{"guid": "ed5f2a2c-5b73-4e57-b65a-288c3c339698:bca9e0c8-b208-47d9-84eb-554b87889be5", "ecli": "ECLI:SK:MSBA4:2025:1424201541.4", "spisova_znacka": "16C/19/2024", "nazov": "Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV sp. zn. 16C/19/2024 z 1. 4. 2025", "citacia": "rozsudok Mestského súdu Bratislava IV z 1. apríla 2025, sp. zn. 16C/19/2024, ECLI:SK:MSBA4:2025:1424201541.4", "identifikacne_cislo": "1424201541", "sud": {"guid": "sud_105", "nazov": "Mestský súd Bratislava IV", "typ": "mestsky", "slug": "mestsky-sud-bratislava-iv"}, "sudca": "JUDr. Michal Kubiš", "sudca_id": 1813, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-michal-kubis-1813", "datum_vydania": "2025-04-01", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2003/514", "nazov": "zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-3.odsek-1.pismeno-f", "nazov": "§ 3 ods. 1 písm. f) zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-3.odsek-1.pismeno-f", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-3"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-3.odsek-2", "nazov": "§ 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-3.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-3"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-4.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 4 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-4.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-4"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-9.odsek-1", "nazov": "§ 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-9.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-9"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-9.odsek-2", "nazov": "§ 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-9.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-9"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-9.odsek-4", "nazov": "§ 9 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-9.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-9"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-9.odsek-6", "nazov": "§ 9 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-9.odsek-6", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-9"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-15.odsek-1", "nazov": "§ 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-15.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-15"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-16.odsek-4", "nazov": "§ 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-16.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-16"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17.odsek-1", "nazov": "§ 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17.odsek-2", "nazov": "§ 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17.odsek-3", "nazov": "§ 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-18.odsek-2", "nazov": "§ 18 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-18.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-18"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-18.odsek-3", "nazov": "§ 18 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-18.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-18"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-25.odsek-1", "nazov": "§ 25 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-25.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-25"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-255.odsek-1", "nazov": "§ 255 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-255.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-255"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-262.odsek-1", "nazov": "§ 262 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-262.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-262"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2003/514#paragraf-3", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-4", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-9", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-15", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-16", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-17", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-18", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-25", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-255", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-262"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/bca9e0c8-b208-47d9-84eb-554b87889be5", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:MSBA4:2025:1424201541.4", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:MSBA4:2025:1424201541.4", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:MSBA4:2025:1424201541.4/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nMestský súd Bratislava IV\n16C/19/2024\n1424201541\n01. 04. 2025\nJUDr. Michal Kubiš\nECLI:SK:MSBA4:2025:1424201541.4\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nMestský súd Bratislava IV sudcom JUDr. Michalom Kubišom v spore žalobkyne: Anna Baudyšová, nar.\n20.01.1957, trvale bytom Železničná 175/86, 976 62 Brusno, zastúpená URBAN & PARTNERS s.r.o.,\nadvokátskou kanceláriou so sídlom Červeňova 15, 811 03 Bratislava, IČO: 47 244 895, proti žalovanému:\nSlovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej Republiky, so sídlom Račianska\n71, 813 11 Bratislava, IČO: 00 166 073, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym\núradným postupom, takto\nrozhodol:\nI. Súd žalobu z a m i e t a .\nII. Súd žalovanému náhradu trov konania nepriznáva.\nodôvodnenie:\n1. Žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu dňa 05.02.2024 (v znení zmeny žaloby pripustenej uznesením\nč.k. 16C/19/2024-356 zo dňa 15.01.2025) domáhala, aby súd vyhlásil rozsudok v nasledovnom znení:\n„I. Žalovaný je povinný zabezpečiť do troch (3) dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku\nna vlastné náklady zaslať žalobkyni doporučene písomný list, ktorý bude osobne podpísaný a datovaný\nministrom spravodlivosti Slovenskej republiky a v ktorom bude typom písma: Georgia, veľkosť písma:\n11, a to v štandarde Microsoft Word, uvedené nasledovné:\n„Ospravedlnenie Slovenskej republiky konajúcej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky za\nnesprávny úradný postup zapríčinený zbytočnými prieťahmi v odvolacom konaní vedenom na Krajskom\nsúde v Trnave“\n„Vážená p. Anna Baudyšová,\nPostupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 24Co/41/2019, tak ako to konštatoval\nÚstavný súd Slovenskej republiky v náleze zo dňa 03.11.2022, sp. zn.: I. ÚS 393/2022-40 došlo\nk nesprávnemu úradnému postupu a porušeniu Vášho základného práva na prerokovanie veci bez\nzbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 38 ods. 2 Listiny základných\npráv a slobôd, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o\nochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych\na politických právach, čím došlo v priamej príčinnej súvislosti zo strany Slovenskej republiky k hrubému\na nezvrátiteľnému zásahu do Vašich čiastkových práv na ochranu osobnosti a to najmä do práva na\nsúkromie, česť, vážnosť, dôstojnosť, morálnu, spoločenskú, bezúhonnosť, za čo sa Slovenská republika\nkonajúca Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky hlboko a úprimne ospravedlňuje.“\n\nII. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu vo výške 363,92 eura titulom náhrady škody vo forme\nnáhrady trov konania, a to do troch (3) dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku.\nIII. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni úroky z omeškania zo sumy náhrady škody v istine 363,92\neura vo výške 9,50 % p. a. počnúc dňom 31.01.2024 až do zaplatenia.\nIV. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu vo výške 3.683,19 eura titulom náhrady nemajetkovej\nujmy, a to do troch (3) dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku.\nV.\nŽalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni úroky z omeškania zo sumy nemajetkovej ujmy v istine\n3.683,19 eura vo výške 9,50 % p. a. počnúc dňom 31.01.2024 až do zaplatenia.\n1.1. Na odôvodnenie žaloby uviedla, že svoje nároky odvodzuje od nesprávneho úradného postupu\ntitulom zbytočných prieťahov v súdnom konaní vedenom na Krajskom súde v Trnave (ďalej aj „Odvolací\nsúd“) pod sp. zn. 24Co/41/2019 (ďalej aj „Napádané konanie“ alebo „Napádaná vec“), a to na podklade\nprávoplatného nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky\n(ďalej aj „Ústavný súd“ alebo „ÚS SR“) konštatoval, že právo poškodeného na prerokovanie veci\nbez zbytočných prieťahov v Napádanom konaní porušené bolo (ďalej aj „Nesprávny úradný postup“),\npričom k Nesprávnemu úradnému postupu titulom zbytočných prieťahov došlo v Napádanom konaní\nk porušeniu základného práva poškodeného na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa\nčl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „Ústava“) a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných\npráv a slobôd (ďalej aj „Listina“), ako i práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl.\n6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“) v spojení s\nčl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej aj „Pakt“) s tým, že\nNesprávny úradný postup Odvolacieho súdu bol v Napádanom konaní potvrdený zo strany Ústavného\nsúdu nálezom sp. zn. I. ÚS 393/2022-40 zo dňa 03.11.2022 (ďalej aj „Nález“). Ďalej poukázala na §\n4 ods. 1 písm. a) bod 1. zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone\nverejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej aj „zákon o ZŠVVM“), podľa ktorého vo veci\nnáhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu\nMinisterstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného\nsúdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym úradným postupom súdu, a preto je nepochybné,\nže v predmetnej veci zodpovedá za škodu a nemajetkovú ujmu spôsobenú orgánmi verejnej moci\nSlovenská republika konajúc prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky. Uviedla,\nže sa žalobou doručenou Okresnému súdu Piešťany dňa 24.03.2017 domáhala proti žalovanému\nspoločnosti Home Credit Slovakia, a. s., Teplická 7434/147, Piešťany, IČO 47 244 895 (ďalej aj\n„Žalovaný“) určenia, že zmluva o spotrebiteľskom úvere je bezúročná a bez poplatkov, pričom Okresný\nsúd Piešťany v namietanom konaní rozsudkom sp. zn. 15Csp/43/2017 zo 06.11.2018 určil, že zmluva o\nspotrebiteľskom úvere je bezúročná a bez poplatkov, vo zvyšnej časti konanie zastavil, pričom Odvolací\nsúd v namietanom konaní rozsudkom sp. zn. 24Co/41/2019 zo 06.11.2019 rozsudok Okresného súdu\nPiešťany potvrdil a na podklade Žalovaným podaného dovolania Najvyšší súd Slovenskej republiky\n(ďalej aj „Najvyšší súd“ alebo „Dovolací súd“) uznesením sp. zn. 2Cdo/69/2020 zo dňa 30.11.2021 zrušil\nrozsudok Odvolacieho súdu a vec vrátil na ďalšie konanie, pričom dňa 13.09.2022 bolo Odvolacím\nsúdom vydané ďalšie rozhodnutie, kde uznesením rozsudok Okresného súdu Piešťany v napadnutej\nčasti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Ďalej uviedla, že vzhľadom na vývoj\nkonania, nesústredenú činnosť a celkovú dĺžku, podala dňa 05.05.2022 ústavnú sťažnosť, ktorou sa\ndomáhala vyslovenia porušenia práv na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručených čl.\n48 ods. 2 Ústavy a čl. 38 ods. 2 Listiny, ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote\npodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v spojení čl. 14 ods. 1 Paktu a práva podľa článku 47 Charty základných\npráv Európskej únie postupom Odvolacieho súdu a Okresného súdu v Napadnutom konaní, vyslovenie\npríkazu Odvolaciemu súdu konať, primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 6.200 eur a náhrady\ntrov konania a trov právneho zastúpenia („Ústavná sťažnosť“), na čo Ústavný súd Nálezom v nadväznosti\nna podanú Ústavnú sťažnosť vyslovil porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných\nprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy a čl. 38 ods. 2 Listiny a práva na prejednanie záležitosti v primeranej\nlehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v spojení s čl. 14 ods. 1 Paktu postupom Odvolacieho súdu v\nNapadnutom konaní, priznal jej primerané finančné zadosťučinenie v sume 900 eur a náhradu trov\nkonania v sume 738,47 eura, vo zvyšnej časti Ústavnej sťažnosti nevyhovel. Poukázala na to, že k\nzložitosti Ústavný súd uviedol, že vec nie je z právneho hľadiska zložitá na posúdenie a patrí medzi\nbežnú agendu všeobecných súdov, v jej správaní Ústavný súd nezistil také skutočnosti, ktoré by prispeli\n\nk zbytočným prieťahom v konaní, pričom Ústavný súd skonštatoval, že dĺžka konania na Odvolacom\nsúde by bola ústavne akceptovateľná v prípade, ak by nedošlo k zrušeniu rozhodnutia Odvolacieho súdu\nNajvyšším súdom v dovolacom konaní s tým že uvedené Ústavný súd pri svojom rozhodnutí zohľadnil a\npripísal obdobie rozhodovania na Najvyššom súde Odvolaciemu súdu (od 23.04.2020 do 24.02.2022).\nUviedla tiež, že od 22.02.2019 rozhodoval Odvolací súd, pričom dĺžka konania na Najvyššom súde od\n23.04.2020 do 24.02.2022 je pričítateľná taktiež Odvolaciemu súdu, pričom dňa 13.09.2022 opätovne\nrozhodol Odvolací súd, a to tak, že rozhodnutie Okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie\ns tým, že spis bol vrátený Odvolacím súdom dňa 05.10.2022. Uviedla, že Napádaná vec tak nie je k\ndnešnému dňu právoplatne skončená a je vedená opätovne na Okresnom súde Trnava (do 31.05.2023\nna Okresnom súde Piešťany) pod novou spisovou značkou PN 4Csp/40/2022 (do 31.05.2023 pod sp.\nzn. 4Csp/40/2022. Poukázala na to, že nakoľko Ústavný súd sčasti nevyhovel jej Ústavnej sťažnosti,\nobrátila sa dňa 04.01.2023 na Európsky súd pre ľudské práva, kde sa domáhala vyslovenia porušenia\nčl. 6 ods. 1 Dohovoru a žiadala, aby Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) zaviazal\nSlovenskú republiky podľa čl. 41 Dohovoru na to, že je povinná uhradiť sťažovateľovi primerané\nfinančné zadosťučinenie, pričom jej individuálna sťažnosť bola odmietnutá. Dôvodila, že namiesto\nplynulého postupu Odvolacieho súdu v Napádanom konaní smerujúcom k právoplatnému rozhodnutiu\nveci, a tým aj k nastoleniu právnej istoty, nasledovalo v dôsledku neprimeranej dĺžky Napádaného\nkonania iba obdobie dlhodobých negatívnych zásahov do jej osobnostnej integrity vplývajúce na jej\ndoterajší súkromný život, rodinné vzťahy a spoločenské postavenie, pričom definuje začiatok a trvanie\nNapádaného konania, od ktorého časového obdobia je odvodzovaný priamy zásah do osobnostných\npráv od nápadu veci na Odvolací súd – teda od 22.02.2019 až do 05.10.2022, kedy bola vec opätovne\nvrátená Okresnému súdu, čo predstavuje dobu 3 rokov 7 mesiacov a 13 dní (zaokrúhlene 43 mesiacov),\nktorú pripisuje v plnom rozsahu na ťarchu Odvolaciemu súdu a za ktorú Odvolací súd v celom rozsahu\nzodpovedá. Poukázala tiež na to, že si splnila zákonnú povinnosť vopred predbežne prerokovať svoj\nnárok na náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, spôsobenej Nesprávnym úradným\npostupom s príslušným orgánom, a to „Žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku poškodeného na\nnáhradu škody“ zo dňa 09.08.2023 adresovanou na Ministerstvo spravodlivosti SR, avšak nakoľko sa\nMinisterstvo spravodlivosti SR vyjadrilo svojim oznámením zo dňa 30.01.2024 tak, že: „Po meritórnom\npreskúmaní predmetnej žiadosti Vám MS SR touto cestou oznamuje, že Vaša žiadosť, resp. žiadosť\nVašej klientky bola predbežne prerokovaná v zmysle § 15 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z., pričom jej nebolo\nvyhovené“, pričom s tam uvedenými dôvodmi vo vzťahu k zmene zákona o ZŠVVM sa nestotožňuje,\npodáva túto žalobu vo veci samej. Mala za to, že pod prizmou existencie právoplatného Nálezu (I. ÚS\n393/2022-40) je nesporne preukázané, že Nesprávny úradný postup, od ktorého odvíja svoje nároky,\nspočíva v neprimeranej dĺžke Napádaného konania, ako i neodôvodnených prieťahoch v Napádanom\nkonaní, pričom ďalší prieskum existencie prieťahov v konaní, a ich prípadné spochybnenie, sú absolútne\nneprípustné, nakoľko porušenie jej základného práva je objektívne dané práve na základe vydaného\nNálezu a viazanosťou Nálezom Ústavného súdu tak možno dospieť k záveru, že je splnená prvá zákonná\npodmienka pre vznik zodpovednosti štátu za škodu či nemajetkovú ujmu podľa zákona o ZŠVVM, a to\nexistencia nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci. Ďalej uviedla,\nže sa domáha náhrady škody podľa § 9 ods. 1 zákona o ZŠVVM v spojení s § 17 ods. 1 a § 18 ods. 2\nzákona o ZŠVVM titulom zbytočných prieťahov v Napádanom konaní, pričom náhradu škody vyčísľuje\nvo výške náhrady trov konania, ktoré boli vynaložené vo vecnej a časovej súvislosti so zbytočnými\nprieťahmi v Napádanom konaní alebo v súvislosti s Napádaným konaním, a teda náhradu tých trov\nkonania, ktoré by neexistovali, ak by nedošlo a nedochádzalo k zbytočným prieťahom, ktoré potvrdil\nÚstavný súd. Poukázala na to, že si uplatňuje náhradu trov konania v príčinnej súvislosti so zbytočnými\nprieťahmi v Napádanom konaní v režime zákona o ZŠVVM odvodzujúc svoje nároky z dvoch základných\npremís: (i) trovy konania vzniknuté v priamej príčinnej súvislosti so zbytočnými prieťahmi v Napádanom\nkonaní nie sú viazané bezprostredne na uplatňovanie alebo bránenie práva čo do merita veci; takéto\ntrovy konania sú v priamej väzbe s uplatňovaním základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných\nprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny, ako i práva na prejednanie záležitosti\nv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v spojení s čl. 14 ods. 1 Paktu; a s tým súvisiac;\n(ii) keďže existenciu trov konania v príčinnej súvislosti so zbytočnými prieťahmi v Napádanom konaní\nnemohla/nemôže ovplyvniť žiadna zo strán, nie je ani len v súlade s princípom spravodlivosti žiadať\ntúto náhradu trov konania od protistrany (ani v prípade jej plného úspechu v súdnom konaní). Uviedla,\nže existencia zbytočných prieťahov v konaní a s tým súvisiacich vzniknutých trov (konania či právneho\nzastúpenia) musí byť prenesená vždy na ťarchu štátu, nie na ťarchu účastníkov konania, a teda takéto\ntrovy konania sú bezpochyby súčasťou nároku na náhradu škody s objektívnou zodpovednosťou štátu\nv zmysle zákona o ZŠVVM. Poukázala na Vyčíslenie náhrady trov konania a trov právneho zastúpenia\n\nspolu s ďalšou dokumentáciou tvoriacou súčasť príloh žaloby, z ktorého dôvodu tieto výdavky musia\nbyť považované aj za preukázané. Dôvodila, že by sa bez ohľadu na výsledok konania, týchto trov\nnikdy úspešne nedomohla, t.j bez ohľadu na procesné štádium Napádaného konania je bez ďalšieho\naplikovateľný právny režim zákona o ZŠVVM. Výšku náhrady trov konania sumarizovala nasledovne: 1.\nprevzatie veci a analýza a následné stretnutie s klientom, za účelom prediskutovania ďalšieho postupu\ns cieľom absolútneho odstránenia zbytočných prieťahov v konaní a posúdenia opodstatnenosti podania\nsťažnosti predsedovi súdu či podania ústavnej sťažnosti (89,46 + 11,63 + 20 % DPH), 2. vypracovanie\nprávneho rozboru pre klienta s poukazom na ustálenú rozhodovaciu prax Ústavného súdu a ESĽP k\nopodstatnenosti podania sťažnosti predsedovi súdu či podania ústavnej sťažnosti s cieľom efektívneho\nodstránenia zbytočných prieťahov konaní z dôvodu dlhotrvajúcej nečinnosti súdu (89,46+ 11,63 + 20 %\nDPH), 3. právna analýza a následná porada s klientom, za účelom prediskutovania Nálezu Ústavného\nsúdu sp. zn. I. ÚS 393/2022-40 zo dňa 03.11.2022, a prediskutovanie ďalšieho postupu s cieľom\nabsolútneho odstránenia zbytočných prieťahov v konaní s dôrazom na možnosť podať individuálnu\nsťažnosť na ESĽP (89,46 + 11,63+ 20% DPH), spolu si teda uplatňuje nárok na náhradu škody vo forme\nnáhrady trov konania vzniknutých v príčinnej súvislosti so zbytočnými prieťahmi v Napádanom konaní\nvo výške 363,92 eura. Mala za to, že existuje priama príčinná súvislosť medzi zásahom do jej práv a\nvznikom škody, nakoľko tieto trovy by nevznikli v prípade, ak by Odvolací súd konal bezprieťahovo a ona\nby nemusela vyvíjať akúkoľvek aktivitu smerujúcu k odstráneniu zásahu do jeho základných práv. Ďalej\nuviedla, že sa domáha náhrady nemajetkovej ujmy podľa ust. § 9 ods. 1 zákona o ZŠVVM v spojení s ust.\n§ 17 ods. 2 a ods. 3 zákona o ZŠVVM titulom zbytočných prieťahov v Napádanom konaní. Uviedla, že\nvystupuje v Napádanom konaní v procesnom postavení žalobcu, ktorý v dôsledku zbytočných prieťahov\nv Napádanom konaní prežíval a naďalej aj prežíva po dobu už vyše 76 mesiacov odo dňa podania\nžaloby až do dnešného dňa, teda vyše 6 rokov a 4 mesiacov v absolútnej právnej neistote, nakoľko k\ndnešnému dňu stále netuší aký bude konečný a definitívny rozsudok vo veci samej, či bude zaviazaná\nna úhradu trov konania, či bude musieť ako žalobca v Napádanom konaní v prípade neúspechu povinná\nnahrádzať ako neúspešná strana žalovanému trovy konania a v akej výške, pričom konanie na prvom\nstupni sa koná opakovane po dvoch rozhodnutiach Odvolacieho súdu a Najvyššieho súdu, konanie je\ntak opätovne na samom začiatku bez meritórneho rozhodnutia. Uviedla, že z vyššie uvedenej dĺžky\npripisuje dĺžku konania v trvaní vyše 3 rokov a 7 mesiacov, teda 43 mesiacov práve Odvolaciemu súdu,\npričom už samotná existencia absolútnej právnej neistoty spôsobená nesprávnym úradným postupom\npočas obdobia vyše 3 rokov a 7 mesiacov (zaokrúhlene 43 mesiacov) je na priznanie nemajetkovej ujmy\ndostačujúca. Upriamila pozornosť na to, že podľa judikatúry ESĽP sa nemajetková ujma spôsobená\nprieťahmi v súdnom konaní silne prezumuje, a teda nie je potrebné ju preukazovať (napríklad rozsudok\nveľkého senátu vo veci Apicella proti Taliansku zo dňa 29.3.2006, č. sťažnosti 64890/01; rozsudok vo veci\nMartins Castro a Alves Correia de Castro proti Portugalsku zo dňa 10.6.2008, č. sťažnosti 33729/06).