Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV sp. zn. 16C/19/2024 z 1. 4. 2025

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Mestský súd Bratislava IV 16C/19/2024 1424201541 01. 04. 2025 JUDr. Michal Kubiš ECLI:SK:MSBA4:2025:1424201541.4

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Mestský súd Bratislava IV sudcom JUDr. Michalom Kubišom v spore žalobkyne: Anna Baudyšová, nar. 20.01.1957, trvale bytom Železničná 175/86, 976 62 Brusno, zastúpená URBAN & PARTNERS s.r.o., advokátskou kanceláriou so sídlom Červeňova 15, 811 03 Bratislava, IČO: 47 244 895, proti žalovanému: Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej Republiky, so sídlom Račianska 71, 813 11 Bratislava, IČO: 00 166 073, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom, takto rozhodol: I. Súd žalobu z a m i e t a . II. Súd žalovanému náhradu trov konania nepriznáva. odôvodnenie: 1. Žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu dňa 05.02.2024 (v znení zmeny žaloby pripustenej uznesením č.k. 16C/19/2024-356 zo dňa 15.01.2025) domáhala, aby súd vyhlásil rozsudok v nasledovnom znení: „I. Žalovaný je povinný zabezpečiť do troch (3) dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku na vlastné náklady zaslať žalobkyni doporučene písomný list, ktorý bude osobne podpísaný a datovaný ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky a v ktorom bude typom písma: Georgia, veľkosť písma: 11, a to v štandarde Microsoft Word, uvedené nasledovné: „Ospravedlnenie Slovenskej republiky konajúcej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky za nesprávny úradný postup zapríčinený zbytočnými prieťahmi v odvolacom konaní vedenom na Krajskom súde v Trnave“ „Vážená p. Anna Baudyšová, Postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 24Co/41/2019, tak ako to konštatoval Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze zo dňa 03.11.2022, sp. zn.: I. ÚS 393/2022-40 došlo k nesprávnemu úradnému postupu a porušeniu Vášho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, čím došlo v priamej príčinnej súvislosti zo strany Slovenskej republiky k hrubému a nezvrátiteľnému zásahu do Vašich čiastkových práv na ochranu osobnosti a to najmä do práva na súkromie, česť, vážnosť, dôstojnosť, morálnu, spoločenskú, bezúhonnosť, za čo sa Slovenská republika konajúca Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky hlboko a úprimne ospravedlňuje.“

II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu vo výške 363,92 eura titulom náhrady škody vo forme náhrady trov konania, a to do troch (3) dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku. III. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni úroky z omeškania zo sumy náhrady škody v istine 363,92 eura vo výške 9,50 % p. a. počnúc dňom 31.01.2024 až do zaplatenia. IV. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu vo výške 3.683,19 eura titulom náhrady nemajetkovej ujmy, a to do troch (3) dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku. V. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni úroky z omeškania zo sumy nemajetkovej ujmy v istine 3.683,19 eura vo výške 9,50 % p. a. počnúc dňom 31.01.2024 až do zaplatenia. 1.1. Na odôvodnenie žaloby uviedla, že svoje nároky odvodzuje od nesprávneho úradného postupu titulom zbytočných prieťahov v súdnom konaní vedenom na Krajskom súde v Trnave (ďalej aj „Odvolací súd“) pod sp. zn. 24Co/41/2019 (ďalej aj „Napádané konanie“ alebo „Napádaná vec“), a to na podklade právoplatného nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej aj „Ústavný súd“ alebo „ÚS SR“) konštatoval, že právo poškodeného na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v Napádanom konaní porušené bolo (ďalej aj „Nesprávny úradný postup“), pričom k Nesprávnemu úradnému postupu titulom zbytočných prieťahov došlo v Napádanom konaní k porušeniu základného práva poškodeného na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „Ústava“) a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej aj „Listina“), ako i práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“) v spojení s čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej aj „Pakt“) s tým, že Nesprávny úradný postup Odvolacieho súdu bol v Napádanom konaní potvrdený zo strany Ústavného súdu nálezom sp. zn. I. ÚS 393/2022-40 zo dňa 03.11.2022 (ďalej aj „Nález“). Ďalej poukázala na § 4 ods. 1 písm. a) bod 1. zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej aj „zákon o ZŠVVM“), podľa ktorého vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym úradným postupom súdu, a preto je nepochybné, že v predmetnej veci zodpovedá za škodu a nemajetkovú ujmu spôsobenú orgánmi verejnej moci Slovenská republika konajúc prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky. Uviedla, že sa žalobou doručenou Okresnému súdu Piešťany dňa 24.03.2017 domáhala proti žalovanému spoločnosti Home Credit Slovakia, a. s., Teplická 7434/147, Piešťany, IČO 47 244 895 (ďalej aj „Žalovaný“) určenia, že zmluva o spotrebiteľskom úvere je bezúročná a bez poplatkov, pričom Okresný súd Piešťany v namietanom konaní rozsudkom sp. zn. 15Csp/43/2017 zo 06.11.2018 určil, že zmluva o spotrebiteľskom úvere je bezúročná a bez poplatkov, vo zvyšnej časti konanie zastavil, pričom Odvolací súd v namietanom konaní rozsudkom sp. zn. 24Co/41/2019 zo 06.11.2019 rozsudok Okresného súdu Piešťany potvrdil a na podklade Žalovaným podaného dovolania Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „Najvyšší súd“ alebo „Dovolací súd“) uznesením sp. zn. 2Cdo/69/2020 zo dňa 30.11.2021 zrušil rozsudok Odvolacieho súdu a vec vrátil na ďalšie konanie, pričom dňa 13.09.2022 bolo Odvolacím súdom vydané ďalšie rozhodnutie, kde uznesením rozsudok Okresného súdu Piešťany v napadnutej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Ďalej uviedla, že vzhľadom na vývoj konania, nesústredenú činnosť a celkovú dĺžku, podala dňa 05.05.2022 ústavnú sťažnosť, ktorou sa domáhala vyslovenia porušenia práv na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručených čl. 48 ods. 2 Ústavy a čl. 38 ods. 2 Listiny, ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v spojení čl. 14 ods. 1 Paktu a práva podľa článku 47 Charty základných práv Európskej únie postupom Odvolacieho súdu a Okresného súdu v Napadnutom konaní, vyslovenie príkazu Odvolaciemu súdu konať, primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 6.200 eur a náhrady trov konania a trov právneho zastúpenia („Ústavná sťažnosť“), na čo Ústavný súd Nálezom v nadväznosti na podanú Ústavnú sťažnosť vyslovil porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy a čl. 38 ods. 2 Listiny a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v spojení s čl. 14 ods. 1 Paktu postupom Odvolacieho súdu v Napadnutom konaní, priznal jej primerané finančné zadosťučinenie v sume 900 eur a náhradu trov konania v sume 738,47 eura, vo zvyšnej časti Ústavnej sťažnosti nevyhovel. Poukázala na to, že k zložitosti Ústavný súd uviedol, že vec nie je z právneho hľadiska zložitá na posúdenie a patrí medzi bežnú agendu všeobecných súdov, v jej správaní Ústavný súd nezistil také skutočnosti, ktoré by prispeli

k zbytočným prieťahom v konaní, pričom Ústavný súd skonštatoval, že dĺžka konania na Odvolacom súde by bola ústavne akceptovateľná v prípade, ak by nedošlo k zrušeniu rozhodnutia Odvolacieho súdu Najvyšším súdom v dovolacom konaní s tým že uvedené Ústavný súd pri svojom rozhodnutí zohľadnil a pripísal obdobie rozhodovania na Najvyššom súde Odvolaciemu súdu (od 23.04.2020 do 24.02.2022). Uviedla tiež, že od 22.02.2019 rozhodoval Odvolací súd, pričom dĺžka konania na Najvyššom súde od 23.04.2020 do 24.02.2022 je pričítateľná taktiež Odvolaciemu súdu, pričom dňa 13.09.2022 opätovne rozhodol Odvolací súd, a to tak, že rozhodnutie Okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že spis bol vrátený Odvolacím súdom dňa 05.10.2022. Uviedla, že Napádaná vec tak nie je k dnešnému dňu právoplatne skončená a je vedená opätovne na Okresnom súde Trnava (do 31.05.2023 na Okresnom súde Piešťany) pod novou spisovou značkou PN 4Csp/40/2022 (do 31.05.2023 pod sp. zn. 4Csp/40/2022. Poukázala na to, že nakoľko Ústavný súd sčasti nevyhovel jej Ústavnej sťažnosti, obrátila sa dňa 04.01.2023 na Európsky súd pre ľudské práva, kde sa domáhala vyslovenia porušenia čl. 6 ods. 1 Dohovoru a žiadala, aby Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) zaviazal Slovenskú republiky podľa čl. 41 Dohovoru na to, že je povinná uhradiť sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie, pričom jej individuálna sťažnosť bola odmietnutá. Dôvodila, že namiesto plynulého postupu Odvolacieho súdu v Napádanom konaní smerujúcom k právoplatnému rozhodnutiu veci, a tým aj k nastoleniu právnej istoty, nasledovalo v dôsledku neprimeranej dĺžky Napádaného konania iba obdobie dlhodobých negatívnych zásahov do jej osobnostnej integrity vplývajúce na jej doterajší súkromný život, rodinné vzťahy a spoločenské postavenie, pričom definuje začiatok a trvanie Napádaného konania, od ktorého časového obdobia je odvodzovaný priamy zásah do osobnostných práv od nápadu veci na Odvolací súd – teda od 22.02.2019 až do 05.10.2022, kedy bola vec opätovne vrátená Okresnému súdu, čo predstavuje dobu 3 rokov 7 mesiacov a 13 dní (zaokrúhlene 43 mesiacov), ktorú pripisuje v plnom rozsahu na ťarchu Odvolaciemu súdu a za ktorú Odvolací súd v celom rozsahu zodpovedá. Poukázala tiež na to, že si splnila zákonnú povinnosť vopred predbežne prerokovať svoj nárok na náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, spôsobenej Nesprávnym úradným postupom s príslušným orgánom, a to „Žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku poškodeného na náhradu škody“ zo dňa 09.08.2023 adresovanou na Ministerstvo spravodlivosti SR, avšak nakoľko sa Ministerstvo spravodlivosti SR vyjadrilo svojim oznámením zo dňa 30.01.2024 tak, že: „Po meritórnom preskúmaní predmetnej žiadosti Vám MS SR touto cestou oznamuje, že Vaša žiadosť, resp. žiadosť Vašej klientky bola predbežne prerokovaná v zmysle § 15 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z., pričom jej nebolo vyhovené“, pričom s tam uvedenými dôvodmi vo vzťahu k zmene zákona o ZŠVVM sa nestotožňuje, podáva túto žalobu vo veci samej. Mala za to, že pod prizmou existencie právoplatného Nálezu (I. ÚS 393/2022-40) je nesporne preukázané, že Nesprávny úradný postup, od ktorého odvíja svoje nároky, spočíva v neprimeranej dĺžke Napádaného konania, ako i neodôvodnených prieťahoch v Napádanom konaní, pričom ďalší prieskum existencie prieťahov v konaní, a ich prípadné spochybnenie, sú absolútne neprípustné, nakoľko porušenie jej základného práva je objektívne dané práve na základe vydaného Nálezu a viazanosťou Nálezom Ústavného súdu tak možno dospieť k záveru, že je splnená prvá zákonná podmienka pre vznik zodpovednosti štátu za škodu či nemajetkovú ujmu podľa zákona o ZŠVVM, a to existencia nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci. Ďalej uviedla, že sa domáha náhrady škody podľa § 9 ods. 1 zákona o ZŠVVM v spojení s § 17 ods. 1 a § 18 ods. 2 zákona o ZŠVVM titulom zbytočných prieťahov v Napádanom konaní, pričom náhradu škody vyčísľuje vo výške náhrady trov konania, ktoré boli vynaložené vo vecnej a časovej súvislosti so zbytočnými prieťahmi v Napádanom konaní alebo v súvislosti s Napádaným konaním, a teda náhradu tých trov konania, ktoré by neexistovali, ak by nedošlo a nedochádzalo k zbytočným prieťahom, ktoré potvrdil Ústavný súd. Poukázala na to, že si uplatňuje náhradu trov konania v príčinnej súvislosti so zbytočnými prieťahmi v Napádanom konaní v režime zákona o ZŠVVM odvodzujúc svoje nároky z dvoch základných premís: (i) trovy konania vzniknuté v priamej príčinnej súvislosti so zbytočnými prieťahmi v Napádanom konaní nie sú viazané bezprostredne na uplatňovanie alebo bránenie práva čo do merita veci; takéto trovy konania sú v priamej väzbe s uplatňovaním základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny, ako i práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v spojení s čl. 14 ods. 1 Paktu; a s tým súvisiac; (ii) keďže existenciu trov konania v príčinnej súvislosti so zbytočnými prieťahmi v Napádanom konaní nemohla/nemôže ovplyvniť žiadna zo strán, nie je ani len v súlade s princípom spravodlivosti žiadať túto náhradu trov konania od protistrany (ani v prípade jej plného úspechu v súdnom konaní). Uviedla, že existencia zbytočných prieťahov v konaní a s tým súvisiacich vzniknutých trov (konania či právneho zastúpenia) musí byť prenesená vždy na ťarchu štátu, nie na ťarchu účastníkov konania, a teda takéto trovy konania sú bezpochyby súčasťou nároku na náhradu škody s objektívnou zodpovednosťou štátu v zmysle zákona o ZŠVVM. Poukázala na Vyčíslenie náhrady trov konania a trov právneho zastúpenia

spolu s ďalšou dokumentáciou tvoriacou súčasť príloh žaloby, z ktorého dôvodu tieto výdavky musia byť považované aj za preukázané. Dôvodila, že by sa bez ohľadu na výsledok konania, týchto trov nikdy úspešne nedomohla, t.j bez ohľadu na procesné štádium Napádaného konania je bez ďalšieho aplikovateľný právny režim zákona o ZŠVVM. Výšku náhrady trov konania sumarizovala nasledovne: 1. prevzatie veci a analýza a následné stretnutie s klientom, za účelom prediskutovania ďalšieho postupu s cieľom absolútneho odstránenia zbytočných prieťahov v konaní a posúdenia opodstatnenosti podania sťažnosti predsedovi súdu či podania ústavnej sťažnosti (89,46 + 11,63 + 20 % DPH), 2. vypracovanie právneho rozboru pre klienta s poukazom na ustálenú rozhodovaciu prax Ústavného súdu a ESĽP k opodstatnenosti podania sťažnosti predsedovi súdu či podania ústavnej sťažnosti s cieľom efektívneho odstránenia zbytočných prieťahov konaní z dôvodu dlhotrvajúcej nečinnosti súdu (89,46+ 11,63 + 20 % DPH), 3. právna analýza a následná porada s klientom, za účelom prediskutovania Nálezu Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 393/2022-40 zo dňa 03.11.2022, a prediskutovanie ďalšieho postupu s cieľom absolútneho odstránenia zbytočných prieťahov v konaní s dôrazom na možnosť podať individuálnu sťažnosť na ESĽP (89,46 + 11,63+ 20% DPH), spolu si teda uplatňuje nárok na náhradu škody vo forme náhrady trov konania vzniknutých v príčinnej súvislosti so zbytočnými prieťahmi v Napádanom konaní vo výške 363,92 eura. Mala za to, že existuje priama príčinná súvislosť medzi zásahom do jej práv a vznikom škody, nakoľko tieto trovy by nevznikli v prípade, ak by Odvolací súd konal bezprieťahovo a ona by nemusela vyvíjať akúkoľvek aktivitu smerujúcu k odstráneniu zásahu do jeho základných práv. Ďalej uviedla, že sa domáha náhrady nemajetkovej ujmy podľa ust. § 9 ods. 1 zákona o ZŠVVM v spojení s ust. § 17 ods. 2 a ods. 3 zákona o ZŠVVM titulom zbytočných prieťahov v Napádanom konaní. Uviedla, že vystupuje v Napádanom konaní v procesnom postavení žalobcu, ktorý v dôsledku zbytočných prieťahov v Napádanom konaní prežíval a naďalej aj prežíva po dobu už vyše 76 mesiacov odo dňa podania žaloby až do dnešného dňa, teda vyše 6 rokov a 4 mesiacov v absolútnej právnej neistote, nakoľko k dnešnému dňu stále netuší aký bude konečný a definitívny rozsudok vo veci samej, či bude zaviazaná na úhradu trov konania, či bude musieť ako žalobca v Napádanom konaní v prípade neúspechu povinná nahrádzať ako neúspešná strana žalovanému trovy konania a v akej výške, pričom konanie na prvom stupni sa koná opakovane po dvoch rozhodnutiach Odvolacieho súdu a Najvyššieho súdu, konanie je tak opätovne na samom začiatku bez meritórneho rozhodnutia. Uviedla, že z vyššie uvedenej dĺžky pripisuje dĺžku konania v trvaní vyše 3 rokov a 7 mesiacov, teda 43 mesiacov práve Odvolaciemu súdu, pričom už samotná existencia absolútnej právnej neistoty spôsobená nesprávnym úradným postupom počas obdobia vyše 3 rokov a 7 mesiacov (zaokrúhlene 43 mesiacov) je na priznanie nemajetkovej ujmy dostačujúca. Upriamila pozornosť na to, že podľa judikatúry ESĽP sa nemajetková ujma spôsobená prieťahmi v súdnom konaní silne prezumuje, a teda nie je potrebné ju preukazovať (napríklad rozsudok veľkého senátu vo veci Apicella proti Taliansku zo dňa 29.3.2006, č. sťažnosti 64890/01; rozsudok vo veci Martins Castro a Alves Correia de Castro proti Portugalsku zo dňa 10.6.2008, č. sťažnosti 33729/06). Jedná sa teda o silnú, ale vyvrátiteľnú právnu domnienku – strong but rebuttable presumption – ktorej pevné korene vyplynuli z európskej judikatúry. Argumentovala, že nemajetková ujma spočíva i v samom stave neistoty ohľadne výsledku konania, keďže ide o psychickú kategóriu, ktorej hĺbka a rozsah sa preukazuje častokrát s mierou vysokej náročnosti, a preto sa v základnom rozsahu predpokladá. Uviedla, že zmyslom prezumpcie vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej pri výkone verejnej moci u fyzickej osoby je v základnom rozsahu reparácia úzkosti, duševného stresu a neistoty, pričom v súlade so zmyslom silnej, ale vyvrátiteľnej domnienky – strong but rebuttable presumption – sa dôkazné bremeno obracia na prípadného žalovaného, t. j. Slovenskú republiku, za ktorú v súdnom konaní koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. Vo vzťahu k finančnému zadosťučineniu priznanému zo strany Ústavného súdu uviedla, že premyslenou aplikáciou euro-konformného výkladu čl. 6 ods. 1 Dohovoru v spojení s čl. 7 ods. 2 Ústavy a čl. 3 CSP, a v spojení so zmyslom a účelom § 133 ods. 3 písm. e) zákona o ÚS SR a § 17 ods. 2 zákona o ZŠVVM možno dospieť k jedinému logickému záveru, a teda, že ide o dva samostatné nároky (rovnako, ako sa o dva samostatné nároky jedná pri posudzovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy a nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia, ktoré by per analogiam mohlo byť priznané subsidiárnym použitím Občianskeho zákonníka), ktoré navzájom nie sú bezvýhradne previazané, t. j. je pravdou, že nie každé priznanie náhrady primeraného finančného zadosťučinenia bude znamenať aj priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch na základe zákona o ZŠVVM, avšak len za predpokladu, ak dôkazné bremeno unesie z dôvodu aplikácie vyvrátiteľnej domnienky žalovaný, resp. predostrie argumenty, prečo by neprimeraná dĺžka súdneho konania nemala ústiť do súčasného uplatnenia nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle zákona o ZŠVVM, a teda prezumovanú reparáciu úzkosti, duševného stresu a neistoty vyvráti. Poukázala tiež na to, že Ústavný súd preskúmava len objektívne predpoklady neprimeranosti dĺžky súdneho konania, nereparuje spôsobenú úzkosť či duševný stres (o žiadnej vyvrátiteľnej domnienke v konaní pred

