Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Mestský súd Bratislava IV B5-70C/26/2022 1522203563 09. 05. 2025 Mgr. Lívia Piervolová ECLI:SK:MSBA4:2025:1522203563.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Mestský súd Bratislava IV sudkyňou Mgr. Líviou Piervolovou v právnej veci žalobcu: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, 812 72 Bratislava, IČO: 00 151 866, proti žalovanému: A. A., nar. X.XX.XXXX, tr. bytom: B. XX, XXX XX C. o zaplatenie 91,EUR s príslušenstvom, takto rozhodol: I. Súd žalobu zamieta. II. Žalovanému nepriznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania. odôvodnenie: 1. Žalobou doručenou súdu dňa 5.5.2022 sa žalobca voči žalovanému domáhal zaplatenia sumy 91,EUR s príslušenstvom. Podanú žalobu odôvodnil tým, že žalovanému bola dňa 26.5.2020 vystavená faktúra č. 2060054371 za stravu zabezpečenú počas nariadenej izolácie v karanténnom zariadení CUZ Kremenec Tatranská Lomnica za obdobie od 10.5.2020 do 16.5.2020. Faktúra bola vystavená na sumu 91,- EUR, so splatnosťou do 25.6.2020. Keďže pohľadávka nebola v lehote splatnosti zaplatená, žalobca vyzval žalovaného na jej úhradu výzvami zo dňa 19.10.2020 a 1.12.2021. Ani napriek výzvam nedošlo k úhrade splatnej pohľadávky. Žalovaný je od 26.6.2020 v omeškaní, preto si žalobca uplatnil aj nárok na úrok z omeškania z požadovanej istiny vo výške 5 % ročne až do zaplatenia. Žalobca odvodzoval uplatnený nárok z § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z.z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 355/2007 Z.z.“). Predmetné ustanovenie umožňuje obmedziť vlastníctvo fyzickej osoby v rozsahu nákladov, ktoré vzniknú pri plnení povinností uložených fyzickej osobe v záujme ochrany verejného zdravia tým, že tieto náklady je povinná znášať. Uvedená povinnosť je v zmysle nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 4/2021 v súlade s Ústavou Slovenskej republiky. Poukázal na to, že faktúra predstavuje plnenie v podobe paušálnych nákladov za stravu, ktorá bola žalovanému zabezpečená počas doby nariadenej izolácie v karanténnom zariadení. Zastával názor, že žalovaný by si potreboval zabezpečiť stravu aj v prípade, ak by nebol umiestnený v karanténnom zariadení, a preto žalobca postupoval v zmysle platných právnych predpisov a žalovanému stravu zabezpečil. Žalobca je povinný využívať všetky právne prostriedky na vymoženie pohľadávky štátu v súlade so zákonom č. 278/1993 Z.z. o správe majetku štátu v znení neskorších predpisov a zákonom č. 374/2014 Z.z. o pohľadávkach štátu v znení neskorších predpisov. 2. Žalobca k žalobe priložil listinné dôkazné prostriedky: faktúra č. XXXXXXXXXX zo dňa 26.5.2020, výzva na úhradu pohľadávok po lehote splatnosti zo dňa 19.10.2020, výzva na úhradu pohľadávky štátu zo dňa 1.12.2021 a nedoručená zásielka zo dňa 8.12.2021.
