Rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 11Csp/3/2025 z 11. 8. 2025

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Okresný súd Prešov 11Csp/3/2025 8125200196 11. 08. 2025 JUDr. Marek Bujňák ECLI:SK:OSPO:2025:8125200196.2

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Okresný súd Prešov, sudcom JUDr. Marekom Bujňákom, v spore žalobkyne Všeobecná úverová banka, a.s.; skrátený názov: VÚB, a.s., so sídlom Mlynské nivy 1, 829 90 Bratislava, IČO: 31 320 155, právne zastúpenej advokátskou kanceláriou Remedium Legal, s.r.o. so sídlom Prievozská 2, 821 09 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 53 255 739, proti žalovanej A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom XXX XX C. D., E. XXX/X, právne zastúpenej JUDr. Danielom Tarbajom, advokátom so sídlom Zámocká 525/28, 091 01 Stropkov IČO: 53 450 345, o zaplatenie 1.545,48 eura s príslušenstvom, takto rozhodol: I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni sumu 764,04 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne - zo sumy 16,07 eura od 21.11.2021 do zaplatenia, - zo sumy 17,16 eura od 21.12.2021 do zaplatenia, - zo sumy 16,53 eura od 21.01.2022 do zaplatenia, - zo sumy 16,76 eura od 21.02.2022 do zaplatenia, - zo sumy 19,53 eura od 21.03.2022 do zaplatenia, - zo sumy 17,26 eura od 21.04.2022 do zaplatenia, - zo sumy 18,34 eura od 21.05.2022 do zaplatenia, - zo sumy 17,77 eura od 21.06.2022 do zaplatenia, - zo sumy 18,82 eura od 21.07.2022 do zaplatenia, - zo sumy 18,27 eura od 21.08.2022 do zaplatenia, - zo sumy 18,54 eura od 21.09.2022 do zaplatenia, - zo sumy 19,57 eura od 21.10.2022 do zaplatenia, - zo sumy 19,06 eura od 21.11.2022 do zaplatenia, - zo sumy 20,10 eura od 21.12.2022 do zaplatenia, - zo sumy 19,61 eura od 21.01.2023 do zaplatenia, - zo sumy 19,88 eura od 21.02.2023 do zaplatenia, - zo sumy 22,38 eura od 21.03.2023 do zaplatenia, - zo sumy 20,47 eura od 21.04.2023 do zaplatenia, - zo sumy 21,48 eura od 21.05.2023 do zaplatenia, - zo sumy 21,06 eura od 21.06.2023 do zaplatenia, - zo sumy 22,06 eura od 21.07.2023 do zaplatenia, - zo sumy 21,66 eura od 21.08.2023 do zaplatenia, - zo sumy 21,96 eura od 21.09.2023 do zaplatenia, - zo sumy 22,94 eura od 21.10.2023 do zaplatenia, - zo sumy 22,59 eura od 21.11.2023 do zaplatenia, - zo sumy 23,55 eura od 21.12.2023 do zaplatenia, - zo sumy 23,24 eura od 21.01.2024 do zaplatenia, - zo sumy 23,55 eura od 21.02.2024 do zaplatenia, - zo sumy 25,13 eura od 21.03.2024 do zaplatenia, - zo sumy 24,23 eura od 21.04.2024 do zaplatenia, - zo sumy 25,17 eura od 21.05.2024 do zaplatenia,

- zo sumy 24,93 eura od 21.06.2024 do zaplatenia, - zo sumy 25,85 eura od 21.07.2024 do zaplatenia, - zo sumy 25,63 eura od 21.08.2024 do zaplatenia, - zo sumy 25,99 eura od 21.09.2024 do zaplatenia, - zo sumy 26,90 eura od 21.10.2024 do zaplatenia a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta III. Žalobkyňa je povinná nahradiť žalovanej trovy konania v rozsahu 1,12%, o ktorých výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku. IV. Súd určuje, že zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o pôžičke č. 8570506417 zo dňa 2.8.2017 v článku V, Vyhlásenie klienta, odsek 6 v časti v znení: „Klient berie na vedomie, že Consumer Finance Holding ako prevádzkovateľ na základe dobrovoľného súhlasu dotknutej osoby b) Osobné údaje Klienta uvedené v Zmluve poskytuje svojej ovládajúcej osobe VÚB, ako aj osobám zo skupiny s úzkymi väzbami k VÚB v zmysle zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, vrátane spoločnosti Intesa Sanpaolo Taliansko, za účelom interného výkazníctva, zvýšenia kvality služieb, marketingové účely, účely vyhodnotenia rizikového profilu Klienta, vymáhania prípadných záväzkov Klienta po splatnosti. Platnosť súhlasu je 10 rokov od doručenia návrhu na uzatvorenie Zmluvy, pričom Klient berie na vedomie, že svoj súhlas je oprávnený odvolať najskôr po jednom roku od zániku predmetného záväzkového vzťahu, alebo od udelenia súhlasu pre prípad, že sa Zmluva neuzatvorí a to písomným oznámením doručeným na adresu spoločnosti.“ je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. V. Súd určuje, že zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o pôžičke č. 8570506417 zo dňa 2.8.2017 v článku VI, Zmluvné podmienky, odsek 10 Následky nesplácania spotrebiteľského úveru a zmluvná pokuta, bod 10. 1 v znení: „Zmluvná pokuta: V prípade omeškania s úhradou jednotlivých splátok je klient povinný uhradiť spoločnosti zmluvnú pokutu vo výške stanovenej nariadením vlády č. 87/1995 Z.z. z dlžnej sumy za každý aj začatý deň omeškania. Výška zmluvnej pokuty sa rovná priemernej hodnote ročnej percentuálnej miery nákladov naposledy zverejnenej podľa osobitného predpisu pred vznikom omeškania navýšenej o 10 percentuálnych bodov ročne, pričom nesmie prevýšiť trojnásobok úrokov z omeškania podľa uvedeného nariadenia.“ je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. VI. Žalobkyňa je povinná nahradiť žalovanej náhradu trov konania vzájomnej žaloby v rozsahu 100%, o ktorých výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku. odôvodnenie: 1. Žalobkyňa (teraz žalovaná) žalobou zo dňa 28.6.2024 sa (v konaní 11Csp/101/2024) domáhala primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 650,- eur podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa z dôvodu, že v predchádzajúcom spore vedenom na tomto súde pod sp. zn. 7Csp/218/2020 bola ako spotrebiteľka úspešná s postavení žalovanej, keďže žaloba právneho nástupcu žalovanej o zaplatenie 2.602,86 eura voči nej bola zamietnutá. Odcitovala z rozsudku zo dňa 6.9.2021, podľa ktorého nebolo preukázané doručenie oznámenia o predčasnom zosplatnení úveru žalobkyni a preto s poukazom na § 17 ods. 1, 2 zákona č. 129/2010 Z.z. nemohlo dôjsť k platnému postúpeniu uplatnenej pohľadávky na právneho nástupcu žalovanej. Výšku finančného zadosťučinenia odôvodnila 1 sumy, o ktorú sa chcel dodávateľ obohatiť na jej úkor a poukázala na sankčnú, satisfakčnú a relutárnu funkciu daného inštitútu. 2. Žalovaná (teraz žalobkyňa) si vzájomnou žalobou zo dňa 15.11.2024 uplatnila voči žalobkyni nárok na zaplatenie sumy 1545,48 eura. Vzájomnú žalobu odôvodnila tým, že v súdnom konaní o zaplatenie vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp.7Csp/218/2020 bola úspešná žalovaná v postavení spotrebiteľa. Okresný súd Prešov rozsudkom č.k. 7Csp/218/2020-105 zo dňa 06.09.2021 žalobu právneho nástupcu žalobkyne Intrum Slovakia s.r.o., so sídlom Mýtna 48, 811 07 Bratislava, IČO: 35 831 154 o zaplatenie 2 602,86 eura s prísl. v celom rozsahu zamietol z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie. Dňa 02.08.2017 bola uzatvorená Zmluva o spotrebiteľskom úvere č. 8570506417 (ďalej aj ako ,,Zmluva“). Predmetom Zmluvy bolo poskytnutie finančných prostriedkov formou bezúčelový spotrebiteľský úver vo výške 2500,- eur. Žalovaná sa zaviazala úver splatiť a zároveň platiť úroky,

príslušenstvo a poplatky dohodnuté v Zmluve, ďalšie poplatky a náklady spojené s úverom a dodržiavať podmienky dohodnuté v Zmluve a vo Všeobecných obchodných podmienkach (ďalej len „VOP“): Úver bol poskytnutý za nasledovných podmienok: Výška úveru: 2500,- eur, účel poskytnutia úveru: bezúčelový spotrebiteľský úver, výška úrokovej sadzby: 18,16% p. a. Výška splátky a splatnosť: 42,93 eura, splatná vždy 20. deň každého mesiaca- prvá splátka splatná 20.09.2017, posledná splátka splatná 20.08.2027. Žalovaná porušila svoje zmluvné povinnosti v dôsledku čoho žalobkyňa vyzvala žalovanú na úhradu omeškaných splátok, k čomu nedošlo; následne bola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru, ktorá je však v zmysle rozhodnutia Okresného súdu Prešov 7Csp/218/2020-105 zo dňa 06.09.2021 vyhlásené za nulitné; resp. k nemu podľa rozhodnutia súdu (ktoré je právnym titulom žaloby o primerané finančné zadosťučinenie). Následne došlo dňa 20.05.2021 k postúpeniu pohľadávky na spoločnosť Intrum Slovakia, s.r.o., Mýtna 48, 811 07 Bratislava; postúpenie pohľadávky však je rovnako v zmysle rozhodnutia Okresného súdu Prešov 7Csp/218/2020-105 zo dňa 06.09.2021 považované za neplatné, resp. v rozpore so zákonom. Žalobkyňa si uplatnila splátky splatné od 20.11.2021. 3. Okresný súd Prešov rozsudkom zo dňa 15.11.2024, č.k. 11Csp/101/2024 – 78 zaviazal žalovanú zaplatiť žalobkyni 100,- eur v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku (Výrok I.) Žalobu v prevyšujúcej časti zamietol (Výrok II.). Vzájomnú žalobu vylúčil na samostatné konanie (Výrok III.) 4. Žalovaná vo vyjadrení k žalobe uviedla, že Zmluva o pôžičke č. 8570506417 zo dňa 02.08.2017, od ktorej si žalobkyňa odvodzuje svoj nárok, neobsahuje zákonom požadované náležitosti a to podľa § 9 ods. 2 písm. j), k), z) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, a preto je potrebné poskytnutý úver považovať za bezúročný a bez poplatkov. Vo vzťahu k náležitosti predpoklady pre výpočet RPMN poukázala na závery rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-677/23 zo dňa 23.01.2025 a aj na rozsudok Krajského súdu v Prešove č.k. 18CoCsp/16/2024-422 zo dňa 30.01.2025. Zmluva neobsahuje správny údaj o výške priemernej RPMN, ktorý je uvedený vo výške 12,95 %. Priemerná hodnota RPMN podľa súhrnných informácií o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch veriteľmi za 2. štvrťrok 2017 bola pri spotrebiteľských úveroch od 1500 eur do 6500 eur vrátane so zmluvnou splatnosťou nad 10 rokov na úrovni 6,44 %. Zmluva bola uzatvorená dňa 02.08.2017 a termín konečnej splatnosti bol daný na 20.08.2027, čo je viac ako 10 rokov (presnejšie 10 rokov a 18 dní). Odplata podľa Zmluvy presahuje najvyššiu prípustnú výšku odplaty za poskytnutie spotrebiteľského úveru za 2. štvrťrok 2017 (platné pre zmluvy o spotrebiteľskom úvere uzatvorené od 16. augusta 2017 do 15. novembra 2018). Najvyššia prípustná výška odplaty bola v danom období 9,76 % a podľa Zmluvy predstavovala odplata úroveň 18,16 %. Ďalej uviedla, že úrok vo výške 18,16 % ročne je v rozpore s dobrými mravmi a preto je neplatný. V tomto smere poukázala na úrokové miery z úverov poskytnutých na Slovensku, podľa ktorých na obdobný spotrebiteľský úver so splatnosťou nad 5 rokov v období 08/2017 predstavovala priemerná úroková miera úroveň 8,83 %, t.j. viac ako dvojnásobne nižšia oproti posudzovanému úverovému vzťahu. Výška úrokov musí byť v súlade s dobrými mravmi. Žalovaná vzniesla námietku premlčania celého uplatňovaného nároku. Žalovaná je od splátky splatnej 20.12.2017 v permanentnom omeškaní. Žalovanej bolo Oznámenie o vyhlásení okamžitej splatnosti úveru zo dňa 21.04.2018 najneskôr doručené v konaní vedenom na OS Prešov sp. zn. 7Csp/218/2020. Žaloba v tomto konaní bola súdu doručená dňa 13.01.2025, t.j. po uplynutí viac ako troch rokov. Žalovaná podala vzájomnú žalobu o určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok, ktorú odôvodnila tým, že Zmluva o pôžičke č. 8570506417 zo dňa 02.08.2017 obsahuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, uvedenú v článku V. Vyhlásenie klienta, odsek 6. v časti v znení: „Klient berie na vedomie, že CFH ako prevádzkovateľ na základe dobrovoľného súhlasu dotknutej osoby: b) Osobné údaje Klienta uvedené v Zmluve poskytuje svojej ovládajúcej osobe VÚB, ako aj osobám zo skupiny s úzkymi väzbami k VÚB v zmysle zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, vrátane spoločnosti Intesa Sanpaolo Taliansko, za účelom interného výkazníctva, zvýšenia kvality služieb, marketingové účely, účely vyhodnotenia rizikového profilu Klienta, vymáhania prípadných záväzkov Klienta po splatnosti. Platnosť súhlasu je 10 rokov od doručenia návrhu na uzatvorenie Zmluvy, pričom Klient berie na vedomie, že svoj súhlas je oprávnený odvolať najskôr po jednom roku od zániku predmetného záväzkového vzťahu alebo od udelenia súhlasu pre prípad, že sa Zmluva neuzatvorí, a to písomným oznámením doručeným na adresu Spoločnosti.“ Predformulovaný súhlas spotrebiteľa s poskytovaním a sprístupňovaním jeho osobných údajov tretej osobe, so spracovaním jeho osobných údajov po dobu 10 rokov (aj pre prípad, že zmluva nevznikne), bez ohľadu na dĺžku trvania zmluvy, so spracúvaním a overovaním osobných údajov u iných osôb, formálne dosiahnutý štandardnou zmluvnou podmienkou nemožno za žiadnych okolnosti považovať za náležitý a individualizovaný prejav vôle spotrebiteľa s úkonom, na ktorý sa tento výslovne zákonom o ochrane osobných údajov požaduje. Poukázala na

rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 11Co/33/2017 zo dňa 12.09.2017: - odsek 6. odôvodnenia: oboznámiť spotrebiteľ pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. V danom prípade, klient nemohol zasahovať do textu vyhlásenia klienta, že dáva predformulovaný súhlas na spracovanie osobných údajov bližšie neurčenému počtu subjektov, pretože je tu odkaz na Obchodné podmienky pre vydávanie a používanie karty. Z hľadiska neurčitosti, komu vlastne je dávaný formulovaný súhlas, možno konštatovať neplatnosť takéhoto dojednania z hľadiska § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, že právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný. V danom prípade predfomulované vyhlásenie klienta je súhlasom daným pre široký okruh neurčitých subjektov, ktoré budú oprávnené spracovať osobné údaje klienta. Nenáležité je takisto odvolávanie sa na „určenie subjektov“ odkazom na Obchodné podmienky pre vydávanie a používanie kreditných platobných kariet vydávaných A. Ú. S., X..O.. v spolupráci so spoločnosťou Consumer Finance Holding a.s.. Tieto ďalšie neurčité subjekty sú oprávnené na overovanie úverovej spôsobilosti, kontroly rizika budúcich obchodov a plnení zmluvy, oprávnené spracovať osobné údaje klienta na dobu 10 rokov od podpísania žiadosti. Ďalej sa takýto súhlas predlžuje na dobu 10 rokov od podpisu žiadosti a na dobu 10 rokov od zániku tohto záväzkového vzťahu. Za takúto formuláciu O. L. Y. bola Consumer Finance Holdig, a.s. udelená poriadková pokuta 40.000 Eur, pričom aj I. B. O. na posudzovanie podmienok v spotrebiteľských zmluvách takúto formuláciu považuje za nekalú obchodnú praktiku v spotrebiteľských zmluvách. Ak chýba individuálne dojednanie takého širokého oprávnenia pre neurčitý počet subjektov uvedených v obchodných podmienkach a používanie kreditných kariet, tak ani odvolávka na zákon o bankách neobstojí, pretože sa tu vytvára nerovnováha v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Jeho osobné údaje môžu byť poskytované neurčitému počtu subjektov z hľadiska predformulovaného súhlasu a vyhlásenia klienta v bode VI. návrhu o aktiváciu Bankomatky Triangel. Potom rozhodnutie súdu prvého stupňa o zamietnutí žaloby nie je správne. Odvolací súd tak s poukazom na § 388 CSP zmení rozhodnutie súdu prvého stupňa tak, že návrhu žalobkyne vyhovel a rozhodol tak, ako je uvedené vo výrobku tohto rozsudku. Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné, pričom neprijateľnosť zmluvných podmienok je hodnotená v predchádzajúcich odsekoch rozsudku.“ K neprijateľnosti zmluvnej podmienky priamo vo vzťahu k žalobkyni poukázala na rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 19Csp/29/2021 zo dňa 18.07.2023, sp. zn. 8Csp/109/2023 zo dňa 20.02.2024; sp. zn. 18Csp/85/2023 zo dňa 29.01.2024; sp. zn. 19Csp/35/2022 zo dňa 10.10.2023; sp. zn. 16Csp/16/2022 zo dňa 07.06.2022; sp. zn. 29Csp/137/2018 zo dňa 01.04.2019; sp. zn. 32Csp/217/2017 zo dňa 14.12.2018; sp. zn. 8Csp/99/2023 zo dňa 19.12.2023; sp. zn. 15Csp/16/2022, zo dňa 10.10.2023; sp. zn. 17Csp/99/2022 zo dňa 26.09.2023; sp. zn. 18Csp/62/2023 zo dňa 08.11.2023; sp. zn. 19Csp/26/2023 zo dňa 16.11.2023, č.k. 11Csp/11/2023-152 zo dňa 22.01.2025 a č.k. 11Csp/13/2023-212 zo dňa 22.01.2025. Zmluva o pôžičke č. 8570506417 zo dňa 02.08.2017 obsahuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, uvedenú v článku VI. Zmluvné podmienky, odsek 10. Následky nesplácania spotrebiteľského úveru a zmluvná pokuta, bod 10.1 v znení: „Zmluvná pokuta: V prípade 7 omeškania s úhradou jednotlivých Splátok je Klient povinný uhradiť Spoločnosti Zmluvnú pokutu vo výške stanovenej nariadením vlády č. 87/1995 Z.z. z dlžnej čiastky za každý aj začatý deň omeškania. Výška zmluvnej pokuty sa rovná priemernej hodnote ročnej percentuálnej miery nákladov naposledy zverejnenej podľa osobitného predpisu pred vznikom omeškania navýšenej o 10 percentuálnych bodov ročne, pričom nesmie prevýšiť trojnásobok úrokov z omeškania podľa uvedeného nariadenia vlády.“ Neprijateľnosť takto vymedzenej zmluvnej podmienky predstavuje skutočnosť, že dodávateľ so spotrebiteľkou zmluvnú pokutu individuálne nedojednal a táto spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľky. Zmluvná pokuta bola zakomponovaná do úverových podmienok na vopred pripravenom tlačive zo strany dodávateľa, pričom spotrebiteľka ju nemohla žiadnym spôsobom ovplyvniť. Predmetná zmluvná podmienka žalobkyni umožňuje napriek možnosti zosplatnenia celého úveru alebo úrokov z omeškania, požadovať ďalšiu sankciu, ktorú vo formulárovej zmluve žalovaná ani nemohla odmietnuť. K neprijateľnosti predmetnej zmluvnej podmienky a priamo vo vzťahu k žalobkyni, poukázala na rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 29Csp/137/2018 zo dňa 01.04.2019, z ktorého vyberáme: - odsek 42. odôvodnenia: „V danom prípade súd dospel k záveru o neprimeranosti požadovanej zmluvnej pokuty vo výške 10 % z dlžnej splátky za každú omeškanú splátku, a to s poukazom na bod 12.4 zmluvných podmienok. Z uvedeného zmluvného dojednania vyplýva, že dlžník, ktorý je v omeškaní so splátkami úveru je povinný okrem úroku z omeškania zaplatiť zmluvnú pokutu vrátane nákladov za vymáhanie omeškaných splátok prostredníctvom tretej osoby vo výške skutočne vynaložených nákladov maximálne do sumy 14 % z vymoženej pohľadávky spolu s DPH. Vzhľadom na vyššie uvedené preto súd prvej inštancie dospel k jednoznačnému záveru o neprijateľnosti uvedenej zmluvnej podmienky pre neprimeranosť jej výšky s poukazom na ďalšie sankcie, ktoré je veriteľ oprávnený

od spotrebiteľa požadovať v prípade omeškania sa so splácaním úveru s poukazom na ust. § 53 ods. 1 a § 53 ods. 4 písm. k/ Občianskeho zákonníka, preto súd žalobe v uvedenej časti vyhovel.“ Rovnako rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 19Csp/191/2018 zo dňa 24.06.2019, odsek 42. odôvodnenia: „Súd zistil ex offo prieskumom neprijateľných zmluvných podmienok, že zmluva obsahuje nielen neprijateľnú zmluvnú podmienku uvedenú v žalobe, ale aj iné, na ktoré poukázal v skutkovom stave citáciou týchto ustanovení aj pri odôvodňovaní nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Súd sa nestotožňuje s námietkou žalovanej strany v tom smere, že prieskum takýchto podmienok nepatrí do jeho právomoci resp. niet už naliehavého právneho záujmu na určení neprijateľnosti akýchkoľvek zmluvných podmienok, keď zmluva samotná zanikla riadnym splnením zo strany spotrebiteľky. Zmluvné znenie: „Spoločnosť je oprávnená požadovať od klienta zmluvnú pokutu v prípade, ak sa klient dostal do omeškania so splatením ktorejkoľvek jednotlivej splátky. V 30-ty deň po dobe splatnosti je klient povinný zaplatiť zmluvnú pokutu vo výške 10 % z dlžnej splátky. V tento deň sa zmluvná pokuta stáva aj splatnou“, uvedené v takmer záverečných ustanoveniach zmluvy nebolo individuálne dojednané napriek tomu, že podpis spotrebiteľky je až na samom závere formulárového tlačiva, ani textom ani veľkosťou písma nepoukazuje na túto svoju výškou neprimeranú sankciu s ohľadom na výšku splátky, preto je nepochybne neprijateľnou a v každom ohľade, aj keď z nej nemožno vymáhať plnenie je potrebné na ňu poukázať.“ Rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 23Co/128/2018, zo dňa 27.05.2019, odsek 4. odôvodenia: „Odvolací súd preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a zistil, že odvolanie žalobkyne je dôvodné. Súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav, avšak nesprávne vo veci rozhodol. Podľa názoru odvolacieho súdu na podanej žalobe je naliehavý právny záujem (napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28.03.2019 6Cdo/27/2018). Spotrebiteľ sa môže aj v individuálnom spotrebiteľskom spore domáhať určenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky bez súčasne uplatneného nároku na plnenie vyplývajúce z neprijateľného zmluvného dojednania, čo podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva z ust. § 298 ods. 1 CSP. Čo sa týka samotného posúdenia neprijateľnej zmluvnej podmienky, jedná sa nepochybne o neprijateľnú zmluvnú tak ako konštatovala Slovenská obchodná inšpekcia v rozhodnutí z 25.02.2014, pretože pri takto formulovanej zmluvnej podmienke pri akomkoľvek omeškaní so splátkou ceny kúpy môže predávajúci požadovať od kupujúceho zmluvnú pokutu vo výške 10 % z celkovej ceny tovaru- teda paušálnu zmluvnú pokutu vo výške 79 eur pri nezaplatení aj len jednej splátky alebo jej časti. Táto sankcia je neprijateľná, pretože je neúmerná vo vzťahu k zabezpečovanej povinnosti. Zákon nebráni tomu, aby sa spotrebiteľ domáhal určenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky aj pri zmluve, ktorá už bola splnená. Z uvedeného dôvodu odvolací súd postupom podľa § 388 CSP zmenil rozsudok súdu prvej inštancie a žalobe v celom rozsahu vyhovej.“ Keďže si môže dodávateľ pod týmito pojmami uplatňovať akékoľvek peňažné plnenia, ktoré v čase podpisu zmluvy žalovaná nemohla ani predstaviť, vytvára táto zmluvná podmienka hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, výlučne v prospech dodávateľa. Z tohto dôvodu sú naplnené predpoklady neprijateľnosti tejto zmluvnej podmienky. Zmluvné ustanovenie nepočíta ani so žiadnymi prípadnými objektívnymi dôvodmi na strane spotrebiteľa, resp. s dôvodmi ktoré spotrebiteľ nezavinil. Limitovaná nie je ani vo výške súčtu všetkých nesplatených splátok po odpočítaní zostatku istiny. Takto formulovaná zmluvná pokuta je neobmedzená a môže byť účtovaná žalobkyňou jednostranne, podľa vlastnej úvahy. Jedná sa navyše o jednostranné sankcie postihujúce iba spotrebiteľa a zmluva nepočíta so žiadnou sankciou v prípade porušení zo strany dodávateľa. 5. Žalobkyňa v replike uviedla, že žalovaná vychádzala z absolútne nesprávnej tabuľky, keď ako sama uvádza, že vychádzala z najvyššej prípustnej odplaty za poskytnutie spotrebiteľského úveru za 2. štvrťrok 2017 (platné pre zmluvy o spotrebiteľskom úvere uzatvorené od 16. augusta 2017 do 15. novembra 2018), no samotná zmluva bola uzatvorená dňa 02.08.2017. Správne je tak nutné vychádzať pri určovaní najvyššej prípustnej výšky odplaty za poskytnutie spotrebiteľského úveru z údajov za 1. štvrťrok 2017 (Platné pre zmluvy o spotrebiteľskom úvere uzatvorené od 16. mája 2017 do 15. augusta 2017), teda za obdobie v ktorom bola nepochybne uzatvorená aj samotná Zmluva o spotrebiteľskom úvere zo dňa 02.08.2017. Zo samotnej zmluvy je zrejmé že medzi zmluvnými stranami bolo dohodnutých 120 splátok, teda bola uzatvorená na 120 mesiacov, pričom splatnosť prvej splátky bola dohodnutá na deň 20.09.2017 a termín konečnej splatnosti bol dohodnutý na deň 20.08.2027. V zmysle tabuľky zverejnenej na stránke Ministerstva financií SR, konkrétne v tabuľke s názvom Najvyššia prípustná výška odplaty za poskytnutie spotrebiteľského úveru za 1. štvrťrok 2017 (Platné pre zmluvy o spotrebiteľskom úvere uzatvorené od 16. mája 2017 do 15. augusta 2017), v ktorej je uvedené: ,,Zmluvná splatnosť nad 5 do 10 rokov vrátane“ mala najvyššia prípustná výška odplaty v % pre ,,Ostatné spotrebiteľské úvery“ predstavovať 19,62. Výška odplaty podľa zmluvy vo výške 18,16 % tak bola v súlade so zákonom, pričom bola v nižšej výške ako bola najvyššia prípustná výška

