Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 23Co/138/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2316217841 Dátum vydania rozhodnutia: 08. 04. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Jankovičová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2316217841.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Iveta Jankovičová a sudkýň: JUDr. Daša Kontríková a JUDr. Ľubica Bundzelová, v právnej veci žalobkyne: L. O., nar. X.X.XXXX, bytom O. XXXX/XXB, XXX XX N., zast.: JUDr. Vladimírom Sidorom, advokátom so sídlom Železničná 4/A, 920 01 Hlohovec, IČO: 42 256 593, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO: 35 792 752, zast.: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Kubániho 16, 811 04 Bratislava, o vydanie bezdôvodného obohatenia, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Galanta, č. k. 35Csp/143/2016-98 zo dňa 10. januára 2018, takto r o z h o d o l : I. Rozsudok súdu I. inštancie sa p o t v r d z u j e . II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd I. inštancie rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 64,51 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 64,51 Eur od 18.8.2017 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. O trovách rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté samostatným uznesením. Žalovaný je povinný zaplatiť Slovenskej republike na účet prevádzkovateľa systému Slovenská pošta, a.s., súdny poplatok z návrhu na začatie konania vo výške 16,50 eur, do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. 2. Žalobkyňa v návrhu poukázala, že dňa 23.4.2015 uzavrela so žalovaným zmluvu o revolvingovom úvere č. 8500112063. Žalobkyňa v zmluve vystupuje ako spotrebiteľ, keďže zmluvu uzatvorila ako fyzická osoba a pri uzatváraní a plnení nekonala v rámci svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Predmetom zmluvy bolo poskytnutie bezúčelového spotrebiteľského úveru v celkovej výške 1.100,- eur, pri úrokovej sadzbe 17,75 % ročne, RPMN 26,44 %, výške splátky 39,27 eur, počte mesačných splátok 36, celkovej čiastke splatnej dlžníkom 1.524,72 eur, poplatku za poskytnutie úveru/revolvingu 111,- eur. Zmluva nie je v súlade s právnou úpravou ochrany spotrebiteľa. Zmluva obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky, ktoré sú v rozpore s právnymi predpismi, a to nesprávne uvedenú výšku RPMN, neprimeranú výšku úrokovej sadzby, neuvedenie výšky splátok istiny, úrokov a poplatkov, absentuje údaj o dobe trvania zmluvy a termíne konečnej splatnosti úveru, ktoré nedostatky majú za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru. Predmetnú zmluvu súd považoval za spotrebiteľskú zmluvu, na ktorú je potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka. Aj keď predmetná zmluva je zmluvou, ktorá vykazuje známky absolútneho obchodu a je potrebné ju posúdiť podľa Obchodného zákonníka, je zároveň zmluvou spotrebiteľskou, a potom normy obchodného práva sú použiteľné len vtedy, ak neodporujú úprave spotrebiteľských vzťahov podľa Občianskeho zákonníka a vykonávacích predpisov, ktoré ustanovenia majú prednosť pred aplikáciou Obchodného zákonníka. 3. Po preskúmaní zmluvy o úvere z pohľadu či obsahuje náležitosti uvedené v § 9 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov účinného k 23.4.2015, súd zistil, že zmluva neobsahuje náležitosti požadované v písm. f), k), l) uvedeného zákonného ustanovenia. Zmluva neobsahuje výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Zmluva obsahuje len údaj o počte splátok 36, výšku mesačnej splátky 25,55 eur, a to že splátka má byť uhradená do 15. dňa v mesiaci. Zo zmluvy preto nie je zrejmé, aká časť splátky je určená na splátku istiny, aká na splátku úroku a prípadne aká na splátku poplatku. Podľa názoru súdu táto zákonná náležitosť nemôže byť v spotrebiteľskej zmluve naplnená len uvedením súhrnnej výšky mesačnej splátky. Zmluva ďalej neobsahuje termín konečnej splatnosti úveru (dobu trvania úveru). Konkrétny dátum splatnosti poslednej splátky nie je v zmluve uvedený a jednoznačne ho nemožno určiť ani odkazom na dohodnuté termíny splatnosti jednotlivých splátok. Spotrebiteľ mal podľa zmluvy zaplatiť 36 splátok, pričom začiatok splácania nebol v zmluve jednoznačne určený, v