\nsa na nepremlčateľnosť vlastníckeho práva a na subsidiárne použitie ustanovení OZ, ktorý upravuje\nochranu vlastníckeho práva. Uplatnenie nároku, ktorý bol upravený v reštitučnom predpise na navrátenie\nnehnuteľnosti odňatej v rozhodnom období, nie je možné na základe žaloby o určenie vlastníckeho\npráva. Z uvedeného dôvodu podľa súdu prvej inštancie nie je daný naliehavý právny záujem. Poukázal\npritom na nález Ústavného súdu SR sp.zn. III. ÚS 177/2013.\n16. O odvolaní žalobcu rozhodol odvolací súd uznesením č.k. 22Co/57/2022 zo dňa29.02.2024 tak, že\nzrušil rozsudok a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie so záverom, že súd prvej inštancie\npredčasne vyhodnotil nedostatok naliehavého právneho záujmu s poukazom na zistený skutkový stav a\nprávne závery citovaného rozhodnutia ústavného súdu III. ÚS 177/2013. Súdom prvej inštancie doposiaľ\nzistené skutočnosti nasvedčujú o oprávnenosti uplatneného reštitučného nároku po hmotnoprávnej\nstránke. V ďalšom konaní bude povinnosťou súdu prvej inštancie opätovne vyhodnotiť vykonané\ndokazovanie v spojení s obsahom pripojeného správneho spisu, výpoveďou svedka O. F. a žalobkyne,\nvrátane predloženej kópie podacieho lístku (č.l. 73 spisu) aj vo svetle rozhodnutí, ktoré umožňujú\npoužitie všeobecnej určovacej žaloby pri predchádzajúcom uplatnení reštitučného nároku a súčasne pri\nexistencii platne uzavretej dohody o vydaní nehnuteľností. Až po takto vykonanom posúdení dôkazov\na následnom právnom posúdení bude možné vo veci zákonne rozhodnúť. V konečnom rozhodnutí vo\nveci rozhodne súd prvej inštancie aj o trovách odvolacieho konania podľa § 396 ods. 3 CSP.\n17. Súd prvej inštancie po oznámení procesných strán, že nemajú ďalšie návrhy na doplnenie\ndokazovania vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 13.06.2024, ktorý je predmetom preskúmania v tomto\nodvolacom konaní. Prvoinštančný súd vec právne posúdil podľa čl. 46 Ústavy SR; ustanovení § 6 a §\n9 zákona č. 229/1991 Zb.; § 100, § 126, § § 132 a § 460 Občianskeho zákonníka a dospel k záveru,\nže žaloba je dôvodná.\n18. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že rozhodnutia Krajského súdu\nv Košiciach sp.zn. č.k. 5S/55/96-8 zo dňa 15.5.1996 a Najvyššieho súdu SR NS SR 4Sž 95/96 zo dňa\n15.8.1996 vydané v súvislosti s uplatneným reštitučným nárokom žalobkyne nepredstavujú procesnú\nprekážku res iudicata namietanú žalovaným.\nVychádzajúc z citácií rozhodnutí Ústavného súdu SR obsiahnutých v odôvodnení rozhodnutia\nodvolacieho súdu rovnako nie je daný dôvod pre vyslovenie nedostatku naliehavého právneho záujmu\nžalobkyne na podanie občianskoprávnej žaloby. Vychádzajúc z bodu 18 odôvodnenia súdu II. inštancie\nv odseku 2 žalobkyňa bola osobou oprávnenou k reštitučnému nároku, štátny podnik uznal jej vlastnícke\nprávo podpísaním dohody. Nemožno akceptovať stav, že štát ako súčasný zapísaný vlastník, už v\nroku 1993 uznal v dohode, že oprávneným vlastníkom sporných nehnuteľností je žalobkyňa a na\nstrane druhej len na podklade súdom I. inštancie tvrdenej absencie naliehavého právneho záujmu\nbola odmietnutá ochrana uplatneného vlastníckeho práva prostredníctvom podanej určovacej žaloby\nako jediného pre žalobkyňu prípustného procesného inštitútu. Je teda daný naliehavý právny záujem\nžalobcu na určovacej žalobe. Občianskemu súdnemu konaniu predchádzalo uplatnenie reštitučného\nnároku oprávnenou osobou podľa reštitučných predpisov a až následne bola podaná určovacia žaloba. Z\nobsahu spisu (č.l. 82) podľa výmeru o výkupe bez náhrady (§ 6 ods. 1 písm. b) zákona č. 229/1991 Zb.),\nspĺňala žalobkyňa podmienky pre reštitúciu a svojím konaním sa tak nesnažila obchádzať reštitučné\npredpisy.\n19. Súd prvej inštancie v ďalšom posudzoval odôvodnenosť samotnej žaloby. Žalobkyňa, ako napokon\nvyplýva aj z pripojeného správneho spisu, svoj reštitučný nárok uplatnila podľa zákona č. 229/1991 Zb.\na povinná osoba s ňou uzavrela Dohodu o vydaní nehnuteľností tvoriacich predmet žaloby /dohoda o\nvydaní nehnuteľnosti uzavretá medzi oprávnenou osobou A. B., B. C. a povinnou osobou Vsl. Lesmi, š.\np. Košice., LOZ Sp. Nová Ves zo dňa 9.7.1993/. Predmetom tejto dohody boli nehnuteľnosti, ktoré podľa\nnar. č.104/45 Zb. SNR v znení nar.46/1948 Zb. SNR na základe rozhodnutia o výkupe, vydaného ONV\nLevoča zo dňa 17.5.1950 prešli do vlastníctva štátu. Za nehnuteľnosti nebola poskytnutá žiadna finančná\nnáhrada. Vzhľadom k predloženému dôkazu je právne bez významu, ak žalobkyňa vo svojej výpovedi\nprechod vlastníctva z jej právnych predchodcov na štát popísala iným, skôr neurčitým spôsobom.\nKonštatoval oprávnenosť uplatnenia reštitučného nároku po hmotnoprávnej stránke. Z obsahu výmeru o\nvýkupe bez náhrady, čl. 82 (§ 6 ods.1 písm. b) zákona č. 229/1991 Zb.) žalobkyňa spĺňala podmienku pre\nreštitúciu. K zavŕšeniu reštitučného procesu však nedošlo, pretože Dohoda nebola z formálnych dôvodov\nschválená okresným úradom formou rozhodnutia vydaného v správnom konaní, ani o vlastníctve\noprávnenej osoby k nehnuteľnosti nerozhodol okresný úrad.\n\n20. Podľa analytickej právnej vety z uznesenia Ústavného súdu SR sp.zn. II ÚS 178/2006, ak účelom\npríslušných reštitučných zákonov (zákon č. 403/1990 Zb. o zmiernení následkov niektorých majetkových\nkrívd v znení neskorších predpisov, zákon č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému\npoľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov, zákon č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych\nrehabilitáciách v znení neskorších predpisov, zákon č. 503/2003 Z.z. o navrátení vlastníctva k pozemkom\na o zmene a doplnení zákona č. 180/1995 Z.z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva\nk pozemkom v znení neskorších predpisov a pod.) je zmiernenie následkov niektorých majetkových a\niných krívd, ktoré vznikli v tzv. rozhodnom období t.j. od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 (ďalej\nlen „rozhodné obdobie“), toto zmiernenie potom môže spočívať len v tom, že štátom odňaté veci budú\nvydané (vrátené) tomu, komu boli odňaté, a keď táto osoba už nežije, jeho blízkym príbuzným alebo iným\nosobám, ktoré určujú reštitučné zákony. Uplatnenie reštitučného nároku je hmotnoprávnym úkonom,\nktorý oprávnená osoba musí vykonať na príslušnom orgáne štátnej správy (na pozemkovom úrade) a\nzároveň vyzve povinnú osobu na vydanie veci. Reštitučný nárok na vydanie veci znamená iba obnovu\npredchádzajúceho stavu a zakladá právo oprávnenej osoby na navrátenie vlastníckeho práva. Až po\nrealizácii tohto práva na „vydanie veci“ v zmysle reštitučných zákonov si môže oprávnená osoba počínať\nako vlastník veci, t.j. okrem iného domáhať sa vydania veci v zmysle jej faktického odovzdania, resp.