\nJedná sa teda o silnú, ale vyvrátiteľnú právnu domnienku – strong but rebuttable presumption – ktorej\npevné korene vyplynuli z európskej judikatúry. Argumentovala, že nemajetková ujma spočíva i v samom\nstave neistoty ohľadne výsledku konania, keďže ide o psychickú kategóriu, ktorej hĺbka a rozsah sa\npreukazuje častokrát s mierou vysokej náročnosti, a preto sa v základnom rozsahu predpokladá. Uviedla,\nže zmyslom prezumpcie vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej pri výkone verejnej\nmoci u fyzickej osoby je v základnom rozsahu reparácia úzkosti, duševného stresu a neistoty, pričom v\nsúlade so zmyslom silnej, ale vyvrátiteľnej domnienky – strong but rebuttable presumption – sa dôkazné\nbremeno obracia na prípadného žalovaného, t. j. Slovenskú republiku, za ktorú v súdnom konaní koná\nMinisterstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. Vo vzťahu k finančnému zadosťučineniu priznanému\nzo strany Ústavného súdu uviedla, že premyslenou aplikáciou euro-konformného výkladu čl. 6 ods. 1\nDohovoru v spojení s čl. 7 ods. 2 Ústavy a čl. 3 CSP, a v spojení so zmyslom a účelom § 133 ods. 3\npísm. e) zákona o ÚS SR a § 17 ods. 2 zákona o ZŠVVM možno dospieť k jedinému logickému záveru, a\nteda, že ide o dva samostatné nároky (rovnako, ako sa o dva samostatné nároky jedná pri posudzovaní\nnároku na náhradu nemajetkovej ujmy a nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia,\nktoré by per analogiam mohlo byť priznané subsidiárnym použitím Občianskeho zákonníka), ktoré\nnavzájom nie sú bezvýhradne previazané, t. j. je pravdou, že nie každé priznanie náhrady primeraného\nfinančného zadosťučinenia bude znamenať aj priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch na\nzáklade zákona o ZŠVVM, avšak len za predpokladu, ak dôkazné bremeno unesie z dôvodu aplikácie\nvyvrátiteľnej domnienky žalovaný, resp. predostrie argumenty, prečo by neprimeraná dĺžka súdneho\nkonania nemala ústiť do súčasného uplatnenia nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle zákona\no ZŠVVM, a teda prezumovanú reparáciu úzkosti, duševného stresu a neistoty vyvráti. Poukázala\ntiež na to, že Ústavný súd preskúmava len objektívne predpoklady neprimeranosti dĺžky súdneho\nkonania, nereparuje spôsobenú úzkosť či duševný stres (o žiadnej vyvrátiteľnej domnienke v konaní pred\n\nÚstavným súdom teda nemožno hovoriť, dôkazné bremeno v tomto rámci nezaťažuje ani sťažovateľa,\nani porušovateľa; napokon, Ústavný súd pri priznaní primeraného finančného zadosťučinenia – čo do\nvýšky priznaného nároku – vždy ponecháva priestor na súčasnú aplikácia zákona o ZŠVMM). Mala\nza to, že je neakceptovateľný taký právny záver, že v zmysle zákona o ZŠVVM zaťažuje dôkazné\nbremeno vždy a v každom prípade žalobcu, keďže toto tvrdenie narúša práve situácia nesprávneho\núradného postupu titulom zbytočných prieťahov v konaní, pri ktorých platí „silná, ale vyvrátiteľná právna\ndomnienka“, že nemajetková ujma titulom zásahu do jej osobnostných práv v dôsledku existencie\nzbytočných prieťahov v súdnom konaní, vznikla. Poukázala pritom na nález Ústavného súdu zo dňa\n14.12.2011, sp. zn. I. ÚS 412/2011 a rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 25Co/45/2017 zo dňa\n09.05.2018. Dôvodila tiež, že z uvedenej premisy vyplýva, že je automaticky daná príčinná súvislosť\nmedzi nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci (spočívajúcej v\nprieťahoch v súdnom konaní) a nemajetkovou ujmou, a to až do doby, ak prípadný žalovaný nepreukáže\nopak, pričom poukázala na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 193/2011 zo dňa 25.04.2012.\nUviedla, že existencia dlhotrvajúceho Napádaného konania mala za následok vznik stavov stresu,\nhnevu, depresií a úzkosti, ktoré atribúty však u nej presahujú základný rámec. Mala za to, že je (už aj) bez\nďalšieho splnená druhá a tretia podmienka pre vznik zodpovednosti štátu za zbytočné prieťahy v súdnom\nkonaní, a to existencia nemajetkovej ujmy a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom\norgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci (spočívajúcej v prieťahoch v Napádanom konaní) a\nnemajetkovou ujmou. Ďalej uviedla, že síce v základnom rámci zaťažuje dôkazné bremeno (v možnom\nbudúcom spore) žalovaného, tak nad základný rámec, t.j. ak nastanú výraznejšie zásahy do osobnostnej\nsféry osoby poškodenej zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní, ktoré odôvodňujú konkrétnu výšku\nnemajetkovej ujmy v peniazoch, platí, že „na preukázanie ujmy závažnejšieho rozsahu, a teda tvrdenie\nniečoho, čo nebýva obvyklým následkom, treba, aby existencia tvrdeného následku, ako i príčinná\nsúvislosť medzi týmto následkom a porušením práva boli nesporne preukázané.“ (rozsudok Krajského\nsúdu Trnava sp. zn. 25Co/45/2017 zo dňa 09.05.2018). Dôvodila, že pri určovaní konkrétneho spôsobu\na výšky náhrady za spôsobenú ujmu má byť zohľadňovaná aj (i) primeranosť ku kompenzácii zo strany\nÚstavného súdu,; (ii) osoba poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje; (iii)\nzávažnosť vzniknutej ujmy; (iv) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote;\n(v) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení, pričom všeobecné súdy\npri posudzovaní intenzity zásahu považujú za určujúce aj hľadisko (i) charakter konania, v ktorom ujma\nvznikla, keďže ujma vzniknutá v ne/sporovom konaní môže byť iná, ako ujma vzniknutá v exekučnom,\nsprávnom či trestnom konaní, a treba vziať osobitne na zreteľ aj (ii) predmet konania z hľadiska jeho\nvýznamu pre stranu, ochrany akých práv či právom chránených záujmov sa v ňom poškodený dovoláva,\na ako ho predmetom konaní ovplyvňuje, (iii) prihliadnutie na osobné pomery strany, a v neposlednom\nrade aj (iv) iné konkrétne skutkové okolnosti každého individuálneho prípadu (vek, zdravotný stav,\nrodinné zázemie, spoločenské prostredie, a pod.). Mala za to, že stavy stresu, depresií a úzkosti u\njej osoby rozhodne presiahli základný rámec, keď liknavo sa vlečúce Napádané konanie významne\novplyvnilo jej doterajší súkromný život a rodinné vzťahy, ťažko reparovateľný moment dlhoročného\nstresu, depresií, pocitu frustrácie, ako aj stratu dôvery, že spor bude dovedený k spravodlivému koncu,\nviedlo u nej k psychickým problémom a depresiám, nebyť zbytočných prieťahov v Napádanom konaní,\nmohla viesť normálny život bez tlaku a depresií. Uviedla, že je v stave právnej neistoty vo vzťahu\nk celému meritu veci a súčasne aj k výške náhrady trov konania, ktoré v prípade neúspechu bude\nmusieť nahradiť žalovanému, pričom táto právna neistota by netrvala, ak by Odvolací súd nespôsobil\nzbytočné prieťahy, bez ohľadu na výsledok sporu (v dôsledku neprimeranej dĺžky súdneho konania)\nnepochybne už bolo narušené a zasiahnuté do jej práv, tieto následky sú neodstrániteľné a citové\nochudobnenie nenapraviteľné. Za najzraňujúcejšiu skutočnosť považovala to, že ako spotrebiteľ, slabšia\nstrana do dnešného dňa nemá ukončené konanie, v ktorom vystupuje v procesnom postavení žalobcu,\npričom pri podaní tejto žaloby očakávala včasné meritórne rozhodnutie, nastoľujúce definitívnu právnu\nistotu, a to nie len zo strany Okresného súdu, ale v prípade odvolania, ktoré v danom konaní nakoniec\nbolo podané, aj zo strany Odvolacieho súdu. Ďalej pokračovala, že sa rozhodla totiž podať žalobu\ns dôverou v súdny systém, konanie vo veci prebiehajúce až na troch stupňoch k dnešnému dňu už\nneuveriteľných 6 rokov 4 mesiace a 9 dní je tak pre ňu obrovským sklamaním, pričom sa dostala do\nštádia, kedy podanie žaloby doslova ľutovala, konanie je opätovne pred súdom prvej inštancie, opätovne\nna začiatku, termín pojednávania je vytýčený až na 10.10.2023, čiže k nastoleniu právnej istoty v konaní\ntak skoro nedôjde, pričom ak by Odvolací súd postupoval správne, jeho rozhodnutie by nemuselo\nbyť predmetom dovolacieho konania a dovolací súd by jeho rozhodnutie nebol býval zrušil a vec by\nnevrátil. Poukázala na to, že v danom prípade bola z dôvodu pochybenia Odvolacieho súdu vystavená\nnie len nutnosti absolvovať dovolacie konanie, ale opätovne aj konanie odvolacie a súčasne opätovne\n\nkonanie pred prvostupňovým súdom, pričom ak by nebola potreba zrušenia rozhodnutia Odvolacieho\nsúdu konanie by mohlo byť už dávno právoplatne ukončené. Poukázala tiež na to, že je osobou majúcou\nvyšší vek, preto je pre ňu včasné rozhodnutie o jej veci mimoriadne významné, avšak stále sa ho\nani počas toľkých rokov nevie domôcť. Uviedla, že bola a stále je k dnešnému dňu tak paralyzovaná\nneistotou, aké ďalšie výdavky jej vzniknú v prípade neúspechu, či bude v spore úspešná, pričom v\nprípade neúspechu, ak by konanie trvalo primeranú dobu, by už mala nejaký čas na spracovanie tejto\nnegatívnej udalosti a nie predlžovanie tejto negatívnej udalosti zo strany Odvolacieho súdu, za ktorý v\nkonečnom dôsledku zodpovedá Slovenská republika konajúca Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej\nrepubliky, pričom akýkoľvek výsledok daného sporu nemení nič na vyššie uvedenom a na skutočnosti,\nže nepochybne zažívala a dodnes zažíva stavy plné neistoty a stresu. Dôvodila, že Napádané konanie\nzasiahlo nielen do oblasti jej vnútorného prežívania, ale aj do prostredia, v ktorom žila, sťažil sa jej\nobvyklý spôsob života, a to možnosť viesť normálny a (v rámci možností) kvalitný život bez pocitov z\nprebiehajúceho súdneho konania, bola v právnej neistote vo vzťahu k súdu prvej inštancie, Odvolaciemu\nsúdu a napokon aj k Najvyššiemu súdu, pričom znova jej právna neistota trvá vo vzťahu k súdu prvej\ninštancie, nevie a nevedela sa počas vyše 6 rokov domôcť definitívneho rozhodnutia, pričom o túto\nskutočnosť sa v značnej miere zaslúžil práve Odvolací súd, počas dĺžky konania na Odvolacom súde\na na Najvyššom súde zažívala pocity bezmocnosti, frustrácie a zúfalstva, nakoľko ju počas tejto doby\nopätovne a kontinuálne dobiehala kapitola života, ktorú chcela mať už dávno ukončenú aj s ohľadom\nna jej vek, do dnešného dňa zažíva stavy plné stresu a neistoty, nakoľko v prípade jej neúspechu\nbude musieť ako neúspešná strana nahradiť žalovaného trovy konania a trovy právneho zastúpenia,\nktorých výšku možno vzhľadom na doterajší priebeh konania predpokladať ako výšku vysokú a pre\nňu môže byť prakticky táto čiastka likvidačná, pričom táto neistota je pre ňu skutočne skľučujúca a\nnepriaznivo vplýva na jej psychický stav, nakoľko je dlhodobo v psychickom vypätí, pričom nebyť postupu\nOdvolacieho súdu tieto pocity by už nemusela dávno prežívať. Poukázala tiež na to, že v očiach rodiny a\nvo svojich sociálnych kruhoch je braná ako osoba, ktorá vedie dlhoročné súdne konanie s nebankovým\nsubjektom, čo sa odráža na jej cti a dôstojnosti v očiach rodiny a priateľov. Záverom poukázala na\nto, že zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 17 ods. 2 zákona o ZŠVVM je\ndosiahnuť vyváženosť miery ujmy na hodnotách ľudskej dôstojnosti s konkrétnym finančným vyjadrením\nnáhrady takej nemajetkovej ujmy a s prihliadnutím na všetky okolnosti konkrétneho prípadu, a tým\núčinne vyvážiť a zmierniť nepriaznivý následok nesprávneho úradného postupu pri výkone verejnej\nmoci, ktorú ujmu však treba dôsledne odlišovať od ujmy vzniknutej ako priamy dôsledok zásahu do\nzdravotnej integrity osoby, za ktorú sa náhrada poskytuje podľa ustanovenia § 444 OZ, a teda v\nprípade závažných psychických porúch na základe lekárskych/znaleckých posudkov vyhotovených v\nzmysle položky 255. Prílohy 1 zákona č. 185/2004 Z.. z. Zákon o náhrade za bolesť a o náhrade za\nsťaženie spoločenského uplatnenia (ďalej len „ZNBSSU“). Mala za to, že sa nemožno preto stotožniť\ns prípadným názorom na predloženie lekárskeho alebo znaleckého posudku, ktorý by dokumentoval\npsychické problémy spôsobené Nesprávnym úradným postupom, keďže tento dôsledok sa sám osebe\nveľmi ťažko preukazuje (aj to je dôvodom, prečo sa do istej miery prezumuje), keďže psychickými\nútrapami a problémami, ktoré by bez Nesprávneho úradného postupu neboli vznikli, si prechádzala na\nkonci dňa vždy sama. Podľa jej názoru sú v prejednávanej veci splnené všetky zákonné predpoklady na\núspešné uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej Nesprávnym úradným postupom\nv peniazoch. Argumentovala, že nárok na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia podľa čl.\n127 ods. 3 Ústavy v spojení s § 133 ods. 3 písm. e) zákona o ÚS SR nemožno stotožňovať s nárokom\nna náhradu škody vyplývajúcim zo zákona o ZŠVVM (napríklad uznesenie Ústavného súdu sp. zn.\nIV. ÚS 117/2013 zo dňa 28. februára 2013, ďalej uznesenie sp. zn. II. ÚS 71/04 zo dňa 09.03.2004,\nči uznesenie sp. zn. IV. ÚS 380/2011 zo dňa 08.09.2011), ide o dva samostatné, nepodmienené a\nnezávislé nároky, Ústavný súd ponecháva v každom prípade priestor na ďalšiu aplikáciu ustanovení\nzákona o ZŠVVM. Poukázala na to, že všeobecné súdy vychádzajú pri určení výšky nemajetkovej\nujmy správne z ustálenej judikatúry ESĽP v už spomínanej veci Apicella proti Taliansku, rozsudok\nzo dňa 29.03.2006, č sťažnosti 64890/01 (ale aj iné rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva\nako napríklad Cocchiarella proti Taliansku, rozsudok veľkého senátu zo dňa 29.03.2006, č. sťažnosti\n64886/01; Ernestina Zullo proti Taliansku, rozsudok veľkého senátu zo dňa 29.03.2006, č. sťažnosti\n64897/01; Giuseppe Mostacciuolo č. 1 proti Taliansku; rozsudok veľkého senátu zo dňa 29.03.2006,\nč. sťažnosti 64705/01; Giuseppe Mostacciuolo č. 2 proti Taliansku; rozsudok veľkého senátu zo dňa\n29.03.2006, č. sťažnosti 65102/01; Giuseppina a Orestina Procaccini proti Taliansku; rozsudok veľkého\nsenátu zo dňa 29.03.2006, č. sťažnosti 65075/01; Musci a Riccardi Pizzati proti Taliansku; rozsudok\nveľkého senátu zo dňa 29.03.2006, č. sťažnosti 62361/00), podľa ktorých priemerná výška náhrady\nnemajetkovej ujmy je 1.000 eur až 1.500 eur za rok trvania konania, pričom všeobecné súdy sa ustálili\n\nv tom, že priemernú výšku náhrady nemajetkovej ujmy v podmienkach Slovenskej republiky tvorí 1.000\neur za rok trvania konania (nie rok prieťahu), ktorú možno pochopiteľne aj zvýšiť vzhľadom na konkrétne\nokolnosti či meritum prejednávanej veci, a aj znížiť, a to s ohľadom na správanie sa poškodeného v\nNapádanom konaní, prípadne ak má predmet konania z hľadiska finančného dopadu pre poškodeného\nmalý význam. So súčasným zohľadnením intenzity a hĺbky zásahu do jej osobnostných práv s výrazným\novplyvnením kvality jej života, ako i života jej najbližších považovala za spravodlivé vychádzať zo\nzákladu aplikovaného všeobecnými súdmi v bežnej rozhodovacej činnosti, t. j. 1.000 eur za rok konania\ns tým, že prihliadla na existenciu primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré jej bolo priznané v\nkonaní pred Ústavným súdom, a teda v zmysle konkrétnych okolností prípadu násobí svoje nároky\nzákladom 1.000 eur za rok konania (83,33 eur/mesiac konania) so súčasným odpočtom priznaného\nfinančného zadosťučinenia, pričom počíta s 3 rokmi a 7 mesiacmi (43 mesiacmi) zbytočných prieťahov v\nNapádanom konaní. Uviedla, že nakoľko v Napádanom konaní bol vydaný Nález Ústavného súdu, ktorý\nkonštatoval porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, považuje\naj túto skutočnosť za dôležitú v tom svetle, že muselo dôjsť až zásahu zo strany Ústavného súdu na\nzáklade jej aktivity, aby Odvolací súd prestal zasahovať do jej práva na prerokovanie veci bez zbytočných\no ďalších 1.000 eur, preto vyčísľuje svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v hodnote 3.683,19 eur\nako rozdiel medzi 3.583,19 eur (43 mesiacov konania x 83,33 eur/mesiac konania) a 900 eur priznaným\nfinančným zadosťučinením zo strany Ústavného súdu a zvýšením o 1.000 eur. Napokon uviedla, že\nnakoľko obnovenie pôvodného stavu v danom prípade nie je možné, k zásahu do jej práv na ochranu\nosobnosti došlo, požaduje tiež, aby sa žalovaný ospravedlnil.\n2. Žalovaný žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Mal za to, že nedošlo k nesprávnemu úradnému\npostupu spočívajúcemu v zbytočných prieťahoch v konaní tak, ako to tvrdí žalobkyňa, pričom rozporuje,\nže existenciou zbytočných prieťahov v konaní je poznačené celé žalobkyňou špecifikované obdobie\ntrvajúce 3 roky 7 mesiacov a 13 dní. Poukázal na to, že žalobkyňa sa v konaní vedenom na Okresnom\nsúde Piešťany pod sp. zn. 15Csp/43/2017 domáhala proti žalovanej Home Credit Slovakia, a.s., Teplická\n7434/147, Piešťany, IČO: 47 244 895, určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy o spotrebiteľskom\núvere, ktorú medzi sebou uzatvorili. Okresný súd Piešťany v predmetnom konaní rozsudkom zo dňa\n06.11.2018, č. k. 15Csp/43/2017-204 rozhodol, že zmluva o spotrebiteľskom úvere je bezúročná a bez\npoplatkov a vo zvyšnej časti konanie zastavil. Voči predmetnému rozsudku podal žalovaný odvolanie,\no ktorom rozhodol Krajský súd v Trnave rozsudkom zo dňa 06.11.2019, č. k. 24Co/41/2019-264 tak,\nže potvrdil rozsudok Okresného súdu Piešťany zo dňa 06.11.2018, č. k. 15Csp/43/2017-204. Zo strany\nžalovaného došlo k podaniu dovolania voči rozsudku Krajského súdu v Trnave zo dňa 06.11.2019,\nč. k. 24Co/41/2019-264, ktorý bol uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.11.2022, sp. zn. 2Cdo\n69/2020 zrušený z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a vec bola vrátená Krajskému súdu\nv Trnave na ďalšie konanie (vedené pod novou sp. zn. 24CoCsp/16/2022). Dňa 13.09.2022 Krajský súd\nv Trnave uznesením rozsudok Okresného súdu Piešťany zo dňa 06.11.2018, č. k. 15Csp/43/2017-204\nv napadnutej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Ústavnou sťažnosťou zo\ndňa 05.05.2022 sa žalobkyňa domáhala vyslovenia porušenia svojho práva na prerokovanie veci bez\nzbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy, čl. 38 ods. 2 Listiny a práva na prejednanie svojej\nveci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v spojení s čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu\no občianskych a politických právach a základného práva na spravodlivý proces a podľa čl. 47 Charty\nzákladných práv EÚ, prikázania, aby odvolací súd konal bez prieťahov a žiadala priznať primerané\nfinančné zadosťučinenie vo výške 6.200 eur a náhradu trov konania. Poukázal na to, že v náleze ÚS\nSR zo dňa 03.11.2022, č. k. I. ÚS 393/2022-40, ÚS SR síce konštatoval, že v konaní vedenom na\nKrajskom súde v Trnave pod sp. zn. 24Co/41/2019, došlo k porušeniu práva žalobkyne na prerokovanie\nveci bez zbytočných prieťahov, avšak ÚS SR v bode 16 odôvodnenia dospel k záveru, že prieťahy v\nnapádanom konaní možno pripísať Krajskému súdu v Trnave od nápadu veci na odvolacom súde, t.\nj. od 22.02.2019 do podania ústavnej sťažnosti sťažovateľkou, t. j. 05.05.2022, čo predstavuje dobu 3\nrokov a 2 mesiacov, a nie žalobkyňou uvádzané obdobie existencie prieťahov v konaní. Poukázal tiež\nna to, že ÚS SR žiadateľke priznal finančné zadosťučinenie vo výške 900 eur (z požadovaných 6.200\neur), spolu s trovami konania vo výške 738,47 eura, a vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti nevyhovel,\nnakoľko ÚS SR nemal za preukázané sťažovateľkou namietané porušenie základného práva podľa čl.\n47 Charty (viď. bod 18) a tiež z dôvodu, že zo strany Krajského súdu v Trnave došlo k opätovnému\nrozhodnutiu uznesením zo dňa 13.09.2022 a z toho dôvodu ÚS SR nepovažoval za potrebné prikázať\nKrajskému súdu v Trnave konať bez zbytočných prieťahov (viď. bod 21 odôvodnenia). Poukázal na\nto, že nie je možné, aby všeobecný súd v rámci konania o náhrade škody konštatoval porušenie\nústavného práva strany sporu na bezprieťahové konanie, osobitne to nie je možné a ani prípustné\n\nza situácie, že k takémuto prieskumu už pristúpil ÚS SR a rozhodol nálezom. Argumentoval, že v\nprípade žalobkyne ÚS SR konštatoval existenciu zbytočných prieťahov v rozsahu špecifikovanom v\nsamotnom náleze (viď bod 16 nálezu) a súčasne rozhodol o primeranom zadosťučinení a z tohto\ndôvodu neexistuje obdobie zbytočných prieťahov (nesprávny úradný postup) mimo tohto časového\nrámca, za ktorý by žalobkyni už nebola poskytnutá satisfakcia, resp. za ktorý by zodpovedal on v\nintenciách § 9 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z. z., pričom poukázal na znenie dôvodovej správy k zákonu\nč. 239/2023 Z. z.. Mal za to, že žalobkyňa nepreukázala existenciu nesprávneho úradného postupu\nzasahujúceho do jej práv garantovaných čl. 48 ods. 1, 2 Ústavy SR, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom na Krajskom súde v Trnave pod\nsp. zn. 24Co/41/2019, v trvaní špecifikovaných 3 rokov 7 mesiacov a 13 dní (do dňa kedy bola vec\nopätovne vrátená Okresnému súdu Piešťany na ďalšie konanie). K žalobkyňou požadovanej náhrade\nmajetkovej škody (skutočnej škody) v celkovej výške 363,92 eura v súvislosti s namietaným nesprávnym\núradným postupom uviedol, že žalobkyni žiadna majetková škoda nevznikla a považuje žalobkyňou\npožadovanú náhradu majetkovej škody en bloc za nepreukázanú. Poukázal na to, že žalobkyňa k\nuplatnenej náhrade trov právneho zastúpenia predložila výlučne špecifikáciu poskytnutých úkonov\nprávnej služby (konkrétne vyčíslenie náhrady trov konania vrátane trov právneho zastúpenia zo dňa\n31.07.2023, zápisnicu z porady zo dňa 14.12.2022, ako aj vypracovanie právneho rozboru veci pre\nklienta zo dňa 27.04.2022), avšak predmetnými listinami nepreukázala, že odmenu za uvedené úkony\nprávnej služby aj skutočne uhradila, keďže v konaní doposiaľ nepredložila doklady, resp. listiny, ktoré by\npreukazovali reálnu úhradu trov právneho zastúpenia žalobkyňou, ergo zmenšenie jej majetku. Mal tiež\nza to, že majetková škoda, tak ako si ju uplatňuje žalobkyňa, nepredstavuje trovy konania podľa § 18 ods.\n2 zákona č. 514/2003 Z. z., t. j. nejde o trovy konania, v ktorom došlo k nesprávnemu úradnému postupu,\nnakoľko z vyčíslenia predloženého žalobkyňou je zrejmé, že tieto vyčíslené trovy súviseli výlučne s\npodanou ústavnou sťažnosťou, pričom o trovách konania o ústavnej sťažnosti žalobkyne rozhodol ÚS\nSR v náleze zo dňa 03.11.2022, č. k. I. ÚS 393/2022-40 (bod 24. odôvodnenia nálezu), pričom ak\nby aj žalobkyni vznikli (čo spochybňuje) ďalšie trovy konania (a to bez ohľadu na skutočnosť, či ich\nvznik iniciovala žalobkyňa a/alebo právny zástupca žalobkyne), za takéto trovy nemôže niesť a ani\nnenesie zodpovednosť. Dôvodil, že ide výlučne o „umelo“ realizované úkony, tzn. nadbytočné a neúčelné\núkony, bez existencie priamej príčinnej súvislosti s namietaným nesprávnym úradným postupom, resp.