odplaty za poskytnutie spotrebiteľského úveru v danom období. K predpokladom pre výpočet RPMN poukázala na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 7Cdo/183/2020 z 24.02.2021: „Dovolací súd, na rozdiel od súdov nižších inštancií, zastáva názor, že zo znenia § 9 ods. 2 písm. j/ zákona č. 129/2010 Z. z. nevyplýva povinnosť veriteľa uviesť v zmluve konkrétny matematický výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov, pričom zákon nepožaduje ani predpoklady pre výpočet RPMN špeciálne v zmluve označovať ako predpoklady pre výpočet RPMN. Takúto požiadavku pritom nie je možné vyvodiť gramatickým (jazykovým) ani teleologickým (účelovým) výkladom daného zákonného ustanovenia. V posudzovanom prípade zákon o spotrebiteľských úveroch výslovne neuvádza uviesť v zmluve i matematický výpočet výšky ročnej percentuálnej miery nákladov, ako to vyplýva z dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu. Pokiaľ by takúto požiadavku mal zákonodarca v úmysle, nič mu nebránilo uviesť ju v danej právnej norme. Zákonodarca pritom formulačne jednoznačne požaduje, aby boli v zmluve uvedené len predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov, pričom pod predpokladmi nie je možné rozumieť uvedenie vzorca výpočtu, ktorý (vzorec) je len jeden, navyše spotrebiteľovi prístupný priamo v zákone, v jeho prílohe č. 2. Pokiaľ odvolací súd považuje za predpoklad na výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov i vzorec na jej výpočet, s týmto sa dovolací súd nestotožňuje. Z uvedených dôvodov potom záver súdov nižších inštancií, že predmetná zmluva v rozpore s § 9 ods. 2 písm. j/ zákona o spotrebiteľských úveroch neobsahuje zákonnú náležitosť, a to všetky predpoklady použité pre výpočet RPMN, čo má za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť predmetného úveru v zmysle § 11 ods. 1 písm. a/ zákona o spotrebiteľských úveroch, nie je správny.“ a aj na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 25CoCsp/5/2023 zo dňa 30.11.2023, podľa ktorého: ,,Pokiaľ ide o záver súdu prvej inštancie o chýbajúcej náležitosti podľa cit. § 9 ods. 2 ZoSÚ, a to podľa písm. h) - uvedenie predpokladov použitých na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov, odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24.02.2021, sp. zn. 7Cdo/183/2020, v zmysle ktorého veriteľ nemá povinnosť uviesť v zmluve konkrétny matematický výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov, pričom zákon nepožaduje ani predpoklady pre výpočet RPMN, špeciálne v zmluve označovať ako predpoklady pre výpočet RPMN. Uvedené rozhodnutie bolo zverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 7/2021. Uvedené rozhodnutie patrí do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Obdobne rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky aj vo veciach sp. zn. 1Cdo/205/2021 z 23.11.2022, 9Cdo/37/2020 z 29.3.2022, 5Cdo/55/2020 zo dňa 24.2.2022, 1Cdo/42/2020 zo dňa 27.04.2022.“ Podľa rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5CoCsp/30/2023 zo dňa 09.07.2024: ,,V zmysle záverov uvedených v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uvedených v bode 25 odôvodnenia sa javí, že v Zmluve sú uvedené predpoklady potrebné na výpočet RPMN, ktorými sú uvedenie výšky úveru: 5.000,- eur, výšky mesačnej anuitnej splátky: 127,98 eura, splatnosť prvej mesačnej splátky: 20.07.2015, deň splatnosti mesačnej anuitnej splátky : 20. deň v kalendárnom mesiaci, jej mesačného intervalu, počtu splátok: 60 a výšky úrokovej sadzby : 20,00% %. Preto možno spochybniť záver súdu prvej inštancie o absencii obligatórnej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 9 ods. 2 písm. j) ZoSÚ. Dôvod absencie predpokladov pre výpočet RPMN neobstojí vo svetle neskoršej judikatúry, kedy vyššie súdne autority dospeli k záveru, že predpoklady RPMN musia byť zo zmluvy zistiteľné. Nie je podmienkou ich uvedenie na jednom mieste a ani tento dôvod teda nie je dôvodom pre bezpoplatkovosť a bezúročnosť úveru. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/183/2020 z 24.2.2021, sp. zn. 5Cdo/55/2020 z 24.2.2022, sp. zn. 1Cdo/42/2020 z 27.4.2020, sp. zn. 2Cdo/127/2021 z 27.4.2023.“ K priemernej RPMN uviedla, že žalovaná poukazuje na nesprávnu tabuľku, správne je potrebné vychádzať zo Súhrnné informácie o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch veriteľmi za 1. štvrťrok 2017, keďže zmluva bola uzatvorená do 15 dní od zverejnenia priemernej hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov za príslušný kalendárny štvrťrok (zverejnená dňa 27.07.2017), preto je v súlade s ust. § 9 ods. 2 písm. z) ZoSÚ je potrebné vychádzať z údajov za predchádzajúci kalendárny štvrťrok. Podľa týchto údajov bola priemerná RPMN pre ostatné spotrebiteľské úvery neuvedené v r. 1 až 5 vo výške od 1500 do 6500 € vrátane so zmluvnou splatnosťou od 5 do 10 rokov vo výške 12,95 %. Z uvedeného tak jednoznačne vyplýva, že v zmluve je uvedený správny údaj o priemernej ročnej percentuálnej miere nákladov. Najvyššia prípustná výška odplaty za poskytnutie spotrebiteľského úveru pre uvedenú Zmluvu bola stanovená na 18,16 %, pričom zmluvné dojednaná odplata sa rovná práve úroku dohodnutému vo výške 18,16 %, ako jedinej odplaty pre veriteľa. Nakoľko žalobkyňa plne rešpektovala kogentné zákonné ustanovenia týkajúce sa maximálnej možnej odplaty za poskytnutý úver, podľa názoru žalobkyne nemôže byť výška dojednaného úroku, ako podmnožiny pojmu odplata, vyhlásená za neplatnú pre rozpor s dobrými mravmi. Odplata v prejednávanom prípade nepresahuje dvojnásobok priemernej ročnej percentuálnej miery nákladov obdobných úverov (vo výške 19,62) a nie je preto podľa názoru

žalobkyne daný žiaden dôvod pre posúdenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru. V zmysle vyššie uvedeného tak Zmluva obsahuje všetky obligatórne obsahové náležitosti a dojednaný úrok bol stanovený v rámci limitov stanovených Občianskym zákonníkom. Prejednávaný úver preto nie je možné považovať za bezúročný a bez poplatkov. Pri skúmaní bonity poukázala na odôvodnenie rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 7Csp/218/2020-105 zo dňa 06.09.2021, v ktorom si (domnelý) postupník uplatnil nárok na zaplatenie dlžnej sumy zo Zmluvy, no jeho žaloba bola zamietnutá z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie, podľa ktorého: „14. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou bola dňa 02.08.2017 uzatvorená Zmluva o spotrebiteľskom úvere číslo 8570506417, na základe ktorej bola žalovanej poskytnutá pôžička vo výške 2.500 Eur, ktorú sa zaviazala splácať v mesačných splátkach 42,93 Eur, v počte splátok 120, pri fixnej ročnej úrokovej sadzbe 18,16 % a termínom konečnej splatnosti 20.08.2027. V žiadosti údajov o svojej finančnej situácii deklarovala, že je fyzická osoba podnikateľ, príjem z podnikania 6.032 Eur, výdavky 30 Eur a základ dane za minulý rok u žalovanej predstavoval 3.803 Eur. Súd je toho názoru, že na základe predložených daňových priznaní k dani z príjmov fyzickej osoby za rok 2015 a 2016 si veriteľ splnil povinnosti dané zákonným ustanovením § 7 a § 11 ods. 2 Zákona číslo 129/2010 Z.z. a pri poskytovaní úveru žalovanej preskúmaval bonitu žalovanej ako dlžníčky, vrátane nahliadnutia do úverového registra. Námietka žalovanej v tomto smere je tak podľa názoru súdu nedôvodná.“ Ak veriteľ posudzoval bonitu (aspoň) jedným zo spôsobov uvedených v ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ (tak ako v prejednávanom prípade), potom nemohlo dôjsť ani len k hrubému porušeniu povinností (resp. nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu povinností veriteľa posudzovať bonitu spotrebiteľa s odbornou starostlivosťou) podľa ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ, nakoľko zákonodarca v právnej norme uviedol slovo „alebo“. Ide o výrokovú spojku (disjunkciu), ktorá v právnej logike predstavuje vylučovací vzťah dvoch hypotéz. Na základe vyššie citovaných ustanovení je zrejmé, že ak by veriteľ neskúmal bonitu spotrebiteľa ani jedným z vyššie uvedených spôsobov podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ (t. j. na základe údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave alebo prihliadnutím na údaje z príslušnej databázy alebo registra) spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Z predložených dôkazov je zrejmé, že žalobkyňa pri poskytnutí úveru posudzovala výšku príjmu žiadateľa, rodinný stav, bývanie, vyživovacie povinnosti, uvedené nepochybne vyplýva zo samotnej zmluvy v čl. II Údaje Klienta o zamestnaní a finančnej situácii, kde je uvedené, že počet nezaopatrených detí je 0, počet vyživovaných osôb je 0, výška vyživovacej povinnosti je 0, príjem z podnikania a inej zárobkovej činnosti za min. rok je 6032 eur, čl. I s názvom Osobné údaje o Klientovi je zároveň uvedené: Rodinný stav: ženatý-vydatá, spôsob bývania: vlastný byt/dom. Ďalej žalobkyňa poukázala na dopyt do NRKI ku dňu 28.07.2017, ktorý predkladá v prílohe tohto vyjadrenia. Keďže veriteľ disponoval údajmi získanými z príslušnej databázy/ registra na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať úver, a to dopytom do úverového registra, zároveň disponoval aj informáciou o výške príjmov, ktorá vyplýva aj zo zmluvy, zároveň bola overená aj z daňového priznania žalovanej. Zároveň pri posudzovaní schopnosti žalovanej splácať úver zobral do úvahy aj údaje o príjmoch, rodinných pomeroch, ako aj výdavkoch žalovanej, pri ktorých vychádzala zo sumy životného minima. Podľa dokumentu Údaje k výpočtu bonity, akceptované príjmy žalovanej predstavovali sumu vo výške 301,60 eura, vo výdavkoch žalobkyňa zohľadnila životné minimum na jednu plnoletú osobu vo výške 199,48 eura, mesačné splátky existujúcich úverov (splátky z registra alebo klientom uvedené ak sú vyššie) vo výške 57,- eur. Vzhľadom na uvedené tak rozdiel príjmov a výdavkov predstavoval disponibilný zostatok vo výške 45,12 eura (301,60 - 199,48 – 57,00 = 45,12). Z tohto výpočtu pri tom jednoznačne vyplýva, že pri rozdiele 45,12 eura žalovaná mala byť schopná uhrádzať mesačnú splátku dohodnutú v zmluve vo výške 42,93 eura. K namietaným zmluvným podmienkam uviedla, že zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách (ďalej len ,,ZoB“) priamo predpokladá, že údaje od klientov žalobkyňa získava a spracúva pre účely správy ich pôžičiek, prípadne vkladov. V tomto smere teda nielen zákon č. 18/2018 Z. z. o ochrane osobných údajov, ale priamo aj ZoB určuje povinnosť takéto informácie o klientoch utajovať a chrániť pred vyzradením, zneužitím, poškodením, zničením, stratou alebo odcudzením, zároveň ustanovuje, že tretím osobám môže žalobkyňa tieto informácie poskytnúť len s predchádzajúcim písomným súhlasom dotknutého klienta alebo na jeho písomný pokyn a účely. Dĺžka súhlasu na spracovanie osobných údajov na 10 rokov je nepochybne dôvodná. Aktuálna súdna prax totiž nie len že neurčuje žiadnu premlčaciu dobu na prípadné požadovanie určenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky, ale aj v prípade žaloby na určenie bezúročnosti o bezpoplatkovosti poskytnutého úveru a následného vydania bezdôvodného obohatenia súdna prax (viď. prax tunajšieho súdu) uplatňuje 10 ročnú premlčaciu dobu na plnenie. V prípade ak by teda nebolo možné osobné údaje klienta uchovávať 10 rokov od zániku zmluvy, a tým uchovávať ani zmluvnú dokumentáciu, žalobkyňa by v prípade sporu, akým je napokon aj prebiehajúci spor, nemal žiadnu možnosť obrany. Spracovanie osobných údajov po dobu 10 rokov od zániku zmluvy je preto potrebné považovať za dôvodné. Banka má povinnosť minimálne po dobu 5 rokov uchovávať