\nvypratania.\nZo základných zásad občianskeho práva možno vyvodiť, že v situácii, keď povinnej osobe (štátu)\nnesvedčí žiadny právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, zostalo naďalej k\nnehnuteľnosti zachované vlastnícke právo toho subjektu, ktorý bol jej posledným vlastníkom pred dňom\nzápisu vlastníckeho práva štátu, hoci zápis v evidencii nehnuteľností tomu nezodpovedá. Podľa nálezu\nústavného súdu názor, podľa ktorého zánik práva oprávnenej osoby postupovať podľa zákona o pôde\nmárnym uplynutím lehoty ustanovenej v § 13 zákona o pôde znamená aj zánik jej vlastníckeho práva,\nnemožno vyvodiť ani z tretej vety ustanovenia § 13 ods. 1 zákona o pôde (neuplatnením práva v lehote\nprávo zanikne), ktorá sa už len z hľadiska systematického a gramatického výkladu môže vzťahovať iba\nna zánik reštitučného nároku ustanoveného zákonom o pôde, avšak nie na zánik práva vlastníckeho\ngarantovaného Občianskym zákonníkom, Ústavou Slovenskej republiky, Listinou základných práv a\nslobôd a Dodatkovým protokolom k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Účelom\nzákona o pôde nebolo stanoviť zákaz dosiahnutia revízie krokov štátu urobených v rozhodnom období\nmárnym uplynutím lehoty pre uplatnenie reštitučného nároku. /ÚS SR II. ÚS 249/2011/.\n21. Reštitučné predpisy neboli vydané za tým účelom, aby spôsobili zánik vlastníckeho práva\noprávnených osôb, ale aby im uľahčili obnovenie tohto vlastníckeho práva. Preto ak došlo k zabratiu\nmajetku štátom bez právneho dôvodu, oprávnená osoba nestratila svoj vlastnícky vzťah k tomuto\nmajetku a nič nebráni tomu, aby sa svojho nároku, resp. finančnej náhrady domáhala žalobou\nopierajúcou sa o všeobecné predpisy občianskeho práva (podľa nástrojov ochrany vlastníckeho práva žalôb určovacích, vindikačných). Z ústavnoprávneho hľadiska je akceptovateľným, keď povinnej osobe\n(štátu) nesvedčí žiadny právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, aby vlastnícke\nprávo tohto subjektu, ktorý bol jej posledným vlastníkom predo dňom zápisu vlastníckeho práva povinnej\nosoby (štátu) do evidencie nehnuteľnosti, ostalo naďalej zachované, napriek tomu, že zápis v evidencii\ntomu nezodpovedá.“ (Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky, č. 36/2012 reštitúcie podľa zákona o pôde).\n22. Podľa nálezu ústavného súdu sp.zn. II. ÚS 7/2014, právna veta: „Je prirodzenou požiadavkou\nkladenou na všeobecné súdy a iné orgány verejnej moci, ktoré rozhodujú o reštitučných nárokoch\noprávnených osôb, aby, riadiac sa zásadami materiálneho právneho štátu, pristupovali k interpretácii\nreštitučných zákonov s určitou veľkorysosťou a naopak, brali do úvahy pre minulý režim príznačné\nnedostatky vtedajšej legislatívy, najmä však často sa vyskytujúcu svojvôľu vtedajších štátnych a iných\norgánov pri uplatňovaní moci a zásady štátnych orgánov z obdobia neslobody namierené proti ľudským\nprávam a slobodám. Rozhodne však pri dôslednej individualizácii každého prípadu nemožno uvedené\nnedostatky pričítať na vrub oprávnenej osoby.“ (Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky, č. 25/2015 - právo vlastniť majetok a reštitučné nároky).\n23. Vychádzajúc z ustálenej rozhodovacej činnosti súdnych autorít tak, ako to vyplýva z bodov 23 - 27\nodôvodnenia prvoinštančný súd uzavrel, že k zabratiu majetku E. C. štátom v danom prípade došlo jeho\nodňatím bez náhrady postupom podľa zákona č. 46/1948 Zb. o novej pozemkovej reforme, teda jedným\nzo spôsobov, ktoré oprávňovali pôvodného vlastníka, resp. oprávnené osoby, domáhať sa vydania veci\n\npodľa zákona č. 229/1991 Z.b. Oprávnenosť uplatnenia reštitučného nároku po hmotnoprávnej stránke\nžalobkyňou bola preukázaná, z čoho je možné vyvodiť záver, že štát v takomto prípade nenadobudol\nvlastnícke právo na základe platného právneho titulu.\n24. Povinnej osobe (štátu) nesvedčí žiadny iný právny titul platného nadobudnutia vlastníckeho práva\nk nehnuteľnostiam, z čoho je možné vyvodiť záver, že vlastnícke právo zostalo naďalej k nehnuteľnosti\nzachované tomu subjektu, ktorý bol jeho posledným vlastníkom pred dňom zápisu vlastníckeho práva\nštátu, hoci zápis v evidencii nehnuteľností toho času tomu nezodpovedá. Vlastníkmi týchto nehnuteľností\nboli právni predchodcovia žalobkyne, pôvodný nadobúdateľ starý otec L. C. a po jeho smrti syn ,otec\nžalobkyne E. C.. Zapísaným vlastníkom je štát bez toho, aby medzičasom došlo k zmene vlastníctva\nnehnuteľností v prospech tretej osoby.\n25. Na záver konštatoval, že žalobkyňa je jedinou oprávnenou osobou a dedičkou, ktorá si mohla\nuplatniť tak reštitučný nárok, ako aj domáhať sa určenia vlastníckeho práva podľa všeobecných\npredpisov, ktoré jej prislúcha z titulu dedičstva. O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 255 a 262\nCSP. Žalobkyni priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že\no výške náhrady rozhodne súd 1. inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia,\nktorým sa konanie končí.\n26. Proti tomu to rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný a to z dôvodov\npodľa § 365 ods. 1 písm. d), písm. f) a písm. h) CSP. V rámci odvolania namietal nesprávne označenia\nžalovaného a vady v postupe súdu, ktoré mali spočívať v tom, že z obsahu žaloby vyplýva, že sa\nžalobkyňa domáhala určenia vlastníckeho práva výlučne voči subjektu LESY Slovenskej republiky,\nštátny podnik a nárok odôvodňovala od oprávnenosti reštitučného nároku. Súd na pojednávaní dňa\n09.06.2022 pripustil zmenu žaloby v zmysle návrhu žalobkyne, kde mala žalobkyňa upresniť označenie\nžalovaného z LESY Slovenskej republiky, štátny podnik na Slovenská republika, za ktorú koná LESY\nSlovenskej republiky, štátny podnik. Tieto subjekty sú dva samostatné subjekty a súd podľa žalovaného\nprocesne nesprávnym postupom, ktorý možno považovať za inú vadu konania, o tejto zámene rozhodol\na ďalej konal s novým žalovaným namiesto pôvodného žalovaného LESY Slovenskej republiky, štátny\npodnik. V čase podania žaloby žalobcom určený žalovaný nemal pasívnu vecnú legitimáciu. Podľa\nžalovaného nesprávne označenia žalovaného v čase podania žaloby nebolo možné v priebehu konania\nodstrániť návrhom na zmenu žaloby či zámenu žalovaného, nakoľko má byť nedostatok vecnej\nlegitimácie v čase začatia konania riešený výlučne novým sporom, nie pokračovaním pôvodného sporu.