Rozsudok Okresného súdu Galanta sp. zn. 26Csp/8/2022 z 14. 5. 2024

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Okresný súd Galanta 26Csp/8/2022 2322200342 14. 05. 2024 JUDr. Naďa Pethöová ECLI:SK:OSGA:2024:2322200342.5

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Okresný súd Galanta v konaní vedenom pred sudkyňou JUDr. Naďou Pethőovou v právnej veci žalobcu: V. X., O.. XX.XX.XXXX, V. O. XX/XX, F., zastúpený: Sidor a partneri, s.r.o., IČO: 52635970, Železničná 4/A, Hlohovec, proti žalovanému: EOS KSI Slovensko s.r.o., IČO: 35724803, so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, zastúpený: Remedium Legal, s.r.o., IČO: 53255739, so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, takto rozhodol: I. Súd žalobu zamieta. II. Súd žalovanému priznáva 100% náhrady trov konania. odôvodnenie: 1. Žalobou podanou súdu dňa 28.01.2022 žalobca žiadal súd, aby určil, že úver zo Zmluvy o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX je bezúročný a bez poplatkov. 2. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť. 3. Súd prvej inštancie vo veci samej rozhodol rozsudkom OS Galanta č.k. 26Csp/8/2022-165 zo dňa 12.05.2022 tak, že žalobu zamietol a žalovanému priznal právo na náhradu trov konania v miere 100%. 4. V rámci odvolacieho konania odvolací súd uznesením č.k. 10CoCsp/104/2022-241 zo dňa 28.11.2023 napadnutý rozsudok zrušil vec vrátila na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 5. Súd vykonal dokazovanie ústnymi a písomnými vyjadreniami strán sporu, zmluvami, výpismi u účtu, ďalšími listinnými dôkaznými prostriedkami súvisiacimi s predmetom sporu, na základe čoho dospel k nasledovným zisteniam skutkového a právneho stavu veci: 6. Zo žaloby a písomných vyjadrení žalobcu vyplynulo, že Slovenská sporiteľňa, a.s., so sídlom Tomášikova 48, Bratislava, IČO: 00 151 653 právny predchodca žalovaného, so žalobcom ako spotrebiteľom uzatvoril Zmluvu o splátkovom úvere č. XXX XXX XXXX dňa 10.07.2017, na základe ktorej bol žalobcovi poskytnutý spotrebiteľský úver. Žalobca v zmluve vystupuje ako spotrebiteľ, keďže uzatvoril zmluvu ako fyzická osoba a pri uzatváraní a plnení zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Predmetná zmluva je tak spotrebiteľskou zmluvou podľa všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka ako aj zákona o spotrebiteľských úveroch, zákona č. 129/2010 Z. z.. Na žalobcu sa preto vzťahujú právne predpisy na ochranu spotrebiteľa. Žalovaný, veriteľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení Zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Predmetom zmluvy bolo poskytnutie bezúčelového spotrebiteľského úveru s nasledujúcou špecifikáciou: Výška úveru - 12.000 EUR, Druh úveru: Spotrebný úver na čokoľvek, Výška mesačnej splátky - 227,09 EUR, Výška úrokovej sadzby - 14,90%, Spôsob poskytnutia úveru

- Jednorazovo, Dátum 1. Splátky - 20.08.2017, Dátum každej splátky - k 20. Dňu v kalendárnom mesiaci, Dátum konečnej splatnosti úveru - 20.07.2025, Počet mesačných splátok - 96, RPMN - 17,81 %, Priemerná RPMN na trhu v % - 9,68 %, Celkové náklady spojené s Úverom - 21.799,13 EUR. Uvedená Zmluva nie je v súlade s právnou úpravou ochrany spotrebiteľa a so ZSÚ a s ďalšími predpismi slovenského právneho poriadku. Podľa ZSÚ má zmluva o spotrebiteľskom úvere v rámci ochrany a informovanosti spotrebiteľa obsahovať predpísané povinné náležitosti. Ich absencia alebo prípadný nesúlad spôsobujú ex lege stratu práva veriteľa (žalovaného) na odplatu z uzatvorenej Zmluvy. S poukazom na uvedenú právnu úpravu platnú a účinnú v čase uzatvorenia Zmluvy, má žalobca za to, že Zmluva trpí takými vadami, pre ktoré úver z nej vyplývajúci je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov, a to v dôsledku absencie nižšie označených podstatných náležitostí : A: Absencia údajov predpokladoch použitých pre výpočet RPMN v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) ZSÚ. V zmysle ustanovenia § 9 písm. k) ZSU, Zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka , musí obsahovať RPMN a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto RPMN. Smernica 2008/48/ES aj ZSÚ ukladá obligatórnu požiadavku, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala RPMN vypočítanú na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy, vrátane všetkých predpokladov použitých na výpočet tejto RPMN t.j. je potrebné uviesť všetky hodnoty, ktoré vstupujú do výpočtu RPMN. Povinné uvedenie všetkých predpokladov výpočtu RPMN umožňuje spotrebiteľovi zistiť, na základe čoho dospel veriteľ k výsledku o konečnej výške RPMN, a nepostačuje len uvedenie správnej výšky RPMN. Z rozhodovacej činnosti SD EÚ (Rozhodnutie z dňa 20.09.2018, sp. zn. C- 448/17, EOS KSI Slovensko s. r. o. proti Jánovi Dankovi, Margite Dankovej), vyplýva že aj keby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala matematický vzorec výpočtu RPMN, ktorý však nie je doplnený údajmi nevyhnutnými na uskutočnenie tohto výpočtu, potom spotrebiteľ nepozná všetky podstatné okolnosti súvisiace s nákladmi na úver, a ktoré môžu mať vplyv na rozsah jeho záväzku. V Zmluve preukázateľne absentujú predpoklady pre výpočet RPMN. V čl. I bod 1 Zmluvy, je uvedený iba údaj o tom, že úver bol poskytnutý okamžite a v plnej výške, Dlžník bude plniť svoje povinnosti za podmienok uvedených v Zmluve. Dohodnutý typ a výška úrokovej sadzby platia do skončenia Úverového vzťahu za predpokladu, že Dlžník počas celého obdobia trvania Úverového vzťahu spĺňa podmienky pre poskytnutie zľavy z Úrokovej sadzby uvedené vo Zverejnení. Z takto formulovaných predpokladov nie je žiadnym spôsobom zistiteľné, ako žalovaný k výsledku o výške RPMN dospel. V zmluve je síce uvedená hodnota RPMN, no nie sú v nej uvedené predpoklady pre jej výpočet, ktoré boli použité. V Zmluve majú byť uvedené konkrétne parametre týkajúce sa predmetnej spotrebiteľskej zmluvy, teda numerické uvedenie konkrétnych údajov tak, aby po ich dosadení do vzorca pre výpočet RPMN bolo možné túto RPMN určiť, nakoľko iba takýmto spôsobom je možné skontrolovať správnosť údaja o RPMN. Bez doplnenia potrebných údajov nevyhnutných na uskutočnenie výpočtu v zmluve o úvere na bývanie, spotrebiteľ nemá reálnu možnosť posúdiť správnosť výpočtu RPMN uvedeného v Zmluve. Žalobca považuje za dôležité uviesť, že ZSÚ jasne uvádza, že nepostačuje uviesť len samotnú výšku RPMN, ale aj predpoklady pre výpočet tejto RPMN. Účelom tohto ustanovenia je, aby spotrebiteľ mal informácie o tom, z akých kritérií sa vychádza pri výpočte RPMN, aby videl všetky vstupné údaje, ktoré veriteľ používa pre vzorec, ktorý je uvedený v prílohe tohto zákona. Inak, pokiaľ by veriteľ nemal túto povinnosť uviesť aj všetky predpoklady ako vstupné údaje pre výpočet RPMN, zákonodarca by konštatoval iba strohý údaj obmedzujúci sa na uvedenie iba výšky RPMN, ktorý by však pre spotrebiteľa nemal žiadnu patričnú výpovednú hodnotu. Žalobca je presvedčený, že uvedené predpoklady, konkrétne parametre týkajúce sa konkrétnej zmluvy, ktorá tvorí predmet sporu, teda numerické vstupné údaje dosadené do vzorca pre výpočet RPMN, musia byť v zmluve pre spotrebiteľa uvedené tak, aby si mohol skontrolovať správnosť údaja o výške RPMN. Napríklad aj z rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. Krajský súd Trenčín z dňa 29. 06.2021 vyplýva, že „...Nad rámec námietok žalobcu vo vzťahu k vyššie uvedenej náležitosti, však odvolací súd poukazuje tiež na to, že vychádzajúc z ust. § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSpÚ účinného v čase uzatvorenia zmluvy je tiež vyžadované, aby v zmluve o spotrebiteľskom úvere boli pod sankciou jeho bezúročnosti a bezpoplatkovosti uvedené ako obligatórne náležitosti nielen ročná percentuálna miera nákladov a celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, ale sa vyžaduje priamo v texte, že musia byť vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere s tým, že sa musia uviesť v zmluve všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov. Nemožno teda pochybovať o tom, že zmyslom a účelom tohto ustanovenia (vo svetle tiež článku 10 ods. 2 Smernice) je jednak umožniť kontrolu správnosti postupu poskytovateľa spotrebiteľského úveru pri vypočítaní RPMN zo strany orgánov kontroly vrátane súdov, ale, a to je vo svetle ochrany spotrebiteľa rozhodujúce, primárnym zmyslom a účelom je spotrebiteľa opoznateľným spôsobom informovať o výške nákladov, ktoré bude

musieť v spojitosti s úverom vynaložiť a tiež o spôsobe, akým si môže overiť, či výsledná v zmluve uvedená RPMN, je vypočítaná správne z údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy...“ Podľa názoru žalobcu nie je úlohou spotrebiteľa hľadať a „pátrať“ v úverovej zmluve, či táto obsahuje všetky potrebné údaje pre výpočet RPMN, o ktorých spotrebiteľ napokon ani len nemá vedomosť, ktoré všetky údaje to sú (teda nevie ani ktoré má hľadať) a aj preto spotrebiteľ má mať prehľadne a na jednom mieste sprístupnené všetky tieto vstupné údaje k výpočtu RPMN použité. Na základe uvedeného máme za to, že v Zmluve absentuje podstatná náležitosť v zmysle § 9 pís. k) ZSÚ, ktorou sú predpoklady pre výpočet RPMN v Zmluve, pričom poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov s poukazom na ustanovenie § 11 ods. 1 písm. k) ZSU v čase uzatvorenia Zmluvy. B: Absencia údaju o odplate § 53 ods.6 Občianskeho zákonníka Pokiaľ ide o obligatórnu náležitosť uvedenú v § 9 ods. 2 pod písm. j) ZSU, vyžadovaný je údaj o odplate podľa osobitných predpisov, ktorým je § 1, § 1a Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z. z 18. apríla 1995 (ďalej len „Nariadenie“), ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, žalobca namieta, že i tento údaj v Zmluve absentuje. Podľa § 1a ods. 1 Nariadenia, ak odseky 2 a 3 neustanovujú inak, odplata pri poskytnutí peňažných prostriedkov spotrebiteľovi nesmie prevýšiť dvojnásobok priemernej RPMN podľa § 1 ods. 4 pri obdobnom úvere alebo pôžičke ročne. Na účely tohto nariadenia vlády sa obdobným úverom alebo pôžičkou rozumie obdobný produkt, ktorý je svojou povahou najbližší forme poskytnutia peňažných prostriedkov spotrebiteľovi podľa predchádzajúcej vety. Podľa § 1a ods. 1 Nariadenia, najvyššia prípustná výška odplaty sa posudzuje podľa pravidiel uvedených v odsekoch 1 až 3 ku dňu uzavretia spotrebiteľskej zmluvy, ktorej predmetom je poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi. Podľa § 1 ods. 4 Nariadenia, na účely stanovenia najvyššej prípustnej výšky odplaty podľa § 1a sa použije priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov bánk a pobočiek zahraničných bánk pre jednotlivé typy novoposkytnutých spotrebiteľských úverov zverejnená podľa osobitného predpisu (§ 21 ods. 2 ZSÚ) naposledy v čase predchádzajúcom uzavretiu spotrebiteľskej zmluvy. Podľa § 21 ods. 2 ZSÚ účinného k dňu podpisu zmluvy (10.07.2017) Ministerstvo financií SR alebo ním určená osoba zverejňuje na webovom sídle ministerstva informácie z údajov podľa odseku 2 (novoposkytnutých a poskytnutých spotrebiteľských úveroch) zabezpečí komunikačné prepojenie umožňujúce sprístupnenie informácií zverejnených podľa predchádzajúcej vety. Podľa odseku 3, rozsah údajov o novoposkytnutých a poskytnutých spotrebiteľských úveroch a ich štruktúru, lehoty a spôsob predkladania týchto údajov, obsah informácií o týchto údajoch, spôsob a lehoty zverejňovania týchto informácií ustanoví všeobecne záväzný právny predpis, ktorý vydá ministerstvo. Týmto všeobecne záväzným právnym predpisom je Vyhláška MF SR č. 289/2010 Z. z., podľa ust. § 2 ktorej, účinnej ku dňu podpisu zmluvy (10.07.2017), najneskôr v posledný pracovný deň kalendárneho mesiaca nasledujúceho po uplynutí príslušného kalendárneho štvrťroka, ak v § 3b nie je ustanovené inak, sa na webovom sídle Ministerstva financií Slovenskej republiky zverejnia informácie o údajoch v hlásení v rozsahu časti B hlásenia, a to objemy novoposkytnutých spotrebiteľských úverov a kreditných kariet kumulatívne za všetkých veriteľov, priemerné hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov na jednotlivé typy novoposkytnutých spotrebiteľských úverov a kreditných kariet, údajoch podľa vzoru ustanoveného v prílohe č. 2, a to objemy kreditných kariet a ostatných novoposkytnutých spotrebiteľských úverov za banky a pobočky zahraničných bánk, priemerné hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov kreditných kariet a ostatných novoposkytnutých spotrebiteľských úverov za banky a pobočky zahraničných bánk. Vychádzajúc z vyššie uvedeného (§1ods.4 Nariadenia) tak na účely stanovenia najvyššej prípustnej výšky odplaty podľa § 1a sa použije (je rozhodujúca) priemerná hodnota RPMN bánk a pobočiek zahraničných bánk pre jednotlivé typy novoposkytnutých spotrebiteľských úverov zverejnená podľa osobitného predpisu (§ 21 ods. 2 ZSÚ) naposledy v čase predchádzajúcom uzavretiu spotrebiteľskej zmluvy. V Zmluve absentuje údaj o odplate, z dôvodu, že v Zmluve uvedená výška odplaty nekorešponduje platnému údaju zverejnenému v zmysle príslušnej právnej úpravy. Platným údajom o najvyššej prípustnej výške odplaty je údaj, ktorý v spojení s príslušnou právnou úpravou (ustanovenie § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka v spojení s nariadením vlády č. 87/1995 Z.z.),korešponduje informácii zo Súhrnných informácií o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch bankami a pobočkami zahraničných bánk za 2. štvrťrok 2017, ktorým platným údajom je odplata, ktorá predstavuje 9,08%. V Zmluve mal žalovaný spotrebiteľovi poskytnúť informáciu o odplate, ktorá správne predstavovala v čase uzatvorenia Zmluvy 9,08%. Napríklad aj z rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici z dňa 31. 01. 2019 vyplýva, že „...V zmluve o úvere uzavretej so žalovaným však údaj o odplate v zmysle § 9 ods. 2 písm. j) ZoSU účinného ku dňu uzavretia zmluvy uvedený nie je. Hodnota 26,53 % na ktorú poukazuje žalobca v odvolaní je uvedená pre RPMN úveru. I keď z ustanovenia § 1 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. vyplýva, že pojem „odplata“ sa spôsobom výpočtu aj vymedzením vstupných údajov (úrok, poplatky a akékoľvek iné odplatné plnenia a náklady)

