Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Najvyšší správny súd SR 7Ssk/34/2024 3022200288 29. 07. 2026 JUDr. Jana Martinčeková ECLI:SK:NSSSR:2026:3022200288.3
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Martinčekovej a členov senátu Mgr. Michala Novotného a JUDr. Evy Vékonyovej v právnej veci žalobcu: F.. J. B., nar.XX.XX.XXXX, bytom T. A.. XXX, právne zastúpený Mgr. Mariolou Bončovou, advokátkou so sídlom Sibírska č. 5, Bratislava, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8 - 10, Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej číslo: 0479500802022 zo dňa 23.06.2022, o kasačnej sťažnosti žalovanej proti rozsudku Správneho súdu v Banskej Bystrici č. k. TN - 26Sa/8/2022 - 53 zo dňa 19.12.2023, takto rozhodol: I. Kasačná sťažnosť žalovanej sa zamieta. II. Žalobca má voči žalovanej právo na náhradu dôvodne vynaložených trov kasačného konania v celom rozsahu. odôvodnenie: I. Predmet konania 1. Správny súd v Banskej Bystrici rozsudkom č. k. TN - 26Sa/8/2022 - 53 zo dňa 19.12.2023 (ďalej „napadnutý rozsudok“) zrušil rozhodnutie žalovanej číslo: 0479500802022 zo dňa 23.06.2022 (ďalej „preskúmavané rozhodnutie“) ako aj upovedomenie Sociálnej poisťovne, pobočky Trenčín číslo: 0479500802022 zo dňa 27.05.2022 (ďalej „prvostupňové opatrenie“ ) a vec vrátil prvostupňovému orgánu na ďalšie konanie. II. Administratívne konanie 2. Z administratívneho spisu žalovanej vyplýva, že jej pobočka Trenčín prvým rozhodnutím zo dňa 23. septembra 2014 (prvý exekučný titul) predpísala žalobcovi penále v sume 1280,65 € z dlžnej sumy poistného a príspevkov za obdobie január 2009 až jún 2010. Druhým rozhodnutím zo dňa 01. júna 2015 (druhý exekučný titul) pobočka Trenčín predpísala žalobcovi penále v sume 3945,11 € z dlžnej sumy poistného a príspevkov za obdobie júl 2005 až december 2008. Oba exekučné tituly zostali právoplatné dňa 20. apríla 2015 a 24. júna 2015. Pretože žalobca predpísané penále nezaplatil, žalovaná podala dňa 16.09.2015 návrh na vykonanie exekúcie podľa zák. č. 233/1995 Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej „exekučný poriadok“) exekútorke P.. D. A.. Exekútorka žalovanej podaním zo dňa 18.01.2021 oznámila, že bolo vydané upovedomenie o zastavení starej exekúcie zo dňa 23.11.2020 a dňom 29.12.2020 došlo k ukončeniu exekučného konania. 3. Následne 26.05.2022 pobočka Trenčín podľa § 225c zákona č. 461/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej „zákon o sociálnom poistení“) rozhodla o začatí konania vo veci vymáhania pohľadávok na základe vyššie uvedených exekučných titulov a žalobcovi 31.05.2022 doručila upovedomenie o začatí vymáhania pohľadávok (prvostupňové opatrenie). Proti upovedomeniu podal žalobca odvolanie, v
ktorom namietal premlčanie práva vymáhať penále, keďže prvý exekučný titul nadobudol právoplatnosť v roku 2014 a druhý v roku 2015 a premlčacia doba uplynula v roku 2021. Právo považoval za premlčané v zmysle § 241 ods. 1 a § 147 ods. 3 citovaného zákona. Žalovaná tu preskúmavaným rozhodnutím zamietla jeho odvolanie. Na odôvodnenie uviedla, že podľa § 112 Občianskeho zákonníka premlčacia doba spočívala, a teda neplynula počas celého vykonávacieho konania u exekútora. Vzhľadom na skutočnosť, že zákon o sociálnom poistení neobsahuje inštitút spočívania premlčacej doby práva vymáhať