\n27. Žalovaný ďalej v odvolaní namietal nesprávnu formuláciu žalobného petitu. Žalobkyňa odvodzuje\nsvoje vlastnícke právo k nehnuteľnostiam od vlastníckeho práva svojho právneho predchodcu, ktorý\npodľa nej o svoje vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam prišiel rozhodnutím štátneho orgánu\no ich výkupe bez náhrady a má za to, že štát sa nikdy nestal vlastníkom týchto nehnuteľností, aj napriek\nexistencii zápisu vlastníckeho práva v príslušnej evidencii nehnuteľností. Žalobkyňa nepreukázala, že\nvlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam nadobudla na základe ich prevodu zo svojho otca na seba\na preto jej nesvedčí priame vlastnícke právo z tohto titulu. Žalobkyňa odvodzuje svoje vlastnícke právo\nz dvoch právnych skutočností: a) je dedičkou majetku po svojom otcovi; b) v zmysle reštitučných\npredpisov bola oprávnená na vydanie nehnuteľností od LESY Slovenskej republiky, š.p., ktorých\nvlastníkom bol naposledy jej otec a ktorému boli nespravodlivo odňaté.\nPokiaľ ide o skutočnosť pod písm. a) žalobkyňu možno považovať za dedičku po svojom otcovi. Nakoľko\nide o majetok, ktorý nebol zahrnutý do dedičského konania po jej otcovi, nestala sa jeho vlastníčkou\nz tohto právneho titulu. Pre potvrdenie jeho nadobudnutia v dodatočnom dedičskom konaní bolo\npotrebné, aby sa najskôr domáhala jeho určenia, že patrí do dedičstva poručiteľa a po takomto určení,\naby jej ho jeho nadobudnutie osvedčil notár (súd) v dedičskom konaní. Z pohľadu reštitučných predpisov\npod písm. b), najmä zákona č. 229/1991 Zb. sa žalovaná taktiež nikdy nestala vlastníčkou predmetných\nnehnuteľností a nie je ich vlastníčkou ani z tohto právneho titulu. Žalobkyňa nebola úspešná v danom\nadministratívnom konaní, o čom rozhodol právoplatne súd a to aj napriek podpísaniu Dohody o vydaní\nnehnuteľností, ktorá sa nikdy nestala účinnou. Ak by sa táto dohoda stala účinnou, žalobkyňa by\nsa stala vlastníčkou predmetných nehnuteľností z titulu nadobudnutia v reštitúcii. Žalobkyni nesvedčí\nvlastnícky právny titul 1) ani z dôvodu nadobudnutia nehnuteľností pred smrťou posledného vlastníka\nE. C. a 2) z dôvodu osvedčenia v dedičskom konaní a 3) ani z dôvodu jeho nadobudnutia v reštitúcii.\nPodľa žalovaného sa žalobkyňa nemohla domáhať priamo určenia vlastníckeho práva k predmetným\nnehnuteľnostiam žalobou, nakoľko aj keď k nadobudnutiu dedičstva dochádza v zmysle § 460 OZ smrťou\n\nporučiteľa, dedič pre potvrdenie dedičského práva nevyhnutne potrebuje získať rozhodnutie o dedičstve,\nktoré je možné vydať len v dedičskom konaní.\n28. Napokon žalovaný vo svojom odvolaní zotrval na svojich vyjadreniach o tom, že žalobkyňa\nsa podanou žalobou snaží obchádzať reštitučné predpisy (zákon č. 229/1991 Zb. a č. 503/2003\nZ.z.) a v konaniach podľa nich rozhodnutia, v ktorých bola neúspešná. Mal za to, že rozhodnutia\nPozemkového úradu v Spišskej Novej Vsi v konaní č. R/93/105/64-DN, zo dňa 12.03.1996, ktoré potvrdil\naj Krajský súd v Košiciach právoplatným rozsudkom č.k. 5S/55/96-8 zo dňa 15.05.1996 predstavujú\nprekážku „res iudicata“, nakoľko išlo v rámci reštitučného nároku žalobkyne o tie isté nehnuteľnosti ako\nv tomto konaní.\nŽalobkyňa si podľa žalovaného neuplatnila reštitučný nárok v prekluzívnej lehote včas a riadne podľa\nzákona č. 229/1991 Zb.. Pripomenul, že Dohoda o vydaní nehnuteľností nie je dohodou o uznaní, či\nurčení vlastníckeho práva, nakoľko k jej účinnosti bolo potrebné aj schválenie rozhodnutím správneho\norgánu, ku ktorému nedošlo. Podľa žalovaného Dohoda o vydaní nehnuteľností, pri ktorej nedošlo\nk schváleniu správnym orgánom, prestala zaväzovať zmluvné strany.\nPodľa žalovaného obchádzanie reštitučného zákonodarstva žalobkyňou vyplýva aj z toho, že žalobkyňa\nmala možnosť druhýkrát si uplatniť reštitučný nárok a to podľa zákona č. 503/2003 Z.z a vychádzajúc\nz argumentácie odvolacieho súdu v rozhodnutí zo dňa 29.02.2024 o tom, že žalovaným citované\nrozhodnutia súdov o nemožnosti podať všeobecnú žalobu po zmeškaní reštitučných lehôt platia len pre\nprípady, ak vôbec nedošlo k uplatneniu v reštitúcií, sú tak na tento prípad neaplikovateľné, lebo je zrejmé,\nže žalobkyňa nevyužila možnosť reštitúcie podľa zákona č. 503/2003 Z.z.\n29. V rámci odvolania žalovaný ďalej uviedol, že jedným zo základných princípov právneho štátu je\nprincíp právnej istoty. Z úvodných ustanovení reštitučných predpisov vyplýva, že ich účelom je nielen\nzmiernenie majetkových krívd spôsobených oprávneným osobám v rozhodnom období, ale aj úprava\nvzťahov k pôde. Úpravu týchto vzťahov si nie je možné predstaviť bez ich konečného vyrovnania, to\nznamená bez toho, aby bolo vlastníctvo nehnuteľnosti k určitému momentu isté.\n30. Žalovaný citoval časť zo stanoviska pléna Ústavného súdu ČR sp.zn. Pl. ÚS-st. 21/05 z 01.09.2005,\nktorý konštatoval, že „reštitučné zákony v podstate legalizovali vlastníctvo štátu k majetku, ktorý štát\nzískal konfiškáciami, znárodnením a ďalšími majetkovými opatreniami, bez ohľadu na to, že by bez\nich existencie inak bolo možné v niektorých prípadoch uplatniť na takýto majetok vlastnícke právo\npodľa všeobecných predpisov“. Tým súčasne vylúčil možnosť uplatniť tieto práva inak, teda podľa\nvšeobecných predpisov, keďže táto úprava je špeciálnou úpravou k predpisom všeobecným. Žalovaný\nďalej uviedol, že v praxi slovenských a českých súdov a aj najvyšších súdov už prevládol názor,\npodľa ktorého uplatnenie reštitučného nároku všeobecnou vlastníckou žalobou po márnom uplynutí\nreštitučných lehôt je vylúčené. Prevláda taktiež názor, že reštitučné predpisy majú povahu lex specialis\nvo vzťahu k Občianskeho zákonníku, ktorý predstavuje lex generalis. Ak oprávnená osoba zmeškala\nlehotu na uplatnenie nároku, na ktorý sa vzťahoval reštitučný predpis, alebo v reštitučnom konaní\nnebola úspešná, nemôže sa brániť žalobou na vydanie veci, resp. určenie vlastníckeho práva. Podľa\nžalovaného poskytnutie možnosti oprávneným osobám uplatňovať si nárok upravený v reštitučnom\nzákone prostredníctvom žalôb podľa všeobecných predpisov občianskeho práva, by viedlo k otvoreniu\ncelého reštitučného procesu, čo by v konečnom dôsledku narúšalo princíp právnej istoty. Záverom\nnavrhol, aby odvolací súd rozsudok Okresného súdu Poprad zmenil, tak že žalobu zamietne a prizná\nžalovanému voči žalobkyni náhradu trov konania v plnom rozsahu.\n31. K odvolaniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa v písomnom podaní zo dňa 03.09.2024. V rámci\nsprávneho označenia strany sporu poukázala na právnu vetu z uznesenia NS SR sp.zn. 8Cdo/61/2020,\nv zmysle ktorej, „nedostatok podmienky konania nie je vadou žaloby z hľadiska jej správnosti, či úplnosti\na vada žaloby naopak nepredstavuje nedostatok podmienky konania, nesprávnosť alebo neúplnosť\noznačenia strany sporu v žalobe je dôvodom na postup podľa § 129 CSP a nie dôvodom na zastavenie\nkonania podľa § 62 CSP. Zdôraznil, že žalovaný od podania žaloby cez dokazovanie, vyjadrenie\nk odvolaniu žalobkyne proti v poradí prvému rozsudku súdu prvej inštancie, reakcii na zrušujúce\nuznesenie odvolacieho súdu a ani na ostatné podanie týkajúce sa zmeny návrhu a ani v tomto odvolaní\nnetvrdí, že nehnuteľnosti , ku ktorým sa žalobkyňa domáha určenia vlastníckeho práva, mali patriť\ndo dedičstva po neb. E. C.. Žalovaný podľa žalobcu iba polemizuje s obsahom podania žalobkyne.