prekrýva s RPMN, ktorá tiež zahŕňa celkové náklady spotrebiteľa vrátane úrokov a poplatkov, v zmysle § 9 ZoSU sú „odplata“ podľa písm. j) a „RPMN“ podľa písm. k) samostatnými a odlišnými náležitosťami zmluvy o spotrebiteľskom úvere. To vyplýva aj z toho, že „odplata“ nesmie prevýšiť dvojnásobok RPMN podľa § 1 ods. 4 Nariadenia vlády. Je tak zrejmé, že odplata by mohla mať v konkrétnom prípade zhodnú výšku s RPMN, mohla by byť aj vyššia (nesmie však prekročiť dvojnásobok RPMN), teda výška odplaty nie je vždy rovná RPMN a ide o dva samostatné údaje, ktoré nie sú navzájom synonymom a ktoré musia byť oba samostatne uvedené v zmluve o úvere. Údaj o výške odplaty nie je možné nahradiť uvedením RPMN, ani v prípade, ak by boli náhodou v rovnakej výške.“ Alebo aj Krajský súd Banská Bystrica sp. zn. 41CoCsp/12/2020 zo dňa 13.05.2020: „Z dôvodu absencie, resp. nesprávnych údajov o odplate, úroku a RPMN považoval súd prvej inštancie úver poskytnutý žalovanému za bezúročný a bez poplatkov podľa § 11 ods. 1 písm. b) a d) zákona o spotrebiteľských úveroch. Žalovaný je tak povinný zaplatiť žalobcovi iba istinu poskytnuté ho úveru.“ V Zmluve údaj o prípustnej odplate preto úplne absentuje z dôvodu, že žalovaný nesprávne zavádza spotrebiteľa údajom o odplate podľa Občianskeho zákonníka vo výške 17,40% , ktoré nesprávne uvedenie podstatnej a povinnej náležitosti zmluvy v zmysle ZSÚ spôsobuje bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutého úveru. Zmluva o spotrebiteľskom úvere mala v čase uzatvorenia Zmluvy obsahovať platný údaj o najvyššej prípustnej výške odplaty, v opačnom prípade sa úver z nej vyplývajúci považoval v zmysle § 11 ods.1 v spojení s § 9 písm. j) zákona o spotrebiteľských úveroch za bezúročný a bez poplatkov. C: Absencia doby trvania zmluvy. V Zmluve sa vôbec nenachádza údaj o dobe trvania Zmluvy a teda absentuje ďalšia z podstatných náležitostí podľa ustanovenia § 11 ods. 1 písm. b) v spojení s ust. § 9 ods. 2 písm. f) ZSU. Zákon o spotrebiteľských úveroch v § 9 ods. 2 písm. f) jasne ustanovuje, že okrem povinnej náležitosti vo forme konečnej splatnosti úveru je potrebné uviesť aj dobu trvania zmluvy. Tieto dve podstatné náležitosť sú síce obsiahnuté v jednom písmene ZSU, avšak sú to dve rozdielne náležitosti, pričom každá z nich musí byť v Zmluve uvedená. Nemožno tieto dve náležitosti spájať a ani nemožno tvrdiť, že keď je uvedená jedna náležitosť, druhá nemusí byť. Krajský súd v Trnave sp. zn. 23Co/138/2018 zo dňa 08.04.2019 v súvislosti s absenciou trvania zmluvy tvrdil, že: „Z ustanovenia teda vyplýva, že čo i len jedna absencia náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) spôsobuje, že poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Bola zistená absencie obsahových náležitostí v zmysle ust. § 9 ods. 2 písm. f), k) zákona 129/2010 Z. z., preto je spotrebiteľský úver bezúročný a bez poplatkov.“ Takisto aj Krajský súd Prešov sp. zn. 13Co/34/2019 zo dňa 24. 04. 2019 judikoval, že doba trvania Zmluvy musí byť ustanovená v Zmluve, keďže ide o obligatórnu náležitosť a nemožno ju vyvodzovať z iných náležitostí zmluvy: „K námietke žalobcu týkajúcej sa náležitosti v zmysle ust. § 9 ods. 2 písm. f) ZoSÚ, odvolací súd uvádza, že v zmysle predmetného ustanovenia je tento údaj obligatórnou náležitosťou zmluvy. Tento údaj musí byť v zmluve výslovne uvedený a nemožno ho vyvodzovať z ďalších zmluvných náležitostí (napr. z počtu splátok úveru).“ Alebo tiež Krajský súd Žilina sp. zn. 7Co/305/2018 zo dňa 30.1.2019: „Pokiaľ takáto spotrebiteľská zmluva (o povolenom prečerpaní) uvedené náležitosti neobsahovala, je možné v zmysle § 11 ods. 1 písm. c) ZoSÚ považovať uvedený spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov. Z výsledkov vykonaného dokazovania je zrejmé, že minimálne zmluva o povolenom prečerpaní náležitosti uvedené v § 9 ods. 2 písm. f) a w) ZoSÚ, t.j. uvedenie doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, neobsahovala.“ Keďže z obsahu Zmluvy údaj o dobe trvania Zmluvy nevyplýva, je zrejmé že žalovaný nedodržal zákonom stanovenú povinnosť v zmysle ZSÚ uviesť všetky podstatné náležitosti v Zmluve. Na základe uvedeného, má žalobca za to, že úver zo Zmluvy vyplývajúci je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov. V zmysle § 11 ods. 2 ZSÚ, že ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1 ZSÚ, nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. V prípade hrubého porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 ZSÚ sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Smernica 2008/48/ ES, ale i ZSÚ v ustanovení § 4 ods. 1 už v predzmluvnej fáze, v ktorej spotrebiteľ prejavuje záujem o úverový produkt veriteľa, ukladá veriteľovi povinnosť poskytnúť spotrebiteľovi v dostatočnom časovom predstihu pred uzavretím zmluvy najmä opis hlavných vlastností ponúkaného úverového produktu spolu s dobou, počas ktorej je veriteľ viazaný obsahom uvedenej ponuky. Informačná povinnosť má umožniť spotrebiteľovi prijať pri uzatvorení úveru informované rozhodnutie. Zákonnú povinnosť veriteľ splní prostredníctvom formuláru, v listinnej podobe, uvedený v prílohe ZSÚ č. 3 a 4 alebo na inom trvanlivom médiu dostupnom spotrebiteľovi. Účelom formuláru je sprehľadniť podmienky získania úveru tak, aby tieto podmienky boli spotrebiteľovi známe ešte pred uzatvorením samotnej zmluvy. (porov. napr. Rozhodnutie SD EÚ z dňa 9. 7. 2015, sp. zn. C 348/14, Maria Bucura c/a SC Bancpost SA, alebo aj Rozhodnutie SD EÚ z dňa 21. 4. 2016, sp. zn. C-377/14, Ernst Georg Radlinger, Helena Radlingerová c/ a FINWAY a.s. Žalobca v konaní predkladá formulár o zmluvných podmienkach ponúkaného úverového

produktu, ktorý adresoval žalovaný žalobcovi avšak celkom zjavne nie v dostatočnom časovom predstihu pred uzatvorením zmluvy. Zmluva bola uzatvorená dňa 10.07.2017, pričom formulár o zmluvných podmienkach bol žalobcovi na podpis predložený v rovnaký deň. Z uvedeného konania žalovaného je zrejmé, že spotrebiteľ nebol riadne o podmienkach úveru informovaný. Je potrebné dodať, že za poskytnutie informácií v dostatočnom časovom predstihu sa v súlade s rozhodnutím SD EU z dňa 18. 12. 2014, sp. zn. C-449/13, CA Consumer Finance, (bod 46) v prípade úverového produktu sa nedá považovať poskytnutie informácií uskutočnené až v okamihu uzatvorenia zmluvy o úvere. B: Preverenie úverovej bonity žalobcu - hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 ZSÚ. Na základe uvedeného (teda z dôvodu preukázaného zanedbania povinností žalovaného v predzmluvnej fáze je dôvodná pochybnosť o tom, či žalovaný dodržal ďalšiu veriteľovi zákonom uloženú povinnosť. S poukazom na ustanovenie § 11 ods. 2 ZSÚ, účinný v čase uzatvorenia Zmluvy, ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1 ZSÚ, nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. V prípade hrubého porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 ZSÚ sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 ZSÚ sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez nahliadnutia do príslušnej databázy údajov o spotrebiteľoch na účely posudzovania ich schopnosti splácania úverov. Pri získaní relevantných informácií za účelom posúdenia úverovej schopnosti spotrebiteľa veriteľ vychádza ako z informácií dodaných spotrebiteľom, tak z informácií, ktoré získava z iných dostupných zdrojov. Je povinnosťou veriteľa takto získané informácie zhromaždiť, vyhodnotiť ich dostatočnosť a rozhodnúť, či a ktoré informácie je nevyhnutné ďalej overovať. Za dostatočné sa považujú iba také informácie o príjmoch a výdavkoch, z ktorých je veriteľ schopný získať objektívny obraz žiadateľovej finančnej situácii. Spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplne, presné a pravdivé údaje. Konaním s odbornou starostlivosťou nie je uvedenie príjmu spotrebiteľa bez jeho preukázania a bez požadovania preukázania nákladov spotrebiteľa na živobytie a prípadných záväzkov ovplyvňujúcich jeho bonitu. Pozri bližšie rozhodnutie KS Prešov z dňa 1.6.2017, sp. zn. 3Co/25/2017, Rozsudok KS v Prešove z dňa 27. 10. 2016, sp. zn. 6Co/171/2016, Rozsudok KS v Prešove z dňa 24.01.2013 č.k. 7Co/134/2012 z dňa 24.01.2013, porovnaj aj Nejvyšší správní soud 1. 4. 2015 č. j. 1 As 30/2015-39 alebo aj ÚS ČR z dňa 5.3.2019, TZ 26/2019. Potom podľa výkladu SD EÚ Rozhodnutie SDEÚ z dňa 18. 12. 2014, sp. zn. C-449/13, CA Consumer Finance proti Ingrid Bakkaus, Charline Bonato. S poukazom na čl. 23 smernice 2008/48/ES v spojení s výkladom SD EÚ z 27. 3. 2014, sp. zn. C-565/12 - LCL Le Crédit Lyonnais SA v. Fesih Kalhan, porušenie povinnosti veriteľa overiť pred uzavretím zmluvy úverovú bonitu spotrebiteľa stanovuje v zásade úplný zánik nároku veriteľa na úroky, uvedené nachádza reflexiu aj v ustanovení § 7 ZSÚ. Podľa NBS ukazovateľom schopnosti klienta splácať úver ukazovateľ finančnej rezervy domácnosti klienta, ktorý zohľadňuje príjmy domácnosti, bežné životné náklady typické pre domácnosť žiadateľa o úver (najmä výdavky na bývanie, energie, telekomunikačné služby, poistenie, výdavky osobnej spotreby, výdavky na starostlivosť o deti, výdavky stanovené zákonnými požiadavkami a pod.) a výdavky domácnosti vyplývajúce zo všetkých jej finančných záväzkov vrátane novo poskytovaného úveru. Odporúčanie NBS č. 1/2014 zo 7. októbra 2014 v oblasti politiky obozretnosti na makroúrovni k rizikám spojeným s vývojom na trhu retailových úverov. Napríklad aj z rozhodnutia Krajského súdu v Žiline v konaní pod sp. zn.: 11Co/117/2017 z dňa 16. 05. 2017 vyplýva, že “... Odvolací súd sa stotožňuje so záverom okresného súdu, že v zmysle citovaného ustanovenia žalobca ako veriteľ pri posúdení schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver nekonal s odbornou starostlivosťou. Účelom citovaného ustanovenia je, aby veriteľ, vynaložiac aktívne úsilie, posúdil s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, a to na základe relevantných a aktuálnych informácií získaných jednak od spotrebiteľa a jednak získaných vlastnou činnosťou, napr. z bankového registra. Toto ustanovenie by malo zabezpečiť záujem veriteľov správne odhadnúť schopnosť spotrebiteľa splácať a správať sa tak obozretne jednak z pohľadu návratnosti úveru a jednak z pohľadu dôsledkov nezodpovedného požičiavania na strane spotrebiteľov (účelom citovaného ustanovenia je tak ochrániť spotrebiteľa ako slabšieho účastníka zmluvy a vyrovnať tak faktickú nerovnováhu vznikajúcu v právnom vzťahu medzi spotrebiteľom a dodávateľom). Hoci ust. § 7 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. ukladá spotrebiteľovi povinnosť poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje potrebné na posúdenie schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, nezbavuje to veriteľa povinnosti aktívne pristupovať k povinnosti uloženej v § 7 ods. 1 citovaného zákona.“ Alebo napríklad“... Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje so závermi vyslovenými Krajským súdom v Prešove v rozhodnutí č.k. 6Co/171/2016 v zmysle ktorých, cit.: „dôsledkom podcenenia bonity je neposkytnutie ochrany veriteľovi, ktorý s hrubou nedbanlivosťou poruší povinnosť s odbornou starostlivosťou posúdiť bonitu spotrebiteľa. Odvolací súd uvádza, že v tomto smere § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. vôbec nepôsobí odradzujúco, preto je dôvodné aplikovať

ustanovenie generálneho zákona - Občianskeho zákonníka, a to § 3 ods. 1 o odmietnutí ochrany pri tak závažnom porušení povinnosti veriteľa na finančnom trhu. Poskytovanie úverov a pôžičiek je veľmi vážnym predmetom podnikateľskej činnosti, pretože pri tomto nejde o odplatu platenú v hotovosti, ale o odloženú platbu bez toho, aby bolo zrejmé, čo postretne dlžníka po uzavretí zmluvy. Ak je takáto agenda obzvlášť sledovaná z dôvodu neistých pomerov, ktoré môžu nastať po poskytnutí úveru, potom musia existovať prísne nároky na vyžadovanie povinnosti konať s odbornou starostlivosťou a vyhodnotiť bonitu spotrebiteľa, keďže na rozdiel od neistých okolností po uzatvorení zmluvy je stav spotrebiteľa z pohľadu jeho osobných majetkových pomerov v čase kontraktácie spoznateľný. Ak Súdny dvor uznal ako odradzujúcu sankciu nepriznanie úrokov pri nezodpovednom prístupe dodávateľa na finančnom trhu pre porušenie konať s odbornou starostlivosťou, potom je podľa názoru odvolacieho súdu úplne eurokonformné aplikovať § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a porušenie závažnej povinnosti veriteľa považovať za odporujúce morálke.“ Na základe uvedeného žiadame súd, aby vyzval žalovaného, aby predložil v konaní akým spôsobom preveroval úverovú bonitu žalobcu. Totiž za predpokladu, že žalovaný neunesie dôkazné bremeno v preukaze riadneho preverenia bonity žalobcu - už táto skutočnosť sama o sebe je dôvodom (s poukazom na právnu úpravu a judikatúru SD EÚ), aby úver vyplývajúci zo Zmluvy ktorá je predmetom tohto konania súd určil za bezúročný a bez poplatkov. Na základe vyššie uvedeného, má žalobca za to že úver vyplývajúci zo Zmluvy je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov. Žalobca má tak povinnosť splatiť úver len do výšky istiny, ktorá sa rovná výške reálne poskytnutej sumy 12.000 EUR. Podľa ustanovenia § 11 ods. 4 ZSÚ, spotrebiteľ sa môže pred súdom domáhať určenia neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského úveru žalobou. Vzhľadom na uvedené nie je potrebné v konaní preukazovať naliehavý právny záujem, pretože ide o žalobu podľa ustanovenia § 137 písm. d) CSP, pričom určenie právnej skutočnosti vyplýva z osobitného právneho predpisu (§ 11 ods. 4 ZSÚ). Ďalej uviedol, že podľa Čl. 5 CSP zjavné zneužitie práva nepožíva právnu ochranu. Súd môže v rozsahu ustanovenom v tomto zákone odmietnuť a sankcionovať procesné úkony, ktoré celkom zjavne slúžia na zneužitie práva alebo na svojvoľné a bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva, alebo vedú k nedôvodným prieťahom v konaní. (Z hľadiska hmotného práva) je žalovaný nepochybne porušovateľom spotrebiteľských práv žalobkyne. (Z hľadiska procesného práva) porušovateľovo poukazovanie na všeobecný článok 5 Civilného sporového poriadku samozrejme neobstojí, táto argumentácia sa javí ako zjavné nepochopenie čl. 5 CSP. Žalovaný sa v podstate domáha, aby súd sankcionoval žalobkyňu za legitímne uplatňovanie práva na súdnu ochranu, resp. opodstatnené využitie procesného prostriedku tejto ochrany. Napokon aj Ústavný súd SR vo svojej doterajšej judikatúre už akcentoval, že povinnosťou všeobecného súdu je interpretovať a aplikovať príslušné ustanovenia civilného kódexu (v súčasnosti Civilný sporový poriadok) v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu takým spôsobom, aby nedošlo k obmedzeniu tohto základného práva bez zákonného podkladu (m. m. II. ÚS 374/06). Z toho teda vyplýva, že výklad a používanie ustanovení Civilného sporového poriadku vrátane ustanovení upravujúcich sankčné postihy za zneužitie práva musia v celom rozsahu rešpektovať základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 562/2018 zo 17. januára 2019). Inštitút žaloby je v Civilnom sporovom poriadku upravený v ustanoveniach § 131 až § 147. Civilný sporový poriadok definuje žalobu v zmysle doktrinálnych a judikatúrnych názorov ako procesný úkon, ktorým sa uplatňuje právo na súdnu ochranu ohrozeného alebo porušeného práva. Podľa ustanovenia § 11 ods.4 ZSÚ sa spotrebiteľ môže pred súdom domáhať určenia neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského úveru žalobou. Bezúročnosť a bezpoplatkovosť je civilnoprávnou sankciou, ktorú majú právomoc vo výroku rozhodnutia konštatovať výlučne všeobecné súdy. Z ustanovení druhej vety čl. 5 CSP (princíp zákazu zneužitia práva) vyplýva právomoc súdu sankcionovať procesné úkony priečiace sa zákazu zneužitia práv v rozsahu ustanovenom procesno-právnym kódexom. Procesno-právny kódex pritom môže sankcionovať procesné úkony, ktoré celkom zjavne slúžia na zneužitie práva (i) alebo na svojvoľné a bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva (ii), alebo vedú k nedôvodným prieťahom v konaní (iii). Citované pravidlo ustanovujúce 3 skupiny procesných úkonov sankcionovateľných v súlade s príslušnom právnou úpravou v sebe inkorporuje podružne princíp legality zakotvený v čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Z uvedeného dôvodu nie je možné vyvodzovať procesné sankcie v prípadoch, ktoré konkrétna právna norma Civilného sporového poriadku neprezumuje (ŠTEVČEK, M., FICOVÁ, S., BARICOVÁ, J., MESIARKINOVÁ S., BAJÁNKOVÁ, J., TOMAŠOVIČ, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016. s. 43.). Žalobkyňa neporušila a neporušuje žiadne procesné povinnosti, koná výlučne a výhradne v záujme ochrany svojich majetkových práv a

učinila podanie (žalobu), ktoré nie je ustanoveniami CSP vylúčené. Postup žalobkyne, v ktorom žiada o poskytnutie ochrany pred žalovaným, nemôže byť preto definovaný ako zneužitie práva, nemôže jej byť obmedzený prístup k súdu ako k priorizovanému orgánu ochrany práv (aj spotrebiteľov) a už vôbec nemôže byť sankcionovaný zo strany súdu. V zmysle zásady nemo turpitudinem suam allegare potest, ( nikto nesmie mať prospech z vlastného nepoctivého správania), sa žalobkyňa v podstate bráni proti žalovanému, ktorý voči nej eviduje neexistujúci dlh. K námietke žalovaného o (údajnom) zjavnom zneužití práva (bod 13 - 72 vyjadrenia) žalobkyňa uvádza, že ako nedôvodnú je potrebné vyhodnotiť námietku žalovaného ohľadne nedostatku náležitostí návrhu. Z celkového znenia návrhu, je nepochybne zrejmé, čo je obsahom návrhu na určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti, pričom tento návrh má všetky základné náležitosti v zmysle CSP. Súčasne i petit návrhu je vykonateľný, keď žalobkyňa žiada určiť ako bezúročný a bezpoplatkov úver vyplývajúci zo Zmluvy o splátkovom úvere č. 513 237 9780 uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným dňa 10.07.2017, a teda v prípade určenia by nebola pochybnosť o tom, ktorý úver z konkrétne špecifikovanej zmluvy o spotrebiteľskom úvere bol určený ako bezúročný a bez poplatkov. Súčasne aj žalobkyňou uvádzaný petit navrhovaného rozhodnutia vo veci samej je dostatočný, keď formuláciou určenia konkrétneho spotrebiteľského úveru za bezúročný a bez poplatkov zo Zmluvy, ktorej obsah žalobkyňa napáda je obsahom textu návrhu, a text petitu je v tomto smere potrebné posudzovať v priamej súvislosti so znením celkového návrhu. Z uvedených dôvodov návrh nie je možné neodmietnuť z dôvodu nedostatku jeho náležitostí, ale vec právne posúdiť a rozhodnúť. Podľa čl. 8 CSP strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu. V posudzovanom prípade má žalobkyňa bremeno tvrdenia v tom, že so žalovaným uzavrela zmluvu o splátkovom úvere č. 513 237 9780 dňa 10.07.2017, ktorý je veriteľom v zmysle ustanovenia § 2 písm. b ) ZSÚ, a ktorý Zmluvu koncipoval a úver z nej vyplývajúci žalobkyni poskytol (Zmluva o spotrebiteľskom úvere bola pripojená k žalobnému návrhu). Žalobkyňa dožadujúca sa aplikácie fikcie bezúročnosti a bezpoplatkovosti bola tiež povinná označiť tie ustanovenia právnej úpravy v spojení s označením konkrétnych vád Zmluvy (absentujúce údaje v Zmluve), pre ktoré podľa názoru žalobkyne dopadá na Zmluvu fikcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru s poukazom na ustanovenia § 9 ods. 2 ZSÚ v spojení s ustanovením § 11 ods. 1 písm. b) d), ustanovením § 11 ods. 2 ZSÚ. Z tohto bremena tvrdenia mala dôkaznú povinnosť preukázať uzavretie zmluvy a podpis žalovaného na Zmluve, teda existenciu právneho vzťahu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Napokon, skutočnosť že Zmluvu žalovaný koncipoval, podpísal a úver z nej vyplývajúci žalobkyni poskytol ani nie je sporná. Ak sa teda žalovaný chce úspešne brániť, musí tvrdiť a preukázať, že Zmluva nevykazuje žalobkyňou namietané vady, ako aj to že postupoval v súlade s odbornou starostlivosťou pokiaľ ide o preverenie schopnosti spotrebiteľa splácať poskytnutý úver - a o svojich tvrdeniach ponúknuť dôkazy. Ide tu o rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkmi v spore v závislosti na tom, ako vymedzuje právna norma práva a povinnosti účastníkov. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie - teda pre žalovaného, ktorý žiadne dôkazy a relevantné tvrdenia ani neprodukoval. K absencii predpokladov použitých pre výpočet RPMN (bod 127 - 144 vyjadrenia) žalovaný tvrdí, že žalobkyňa neuvádza ktoré konkrétne predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov nie sú v zmluve uvedené. Žalobkyňa v obsahu žalobného návrhu jasne uviedla, že žalovaný v obsahu Zmluvy neuviedol predpoklady použité pre výpočet RPMN a v spojení s uvedeným tiež namietala, že RPMN v Zmluve je preto nepreskúmateľná a nie je zrejmé ako sa k výške RPMN žalovaný dopracoval. Teda námietka žalovaného je aj v tomto smere nedôvodná a len formálna. Žalovaný však poukázal na Uznesenie NS SR sp. zn. 7 Cdo/183/2020 z dňa 24.02.2021 (ďalej len „Uznesenie NS SR“) v zmysle obsahu ktorého, uvádzanie konkrétneho matematického výpočtu RPMN v spotrebiteľskej zmluve ako jej povinnej náležitosti nepatrí medzi tie predpoklady pre výpočet RPMN v Zmluve, tiež to že špeciálne označovanie predpokladov pre výpočet RPMN v zmluve ako predpokladov pre výpočet RPMN, rovnako nie je potrebné označovať, nakoľko vyplývajú priamo z obsahu Zmluvy. V tejto súvislosti žalobkyňa uvádza, že nenamietala absenciu (údaju) vzorca pre výpočet RPMN v Zmluve, pretože takú povinnosť veriteľovi (skutočne) neukladá žiadne ustanovenie právnej úpravy ZSÚ a preto v tejto časti ide o právne bezvýznamnú argumentáciu žalovaného poukazujúc na Uznesenie NS SR. Pokiaľ ide o časť Uznesenia NS SR týkajúca sa predpokladov použitých pre výpočet RPMN, žalobkyňa poukazuje na bod 11. Uznesenia NS SR cit.“ ... Údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov je indikátorom posúdenia výhodnosti či nevýhodnosti úveru. Pri tomto údaji preto zákonodarca požaduje súčasne uviesť všetky predpoklady použité na jeho výpočet, teda nestačí len uvedenie jeho výšky. Dovolací súd má za