Ústavným súdom teda nemožno hovoriť, dôkazné bremeno v tomto rámci nezaťažuje ani sťažovateľa, ani porušovateľa; napokon, Ústavný súd pri priznaní primeraného finančného zadosťučinenia – čo do výšky priznaného nároku – vždy ponecháva priestor na súčasnú aplikácia zákona o ZŠVMM). Mala za to, že je neakceptovateľný taký právny záver, že v zmysle zákona o ZŠVVM zaťažuje dôkazné bremeno vždy a v každom prípade žalobcu, keďže toto tvrdenie narúša práve situácia nesprávneho úradného postupu titulom zbytočných prieťahov v konaní, pri ktorých platí „silná, ale vyvrátiteľná právna domnienka“, že nemajetková ujma titulom zásahu do jej osobnostných práv v dôsledku existencie zbytočných prieťahov v súdnom konaní, vznikla. Poukázala pritom na nález Ústavného súdu zo dňa 14.12.2011, sp. zn. I. ÚS 412/2011 a rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 25Co/45/2017 zo dňa 09.05.2018. Dôvodila tiež, že z uvedenej premisy vyplýva, že je automaticky daná príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci (spočívajúcej v prieťahoch v súdnom konaní) a nemajetkovou ujmou, a to až do doby, ak prípadný žalovaný nepreukáže opak, pričom poukázala na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 193/2011 zo dňa 25.04.2012. Uviedla, že existencia dlhotrvajúceho Napádaného konania mala za následok vznik stavov stresu, hnevu, depresií a úzkosti, ktoré atribúty však u nej presahujú základný rámec. Mala za to, že je (už aj) bez ďalšieho splnená druhá a tretia podmienka pre vznik zodpovednosti štátu za zbytočné prieťahy v súdnom konaní, a to existencia nemajetkovej ujmy a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci (spočívajúcej v prieťahoch v Napádanom konaní) a nemajetkovou ujmou. Ďalej uviedla, že síce v základnom rámci zaťažuje dôkazné bremeno (v možnom budúcom spore) žalovaného, tak nad základný rámec, t.j. ak nastanú výraznejšie zásahy do osobnostnej sféry osoby poškodenej zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní, ktoré odôvodňujú konkrétnu výšku nemajetkovej ujmy v peniazoch, platí, že „na preukázanie ujmy závažnejšieho rozsahu, a teda tvrdenie niečoho, čo nebýva obvyklým následkom, treba, aby existencia tvrdeného následku, ako i príčinná súvislosť medzi týmto následkom a porušením práva boli nesporne preukázané.“ (rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 25Co/45/2017 zo dňa 09.05.2018). Dôvodila, že pri určovaní konkrétneho spôsobu a výšky náhrady za spôsobenú ujmu má byť zohľadňovaná aj (i) primeranosť ku kompenzácii zo strany Ústavného súdu,; (ii) osoba poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje; (iii) závažnosť vzniknutej ujmy; (iv) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote; (v) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení, pričom všeobecné súdy pri posudzovaní intenzity zásahu považujú za určujúce aj hľadisko (i) charakter konania, v ktorom ujma vznikla, keďže ujma vzniknutá v ne/sporovom konaní môže byť iná, ako ujma vzniknutá v exekučnom, správnom či trestnom konaní, a treba vziať osobitne na zreteľ aj (ii) predmet konania z hľadiska jeho významu pre stranu, ochrany akých práv či právom chránených záujmov sa v ňom poškodený dovoláva, a ako ho predmetom konaní ovplyvňuje, (iii) prihliadnutie na osobné pomery strany, a v neposlednom rade aj (iv) iné konkrétne skutkové okolnosti každého individuálneho prípadu (vek, zdravotný stav, rodinné zázemie, spoločenské prostredie, a pod.). Mala za to, že stavy stresu, depresií a úzkosti u jej osoby rozhodne presiahli základný rámec, keď liknavo sa vlečúce Napádané konanie významne ovplyvnilo jej doterajší súkromný život a rodinné vzťahy, ťažko reparovateľný moment dlhoročného stresu, depresií, pocitu frustrácie, ako aj stratu dôvery, že spor bude dovedený k spravodlivému koncu, viedlo u nej k psychickým problémom a depresiám, nebyť zbytočných prieťahov v Napádanom konaní, mohla viesť normálny život bez tlaku a depresií. Uviedla, že je v stave právnej neistoty vo vzťahu k celému meritu veci a súčasne aj k výške náhrady trov konania, ktoré v prípade neúspechu bude musieť nahradiť žalovanému, pričom táto právna neistota by netrvala, ak by Odvolací súd nespôsobil zbytočné prieťahy, bez ohľadu na výsledok sporu (v dôsledku neprimeranej dĺžky súdneho konania) nepochybne už bolo narušené a zasiahnuté do jej práv, tieto následky sú neodstrániteľné a citové ochudobnenie nenapraviteľné. Za najzraňujúcejšiu skutočnosť považovala to, že ako spotrebiteľ, slabšia strana do dnešného dňa nemá ukončené konanie, v ktorom vystupuje v procesnom postavení žalobcu, pričom pri podaní tejto žaloby očakávala včasné meritórne rozhodnutie, nastoľujúce definitívnu právnu istotu, a to nie len zo strany Okresného súdu, ale v prípade odvolania, ktoré v danom konaní nakoniec bolo podané, aj zo strany Odvolacieho súdu. Ďalej pokračovala, že sa rozhodla totiž podať žalobu s dôverou v súdny systém, konanie vo veci prebiehajúce až na troch stupňoch k dnešnému dňu už neuveriteľných 6 rokov 4 mesiace a 9 dní je tak pre ňu obrovským sklamaním, pričom sa dostala do štádia, kedy podanie žaloby doslova ľutovala, konanie je opätovne pred súdom prvej inštancie, opätovne na začiatku, termín pojednávania je vytýčený až na 10.10.2023, čiže k nastoleniu právnej istoty v konaní tak skoro nedôjde, pričom ak by Odvolací súd postupoval správne, jeho rozhodnutie by nemuselo byť predmetom dovolacieho konania a dovolací súd by jeho rozhodnutie nebol býval zrušil a vec by nevrátil. Poukázala na to, že v danom prípade bola z dôvodu pochybenia Odvolacieho súdu vystavená nie len nutnosti absolvovať dovolacie konanie, ale opätovne aj konanie odvolacie a súčasne opätovne

konanie pred prvostupňovým súdom, pričom ak by nebola potreba zrušenia rozhodnutia Odvolacieho súdu konanie by mohlo byť už dávno právoplatne ukončené. Poukázala tiež na to, že je osobou majúcou vyšší vek, preto je pre ňu včasné rozhodnutie o jej veci mimoriadne významné, avšak stále sa ho ani počas toľkých rokov nevie domôcť. Uviedla, že bola a stále je k dnešnému dňu tak paralyzovaná neistotou, aké ďalšie výdavky jej vzniknú v prípade neúspechu, či bude v spore úspešná, pričom v prípade neúspechu, ak by konanie trvalo primeranú dobu, by už mala nejaký čas na spracovanie tejto negatívnej udalosti a nie predlžovanie tejto negatívnej udalosti zo strany Odvolacieho súdu, za ktorý v konečnom dôsledku zodpovedá Slovenská republika konajúca Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, pričom akýkoľvek výsledok daného sporu nemení nič na vyššie uvedenom a na skutočnosti, že nepochybne zažívala a dodnes zažíva stavy plné neistoty a stresu. Dôvodila, že Napádané konanie zasiahlo nielen do oblasti jej vnútorného prežívania, ale aj do prostredia, v ktorom žila, sťažil sa jej obvyklý spôsob života, a to možnosť viesť normálny a (v rámci možností) kvalitný život bez pocitov z prebiehajúceho súdneho konania, bola v právnej neistote vo vzťahu k súdu prvej inštancie, Odvolaciemu súdu a napokon aj k Najvyššiemu súdu, pričom znova jej právna neistota trvá vo vzťahu k súdu prvej inštancie, nevie a nevedela sa počas vyše 6 rokov domôcť definitívneho rozhodnutia, pričom o túto skutočnosť sa v značnej miere zaslúžil práve Odvolací súd, počas dĺžky konania na Odvolacom súde a na Najvyššom súde zažívala pocity bezmocnosti, frustrácie a zúfalstva, nakoľko ju počas tejto doby opätovne a kontinuálne dobiehala kapitola života, ktorú chcela mať už dávno ukončenú aj s ohľadom na jej vek, do dnešného dňa zažíva stavy plné stresu a neistoty, nakoľko v prípade jej neúspechu bude musieť ako neúspešná strana nahradiť žalovaného trovy konania a trovy právneho zastúpenia, ktorých výšku možno vzhľadom na doterajší priebeh konania predpokladať ako výšku vysokú a pre ňu môže byť prakticky táto čiastka likvidačná, pričom táto neistota je pre ňu skutočne skľučujúca a nepriaznivo vplýva na jej psychický stav, nakoľko je dlhodobo v psychickom vypätí, pričom nebyť postupu Odvolacieho súdu tieto pocity by už nemusela dávno prežívať. Poukázala tiež na to, že v očiach rodiny a vo svojich sociálnych kruhoch je braná ako osoba, ktorá vedie dlhoročné súdne konanie s nebankovým subjektom, čo sa odráža na jej cti a dôstojnosti v očiach rodiny a priateľov. Záverom poukázala na to, že zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 17 ods. 2 zákona o ZŠVVM je dosiahnuť vyváženosť miery ujmy na hodnotách ľudskej dôstojnosti s konkrétnym finančným vyjadrením náhrady takej nemajetkovej ujmy a s prihliadnutím na všetky okolnosti konkrétneho prípadu, a tým účinne vyvážiť a zmierniť nepriaznivý následok nesprávneho úradného postupu pri výkone verejnej moci, ktorú ujmu však treba dôsledne odlišovať od ujmy vzniknutej ako priamy dôsledok zásahu do zdravotnej integrity osoby, za ktorú sa náhrada poskytuje podľa ustanovenia § 444 OZ, a teda v prípade závažných psychických porúch na základe lekárskych/znaleckých posudkov vyhotovených v zmysle položky 255. Prílohy 1 zákona č. 185/2004 Z.. z. Zákon o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia (ďalej len „ZNBSSU“). Mala za to, že sa nemožno preto stotožniť s prípadným názorom na predloženie lekárskeho alebo znaleckého posudku, ktorý by dokumentoval psychické problémy spôsobené Nesprávnym úradným postupom, keďže tento dôsledok sa sám osebe veľmi ťažko preukazuje (aj to je dôvodom, prečo sa do istej miery prezumuje), keďže psychickými útrapami a problémami, ktoré by bez Nesprávneho úradného postupu neboli vznikli, si prechádzala na konci dňa vždy sama. Podľa jej názoru sú v prejednávanej veci splnené všetky zákonné predpoklady na úspešné uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej Nesprávnym úradným postupom v peniazoch. Argumentovala, že nárok na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia podľa čl. 127 ods. 3 Ústavy v spojení s § 133 ods. 3 písm. e) zákona o ÚS SR nemožno stotožňovať s nárokom na náhradu škody vyplývajúcim zo zákona o ZŠVVM (napríklad uznesenie Ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 117/2013 zo dňa 28. februára 2013, ďalej uznesenie sp. zn. II. ÚS 71/04 zo dňa 09.03.2004, či uznesenie sp. zn. IV. ÚS 380/2011 zo dňa 08.09.2011), ide o dva samostatné, nepodmienené a nezávislé nároky, Ústavný súd ponecháva v každom prípade priestor na ďalšiu aplikáciu ustanovení zákona o ZŠVVM. Poukázala na to, že všeobecné súdy vychádzajú pri určení výšky nemajetkovej ujmy správne z ustálenej judikatúry ESĽP v už spomínanej veci Apicella proti Taliansku, rozsudok zo dňa 29.03.2006, č sťažnosti 64890/01 (ale aj iné rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva ako napríklad Cocchiarella proti Taliansku, rozsudok veľkého senátu zo dňa 29.03.2006, č. sťažnosti 64886/01; Ernestina Zullo proti Taliansku, rozsudok veľkého senátu zo dňa 29.03.2006, č. sťažnosti 64897/01; Giuseppe Mostacciuolo č. 1 proti Taliansku; rozsudok veľkého senátu zo dňa 29.03.2006, č. sťažnosti 64705/01; Giuseppe Mostacciuolo č. 2 proti Taliansku; rozsudok veľkého senátu zo dňa 29.03.2006, č. sťažnosti 65102/01; Giuseppina a Orestina Procaccini proti Taliansku; rozsudok veľkého senátu zo dňa 29.03.2006, č. sťažnosti 65075/01; Musci a Riccardi Pizzati proti Taliansku; rozsudok veľkého senátu zo dňa 29.03.2006, č. sťažnosti 62361/00), podľa ktorých priemerná výška náhrady nemajetkovej ujmy je 1.000 eur až 1.500 eur za rok trvania konania, pričom všeobecné súdy sa ustálili

v tom, že priemernú výšku náhrady nemajetkovej ujmy v podmienkach Slovenskej republiky tvorí 1.000 eur za rok trvania konania (nie rok prieťahu), ktorú možno pochopiteľne aj zvýšiť vzhľadom na konkrétne okolnosti či meritum prejednávanej veci, a aj znížiť, a to s ohľadom na správanie sa poškodeného v Napádanom konaní, prípadne ak má predmet konania z hľadiska finančného dopadu pre poškodeného malý význam. So súčasným zohľadnením intenzity a hĺbky zásahu do jej osobnostných práv s výrazným ovplyvnením kvality jej života, ako i života jej najbližších považovala za spravodlivé vychádzať zo základu aplikovaného všeobecnými súdmi v bežnej rozhodovacej činnosti, t. j. 1.000 eur za rok konania s tým, že prihliadla na existenciu primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré jej bolo priznané v konaní pred Ústavným súdom, a teda v zmysle konkrétnych okolností prípadu násobí svoje nároky základom 1.000 eur za rok konania (83,33 eur/mesiac konania) so súčasným odpočtom priznaného finančného zadosťučinenia, pričom počíta s 3 rokmi a 7 mesiacmi (43 mesiacmi) zbytočných prieťahov v Napádanom konaní. Uviedla, že nakoľko v Napádanom konaní bol vydaný Nález Ústavného súdu, ktorý konštatoval porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, považuje aj túto skutočnosť za dôležitú v tom svetle, že muselo dôjsť až zásahu zo strany Ústavného súdu na základe jej aktivity, aby Odvolací súd prestal zasahovať do jej práva na prerokovanie veci bez zbytočných o ďalších 1.000 eur, preto vyčísľuje svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v hodnote 3.683,19 eur ako rozdiel medzi 3.583,19 eur (43 mesiacov konania x 83,33 eur/mesiac konania) a 900 eur priznaným finančným zadosťučinením zo strany Ústavného súdu a zvýšením o 1.000 eur. Napokon uviedla, že nakoľko obnovenie pôvodného stavu v danom prípade nie je možné, k zásahu do jej práv na ochranu osobnosti došlo, požaduje tiež, aby sa žalovaný ospravedlnil. 2. Žalovaný žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Mal za to, že nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu spočívajúcemu v zbytočných prieťahoch v konaní tak, ako to tvrdí žalobkyňa, pričom rozporuje, že existenciou zbytočných prieťahov v konaní je poznačené celé žalobkyňou špecifikované obdobie trvajúce 3 roky 7 mesiacov a 13 dní. Poukázal na to, že žalobkyňa sa v konaní vedenom na Okresnom súde Piešťany pod sp. zn. 15Csp/43/2017 domáhala proti žalovanej Home Credit Slovakia, a.s., Teplická 7434/147, Piešťany, IČO: 47 244 895, určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorú medzi sebou uzatvorili. Okresný súd Piešťany v predmetnom konaní rozsudkom zo dňa 06.11.2018, č. k. 15Csp/43/2017-204 rozhodol, že zmluva o spotrebiteľskom úvere je bezúročná a bez poplatkov a vo zvyšnej časti konanie zastavil. Voči predmetnému rozsudku podal žalovaný odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Trnave rozsudkom zo dňa 06.11.2019, č. k. 24Co/41/2019-264 tak, že potvrdil rozsudok Okresného súdu Piešťany zo dňa 06.11.2018, č. k. 15Csp/43/2017-204. Zo strany žalovaného došlo k podaniu dovolania voči rozsudku Krajského súdu v Trnave zo dňa 06.11.2019, č. k. 24Co/41/2019-264, ktorý bol uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.11.2022, sp. zn. 2Cdo 69/2020 zrušený z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a vec bola vrátená Krajskému súdu v Trnave na ďalšie konanie (vedené pod novou sp. zn. 24CoCsp/16/2022). Dňa 13.09.2022 Krajský súd v Trnave uznesením rozsudok Okresného súdu Piešťany zo dňa 06.11.2018, č. k. 15Csp/43/2017-204 v napadnutej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Ústavnou sťažnosťou zo dňa 05.05.2022 sa žalobkyňa domáhala vyslovenia porušenia svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy, čl. 38 ods. 2 Listiny a práva na prejednanie svojej veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v spojení s čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach a základného práva na spravodlivý proces a podľa čl. 47 Charty základných práv EÚ, prikázania, aby odvolací súd konal bez prieťahov a žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 6.200 eur a náhradu trov konania. Poukázal na to, že v náleze ÚS SR zo dňa 03.11.2022, č. k. I. ÚS 393/2022-40, ÚS SR síce konštatoval, že v konaní vedenom na Krajskom súde v Trnave pod sp. zn. 24Co/41/2019, došlo k porušeniu práva žalobkyne na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, avšak ÚS SR v bode 16 odôvodnenia dospel k záveru, že prieťahy v napádanom konaní možno pripísať Krajskému súdu v Trnave od nápadu veci na odvolacom súde, t. j. od 22.02.2019 do podania ústavnej sťažnosti sťažovateľkou, t. j. 05.05.2022, čo predstavuje dobu 3 rokov a 2 mesiacov, a nie žalobkyňou uvádzané obdobie existencie prieťahov v konaní. Poukázal tiež na to, že ÚS SR žiadateľke priznal finančné zadosťučinenie vo výške 900 eur (z požadovaných 6.200 eur), spolu s trovami konania vo výške 738,47 eura, a vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti nevyhovel, nakoľko ÚS SR nemal za preukázané sťažovateľkou namietané porušenie základného práva podľa čl. 47 Charty (viď. bod 18) a tiež z dôvodu, že zo strany Krajského súdu v Trnave došlo k opätovnému rozhodnutiu uznesením zo dňa 13.09.2022 a z toho dôvodu ÚS SR nepovažoval za potrebné prikázať Krajskému súdu v Trnave konať bez zbytočných prieťahov (viď. bod 21 odôvodnenia). Poukázal na to, že nie je možné, aby všeobecný súd v rámci konania o náhrade škody konštatoval porušenie ústavného práva strany sporu na bezprieťahové konanie, osobitne to nie je možné a ani prípustné

za situácie, že k takémuto prieskumu už pristúpil ÚS SR a rozhodol nálezom. Argumentoval, že v prípade žalobkyne ÚS SR konštatoval existenciu zbytočných prieťahov v rozsahu špecifikovanom v samotnom náleze (viď bod 16 nálezu) a súčasne rozhodol o primeranom zadosťučinení a z tohto dôvodu neexistuje obdobie zbytočných prieťahov (nesprávny úradný postup) mimo tohto časového rámca, za ktorý by žalobkyni už nebola poskytnutá satisfakcia, resp. za ktorý by zodpovedal on v intenciách § 9 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z. z., pričom poukázal na znenie dôvodovej správy k zákonu č. 239/2023 Z. z.. Mal za to, že žalobkyňa nepreukázala existenciu nesprávneho úradného postupu zasahujúceho do jej práv garantovaných čl. 48 ods. 1, 2 Ústavy SR, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom na Krajskom súde v Trnave pod sp. zn. 24Co/41/2019, v trvaní špecifikovaných 3 rokov 7 mesiacov a 13 dní (do dňa kedy bola vec opätovne vrátená Okresnému súdu Piešťany na ďalšie konanie). K žalobkyňou požadovanej náhrade majetkovej škody (skutočnej škody) v celkovej výške 363,92 eura v súvislosti s namietaným nesprávnym úradným postupom uviedol, že žalobkyni žiadna majetková škoda nevznikla a považuje žalobkyňou požadovanú náhradu majetkovej škody en bloc za nepreukázanú. Poukázal na to, že žalobkyňa k uplatnenej náhrade trov právneho zastúpenia predložila výlučne špecifikáciu poskytnutých úkonov právnej služby (konkrétne vyčíslenie náhrady trov konania vrátane trov právneho zastúpenia zo dňa 31.07.2023, zápisnicu z porady zo dňa 14.12.2022, ako aj vypracovanie právneho rozboru veci pre klienta zo dňa 27.04.2022), avšak predmetnými listinami nepreukázala, že odmenu za uvedené úkony právnej služby aj skutočne uhradila, keďže v konaní doposiaľ nepredložila doklady, resp. listiny, ktoré by preukazovali reálnu úhradu trov právneho zastúpenia žalobkyňou, ergo zmenšenie jej majetku. Mal tiež za to, že majetková škoda, tak ako si ju uplatňuje žalobkyňa, nepredstavuje trovy konania podľa § 18 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., t. j. nejde o trovy konania, v ktorom došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nakoľko z vyčíslenia predloženého žalobkyňou je zrejmé, že tieto vyčíslené trovy súviseli výlučne s podanou ústavnou sťažnosťou, pričom o trovách konania o ústavnej sťažnosti žalobkyne rozhodol ÚS SR v náleze zo dňa 03.11.2022, č. k. I. ÚS 393/2022-40 (bod 24. odôvodnenia nálezu), pričom ak by aj žalobkyni vznikli (čo spochybňuje) ďalšie trovy konania (a to bez ohľadu na skutočnosť, či ich vznik iniciovala žalobkyňa a/alebo právny zástupca žalobkyne), za takéto trovy nemôže niesť a ani nenesie zodpovednosť. Dôvodil, že ide výlučne o „umelo“ realizované úkony, tzn. nadbytočné a neúčelné úkony, bez existencie priamej príčinnej súvislosti s namietaným nesprávnym úradným postupom, resp. konaním ako takým, pričom značné pochybnosti o hodnovernosti žalobkyňou tvrdenej majetkovej škode v sume 363,92 eura vyvoláva aj skutočnosť, že listina označená ako „Vyčíslenie náhrady trov konania vrátane trov právneho zastúpenia“ je datovaná ku dňu 31.07.2023, tzn. iba 9 dni pred podaním žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody Ministerstvu spravodlivosti SR (datovanej a doručenej dňa 09.08.2023), čo evokuje, že predmetné vyúčtovanie bolo v skutočnosti vykonané len za účelom uplatnenia nároku na náhradu škody voči štátu a nejde o vyúčtovanie, ktoré by bolo realizované vo vzťahu k samotnej žalobkyni. Poukázal na to, že žalobkyňa požaduje náhradu za 3 úkony právnej služby, a to: 1. „prevzatie veci a analýza a následné stretnutie s klientom uskutočnená za účelom prediskutovania ďalšieho postupu s cieľom absolútneho odstránenia zbytočných prieťahov v konaní a posúdenia opodstatnenosti podania sťažnosti predsedovi súdu či podania ústavnej sťažnosti. (89,46 + 11,63 + 20 % DPH)“ – v zmysle príloh k žalobe ide o úkon z roku 2022, 2. „Vypracovanie právneho rozboru pre klienta s poukazom na ustálenú rozhodovaciu prax Ústavného súdu a ESĽP k opodstatnenosti podania sťažnosti predsedovi súdu či podania ústavnej sťažnosti s cieľom efektívneho odstránenia zbytočných prieťahov konaní (89,46 + 11,63 + 20% DPH)“ - v zmysle príloh k žalobe ide o úkon zo dňa 27.04.2022, 3. „Právna analýza a následné porada s klientom, za účelom prediskutovania Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 393/2022-40 zo dňa 03.11.2022, a prediskutovanie ďalšieho postupu s cieľom absolútneho odstránenia zbytočných prieťahov v konaní s dôrazom na možnosť podať individuálnu sťažnosť na Európsky súd pre ľudské práva (89,46 + 11,63 + 20% DPH)“ - v zmysle príloh k žalobe ide o úkon zo dňa 14.12.2022. Uviedol, že o náhrade trov za úkony právnej služby pod bodom 1. a 2. už ÚS SR rozhodoval, pričom z nálezu ÚS SR zo dňa 03.11.2022, č. k. I. ÚS 393/2022-40, vyplýva, že za úkon „prevzatie a prípravu zastúpenia“ ÚS SR žalobkyni priznal nárok na náhradu trov, a rovnako tak žalobkyni priznal nárok na náhradu trov aj za úkon „písomné podanie ústavnej sťažnosti“, ktorý nepochybne zahŕňa aj „vypracovanie právneho rozboru pre klienta k opodstatnenosti podania sťažnosti“, žalobkyňa si teda celkom zjavne uplatňuje náhradu škody v podobe trov konania za tieto dva úkony duplicitne. Pokiaľ ide o úkon pod bodom 3. uviedla, že tento úkon nie je v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom, keďže predmetný úkon mal nastať po vydaní nálezu ÚS SR zo dňa 03.11.2022, č. k. I. ÚS 393/2022-40, t. j. po odstránení závadného stavu v podobe nesprávneho úradného postupu, a zároveň z toho dôvodu je takýto úkon s poukazom na znenie § 18 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. aj neúčelný, keďže jeho vykonanie nesmerovalo k odstráneniu nesprávneho