\nPoukázala na ust. § 379 a nasl. CSP, v zmysle ktorého je odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi\nodvolania a vzhľadom na to, že žalovaný nevznáša právne významnú námietku, že nehnuteľnosti patria\n\ndo dedičstva po neb. C., jeho polemiku nemožno uznať. Žalobkyňa pripomenula podstatnú okolnosť,\nže v Dohode o vydaní nehnuteľností, ktorá bola podpísaná ešte v roku 1993, štát zastúpený v rámci\nreštitučných zákonov príslušným závodom Lesov SR, podmienky na vydanie pozemkov a obnovu\nvlastníctva v prospech žalobkyne podpísaním dohody uznal.\n32. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané\nv zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu,\nproti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu\npredchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§\n385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli a webovej\nstránke odvolacieho súdu a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.\n33. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov, to či\nsúd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy,\nči súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a či tu existuje iná vada, ktorá mala za následok\nnesprávne rozhodnutie vo veci a či svoje rozhodnutie odôvodnil, to s prihliadnutím na to, že v odôvodnení\nrozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale\niba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky\nII. ÚS 78/05).\n34. Podľa Čl. 20 ods. 1 Ústavy SR každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov\nmá rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu\nnepožíva. Dedenie sa zaručuje.\nPodľa Čl. 46 ods. 1 Ústavy SR každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva\nna nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej\nrepubliky.\nPodľa § 6 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahoch k pôde a inému\npoľnohospodárskemu majetku\n(1) Oprávneným osobám sa vydajú nehnuteľnosti, ktoré prešli na štát alebo na inú právnickú osobu v\ndôsledku\na) výroku o prepadnutí majetku, prepadnutí veci alebo zhabaní veci v trestnom konaní, prípadne v\ntrestnom konaní správnom podľa prvších predpisov, ak bol výrok zrušený podľa osobitných predpisov, 5)\nb) odňatia bez náhrady postupom podľa zákona č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy\nalebo podľa zákona č. 46/1948 Zb. o novej pozemkovej reforme,\nc) postupu podľa § 453a Občianskeho zákonníka alebo podľa § 287a zákona č. 87/1950 Zb. o trestnom\nkonaní súdnom (trestný poriadok) v znení zákona č. 67/1952 Zb.,\nd) odňatia bez náhrady postupom podľa zákona SNR č. 81/1949 Zb. SNR o úprave právnych pomerov\npasienkového majetku bývalých urbárnikov, komposesorátov a podobných právnych útvarov,\ne) odňatia bez náhrady postupom podľa zákona SNR č. 2/1958 Zb. SNR o úprave pomerov a\nobhospodarovaní spoločne užívaných lesov bývalých urbarialistov, komposesorátov a podobných\nútvarov,\nf) vyhlásenia a zmluvy o postúpení pohľadávok pre prípad vysťahovania (tzv. renunciačné vyhlásenie),\ng) toho, že občan zdržiavajúci sa v cudzine nehnuteľnosť zanechal na území republiky alebo ktorého\nmajetok prešiel na štát podľa zákona č. 183/1950 Zb. o majetku zanechanom na území Československej\nrepubliky osobami, ktoré optovali pre Zväz sovietskych socialistických republík a presídlili na jeho\núzemie,\nh) zmluvy o darovaní nehnuteľností uzavretej darcom v tiesni,\ni) dražobného konania uskutočneného na úhradu pohľadávky štátu,\nj) súdneho rozhodnutia, ktorým sa vyhlásila za neplatnú zmluva o prevode majetku, ktorou občan\npred odchodom do cudziny previedol vec na iného, ak dôvodom neplatnosti bolo opustenie republiky,\nprípadne uznanie takejto zmluvy účastníkmi za neplatnú; v takom prípade je oprávnenou osobou\nnadobúdateľ podľa uvedenej zmluvy, a to aj pokiaľ táto zmluva nenadobudla účinnosť,\nk) kúpnej zmluvy uzavretej v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok,\nl) odmietnutia dedičstva v dedičskom konaní urobeného v tiesni,\nm) vyvlastnenia za náhradu, pokiaľ nehnuteľnosť existuje a nikdy neslúžila účelu, na ktorý bola\nvyvlastnená,\n\nn) vyvlastnenia bez vyplatenia náhrady,\no) znárodnenia vykonaného v rozpore s vtedy platnými zákonnými predpismi alebo bez vyplatenia\nnáhrady,\np) prevzatia nehnuteľností bez právneho dôvodu,\nr) politickej perzekúcie 6) alebo postupu porušujúceho všeobecne uznávané ľudské práva a slobody, 7)\ns) odovzdania do vlastníctva družstva podľa osobitných predpisov, 8)\nt) prikázania do užívania právnickej osoby na základe zákona č. 55/1947 Zb. o pomoci roľníkom pri\nuskutočňovaní poľnohospodárskeho výrobného plánu, alebo vládneho nariadenia č. 50/1955 Zb. o\nniektorých opatreniach na zabezpečenie poľnohospodárskej výroby,\nu) prevodu na štát spoločne užívaných singulárnych lesov a lesných družstiev, pokiaľ členmi družstva\nboli aj fyzické osoby. Na prevzatie tohto majetku sa použijú osobitné predpisy, 5a)\nv) prechodu na štát podľa osobitného predpisu, 11) ak sa nachádzajú na území vojenského obvodu\nJavorina; 5b)§ 11 ods. 1 písm. g) sa nepoužije.\nPodľa § 9 uvedeného zákona\n(1) Nárok uplatní oprávnená osoba na okresnom úrade a zároveň vyzve povinnú osobu na vydanie\nnehnuteľnosti. Povinná osoba uzavrie s oprávnenou osobou do 60 dní od podania výzvy dohodu o\nvydaní nehnuteľnosti.\n(2) Dohoda podlieha schváleniu okresným úradom formou rozhodnutia vydaného v správnom konaní.\n(3) Ak k dohode podľa odseku 1 nedôjde, rozhodne o vlastníctve oprávnenej osoby k nehnuteľnosti\nokresný úrad.\n(4) Pokiaľ je to nevyhnutne potrebné, môže okresný úrad zriadiť alebo zrušiť na prevádzanej\nnehnuteľnosti vecné bremeno, prípadne uložiť iné opatrenia na ochranu životného prostredia alebo\ndôležitých záujmov iných vlastníkov.\n(5) K nehnuteľnostiam vydaným podľa § 6 ods. 1 písm. v) vzniká v prospech povinnej osoby vecné\nbremeno tak, aby určenie nehnuteľnosti na obranu štátu ostalo zachované. Podkladom na vykonanie\nzáznamu o vzniku vecného bremena v katastri nehnuteľností je rozhodnutie okresného úradu podľa\nodseku 2.\n(6) Okresným úradom príslušným na konanie vo veci vydania nehnuteľností, ktoré prešli na štát podľa\n§ 6 ods. 1 písm. v) je Okresný úrad Kežmarok.\nPodľa § 100 Občianskeho zákonníka (ďalej „OZ“)\n(1) Právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie\nsúd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo\nveriteľovi priznať.