to, že v predmetnej úverovej zmluve sú uvedené všetky predpoklady potrebné na výpočet RPMN, ktorými sú uvedenie výšky úveru, výšky splátky, jej intervalu, počtu splátok, uvedenie výšky úrokov, nákladov na poistenie a prípadných poplatkov, ktoré údaje zo zmluvy jednoznačne vyplývajú.“ Z uvedeného záveru NS SR potom jednoznačne vyplýva, že tie parametre, ktoré sú veriteľom uvedené v Zmluve sú práve tými parametrami, ktoré boli veriteľom použité pre výpočet RPMN. Uvedený záver podporuje aj konštatácia NS SR v bode 12. Uznesenia NS SR, kde NS SR konštatuje, že „ ... zákon nepožaduje ani predpoklady pre výpočet RPMN špeciálne v zmluve označovať ako predpoklady pre výpočet RPMN. Takúto požiadavku pritom nie je možné vyvodiť gramatickým (jazykovým) ani teleologickým (účelovým) výkladom daného zákonného ustanovenia.“ Žalobkyňa teda rešpektujúc závery jednej z najvyšších súdnych autorít, súčasne vychádzajúc z vyššie uvedených záverov NS SR potom tvrdí, že v uvedenom svetle treba nazerať i na Zmluvu, ktorá je predmetom tohto konania. Keďže NS SR v Uznesení ( bod 11) uviedol, že predpokladmi pre výpočet RPMN sú výška úveru, výška splátky, jej intervalu, počtu splátok, uvedenie výšky úrokov, náklady na poistenie a prípadné poplatky - potom (vychádzajúc z obsahu Zmluvy, ktorá je predmetom tohto konania) predpokladmi pre výpočet RPMN pre Zmluvu sú: Výška úveru : 12.000 EUR, Výška splátky : 227,09 EUR, Interval splátky : mesačne, Počet splátok : 96, Výška úrokov,: 14,90%, Poplatky : Poplatok za poistenie k úveru - 9,99 EUR mesačne, splatní v termíne a periodicite platnosti Úveru. Zo splátkového kalendára (Amortizačná tabuľka) vystavená žalovaným dňa 26.11.2021 vyplýva, že každá splátka žalobkyne vo výške 227, 96 EUR je žalovaným započítavaná v časti na istinu a v časti na úrok (poz. žalobkyne : napríklad splátka z dňa 14.12.2021 je súčtom sumy 116,55 EUR ako úhrady istiny úveru + 111,41 EUR ako úhrady úroku úveru = 227, 96 EUR; samozrejme pomer sa v priebehu splácania mení). Je teda zrejmé, že v sume 227, 96 EUR nie je zahrnutý poplatok za poistenie k úveru vo výške 9,90 EUR mesačne. Zo Zmluvy vyplýva, že žalobkyňa plnila Poplatok za poistenie k úveru - 9,99 EUR mesačne, splatný v termíne a periodicite platnosti Úveru. Potom je zrejmé, že žalovaný (vzhľadom k predpokladom pre výpočet RPMN) mal pri výpočte RPMN vychádzať z mesačného plnenia ( splátka úroku a istiny - 227,09 EUR + splátka poplatku za poistné vo výške 9,99 EUR) t.j. zo sumy 236,99 EUR. Žalobkyňa súdu predkladá dôkaz o výpočte RPMN prostredníctvom interaktívnej kalkulačky pre výpočet RPMN, ktorého správcom a spravovateľom je Ministerstvo financií SR s použitím predpokladov použitých pre výpočet RPMN v Zmluve. Z výsledku výpočtu RPMN po dosadení predpokladov vyplývajúcich zo Zmluvy, ktoré žalovaný pri výpočte RPMN použil vyplýva, že RPMN predstavuje výšku 18,04 %. Žalovaný však v Zmluve uviedol údaj o RPMN vo výške 17,81%. S poukazom na uvedené žalobkyňa tvrdí, že v Zmluve absentuje podstatná náležitosť v zmysle § 9 písm. k) ZSÚ, ktorou je RPMN v Zmluve nakoľko údaj o RPMN uvedený žalovaným v Zmluve je nesprávny, uvedený v neprospech spotrebiteľa ( t.j. vo výške nižšej ako je skutočná). Z uvedeného dôvodu je potrebné poskytnutý spotrebiteľský úver považovať za bezúročný a bez poplatkov s poukazom na ustanovenie § 11 ods. 1 písm. d) ZSU účinný v čase uzatvorenia Zmluvy. S poukazom na uvedené žalobkyňa tiež tvrdí, že v Zmluve absentuje podstatná náležitosť v zmysle § 9 pís. k) ZSÚ, ktorou je údaj o celkovej čiastke splatnej spotrebiteľom nakoľko údaj o celkovej čiastke splatnej spotrebiteľom uvedený v čl. I. Zmluvy uvedené vo výške 21.799 EUR je nesprávny, nakoľko prepočet výšky mesačného plnenia 236,99 EUR a počtu splátok 96 predstavuje sumu 22.751,04 EUR. Údaj uvádzaný žalovaným je nesprávny a zavádzajúci. Z uvedeného dôvodu je potrebné poskytnutý spotrebiteľský úver považovať za bezúročný a bez poplatkov s poukazom na ustanovenie § 11 ods. 1 písm. b) ZSU účinný v čase uzatvorenia Zmluvy. K absencii údaju o odplate v zmysle § 53 ods.6 Občianskeho zákonníka (bod 145 - 222 vyjadrenia) - Slovenská rozhodovacia prax je jednotná v tom, že neurčitosť niektorej z náležitostí § 11 ods.1 ZSÚ má ten istý účinok, ako keby uvedenú náležitosť zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahovala, keďže zmyslom a účelom úpravy spotrebiteľských úverov je dosiahnuť pravdivé informovanie spotrebiteľa o poskytnutom úvere v čase uzatvorenia zmluvy. Platným údajom o odplate v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 pod písm. j) ZSU podľa Súhrnných informácií o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch bankami a pobočkami zahraničných bánk za 2. štvrťrok 2017 je údaj vo výške 9,08%. (dôkaz pripojený k žalobe, založený v súdnom spise). Žalovaný v Zmluve uviedol údaj vo výške 17,40%. Žalovaný teda v Zmluve uvádza údaj nesprávny. Správnosť údaju nepodporil žiadnym dôkazom opaku, a rovnako ani relevantným tvrdením, ktoré by aspoň v teoretickej rovine spochybnilo tvrdenia žalobkyne. Je tomu tak preto, že tvrdenia žalobkyne sú správne. Žalovaný zrejme nepoznajúc predmet relevantnej právnej úpravy uvádza (v bode 185. vyjadrenia), že počas účinnosti ustanovenia § 1 ods. 1 nariadenia č. 87/1995 Z. z., o odplate nebol zo strany NBS vydaný žiaden predpis na spôsob výpočtu odplaty. Žalovaný je v omyle, pokiaľ usudzuje, že údaj o odplate podľa vyššie označeného ustanovenia má vypočítavať sám žalovaný. Totiž údaj o odplate je údajom, ktorý „ vypočítava“ a zverejňuje v pravidelných časových intervaloch Ministerstvo Financií SR na svojej webovej stránke a zmyslom a účelom tohto ustanovenia (v spojení s ustanovením § 53

ods. 6 Občianskeho zákonníka) je zákonodarcom určiť „strop“ najvyššej prípustnej výšky odplaty, ktorú veriteľ od spotrebiteľa môže požadovať. Žalovaný teda tento údaj neurčuje žiadnym spôsobom - avšak, RPMN v Zmluve nesmie presahovať dvojnásobok priemernej RPMN podľa § 1 ods. 4 nariadenia č. 87/1995 Z. z.. Idea preferovaná žalovaným v tom zmysle, že pre splnenie zákonnom stanovených povinností úplne postačí uviesť akýkoľvek ( a v prípade žalovaného nesprávny ) údaj je mylný a je v priamom rozpore zo zmyslom a účelom zákona o spotrebiteľských úveroch. Z výkladu SD EÚ vyplýva, že vnútroštátny súd, pri uplatňovaní vnútroštátneho práva, a predovšetkým ustanovení vnútroštátneho právneho predpisu špeciálne zavedeného za účelom prevedenia smernice, je povinný vykladať svoje vnútroštátne právo vo svetle znenia a účelu smernice, tak aby bol dosiahnutý výsledok smernice, ktorý je v nej stanovený. (porov. Rozhodnutie SD EÚ z dňa z 10.04.1984, sp. zn. C-49/11, Sabine von Colson a Elisabeth Kamann a Land Nordrhein-Westfalen, zo zákona zastúpené Bezirksregierung Münster, bod 26.) Vzhľadom k tomu, že zmyslom a účelom úpravy spotrebiteľských úverov je dosiahnuť pravdivé informovanie spotrebiteľa o poskytnutom úvere v čase uzatvorenia zmluvy, i výklad a aplikácia ustanoveníZSÚ musí byť v súlade so zmyslom a účelom tohto zákona. (Napríklad rozhodnutie KS Trnava z dňa 23.03.2016, sp. zn. 10Co/457/2015, rozhodnutie KS Žilina z dňa 12.11.2015, sp. zn. 9Co/570/2015,rozhodnutie KS Žilina z dňa 27.01.2016, sp. zn. 7Co/694/2015, rozhodnutie KS Žilina z dňa 27.01.2016, sp. zn. 7Co/16/2016, rozhodnutie KS Trenčín z dňa 09.09.2015, sp. zn. 5Co/265/2015). Veriteľ ako autor formulárovej zmluvy o spotrebiteľskom úvere, v čase jej uzatvárania so spotrebiteľom nepochybne pozná každú jej jednotlivú obsahovú náležitosť. Je preto v súlade s potrebou zachovania elementárnej zmluvnej rovnováhy účastníkov zmluvy, aby spotrebiteľ v tomto rozhodujúcom časovom momente nemusel odvodzovať obligatórne náležitosti zmluvy, ale ich v tom čase tiež poznal, aj s prihliadnutím na značný rozsah údajov obsiahnutých v zmluve, ich formuláciu, zrozumiteľnosť a to obsahovú aj formálnu. Napokon aj z rozsiahlej rozhodovacej praxe vyplýva, že nestačí do zmluvy uviesť akýkoľvek údaj o požadovanej podstatnej náležitosti, aby požiadavka ZSÚ bola len formálne naplnená. Totiž, aj vyjadrenie zákonnej náležitosti, ktoré je nesprávne a preto rozporné so ZSÚ, prípadne zmätočné alebo neurčité, alebo vzájomne si odporujúce má za následok straty práva veriteľa na odplatu. (porov. napr. KS Žilina z dňa 18.05.2015, sp. zn. 11Co/169/2015, KS Trenčín z dňa 26.01.2017, sp. zn. 19Co/33/2016, KS Žilina z dňa 18.05.2015, sp. zn. 11Co/179/2015, KS Prešov z dňa 27.02.2017, sp. zn. 7Co/180/2016, KS Banská Bystrica z dňa 13.12. 2017, sp. zn. 17Co/456/2016 a mnohé ďalšie.). Z dôvodu absencie, resp. nesprávneho údaju o odplate uvedená žalovaným v Zmluve, je potrebné úver poskytnutý žalobkyni považovať v súlade s príslušnou právnou úpravou - za bezúročný a bez poplatkov podľa § 11 ods. 1 písm. b) ZSÚ. K absencii údaju o dobe trvania zmluvy (bod 223 - 226 vyjadrenia) žalovaný v súvislosti s absenciou údaju o dobe trvania Zmluvy poukazuje na formuláciu vyplývajúcu zo Zmluvy t.j. že Zmluva sa uzatvára na dobu určitú a to na dobu „ do úplného vysporiadania všetkých vzťahov, ktoré vznikli na základe alebo v súvislosti s Úverom“. Uvedenú formuláciu podľa názoru žalobkyne nemožno považovať za splnenie si povinnosti vyplývajúcej z § 9 ods. 2 písm. f) ZSU, pretože z nej jasne a zrozumiteľne nevyplýva predne dokedy, resp. do ktorého okamihu uzatvorená zmluva má trvať. Stanovenie doby trvania zmluvy ako jednej z obligatórnych náležitostí spotrebiteľskej zmluvy totiž vyžaduje presné a jasné vymedzenie informácie. Nepostačuje, ak je spotrebiteľ povinný si odvodzovať takýto údaj alebo informáciu z iných ustanovení Zmluvy. Uvedený údaj si žalobkyňa nemohla odvodiť ani napríklad z dátumu ku ktorému mal uhrádzať mesačné splátky, počtu splátok, či termínu konečnej splatnosti. Počet a výška splátok úveru predstavovali v čase uzatvorenia zmluvy samostatné zmluvné náležitosti, ktorú súčasne nemožno stotožňovať s chýbajúcim, resp. neurčito a nejasne uvedeným údajom o dobe trvania zmluvy. (obdobne tiež Rozhodnutie Krajského súdu v Prešove, sp_zn_12CoCsp_55_2020 z dňa 27_05_ 2021). Údaj o dobe trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere nemožno stotožňovať s v Zmluve uvedeným termínom „konečná splatnosť úveru 20.7.2025“ - toto je vyjadrením termínu konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru ako ďalšej podstatnej náležitosti, ktorú Zmluva musela obsahovať podľa vyššie cit. zákonného ustanovenia a splneniu uvedenia absentujúcej zmluvnej podmienky v Zmluve nezodpovedá ani všeobecné ustanovenie Zmluvy v bode 16. jej článku II., pretože uvedenie doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere vyžaduje uvedenie konkrétneho časového bodu s ohľadom na predpoklad riadneho plnenia záväzkov podľa nej a nie neurčitosť typu „uzatvára sa na dobu určitú až do úplného vysporiadania všetkých vzťahov, ktoré vznikli na základe alebo v súvislosti s úverom“. Z hľadiska gramatického výkladu pojmu doba je vhodné poukázať na to, že aj právna teória pojem doba, chápe ako presne ohraničený časový úsek, uplynutie ktorého spôsobuje vznik, zmenu alebo zánik právnych vzťahov. Z časového hľadiska je pevným (fixným) obdobím, ktorého plynutie sa na rozdiel od lehoty nepredlžuje a vyznačuje sa súvislým plynutím času tak, ako za sebou nasledujú jednotlivé dni, bez akéhokoľvek rozlišovania o aký deň ide. Doby dlhšie ako jeden deň sa nepočítajú a momento admomentum, ale podľa celých dní a končí sa vždy niektorou polnocou. (porov.