všetky doklady o uskutočnených obchodoch. Žalobkyňa používa 10 ročnú archivačnú dobu, nakoľko táto sa osvedčila praxou. Dohodnutý účel spracúvania osobných údajov vyplýva priamo z § 93a ods. 3 ZoB a banka je oprávnená spracúvať osobné údaje aj bez súhlasu klienta: 1) na účely uzatvárania a vykonávania obchodov medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a ich klientmi, 2) na účel ochrany a domáhania sa práv banky alebo pobočky zahraničnej banky voči ich klientom, 3) na účel zdokumentovania činnosti banky a pobočky zahraničnej banky, 4) na účely výkonu dohľadu nad bankami a pobočkami zahraničných bánk a nad ich činnosťami, 5) na plnenie si úloh a povinností bánk a pobočiek zahraničných bánk podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov je banka a pobočka zahraničnej banky. Žalobkyňa má zároveň za to, že spracúvanie osobných údajov na účel interného výkazníctva je preto podľa názoru žalobkyne plne legitímne, keďže explicitne vyplýva zo samotného zákona. V zmysle uvedeného napadnuté zmluvné podmienky nespĺňajú základný predpoklad na určenie neprijateľnosti, ktorým je zhoršenie postavenia spotrebiteľa. Napadnuté zmluvné podmienky preto za žiadnych okolností nemôžu byť posúdené ako neprijateľné. K zmluvnej pokute poukázala na uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1Cdo/143/2023, zo dňa 29.01.2025: „Zmluvná pokuta nie je v spotrebiteľských zmluvách výslovne zákonom zakázaná. Z uvedených dôvodov je preto potrebné rozhodnutie súdu, ktorý vyhlásil zmluvnú pokutu v spotrebiteľskej zmluve za neprijateľnú zmluvnú podmienku riadne odôvodniť. Samotná skutočnosť, že zmluvná podmienka v spotrebiteľskej zmluve nebola individuálne dojednaná, nemá za následok, že ide o neprijateľnú podmienku. V predmetnej veci z obsahu odvolania dovolací súd zistil, že žalovaný v odvolaní poukazoval aj na bod 8.3. zmluvy, pričom uviedol, že žalovaný zúžil svoje oprávnenie vyplývajúce z § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v prospech spotrebiteľa tak, že úrok z omeškania bude ukladaný až po tom, čo zmluvná pokuta dosiahne výšku poskytnutých peňažných prostriedkov. Preto je potrebné poukázať na to, že v tomto kontexte je nepreskúmateľný aj záver, že výška zmluvnej pokuty bola dohodnutá bez ohľadu na výšku úrokov z omeškania. Uvedenú odvolaciu námietku žalovaného odvolací súd vôbec nevyhodnotil, či je alebo nie je relevantná vo vzťahu k prejednávanej veci. Rovnako odvolací súd sa bude zaoberať aj priloženým stanoviskom Národnej banky Slovenska a posúdi jeho relevanciu na prejednávaný prípad a vyjadrí sa v podstate aj k základnej námietke žalovaného, že zmluvná podmienka, ktorá odráža zákonnú úpravu vyjadrenú v nariadení vlády č. 87/1995 Z.z. nemôže byť vyhlásená za neprijateľnú.“ Z ustanovenia § 53 ods. 1 OZ vyplýva, že za neprijateľné nie je možné považovať akékoľvek zmluvné ustanovenie, ktoré spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa, ale musí ísť o nerovnováhu, ktorá podstatným spôsobom preváži tzv. ,,misku váh“ na stranu veriteľa. Skutočnosť, že spotrebiteľ je v zmysle zmluvy povinný platiť prípadné poplatky, o ktorých je vopred informovaný nie je pre takýto predpoklad dostatočným základom. Okrem generálnej klauzuly podľa § 53 ods. 1 OZ obsahuje OZ tiež ustanovenie § 53 ods. 4 OZ, v ktorom uvádza konkrétne podmienky, ktoré v prípade, ak sú obsiahnuté v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi, je potrebné považovať za neprijateľné. Aby sa predmetné ustanovenie považovalo za neprijateľné musí ísť v prvom rade o neprimeranú sankciu. Žalovaná však len všeobecne poukazuje na údajnú neprijateľnosť, avšak v žiadnom smere sa vo svojom vyjadrení/resp. vzájomnej žalobe o určenie neprijateľných zmluvných podmienok nevysporiadava so skutočnosťou, z akého konkrétneho dôvodu by mala byť podľa nej považovaná za neprimeranú či vytvárajúcu hrubú nerovnováhu. V zmysle vyššie uvedeného nespôsobuje vyššie uvedená zmluvná podmienka akúkoľvek nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Žalobkyňa poprela tvrdenia žalovanej, že by mala len obmedzenú „zmluvnú voľnosť“, keďže nemohla žiadnym spôsobom ovplyvniť obsah Zmluvy. Prijaté zmluvné podmienky sa od návrhu nelíšili len z toho dôvodu, že žalovaná so všetkými zmluvnými podmienkami vyjadrila svoj súhlas. Žalobkyňa za situácie akceptovania navrhovaných podmienok nemala dôvod pristupovať k osobitnému vyjednávaniu jednotlivých zmluvných ustanovení, nakoľko tieto boli žalovanou bezvýhradne akceptované. Individuálne dojednávanie podmienok s každým záujemcom o úverový produkt – a to za situácie, že záujemca s navrhovanými podmienkami súhlasí – je v praxi nepredstaviteľné a nereálne a navyše by neúmerne zvýšilo náklady spojené s poskytnutím úveru, ktoré by sa mohli odraziť v ďalších poplatkoch s týmto úverom spojených. 6. Žalovaná v duplike uviedla, že Zmluva bola uzatvorená dňa 02.08.2017 a termín konečnej splatnosti bol daný na 20.08.2027, čo je viac ako 10 rokov (presnejšie 10 rokov a 18 dni) a žalovaná mohla kedykoľvek (t.j. aj 03.08.2017) úver splatiť, teda nielen od momentu splatnosti prvej splátky. Pokiaľ žalobkyňa poukazuje na maximálnu výšku odplaty za 1. štvrťrok 2017, tak aj podľa tohto dokumentu zmluva presahuje najvyššiu prípustnú výšku odplaty, kedy najvyššia prípustná výška odplaty bola v danom období 9,88 % a podľa Zmluvy predstavovala odplata úroveň 18,16 %. Žalobkyňa poukázala na aktuálny rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-677/23 zo dňa 23.01.2025. Pre tú ktorú konkrétnu zmluvu, v zmysle smernice a v zmysle rozsudku SD EÚ, zmluva obsahuje Predpoklady použité na

výpočet RPMN len vtedy, ak sú tieto predpoklady v zmluve uvedené ich slovným pomenovaním, so súčasným priradením ich číselnej hodnoty k týmto pomenovaniam, teda tak, aby ich spotrebiteľ nehľadal skúmaním obsahu zmluvy, ani čo sa týka ich slovného vyjadrenia, ani čo sa týka ich číselného vyjadrenia. Teda v zmluve musia byť Predpoklady použité na výpočet RPMN uvedené v takej forme, aby bolo možné overiť správnosť výpočtu RPMN, a to nie je možné inak, ako porovnaním čísel a z nich vyplývajúcich výsledkov výpočtov a nie porovnaním slov. Predpoklady použité na výpočet RPMN tak vyjadrujú v jednote svoju gramatickú, ako aj matematickú podstatu, s cieľom vypočítať hodnotu RPMN. Bez tejto jednoty nie je výpočet RPMN možný. Matematická podstata výpočtu RPMN spočíva vo výpočte RPMN podľa presne definovaného vzorca, ktorý zahŕňa sumy, časové obdobia a ďalšie údaje, vyjadrené číslami. Vloženie slovných pojmov iba odkopírovaných zo zákona a nie konkrétnych číselných hodnôt do vzorca, nemá žiadny výpočtový význam, výstup by nebol číselne vyjadriteľný. Ak v zmluve chýbajú číselné údaje priradené k názvom jednotlivých Predpokladov použitých na výpočet RPMN, nemožno hovoriť o skutočnom uvedení Predpokladov použitých na výpočet RPMN, keďže informácie sú neúplné a výpočet nemožno reálne vykonať. Pritom tieto slovné vyjadrenia jednotlivých číselných premenných, dosadzovaných do vzorca na výpočet RPMN, musia byť označené tak, aby bolo jasné, že ide o Predpoklady použité na výpočet RPMN, keďže spotrebiteľ nie je povinný vedieť, čo sú to Predpoklady použité na výpočet RPMN a ak by ich aj chcel v zmluve hľadať, nie je povinný vedieť, čo má vlastne hľadať, pod akými slovami a pod akými číslami. Teda, zmluva musí napr. obsahovať nadpis „Predpoklady použité na výpočet RPMN“, a k tomuto nadpisu musia byť priradené konkrétne názvy jednotlivých Predpokladov použitých na výpočet RPMN, vyjadrené ich pomenovaním, napr. výšky úveru, s číselným vyjadrením výšky úveru, napr. 2 500,- eur. Matematicky by to bolo možné vyjadriť tak, že všeobecný nadpis „Predpoklady použité na výpočet RPMN“, predstavujú základnú množinu a konkrétne názvy jednotlivých Predpokladov použitých na výpočet RPMN v konkrétnej zmluve, s ich číselným vyjadrením sú prvkami tejto množiny. K bonite uviedla, že z predloženej listiny Daňové priznanie k dani z príjmov fyzickej osoby vyplýva, že základ dane bol v sume 504,02 eura (príjmy 6 032,20 eura - výdavky 5 528,18 eura), čo predstavuje čistý mesačný príjem 42,- eur. Veriteľ taktiež mal informáciu o skutočnosti, že žalovaná je vydatá. Mal teda zohľadniť aj výšku životného minima na ďalšiu posudzovanú plnoletú osobu v sume 139,16 eura, čo však zjavne opomenula. Veriteľ opomenul skutočnosť, že žalovaná mala v roku 2017 vyživovaciu povinnosť vo vzťahu k 4 nezaopatreným deťom, a to F. (20 rokov), A. (19 rokov), G. a G. (obaja 12 rokov). Údaje tvrdené žalobkyňou sú zjavne prispôsobené pre účely tohto konania, aby sa dospelo k požadovanému výsledku. Poukázala pri bonite na aktuálny nález Ústavného súdu SR č.k. II. ÚS 530/2024-39 zo dňa 12.02.2025, z ktorého citujeme odsek 32. odôvodnenia: „Mohlo by sa teda zdať, že postačuje, ak veriteľ preukáže, že nahliadol do príslušných registrov a vyžiadal si od spotrebiteľa a ďalších orgánov príslušné podklady. Je ale zrejmé, že na to, aby bolo možné hovoriť o odbornej starostlivosti, je potrebné preukázať aj odbornosť samu – teda preukázať aj to, že bola platobná schopnosť posúdená správne (boli vyhodnotené všetky údaje a správnym spôsobom bolo na nich prihliadnuté). Zhromaždenie podkladov bez ich správneho a odborného posúdenia by totiž nenaplnilo cieľ, ktorý zavedenie takej povinnosti veriteľa sledovalo – chrániť spotrebiteľa pred nadmernou zadlženosťou a platobnou neschopnosťou.“ K námietke premlčania uviedla, že skutočnosť, že žaloba o zaplatenie v konaní OS Prešov sp. zn. 7Csp/218/2020 bola zamietnutá vo vzťahu k postupníkovi Intrum Slovakia, s.r.o. z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie nič nemení na posúdení premlčania pohľadávky s poukazom na ust. § 101 OZ. V danom konaní postupník Intrum Slovakia, s.r.o. nepreukázal doručenie Oznámenia o vyhlásení okamžitej splatnosti úveru. Má za to, že uvedená listina bola riadne procesne spotrebiteľke doručená najneskôr v konaní vedenom na OS Prešov sp. zn. 7Csp/218/2020, kde bola do konania predložená. Žaloba o zaplatenie v tomto konaní bola súdu doručená dňa 13.01.2025, t.j. po uplynutí viac ako troch rokov. Bolo chybou terajšej žalobkyne VÚB, a.s., že pri postúpení pohľadávky nedodala spoločnosti Intrum Slovakia, s.r.o. ako postupníkovi všetky potrebné doklady na to, aby v súdnom konaní uniesla dôkazné bremeno k svojej aktívnej vecnej legitimácii. Uvedenú administratívnu chybu však spoločnosť VÚB, a.s. nemôže v tomto konaní zneužiť na to, aby si takpovediac upravila začiatok plynutia premlčacej doby tak, že pohľadávku považuje za nepremlčanú. V danom prípade poukázala na zásadu Nemo turpitudinem suam allegare potest (Nikto nemôže mať prospech z vlastného protiprávneho konania). K neprijateľnosti zmluvných podmienok uviedla, že v posudzovanom zmluvnom ustanovení spotrebiteľ podpisom zmluvy vopred udeľuje svoj široko koncipovaný súhlas s poskytnutím (aj citlivých) údajov neurčitým tretím subjektom, a to aj do zahraničia, na ktoré sa ani nevzťahuje povinnosť ich ochraňovať v súlade so zákonom o bankách alebo iným všeobecne záväzným právnym predpisom. Je zrejmé, že takýmto postupom môže ľahko dôjsť k zneužitiu chránených informácii a citlivých údajov, pričom vopred daný a individuálne nevyjednaný súhlas spotrebiteľa, ktorý o takýchto následkoch preukázateľne