\nkonaním ako takým, pričom značné pochybnosti o hodnovernosti žalobkyňou tvrdenej majetkovej\nškode v sume 363,92 eura vyvoláva aj skutočnosť, že listina označená ako „Vyčíslenie náhrady trov\nkonania vrátane trov právneho zastúpenia“ je datovaná ku dňu 31.07.2023, tzn. iba 9 dni pred podaním\nžiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody Ministerstvu spravodlivosti SR (datovanej\na doručenej dňa 09.08.2023), čo evokuje, že predmetné vyúčtovanie bolo v skutočnosti vykonané len za\núčelom uplatnenia nároku na náhradu škody voči štátu a nejde o vyúčtovanie, ktoré by bolo realizované\nvo vzťahu k samotnej žalobkyni. Poukázal na to, že žalobkyňa požaduje náhradu za 3 úkony právnej\nslužby, a to: 1. „prevzatie veci a analýza a následné stretnutie s klientom uskutočnená za účelom\nprediskutovania ďalšieho postupu s cieľom absolútneho odstránenia zbytočných prieťahov v konaní\na posúdenia opodstatnenosti podania sťažnosti predsedovi súdu či podania ústavnej sťažnosti. (89,46 +\n11,63 + 20 % DPH)“ – v zmysle príloh k žalobe ide o úkon z roku 2022, 2. „Vypracovanie právneho rozboru\npre klienta s poukazom na ustálenú rozhodovaciu prax Ústavného súdu a ESĽP k opodstatnenosti\npodania sťažnosti predsedovi súdu či podania ústavnej sťažnosti s cieľom efektívneho odstránenia\nzbytočných prieťahov konaní (89,46 + 11,63 + 20% DPH)“ - v zmysle príloh k žalobe ide o úkon zo\ndňa 27.04.2022, 3. „Právna analýza a následné porada s klientom, za účelom prediskutovania Nálezu\nÚstavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 393/2022-40 zo dňa 03.11.2022, a prediskutovanie\nďalšieho postupu s cieľom absolútneho odstránenia zbytočných prieťahov v konaní s dôrazom na\nmožnosť podať individuálnu sťažnosť na Európsky súd pre ľudské práva (89,46 + 11,63 + 20% DPH)“\n- v zmysle príloh k žalobe ide o úkon zo dňa 14.12.2022. Uviedol, že o náhrade trov za úkony právnej\nslužby pod bodom 1. a 2. už ÚS SR rozhodoval, pričom z nálezu ÚS SR zo dňa 03.11.2022, č. k.\nI. ÚS 393/2022-40, vyplýva, že za úkon „prevzatie a prípravu zastúpenia“ ÚS SR žalobkyni priznal\nnárok na náhradu trov, a rovnako tak žalobkyni priznal nárok na náhradu trov aj za úkon „písomné\npodanie ústavnej sťažnosti“, ktorý nepochybne zahŕňa aj „vypracovanie právneho rozboru pre klienta k\nopodstatnenosti podania sťažnosti“, žalobkyňa si teda celkom zjavne uplatňuje náhradu škody v podobe\ntrov konania za tieto dva úkony duplicitne. Pokiaľ ide o úkon pod bodom 3. uviedla, že tento úkon nie\nje v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom, keďže predmetný úkon mal nastať po vydaní\nnálezu ÚS SR zo dňa 03.11.2022, č. k. I. ÚS 393/2022-40, t. j. po odstránení závadného stavu v podobe\nnesprávneho úradného postupu, a zároveň z toho dôvodu je takýto úkon s poukazom na znenie § 18 ods.\n3 zákona č. 514/2003 Z. z. aj neúčelný, keďže jeho vykonanie nesmerovalo k odstráneniu nesprávneho\n\núradného postupu, ktorý už v tom čase bol odstránený. Pokiaľ ide o žalobkyňou požadovanú náhradu\nnemajetkovej ujmy v podobe písomného ospravedlnenia (tzn. v nepeňažnej forme) i v peňažnej forme v\ncelkovej sume 3.683,19 eura, poukázal na § 9 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z. z., v zmysle ktorého „Právo\nna náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom\nspôsobená škoda. Právo na náhradu škody spočívajúcej v náhrade nemajetkovej ujmy nevznikne, ak\nsúd v správnom súdnictve v konaní o žalobe proti nečinnosti orgánu verejnej správy, Ústavný súd\nSlovenskej republiky v konaní o ústavnej sťažnosti rozhodoval o primeranom finančnom zadosťučinení,\nalebo Európsky súd pre ľudské práva v konaní o porušení práva na prejednanie veci v primeranej lehote\nrozhodoval o spravodlivom zadosťučinení, a to v rozsahu nemajetkovej ujmy spôsobenej skutočnosťami,\nktoré pri tomto rozhodovaní mohli byť zohľadnené bez ohľadu na to, že zohľadnené neboli z dôvodu\nna strane poškodeného.“ Mal za to, že už z tohto ustanovenia je zrejmé, že požiadavka žalobkyne na\nnáhradu nemajetkovej ujmy je nedôvodná K otázke prezumpcie vzniku nemajetkovej ujmy v dôsledku\nzbytočných prieťahov v súdnom konaní uviedol, že vznik práva na náhradu nemajetkovej ujmy je\npodmienený rovnakými predpokladmi ako vznik práva na náhradu majetkovej škody, t. j. a) existencia\nprávneho titulu, b) existencia nemajetkovej ujmy a c) kvalifikovaná príčinná súvislosť medzi právnym\ntitulom a vznikom nemajetkovej ujmy, pričom potrebu preukázania existencie nemajetkovej ujmy v\nkonaní o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. deklaroval Najvyšší súd SR v uznesení zo\ndňa 29.05.2014, sp. zn. 2Cdo/273/2013, ale aj Ústavný súd SR v uznesení sp. zn. IV. ÚS 1/2012,\nzo dňa 12.01.2012, rovnako aj Krajský súd v Bratislave v rozhodnutí zo dňa 30.05.2018, č. k. 2Co\n240/2016-2563. Zároveň poukázal na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/44/2017,\nsp. zn. 7Cdo/145/2011, sp. zn. 2Cdo/30/2019, sp. zn. 2Cdo/68/2017, sp. zn. 8Cdo/191/2020, sp.\nzn. 4Cdo/19/2020, sp. zn. 7Cdo/263/2020 a sp. zn. 5Cdo/58/2021, ktorú zhrnul Najvyšší súd SR v\nuznesení zo dňa 26.07.2023, sp. zn. 9Cdo/259/2021, kde v bode 23. odôvodnenia súčasne poukázal na\nrozhodnutie sp. zn. 7Cdo/222/2021. Zdôraznil, že inštitút primeraného finančného zadosťučinenia podľa\nčl. 127 ods. 3 Ústavy SR a inštitút náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa zákona č. 514/2003 Z.\nz. nie sú voľne zameniteľnými inštitútmi, a to predovšetkým z pohľadu podmienok ustanovených pre ich\npriznanie, ako aj z dôvodu vylúčenia kolízie právomoci medzi ústavným a všeobecným súdom, pričom\nkým podmienky pre priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sú určené voľne, resp. určené\nnie sú vôbec (viď formuláciu „ústavný súd môže priznať“), v prípade nároku podľa ustanovenia § 17\nods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. musí byť preukázaná ujma, skutočnosť, že samotné konštatovanie\nporušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, a skutočnosť, že ujmu nie je možné uspokojiť\n(odstrániť) inak, pričom v prípade nároku na náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003\nZ. z., je súd pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy, ak je samozrejme preukázaný jej vznik,\npovinný prihliadať na určité kritéria (§ 17 ods. 3 a 4 zákona č. 514/2003 Z. z.), ktoré majú predstavovať\nkonkrétne a preskúmateľné hľadiská vychádzajúce z objektívne zisteného skutočného stavu veci. K\nnároku na náhradu nemajetkovej ujmy z dôvodu tvrdeného zásahu do osobnostnej sféry žalobkyne v\ndôsledku prežívaných stavov stresu, hnevu, depresií, úzkosti, a zásahu do jej doterajšieho súkromného,\nrodinného života uviedol, že žalobkyňa je povinná požadovanú nemajetkovú ujmu jasne špecifikovať a\nsúčasne vznik nemajetkovej ujmy a dôvodnosť požadovanej náhrady aj preukázať, pričom jej svojvoľný a\núčelový postup pri vyčíslení náhrady nemajetkovej ujmy zásadne odmieta, a to primárne z dôvodu, že pri\nrozhodovaní o relutárnej náhrade nemajetkovej ujmy neexistuje „priemerná výška náhrady nemajetkovej\nujmy“ akceptovaná naprieč všeobecnými súdmi, naopak, výška eventuálnej náhrady nemajetkovej ujmy\nje vždy determinovaná individuálnymi okolnosťami toho ktorého prípadu pri zohľadnení zákonom č.\n514/2003 Z. z. vymedzených kritérií (§ 17 ods. 3). V tejto súvislosti žalovaná zastáva názor, že v\nprípade žalobkyne už samotné skutkové okolnosti nepochybne vylučujú priznanie náhrady nemajetkovej\nujmy v peňažnej i nepeňažnej (ospravedlnenie) forme. Poukázal na to, že ÚS SR v náleze zo dňa\n03.08.2022, č. k. I. ÚS 393/2022-40 vo vzťahu k požadovanému finančnému zadosťučineniu (vo výške\n6.200 eur) dospel k záveru, že okolnosti prejednávanej veci síce odôvodňujú okrem vyslovenia porušenia\npráv sťažovateľky aj priznanie finančného zadosťučinenia, avšak iba vo výške 900 eur, ktorá suma\nmá predstavovať „dovŕšenie ochrany porušeného práva“ a zároveň je spravodlivou a zodpovedajúcou\nkonkrétnym okolnostiam veci. Poukázal na to, že žalobkyňa v podanej žalobe neprodukovala žiadne\nrelevantné dôkazy vo vzťahu k tvrdeným zásahom do jej osobnostných práv, do jej rodinného a\nsúkromného života, podľa kritérií stanovených v ust. § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z., ale naopak\njej tvrdenia sú vágne, bez bližšej individualizácie k osobe žalobkyne. K nepeňažnej forme náhrady\nnemajetkovej ujmy v podobe písomného ospravedlnenia namietol, že takto formulované ospravedlnenie\nnemôže realizovať Ministerstvo spravodlivosti SR na základe rozsudku všeobecného súdu, nakoľko\nporušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov ako základného ľudského práva (čl. 48\nods. 2 Ústavy SR a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd) je oprávnený konštatovať/vysloviť\n\nvýlučne ÚS SR, ktorý tak navyše už učinil v menovanom náleze. K vzájomnému vzťahu medzi náhradou\nnemajetkovej ujmy a primeraným finančným zadosťučinením v konaní o ústavnej sťažnosti uviedol,\nže pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy je potrebné prihliadnuť na skutočnosť, že došlo ku\nkonštatovaniu porušenia ústavných práv žalobkyne a toto (vrátane finančného zadosťučinenia) ÚS SR\npovažoval za dostatočné a primerané odškodnenie žalobkyne, ako na jednu z podstatných okolností\nmajúcich vplyv na prípadný vznik nemajetkovej ujmy. Poukázal na závery odbornej literatúry, podľa\nktorých: „V praxi môže nastať situácia, keď Ústavný súd SR prizná primerané finančné zadosťučinenie\nza nečinnosť orgánu verejnej moci alebo za zbytočné prieťahy v konaní (podľa čl. 127 ods. 3 Ústavy\nSlovenskej republiky) - zastávame názor, že v takomto prípade sa už nemožno domáhať náhrady\nnemajetkovej ujmy spôsobenej nečinnosťou orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci alebo\nzbytočnými prieťahmi v konaní podľa zákona č. 514/2003 Z. z.“, čo korešponduje aj s § 9 ods. 6\nzákona č. 514/2003 Z. z., tzn., ak už raz o spôsobenej nemajetkovej ujme rozhodol ÚS SR, a to\nkonštatovaním porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, vrátane poskytnutia\nfinančného zadosťučinenia, ako v tomto prípade, tak zákon vylučuje pri odškodňovaní priznať (ďalšie)\nfinančné zadosťučinenie. Uviedol, že ÚS SR v náleze zo dňa 03.11.2022, č. k. I. ÚS 393/2022-40, svojim\nrozhodnutím mienil konečným spôsobom reparovať stav neistoty žalobkyne konštatovaním porušenia jej\npráv a priznaním primeraného finančného zadosťučinenia predstavujúce dovŕšenie ochrany porušeného\npráva, žalobkyňa tak podaním žaloby vyjadruje nespokojnosť s vyššie citovaným nálezom ÚS SR,\npričom odškodnenie žalobkyne možno bezpečne považovať za spravodlivé a konečné. Mal za to, že\npriznaním akejkoľvek sumy odškodnenia nemajetkovej ujmy v tomto konaní by došlo jednak k porušeniu\n§ 9 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z. z., ako aj neprípustnej revízii nálezu ÚS SR zo dňa 03.11.2022, č.\nk. I. ÚS 393/2022-40.\n3. Žalobkyňa v replike poukázala na to, že definuje začiatok a trvanie Napádaného konania, od\nktorého časového obdobia je odvodzovaný priamy zásah do osobnostných práv od nápadu veci na\nOdvolací súd – teda od 22.02.2019 až do 05.10.2022, kedy bola vec opätovne vrátená Okresnému\nsúdu, čo predstavuje dobu 3 rokov 7 mesiacov a 13 dní (zaokrúhlene 43 mesiacov), ktorú pripisuje\nv plnom rozsahu na ťarchu Odvolaciemu súdu a za ktorú Odvolací súd v celom rozsahu zodpovedá,\nteda napadá konanie ako celok, nie v rámci časového rozsahu určeného prostredníctvom Nálezu.\nUviedla, že v zmysle ustálenej praxe ESĽP je pri stanovení výšky priznania primeraného finančného\nzadosťučinenia v prípadoch, kedy dôjde ku konštatovaniu porušenia základného práva na prerokovanie\nveci bez zbytočných prieťahov, potrebné vychádzať z celkovej dĺžky konania, nie z dĺžky trvania\nzbytočných prieťahov. Mala za to, že v prejednávanej veci je irelevantné, kedy sa obrátila so svojou\nústavnou sťažnosťou na Ústavný súd, nakoľko je zrejmé, že v čase kedy došlo k podaniu ústavnej\nsťažnosti, Krajskému súdu v Trnave už dávno uplynula lehota na vydanie rozhodnutia, a teda objektívne\ndochádzalo k zásahu do základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v\nprimeranej lehote a dôležitý je výsledok prerokovania Ústavnej sťažnosti; zároveň ani samotným\nvydaním rozhodnutia vo veci samej nedošlo k odstráneniu právnej neistoty medzi sporovými stranami,\nale až právoplatným skončením celej veci sa definitívne odstráni právna neistota medzi sporovými\nstranami. Pokiaľ ide o majetkovú škodu a jej rozsah uviedla, že v prípade trov konania je potrebné uplatniť\niný režim ako pri tzv. klasickej škode a úbytku na majetku, a preto nie je povinná v konaní o náhradu škody\nvoči štátu preukazovať reálny úbytok na majetku, rovnako ako nie je povinná preukazovať reálny úbytok\nna majetku v prípade uznesenia všeobecného súdu o trovách konania, ktoré sú vyčíslené na základe a\nv súlade s vyhláškou č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych\nslužieb (ďalej aj „vyhláška o odmenách“), kedy prílohou vyčíslení súdom priznaných trov nikdy nie je\naj doklad, ktorý preukazuje úhradu trov právneho zastúpenia, ktoré boli právnym zástupcom vyčíslené,\navšak postupuje sa tak, že musí ísť o trovy účelné a súvisiace s nesprávnym úradným postupom.\nPoukázala tiež na to, že existencia týchto trov právneho zastúpenia bude dodatočne preukázaná aj\nvýsluchom jej samotnej. Dôvodila tiež, že nakoľko tieto trovy si nemohla uplatniť voči protistrane v\nnapádanom súdnom konaní pred Krajským súdom v Trnave, na ich vyčíslenie nebol dôvod do času\nich predbežného prerokovania na základe podanej žiadosti, pričom jej právny zástupca ju zastupuje\nvo viacerých veciach, pri ktorých mu faktúry zasiela na mesačnej báze podľa vykonaných prác na\nvšetkých veciach a odmena advokáta podlieha obchodnému ako aj advokátskemu tajomstvu. Uviedla,\nže nehradila výlučne na základe faktúry konkrétne úkony právnej pomoci, ktoré sú uplatnené podanou\nžalobou, nakoľko hradí právneho zástupcu na základe dohodnutej hodinovej odmeny, avšak nárok\nna náhradu škody v podobe účelne vynaložených trov má len v rozsahu tarifnej odmeny tak, ako\nsi ju aj uplatnila a tak ako bola vyčíslená v čase pred podaním žiadosti o predbežné prerokovanie,\navšak ktorá nereflektuje skutočne uhradené sumy jej právnemu zástupcovi vo vzťahu k poskytovaniu\n\nprávnych služieb v súvislosti s nesprávnym úradným postupom. Argumentovala tiež, že z ust. § 18 ods.\n2 zákona o ZŠVVM nevyplýva, že má ísť o preukázateľne uhradené trovy konania, ale že má ísť o\núčelne vynaložené trovy konania. Mala za to, že trovy konania sú špecifickým druhom škody, ktorý je\nzávislí od jeho priznania uznesením vo veci konajúceho všeobecného súdu, pričom trovy súvisiace s\nnesprávnym úradným postupom sú o to špecifickejšie, nakoľko si ich nemôže uplatniť voči protistrane,\nkeďže ide o trovy ktoré vznikli z dôvodu nesprávneho úradného postupu „štátu“. Poukázala na to, že\nz ust. § 18 ods. 3 zákona o ZŠVVM vyplýva, že si môže uplatniť trovy vypočítané len podľa tarifnej\nodmeny a nie skutočne uhradenú odmenu, ktorá bola individuálne dohodnutá s advokátom. Mala za to,\nže na základe vyčíslenia trov právneho zastúpenia, zápisnice z porád advokáta s klientom a právneho\nrozboru, pričom ide o úkony právnej pomoci podľa vyhlášky o odmenách, v tomto štádiu konania\ndostatočným spôsobom preukázala existenciu, dôvodnosť a účelnosť predmetných trov, ktorých cieľom\nbolo definitívne odstránenie nesprávneho úradného postupu v napádanom súdnom konaní, pričom\nvšetky uplatnené úkony právnej pomoci sú účelne vynaložené a sú súvisiace s nesprávnym úradným\npostupom s cieľom jeho odstránenia. Mala za to, že vyžadovanie akéhokoľvek ďalšieho preukázania\nzaplatenia trov konania súvisiacich s nesprávnym úradným postupom, vyčíslených v súlade s Vyhláškou\no odmenách na základe advokátskej tarify, zo strany súdu by podľa jej právneho názoru nebolo na mieste\naj preto, že ide z jej strany len o žiadosť minimálneho nároku, na ktorý má právo a nejde o sumu, ktorú\nreálne uhradila zvolenému právnemu zástupcovi, pričom táto odmena je advokátskym tajomstvom a\nobchodným tajomstvom a zároveň vyžadovanie tohto preukázania sa javí ako diskriminačné v porovnaní\nnapr. s analogickou situáciou, kedy by bol osobe v trestnom konaní ustanovený obhajca z radov\nadvokátov ex offo, ktorý v prípade oslobodenia či zastavenia trestného stíhania voči takejto osobe\nnemusí sa domáhať náhrady škody od štátu, pretože takéto trovy automaticky znáša štát. K nároku\nna náhradu nemajetkovej ujmy uviedla, že pokiaľ ide o základný nárok na náhradu nemajetkovej ujmy,\ntá sa v prejednávanej veci prezumuje pokiaľ sa týka nesprávneho úradného postupu v súvislosti s\nprieťahmi v konaní a až prípadná závažná ujma do práva na ochranu osobnosti podlieha následne\nbremenu tvrdenia a bremenu dôkazu. Zároveň uviedla, že má záujem preukazovať vznik a intenzitu\nnemajetkovej ujmy v ďalšom priebehu konania v rámci dokazovania, najmä jej výsluchom a prípadne\nvykonaním ďalších dôkazov, ktorých potreba vykonania vyplynie z už vykonaného dokazovania. Pokiaľ\nide o základný nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorý sa prezumuje, mala za to, že v tomto smere\nv súlade s obráteným dôkazným bremenom objektívne nemôže preukázať, že nedošlo k zásahu do jej\npráva na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov, nakoľko taký záver by sa priečil právoplatnému\nNálezu Ústavného súdu. K nároku na náhradu nemajetkovej ujmy z dôvodu tvrdeného zásahu do\nosobnostnej sféry žalobcu a výške uplatnenej nemajetkovej ujmy uviedla, že rozsah zásahu do jej\npráv na ochranu osobnosti bude musieť byť predmetom dokazovania pred konajúcim súdom, pričom\nvšetky skutočnosti vo vzťahu k vzniku nemajetkovej ujmy a vzniku nepríjemných životných situácií\nbude predmetom dokazovania a jej výsluchu pred konajúcim súdom. K námietke ohľadne nepeňažnej\nformy náhrady nemajetkovej ujmy formulovanej v podobe písomného ospravedlnenia uviedla, že v rámci\nžiadosti o ospravedlnenie nežiada zo strany Slovenskej republiky konajúcej Ministerstvom spravodlivosti\nSlovenskej republiky konštatovanie že došlo k zásahu, nakoľko to už konštatoval Ústavný súd v\nNáleze, avšak že na základe takto konštatovaného zásahu sa Slovenská republika ospravedlňuje. K\nvzájomnému vzťahu medzi primeraným finančným zadosťučinením a nárokom na náhradu nemajetkovej\nujmy v peniazoch dôvodila, že pri rozhodovaní o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia\nnedošlo k skúmaniu skutočnej ujmy, preto sa môže so žalobou obrátiť na všeobecný súd s návrhom\nna priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, v opačnom prípade by bola zákonná\núprava náhrady nemajetkovej spôsobenej nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v prieťahoch\nkonaní úplne obsolentná. Argumentovala tiež nemožnosťou aplikácie ust. § 9 ods. 6 zákona o ZŠVVM\nv znení Novely na jej prípad, čím by došlo k popretiu práv, ktoré nadobudla ešte pred účinnosťou\nNovely v rozpore s princípom právnej istoty, z ktorého dôvodu je o to viac potrebné rozlišovať medzi\nrozhodovaním Ústavného súdu Slovenskej republiky o primeranom finančnom zadosťučinení a nároku\nna náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Napokon poukázala na to, že namiesto plynulého postupu\nKrajského súdu v Trnave v napádanom konaní smerujúceho k právoplatnému rozhodnutiu veci, a tým aj\nk nastoleniu definitívnej právnej istoty, nasledovalo v dôsledku neprimeranej dĺžky napádaného konania\niba obdobie dlhodobých negatívnych zásahov do jej osobnostnej integrity vplývajúce na jej česť, vážnosť,\npovesť, doterajší súkromný a pracovný život, rodinné vzťahy a spoločenské postavenie, ku ktorým bude\nvypočutá v rámci fázy dokazovania, pričom stavy stresu, depresií a úzkosti u jej osoby rozhodne presiahli\nzákladný rámec. Následne zopakovala (v súlade so žalobou) následky v jej osobnostnej sfére v príčinnej\nsúvislosti s neprávnym úradným postupom v Napádanom konaní.\n\n4. Žalovaný v duplike zotrval na tom, že nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu v rozsahu\nvymedzenom žalobkyňou. Uviedol, že pokiaľ sa žalobkyňa snaží presadiť záver o potrebe prihliadať\nna celkovú dĺžku napádaného konania sp. zn. 24Co/41/2019, v skutočnosti potom verifikuje záver,\nže nemožno identifikovať obdobie zbytočných prieťahov v konaní sp. zn. 24Co/41/2019, ktoré by\nnebolo „pokryté“ nálezom ÚS SR zo dňa zo dňa 03.11.2022, č. k. I. ÚS 393/2022-40. Mal za to,\nže z tohto dôvodu v prípade žalobkyne neexistuje obdobie zbytočných prieťahov, ktoré by nebolo\nsaturované ÚS SR (nálezom zo dňa 03.11.2022, č. k. I. ÚS 393/2022-40), tzn. neexistuje nesprávny\núradný postup, za ktorý by zodpovedal žalovaný v intenciách § 9 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z. z.\na za ktorý by nebola poskytnutá satisfakcia samotným nálezom. Dôvodil tiež, v prípade žalobkyne\nneexistuje prekážka priamej aplikácie ustanovenia § 9 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z. z. v platnom\nznení, vylučujúca vznik práva na náhradu škody (spočívajúcej v náhrade nemajetkovej ujmy), ak\nÚS SR v konaní o ústavnej sťažnosti rozhodoval o primeranom finančnom zadosťučinení, pričom\nvšak právo žalobkyne na náhradu škody v intenciách zákona č. 514/2003 Z. z. nikdy nevzniklo, a\nna tomto nič nezmenila ani novela zákona č. 514/2003 Z. z. účinná od 01.07.2023, keďže za ujmu,\nktorá bola žalobkyni spôsobená zbytočnými prieťahmi v namietanom konaní v rozsahu identifikovaným\nnálezom ÚS SR zo dňa 03.11.2022, sp. zn. I. ÚS 393/2022-40, bola žalobkyni poskytnutá satisfakcia\nsamotným nálezom. Poukázal na to, že žalobkyňa netvrdí a ani nepreukazuje vznik žiadnej ďalšej\nujmy spôsobenej zbytočnými prieťahmi v konaní konštatovanými predmetným nálezom ÚS SR, za\nktorú by žalobkyni nebola poskytnutá satisfakcia nálezom zo dňa 03.11.2022, preto v súvislosti s\nnesprávnym úradným postupom spočívajúcim v zbytočných prieťahoch v konaní sp. zn. 24Co/41/2019,\npreukázaným existenciou nálezu ÚS SR, nemôže byť žalobkyni v tomto konaní poskytnutá žiadna ďalšia\nsatisfakcia, keďže táto jej už bola poskytnutá v konaní o jej ústavnej sťažnosti zo strany samotného\nÚS SR na základe nálezu zo dňa 03.11.2022, č. k. I. ÚS 393/2022-40, pričom nie je možné, aby\nvšeobecný súd v rámci konania o náhrade škody konštatoval porušenie ústavného práva strany sporu\nna bezprieťahové konanie, a to osobitne za situácie, že k takémuto prieskumu už pristúpil ÚS SR a\nrozhodol nálezom. K uplatnenej náhrade za majetkovú škodu uviedol, že konanie o náhradu škody v\nzmysle zákona č. 514/2003 Z. z. je typickým sporovým konaním, na ktoré sa o. i. vzťahuje zásada\nkontradiktórnosti zakotvená v čl. 8 CSP, a preto ak žalobkyňa požaduje náhradu majetkovej škody, je\npovinná požadovanú majetkovú škodu jasne špecifikovať a súčasne vznik majetkovej škody a dôvodnosť\npožadovanej náhrady aj preukázať, čo žalobkyňa v prípade požadovanej náhrady škody v sume 363,92\neura nepreukázala. Zdôraznil, že žalobkyňa „vynaloženie“ žiadnych trov konania nepreukázala. K úkonu\n„vypracovanie právneho rozboru pre klienta k opodstatnenosti podania sťažnosti“ navyše uviedol, že\ntento bol vo viacerých rozhodnutiach ÚS SR vyhodnotený ako neúčelný (práve účelnosť a vynaloženie\ntrov konania sú dva kľúčové aspekty determinujúce vznik práva na náhradu majetkovej škody v zmysle\n§ 18 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.), a to z dôvodu, že predmetný úkon bol implicitne zahrnutý\ndo úkonu „prevzatie a príprava zastupovania vrátane prvej porady“, resp. úkonu „písomné podanie\nsťažnosti ústavnému súdu“, tzn. tvorí neoddeliteľnú súčasť prevzatia a prípravy zastúpenia a je obsahom\npodania ústavnej sťažnosti, preto ho ÚS SR nevyhodnotil ako samostatný relevantný úkon právnej\nslužby, za ktorý patrí samostatná náhrada (porov. III. ÚS 205/2020, III. ÚS 196/2020, II. ÚS 275/2020,\nII. ÚS 5/2021). K nároku na náhradu nemajetkovej ujmy uviedol, že akékoľvek žalobkyňou tvrdené\nnásledky nesprávneho úradného postupu v jej imateriálnej sfére, boli posúdené a saturované nálezom\nÚS SR, z dôvodu ktorého sa nie je vôbec potrebné zaoberať tvrdeniami žalobkyne o vzniku nemajetkovej\nujmy, ani ďalšími parciálnym otázkam (napr. obrátené dôkazné bremeno, prezumovaná ujma, Apicella\nproti Taliansku, atď.). Zdôraznil, že ÚS SR v náleze konštatoval, že síce postupom Krajského súdu\nv Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 24Co/41/2019, bolo porušené základné právo žalobkyne na\nprerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods.\n2 Listiny základných práv a slobôd, avšak vo vzťahu k požadovanému finančnému zadosťučineniu (vo\nvýške 6.200 eur) dospel k záveru, že s prihliadnutím na dĺžku napádaného konania, predmet konania\na jeho význam pre sťažovateľku, jej ÚS SR priznal finančné zadosťučinenie 900 eur a vo zvyšnej\nčasti ústavnej sťažnosti nevyhovel. Mal za to, že neexistuje žiadny rozumný dôvod domnievať sa, že\nžalobkyni patrí za namietané porušenie (totožné ako v ňou podanej ústavnej sťažnosti) ďalšie finančné\nzadosťučinenie, keď priznaním akejkoľvek sumy odškodnenia nemajetkovej ujmy v tomto konaní by\ndošlo jednak k porušeniu § 9 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z. z., ako aj neprípustnej revízii nálezu ÚS SR\nzo dňa 03.11.2022, č. k. I. ÚS 393/2022-40, ako najvyššieho orgánu ochrany ústavnosti v podmienkach\nSlovenskej republiky.\n5. Žalobkyňa v následnom vyjadrení v podstatnej časti zopakovala svoju doterajšiu argumentáciu,\nuviedla, že žalobou napadá konkrétne obdobie, nie obdobie prieťahov v zmysle Nálezu, svojimi nárokmi\n\nsa snaží domôcť náhrady škody a náhrady nemajetkovej ujmy z úplne odlišných titulov, než jej bolo\nposkytnuté plnenie zo strany Ústavného súdu. Zopakovala, že Ústavný súd priznáva na základe svojej\nvoľnej úvahy bez vykonania dokazovania vo veci tzv. primerané finančné zadosťučinenie bez ohľadu\nna to, aká ujma bola spôsobená, pričom právna úprava zákona o ZŠVVM pred účinnosťou novely dňa\n01.07.2023 jej jednoznačne priznávala možnosť domáhať sa svojich nárokov napriek tomu, že došlo k\npriznaniu primeraného finančného zadosťučinenia zo strany Ústavného súdu v Náleze, ktorým Ústavný\nsúd potvrdil nesprávny úradný postup, a to okrem iného aj z dôvodu, že priznané primerané finančné\nzadosťučinenie nepovažuje za dostatočne primerané, pričom uplatnením svojich nárokov len využíva\nprávne prostriedky nápravy, ktoré jej právny poriadok Slovenskej republiky dáva k dispozícii. K nároku\nna náhradu majetkovej škody uviedla, že z § 18 ZŠVVM nie je možné vyvodiť, že sa na náhradu účelne\nvynaložených trov konania má aplikovať ust. § 17 ods. 1 a teda aj definícia škody, ale to, že popri\ninej škode, ktorá by mohla vzniknúť, má poškodený aj nárok na náhradu účelne vynaložených trov\nkonania, pričom z ust. § 18 ods. 1 nevyplýva, že by meradlom opodstatnenosti priznania nároku na\nnáhradu trov konania bolo preukázanie ich zaplatenia, ale jediným meradlom k tomu, aby popri prípadne\ninom nároku na náhradu škody bol priznaný aj nárok na náhradu trov konania je vždy len ich účelnosť,\nhospodárnosť a opodstatnenosť. Mala za to, že pojmom „skutočná škoda“ pri zodpovednosti za škodu\nspôsobenú pri výkone orgánu verejnej moci v podobe nesprávneho úradného postupu možno rozumieť\nnáklady trov právneho zastúpenia, ktoré sú priznané v súlade s príslušnými procesnými pravidlami, t. j.\núčelne alebo rozumne vynaložené náklady právneho zastúpenia podľa vyhlášky odmenách advokátov.\nPoukázala na to, že žiadne zákonné ustanovenie neprikazuje preukázať reálny úbytok na majetku k\núčelne vynaloženým trovám spojeným s uplatňovaním práv a právom chránených záujmov vo vzťahu\nk nesprávnemu úradnému postupu, ale stačí ak sa preukáže, že úradný (súdny) postup nebol správny,\npoškodený bol právne zastúpený a že úkony obhajoby boli reálne vykonané, keď navyše skutočne\nuhradená odmena jej právneho zástupcu je predmetom obchodného a advokátskeho tajomstva, nakoľko\nmá nárok len na tarifnú odmenu. Zároveň rozšírila žalobu o príslušenstvo požadovaných nárokov z\nnáhrady škody a z nemajetkovej ujmy o úroky z omeškania. Napokon uviedla, že si dovoľuje touto cestou\nospravedlniť svoju neprítomnosť na súdnom pojednávaní nariadenom na Mestskom súde Bratislava\nIV na deň 01.04.2025 o 13:00 hod., na ktorom mala byť vypočutá, a to z dôvodu jej nepriaznivého\nzdravotného stavu, ktorý jej neumožňuje účasť na nariadenom súdnom pojednávaní, zároveň vzhľadom\nna doterajšiu skutkovú, vecnú ako aj právnu argumentáciu uvedenú vo všetkých doterajších písomných\npodaniach netrvá na vykonaní dôkazu – jej vypočutí v predmetnom konaní, má za to, že dostatočným\nspôsobom preukázala dôvodnosť a opodstatnenosť podanej žaloby spojenej s ostatnými podaniami,\nktorá zrejme preukazuje (i) vznik nároku na náhradu škody vo výške 363,92 eura spolu s príslušenstvom,\nďalej (ii) vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 3.683,19 eura spolu s príslušenstvom\nv súvislosti s nesprávnym úradným postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp.\nzn. 24Co/41/2019, dáva – prostredníctvom svojho právneho zástupu – súhlas konajúcemu súdu na\nprejednanie veci a na rozhodnutie veci bez jej osobnej prítomnosti (t. j. bez vypočutia Anny Baudyšovej).\n6. Žalovaný v reakcii na rozšírenie žaloby o úroky z omeškania uviedol, že žalobkyňa si tento nárok mohla\nkvalifikovane uplatniť už žalobou a keďže tak neurobila, je daný priestor pre aplikáciu § 16 ods. 4 zákona\nč. 514/2003 Z. z., ktorý vkladá súdom do rúk oprávnenie určiť začiatok plynutia omeškania neskôr, preto\núrok z omeškania nemôže byť dôvodný skôr ako bol žalobkyňou riadne uplatnený, prioritne má však\nza to, že nakoľko samotné nároky na náhradu škody a nemajetkovej ujmy sú nedôvodné, nedôvodným\nmusí byť aj požiadavka na priznanie príslušenstva k týmto nárokom.\n7. Žalobkyňa v poslednom písomnom vyjadrení na uvedené reagovala tak, že si splnila v súlade so\nzákonom všetky zákonné povinnosti vo vzťahu k uplatneným úrokom z omeškania, nepremeškala\nžiadnu lehotu, nespôsobila žiadne porušenie právnych predpisov alebo iný úkon, ktoré by spôsobovali\nuplatneniu úrokov z omeškania hmotnoprávne alebo iné oslabenie a pri určovaní výšky úrokov z\nomeškania vychádza ex lege z doslovného zákonného znenia § 16 ods. 4 zákona o ZŠVVM. Mala za to,\nže samotná voľba, či si uplatní úroky z omeškania ako príslušenstvo pohľadávky alebo nie, je výlučne na\njej voľbe a rozhodnutí, pričom žiaden právny predpis jej neukladá „sankciu“, že ak sa rozhodne uplatniť\núroky z omeškania k požadovaným nárokom neskôr v konaní, preto neexistuje „priestor pre aplikáciu“\nvoľnej úvahy a určenie nároku na úroky z omeškania k dátumu ich uplatnenia v konaní na súde.\n8. Súd pri rozhodovaní vychádzal z nasledovného skutkového stavu:\n\n8.1. Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. I. ÚS 393/2022-40 zo dňa 03.11.2022 (ďalej\naj „ústavný súd“) ústavný súd rozhodol, že: „1. Postupom Krajského súdu v Trnave v konaní sp. zn.\n24Co/41/2019 bolo porušené základné právo sťažovateľky (tu žalobkyne – pozn. súdu) na prerokovanie\nveci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 38 ods. 2 Listiny\nzákladných práv a slobôd a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.\n1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 14 ods. 1 Medzinárodného\npaktu o občianskych a politických právach; 2. Sťažovateľke priznáva finančné zadosťučinenie 900 eur,\nktoré jej je Krajský súd v Trnave povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu; 3.\nKrajský súd v Trnave je povinný nahradiť sťažovateľke trovy konania 738,47 eur a zaplatiť ich právnemu\nzástupcovi sťažovateľky do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu; 4. Vo zvyšnej časti ústavnej\nsťažnosti nevyhovuje.“ V odôvodnení nálezu ústavný súd okrem iného konštatoval, že sťažovateľka\nsa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 5. mája 2022 domáhala vyslovenia porušenia jej\nzákladného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej aj „Ústava“), čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej aj „Listina“) a práva na\nprejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd (ďalej aj „Dohovor“) v spojení s čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických\nprávach a základného práva na spravodlivý proces (ďalej aj „Medzinárodný pakt“) a podľa čl. 47 Charty\nzákladných práv Európskej únie (ďalej aj „Charta“), navrhla tiež prikázať krajskému súdu konať bez\nzbytočných prieťahov, priznať finančné zadosťučinenie spoločne a nerozdielne 6.200 eur a náhradu\ntrov konania. Vychádzal z toho, že sťažovateľka sa žalobou doručenou okresnému súdu 24. marca\n2017 domáhala proti žalovanej spoločnosti Home Credit Slovakia, a. s., Teplická 7434/147, Piešťany,\nIČO 47 244 895, určenia, že zmluva o spotrebiteľskom úvere je bezúročná a bez poplatkov, okresný\nsúd v namietanom konaní rozsudkom č. k. 15Csp/43/2017 zo 6. novembra 2018 určil, že zmluva o\nspotrebiteľskom úvere je bezúročná a bez poplatkov, vo zvyšnej časti konanie zastavil, krajský súd v\nnamietanom konaní rozsudkom č. k. 24Co/41/2019 zo 6. novembra 2019 rozsudok okresného súdu\npotvrdil, Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č. k. 2Cdo/69/2020 z 30. novembra 2021 zrušil\nrozsudok krajského súdu a vec vrátil na ďalšie konanie s tým, že dovolací súd konštatoval, že rozsudok\nodvolacieho súdu bol založený na nesprávnom právnom posúdení v takej otázke (splnenie náležitostí\nzmluvy o spotrebiteľskom úvere), ktorá bola podkladom na záver o tom, či poskytnutý spotrebiteľský úver\nje/nie je bezúročný, pričom dňa 13. septembra 2002 bolo krajským súdom vydané ďalšie rozhodnutie,\nkde uznesením rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie\na nové rozhodnutie. V rámci posúdenia dôvodnosti ústavnej sťažnosti ústavný súd konštatoval, že\npredmetom napadnutého konania je spor o bezúročnosť a bezpoplatkovosť spotrebiteľského úveru,\npričom vec sťažovateľky nie je z právneho hľadiska zložitá na posúdenie a patrí medzi bežnú agendu\nvšeobecných súdov; dokazovanie v konaní je realizované primárne formou listín, čo nerobí dokazovanie\nnáročným; v správaní sťažovateľky nezistil také skutočnosti, ktoré by prispeli k zbytočným prieťahom v\nkonaní a jej význam sporu nemá v úmysle zľahčovať. Uviedol tiež, že posudzoval celkovú dĺžku konania\nod podania žaloby (24. marca 2017) do podania ústavnej sťažnosti (5. mája 2022), teda päť rokov\na dva mesiace, pričom z chronológie úkonov vyplýva, že okresný súd vo veci sťažovateľky rozhodol\npo jednom roku a ôsmich mesiacoch (6. novembra 2018), z dôvodu podaných odvolaní sporových\nstrán bol spis 22. februára 2019 predložený krajskému súdu, proti rozsudku krajského súdu zo 6.\nnovembra 2019 (o potvrdení rozsudku okresného súdu) bolo vo veci podané dovolanie žalovanej, spis\nsa od 23. apríla 2020 nachádzal na najvyššom súde, najvyšší súd uznesením z 30. novembra 2021\nzrušil rozsudok krajského súdu z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom,\nspis sa opätovne nachádzal na krajskom súde od 24. februára 2022 a vedie sa pod novou sp. zn.\n24CoCsp/16/2022, v období od 11. júla 2022 do 21. júla 2022 bol spis zapožičaný okresnému súdu\nz dôvodu vyjadrenia sa okresného súdu k ústavnej sťažnosti, krajský súd následne uznesením z 13.\nseptembra 2022 rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie\nkonanie a nové rozhodnutie. Konštatoval, že rozhodovanie na odvolacom súde od nápadu veci 22.\nfebruára 2019 do rozhodnutia potvrdzujúceho rozsudok okresného súdu 6. novembra 2019 trvalo\ndeväť mesiacov, pričom po kasačnom rozhodnutí najvyššieho súdu je spis opäť na krajskom súde;\ndĺžka konania na krajskom súde by bola ústavne akceptovateľná v prípade, ak by nedošlo k zrušeniu\nrozhodnutia odvolacieho súdu najvyšším súdom v dovolacom konaní. Uvedené ústavný súd pri svojom\nrozhodnutí zohľadnil a pripísal obdobie rozhodovania na najvyššom súde krajskému súdu (od 23. apríla\n2020 do 24. februára 2022). Konštatoval, že krajský súd prispel k celkovej dĺžke konania od nápadu\nveci 22. februára 2019 do podania ústavnej sťažnosti 5. mája 2022, teda tri roky a dva mesiace, pričom\nvzhľadom na podrobné analýzy dospel k záveru, že postupom krajského súdu v napadnutom konaní\ndošlo k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy, čl. 38 ods. 2 Listiny, práva\n\npodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v spojení s čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu. Časť sťažnosti týkajúcej\nsa namietaného porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 47 Charty postupom okresného\nsúdu v napadnutom konaní ústavný súd odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Z dôvodu, že krajský\nsúd vo veci uznesením z 13. septembra 2022 opätovne rozhodol, nebolo zo strany ústavného súdu\npotrebné doplniť ochranu aj o uloženie príkazu krajskému súdu vo veci konať (čl. 127 ods. 2 ústavy).\nK uplatnenému primeranému finančnému zadosťučineniu uviedol, že sťažovateľka v ústavnej sťažnosti\nžiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie spoločne a nerozdielne 6 200 eur. Zhodnotil, že\ncieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v\nprípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho\nstupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania\nzákladného práva (IV. ÚS 210/04). Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd\nvychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa\nčl. 41 Dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Zohľadňujúc celkovú dĺžku\nkonania (päť rokov a osem mesiacov) na všetkých súdnych inštanciách, nečinnosť a nesústredenú\nčinnosť krajského súdu, predmet sporu, význam sporu pre sťažovateľku a správanie sťažovateľky,\nústavný súd v súvislosti s § 133 ods. 3 písm. e) zákona o ústavnom súde považoval za spravodlivé\npriznať sťažovateľke finančné zadosťučinenie vo výške 900 eur a v prevyšujúcej časti uplatneného\nfinančného zadosťučinenia ústavnej sťažnosti nevyhovel. V rámci rozhodovania o trovách konania\nústavný súd priznal sťažovateľke nárok na náhradu trov konania podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom\nsúde v celkovej sume 738,47 eura s tým, že pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľky ústavný\nsúd vychádzal z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách\na náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov a priznal jej\nnárok na náhradu trov konania za tri úkony právnej služby vykonané v roku 2022 (prevzatie a príprava\nzastúpenia, podanie ústavnej sťažnosti a repliky), čo spolu predstavuje sumu 738,47 eura.\n8.2. Dňa 04.01.2023 podala žalobkyňa sťažnosť na ESĽP, ktorou namietala nález ústavného súdu\nvydaný vo veci jej sťažnosti s tým, že priznané primerané finančné zadosťučinenie v sume 900 eur\npovažovala za neprimerane nízke nezohľadňujúce celkovú dĺžku konania a intenzitu porušenia jej\nzákladných práv a ujmu, ktorú utrpela v priebehu celého súdneho konania, a to nie len v konaní pred\nKrajským súdom ale aj Okresným súdom, vo vzťahu ku ktorému ústavný súd ústavnú sťažnosť označil\nza nedôvodnú. Žiadala, aby ESĽP vyslovil, že postupom ústavného súdu bolo porušené jej právo na\nspravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, a porušenia práva na opravný prostriedok podľa čl.\n13 Dohovoru, ďalej aby ESĽP zaviazal Slovenskú republiku podľa čl. 41 Dohovoru k povinnosti uhradiť\nprimerané finančné zadosťučinenie v sume 6.000 eur, a tiež žiadala uhradiť trovy právneho zastúpenia\nv súvislosti s podaním tejto individuálnej sťažnosti na ESĽP.\n8.3. Z listiny označenej ako „Vypracovanie právneho rozboru pre klienta“ zo dňa 27.04.2022 súd zistil,\nže podľa jej obsahu mal právny zástupca žalobkyne poskytnúť žalobkyni právne posúdenie a právnu\nanalýzu možností v súvislosti so zbytočnými prieťahmi v konaní pred Krajským súdom v Trnave pod\nsp. zn. 24Co/41/2019 s poukazom na ustálenú rozhodovaciu prax ústavného súdu a ESĽP, osobitne\nk možnosti podania sťažnosti predsedovi súdu a podania ústavnej sťažnosti, súčasne priblíženie\nosobitosti konania na ústavnom súde a informovania o možnom výsledku tohto konania. V závere\nlistiny sa nachádza text „Právny zástupca je ako advokát viazaný – podľa zákona č. 586/2003 Z.z.\no advokácii v platnom znení – povinnosťou mlčanlivosti (advokátskym tajomstvom), a preto podaný\nprávny rozbor podlieha zo strany advokáta prísnej povinnosti dodržiavať a rešpektovať advokátske\ntajomstvo. Z uvedeného dôvodu právny zástupca zasiela iba toto „stručné“ podanie zachytávajúce\nzákladný obsah a predmet podaného právneho rozboru veci zo strany advokáta pre klienta. Striktne\npožadujeme, aby bola zabezpečená a garantovaná nedotknuteľnosť ochrany advokátskeho tajomstva (v\nsúvislosti s obsahom tohto dokumentu) pred akoukoľvek treťou osobou, s výnimkou súdu či akéhokoľvek\norgánu, ktoré mu je tento toto podanie zasielané.“\n8.4. Z listiny označenej ako „ZÁPISNICA Z PORADY ADVOKÁTA S KLIENTOM“ zo dňa 14.12.2022\nsúd zistil, že právny zástupca žalobkyne sa mal stretnúť so žalobkyňou za účelom poskytnutia právnej\nanalýzy, prediskutovania nálezu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 393/2022-40 zo dňa 03.11.2022 a za\núčelom prediskutovania ďalšieho postupu s cieľom absolútneho odstránenia zbytočných prieťahov v\nkonaní žalobkyne, ďalej ju mal oboznámiť s možnosťou obrátiť sa v danej veci na ESĽP a ozrejmiť\njej osobitosti tohto konania s dôrazom na daný prípad. Tiež sa mali dohodnúť na ďalšom postupe a\nprocesnej stratégii v konaní vedenom aktuálne na Okresnom súde Piešťany pod sp. zn. 15Csp/43/2017\n\nprvostupňové konanie), predložiť jej najvýznamnejšie rozhodnutia ústavného súdu, ako i Európskeho\nESĽP a tiež zodpovedať všetky jej otázky v súvislosti s nálezom ústavného súdu I. ÚS 393/2022-40 zo\ndňa 03.11.2022. V závere listiny sa nachádza text „Právny zástupca klienta je ako advokát viazaný –\npodľa zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii v platnom znení - povinnosťou mlčanlivosti (advokátskym\ntajomstvom), a preto všetky stretnutia ako i porady medzi klientom a advokátom ako jeho právnym\nzástupcom. ako i ich samotný priebeh a obsah rozhovorov. podliehajú zo strany advokáta prísnej\npovinnosti dodržiavať a rešpektovať advokátske tajomstvo. Z uvedeného dôvodu právny zástupca\nzasiela iba toto „stručné“ podanie zachytávajúce základný obsah a predmet porady medzi advokátom\na klientom. Striktne požadujeme, aby bola zabezpečená a garantovaná nedotknuteľnosť ochrany\nadvokátskeho tajomstva (v súvislosti s obsahom tohto dokumentu) pred akoukoľvek treťou osobou,\ns výnimkou súdu či akéhokoľvek orgánu, ktorému je tento toto podanie zasielané.“\n8.5. Z listiny označenej ako „Vyčíslenie náhrady trov konania vrátane trov právneho zastúpenia“ zo\ndňa 31.07.2023 súd zistil, že právny zástupca žalobkyne vyčíslil náhradu trov právneho zastúpenia\nv súvislosti s konaním vo veci vedenej na Krajskom súde v Bratislave (?) ako odvolacom súde pod sp.\nzn. 24Co/41/2019 za tri úkony právnej služby po 89,46 eura + režijný paušál po 11.63 eura + 20 % DPH,\nspolu 363,92 eura, a to 1. prevzatie veci a príprava vrátane prvej porady advokáta s klientom – prevzatie\nveci a analýza a následné stretnutie s klientom, za účelom prediskutovania ďalšieho postupu s cieľom\nabsolútneho odstránenia zbytočných prieťahov v konaní a posúdenia opodstatnenosti podania sťažnosti\npredsedovi súdu či podania ústavnej sťažnosti, 2. vypracovanie právneho rozboru - vypracovanie\nprávneho rozboru pre klienta s poukazom na ustálenú rozhodovaciu prax ústavného súdu a ESĽP k\nopodstatnenosti podania sťažnosti predsedovi súdu či podania ústavnej sťažnosti s cieľom efektívneho\nodstránenia zbytočných prieťahov konaní z dôvodu neefektívnej a nesústredenej činnosti konajúceho\nsúdu, 3. ďalšia porada s klientom, v trvaní viac ako jednu hodinu - právna analýza a následná porada\ns klientom, za účelom prediskutovania nálezu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 393/2022-40 zo dňa\n03.11.2022, a prediskutovanie ďalšieho postupu s cieľom absolútneho odstránenia zbytočných prieťahov\nv konaní s dôrazom na možnosť podať individuálnu sťažnosť na ESĽP. Na konci listiny sa nachádza text:\n„Emília Vozárová ako klient týmto potvrdzuje, že so svojim advokátom vykonali všetky vyššie uvedené\núkony právnej pomoci, tak ako sú uvedené advokátom vyššie (v stručnosti), a to z dôvodu zachovania\nadvokátskeho tajomstva medzi advokátom a klientom podľa zákona o advokácii.“\n8.6. Listom zo dňa 09.08.2023 žalobkyňa požiadala Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky\no predbežné prerokovanie totožného nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej\nvýkonom verejnej moci, a to na rovnakom skutkovom a právnom základe ako žalobou v posudzovanej\nveci.\n8.7. Listom zo dňa 30.01.2024 Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky oznámilo žalobkyni, že\njej žiadosti nebolo vyhovené pre nesplnenie zákonných podmienok v podobe preukázania vzniku škody/\nnemajetkovej ujmy a jej výšky a príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a tvrdeniu\nškodou.