BARANCOVÁ, H. SCHRONK R.: 2001. Pracovné právo. Druhé prepracované a doplnené vydanie. Bratislava : Sprint 2 s.r.o., 2013. s. 256., alebo BARANCOVÁ, H.: 2001. Zákonník práce. Komentár. Bratislava : Sprint, 2001. s. 112. V tejto súvislosti si žalobkyňa z internetového portálu žalovaného zabezpečila Všeobecné obchodné podmienky Slovenskej sporiteľne as. s účinnosťou od 1.1.2015 (ďalej len „VOP“) ako aj Produktové obchodné podmienky Slovenskej sporiteľne as. s účinnosťou od 1.1.2015 (ďalej len „POP“), ktoré v zmysle čl. III. Záverečných ustanovení majú tvoriť súčasť Zmluvy. Z definície pojmov POP vyplýva, že (pojem) Pohľadávka Banky predstavuje - Istina, príslušenstvo pohľadávky a Poplatky; príslušenstvo pohľadávky tvoria úroky, úroky z omeškania a náklady Banky spojené s jej uplatnením. Podľa čl. 5.18 POP - Posledná splátka je vo výške zostatku Pohľadávky Banky. Podľa 4.9. POP, Ak je Dlžník v omeškaní so splácaním Pohľadávky Banky, platí Banke úroky z omeškania z dlžnej sumy. Dlžná suma sa úročí úrokom z omeškania denne od prvého dňa omeškania až do dňa bezprostredne predchádzajúceho dňu jej splatenia. Z uvedeného ustanovenia POP jasne vyplýva, že dochádza ku kumulácii dlhu a dochádza k úročeniu úrokov a úrokov z omeškania sumarizovaná v pojme Pohľadávka Banky, ktorú „Pohľadávku“ podľa 5.1. POP Dlžník spláca v splátkach. Podľa 5.4. POP pís. a) splátka sa použije na úhradu jednotlivých záväzkov Dlžníka v poradí - úroky z najskôr splatnej splátky. Zhrnúc uvedené, ustanovenie čl. II bod 16. Zmluvy v spojení s označenými ustanoveniami čl. 4.9., 5.1. 5.4 a 5.18 POP vytvára žalovanému priestor k neustálemu generovaniu dlhu žalobkyni, za stavu že každá žalobkyňou uhradená splátka by bola opätovne započítaná najprv na príslušenstvo celkového dlhu (v zmysle POP - Dlžná suma) . Ide o stav, kedy v prípade omeškania zo splácaním úveru dlžník môže uviaznuť v dlhovej pasci a je výlučne v dispozícii žalovaného vyčíslenie výšky Poslednej splátky, ktorá má predstavovať výšku zostatku Pohľadávky Banky, ale i trvanie Zmluvy. Totiž v prípade, že nedôjde úhrade takto vyčíslenej kumulovanej sumy dlhu - Zmluva bude s poukazom na čl. II bod 16. Zmluvy trvať až do úplného vysporiadania všetkých vzťahov, ktoré vznikli na základe alebo v súvislosti s Úverom. Ide o takú konštrukciu zmluvných ustanovení, ktorými môže žalovaný viazať dlžníka v zmluvnom vzťahu v podstate na dobu neurčitú - doba trvania Zmluvy je totiž výlučne na vôli žalovaného, ktorý jediný jednostranne určuje (vyčíslením výšky dlhu) do kedy bude žalobkyňa Zmluvou viazaná. Zhrnúc uvedené, údaj o dobe trvania Zmluvy musí byť uvedený priamo v samotnej spotrebiteľskej zmluve, teda na listine, na ktorej spotrebiteľ pripája svoj podpis. Ak zákonodarca určil, že zmluva o úvere musí obsahovať ako podstatnú náležitosť dobu trvania zmluvy, bolo povinnosťou žalovaného túto dobu trvania zmluvy v Zmluve uviesť. Zo Zmluvy údaj o dobe trvania Zmluvy nevyplýva a preto je podľa názoru žalobkyne potrebné úver zo Zmluvy vyplývajúci potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov. V prvom rade je potrebné zdôrazniť, že dôkazné bremeno o splnení tejto povinnosti postupovať s odbornou starostlivosťou je na poskytovateľovi úveru. Ak spotrebiteľ namieta nesplnenie tejto povinnosti zo strany poskytovateľa úveru, je procesnou dôkaznou povinnosťou žalovaného preukázať splnenie týchto povinností. Úplne scestná je predstava žalovaného o tom, že by žalobkyňa mala vypočítavať konkrétne „ porušenia “ . Žalovaný ako banka je odborne spôsobilou osobou pôsobiacou na bankovom trhu desaťročia a je povinný poznať svoje zákonné povinnosti aj v súvislosti s informáciami pri preverovaný schopnosti spotrebiteľa splácať veriteľom poskytovaný úver. Rovnako je povinný v sporovom konaní preukázať, že si tieto povinnosti splnil. Je výlučne vecou žalovaného, že v uvedenej súvislosti nepredložil žiadne dôkazy a teda ničím právne relevantným nepreukázal, že postupoval s odbornou starostlivosťou a preveroval u žalobkyne stranu príjmov ako aj stranu výdavkov pred poskytnutím spotrebiteľského úveru. Bude to žalovaný, ktorého stihne procesná sankcia v podobe nepriaznivého následku v spore t.j. neunesenia dôkazného bremena, pričom nie je pochybnosť o tom, že žalovaný rozumie námietke žalobkyne, ktorá je jasná určitá a zrozumiteľná. Žalobkyňa si nemusí (a ani nepamätá) rozsah a obsah prípadne poskytovaných informácií žalovanému. Žalobkyňa napokon ani nie je oprávnená sama usudzovať (aj keby si tieto skutočnosti pamätala), či bol rozsah prípadne požadovaných informácií dostatočný. Povinnosťou žalobkyne bolo, aby žalovanému poskytla súčinnosť, v takom rozsahu ako bola žalovaným požadovaná pre potreby žalovaného - toto si žalobkyňa splnila, čoho dôkazom je poskytnutie úveru žalovaným. Pokiaľ žalovaný nepožadoval žiadne informácie od žalobkyne - je predsa zrejmé, že žalobkyňa žiadne poskytnúť nemusela a ani žiadne podklady k vlastným tvrdeniam žalovanému nepredkladala. Nebolo povinnosťou žalobkyne preverovať vlastnú bonitu - túto povinnosť preukázateľne ukladá právna úprava žalovanému. Žalobkyňa už v žalobe uvádzala, že vzhľadom na postup žalovaného v predzmluvnej fáze, ktorý v deň uzatvorenia Zmluvy poskytol žalobkyni štandardné európske informácie o spotrebiteľskom úvere, pričom za poskytnutie informácií v dostatočnom časovom predstihu sa v súlade s rozhodnutím SD EU z dňa 18. 12. 2014, sp. zn. C-449/13, CA Consumer Finance, (bod 46) v prípade úverového produktu sa nedá považovať poskytnutie informácií uskutočnené až v okamihu uzatvorenia zmluvy o úvere. Pokiaľ teda došlo k uzatvoreniu Zmluvy v rovnakom okamihu ako došlo k informovaniu spotrebiteľa o zmluvných podmienkach, dá sa logicky usudzovať, že žalovaný

nijako nepreveril schopnosť žalobkyne spotrebiteľský úver splácať. Žalobkyňa preto opätovne navrhuje, aby súd žalovaného vyzval, aby preukázal akým spôsobom žalovaný skúmal schopnosť žalobkyne ním poskytovaný spotrebiteľský úver splácať, t.j. aby preukázal že postupoval v súlade s odbornou starostlivosťou. V prípade, že žalovaný postup s odbornou starostlivosťou nie je schopný preukázať - už len na základe uvedenej skutočnosti je potrebné považovať spotrebiteľský úver zo Zmluvy vyplývajúci za bezúročný a bez poplatkov v zmysle ustanovenia § 11 ods. 2 ZSÚ. Cieľom ustanovení § 7 a § 11 ods. 2 ZSÚ je, že veriteľ je pri posúdení úverovej schopnosti klienta povinný brať na zreteľ ako existujúcu situáciu klienta, najmä jeho príjmy a výdavky, tak i skutočnosti, ktoré možno na základe informácií dostupných pred uzavretím zmluvy s vysokou mierou pravdepodobnosti očakávať. Dôraz pri posúdení úverovej schopnosti je pritom kladený na pomer medzi príjmami a výdavkami spotrebiteľa a na posúdenie toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov mesačne taká čiastka, aká bude potrebná pre splácanie úveru. Pri posudzovaní budúcej schopnosti spotrebiteľa splácať úver sa vychádza z existujúceho stavu a prezumpcie jeho zachovania do budúcna. Nejde však pritom o získanie stopercentnej istoty, že úver bude v budúcnosti splatený, pretože nie je napr. možné s istotou vylúčiť, že spotrebiteľ dostane výpoveď z pracovného pomeru, dlhodobo ochorie a pod.. Z uvedeného je zrejmé, že cieľom zákonodarcu bolo efektívne zamedziť predlžovaniu spotrebiteľov, ktorí nie sú schopní svoje záväzky riadne splácať. .(por. tiež napr. rozhodnutie Krajského súdu v Trnave v konaní pod sp. zn. 9CoCsp/28/2020 z dňa 27. 10. 2020). Z textu zákona o spotrebiteľskom úvere vyplýva, že informácie pre rozhodnutie dodávateľa o tom, či zmluvu uzavrie alebo nie, si má veriteľ zabezpečiť sám, a to aj v spolupráci so žiadateľom o úver. Pri získavaní relevantných informácií za účelom posúdenia úverovej schopnosti spotrebiteľa tak veriteľ vychádza ako z informácií dodaných spotrebiteľom (a samozrejme ním aj preukázaných), tak z informácií, ktoré získava z iných dostupných zdrojov. Je povinnosťou veriteľa takto získané informácie zhromaždiť, vyhodnotiť ich dostatočnosť a rozhodnúť, či a ktoré informácie je nevyhnutné ďalej overovať. Za dostatočné sa považujú iba také informácie o príjmoch a výdavkoch, z ktorých je veriteľ schopný získať objektívny obraz o žiadateľovej finančnej situácii. Spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje. Táto povinnosť však nezbavuje veriteľa konať s odbornou starostlivosťou, teda vyžiadať si od spotrebiteľa potrebné informácie, aktívne si zabezpečovať ďalšie primerané a objektívne zistiteľné informácie o spotrebiteľovi a takto získané informácie riadne vyhodnotiť. Schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver tak treba chápať ako situáciu, keď v závislosti na frekvencii splácania zostane spotrebiteľovi v jeho osobnom/domácom rozpočte dostatok finančných prostriedkov, aby mohol bez akýchkoľvek problémov a obmedzení splácať splátku v predpokladanej výške. Preto dodávateľ musí okrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný/ domáci rozpočet a to ako stranu príjmov, tak stranu výdavkov, a to vždy vo vzťahu ku konkrétnemu žiadateľovi o úver (t. j. konkrétne príjmy zo zamestnaneckej alebo inej činnosti, konkrétne náklady na bývanie, dopravu, domácnosť alebo nezaopatrené deti). Analýza iba niektorej zo strán rozpočtu sama o sebe k posúdeniu úverovej schopnosti nepostačuje. V tejto súvislosti žalobkyňa poukazuje napríklad na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave v konaní pod sp. zn. 9CoCsp/88/2020 z dňa 26. 05. 2021 z obsahu ktorého vyplýva, že cit.: „... Schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver tak treba chápať ako situáciu, keď v závislosti na frekvencii splácania zostane spotrebiteľovi v jeho osobnom a domácom rozpočte dostatok finančných prostriedkov, aby mohol bez akýchkoľvek problémov a obmedzení splácať splátku v predpokladanej výške. Preto dodávateľ musí okrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný a domáci rozpočet a to ako stranu príjmov, tak stranu výdavkov, a to vždy vo vzťahu ku konkrétnemu žiadateľovi o úver. Analýza iba niektorej zo strán rozpočtu sama o sebe k posúdeniu úverovej schopnosti nepostačuje.“ Alebo aj z rozhodnutie Krajského súdu v Trnave v konaní pod sp. zn. 23CoCsp/8/2021 z dňa 27. 04. 2021 z ktorého vyplýva, že cit.: „... Za dostatočné sa považujú iba také informácie o príjmoch a výdavkoch, z ktorých je veriteľ schopný získať objektívny obraz o žiadateľovej finančnej situácii. Spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje. Schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver tak treba chápať ako situáciu, keď v závislosti na frekvencii splácania zostane spotrebiteľovi v jeho osobnom a domácom rozpočte dostatok finančných prostriedkov, aby mohol bez akýchkoľvek problémov a obmedzení splácať splátku v predpokladanej výške. Preto dodávateľ musí okrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný a domáci rozpočet a to ako stranu príjmov, tak stranu výdavkov, a to vždy vo vzťahu ku konkrétnemu žiadateľovi o úver. Analýza iba niektorej zo strán rozpočtu sama o sebe k posúdeniu úverovej schopnosti nepostačuje.“ V danej veci však žalovaný vyššie uvedeným spôsobom zodpovedajúcim odbornej starostlivosti pri skúmaní bonity dlžníka nepostupoval (nezaujímali ho príjmy a ani výdavky žalobkyne a to, či po ich úhrade má dostatočnú finančnú rezervu na splácanie úveru; nepreveril žalobkyňu v úverových registroch a pod.) nakoľko v konaní žiadne doklady o skúmaní bonity žalobkyne nepredložil. Na základe uvedeného má žalobkyňa za to, že skutočne došlo k hrubému porušeniu povinností žalovaného v súvislosti s preverením

úverovej bonity žalobkyne s poukazom na povinnosť v zmysle ustanovenia § 7 ods. 1 ZSÚ v spojení s ustanovením § 11 ods. 2 ZSÚ, v dôsledku čoho na Zmluvu nepochybne dopadá sankcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru takto poskytnutého. Napríklad aj z rozhodnutia Krajského súdu v Prešove sp_zn_3Co_81_2019 z dňa 7_11_2019 vyplýva, že “... Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje so závermi vyslovenými Krajským súdom v Prešove v rozhodnutí č.k. 6Co/171/2016 v zmysle ktorých, cit.: „dôsledkom podcenenia bonity je neposkytnutie ochrany veriteľovi, ktorý s hrubou nedbanlivosťou poruší povinnosť s odbornou starostlivosťou posúdiť bonitu spotrebiteľa. Odvolací súd uvádza, že v tomto smere § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. vôbec nepôsobí odradzujúco, preto je dôvodné aplikovať ustanovenie generálneho zákona - Občianskeho zákonníka, a to § 3 ods. 1 o odmietnutí ochrany pri tak závažnom porušení povinnosti veriteľa na finančnom trhu. Poskytovanie úverov a pôžičiek je veľmi vážnym predmetom podnikateľskej činnosti, pretože pri tomto nejde o odplatu platenú v hotovosti, ale o odloženú platbu bez toho, aby bolo zrejmé, čo postretne dlžníka po uzavretí zmluvy. Ak je takáto agenda obzvlášť sledovaná z dôvodu neistých pomerov, ktoré môžu nastať po poskytnutí úveru, potom musia existovať prísne nároky na vyžadovanie povinnosti konať s odbornou starostlivosťou a vyhodnotiť bonitu spotrebiteľa, keďže na rozdiel od neistých okolností po uzatvorení zmluvy je stav spotrebiteľa z pohľadu jeho osobných majetkových pomerov v čase kontraktácie spoznateľný. Ak Súdny dvor uznal ako odradzujúcu sankciu nepriznanie úrokov pri nezodpovednom prístupe dodávateľa na finančnom trhu pre porušenie konať s odbornou starostlivosťou, potom je podľa názoru odvolacieho súdu úplne eurokonformné aplikovať § 3 ods. 1Občianskeho zákonníka a porušenie závažnej povinnosti veriteľa považovať za odporujúce morálke.“ (Porov. Rozhodnutie KS Prešov sp_zn_3Co_81_2019 z dňa 7_11_2019, Rozhodnutie KS Prešov sp_zn_5Co_33_2019 z dňa 27_02_2020). Žalobkyňa v ostatom popiera všetky tvrdenia žalovaného a má za to, že tieto sú len účelové a nie sú spôsobilé zhojiť žalobcom namietané nedostatky Zmluvy a postupu žalovaného. V ostatnom sa žalobkyňa pridržiava všetkých argumentov uvedených žalobe ako aj tých uvedených v tomto podaní a má za to, že Zmluva ktorá je predmetom tohto konania trpí takými vadami, pre ktoré úver z nej vyplývajúci je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov ako aj to, že žalovaný postupoval v rozpore s ustanovením § 7 ods.1 ZSÚ a žiadnym spôsobom nepreveril schopnosť spotrebiteľa splácať nám poskytovaný spotrebiteľský úver, čo má rovnako za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru vyplývajúceho zo Zmluvy. 7. Žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu uviedol, že žalovaný (domnelý) "žalobný nárok" v celom rozsahu neuznáva.4.V žalobnom návrhu je uvedených množstvo (prevažne právnych) tvrdení, pričom je možné uviesť, že množstvo uvádzaných tvrdení, či úvah nie je len nerelevantných vo vzťahu k vymedzenému predmetu konania, ale že ide o tvrdenia, ktoré sú2v rozpore s právnym stavom veci a na viacerých miestach žaloby dochádza zo strany žalobcu k tomu, že sú prezentované tvrdenia vyslovene nepravdivé, či zavádzajúce. Rozsah a obsah návrhu viac ako jednoznačne indikujú záver, že žalobca sa reálne pokúša šikanóznym spôsobom zneužiť oprávnenia vyplývajúce z obsahu jednotlivých ustanovení právneho poriadku Slovenskej republiky (predovšetkým spotrebiteľského práva), ako aj právneho poriadku EÚ a to spôsobom, popierajúcim ich účel a zmysel, s úmyslom vyhnúť sa plneniu svojich právnych povinností a žalovaného tak majetkovo poškodiť a to bez akéhokoľvek relevantného dôvodu. Žalobný návrh je šikanózny úkon, ignorujúci podstatnú časť relevantných právnych noriem, pričom sú uvádzané tvrdenia, predovšetkým právne, ktoré sa samotnej žaloby(resp. jej relevantného právneho odôvodnenia) týkajú len minimálne, prípadne sa uvádzajú tvrdenia (predovšetkým právne) nielen nedôvodné, ale priamo odporujúce kogentným právnym normám a ich ustálenému výkladu, tak ako ho podali najvyššie súdne autority. Žaloba je kompilátom právnych tvrdení, všeobecných domnienok a poukazov na judikatúru v podstatnej časti bez akéhokoľvek relevantného vzťahu k reálnemu právnemu (skutkovo - právnemu) stavu. Žalobca prednáša tvrdenia, ktoré sa predmetných právnych vzťahov, resp. predmetu konania v podstatnej časti relevantne vôbec netýkajú, z uvedeného dôvodu - výlučne z dôvodu právnej opatrnosti, pretože podľa presvedčenia žalovaného podanie pôvodcu podania nie je spôsobilou žalobou - žalovaný popiera všetky skutkové a právne tvrdenia en bloc. Je potrebné poukázať na čl. 5 Základných princípov CSP, podľa ktorého:„ Zjavné zneužitie práva nepožíva právnu ochranu. Súd môže v rozsahu ustanovenom v tomto zákone odmietnuť a sankcionovať procesné úkony, ktoré celkom zjavne slúžia na zneužitie práva alebo na svojvoľné a bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva, alebo vedú k nedôvodným prieťahom v konaní.“ Podanie takejto „žaloby“, so zjavne irelevantným obsahom, je zjavným zneužitím práva, snahou zakryť vierolomnosť dlžníka, ktorý si vyhľadáva pseudodôvody pre ktoré sa snaží vyhnúť plneniu svojich riadne prijatých záväzkov a uvedeným spôsobom by mal byť zo strany súdu i posúdený. Výlučným účelom celého konania je (dodatočné) vyhnutie sa splneniu povinností vyplývajúcich z postavenia žalobcu ako subjektu povinnosti. Žalobný návrh úplne zrejme