dôsledku čoho nemožno zo zmluvy vyvodiť ani konečnú splatnosť úveru. Súd neakceptuje vyjadrenie žalovaného o tom, že konečná splatnosť úveru je dostatočne zadefinovaná v zmluve, pokiaľ ju možno vyvodiť z dohodnutého celkového počtu splátok, nakoľko táto argumentácia nezodpovedá zneniu ustanovenia § 9 ods. 2 písm. f). Rozčlenenie splátky na istinu a úrok a dátum splatnosti prvej a poslednej splátky obsahovalo len Oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi zo dňa 23.4.2015, ktoré však nemožno považovať za zmluvu o úvere. Predmetné oznámenie nie je podpísané zmluvnými stranami a je zrejmé, že ide len o dokument jednostranne informujúci dlžníka o schválení úveru. Pokiaľ ide o dohodu o poskytovaní služieb, ktorú žalobkyňa podpísala v ten istý deň ako návrh na uzavretie úverovej zmluvy a pod tým istým číslom ako zmluva o revolvingovom úvere a hoci bola uzavretá na samostatnej listine ako samostatný právny úkon ešte neznamená, že bola individuálne dohodnutá a svedčí o slobodnej vôli dlžníka pristúpiť na takéto osobitné zmluvné podmienky, ako tvrdí žalovaný. Podľa názoru súdu je uvedená dohoda v rozpore s dobrými mravmi, keď na jej základe sú spotrebiteľovi vnútené služby, o ktoré vôbec nepožiadal, a ide v podstate o záväzok spotrebiteľa zaplatiť niečo, čo mu ani nebolo dodané. 4. Pokiaľ žalovaný poukázal na rozsudok Súdneho dvora vo veci C-42/15 zo dňa 09.11.2016, tento nie je možné aplikovať na daný prípad a to z nasledovných dôvodov: Pri konflikte smernice a vnútroštátneho zákona členského štátu musia vnútroštátne súdy v prvom rade skúmať, či môžu smernici priznať priamy účinok. Nakoľko v sporoch medzi jednotlivcami je priamy účinok smernice v zásade vylúčený, vnútroštátne súdy musia skúmať, či môžu smernici priznať aspoň účinok nepriamy, teda či môžu zákon vykladať eurokonformne. Súd preto považuje zmluvu o revolvingovom úvere za bezúročnú a bez poplatkov v zmysle ustanovenia § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. 5. Súd I. inštancie mal za preukázané, že zo strany žalovaného došlo k bezdôvodnému obohateniu plnením žalobkyne na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorú súd považuje za bezúročnú a bezpoplatkovú a neplatnej dohody o poskytnutí služby, a to v rozsahu prevyšujúcom žalovaným poskytnuté peňažné plnenie vo výške 1.110,- eur. Žalobkyňa podľa predložených potvrdení o platbách uhradila 1.174,54 eur. Žalobkyni tak vznikol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré si v konaní uplatnila vo výške 64,54 eur ako rozdiel medzi ňou vykonanými úhradami a poskytnutou istinou úveru. Nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia súd ako dôvodnému v celom rozsahu vyhovel. Žalobkyni, ktorá mala vo veci plný úspech, vzniklo v zmysle ust. § 255 ods. 1 CSP právo na plnú náhradu trov konania potrebných na účelné uplatňovanie svojich práv voči žalovanému. O výške náhrady trov konania súd rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením. 6. Nakoľko žalobkyňa bola v konaní oslobodená od súdnych poplatkov v zmysle § 4 ods. 2 písm. za) zákona o súdnych poplatkov, súd žalovaného ako neúspešnú stranu zaviazal zaplatiť súdny poplatok so výške 16,50 eur stanovenej podľa položky 1 písm. a/ sadzobníka súdnych poplatkov, a to na účet tunajšieho súdu do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. 7. Odvolanie žalovaného. Proti rozsudku podáva žalovaný v rozsahu výroku o povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 64,51 eur, a proti výroku o náhrade trov konania v zákonnej lehote nasledovné odvolanie a ktorého podanie odôvodňuje nasledovnými dôvodmi - podľa § 365 ods. 1 písm. d) Civilného sporového poriadku pretože konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; - podľa § 365 ods. 1 písm. f) Civilného sporového poriadku nakoľko súd I. inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; - podľa § 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku nakoľko rozhodnutie súdu I. inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci pretože súd rozhodol na základe nepríslušnej právnej normy. Žalovaný napáda záver súdu o tom, že úver poskytnutý na základe zmluvy o revolvingovom úvere číslo 8500112063 je bezúročný pre absenciu náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. f) a písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. Tento záver súdu je založený na nesprávnom výklade zákona a následne nesprávnom právnom posúdení. Úverová zmluva uzavretá medzi sporovými stranami bola tvorená ustanoveniami na listine označenej ako Zmluva o revolvingovom úvere, zmluvnými dojednaniami a oznámením veriteľa o schválení úveru dlžníkovi. K takémuto záveru dospel aj Krajský súd v Prešove, ktorý v rozsudku č. k. 13Co/111/2014 - 166 ohľadne oznámenia veriteľa ako súčasti zmluvy súd uviedol - V zmysle čl. 7 zmluvných dojednaní (č. l. 138) predstavuje zároveň toto oznámenie neoddeliteľnú súčasť zmluvy. Podľa vôle zmluvných strán teda toto oznámení tvorí súčasť zmluvy uzavretej medzi jej účastníkmi. Nejde teda o svojvoľný názor žalovaného, ktorý sa týka oznámenia o schválení úveru. Obsah zmluvy tvoria aj zmluvné dojednania, ktoré sú v zmysle článku 13. sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy a prílohy tvoriace súčasť zmluvy o RÚ (článok 7., ods. 7.1 písm. g) zmluvných dojednaní). Z textu zmluvy, konkrétne z bodu 13. zmluvy o revolvingovom úvere vyplýva, že zmluvné dojednania sú súčasťou zmluvy (čo do právnej povahy). Z ustanovenia článku 4. ods. 4.5 Zmluvných dojednaní vyplýva, že Úver je po každom revolvingu splatný podľa nového splátkového kalendára, s ktorým bude Dlžník oboznámený. Deň splatnosti poslednej splátky úveru, resp. revolvingu podľa posledného splátkového kalendára je dňom konečnej splatnosti úveru. Deň splatnosti poslednej splátky úveru je uvedený v oznámení veriteľa o schválení úveru dlžníkovi, čím je splnená požiadavka vyplývajúca z uvedeného zákonného ustanovenia. Splnenie zákonnej požiadavky pritom nevyžaduje ani uvádzanie konkrétneho dátumu v zmluve, ale spôsobu jeho vymedzenia. Podľa rozsudku Krajského súdu v Prešove, č. k. 13Co/111/2014 - 166, ktorý ohľadne významu oznámenia veriteľa ako súčasti zmluvy súd uviedol : V zmysle čl.7 zmluvných dojednaní (č. l. 138) predstavuje zároveň toto oznámenie neoddeliteľnú súčasť zmluvy. Podľa vôle zmluvných strán teda toto oznámení tvorí súčasť zmluvy uzavretej medzi jej účastníkmi. Vychádzajúc z počtu splátok, ich splatnosti je logické, že exaktný údaj o konečnej splatnosti úveru je zhodný s dátumom splatnosti poslednej splátky. Zákonná úprava nešpecifikuje podrobnejšie, čo sa pod termínom konečnej splatnosti má uviesť a ako sa má tento údaj vyjadriť. Z účelu tejto náležitosti je možné usudzovať, že ide o vyjadrenie toho, kedy dlžník pri riadnom splácaní splní svoje záväzky z uzavretej zmluvy. Z toho je zrejmé, že uvedená náležitosť plní informačnú funkciu vo vzťahu ku spotrebiteľovi a má informovať spotrebiteľa o tom, ako a s čím je spojené splatenie záväzkov. Určenie konečnej splatnosti úveru je v zmluve uvedené dvomi spôsobmi :- určením podľa dátumu splatnosti splátok v jednotlivých mesiacov a počtu mesačných splátok, - spôsobom vyplývajúcim z článku 4., ods. 4.5 zmluvných dojednaní, v zmysle ktorých dátum splatnosti poslednej splátky uvedený v oznámení o schválení úveru je zároveň termínom konečnej splatnosti. Podporne je možné poukázať aj na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15, kedy samotný súdny dvor uvádza, že ohľadne splatnosti splátok nie je potrebné, aby zmluva uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok (výrok II. rozsudku v spomenutej veci). Logickým dôsledkom a prepojením tohto záveru s náležitosťou „termín konečnej splatnosti“ je to, že postačuje také uvedenie údajov, ktoré termín konečnej splatnosti umožňuje identifikovať na základe v zmluve uvedených údajov. Poukazujeme tiež na to, že záver súdu spájajúci bezúročnosť úveru s neuvedením termínu konečnej splatnosti odporuje tiež smernici 2008/48/ES. Súdny dvor EÚ vo veci C-42/15 konštatoval, že Článok 23 smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovil, že v prípade, ak zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 tejto smernice, táto zmluva sa bude považovať za zmluvu o úvere bez úrokov a poplatkov, pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. Ani neuvedenie termínu konečnej splatnosti by nemohlo viesť k záveru o bezúročnosti úveru, pretože nie je v zmysle uvedené spôsobilé spochybniť možnosť, aby dlžník posúdil rozsah