pohľadávku, platí pre tento inštitút právna úprava všeobecného právneho predpisu, ktorým je Občiansky zákonník. Prvý exekučný titul nadobudol právoplatnosť 20. apríla 2015, od 16. septembra 2015 do 29. decembra 2020 premlčacia lehota spočívala. Druhý exekučný titul nadobudol právoplatnosť 24. júna 2015 a premlčacia lehota spočívala od 16. septembra 2015 do 29. decembra 2020. Dodala, že dňa 02. júna 2022 zaevidovala úhradu pohľadávok, ktoré sú predmetom vymáhania a preto dňa 07. júna 2022 vydala rozhodnutie o zastavení konania vo veci vymáhania pohľadávok. III. Konanie na správnom súde 4. Napadnutým rozsudkom správny súd zrušil preskúmavané rozhodnutie žalovanej ako aj prvostupňové opatrenie podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP. Uviedol, že premlčacia doba práva žalovanej vymáhať penále plynula nepretržite od jej začiatku aj počas trvania exekučného konania a uplynula dňa 20.04.2021 pre právo vymáhať penále predpísané prvým rozhodnutím a dňa 24.06.2021 pre právo vymáhať penále predpísané druhým rozhodnutím. Žalovaná nebola povinná prihliadať na premlčanie práva z úradnej povinnosti, ako vyplýva z rozhodnutia veľkého senátu Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 1SVs/5/2022. Avšak vadou je, že žalovaná neakceptovala námietku premlčania vznesenú žalobcom v podanom odvolaní. Zákon o sociálnom poistení obsahuje komplexnú právnu úpravu vzťahov vyplývajúcich zo sociálneho poistenia, pričom ide o právny predpis z oblasti verejného práva. Občiansky zákonník je predpisom lex generalis v oblasti súkromného práva. Medzi nimi neexistuje vzťah subsidiarity a preto je analogické použitie ustanovení Občianskeho zákonníka v tomto prípade vylúčené. Samotný zákon o sociálnom poistení pozná inštitút spočívania premlčacej doby a pokiaľ by bolo úmyslom zákonodarcu prerušiť plynutie premlčacej doby aj v tomto prípade, zahrnul by túto možnosť do textu zákona. IV. Kasačná sťažnosť a vyjadrenie k nej 5. Proti tomuto rozsudku podala kasačnú sťažnosť žalovaná. Namietala právne posúdenie veci správnym súdom, že počas prebiehania exekučného konania podľa exekučného poriadku premlčacia doba nespočívala. Počas tohto konania mala žalovaná postavenie jedného z účastníkov konania a neuplatňovala svojej právomoci. V čase podania exekučného návrhu nemala inú možnosť vymôcť svoju pohľadávku, iba uplatniť ju u exekútora, pretože v tom čase nemala oprávnenie ju sama vymáhať. Poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn.9Sžso/55/2015 zo dňa 28.02.2017, ktoré aplikáciu § 112 Občianskeho zákonníka na tento prípad umožňuje. Až od 01.07.2017 bola žalovanej ako oprávnenej zverená právomoc vymáhať pohľadávky vo vlastnom vykonávacom konaní. Oprávnená ponechala prebiehať exekúciu a ani s najvyššou mierou obozretnosti nemohla predpokladať, že k ukončeniu konania dôjde nepredvídateľnou zmenou právnych predpisov - prijatím zákona o ukončení starých exekúcií. Riadne a včas iniciovaným exekučným konaním došlo k pretrhnutiu šesťročnej premlčacej lehoty plynúcej v súlade s § 147 ods. 3 zákona o sociálnom poistení a to počas celej doby jeho trvania. Preto žalobcom vznesená námietka premlčania nebola vznesená dôvodne. Žiadala napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu na ďalšie konanie. 