úradného postupu, ktorý už v tom čase bol odstránený. Pokiaľ ide o žalobkyňou požadovanú náhradu nemajetkovej ujmy v podobe písomného ospravedlnenia (tzn. v nepeňažnej forme) i v peňažnej forme v celkovej sume 3.683,19 eura, poukázal na § 9 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z. z., v zmysle ktorého „Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda. Právo na náhradu škody spočívajúcej v náhrade nemajetkovej ujmy nevznikne, ak súd v správnom súdnictve v konaní o žalobe proti nečinnosti orgánu verejnej správy, Ústavný súd Slovenskej republiky v konaní o ústavnej sťažnosti rozhodoval o primeranom finančnom zadosťučinení, alebo Európsky súd pre ľudské práva v konaní o porušení práva na prejednanie veci v primeranej lehote rozhodoval o spravodlivom zadosťučinení, a to v rozsahu nemajetkovej ujmy spôsobenej skutočnosťami, ktoré pri tomto rozhodovaní mohli byť zohľadnené bez ohľadu na to, že zohľadnené neboli z dôvodu na strane poškodeného.“ Mal za to, že už z tohto ustanovenia je zrejmé, že požiadavka žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy je nedôvodná K otázke prezumpcie vzniku nemajetkovej ujmy v dôsledku zbytočných prieťahov v súdnom konaní uviedol, že vznik práva na náhradu nemajetkovej ujmy je podmienený rovnakými predpokladmi ako vznik práva na náhradu majetkovej škody, t. j. a) existencia právneho titulu, b) existencia nemajetkovej ujmy a c) kvalifikovaná príčinná súvislosť medzi právnym titulom a vznikom nemajetkovej ujmy, pričom potrebu preukázania existencie nemajetkovej ujmy v konaní o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. deklaroval Najvyšší súd SR v uznesení zo dňa 29.05.2014, sp. zn. 2Cdo/273/2013, ale aj Ústavný súd SR v uznesení sp. zn. IV. ÚS 1/2012, zo dňa 12.01.2012, rovnako aj Krajský súd v Bratislave v rozhodnutí zo dňa 30.05.2018, č. k. 2Co 240/2016-2563. Zároveň poukázal na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/44/2017, sp. zn. 7Cdo/145/2011, sp. zn. 2Cdo/30/2019, sp. zn. 2Cdo/68/2017, sp. zn. 8Cdo/191/2020, sp. zn. 4Cdo/19/2020, sp. zn. 7Cdo/263/2020 a sp. zn. 5Cdo/58/2021, ktorú zhrnul Najvyšší súd SR v uznesení zo dňa 26.07.2023, sp. zn. 9Cdo/259/2021, kde v bode 23. odôvodnenia súčasne poukázal na rozhodnutie sp. zn. 7Cdo/222/2021. Zdôraznil, že inštitút primeraného finančného zadosťučinenia podľa čl. 127 ods. 3 Ústavy SR a inštitút náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa zákona č. 514/2003 Z. z. nie sú voľne zameniteľnými inštitútmi, a to predovšetkým z pohľadu podmienok ustanovených pre ich priznanie, ako aj z dôvodu vylúčenia kolízie právomoci medzi ústavným a všeobecným súdom, pričom kým podmienky pre priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sú určené voľne, resp. určené nie sú vôbec (viď formuláciu „ústavný súd môže priznať“), v prípade nároku podľa ustanovenia § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. musí byť preukázaná ujma, skutočnosť, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, a skutočnosť, že ujmu nie je možné uspokojiť (odstrániť) inak, pričom v prípade nároku na náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z., je súd pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy, ak je samozrejme preukázaný jej vznik, povinný prihliadať na určité kritéria (§ 17 ods. 3 a 4 zákona č. 514/2003 Z. z.), ktoré majú predstavovať konkrétne a preskúmateľné hľadiská vychádzajúce z objektívne zisteného skutočného stavu veci. K nároku na náhradu nemajetkovej ujmy z dôvodu tvrdeného zásahu do osobnostnej sféry žalobkyne v dôsledku prežívaných stavov stresu, hnevu, depresií, úzkosti, a zásahu do jej doterajšieho súkromného, rodinného života uviedol, že žalobkyňa je povinná požadovanú nemajetkovú ujmu jasne špecifikovať a súčasne vznik nemajetkovej ujmy a dôvodnosť požadovanej náhrady aj preukázať, pričom jej svojvoľný a účelový postup pri vyčíslení náhrady nemajetkovej ujmy zásadne odmieta, a to primárne z dôvodu, že pri rozhodovaní o relutárnej náhrade nemajetkovej ujmy neexistuje „priemerná výška náhrady nemajetkovej ujmy“ akceptovaná naprieč všeobecnými súdmi, naopak, výška eventuálnej náhrady nemajetkovej ujmy je vždy determinovaná individuálnymi okolnosťami toho ktorého prípadu pri zohľadnení zákonom č. 514/2003 Z. z. vymedzených kritérií (§ 17 ods. 3). V tejto súvislosti žalovaná zastáva názor, že v prípade žalobkyne už samotné skutkové okolnosti nepochybne vylučujú priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peňažnej i nepeňažnej (ospravedlnenie) forme. Poukázal na to, že ÚS SR v náleze zo dňa 03.08.2022, č. k. I. ÚS 393/2022-40 vo vzťahu k požadovanému finančnému zadosťučineniu (vo výške 6.200 eur) dospel k záveru, že okolnosti prejednávanej veci síce odôvodňujú okrem vyslovenia porušenia práv sťažovateľky aj priznanie finančného zadosťučinenia, avšak iba vo výške 900 eur, ktorá suma má predstavovať „dovŕšenie ochrany porušeného práva“ a zároveň je spravodlivou a zodpovedajúcou konkrétnym okolnostiam veci. Poukázal na to, že žalobkyňa v podanej žalobe neprodukovala žiadne relevantné dôkazy vo vzťahu k tvrdeným zásahom do jej osobnostných práv, do jej rodinného a súkromného života, podľa kritérií stanovených v ust. § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z., ale naopak jej tvrdenia sú vágne, bez bližšej individualizácie k osobe žalobkyne. K nepeňažnej forme náhrady nemajetkovej ujmy v podobe písomného ospravedlnenia namietol, že takto formulované ospravedlnenie nemôže realizovať Ministerstvo spravodlivosti SR na základe rozsudku všeobecného súdu, nakoľko porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov ako základného ľudského práva (čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd) je oprávnený konštatovať/vysloviť

výlučne ÚS SR, ktorý tak navyše už učinil v menovanom náleze. K vzájomnému vzťahu medzi náhradou nemajetkovej ujmy a primeraným finančným zadosťučinením v konaní o ústavnej sťažnosti uviedol, že pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy je potrebné prihliadnuť na skutočnosť, že došlo ku konštatovaniu porušenia ústavných práv žalobkyne a toto (vrátane finančného zadosťučinenia) ÚS SR považoval za dostatočné a primerané odškodnenie žalobkyne, ako na jednu z podstatných okolností majúcich vplyv na prípadný vznik nemajetkovej ujmy. Poukázal na závery odbornej literatúry, podľa ktorých: „V praxi môže nastať situácia, keď Ústavný súd SR prizná primerané finančné zadosťučinenie za nečinnosť orgánu verejnej moci alebo za zbytočné prieťahy v konaní (podľa čl. 127 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky) - zastávame názor, že v takomto prípade sa už nemožno domáhať náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nečinnosťou orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci alebo zbytočnými prieťahmi v konaní podľa zákona č. 514/2003 Z. z.“, čo korešponduje aj s § 9 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z. z., tzn., ak už raz o spôsobenej nemajetkovej ujme rozhodol ÚS SR, a to konštatovaním porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, vrátane poskytnutia finančného zadosťučinenia, ako v tomto prípade, tak zákon vylučuje pri odškodňovaní priznať (ďalšie) finančné zadosťučinenie. Uviedol, že ÚS SR v náleze zo dňa 03.11.2022, č. k. I. ÚS 393/2022-40, svojim rozhodnutím mienil konečným spôsobom reparovať stav neistoty žalobkyne konštatovaním porušenia jej práv a priznaním primeraného finančného zadosťučinenia predstavujúce dovŕšenie ochrany porušeného práva, žalobkyňa tak podaním žaloby vyjadruje nespokojnosť s vyššie citovaným nálezom ÚS SR, pričom odškodnenie žalobkyne možno bezpečne považovať za spravodlivé a konečné. Mal za to, že priznaním akejkoľvek sumy odškodnenia nemajetkovej ujmy v tomto konaní by došlo jednak k porušeniu § 9 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z. z., ako aj neprípustnej revízii nálezu ÚS SR zo dňa 03.11.2022, č. k. I. ÚS 393/2022-40. 3. Žalobkyňa v replike poukázala na to, že definuje začiatok a trvanie Napádaného konania, od ktorého časového obdobia je odvodzovaný priamy zásah do osobnostných práv od nápadu veci na Odvolací súd – teda od 22.02.2019 až do 05.10.2022, kedy bola vec opätovne vrátená Okresnému súdu, čo predstavuje dobu 3 rokov 7 mesiacov a 13 dní (zaokrúhlene 43 mesiacov), ktorú pripisuje v plnom rozsahu na ťarchu Odvolaciemu súdu a za ktorú Odvolací súd v celom rozsahu zodpovedá, teda napadá konanie ako celok, nie v rámci časového rozsahu určeného prostredníctvom Nálezu. Uviedla, že v zmysle ustálenej praxe ESĽP je pri stanovení výšky priznania primeraného finančného zadosťučinenia v prípadoch, kedy dôjde ku konštatovaniu porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, potrebné vychádzať z celkovej dĺžky konania, nie z dĺžky trvania zbytočných prieťahov. Mala za to, že v prejednávanej veci je irelevantné, kedy sa obrátila so svojou ústavnou sťažnosťou na Ústavný súd, nakoľko je zrejmé, že v čase kedy došlo k podaniu ústavnej sťažnosti, Krajskému súdu v Trnave už dávno uplynula lehota na vydanie rozhodnutia, a teda objektívne dochádzalo k zásahu do základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote a dôležitý je výsledok prerokovania Ústavnej sťažnosti; zároveň ani samotným vydaním rozhodnutia vo veci samej nedošlo k odstráneniu právnej neistoty medzi sporovými stranami, ale až právoplatným skončením celej veci sa definitívne odstráni právna neistota medzi sporovými stranami. Pokiaľ ide o majetkovú škodu a jej rozsah uviedla, že v prípade trov konania je potrebné uplatniť iný režim ako pri tzv. klasickej škode a úbytku na majetku, a preto nie je povinná v konaní o náhradu škody voči štátu preukazovať reálny úbytok na majetku, rovnako ako nie je povinná preukazovať reálny úbytok na majetku v prípade uznesenia všeobecného súdu o trovách konania, ktoré sú vyčíslené na základe a v súlade s vyhláškou č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej aj „vyhláška o odmenách“), kedy prílohou vyčíslení súdom priznaných trov nikdy nie je aj doklad, ktorý preukazuje úhradu trov právneho zastúpenia, ktoré boli právnym zástupcom vyčíslené, avšak postupuje sa tak, že musí ísť o trovy účelné a súvisiace s nesprávnym úradným postupom. Poukázala tiež na to, že existencia týchto trov právneho zastúpenia bude dodatočne preukázaná aj výsluchom jej samotnej. Dôvodila tiež, že nakoľko tieto trovy si nemohla uplatniť voči protistrane v napádanom súdnom konaní pred Krajským súdom v Trnave, na ich vyčíslenie nebol dôvod do času ich predbežného prerokovania na základe podanej žiadosti, pričom jej právny zástupca ju zastupuje vo viacerých veciach, pri ktorých mu faktúry zasiela na mesačnej báze podľa vykonaných prác na všetkých veciach a odmena advokáta podlieha obchodnému ako aj advokátskemu tajomstvu. Uviedla, že nehradila výlučne na základe faktúry konkrétne úkony právnej pomoci, ktoré sú uplatnené podanou žalobou, nakoľko hradí právneho zástupcu na základe dohodnutej hodinovej odmeny, avšak nárok na náhradu škody v podobe účelne vynaložených trov má len v rozsahu tarifnej odmeny tak, ako si ju aj uplatnila a tak ako bola vyčíslená v čase pred podaním žiadosti o predbežné prerokovanie, avšak ktorá nereflektuje skutočne uhradené sumy jej právnemu zástupcovi vo vzťahu k poskytovaniu

právnych služieb v súvislosti s nesprávnym úradným postupom. Argumentovala tiež, že z ust. § 18 ods. 2 zákona o ZŠVVM nevyplýva, že má ísť o preukázateľne uhradené trovy konania, ale že má ísť o účelne vynaložené trovy konania. Mala za to, že trovy konania sú špecifickým druhom škody, ktorý je závislí od jeho priznania uznesením vo veci konajúceho všeobecného súdu, pričom trovy súvisiace s nesprávnym úradným postupom sú o to špecifickejšie, nakoľko si ich nemôže uplatniť voči protistrane, keďže ide o trovy ktoré vznikli z dôvodu nesprávneho úradného postupu „štátu“. Poukázala na to, že z ust. § 18 ods. 3 zákona o ZŠVVM vyplýva, že si môže uplatniť trovy vypočítané len podľa tarifnej odmeny a nie skutočne uhradenú odmenu, ktorá bola individuálne dohodnutá s advokátom. Mala za to, že na základe vyčíslenia trov právneho zastúpenia, zápisnice z porád advokáta s klientom a právneho rozboru, pričom ide o úkony právnej pomoci podľa vyhlášky o odmenách, v tomto štádiu konania dostatočným spôsobom preukázala existenciu, dôvodnosť a účelnosť predmetných trov, ktorých cieľom bolo definitívne odstránenie nesprávneho úradného postupu v napádanom súdnom konaní, pričom všetky uplatnené úkony právnej pomoci sú účelne vynaložené a sú súvisiace s nesprávnym úradným postupom s cieľom jeho odstránenia. Mala za to, že vyžadovanie akéhokoľvek ďalšieho preukázania zaplatenia trov konania súvisiacich s nesprávnym úradným postupom, vyčíslených v súlade s Vyhláškou o odmenách na základe advokátskej tarify, zo strany súdu by podľa jej právneho názoru nebolo na mieste aj preto, že ide z jej strany len o žiadosť minimálneho nároku, na ktorý má právo a nejde o sumu, ktorú reálne uhradila zvolenému právnemu zástupcovi, pričom táto odmena je advokátskym tajomstvom a obchodným tajomstvom a zároveň vyžadovanie tohto preukázania sa javí ako diskriminačné v porovnaní napr. s analogickou situáciou, kedy by bol osobe v trestnom konaní ustanovený obhajca z radov advokátov ex offo, ktorý v prípade oslobodenia či zastavenia trestného stíhania voči takejto osobe nemusí sa domáhať náhrady škody od štátu, pretože takéto trovy automaticky znáša štát. K nároku na náhradu nemajetkovej ujmy uviedla, že pokiaľ ide o základný nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, tá sa v prejednávanej veci prezumuje pokiaľ sa týka nesprávneho úradného postupu v súvislosti s prieťahmi v konaní a až prípadná závažná ujma do práva na ochranu osobnosti podlieha následne bremenu tvrdenia a bremenu dôkazu. Zároveň uviedla, že má záujem preukazovať vznik a intenzitu nemajetkovej ujmy v ďalšom priebehu konania v rámci dokazovania, najmä jej výsluchom a prípadne vykonaním ďalších dôkazov, ktorých potreba vykonania vyplynie z už vykonaného dokazovania. Pokiaľ ide o základný nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorý sa prezumuje, mala za to, že v tomto smere v súlade s obráteným dôkazným bremenom objektívne nemôže preukázať, že nedošlo k zásahu do jej práva na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov, nakoľko taký záver by sa priečil právoplatnému Nálezu Ústavného súdu. K nároku na náhradu nemajetkovej ujmy z dôvodu tvrdeného zásahu do osobnostnej sféry žalobcu a výške uplatnenej nemajetkovej ujmy uviedla, že rozsah zásahu do jej práv na ochranu osobnosti bude musieť byť predmetom dokazovania pred konajúcim súdom, pričom všetky skutočnosti vo vzťahu k vzniku nemajetkovej ujmy a vzniku nepríjemných životných situácií bude predmetom dokazovania a jej výsluchu pred konajúcim súdom. K námietke ohľadne nepeňažnej formy náhrady nemajetkovej ujmy formulovanej v podobe písomného ospravedlnenia uviedla, že v rámci žiadosti o ospravedlnenie nežiada zo strany Slovenskej republiky konajúcej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky konštatovanie že došlo k zásahu, nakoľko to už konštatoval Ústavný súd v Náleze, avšak že na základe takto konštatovaného zásahu sa Slovenská republika ospravedlňuje. K vzájomnému vzťahu medzi primeraným finančným zadosťučinením a nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch dôvodila, že pri rozhodovaní o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia nedošlo k skúmaniu skutočnej ujmy, preto sa môže so žalobou obrátiť na všeobecný súd s návrhom na priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, v opačnom prípade by bola zákonná úprava náhrady nemajetkovej spôsobenej nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v prieťahoch konaní úplne obsolentná. Argumentovala tiež nemožnosťou aplikácie ust. § 9 ods. 6 zákona o ZŠVVM v znení Novely na jej prípad, čím by došlo k popretiu práv, ktoré nadobudla ešte pred účinnosťou Novely v rozpore s princípom právnej istoty, z ktorého dôvodu je o to viac potrebné rozlišovať medzi rozhodovaním Ústavného súdu Slovenskej republiky o primeranom finančnom zadosťučinení a nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Napokon poukázala na to, že namiesto plynulého postupu Krajského súdu v Trnave v napádanom konaní smerujúceho k právoplatnému rozhodnutiu veci, a tým aj k nastoleniu definitívnej právnej istoty, nasledovalo v dôsledku neprimeranej dĺžky napádaného konania iba obdobie dlhodobých negatívnych zásahov do jej osobnostnej integrity vplývajúce na jej česť, vážnosť, povesť, doterajší súkromný a pracovný život, rodinné vzťahy a spoločenské postavenie, ku ktorým bude vypočutá v rámci fázy dokazovania, pričom stavy stresu, depresií a úzkosti u jej osoby rozhodne presiahli základný rámec. Následne zopakovala (v súlade so žalobou) následky v jej osobnostnej sfére v príčinnej súvislosti s neprávnym úradným postupom v Napádanom konaní.