nebol poučený, nie je možné považovať za prijateľný. Zároveň dodávateľ nestanovuje rozsah osobných údajov, s ktorými nakladá a ich poskytuje neurčitému okruhu neidentifikovaných subjektov. Takáto zmluvná podmienka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a je teda v rozpore s generálnou klauzulou § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, postráda akýkoľvek rozumný základ a je spôsobilá založiť vážny zásah do súkromného a rodinného života. Súhlas formálne dosiahnutý štandardnou zmluvnou podmienkou, navyše bez možnosti odmietnuť alebo ho odvolať, nemožno za žiadnych okolností považovať za náležitý a individualizovaný prejav vôle spotrebiteľa s úkonom, na ktorých sa tento výslovne zákonom o ochrane osobných údajov požaduje. Predmetná zmluvná podmienka obsiahnutá je koncipovaná svojím rozsahom širšie ako len rámec obchodného tajomstva podľa zákona o bankách, avšak v zásade na nakladanie s osobnými údajmi (bez určenia rozsahu) na účel odlišný ako len bankové tajomstvo. V danom prípade klient nemôže zasahovať do textu vyhlásenie klienta, že dáva predformulovaný súhlas na spracovanie osobných údajov bližšie neurčenému počtu subjektov. Z hľadiska neurčitosti, komu vlastne je dávaný formulovaný súhlas možno konštatovať neplatnosť takéhoto dojednania už z hľadiska ustanovenia § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého právny úkon sa musí urobiť slobodne, vážne, určite a zrozumiteľne, inak je neplatný. V danom prípade predformulované vyhlásenie klienta je súhlasom daným pre široký okruh neurčitých subjektov, ktoré budú oprávnené spracovať osobné údaje klienta. Ak taktiež absentuje individuálne dojednanie takého širokého oprávnenia pre neurčitý počet subjektov, tak ani odvolanie na zákon o bankách nemôže náležite obstáť, pretože sa tu vytvára nerovnováha v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. K zmluvnej pokute uviedla, že predmetná zmluvná podmienka žalobkyni umožňuje napriek možnosti zosplatnenia celého úveru podľa bodu 10.2 Zmluvy alebo úrokov z omeškania podľa bodu 10.3 Zmluvy, od spotrebiteľa požadovať ďalšiu sankciu, ktorú on vo formulárovej zmluve ani nemohol odmietnuť. Napadnuté dojednanie totiž veriteľovi umožňuje sankcionovať omeškanie spotrebiteľa zmluvnou pokutou v rozsahu súčtu všetkých sankcií za omeškanie, medzi ktoré patrí okrem iných aj úrok z omeškania. Nárok na úrok z omeškania však veriteľovi vzniká priamo zo zákona (§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Navyše formuláciu dohody o výške zmluvnej pokuty považujeme za problematickú vzhľadom na jej neurčitosť, keďže spotrebiteľ, aby sa dopracoval k výške zmluvnej pokuty musel by zisťovať pred každým omeškaním aká bola priemerná hodnota RPMN príslušného úveru za predchádzajúci štvrťrok v čase jeho omeškania, pričom táto výška priemernej hodnoty RPMN sa mení každý štvrťrok a dostať sa k daným informáciám aj pre priemerného spotrebiteľa je náročné. Navyše už v čase uzavretia predmetnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere bola priemerná hodnota RPMN 6,44 % (podľa Zmluvy bola 12,95 %), takže po pripočítaní 10 % zmluvná pokuta predstavovala až 16,44 % ročne (resp. 22,95 %) a vzhľadom na limit trojnásobku úrokov z omeškania činila 15 % ročne, čo možno vnímať aj ako obchádzanie zákona, keďže sankčné úroky sú podstatne nižšie ako dohodnutá zmluvná pokuta, aj keď je nepochybné, že nie je vylúčené uplatnenie oboch týchto sankčných inštitútov popri sebe, ale rozhodujúce je to, aby boli v primeranej výške. V danom prípade dohodnutá zmluvná pokuta bola neprimerane vysoká a preto napĺňa atribúty neprijateľnej zmluvnej podmienky. Vzhľadom na znenie a obsah napadnutej zmluvnej podmienky nemožno očakávať, že rozumný spotrebiteľ by s takouto zmluvnou podmienkou súhlasil, pretože sa jedná o neurčité a iba o jednostranné zvýhodnenie dodávateľa. Z napadnutej zmluvnej podmienky nevyplývajú žiadne „výhody“ alebo „protiplnenia“ pre spotrebiteľa, preto nemožno dospieť k záveru, že možno „rozumne očakávať, že by tento spotrebiteľ súhlasil s dotknutou podmienkou po individuálnom dojednaní“ (viď rozsudok SD EÚ vo veci Aziz). Oprávnenie iba dodávateľa sankcionovať porušenie povinnosti zo strany spotrebiteľa, a naopak absenciou oprávnenia spotrebiteľa taktiež si nárokovať zmluvnú pokutu v prípade porušení zo strany dodávateľa, predstavuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Zmluvná pokuta je len jednostranná a týmto ustanovením sa sledujú len záujmy veriteľa na včasné plnenie dlžnej sumy zo strany dlžníka. Zmluvná pokuta bola dohodnutá len pre prípad omeškania dlžníka, nie však aj omeškania v plnení povinnosti veriteľa z čoho vyplýva, že porušenie povinnosti dlžníka je sankcionované viac ako porušenie zmluvných povinností veriteľa. Za takéto porušenie zmluvného dojednania môže veriteľ žiadať zákonné úroky z omeškania, v dôsledku čoho je zmluvná pokuta ďalšou (duplicitnou) sankciou za omeškanie. Zmluvné ustanovenie nepočíta ani so žiadnymi prípadnými objektívnymi dôvodmi na strane spotrebiteľa, resp. s dôvodmi ktoré spotrebiteľ nezavinil. Limitovaná nie je ani vo výške súčtu všetkých nesplatených splátok po odpočítaní zostatku istiny. Takto formulovaná zmluvná pokuta je neobmedzená a môže byť účtovaná žalovanou jednostranne, podľa vlastnej úvahy. Neobstojí rovnako ani tvrdenie, že má ísť o preklenutie zákonného znenia do Zmluvy, keďže nejde o kogentné ustanovenie (viď. rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-598/21). 7. Súd vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise a zistil tento skutkový stav:

8. Žalobkyňa a žalovaná uzatvorili dňa 02.08.2017 zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 8570506417 (ďalej len ako „Zmluva“), na základe ktorej bol žalovanej poskytnutý úver vo výške 2.500,- eur, ktorý sa žalovaná zaviazala splácať v 120 pravidelných mesačných splátkach po 42,93 eura, pri RPMN 18,16% a ročnej úrokovej sadzbe 18,16%. Celková čiastka, ktorú mala žalovaná zaplatiť predstavovala sumu 5.51,60 eura. 9. Žalobkyňa si v konaní uplatnila nárok na zaplatenie splátok splatných od 20.11.2021, čo podľa splátkové kalendára predstavuje na istinu sumu 764,04 eura. 10. V Zmluve o pôžičke č. 8570506417 zo dňa 02.08.2017 v článku V. Vyhlásenie klienta, odsek 6. sa nachádza zmluvná podmienka v znení: „Klient berie na vedomie, že CFH ako prevádzkovateľ na základe dobrovoľného súhlasu dotknutej osoby: b) Osobné údaje Klienta uvedené v Zmluve poskytuje svojej ovládajúcej osobe VÚB, ako aj osobám zo skupiny s úzkymi väzbami k VÚB v zmysle zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, vrátane spoločnosti Intesa Sanpaolo Taliansko, za účelom interného výkazníctva, zvýšenia kvality služieb, marketingové účely, účely vyhodnotenia rizikového profilu Klienta, vymáhania prípadných záväzkov Klienta po splatnosti. Platnosť súhlasu je 10 rokov od doručenia návrhu na uzatvorenie Zmluvy, pričom Klient berie na vedomie, že svoj súhlas je oprávnený odvolať najskôr po jednom roku od zániku predmetného záväzkového vzťahu alebo od udelenia súhlasu pre prípad, že sa Zmluva neuzatvorí, a to písomným oznámením doručeným na adresu Spoločnosti.“ 11. V Zmluve o pôžičke č. 8570506417 zo dňa 02.08.2017 v článku VI. Zmluvné podmienky, odsek 10. Následky nesplácania spotrebiteľského úveru a zmluvná pokuta, bod 10.1 sa nachádza zmluvná podmienka v znení: „Zmluvná pokuta: V prípade omeškania s úhradou jednotlivých Splátok je Klient povinný uhradiť Spoločnosti Zmluvnú pokutu vo výške stanovenej nariadením vlády č. 87/1995 Z.z. z dlžnej čiastky za každý aj začatý deň omeškania. Výška zmluvnej pokuty sa rovná priemernej hodnote ročnej percentuálnej miery nákladov naposledy zverejnenej podľa osobitného predpisu pred vznikom omeškania navýšenej o 10 percentuálnych bodov ročne, pričom nesmie prevýšiť trojnásobok úrokov z omeškania podľa uvedeného nariadenia vlády.“ 12. Podľa daňového priznania základ dane bol v sume 504,02 eura (príjmy 6 032,20 eura - výdavky 5 528,18 eura). Podľa výpočtu bonity žalobkyňa akceptoval príjem vo výške 301,60 eura a životné minimum 199,48 eura. Podľa dopytu do NRKI mala žalovaná 1 úver vo výške 3.000,- eur, zostatková hodnota 2.798,- eur a výška splátky 40,- eur. Zároveň mala nesplátkový úver s výškou úverového rámca 660,- eur. 13. Zistený skutkový stav súd takto právne posúdil: 14. Podľa § 52 ods. 1 - 4 Občianskeho zákonníka v znení účinnom 01.07.2016 do 31.08.2018 (ďalej len „Občiansky zákonník“), Spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. 15. Podľa § 53 ods.1,5 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

16. Podľa § 54 ods.1, 2 Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. 17. Špeciálna úprava spotrebiteľského úveru je obsiahnutá v zákone č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.06.2017 do 31.12.2017 (ďalej len ako „ZoSÚ“). Tento zákon v § 1 ods. 2 definuje spotrebiteľský úver, ako dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi. Spotrebiteľský úver podľa tohto zákona možno poskytnúť len bezhotovostným prevodom finančných prostriedkov na platobný účet spotrebiteľa alebo na účet stavebného sporiteľa, poštovým poukazom, ktorého adresátom je spotrebiteľ alebo platobným prostriedkom vydaným na meno spotrebiteľa;1) tým nie je dotknuté bezhotovostné poskytnutie viazaného spotrebiteľského úveru podľa § 15 alebo poskytnutie spotrebiteľského úveru bezhotovostne na splatenie iného úveru alebo úverov úhradou veriteľovi oprávnenému poskytovať úver podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu.18b) Spotrebiteľským úverom sú aj mladomanželský úver podľa osobitného predpisu,1a) niektoré stavebné úvery a iné úvery podľa osobitného predpisu1b) a nezabezpečené úvery poskytované spotrebiteľom na účely rekonštrukcie nehnuteľnosti určenej na bývanie, pričom ustanovenia osobitných predpisov1c) týkajúce sa poskytovania týchto úverov tým nie sú dotknuté; obmedzenie hornej hranice výšky úveru podľa odseku 3 písm. f) sa na tieto úvery nevzťahuje. 18. Podľa § 9 ods. 1 ZoSÚ, zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu. Každá zmluvná strana dostane najmenej jedno jej vyhotovenie v listinnej podobe alebo na inom trvanlivom médiu, ktoré je dostupné spotrebiteľovi. 19. Podľa § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ, Zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka18) musí obsahovať tieto náležitosti: ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov, 20. Podľa § 11 ods. 2 ZoSÚ, ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1, nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. V prípade hrubého porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. 21. Podľa § 7 ods. 1, 2 ZoSÚ, Veriteľ je pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru. Spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje potrebné na posúdenie schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver; tým nie je dotknuté právo veriteľa využívať informácie o spotrebiteľovi z príslušnej databázy za podmienok ustanovených osobitným zákonom.17). 22. Podľa § 7 ods.20 ZoSÚ, na výpočet ukazovateľa schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver sa použijú tieto položky: a) čistý príjem spotrebiteľa, b) náklady na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa a osôb, voči ktorým má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť, c) výška splátky spotrebiteľského úveru a d) peňažné záväzky znižujúce príjem spotrebiteľa.