cieli nie k ochrane údajne ohrozených práv žalobcu, ale je snahou vyhnúť sa plneniu svojich riadne dohodnutých záväzkov, čoho dôsledkom je poškodenie a poškodzovanie oprávnených práv a záujmov žalovaného. V zmysle ustanovenia § 132 ods. 1 CSP v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie strán, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a žalobný návrh. V zmysle ustanovenia § 132 ods. 2 CSP opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy. V zmysle ustanovenia § 132 ods. 3 CSP žalobca k žalobe pripojí dôkazy, ktorých povaha to pripúšťa, okrem tých, ktoré nemôže bez svojej viny pripojiť (t.j. povinnosť pôvodne sa vzťahujúca na listiny bola ešte rozšírená na ďalšie dôkazné prostriedky). V zmysle ustanovenia § 129 ods. 1,3 CSP ak ide o podanie vo veci samej alebo návrh na nariadenie neodkladného opatrenia alebo zabezpečovacieho opatrenia, z ktorého nie je zrejmé, čoho sa týka a čo sa ním sleduje, alebo ide o podanie neúplné alebo nezrozumiteľné, súd vyzve toho, kto podanie urobil, aby podanie doplnil alebo opravil v lehote, ktorá nemôže byť kratšia ako desať dní, ak sa v lehote určenej súdom podanie nedoplní alebo neopraví, súd podanie odmietne. Ak v zmysle ustanovenia § 132 ods. 1 CSP spôsobilá (t.j. úplná) žaloba musí obsahovať pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a žalobný návrh a ak v zmysle ustanovenia § 132 ods.2 CSP je explicitne zakázané nahrádzať opísanie rozhodujúcich skutočností odkazom na označené dôkazy a zároveň ak zákon stanovuje, že ak sa jedná o podanie, ktoré je neúplné alebo nezrozumiteľné (t.j. podanie ktoré by v prípade jeho úplnosti mohlo byť žalobou),musí byť jeho pôvodca vyzvaný na opravu, resp. doplnenie takéhoto nespôsobilého podania a to pod hrozbou odmietnutia podania(§ 129 CSP) a pokiaľ podanie perfektné nie je, nie je možné o ňom konať, je nutné konštatovať, že podanie označené ako žaloba nie je podaním úplným a riadnym(a teda sa nejednalo o spôsobilú žalobu), čo vylučuje možnosť, aby súd o uvedenom podaní ako o žalobe konal.1. Povinnosť odstraňovať vady neúplného podania a nemožnosti konať bez odstránenia uvedených vád vyplýva ako z citovaných ustanovení §§ 129 a 132 CSP, tak i z ustálenej rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.19.Žalovaný príkladmo poukazuje na Uznesenie NS SR sp.zn. 5Cdo 189/2010 z24.5.2011, podľa ktorého: "Predvídateľnosť postupu súdu vyplýva aj v prípadoch, ak návrh na začatie konania (§79 O.s.p.) nemá všetky zákonom požadované náležitosti, t.j. je neúplný (či neurčitý),pretože v ňom chýba opis rozhodujúcich skutočností (resp. je nejasný),je povinnosťou súdu uznesením v zmysle § 43 ods. 1 O.s.p. vyzvať účastníka na odstránenie vád podania a súčasne ho poučiť ako je potrebné podanie doplniť vrátane poučenia o právnych následkoch nerešpektovania takejto výzvy. Predvídateľné je také rozhodnutie, ktorému predchádza predvídateľný postup pri konaní a rozhodovaní."20.Ustanovenia § 43 OSP a § 129 CSP sú v naznačenom smere obsahovo identické.21.Ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods.1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu (napr. I. ÚS 4/94, Uznesenie NS SR sp. zn. 5Cdo 189/2010z 24.5.2011).22.Inými slovami povedané súkromnoprávny subjekt má vo vzťahu k postupu súdu(a tak i vo vzťahu k priebehu civilného sporového konania, t.j. konaniu, ktorým dochádza k realizácii základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy)v civilnom sporovom konaní legitímne očakávania (a tak i vo vzťahu k priebehu civilného sporového konania, t.j. konaniu, ktorým dochádza k realizácii základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy), ktorých obsahom je o.i. garancia čitateľnosti správania sa orgánov verejnej moci a ochrana súkromných osôb pred nepredvídateľným mocenským zásahom do ich právnej situácie, na vyústenie ktorej do určitého výsledku sa spoliehali (PL. ÚS 16/06).23.Orgán verejnej moci, vrátane súdu, musí postupovať predvídateľným spôsobom, pričom obsah toho, čo je predvídateľné je neoddeliteľne späté predovšetkým s obsahom relevantných právnych noriem určujúcich pravidlá správania sa konania orgánu verejnej moci.24.Ako vo vzťahu k uvedenému zhrňujúco uviedol Ústavný súd Českej republiky v konaní vedenom pod sp.zn. IV. ÚS 690/01:"Z pohledu ústavně právního je nutno v zásadě na danou problematiku nahlížet tak, že.. orgán veřejné moci je vázáno obecně vymezeným ústavním limitem činnosti těchtoorgánů, jímž je v principu především postulát, dle něhož může a současně je povinno činit pouze to, co stanoví zákon [čl. 2 odst. 2 Listiny, čl. 2 odst. 3 Ústavy Českérepubliky (dále jen "Ústava")].Ke znakům právního státu a mezi jeho základní hodnoty patří neoddělitelněprincip právní jistoty (čl. 1 odst. l Ústavy),jehož nepominutelným komponentem je nejen předvídatelnost práva, nýbrž i legitimní předvídatelnost postupu orgánů veřejné moci v souladu s právem a zákonem stanovenými požadavky. Tato předvídatelnost postupu orgánů veřejné moci je vyjádřením maximy, na základěníž se lze v demokratickém právním státě spolehnout na to, že ve své důvěře v platné právo nikdo, tj. fyzická či právnická osoba, nebude zklamán. Pouze takto předvídatelné chování naplňuje v praxi fungování materiálně chápaného demokratického právního státu a vylučuje prostor pro případnou svévoli. Obsah citovaných ustanovení, totiž že státní moc lze uplatnit jen v případech, mezích a způsoby, které stanoví zákon, nelze totiž chápat jako volnou úvahu státních orgánů, zda tak učiní či nikoliv, ale naopak jako povinnost uplatňovat tuto moc(zákonem stanoveným

způsobem)tam, kde je to nezbytné (k tomuto srov. nález vevěci sp. zn. IV. ÚS 488/01 ze dne 11. 7. 2002, Sbírka nálezů a usnesení Ústavníhosoudu, svazek 27, nález č. 85), neboť podřízení státní moci v obou těchto směrechsvrchovanosti zákona tvoří základ právního státu." V zmysle ustanovenia § 167 ods. 1 CSP ak súd neodmietol žalobu podľa § 129 alebo nerozhodol o zastavení konania, doručí žalobu spolu s prílohami žalovanému do vlastných rúk (a až po uvedenom nasleduje postup podľa ustanovenia § 167 ods. 2 CSP, t.j. výzva na vyjadrenie. Práve na tomto mieste je potrebné poukázať na ustanovenie čl. 16 Základných princípov CSP - ako esenciálneho aplikačného pravidla - podľa ktorého súd postupuje a rozhoduje v súlade s platnými a účinnými právnymi predpismi pri zohľadnení ich vzájomného vzťahu a v súlade so základnými princípmi tohto zákona. Ak zákon ustanovuje náležitosti pre podanie vo veci samej - žalobu, je z citovaných ustanovení zrejmé, že na to, aby mohla byť žaloba považovaná za riadnu a teda spôsobilú na prejednanie, musí obsahovať zákonom vyžadované náležitosti Až riadna žaloba môže byť vo vzťahu k opačnej sporovej strane relevantná a až riadna žaloba sa doručuje žalovanému na vyjadrenie a to spolu so všetkými prílohami (§ 167 ods. 1 CSP). Uvedené je plne opodstatnené charakterom sporového konania, keď prostriedkom procesnej obrany je popieranie skutkových a dôkazných tvrdení, t.j. na riadne splnené procesné povinnosti žalobcu môže reagovať žalovaný, a nie naopak. Ak by uvedené nebolo rešpektované vo vzájomnej súvislosti, žalovaný by musel popierať neúplné a nepreukázané tvrdenia neúplného žalobného návrhu, bez toho, aby bol predmet konania riadne vymedzený ako skutkovými okolnosťami, tak i riadnym, materiálne vykonateľným, návrhom rozhodnutia, pod hrozbou procesnej preklúzie, čo by znamenalo úplne otočenie poradia a charakteru procesných povinností a celého konania, keď žalobca niečo kvalifikovane tvrdí a preukáže a až následne žalovaný môže (a nemusí) využiť prostriedky procesného útoku a procesnej obrany. Ak žalovaný poukazuje na aplikáciu základného princípu postupu a rozhodovania súdu v súlade s platnými a účinnými právnymi predpismi pri zohľadnení ich vzájomného vzťahu a v súlade so základnými princípmi (čl. 16 ods. 1 ZP CSP), robí tak preto, aby bolo zrejmé, že:-žaloba musí byť riadnačo o.i. znamená, že musí obsahovať pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností a označenie dôkazov na ich preukázanie, ako aj riadny žalobný návrh, ak ktorákoľvek z uvedených požiadaviek nie je splnená, a podanie je tak neúplné, súd v súlade s ustanovením § 129 ods. 1,3 CSP vyzve toho, kto podanie urobil, aby podanie doplnil v určenej lehote,-ak neúplné podanie nie je doplnené (či už vo vzťahu k obsahovým náležitostiam alebo vo vzťahu k povinným prílohám), súd podanie odmietne (§ 129 ods. 3 CSP), -ak je podanie (žaloba) upravené a doplnené, súd podanie, vrátane príloh, doručí žalovanému do vlastných rúk (§ 167 ods. 1 CSP), a až po uvedenom ho môže vyzvať na vyjadrenie sa k úplnému žalobnému návrhu. Podanie označené ako žaloba, ktoré by v prípade jeho obsahovej úplnosti mohlo byť žalobou, nie je podaním úplným a riadnym. Až riadna žaloba je relevantným podaním nielen vo vzťahu k súdu, ale i ku kontradiktórnej sporovej strane (porovnaj ustanovenie § 167 ods. 1 CSP, doručuje sa žaloba a nie podanie, ktoré by v prípade úplnosti mohlo byť žalobou). S ohľadom na skutočnosť, že žalovaný je kontradiktórnou sporovou stranou, nebude uvádzať - s ohľadom na svoje procesné povinnosti a rovnosť strán v konaní - žiadne ďalšie konkrétnosti (okrem tých, na ktoré poukáže v ďalšej časti tohto podania), je povinnosťou žalobcu, aby si splnil svoje procesné povinnosti, ani žalovaný, ani súd, tu nie sú na to, aby uvedené plnili namiesto žalobcu a z celého podania je zrejmé, ktoré skutkové tvrdenia nie sú individualizované, či preukazované. Z ustanovenia § 167 ods. 1 CSP vyplýva, že súd je povinný žalovanému doručiť riadnu žalobu a všetky prílohy k nej. Postup podľa ustanovenia § 167 ods. 2 CSP je podmienený splnením toho, čo ukladá ustanovenie § 167 ods. 1 CSP. Nedoručenie riadnej žaloby zakladá porušenie práva žalovaného na spravodlivý proces a vylučuje, aby mohla mať výzva odôvodňovaná ustanovením § 167 ods. 2CSP, reálne materiálne účinky, ak žalovanému nebola doručená riadna žaloba, teda nebol realizovaný postup podľa § 167 ods. 1 CSP, žalovaný ani reálne nemôže splniť požiadavku súdu odôvodňovanú ustanovením § 167 ods. 2 CSP, t.j. vyjadriť sa k žalobe. Z dôvodu zjednodušenia sa v tomto úkone používajú pojmy žalobca, žaloba atď.,i keď subjekt, ktorý je v podaní označený ako žalovaný, zdôvodnil, prečo sa podľa jeho názoru nejedná o žalobu, ale o neúplné podanie, ktoré by - v prípade ak by obsahovalo všetky nevyhnutné náležitosti žaloby - mohlo byť žalobou a pôvodca podania riadnym žalobcom. Osobitne je potrebné poukázať na skutočnosť, že neexistencia podstatných tvrdení v úplnosti(čo bez ďalšieho implikuje i nemožnosť uniesť procesné bremeno, keďže dokazujú sa len uvedené tvrdenia) môže byť podľa charakteru uvedenej vady skutočnosťou, ktorá nebráni pokračovať v konaní (s následkom v podobe rýchlej straty sporu), ak však podanie neobsahuje riadny žalobný návrh, ide jednoznačne o vadu, ktorá bráni ďalšiemu postupu v konaní, keďže (i) riadnym žalobným návrhom sa vymedzuje predmet konania. V riadnej žalobe musí byť uvedený riadny žalobný návrh, t.j. žalobný návrh, ktorý je dostatočne zrozumiteľný a určitý (a tak materiálne vykonateľný). Výrok rozhodnutia všeobecného súdu ako jediná časť rozhodnutia nadobúda právoplatnosť a po nadobudnutí právoplatnosti je pre účastníkov (strany)

a zákonom ustanovené subjekty záväzný. Z hľadiska požiadavky materiálnej vykonateľnosti súdneho rozhodnutia výrok musí byť formulovaný určito, jasne, výstižne a zrozumiteľne a jeho obsah musí byť dovolený a možný. Z obsahu výroku rozhodnutia musí jednoznačne a nepochybne vyplývať dostatočne určitá povinnosť / autoritatívna deklarácia, postupom iným by došlo k negácii základných princípov, resp. podstatných právnych noriem, ktoré tvoria legálny základ sporového konania (otázka predmetu konania, kompetencie, obsahu rozhodnutia, jeho záväznosti...). Zároveň sa musí jednať o povinnosť / určenie, ktorá / ktoré vyplýva (až na stanovené výnimky) z procesného úkonu žalobcu. Uvedenému zodpovedá povinnosť strany formulovať návrh rozhodnutia určito, jasne, výstižne a zrozumiteľne - jeho obsah musí byť dovolený a možný. Súd je zásadne viazaný návrhom rozhodnutia a nesmie ho prekročiť - postup opačný by bol negáciou Ústavou a Dohovorom zaručených základných práv na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie. Uvedené je „premietnuté“ o.i. do ustanovenia § 216 CSP, podľa ktorého: (1)Súd je viazaný žalobným návrhom žalobcu. (2) Súd môže prekročiť žalobný návrh a prisúdiť viac, než čoho sa strany domáhajú, iba vtedy, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu. Ak má byť výrok byť formulovaný určito, jasne, výstižne, zrozumiteľne a jeho obsah musí byť dovolený a možný, znamená požiadavka určitosti o.i. i to, že obsah výroku musí byť dostatočne zrozumiteľný a určiteľný i akoukoľvek treťou osobou. Je povinnosťou subjektu označeného ako žalobca formulovať riadny žalobný návrh, osobitne poukazujeme na skutočnosť, že v porovnaní s ustanoveniami OSP došlo k zakotveniu právne významnej zmeny, kedy požiadavka ..aby bolo zrejmé, čoho sa domáha v OSP (§ 79 ods. 1), bola nahradená povinnosťou presného uvedenia riadneho, materiálne vykonateľného a tak o.i. i dostatočne určitého, žalobného petitu (§ 132 ods. 1 CSP), čo plne rešpektuje kontradiktórnosť sporového konania, s akcentovaním procesnej zodpovednosti strán a predovšetkým berie do úvahy skutočnosť, že súd je nestranný decizívny orgán ochrany zákonnosti a ústavnosti a nie zástupca jednej zo strán, ktorý by mal za stranu konať. V súvislosti s uvedeným je potrebné poukázať na závery vyplývajúce z rozhodnutia Ústavného súdu SR č.k. III. ÚS 47/05, podľa ktorého:" Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej veci bolo výsledkom konania nestranného súdu, čo znamená, že súd musí každú vec prerokovať a rozhodnúť tak, aby voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal a objektívne posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodovanie vo veci. Právo na nestranného sudcu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie, je ústavne chránenou hodnotou a je vylúčené, aby nedôvodný výklad jednoduchého(podústavného) práva fakticky zasahoval do práv zaručených ústavou a Dohovorom (t.j. prameňmi práva vyššej právnej sily). Žaloba je procesný úkon. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na skutočnosť, že i v právnych vzťahoch, ktoré sú predmetom tohto civilného sporového konania platí to, čo je pre oblasť civilného sporového konania explicitne zakotvené v Základných princípoch CSP -výklad10zákona nesmie protirečiť tomu, čo je v jeho slovách a vetách jasné a nepochybné, pričom nikto sa nesmie dovolávať slov a viet zákona proti ich účelu a zmyslu. Uvedené závery tak nepochybne dopadajú i na obsah (resp. vnímanie obsahu)jednotlivých procesných úkonov, pričom obsah procesných úkonov sa posudzuje s ohľadom na to, čo bolo prejavené platí tzv. teória prejavu (vôle), a nie teória vôle, ktorá je relevantná pre hmotnoprávne úkony, aj to len limitovane, uvedené platí iba v prípade, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom (porovnaj ustanovenie §35 ods. 1,2 OZ). Ako v naznačenom smere uvádza Ústavný súd SR (nález Ústavného súdu SR z 19.júna 2013, sp. zn. I. ÚS 223/2013):"Každý procesný úkon je potrebné posudzovať z objektívneho hľadiska , t. j.podľa toho, ako bol navonok prejavený. Aj žaloba je úkonom urobeným podľa Občianskeho súdneho poriadku a ako taká musí byť posudzovaná. ..Pri procesných úkonoch je rozhodujúci prejav vôle (platí tzv. teória prejavu, anie teória vôle platiaca iba na súkromnoprávne úkony)."Požiadavka na určitosť petitu požiadavkou objektívnou, t.j. prejav vôle musí natoľko určitý, aby nevzbudzoval pochybnosti o jeho obsahu i u osôb, ktoré s daným právnym vzťahom nemajú žiadnu súvislosť. K uvedeným záverom dospela i súdna prax, keď sa napr. v rozsudku NS ČR z 13. 3.2007, sp. zn. 28 Cdo 2888/2005 uvádza, že samotná proklamácia jedného z účastníkov zmluvy o jeho vedomosti o určitosti právneho úkonu nemôže eliminovať objektívne hodnotenie určitosti zmluvy, ako to má na mysli ustanovenie § 37 ods. 1 OZ(uvedené sa týka hmotnoprávneho úkonu, o to viac sa uvedené vzťahuje na úkon procesnoprávny, kde je dôležité výlučne to, čo bolo prejavené). Ak je obsah procesno - právneho úkonu zachytený písomne (čo podanie, ktoré má byť žalobou, nepochybne spĺňa), určitosť prejavu vôle je daná obsahom listiny, na ktorej je zaznamenaný. Nestačí, že jeho pôvodcovi je jasné, čo je predmetom procesno právneho podania, ak uvedené nie je spoznateľné z obsahu (textu) listiny. Návrh rozhodnutia (petitu) je neurčitý, t.j. nie je z neho dostatočne určito spoznateľný jeho obsah. Pôvodca podania sa svojím podaním domáha rozhodnutia o.i. s nasledujúcim obsahom: "Súd určuje, že úver vyplývajúci zo Zmluvy o splátkovom úvere č. 513 237 9780uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným dňa 10.07.2017 je bezúročný a bez poplatkov". Tak ako je to i pri identifikácii účastníkov / strán i v žalobe podľa CSP,