4. Žalovaný v duplike zotrval na tom, že nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu v rozsahu vymedzenom žalobkyňou. Uviedol, že pokiaľ sa žalobkyňa snaží presadiť záver o potrebe prihliadať na celkovú dĺžku napádaného konania sp. zn. 24Co/41/2019, v skutočnosti potom verifikuje záver, že nemožno identifikovať obdobie zbytočných prieťahov v konaní sp. zn. 24Co/41/2019, ktoré by nebolo „pokryté“ nálezom ÚS SR zo dňa zo dňa 03.11.2022, č. k. I. ÚS 393/2022-40. Mal za to, že z tohto dôvodu v prípade žalobkyne neexistuje obdobie zbytočných prieťahov, ktoré by nebolo saturované ÚS SR (nálezom zo dňa 03.11.2022, č. k. I. ÚS 393/2022-40), tzn. neexistuje nesprávny úradný postup, za ktorý by zodpovedal žalovaný v intenciách § 9 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z. z. a za ktorý by nebola poskytnutá satisfakcia samotným nálezom. Dôvodil tiež, v prípade žalobkyne neexistuje prekážka priamej aplikácie ustanovenia § 9 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z. z. v platnom znení, vylučujúca vznik práva na náhradu škody (spočívajúcej v náhrade nemajetkovej ujmy), ak ÚS SR v konaní o ústavnej sťažnosti rozhodoval o primeranom finančnom zadosťučinení, pričom však právo žalobkyne na náhradu škody v intenciách zákona č. 514/2003 Z. z. nikdy nevzniklo, a na tomto nič nezmenila ani novela zákona č. 514/2003 Z. z. účinná od 01.07.2023, keďže za ujmu, ktorá bola žalobkyni spôsobená zbytočnými prieťahmi v namietanom konaní v rozsahu identifikovaným nálezom ÚS SR zo dňa 03.11.2022, sp. zn. I. ÚS 393/2022-40, bola žalobkyni poskytnutá satisfakcia samotným nálezom. Poukázal na to, že žalobkyňa netvrdí a ani nepreukazuje vznik žiadnej ďalšej ujmy spôsobenej zbytočnými prieťahmi v konaní konštatovanými predmetným nálezom ÚS SR, za ktorú by žalobkyni nebola poskytnutá satisfakcia nálezom zo dňa 03.11.2022, preto v súvislosti s nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v zbytočných prieťahoch v konaní sp. zn. 24Co/41/2019, preukázaným existenciou nálezu ÚS SR, nemôže byť žalobkyni v tomto konaní poskytnutá žiadna ďalšia satisfakcia, keďže táto jej už bola poskytnutá v konaní o jej ústavnej sťažnosti zo strany samotného ÚS SR na základe nálezu zo dňa 03.11.2022, č. k. I. ÚS 393/2022-40, pričom nie je možné, aby všeobecný súd v rámci konania o náhrade škody konštatoval porušenie ústavného práva strany sporu na bezprieťahové konanie, a to osobitne za situácie, že k takémuto prieskumu už pristúpil ÚS SR a rozhodol nálezom. K uplatnenej náhrade za majetkovú škodu uviedol, že konanie o náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. je typickým sporovým konaním, na ktoré sa o. i. vzťahuje zásada kontradiktórnosti zakotvená v čl. 8 CSP, a preto ak žalobkyňa požaduje náhradu majetkovej škody, je povinná požadovanú majetkovú škodu jasne špecifikovať a súčasne vznik majetkovej škody a dôvodnosť požadovanej náhrady aj preukázať, čo žalobkyňa v prípade požadovanej náhrady škody v sume 363,92 eura nepreukázala. Zdôraznil, že žalobkyňa „vynaloženie“ žiadnych trov konania nepreukázala. K úkonu „vypracovanie právneho rozboru pre klienta k opodstatnenosti podania sťažnosti“ navyše uviedol, že tento bol vo viacerých rozhodnutiach ÚS SR vyhodnotený ako neúčelný (práve účelnosť a vynaloženie trov konania sú dva kľúčové aspekty determinujúce vznik práva na náhradu majetkovej škody v zmysle § 18 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.), a to z dôvodu, že predmetný úkon bol implicitne zahrnutý do úkonu „prevzatie a príprava zastupovania vrátane prvej porady“, resp. úkonu „písomné podanie sťažnosti ústavnému súdu“, tzn. tvorí neoddeliteľnú súčasť prevzatia a prípravy zastúpenia a je obsahom podania ústavnej sťažnosti, preto ho ÚS SR nevyhodnotil ako samostatný relevantný úkon právnej služby, za ktorý patrí samostatná náhrada (porov. III. ÚS 205/2020, III. ÚS 196/2020, II. ÚS 275/2020, II. ÚS 5/2021). K nároku na náhradu nemajetkovej ujmy uviedol, že akékoľvek žalobkyňou tvrdené následky nesprávneho úradného postupu v jej imateriálnej sfére, boli posúdené a saturované nálezom ÚS SR, z dôvodu ktorého sa nie je vôbec potrebné zaoberať tvrdeniami žalobkyne o vzniku nemajetkovej ujmy, ani ďalšími parciálnym otázkam (napr. obrátené dôkazné bremeno, prezumovaná ujma, Apicella proti Taliansku, atď.). Zdôraznil, že ÚS SR v náleze konštatoval, že síce postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 24Co/41/2019, bolo porušené základné právo žalobkyne na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, avšak vo vzťahu k požadovanému finančnému zadosťučineniu (vo výške 6.200 eur) dospel k záveru, že s prihliadnutím na dĺžku napádaného konania, predmet konania a jeho význam pre sťažovateľku, jej ÚS SR priznal finančné zadosťučinenie 900 eur a vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti nevyhovel. Mal za to, že neexistuje žiadny rozumný dôvod domnievať sa, že žalobkyni patrí za namietané porušenie (totožné ako v ňou podanej ústavnej sťažnosti) ďalšie finančné zadosťučinenie, keď priznaním akejkoľvek sumy odškodnenia nemajetkovej ujmy v tomto konaní by došlo jednak k porušeniu § 9 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z. z., ako aj neprípustnej revízii nálezu ÚS SR zo dňa 03.11.2022, č. k. I. ÚS 393/2022-40, ako najvyššieho orgánu ochrany ústavnosti v podmienkach Slovenskej republiky. 5. Žalobkyňa v následnom vyjadrení v podstatnej časti zopakovala svoju doterajšiu argumentáciu, uviedla, že žalobou napadá konkrétne obdobie, nie obdobie prieťahov v zmysle Nálezu, svojimi nárokmi

sa snaží domôcť náhrady škody a náhrady nemajetkovej ujmy z úplne odlišných titulov, než jej bolo poskytnuté plnenie zo strany Ústavného súdu. Zopakovala, že Ústavný súd priznáva na základe svojej voľnej úvahy bez vykonania dokazovania vo veci tzv. primerané finančné zadosťučinenie bez ohľadu na to, aká ujma bola spôsobená, pričom právna úprava zákona o ZŠVVM pred účinnosťou novely dňa 01.07.2023 jej jednoznačne priznávala možnosť domáhať sa svojich nárokov napriek tomu, že došlo k priznaniu primeraného finančného zadosťučinenia zo strany Ústavného súdu v Náleze, ktorým Ústavný súd potvrdil nesprávny úradný postup, a to okrem iného aj z dôvodu, že priznané primerané finančné zadosťučinenie nepovažuje za dostatočne primerané, pričom uplatnením svojich nárokov len využíva právne prostriedky nápravy, ktoré jej právny poriadok Slovenskej republiky dáva k dispozícii. K nároku na náhradu majetkovej škody uviedla, že z § 18 ZŠVVM nie je možné vyvodiť, že sa na náhradu účelne vynaložených trov konania má aplikovať ust. § 17 ods. 1 a teda aj definícia škody, ale to, že popri inej škode, ktorá by mohla vzniknúť, má poškodený aj nárok na náhradu účelne vynaložených trov konania, pričom z ust. § 18 ods. 1 nevyplýva, že by meradlom opodstatnenosti priznania nároku na náhradu trov konania bolo preukázanie ich zaplatenia, ale jediným meradlom k tomu, aby popri prípadne inom nároku na náhradu škody bol priznaný aj nárok na náhradu trov konania je vždy len ich účelnosť, hospodárnosť a opodstatnenosť. Mala za to, že pojmom „skutočná škoda“ pri zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone orgánu verejnej moci v podobe nesprávneho úradného postupu možno rozumieť náklady trov právneho zastúpenia, ktoré sú priznané v súlade s príslušnými procesnými pravidlami, t. j. účelne alebo rozumne vynaložené náklady právneho zastúpenia podľa vyhlášky odmenách advokátov. Poukázala na to, že žiadne zákonné ustanovenie neprikazuje preukázať reálny úbytok na majetku k účelne vynaloženým trovám spojeným s uplatňovaním práv a právom chránených záujmov vo vzťahu k nesprávnemu úradnému postupu, ale stačí ak sa preukáže, že úradný (súdny) postup nebol správny, poškodený bol právne zastúpený a že úkony obhajoby boli reálne vykonané, keď navyše skutočne uhradená odmena jej právneho zástupcu je predmetom obchodného a advokátskeho tajomstva, nakoľko má nárok len na tarifnú odmenu. Zároveň rozšírila žalobu o príslušenstvo požadovaných nárokov z náhrady škody a z nemajetkovej ujmy o úroky z omeškania. Napokon uviedla, že si dovoľuje touto cestou ospravedlniť svoju neprítomnosť na súdnom pojednávaní nariadenom na Mestskom súde Bratislava IV na deň 01.04.2025 o 13:00 hod., na ktorom mala byť vypočutá, a to z dôvodu jej nepriaznivého zdravotného stavu, ktorý jej neumožňuje účasť na nariadenom súdnom pojednávaní, zároveň vzhľadom na doterajšiu skutkovú, vecnú ako aj právnu argumentáciu uvedenú vo všetkých doterajších písomných podaniach netrvá na vykonaní dôkazu – jej vypočutí v predmetnom konaní, má za to, že dostatočným spôsobom preukázala dôvodnosť a opodstatnenosť podanej žaloby spojenej s ostatnými podaniami, ktorá zrejme preukazuje (i) vznik nároku na náhradu škody vo výške 363,92 eura spolu s príslušenstvom, ďalej (ii) vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 3.683,19 eura spolu s príslušenstvom v súvislosti s nesprávnym úradným postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 24Co/41/2019, dáva – prostredníctvom svojho právneho zástupu – súhlas konajúcemu súdu na prejednanie veci a na rozhodnutie veci bez jej osobnej prítomnosti (t. j. bez vypočutia Anny Baudyšovej). 6. Žalovaný v reakcii na rozšírenie žaloby o úroky z omeškania uviedol, že žalobkyňa si tento nárok mohla kvalifikovane uplatniť už žalobou a keďže tak neurobila, je daný priestor pre aplikáciu § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z., ktorý vkladá súdom do rúk oprávnenie určiť začiatok plynutia omeškania neskôr, preto úrok z omeškania nemôže byť dôvodný skôr ako bol žalobkyňou riadne uplatnený, prioritne má však za to, že nakoľko samotné nároky na náhradu škody a nemajetkovej ujmy sú nedôvodné, nedôvodným musí byť aj požiadavka na priznanie príslušenstva k týmto nárokom. 7. Žalobkyňa v poslednom písomnom vyjadrení na uvedené reagovala tak, že si splnila v súlade so zákonom všetky zákonné povinnosti vo vzťahu k uplatneným úrokom z omeškania, nepremeškala žiadnu lehotu, nespôsobila žiadne porušenie právnych predpisov alebo iný úkon, ktoré by spôsobovali uplatneniu úrokov z omeškania hmotnoprávne alebo iné oslabenie a pri určovaní výšky úrokov z omeškania vychádza ex lege z doslovného zákonného znenia § 16 ods. 4 zákona o ZŠVVM. Mala za to, že samotná voľba, či si uplatní úroky z omeškania ako príslušenstvo pohľadávky alebo nie, je výlučne na jej voľbe a rozhodnutí, pričom žiaden právny predpis jej neukladá „sankciu“, že ak sa rozhodne uplatniť úroky z omeškania k požadovaným nárokom neskôr v konaní, preto neexistuje „priestor pre aplikáciu“ voľnej úvahy a určenie nároku na úroky z omeškania k dátumu ich uplatnenia v konaní na súde. 8. Súd pri rozhodovaní vychádzal z nasledovného skutkového stavu:

8.1. Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. I. ÚS 393/2022-40 zo dňa 03.11.2022 (ďalej aj „ústavný súd“) ústavný súd rozhodol, že: „1. Postupom Krajského súdu v Trnave v konaní sp. zn. 24Co/41/2019 bolo porušené základné právo sťažovateľky (tu žalobkyne – pozn. súdu) na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach; 2. Sťažovateľke priznáva finančné zadosťučinenie 900 eur, ktoré jej je Krajský súd v Trnave povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu; 3. Krajský súd v Trnave je povinný nahradiť sťažovateľke trovy konania 738,47 eur a zaplatiť ich právnemu zástupcovi sťažovateľky do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu; 4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti nevyhovuje.“ V odôvodnení nálezu ústavný súd okrem iného konštatoval, že sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 5. mája 2022 domáhala vyslovenia porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „Ústava“), čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej aj „Listina“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“) v spojení s čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach a základného práva na spravodlivý proces (ďalej aj „Medzinárodný pakt“) a podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej aj „Charta“), navrhla tiež prikázať krajskému súdu konať bez zbytočných prieťahov, priznať finančné zadosťučinenie spoločne a nerozdielne 6.200 eur a náhradu trov konania. Vychádzal z toho, že sťažovateľka sa žalobou doručenou okresnému súdu 24. marca 2017 domáhala proti žalovanej spoločnosti Home Credit Slovakia, a. s., Teplická 7434/147, Piešťany, IČO 47 244 895, určenia, že zmluva o spotrebiteľskom úvere je bezúročná a bez poplatkov, okresný súd v namietanom konaní rozsudkom č. k. 15Csp/43/2017 zo 6. novembra 2018 určil, že zmluva o spotrebiteľskom úvere je bezúročná a bez poplatkov, vo zvyšnej časti konanie zastavil, krajský súd v namietanom konaní rozsudkom č. k. 24Co/41/2019 zo 6. novembra 2019 rozsudok okresného súdu potvrdil, Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č. k. 2Cdo/69/2020 z 30. novembra 2021 zrušil rozsudok krajského súdu a vec vrátil na ďalšie konanie s tým, že dovolací súd konštatoval, že rozsudok odvolacieho súdu bol založený na nesprávnom právnom posúdení v takej otázke (splnenie náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere), ktorá bola podkladom na záver o tom, či poskytnutý spotrebiteľský úver je/nie je bezúročný, pričom dňa 13. septembra 2002 bolo krajským súdom vydané ďalšie rozhodnutie, kde uznesením rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V rámci posúdenia dôvodnosti ústavnej sťažnosti ústavný súd konštatoval, že predmetom napadnutého konania je spor o bezúročnosť a bezpoplatkovosť spotrebiteľského úveru, pričom vec sťažovateľky nie je z právneho hľadiska zložitá na posúdenie a patrí medzi bežnú agendu všeobecných súdov; dokazovanie v konaní je realizované primárne formou listín, čo nerobí dokazovanie náročným; v správaní sťažovateľky nezistil také skutočnosti, ktoré by prispeli k zbytočným prieťahom v konaní a jej význam sporu nemá v úmysle zľahčovať. Uviedol tiež, že posudzoval celkovú dĺžku konania od podania žaloby (24. marca 2017) do podania ústavnej sťažnosti (5. mája 2022), teda päť rokov a dva mesiace, pričom z chronológie úkonov vyplýva, že okresný súd vo veci sťažovateľky rozhodol po jednom roku a ôsmich mesiacoch (6. novembra 2018), z dôvodu podaných odvolaní sporových strán bol spis 22. februára 2019 predložený krajskému súdu, proti rozsudku krajského súdu zo 6. novembra 2019 (o potvrdení rozsudku okresného súdu) bolo vo veci podané dovolanie žalovanej, spis sa od 23. apríla 2020 nachádzal na najvyššom súde, najvyšší súd uznesením z 30. novembra 2021 zrušil rozsudok krajského súdu z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom, spis sa opätovne nachádzal na krajskom súde od 24. februára 2022 a vedie sa pod novou sp. zn. 24CoCsp/16/2022, v období od 11. júla 2022 do 21. júla 2022 bol spis zapožičaný okresnému súdu z dôvodu vyjadrenia sa okresného súdu k ústavnej sťažnosti, krajský súd následne uznesením z 13. septembra 2022 rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Konštatoval, že rozhodovanie na odvolacom súde od nápadu veci 22. februára 2019 do rozhodnutia potvrdzujúceho rozsudok okresného súdu 6. novembra 2019 trvalo deväť mesiacov, pričom po kasačnom rozhodnutí najvyššieho súdu je spis opäť na krajskom súde; dĺžka konania na krajskom súde by bola ústavne akceptovateľná v prípade, ak by nedošlo k zrušeniu rozhodnutia odvolacieho súdu najvyšším súdom v dovolacom konaní. Uvedené ústavný súd pri svojom rozhodnutí zohľadnil a pripísal obdobie rozhodovania na najvyššom súde krajskému súdu (od 23. apríla 2020 do 24. februára 2022). Konštatoval, že krajský súd prispel k celkovej dĺžke konania od nápadu veci 22. februára 2019 do podania ústavnej sťažnosti 5. mája 2022, teda tri roky a dva mesiace, pričom vzhľadom na podrobné analýzy dospel k záveru, že postupom krajského súdu v napadnutom konaní došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy, čl. 38 ods. 2 Listiny, práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v spojení s čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu. Časť sťažnosti týkajúcej sa namietaného porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 47 Charty postupom okresného súdu v napadnutom konaní ústavný súd odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Z dôvodu, že krajský súd vo veci uznesením z 13. septembra 2022 opätovne rozhodol, nebolo zo strany ústavného súdu potrebné doplniť ochranu aj o uloženie príkazu krajskému súdu vo veci konať (čl. 127 ods. 2 ústavy). K uplatnenému primeranému finančnému zadosťučineniu uviedol, že sťažovateľka v ústavnej sťažnosti žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie spoločne a nerozdielne 6 200 eur. Zhodnotil, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Zohľadňujúc celkovú dĺžku konania (päť rokov a osem mesiacov) na všetkých súdnych inštanciách, nečinnosť a nesústredenú činnosť krajského súdu, predmet sporu, význam sporu pre sťažovateľku a správanie sťažovateľky, ústavný súd v súvislosti s § 133 ods. 3 písm. e) zákona o ústavnom súde považoval za spravodlivé priznať sťažovateľke finančné zadosťučinenie vo výške 900 eur a v prevyšujúcej časti uplatneného finančného zadosťučinenia ústavnej sťažnosti nevyhovel. V rámci rozhodovania o trovách konania ústavný súd priznal sťažovateľke nárok na náhradu trov konania podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde v celkovej sume 738,47 eura s tým, že pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľky ústavný súd vychádzal z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov a priznal jej nárok na náhradu trov konania za tri úkony právnej služby vykonané v roku 2022 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie ústavnej sťažnosti a repliky), čo spolu predstavuje sumu 738,47 eura. 8.2. Dňa 04.01.2023 podala žalobkyňa sťažnosť na ESĽP, ktorou namietala nález ústavného súdu vydaný vo veci jej sťažnosti s tým, že priznané primerané finančné zadosťučinenie v sume 900 eur považovala za neprimerane nízke nezohľadňujúce celkovú dĺžku konania a intenzitu porušenia jej základných práv a ujmu, ktorú utrpela v priebehu celého súdneho konania, a to nie len v konaní pred Krajským súdom ale aj Okresným súdom, vo vzťahu ku ktorému ústavný súd ústavnú sťažnosť označil za nedôvodnú. Žiadala, aby ESĽP vyslovil, že postupom ústavného súdu bolo porušené jej právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, a porušenia práva na opravný prostriedok podľa čl. 13 Dohovoru, ďalej aby ESĽP zaviazal Slovenskú republiku podľa čl. 41 Dohovoru k povinnosti uhradiť primerané finančné zadosťučinenie v sume 6.000 eur, a tiež žiadala uhradiť trovy právneho zastúpenia v súvislosti s podaním tejto individuálnej sťažnosti na ESĽP. 8.3. Z listiny označenej ako „Vypracovanie právneho rozboru pre klienta“ zo dňa 27.04.2022 súd zistil, že podľa jej obsahu mal právny zástupca žalobkyne poskytnúť žalobkyni právne posúdenie a právnu analýzu možností v súvislosti so zbytočnými prieťahmi v konaní pred Krajským súdom v Trnave pod sp. zn. 24Co/41/2019 s poukazom na ustálenú rozhodovaciu prax ústavného súdu a ESĽP, osobitne k možnosti podania sťažnosti predsedovi súdu a podania ústavnej sťažnosti, súčasne priblíženie osobitosti konania na ústavnom súde a informovania o možnom výsledku tohto konania. V závere listiny sa nachádza text „Právny zástupca je ako advokát viazaný – podľa zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii v platnom znení – povinnosťou mlčanlivosti (advokátskym tajomstvom), a preto podaný právny rozbor podlieha zo strany advokáta prísnej povinnosti dodržiavať a rešpektovať advokátske tajomstvo. Z uvedeného dôvodu právny zástupca zasiela iba toto „stručné“ podanie zachytávajúce základný obsah a predmet podaného právneho rozboru veci zo strany advokáta pre klienta. Striktne požadujeme, aby bola zabezpečená a garantovaná nedotknuteľnosť ochrany advokátskeho tajomstva (v súvislosti s obsahom tohto dokumentu) pred akoukoľvek treťou osobou, s výnimkou súdu či akéhokoľvek orgánu, ktoré mu je tento toto podanie zasielané.“ 8.4. Z listiny označenej ako „ZÁPISNICA Z PORADY ADVOKÁTA S KLIENTOM“ zo dňa 14.12.2022 súd zistil, že právny zástupca žalobkyne sa mal stretnúť so žalobkyňou za účelom poskytnutia právnej analýzy, prediskutovania nálezu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 393/2022-40 zo dňa 03.11.2022 a za účelom prediskutovania ďalšieho postupu s cieľom absolútneho odstránenia zbytočných prieťahov v konaní žalobkyne, ďalej ju mal oboznámiť s možnosťou obrátiť sa v danej veci na ESĽP a ozrejmiť jej osobitosti tohto konania s dôrazom na daný prípad. Tiež sa mali dohodnúť na ďalšom postupe a procesnej stratégii v konaní vedenom aktuálne na Okresnom súde Piešťany pod sp. zn. 15Csp/43/2017