23. Podľa § 100 ods.1, 2, 3 Občianskeho zákonníka, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. Premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté ustanovenie § 105. Záložné práva sa nepremlčujú skôr, než zabezpečená pohľadávka. Nepremlčujú sa takisto práva z vkladov na vkladných knižkách alebo na iných formách vkladov a bežných účtoch, pokiaľ vkladový vzťah trvá. 24. Podľa § 101 Občianskeho zákonníka, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. 25. Podľa § 103 Občianskeho zákonníka, ak bolo dohodnuté plnenie v splátkach, začína plynúť premlčacia doba jednotlivých splátok odo dňa ich zročnosti. Ak sa pre nesplnenie niektorej zo splátok stane zročným celý dlh (§ 565), začne plynúť premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej splátky. 26. Podľa § 298 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len ako „CSP“), súd môže v rozsudku, ktorý sa týka spotrebiteľského sporu, aj bez návrhu vysloviť, že určitá zmluvná podmienka používaná dodávateľom v spotrebiteľskej zmluve alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou je neprijateľná; v takom prípade súd uvedie vo výroku rozsudku znenie tejto zmluvnej podmienky, ako bolo dohodnuté v spotrebiteľskej zmluve alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou. Ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti takej zmluvnej podmienky, nepriznal plnenie dodávateľovi z dôvodu takej zmluvnej podmienky alebo mu na základe takej zmluvnej podmienky uložil povinnosť vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu alebo zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie, súd aj bez návrhu výslovne uvedie vo výroku rozsudku znenie tejto zmluvnej podmienky, ako bolo dohodnuté v spotrebiteľskej zmluve alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou. 27. Posudzovaný právny vzťah strán je právnym vzťahom založeným spotrebiteľskou zmluvou, konkrétne ide o spotrebiteľský úver. Žalobkyňa bola od uzavretia zmluvy v postavení dodávateľa a žalovaná v postavení spotrebiteľa, preto uvedený právny vzťah je v režime spotrebiteľského práva. Spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať neprijateľné podmienky, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa pod sankciou ich absolútnej neplatnosti. 28. Na základe vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že žaloba je čiastočne dôvodná. 29. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobkyňa a žalovaná uzatvorili dňa 02.08.2017 zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 8570506417 (ďalej len ako „Zmluva“), na základe ktorej bol žalovanej poskytnutý úver vo výške 2.500,- eur, ktorý sa žalovaná zaviazala splácať v 120 pravidelných mesačných splátkach po 42,93 eura, pri RPMN 18,16% a ročnej úrokovej sadzbe 18,16%. Celková čiastka, ktorú mala žalovaná zaplatiť predstavovala sumu 5.51,60 eura. 30. Žalovaná v konaní namietala, že zmluva neobsahuje všetky náležitosti podľa § 9 ods. 2 ZoSÚ, a preto je úver bezúročný a bez poplatkov. 31. Po preskúmaní zmluvy súd dospel k záveru, že zmluva neobsahuje predpoklady použité pre výpočet RPMN. Podľa rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-677/23 „Článok 10 ods. 2 písm. g) smernice 2008/48, zmenenej smernicou 2011/90, sa má vykladať v tom zmysle, že: predpoklady použité na výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN) musia byť výslovne uvedené v zmluve o úvere a v tejto súvislosti nestačí, aby ich spotrebiteľ mohol sám identifikovať preskúmaním podmienok tejto zmluvy“. 32. Súd pri výklade rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-677/23 poukazuje na recentné rozhodnutia: 33. Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 19.06.2025, sp. zn. 12CoCsp/10/2025 Odôvodnenie 30. a 33.: „Bezúročnosť a bezpoplatkovosť spotrebiteľského úveru súd prvej inštancie správne vzhliadol v tom, že v zmluve sa nenachádzajú jednoznačným, zrozumiteľným a transparentným spôsobom

uvedené predpoklady pre výpočet RPMN. Totiž údaje o poskytnutom spotrebiteľskom úvere sa nachádzajú v článku 5 zmluvy a článok 7 zmluvy obsahuje len opísanie predpokladov pre jej výpočet a je akýmsi návodom k identifikácii jednotlivých predpokladov pre výpočet RPMN. Takéto neprehľadné zmluvné dojednania však nekorešpondujú s § 9 ods. 2 písm. k) Zákona o spotrebiteľských úveroch. V zmysle najaktuálnejšieho rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C-677/23 dané predpoklady musia byť v zmluve konkrétne a jednoznačne uvedené, a nie koncipované tak, že spotrebiteľ si ich bude musieť sám identifikovať a vyhodnotiť ustanovenie článku 7. Správne potom súd prvej inštancie určil, že vzhľadom na absenciu predpokladu v zmysle § 9 ods. 2 písm. k) Zákona o spotrebiteľských úveroch je úver bezúročný a bez poplatkov podľa § 11 ods. 1 písm. b) citovaného zákona. Vo svetle citovaného rozsudku Súdneho dvora EÚ je potrebné znenie § 9 ods. 2 písm. k) Zákona o spotrebiteľských úveroch chápať tak, že v zmluve musí byť uvedená správna RPMN a zároveň všetky predpoklady, ktoré boli použité na jej výpočet. Tieto predpoklady nemôžu byť roztrúsené v texte zmluvy tak, aby nútili spotrebiteľa vlastnou pátracou, resp. vyhľadávacou činnosťou dané predpoklady identifikovať a zhutniť“. 34. Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 04.06.2025, sp. zn. 3CoCsp/1/2025: odôvodnenie 21. až 23. „Tieto údaje však predmetná zmluva o úvere, ktorá bola uzatvorená medzi právnym predchodcom žalobcu (Všeobecná úverová banka, a.s. a žalovaným), neobsahuje v pre spotrebiteľa zrozumiteľnej, transparentnej a jasne označenej podobe. V časti III. zmluvy o spotrebiteľskom úvere zo dňa XX.XX.XXXX sa len uvádza: celková výška úveru: 831,49 eur, počet splátok 29, splátka 35 eur, celková čiastka 1.015 eur, RPMN 18,41 %, fixná ročná úroková sadzba 18,41 %, priemerná hodnota RPMN 13,76%, odplata 18,41 %, celkové náklady spotrebiteľa 183,54 eur, prvá splátka 20.04.2018, doba trvania zmluvy 29 mesiacov, termín konečnej splatnosti úveru XX.XX.XXXX (č. l. 16 -18).. Údaje uvedené v predmetnej zmluve však v zmysle vyššie uvedeného nie sú skutočnými predpokladmi pre výpočet RPMN, ale sú len všeobecným rámcom, ktorý sa používa pri výpočte ročnej percentuálnej miery nákladov. Za týchto okolností treba konštatovať, že predmetná spotrebiteľská zmluva nespĺňa požiadavky vo vzťahu k povinnosti zakotvenej v § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ v znení platnom ku dňu zavretia predmetnej úverovej zmluvy, a to v podobe uvedenia všetkých predpokladov použitých pre výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov. Takáto absencia špecifikácie všetkých predpokladov použitých na výpočet RPMN nekorešponduje s rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie aplikovateľným v tejto veci sp.zn. C-677/23 z 23.1.2025, z ktorého vyplýva (v zmysle vyššie uvedeného), že predpoklady použité na výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN) musia byť výslovne uvedené v zmluve o úvere a v tejto súvislosti nestačí, aby ich spotrebiteľ mohol sám identifikovať preskúmaním podmienok tejto zmluvy. Z tohto rozhodnutia Súdneho dvora i z citovaného slovenského právneho predpisu taktiež vyplýva, že uvedenie len samotnej percentuálnej sadzby RPMN (v prejednávanej veci 18,41 %) nestačí“. 35. Rozsudok Krajského súdu V Prešove zo dňa 13.05.2025, sp. zn. 10CoCsp/2/2025: odôvodnenie 33. a 34. „V súlade s vyššie uvedeným rozsudkom Súdneho dvora odvolací súd konštatuje, že nestačí samotná možnosť identifikovať tieto predpoklady prečítaním jednotlivých ustanovení spotrebiteľskej zmluvy. Z obsahu jednotlivých článkov predmetnej úverovej zmluvy je nepochybné, že v zmluve tento údaj chýba, nie je výslovne uvedené, aké predpoklady boli použité na výpočet RPMN, samotné rozloženie údajov o výške úveru, splátkach, intervale, počte a termíne splátok, výške úrokov, úrokovej sadzbe a poplatkov do jednotlivých článkov zmluvy na splnenie povinnosti uvedenia všetkých predpokladov použitých na výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov nepostačovalo. Účelom tohto ustanovenia je totiž to, aby spotrebiteľ pochopil údaj o RPMN a aby mal informáciu o tom, ktoré údaje sa použijú na jej výpočet. Logickým výkladom týchto ustanovení je potrebné dospieť k záveru, že splnením povinnej náležitosti zmluvy vo forme uvedenia všetkých predpokladov použitých na výpočet RPMN nie je, ak jednotlivé údaje sú v zmluve uvedené ako iná jej povinná náležitosť, inak by zákonodarca nemal dôvod duplicitne uvádzať pri absencii týchto jednotlivých povinných náležitostí sankciu vo forme bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Za týchto okolností treba konštatovať, že spotrebiteľská zmluva nespĺňa požiadavky vo vzťahu k povinnosti zakotvenej v § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ v znení platnom ku dňu zavretia úverovej zmluvy, a to v podobe uvedenia všetkých predpokladov použitých na výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov. Takáto absencia špecifikácie všetkých predpokladov použitých na výpočet RPMN nekorešponduje s rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie sp. zn. C-677/23 z 23.1.2025, aplikovateľným v tejto veci, z ktorého vyplýva (v zmysle vyššie uvedeného), že predpoklady použité na výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov musia byť výslovne uvedené v zmluve o úvere a v tejto súvislosti nestačí, aby ich spotrebiteľ mohol sám identifikovať

preskúmaním podmienok tejto zmluvy. Z tohto rozhodnutia Súdneho dvora i z citovaného slovenského právneho predpisu vyplýva, že uvedenie len samotnej percentuálnej sadzby RPMN nestačí. Táto absencia špecifikácie predpokladov použitých na výpočet RPMN má potom následok uvedený v § 11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ, teda pre nedodržanie ust. § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ sa predmetný spotrebiteľský úver považuje za bezúročný a bez poplatkov (k tomu porov. aj (porov. aj rozsudky Krajského súdu v Prešove sp. zn. 18CoCsp/16/2024 z 30.1.2025; 1CoCsp/18/2023 z 27.2.2025)“. 36. Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1CoCsp 18/2023, zo dňa 27.2.2025, odôvodnenie 89. až 92. „V tomto smere treba vychádzať z článku 19 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.4.2008, podľa ktorého (ods. 1) ročná percentuálna miera nákladov, ktorá sa na ročnom základe rovná aktuálnej hodnote všetkých záväzkov (čerpania, splátky a poplatky), budúcich alebo súčasných, na ktorých sa dohodli veriteľ a spotrebiteľ, sa vypočíta na základe matematické ho vzorca uvedeného v prílohe I., časti I. Podľa ods. 2 článku 19 tejto smernice, na účel výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov sa určia celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom s výnimkou poplatkov, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť za nedodržanie akýchkoľvek záväzkov ustanovených v zmluve o úvere a iných poplatkov, okrem kúpnej ceny, ktorú je povinný zaplatiť za kúpu tovaru alebo služieb bez ohľadu na to, či sa transakcia vykoná v hotovosti alebo na úver. Náklady na vedenie účtu, na ktorom sa zaznamenávajú platobné transakcie a čerpanie, náklady na používanie platobných prostriedkov na platobné transakcie a čerpanie a ostatné náklady.90. Pokiaľ ide o slovenské právo, treba konštatovať, že predpoklady pre výpočet RPMN sú súčasťou údajov, ktoré sa komponujú do vzorca pre výpočet RPMN a tento vzorec – tzv. základná rovnica vyjadrujúca rovnosť poskytnutého spotrebiteľského úveru na jednej strane a splátok a poplatkov na strane druhej, je uvedená v prílohe č. 2 zákona č. 129/2010Z. z.. Vychádzajúc z týchto zdrojov treba konštatovať, že do výpočtu RPMN sú zahrnuté všetky náklady spojené s úverom, teda výška úveru, ktorý poskytne, doba splácania úveru, náklady spojené s poskytnutím úveru (ako napríklad spracovateľský poplatok, poistenie), výška mesačných splátok, úroková sadzba, ako aj poplatky spojené s úverom, a to buď jednorazové poplatky, ktoré spotrebiteľ musí zaplatiť na začiatku alebo v priebehu úverového vzťahu, alebo pravidelné poplatky, ktoré spotrebiteľ platí mesačne spolu so splátkou úveru alebo v akejkoľvek inej periodicite, teda napríklad poistenie úveru. Tieto údaje však predmetná zmluva o úvere, ktorá bola medzi sporovými stranami uzavretá, neobsahuje v pre spotrebiteľa zrozumiteľnej, transparentnej a jasne označenej podobe“. 37. Za týchto okolností treba konštatovať, že predmetná spotrebiteľská Zmluva nespĺňa požiadavky vo vzťahu k povinnosti zakotvenej v § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ, a to v podobe uvedenia všetkých predpokladov použitých pre výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov. Takáto absencia špecifikácie všetkých predpokladov použitých na výpočet RPMN nekorešponduje s rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie aplikovateľným v tejto veci sp.zn. C-677/23 z 23.1.2025, z ktorého vyplýva (v zmysle vyššie uvedeného), že predpoklady použité na výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN) musia byť výslovne uvedené v zmluve o úvere a v tejto súvislosti nestačí, aby ich spotrebiteľ mohol sám identifikovať preskúmaním podmienok tejto zmluvy. Absencia predpokladov použitých pre výpočet RPMN má potom dôsledok uvedený v § 11 ods. 1 písm. a) ZoSÚ, teda pre nedodržanie ust. § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ sa predmetný spotrebiteľský úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. 38. Ako ďalší dôvod bezúročnosti a bezpoplatkovosti súd považuje to, že žalobkyňa hrubo porušila povinnosti podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ, t.j. s odbornou starostlivosťou neposúdila schopnosť žalovanej splácať úver. 39. V civilnom procese platí tzv. prejednacia zásada. Vo všeobecnosti podľa tejto zásady je záležitosťou procesných strán, aké predložia skutkové podklady, vrátane dôkazov. Tvrdiť skutočnosti rozhodujúce pre posúdenie veci a navrhovať dôkazy tieto skutočnosti podporujúce je tak výlučne vecou strán a každá zo strán nesie procesnú zodpovednosť za to, že svojimi tvrdeniami vnesie do procesu ten skutkový materiál, ktorý bude v súlade s jej procesnými záujmami. Súd je oprávnený založiť rozhodnutie na skutočnostiach predložených procesnými stranami, a to, čo strany nepredložia, nemôže brať za základ pre svoje rozhodovanie. Stranám teda hrozí pri nesplnení dôkaznej povinnosti a pri neunesení dôkazného bremena, nepriaznivé rozhodnutie vo veci samej. Dôkazné bremeno je teda inštitútom procesného práva, ktoré stíha toho účastníka, v ktorého záujme je aby určitá skutočnosť rozhodná podľa hmotného práva a stranou tvrdená bola v konaní skutočne preukázaná. Pravým zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu vydať rozhodnutie i v tých prípadoch, keď určitá skutočnosť pre spor rozhodná