svojho záväzku v zmysle zmluvy. Na základe uvedeného preto súd I. inštancie dospel k nesprávnemu záveru o tom, že v zmluve chýba uvedenie termínu konečnej splatnosti. Zároveň žalovaný popiera závery súdu ohľadne „termínu konečnej splatnosti úveru“ ako zákonný dôvod, v zmysle ktorého by bolo možné návrhu vyhovieť. Absencia údaju o konečnej splatnosti nie je spôsobilá spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku, lebo tento rozsah vyplýva z údajov o počte a výške splátky (viď citované rozhodnutie SD EÚ C-42/15). Súd dospel k nesprávnemu záveru aj o tom, že uzavretá zmluva o revolvingovom úvere neobsahuje náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. a teda, že úver, ktorý na základe Zmluvy bol poskytnutý, sa má považovať za bezúročný a v dôsledku toho suma prijatá odporcom od navrhovateľa vo výške žalovanej čiastky má predstavovať jeho bezdôvodné obohatenie. Tento záver súdu vychádza z výkladu, ktorý odporuje v prvom rade vnútroštátnemu právu. Podľa ust. § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch Zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. Výklad uvedeného ustanovenia, z ktorého vychádzal aj súd I. inštancie, je založený na jazykovom výklade. Takýto postup je však nepostačujúci a vedie (minimálne) k predčasné záverom. Jazykový, a teda doslovný, výklad právnej normy podávaný súdom odporuje v prvom rade systematickému výkladu. Podstata systematického výkladu spočíva v tom, aký význam má obsah určitého ustanovenia či pri zohľadnení iných zákonných ustanovení (prípadne ustanovení iného zákona). V súvislostiach s výkladom § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. je prvým ustanovením, ktoré treba zohľadniť § 9 ods. 5. Podľa jeho znenia spotrebiteľ má právo požadovať tzv. amortizačnú tabuľku obsahujúcu rozpis splátok, a členenie splátky. Ak by zmluva mala obsahovať rozpísanie splátky, potom nevidíme žiadny zmysel práva spotrebiteľa požadovať amortizačnú tabuľku podľa § 9 ods. 5 zákona. Veď dané údaje by už mal priamo v zmluve. To len potvrdzuje skutočnosť o tom, že záver založený na jazykovom výklade popiera význam § 9 ods. 5. Uvádzanie náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. platí pre všetky úvery bez ohľadu na to, či je splácanie anuitné (t.j. pomer časti určenej na istinu a časti na úroky sa v každej splátke mení, výška splátky ako celku zostáva zachovaná po celú dobu splácania) alebo lineárne (pomer časti určenej na istinu a časti na úroky sa v každej splátke nemení, výška splátky ako celku zostáva zachovaná po celú dobu splácania). Uplatnenie jazykového výkladu právnej normy popiera aj povinnosť rešpektovať účinky únijného práva. V kontexte napádaného rozhodnutia sa potom samotné konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom EÚ vo veci C-42/15 a aj rozhodnutie javia ako zbytočné či bezvýznamné. Na strane druhej, rozhodnutia iných súdov SR súd používa v tejto veci bez opory v zákone na odôvodnenie svojho rozhodnutia. Tzv. rozčleňovanie splátky je teda výklad založený na nesprávnom výklade zákona. Znenie zákona č. 129/2010 Z. z. síce je nepresným prevzatím smernice 2008/48/ES, to však súd nezbavuje povinnosti pri výklade vnútroštátnej normy prihliadať na základe nepriameho účinku na také ustanovenia únijného práva, ktoré sú do príslušnej vnútroštátnej normy prevzaté. Výsledok sledovaný smernicou je povinný pri rozhodovaní zabezpečiť aj súd členského štátu. Podľa rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci Pfeiffer (C-397/01 až C-403/01) body 115 a 116 Požiadavka výkladu vnútroštátneho práva v súlade s právom Spoločenstva vyplýva zo systému Zmluvy, ktorá tým umožňuje vnútroštátnemu súdu, aby v rámci svojich právomocí zabezpečil plnú účinnosť práva Spoločenstva pri rozhodovaní o spore (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. mája 2003, Mau, C-160/01, Zb. s. I-4791, bod 34). Táto zásada výkladu vnútroštátneho práva v súlade s právom Spoločenstva formulovaná v práve Spoločenstva sa síce v prvom rade týka vnútroštátnych ustanovení prijatých na prebratie smernice, neobmedzuje sa však iba na výklad týchto ustanovení, ale vyžaduje, aby vnútroštátny súd vzal do úvahy vnútroštátne právo ako celok, a posúdil, do akej miery ho možno použiť spôsobom, ktorý