prvostupňové konanie), predložiť jej najvýznamnejšie rozhodnutia ústavného súdu, ako i Európskeho ESĽP a tiež zodpovedať všetky jej otázky v súvislosti s nálezom ústavného súdu I. ÚS 393/2022-40 zo dňa 03.11.2022. V závere listiny sa nachádza text „Právny zástupca klienta je ako advokát viazaný – podľa zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii v platnom znení - povinnosťou mlčanlivosti (advokátskym tajomstvom), a preto všetky stretnutia ako i porady medzi klientom a advokátom ako jeho právnym zástupcom. ako i ich samotný priebeh a obsah rozhovorov. podliehajú zo strany advokáta prísnej povinnosti dodržiavať a rešpektovať advokátske tajomstvo. Z uvedeného dôvodu právny zástupca zasiela iba toto „stručné“ podanie zachytávajúce základný obsah a predmet porady medzi advokátom a klientom. Striktne požadujeme, aby bola zabezpečená a garantovaná nedotknuteľnosť ochrany advokátskeho tajomstva (v súvislosti s obsahom tohto dokumentu) pred akoukoľvek treťou osobou, s výnimkou súdu či akéhokoľvek orgánu, ktorému je tento toto podanie zasielané.“ 8.5. Z listiny označenej ako „Vyčíslenie náhrady trov konania vrátane trov právneho zastúpenia“ zo dňa 31.07.2023 súd zistil, že právny zástupca žalobkyne vyčíslil náhradu trov právneho zastúpenia v súvislosti s konaním vo veci vedenej na Krajskom súde v Bratislave (?) ako odvolacom súde pod sp. zn. 24Co/41/2019 za tri úkony právnej služby po 89,46 eura + režijný paušál po 11.63 eura + 20 % DPH, spolu 363,92 eura, a to 1. prevzatie veci a príprava vrátane prvej porady advokáta s klientom – prevzatie veci a analýza a následné stretnutie s klientom, za účelom prediskutovania ďalšieho postupu s cieľom absolútneho odstránenia zbytočných prieťahov v konaní a posúdenia opodstatnenosti podania sťažnosti predsedovi súdu či podania ústavnej sťažnosti, 2. vypracovanie právneho rozboru - vypracovanie právneho rozboru pre klienta s poukazom na ustálenú rozhodovaciu prax ústavného súdu a ESĽP k opodstatnenosti podania sťažnosti predsedovi súdu či podania ústavnej sťažnosti s cieľom efektívneho odstránenia zbytočných prieťahov konaní z dôvodu neefektívnej a nesústredenej činnosti konajúceho súdu, 3. ďalšia porada s klientom, v trvaní viac ako jednu hodinu - právna analýza a následná porada s klientom, za účelom prediskutovania nálezu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 393/2022-40 zo dňa 03.11.2022, a prediskutovanie ďalšieho postupu s cieľom absolútneho odstránenia zbytočných prieťahov v konaní s dôrazom na možnosť podať individuálnu sťažnosť na ESĽP. Na konci listiny sa nachádza text: „Emília Vozárová ako klient týmto potvrdzuje, že so svojim advokátom vykonali všetky vyššie uvedené úkony právnej pomoci, tak ako sú uvedené advokátom vyššie (v stručnosti), a to z dôvodu zachovania advokátskeho tajomstva medzi advokátom a klientom podľa zákona o advokácii.“ 8.6. Listom zo dňa 09.08.2023 žalobkyňa požiadala Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky o predbežné prerokovanie totožného nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej výkonom verejnej moci, a to na rovnakom skutkovom a právnom základe ako žalobou v posudzovanej veci. 8.7. Listom zo dňa 30.01.2024 Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky oznámilo žalobkyni, že jej žiadosti nebolo vyhovené pre nesplnenie zákonných podmienok v podobe preukázania vzniku škody/ nemajetkovej ujmy a jej výšky a príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a tvrdeniu škodou. 8.8. Žalobkyňa navrhla vykonať dokazovanie zabezpečením spisu Napádaného konania na Krajskom súde v Trnave a zabezpečením spisu konania vedeného od 01.06.2023 Okresným súdom Trnava, do 31.05.2023 Okresným súdom Piešťany pod sp. zn. 15Csp/43/2017, od 01.06.2023 pod sp. zn. PN 15Csp/43/2017. Na otázku súdu (na pojednávaní konanom dňa 01.04.2025) na akú konkrétnu skutočnosť navrhuje vykonať tento dôkaz, právny zástupca žalobkyne uviedol, že na preukázanie postupu odvolacieho súdu v súvislosti s prieťahmi v konaní a dĺžky toho konania. Súd uvedenému návrhu na dokazovanie nevyhovel, nakoľko ho považoval za neúčelný, nadbytočný a nehospodárny, keďže pre posudzovanú vec podstatná skutočnosť (nesprávny úradný postup) bola konštatovaná nálezom ústavného súdu, z ktorého súd pri rozhodovaní vychádzal, a v ktorom sa nachádzali všetky potrebné údaje o konaní pred všetkými (tromi) inštanciami všeobecných súdov. Na pojednávaní konanom dňa 01.04.2025 právny zástupca žalobkyne tiež navrhol písomný výsluch žalobkyne. Na otázku súdu, čo bránilo právnemu zástupcovi navrhnúť tento dôkaz skôr tento uviedol, že v čase písania podania, kde ospravedlnil neúčasť žalobkyne a súhlasil s pojednávaním v jej neprítomnosti s tým, že nenavrhuje jej výsluch, predpokladal, že jej zdravotný stav sa zlepší, ale nakoľko k tomu nedošlo, tak navrhuje tento písomný výsluch. K uvedenému súd uvádza, že písomný výsluch žalobkyne jej právny zástupca navrhol až po postupe súdu podľa § 181 ods. 2 C.s.p., t. j. po tom, ako určil, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a

ktoré dôkazy nevykoná a aké je predbežné právne posúdenie veci. Zdôvodnenie právneho zástupcu, prečo tento dôkaz nenavrhol skôr, považuje súd v prvom rade za nepreukázané a následne (aj) za celkom zmätočné a nelogické, keďže v predposlednom podaní (zo dňa 27.11.2024) uviedol, cit.: „Žalobca (Anna Baudyšová) si dovoľuje touto cestou ospravedlniť svoju neprítomnosť na súdnom pojednávaní nariadenom na Mestskom súde Bratislava IV na deň 01.04.2025 o 13:00 hod., na ktorom mal byť vypočutý, a to z dôvodu jeho nepriaznivého zdravotného stavu, ktorý mu neumožňuje účasť na nariadenom súdnom pojednávaní. Žalobca odkazuje konajúci súd na všetku doterajšiu skutkovú, vecnú ako aj právnu argumentáciu žalobcu uvedenú vo všetkých doterajších písomných podaniach žalobcu, ktoré sú zaznamenané v (i) žalobe žalobcu doručenej súdu dňa 05.02.2024 a (ii) vyjadrení I. žalobcu zo dňa 03.09.2024 a (iii) v tomto vyjadrení II. žalobcu zo dňa 27.11.2024 v predmetnom konaní. Zároveň v súvislosti s podaniami podľa predchádzajúcej vety žalobca oznamuje, že netrvá na vykonaní dôkazu – vypočutí žalobcu (Anny Baudyšovej) v predmetnom konaní. Žalobca má za to, že dostatočným spôsobom preukázal dôvodnosť a opodstatnenosť podanej žaloby spojenej s ostatnými podaniami, ktorá zrejme preukazuje (i) vznik nároku na náhradu škody vo výške 363,92 EUR spolu s príslušenstvom, ďalej; (ii) vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 3.683,19 EUR spolu s príslušenstvom v súvislosti s nesprávnym úradným postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 24Co/41/2019. Žalobca dáva – prostredníctvom svojho právneho zástupu – súhlas konajúcemu súdu na prejednanie veci a na rozhodnutie veci bez osobnej prítomnosti žalobcu (t. j. bez vypočutia Anny Baudyšovej).“ Z uvedeného je teda zrejmé, že žalobkyňa (jej právny zástupca) už v čase písania predmetného podania (27.11.2024) vedela, že sa nezúčastní na nariadenom pojednávaní (01.04.2025) zo zdravotných dôvodov (ktoré žiadnym spôsobom nešpecifikovala ani nepreukázala), pričom už vtedy mohla navrhnúť svoj písomný výsluch (čo neurobila vtedy ani v neskoršom podaní, dokonca ani na začiatku pojednávania a ani po prednese žaloby na pojednávaní), ale účelovo tak urobila až po postupe súdu podľa § 181 ods. 2 C.s.p., z dôvodu ktorého súd pri aplikácii sudcovskej koncentrácie konania podľa § 153 C.s.p. (na čo boli splnené všetky zákonné podmienky v zmysle predmetného ustanovenia, vrátane potreby nariadenia ďalšieho pojednávania vo veci v prípade jeho akceptovania) tento dôkaz nevykonal. Z podania žalobkyne zo dňa 27.11.2024 pritom celkom jednoznačne vyplýva, že na svojom výsluchu netrvala, nakoľko mala za to, že jej nárok je (už) dostatočne preukázaný (teda nie z dôvodu svojho /nepreukázaného/ zdravotného stavu). 9. Po právnej stránke súd vec posúdil nasledovne: 9.1. Podľa § 3 ods. 1 písm. f) zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 30.06.2023 (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“) štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom. 9.2. Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť. 9.3. Podľa § 4 ods. 1 písm. a) bod 1. zákona č. 514/2003 Z.z. vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym úradným postupom súdu. 9.4. Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb; za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a d) Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky. 9.5. Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy,

z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. 9.6. Podľa § 9 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda. 9.7. Podľa § 9 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 01.07.2023 právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda. Právo na náhradu škody spočívajúcej v náhrade nemajetkovej ujmy nevznikne, ak súd v správnom súdnictve v konaní o žalobe proti nečinnosti orgánu verejnej správy, Ústavný súd Slovenskej republiky v konaní o ústavnej sťažnosti rozhodoval o primeranom finančnom zadosťučinení, alebo Európsky súd pre ľudské práva v konaní o porušení práva na prejednanie veci v primeranej lehote rozhodoval o spravodlivom zadosťučinení, a to v rozsahu nemajetkovej ujmy spôsobenej skutočnosťami, ktoré pri tomto rozhodovaní mohli byť zohľadnené bez ohľadu na to, že zohľadnené neboli z dôvodu na strane poškodeného. 9.8. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4 a 11. 9.9. Podľa § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr. 9.10. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak.1a). 9.11. Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. 9.12. Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. 9.13. Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom došlo k nesprávnemu úradnému postupu, ak tieto trovy konania priamo súviseli s nesprávnym úradným postupom. 9.14. Podľa § 18 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia, ktoré zahŕňajú účelne vynaložené hotové výdavky a odmenu za zastupovanie, ktorá sa určí ako tarifná

odmena advokáta. 9) Súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom. 9.15. Podľa § 25 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. ak § 26 neustanovuje inak, právne vzťahy vrátane predbežného prerokovania nároku podľa tohto zákona sa spravujú Občianskym zákonníkom. 10. Žalobkyňa sa v posudzovanej veci domáhala náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. spôsobenej nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v zbytočných prieťahoch v súdnom konaní vedenom na Krajskom súde v Trnave pod sp. zn. 24Co/41/2019 (ďalej aj „Napádané konanie“), čo bolo konštatované nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. I. ÚS 393/2022-40 zo dňa 03.11.2022. Uplatnila si náhradu (majetkovej) škody spočívajúcej v náhrade trov konania, ktoré mali byť vynaložené v súvislosti s Napádaným konaním, a náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá jej mala byť spôsobená v dôsledku zbytočných prieťahov v Napádanom konaní, a to vo forme ospravedlnenia a peňažnej satisfakcie. Listom zo dňa 09.08.2023 žalobkyňa požiadala Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody v zmysle § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., nebolo jej však vyhovené, preto sa so svojím nárokom obrátila žalobou na súd v zmysle § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z.. 11. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je jednou z foriem objektívnej zodpovednosti štátu, tzn. zodpovednosti uplatňovanej bez ohľadu na zavinenie, ktorá je daná vtedy, ak sú splnené súčasne tri základné zákonné podmienky, a to existencia nezákonného rozhodnutia či nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci, existencia škody resp. nemajetkovej ujmy a príčinná súvislosť medzi škodou/ujmou a takýmto nezákonným rozhodnutím či nesprávnym úradným postupom. Existencia všetkých troch podmienok musí byť pritom v konaní bezpečne preukázaná, nepostačuje iba pravdepodobný záver o splnení niektorej z nich. Požiadavka na kumulatívne splnenie uvedených podmienok vedie k tomu, že ak nie je naplnená čo aj len jedna z nich, žalobe nie je možné vyhovieť bez ohľadu na to, či sú splnené ostatné podmienky. 12. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. V prípade splnenia zákonných podmienok pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci sa poškodenému uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk. V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Nemajetková ujma predstavuje zásah do inej, než majetkovej sféry poškodeného, a teda môže predstavovať rôzne negatívne následky do osobnostnej integrity poškodeného vplývajúce na jeho česť, vážnosť, povesť, doterajší súkromný a pracovný život, rodinné vzťahy, spoločenské postavenie a podobne. Kritériami pre určenie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch sú v zmysle § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. osoba poškodeného (jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje), závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. 13. Pokiaľ ide o prvý predpoklad vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci podľa zákona č. 514/2003 Z.z., a to existencia nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci v podobe zbytočných prieťahov v súdnom konaní vedenom na Krajskom súde v Trnave pod sp. zn. 24Co/41/2019 v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., tento mal súd za preukázaný nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. I. ÚS 393/2022-40 zo dňa 03.11.2022, ktorým ústavný súd konštatoval, že postupom Krajského súdu v Trnave v konaní sp. zn. 24Co/41/2019 bolo porušené základné právo žalobkyne na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach. 14. Pokiaľ ide o ďalší predpoklad vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci podľa zákona č. 514/2003 Z.z., žalobkyňa si uplatnila náhradu (majetkovej) škody spočívajúcej v náhrade trov konania, ktoré ňou mali byť vynaložené v súvislosti s Napádaným konaním, konkrétne

sa malo jednať o náhradu trov právneho zastúpenia za tri úkony právnej služby po 89,46 eura + režijný paušál po 11.63 eura + 20 % DPH, spolu 363,92 eura, a to 1. prevzatie veci a príprava vrátane prvej porady advokáta s klientom – prevzatie veci a analýza a následné stretnutie s klientom, za účelom prediskutovania ďalšieho postupu s cieľom absolútneho odstránenia zbytočných prieťahov v konaní a posúdenia opodstatnenosti podania sťažnosti predsedovi súdu či podania ústavnej sťažnosti, 2. vypracovanie právneho rozboru - vypracovanie právneho rozboru pre klienta s poukazom na ustálenú rozhodovaciu prax ústavného súdu a ESĽP k opodstatnenosti podania sťažnosti predsedovi súdu či podania ústavnej sťažnosti s cieľom efektívneho odstránenia zbytočných prieťahov konaní z dôvodu neefektívnej a nesústredenej činnosti konajúceho súdu, 3. ďalšia porada s klientom, v trvaní viac ako jednu hodinu - právna analýza a následná porada s klientom, za účelom prediskutovania nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 393/2022-40 zo dňa 03.11.2022, a prediskutovanie ďalšieho postupu s cieľom absolútneho odstránenia zbytočných prieťahov v konaní s dôrazom na možnosť podať individuálnu sťažnosť na ESĽP. 15. K uvedenej (majetkovej) škode súd v prvom rade uvádza, že žalobkyňa žiadnym spôsobom nepreukázala (napriek tomu, že to bolo zo strany žalovaného počas celého konania od jeho začiatku namietané), že by uvedené trovy právneho zastúpenia (spočívajúce v odmene právneho zástupcu a jeho hotových výdavkoch) vynaložila, teda uhradila svojmu právnemu zástupcovi; nepreukázala tak vznik tejto škody. Škodou sa pritom rozumie ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného, je objektívne vyjadriteľná všeobecným ekvivalentom, t.j. peniazmi, a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým poskytnutím peňazí, ak nedochádza k naturálnej reštitúcii. Náhrada škody, ak má plniť reparačnú (reštitučnú) funkciu, má zabezpečiť poškodenému plnú kompenzáciu spôsobenej ujmy, nie však viac. Rozlišujú sa dva druhy škody, a to skutočná škoda a ušlý zisk. Skutočnou škodou sa rozumie ujma spočívajúca v zmenšení majetkového stavu poškodeného a reprezentujúca majetkové hodnoty, ktoré bolo nutné vynaložiť, aby došlo k uvedeniu veci do predošlého stavu. To, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk), je ujmou spočívajúcou v tom, že u poškodeného nedošlo v dôsledku škodnej udalosti k rozmnoženiu majetkových hodnôt, hoci sa to s ohľadom na pravidelný beh vecí dalo očakávať. Ušlý zisk sa neprejavuje zmenšením majetku poškodeného (úbytkom aktív, ako je to u skutočnej škody), ale stratou očakávaného prínosu (výnosu). Z uvedených charakteristík pojmov škoda, skutočná škoda a ušlý zisk je zrejmé, že ide o ujmu už nastalú (vzniklú) a nie o ujmu, ktorá by hypoteticky mohla vzniknúť v budúcnosti. Skutočnú škodu ani ušlý zisk preto nemožno priznať do budúcnosti ako ujmu, ktorá ešte len prípadne vznikne (porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 M Cdo 23/2008 zo dňa 21.12.2009). Skutočná škoda teda predstavuje zmenšenie majetku, resp. úbytok majetku poškodeného, ktorý už nastal, a predstavuje majetkové hodnoty potrebné na uvedenie veci do predošlého stavu, prípadne na vyváženie dôsledkov vyplývajúcich z toho, že nedošlo k uvedeniu veci do predošlého stavu (R 55/1971). Žalobkyňa však takéto (akékoľvek) zmenšenie majetku, resp. úbytok majetku nepreukázala, čím neuniesla dôkazné bremeno vo vzťahu k tomuto nároku na náhradu škody. Nebola pritom dôvodná jej argumentácia, že nie je povinná preukazovať reálny úbytok na majetku, rovnako ako nie je povinná preukazovať reálny úbytok na majetku v prípade uznesenia všeobecného súdu o trovách konania, ktoré sú vyčíslené na základe a v súlade s vyhláškou č. 655/2004 Z.z.. Žalobkyňa totiž evidentne nerozlišuje medzi procesnoprávnym nárokom na náhradu trov konania vyplývajúcim z procesného predpisu (napr. zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, zákon č. 161/2015 Z.z. Civilný mimosporový poriadok, zákon č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok), ktorý vzniká (až) na základe rozhodnutia súdu v príslušnom súdnom konaní v závislosti na jeho výsledku a riadi sa procesnými zásadami (zásada úspechu, zásada zavinenia), a hmotnoprávnym nárokom na náhradu škody vyplývajúcim z hmotného práva (v tomto prípade zákona č. 514/2003 Z.z. a prostredníctvom jeho § 25 ods. 1 aj zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník), na ktorého vznik musia byť splnené hmotnoprávne podmienky vyplývajúce z príslušnej hmotnoprávnej úpravy (ktoré sú celkom odlišné a nezávislé od procesnoprávnej úpravy). Nebol preto žiadny rozumný dôvod uplatňovať v tomto prípade „iný režim ako pri tzv. klasickej škode“ ako sa toho účelovo domáhala žalobkyňa. Navyše, v rozpore s tým sama žalobkyňa v replike poukazovala na to, že existencia týchto trov bude dodatočne preukázaná aj jej výsluchom (k čomu však nedošlo, ako bolo vysvetlené v bode 8.8. odôvodnenia). Poukazovala tiež na to, že jej právny zástupca (rovnaký ako v posudzovanej veci) ju zastupuje vo viacerých veciach, pri ktorých jej faktúry zasiela na mesačnej báze podľa vykonaných prác, pričom ona nehradila výlučne na základe faktúry konkrétne úkony právnej pomoci, ktoré sú uplatnené podanou žalobou, nakoľko hradí právneho zástupcu na základe dohodnutej hodinovej odmeny. Žalobkyňa však ani tieto faktúry (ani žiadne iné platby) svojmu právnemu zástupcovi nepreukázala. Bez právneho významu bol aj jej poukaz na to, že odmena advokáta podlieha obchodnému ako aj advokátskemu tajomstvu, keď