3. Uznesením zo dňa 1.7.2022 súd vyzval žalovaného, aby sa v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia písomne vyjadril k žalobe a vo svojom vyjadrení uviedol rozhodujúce skutočnosti na svoju obranu, pripojil listiny, na ktoré sa odvoláva a označil dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Žaloba s prílohami bola žalovanému doručená postupom podľa § 116 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“). Žalovaný ostal v konaní nečinný, k žalobe sa nevyjadril v určenej lehote, ani do vydania rozhodnutia. V zmysle § 151 ods. 1 CSP sa skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, považujú za nesporné. 4. Podľa § 177 ods. 2 písm. a) CSP nie je potrebné nariaďovať pojednávanie, ak ide iba o otázku jednoduchého právneho posúdenia veci, skutkové tvrdenia strán nie sú sporné a hodnota sporu bez príslušenstva neprevyšuje 2.000,- EUR. 5. Podľa § 219 ods. 3 CSP vo veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke príslušného súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením. Ak o to strana požiada, súd jej oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku aj elektronickými prostriedkami. 6. Na základe citovaných ustanovení bol vo veci dňa 9.5.2025 verejne vyhlásený rozsudok bez nariadenia ústneho pojednávania. Oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku bolo vyvesené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu dňa 9.4.2025. 7. Súd sa oboznámil s listinnými dôkaznými prostriedkami predloženými žalobcom a zistil nasledujúci skutkový stav: 8. Dňa 26.5.2020 vystavil žalobca žalovanému faktúru č. XXXXXXXXXX na sumu vo výške 91,- EUR, a to titulom nákladov za stravu počas nariadenej karantény v zariadení CUZ Kamenec Tatranská Lomnica za obdobie od 10.5.2020 do 16.5.2020. Faktúra bola splatná do 25.6.2020. 9. Výzvami zo dňa 19.10.2020 a 1.12.2021 vyzval žalobca žalovaného na úhradu dlžnej sumy, fakturovanej faktúrou č. XXXXXXXXXX. Výzva zo dňa 1.12.2021 bola žalovanému zaslaná doporučene do vlastných rúk, pričom zásielku sa nepodarilo doručiť z dôvodu, že adresát bol neznámy. 10. Po právnej stránke posúdil súd vec nasledovne: 11. Podľa § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z.z.: „Náklady, ktoré vzniknú pri plnení povinností ustanovených týmto zákonom a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu verejného zdravia, uhrádza ten, kto je povinný tieto povinnosti plniť.“. 12. Podľa § 12 ods. 2 písm. f) zákona č. 355/2007 Z.z. v znení účinnom v čase karantény žalovaného: „Opatrenia na predchádzanie vzniku a šíreniu prenosných ochorení sú izolácia v domácom prostredí alebo v zdravotníckom zariadení, prípadne inom určenom zariadení, zvýšený zdravotný dozor, lekársky dohľad, karanténne opatrenia.“. 13. Podľa nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 4/2021 (ďalej len „nález“): „Hoci samotný § 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia neustanovuje žiadne povinnosti ani neumožňuje štátnym orgánom ukladanie opatrení, a teda sám osebe žiadnym spôsobom nezasahuje do osobnej slobody jednotlivca, je potrebné ho posudzovať v spojení s § 5 ods. 4 písm. k) zákona o ochrane verejného zdravia, ktorý zveruje úradu verejného zdravotníctva nariaďovanie opatrení na predchádzanie ochoreniam podľa § 12, ak ich treba vykonať v rozsahu presahujúcom územnú pôsobnosť regionálneho úradu verejného zdravotníctva, resp. s § 6 ods. 3 písm. e) zákona o ochrane verejného zdravia, ktorý zveruje nariaďovanie rovnakých opatrení regionálnemu úradu verejného zdravotníctva v rámci jeho územnej pôsobnosti. Rovnako je § 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia aplikovateľný aj v spojení s § 48 ods. 4, a to nielen z dôvodu formulácie § 5 ods. 4 písm. k) a § 6 ods. 3 písm. e), ktorá zahŕňa odkaz na § 12, ako aj na § 48 ods. 4, ale aj výslovným prepojením § 48 ods. 4 písm. n) na § 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia či použitím identickej terminológie v § 48 ods. 4 písm. u) a § 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia.“ (ods. 109);