6. Žalobca sa vo vyjadrení kasačnej sťažnosti stotožnil s napadnutým rozsudkom, ktorý podľa neho posúdil otázku plynutia premlčacej doby v súlade s doterajšou judikatúrou, pričom poukázal na niektoré rozsudky Najvyššieho súdu SR. Navrhol kasačnú sťažnosť zamietnuť. V. Posúdenie veci kasačným súdom 7. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná včas, oprávnenou osobou a je prípustná, bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) a po oboznámení sa so súdnym a administratívnym spisom ako aj dôvodmi kasačnej sťažnosti, ktorými bol viazaný (§ 453 ods. 2 SSP) zistil, že kasačná sťažnosť je nedôvodná. 8. Kasačný súd najskôr uznesením sp. zn. 7Ssk/34/2024 zo dňa 30.04.2025 kasačné konanie prerušil podľa § 100 ods. 2 písm. a) SSP do rozhodnutia veľkého senátu tunajšieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 19SVs/1/2025, pretože sa v ňom riešila otázka, ktorá mala vplyv pre rozhodnutie v tu
prejednávanej veci. Vo veci sp. zn. 19SVs/1/2025 veľký senát rozhodol rozsudkom zo dňa 26.05.2026. Preto kasačný súd na základe uznesenia zo dňa 03.06.2026 v kasačnom konaní pokračoval. 9. Predmetom súdneho prieskumu bolo rozhodnutie o odvolaní voči upovedomeniu o začatí vymáhania pohľadávok, pričom základnou právnou otázkou bolo, či premlčacia doba práva vymáhať dlžné poistné alebo penále v čase, keď tieto pohľadávky boli predmetom exekučného konania podľa exekučného poriadku, spočívala alebo plynula. Táto otázka má v prejednávanom prípade význam pre zistenie, či bolo vymáhanie penále na základe exekučných titulov začaté v zákonnej šesťročnej premlčacej dobe alebo nie. Zo skutkových okolností veci vyplýva, že exekučné tituly o predpísaní penále nadobudli právoplatnosť 20.04.2015 a 24.06.2015. Návrh na vykonanie exekúcie podľa exekučného poriadku bol exekútorke doručený 24.09.2015. Podľa jej oznámenia k ukončeniu exekučného konania došlo 29.12.2020. V tejto exekúcii sa nevymohla ani časť pohľadávky a preto pobočka žalovanej 26.05.2022 rozhodla o začatí konania vo veci vymáhania týchto pohľadávok podľa zák. o soc. poistení. Pokiaľ by teda premlčacia doba na vymáhanie pohľadávok počas exekučného konania spočívala (od 24.09.2015 do 29.12.2020), začatie vymáhacieho konania podľa zák. o soc. poistení zo dňa 26.05.2022 by bolo uskutočnené v premlčacej dobe. Žalovaná sa v tomto smere dovolávala použitia § 112 Občianskeho zákonníka, naopak žalobca aj správny súd použitie tohto ustanovenia odmietali. 10. Podľa § 147 ods. 3 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom ku dňu 11.07.2022 (právoplatnosť preskúmavaného rozhodnutia) právo vymáhať poistné sa premlčí za šesť rokov odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa poistné predpísalo. Podľa § 225e ods. 1 písm. c) citovaného zákona príslušná organizačná zložka Sociálnej poisťovne zastaví konanie vo veciach vymáhania pohľadávok, ak právo vymáhať pohľadávku je premlčané a účastník konania vzniesol námietku premlčania alebo právo na vymáhanie pohľadávky zaniklo. Podľa § 225n ods. 1 citovaného zákona účastník konania môže príslušnej organizačnej zložke Sociálnej poisťovne, ktorá upovedomenie o začatí vymáhania pohľadávok vydala, do 15 dní odo dňa doručenia upovedomenia o začatí vymáhania pohľadávok podať odvolanie, ak po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhanej pohľadávky alebo bránia jej vymáhateľnosti, alebo