keď nato, aby podanie (žaloba) bolo dostatočne určité z hľadiska určitosti označenia účastníka, tento sa neoznačuje akýmsi opisom (napr. vlastník bytu toho a toho, či veriteľ zo zmluvy), ale identifikuje sa (práve z dôvodu určitosti), konkrétnymi individualizačnými znakmi (porovnaj o.i. ustanovenia § 133 - 135 CSP, § 133 : (1)Fyzická osoba sa v žalobe označuje menom, priezviskom, adresou trvalého pobytu alebo pobytu, dátumom narodenia alebo iným identifikačným údajom. (2)Právnická osoba sa v žalobe označuje názvom alebo obchodným menom, adresou sídla a identifikačným číslom organizácie, ak je pridelené, atď.), uvedené rovnako platí i v prípade úkonu hmotnoprávneho. Záväzný je výrok rozhodnutia. Hmotnoprávny účastník sa v petite neoznačuje opisom, uvedením procesného postavenia ("strana sporu", t.j. žalobca alebo žalovaný), ktoré navyše subjekt mohol reálne nadobudnúť až v čase dávno po uzatvorení zmluvy (keďže na to, aby tu existovala strana sporu, tu musí existovať spor, ten tu je na základe riadnej žaloby, ktorá je podaná niekoľko rokov po uzatvorení zmluvy), t.j. v čase uzatvorenia zmluvy žiadne takéto procesné postavenie nemal, ale rovnako sa identifikuje uvedením konkrétnych individualizačných znakov- t.j. meno, priezvisko / obchodné meno, dátum narodenia / IČO, bydlisko / sídlo, prípadne ďalší individualizačný znak. Pripustenie takéhoto označenia opisom by napr. malo za následok to, že ak dôjde k nejakej zmene / sukcesii v prípade strán sporu, uvedené by malo mať za následok, že takýto sukcesor by mal byť i stranou zmluvy, čo je zjavne bez akéhokoľvek vecnéhozákladu.66.Ak sa pôvodca podania svojím podaním domáha určenia, že "Súd určuje, že úver vyplývajúci zo Zmluvy o splátkovom úvere č. 513 237 9780 uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným dňa 10.07.2017 je bezúročný a bez poplatkov", takýto návrh zjavne uvedené nespĺňa a uvedené je bez akýchkoľvek pochybností neurčité. Z uvedeného nie je zrejmé:- o ktorý úver ide (t.j. komu, kedy a kým bol poskytnutý),- o ktorú zmluvu ide, nie sú riadne uvedení jej účastníci, ale ani predmet, nie je zrejmé, kedy mal byť poskytnutý (t.j. dátum). Uvedené je navyše objektívne nemožné, "úver vyplývajúci zo Zmluvy" neexistuje, úver práve naopak môže byť len prípadne poskytnutý PO uzatvorení zmluvy, úver nikdy zo zmluvy nevyplýva (podstatou úverovej zmluvy je budúci záväzok, že sa po jej uzatvorení úver poskytne, nie že úver zo zmluvy už poskytnutý, t.j. vyplývajúci, je). Z uvedeného je bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, že takýto návrh je (okrem iného) neurčitý a tak materiálne nevykonateľný a súd je povinný takýto návrh -ak by nedošlo k odstráneniu jeho vád - odmietnuť. Žalovaný opakovane poukazuje na skutočnosť, že doručovanie neúplného podania označeného ako "žaloba" a zároveň doručenie výzvy na vyjadrenie je v rozpore so zákonom, že neúplné podanie nemôže vyvolávať - vo vzťahu k sporovej strane -žiadne účinky, že postup podľa ustanovenia § 167 ods. 2 CSP je podmienený postupom v zmysle ustanovenia §167 ods. 1 CSP a uvedenému predchádza postup normovaný ustanoveniami § 132 CSP a § 129 CSP a že postup iný by bol v rozpore so základnými princípmi CSP, o.i. v rozpore s:-čl.3 ods. 1 (Každé ustanovenie tohto zákona je potrebné vykladať v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, verejným poriadkom, princípmi, na ktorých spočíva tento zákon, s medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť pred zákonom, judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie, a to s trvalým zreteľom na hodnoty, ktoré sú nimi chránené.),-čl.6 ods. 1 (Strany sporu majú v konaní rovné postavenie spočívajúce v rovnakej miere možností uplatňovať prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany ...), -čl.7 ods. 1 (Súdne konanie sa zásadne začína na návrh strany sporu, pričom predmet konania určujú strany sporu postupom ustanoveným zákonom. čl.8 (Strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi,..),-čl.10 ods. 1, 2 (Strany sporu postupujú v konaní v súlade so zákonom a podľa pokynov súdu, Súd dohliada na riadny priebeh konania, ...),-čl.16 (Súd postupuje a rozhoduje v súlade s platnými a účinnými právnymi predpismi pri zohľadnení ich vzájomného vzťahu a v súlade so základnými princípmi tohto zákona.). S ohľadom na uvedené žalovaný navrhuje:-aby súd vyzval „žalobcu“ na opravu a doplnenie podania, o.i. v súlade s ustanovením § 132 CSP,-ak pôvodca podania uvedené povinnosti v určenej lehote nesplní, žalovaný navrhuje, aby súd uvedené podanie odmietol,-ak "žalobca" uvedené povinnosti v určenej lehote splní, žiadame, aby nám boli v súlade s vyššie citovanými ustanoveniami doručený úplný žalobný návrh a všetky prílohy k nemu a následne sa k žalobe s prílohami, ak to bude považovať za potrebné, podrobnejšie vyjadrí. Žalovaný považuje za potrebné vyjadriť sa - odhliadajúc od všetkého už uvedeného -k procesným povinnostiam v konaní, k procesným podmienkam konania, resp. procesným predpokladom konania, splnenie ktorých je conditio sine qua non vo vzťahu k možnosti súdu konať vo veci samej, resp. k preskúmavaniu žaloby z hľadiska prípadných hmotnoprávnych nárokov a možnosti žalobnému návrhu vyhovieť. V zmysle ustanovenia § 132 ods. 1 CSP v žalobe sa okrem iného uvedie pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností v zmysle ustanovenia § 132 ods. 2 CSP uvedené nemôže byť nahradené odkazom na obsah dôkazných prostriedkov a v zmysle ustanovenia § 132 ods. 3 CSP žalobca k žalobe pripojí dôkazy, ktorých povaha to pripúšťa, okrem tých, ktoré nemôže bez svojej viny pripojiť. Z uvedeného ustanovenia vyplýva ako primárna povinnosť povinnosť riadneho tvrdenia (a to tvrdenia dostatočne určitého, t.j. úplného, lebo len také môže byť

pre konanie relevantné). Vo vzťahu k uvedenej procesnej povinnosti žalobcu je potrebné poukázať na závery vyplývajúce z rozhodovacej praxe Ústavného súdu Slovenskej republiky: "Povinnosť strany sporu tvrdiť má pritom kľúčový význam a predstavuje jeden zo základných princípov civilného procesu (čl. 8 CSP - procesné povinnosti a procesné bremená)."(uznesenie Ústavného súdu SR z 11. júna 2019, sp. zn. I. ÚS 246/2019). Žalobca musí v závislosti od skutkovej podstaty (hypotézy) relevantnej právnej normy, t.j. právnej normy ktorou odôvodňuje svoj údajný nárok, tvrdiť skutočnosti (a tieto preukázať dôkazmi), na základe ktorých môže súd (prípadne)rozhodnúť v jeho prospech. Uvedené v celom rozsahu akcentuje i rozhodovacia prax Najvyššieho súdu SR, keď napr. v rozsudku Najvyššieho súdu SR z 11. apríla 2017, sp. zn. 3 Cdo 2/2016 sa uvádza: "Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností zaťažuje toto účastníka konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý tiež existenciu takýchto skutočností tvrdí. Povinnosť tvrdenia a povinnosť dôkazná sú pritom vo vzájomnej jednote. Rozsah dôkaznej povinnosti je zásadne určený rozsahom povinnosti tvrdiť skutočnosti, pretože aby mohla strana nejakú skutočnosť preukázať, musí ju najprv tvrdiť. V tomto zmysle pôsobí bremeno tvrdenia, ktorým sa rozumie procesná zodpovednosť žalobcu za to, že v konaní netvrdila všetky rozhodujúce skutočnosti významné pre rozhodnutie. Ak táto povinnosť nie je splnená, bremeno tvrdenia nebolo unesené, súd musí dospieť v spore k rozhodnutiu v neprospech strany žaloby, ktorá nesplnila svoje základné procesné povinnosti a neuniesla svoje základné procesné bremeno (bremená). Zmyslom bremena tvrdenia je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej aj v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva nemôže byť pre procesnú nečinnosť žalobcu preukázaná, pretože nebola vôbec tvrdená stranou, ktorú také bremeno zaťažuje. Základnou procesnou povinnosťou žalobcu je teda predniesť dostatočne konkrétne, určité a úplné skutkové tvrdenia významné podľa hmotného práva, ktorými sa formuje skutkový základ žaloby (a ktoré vymedzujú predmet konania). Ako napokon uviedol aj zákonodarca v dôvodovej správe k ustanoveniu § 150Civilného sporového poriadku: „Navrhovaná právna úprava zakotvuje tzv. povinnosť tvrdenia ,teda procesnú povinnosť, ktorej nesplnenie je sankcionované procesnými prostriedkami, predovšetkým vo forme rýchlej straty sporu. Musí zároveň ísť o priame tvrdenia žalobcu a tvrdenia, ktoré sú do konania vnesené zákonom ustanoveným postupom (t.j. výlučne písomne a prostredníctvom tzv. dispozičných úkonov, len takýto postup je ustanoveniami Civilného sporového poriadku pripustený). Civilný sporový poriadok neumožňuje tvrdenia nepriame, prostredníctvom odkazu na označené alebo predložené dôkazné prostriedky, práve naopak, takéto „zjednodušovanie“ povinnosti tvrdenia výslovne zakazuje v ustanovení § 132 ods. 2CSP („Opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy.“). Nestačí, že určité skutočnosti prípadne vyplývajú z dôkazných prostriedkov, dôkaznými prostriedkami sa preukazujú existujúce tvrdenia (t.j. z dôkazných tvrdení sa tvrdenia neabstrahujú, inými slovami tvrdenie sa preukazuje dôkazom, nie naopak). Bolo by v rozpore s úplne elementárnymi požiadavkami rovnosti zbraní a kontradiktórnosti sporového procesu, keby mal žalovaný „hádať“, ktoré skutočnosti tvoria predmet sporu; je preto elementárnou povinnosťou žalobcu skutkovo vymedziť predmet žaloby prostredníctvom tvrdení, a následne preukázať tvrdené skutočnosti v rámci dôkazného bremena (rovnako by uvedené znamenalo znemožnenie riadneho postupu súdu, predpokladaného zákonom, s nemožnosťou zabezpečiť plnohodnotnú realizáciu práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie pre každého, porovnaj napr. I. ÚS 26/94, podľa ktorého „Obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Každé konanie súdu alebo iného orgánu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu alebo inú právnu ochranu. “). Pred tým, ako pristúpi žalovaný k vyjadreniu vo vzťahu k jednotlivým procesným podmienkam v konaní in concreto, považuje vo všeobecnosti za potrebné uviesť, že žaloba v úplnosti neobsahuje relevantné tvrdenia a relevantné dôkazné návrhy vo vzťahu k vymedzenému predmetu konania, resp. vo vzťahu k skutočnostiam odôvodňujúcim a preukazujúcim opodstatnenosť uplatneného nároku. Toto civilné súdne konanie je konaním návrhovým, sporovým a kontradiktórnym, predpokladom úspechu v takomto konaní je skutočnosť, že si žalobca splní povinnosť tvrdenia, povinnosť dôkaznú a zároveň označenými a predloženými dôkazmi, resp. ich vykonaním dôjde k uneseniu dôkazného bremena ohľadom(jeho) skutkovo a právne významných tvrdení vo vzťahu ku konaniu.100.Žalobca si (v procesne nevyhnutnom rozsahu) nesplnil ani povinnosť relevantného tvrdenia, ani povinnosť dôkaznú, a preto nemôžu uniesť ani bremeno tvrdenia, ani dôkazné bremeno a z uvedeného dôvodu musí byť žalobný návrh, ak bude vôbec prejednávaný, zamietnutý. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jeden účastník subjektom práva a účastník na opačnej procesnej strane subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v občianskom procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce ,či a

na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť účastníkom určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom objektívne je alebo nie je. Vo vzťahu k celému predmetu sporu je nutné poukázať na závery Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý vo svojom plenárnom rozhodnutí PL. ÚS 11/2016judikoval: "Pri ustanovovaní zákonných podmienok ochrany spotrebiteľa, dlžníka, je nutné dbať na vyváženosť právnej úpravy z hľadiska jednotlivých ústavných štandardov vrátane princípu právneho štátu. Aj keď je ochrana spotrebiteľov neoddeliteľnou súčasťou súčasného súkromného práva a postavenie spotrebiteľov je potrebné brať vážne, ochranu spotrebiteľov je nutné interpretovať triezvo, neutrálne ako akékoľvek iné právne inštitúty ."(PL. ÚS 11/2016, ZNUÚS 1/2018). V tejto súvislosti je tiež potrebné poukázať napr. na Nález ÚS ČR sp.zn. III. ÚS3725/13, podľa ktorého: „Princíp autonómie vôle nemôže byť nahrádzaný paternalistickými zásahmi zo strany štátu. Postavenie silnejšej strany nie je možné považovať samo osebe za niečo protiprávne, či dokonca protiústavné. Princíp ochrany spotrebiteľa je potrebné rešpektovať, ale plynie z neho najmä požiadavka transparentnosti zmluvných dojednaní... Žalobca uvádza, že žalovaný so žalobcom uzatvoril Zmluvu o splátkovom úvere č.XXX XXX XXXX dňa 10.07.2017, na základe ktorej bol žalobcovi poskytnutý spotrebiteľský úver. Žalobca uvádza ako prvý údajný dôvod sankcie bezúročnosti a bezpoplatkovosti údajnú absenciu údajov predpokladoch použitých pre výpočet RPMN v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) ZSÚ. V zmysle predmetnej právnej normy zmluva obsahuje ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov. Žalobcu v tomto smere zaťažuje bremeno tvrdenia, pričom rozsah povinného tvrdenie je daný obsahom relevantnej hmotnoprávnej právnej normy. Ako vo svojej rozhodovacej praxi uvádza Najvyššieho súdu SR: "Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností zaťažuje toto účastníka konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý tiež existenciu takýchto skutočností tvrdí. Podľa § 19 ods. 1 ZoSÚ Ročná percentuálna miera nákladov spotrebiteľského úveru sa vypočíta podľa vzorca uvedeného v prílohe č. 2. Podľa prílohy č. 2 predmetného zákona: I. Základná rovnica vyjadrujúca rovnosť poskytnutého spotrebiteľského úveru na jednej strane a splátok a poplatkov na strane druhej základnou rovnicou, ktorá vyjadruje ročnú percentuálnu mieru nákladov, kladie do rovnováhy na ročnom základe celkovú súčasnú hodnotu čerpaných prostriedkov na jednej strane a celkovú súčasnú hodnotu splátok a platieb poplatkov na strane druhej, je: m m' suma Ck (1 + X) na -tk = suma Dl (1 + X) na -Sl k=1 l=1 Význam symbolov: - X je ročná percentuálna miera nákladov, - m je číslo posledného čerpania, - k je číslo čerpania, preto 1 <= k <= m, - Ck je výška čerpania k, - tk je interval vyjadrený v rokoch a zlomkoch roka medzi dátumom prvého čerpania a dátumom každého nasledujúceho čerpania, preto t1 = 0, - m' je číslo poslednej splátky alebo platby poplatkov, - l je číslo splátky alebo platby poplatkov, - Dl je výška splátky alebo platby poplatkov, - Sl je interval vyjadrený v rokoch a zlomkoch roka medzi dátumom prvého čerpania a dátumom každej splátky alebo platby poplatkov. Uvedenými právnymi normami je daný rozsah povinného tvrdenia, pôvodca podanie však vôbec neuvádza ktoré konkrétne predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov nie sú v zmluve uvedené. Vzhľadom na uvedené si žalobca neplní ani základnú povinnosť riadneho tvrdenia, čo vylučuje, aby uvedené mohlo byť akokoľvek relevantné, ide o všeobecné a nekonkrétne úvahy, ktoré však vôbec určito netvrdia skutočnosti vyžadované hypotézou právnej normy. Žalobca síce v podaní uvádza teoretické konštrukcie o povinnom uvedení všetkých predpokladov, atp., avšak napriek obsiahlosti danej úvahy sa stále ani súd a predovšetkým žalovaný nedozvedel, o ktoré konkrétne absentujúce predpoklady ide(keďže sú o.i. zrejmé údaje ako počet splátok, výška splátky, istina úveru, doba splácania, atď.) Detailný pohľad na obsah konštrukcií a úvah "odhalí" dôvod takéhoto procesného(ne)konania, kedy si žalobca "zrazu" z uvedenej právnej normy vyvodzuje "závery" o tom, že v Zmluve preukázateľne absentujú (neabsentujú - poznámka žalovaného, pričom žalobca si nesplnil ani najzákladnejšiu právnu povinnosť a nepredložil zmluvu v úplnosti v na to určenom čase, ktorým je čas podania Žaloby)predpoklady pre výpočet RPMN. V čl. I bod 1 Zmluvy, je uvedený iba údaj o tom, že úver bol poskytnutý okamžite a v plnej výške, Dlžník bude plniť svoje povinnosti za podmienok uvedených v Zmluve. Dohodnutý typ a výška úrokovej sadzby platia do skončenia Úverového vzťahu za predpokladu, že Dlžník počas celého obdobia trvania Úverového vzťahu spĺňa podmienky pre poskytnutie zľavy z Úrokovej sadzby uvedené vo Zverejnení. Z takto formulovaných predpokladov nie je žiadnym spôsobom zistiteľné, ako žalovaný k výsledku o výške RPMN dospel. V zmluve je síce uvedená 25 hodnota RPMN, no nie sú v nej uvedené predpoklady pre jej výpočet, ktoré boli použité. V Zmluve majú byť uvedené konkrétne parametre týkajúce sa predmetnej spotrebiteľskej zmluvy, teda numerické uvedenie konkrétnych údajov tak, aby po ich dosadení do vzorca pre výpočet RPMN bolo možné túto RPMN určiť, nakoľko iba takýmto spôsobom je možné skontrolovať správnosť údaja o RPMN. Bez doplnenia potrebných údajov nevyhnutných na