nevedie k výsledku, ktorý odporuje smernici (pozri v tomto zmysle rozsudok Carbonari a i., už citovaný, body 49 a 50). Žalovaný napáda rozhodnutie o priznaní nároku na úrok z omeškania za nepreskúmateľné pre absenciu akéhokoľvek odôvodnenia tejto časti rozhodnutia. Žalovaný preto navrhuje, aby odvolací súd zrušil napádaný rozsudok a o veci sám rozhodol tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a žalovanému priznal právo na náhradu trov konania v celom rozsahu. Žalovaný si uplatňuje nárok na náhradu trov právneho zastúpenia v odvolacom konaní a náhradu iných trov odvolacieho konania za súdny poplatok platený na základe podaného odvolania. 8. Vyjadrenie žalobcu k odvolaniu. Žalobca rozsudok súdu I. inštancie považuje za vecne správny, dostatočne odôvodnený, sledujúci prevládajúcu názorovú líniu všeobecných súdov Slovenskej republiky. Podľa názoru žalobcu nie je možné rozsudok súdu I. inštancie zrušiť na základe odvolania podaného žalovaným. Žalovaný tvrdí, že zmluva je tvorená ustanoveniami na listine označenej ako Zmluva o revolvingovom úvere, zmluvnými dojednaniami a oznámením veriteľa o schválení úveru dlžníkovi. Predmetné skutočnosti však neboli v konaní preukázané, nakoľko okrem Zmluvy o revolvingovom úvere neboli žiadne iné ustanovenia podpísané zmluvnými stranami. Podľa ustanovenia § 9 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy , zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu. Každá zmluvná strana dostane najmenej jedno jej vyhotovenie v listinnej podobe alebo na inom trvanlivom médiu, ktoré je dostupné spotrebiteľovi. Podľa ustanovenia § 40 ods. 3 Občianskeho zákonníka, písomný právny úkon je platný, ak je podpísaný konajúcou osobou: ak právny úkon robia viaceré osoby, nemusia byt' ich podpisy i na tej istej listine, ibaže právny predpis ustanovuje inak. Podpis sa môže nahradiť mechanickými prostriedkami v prípadoch, keď je to obvyklé. S odkazom na citované ustanovenia možno vyvodiť záver, že podmienku písomnosti napĺňa len ten dokument (zmluva, dohoda), ktorý je zmluvnými stranami aj skutočne podpísaný. Aj z rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15: Bod 39. F, že podľa článku 10 ods. 1 druhého pododseku smernice 2008/48 týmto článkom nie sú dotknuté žiadne vnútroštátne pravidlá týkajúce sa platnosti uzavretia zmlúv o úvere, ktoré sú v súlade s právom Únie. Bod 40. Požiadavka podpísania písomne vyhotovenej zmluvy o úvere zmluvnými stranami, ktoré, ako vyplýva najmä z bodu 26 tohto rozsudku, vnútroštátna právna úprava, o akú ide vo veci samej, vyžaduje ako podmienku platnosti zmluvy, sa týka vnútroštátneho pravidla vzťahujúceho sa na platnosť uzatvárania zmlúv o úvere v zmysle uvedeného ustanovenia smernice 2008/48. Ani smernica 2008/48, ktorej cieľ spočíva v úplnej a záväznej harmonizácii v niekoľkých kľúčových oblastiach spotrebiteľských úverov, ktorá sa považuje za potrebnú na to, aby sa všetkým spotrebiteľom v Únii zabezpečila vysoká a rovnocenná úroveň ochrany ich záujmov a aby sa uľahčil vznik riadne fungujúceho vnútorného trhu so spotrebiteľskými úvermi (pozri v tomto zmysle rozsudky z 27. Marca 2014, LCL Le Crédit Lyonnais, C 565/12, EU:C:2014:190, bod 42: z 18. Decembra 2014, CA Consumer Finance, C-449/13, EU:C:2014:2464, bod 21, ako aj z 21. Apríla 2016, Radlinger a Radlingerová, C-377/14, EU:C:2016:283, bod 61), ani právo Únie vo všeobecnosti takejto požiadavke nebránia. V nadväznosti na uvedené, s odkazom na ustanovenia § 9 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch a § 40 ods. 3 Občianskeho zákonníka, nutno dospieť k záveru, že akýkoľvek dokument predložený žalovaným alebo dokument, na ktorý vo svojom podaní odkazuje, nie je súčasťou zmluvy, pokiaľ nie je stranami osobitne podpísaný. Termín konečnej splatnosti ani doba trvania zmluvy sa tak v zmluve nenachádza. Súd I. inštancie sa s argumentáciou žalovaného dostatočne vyporiadal, pričom v odvolaní uvádza vo svojej podstate tie isté argumenty. Vzhľadom na početnú súdnu prax súdov Slovenskej republiky, zohľadnenú aj v súdenom spore, týkajúcu sa otázky termínu konečnej splatnosti a doby trvania zmluvy, by bolo v rozpore s princípom právnej istoty vykladať ustanovenia zmluvy č. 8500112063 inak. Na uvedenej skutočnosti