ak existujú iné okolnosti, pre ktoré je vymáhanie pohľadávok neprípustné. Odvolanie musí byť odôvodnené a na dodatočne uplatnené dôvody sa neprihliada. Podľa § 241 ods. 1 citovaného zákona na pokuty a na penále platia ustanovenia § 142 ods. 6 a 7, § 143 ods. 3 a § 145 až 147 o poistnom primerane. Podľa § 112 Občianskeho zákonníka ak veriteľ v premlčacej dobe uplatní právo na súde alebo u iného príslušného orgánu a v začatom konaní riadne pokračuje, premlčacia doba od tohto uplatnenia po dobu konania neplynie. To platí aj o práve, ktoré bolo právoplatne priznané a pre ktoré bol na súde alebo u iného príslušného orgánu navrhnutý výkon rozhodnutia. 11. Závery rozsudku veľkého senátu sp. zn. 19SVs/1/2025 zo dňa 26.05.2026 sú použiteľné aj pre tu prejednávanú právnu vec. V tam riešenej veci sa posudzovala taktiež otázka spočívania premlčacej doby podľa zákona o sociálnom poistení počas obdobia, v ktorom bolo vedené exekučné konanie podľa exekučného poriadku. V zmysle § 466 ods. 3 SSP je právny názor vyjadrený v rozhodnutí veľkého senátu pre senáty najvyššieho správneho súdu záväzný. Kasačný súd uvádza podstatné časti vyššie uvedeného rozsudku veľkého senátu, ktoré sú priliehavé aj na danú právnu vec: „... 11. Občiansky zákonník, v ktorom sa nachádza toto ustanovenie (§ 112 Občianskeho zákonníka, pozn. kasačného súdu), vo svojom § 1 ods. 2 ustanovuje, že upravuje majetkové vzťahy fyzických a právnických osôb, ale aj majetkové vzťahy medzi týmito osobami a štátom, pokiaľ tieto občianskoprávne vzťahy neupravujú iné zákony. Z toho vyplýva, že ďalšie ustanovenia Občianskeho zákonníka sa zásadne aplikujú na občianskoprávne vzťahy. To platí vo všeobecnosti aj pre úpravu premlčania podľa § 100 a nasl., ktorá sa použije predovšetkým na práva z občianskoprávnych vzťahov. Pohľadávka žalovanej na poistné platené na základe § 128 a nasl. zákona o sociálnom poistení, ale aj pohľadávka na penále podľa § 240 tohto zákona však nie sú pohľadávkami z občianskoprávnych vzťahov. Jej veriteľom je totiž žalovaná ako verejnoprávna inštitúcia založená na výkon sociálneho poistenia (§ 120 cit. zák.) a táto pohľadávka vzniká na základe samotného zákona o sociálnom poistení, ktorý nie je predpisom občianskeho (ani v širšom zmysle súkromného) práva. Preto aj judikatúra dôsledne trvá na stanovisku, že pohľadávka žalovanej na poistné aj penále je pohľadávkou z verejnoprávneho vzťahu (porov. napr. rozsudky veľkého senátu tunajšieho súdu sp. zn. 19 SVs 1/2023, ktorý sa týkal otázky vzniku pohľadávky na penále na účely prihlášky do reštrukturalizácie, alebo sp. zn. 1 SVs
5/2022, ktorý sa týkal premlčania práva predpísať poistné a penále). Rovnako sa druhovo podobné pohľadávky zdravotných poisťovní na poistné na verejné zdravotné poistenie považujú za pohľadávky z verejnoprávneho, nie súkromnoprávneho (občianskoprávneho) vzťahu (porov. rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. Sž-o-KS 87/03, judikát R 8/2004, alebo jeho stanovisko sp. zn. Snj 39/2014, judikát R 36/2016). 