uskutočnenie výpočtu v zmluve o úvere na bývanie, spotrebiteľ nemá reálnu možnosť posúdiť správnosť výpočtu RPMN uvedeného v Zmluve. Uvedené je ilustratívnym príkladom vyhľadávania si "dôvodu" na akože ospravedlnenie neplnenia záväzku, hoci v zákone nič také normované nie je a nikoho nemožno nútiť, aby konal to, čo zákon neukladá a to ešte pod hrozbou sankcie a majetkového poškodenia. V tomto smere je úplne dostatočné poukázať na Uznesenie NS SR sp.zn.7Cdo/183/2020 z 24.2.2021 (medzičasom aj publikované aj v Zbierke stanovísk vo veciach občianskoprávnych, č. 7/2021 pod R 86/2021) v odôvodnení ktorého sa uvádza:"9. Z obsahu dovolania je zrejmé, že žalobkyňa za dosiaľ dovolacím súdom nevyriešenú považuje otázku (i)uvádzania konkrétneho matematického výpočtu RPMN v spotrebiteľskej zmluve ako jej povinnej náležitosti, (ii)špeciálneho označovania predpokladov pre výpočet RPMN v zmluve ako predpokladov pre výpočet RPMN. Zastáva právny názor, že konkrétny matematický výpočet RPMN v spotrebiteľskej zmluve nie je potrebné uvádzať, keďže zákon takúto povinnosť neukladá a pokiaľ ide o predpoklady pre výpočet RPMN, tieto je potrebné v zmluve len uviesť, čo dovolateľka splnila. Zmluva o úvere uzavretá medzi stranami sporu je spotrebiteľskou zmluvou podliehajúcou zákonu č. 129/2010 Z.z. Podľa jeho ustanovenia § 9 ods. 2 písm. j)zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov. V zmysle § 11 ods. 1 písm. a) cit. zákona poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k/,r) a y) a § 10 ods. 1. V prílohe č. 2 k zákonu o spotrebiteľských úveroch pod bodom I.je uvedená základná rovnica, ktorá vyjadruje RPMN, t.j. vyjadrujúca rovnosť26poskytnutého spotrebiteľského úveru na jednej strane a splátok a poplatkov na strane druhej. Podľa čl. 10 ods. 2 písm. g) smernice zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané v čase uzavretia zmluvy o úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto miery. Keďže táto smernica obsahuje harmonizované ustanovenia, členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice (čl. 22 smernice). Ako druhý údajný dôvod sankcie bezúročnosti a bezpoplatkovosti žalobca uvádzda údajnú absenciu údaju o odplate § 53 ods.6 Občianskeho zákonníka. Uvedené je pozoruhodným tvrdením za situácie, kedy písomne predložená zmluva údaj o odplate podľa Občianskeho zákonníka obsahuje (strana dva zmluvy hore) a to vo výške 17,40%. Ako už žalovaný uviedol, tento údaj ani neabsentuje, ani nie je nesprávny, je uvedený v správnej výške 17,40 %. Vo väzbe na predmet sporu (určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti) je nutné primárne upriamiť pozornosť na obsah relevantnej právnej normy a uviesť, že zákon vôbec nespája prípadnú bezúročnosť a bezpoplatkovosť s prípadnou nesprávnosťou údaju uvedeného údaju, ale s jeho absenciou. Uvedené vyplýva z ustanovenia § 9 ods. 2 pís. j) v spojitosti s § 11 ods. 1 pís. b)ZoSÚ, podľa ktorej poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bezpoplatkov, ak:b) zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a)až l), s), z) a aa), To, že neuvedenie a nesprávnosť sú v tomto smere dve odlišné kategórie je zreteľne ilustrovateľné i na obsahu zákona č. 129/2010 Z.z., ktorý len precizoval niektoré úplne zrejmé pojmy z európskej legislatívy, keď napr. § 11 ods. 1 písm. a) ab) zákona č. 129/2010 Z. z. (v znení účinnom r. 2010) uvádza, že: „Poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, aka) zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1 a neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1,b)je v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa. “. Ako v naznačenom smere uviedol Najvyšší súd, v Uznesení Najvyššieho súdu SR z22. februára 2018, sp. zn. 3 Cdo 146/2017, v spojitosti s inou náležitosťou, tzv. rozčlenenia splátky: "Nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej ktorej anuitnej splátky. V zmluvách uzatváraných podľa zákona č. 129/2010 Z.z. nemožno od dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach (samostatne vo väzbe na istinu, úrok a poplatky). Pokiaľ ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z. z. uvádza pojmy „výška“, alebo „počet“ či „termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“, je za použitia eurokonformného výkladu dospieť k záveru, že toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje. Od 1. mája 2018 sa legislatívne pregnantnejším vyjadrením odstráni možnosť rôzneho výkladu predmetného ustanovenia, ktorú bolo možné (a potrebné) preklenúť už podľa doterajšej právnej úpravy jeho eurokonformným výkladom. Žalobca si zrejme uvedomil, že uvedené tvrdenia o údajnej absencii povinných náležitostí nemôžu obstáť a tak pripojil do žaloby i ďalšiu všeobecnú, hypotetickú, nekonkrétnu a predmetu sporu sa z podstatnej časti netýkajúcu stať o rôznych modalitách (ne)zisťovania bonity. Vo vzťahu k predmetu sporu (určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti) je tak potrebné upriamiť pozornosť na to, že zákon

spája uvedenú sankciu iba s prípadom, ak ide o hrubé porušenie povinnosti podľa § 7, pričom podľa § 11 ods. 2 veta druhá ZoSÚ za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje aj porušenie ustanovení § 7 ods. 19 až 42. Žalobca však opäť vôbec konkrétne netvrdí o aké konkrétne porušenie má ísť(netvrdí skutočnosti významné z hľadiska hypotézy právnej normy).. V prípade hrubého porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov.“ - pritom jednoznačne vyplýva, že základnými a kumulatívne pôsobiacimi predpokladmi jej uplatnenia sú:- porušenie povinnosti posúdiť schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, a to pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver;- porušenie vyššie uvedenej povinnosti kvalifikovaným hrubým spôsobom spočívajúcom buď (i) v posudzovaní schopnosti splácať úver bez akýchkoľvek údajovo príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo (ii) bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Žalobca, údajný dlžník, však vôbec netvrdí, že žiadne údaje neposkytol a to zo zrejmého dôvodu, takéto tvrdenie by nebolo v súlade s reálnym skutkovým stavom. Ostatné tvrdenia / úvahy sú len snahou o "zakrytie" neplnenia si procesných povinností žalobcu, resp. snahou o prenos jeho procesných povinností na druhú sporovú stranu. Žalovaný osobitne uvádza, že predzmluvné informácie boli poskytnuté v čase pred uzatvorením zmluvy, v priebehu celého kontraktačného procesu, plne v súlade (i) s požiadavkami dlžníka, čo potvrdil i svojim podpisom na formulári "ŠTANDARDNÉEURÓPSKE INFORMÁCIE O SPOTREBITEĽSKOM ÚVERE".XXIV. V rámci koncepcie materiálneho právneho štátu sa z ustanovení čl. 1 ods. 1 ústavy vyvodzuje aj garancia spravodlivosti. V právnom štáte (chápanom materiálne) je povinnosťou všetkých štátnych orgánov vrátane súdov zabezpečiť reálnu a efektívnu možnosť uplatnenia práv priznaných právnym poriadkom. Žaloba cieli k ústavne neakceptovateľnému zásahu do legitímnych očakávaní veriteľa týkajúcich sa splnenia jeho úverovej pohľadávky dohodnutým spôsobom a v dohodnutom čase. 8. Argumentáciu doplnil tak, že žalobca používa pri výpočte internetové kalkulačky, ktoré nie sú relevantným zdrojom informácii. Poistné do RPMN vstupuje len vtedy, ak bolo nevyhnutnou podmienkou pre uzatvorenie spotrebiteľskej zmluvy. V zmysle Prílohy k Zmluve č. XXXXXXXXXX je zrejmé, že žalobca žiadal o poistenie v rozsahu Rozšírený súbor poistenia. Z uvedeného vyplýva, že poistenie bolo dobrovoľné, uzatvorené na žiadosť dlžníka a nebolo podmienkou poskytnutia úveru. Žalobcov názor je na základe uvedeného nutné považovať za nesprávny. Pokiaľ ide o predpoklady RPMN, tieto sú v zmluve uvedené zrozumiteľne a nezameniteľne (výška úveru, dátum prvej splátky, dátum poslednej splátky, termín splatnosti splátky, úroková sadzba, anuitná splátka, poplatok za poskytnutie úveru a dátum zmluvy). Predpoklady na výpočet RPMN nemožno vnímať pod prizmou prísnej formalisticky, ako to prezentuje žalobca, podstatný je samotný obsah zmluvy. V zmluve nemusí byť nevyhnutne uvedené „Predpoklady na výpočet RPMN“ s presnou špecifikáciou a vzorcom. Pokiaľ ide o námietku žalobcu vo vzťahu k odplate, táto je nepochopiteľná, resp. problematika odplaty je zo strany žalobcu nepochopená. Ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Prijaté znenie ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka bolo odôvodnené tým, že ide o upresnenie údajovej bázy - ukazovateľa, z ktorého sa vychádza pri poskytovaní primeranosti odplaty za spotrebiteľský úver. Túto údajovú bázu pokiaľ ide o výšku odplaty, lehoty splatnosti, spôsob zabezpečenia, objemy poskytnutých úverov na finančnom trhu obsahujú hlásenia zverejňované štvrťročne Ministerstvom financií SR na základe hlásených subjektov poskytujúcich spotrebiteľské úvery. Ustanovenie § 1a ods. 1 v spojení s § 1 ods. 4 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. stanovuje, že odplata pri poskytnutí peňažných prostriedkov spotrebiteľovi nesmie prevýšiť dvojnásobok priemernej ročnej percentuálnej miery nákladov podľa § 1 ods. 4 pri obdobnom úvere. Pri tomto prepočte je smerodajná priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov bánk a pobočiek zahraničných bánk pre jednotlivé typy novoposkytnutých spotrebiteľských úverov zverejnená Ministerstvom financií SR (nie NB SR) podľa osobitného predpisu naposledy v čase predchádzajúcom uzavretiu spotrebiteľskej zmluvy. Úroková sadzba zo zmluvy o úvere neprevyšuje najvyššiu prípustnú výšku odplaty, ktorá bola 18,16% (pričom v zmluve je 17,81 %). Na základe uvedeného je námietka žalobcu aj v tomto smere nedôvodná. Pokiaľ ide náležitosť trvania zmluvy, názor žalobcu je nesprávny, obsolentný a judikatórne prekonaný. Žalovaný v tomto smere poukazuje na zjednocujúce právne závery Najvyššieho súdu z

30.11.2021, sp. zn. 2Cdo/69/2020, publikovaný pod č. R16/2022 v zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky: „V zmluvách o spotrebiteľských úveroch uzatváraných podľa zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 30. apríla 2018 nie je potrebné uvádzať presný termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Náležitosti uvedené v ustanovení § 9 ods. 2 písm. f/ zákona sú splnené, ak zmluva obsahuje údaj o dobe trvania zmluvy a údaje, z ktorých možno určiť, dokedy povinnosť platiť úver s príslušenstvom trvá.(...) Pokiaľ ide o posúdenie správnosti záveru odvolacieho súdu, že predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosť v zmysle § 9 ods. 2 písm. f/ zák. č. 129/2010 Z. z. (v znení v dobe uzavretia zmluvy, aktuálne ustanovenie § 9 ods. 2 písm. d/), a preto je potrebné úver považovať za úver bezúročný a bez poplatkov, tak je potrebné uviesť, že eurokonformný výklad ustanovenia § 9 ods. 2 písm. f/ zák. č. 129/2010 Z. z. v znení v dobe uzavretia zmluvy (30. január 2016) umožňuje dospieť k záveru, že toto ustanovenie nevyžaduje, aby zmluva o úvere obsahovala presné uvedenie požadovaných informácií vo vzťahu ku každej náležitosti (t. j. k dobe trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a aj termínu konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru) osobitne, ale len vyjadruje požiadavku na uvedenie „doby, či dĺžky trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere“ v súlade s článkom 10 ods. 2 písm. c/ Smernice (viď vyššie body 15. až 27. aj 29. tohto rozhodnutia)“ Najvyšší súd SR uviedol, že ak sú v zmluve uvedené údaje ako termín prvej splátky, termín konečnej splatnosti, počet splátok tak umožňuje spotrebiteľovi poznať časový rozsah záväzku a napĺňa to požiadavku informácie o dobe trvania Zmluvy, ktorá nemusí byť v zmluve explicitne uvedená (k rovnakým právnym záverom dospel aj Krajský súd v Žiline, sp. zn. 7CoCsp/25/2022 z 08.06.2022, ale je uvedený aj v početných rozhodnutiach iných vyšších súdnych autorít). Pomerne jasná dikcia judikatúry tak vyvracia všetky nesprávne tvrdenia žalobcu a potvrdzuje žalovaným tvrdené a preukázané skutočnosti, a teda aj táto námietka žalobcu je v celom rozsahu neopodstatnená. Pokiaľ ide o skúmanie bonity, žalovaný sa v tomto rozsahu opakovane a rozsiahlo vyjadril, pričom podľa názoru žalovaného nie je aj s prihliadnutím na predložené dôkazy z jeho strany právne sporné, že postupca riadne skúmal bonitu žalobcu. Poukázal na uznesenie Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 23CoCsp/3/2022 z 27.05.2022: „Z predložených dôkazov, ktoré sú súčasťou spisu, vyplýva, že bonitu žalovanej a spoludlžníka právna predchodkyňa žalobkyne pri uzatváraní zmluvy preverovala a posudzovala ich schopnosť splácať svoje záväzky. K zmluve boli zo strany spotrebiteľov doložené občianske preukazy žalovanej a spoludlžníka, doklad o mzde za jeden mesiac žalovanej ako aj spoludlžníka a rozhodnutie Sociálnej poisťovne o výške invalidného dôchodku žalovanej. Z manInfo k žiadosti č. XXXXXXXXXX vyplýva, že obaja dlžníci nemali vyživovacie povinnosti, žalovaná mala priemerný čistý mesačný príjem 700 eur, celkovú výšku mesačných splátok 220 eur, mesačné finančné výdavky 200 eur, iné mesačné výdavky 20 eur, spoludlžník mal priemerný čistý mesačný príjem 400 eur, celkovú výšku mesačných splátok 60 eur, mesačné finančné výdavky. Na základe vyššie uvedeného je zrejmé, že postupca si splnil povinnosť odbornej starostlivosti a skúmanie bonity prebehlo oboma zákonom predpokladanými spôsobmi(faktické zisťovanie a lustrácia v databáze). Podľa názoru žalovaného sa súd vysporiadal s námietkami žalobcu v potrebnom rozsahu, ktoré boli vo svojej podstate nepreukázané a účelové. V konaní bolo správne uzatvorené, že predmetný spotrebiteľský úver poskytnutý na základe zmluvy nemožno považovať za bezúročný a bezpoplatkov. Nakoľko napadnuté rozhodnutie je v tomto smere riadne preskúmateľné, žalovaný neidentifikoval žiadne vady vytknuté žalobcom ani v tomto smere. 9. Na ostatnom pojednávaní podporil právnu argumentáciu vo vzťahu k tvrdenej absencii údajov pre výpočet RPMN poukazom na závery NS SR obsiahnuté v uznesení NS SR sp. zn. 5Cdo/31/2023 z 25.01.2024, pričom podstata spočíva v tom, že predpoklady na výpočet RPMN nemusia predstavovať matematický vzorec a ani nemusia byť ako podklady explicitne označené. Rovnako pojednáva i o dobe trvania zmluvy bez explicitného vyjadrenia. 10. Podľa § 52 ods. 1 OZ spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. 11. Podľa § 52 ods. 2 OZ ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.

12. Podľa § 52 ods. 3 OZ dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. 13. Podľa § 52 ods. 4 OZ spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. 14. Podľa § 52a ods. 2 OZ ak však z povahy zmlúv alebo stranám známeho účelu zmlúv uvedených v odseku 1 pri ich uzavretí zrejme vyplýva, že tieto zmluvy sú od seba vzájomne závislé, vznik každej z týchto zmlúv je podmienkou vzniku ostatných zmlúv. Zánik jednej z týchto zmlúv iným spôsobom než splnením alebo spôsobom nahrádzajúcim splnenie spôsobuje zánik ostatných závislých zmlúv, a to s obdobnými právnymi účinkami. 15. Podľa § 53 ods. 1 OZ spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. 16. Podľa § 53 ods. 2 OZ za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. 17. Podľa § 53 ods. 3 OZ ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané. 18. Podľa § 53c OZ ak je spotrebiteľská zmluva vyhotovená písomne, predmet a cena nesmú byť uvedené menším písmom ako iná časť takejto zmluvy s výnimkou názvu zmluvy a označení jej častí. Zmluva uzatvorená v rozpore s týmto ustanovením je neplatná. 19. Podľa § 54 ods. 2 OZ v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. 20. Podľa § 9 ods. 1 z.č. 129/2010 Z.z. (účinného k 10.07.2017) Zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu. Každá zmluvná strana dostane najmenej jedno jej vyhotovenie v listinnej podobe alebo na inom trvanlivom médiu, ktoré je dostupné spotrebiteľovi. 21. Podľa § 9 ods. 2 z.č. 129/2010 Z.z. zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: a) druh spotrebiteľského úveru, b) obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o právnickú osobu, alebo meno, priezvisko, miesto podnikania alebo adresu trvalého pobytu a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o fyzickú osobu; ak je spotrebiteľský úver ponúkaný alebo zmluva o spotrebiteľskom úvere uzavieraná prostredníctvom finančného agenta, zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje aj údaje o ňom v rozsahu údajov ako u veriteľa, podľa toho, či ide o finančného agenta právnickú osobu alebo fyzickú osobu, c) adresu veriteľa, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, d) meno, priezvisko, dátum narodenia, rodné číslo a adresu trvalého pobytu spotrebiteľa, e) identifikáciu osoby, ktorej vlastnícke právo k tovaru alebo službe neprechádza na spotrebiteľa okamihom odovzdania a prevzatia tovaru alebo služby, a podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva k tomuto tovaru alebo službe spotrebiteľom, f) dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, g) celkovú výšku a konkrétnu menu spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie, h) opis tovaru alebo služby, na ktoré sa zmluva o spotrebiteľskom úvere vzťahuje, a cenu tovaru alebo služby, ak ide o spotrebiteľský úver vo forme odloženej platby za tovar alebo poskytnutú službu alebo ak ide o zmluvu o viazanom spotrebiteľskom úvere, i) úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, podmienky, ktoré upravujú jej uplatňovanie, index alebo referenčnú úrokovú sadzbu, na ktorý je výška úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru naviazaná, ako aj časové obdobia, v ktorých dochádza k zmene výšky úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru, podmienky a spôsob vykonania tejto zmeny; ak sa za rôznych podmienok uplatňujú rôzne úrokové