\n8.8. Žalobkyňa navrhla vykonať dokazovanie zabezpečením spisu Napádaného konania na Krajskom\nsúde v Trnave a zabezpečením spisu konania vedeného od 01.06.2023 Okresným súdom Trnava,\ndo 31.05.2023 Okresným súdom Piešťany pod sp. zn. 15Csp/43/2017, od 01.06.2023 pod sp. zn.\nPN 15Csp/43/2017. Na otázku súdu (na pojednávaní konanom dňa 01.04.2025) na akú konkrétnu\nskutočnosť navrhuje vykonať tento dôkaz, právny zástupca žalobkyne uviedol, že na preukázanie\npostupu odvolacieho súdu v súvislosti s prieťahmi v konaní a dĺžky toho konania. Súd uvedenému návrhu\nna dokazovanie nevyhovel, nakoľko ho považoval za neúčelný, nadbytočný a nehospodárny, keďže\npre posudzovanú vec podstatná skutočnosť (nesprávny úradný postup) bola konštatovaná nálezom\nústavného súdu, z ktorého súd pri rozhodovaní vychádzal, a v ktorom sa nachádzali všetky potrebné\núdaje o konaní pred všetkými (tromi) inštanciami všeobecných súdov. Na pojednávaní konanom dňa\n01.04.2025 právny zástupca žalobkyne tiež navrhol písomný výsluch žalobkyne. Na otázku súdu, čo\nbránilo právnemu zástupcovi navrhnúť tento dôkaz skôr tento uviedol, že v čase písania podania, kde\nospravedlnil neúčasť žalobkyne a súhlasil s pojednávaním v jej neprítomnosti s tým, že nenavrhuje\njej výsluch, predpokladal, že jej zdravotný stav sa zlepší, ale nakoľko k tomu nedošlo, tak navrhuje\ntento písomný výsluch. K uvedenému súd uvádza, že písomný výsluch žalobkyne jej právny zástupca\nnavrhol až po postupe súdu podľa § 181 ods. 2 C.s.p., t. j. po tom, ako určil, ktoré skutkové tvrdenia\nsú medzi stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a\n\nktoré dôkazy nevykoná a aké je predbežné právne posúdenie veci. Zdôvodnenie právneho zástupcu,\nprečo tento dôkaz nenavrhol skôr, považuje súd v prvom rade za nepreukázané a následne (aj)\nza celkom zmätočné a nelogické, keďže v predposlednom podaní (zo dňa 27.11.2024) uviedol, cit.:\n„Žalobca (Anna Baudyšová) si dovoľuje touto cestou ospravedlniť svoju neprítomnosť na súdnom\npojednávaní nariadenom na Mestskom súde Bratislava IV na deň 01.04.2025 o 13:00 hod., na ktorom\nmal byť vypočutý, a to z dôvodu jeho nepriaznivého zdravotného stavu, ktorý mu neumožňuje účasť\nna nariadenom súdnom pojednávaní. Žalobca odkazuje konajúci súd na všetku doterajšiu skutkovú,\nvecnú ako aj právnu argumentáciu žalobcu uvedenú vo všetkých doterajších písomných podaniach\nžalobcu, ktoré sú zaznamenané v (i) žalobe žalobcu doručenej súdu dňa 05.02.2024 a (ii) vyjadrení I.\nžalobcu zo dňa 03.09.2024 a (iii) v tomto vyjadrení II. žalobcu zo dňa 27.11.2024 v predmetnom konaní.\nZároveň v súvislosti s podaniami podľa predchádzajúcej vety žalobca oznamuje, že netrvá na vykonaní\ndôkazu – vypočutí žalobcu (Anny Baudyšovej) v predmetnom konaní. Žalobca má za to, že dostatočným\nspôsobom preukázal dôvodnosť a opodstatnenosť podanej žaloby spojenej s ostatnými podaniami, ktorá\nzrejme preukazuje (i) vznik nároku na náhradu škody vo výške 363,92 EUR spolu s príslušenstvom,\nďalej; (ii) vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 3.683,19 EUR spolu s príslušenstvom\nv súvislosti s nesprávnym úradným postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp.\nzn. 24Co/41/2019. Žalobca dáva – prostredníctvom svojho právneho zástupu – súhlas konajúcemu\nsúdu na prejednanie veci a na rozhodnutie veci bez osobnej prítomnosti žalobcu (t. j. bez vypočutia\nAnny Baudyšovej).“ Z uvedeného je teda zrejmé, že žalobkyňa (jej právny zástupca) už v čase písania\npredmetného podania (27.11.2024) vedela, že sa nezúčastní na nariadenom pojednávaní (01.04.2025)\nzo zdravotných dôvodov (ktoré žiadnym spôsobom nešpecifikovala ani nepreukázala), pričom už vtedy\nmohla navrhnúť svoj písomný výsluch (čo neurobila vtedy ani v neskoršom podaní, dokonca ani na\nzačiatku pojednávania a ani po prednese žaloby na pojednávaní), ale účelovo tak urobila až po postupe\nsúdu podľa § 181 ods. 2 C.s.p., z dôvodu ktorého súd pri aplikácii sudcovskej koncentrácie konania\npodľa § 153 C.s.p. (na čo boli splnené všetky zákonné podmienky v zmysle predmetného ustanovenia,\nvrátane potreby nariadenia ďalšieho pojednávania vo veci v prípade jeho akceptovania) tento dôkaz\nnevykonal. Z podania žalobkyne zo dňa 27.11.2024 pritom celkom jednoznačne vyplýva, že na svojom\nvýsluchu netrvala, nakoľko mala za to, že jej nárok je (už) dostatočne preukázaný (teda nie z dôvodu\nsvojho /nepreukázaného/ zdravotného stavu).\n9. Po právnej stránke súd vec posúdil nasledovne:\n9.1. Podľa § 3 ods. 1 písm. f) zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri\nvýkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 30.06.2023 (ďalej len „zákon\nč. 514/2003 Z.z.“) štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola\nspôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym\núradným postupom.\n9.2. Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.\n9.3. Podľa § 4 ods. 1 písm. a) bod 1. zákona č. 514/2003 Z.z.\nvo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu\nMinisterstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného\nsúdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym úradným postupom súdu.\n9.4. Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným\npostupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť\núkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone\nverejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených\nzáujmov fyzických osôb a právnických osôb; za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo\nvýsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a d)\nÚstavy Slovenskej republiky a postup alebo výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone jej\npôsobnosti podľa čl. 119 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky.\n9.5. Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu\nspočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej\nlehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať\nlen z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy,\n\nz právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca\nsa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného\nrozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na\nprerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu\nSlovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa\nporušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.\n9.6. Podľa § 9 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným\npostupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.\n9.7. Podľa § 9 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 01.07.2023 právo na náhradu škody\nspôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.\nPrávo na náhradu škody spočívajúcej v náhrade nemajetkovej ujmy nevznikne, ak súd v správnom\nsúdnictve v konaní o žalobe proti nečinnosti orgánu verejnej správy, Ústavný súd Slovenskej republiky\nv konaní o ústavnej sťažnosti rozhodoval o primeranom finančnom zadosťučinení, alebo Európsky súd\npre ľudské práva v konaní o porušení práva na prejednanie veci v primeranej lehote rozhodoval o\nspravodlivom zadosťučinení, a to v rozsahu nemajetkovej ujmy spôsobenej skutočnosťami, ktoré pri\ntomto rozhodovaní mohli byť zohľadnené bez ohľadu na to, že zohľadnené neboli z dôvodu na strane\npoškodeného.\n9.8. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným\nrozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím\no treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej\nnesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti\npoškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa §\n4 a 11.\n9.9. Podľa § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody\nalebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán\npísomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený\ndomáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde\nmôže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z\ntitulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj\núrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že\nneuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania\nnároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.\n9.10. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný\npredpis neustanovuje inak.1a).\n9.11. Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia\npráva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím\nalebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné\nuspokojiť ju inak.\n9.12. Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku\n2 sa určuje s prihliadnutím najmä na\na) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,\nb) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,\nc) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,\nd) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.\n9.13. Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených\ntrov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom došlo k nesprávnemu úradnému postupu,\nak tieto trovy konania priamo súviseli s nesprávnym úradným postupom.\n9.14. Podľa § 18 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia,\nktoré zahŕňajú účelne vynaložené hotové výdavky a odmenu za zastupovanie, ktorá sa určí ako tarifná\n\nodmena advokáta. 9) Súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné prerokovanie nároku na\nnáhradu škody pred príslušným orgánom.\n9.15. Podľa § 25 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. ak § 26 neustanovuje inak, právne vzťahy vrátane\npredbežného prerokovania nároku podľa tohto zákona sa spravujú Občianskym zákonníkom.\n10. Žalobkyňa sa v posudzovanej veci domáhala náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z.\nspôsobenej nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v zbytočných prieťahoch v súdnom konaní\nvedenom na Krajskom súde v Trnave pod sp. zn. 24Co/41/2019 (ďalej aj „Napádané konanie“), čo bolo\nkonštatované nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. I. ÚS 393/2022-40 zo dňa 03.11.2022.\nUplatnila si náhradu (majetkovej) škody spočívajúcej v náhrade trov konania, ktoré mali byť vynaložené v\nsúvislosti s Napádaným konaním, a náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá jej mala byť spôsobená v dôsledku\nzbytočných prieťahov v Napádanom konaní, a to vo forme ospravedlnenia a peňažnej satisfakcie. Listom\nzo dňa 09.08.2023 žalobkyňa požiadala Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky o predbežné\nprerokovanie nároku na náhradu škody v zmysle § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., nebolo jej však\nvyhovené, preto sa so svojím nárokom obrátila žalobou na súd v zmysle § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003\nZ.z..\n11. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci podľa zákona č. 514/2003 Z.z.\nje jednou z foriem objektívnej zodpovednosti štátu, tzn. zodpovednosti uplatňovanej bez ohľadu na\nzavinenie, ktorá je daná vtedy, ak sú splnené súčasne tri základné zákonné podmienky, a to existencia\nnezákonného rozhodnutia či nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci, existencia škody\nresp. nemajetkovej ujmy a príčinná súvislosť medzi škodou/ujmou a takýmto nezákonným rozhodnutím\nči nesprávnym úradným postupom. Existencia všetkých troch podmienok musí byť pritom v konaní\nbezpečne preukázaná, nepostačuje iba pravdepodobný záver o splnení niektorej z nich. Požiadavka na\nkumulatívne splnenie uvedených podmienok vedie k tomu, že ak nie je naplnená čo aj len jedna z nich,\nžalobe nie je možné vyhovieť bez ohľadu na to, či sú splnené ostatné podmienky.\n12. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon\nalebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone\nverejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených\nzáujmov fyzických osôb a právnických osôb. V prípade splnenia zákonných podmienok pre vznik\nzodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci sa poškodenému uhrádza skutočná\nškoda a ušlý zisk. V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným\nzadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným\npostupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Nemajetková\nujma predstavuje zásah do inej, než majetkovej sféry poškodeného, a teda môže predstavovať rôzne\nnegatívne následky do osobnostnej integrity poškodeného vplývajúce na jeho česť, vážnosť, povesť,\ndoterajší súkromný a pracovný život, rodinné vzťahy, spoločenské postavenie a podobne. Kritériami pre\nurčenie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch sú v zmysle § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. osoba\npoškodeného (jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje), závažnosť vzniknutej ujmy a\nokolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,\nzávažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.\n13. Pokiaľ ide o prvý predpoklad vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej\nmoci podľa zákona č. 514/2003 Z.z., a to existencia nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej\nmoci v podobe zbytočných prieťahov v súdnom konaní vedenom na Krajskom súde v Trnave pod sp.\nzn. 24Co/41/2019 v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., tento mal súd za preukázaný nálezom\nÚstavného súdu Slovenskej republiky č. k. I. ÚS 393/2022-40 zo dňa 03.11.2022, ktorým ústavný súd\nkonštatoval, že postupom Krajského súdu v Trnave v konaní sp. zn. 24Co/41/2019 bolo porušené\nzákladné právo žalobkyne na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy\nSlovenskej republiky, čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a právo na prejednanie jej záležitosti\nv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení\ns čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach.\n14. Pokiaľ ide o ďalší predpoklad vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej\nmoci podľa zákona č. 514/2003 Z.z., žalobkyňa si uplatnila náhradu (majetkovej) škody spočívajúcej\nv náhrade trov konania, ktoré ňou mali byť vynaložené v súvislosti s Napádaným konaním, konkrétne\n\nsa malo jednať o náhradu trov právneho zastúpenia za tri úkony právnej služby po 89,46 eura + režijný\npaušál po 11.63 eura + 20 % DPH, spolu 363,92 eura, a to 1. prevzatie veci a príprava vrátane prvej\nporady advokáta s klientom – prevzatie veci a analýza a následné stretnutie s klientom, za účelom\nprediskutovania ďalšieho postupu s cieľom absolútneho odstránenia zbytočných prieťahov v konaní\na posúdenia opodstatnenosti podania sťažnosti predsedovi súdu či podania ústavnej sťažnosti, 2.\nvypracovanie právneho rozboru - vypracovanie právneho rozboru pre klienta s poukazom na ustálenú\nrozhodovaciu prax ústavného súdu a ESĽP k opodstatnenosti podania sťažnosti predsedovi súdu či\npodania ústavnej sťažnosti s cieľom efektívneho odstránenia zbytočných prieťahov konaní z dôvodu\nneefektívnej a nesústredenej činnosti konajúceho súdu, 3. ďalšia porada s klientom, v trvaní viac\nako jednu hodinu - právna analýza a následná porada s klientom, za účelom prediskutovania nálezu\nÚstavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 393/2022-40 zo dňa 03.11.2022, a prediskutovanie\nďalšieho postupu s cieľom absolútneho odstránenia zbytočných prieťahov v konaní s dôrazom na\nmožnosť podať individuálnu sťažnosť na ESĽP.\n15. K uvedenej (majetkovej) škode súd v prvom rade uvádza, že žalobkyňa žiadnym spôsobom\nnepreukázala (napriek tomu, že to bolo zo strany žalovaného počas celého konania od jeho začiatku\nnamietané), že by uvedené trovy právneho zastúpenia (spočívajúce v odmene právneho zástupcu\na jeho hotových výdavkoch) vynaložila, teda uhradila svojmu právnemu zástupcovi; nepreukázala tak\nvznik tejto škody. Škodou sa pritom rozumie ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného,\nje objektívne vyjadriteľná všeobecným ekvivalentom, t.j. peniazmi, a je napraviteľná poskytnutím\nmajetkového plnenia, predovšetkým poskytnutím peňazí, ak nedochádza k naturálnej reštitúcii. Náhrada\nškody, ak má plniť reparačnú (reštitučnú) funkciu, má zabezpečiť poškodenému plnú kompenzáciu\nspôsobenej ujmy, nie však viac. Rozlišujú sa dva druhy škody, a to skutočná škoda a ušlý zisk. Skutočnou\nškodou sa rozumie ujma spočívajúca v zmenšení majetkového stavu poškodeného a reprezentujúca\nmajetkové hodnoty, ktoré bolo nutné vynaložiť, aby došlo k uvedeniu veci do predošlého stavu. To, čo\npoškodenému ušlo (ušlý zisk), je ujmou spočívajúcou v tom, že u poškodeného nedošlo v dôsledku\nškodnej udalosti k rozmnoženiu majetkových hodnôt, hoci sa to s ohľadom na pravidelný beh vecí\ndalo očakávať. Ušlý zisk sa neprejavuje zmenšením majetku poškodeného (úbytkom aktív, ako je to u\nskutočnej škody), ale stratou očakávaného prínosu (výnosu). Z uvedených charakteristík pojmov škoda,\nskutočná škoda a ušlý zisk je zrejmé, že ide o ujmu už nastalú (vzniklú) a nie o ujmu, ktorá by hypoteticky\nmohla vzniknúť v budúcnosti. Skutočnú škodu ani ušlý zisk preto nemožno priznať do budúcnosti ako\nujmu, ktorá ešte len prípadne vznikne (porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.\nzn. 4 M Cdo 23/2008 zo dňa 21.12.2009). Skutočná škoda teda predstavuje zmenšenie majetku, resp.\núbytok majetku poškodeného, ktorý už nastal, a predstavuje majetkové hodnoty potrebné na uvedenie\nveci do predošlého stavu, prípadne na vyváženie dôsledkov vyplývajúcich z toho, že nedošlo k uvedeniu\nveci do predošlého stavu (R 55/1971). Žalobkyňa však takéto (akékoľvek) zmenšenie majetku, resp.\núbytok majetku nepreukázala, čím neuniesla dôkazné bremeno vo vzťahu k tomuto nároku na náhradu\nškody. Nebola pritom dôvodná jej argumentácia, že nie je povinná preukazovať reálny úbytok na\nmajetku, rovnako ako nie je povinná preukazovať reálny úbytok na majetku v prípade uznesenia\nvšeobecného súdu o trovách konania, ktoré sú vyčíslené na základe a v súlade s vyhláškou č. 655/2004\nZ.z.. Žalobkyňa totiž evidentne nerozlišuje medzi procesnoprávnym nárokom na náhradu trov konania\nvyplývajúcim z procesného predpisu (napr. zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, zákon č.\n161/2015 Z.z. Civilný mimosporový poriadok, zákon č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok), ktorý\nvzniká (až) na základe rozhodnutia súdu v príslušnom súdnom konaní v závislosti na jeho výsledku a riadi\nsa procesnými zásadami (zásada úspechu, zásada zavinenia), a hmotnoprávnym nárokom na náhradu\nškody vyplývajúcim z hmotného práva (v tomto prípade zákona č. 514/2003 Z.z. a prostredníctvom\njeho § 25 ods. 1 aj zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník), na ktorého vznik musia byť splnené\nhmotnoprávne podmienky vyplývajúce z príslušnej hmotnoprávnej úpravy (ktoré sú celkom odlišné\na nezávislé od procesnoprávnej úpravy). Nebol preto žiadny rozumný dôvod uplatňovať v tomto prípade\n„iný režim ako pri tzv. klasickej škode“ ako sa toho účelovo domáhala žalobkyňa. Navyše, v rozpore\ns tým sama žalobkyňa v replike poukazovala na to, že existencia týchto trov bude dodatočne preukázaná\naj jej výsluchom (k čomu však nedošlo, ako bolo vysvetlené v bode 8.8. odôvodnenia). Poukazovala\ntiež na to, že jej právny zástupca (rovnaký ako v posudzovanej veci) ju zastupuje vo viacerých veciach,\npri ktorých jej faktúry zasiela na mesačnej báze podľa vykonaných prác, pričom ona nehradila výlučne\nna základe faktúry konkrétne úkony právnej pomoci, ktoré sú uplatnené podanou žalobou, nakoľko\nhradí právneho zástupcu na základe dohodnutej hodinovej odmeny. Žalobkyňa však ani tieto faktúry\n(ani žiadne iné platby) svojmu právnemu zástupcovi nepreukázala. Bez právneho významu bol aj\njej poukaz na to, že odmena advokáta podlieha obchodnému ako aj advokátskemu tajomstvu, keď\n\nžalobkyňa bola povinná (pokiaľ chcela byť v konaní úspešná) svoj nárok pred súdom preukázať. Súd\nv tejto súvislosti len na okraj poznamenáva, že v jednotlivých predložených listinách o úkonoch právnej\nslužby (vypracovanie právneho rozboru veci pre klienta, zápisnica z porady advokáta s klientom) sa\nnachádzal text v znení „Právny zástupca je ako advokát viazaný – podľa zákona č. 586/2003 Z.z.\no advokácii v platnom znení – povinnosťou mlčanlivosti (advokátskym tajomstvom), a preto podaný\nprávny rozbor (všetky stretnutia ako i porady medzi klientom a advokátom ako jeho právnym zástupcom.\nako i ich samotný priebeh a obsah rozhovorov v prípade Zápisnice z porady advokáta s klientom\n– pozn. súdu) podlieha zo strany advokáta prísnej povinnosti dodržiavať a rešpektovať advokátske\ntajomstvo. Z uvedeného dôvodu právny zástupca zasiela iba toto „stručné“ podanie zachytávajúce\nzákladný obsah a predmet podaného právneho rozboru veci zo strany advokáta pre klienta. Striktne\npožadujeme, aby bola zabezpečená a garantovaná nedotknuteľnosť ochrany advokátskeho tajomstva (v\nsúvislosti s obsahom tohto dokumentu) pred akoukoľvek treťou osobou, s výnimkou súdu či akéhokoľvek\norgánu, ktoré mu je tento toto podanie zasielané.“ Povinnosťou zachovávať mlčanlivosť a advokátske\ntajomstvo sa teda zaviazal advokát, pričom vo vzťahu k súdu boli tieto povinnosti vylúčené. Navyše súd\npoukazuje na to, že žalobkyňa mohla preukázať úhradu trov právneho zastúpenia svojmu právnemu\nzástupcovi aj takým spôsobom, aby nedošlo k „ohrozeniu“ tohto „tajomstva“ (napr. s prekrytím podstatnej\nčasti konkrétnej sumy platby alebo za pomoci inej technickej úpravy a pod.). Rovnako nesprávne\nargumentovala žalobkyňa tým, že trovy konania sú špecifickým druhom škody, ktorý je závislý od jeho\npriznania uznesením vo veci konajúceho všeobecného súdu. V tomto prípade totiž uplatnené trovy\nkonania (trovy právneho zastúpenia) neboli závislé od ich priznania uznesením vo veci konajúceho\nvšeobecného súdu (ani nemohli byť), ale nakoľko sú uplatnené ako škoda (ktorej náhradu si žalobkyňa\nuplatňuje podľa zákona č. 514/2003 Z.z.), sú závislé od ich vynaloženia, teda úhrady žalobkyňou, a tým\nod zmenšenia majetkového stavu resp. majetkového úbytku žalobkyne ako poškodenej (a nie od jej\núspechu v súdnom konaní a následnom priznaní trov súdnym rozhodnutím /k uvedenému vzťahu reálnej\núhrady trov konania uplatnených ako náhrada škody v režime zákona č. 514/2003 Z.z. a zmenšenia\nmajetkového stavu poškodeného ako podmienky vzniku nároku na náhradu škody porov. napr. rozsudok\nKrajského súdu v Bratislave sp. zn. 4Co/106/2013 zo dňa 09.04.2014/). Napokon súd poukazuje na to,\nže v listine označenej ako „Vyčíslenie náhrady trov konania vrátane trov právneho zastúpenia“ zo dňa\n31.07.2023 sa na konci listiny nachádza text: „Emília Vozárová ako klient týmto potvrdzuje, že so svojim\nadvokátom vykonali všetky vyššie uvedené úkony právnej pomoci, tak ako sú uvedené advokátom\nvyššie (v stručnosti), a to z dôvodu zachovania advokátskeho tajomstva medzi advokátom a klientom\npodľa zákona o advokácii.