{"guid": "588e1999-3101-488b-8c1a-ebbd960b0ffa:019e2ab0-e27a-4705-92d6-a82bcc760d7c", "ecli": "ECLI:SK:MSBA4:2025:1522203563.2", "spisova_znacka": "B5-70C/26/2022", "nazov": "Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV sp. zn. B5-70C/26/2022 z 9. 5. 2025", "citacia": "rozsudok Mestského súdu Bratislava IV z 9. mája 2025, sp. zn. B5-70C/26/2022, ECLI:SK:MSBA4:2025:1522203563.2", "identifikacne_cislo": "1522203563", "sud": {"guid": "sud_105", "nazov": "Mestský súd Bratislava IV", "typ": "mestsky", "slug": "mestsky-sud-bratislava-iv"}, "sudca": "JUDr. Stanislav Galovič", "sudca_id": 168, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-stanislav-galovic-168", "datum_vydania": "2025-05-09", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1993/278", "nazov": "zákon č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1993/278", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/278-1993"}, {"iri": "/SK/ZZ/2014/374", "nazov": "zákon č. 374/2014 Z. z. o pohľadávkach štátu a o zmene a doplnení niektorých zákonov", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2014/374", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/374-2014"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/019e2ab0-e27a-4705-92d6-a82bcc760d7c", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:MSBA4:2025:1522203563.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:MSBA4:2025:1522203563.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:MSBA4:2025:1522203563.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nMestský súd Bratislava IV\nB5-70C/26/2022\n1522203563\n09. 05. 2025\nMgr. Lívia Piervolová\nECLI:SK:MSBA4:2025:1522203563.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nMestský súd Bratislava IV sudkyňou Mgr. Líviou Piervolovou v právnej veci žalobcu: Slovenská republika,\nv mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, 812 72 Bratislava, IČO:\n00 151 866, proti žalovanému: A. A., nar. X.XX.XXXX, tr. bytom: B. XX, XXX XX C. o zaplatenie 91,EUR s príslušenstvom, takto\nrozhodol:\nI. Súd žalobu zamieta.\nII. Žalovanému nepriznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania.\nodôvodnenie:\n1. Žalobou doručenou súdu dňa 5.5.2022 sa žalobca voči žalovanému domáhal zaplatenia sumy 91,EUR s príslušenstvom. Podanú žalobu odôvodnil tým, že žalovanému bola dňa 26.5.2020 vystavená\nfaktúra č. 2060054371 za stravu zabezpečenú počas nariadenej izolácie v karanténnom zariadení CUZ\nKremenec Tatranská Lomnica za obdobie od 10.5.2020 do 16.5.2020. Faktúra bola vystavená na sumu\n91,- EUR, so splatnosťou do 25.6.2020. Keďže pohľadávka nebola v lehote splatnosti zaplatená, žalobca\nvyzval žalovaného na jej úhradu výzvami zo dňa 19.10.2020 a 1.12.2021. Ani napriek výzvam nedošlo\nk úhrade splatnej pohľadávky. Žalovaný je od 26.6.2020 v omeškaní, preto si žalobca uplatnil aj nárok\nna úrok z omeškania z požadovanej istiny vo výške 5 % ročne až do zaplatenia. Žalobca odvodzoval\nuplatnený nárok z § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z.z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia\na o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 355/2007\nZ.z.“). Predmetné ustanovenie umožňuje obmedziť vlastníctvo fyzickej osoby v rozsahu nákladov, ktoré\nvzniknú pri plnení povinností uložených fyzickej osobe v záujme ochrany verejného zdravia tým, že\ntieto náklady je povinná znášať. Uvedená povinnosť je v zmysle nálezu Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. PL. ÚS 4/2021 v súlade s Ústavou Slovenskej republiky. Poukázal na to, že faktúra\npredstavuje plnenie v podobe paušálnych nákladov za stravu, ktorá bola žalovanému zabezpečená\npočas doby nariadenej izolácie v karanténnom zariadení. Zastával názor, že žalovaný by si potreboval\nzabezpečiť stravu aj v prípade, ak by nebol umiestnený v karanténnom zariadení, a preto žalobca\npostupoval v zmysle platných právnych predpisov a žalovanému stravu zabezpečil. Žalobca je povinný\nvyužívať všetky právne prostriedky na vymoženie pohľadávky štátu v súlade so zákonom č. 278/1993\nZ.z. o správe majetku štátu v znení neskorších predpisov a zákonom č. 374/2014 Z.z. o pohľadávkach\nštátu v znení neskorších predpisov.