\n(2) Premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté\nustanovenie § 105. Záložné práva sa nepremlčujú skôr, než zabezpečená pohľadávka.\nPodľa § 123 OZ vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať,\npožívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním.\nPodľa § 126 OZ\n(1) Vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje;\nnajmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neprávom zadržuje.\n(2) Obdobné právo na ochranu má aj ten, kto je oprávnený mať vec u seba.\nPodľa § 132 OZ\n(1) Vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpnou, darovacou alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím\nštátneho orgánu alebo na základe iných skutočností ustanovených zákonom.\n(2) Ak sa vlastníctvo nadobúda rozhodnutím štátneho orgánu, nadobúda sa vlastníctvo dňom v ňom\nurčeným, a ak určený nie je, dňom právoplatnosti rozhodnutia.\nPodľa § 460 OZ dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa.\nPodľa § 137 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej „CSP“) žalobou možno požadovať,\naby sa rozhodlo najmä o\na) splnení povinnosti,\nb) nároku na usporiadanie práv a povinností strán, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami\nvyplýva z osobitného predpisu,\nc) určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie\nje potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu, alebo\nd) určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu.\n\n35. Vo vzťahu k namietanému nesprávnemu označeniu žalovaného a vád v postupe súdu prvej\ninštancie, odvolací súd uvádza, že procesné uznesenie o pripustení zmeny žaloby v plnom rozsahu\npatrí do právomoci súdu prvej inštancie. Súd procesným uznesením pripustil zmenu žaloby na\npojednávaní, svoje uznesenie odôvodnil a poučil strany o tom, že voči tomuto uzneseniu nie je prípustný\nopravný prostriedok a teda toto uznesenie, resp. správnosť postupu súdu nemôže byť predmetom\nprieskumu v rámci odvolacieho konania. Pripustením tejto zmeny došlo v konaní v súlade s príslušnými\nustanoveniami CSP k vymedzeniu predmetu konania a označeniu žalovaného.\n36. Vo vzťahu k namietanej nesprávnej formulácii žalobného návrhu spočívajúcej v tom, že žalobkyňa\nsa mala správne domáhať nie určenia vlastníckeho práva, ale svoj žalobný návrh mala formulovať tak, že\nsporné nehnuteľnosti patria do dedičstva jej právneho predchodcu, odvolací súd súhlasí, že súdna prax\nakceptuje žaloby, ktorými sa dedič domáha určenia, že tá – ktorá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi. V\nkonaní o takých žalobách ide o posúdenie, či poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom tejto veci. Požadované\nurčenie sa tu vzťahuje ku dňu smrti poručiteľa a okolnosti, ktoré nastali po tomto dni, nemôžu mať\nvplyv na rozhodnutie súdu. Treba dodať, že ak súd vyhovie žalobe požadujúcej uvedené určenie a\nvec je následne prejednaná v konaní o dedičstve ako majetok poručiteľa, nepotvrdzuje rozhodnutie o\ndedičstve (osvedčenie o dedičstve), že dedič je v súčasnosti vlastníkom veci. Po smrti poručiteľa môžu\nvo všeobecnosti nastať právne skutočnosti, s ktorými právny poriadok spája vznik vlastníctva niekoho\niného (napríklad vydržaním); v konaní, v ktorom sa zisťuje, či určitá vec bola v čase smrti poručiteľa v\njeho vlastníctve, sú však takéto (neskoršie) skutočnosti právne bezvýznamné. (uznesenie Najvyššieho\nsúdu SR z 16.12.2010, sp zn. 3Cdo 154/2010; R 32/2011).\n37. V súdenej veci nevyplýva z dokazovania okolnosť, že by žalovaný popieral platnosť Dohody\no vydaní nehnuteľností alebo to, že žalobkyňa je jedinou dedičkou pôvodného vlastníka predmetných\nnehnuteľností. Podpísaním dohody o vydaní nehnuteľností štát prejavil vôľu, uznal vlastnícke právo\nžalobkyne ako osoby oprávnenej podľa reštitučných predpisov, teda právnej nástupkyne po jej neb.\notcovi E. C.. Podpísaním tejto dohody zo strany žalovaného, resp. Východoslovenských lesov, š.p.\nLesný odštepný závod Spišská Nová Ves, ako zapísaného vlastníka predmetných pozemkov je právna\notázka, či bol právny predchodca žalobkyne vlastníkom nehnuteľností v okamihu svojej smrti nespornou.\nVzhľadom na skutočnosť, že od smrti E. C. až po súčasný stav, svedčí zápis v katastri nehnuteľností\nžalovanému, nenastali teda ani žiadne iné právne skutočnosti, s ktorými právny poriadok spája vznik\nvlastníctva niekoho iného (napríklad vydržaním) po smrti neb. E. C., je podľa názoru odvolacieho súdu\nz procesného hľadiska prípustné a aj z hľadiska súdnej praxe, aby bolo vlastnícke právo k predmetným\nnehnuteľnostiam určené priamo žalobkyni. Napokon žaloba o určenie, že nehnuteľnosti patria do\ndedičstva po neb. E. C. by musela smerovať len voči žalovanému a to za stavu, že tento ešte v roku\n1993 uzavrel s dedičkou a osobou oprávnenou k vydaniu nehnuteľností podľa zákona č. 229/1991 Zb.\nDohodu o vydaní nehnuteľností.\n38. Poslednou odvolacou námietkou žalovaného bola neprípustnosť vlastníckej žaloby po neúspechu\nv reštitučnom konaní a námietka prekážky „res iudicata“ pre už vydané rozhodnutie Pozemkového úradu\nv Spišskej Novej Vsi v konaní č. R/93/105/94-DN zo dňa 12.03.1996, potvrdené rozsudkom Krajského\nsúdu v Košiciach č.k. 5S/55/96-8 zo dňa 15.05.1996.\n39. Odvolací súd vo svojom skoršom zrušujúcom uznesení č.k. 22Co/57/2022-354 zo dňa 29.02.2024\npodrobne vysvetlil dôvody, pre ktoré v danom prípade je na strane žalobkyne prijateľné a spravodlivé\nposkytnúť ochranu ňou uplatnenému nároku na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, napriek\nskutočnosti, že žalobkyňa nebola v konečnom dôsledku úspešná v rámci reštitučných predpisov. Túto\nargumentáciu prevzal aj súd prvej inštancie v napádanom rozsudku.