“, teda ide o potvrdenie o vykonaní úkonov právnej pomoci inou osobou ako\nžalobkyňou.\n16. Okrem toho však súd poukazuje tiež na to, že uplatnené úkony právnej služby ako „1. prevzatie\nveci a analýza a následné stretnutie s klientom, za účelom prediskutovania ďalšieho postupu s cieľom\nabsolútneho odstránenia zbytočných prieťahov v konaní a posúdenia opodstatnenosti podania sťažnosti\npredsedovi súdu či podania ústavnej sťažnosti“ a „2. vypracovanie právneho rozboru pre klienta s\npoukazom na ustálenú rozhodovaciu prax Ústavného súdu a ESĽP k opodstatnenosti podania sťažnosti\npredsedovi súdu či podania ústavnej sťažnosti s cieľom efektívneho odstránenia zbytočných prieťahov\nkonaní z dôvodu dlhotrvajúcej nečinnosti súdu“, sú pravidelnou súčasťou úkonu právnej služby prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom podľa § 13a ods. 1 písm. a) vyhlášky\nč. 655/2004 Z.z. (prípadne úkonu právnej služby - písomné podanie na súd alebo iný orgán alebo\nprotistrane týkajúce sa veci samej podľa § 13a ods. 1 písm. c) vyhlášky č. 655/2004 Z.z. v prípade\núkonu pod č. 2.), za ktorý bola žalobkyni priznaná náhrada trov v konaní o jej ústavnej sťažnosti\nnálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. I. ÚS 393/2022-40 zo dňa 03.11.2022 (ako za úkon\nprevzatie a príprava zastúpenia a podanie ústavnej sťažnosti – porov. bod 25. odôvodnenia nálezu).\nŽalobkyňa teda nielenže účelovo rozdelila jeden (resp. dva) úkon právnej služby na tri samostatné\núkony, ale si ešte aj duplicitne uplatnila náhradu trov za tento (tieto) úkon(y) právnej služby, za ktorý(é)\njej už bola priznaná náhrada (k účelovému rozdeľovaniu /drobeniu/ úkonov právnej služby porov.\ntiež nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 205/2020 zo dňa 04.02.2021, sp.\nzn. III. ÚS 196/2020 zo dňa 04.08.2020, sp. zn. II. ÚS 275/2020 zo dňa 22.10.2020, sp. zn. II. ÚS\n5/2021 zo dňa 18.03.2021, ktoré boli všetky vydané vo veciach, v ktorých vystupoval pred ústavným\nsúdom ako právny zástupca sťažovateľa rovnaký právny zástupca ako v posudzovanej veci, čo svedčí\no opakovane a dlhodobo využívanej /zneužívanej/ praktike právneho zástupcu a o opakovanom a\ndlhodobom nerešpektovaní právneho názoru vysloveného ústavným súdom k tejto praxi právneho\nzástupcu). Pokiaľ ide o úkon právnej služby uplatnený ako „3. právna analýza a následná porada\ns klientom, za účelom prediskutovania Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS\n\n393/2022-40 zo dňa 03.11.2022, a prediskutovanie ďalšieho postupu s cieľom absolútneho odstránenia\nzbytočných prieťahov v konaní s dôrazom na možnosť podať individuálnu sťažnosť na Európsky súd\npre ľudské práva“, súd poukazuje na to, že žalobkyňa podala individuálnu sťažnosť na ESĽP, v ktorej\nsi uplatnila aj náhradu trov konania (v prípade uplatneného úkonu právnej služby platí to isté, čo bolo\nuvedené vyššie, teda že je pravidelnou súčasťou úkonu právnej služby - prevzatie a príprava zastúpenia\nvrátane prvej porady s klientom), pričom nebola úspešná a jej sťažnosť bola odmietnutá. V danom\nprípade teda nemožno hovoriť ani o účelnom úkone právnej služby (okrem všetkých vyššie uvedených\ndôvodov), za ktorý by jej mala byť priznaná náhrada škody.\n17. Žalobkyňa si uplatnila tiež náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá jej mala byť spôsobená v dôsledku\nzbytočných prieťahov v Napádanom konaní, a to vo forme ospravedlnenia a peňažnej satisfakcie.\nTvrdila, že existencia dlhotrvajúceho Napádaného konania mala za následok vznik stavov stresu, hnevu,\ndepresií a úzkosti, ktoré atribúty však u nej presahujú základný rámec, keď liknavo sa vlečúce Napádané\nkonanie významne ovplyvnilo jej doterajší súkromný život a rodinné vzťahy, ťažko reparovateľný\nmoment dlhoročného stresu, depresií, pocitu frustrácie, ako aj stratu dôvery, že spor bude dovedený k\nspravodlivému koncu, viedlo u nej k psychickým problémom a depresiám, nebyť zbytočných prieťahov\nv Napádanom konaní, mohla viesť normálny život bez tlaku a depresií. Tvrdila, že Napádané konanie\nzasiahlo nielen do oblasti jej vnútorného prežívania, ale aj do prostredia, v ktorom žila, sťažil sa jej\nobvyklý spôsob života, a to možnosť viesť normálny a (v rámci možností) kvalitný život bez pocitov z\nprebiehajúceho súdneho konania, bola v právnej neistote vo vzťahu k súdu prvej inštancie, Odvolaciemu\nsúdu a napokon aj k Najvyššiemu súdu, do dnešného dňa zažíva stavy plné stresu a neistoty, nakoľko\nv prípade jej neúspechu bude musieť ako neúspešná strana nahradiť žalovaného trovy konania a trovy\nprávneho zastúpenia. Tvrdila tiež, že v očiach rodiny a vo svojich sociálnych kruhoch je braná ako osoba,\nktorá vedie dlhoročné súdne konanie s nebankovým subjektom, čo sa odráža na jej cti a dôstojnosti v\nočiach rodiny a priateľov.\n18. Vo vzťahu k uvedenému súd poukazuje na to, že okruh rozhodujúcich skutočností, ktoré sa\ntýkajú povinností tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie týchto tvrdení, je daný hypotézou\nhmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán. Táto norma zásadne určuje tak\nrozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného\nbremena. V konaní o náhradu škody spôsobenú orgánom verejnej moci v podobe náhrady materiálnej\nškody a nemajetkovej ujmy má žalobca bremeno tvrdenia v tom, že žalovaný mu spôsobil škodu a\nzasiahol do jeho osobnosti a že tento zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na jeho právach,\npričom musí nielen uviesť (tvrdiť), ale aj preukázať, aká ujma mu vznikla. Z tohto bremena tvrdenia pre\nžalobcu vyplýva dôkazné bremeno preukázať skutočnosti svedčiace o existencii škody a zásahu. Keď\nsa domáha náhrady majetkovej, ako i nemajetkovej ujmy, musí na konkrétnych skutkových okolnostiach\npreukázať, že škoda mu skutočne vznikla, a že zásah nielen mohol, ale aj skutočne vyvolal následnú\nreakciu v jeho súkromnom živote vrátane kvality života (t. j. duševnej stability, duševného zdravia,\nľudskej dôstojnosti, telesnej integrity), rodinnom prostredí, profesionálnej sfére, či v inom prostredí. Len\nak sú tieto skutočnosti nesporne preukázané, súd môže skonštatovať, že žalobca uniesol bremeno\ntvrdenia, ako aj bremeno dôkazu, a vyvodiť z toho jeho úspech v konaní. Otázku splnenia povinnosti\ntvrdenia a povinnosti označiť na preukázanie tvrdení dôkazy, musí súd vždy riešiť so zreteľom na\nindividuálne okolnosti prejednávanej veci (porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.\nzn. 9Cdo/259/2021 zo dňa 26.07.2023).\n19. K otázke existencie dôkazného bremena na strane žalobcu za účelom preukázania skutočností\nsvedčiacich o existencii škody, resp. nemajetkovej ujmy v konaniach, kde bola predmetom rozhodovania\nzodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, a teda že zásah nielen\nmohol, ale aj skutočne vyvolal následné negatívne následky vo sfére, ktorá sa žalobcu (ako\npoškodeného) bezprostredne dotýkala, sa Najvyšší súd Slovenskej republiky vyjadril vo viacerých\nsvojich rozhodnutiach (ktoré zhrnul v uznesení sp. zn. 9Cdo/259/2021 zo dňa 26.07.2023, v ktorom\nriešil obdobnú vec náhrady škody a nemajetkovej ujmy za nesprávny úradný postup spočívajúci\nv zbytočných prieťahoch v súdnom konaní), pričom existenciu dôkazného bremena na strane\nžalobcu najvyšší súd považoval za nevyhnutne danú. V rozhodnutí sp. zn. 6Cdo/44/2017 zo dňa\n21.06.2018 konštatoval, že je úlohou súdu posudzovať závažnosť ujmy predovšetkým vo vzťahu k\ntým jednotlivým osobnostným sféram, ktoré poškodená osoba v žalobe uplatňuje. V rozhodnutí sp.\nzn. 7Cdo/145/2011 zo dňa 12.12.12012 najvyšší súd k nemajetkovej ujme uviedol, že hoci výšku\nnemajetkovej náhrady súd určuje voľnou úvahou, nemôže ísť o úvahu nepreskúmateľnú, resp. o\n\núvahu svojvoľnú. Určenie výšky nemajetkovej ujmy má byť (vzhľadom na okolnosti konkrétneho\nprípadu) v súlade s požiadavkou spravodlivosti. Súd musí mať preukázanú najmä skutočnosť, pre ktorú\ndospel k záveru, že zadosťučinenie podľa prvého odseku ustanovenia § 17 zákona č. 514/2003 Z.z.\nnie je postačujúce, predovšetkým z hľadiska intenzity, trvania a rozsahu nepriaznivých následkov\nvzniknutých žalobcovi vzhľadom na jeho postavenie v rodine a spoločnosti a podobne. Rozhodnutím sp.\nzn. 2Cdo/30/2019 zo dňa 30.09.2019 najvyšší súd zrušil napadnuté rozhodnutie krajského súdu a vyčítal\nmu, že bez náležitého odôvodnenia zvýšil výšku nemajetkovej ujmy bez toho, aby uviedol, čo považoval\nza preukázané a čo nie, a na základe akých konkrétnych dôkazov pri rozhodovaní o nemajetkovej ujme\na jej výške dospel k záveru o rozsahu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Aj v rozhodnutí sp.\nzn. 2Cdo/68/2017 zo dňa 31.01.2019 najvyšší súd vytkol krajskému súdu, že neuviedol, čo považoval\nza preukázané a čo nie, a na základe akých konkrétnych dôkazov pri rozhodovaní o nemajetkovej ujme\na jej výške v zmysle § 17 ods. 2 až 4 zákona č. 514/2003 Z.z. dospel k záveru o priznanom rozsahu\nnáhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. V rozhodnutí sp. zn. 8Cdo/191/2020 zo dňa 27.01.2022\nnajvyšší súd konštatoval, že posúdenie otázky výšky náhrady nemajetkovej ujmy je výsledkom procesu\nkomplexného vyhodnotenia skutkových okolností prejednávanej veci, ktoré v konaní vyšli najavo, a\nktoré v rámci zásady voľného hodnotenia dôkazov súdy viedli k prijatiu toho-ktorého rozhodnutia. V\nrozhodnutí sp. zn. 4Cdo/19/2020 zo dňa 25.03.2021 najvyšší súd poukázal na to, že určenie výšky\nnároku na náhradu nemajetkovej ujmy nie je záležitosťou voľnej úvahy, ktorá nepodlieha žiadnemu\nhodnoteniu, naopak jej základom je zistenie skutkových okolností, ktoré súdu umožnia úvahu na určitom\nkvalitatívnom posúdení základných súvislostí. Rovnako aj v rozhodnutí sp. zn. 7Cdo/263/2020 zo dňa\n31.03.2022 najvyšší súd k otázke výšky náhrady nemajetkovej ujmy uviedol, že je vždy závislá od\nvýsledku posúdenia individuálnych, jedinečných skutkových okolností každej prejednávanej veci, ktoré\nsú nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných veciach. V rozhodnutí sp. zn. 5Cdo/58/2021\nzo dňa 28.02.2022 najvyšší súd odmietol argumentáciu dovolateľa (žalobcu), že bolo povinnosťou\nžalovanej preukázať, že žalobcovi v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom\nkrajského súdu nemajetková ujma nevznikla. Poukázal na to, že tzv. obrátené dôkazné bremeno je\ntypické pre iné súdne konania, napr. antidiskriminačné spory alebo spory o ochranu osobnosti podľa §\n11 a nasl. Občianskeho zákonníka.\n20. Uvedené závery najvyššieho súdu sú aplikovateľné aj na posudzovanú vec (hoci neboli vyslovené\npriamo v konaniach o náhradu škody a nemajetkovej ujmy za nesprávny úradný postup spočívajúci\nv prieťahoch v konaní), keďže zákon č. 514/2003 Z.z. pri úprave spôsobu a rozsahu náhrady škody\nnerozlišuje právnu udalosť, ktorá zakladá nárok na náhradu škody. Spôsob odškodnenia upravený\nv § 17 zákona č. 514/2003 Z.z. je spoločný pre všetky zásahy orgánov verejnej moci, ktoré sú\npredmetom úpravy citovaného zákona (teda nezákonné rozhodnutie, nezákonné zatknutie, zadržanie\nalebo iné pozbavenie osobnej slobody, rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo o väzbe, alebo\nnesprávny úradný postup).\n21. V tejto súvislosti súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.\nzn. 7Cdo/222/2021 zo dňa 30.03.2023, kde predmetom posúdenia bola nemajetková ujma spôsobená\nnesprávnym úradným postupom spočívajúcim v zbytočných prieťahoch v súdnom konaní, pričom\nnajvyšší súd v tomto rozhodnutí k otázke dôkazného bremena konštatoval (body 23. až 27.\nodôvodnenia), cit.: „23. Dôkazné bremeno sa chápe v spojitosti s procesnou zodpovednosťou za\nto, že ak v konaní neboli preukázané tvrdenia strany, prejaví sa to v jej procesnom neúspechu.\nOznačenie rozhodujúcich skutočností znamená prezentovanie okolností, od ktorých žalobca v súdnom\nspore odvodzuje opodstatnenosť svojho nároku a ich označenie ma aj procesnoprávne dôsledky. V\ndanom prípade je to samotný zákonodarca, ktorý stanovuje okruh skutočností, na ktoré je potrebné\npri určení výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy prihliadnuť, z čoho potom vyplýva, že nárok\nna peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy nemožno vyvodiť už zo samotnej existencie nesprávneho\núradného postupu, bez zreteľa na následky dopadu vzniknutej ujmy na jednotlivé stránky života dotknutej\nosoby, závažnosť ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo. I keď nečinnosť orgánu verejnej moci, ako i\nzbytočné prieťahy v konaní nepochybne už samé o sebe znamenajú pre poškodeného určitú imateriálnu\nujmu, na ktorú skutočnosť dovolateľka v priebehu celého konania poukazovala, to ale poškodeného\nnezbavuje povinnosti preukázať, v prípade uplatňovania peňažnej náhrady, vznik tejto nemajetkovej\nujmy v jednotlivých oblastiach života a intenzitu zásahu, ako aj to, že iba samotné konštatovanie\nporušenia práva nie je dostatočne účinným a efektívnym prostriedkom na vyváženie či zmiernenie tejto\nvzniknutej ujmy. Takúto dôkaznú silu nemôžu dosiahnuť len výpoveď poškodeného, ako ani dôkaz\no nepriaznivom zdravotnom stave a hmotnej núdzi poškodeného, bez preukázania aj ich príčinnej\n\nsúvislosti práve s nesprávnym úradným postupom. Hoci aj v dôsledku neprimerane dlhotrvajúceho\nkonania možno ujmu spočívajúcu v neistote poškodeného ohľadne výsledku konania predpokladať, je\nuž predmetom ďalšieho dokazovania posudzovanie, o ujmu akej intenzity ide, kedy je na poškodenom,\naby svoje tvrdenia o existencii takých relevantných skutočností, ktoré umocňujú hĺbku zásahu alebo\nvýznamne ovplyvňujú jeho životnú situáciu, hodnoverne v konaní preukázal. 24. V súvislosti s uvedeným\nv predchádzajúcom odseku je to práve žalobca ako poškodený, ktorého v spore zaťažuje dôkazné\nbremeno spočívajúce v povinnosti preukázať (aspoň v základnom rozsahu) skutočnosti, z ktorých by\nvyplývalo, že mu v dôsledku nesprávneho úradného postupu vznikla nemajetková ujma, na ktorej\nreparáciu je potrebné priznať aj náhradu v peniazoch. Dôkazná povinnosť na preukázanie splnenia\nkvalifikovaných podmienok pre priznanie nemajetkovej ujmy, ako i kritérií pre určenie jej výšky, tak stíha\nvýlučne poškodeného (rozhodnutie sp. zn. IV. ÚS 1/2012). Pokiaľ dovolateľka odkazovala na rozsudok\nVeľkého senátu Case of Apicella v. Taliansko zo dňa 29. marca 2006, je potrebné si uvedomiť, že zákon\nč. 514/2003 Z. z. ako norma súkromného práva, v prípade splnenia zákonných podmienok pre priznanie\nnemajetkovej ujmy poškodenému v peniazoch, pri určovaní jej výšky v § 17 ods. 3 ukladá prihliadať\nnajmä na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť\nvzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému\nv súkromnom živote, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Preto\nnemožno hovoriť v danom prípade o odškodňovaní morálnej ujmy, ktorá bola priznaná za prieťahy v\nžalobkyňou citovanom rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), a to v osobitne\nupravenom konaní bez realizácie dokazovania, čo je príznačné i pre vnútroštátny ústavný súd, ktoré súdy\npri rozhodovaní postupujú podľa noriem verejného práva. Práve v konaniach pred týmito súdmi (Ústavný\nsúd Slovenskej republiky a Európsky súd pre ľudské práva) stačí vo všeobecnosti konštatovanie\nprieťahov v súdnom konaní, pričom výšku morálnej ujmy (spočívajúcej i stave neistoty ohľadom výsledku\nkonania) nie je potrebné preukazovať, nakoľko táto sa priznáva automaticky v závislosti od prieťahov\nv konaní. Vyplýva to priamo z rozhodovacej činnosti ústavného súdu, týkajúcej sa ústavných sťažností\nvo veciach zbytočných prieťahov, v rámci ktorých ani ústavný súd pri rozhodovaní o žiadostiach o\npriznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako kompenzačného prostriedku nemajetkovej ujmy\nnepostupuje paušálne, ale vždy vychádza z konkrétnych okolností toho-ktorého prípadu, ktoré konanie\nžalobkyňa v konečnom dôsledku neiniciovala. 26. I keď je nesporné, že nečinnosť orgánu verejnej\nmoci, či zbytočné prieťahy v konaní dozaista predstavujú pre poškodeného určitú nemateriálnu ujmu,\nto však poškodeného nezbavuje povinnosti preukázať, v prípade uplatňovania peňažnej náhrady, vznik\nnemajetkovej ujmy v jednotlivých oblastiach života a intenzitu zásahu, ako aj to, že iba samotné\nkonštatovanie porušenia práva nie je dostatočne účinným a efektívnym prostriedkom na vyváženie či\nzmiernenie tejto vzniknutej ujmy. I keď v dôsledku neprimerane dlhotrvajúceho konania je možné ujmu\nspočívajúcu v neistote poškodeného ohľadne výsledku konania predpokladať, je predmetom samotného\ndokazovania posúdiť, či ide o ujmu nepatrnú alebo značnú, kedy už nestačí iná forma zadosťučinenia\n(napr. verejné ospravedlnenie, uverejnenie zrušujúceho rozsudku a stručného znenia odôvodnenia a\npod.). Inými slovami poškodeného zaťažuje nielen povinnosť tvrdiť existenciu relevantných skutočností\numocňujúcich zásah do kvality života alebo ovplyvnenie životnej situácie, ktorými odôvodňuje vznik\nnemajetkovej ujmy za nesprávny úradný postup súdu spočívajúci v zbytočných prieťahoch v súdnom\nkonaní, ale aj povinnosť tieto skutočnosti v konaní hodnoverne preukázať. 27. Iná argumentácia (vrátane\nžalobkyňou predostretej v dovolaní) by podľa dovolacieho súdu bola v rozpore s ustanovením § 17 ods.\n2 zákona č. 514/2003 Z.z., ktorý nepochybne vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch\nokrem existencie samotného nesprávneho úradného postupu podmieňuje i tým, že na poskytnutie\nprimeraného zadosťučinenia nepostačuje konštatovanie porušenia práva a vzniknutú nemajetkovú ujmu\nnemožno reparovať inak.“\n22. Súd poukazuje tiež na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 285/2018\nzo dňa 15.08.2018, v ktorom ústavný súd podrobil prieskumu závery Krajského súdu v Bratislave\nvyslovené v rozsudku sp. zn. 2Co/240/2016 zo dňa 30.05.2018 v konaní o náhradu škody a nemajetkovej\nujmy za nesprávny úradný postup spočívajúci v zbytočných prieťahoch v konaní (ktoré závery ústavný\nsúd považoval za ústavne konformné a ústavnú sťažnosť sťažovateľa napádajúceho tieto závery\nkrajského súdu odmietol ako zjavne neopodstatnenú), kde krajský súd konštatoval, cit.: „Nemajetková\nujma predstavuje zásah do inej než majetkovej sféry poškodeného, a teda môže predstavovať rôzne\nnegatívne následky do osobnostnej integrity poškodeného vyplývajúce na jeho česť, vážnosť, povesť,\ndoterajší súkromný a pracovný život, rodinné vzťahy, spoločenské postavenie a podobne. Zákon pri\nurčovaní výšky nemajetkovej ujmy výslovne, demoštratívnym výpočtom, stanovuje kritériá, ktoré je\npotrebné vždy posúdiť s ohľadom na konkrétne skutkové okolnosti každého individuálneho prípadu.\n\nStanovenie výšky nemajetkovej ujmy nie je tak ponechané na ľubovôľu súdu, ale musí byť založené\nna konkrétnych a preskúmateľných hľadiskách, ktoré musia vychádzať zo skutkového stavu na\nzáklade dokazovania vykonaného najmä na zisťovanie konkrétnych následkov v jednotlivých oblastiach\nspoločenského života dotknutej osoby, v ktorom smere dôkazné bremeno zaťažuje poškodeného.\nV tejto súvislosti možno vo všeobecnosti konštatovať, že určujúcim vodítkom pre stanovenie výšky\nnemajetkovej ujmy by mala byť jej primeranosť. Z uvedenej právnej úpravy, ktorá stanovuje okruh\nskutočností, na ktoré je potrebné pri určení výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy prihliadnuť,\npotom vyplýva, že nárok na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy nemožno vyvodiť už zo samotnej\nexistencie nesprávneho úradného postupu, bez zreteľa na následky dopadu vzniknutej ujmy na\njednotlivé stránky života dotknutej osoby, závažnosť ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo. (...)\nPriznanie nemajetkovej ujmy v prípade nesprávneho úradného postupu však nie je následkom\nnesprávneho úradného postupu súdu, na ktorý by žalobca mal nárok už v prípade samotného\nkonštatovania nesprávneho úradného postupu, ale musia byť splnené ďalšie podmienky vzniku\ntohto nároku, ktoré žalobca, ako to správne konštatoval súd prvej inštancie, nepreukázal. Nárok na\nnemajetkovú ujmu mohol byť žalobcovi priznaný iba v prípade, ak samotné konštatovanie porušenia\npráva nie je dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným\npostupom. Odvolací súd poukazuje na to, že nečinnosť orgánu verejnej moci, či zbytočné prieťahy\nv konaní nepochybne znamenajú samé o sebe pre poškodeného určitú imateriálnu ujmu, to však\nale poškodeného nezbavuje povinnosti preukázať, v prípade uplatňovania jej peňažnej náhrady, vznik\ntejto nemajetkovej ujmy v jednotlivých oblastiach života a intenzitu zásahu, ako aj to, že iba samotné\nkonštatovanie porušenia práva nie je dostatočne účinným a efektívnym prostriedkom na vyváženie či\nzmiernenie tejto vzniknutej ujmy. Hoci aj v dôsledku neprimerane dlhotrvajúceho konania možno ujmu\nspočívajúcu v neistote poškodeného ohľadne výsledku konania predpokladať, je ale už predmetom\nďalšieho dokazovania posudzovanie, či ide o ujmu nepatrnú alebo značnú, kedy je na poškodenom,\naby svoje tvrdenia o existencii takých relevantných skutočností, ktoré umocňujú hĺbku zásahu alebo\nvýznamne ovplyvňujú jeho životnú situáciu, hodnoverne v konaní preukázal. Pri posudzovaní intenzity\nzásahu je potrebné za určujúce hľadisko považovať charakter konania, v ktorom ujma vznikla, keďže\nujma vzniknutá v ne/sporovom konaní môže byť iná, ako ujma vzniknutá v exekučnom konaní a rovnako\ntreba rozlišovať medzi konaním civilným, trestným či správnym a napokon treba vziať osobitne na\nzreteľ aj predmet konania z hľadiska jeho významu pre stranu (trestné konanie, konanie starostlivosti o\nmaloletých, o osobnom stave, pracovnoprávne spory, konania týkajúce sa života a zdravia) a ochrany\nakých práv či právom chránených záujmov sa v ňom dovoláva, s prihliadnutím aj na jej osobné pomery\nči iné konkrétne skutkové okolnosti každého individuálneho prípadu (vysoký vek, zdravotný stav a\npod.). Zvýšený význam predmetu konania pre osobu poškodeného musí táto osoba v konaní nielen\ntvrdiť, ale aj spoľahlivo doložiť. Súd prvej inštancie tak vychádzal zo správneho právneho názoru, že\nnesprávny úradný postup nemožno považovať bez ďalšieho za konanie, v dôsledku ktorého by žalobcovi\nautomaticky prináležal nárok na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy a správne v tomto smere uzavrel,\nže žalobca dostatočne spoľahlivo nepreukázal dôvodnosť uplatnenej peňažnej náhrady nemajetkovej\nujmy, keď náležite nepreukázal vznik konkrétnych nepriaznivých následkov, ktoré mu mali v súvislosti s\nnesprávnym úradným postupom vzniknúť a jeho všeobecné tvrdenia v tomto smere tak zostali v konaní\ndôkazne nepodložené. Vo vzťahu k skúmaniu splnenia zákonom stanovených predpokladov vzniku\nnároku na náhradu nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že podanej\nžalobe nemožno vyhovieť, nakoľko žalobca, ktorý v tomto smere nenavrhoval žiadne dokazovanie\npoukazovaním na to, že vznik takejto ujmy sa v prípade porušenie práva na prejednanie veci v primeranej\nlehote prezumuje, náležite nepreukázal existenciu ani rozsah kvalifikovaných nepriaznivých následkov,\nktoré mu mali vzniknúť v súvislosti s nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava III.