sadzby spotrebiteľského úveru, uvádzajú sa tieto informácie o všetkých uplatniteľných úrokových sadzbách spotrebiteľského úveru, j) odplatu podľa osobitných predpisov, k) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov, l) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia, m) právo spotrebiteľa vyžiadať si výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky podľa odseku 5, ak sa amortizuje istina na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere na dobu určitú, a to bezplatne a kedykoľvek počas celej doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere, n) súhrnný prehľad, ktorý obsahuje lehoty a podmienky splácania úrokov a súvisiacich pravidelných a nepravidelných poplatkov, ak sa poplatky a úroky majú platiť bez amortizácie istiny, o) prípadne poplatky za vedenie jedného alebo viacerých účtov, na ktorých sa zaznamenávajú platobné transakcie a čerpania, ak je otvorenie účtu povinné, spoločne s poplatkami za používanie platobných prostriedkov na platobné transakcie a čerpania a inými poplatkami vyplývajúcimi zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere a podmienkami, za akých sa tieto poplatky môžu zmeniť, p) úrokovú sadzbu, ktorá sa použije v prípade omeškania spotrebiteľa s platením splátok, a spôsob jej úpravy a prípadné poplatky pri neplnení zmluvy o spotrebiteľskom úvere, q) upozornenie týkajúce sa následkov nesplácania spotrebiteľského úveru, r) veriteľom vyžadované ručenie alebo poistenie, s) výšku poplatkov hradených spotrebiteľom za úkony notára, ak sú veriteľovi známe, t) informácie o právach podľa § 15 a podmienky ich uplatnenia, u) právo na splatenie spotrebiteľského úveru pred lehotou splatnosti, postup pri takom splatení spotrebiteľského úveru a spôsob určenia výšky poplatku za splatenie spotrebiteľského úveru pred lehotou splatnosti podľa § 16, v) spôsob zániku záväzku zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, w) informáciu o možnosti mimosúdneho riešenia sporov zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, x) právo na odstúpenie od zmluvy o spotrebiteľskom úvere, lehotu, počas ktorej možno toto právo uplatniť, a ďalšie podmienky jeho vykonania vrátane informácie o povinnosti spotrebiteľa zaplatiť čerpanú istinu a príslušný úrok podľa § 13 ods. 3, ako aj o výške úroku za deň alebo o spôsobe jej výpočtu, y) názov a adresu príslušného orgánu dohľadu podľa § 23, z) priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú k dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zverejnenú podľa § 21 ods. 2 za príslušný kalendárny štvrťrok; platnou priemernou hodnotou ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver pri zmluvách o spotrebiteľskom úvere uzatvorených do 15 kalendárnych dní po zverejnení priemernej hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov za príslušný kalendárny štvrťrok je priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver za predchádzajúci kalendárny štvrťrok, aa) názov zmluvy, ktorý obsahuje slová spotrebiteľský úver v príslušnom gramatickom tvare. 22. Podľa § 11 ods. 1 z.č. 129/2010 Z.z. poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak a) zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1, b) zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až l), s), z) a aa), c) zmluva o spotrebiteľskom úvere formou povoleného prečerpania, ktorý sa musí splatiť na požiadanie alebo do troch mesiacov, neobsahuje náležitosti podľa § 10 ods. 1 alebo d) v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa, e) veriteľ spotrebiteľský úver poskytne inak ako bezhotovostným prevodom finančných prostriedkov na platobný účet spotrebiteľa, poštovým poukazom, ktorého adresátom je spotrebiteľ alebo platobným prostriedkom vydaným na meno spotrebiteľa1) a nejde o bezhotovostné poskytnutie viazaného spotrebiteľského úveru podľa § 15 alebo poskytnutie spotrebiteľského úveru bezhotovostne na splatenie iného úveru alebo úverov úhradou veriteľovi oprávnenému poskytovať úver podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu.

23. Podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ veriteľ je pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru. 24. Podľa § 7 ods. 17 ZoSÚ vynaložením odbornej starostlivosti sa rozumie najmä to, že veriteľ a) poskytne spotrebiteľovi informácie pred uzatvorením zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 4 a 5, b) posúdi schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver s ohľadom na získané informácie o spotrebiteľovi; ak je veriteľom veriteľ podľa § 20 ods. 1 písm. a), banka, zahraničná banka a pobočka zahraničnej banky,17a) posúdi schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver najmä s ohľadom na údaje získané z jedného alebo viacerých registrov, do ktorých poskytujú údaje veritelia, ktorých počet sa rovná aspoň dvojtretinovej väčšine veriteľov, ktorými sú veritelia podľa § 20 ods. 1 písm. a), ktorí sú zverejnení v zozname veriteľov podľa § 8a, banky, zahraničné banky a pobočky zahraničných bánk, v čase posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. 25. Podľa § 11 ods. 2 ZoSÚ ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1, nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. V prípade hrubého porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje aj porušenie ustanovení § 7 ods. 19 až 42. 26. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že medzi žalobcom ako dlžníkom a žalovaným ako veriteľom bola uzatvorená Zmluva o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 10.07.2017, na základe ktorej bol poskytnutý úver vo výške 12000 eur, účel úveru - čokoľvek. 27. Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 23.06.2022 pôvodný žalovaný postúpil pohľadávku, ktorá priamo súvisí s predmetom tohto konania, na EOS KSI Slovensko s.r.o. ako postupníka. O procesne relevantnom návrhu žalobcu súd rozhodol podľa ust. § 80 ods. 1, 2 a 3 CSP uznesením OS Galanta č.k. 26Csp/8/2022-203 zo dňa 15.08.2022 tak, že zmenu strany sporu pripustil, pričom novému žalovanému svedčí pasívna vecná legitimácia v spore. 28. V danom prípade ide jednoznačne o zmluvu spotrebiteľskú (podľa ust. § 52 ods. 1 OZ) a zároveň o spotrebiteľský úver spadajúce pod režim z.č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom ku dňu ich uzatvorenia. 29. Z procesného hľadiska súd považuje žalobný návrh za prípustný v zmysle ust. § 137 písm. d/ CSP v spojitosti s ust. § 3 ods. 6 z.č. 250/2007 Z.z.. 30. Vyššie uvedená zmluva formálne pozostáva z viacerých samostatných listín, pričom ide o listiny ako súčasť zmluvy definované v čl. III. bod 1. 31. Súd mal ďalej z vykonaného dokazovania za preukázané, zmluva vyššie špecifikovaná obsahuje náležitosti podľa ust. § 9 ods. 2 z.č. 129/2010 Z.z. v zákonom požadovanej miere konkretizácie. Súd konštatuje, že predmetná zmluva neobsahuje neprijateľné zmluvné podmienky (ich existencia ani tvrdená nebola). 32. Vo vzťahu k tvrdenej absencii uvedenia predpokladov pre výpočet RPMN, čo predstavuje rozpor s ust. § 9 ods. písm. k) ZoSÚ súd udáva, že ide o tvrdenie irelevantné. Vychádzajúc z obsahu zmluvy možno nepochybne konštatovať, že táto v sebe zahŕňa všetky predpoklady potrebné pre výpočet RPMN, a to nielen ich označenie, ale aj výšku jednotlivých veličín. Predpokladmi pre výpočet RPMN sú: výška úveru (12000 eur), počet splátok (96), termín splatnosti splátky (20. deň v mesiaci), úroková sadzba (16,90%, po zľave 14,90%), anuitná splátka (227,09 eur) a dátum zmluvy (10.07.2017). Zmluva obsahuje údaje predpokladov použitých pri výpočte RPMN podľa ust. § 9 písm. k/ z.č. 129/2010 Z.z., v opačnom prípade súdu nie je zrejmé, z akých vstupných hodnôt žalobca konkrétnu výšku údajne správneho RPMN vyrátal na 18,04% (oproti údaju v zmluve 17,81%). Sám žalobca uviedol ako predpoklady pre

výpočet RPMN podľa kalkulačky zverejnenej na internete obsiahnuté v zmluve výšku úveru, výšku splátky, interval splátky, počet splátok, výška úrokov plus zahrnul sem aj poplatok poistenia 9,99 eur mesačne, ktorý v rozpore s legislatívou žalovaný ako údaj pre výpočet RPMN nepoužil. Súd poukazuje na skutočnosť, že poplatok za poistenie úveru je potrebné zahrnúť do vzorca pre výpočet RPMN v preukázanom prípade, že existencia poistenia úveru bola podmienkou uzatvorenia zmluvy, čo v danom prípade nebolo preukázané a ani tvrdené. Z obsahu Prílohy k Zmluve č. XXXXXXXXXX je zrejmé, že žalobca žiadal o poistenie v rozsahu Rozšírený súbor poistenia. Z uvedeného vyplýva, že poistenie bolo dobrovoľné, uzatvorené na žiadosť dlžníka a nebolo podmienkou poskytnutia úveru, nebol zákonný dôvod na zahrnutie poplatku za poistenie 9,99 eur mesačne do výpočtu RPMN, v dôsledku čoho ani nebol preukázaný žalobcom tvrdený nesprávny údaj o výške RPMN v neprospech spotrebiteľa. Navyše, žalobca zrejme pristúpil k nesprávnej interpretácii ust. § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ, nakoľko z uvedeného ustanovenia rozhodne nevyplýva nevyhnutnosť explicitného vyjadrenia predpokladov pre výpočet RPMN vrátane označenia, že ide o predpoklady pre výpočet RPMN. Uvedené ustanovenie predpokladá existenciu všetkých veličín majúcich byť predpokladmi pre výpočet RPMN v zmluve (nemusia byť sústredené na jednom mieste pod hlavičkou: „toto sú údaje pre výpočet RPMN“), musia sa však v zmluve (čo aj nesústredene) nachádzať a logicky musia byť označené názvom veličiny a následne jej číselnou hodnotou. Uvedený záver je v súlade s aktuálnou rozhodovacou činnosťou NS SR obsiahnutou v uznesení sp. zn. 5Cdo/31/2023 z 25.01.2024, podľa ktorého „dovolací súd uvádza, že predmetná otázka bola riešená v dovolateľom uvedenom rozhodnutí NS SR sp. zn. 7Cdo/183/2020 (R 86/2021), v ktorom okrem iného dovolací súd, na rozdiel od súdov nižších inštancií, zastával názor, že zo znenia § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z. z. nevyplýva povinnosť veriteľa uviesť v zmluve konkrétny matematický výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov, pričom zákon nepožaduje ani predpoklady pre výpočet RPMN špeciálne v zmluve označovať ako predpoklady pre výpočet RPMN. Takúto požiadavku pritom nie je možné vyvodiť gramatickým (jazykovým) ani teleologickým (účelovým) výkladom daného zákonného ustanovenia.“ 33. Vo vzťahu k údajnej nevyhnutnosti rozpisu splátok niet dôvodu nerešpektovať právny názor ÚS SR, obsiahnutý v Uznesení Najvyššieho súdu SR z22. februára 2018, sp. zn. 3 Cdo 146/2017, v spojitosti s inou náležitosťou, tzv. rozčlenenia splátky: "Nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej ktorej anuitnej splátky. V zmluvách uzatváraných podľa zákona č. 129/2010 Z.z. nemožno od dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach (samostatne vo väzbe na istinu, úrok a poplatky). Pokiaľ ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z. z. uvádza pojmy „výška“, alebo „počet“ či „termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“, je za použitia eurokonformného výkladu dospieť k záveru, že toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje. 34. Podľa § 1 ods. 4 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. (v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy) na účely stanovenia najvyššej prípustnej výšky odplaty podľa § 1a sa použije priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov bánk a pobočiek zahraničných bánk pre jednotlivé typy novoposkytnutých spotrebiteľských úverov zverejnená podľa osobitného predpisu, naposledy v čase predchádzajúcom uzavretiu spotrebiteľskej zmluvy. 35. Podľa § 1a ods. 1 NV SR č. 87/1995 Z.z. ak odseky 2 a 3 neustanovujú inak, odplata pri poskytnutí peňažných prostriedkov spotrebiteľovi nesmie prevýšiť dvojnásobok priemernej ročnej percentuálnej miery nákladov podľa § 1 ods. 4 pri obdobnom úvere alebo pôžičke ročne. Na účely tohto nariadenia vlády sa obdobným úverom alebo pôžičkou rozumie obdobný produkt, ktorý je svojou povahou najbližší forme poskytnutia peňažných prostriedkov spotrebiteľovi podľa predchádzajúcej vety. 36. Podľa § 1a ods. 4 NV SR č. 7/1995 Z.z. najvyššia prípustná výška odplaty sa posudzuje podľa pravidiel uvedených v odsekoch 1 až 3 ku dňu uzavretia spotrebiteľskej zmluvy, ktorej predmetom je poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi. 37. Údaj o výške odplaty podľa ust. § 9 ods. 2 písm. j/ z.č. 129/2010 Z.z. je celkom zrejme obsiahnutý v úvode druhej strany zmluvy vo výške 17,40% ročne, pričom nie je preukázané, že by takto dojednaná odplata presahovala dvojnásobok priemernej RPMN (§ 1a ods. 1 cit. nar.). Vychádzajúc z kontextu tvrdení žalobcu mal súd za to, že žalobcovo tvrdenie vzniklo ako dôsledok nesprávnej interpretácie pre vec rozhodujúcich ustanovení (vyššie citovaných). Nebolo sporným a nadôvažok zo strany žalobcu

bolo i preukázaným, vychádzajúc z obsahu súhrnných informácií o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch za 2. štvrťrok 2017 (§ 1 ods. 4 NV SR č. 87/1995 Z.z.), že pre úver daného typu (trvanie od 5 do 10 rokov vrátane) bola výška RPMN 9,08%. Žalobca však následne zrejme opomenul existenciu prípadne nesprávne interpretoval ust. § 1a ods. 1 NV SR č. 87/1995 Z.z., ktoré determinuje maximálnu prípustnú výšku odplaty dvojnásobkom takto určenej RPMN, t.j., v danom prípade bude maximálnou prípustnou výškou odplaty hodnota 2 x 9,08%, teda 18,16%. Ako je už uvedené, výška odplaty podľa zmluvy je v danom prípade 17,40%, ktoré výška zjavne nepresahuje maximálnu prípustnú výšku odplaty 18,16%, vo svetle čoho je daná čiastková argumentácia žalobcu irelevantná. 38. Doba trvania zmluvy je pomerne nekomplikovane určiteľná konečnou splatnosťou úveru, ktorý je v zmluve explicitne uvedený ako deň 20.07.2025; (súd okrajovo poznamenáva, že ako kontrolný mechanizmus tiež slúžiaci na overenie správnosti podstatných údajov zmluvy - termín konečnej splatnosti - je možné jednoduchým matematickým postupom dospieť k overeniu správnosti údaju o dátume konečnej splatnosti úveru pri vedomosti a aplikácii dátumu splatnosti prvej splátky, následnej aplikácie celkového počtu splátok so zohľadnením ich periodicity). Súd znovu poukazuje na prax najvyšších súdnych autorít - uznesenie NS SR sp. zn. 5Cdo/31/2023, v zmysle záverov ktorého „Dovolací súd v tomto konaní dospel k záveru, že eurokonformným výkladom ustanovenia § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom do 30. apríla 2018, ktorý je v danom prípade nielen možný, ale aj potrebný, dospel dovolací súd k záveru, že v zmluvách uzatváraných podľa zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom do 30. apríla 2018 nemožno od dodávateľov (veriteľov) žiadať, aby v nich uvádzali presný termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru a pokiaľ ustanovenie § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z. uvádzalo tento pojem („termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru“), je za použitia eurokonformného výkladu práva možné dospieť k záveru, že toto ustanovenie len vyjadruje požiadavku na uvedenie „dĺžky, či doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere“. V zmysle uvedeného podľa dovolacieho súdu v zmluve o spotrebiteľskom úvere nemusí byť duplicitne uvedenie termínu konečnej splatnosti ako aj doby trvania spotrebiteľského úveru aj pred 01. májom 2018, no len vyžaduje požiadavku na uvedenie ,,doby, či dĺžky trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere.“ V konkrétnom prejednávanom prípade nebolo sporným určenie konečnej splatnosti úveru, nakoľko tento údaj bol v Zmluve o splátkovom úvere uvedený. Odvolací súd posúdil formuláciu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere za neurčitú a z toho titulu ju sankcionoval bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou. Dovolací súd s právnym posúdením odvolacieho súdu nesúhlasí. Dovolací súd sa už v konaní sp. zn. 1Cdo/167/2021 zaoberal posúdením formulácie doby trvania úveru ,,do splatenia všetkých záväzkov klienta podľa Zmluvy“, ktorú považoval za nejasnú na nedostatočnú na splnenie podmienky podľa ust. § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z. účinnom do 30. apríla 2018. Avšak z celkového obsahu konkrétnych dojednaní medzi zmluvnými stranami bolo možné zistiť údaj o dobe, či dĺžke trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala okamih, dokedy je spotrebiteľ povinný najneskôr splatiť úver - termín konečnej splatnosti zmluvy 15. septembra 2024, úver bol rozvrhnutý na 120 mesačných splátok splatných k 15. dňu v kalendárnom mesiaci. Preto podľa dovolacieho súdu zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala i bez explicitného uvedenia údaja o dobe trvania zmluvy (v konkrétnom prípade doba trvania úveru 120 mesiacov), primeraným a zrozumiteľným spôsobom nepripúšťajúcim pochybnosti z perspektívy priemerného spotrebiteľa informáciu pre spotrebiteľa o dĺžke jej trvania v súlade s ust. § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z. ZoSÚ účinnom do 30. apríla 2018.“ Obdobne, v danom prípade zmluva obsahuje údaj o konečnej splatnosti úveru - 20.07.2025, pri počte splátok 96, splatných k 20. dňu kalendárneho mesiaca, ktoré sú pre potreby ust. § 9 ods. 2 písm. f) ZoSÚ dostatočnými údajmi pre určenie doby trvania zmluvy. Preto i tento žalobcom tvrdený dôvod bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru je irelevantným. 39. Žalovaný zároveň preukázal skúmanie bonity žalobcu v rozsahu určenom ust. § 7 ZoSÚ a kvalite jemu zodpovedajúcej, a to overením jeho osobných a zárobkových pomerov, ktorá skutočnosť bola v konaní preukázaná. Postupca si splnil povinnosť odbornej starostlivosti a skúmanie bonity prebehlo oboma zákonom predpokladanými spôsobmi (faktické zisťovanie a lustrácia v databáze). Žalobkyňa ako dlžník bola v pracovnom pomere s btto príjmom 608 eur mesačne v trvaní dlhšie ako 93 dní s dostatočným vymeriavacím základom a trvaním poistenia u zamestnávateľa. Vzhľadom na uvedené niet dôvodu na aplikáciu ust. § 11 ods. 2 druhej vety ZoSÚ, nakoľko nebolo preukázaným, že by zo strany žalovaného resp. jeho právneho predchodcu došlo k hrubému porušeniu povinností, za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia

na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver; za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje aj porušenie ustanovení § 7 ods. 19 až 42. 40. Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd nepovažuje úver za bezúročný a bez poplatkov podľa ust. § 11 ods. 1 písm. a/ z.č. 129/2010 Z.z., na základe čoho žalobu zamietol. 41. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 CSP, žalobca bol plne neúspešný, preto má povinnosť nahradiť trovy konania žalovanému. Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie (žalobca) do 15 dní odo dňa jeho písomného doručenia cestou podpísaného súdu na Krajský súd v Trnave písomne. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o exekútoroch a exekučnej činnosti v platnom znení.