nemôže nič zmeniť ani záver, že bola schválená novela zákona o spotrebiteľských úveroch, pretože v čase uzatvorenia zmluvy predmetná náležitosť bola obligatórna a jej neuvedenie, resp. uvedenie v rozpore so zákonom a požiadavkou odbornej starostlivosti a informovanosti spotrebiteľa do zmluvy spôsobovalo bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru. Aplikáciou neskorších predpisov na skôr vzniknuté vzťahy by bolo porušením ústavného princípu zákazu retroaktivity. Vzhľadom na skutočnosť, že na vyslovenie záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského úveru postačuje zistenie absencie čo i len jednej z obligatórnych náležitostí zmluvy podľa zákona č. 129/2010 Z. z., nie je potrebné skúmať ďalšie dôvody, resp. zhojiť bezúročnosť zmluvy na základe podaného odvolania. Na základe uvedeného je potrebné považovať odvolanie žalovaného za nedôvodné. Rozsudok súdu I. inštancie vychádza z náležite zisteného skutkového stavu, ktorý konajúci súd vecne správne právne posúdil. Rozhodnutie sleduje prevládajúcu názorovú líniu súdov SR, pričom je v súlade aj s princípom právnej istoty a legitímnych očakávaní. Žalobca preto žiada odvolací súd, aby rozhodnutie Okresného súdu v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil. Žalobca si zároveň uplatňuje náhradu trov odvolacieho konania. 9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom, stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu I. inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že rozsudok súdu I. inštancie je vecne správny. 10. Podľa § 9 ods. 2 písm. f) zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách v znení účinnom k 23.4.2015, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Podľa § 9 ods. 2 písm. k) zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách v znení účinnom k 23.4.2015, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov. Podľa § 9 ods. 2 písm. l) zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách v znení účinnom k 23.4.2015, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. Podľa § 11 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách v znení účinnom k 23.4.2015, poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak a) zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1, b) zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až l), s), z) a aa), Podľa § 451 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov. 11. Z predloženej žiadosti o poskytnutie spotrebiteľského úveru revolvingového typu, ktorá bola stranami podpísaná vyplýva, že žalobkyňa, ktorá formulár podpísala 21.4.2015, požiadala žalovaného o poskytnutie úveru do výšky úverového limitu 1.110 eur so splatnosťou úveru (počtom splátok) 36, s predpokladanou mesačnou splátkou (spolu s platbou podľa Dohody o poskytnutí služieb) vo výške 64,54 eur, mesačnou splátkou (vrátane úrokov) 39,27 eur, s celkovou čiastkou (úver + úroky za celú dobu čerpania + poplatok za poskytnutie úveru) 1.524,72 eur, s predpokladanou RPMN za úver vo výške 27,01 %, s ročnou úrokovou sadzbou úveru vo výške 17,75 %, s priemernou RPMN za úver vo výške 34,42 %, poskytnutá čiastka v revolvingu bola vyčíslená na 1.110,- eur, celková čiastka pri revolvingu, ktorú musí žalobkyňa zaplatiť bola vyčíslená na 1.524,72 eur, predpokladaná RPMN úveru po poskytnutí revolvingu vo výške 27,01 %, pri ročnej úrokovej sadzbe revolvingu vo výške 17,75 %, poplatok za poskytnutie úveru 111,- eur. Z bodu 6. predmetnej žiadosti vyplýva, že žalovaný schválil revolvingový úver s poskytnutou čiastkou 1.110,- eur so splatnosťou úveru 36 mesačných splátok s výškou mesačnej splátky vrátane úrokov 39,27 eur, s celkovou čiastkou, ktorú musí žalobkyňa zaplatiť 1.524,72 eur, pri RPMN 26,44 %, s ročnou úrokovou sadzbou úveru vo výške 17,75 %, s priemernou RPMN za úver vo výške 34,42 %, s poskytnutou čiastkou revolvingu 1.110,- eur, s celkovou čiastkou pri revolvingu, ktorú musí žalobca zaplatiť, to je revolving plus úroky za celúdobu čerpania revolvingu 1524,72 eur, predpokladaná RPMN úveru po poskytnutí revolvingu vo výške 26,44 %, pri ročnej úrokovej sadzbe revolvingu vo výške 17,75 %, pri ročnej úrokovej sadzbe úrokov z omeškania vo výške 5,05 %, poplatku za poskytnutie úveru 111,- eur. Žalovaný formulár podpísal 23.4.2015. V rovnaký deň ako žiadosť o poskytnutie úveru podpísala žalobkyňa aj Dohodu o poskytovaní služieb č. 8500112063, kde v zmysle bodu 7.1 predmetnej dohody sa zákazník zaväzuje, že za uzavretie dohody zaplatí mesačne poskytovateľovi odplatu vo výške 2,53 % zo sumy schváleného úveru zníženej o sumu poplatku za poskytnutie úveru. Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o revolvingovom úvere boli Zmluvné dojednania Zmluvy o revolvingovom úvere spoločnosti PROFI CREDIT Slovakia s.r.o., ktoré upravujú základné ustanovenia ohľadne uzatvorenia zmluvy o revolvingovom úvere a čerpania úveru v článku 2. bode 2.1., kde je uvedené, že zmluva o revolvingovom úvere sa uzatvára na predtlačenom formulári veriteľa. Podľa potvrdení o platbách predložených žalobkyňou, táto žalovanému v súvislosti so zmluvou o úvere k variabilnému symbolu zhodujúcemu sa s číslom zmluvy vyplatila 1.174,54 eur. 12. Predmetom konania (aj odvolacieho) je vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 64,51 eur, ktoré malo vzniknúť v súvislosti so zmluvou o úvere zo dňa 23.4.2015. Súd dospel k záveru, že medzi žalovaným a žalobkyňou uzavretá zmluva o revolvingom úvere ako aj Dohoda o poskytovaní služieb je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle ust. § 52 ods. Občianskeho zákonníka. Na jednej strane vystupuje fyzická osoba - spotrebiteľ, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti a na strane druhej právnická osoba - dodávateľ, ktorá pri uzatváraní zmluvy koná v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti. 13. Súd I. inštancie skúmal, či zmluva obsahuje náležitosti uvedené v § 9 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov účinného k 23.4.2015 a zistil, že zmluva neobsahuje náležitosti požadované v písm. f), k), l) uvedeného zákonného ustanovenia: - prvú hodnotil obsahovú náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. l). zmluva neobsahuje výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Obsahuje len údaj o počte splátok 36, výšku mesačnej splátky 25,55 eur, a to že splátka má byť uhradená do 15. dňa v mesiaci. Nie je zrejmé aká časť splátky je určená na splátku istiny, aká na splátku úroku a prípadne aká na splátku poplatku. Súd poukázal, že táto zákonná náležitosť nemôže byť v spotrebiteľskej zmluve naplnená len uvedením súhrnnej výšky mesačnej splátky, z ktorého nie je spotrebiteľ schopný vyvodiť aké bude navýšenie sumy, ktorú si požičiava a z akých konkrétnych zložiek sa skladá celková suma, ktorú bude povinný veriteľovi vrátiť. Zákonom stanovené členenie a uvedenie jednotlivých čiastok úveru prestavuje preto prehľadné vymedzenie povinností dlžníka aby sa v ponuke zorientoval. K tomuto odvolací súd poukazuje na rozhodnutie NS SR 3 Cdo 146/2017, vtedy táto obsahová náležitosť uvedená § 9 ods. 2 písm. k/: „Eurokonformným výkladom predmetného ustanovenia zák. č. 129/2010 Z. z., ktorý je v danom prípade nielen možný, ale aj potrebný, dospel dovolací súd k záveru, že v zmluvách uzatváraných podľa zákona č. 129/2010 Z. z. nemožno od dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach (samostatne vo väzbe na istinu, úrok a poplatky). Pokiaľ ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z. z. uvádza pojmy „výška“, alebo „počet“ či „termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“, je za použitia eurokonformného výkladu dospieť k záveru, že toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje. Z dôvodovej správy k zákonu č. 129/2010 Z. z. v žiadnom prípade nevyplýva, že by zámerom zákonodarcu bolo, aby ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ tohto zákona sprísnilo požiadavku zakotvenú v Smernici, teda to, aby zmluva o úvere upravovala výšku, počet a termíny splátok ako súboru, ktorý zahŕňa istinu, úroky a aj iné poplatky. Podľa presvedčenia dovolacieho súdu zohľadňujúceho aj účel zákona, ktorý je vyjadrený v dôvodovej správe, teda ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z. z. neupravuje požiadavku odlišnú od toho, ako ju vymedzuje článok 10 ods. 2 písm. h/ Smernice.