\nV tejto súvislosti je správny aj záver súdu prvej inštancie, že žalobcu v spore zaťažovalo dôkazné\nbremeno spočívajúce v povinnosti preukázať (aspoň v základnom rozsahu) skutočnosti, z ktorých by\nvyplývalo, že mu v dôsledku nesprávneho úradného postupu okresného súdu vznikla nemajetková\nujma, na ktorej reparáciu je potrebné priznať aj náhradu v peniazoch. Odvolací súd, vychádzajúc z\nustálenej rozhodovacej praxe všeobecných súdov, a rovnako Ústavného súdu Slovenskej republiky\n(napr. uznesenie sp. zn. IV. ÚS 1/2012) poukazuje na to, že dôkazná povinnosť na preukázanie\nsplnenia kvalifikovaných podmienok pre priznanie nemajetkovej ujmy, ako i kritérií pre určenie jej\nvýšky, stíha výlučne poškodeného. Odvolací súd sa nestotožňuje s argumentáciou žalobcu, ktorý v\nodvolaní, s poukazom na judikatúru Ústavného súdu Českej republiky a ESĽP tvrdí, že súdu v spore o\nnáhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej neprimeranou dĺžkou konania, neprináleží skúmať existenciu\nkonkrétnych následkov takéhoto nesprávneho postupu orgánov štátu a vyžadovať v tomto smere od\nžalobcu unesenie dôkazného bremena. Takáto argumentácia je totiž, ako už bolo uvedené, v rozpore s\n\nustanovením § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z., ktorý nepochybne vznik nároku na náhradu nemajetkovej\nujmy v peniazoch okrem existencie samotného nesprávneho úradného postupu podmieňuje i tým, že\nna poskytnutie primeraného zadosťučinenia nepostačuje konštatovanie porušenia práva a vzniknutú\nnemajetkovú ujmu nemožno reparovať inak. Pokiaľ žalobca v tejto súvislosti argumentuje judikatúrou\nNS ČR a zjednocujúcim stanoviskom NS ČR, č. Cpjn 206/2010 z 13.4.2011, odvolací súd poukazuje\nna to, že právna úprava v Českej republike sa v tejto časti od právnej úpravy v zákone Slovenskej\nrepubliky č. 514/2003 Z. z. podstatne líši, a preto je označené stanovisko pre účely preskúmavanej\nveci bez zásadného významu, a to i napriek tomu, že zjednocujúce stanovisko Cpjn 206/2010 v\nmnohých otázkach vychádza z rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu.\nKonanie v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., pokiaľ ide o priznanie náhrady nemajetkovej ujmy,\nnemožno stotožňovať čo do jeho účelu a cieľa s konaním pred Ústavným súdom Slovenskej republiky a\npriznávaním odškodnenia v tomto konaní. Zákon č. 514/2003 Z. z. ohľadom predpokladov pre priznanie\nnemajetkovej ujmy je postavený na inom princípe, z akého vychádza rozsudok Veľkého senátu ESĽP\nCase of Apicella v. Taliansko zo dňa 29. marca 2006 pod st.č. 64890/01, na ktorý sa žalobca odvoláva.\nOdvolací súd opäť poukazuje na ustanovenie § 17 zákona 514/2003 Z. z., podľa ktorého sa pri žalobách\no náhradu škody (nemajetkovej ujmy) voči štátu uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný\npredpis neustanovuje inak. V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným\nzadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným\npostupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Výška\nnemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na osobu poškodeného,\njeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za\nktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, závažnosť\nnásledkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Výška náhrady nemajetkovej ujmy\npriznaná podľa odseku 2 nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným\nnásilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že morálna\nujma, ktorá bola priznaná v citovanom rozsudku ESĽP za prieťahy v konaní, je morálnou ujmou, ktorú\nmôže bez realizácie dokazovania priznať buď vnútroštátny ústavný súd alebo Európsky súd pre ľudské\npráva, ktoré súdy sa vôbec nemusia zaoberať predpokladmi pre vznik nesprávneho úradného postupu\n(t.j. nesprávny úradný postup, škoda, resp. nemajetková ujma a kauzálny nexus). Na požadovanie a\npriznanie morálnej ujmy v konaniach pred týmito súdmi stačí vo všeobecnosti konštatovanie prieťahov\nv súdnom konaní, pričom výšku morálnej ujmy nie je potrebné preukazovať. V takýchto prípadoch\nsa ohľadom výšky morálnej ujmy dokazovanie nevykonáva, nakoľko táto sa priznáva automaticky v\nzávislosti od prieťahov v konaní, a takúto kompetenciu má u nás Ústavný súd SR a v rámci Európskej\núnie iba Európsky súd pre ľudské práva, ktorí pri rozhodovaní postupujú podľa noriem verejného práva.\nIná situácia nastáva pri aplikácii zákona č. 514/2003 Z. z., čiže pri preukazovaní nároku na nemajetkovú\nujmu, nakoľko priznanie nemajetkovej ujmy nastupuje až v prípade, ak konštatovanie porušenia práva\nnie je dostatočným zadosťučinením. Následne sa nemajetková ujma určuje s prihliadnutím na osobu\npoškodeného a jeho doterajší život, prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy sa\nposudzuje vzhľadom na okolnosti, za ktorých k nej došlo, ako aj vzhľadom na závažnosť následkov, ktoré\nvznikli poškodenému v jeho súkromnom živote, prípadne v spoločenskom uplatnení a to podľa noriem\nsúkromného práva. Z vyššie uvedených dôvodov nepovažoval odvolací súd za potrebné pre rozhodnutie\nv danej veci zodpovedanie otázky nastolenej žalobcom, či je v justičnej praxi Slovenskej republiky\nprípustné, aby všeobecné súdy v podmienkach platného znenia zákona o zodpovednosti za škody pri\nvýkone verejnej moci a Civilného sporového poriadku eliminovali judikatúru ESĽP, konkrétne Judikát\nESĽP Angelina Apicella proti Taliansku /Aplikation no. 64890/01 o silnej, hoci vyvrátiteľnej domnienke,\nže neprimeraná dĺžka súdneho procesu znamená pre účastníka morálnu ujmu a že v tomto ohľade sa\nnevyžadujú žiadne dôkazy a preto návrhu žalobcu na predloženie prejudiciálnej otázky nevyhovel.“\n23. Súd si dovolil odcitovať podstatnú časť odôvodnenia predmetných rozhodnutí súdov vyššej\ninštancie, keďže sa v nich vysporiadali s prevažnou väčšinou rozhodujúcich argumentov a námietok\nžalobkyne prezentovaných aj v posudzovanej veci (vrátane argumentu o obrátenom dôkaznom bremene\nžalovaného a poukazovania na rozsudok Veľkého senátu ESĽP Case of Apicella v. Taliansko zo dňa 29.\nmarca 2006, sťažnosť č. 64890/01, ako aj judikatúru Najvyššieho súdu Českej republiky vrátane jeho\nzjednocujúceho stanoviska č. Cpjn 206/2010 zo dňa 13.04.2011 a ďalších súdnych rozhodnutí), preto\nsúd stotožňujúc sa v celom rozsahu s uvedenými právnymi závermi súdov a nimi použitými argumentmi,\nnezistiac žiadne dôvody pre odchýlenie sa od nich ani v posudzovanej veci, v podrobnostiach na\nne odkazuje bez potreby nadbytočne opakovať tie isté dôvody, ktoré viedli aj tunajší súd k tým\nistým záverom. Pre úplnosť dodáva, že aj ESĽP vo viacerých rozhodnutiach judikoval, že náhrada\nnemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme a povesti\n\n(rozhodnutie Tolstoy Miloslavsky proti Spojenému kráľovstvu), a že pri určovaní výšky náhrady ujmy\ntreba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy (rozhodnutie Flux proti Moldavsku alebo Steel\na Morris proti Spojenému kráľovstvu), na čo v tunajších podmienkach odkázal aj Najvyšší súd Slovenskej\nrepubliky (napr. v uznesení sp. zn. 3 Cdo 7/2017 zo dňa 13.07. 2013, sp. zn. 2Cdo 30/2019 zo dňa\n30.09.2019 a mnohých ďalších).\n24. V súlade s vyššie uvedeným súd uzatvára, že povinnosťou žalobkyne bolo v konaní nielen tvrdiť,\nale aj preukázať jednotlivé následky namietaného nesprávneho úradného postupu významné z hľadiska\npožadovanej náhrady nemajetkovej ujmy a tiež, že tieto následky boli v príčinnej súvislosti s namietaným\nnesprávnym úradným postupom. Hoci súd pripúšťa, že nečinnosť orgánu verejnej moci, ako i zbytočné\nprieťahy v konaní už samé o sebe znamenajú pre poškodeného určitú imateriálnu ujmu (konkrétne ujmu\nspočívajúcu v neistote poškodeného ohľadne výsledku konania) a túto ujmu možno (v základnom rámci)\npredpokladať, je už predmetom ďalšieho dokazovania posudzovanie, o ujmu akej intenzity ide, kedy je\nna poškodenom, aby svoje tvrdenia o existencii takých relevantných skutočností, ktoré umocňujú hĺbku\nzásahu alebo významne ovplyvňujú jeho životnú situáciu, hodnoverne v konaní preukázal, a uniesol\ntak dôkazné bremeno ohľadne skutočností, z ktorých by vyplývalo, že mu v dôsledku nesprávneho\núradného postupu vznikla nemajetková ujma, na ktorej reparáciu je potrebné priznať aj náhradu\nv peniazoch. Ani existencia vyššie uvedeného predpokladu (prezumpcie) teda poškodeného nezbavuje\npovinnosti preukázať vznik nemajetkovej ujmy v jednotlivých oblastiach života a intenzitu zásahu. Je\nto totiž práve žalobca ako poškodený, ktorého v spore zaťažuje dôkazné bremeno spočívajúce v\npovinnosti preukázať (aspoň v základnom rozsahu) skutočnosti svedčiace o tom, že mu v dôsledku\nnesprávneho úradného postupu vznikla nemajetková ujma, ktorá si vyžaduje priznanie materiálnej\n(relutárnej) satisfakcie. Dôkazná povinnosť na preukázanie splnenia kvalifikovaných podmienok pre\npriznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ako i kritérií pre určenie jej výšky, tak stíha\nvýlučne poškodeného. V súlade s uvedeným tak žalobkyňu v konaní zaťažovala nielen povinnosť tvrdiť\nexistenciu relevantných (kvalifikovaných) skutočností umocňujúcich zásah do kvality jej života alebo\novplyvnenie jej životnej situácie, ktorými odôvodňovala vznik nemajetkovej ujmy za nesprávny úradný\npostup súdu spočívajúci v zbytočných prieťahoch v súdnom konaní, ale aj povinnosť tieto skutočnosti\nv konaní hodnoverne preukázať. To sa však nestalo, keď žalobkyňa žiadne dôkazy v tomto smere\nnepredložila a na svoju dôkaznú povinnosť tak celkom rezignovala (ako bolo vysvetlené v bode 8.8.\nodôvodnenia). Žalobkyňa dostatočne spoľahlivo (vôbec) nepreukázala dôvodnosť uplatnenej peňažnej\nnáhrady nemajetkovej ujmy, keď nepreukázala vznik konkrétnych nepriaznivých následkov, ktoré jej mali\nv súvislosti s nesprávnym úradným postupom vzniknúť a jej všeobecné tvrdenia v tomto smere tak zostali\nv konaní celkom dôkazne nepodložené. Nepreukázala náležite existenciu ani rozsah kvalifikovaných\nnepriaznivých následkov, ktoré jej mali vzniknúť v súvislosti s nesprávnym úradným postupom, hoci\nju v spore zaťažovalo dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať (aspoň v základnom\nrozsahu) skutočnosti, z ktorých by vyplývalo, že jej v dôsledku nesprávneho úradného postupu (v\npríčinnej súvislosti s ním) vznikla nemajetková ujma, na ktorej reparáciu bolo potrebné priznať náhradu\nv peniazoch.\n25. V tejto súvislosti súd poukazuje na ustanovenie § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., ktoré\npodmieňuje vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch okrem existencie samotného\nnesprávneho úradného postupu aj tým, že na poskytnutie primeraného zadosťučinenia nepostačuje\nkonštatovanie porušenia práva a vzniknutú nemajetkovú ujmu nemožno reparovať inak. Výška\nnemajetkovej ujmy v peniazoch sa určuje s prihliadnutím najmä na osobu poškodeného, jeho doterajší\nživot a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej\ndošlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, závažnosť následkov,\nktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení (§ 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z.).\n26. Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. I. ÚS 393/2022-40 zo dňa 03.11.2022\npritom bolo konštatované, že postupom Krajského súdu v Trnave v konaní sp. zn. 24Co/41/2019 bolo\nporušené základné právo žalobkyne na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.\n2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a právo na prejednanie\njej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd v spojení s čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach. Rovnako\njej súd priznal finančné zadosťučinenie v sume 900 eur. Žalobkyňa sa pritom ústavnou sťažnosťou\ndomáhala priznania finančného zadosťučinenia v sume 6.200 eur. Pri určení primeraného finančného\nzadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé\n\nfinančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu,\nzohľadňujúc celkovú dĺžku konania (päť rokov a osem mesiacov) na všetkých súdnych inštanciách,\nnečinnosť a nesústredenú činnosť krajského súdu, predmet sporu, význam sporu pre žalobkyňu\na jej správanie. V prevyšujúcej časti uplatneného finančného zadosťučinenia ústavnej sťažnosti\nnevyhovel, pričom konštatoval, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany\nporušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý\nvyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie\nkonanie bez porušovania základného práva.\n27. Z uvedeného je teda zrejmé, že nemajetková ujma žalobkyne spôsobená namietaným nesprávnym\núradným postupom spočívajúcim v zbytočných prieťahoch v Napádanom konaní už bola kompenzovaná,\na to nie len konštatovaním porušenia práva, ale aj priznaním finančného zadosťučinenia zo strany\nústavného súdu. Akýkoľvek nárok na priznanie ďalšieho zadosťučinenia (nielen finančného ale\naj morálneho) nad rámec už ústavným súdom priznaného zadosťučinenia (finančného vrátane\nkonštatovania porušenia práva) by žalobkyňa musela nielen dostatočne konkrétne odôvodniť (nielen\nvšeobecnými tvrdeniami o následkoch nesprávneho úradného postupu v podobe nemajetkovej ujmy\ntýkajúcej sa jej osoby v jednotlivých oblastiach jej života) ale aj hodnoverne preukázať (čo sa však\nnestalo). Súd pritom považoval priznané zadosťučinenie zo strany ústavného súdu za v celom rozsahu\ndostatočné (konštatovanie porušenia práva a priznané finančné zadosťučinenie) na kompenzovanie\nujmy spôsobenej žalobkyni namietaným nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v zbytočných\nprieťahoch v Napádanom konaní, a to nielen čo sa týka požadovanej relutárnej (peňažnej) ale aj\nmorálnej satisfakcie (vo forme ospravedlnenia). V tejto súvislosti súd len pre úplnosť dodáva, že určitým\nprostriedkom (formou) kompenzácie je aj príkaz ústavného súdu, aby ten, kto porušil základné práva\na slobody sťažovateľa svojou nečinnosťou, vo veci konal, uložený podľa § 133 ods. 3 písm. a) zákona\nč. 314/2018 Z.z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov,\npričom v danom prípade ústavnej sťažnosti žalobkyne ústavný súd vo svojom náleze v tejto súvislosti\nkonštatoval, že nepovažoval za potrebné doplniť ochranu žalobkyne aj o uloženie príkazu krajskému\nsúdu vo veci konať, keďže krajský súd vo veci uznesením z 13. septembra 2022 opätovne rozhodol (čím\ndošlo /aj/ v tomto smere k náprave napádaného závadného stavu).\n28. Na podporu vyššie uvedeného záveru súd poukazuje tiež na aktuálne znenie ustanovenia § 9\nods. 6 druhá veta zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého právo na náhradu škody spočívajúcej\nv náhrade nemajetkovej ujmy nevznikne, ak súd v správnom súdnictve v konaní o žalobe proti\nnečinnosti orgánu verejnej správy, Ústavný súd Slovenskej republiky v konaní o ústavnej sťažnosti\nrozhodoval o primeranom finančnom zadosťučinení, alebo Európsky súd pre ľudské práva v konaní\no porušení práva na prejednanie veci v primeranej lehote rozhodoval o spravodlivom zadosťučinení,\na to v rozsahu nemajetkovej ujmy spôsobenej skutočnosťami, ktoré pri tomto rozhodovaní mohli\nbyť zohľadnené bez ohľadu na to, že zohľadnené neboli z dôvodu na strane poškodeného. Hoci\nžalobkyňa argumentovala nemožnosťou aplikácie tohto ustanovenia (účinného od 01.07.2023) na jej\nvec s tým, že by došlo k popretiu práv, ktoré nadobudla ešte pred účinnosťou tohto ustanovenia v\nrozpore s princípom právnej istoty, súd zastáva názor, že týmto ustanovením došlo len k výslovnému\n(exaktnému) legislatívnemu vyjadreniu toho, k čomu sa dalo dospieť výkladom relevantných ustanovení\nzákona a aplikáciou príslušných právnych zásad už predtým (pred účinnosťou tohto ustanovenia)\na k čomu už skôr dospela aj odborná literatúra (porov. JAKUBÁČ, R.: Zákon o zodpovednosti za\nškodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Komentár. Bratislava: Wolters Kluwer, 2016, str. 85, cit.:\n„ V praxi môže nastať situácia, keď Ústavný súd SR prizná primerané finančné zadosťučinenie za\nnečinnosť orgánu verejnej moci alebo za zbytočné prieťahy v konaní (podľa čl. 127 ods. 3 Ústavy\nSlovenskej republiky) - zastávame názor, že v takomto prípade sa už nemožno domáhať náhrady\nnemajetkovej ujmy spôsobenej nečinnosťou orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci alebo\nzbytočnými prieťahmi v konaní podľa zákona č. 514/2003 Z.z.“). V dôvodovej správe k predmetnému\nustanoveniu sa konštatuje, cit.: „V odseku 6 sa zabraňuje duplicite pri odškodňovaní za nesprávny\núradný postup, resp. zabraňuje sa i situácii, aby podľa zákona č. 514/2003 Z. z. mohlo byť priznané\nzadosťučinenie, ak už súd v správnom súdnictve, Ústavný súd SR o primeranom zadosťučinení alebo\nEurópsky súd pre ľudské práva o spravodlivom zadosťučinení rozhodoval, a to bez ohľadu na to,\nči toto priznal alebo nepriznal. Vo vzťahu k pojmu „primerané zadosťučinenie“ používanému v čl. I\na pojmu „nemajetková ujma“ používanému v čl. II predkladateľ uvádza, že vychádza z ich ustáleného\npoužívania v dotknutých právnych predpisoch. V prípade čl. I podľa vzoru čl. 127 Ústavy a šiestej\nhlavy zákona č. 314/2018 Z. z. a v prípade čl. II ide o zaužívaný pojem v zákone č. 514/2003 Z.\n\nz (napr. § 17 ods. 2) pričom na účely posudzovania duplicity pri odškodňovaní výrazne presahuje\núčel tohto návrhu zákona vyriešenie vzťahu pojmov náhrada nemajetkovej ujmy a primerané finančné\nzadosťučinenie. Je zrejmé, že pri priznaní náhrady nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003\nZ. z. a primeraného finančného zadosťučinenia súdom v správnom súdnictve, Ústavným súdom SR\na spravodlivým zadosťučinením Európskym súdom pre ľudské práva a môžu byť zohľadnené rovnaké\nskutočnosti (tak v zmysle, že pôjde o satisfakciu toho istého obdobia prieťahov v konaní alebo nečinnosti,\nako aj tých istých dopadov na poškodeného). Účelom predmetného ustanovenia je stanoviť pravidlo, ak\nnejaké skutočnosti boli zohľadnené v uvedených konaniach, tieto nemôžu byť opätovne dôvodom na\npriznanie náhrady nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Rovnaké pravidlo sa navrhuje aj\nv prípade, ak nejaké skutočnosti mohli byť zohľadnené v uvedených konaniach, ale neboli z dôvodu na\nstrane poškodeného, teda najmä preto, že ich v správnom súdnictve, v konaní pred Ústavným súdom\nSR alebo v konaní pred Európskym súdom pre ľudské práva neoznačil.“ K uvedenému ustanoveniu\npritom neboli prijaté prechodné a záverečné ustanovenia týkajúce sa otázky časovej pôsobnosti\ntejto právnej úpravy. Bez ohľadu na to však súd poukazuje na uvedené ustanovenie iba podporne,\nna zdôraznenie presvedčivosti argumentácie použitej súdom vyššie. Paradoxne pritom aj samotná\nžalobkyňa argumentovala (bod 118. žaloby), že pri určovaní konkrétneho spôsobu a výšky náhrady\nza spôsobenú ujmu má byť zohľadňovaná (okrem iného) aj primeranosť ku kompenzácii zo strany\nÚstavného súdu Slovenskej republiky (čo súd pri svojom rozhodovaní aj urobil). Taktiež, keď žalobkyňa\nargumentovala, že nárok na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia podľa čl. 127 ods. 3\nÚstavy Slovenskej republiky v spojení s § 133 ods. 3 písm. e) zákona o Ústavnom súde Slovenskej\nrepubliky nemožno stotožňovať s nárokom na náhradu škody vyplývajúcim zo zákona 514/2003 Z.z.,\na že Ústavný súd Slovenskej republiky ponecháva v každom prípade priestor na ďalšiu aplikáciu\nustanovení zákona 514/2003 Z.z., súd uvádza, že uvedené nijako nespochybňuje, konštatuje len, že\nak sa žalobkyňa domáha v konaní podľa zákona č. 514/2003 Z.z. ďalšej satisfakcie (nad rámec už\nústavným súdom priznanej satisfakcie) za to isté porušenie práva (za ten istý nesprávny úradný postup\nspočívajúci v zbytočných prieťahoch v súdnom konaní), o ktorom už rozhodoval ústavný súd a za\nktoré priznal žalobkyni satisfakciu, zaťažuje ju dôkazné bremeno preukázania následkov porušenia\npráva (následkov nesprávneho úradného postupu v podobe nemajetkovej ujmy týkajúcej sa jej osoby\nv jednotlivých oblastiach jej života nad rámec už priznanej satisfakcie), za ktoré si v konaní podľa\nzákona č. 514/2003 Z.z. uplatňuje túto satisfakciu. Toho si napokon bola vedomá aj samotná žalobkyňa,\nkeď (spočiatku) uvádzala, že „má záujem preukazovať vznik a intenzitu nemajetkovej ujmy v ďalšom\npriebehu konania v rámci dokazovania, najmä jej výsluchom a prípadne vykonaním ďalších dôkazov“,\nresp. že „rozsah zásahu do jej práv na ochranu osobnosti bude musieť byť predmetom dokazovania\npred konajúcim súdom, pričom všetky skutočnosti vo vzťahu k vzniku nemajetkovej ujmy a vzniku\nnepríjemných životných situácií bude predmetom dokazovania a jej výsluchu pred konajúcim súdom“,\npríp. že „...obdobie dlhodobých negatívnych zásahov do jej osobnostnej integrity vplývajúce na jej česť,\nvážnosť, povesť, doterajší súkromný a pracovný život, rodinné vzťahy a spoločenské postavenie, ku\nktorým bude vypočutá v rámci fázy dokazovania, pričom stavy stresu, depresií a úzkosti u jej osoby\nrozhodne presiahli základný rámec“. Paradoxne potom pôsobilo, keď v predposlednom vyjadrení k veci\n(vyjadrenie zo dňa 27.11.2024) žalobkyňa ospravedlnila svoju neprítomnosť na nariadenom pojednávaní\ns tým, že netrvá na vykonaní dôkazu – jej vypočutí v predmetnom konaní, nakoľko má za to, že\ndostatočným spôsobom preukázala dôvodnosť a opodstatnenosť podanej žaloby spojenej s ostatnými\npodaniami, pričom dala výslovný súhlas súdu na prejednanie veci a na rozhodnutie veci bez jej osobnej\nprítomnosti, t. j. bez jej vypočutia. Pokiaľ na pojednávaní konanom dňa 01.04.2025 právny zástupca\nžalobkyne navrhol písomný výsluch žalobkyne, súd odkazuje na dôvody podrobne vysvetlené v bode\n8.8 odôvodnenia, pre ktoré tomuto účelovému návrhu nevyhovel.