„Z tohto dôvodu a napriek tomu, že § 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia v časti o izolácii v zdravotníckom zariadení, prípadne inom určenom zariadení, ako aj v časti o karanténnych opatreniach (tak ako je to ďalej odôvodnené) obsahuje iba vymenovanie opatrení na predchádzanie ochoreniam a sám osebe nemá priame právne účinky, šírka jeho formulácie spojená s absenciou legálnych definícií, ktoré by svojou presnosťou a ohraničenosťou zohľadnili mieru obmedzenia osobnej slobody, vytvára pri využití kompetencie podľa § 5 ods. 4 a § 6 ods. 3 a nadväzne aj podľa § 48 ods. 4 zákona o ochrane verejného zdravia riziko zásahov do osobnej slobody, ktoré sa síce môžu javiť ako formálne súladné so zákonom, no v dôsledku použitia nedostatočne legálne definovaných, a tým neurčitých pojmov sa môžu stať nekontrolovateľnými. Navyše sa týmto prístupom zákonodarca v prospech exekutívy významne zbavuje výlučného oprávnenia legalizovať i legitimizovať vážne zásahy do ľudských práv v kontexte čl. 13 ods. 1 a 2 ústavy. Preto situácia, v ktorej § 5 ods. 4 zákona o ochrane verejného zdravia zahŕňa oprávnenie úradu nariadiť aj iné opatrenia podľa § 12 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia, vo vzťahu ku ktorým takéto pochybnosti v dôsledku ich formulácie nevznikajú, dostatočne odôvodňuje postup navrhovateľky smerujúci k preskúmaniu ústavnej súladnosti iba časti normy obsiahnutej v písmene f) predmetného ustanovenia. Problematickým sa v tejto súvislosti ústavnému súdu nejaví zverenie kompetencie nariaďovať tieto opatrenia úradu verejného zdravotníctva a regionálnym úradom verejného zdravotníctva (PL. ÚS 8/2021), ale ustanovenie limitov tejto kompetencie zákonodarcom.“ (ods. 110); „Niet pochýb o tom, že namietané ustanovenie § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia je ustanovením svojou povahou zákonným, ktoré umožňuje obmedziť vlastníctvo fyzickej osoby v rozsahu nákladov, ktoré vzniknú pri plnení povinností ustanovených týmto zákonom a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi uložených tejto osobe tým, že tieto náklady je povinná znášať. Z tohto ustanovenia je zároveň zrejmé, že uložená povinnosť znášať náklady je podmienená tým, že tieto vzniknú pri plnení povinností uložených fyzickej osobe v záujme ochrany verejného zdravia.“ (ods. 157); „Prípustnosť tohto zásahu do vlastníctva z hľadiska rozsahu je výslovne obmedzená výškou nákladov spojených s plnením uložených povinností, ktoré je fyzická osoba povinná znášať sama. Ide pritom o náklady plnenia akýchkoľvek (uložených) povinností, nielen povinnosti podrobiť sa opatreniam obmedzujúcim jej osobnú slobodu – patrí sem napríklad aj povinnosť znášať náklady spojené s používaním preventívnych a iných ochranných pomôcok, náklady dezinfekcie atď.“ (ods. 158). 14. Na základe vykonaného dokazovania, aplikujúc citované ustanovenia a vychádzajúc z nálezu, dospel súd k záveru, že žalobou uplatnený nárok žalobcu voči žalovanému je nedôvodný. Z hypotézy § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z.z. vyplýva, že náklady, ktoré má žalovaný znášať, musia súvisieť s plnením povinností podľa všeobecne záväzných právnych predpisov. Úmyslom zákonodarcu bolo, aby osoby, ktoré sú povinné plniť povinnosti podľa zákona a ktoré im boli nariadené v rozhodnom čase opatrením Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky (ďalej len „ÚVZ“) znášali náklady s tým spojené. Podľa názoru súdu (obdobne aj Ústavného súdu Slovenskej republiky v ods. 157 nálezu) ide o zákonom ustanovenú povinnosť, ktorá zasahuje do práva povinnej osoby vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky. Prípustnosť tohto zásahu do vlastníctva z hľadiska rozsahu je obmedzená výškou nákladov spojených s plnením uložených povinností, ktoré je fyzická osoba povinná znášať sama. Ide o náklady plnenia akýchkoľvek (uložených) povinností, nielen povinnosti podrobiť sa opatreniam obmedzujúcim osobnú slobodu - patrí sem napríklad povinnosť znášať náklady spojené s používaním preventívnych a iných