12. Žalovaná, ale ani vyššie citovaný rozsudok tunajšieho súdu sp. zn. 6 Ssk 113/2023 však netvrdili, že by pohľadávky na poistné alebo penále boli svojou povahou občianskoprávnymi pohľadávkami. Podstata ich argumentácie spočívala v tom, že ak žalovaná bola nútená vymáhať svoju pohľadávku exekúciou, neuplatňovala svoje verejnomocenské oprávnenia, ale mala postavenie jedného z účastníkov exekučného konania. Preto malo byť prípustné použiť ustanovenie § 112 Občianskeho zákonníka. Ako však už bolo uvedené, použitie či nepoužitie ustanovení Občianskeho zákonníka na určitý právny vzťah je závislé predovšetkým od toho, či tento vzťah je vzťahom občianskoprávnym alebo nie. Povaha tohto vzťahu potom predurčuje aj právny režim pohľadávky z neho. V tomto smere možno poukázať na trefnú argumentáciu v citovanom judikáte R 8/2004, v ktorom najvyšší súd vyslovil, že na vznik, trvanie, zmenu ani na zánik pohľadávky z verejného práva nemožno nahliadať podľa ustanovení práva súkromného. Skutočnosť, že pohľadávky vznikli ako pohľadávky z verejného práva, znamená, že tento ich charakter zostáva trvalo zachovaný a nemôže sa zmeniť. Inak povedané, právna úprava, ktorou sa spravuje vznik, trvanie, zmena a zánik pohľadávky, je daná právnym charakterom pohľadávky, teda či ide o pohľadávku verejnoprávnu alebo občianskoprávnu (resp. súkromnoprávnu), a tento charakter sa nemení v závislosti od konania, v ktorom sa uplatňuje, ani od procesného postavenia, v akom v ňom vystupuje jej veriteľ. 13. V tomto zmysle treba pripomenúť, že podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. marca 2017 boli exekučnými titulmi rôzne právne akty, medzi nimi napr. aj rozhodnutia orgánov verejnej správy vo veciach priestupkov [písmeno f), vrátane blokov, porov. stanovisko najvyššieho súdu sp. zn. Cpj 36/01, judikát R 68/2001] alebo vo veciach daní a poplatkov [písmeno g), napríklad rozhodnutie o určení colného dlhu, porov. rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. M Cdo 262/02, judikát R 87/2004], teda celkom zjavne aj pohľadávky z typicky verejnoprávnych vzťahov. Sama okolnosť, že sa mohli (a prípadne aj museli) vymáhať v exekúcii, nič nemenila na tom, že zostávali verejnoprávnymi pohľadávkami. Opačný výklad by viedol napríklad k pomerne absurdnému záveru, že premlčacie doby na vymoženie sankcií alebo daňových či colných pohľadávok by sa spravovali výhodnejšou úpravou v Občianskom zákonníka. To by viedlo k pomerne neprehľadnej spleti právnych následkov len v závislosti na tom, či sa druhovo rovnaká pohľadávka vymáha tým či oným spôsobom. Vo výnimočných prípadoch by to dokonca dovoľovalo veriteľovi takejto pohľadávky, aby si vyberal exekúciu súdnym exekútorom práve na to, aby sa na túto pohľadávku aplikovala (výhodnejšia) úprava plynutia premlčacej doby v Občianskom zákonníku namiesto tej, ktorá je pre túto pohľadávku ustanovená v príslušnom verejnoprávnom predpise. Podľa veľkého senátu bez jasnej zákonnej opory nemožno pripustiť takéto vo svojej podstate náhodné a nepredvídateľné právne následky. 14. Hoci sa teda pohľadávka žalovanej nemohla považovať za občianskoprávnu pohľadávku len preto, že sa vymáhala v (súdnej) exekúcii, naďalej možno uvažovať nad tým, či by sa na ňu nemohli použiť niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka aspoň prostredníctvom analógie. Judikatúra najvyššieho súdu takto napríklad už pripustila použitie pravidiel o započítaní pohľadávok (porov. napríklad rozsudok sp. zn. 9 Sžsk 90/2017), aj keď staršia judikatúra zdôrazňovala, že takéto použitie je možné len úplne výnimočne (citovaný judikát R 8/2004). Veľký senát tunajšieho