\n29. V rozpore s vyššie uvedenými závermi súdu pritom nie je ani rozsudok Krajského súdu v Trnave\nsp. zn. 25Co/45/2017 zo dňa 09.05.2018, ktorým argumentovala vo svoj prospech žalobkyňa (rovnako\nako ďalšími rozhodnutiami vyšších súdnych inštancií a vrátane rozhodnutí ústavného súdu a ESĽP),\nkeď tento vychádza z rovnakých záverov a konštatácii ohľadne dôkazného bremena poškodeného vo\nvzťahu k náhrade nemajetkovej ujmy uplatňovanej za nesprávny úradný postup spočívajúci v zbytočných\nprieťahoch v súdnom konaní (keď krajský súd v predmetnom rozsudku konštatoval, že „Priznanie\nnáhrady nemateriálnej ujmy zákon podmieňuje i tým, že kvalifikovaná ujma na osobnostných právach\nskutočne nastala a je so zásahom spojená, nie iba ako možný (do úvahy prichádzajúci) následok,\nale ako reálny a výsledkami dokazovania preukázaný dôsledok negatívneho pôsobenia zásahu na\nosobnosť fyzickej osoby. [...] samotný nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci môže spôsobiť\npoškodenému nemateriálnu ujmu, to však ale poškodeného nezbavuje povinnosti preukázať, v prípade\n\nuplatňovania si jej peňažnej náhrady, existenciu tejto nemateriálnej ujmy v jednotlivých oblastiach\nživota, ako aj to, že iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným účinným a\nefektívnym prostriedkom na vyváženie, či zmiernenie vzniknutej ujmy. Hoci v dôsledku preukázaného\nnesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci možno ujmu spočívajúcu v neistote poškodeného\npredpokladať, je už predmetom ďalšieho dokazovania posúdenie, či ide o ujmu nepatrnú, alebo\nznačnú, kedy je na poškodenom, aby svoje tvrdenia o existencii relevantných skutočností, o intenzite\na hĺbke zásahu a významnom ovplyvnení jeho životnej situácie, v konaní hodnoverne preukázal. [...]\nNemajetková ujma je pritom spočívajúca i v stave neistoty ohľadne výsledku konania (samozrejme\nokrem iného), kde ide o psychickú kategóriu, ktorej hĺbka a rozsah sa preukazuje obtiažne a preto sa\nv určitom základnom rozsahu predpokladajú. Žalobca preto nemusí preukazovať psychologickými, či\npsychiatrickými posudkami, že u neho došlo k psychickej ujme. Také dôkazné prostriedky by ale mal\nnavrhnúť v prípade, že tvrdí ujmu závažnejšieho rozsahu, teda, že by tvrdil niečo, čo nebýva obvyklým\nnásledkom, a je teda treba, aby existencia tvrdeného následku, ako i príčinná súvislosť medzi týmto\nnásledkom a porušením práva boli nesporne preukázané. [...] povinnosťou žalobcu domáhajúceho\nsa náhrady priamej materiálnej škody a tiež imateriálnej ujmy, ktorá mu mala byť spôsobená pri\nvýkone verejnej moci bolo nielen tvrdiť, ale prostriedkami procesného útoku preukázať vznik tejto\nnemajetkovej ujmy v jednotlivých oblastiach jeho života, ale i to, že samotné konštatovanie porušenia\npráva nie je dostatočným účinným a efektívnym prostriedkom na vyváženie, či zmiernenie tejto ujmy,\nčo ale v danom prípade vzhľadom na charakter posudzovaného konania, týkajúceho sa ústavou\nzaručeného práva na obydlie a práva vlastniť majetok, by nepostačujúcim skutočne i bolo, s výnimkou\nnemajetkovej ujmy spočívajúcej v stave neistoty ohľadne výsledku konania, ktorá sa v základnom\nrozsahu predpokladá. Neunesenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena v súdnom konaní má\npotom za následok neúspechu žalobcu a zamietnutie žaloby. [...] Keď sa domáha náhrady majetkovej,\nako i nemajetkovej ujmy (okrem nemajetkovej ujmy spočívajúcej v stave neistoty ohľadne výsledku\nkonania), musí na konkrétnych skutkových okolnostiach preukázať, že škoda mu skutočne vznikla, a\nže zásah nielen mohol, ale aj skutočne vyvolal následnú reakciu v jeho súkromnom živote, rodinnom\nprostredí, profesionálnej sfére, či v inom prostredí. Len ak sú tieto skutočnosti nesporne preukázané,\nsúd môže skonštatovať, že žalobca uniesol tak bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu, a vyvodiť\nz toho jeho úspech v konaní. Otázku splnenia povinnosti tvrdenia a povinnosti označiť na preukázanie\ntvrdení dôkazy, musí súd vždy riešiť so zreteľom na individuálne okolnosti prejednávanej veci.“ Krajský\nsúd pritom v predmetnej veci priznal žalobcovi čiastočnú náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch\npráve s odkazom na charakter daného sporu, ktorý bezprostredne súvisel so stratou obydlia žalobcu a\njeho práva vlastniť majetok nie zanedbateľnej hodnoty, čo nebol posudzovaný prípad). Opätovne súd\nzdôrazňuje, že nijako nespochybňuje, že nesprávny úradný postup spočívajúci v zbytočných prieťahoch\nv konaní už sám o sebe predstavuje pre poškodeného určitú imateriálnu ujmu (konkrétne ujmu\nspočívajúcu v neistote poškodeného ohľadne výsledku konania), ktorú možno v určitom (základnom\nrámci) predpokladať, žalobkyňa však v posudzovanej veci nepreukázala, že v konkrétnostiach išlo\no ujmu takej intenzity a rozsahu (z hľadiska skutočností umocňujúcich hĺbku zásahu a významne\novplyvňujúcich jej životnú situáciu), na ktorej reparáciu by bolo potrebné priznať žiadanú náhradu\nv peniazoch. Táto ujma (spočívajúca v neistote žalobkyne ohľadne výsledku konania) bola pritom už\nv dostatočnom rozsahu (v plnej miere) kompenzovaná nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky\nč. k. I. ÚS 393/2022-40 zo dňa 03.11.2022, ktorý pri určení primeraného finančného zadosťučinenia\n(vrátane konštatovania porušenia práva) vychádzal z konkrétnych okolností prípadu, zohľadňujúc\ncelkovú dĺžku konania, nečinnosť a nesústredenú činnosť krajského súdu v Napádanom konaní, predmet\nsporu, význam sporu pre žalobkyňu a jej správanie, teda všetky skutočnosti, ktorými argumentovala\naj v posudzovanej veci (a ktorými argumentovala aj v podanej ústavnej sťažnosti, dokonca s použitým\nrovnakých formulácií vrátane odkazu na rozsudok Veľkého senátu ESĽP Case of Apicella v. Taliansko\nzo dňa 29. marca 2006, sťažnosť č. 64890/01 a judikatúru Najvyššieho súdu Českej republiky\nreprezentujúcu jeho zjednocujúcim stanoviskom č. Cpjn 206/2010 zo dňa 13.04.2011). Súd preto nevidel\nžiadny rozumný dôvod na to, aby žalobkyni (aj pri zohľadnení všetkých okolností, ktorými argumentovala\nv posudzovanej veci ako celková dĺžka konania, nečinnosť krajského súdu v Napádanom konaní,\npredmet sporu, význam sporu pre žalobkyňu, osobu žalobkyne, jej vek a ďalšie) za rovnaký následok\n(spočívajúci v neistote žalobkyne ohľadne výsledku konania) vychádzajúci z rovnakého porušenia práva\n(nesprávny úradný postup spočívajúci v zbytočných prieťahoch v Napádanom konaní) priznal ďalšie\nfinančné zadosťučinenie. Existenciu (ani rozsah) ďalších tvrdených nepriaznivých následkov, ktoré jej\nmali vzniknúť v súvislosti s nesprávnym úradným postupom v jej osobnej sfére a týkajúce jednotlivých\noblastí jej života (v súkromnom, rodinnom a ďalšom prostredí) žiadnym spôsobom nepreukázala (hoci ju\nv spore zaťažovalo dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať /aspoň v základnom rozsahu/\n\nskutočnosti, z ktorých by vyplývalo, že jej v dôsledku nesprávneho úradného postupu /v príčinnej\nsúvislosti s ním/ vznikla nemajetková ujma, na ktorej reparáciu bolo potrebné priznať /ďalšiu/ náhradu\nv peniazoch).\n30. Súd zastáva názor, že žaloba žalobkyne predstavuje iba vyjadrenie jej nespokojnosti s výsledkom\nkonania o jej ústavnej sťažnosti pred ústavným súdom, ktorý nevyhovel jej žiadosti o priznanie\nprimeraného finančného zadosťučinenia uplatneného v sume 6.200 eur, ale priznal jej „iba“ sumu 900\neur, ktorú považoval za spravodlivé finančné zadosťučinenie s konštatovaním, že cieľom primeraného\nfinančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých\nsa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen\nvyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva, pričom\nnepovažoval za potrebné doplniť ochranu žalobkyne aj o uloženie príkazu krajskému súdu vo veci\nkonať, keďže krajský súd vo veci uznesením z 13. septembra 2022 opätovne rozhodol. Súd má za\nto, že skutočným účelom žaloby žalobkyne v posudzovanej veci bolo zvrátiť tento (z jej pohľadu\nneúspešný) výsledok, o čom svedčí aj obsah individuálnej sťažnosti žalobkyne podanej na Európsky\nsúd pre ľudské práva, ktorou namietala predmetný nález ústavného súdu s tým, že priznané primerané\nfinančné zadosťučinenie v sume 900 eur považovala za neprimerane nízke. Rovnako o tom svedčí\naj použitá argumentácia žalobkyne v posudzovanej veci, keď uviedla, že priznané primerané finančné\nzadosťučinenie zo strany ústavného súdu nepovažuje za dostatočné, pričom uplatnením svojich nárokov\nv posudzovanej veci len využíva právne prostriedky nápravy, ktoré jej právny poriadok dáva k dispozícii.\nÚčelom žaloby podľa zákona č. 514/2003 Z.z. však nemôže byť zvrátenie ani náprava rozhodnutia\nústavného súdu resp. Európskeho súdu pre ľudské práva, nakoľko tunajší súd by sa tým staval do pozície\norgánu nadradeného ústavnému súdu resp. Európskemu súdu pre ľudské práva, čo mu v žiadnom\nohľade neprináleží.\n31. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti súd žalobu žalobkyne ako nedôvodnú v celom\nrozsahu zamietol.\n32. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení § 262 ods. 1\nC.s.p. tak, že žalovanému, ktorému ako úspešnej strane sporu vznikol nárok na náhradu trov konania,\ntúto náhradu nepriznal, nakoľko ich náhradu jednak nežiadal priznať a jednak žiadne trovy mu v konaní\nani nevznikli (žiadne mu zo spisu nevyplývajú).\n33. Celkom na záver považuje súd za potrebné vyjadriť sa k spôsobu koncipovania jednotlivých\npodaní právnym zástupcom žalobkyne z hľadiska ich rozsahu, obsahu a početnosti, ktorý spôsob súd\nhodnotí negatívne ako neúčelný a nehospodárny, vymykajúci sa zaužívaným štandardom poskytovania\nprávnych služieb advokátom v súdnom konaní, neprispievajúci k racionalizácii procesného postupu\na nastoleniu efektívneho justičného dialógu založeného na nevyhnutnej miere vecnosti, stručnosti a\nprehľadnosti jednotlivých procesných úkonov, a vo svojich dôsledkoch majúci negatívny dopad na\nvšetkých aktérov tohto dialógu (na žalovaného, ktorý na tieto podania musel reagovať, na súd, ktorý sa\nmusel vysporiadať nielen s jednotlivými podaniami právneho zástupcu ale aj s reakciami žalovaného\nna ne, a potenciálne v ešte väčšom rozsahu na ďalšie súdne inštancie prichádzajúce do úvahy pri\nvyužití opravných prostriedkov). Súd pritom nijako nespochybňuje, že je vecou právneho zástupcu,\nakú taktiku a formu právnej argumentácie pri vedení právneho zastúpenia zvolí, táto by však nemala\nbezdôvodne prekračovať zaužívané profesionálne štandardy a primeranú mieru vecnosti, hospodárnosti\na účelnosti v súlade s charakterom konania. Repetitívny štýl podaní, založený na bezúčelnom opakovaní\njednotlivých námietok a argumentov a ich vzájomné prelínanie naprieč podaniami často doplnené\no rozsiahle odkazy na množstvo judikatúry (neraz bez relevantného súvisu resp. účelovo citovanú\nbez celkového kontextu), nijako neprispel k efektívnemu priebehu konania, a v konečnom dôsledku\nani k úspechu žalobkyne v konaní. Navyše, z úradnej činnosti je súdu známe, že právny zástupca\npostupuje identickým spôsobom aj v množstve ďalších konaní (ako na to poukázal aj žalovaný),\njeho podania majú opakujúci sa charakter a šablónovitú štruktúru, obsahujú štandardizované pasáže\na opakovane sa vyskytujúce identické jazykové formulácie, pričom súhrnne vytvárajú dojem hromadne\ngenerovaných dokumentov vypracovaných podľa jednotného vzoru doplnené o nevyhnutné časti\ntýkajúce sa konkrétneho prípadu (o čom svedčí napr. aj bod 162. žaloby, ktorý sa evidentne týka\ncelkom inej veci, a ktorá časť žaloby zrejme len nedopatrením nebola odstránená z inej obdobnej žaloby\nrovnakého typu, ale tiež napr. označenie žalobkyne bez rozlišovania rodu ako „Žalobca“ a „Poškodený“\nsvedčí o absentujúcom individualizujúcom prístupe). Neštandardný štýl podaní právneho zástupcu\n\nbol pritom už predmetom kritiky aj zo strany Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý konštatoval,\nže „Ani kvantita obsahu ústavných sťažností vygenerovaná prevažne prepisovaním všeobecných\njudikatúrnych východísk, ktoré ústavný súd pozná a ktoré nemajú žiadny faktický skutkový súvis so\nšpecifickým postupom orgánov verejnej moci v rámci konkrétneho namietaného konania, nemôže\noslobodiť sťažovateľov od povinnosti splniť si zákonnú povinnosť podať ústavnú sťažnosť so všetkými\nvšeobecnými a osobitnými náležitosťami vrátane popisu skutkových a právnych dôvodov, pre ktoré malo\npodľa ich názoru dôjsť k porušeniu ich základných práv a slobôd.“ (uznesenie sp. zn. I. ÚS 532/2024 z\n2. októbra 2024 publikované v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č.\n35/2024, obdobne uznesenie sp. zn. IV. ÚS 78/2025 zo dňa 25. februára 2025). Neprimerane rozsiahle\na neprehľadné procesné podania využívané v súdnych konaniach neunikli kritike ani súdov rovnakej\nprávnej proveniencie s ambíciou vyzvať do budúcnosti ich pôvodcov k ich skráteniu a odstráneniu\nnadbytočného opakovania sa (porov. rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn.\n10 As 92/2022 zo dňa 15.03.2023, bod 6., 7., a 8. odôvodnenia). Súd by preto uvítal, keby do budúcna\nprávny zástupca skonsolidoval svoje podania do podoby, ktorá prispeje k zachovaniu efektívneho\na racionálneho justičného dialógu.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Mestskom\nsúde Bratislava IV.\nV odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej\nveci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa\nnapáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ\ndomáha (odvolací návrh).", "vazby": {}, "cituje": [{"guid": "ussr:81517fc4-a558-4989-80bf-5b3c666adf30", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:4.US.78.2025.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 78/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 78/2025 z 25. 2. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-02-25", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:4.US.78.2025.1"}, {"guid": "ussr:e02bd542-12e0-42e6-9d28-18ce706c830d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:1.US.532.2024.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 532/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 532/2024 z 2. 10. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-10-02", "citacie_n": 38, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:1.US.532.2024.1"}, {"guid": "ussr:bdf79b0f-48d6-4e67-ad4a-e9e729220df9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:1.US.393.2022.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 393/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 393/2022 z 3. 11. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-11-03", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:1.US.393.2022.2"}, {"guid": "ussr:312a5549-04de-4afa-9a43-5f6829130cf3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:2.US.5.2021.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 5/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 5/2021 z 18. 3. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-03-18", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:2.US.5.2021.2"}, {"guid": "ussr:619ed37a-7bcb-4513-99ff-1a30f3161df4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:3.US.205.2020.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 205/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 205/2020 z 4. 2. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-02-04", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:3.US.205.2020.1"}, {"guid": "ussr:f76467fa-9248-481a-9247-2af16dd338f1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.275.2020.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 275/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 275/2020 z 22. 10. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-10-22", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.275.2020.2"}, {"guid": "ussr:0da319dd-fac0-4d81-8b58-f2bff540f994", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:3.US.196.2020.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 196/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 196/2020 z 4. 8. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-08-04", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:3.US.196.2020.2"}, {"guid": "ussr:f1ce71f3-292c-47ed-bfa9-46814508b5ca", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.285.2018.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 285/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 285/2018 z 15. 8. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-08-15", "citacie_n": 81, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.285.2018.1"}, {"guid": "ussr:f155deda-2dcf-459d-9f02-611ee81a25a1", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 117/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 117/2013 z 28. 2. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-02-28", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f155deda-2dcf-459d-9f02-611ee81a25a1"}, {"guid": "ussr:fc9af813-6fd4-4256-970a-f3793247a0be", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 1/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 1/2012 z 12. 1. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-01-12", "citacie_n": 172, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fc9af813-6fd4-4256-970a-f3793247a0be"}, {"guid": "ussr:6d8cebf5-c47e-4dca-a29a-0fd7f28b2521", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 412/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 412/2011 z 14. 12. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-12-14", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6d8cebf5-c47e-4dca-a29a-0fd7f28b2521"}, {"guid": "ussr:5d0e96e1-7c2a-488c-9c79-a3bbaeb1096f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 380/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 380/2011 z 8. 9. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-09-08", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5d0e96e1-7c2a-488c-9c79-a3bbaeb1096f"}, {"guid": "ussr:cd486cb1-7248-4290-851f-aba788212e7a", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 210/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 210/04 z 15. 12. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-12-15", "citacie_n": 3328, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:cd486cb1-7248-4290-851f-aba788212e7a"}, {"guid": "ussr:c84423f4-ecac-44d4-815a-58f8a70a1f5b", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 71/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/04 z 9. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-09", "citacie_n": 64, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c84423f4-ecac-44d4-815a-58f8a70a1f5b"}, {"guid": "9b545775-3341-4e15-9e29-58bd7a35ea27:bf21e5cc-4314-407b-8681-f36bdf33c3b7", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2021:2517202101.1", "spisova_znacka": "2Cdo/69/2020", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/69/2020 z 30. 11. 2021", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2021-11-30", "citacie_n": 70, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2021:2517202101.1"}, {"guid": "135e6958-e502-439a-b4ed-fb5cdd3c8f43:4be35839-0265-45d5-a58a-8fb66979655d", "ecli": null, "spisova_znacka": "24CoCsp/16/2022", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 24CoCsp/16/2022 z 13. 9. 2022", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2022-09-13", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/135e6958-e502-439a-b4ed-fb5cdd3c8f43:4be35839-0265-45d5-a58a-8fb66979655d"}, {"guid": "21d9a235-d3b9-4dfe-a413-373f8fe833f1:27c6f1b3-da64-4ab6-9124-3188de78d1f6", "ecli": null, "spisova_znacka": "24Co/41/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 24Co/41/2019 z 6. 11. 2019", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2019-11-06", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/21d9a235-d3b9-4dfe-a413-373f8fe833f1:27c6f1b3-da64-4ab6-9124-3188de78d1f6"}, {"guid": "82a75370-b9a5-46ac-836c-1bc4bd1948bb:6d61da37-d7c2-453f-b253-1aa763233194", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2018:1315206573.3", "spisova_znacka": "2Co/240/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2Co/240/2016 z 29. 5. 2018", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2018-05-29", "citacie_n": 20, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2018:1315206573.3"}, {"guid": "1274f6b9-250e-4e9b-b142-73e8f9706fd2:de3916d8-c2da-4d8a-8322-36eb91d4cb05", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2018:2115219370.1", "spisova_znacka": "25Co/45/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 25Co/45/2017 z 8. 5. 2018", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2018-05-08", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2018:2115219370.1"}, {"guid": "176ca8d0-185f-41c0-ba52-61ffc2e52e0a:4d7407ec-6766-4e99-a1f2-d5d17694f328", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2014:1109228167.1", "spisova_znacka": "4Co/106/2013", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4Co/106/2013 z 8. 4. 2014", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2014-04-08", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2014:1109228167.1"}, {"guid": "46625db2-42d9-4af9-861b-f38b535b30de:9b56f8af-58fb-4cb1-bab5-3436d4b5b194", "ecli": null, "spisova_znacka": "4Csp/40/2022", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Komárno sp. zn. 4Csp/40/2022 z 7. 9. 2022", "sud": "Okresný súd Komárno", "datum_vydania": "2022-09-07", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/46625db2-42d9-4af9-861b-f38b535b30de:9b56f8af-58fb-4cb1-bab5-3436d4b5b194"}, {"guid": "940842e9-869c-417b-b26e-59dfa5aba38d:eb0aced5-8918-4b36-8636-ea39340d1e2d", "ecli": null, "spisova_znacka": "15Csp/43/2017", "nazov": "Platobný rozkaz Okresného súdu Trebišov sp. zn. 15Csp/43/2017 z 1. 3. 2017", "sud": "Okresný súd Trebišov", "datum_vydania": "2017-03-01", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/940842e9-869c-417b-b26e-59dfa5aba38d:eb0aced5-8918-4b36-8636-ea39340d1e2d"}], "citovane_v": []}