žalobkyňa bola povinná (pokiaľ chcela byť v konaní úspešná) svoj nárok pred súdom preukázať. Súd v tejto súvislosti len na okraj poznamenáva, že v jednotlivých predložených listinách o úkonoch právnej služby (vypracovanie právneho rozboru veci pre klienta, zápisnica z porady advokáta s klientom) sa nachádzal text v znení „Právny zástupca je ako advokát viazaný – podľa zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii v platnom znení – povinnosťou mlčanlivosti (advokátskym tajomstvom), a preto podaný právny rozbor (všetky stretnutia ako i porady medzi klientom a advokátom ako jeho právnym zástupcom. ako i ich samotný priebeh a obsah rozhovorov v prípade Zápisnice z porady advokáta s klientom – pozn. súdu) podlieha zo strany advokáta prísnej povinnosti dodržiavať a rešpektovať advokátske tajomstvo. Z uvedeného dôvodu právny zástupca zasiela iba toto „stručné“ podanie zachytávajúce základný obsah a predmet podaného právneho rozboru veci zo strany advokáta pre klienta. Striktne požadujeme, aby bola zabezpečená a garantovaná nedotknuteľnosť ochrany advokátskeho tajomstva (v súvislosti s obsahom tohto dokumentu) pred akoukoľvek treťou osobou, s výnimkou súdu či akéhokoľvek orgánu, ktoré mu je tento toto podanie zasielané.“ Povinnosťou zachovávať mlčanlivosť a advokátske tajomstvo sa teda zaviazal advokát, pričom vo vzťahu k súdu boli tieto povinnosti vylúčené. Navyše súd poukazuje na to, že žalobkyňa mohla preukázať úhradu trov právneho zastúpenia svojmu právnemu zástupcovi aj takým spôsobom, aby nedošlo k „ohrozeniu“ tohto „tajomstva“ (napr. s prekrytím podstatnej časti konkrétnej sumy platby alebo za pomoci inej technickej úpravy a pod.). Rovnako nesprávne argumentovala žalobkyňa tým, že trovy konania sú špecifickým druhom škody, ktorý je závislý od jeho priznania uznesením vo veci konajúceho všeobecného súdu. V tomto prípade totiž uplatnené trovy konania (trovy právneho zastúpenia) neboli závislé od ich priznania uznesením vo veci konajúceho všeobecného súdu (ani nemohli byť), ale nakoľko sú uplatnené ako škoda (ktorej náhradu si žalobkyňa uplatňuje podľa zákona č. 514/2003 Z.z.), sú závislé od ich vynaloženia, teda úhrady žalobkyňou, a tým od zmenšenia majetkového stavu resp. majetkového úbytku žalobkyne ako poškodenej (a nie od jej úspechu v súdnom konaní a následnom priznaní trov súdnym rozhodnutím /k uvedenému vzťahu reálnej úhrady trov konania uplatnených ako náhrada škody v režime zákona č. 514/2003 Z.z. a zmenšenia majetkového stavu poškodeného ako podmienky vzniku nároku na náhradu škody porov. napr. rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4Co/106/2013 zo dňa 09.04.2014/). Napokon súd poukazuje na to, že v listine označenej ako „Vyčíslenie náhrady trov konania vrátane trov právneho zastúpenia“ zo dňa 31.07.2023 sa na konci listiny nachádza text: „Emília Vozárová ako klient týmto potvrdzuje, že so svojim advokátom vykonali všetky vyššie uvedené úkony právnej pomoci, tak ako sú uvedené advokátom vyššie (v stručnosti), a to z dôvodu zachovania advokátskeho tajomstva medzi advokátom a klientom podľa zákona o advokácii.“, teda ide o potvrdenie o vykonaní úkonov právnej pomoci inou osobou ako žalobkyňou. 16. Okrem toho však súd poukazuje tiež na to, že uplatnené úkony právnej služby ako „1. prevzatie veci a analýza a následné stretnutie s klientom, za účelom prediskutovania ďalšieho postupu s cieľom absolútneho odstránenia zbytočných prieťahov v konaní a posúdenia opodstatnenosti podania sťažnosti predsedovi súdu či podania ústavnej sťažnosti“ a „2. vypracovanie právneho rozboru pre klienta s poukazom na ustálenú rozhodovaciu prax Ústavného súdu a ESĽP k opodstatnenosti podania sťažnosti predsedovi súdu či podania ústavnej sťažnosti s cieľom efektívneho odstránenia zbytočných prieťahov konaní z dôvodu dlhotrvajúcej nečinnosti súdu“, sú pravidelnou súčasťou úkonu právnej služby prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom podľa § 13a ods. 1 písm. a) vyhlášky č. 655/2004 Z.z. (prípadne úkonu právnej služby - písomné podanie na súd alebo iný orgán alebo protistrane týkajúce sa veci samej podľa § 13a ods. 1 písm. c) vyhlášky č. 655/2004 Z.z. v prípade úkonu pod č. 2.), za ktorý bola žalobkyni priznaná náhrada trov v konaní o jej ústavnej sťažnosti nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. I. ÚS 393/2022-40 zo dňa 03.11.2022 (ako za úkon prevzatie a príprava zastúpenia a podanie ústavnej sťažnosti – porov. bod 25. odôvodnenia nálezu). Žalobkyňa teda nielenže účelovo rozdelila jeden (resp. dva) úkon právnej služby na tri samostatné úkony, ale si ešte aj duplicitne uplatnila náhradu trov za tento (tieto) úkon(y) právnej služby, za ktorý(é) jej už bola priznaná náhrada (k účelovému rozdeľovaniu /drobeniu/ úkonov právnej služby porov. tiež nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 205/2020 zo dňa 04.02.2021, sp. zn. III. ÚS 196/2020 zo dňa 04.08.2020, sp. zn. II. ÚS 275/2020 zo dňa 22.10.2020, sp. zn. II. ÚS 5/2021 zo dňa 18.03.2021, ktoré boli všetky vydané vo veciach, v ktorých vystupoval pred ústavným súdom ako právny zástupca sťažovateľa rovnaký právny zástupca ako v posudzovanej veci, čo svedčí o opakovane a dlhodobo využívanej /zneužívanej/ praktike právneho zástupcu a o opakovanom a dlhodobom nerešpektovaní právneho názoru vysloveného ústavným súdom k tejto praxi právneho zástupcu). Pokiaľ ide o úkon právnej služby uplatnený ako „3. právna analýza a následná porada s klientom, za účelom prediskutovania Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS

393/2022-40 zo dňa 03.11.2022, a prediskutovanie ďalšieho postupu s cieľom absolútneho odstránenia zbytočných prieťahov v konaní s dôrazom na možnosť podať individuálnu sťažnosť na Európsky súd pre ľudské práva“, súd poukazuje na to, že žalobkyňa podala individuálnu sťažnosť na ESĽP, v ktorej si uplatnila aj náhradu trov konania (v prípade uplatneného úkonu právnej služby platí to isté, čo bolo uvedené vyššie, teda že je pravidelnou súčasťou úkonu právnej služby - prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom), pričom nebola úspešná a jej sťažnosť bola odmietnutá. V danom prípade teda nemožno hovoriť ani o účelnom úkone právnej služby (okrem všetkých vyššie uvedených dôvodov), za ktorý by jej mala byť priznaná náhrada škody. 17. Žalobkyňa si uplatnila tiež náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá jej mala byť spôsobená v dôsledku zbytočných prieťahov v Napádanom konaní, a to vo forme ospravedlnenia a peňažnej satisfakcie. Tvrdila, že existencia dlhotrvajúceho Napádaného konania mala za následok vznik stavov stresu, hnevu, depresií a úzkosti, ktoré atribúty však u nej presahujú základný rámec, keď liknavo sa vlečúce Napádané konanie významne ovplyvnilo jej doterajší súkromný život a rodinné vzťahy, ťažko reparovateľný moment dlhoročného stresu, depresií, pocitu frustrácie, ako aj stratu dôvery, že spor bude dovedený k spravodlivému koncu, viedlo u nej k psychickým problémom a depresiám, nebyť zbytočných prieťahov v Napádanom konaní, mohla viesť normálny život bez tlaku a depresií. Tvrdila, že Napádané konanie zasiahlo nielen do oblasti jej vnútorného prežívania, ale aj do prostredia, v ktorom žila, sťažil sa jej obvyklý spôsob života, a to možnosť viesť normálny a (v rámci možností) kvalitný život bez pocitov z prebiehajúceho súdneho konania, bola v právnej neistote vo vzťahu k súdu prvej inštancie, Odvolaciemu súdu a napokon aj k Najvyššiemu súdu, do dnešného dňa zažíva stavy plné stresu a neistoty, nakoľko v prípade jej neúspechu bude musieť ako neúspešná strana nahradiť žalovaného trovy konania a trovy právneho zastúpenia. Tvrdila tiež, že v očiach rodiny a vo svojich sociálnych kruhoch je braná ako osoba, ktorá vedie dlhoročné súdne konanie s nebankovým subjektom, čo sa odráža na jej cti a dôstojnosti v očiach rodiny a priateľov. 18. Vo vzťahu k uvedenému súd poukazuje na to, že okruh rozhodujúcich skutočností, ktoré sa týkajú povinností tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie týchto tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. V konaní o náhradu škody spôsobenú orgánom verejnej moci v podobe náhrady materiálnej škody a nemajetkovej ujmy má žalobca bremeno tvrdenia v tom, že žalovaný mu spôsobil škodu a zasiahol do jeho osobnosti a že tento zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na jeho právach, pričom musí nielen uviesť (tvrdiť), ale aj preukázať, aká ujma mu vznikla. Z tohto bremena tvrdenia pre žalobcu vyplýva dôkazné bremeno preukázať skutočnosti svedčiace o existencii škody a zásahu. Keď sa domáha náhrady majetkovej, ako i nemajetkovej ujmy, musí na konkrétnych skutkových okolnostiach preukázať, že škoda mu skutočne vznikla, a že zásah nielen mohol, ale aj skutočne vyvolal následnú reakciu v jeho súkromnom živote vrátane kvality života (t. j. duševnej stability, duševného zdravia, ľudskej dôstojnosti, telesnej integrity), rodinnom prostredí, profesionálnej sfére, či v inom prostredí. Len ak sú tieto skutočnosti nesporne preukázané, súd môže skonštatovať, že žalobca uniesol bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu, a vyvodiť z toho jeho úspech v konaní. Otázku splnenia povinnosti tvrdenia a povinnosti označiť na preukázanie tvrdení dôkazy, musí súd vždy riešiť so zreteľom na individuálne okolnosti prejednávanej veci (porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Cdo/259/2021 zo dňa 26.07.2023). 19. K otázke existencie dôkazného bremena na strane žalobcu za účelom preukázania skutočností svedčiacich o existencii škody, resp. nemajetkovej ujmy v konaniach, kde bola predmetom rozhodovania zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, a teda že zásah nielen mohol, ale aj skutočne vyvolal následné negatívne následky vo sfére, ktorá sa žalobcu (ako poškodeného) bezprostredne dotýkala, sa Najvyšší súd Slovenskej republiky vyjadril vo viacerých svojich rozhodnutiach (ktoré zhrnul v uznesení sp. zn. 9Cdo/259/2021 zo dňa 26.07.2023, v ktorom riešil obdobnú vec náhrady škody a nemajetkovej ujmy za nesprávny úradný postup spočívajúci v zbytočných prieťahoch v súdnom konaní), pričom existenciu dôkazného bremena na strane žalobcu najvyšší súd považoval za nevyhnutne danú. V rozhodnutí sp. zn. 6Cdo/44/2017 zo dňa 21.06.2018 konštatoval, že je úlohou súdu posudzovať závažnosť ujmy predovšetkým vo vzťahu k tým jednotlivým osobnostným sféram, ktoré poškodená osoba v žalobe uplatňuje. V rozhodnutí sp. zn. 7Cdo/145/2011 zo dňa 12.12.12012 najvyšší súd k nemajetkovej ujme uviedol, že hoci výšku nemajetkovej náhrady súd určuje voľnou úvahou, nemôže ísť o úvahu nepreskúmateľnú, resp. o

úvahu svojvoľnú. Určenie výšky nemajetkovej ujmy má byť (vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu) v súlade s požiadavkou spravodlivosti. Súd musí mať preukázanú najmä skutočnosť, pre ktorú dospel k záveru, že zadosťučinenie podľa prvého odseku ustanovenia § 17 zákona č. 514/2003 Z.z. nie je postačujúce, predovšetkým z hľadiska intenzity, trvania a rozsahu nepriaznivých následkov vzniknutých žalobcovi vzhľadom na jeho postavenie v rodine a spoločnosti a podobne. Rozhodnutím sp. zn. 2Cdo/30/2019 zo dňa 30.09.2019 najvyšší súd zrušil napadnuté rozhodnutie krajského súdu a vyčítal mu, že bez náležitého odôvodnenia zvýšil výšku nemajetkovej ujmy bez toho, aby uviedol, čo považoval za preukázané a čo nie, a na základe akých konkrétnych dôkazov pri rozhodovaní o nemajetkovej ujme a jej výške dospel k záveru o rozsahu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Aj v rozhodnutí sp. zn. 2Cdo/68/2017 zo dňa 31.01.2019 najvyšší súd vytkol krajskému súdu, že neuviedol, čo považoval za preukázané a čo nie, a na základe akých konkrétnych dôkazov pri rozhodovaní o nemajetkovej ujme a jej výške v zmysle § 17 ods. 2 až 4 zákona č. 514/2003 Z.z. dospel k záveru o priznanom rozsahu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. V rozhodnutí sp. zn. 8Cdo/191/2020 zo dňa 27.01.2022 najvyšší súd konštatoval, že posúdenie otázky výšky náhrady nemajetkovej ujmy je výsledkom procesu komplexného vyhodnotenia skutkových okolností prejednávanej veci, ktoré v konaní vyšli najavo, a ktoré v rámci zásady voľného hodnotenia dôkazov súdy viedli k prijatiu toho-ktorého rozhodnutia. V rozhodnutí sp. zn. 4Cdo/19/2020 zo dňa 25.03.2021 najvyšší súd poukázal na to, že určenie výšky nároku na náhradu nemajetkovej ujmy nie je záležitosťou voľnej úvahy, ktorá nepodlieha žiadnemu hodnoteniu, naopak jej základom je zistenie skutkových okolností, ktoré súdu umožnia úvahu na určitom kvalitatívnom posúdení základných súvislostí. Rovnako aj v rozhodnutí sp. zn. 7Cdo/263/2020 zo dňa 31.03.2022 najvyšší súd k otázke výšky náhrady nemajetkovej ujmy uviedol, že je vždy závislá od výsledku posúdenia individuálnych, jedinečných skutkových okolností každej prejednávanej veci, ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných veciach. V rozhodnutí sp. zn. 5Cdo/58/2021 zo dňa 28.02.2022 najvyšší súd odmietol argumentáciu dovolateľa (žalobcu), že bolo povinnosťou žalovanej preukázať, že žalobcovi v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom krajského súdu nemajetková ujma nevznikla. Poukázal na to, že tzv. obrátené dôkazné bremeno je typické pre iné súdne konania, napr. antidiskriminačné spory alebo spory o ochranu osobnosti podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. 20. Uvedené závery najvyššieho súdu sú aplikovateľné aj na posudzovanú vec (hoci neboli vyslovené priamo v konaniach o náhradu škody a nemajetkovej ujmy za nesprávny úradný postup spočívajúci v prieťahoch v konaní), keďže zákon č. 514/2003 Z.z. pri úprave spôsobu a rozsahu náhrady škody nerozlišuje právnu udalosť, ktorá zakladá nárok na náhradu škody. Spôsob odškodnenia upravený v § 17 zákona č. 514/2003 Z.z. je spoločný pre všetky zásahy orgánov verejnej moci, ktoré sú predmetom úpravy citovaného zákona (teda nezákonné rozhodnutie, nezákonné zatknutie, zadržanie alebo iné pozbavenie osobnej slobody, rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo o väzbe, alebo nesprávny úradný postup). 21. V tejto súvislosti súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/222/2021 zo dňa 30.03.2023, kde predmetom posúdenia bola nemajetková ujma spôsobená nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v zbytočných prieťahoch v súdnom konaní, pričom najvyšší súd v tomto rozhodnutí k otázke dôkazného bremena konštatoval (body 23. až 27. odôvodnenia), cit.: „23. Dôkazné bremeno sa chápe v spojitosti s procesnou zodpovednosťou za to, že ak v konaní neboli preukázané tvrdenia strany, prejaví sa to v jej procesnom neúspechu. Označenie rozhodujúcich skutočností znamená prezentovanie okolností, od ktorých žalobca v súdnom spore odvodzuje opodstatnenosť svojho nároku a ich označenie ma aj procesnoprávne dôsledky. V danom prípade je to samotný zákonodarca, ktorý stanovuje okruh skutočností, na ktoré je potrebné pri určení výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy prihliadnuť, z čoho potom vyplýva, že nárok na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy nemožno vyvodiť už zo samotnej existencie nesprávneho úradného postupu, bez zreteľa na následky dopadu vzniknutej ujmy na jednotlivé stránky života dotknutej osoby, závažnosť ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo. I keď nečinnosť orgánu verejnej moci, ako i zbytočné prieťahy v konaní nepochybne už samé o sebe znamenajú pre poškodeného určitú imateriálnu ujmu, na ktorú skutočnosť dovolateľka v priebehu celého konania poukazovala, to ale poškodeného nezbavuje povinnosti preukázať, v prípade uplatňovania peňažnej náhrady, vznik tejto nemajetkovej ujmy v jednotlivých oblastiach života a intenzitu zásahu, ako aj to, že iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočne účinným a efektívnym prostriedkom na vyváženie či zmiernenie tejto vzniknutej ujmy. Takúto dôkaznú silu nemôžu dosiahnuť len výpoveď poškodeného, ako ani dôkaz o nepriaznivom zdravotnom stave a hmotnej núdzi poškodeného, bez preukázania aj ich príčinnej

súvislosti práve s nesprávnym úradným postupom. Hoci aj v dôsledku neprimerane dlhotrvajúceho konania možno ujmu spočívajúcu v neistote poškodeného ohľadne výsledku konania predpokladať, je už predmetom ďalšieho dokazovania posudzovanie, o ujmu akej intenzity ide, kedy je na poškodenom, aby svoje tvrdenia o existencii takých relevantných skutočností, ktoré umocňujú hĺbku zásahu alebo významne ovplyvňujú jeho životnú situáciu, hodnoverne v konaní preukázal. 24. V súvislosti s uvedeným v predchádzajúcom odseku je to práve žalobca ako poškodený, ktorého v spore zaťažuje dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať (aspoň v základnom rozsahu) skutočnosti, z ktorých by vyplývalo, že mu v dôsledku nesprávneho úradného postupu vznikla nemajetková ujma, na ktorej reparáciu je potrebné priznať aj náhradu v peniazoch. Dôkazná povinnosť na preukázanie splnenia kvalifikovaných podmienok pre priznanie nemajetkovej ujmy, ako i kritérií pre určenie jej výšky, tak stíha výlučne poškodeného (rozhodnutie sp. zn. IV. ÚS 1/2012). Pokiaľ dovolateľka odkazovala na rozsudok Veľkého senátu Case of Apicella v. Taliansko zo dňa 29. marca 2006, je potrebné si uvedomiť, že zákon č. 514/2003 Z. z. ako norma súkromného práva, v prípade splnenia zákonných podmienok pre priznanie nemajetkovej ujmy poškodenému v peniazoch, pri určovaní jej výšky v § 17 ods. 3 ukladá prihliadať najmä na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Preto nemožno hovoriť v danom prípade o odškodňovaní morálnej ujmy, ktorá bola priznaná za prieťahy v žalobkyňou citovanom rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), a to v osobitne upravenom konaní bez realizácie dokazovania, čo je príznačné i pre vnútroštátny ústavný súd, ktoré súdy pri rozhodovaní postupujú podľa noriem verejného práva. Práve v konaniach pred týmito súdmi (Ústavný súd Slovenskej republiky a Európsky súd pre ľudské práva) stačí vo všeobecnosti konštatovanie prieťahov v súdnom konaní, pričom výšku morálnej ujmy (spočívajúcej i stave neistoty ohľadom výsledku konania) nie je potrebné preukazovať, nakoľko táto sa priznáva automaticky v závislosti od prieťahov v konaní. Vyplýva to priamo z rozhodovacej činnosti ústavného súdu, týkajúcej sa ústavných sťažností vo veciach zbytočných prieťahov, v rámci ktorých ani ústavný súd pri rozhodovaní o žiadostiach o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako kompenzačného prostriedku nemajetkovej ujmy nepostupuje paušálne, ale vždy vychádza z konkrétnych okolností toho-ktorého prípadu, ktoré konanie žalobkyňa v konečnom dôsledku neiniciovala. 26. I keď je nesporné, že nečinnosť orgánu verejnej moci, či zbytočné prieťahy v konaní dozaista predstavujú pre poškodeného určitú nemateriálnu ujmu, to však poškodeného nezbavuje povinnosti preukázať, v prípade uplatňovania peňažnej náhrady, vznik nemajetkovej ujmy v jednotlivých oblastiach života a intenzitu zásahu, ako aj to, že iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočne účinným a efektívnym prostriedkom na vyváženie či zmiernenie tejto vzniknutej ujmy. I keď v dôsledku neprimerane dlhotrvajúceho konania je možné ujmu spočívajúcu v neistote poškodeného ohľadne výsledku konania predpokladať, je predmetom samotného dokazovania posúdiť, či ide o ujmu nepatrnú alebo značnú, kedy už nestačí iná forma zadosťučinenia (napr. verejné ospravedlnenie, uverejnenie zrušujúceho rozsudku a stručného znenia odôvodnenia a pod.). Inými slovami poškodeného zaťažuje nielen povinnosť tvrdiť existenciu relevantných skutočností umocňujúcich zásah do kvality života alebo ovplyvnenie životnej situácie, ktorými odôvodňuje vznik nemajetkovej ujmy za nesprávny úradný postup súdu spočívajúci v zbytočných prieťahoch v súdnom konaní, ale aj povinnosť tieto skutočnosti v konaní hodnoverne preukázať. 27. Iná argumentácia (vrátane žalobkyňou predostretej v dovolaní) by podľa dovolacieho súdu bola v rozpore s ustanovením § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., ktorý nepochybne vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch okrem existencie samotného nesprávneho úradného postupu podmieňuje i tým, že na poskytnutie primeraného zadosťučinenia nepostačuje konštatovanie porušenia práva a vzniknutú nemajetkovú ujmu nemožno reparovať inak.“ 22. Súd poukazuje tiež na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 285/2018 zo dňa 15.08.2018, v ktorom ústavný súd podrobil prieskumu závery Krajského súdu v Bratislave vyslovené v rozsudku sp. zn. 2Co/240/2016 zo dňa 30.05.2018 v konaní o náhradu škody a nemajetkovej ujmy za nesprávny úradný postup spočívajúci v zbytočných prieťahoch v konaní (ktoré závery ústavný súd považoval za ústavne konformné a ústavnú sťažnosť sťažovateľa napádajúceho tieto závery krajského súdu odmietol ako zjavne neopodstatnenú), kde krajský súd konštatoval, cit.: „Nemajetková ujma predstavuje zásah do inej než majetkovej sféry poškodeného, a teda môže predstavovať rôzne negatívne následky do osobnostnej integrity poškodeného vyplývajúce na jeho česť, vážnosť, povesť, doterajší súkromný a pracovný život, rodinné vzťahy, spoločenské postavenie a podobne. Zákon pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy výslovne, demoštratívnym výpočtom, stanovuje kritériá, ktoré je potrebné vždy posúdiť s ohľadom na konkrétne skutkové okolnosti každého individuálneho prípadu.