\n2. Žalobca k žalobe priložil listinné dôkazné prostriedky: faktúra č. XXXXXXXXXX zo dňa 26.5.2020,\nvýzva na úhradu pohľadávok po lehote splatnosti zo dňa 19.10.2020, výzva na úhradu pohľadávky štátu\nzo dňa 1.12.2021 a nedoručená zásielka zo dňa 8.12.2021.\n\n3. Uznesením zo dňa 1.7.2022 súd vyzval žalovaného, aby sa v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia\npísomne vyjadril k žalobe a vo svojom vyjadrení uviedol rozhodujúce skutočnosti na svoju obranu, pripojil\nlistiny, na ktoré sa odvoláva a označil dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Žaloba s prílohami bola\nžalovanému doručená postupom podľa § 116 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok\nv znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“). Žalovaný ostal v konaní nečinný, k žalobe sa nevyjadril\nv určenej lehote, ani do vydania rozhodnutia. V zmysle § 151 ods. 1 CSP sa skutkové tvrdenia strany,\nktoré protistrana výslovne nepoprela, považujú za nesporné.\n4. Podľa § 177 ods. 2 písm. a) CSP nie je potrebné nariaďovať pojednávanie, ak ide iba o otázku\njednoduchého právneho posúdenia veci, skutkové tvrdenia strán nie sú sporné a hodnota sporu bez\npríslušenstva neprevyšuje 2.000,- EUR.\n5. Podľa § 219 ods. 3 CSP vo veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia pojednávania,\noznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke\npríslušného súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením. Ak o to strana požiada, súd jej oznámi\nmiesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku aj elektronickými prostriedkami.\n6. Na základe citovaných ustanovení bol vo veci dňa 9.5.2025 verejne vyhlásený rozsudok bez\nnariadenia ústneho pojednávania. Oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku bolo vyvesené na úradnej\ntabuli a na webovej stránke súdu dňa 9.4.2025.\n7. Súd sa oboznámil s listinnými dôkaznými prostriedkami predloženými žalobcom a zistil nasledujúci\nskutkový stav:\n8. Dňa 26.5.2020 vystavil žalobca žalovanému faktúru č. XXXXXXXXXX na sumu vo výške 91,- EUR, a to\ntitulom nákladov za stravu počas nariadenej karantény v zariadení CUZ Kamenec Tatranská Lomnica\nza obdobie od 10.5.2020 do 16.5.2020. Faktúra bola splatná do 25.6.2020.\n9. Výzvami zo dňa 19.10.2020 a 1.12.2021 vyzval žalobca žalovaného na úhradu dlžnej sumy,\nfakturovanej faktúrou č. XXXXXXXXXX. Výzva zo dňa 1.12.2021 bola žalovanému zaslaná doporučene\ndo vlastných rúk, pričom zásielku sa nepodarilo doručiť z dôvodu, že adresát bol neznámy.\n10. Po právnej stránke posúdil súd vec nasledovne:\n11. Podľa § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z.z.: „Náklady, ktoré vzniknú pri plnení povinností\nustanovených týmto zákonom a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu\nverejného zdravia, uhrádza ten, kto je povinný tieto povinnosti plniť.“.\n12. Podľa § 12 ods. 2 písm. f) zákona č. 355/2007 Z.z. v znení účinnom v čase karantény žalovaného:\n„Opatrenia na predchádzanie vzniku a šíreniu prenosných ochorení sú izolácia v domácom prostredí\nalebo v zdravotníckom zariadení, prípadne inom určenom zariadení, zvýšený zdravotný dozor, lekársky\ndohľad, karanténne opatrenia.“.