súdu vo svojom rozsudku sp. zn. 1 SVs 5/2022 sám poukázal na rozdielny prístup k použitiu ustanovení o premlčaní v staršej doktríne a judikatúre (porov. Hoetzel, J. Československé správní právo. Část všeobecná. Praha : Melantrich, 1937, s. 35, ako aj nález Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 11.953/29, Boh. adm. 9121, a rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn. Cz 119/58, judikát R 82/1958) a v neskoršej judikatúre (porov. stanovisko Najvyššieho súdu ČSSR sp. zn. Cpjf 58/1972, judikát R 1/1973). Podobná diskusia sa vedie aj v zahraničí, kde časť právnych poriadkov pripúšťa podporné alebo analogické použitie ustanovení občianskeho (súkromného) práva aj na verejnoprávne vzťahy, časť zasa nie (pozri napr. prehľad v rozsudku sp. zn. 7 Ssk 115/2025, ods. 11, alebo aj rozsudok českého Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 6 Ads 16/2009, týkajúci sa použitia pravidiel o bezdôvodnom obohatení). 15. Veľký senát tunajšieho súdu však v už citovanom rozsudku sp. zn. 1 SVs 5/2022 vo všeobecnosti ustálil, že pojem a?účinky premlčania vo verejnom práve sa nemajú vymedzovať analogickou aplikáciou
ustanovení súkromného práva, ale predovšetkým na?základe ustanovení tých právnych predpisov, ktoré upravujú verejnoprávny nárok, o?ktorého premlčanie ide, prípadne podľa ďalších právnych predpisov, ktorých použitie právny?poriadok pre tento prípad normuje. Až na základe toho potom možno dospieť k záveru, či v danej úprave premlčania existuje pravá medzera, ktorú je treba vyplniť občianskoprávnymi (súkromnoprávnymi) predpismi. 16. Samotný zákon o sociálnom poistení výslovne odkazuje na podporné použitie ustanovení Občianskeho zákonníka, a to napríklad o právnych úkonoch (§ 28) alebo o lehotách (§ 29). Neustanovuje však, že by sa ustanovenia § 100 až 114 Občianskeho zákonníka o premlčaní pohľadávok mali použiť na pohľadávky na poistné a penále. Natíska sa tak predovšetkým úsudok, že tam, kde zákonodarca považoval za potrebné, aby sa použili akékoľvek ustanovenia Občianskeho zákonníka, odkázal na ne výslovne. Takisto nemožno dospieť k záveru, že by v zákone o sociálnom poistení úplne chýbala akákoľvek úprava toho, ako plynie a kedy spočíva či pretrháva sa premlčacia doba. Práve naopak, zákonodarca celkom jasne vyjadril, kde považoval za potrebné ustanoviť spočívanie (neplynutie) premlčacej doby v právnych vzťahoch upravených týmto zákonom. Tak podľa § 114 ods. 2 cit. zák. premlčacia lehota nároku na výplatu dávky neplynie počas konania o dávke a v období, v ktorom účastníkovi konania, ktorý musí mať opatrovníka, nebol opatrovník ustanovený (ide o ustanovenia obsahovo podobné ustanoveniam § 112 a § 113 Obč. zák.). Podľa § 236 ods. 2 zákona o sociálnom poistení zasa neplynie premlčacia lehota práva na vrátenie dávky poskytnutej neprávom alebo v nesprávnej sume počas konania o odvolaní, počas výkonu rozhodnutia alebo ak sa na úhradu preplatku vykonávajú zrážky z dávky (obsahovo sa podobá ustanoveniu § 112 Obč. zák.). Podobne podľa v § 237 ods. 2 cit. zák. neplynú počas konania o odvolaní a výkonu rozhodnutia premlčacie lehoty práva na náhradu neprávom vyplatených súm. 17. Všetky tieto ustanovenia podľa veľkého senátu vylučujú záver, že by chýbajúci odkaz na ustanovenie § 112 Občianskeho zákonníka v zákone o sociálnom poistení