Stanovenie výšky nemajetkovej ujmy nie je tak ponechané na ľubovôľu súdu, ale musí byť založené na konkrétnych a preskúmateľných hľadiskách, ktoré musia vychádzať zo skutkového stavu na základe dokazovania vykonaného najmä na zisťovanie konkrétnych následkov v jednotlivých oblastiach spoločenského života dotknutej osoby, v ktorom smere dôkazné bremeno zaťažuje poškodeného. V tejto súvislosti možno vo všeobecnosti konštatovať, že určujúcim vodítkom pre stanovenie výšky nemajetkovej ujmy by mala byť jej primeranosť. Z uvedenej právnej úpravy, ktorá stanovuje okruh skutočností, na ktoré je potrebné pri určení výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy prihliadnuť, potom vyplýva, že nárok na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy nemožno vyvodiť už zo samotnej existencie nesprávneho úradného postupu, bez zreteľa na následky dopadu vzniknutej ujmy na jednotlivé stránky života dotknutej osoby, závažnosť ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo. (...) Priznanie nemajetkovej ujmy v prípade nesprávneho úradného postupu však nie je následkom nesprávneho úradného postupu súdu, na ktorý by žalobca mal nárok už v prípade samotného konštatovania nesprávneho úradného postupu, ale musia byť splnené ďalšie podmienky vzniku tohto nároku, ktoré žalobca, ako to správne konštatoval súd prvej inštancie, nepreukázal. Nárok na nemajetkovú ujmu mohol byť žalobcovi priznaný iba v prípade, ak samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Odvolací súd poukazuje na to, že nečinnosť orgánu verejnej moci, či zbytočné prieťahy v konaní nepochybne znamenajú samé o sebe pre poškodeného určitú imateriálnu ujmu, to však ale poškodeného nezbavuje povinnosti preukázať, v prípade uplatňovania jej peňažnej náhrady, vznik tejto nemajetkovej ujmy v jednotlivých oblastiach života a intenzitu zásahu, ako aj to, že iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočne účinným a efektívnym prostriedkom na vyváženie či zmiernenie tejto vzniknutej ujmy. Hoci aj v dôsledku neprimerane dlhotrvajúceho konania možno ujmu spočívajúcu v neistote poškodeného ohľadne výsledku konania predpokladať, je ale už predmetom ďalšieho dokazovania posudzovanie, či ide o ujmu nepatrnú alebo značnú, kedy je na poškodenom, aby svoje tvrdenia o existencii takých relevantných skutočností, ktoré umocňujú hĺbku zásahu alebo významne ovplyvňujú jeho životnú situáciu, hodnoverne v konaní preukázal. Pri posudzovaní intenzity zásahu je potrebné za určujúce hľadisko považovať charakter konania, v ktorom ujma vznikla, keďže ujma vzniknutá v ne/sporovom konaní môže byť iná, ako ujma vzniknutá v exekučnom konaní a rovnako treba rozlišovať medzi konaním civilným, trestným či správnym a napokon treba vziať osobitne na zreteľ aj predmet konania z hľadiska jeho významu pre stranu (trestné konanie, konanie starostlivosti o maloletých, o osobnom stave, pracovnoprávne spory, konania týkajúce sa života a zdravia) a ochrany akých práv či právom chránených záujmov sa v ňom dovoláva, s prihliadnutím aj na jej osobné pomery či iné konkrétne skutkové okolnosti každého individuálneho prípadu (vysoký vek, zdravotný stav a pod.). Zvýšený význam predmetu konania pre osobu poškodeného musí táto osoba v konaní nielen tvrdiť, ale aj spoľahlivo doložiť. Súd prvej inštancie tak vychádzal zo správneho právneho názoru, že nesprávny úradný postup nemožno považovať bez ďalšieho za konanie, v dôsledku ktorého by žalobcovi automaticky prináležal nárok na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy a správne v tomto smere uzavrel, že žalobca dostatočne spoľahlivo nepreukázal dôvodnosť uplatnenej peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy, keď náležite nepreukázal vznik konkrétnych nepriaznivých následkov, ktoré mu mali v súvislosti s nesprávnym úradným postupom vzniknúť a jeho všeobecné tvrdenia v tomto smere tak zostali v konaní dôkazne nepodložené. Vo vzťahu k skúmaniu splnenia zákonom stanovených predpokladov vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že podanej žalobe nemožno vyhovieť, nakoľko žalobca, ktorý v tomto smere nenavrhoval žiadne dokazovanie poukazovaním na to, že vznik takejto ujmy sa v prípade porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote prezumuje, náležite nepreukázal existenciu ani rozsah kvalifikovaných nepriaznivých následkov, ktoré mu mali vzniknúť v súvislosti s nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava III. V tejto súvislosti je správny aj záver súdu prvej inštancie, že žalobcu v spore zaťažovalo dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať (aspoň v základnom rozsahu) skutočnosti, z ktorých by vyplývalo, že mu v dôsledku nesprávneho úradného postupu okresného súdu vznikla nemajetková ujma, na ktorej reparáciu je potrebné priznať aj náhradu v peniazoch. Odvolací súd, vychádzajúc z ustálenej rozhodovacej praxe všeobecných súdov, a rovnako Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. uznesenie sp. zn. IV. ÚS 1/2012) poukazuje na to, že dôkazná povinnosť na preukázanie splnenia kvalifikovaných podmienok pre priznanie nemajetkovej ujmy, ako i kritérií pre určenie jej výšky, stíha výlučne poškodeného. Odvolací súd sa nestotožňuje s argumentáciou žalobcu, ktorý v odvolaní, s poukazom na judikatúru Ústavného súdu Českej republiky a ESĽP tvrdí, že súdu v spore o náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej neprimeranou dĺžkou konania, neprináleží skúmať existenciu konkrétnych následkov takéhoto nesprávneho postupu orgánov štátu a vyžadovať v tomto smere od žalobcu unesenie dôkazného bremena. Takáto argumentácia je totiž, ako už bolo uvedené, v rozpore s

ustanovením § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z., ktorý nepochybne vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch okrem existencie samotného nesprávneho úradného postupu podmieňuje i tým, že na poskytnutie primeraného zadosťučinenia nepostačuje konštatovanie porušenia práva a vzniknutú nemajetkovú ujmu nemožno reparovať inak. Pokiaľ žalobca v tejto súvislosti argumentuje judikatúrou NS ČR a zjednocujúcim stanoviskom NS ČR, č. Cpjn 206/2010 z 13.4.2011, odvolací súd poukazuje na to, že právna úprava v Českej republike sa v tejto časti od právnej úpravy v zákone Slovenskej republiky č. 514/2003 Z. z. podstatne líši, a preto je označené stanovisko pre účely preskúmavanej veci bez zásadného významu, a to i napriek tomu, že zjednocujúce stanovisko Cpjn 206/2010 v mnohých otázkach vychádza z rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu. Konanie v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., pokiaľ ide o priznanie náhrady nemajetkovej ujmy, nemožno stotožňovať čo do jeho účelu a cieľa s konaním pred Ústavným súdom Slovenskej republiky a priznávaním odškodnenia v tomto konaní. Zákon č. 514/2003 Z. z. ohľadom predpokladov pre priznanie nemajetkovej ujmy je postavený na inom princípe, z akého vychádza rozsudok Veľkého senátu ESĽP Case of Apicella v. Taliansko zo dňa 29. marca 2006 pod st.č. 64890/01, na ktorý sa žalobca odvoláva. Odvolací súd opäť poukazuje na ustanovenie § 17 zákona 514/2003 Z. z., podľa ktorého sa pri žalobách o náhradu škody (nemajetkovej ujmy) voči štátu uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa odseku 2 nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že morálna ujma, ktorá bola priznaná v citovanom rozsudku ESĽP za prieťahy v konaní, je morálnou ujmou, ktorú môže bez realizácie dokazovania priznať buď vnútroštátny ústavný súd alebo Európsky súd pre ľudské práva, ktoré súdy sa vôbec nemusia zaoberať predpokladmi pre vznik nesprávneho úradného postupu (t.j. nesprávny úradný postup, škoda, resp. nemajetková ujma a kauzálny nexus). Na požadovanie a priznanie morálnej ujmy v konaniach pred týmito súdmi stačí vo všeobecnosti konštatovanie prieťahov v súdnom konaní, pričom výšku morálnej ujmy nie je potrebné preukazovať. V takýchto prípadoch sa ohľadom výšky morálnej ujmy dokazovanie nevykonáva, nakoľko táto sa priznáva automaticky v závislosti od prieťahov v konaní, a takúto kompetenciu má u nás Ústavný súd SR a v rámci Európskej únie iba Európsky súd pre ľudské práva, ktorí pri rozhodovaní postupujú podľa noriem verejného práva. Iná situácia nastáva pri aplikácii zákona č. 514/2003 Z. z., čiže pri preukazovaní nároku na nemajetkovú ujmu, nakoľko priznanie nemajetkovej ujmy nastupuje až v prípade, ak konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením. Následne sa nemajetková ujma určuje s prihliadnutím na osobu poškodeného a jeho doterajší život, prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy sa posudzuje vzhľadom na okolnosti, za ktorých k nej došlo, ako aj vzhľadom na závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v jeho súkromnom živote, prípadne v spoločenskom uplatnení a to podľa noriem súkromného práva. Z vyššie uvedených dôvodov nepovažoval odvolací súd za potrebné pre rozhodnutie v danej veci zodpovedanie otázky nastolenej žalobcom, či je v justičnej praxi Slovenskej republiky prípustné, aby všeobecné súdy v podmienkach platného znenia zákona o zodpovednosti za škody pri výkone verejnej moci a Civilného sporového poriadku eliminovali judikatúru ESĽP, konkrétne Judikát ESĽP Angelina Apicella proti Taliansku /Aplikation no. 64890/01 o silnej, hoci vyvrátiteľnej domnienke, že neprimeraná dĺžka súdneho procesu znamená pre účastníka morálnu ujmu a že v tomto ohľade sa nevyžadujú žiadne dôkazy a preto návrhu žalobcu na predloženie prejudiciálnej otázky nevyhovel.“ 23. Súd si dovolil odcitovať podstatnú časť odôvodnenia predmetných rozhodnutí súdov vyššej inštancie, keďže sa v nich vysporiadali s prevažnou väčšinou rozhodujúcich argumentov a námietok žalobkyne prezentovaných aj v posudzovanej veci (vrátane argumentu o obrátenom dôkaznom bremene žalovaného a poukazovania na rozsudok Veľkého senátu ESĽP Case of Apicella v. Taliansko zo dňa 29. marca 2006, sťažnosť č. 64890/01, ako aj judikatúru Najvyššieho súdu Českej republiky vrátane jeho zjednocujúceho stanoviska č. Cpjn 206/2010 zo dňa 13.04.2011 a ďalších súdnych rozhodnutí), preto súd stotožňujúc sa v celom rozsahu s uvedenými právnymi závermi súdov a nimi použitými argumentmi, nezistiac žiadne dôvody pre odchýlenie sa od nich ani v posudzovanej veci, v podrobnostiach na ne odkazuje bez potreby nadbytočne opakovať tie isté dôvody, ktoré viedli aj tunajší súd k tým istým záverom. Pre úplnosť dodáva, že aj ESĽP vo viacerých rozhodnutiach judikoval, že náhrada nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme a povesti

(rozhodnutie Tolstoy Miloslavsky proti Spojenému kráľovstvu), a že pri určovaní výšky náhrady ujmy treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy (rozhodnutie Flux proti Moldavsku alebo Steel a Morris proti Spojenému kráľovstvu), na čo v tunajších podmienkach odkázal aj Najvyšší súd Slovenskej republiky (napr. v uznesení sp. zn. 3 Cdo 7/2017 zo dňa 13.07. 2013, sp. zn. 2Cdo 30/2019 zo dňa 30.09.2019 a mnohých ďalších). 24. V súlade s vyššie uvedeným súd uzatvára, že povinnosťou žalobkyne bolo v konaní nielen tvrdiť, ale aj preukázať jednotlivé následky namietaného nesprávneho úradného postupu významné z hľadiska požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy a tiež, že tieto následky boli v príčinnej súvislosti s namietaným nesprávnym úradným postupom. Hoci súd pripúšťa, že nečinnosť orgánu verejnej moci, ako i zbytočné prieťahy v konaní už samé o sebe znamenajú pre poškodeného určitú imateriálnu ujmu (konkrétne ujmu spočívajúcu v neistote poškodeného ohľadne výsledku konania) a túto ujmu možno (v základnom rámci) predpokladať, je už predmetom ďalšieho dokazovania posudzovanie, o ujmu akej intenzity ide, kedy je na poškodenom, aby svoje tvrdenia o existencii takých relevantných skutočností, ktoré umocňujú hĺbku zásahu alebo významne ovplyvňujú jeho životnú situáciu, hodnoverne v konaní preukázal, a uniesol tak dôkazné bremeno ohľadne skutočností, z ktorých by vyplývalo, že mu v dôsledku nesprávneho úradného postupu vznikla nemajetková ujma, na ktorej reparáciu je potrebné priznať aj náhradu v peniazoch. Ani existencia vyššie uvedeného predpokladu (prezumpcie) teda poškodeného nezbavuje povinnosti preukázať vznik nemajetkovej ujmy v jednotlivých oblastiach života a intenzitu zásahu. Je to totiž práve žalobca ako poškodený, ktorého v spore zaťažuje dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať (aspoň v základnom rozsahu) skutočnosti svedčiace o tom, že mu v dôsledku nesprávneho úradného postupu vznikla nemajetková ujma, ktorá si vyžaduje priznanie materiálnej (relutárnej) satisfakcie. Dôkazná povinnosť na preukázanie splnenia kvalifikovaných podmienok pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ako i kritérií pre určenie jej výšky, tak stíha výlučne poškodeného. V súlade s uvedeným tak žalobkyňu v konaní zaťažovala nielen povinnosť tvrdiť existenciu relevantných (kvalifikovaných) skutočností umocňujúcich zásah do kvality jej života alebo ovplyvnenie jej životnej situácie, ktorými odôvodňovala vznik nemajetkovej ujmy za nesprávny úradný postup súdu spočívajúci v zbytočných prieťahoch v súdnom konaní, ale aj povinnosť tieto skutočnosti v konaní hodnoverne preukázať. To sa však nestalo, keď žalobkyňa žiadne dôkazy v tomto smere nepredložila a na svoju dôkaznú povinnosť tak celkom rezignovala (ako bolo vysvetlené v bode 8.8. odôvodnenia). Žalobkyňa dostatočne spoľahlivo (vôbec) nepreukázala dôvodnosť uplatnenej peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy, keď nepreukázala vznik konkrétnych nepriaznivých následkov, ktoré jej mali v súvislosti s nesprávnym úradným postupom vzniknúť a jej všeobecné tvrdenia v tomto smere tak zostali v konaní celkom dôkazne nepodložené. Nepreukázala náležite existenciu ani rozsah kvalifikovaných nepriaznivých následkov, ktoré jej mali vzniknúť v súvislosti s nesprávnym úradným postupom, hoci ju v spore zaťažovalo dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať (aspoň v základnom rozsahu) skutočnosti, z ktorých by vyplývalo, že jej v dôsledku nesprávneho úradného postupu (v príčinnej súvislosti s ním) vznikla nemajetková ujma, na ktorej reparáciu bolo potrebné priznať náhradu v peniazoch. 25. V tejto súvislosti súd poukazuje na ustanovenie § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., ktoré podmieňuje vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch okrem existencie samotného nesprávneho úradného postupu aj tým, že na poskytnutie primeraného zadosťučinenia nepostačuje konštatovanie porušenia práva a vzniknutú nemajetkovú ujmu nemožno reparovať inak. Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch sa určuje s prihliadnutím najmä na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení (§ 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z.). 26. Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. I. ÚS 393/2022-40 zo dňa 03.11.2022 pritom bolo konštatované, že postupom Krajského súdu v Trnave v konaní sp. zn. 24Co/41/2019 bolo porušené základné právo žalobkyne na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach. Rovnako jej súd priznal finančné zadosťučinenie v sume 900 eur. Žalobkyňa sa pritom ústavnou sťažnosťou domáhala priznania finančného zadosťučinenia v sume 6.200 eur. Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé

finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu, zohľadňujúc celkovú dĺžku konania (päť rokov a osem mesiacov) na všetkých súdnych inštanciách, nečinnosť a nesústredenú činnosť krajského súdu, predmet sporu, význam sporu pre žalobkyňu a jej správanie. V prevyšujúcej časti uplatneného finančného zadosťučinenia ústavnej sťažnosti nevyhovel, pričom konštatoval, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva. 27. Z uvedeného je teda zrejmé, že nemajetková ujma žalobkyne spôsobená namietaným nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v zbytočných prieťahoch v Napádanom konaní už bola kompenzovaná, a to nie len konštatovaním porušenia práva, ale aj priznaním finančného zadosťučinenia zo strany ústavného súdu. Akýkoľvek nárok na priznanie ďalšieho zadosťučinenia (nielen finančného ale aj morálneho) nad rámec už ústavným súdom priznaného zadosťučinenia (finančného vrátane konštatovania porušenia práva) by žalobkyňa musela nielen dostatočne konkrétne odôvodniť (nielen všeobecnými tvrdeniami o následkoch nesprávneho úradného postupu v podobe nemajetkovej ujmy týkajúcej sa jej osoby v jednotlivých oblastiach jej života) ale aj hodnoverne preukázať (čo sa však nestalo). Súd pritom považoval priznané zadosťučinenie zo strany ústavného súdu za v celom rozsahu dostatočné (konštatovanie porušenia práva a priznané finančné zadosťučinenie) na kompenzovanie ujmy spôsobenej žalobkyni namietaným nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v zbytočných prieťahoch v Napádanom konaní, a to nielen čo sa týka požadovanej relutárnej (peňažnej) ale aj morálnej satisfakcie (vo forme ospravedlnenia). V tejto súvislosti súd len pre úplnosť dodáva, že určitým prostriedkom (formou) kompenzácie je aj príkaz ústavného súdu, aby ten, kto porušil základné práva a slobody sťažovateľa svojou nečinnosťou, vo veci konal, uložený podľa § 133 ods. 3 písm. a) zákona č. 314/2018 Z.z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov, pričom v danom prípade ústavnej sťažnosti žalobkyne ústavný súd vo svojom náleze v tejto súvislosti konštatoval, že nepovažoval za potrebné doplniť ochranu žalobkyne aj o uloženie príkazu krajskému súdu vo veci konať, keďže krajský súd vo veci uznesením z 13. septembra 2022 opätovne rozhodol (čím došlo /aj/ v tomto smere k náprave napádaného závadného stavu). 28. Na podporu vyššie uvedeného záveru súd poukazuje tiež na aktuálne znenie ustanovenia § 9 ods. 6 druhá veta zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého právo na náhradu škody spočívajúcej v náhrade nemajetkovej ujmy nevznikne, ak súd v správnom súdnictve v konaní o žalobe proti nečinnosti orgánu verejnej správy, Ústavný súd Slovenskej republiky v konaní o ústavnej sťažnosti rozhodoval o primeranom finančnom zadosťučinení, alebo Európsky súd pre ľudské práva v konaní o porušení práva na prejednanie veci v primeranej lehote rozhodoval o spravodlivom zadosťučinení, a to v rozsahu nemajetkovej ujmy spôsobenej skutočnosťami, ktoré pri tomto rozhodovaní mohli byť zohľadnené bez ohľadu na to, že zohľadnené neboli z dôvodu na strane poškodeného. Hoci žalobkyňa argumentovala nemožnosťou aplikácie tohto ustanovenia (účinného od 01.07.2023) na jej vec s tým, že by došlo k popretiu práv, ktoré nadobudla ešte pred účinnosťou tohto ustanovenia v rozpore s princípom právnej istoty, súd zastáva názor, že týmto ustanovením došlo len k výslovnému (exaktnému) legislatívnemu vyjadreniu toho, k čomu sa dalo dospieť výkladom relevantných ustanovení zákona a aplikáciou príslušných právnych zásad už predtým (pred účinnosťou tohto ustanovenia) a k čomu už skôr dospela aj odborná literatúra (porov. JAKUBÁČ, R.: Zákon o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Komentár. Bratislava: Wolters Kluwer, 2016, str. 85, cit.: „ V praxi môže nastať situácia, keď Ústavný súd SR prizná primerané finančné zadosťučinenie za nečinnosť orgánu verejnej moci alebo za zbytočné prieťahy v konaní (podľa čl. 127 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky) - zastávame názor, že v takomto prípade sa už nemožno domáhať náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nečinnosťou orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci alebo zbytočnými prieťahmi v konaní podľa zákona č. 514/2003 Z.z.“). V dôvodovej správe k predmetnému ustanoveniu sa konštatuje, cit.: „V odseku 6 sa zabraňuje duplicite pri odškodňovaní za nesprávny úradný postup, resp. zabraňuje sa i situácii, aby podľa zákona č. 514/2003 Z. z. mohlo byť priznané zadosťučinenie, ak už súd v správnom súdnictve, Ústavný súd SR o primeranom zadosťučinení alebo Európsky súd pre ľudské práva o spravodlivom zadosťučinení rozhodoval, a to bez ohľadu na to, či toto priznal alebo nepriznal. Vo vzťahu k pojmu „primerané zadosťučinenie“ používanému v čl. I a pojmu „nemajetková ujma“ používanému v čl. II predkladateľ uvádza, že vychádza z ich ustáleného používania v dotknutých právnych predpisoch. V prípade čl. I podľa vzoru čl. 127 Ústavy a šiestej hlavy zákona č. 314/2018 Z. z. a v prípade čl. II ide o zaužívaný pojem v zákone č. 514/2003 Z.