dokázaná nebola, teda keď si súd nemôže urobiť záver o tom, že určitá skutočnosť je alebo nie je pravdivá. 40. Cieľom § 7 ods. 1 v spojitosti s § 11 ods. 2 ZoSÚ je dosiahnuť, aby dodávateľ vzal na zreteľ existujúcu situáciu klienta, najmä jeho príjmy a výdavky, tak i skutočnosti, ktoré možno na základe informácií dostupných pred uzavretím zmluvy s vysokou mierou pravdepodobnosti očakávať. Dôraz pri posúdení úverovej schopnosti je pritom kladený na pomer medzi príjmami a výdavkami spotrebiteľa a na posúdenie toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov mesačne taká čiastka, aká bude potrebná pre splácanie úveru. Pri posudzovaní budúcej schopnosti spotrebiteľa splácať úver sa vychádza z existujúceho stavu a prezumpcie jeho zachovania do budúcna. Nejde však pritom o získanie stopercentnej istoty, že úver bude v budúcnosti splatený, pretože nie je možné s istotou vylúčiť, že spotrebiteľ dostane výpoveď z pracovného pomeru, dlhodobo ochorie a pod. Z uvedeného je zrejmé, že cieľom zákonodarcu bolo efektívne zamedziť predlžovaniu spotrebiteľov, ktorí nie sú schopní svoje záväzky riadne splácať. Z textu zákona o spotrebiteľských úveroch vyplýva, že informácie pre rozhodnutie dodávateľa o tom, či zmluvu uzavrie alebo nie, si má veriteľ zabezpečiť sám a to aj v spolupráci so žiadateľom o úver. Pri získavaní relevantných informácií za účelom posúdenia úverovej schopnosti spotrebiteľa tak veriteľ vychádza ako z informácií dodaných spotrebiteľom (a samozrejme ním aj preukázaných), tak z informácií, ktoré získava z iných dostupných zdrojov. Je povinnosťou veriteľa takto získané informácie zhromaždiť, vyhodnotiť ich dostatočnosť a rozhodnúť, či a ktoré informácie je nevyhnutné ďalej overovať. Za dostatočné sa považujú iba také informácie o príjmoch a výdavkoch, z ktorých je veriteľ schopný získať objektívny obraz o žiadateľovej finančnej situácii. Spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje. Táto povinnosť však nezbavuje veriteľa konať s odbornou starostlivosťou, teda vyžiadať si od spotrebiteľa potrebné informácie, aktívne si zabezpečovať ďalšie primerané a objektívne zistiteľné informácie o spotrebiteľovi a takto získané informácie riadne vyhodnotiť. Schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver tak treba chápať ako situáciu, keď v závislosti na frekvencii splácania zostane spotrebiteľovi v jeho osobnom/domácom rozpočte dostatok finančných prostriedkov, aby mohol bez akýchkoľvek problémov a obmedzení splácať splátku v predpokladanej výške. Preto dodávateľ musí okrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný/ domáci rozpočet a to ako stranu príjmov, tak stranu výdavkov, a to vždy vo vzťahu ku konkrétnemu žiadateľovi o úver (t.j. konkrétne príjmy zo zamestnaneckej alebo inej činnosti, konkrétne náklady na bývanie, dopravu, domácnosť alebo nezaopatrené deti). Analýza iba niektorej zo strán rozpočtu sama o sebe k posúdeniu úverovej schopnosti nepostačuje (porov. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7CoCsp 16/2021, rozsudok Okresného súdu Prešov sp.zn. 9Csp 1/2022, tiež Okresného súdu Bardejov sp. zn. 7Csp 80/2020). 41. Význam skúmania bonity spotrebiteľov je zdôrazňovaný aj v judikatúre Súdneho dvora Európskej únie, pričom súd musí ex offo preskúmať dodržanie povinnosti veriteľa v zmysle ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ (porov. rozsudky Súdneho dvora Európskej únie C-679/18, tiež C-449/13, C- 303/20). 42. Z článku 8 ods. 1 smernice 2008/48 vyplýva, že pred uzavretím zmluvy o úvere je veriteľ povinný posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa, pričom táto povinnosť môže prípadne zahŕňať nahliadnutie do príslušnej databázy. Cieľom tejto povinnosti je tiež posilniť zodpovednosť veriteľa a zabrániť poskytnutiu úveru nebonitným spotrebiteľom (pozri v tomto zmysle rozsudky z 18. decembra 2014, CA Consumer Finance, C-449/13, EU:C:2014:2464, bod 43; zo 6. júna 2019, Schyns C-58/18, EU:C:2019:467, bod 40, a z 5. marca 2020, OPR-Finance, C-679/18, EU:C:2020:167, bod 20). Taká povinnosť tým, že má chrániť spotrebiteľov pred rizikami nadmerného zadlženia a platobnej neschopnosti, má pre nich zásadný význam (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 6. júna 2019, Schyns, C-58/18, EU:C:2019:467, bod 41, a z 5. marca 2020, OPR-Finance, C-679/18, EU:C:2020:167, bod 21, ako aj citovanú judikatúru). 43. Z predloženého vyjadrenia žalobkyne vyplýva, že pri výdavkoch žalobkyňa vychádzala iba z fixnej sumy životného minima vo výške 199,48 eura. Takéto postup je podľa názoru súdu nedostatočné. Bolo povinnosťou veriteľa skúmať celkové mesačné výdavky žalovanej a tak vykonať audit domáceho rozpočtu dlžníka, aby tým splnil povinnosť odbornej starostlivosti. Bolo preto povinnosťou veriteľa priemerné mesačné výdavky žalovanej na živobytie skúmať (nájom, strava, doprava do práce, lieky, telekomunikačné služby a pod.) a nie sa iba uspokojiť so životným minimom na Slovensku. Ak sa žalobkyňa uspokojila iba so životným minimom tak takýto postup nezohľadňuje individuálnosť životnej situácie žalovanej.

44. Vo vzťahu k nevyhnutnosti skúmania výdavkov spotrebiteľa pri posudzovaní schopnosti splácať úver súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 33Cdo 2178/2018-77 z 25.7.2018 cit.: „Povinnost posouzení úvěruschopnosti spotřebitele chrání nejen spotřebitele samého před negativními důsledky neschopnosti úvěr splácet, ale zprostředkovaně také společnost jako celek, neboť předchází negativním sociálním důsledkům předlužení a insolvence v podobě pádu spotřebitele a osob na něm závislých do veřejné sociální sítě, narušení rodinných a sociálních vztahů atd. V neposlední řadě chrání i pozici věřitelů samých, neboť odborné posouzení úvěruschopnosti spotřebitele při žádosti o další úvěr snižuje riziko věřitelů, kteří témuž spotřebiteli poskytli úvěry či jiné služby již dříve. Proto zákon, konkrétně zákon o spotřebitelském úvěru (jeho § 9 odst. 1) stanoví, že věřitel je povinen při posouzení úvěruschopnosti spotřebitele postupovat s odbornou péčí. Lze přisvědčit odvolacímu soudu, že věřitel nedostojí povinnosti stanovené mu zákonem o spotřebitelském úvěru, tedy nepostupuje s odbornou péčí při posouzení schopnosti spotřebitele splácet spotřebitelský úvěr, vyjde-li z objektivně nedoloženého osobního prohlášení dlužníka o jeho osobních, výdělkových a majetkových poměrech. Na tom nic nemění, že dlužník není evidován v databázích dlužníků. Již gramatickým a logickým výkladem § 9 odst. 1 zákona o spotřebitelském úvěru lze dovodit, že dostatečnými nejsou míněny informace získané toliko od spotřebitele. Odborná péče předpokládá údaje, které dlužník věřiteli uvedl, ověřit, resp. objektivně podložit minimálně potvrzením zaměstnavatele dlužníka (srov. Wachtlová, L a Slanina, J.: Zákon o spotřebitelském úvěru a o změně některých zákonů č. 145/2010 Sb. Komentář. 1. vydání. Praha: C. H. Beck, 2011, s. 98-109, ISBN 9788074001185). Nepochybně klíčová je i povinnost věřitele využívat veřejně dostupné informace, jakými jsou například státem publikované údaje o životním a existenčním minimu podle zákona č. 110/2006 Sb., o životním a existenčním minimu, a o průměrných výdajích obyvatelstva (databáze Českého statistického úřadu), a tyto porovnávat se známými nebo od spotřebitele zjištěnými (ne pouze tvrzenými) informacemi o jeho příjmech a výdajích. To ostatně dovodil ve svém rozhodnutí ze dne 1. 4. 2015, sp. zn. 1 As 30/2015, i Nejvyšší správní soud, jehož závěry použil na podporu své argumentace již odvolací soud v napadeném rozhodnutí. Závěr odvolacího soudu dovozující, že spokojila-li se žalobkyně s nedoloženým prohlášením žalovaného o jeho osobních, výdělkových a majetkových poměrech a nahlédnutím do registru dlužníků, nedostála povinnosti věřitele ve smyslu ustanovení § 9 odst. 1 zákona o spotřebitelském úvěru, je správný.“ 45. Dôraz pri posúdení úverovej schopnosti spotrebiteľa je kladený na pomer medzi príjmami a výdavkami a na posúdenie toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov mesačne taká čiastka, z ktorej bude schopný úver splácať. Z textu zákona o spotrebiteľských úveroch vyplýva, že informácie pre rozhodnutie dodávateľa o tom, či zmluvu so spotrebiteľom uzavrie, si má veriteľ zabezpečiť sám, a to aj v spolupráci so žiadateľom o úver a údajmi z príslušných databáz. 46. Podľa názoru súdu neskúmanie výdavkov žalovanej vo svojom súhrne preukazuje hrubé porušenie povinnosti veriteľa posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver (§ 11 ods. 2 ZoSÚ). Veriteľ si nezískal, teda následne ani nevyhodnotil a ani neoveril informácie o bonite klienta, z ktorých by bol schopný zistiť objektívny obraz o žiadateľovej finančnej situácii. Nedôsledne zisťovala, a preto ani nezohľadnila výdavky žalovanej, aj keď mala objektívnu možnosť si ich pred poskytnutím úveru overiť. Za týchto okolnosti žalobkyňa zjavne nekonala s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z .z., ale naopak, tieto svoje povinnosti porušila, čím sú naplnené predpoklady hmotnoprávnej fikcie podľa § 11 ods. 2 ZoSÚ prvá veta, t.j., že nie je oprávnená vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru a tiež, že úver je bezúročný a bez poplatkov. Pokiaľ žalobkyňa poukazuje na rozhodnutie 7Csp/218/2020 tak k tomu súd uvádza, že súd je viazaný iba výrokom rozsudku nie jeho odôvodnením, a preto nie je ani viazaný ani posúdením skúmania bonity žalovanej v konaní 7Csp/218/2020. 47. Po skonštatovaní o bezúročnosti a bezplatkovosti poskytnutého úveru má žalobkyňa nárok len na zaplatenie istiny uplatnených splátok od 20.11.2021, čo podľa splátkové kalendára predstavuje na istine sumu 764,04 eura. Súd preto zaviazal žalovanú na zaplatenie sumy 764,04 eura a prevyšujúcej časti žalobu zamietol. 48. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania, výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