bol nezamýšľanou (pravou) medzerou v zákone a že by ho teda bolo treba vyplniť analógiou. Z toho potom vyplýva, že podľa tohto ustanovenia nemožno posudzovať ani účinky začatia konania o vymáhanie pohľadávky na poistné alebo penále na premlčanie práva vymáhať poistné podľa § 147 ods. 3 cit. zák. Ak sa teda pred 30. júnom 2017 základe § 149 cit. zák. (účinného do tohto dňa) začalo exekučné konanie na vymoženie pohľadávky žalovanej, nemalo to za následok, že by podľa § 112 Obč. zák. spočívala premlčania doba práva vymáhať poistné a penále. Rovnako nemožno takýto záver vyvodzovať z toho, že vymáhanie sa dialo v exekúcii. Ako už bolo uvedené, predpísané penále podľa zákona o sociálnom poistení nie je súkromnoprávnou, ale verejnoprávnou pohľadávkou a jej právna povaha sa nezmenila ani začatím jej vymáhania súdnym exekútorom. Na základe toho sa veľký senát nestotožňuje s názorom vysloveným v citovanom rozsudku sp. zn. 6 Ssk 113/2023 a staršej judikatúre, na ktorú tento rozsudok odkazuje. Naopak, možno uzavrieť, že ustanovenie § 112 Obč. zák. o spočívaní premlčacej doby počas konania o výkon rozhodnutia (teda aj exekučného konania, porov. § 233 Ex. por.) sa neuplatňuje na premlčanie práva vymáhať poistné alebo penále upravené v ustanovení § 147 ods. 3 a § 241 ods. 1 zákona o verejnom poistení. 18. To však neznamená, ako to tiež naznačuje citovaná staršia judikatúra, že by sa tým stieral rozdiel medzi citovaným ustanovením § 147 ods. 3 a ďalším ustanovením § 148 ods. 2 zákona o sociálnom poistení, podľa ktorého právoplatné a vykonateľné rozhodnutia možno vykonať najneskôr do 10 rokov odo dňa nadobudnutia právoplatnosti. Už staršie stanovisko najvyššieho súdu (sp. zn. Cpj 19/01, judikát R 67/2001) totiž v obdobnej otázke premlčania pohľadávok na zdravotné poistenie poukázalo na to, že ustanovenia o premlčaní nemožno stotožňovať s ustanoveniami o nemožnosti vykonať rozhodnutie. Na premlčanie sa totiž prihliada len na námietku, kým na zánik vykonateľnosti rozhodnutia kvôli uplynutiu doby sa hľadí z úradnej povinnosti. Premlčanie práva vymáhať podľa § 147 ods. 3 cit. zák. tak musí dlžník namietnuť, kým na uplynutie doby v zmysle § 148 ods. 2 cit. musí žalovaná hľadieť aj bez návrhu. Vychádzajúc z tohto rozdielu a citovaného stanoviska najvyšší súd (v obchodnoprávnom kolégiu) vyslovil, že pojem „právo vymáhať poistné“ znamená právo veriteľa začať výkon rozhodnutia na vymáhanie tejto pohľadávky, nie však aj úspech a ukončenie tohto výkonu (porov. uznesenie sp. zn. 1 ObdoK 9/2023). Právo vymáhať poistné sa tak uplatní už návrhom na vykonanie exekúcie podľa § 148 ods. 1 a § 224 cit. zák. účinného do 30. júna 2017 alebo začatím výkonu rozhodnutia podľa § 225a a nasl. cit. zák. účinného od 1. júla 2017, prípadne aj zrážkami podľa § 224 ods. 2 a 3 cit. zák. Ak žalovaná uplatnila toto právo niektorým z týchto spôsobov v premlčacej lehote ustanovenej v § 147 ods. 3 tohto zákona, nemôže dôjsť k jeho premlčaniu počas tohto konania....“