z (napr. § 17 ods. 2) pričom na účely posudzovania duplicity pri odškodňovaní výrazne presahuje účel tohto návrhu zákona vyriešenie vzťahu pojmov náhrada nemajetkovej ujmy a primerané finančné zadosťučinenie. Je zrejmé, že pri priznaní náhrady nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. a primeraného finančného zadosťučinenia súdom v správnom súdnictve, Ústavným súdom SR a spravodlivým zadosťučinením Európskym súdom pre ľudské práva a môžu byť zohľadnené rovnaké skutočnosti (tak v zmysle, že pôjde o satisfakciu toho istého obdobia prieťahov v konaní alebo nečinnosti, ako aj tých istých dopadov na poškodeného). Účelom predmetného ustanovenia je stanoviť pravidlo, ak nejaké skutočnosti boli zohľadnené v uvedených konaniach, tieto nemôžu byť opätovne dôvodom na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Rovnaké pravidlo sa navrhuje aj v prípade, ak nejaké skutočnosti mohli byť zohľadnené v uvedených konaniach, ale neboli z dôvodu na strane poškodeného, teda najmä preto, že ich v správnom súdnictve, v konaní pred Ústavným súdom SR alebo v konaní pred Európskym súdom pre ľudské práva neoznačil.“ K uvedenému ustanoveniu pritom neboli prijaté prechodné a záverečné ustanovenia týkajúce sa otázky časovej pôsobnosti tejto právnej úpravy. Bez ohľadu na to však súd poukazuje na uvedené ustanovenie iba podporne, na zdôraznenie presvedčivosti argumentácie použitej súdom vyššie. Paradoxne pritom aj samotná žalobkyňa argumentovala (bod 118. žaloby), že pri určovaní konkrétneho spôsobu a výšky náhrady za spôsobenú ujmu má byť zohľadňovaná (okrem iného) aj primeranosť ku kompenzácii zo strany Ústavného súdu Slovenskej republiky (čo súd pri svojom rozhodovaní aj urobil). Taktiež, keď žalobkyňa argumentovala, že nárok na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia podľa čl. 127 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s § 133 ods. 3 písm. e) zákona o Ústavnom súde Slovenskej republiky nemožno stotožňovať s nárokom na náhradu škody vyplývajúcim zo zákona 514/2003 Z.z., a že Ústavný súd Slovenskej republiky ponecháva v každom prípade priestor na ďalšiu aplikáciu ustanovení zákona 514/2003 Z.z., súd uvádza, že uvedené nijako nespochybňuje, konštatuje len, že ak sa žalobkyňa domáha v konaní podľa zákona č. 514/2003 Z.z. ďalšej satisfakcie (nad rámec už ústavným súdom priznanej satisfakcie) za to isté porušenie práva (za ten istý nesprávny úradný postup spočívajúci v zbytočných prieťahoch v súdnom konaní), o ktorom už rozhodoval ústavný súd a za ktoré priznal žalobkyni satisfakciu, zaťažuje ju dôkazné bremeno preukázania následkov porušenia práva (následkov nesprávneho úradného postupu v podobe nemajetkovej ujmy týkajúcej sa jej osoby v jednotlivých oblastiach jej života nad rámec už priznanej satisfakcie), za ktoré si v konaní podľa zákona č. 514/2003 Z.z. uplatňuje túto satisfakciu. Toho si napokon bola vedomá aj samotná žalobkyňa, keď (spočiatku) uvádzala, že „má záujem preukazovať vznik a intenzitu nemajetkovej ujmy v ďalšom priebehu konania v rámci dokazovania, najmä jej výsluchom a prípadne vykonaním ďalších dôkazov“, resp. že „rozsah zásahu do jej práv na ochranu osobnosti bude musieť byť predmetom dokazovania pred konajúcim súdom, pričom všetky skutočnosti vo vzťahu k vzniku nemajetkovej ujmy a vzniku nepríjemných životných situácií bude predmetom dokazovania a jej výsluchu pred konajúcim súdom“, príp. že „...obdobie dlhodobých negatívnych zásahov do jej osobnostnej integrity vplývajúce na jej česť, vážnosť, povesť, doterajší súkromný a pracovný život, rodinné vzťahy a spoločenské postavenie, ku ktorým bude vypočutá v rámci fázy dokazovania, pričom stavy stresu, depresií a úzkosti u jej osoby rozhodne presiahli základný rámec“. Paradoxne potom pôsobilo, keď v predposlednom vyjadrení k veci (vyjadrenie zo dňa 27.11.2024) žalobkyňa ospravedlnila svoju neprítomnosť na nariadenom pojednávaní s tým, že netrvá na vykonaní dôkazu – jej vypočutí v predmetnom konaní, nakoľko má za to, že dostatočným spôsobom preukázala dôvodnosť a opodstatnenosť podanej žaloby spojenej s ostatnými podaniami, pričom dala výslovný súhlas súdu na prejednanie veci a na rozhodnutie veci bez jej osobnej prítomnosti, t. j. bez jej vypočutia. Pokiaľ na pojednávaní konanom dňa 01.04.2025 právny zástupca žalobkyne navrhol písomný výsluch žalobkyne, súd odkazuje na dôvody podrobne vysvetlené v bode 8.8 odôvodnenia, pre ktoré tomuto účelovému návrhu nevyhovel. 29. V rozpore s vyššie uvedenými závermi súdu pritom nie je ani rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 25Co/45/2017 zo dňa 09.05.2018, ktorým argumentovala vo svoj prospech žalobkyňa (rovnako ako ďalšími rozhodnutiami vyšších súdnych inštancií a vrátane rozhodnutí ústavného súdu a ESĽP), keď tento vychádza z rovnakých záverov a konštatácii ohľadne dôkazného bremena poškodeného vo vzťahu k náhrade nemajetkovej ujmy uplatňovanej za nesprávny úradný postup spočívajúci v zbytočných prieťahoch v súdnom konaní (keď krajský súd v predmetnom rozsudku konštatoval, že „Priznanie náhrady nemateriálnej ujmy zákon podmieňuje i tým, že kvalifikovaná ujma na osobnostných právach skutočne nastala a je so zásahom spojená, nie iba ako možný (do úvahy prichádzajúci) následok, ale ako reálny a výsledkami dokazovania preukázaný dôsledok negatívneho pôsobenia zásahu na osobnosť fyzickej osoby. [...] samotný nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci môže spôsobiť poškodenému nemateriálnu ujmu, to však ale poškodeného nezbavuje povinnosti preukázať, v prípade

uplatňovania si jej peňažnej náhrady, existenciu tejto nemateriálnej ujmy v jednotlivých oblastiach života, ako aj to, že iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným účinným a efektívnym prostriedkom na vyváženie, či zmiernenie vzniknutej ujmy. Hoci v dôsledku preukázaného nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci možno ujmu spočívajúcu v neistote poškodeného predpokladať, je už predmetom ďalšieho dokazovania posúdenie, či ide o ujmu nepatrnú, alebo značnú, kedy je na poškodenom, aby svoje tvrdenia o existencii relevantných skutočností, o intenzite a hĺbke zásahu a významnom ovplyvnení jeho životnej situácie, v konaní hodnoverne preukázal. [...] Nemajetková ujma je pritom spočívajúca i v stave neistoty ohľadne výsledku konania (samozrejme okrem iného), kde ide o psychickú kategóriu, ktorej hĺbka a rozsah sa preukazuje obtiažne a preto sa v určitom základnom rozsahu predpokladajú. Žalobca preto nemusí preukazovať psychologickými, či psychiatrickými posudkami, že u neho došlo k psychickej ujme. Také dôkazné prostriedky by ale mal navrhnúť v prípade, že tvrdí ujmu závažnejšieho rozsahu, teda, že by tvrdil niečo, čo nebýva obvyklým následkom, a je teda treba, aby existencia tvrdeného následku, ako i príčinná súvislosť medzi týmto následkom a porušením práva boli nesporne preukázané. [...] povinnosťou žalobcu domáhajúceho sa náhrady priamej materiálnej škody a tiež imateriálnej ujmy, ktorá mu mala byť spôsobená pri výkone verejnej moci bolo nielen tvrdiť, ale prostriedkami procesného útoku preukázať vznik tejto nemajetkovej ujmy v jednotlivých oblastiach jeho života, ale i to, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným účinným a efektívnym prostriedkom na vyváženie, či zmiernenie tejto ujmy, čo ale v danom prípade vzhľadom na charakter posudzovaného konania, týkajúceho sa ústavou zaručeného práva na obydlie a práva vlastniť majetok, by nepostačujúcim skutočne i bolo, s výnimkou nemajetkovej ujmy spočívajúcej v stave neistoty ohľadne výsledku konania, ktorá sa v základnom rozsahu predpokladá. Neunesenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena v súdnom konaní má potom za následok neúspechu žalobcu a zamietnutie žaloby. [...] Keď sa domáha náhrady majetkovej, ako i nemajetkovej ujmy (okrem nemajetkovej ujmy spočívajúcej v stave neistoty ohľadne výsledku konania), musí na konkrétnych skutkových okolnostiach preukázať, že škoda mu skutočne vznikla, a že zásah nielen mohol, ale aj skutočne vyvolal následnú reakciu v jeho súkromnom živote, rodinnom prostredí, profesionálnej sfére, či v inom prostredí. Len ak sú tieto skutočnosti nesporne preukázané, súd môže skonštatovať, že žalobca uniesol tak bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu, a vyvodiť z toho jeho úspech v konaní. Otázku splnenia povinnosti tvrdenia a povinnosti označiť na preukázanie tvrdení dôkazy, musí súd vždy riešiť so zreteľom na individuálne okolnosti prejednávanej veci.“ Krajský súd pritom v predmetnej veci priznal žalobcovi čiastočnú náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch práve s odkazom na charakter daného sporu, ktorý bezprostredne súvisel so stratou obydlia žalobcu a jeho práva vlastniť majetok nie zanedbateľnej hodnoty, čo nebol posudzovaný prípad). Opätovne súd zdôrazňuje, že nijako nespochybňuje, že nesprávny úradný postup spočívajúci v zbytočných prieťahoch v konaní už sám o sebe predstavuje pre poškodeného určitú imateriálnu ujmu (konkrétne ujmu spočívajúcu v neistote poškodeného ohľadne výsledku konania), ktorú možno v určitom (základnom rámci) predpokladať, žalobkyňa však v posudzovanej veci nepreukázala, že v konkrétnostiach išlo o ujmu takej intenzity a rozsahu (z hľadiska skutočností umocňujúcich hĺbku zásahu a významne ovplyvňujúcich jej životnú situáciu), na ktorej reparáciu by bolo potrebné priznať žiadanú náhradu v peniazoch. Táto ujma (spočívajúca v neistote žalobkyne ohľadne výsledku konania) bola pritom už v dostatočnom rozsahu (v plnej miere) kompenzovaná nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. I. ÚS 393/2022-40 zo dňa 03.11.2022, ktorý pri určení primeraného finančného zadosťučinenia (vrátane konštatovania porušenia práva) vychádzal z konkrétnych okolností prípadu, zohľadňujúc celkovú dĺžku konania, nečinnosť a nesústredenú činnosť krajského súdu v Napádanom konaní, predmet sporu, význam sporu pre žalobkyňu a jej správanie, teda všetky skutočnosti, ktorými argumentovala aj v posudzovanej veci (a ktorými argumentovala aj v podanej ústavnej sťažnosti, dokonca s použitým rovnakých formulácií vrátane odkazu na rozsudok Veľkého senátu ESĽP Case of Apicella v. Taliansko zo dňa 29. marca 2006, sťažnosť č. 64890/01 a judikatúru Najvyššieho súdu Českej republiky reprezentujúcu jeho zjednocujúcim stanoviskom č. Cpjn 206/2010 zo dňa 13.04.2011). Súd preto nevidel žiadny rozumný dôvod na to, aby žalobkyni (aj pri zohľadnení všetkých okolností, ktorými argumentovala v posudzovanej veci ako celková dĺžka konania, nečinnosť krajského súdu v Napádanom konaní, predmet sporu, význam sporu pre žalobkyňu, osobu žalobkyne, jej vek a ďalšie) za rovnaký následok (spočívajúci v neistote žalobkyne ohľadne výsledku konania) vychádzajúci z rovnakého porušenia práva (nesprávny úradný postup spočívajúci v zbytočných prieťahoch v Napádanom konaní) priznal ďalšie finančné zadosťučinenie. Existenciu (ani rozsah) ďalších tvrdených nepriaznivých následkov, ktoré jej mali vzniknúť v súvislosti s nesprávnym úradným postupom v jej osobnej sfére a týkajúce jednotlivých oblastí jej života (v súkromnom, rodinnom a ďalšom prostredí) žiadnym spôsobom nepreukázala (hoci ju v spore zaťažovalo dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať /aspoň v základnom rozsahu/

skutočnosti, z ktorých by vyplývalo, že jej v dôsledku nesprávneho úradného postupu /v príčinnej súvislosti s ním/ vznikla nemajetková ujma, na ktorej reparáciu bolo potrebné priznať /ďalšiu/ náhradu v peniazoch). 30. Súd zastáva názor, že žaloba žalobkyne predstavuje iba vyjadrenie jej nespokojnosti s výsledkom konania o jej ústavnej sťažnosti pred ústavným súdom, ktorý nevyhovel jej žiadosti o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia uplatneného v sume 6.200 eur, ale priznal jej „iba“ sumu 900 eur, ktorú považoval za spravodlivé finančné zadosťučinenie s konštatovaním, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva, pričom nepovažoval za potrebné doplniť ochranu žalobkyne aj o uloženie príkazu krajskému súdu vo veci konať, keďže krajský súd vo veci uznesením z 13. septembra 2022 opätovne rozhodol. Súd má za to, že skutočným účelom žaloby žalobkyne v posudzovanej veci bolo zvrátiť tento (z jej pohľadu neúspešný) výsledok, o čom svedčí aj obsah individuálnej sťažnosti žalobkyne podanej na Európsky súd pre ľudské práva, ktorou namietala predmetný nález ústavného súdu s tým, že priznané primerané finančné zadosťučinenie v sume 900 eur považovala za neprimerane nízke. Rovnako o tom svedčí aj použitá argumentácia žalobkyne v posudzovanej veci, keď uviedla, že priznané primerané finančné zadosťučinenie zo strany ústavného súdu nepovažuje za dostatočné, pričom uplatnením svojich nárokov v posudzovanej veci len využíva právne prostriedky nápravy, ktoré jej právny poriadok dáva k dispozícii. Účelom žaloby podľa zákona č. 514/2003 Z.z. však nemôže byť zvrátenie ani náprava rozhodnutia ústavného súdu resp. Európskeho súdu pre ľudské práva, nakoľko tunajší súd by sa tým staval do pozície orgánu nadradeného ústavnému súdu resp. Európskemu súdu pre ľudské práva, čo mu v žiadnom ohľade neprináleží. 31. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti súd žalobu žalobkyne ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol. 32. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému, ktorému ako úspešnej strane sporu vznikol nárok na náhradu trov konania, túto náhradu nepriznal, nakoľko ich náhradu jednak nežiadal priznať a jednak žiadne trovy mu v konaní ani nevznikli (žiadne mu zo spisu nevyplývajú). 33. Celkom na záver považuje súd za potrebné vyjadriť sa k spôsobu koncipovania jednotlivých podaní právnym zástupcom žalobkyne z hľadiska ich rozsahu, obsahu a početnosti, ktorý spôsob súd hodnotí negatívne ako neúčelný a nehospodárny, vymykajúci sa zaužívaným štandardom poskytovania právnych služieb advokátom v súdnom konaní, neprispievajúci k racionalizácii procesného postupu a nastoleniu efektívneho justičného dialógu založeného na nevyhnutnej miere vecnosti, stručnosti a prehľadnosti jednotlivých procesných úkonov, a vo svojich dôsledkoch majúci negatívny dopad na všetkých aktérov tohto dialógu (na žalovaného, ktorý na tieto podania musel reagovať, na súd, ktorý sa musel vysporiadať nielen s jednotlivými podaniami právneho zástupcu ale aj s reakciami žalovaného na ne, a potenciálne v ešte väčšom rozsahu na ďalšie súdne inštancie prichádzajúce do úvahy pri využití opravných prostriedkov). Súd pritom nijako nespochybňuje, že je vecou právneho zástupcu, akú taktiku a formu právnej argumentácie pri vedení právneho zastúpenia zvolí, táto by však nemala bezdôvodne prekračovať zaužívané profesionálne štandardy a primeranú mieru vecnosti, hospodárnosti a účelnosti v súlade s charakterom konania. Repetitívny štýl podaní, založený na bezúčelnom opakovaní jednotlivých námietok a argumentov a ich vzájomné prelínanie naprieč podaniami často doplnené o rozsiahle odkazy na množstvo judikatúry (neraz bez relevantného súvisu resp. účelovo citovanú bez celkového kontextu), nijako neprispel k efektívnemu priebehu konania, a v konečnom dôsledku ani k úspechu žalobkyne v konaní. Navyše, z úradnej činnosti je súdu známe, že právny zástupca postupuje identickým spôsobom aj v množstve ďalších konaní (ako na to poukázal aj žalovaný), jeho podania majú opakujúci sa charakter a šablónovitú štruktúru, obsahujú štandardizované pasáže a opakovane sa vyskytujúce identické jazykové formulácie, pričom súhrnne vytvárajú dojem hromadne generovaných dokumentov vypracovaných podľa jednotného vzoru doplnené o nevyhnutné časti týkajúce sa konkrétneho prípadu (o čom svedčí napr. aj bod 162. žaloby, ktorý sa evidentne týka celkom inej veci, a ktorá časť žaloby zrejme len nedopatrením nebola odstránená z inej obdobnej žaloby rovnakého typu, ale tiež napr. označenie žalobkyne bez rozlišovania rodu ako „Žalobca“ a „Poškodený“ svedčí o absentujúcom individualizujúcom prístupe). Neštandardný štýl podaní právneho zástupcu

bol pritom už predmetom kritiky aj zo strany Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý konštatoval, že „Ani kvantita obsahu ústavných sťažností vygenerovaná prevažne prepisovaním všeobecných judikatúrnych východísk, ktoré ústavný súd pozná a ktoré nemajú žiadny faktický skutkový súvis so špecifickým postupom orgánov verejnej moci v rámci konkrétneho namietaného konania, nemôže oslobodiť sťažovateľov od povinnosti splniť si zákonnú povinnosť podať ústavnú sťažnosť so všetkými všeobecnými a osobitnými náležitosťami vrátane popisu skutkových a právnych dôvodov, pre ktoré malo podľa ich názoru dôjsť k porušeniu ich základných práv a slobôd.“ (uznesenie sp. zn. I. ÚS 532/2024 z 2. októbra 2024 publikované v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 35/2024, obdobne uznesenie sp. zn. IV. ÚS 78/2025 zo dňa 25. februára 2025). Neprimerane rozsiahle a neprehľadné procesné podania využívané v súdnych konaniach neunikli kritike ani súdov rovnakej právnej proveniencie s ambíciou vyzvať do budúcnosti ich pôvodcov k ich skráteniu a odstráneniu nadbytočného opakovania sa (porov. rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 10 As 92/2022 zo dňa 15.03.2023, bod 6., 7., a 8. odôvodnenia). Súd by preto uvítal, keby do budúcna právny zástupca skonsolidoval svoje podania do podoby, ktorá prispeje k zachovaniu efektívneho a racionálneho justičného dialógu. Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Mestskom súde Bratislava IV. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).