\n13. Podľa nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 4/2021 (ďalej len „nález“):\n„Hoci samotný § 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia neustanovuje žiadne povinnosti\nani neumožňuje štátnym orgánom ukladanie opatrení, a teda sám osebe žiadnym spôsobom nezasahuje\ndo osobnej slobody jednotlivca, je potrebné ho posudzovať v spojení s § 5 ods. 4 písm. k) zákona\no ochrane verejného zdravia, ktorý zveruje úradu verejného zdravotníctva nariaďovanie opatrení\nna predchádzanie ochoreniam podľa § 12, ak ich treba vykonať v rozsahu presahujúcom územnú\npôsobnosť regionálneho úradu verejného zdravotníctva, resp. s § 6 ods. 3 písm. e) zákona o ochrane\nverejného zdravia, ktorý zveruje nariaďovanie rovnakých opatrení regionálnemu úradu verejného\nzdravotníctva v rámci jeho územnej pôsobnosti. Rovnako je § 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane\nverejného zdravia aplikovateľný aj v spojení s § 48 ods. 4, a to nielen z dôvodu formulácie § 5 ods. 4 písm.\nk) a § 6 ods. 3 písm. e), ktorá zahŕňa odkaz na § 12, ako aj na § 48 ods. 4, ale aj výslovným prepojením\n§ 48 ods. 4 písm. n) na § 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia či použitím identickej\nterminológie v § 48 ods. 4 písm. u) a § 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia.“ (ods. 109);\n\n„Z tohto dôvodu a napriek tomu, že § 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia v časti\no izolácii v zdravotníckom zariadení, prípadne inom určenom zariadení, ako aj v časti o karanténnych\nopatreniach (tak ako je to ďalej odôvodnené) obsahuje iba vymenovanie opatrení na predchádzanie\nochoreniam a sám osebe nemá priame právne účinky, šírka jeho formulácie spojená s absenciou\nlegálnych definícií, ktoré by svojou presnosťou a ohraničenosťou zohľadnili mieru obmedzenia osobnej\nslobody, vytvára pri využití kompetencie podľa § 5 ods. 4 a § 6 ods. 3 a nadväzne aj podľa § 48\nods. 4 zákona o ochrane verejného zdravia riziko zásahov do osobnej slobody, ktoré sa síce môžu\njaviť ako formálne súladné so zákonom, no v dôsledku použitia nedostatočne legálne definovaných, a\ntým neurčitých pojmov sa môžu stať nekontrolovateľnými. Navyše sa týmto prístupom zákonodarca v\nprospech exekutívy významne zbavuje výlučného oprávnenia legalizovať i legitimizovať vážne zásahy\ndo ľudských práv v kontexte čl. 13 ods. 1 a 2 ústavy. Preto situácia, v ktorej § 5 ods. 4 zákona\no ochrane verejného zdravia zahŕňa oprávnenie úradu nariadiť aj iné opatrenia podľa § 12 ods.\n2 zákona o ochrane verejného zdravia, vo vzťahu ku ktorým takéto pochybnosti v dôsledku ich\nformulácie nevznikajú, dostatočne odôvodňuje postup navrhovateľky smerujúci k preskúmaniu ústavnej\nsúladnosti iba časti normy obsiahnutej v písmene f) predmetného ustanovenia. Problematickým sa v\ntejto súvislosti ústavnému súdu nejaví zverenie kompetencie nariaďovať tieto opatrenia úradu verejného\nzdravotníctva a regionálnym úradom verejného zdravotníctva (PL. ÚS 8/2021), ale ustanovenie limitov\ntejto kompetencie zákonodarcom.“ (ods. 110);\n„Niet pochýb o tom, že namietané ustanovenie § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia\nje ustanovením svojou povahou zákonným, ktoré umožňuje obmedziť vlastníctvo fyzickej osoby v\nrozsahu nákladov, ktoré vzniknú pri plnení povinností ustanovených týmto zákonom a inými všeobecne\nzáväznými právnymi predpismi uložených tejto osobe tým, že tieto náklady je povinná znášať. Z tohto\nustanovenia je zároveň zrejmé, že uložená povinnosť znášať náklady je podmienená tým, že tieto\nvzniknú pri plnení povinností uložených fyzickej osobe v záujme ochrany verejného zdravia.