12. V prerokúvanej veci podľa zisteného skutkového stavu žalovaná uplatnila svoje právo vymáhať penále najskôr podaním návrhu na vykonanie exekúcie v súlade s cit. § 148 ods. 1 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 30. júna 2017. Keďže tento návrh podala približne 5 mesiacov po právoplatnosti prvého exekučného titulu, stalo sa tak celkom zjavne v šesťročnej lehote podľa § 147 ods. 3 v spojení s § 241 ods. 1 zákona o sociálnom poistení. Jej právo vymáhať penále v tom čase nebolo premlčané a okolnosť, že šesťročná premlčacia lehota by prípadne uplynula počas exekúcie, by nemala vplyv na možnosť pokračovať v nej. Potom sa však táto exekúcia musela zastaviť na základe zákona č. 233/2019 Z. z. Ako bolo vyššie vysvetlené, podanie návrhu na exekučné konanie a jeho trvanie nemá za následok spočívanie premlčacej doby, preto ak žalovaná začala nové konanie o vymáhanie vo vlastnej réžii podľa zák. o soc. poistení, premlčacia doba sa stále počítala od právoplatnosti exekučných titulov. V danom prípade bolo exekučné konanie ukončené 29. decembra 2020 ešte počas plynutia premlčacej doby, ktorá plynula do 20. apríla 2021 a do 24. júna 2021, takže žalovanej nič nebránilo, aby rozhodla o začatí konania vo veci vymáhania pohľadávok (§ 225c zák. o soc. poistení) v premlčacej dobe. 13. Kasačný súd dodáva, že ak by aj žalovaná už nemala možnosť uplatniť svoje právo v konaní o vymáhaní pohľadávky podľa § 225a a nasl. zákona o sociálnom poistení v premlčacej dobe (čo však nie je daný prípad), podľa § 9 ods. 2 zákona č. 233/2019 Z. z. pohľadávka vymáhaná v starej exekúcii sa po ukončení exekučného konania podľa tohto zákona nepremlčí skôr, ako uplynie jeden rok; to platí rovnako, ak osobitný predpis umožňuje nariadiť výkon rozhodnutia do určitej doby. Uvedené ustanovenie nerozlišuje medzi verejnými a súkromnými pohľadávkami a pre všetky normuje, že sa nepremlčia skôr než jeden rok po ukončení exekučného konania. Tým sa pre oprávnených vytváral dostatočný časový priestor na to, aby znova uplatnili svoje právo vymáhať pohľadávku iným zákonom predpokladaným spôsobom. V tu posudzovanej veci sa exekučné konanie skončilo 29. decembra 2020. Na základe § 9 ods. 2 cit. zákona sa tak právo vymáhať pohľadávky nepremlčalo skôr než uplynutím jedného roka, teda 29. decembra 2021. Pobočka žalovanej tak mohla ešte do tohto dňa začať vymáhať tieto pohľadávky tým, že by v zmysle § 225c ods. 1 zákona o sociálnom poistení vydala rozhodnutie o začatí konania o ich vymáhaní. Zo zisteného skutkového stavu však plynie, že tak urobila až 26.05.2022, teda po tom, čo už uplynula aj „dodatočná“ premlčacia doba podľa § 9 ods. 2 zákona č. 233/2019 Z .z. VI. Záver a trovy kasačného konania 14. Na základe vyššie uvedených úvah je zrejmé, že v čase, kedy žalovaná začala konanie o vymáhanie pohľadávok podľa § 225c zákona o sociálnom poistení, bolo jej právo ich vymáhať už premlčané. Keďže žalobca v odvolaní proti upovedomeniu o začatí vymáhania vzniesol námietku premlčania, mala ju buď pobočka alebo samotné ústredie vyhodnotiť ako dôvodnú a konanie o vymáhanie pohľadávok zastaviť. Sťažnostná námietka žalovanej, že k premlčaniu nedošlo, pretože premlčacia doba počas exekučného konania podľa exekučného poriadku spočívala, je teda nedôvodná. Preto kasačný súd kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP zamietol 15. O náhrade trov konania pred kasačným súdom rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP tak, že žalobca bol v celom rozsahu v konaní úspešný a preto má právo na náhradu dôvodne vynaložených trov kasačného konania v celom rozsahu. 16. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.