ochranných pomôcok, náklady dezinfekcie (ods. 158 nálezu). Z argumentácie Ústavného súdu Slovenskej republiky v plenárnom náleze vyplýva, že ustanovenie § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z.z. má výrazný súkromnoprávny presah, keďže stanovuje, že žalovaný nemá nárok na náhradu nákladov, ktoré mu v súvislosti s plnením uložených povinností vznikli. Toto ustanovenie však a priori nezakladá možnosť domáhať sa úhrady nákladov medzi „poskytovateľom služieb“ a jeho prijímateľom – osobou povinnou plniť povinnosti podľa predmetného zákona. Ustanovenie § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z.z. upravuje len vertikálne právne vzťahy medzi orgánom štátu, ktorý tieto povinnosti fyzickej osobe (žalovanému) uložil a povinnosťou fyzickej osoby znášať náklady s tým spojené. Uvedené ustanovenie dopadá na všetky náklady, ktoré povinnej osobe vznikli (napr. kúpa rúšok, respirátorov, dezinfekcie). Povinnosť zaplatenia týchto nákladov vzniká v okamihu uzavretia súkromnoprávneho vzťahu, ktorým prijímateľ ako povinná osoba realizuje povinnosti uložené mu opatrením ÚVZ. To znamená, že v prípade povinnosti nosiť rúška vzniká povinnej osobe výdavok okamihom zaplatenia kúpnej ceny od predávajúceho (§ 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z.z.). Ak by túto kúpnu cenu povinná osoba neuhradila, môže sa predávajúci domáhať zaplatenia kúpnej ceny podľa §
588 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov, nie na základe § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z.z. Totožne to platí aj pre prípad poskytnutia stravy žalovanému, kde nárok domáhať sa zaplatenia pohľadávky patrí tomu, kto uvedenú službu dodal. 15. Žalobca v konaní netvrdil, ani nepreukázal, že bol poskytovateľom stravy pre žalovaného, resp. že bol prevádzkovateľom zariadenia, ktoré stravu žalovanému poskytlo. Nepreukázal existenciu právneho vzťahu, na základe ktorého by mu patrilo právo domáhať sa zaplatenia stravy za obdobie izolácie žalovaného. Netvrdil ani iné skutočnosti, ktoré by odôvodňovali oprávnenie domáhať sa plnenia žalovanej pohľadávky. Svoj nárok preukazoval len vystavenou faktúrou, ktorá bez skutkových tvrdení a ďalších dôkazov sama o sebe nepreukazuje nárok žalobcu voči žalovanému. Z dôvodu pasivity žalovaného sa síce na skutkové tvrdenia žalobcu nazerá ako na nesporné, avšak pokiaľ tieto tvrdenia nepreukazujú nárok uplatnený žalobou, žalobca neuniesol bremeno tvrdenia. 16. Z vyššie uvedených dôvodov súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku a žalobu zamietol. 17. Žalovaný bol v konaní procesne úspešný, preto by mu podľa § 255 ods. 1 CSP prináležal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Žalovanému však v konaní žiadne trovy nevznikli. V záujme rozumného a spravodlivého usporiadania procesných vzťahov (čl. 4 ods. 2 CSP) a s prihliadnutím na hospodárnosť konania preto súd rozhodol tak, že žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal. V tejto súvislosti súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.2.2018 sp. zn. 7Cdo/14/2018 (publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 72/2018): „Ak podľa obsahu spisu strane v konaní žiadne trovy nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov Civilného sporového poriadku, zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že sa jej náhrada trov konania nepriznáva.“. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorého rozsudku smeruje. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné (§ 355 ods. 1 CSP, § 362 ods. 1 CSP, § 359 CSP, § 358 CSP). V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 363 CSP, § 364 CSP). Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 CSP). Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 ods. 2 a 3 CSP).
Exekúciu možno vykonať na návrh toho, kto je oprávnený požadovať splnenie nároku z exekučného titulu preto, že povinný dobrovoľne nesplnil to, čo mu exekučný titul ukladá. Z dôvodov podľa osobitného predpisu môže návrh podať aj Justičná pokladnica (§ 48 ods. 2 Exekučného poriadku).