\n40. Pre zvýraznenie svojich záverov, odvolací súd uvádza, že osobitnými okolnosťami na strane\nžalobkyne, ktoré svedčia o správnosti poskytnutia ochrany jej vlastníckeho práva, spočívajú výlučne\nv skutočnostiach, že žalobkyňa bola v rámci uplatneného reštitučného nároku od počiatku aktívna,\npovinná osoba s ňou komunikovala a aj konala. Napokon s ňou uzavrela aj dohodu o vydaní totožných\nnehnuteľností, kde však nedošlo k jej schváleniu príslušným okresným úradom podľa režimu ust. §\n9 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. Skutočnosť, že so žalobkyňou bola uzavretá Dohoda o vydaní\nnehnuteľností vyžadovala splnenie zákonnej podmienky podľa § 9 ods. 1 cit. zákona č. 229/1991 Zb.,\npodľa ktorého nárok uplatní oprávnená osoba na okresnom úrade a zároveň vyzve povinnú osobu na\n\nvydanie nehnuteľností. Povinná osoba uzavrie s oprávnenou osobou do 60 dní od podania výzvy dohodu\no vydaní nehnuteľností\n41. Logickým záverom, potvrdeným aj výpoveďou svedka O. V. F. je, že pred uzavretím Dohody o vydaní\nnehnuteľností povinnou osobou museli byť predložené všetky podklady. Svedok výslovne uviedol,\n„ak podklady predložené neboli, tak sa neurobila žiadna dohoda“. S poukazom na nižšie citované\nrozhodnutia zotrváva odvolací súd na svojom predchádzajúcom právnom posúdení otázky, že v danej\nprejednávanej veci je spravodlivé a ústavne konformné prijať záver, že aj po zániku účinnosti reštitučných\nzákonov, je u žalobkyne prítomný naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva k sporným\nnehnuteľnostiam. Žalobkyňa, ako vyplýva z vykonaného dokazovania, svoj reštitučný nárok uplatnila\na žalovaný prostredníctvom povinnej osoby po predložení podkladov a predchádzajúcej výzvy uzavrel\nDohodu o vydaní nehnuteľností. Preto nie je spravodlivé, aby žalovaný, ktorý už v minulosti jasne\ndeklaroval oprávnenosť nárokov žalobkyne v podobe Dohody o vydaní nehnuteľností bol aj naďalej\nzapísaným vlastníkom predmetných nehnuteľností. Uvedené nie je vo vzťahu k žalovanému v rozpore\ns namietaným všeobecným ústavným princípom právnej istoty, keďže žalovaný subjektívne už uznal\ndôvodnosť a oprávnenosť vlastníckeho práva žalobkyne v roku 1993. Pokiaľ sa žalovaný vo svojom\nodvolaní odvolával na zmienený princíp právnej istoty, tento nie je vo vzťahu k nemu porušený, práve\nz dôvodu jeho už prejavenej vôle uznania vlastníckeho práva žalobkyne v podobe uzavretia v konaní\nnespornej Dohody o vydaní nehnuteľností.\n42. Uplatnený nárok žalobkyne v rámci reštitúcie je nárokom hmotnoprávnym. Žalobkyňa, ako\nvyplýva z dokazovania, spĺňala všetky hmotnoprávne podmienky ako oprávnená osoba. Citované\nrozhodnutia Pozemkového úradu Spišská Nová Ves a Krajského súdu v Košiciach vychádzali výlučne\nz nesplnenia procesnej podmienky na strane žalobkyne ako oprávnenej osoby o včasnosti podanej\nžiadosti o reštitúciu. Preto tieto rozhodnutia podľa názoru odvolacieho súdu nepredstavujú prekážku\nveci rozsúdenej, nakoľko reštitučný nárok žalobkyne neposudzovali z hmotnoprávneho hľadiska.\n43. Odvolací súd nesúhlasí ani s argumentáciou odvolateľa o tom, že by poskytnutie možnosti\noprávneným osobám uplatňovať si nárok upravený v reštitučnom zákone prostredníctvom žalôb\npodľa všeobecných predpisov občianskeho práva malo viesť k otvoreniu celého reštitučného\nprocesu majúceho za následok narušenie princípu právnej istoty v právnych vzťahoch týkajúcich sa\nnehnuteľností, keďže by sa v takom prípade dali reštitučné nároky uplatňovať „donekonečna“.\n44. Odvolací súd prejednávanú veci posúdil prísne cez prizmu individuálnych okolností na strane\nžalobkyne a zároveň vychádzal z nespornej skutočnosti, že štát prostredníctvom povinnej osoby\ndeklaroval v reštitučnom konaní oprávnenosť reštitučných nárokov žalobkyne a stav v katastrálnom\noperáte sa po celú dobu nezmenil. Pokiaľ by nastal po ukončení reštitučného konania stav, ktorý by mal\nza následok zmenu vlastníckeho práva predmetných nehnuteľností v prospech tretej osoby v súlade\nso zákonom, úvaha odvolacieho súdu by nevyhnutne musela byť ovplyvnená princípom právnej istoty\na ústavnou zásadou ochrany dobromyseľne nadobudnutých práv.\n45. K námietke o tom, že žalobkyňa mala možnosť druhýkrát si uplatniť reštitučný nárok a to podľa\nzákona č. 503/2003 Z.z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a túto možnosť nevyužila, odvolací súd\npoukazuje na ustanovenie § 2 ods. 1 citovaného zákona, podľa ktorého právo na navrátenie vlastníctva\nk pozemku podľa tohto zákona môže uplatniť oprávnená osoba, ktorá je občanom Slovenskej republiky\ns trvalým pobytom na jej území a ktorej pozemok prešiel na štát alebo na inú právnickú osobu v období\nod 25. februára 1948 do 1. januára 1990 (ďalej len „rozhodujúce obdobie“) spôsobom uvedeným v\nustanovení § 3. Žalobkyňa podľa citovaného ustanovenia nespĺňala podmienku štátneho občianstva a\ntrvalého bydliska na území SR a preto z uvedeného dôvodu by musel byť jej nárok podľa zákona č.\n503/2003 Z.z. zamietnutý a teda nemohla obchádzať reštitučný predpis v podobe zákona č. 503/2003\nZ.z.\n46. Pre určitosť a presvedčivosť dôvodov tohto rozhodnutia odvolací súd opätovne uvádza nižšie\nuvedené právne názory Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR, ktoré dopadajú a sú aplikovateľné\nna zistený skutkový stav.\n47. Z rozhodnutia ÚS SR sp.zn. III. ÚS 177/2013 sa žiada v tejto súvislosti poukázať na konkrétne časti\nodôvodnenia predmetného uznesenia ústavného súdu, ktoré sú relevantné pre toto konanie. V prvom\n\nrade bola posudzovaná ústavným súdom sťažnosť sťažovateľa, ktorý si vôbec neuplatnil reštitučný\nnárok v režime zákona č. 229/1991 Zb. Ústavný súd doslova uviedol:\nPokiaľ by i naďalej bolo možné domáhať sa vydania veci (vypratania nehnuteľnosti) podľa § 126\nObčianskeho zákonníka, ktoré bolo možné uplatniť si podľa reštitučného predpisu, prípadne požadovať\nurčenie vlastníctva k tejto veci, bola by hromadne narušená právna istota osôb, ktoré až potom,\nako bolo zrejmé, že k vydaniu nehnuteľnosti podľa reštitučného predpisu už nedôjde, na základe\nriadnych právnych skutočností túto nehnuteľnosť získali od povinnej osoby (od štátu alebo jeho\nprávnych nástupcov), ako aj právna istota budúcich nadobúdateľov tohto majetku. Vzhľadom na rozsah\nsocializácie majetku v rokoch 1948 - 1989 by išlo už o neistotu v značnom rozsahu a takýto stav by bol\nv rozpore s požiadavkou právneho štátu.\nVzhľadom na príbuznosť reštitučných predpisov v danom prípade je možné použitie judikatúry\nÚstavného súdu Českej republiky. Ústavný súd Českej republiky sa zaoberal obdobnou otázkou vzťahu\nreštitučnej a vlastníckej žaloby (stanovisko pléna ÚS ČR sp.zn. Pl. ÚS-st. 21/05 z 1. novembra\n2005), z ktorého vyplýva: „Žalobou o určenie vlastníckeho práva nie je možné obchádzať zmysel a\núčel reštitučného zákonodarstva. Nie je možné účinne sa domáhať podľa všeobecných predpisov ani\nochrany vlastníckeho práva, ku ktorého zániku došlo pred 25. februárom 1948 a špeciálny reštitučný\npredpis nestanovil spôsob zmiernenia alebo nápravy tejto majetkovej ujmy.“ Z rozhodovacej činnosti\nÚstavného súdu Českej republiky vyplýva, že existujú aj rozhodnutia s opačným názorom v niektorých\nindividuálnych prípadoch (napr. I. ÚS 89/07, I. ÚS 3503/10), podľa ktorých je daný naliehavý právny\nzáujem na určovacej žalobe. Z týchto rozhodnutí však vyplýva, že občianskemu súdnemu konaniu\npredchádzalo uplatnenie reštitučného nároku oprávnenou osobou podľa reštitučných predpisov a až\nnásledne bola podaná určovacia žaloba. Sťažovateľ však v danej právnej veci vôbec nevyužil možnosť\nuplatňovať svoj nárok podľa reštitučných predpisov a uplatňoval svoj nárok len podľa všeobecných\npredpisov občianskeho práva na základe určovacej žaloby, v dôsledku čoho došlo zo strany sťažovateľa\nk obchádzaniu reštitučného zákonodarstva.