49. Podľa § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky2) platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. 50. Súd zároveň priznal žalobkyni uplatnené úroky z omeškania z každej splátky istiny nasledujúci deň po platnosti splátky. 51. Pokiaľ ide o vznesenú námietku premlčania tak túto súd vyhodnotil ako nedôvodnú. Súd sa stotožňuje s právnym názorom súdu v konaní 7Csp/218/2020, že úkon predčasného zosplatnenia úveru podľa § 565 Občianskeho zákonníka vyžaduje jeho reálne doručenie dlžníkovi, pretože zo strany veriteľa ide o jednostranný adresný hmotnoprávny úkon a to znamená, že v stanovenej lehote musí byť dlžníkovi aj doručený. Prejav vôle veriteľa pôsobí voči dlžníkovi od okamihu, keď mu dôjde. Nestačí len jeho odovzdanie na prepravu. Ako vyplynulo aj z vyjadrenia žalovanej v konaní 7Csp/218/2020 tak oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti jej nebolo doručené (č.l. 59). Pokiaľ ide o tvrdenie žalovanej, že zosplatnenie jej bolo doručené v konaní 7Csp/218/2020 a teda je vyhlásenie mimoriadnej splatnosti platný právny úkon tak k tomu súd uvádza, že v prípade spotrebiteľskej zmluvy môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 Občianskeho zákonníka (žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky) najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote najmenej 15 dní na uplatnenie tohto práva, pričom aj v tomto prípade však platí druhá veta ustanovenia § 565 Občianskeho zákonníka, t.j. že toto právo môže veriteľ použiť (len) najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky. Zosplatnenie teda nebolo žalovanej doručené do splatnosti najbližšej splátky, a preto je neplatné. Navyše žalobkyňa nekonala s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ, a preto ani nebola oprávnená vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru podľa § 11 ods. 2 ZoSÚ prvá veta. Z tohto teda vyplýva, že nedošlo k platnému vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru. Žalobkyňa si uplatnila splátky 3 roky spätne od podania vzájomnej žaloby a teda nárok nie je premlčaný. 52. O trovách konania súd rozhodol v zmysle § 255 ods.2 CSP, podľa ktorého ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Žalobkyňa bola úspešná v časti zaplatenia 764,04 eura zo sumy 1.545,48 eura, t.j. v rozsahu 49,44% a žalovaná vo zvyšných 50,46%. Úspech žalovanej, ktorý prevyšuje úspech žalobkyne je preto 1,12%. Nakoľko súd nezistil žiaden dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý by náhradu trov konania nepriznal, zaviazal súd žalobkyňu na náhradu trov konania v rozsahu 1,12%. O výške bude rozhodnuté samostatným uznesením. 53. Pokiaľ ide o vzájomnú žalobu o neprijateľnosť zmluvných podmienok tak súd sa v prvom rade zaoberal naliehavým právnym záujmom na určení neprijateľnej zmluvnej podmienky Podľa názoru súdu žaloby upravené v ust. § 137 písm. c/ a d/ CSP nevylučujú žalobný návrh o neprijateľnosti zmluvnej podmienky v individuálnom spotrebiteľskom vzťahu v zmysle ust. § 298 CSP. Zo samotného znenia ust. § 137 CSP je možné vyvodiť nepochybný záver, že obsahuje iba demonštratívny výpočet žalôb. Aj zo znenia ust. § 298 CSP vyplýva, že súd môže v rozsudku v spotrebiteľskom spore aj bez návrhu určiť, že zmluvná podmienka používaná dodávateľom v spotrebiteľskej zmluve je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Uvedené zákonné ustanovenie teda umožňuje, aby sa spotrebiteľ aj individuálnom spotrebiteľskom spore domáhal určenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky bez súčasne uplatneného nároku na plnenie z neprijateľného zmluvného dojednania. Okrem iného zo samotného zák. ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva právny záujem žalovanej ako spotrebiteľa na určení neplatnosti neprijateľnej zmluvnej podmienky, ktorá spôsobuje nerovnováhu v postavení účastníkov tohto konania a predmetnej spotrebiteľskej zmluvy. Platí, že členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok (čl. 6 bod 1 Smernice rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách).. 54. Súd taktiež poukazuje na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove zo dňa 5.6.2018, sp. zn. 19Co/199/2017, ktorý uviedol: „Ak spotrebiteľ sleduje dosiahnutie právnej istoty v otázke, či je zmluvná podmienka neprijateľná, môže sa na súde domáhať žalobou určenia jej neprijateľnosti. Právna istota v takejto záležitosti je dôležitá a dosiahnutie takejto právnej istoty by nemalo byť

podmieňované (kumulatívne) uplatnením či už náhrady škody, bezdôvodného obohatenia alebo primeraného finančného zadosťučinenia. Inými slovami povedané, nemožno spotrebiteľa nútiť do uplatňovania takýchto plnení pri jeho snahe dosiahnuť právnu istotu čo do (ne)záväznosti zmluvnej podmienky z dôvodu jej neprijateľnosti. Odvolací súd preto zastáva názor, že spotrebiteľ má právo domáhať sa určenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky aj bez kumulatívneho uplatnenia nároku na plnenie z dôvodu neprijateľnosti takejto zmluvnej podmienky. Uvedené právo predpokladá ustanovenie § 3 ods. 3 zákona č.250/2007 Zz. o ochrane spotrebiteľa, podľa ktorého každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách a tejto ochrany sa môže domáhať na súde (§ 3 ods.5 ).“ 55. „Žaloba, ktorou sa žalobca (majúci v právnom vzťahu, ktorého sa vec týka, postavenie spotrebiteľa) domáha vyslovenia (určenia) neprijateľnosti zmluvných podmienok, resp. vyslovenia (určenia) ich neplatnosti z dôvodu neprijateľnosti, nie je určovacou žalobou v zmysle § 137 ods. 1 písm. c) C. s. p. Ide o osobitný druh žaloby patriacej spotrebiteľovi s cieľom domáhať sa proti porušiteľovi ochrany svojho práva pred neprijateľnými podmienkami na súde, ktorá má podklad v osobitných predpisoch (§ 53 ods. 1, ods. 4 a 5 a § 53a Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z.). V prípade takejto žaloby nie je preto potrebné tvrdiť a preukazovať naliehavý právny záujem“. (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. marca 2019, sp. zn. 6 Cdo 27/2018). 56. Súd následne skúmal, či napadnuté zmluvné podmienky sú neprijateľné. Neprijateľnou zmluvnou podmienkou je podmienka, ktorá vyvoláva v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany hrubú nerovnováhu. Znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky napĺňa nielen podmienka, ktorá je neprimeraná, ale aj podmienka, ktorá je neurčitá, alebo je v rozpore s ratio legis zákonného ustanovenia, podľa ktorého bola dojednaná. Po preskúmaní podmienok súd dospel k záveru, že napadnuté zmluvné podmienky sú neprijateľné zmluvné podmienky. 57. Zmluvná podmienka v Zmluve o pôžičke č. 8570506417 zo dňa 02.08.2017 v článku V. Vyhlásenie klienta, odsek 6. v znení: „Klient berie na vedomie, že CFH ako prevádzkovateľ na základe dobrovoľného súhlasu dotknutej osoby: b) Osobné údaje Klienta uvedené v Zmluve poskytuje svojej ovládajúcej osobe VÚB, ako aj osobám zo skupiny s úzkymi väzbami k VÚB v zmysle zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, vrátane spoločnosti Intesa Sanpaolo Taliansko, za účelom interného výkazníctva, zvýšenia kvality služieb, marketingové účely, účely vyhodnotenia rizikového profilu Klienta, vymáhania prípadných záväzkov Klienta po splatnosti. Platnosť súhlasu je 10 rokov od doručenia návrhu na uzatvorenie Zmluvy, pričom Klient berie na vedomie, že svoj súhlas je oprávnený odvolať najskôr po jednom roku od zániku predmetného záväzkového vzťahu alebo od udelenia súhlasu pre prípad, že sa Zmluva neuzatvorí, a to písomným oznámením doručeným na adresu Spoločnosti.“ Za neprijateľné súd považoval, že v zmysle spornej podmienky spotrebiteľ udeľuje súhlas na nakladanie s osobnými údajmi nielen v prípade ak zmluva vznikne, ale aj za stavu ak nedôjde k uzavretiu zmluvy, pričom odvolať súhlas môže až po uplynutí 1 roka. Neexistuje žiaden dôvod, pre ktorý by súhlas mal platiť aj v prípade, že zmluvný vzťah nevznikne. Navyše sa súdu javí, že doba 10 rokov od doručenia návrhu, je neprimeraná, zasahuje do osobných práv žalobkyne. Osobne údaje by mali byť spracované iba na nevyhnutnú dobu, čo sa v danom prípade nestalo. Súd má za to, že dobu 10 rokov nie je možné hodnotiť ako primeranú dobu na uchovávanie osobných údajov. Navyše spotrebiteľ môže odvolať svoj súhlas až po uplynutí jedného roka a nie ihneď a to až svojim písomným oznámením. Takáto zmluvná podmienka preto spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, žalobkyne, ktorá v snahe získať úver nezostávalo nič iné, len predtlač zmluvy, na ktorej sa nachádzala aj táto zmluvná podmienka, podpísať. Obdobná podmienka bola vo vzťahu k žalobkyni viac krát právoplatne vyhlásená za neprijateľnú (napr. rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 20Csp/139/2020 zo dňa 07.12.2020), a preto má žalobkyňa v zmysle § 53a Občianskeho zákonníka povinnosť zdržať sa používania takejto neprijateľnej podmienky alebo podmienky s rovnakým významom v zmluvách so všetkými spotrebiteľmi. 58. Zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o pôžičke č. 8570506417 zo dňa 02.08.2017 v článku VI. Zmluvné podmienky, odsek 10. Následky nesplácania spotrebiteľského úveru a zmluvná pokuta, bod 10.1 v znení: „Zmluvná pokuta: V prípade omeškania s úhradou jednotlivých Splátok je Klient povinný uhradiť Spoločnosti Zmluvnú pokutu vo výške stanovenej nariadením vlády č. 87/1995 Z.z. z dlžnej čiastky za každý aj začatý deň omeškania. Výška zmluvnej pokuty sa rovná priemernej hodnote ročnej percentuálnej miery nákladov naposledy zverejnenej podľa osobitného predpisu pred vznikom omeškania navýšenej o 10 percentuálnych bodov ročne, pričom nesmie prevýšiť trojnásobok

úrokov z omeškania podľa uvedeného nariadenia vlády.“ Pri tejto zmluvnej podmienke súd poukazuje na odôvodnenie rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 20.05.2025, sp. zn. 1CoCsp/2/2025, odôvodnenie 34. „Z hľadiska vecného je potrebné k neprijateľnosti tejto zmluvnej podmienky dodať to, že formálne síce kopíruje ust. § 3a ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. v spojení s ust. § 3a ods. 3 tohto nariadenia vlády, avšak nemožno akceptovať odvolaciu argumentáciu žalovaného spočívajúcu v tom, že úrok z omeškania je až následnou sankciou v súlade s druhou vetou ust. § 3a ods. 3 nariadenia vlády, a to vo výške stanovenej § 3 nariadenia vlády, pričom úrok z omeškania môže byť ukladaný až po tom, čo zmluvná pokuta dosiahne výšku poskytnutých peňažných prostriedkov, teda, že došlo k rešpektovaniu limitu stanoveného v prvej vete § 3a ods. 3 citovaného nariadenia vlády.“ Odôvodnenie 35. „Totiž z výslovnej formulácie bodu 8.1 v spojitosti s bodom 8.3 predmetnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere takýto záver nevyplýva, nakoľko bod 8.1 ukladá povinnosti týkajúce sa zmluvnej pokuty a bod 8.3 povinnosti (spotrebiteľa) týkajúce sa úroku z omeškania bez toho, aby bolo zrejmé, že v prípade, ak zmluvná pokuta dosiahne výšku poskytnutých peňažných prostriedkov (istiny úvere) je klient – žalobca povinný platiť žalovanému – spoločnosti len úroky z omeškania. Takéto obmedzenie, ktoré by malo vyplývať z citovaného právneho predpisu – nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., z týchto ustanovení bodu8 (čl. 8.1 a 8.3) nevyplýva a v zásade v zmysle argumentácie žalobcu prezentovanej v priebehu celého konania možno uzavrieť, že zmluva je naformulovaná tak, že nebráni aplikácii zmluvnej pokuty v zmysle čl. 8.1 predmetnej zmluvy vo vzťahu k žalobcovi ako klientovi, a to aj po tom, čo výška zmluvnej pokuty by dosiahla výšku poskytnutých peňažných prostriedkov (istiny úveru). Ako bolo vyššie naznačené, oba tieto články sú formulované vlastne individuálne bez vzájomného prepojenia a predovšetkým výslovného a zrozumiteľného stanovenia limitu, ktorý by jednoznačne deklaroval, že po tom, čo zmluvná pokuta dosiahne výšku istiny úveru, stráca spoločnosť na ňu nárok a môže si ďalej uplatňovať len úroky z omeškania. Formulácie tejto zmluvnej podmienky, tak ako sú v bode 8 zmluvy uvedené, umožňujú kumulatívnu aplikáciu kontinuálneho použitia zmluvnej pokuty i úrokov z omeškania, bez ohľadu na dosiahnutú výšku zmluvnej pokuty, čo je neprijateľné“ Navyše zmluvná podmienka bola vo vzťahu k žalobkyni viac krát právoplatne vyhlásená za neprijateľnú, a preto má žalobkyňa v zmysle § 53a Občianskeho zákonníka povinnosť zdržať sa používania takejto neprijateľnej podmienky alebo podmienky s rovnakým významom v zmluvách so všetkými spotrebiteľmi. 59. Súd vzhľadom na vyššie uvedené vzájomnej žalobe o určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok vyhovel. 60. O trovách vzájomnej žaloby súd rozhodol podľa § 255 ods.1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Žalovaná bola v konaní o vzájomnej žalobe úspešná v celom rozsahu, a preto súd priznal žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia písomne na Krajský súd v Prešove cestou tunajšieho súdu. Z odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a musí byť podpísané. Odvolanie musí ďalej obsahovať, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov tak, aby jeden zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov). Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, pri ktorom vznikla poplatková povinnosť zaplatiť súdne poplatky, trovy trestného konania, pokuty, svedočné, znalečné a iné náklady súdneho konania, vedie sa výkon rozhodnutia z úradnej moci (zákon č. 65/2001 Z.z. o správe a vymáhaní súdnych pohľadávok v znení neskorších predpisov).