“ (ods. 157);\n„Prípustnosť tohto zásahu do vlastníctva z hľadiska rozsahu je výslovne obmedzená výškou nákladov\nspojených s plnením uložených povinností, ktoré je fyzická osoba povinná znášať sama. Ide pritom\no náklady plnenia akýchkoľvek (uložených) povinností, nielen povinnosti podrobiť sa opatreniam\nobmedzujúcim jej osobnú slobodu – patrí sem napríklad aj povinnosť znášať náklady spojené s\npoužívaním preventívnych a iných ochranných pomôcok, náklady dezinfekcie atď.“ (ods. 158).\n14. Na základe vykonaného dokazovania, aplikujúc citované ustanovenia a vychádzajúc z nálezu, dospel\nsúd k záveru, že žalobou uplatnený nárok žalobcu voči žalovanému je nedôvodný. Z hypotézy § 58 ods.\n2 zákona č. 355/2007 Z.z. vyplýva, že náklady, ktoré má žalovaný znášať, musia súvisieť s plnením\npovinností podľa všeobecne záväzných právnych predpisov. Úmyslom zákonodarcu bolo, aby osoby,\nktoré sú povinné plniť povinnosti podľa zákona a ktoré im boli nariadené v rozhodnom čase opatrením\nÚradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky (ďalej len „ÚVZ“) znášali náklady s tým spojené.\nPodľa názoru súdu (obdobne aj Ústavného súdu Slovenskej republiky v ods. 157 nálezu) ide o zákonom\nustanovenú povinnosť, ktorá zasahuje do práva povinnej osoby vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy\nSlovenskej republiky. Prípustnosť tohto zásahu do vlastníctva z hľadiska rozsahu je obmedzená výškou\nnákladov spojených s plnením uložených povinností, ktoré je fyzická osoba povinná znášať sama.\nIde o náklady plnenia akýchkoľvek (uložených) povinností, nielen povinnosti podrobiť sa opatreniam\nobmedzujúcim osobnú slobodu - patrí sem napríklad povinnosť znášať náklady spojené s používaním\npreventívnych a iných ochranných pomôcok, náklady dezinfekcie (ods. 158 nálezu). Z argumentácie\nÚstavného súdu Slovenskej republiky v plenárnom náleze vyplýva, že ustanovenie § 58 ods. 2 zákona\nč. 355/2007 Z.z. má výrazný súkromnoprávny presah, keďže stanovuje, že žalovaný nemá nárok\nna náhradu nákladov, ktoré mu v súvislosti s plnením uložených povinností vznikli. Toto ustanovenie\nvšak a priori nezakladá možnosť domáhať sa úhrady nákladov medzi „poskytovateľom služieb“ a jeho\nprijímateľom – osobou povinnou plniť povinnosti podľa predmetného zákona. Ustanovenie § 58 ods.\n2 zákona č. 355/2007 Z.z. upravuje len vertikálne právne vzťahy medzi orgánom štátu, ktorý tieto\npovinnosti fyzickej osobe (žalovanému) uložil a povinnosťou fyzickej osoby znášať náklady s tým\nspojené. Uvedené ustanovenie dopadá na všetky náklady, ktoré povinnej osobe vznikli (napr. kúpa\nrúšok, respirátorov, dezinfekcie). Povinnosť zaplatenia týchto nákladov vzniká v okamihu uzavretia\nsúkromnoprávneho vzťahu, ktorým prijímateľ ako povinná osoba realizuje povinnosti uložené mu\nopatrením ÚVZ. To znamená, že v prípade povinnosti nosiť rúška vzniká povinnej osobe výdavok\nokamihom zaplatenia kúpnej ceny od predávajúceho (§ 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z.z.). Ak by túto\nkúpnu cenu povinná osoba neuhradila, môže sa predávajúci domáhať zaplatenia kúpnej ceny podľa §\n\n588 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov, nie na základe\n§ 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z.z. Totožne to platí aj pre prípad poskytnutia stravy žalovanému, kde\nnárok domáhať sa zaplatenia pohľadávky patrí tomu, kto uvedenú službu dodal.\n15. Žalobca v konaní netvrdil, ani nepreukázal, že bol poskytovateľom stravy pre žalovaného, resp. že\nbol prevádzkovateľom zariadenia, ktoré stravu žalovanému poskytlo. Nepreukázal existenciu právneho\nvzťahu, na základe ktorého by mu patrilo právo domáhať sa zaplatenia stravy za obdobie izolácie\nžalovaného. Netvrdil ani iné skutočnosti, ktoré by odôvodňovali oprávnenie domáhať sa plnenia\nžalovanej pohľadávky. Svoj nárok preukazoval len vystavenou faktúrou, ktorá bez skutkových tvrdení\na ďalších dôkazov sama o sebe nepreukazuje nárok žalobcu voči žalovanému. Z dôvodu pasivity\nžalovaného sa síce na skutkové tvrdenia žalobcu nazerá ako na nesporné, avšak pokiaľ tieto tvrdenia\nnepreukazujú nárok uplatnený žalobou, žalobca neuniesol bremeno tvrdenia.