\nÚstavný súd SR v náleze sp.zn. II. ÚS 249/2011 vyslovil, že zmyslom a účelom reštitučného\nzákonodarstva nebolo spôsobenie zániku vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale naopak, uľahčenie\nobnovenia ich vlastníckeho práva. Preto pokiaľ zákonodarca upravil v § 6 ods. 1 písm. p) zákona\nč.. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v\nznení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pôde“) samostatný reštitučný dôvod spočívajúci v tom,\nže oprávneným osobám sa vydajú nehnuteľnosti, ktoré prešli na štát alebo na inú právnickú osobu\nv dôsledku prevzatia nehnuteľností bez právneho dôvodu, zmyslom tohto ustanovenia bolo uľahčiť\noprávneným osobám dosiahnutie ich zápisu ako vlastníkov v katastri nehnuteľností v (nepochybne\nčastých) prípadoch, keď štát zneužijúc svoje postavenie v dobe neslobody a nedbajúc na platné\nprávo pripustil zmenu zápisu vlastníckeho práva v evidencii nehnuteľností bez splnenia základných\npožiadaviek vyplývajúcich z vtedy platného práva. Uľahčenie postavenia oprávnených osôb malo\nspočívať aj v tom, aby nápravu zápisu svojho (stále existujúceho) vlastníckeho práva mohli dosiahnuť\nv relatívne jednoduchom správnom konaní a nemuseli sa domáhať súdnej ochrany svojho vlastníckeho\npráva. Zo základných zásad občianskeho práva možno potom vyvodiť, že v situácii, keď povinnej osobe\n(štátu) nesvedčí žiadny právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, zostalo naďalej k\nnehnuteľnosti zachované vlastnícke právo toho subjektu, ktorý bol jej posledným vlastníkom pred dňom\nzápisu vlastníckeho práva štátu, hoci zápis v evidencii nehnuteľností tomu nezodpovedá. Podľa nálezu\nústavného súdu názor, podľa ktorého zánik práva oprávnenej osoby postupovať podľa zákona o pôde\nmárnym uplynutím lehoty ustanovenej v § 13 zákona o pôde znamená aj zánik jej vlastníckeho práva,\nnemožno vyvodiť ani z tretej vety ustanovenia § 13 ods. 1 zákona o pôde (neuplatnením práva v lehote\nprávo zanikne), ktorá sa už len z hľadiska systematického a gramatického výkladu môže vzťahovať iba\nna zánik reštitučného nároku ustanoveného zákonom o pôde, avšak nie na zánik práva vlastníckeho\ngarantovaného Občianskym zákonníkom, Ústavou Slovenskej republiky, Listinou základných práv a\nslobôd a Dodatkovým protokolom k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Účelom\nzákona o pôde nebolo stanoviť zákaz dosiahnutia revízie krokov štátu urobených v rozhodnom období\nmárnym uplynutím lehoty pre uplatnenie reštitučného nároku.\n48. Podľa analytickej právnej vety z uznesenia Ústavného súdu SR sp.zn. II ÚS 178/2006, ak účelom\npríslušných reštitučných zákonov (zákon č. 403/1990 Zb. o zmiernení následkov niektorých majetkových\nkrívd v znení neskorších predpisov, zákon č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému\npoľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov, zákon č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych\nrehabilitáciách v znení neskorších predpisov, zákon č. 503/2003 Z.z. o navrátení vlastníctva k pozemkom\n\na o zmene a doplnení zákona č. 180/1995 Z.z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva\nk pozemkom v znení neskorších predpisov a pod.) je zmiernenie následkov niektorých majetkových\na iných krívd, ktoré vznikli v tzv. rozhodnom období t.j. od 25. februára 1948 do 1. januára 1990\n(ďalej len „rozhodné obdobie“), toto zmiernenie potom môže spočívať len v tom, že štátom odňaté veci\nbudú vydané (vrátené) tomu, komu boli odňaté, a keď táto osoba už nežije, jeho blízkym príbuzným\nalebo iným osobám, ktoré určujú reštitučné zákony. Uplatnenie reštitučného nároku je hmotnoprávnym\núkonom, ktorý oprávnená osoba musí vykonať na príslušnom orgáne štátnej správy (na pozemkovom\núrade) a zároveň vyzve povinnú osobu na vydanie veci. Reštitučný nárok na vydanie veci znamená\niba obnovu predchádzajúceho stavu a zakladá právo oprávnenej osoby na navrátenie vlastníckeho\npráva. Až po realizácii tohto práva na „vydanie veci“ v zmysle reštitučných zákonov si môže oprávnená\nosoba počínať ako vlastník veci, t.j. okrem iného domáhať sa vydania veci v zmysle jej faktického\nodovzdania, resp. vypratania. Reštitučné predpisy neboli vydané za tým účelom, aby spôsobili zánik\nvlastníckeho práva oprávnených osôb, ale aby im uľahčili obnovenie tohto vlastníckeho práva. Preto ak\ndošlo k zabratiu majetku štátom bez právneho dôvodu, oprávnená osoba nestratila svoj vlastnícky vzťah\nk tomuto majetku a nič nebráni tomu, aby sa svojho nároku, resp. finančnej náhrady domáhala žalobou\nopierajúcou sa o všeobecné predpisy občianskeho práva (podľa nástrojov ochrany vlastníckeho práva\n- žalôb určovacích, vindikačných).\n49. V náleze sp.zn. IV. ÚS 295/2012 ústavný súd konštatuje, že aj v prípade sťažovateľky prichádzala\ndo úvahy žaloba podľa všeobecných predpisov občianskeho práva, teda podanie žaloby o určenie, že\ntu vlastnícke právo je. Takto podanú žalobu sťažovateľky boli preto všeobecné súdy povinné prerokovať\na o nej rozhodnúť (nález ústavného súdu sp.zn. IV. ÚS 295/2012 z 28. augusta 2012, str. 19). Zároveň\nprávna veta: „Účelom § 6 ods. 1 písm. b) zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k\npôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov, podľa ktorého oprávneným\nosobám sa vydajú nehnuteľnosti, ktoré prešli na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku prevzatia\nnehnuteľnosti bez právneho dôvodu, bolo uľahčiť oprávneným osobám dosiahnutie ich zápisu ako\nvlastníkov v katastri nehnuteľností v prípadoch, keď štát, zneužijúc svoje postavenie v dobe neslobody\na nedbajúc na platné právo, pripustil zmenu zápisu vlastníckeho práva v evidencii nehnuteľností\nbez splnenia základných požiadaviek vyplývajúcich (aj) z vtedy platného práva. Uľahčenie (prípadne\n„zjednodušenie“) prístupu oprávnených osôb k týmto nehnuteľnostiam malo spočívať aj v tom, aby\nnápravu zápisu svojho (stále existujúceho) vlastníckeho práva mohli dosiahnuť v relatívne jednoduchom\nsprávnom konaní a nemuseli sa domáhať súdnej ochrany svojho vlastníckeho práva. Z ústavnoprávneho\nhľadiska je akceptovateľným, keď povinnej osobe (štátu) nesvedčí žiadny právny titul nadobudnutia\nvlastníckeho práva k nehnuteľnosti, aby vlastnícke právo tohto subjektu, ktorý bol jej posledným\nvlastníkom predo dňom zápisu vlastníckeho práva povinnej osoby (štátu) do evidencie nehnuteľnosti,\nostalo naďalej zachované, napriek tomu, že zápis v evidencii tomu nezodpovedá.