“ - Podľa ust. § 9 ods. 2 písm. f) cit. zák. zmluva ďalej neobsahuje termín konečnej splatnosti úveru (dobu trvania úveru). Konkrétny dátum splatnosti poslednej splátky nie je v zmluve uvedený a jednoznačne ho nemožno určiť ani odkazom na dohodnuté termíny splatnosti jednotlivých splátok. Zo zmluvy vyplýva, že mal spotrebiteľ zaplatiť 36 splátok, začiatok splácania nebol určený jednoznačne, preto nemožno zo zmluvy vyvodiť ani konečnú splatnosť úveru. Odvolací súd sa tiež stotožňuje s argumentáciu súdu I. inštancie , že neakceptuje tvrdenie žalovaného o tom, že konečná splatnosť úveru je dostatočne zadefinovaná v zmluve, pokiaľ ju možno vyvodiť z dohodnutého celkového počtu splátok, pretože toto táto nezodpovedá zneniu ustanovenia § 9 ods. 2 písm. f). Len Oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi zo dňa 23.4.2015 obsahovalo rozčlenenie splátky na istinu a úrok a dátum splatnosti prvej a poslednej , ktoré sa nepovažuje za zmluvu o úvere, nie je zmluvnými stranami podpísané . Je to jednostranný dokument informujúci dlžníka o schválení úveru. - Podľa ust. § 9 ods. 2 písm. k) cit. zák. zmluva ďalej neobsahuje ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť. Pri spotrebiteľských úveroch na Slovensku je potrebné uvádzať RPMN z dôvodu ochrany spotrebiteľa. RPMN vyjadruje ročnú percentuálnu mieru nákladov na poskytnutie úveru, čo je vlastne úroková miera porovnateľná s úrokovými sadzbami, ktoré ponúkajú banky Ročná percentuálna miera nákladov obsahuje okrem samotného ročného úroku aj takzvaný úrok z úrokov. Tento pojem predstavuje aj ďalšie poplatky, ktoré musí klient zaplatiť, keď si chce požičať od bankovej alebo nebankovej inštitúcie. RPMN konkrétne obsahuje: výšku úrokovej sadzby určenú v percentách, poplatky, ktoré sú spojené s úverom alebo pôžičkou, ktoré sú zvyčajne: jednorazové: poplatky ktoré sa platia na začiatku úverového vzťahu (poplatok za poskytnutie úveru, poplatok za sprostredkovanie, administratívny poplatok), pričom každá inštitúcia má úroveň poplatkov inú ;pravidelné: platia sa spolu so splátkou úveru v mesačnej/štvrťročnej periodicite (poplatok za úverový účet, poistenie schopnosti splácať). Ide o poplatky, ktoré je v každom prípade potrebné pri konkrétnom úvere zaplatiť. Čiže, ak ide o úver z banky a súčasť úveru je povinnosť mať otvorený úverový účet a platiť zaň poplatok, tak sa tento poplatok do RPMN zaráta. Banky a iné finančné inštitúcie majú právo aj na poplatky alebo úroky z omeškania. Tieto sa do RPMN nezarátavajú. Nezarátavajú sa tu ani poplatky napr. za mimoriadny výpis z účtu, lebo ide o poplatky, ktoré nie sú povinné. 14. Podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z. poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y). Z ustanovenia teda vyplýva, že čo i len jedna absencia náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) spôsobuje, že poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Bola zistená absencie obsahových náležitostí v zmysle ust. § 9 ods. 2 písm. f), k) zákona 129/2010 Z. z., preto je spotrebiteľský úver bezúročný a bez poplatkov. 15. Podľa § 451 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka preto zo strany žalovaného došlo k bezdôvodnému obohateniu plnením žalobkyne na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorú súd považuje za bezúročnú a bezpoplatkovú, v rozsahu prevyšujúcom žalovaným poskytnuté peňažné plnenie vo výške 1.110,- eur. Žalobkyňa uhradila 1.174,54 eur (podľa predložených potvrdení o platbách) a žalobkyni tak vznikol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 64,54 eur (1.174,54 - 1.110) ako rozdiel medzi úhradami žalobkyne a skutočne poskytnutou istinou úveru bez úrokov a poplatkov. Žalobkyni, ktorá mala vo veci plný úspech, vzniklo v zmysle ust. § 255 ods. 1 CSP právo na plnú náhradu trov konania potrebných na účelné uplatňovanie svojich práv voči žalovanému. 16. Súd I. inštancie preto správne návrhu vyhovel a odvolací súd považoval jeho rozhodnutie za vecne správne v merite a preto ho podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil. 17. Žalobkyňa má voči žalovanému podľa § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške, vzhľadom na to, že bola v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešná. 18. Rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu I. inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde I. inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).