\n16. Z vyššie uvedených dôvodov súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku a žalobu\nzamietol.\n17. Žalovaný bol v konaní procesne úspešný, preto by mu podľa § 255 ods. 1 CSP prináležal nárok\nna náhradu trov konania v plnom rozsahu. Žalovanému však v konaní žiadne trovy nevznikli. V záujme\nrozumného a spravodlivého usporiadania procesných vzťahov (čl. 4 ods. 2 CSP) a s prihliadnutím na\nhospodárnosť konania preto súd rozhodol tak, že žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal.\nV tejto súvislosti súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.2.2018\nsp. zn. 7Cdo/14/2018 (publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej\nrepubliky pod č. 72/2018): „Ak podľa obsahu spisu strane v konaní žiadne trovy nevznikli, je v súlade s čl.\n17 základných princípov Civilného sporového poriadku, zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť\npriamo tak, že sa jej náhrada trov konania nepriznáva.“.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti\nktorého rozsudku smeruje. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.\nOdvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné (§ 355 ods. 1 CSP, § 362 ods. 1 CSP, §\n359 CSP, § 358 CSP).\nV odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)\na čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ\nrozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 363 CSP, § 364 CSP).\nOdvolanie možno odôvodniť len tým, že\na) neboli splnené procesné podmienky,\nb) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,\nc) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,\nd) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,\ne) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,\nf) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,\ng) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie\nprostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo\nh) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 CSP).\nOdvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej\ninštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada\nmala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť\na dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 ods. 2 a 3 CSP).\n\nExekúciu možno vykonať na návrh toho, kto je oprávnený požadovať splnenie nároku z exekučného\ntitulu preto, že povinný dobrovoľne nesplnil to, čo mu exekučný titul ukladá. Z dôvodov podľa osobitného\npredpisu môže návrh podať aj Justičná pokladnica (§ 48 ods. 2 Exekučného poriadku).", "vazby": {}, "cituje": [{"guid": "ussr:16deee41-196d-4fc8-8782-f7017f9a8fa4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.4.2021.2", "spisova_znacka": "PL. ÚS 4/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 4/2021 z 8. 12. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-12-08", "citacie_n": 74, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.4.2021.2"}, {"guid": "2759ed88-064d-4a76-ad2a-29e44e64d807:31ea7896-9943-405c-99c3-e275af4b560d", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:6310201130.1", "spisova_znacka": "7Cdo/14/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/14/2018 z 27. 2. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-02-27", "citacie_n": 2787, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:6310201130.1"}], "citovane_v": []}