“ (Zbierka nálezov a\nuznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky, č. 36/2012 - reštitúcie podľa zákona o pôde).\n50. Podľa nálezu ústavného súdu sp.zn. II. ÚS 7/2014, právna veta: „Je prirodzenou požiadavkou\nkladenou na všeobecné súdu a iné orgány verejnej moci, ktoré rozhodujú o reštitučných nárokoch\noprávnených osôb, aby, riadiac sa zásadami materiálneho právneho štátu, pristupovali k interpretácii\nreštitučných zákonov s určitou veľkorysosťou a naopak, brali do úvahy pre minulý režim príznačné\nnedostatky vtedajšej legislatívy, najmä však časti sa vyskytujúcu svojvôľu vtedajších štátnych a iných\norgánov pri uplatňovaní moci a zásady štátnych orgánov z obdobia neslobody namierené proti ľudským\nprávam a slobodám. Rozhodne však pri dôslednej individualizácii každého prípadu nemožno uvedené\nnedostatky pričítať na vrub oprávnenej osoby.“ (Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky, č. 25/2015 - právo vlastniť majetok a reštitučné nároky).\n51. Podľa nálezu ústavného súdu III. ÚS 657/2021, dôvody, pre ktoré bola žaloba sťažovateľov\nzamietnutá, možno zhrnúť v zásade tak, že všeobecné súdy zaujali právny názor, že pokiaľ si\nsťažovatelia, resp. ich právny predchodca neuplatnil právo na vydanie nehnuteľnosti podľa reštitučných\nzákonov, neprichádza do úvahy poskytnutie súdnej ochrany podľa všeobecných ustanovení OZ, pretože\nide podľa názoru súdov o obchádzanie účelu a zmyslu reštitučného práva. Ústavný súd v tomto\nnáleze vyslovil porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy z dôvodu arbitrárneho rozhodnutia najvyššieho súdu,\npričom uviedol: „Názorová konfrontácia k reštitučnému zákonodarstvu ako „prekážke“ na uplatnenie\nobčianskych práv sťažovateľov podľa všeobecných predpisov bola zavŕšená v dovolacom konaní v\nkontexte rozdielnych názorov a osobitne stavom, že krajský súd sa nevyrovnal s otázkou, či vôbec\nsťažovatelia, resp. ich predchodcovia spĺňali podmienky na reštitúciu.“ (nález ústavného súdu III. ÚS\n\n657/2021 z 28. júla 2022, bod. 26). Ďalej uviedol, že: „Napriek tomu, že sťažovatelia jednoznačne\nidentifikovali nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom (znemožnenie domáhať sa ochrany\nvlastníckeho práva podľa všeobecných predpisov v konkurencii pôsobnosti reštitučného zákonodarstva,\nktorého aplikácia na nich nedopadala) a rovnako poukázali dokonca nad rámec potreby (keďže najvyšší\nsúd pozná vlastné rozhodnutia) na rozdielne rozhodovanie.“ (nález ústavného súdu sp.zn. III. ÚS\n657/2021 z 28. júla 2022, bod. 27).\n52. Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok ako vecne správny postupom\nvyplývajúcim z ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP.\n53. O trovách odvolacieho konania medzi žalobcom a žalovanou bolo rozhodnuté podľa § 396 ods.\n1 CSP v spojení s § 255 CSP a § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní úspešnej žalobkyni, ktorá\npodala v odvolacom konaní vyjadrenia, odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania\nv rozsahu 100 % voči neúspešnému žalovanému, pričom o výške trov odvolacieho konania rozhodne\nsúd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením,\nktoré vydá vyšší súdny úradník.\n54. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote\ndvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý\nrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia\nopravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).\nDovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.\nDovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).\nDovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.\n2 CSP).\nPodanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu\ntreba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného\npredpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné\ndoručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "12C/45/2019", "guid": "fcd96039-3a01-45d0-9536-3a11183516d8:69a04e8a-1b98-4de2-bb8f-46ac782a21f8", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:7c9e5221-c4ed-4baf-b367-3d87ef1fb3c3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:3.US.657.2021.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 657/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 657/2021 z 28. 7. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-07-28", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:3.US.657.2021.1"}, {"guid": "ussr:43214e17-125e-4a6a-9762-15add6d45134", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.7.2014.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 7/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 7/2014 z 11. 6. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-06-11", "citacie_n": 33, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.7.2014.1"}, {"guid": "ussr:8c64a5e0-d31e-4d13-b6ef-4a4378e68a26", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 177/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 177/2013 z 24. 4. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-04-24", "citacie_n": 57, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8c64a5e0-d31e-4d13-b6ef-4a4378e68a26"}, {"guid": "ussr:82175c26-54b4-4b3a-a90d-96a8623575f4", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 295/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 295/2012 z 28. 8. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-08-28", "citacie_n": 501, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:82175c26-54b4-4b3a-a90d-96a8623575f4"}, {"guid": "ussr:bbd43ac4-55a4-4b65-9b2d-8861a9c19cc5", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 249/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 249/2011 z 29. 9. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-09-29", "citacie_n": 587, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bbd43ac4-55a4-4b65-9b2d-8861a9c19cc5"}, {"guid": "ussr:20925bb9-74cb-4ac9-97f5-f3dfb0b3fc33", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 89/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 89/07 z 18. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-18", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:20925bb9-74cb-4ac9-97f5-f3dfb0b3fc33"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "6e10adbf-a07a-4add-a1cc-b281124e99f7:b12fd816-3fdf-44d2-ba04-7ea29988a5b4", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:8819203243.1", "spisova_znacka": "8Cdo/61/2020", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/61/2020 z 28. 4. 2020", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2020-04-28", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:8819203243.1"}], "citovane_v": []}