Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV sp. zn. B1-23Csp/4/2017 z 7. 11. 2024

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Mestský súd Bratislava IV B1-23Csp/4/2017 1117200717 07. 11. 2024 JUDr. Miroslava Saxová ECLI:SK:MSBA4:2024:1117200717.12

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Mestský súd Bratislava IV v konaní pred sudkyňou JUDr. Miroslavou Saxovou v sporovej veci žalobcu: A. B., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom C. XXX/X, XXX XX D. E., zast. JUDr. Katarínou Kaňkovou, PhD., advokátkou so sídlom Hurbanova 81, 920 01 Hlohovec, proti žalovanej: Allianz- Slovenská poisťovňa, a.s., IČO: 00 151 700, Pribinova 19, 811 09 Bratislava, o náhradu škody, takto rozhodol: I. Žalovaná j e p o v i n n á zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 3.139,50 eur s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 3.139,50 eur od 14.05.2015 do zaplatenia, to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. II. Vo zvyšnej časti žalobu z a m i e t a. III. Žalovanej p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 42,84 % s tým, že o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom po právoplatnosti tohto rozsudku. odôvodnenie: 1. Žalobca sa žalobou podanou na bývalom Okresnom súde Bratislava I (právny predchodca Mestského súdu Bratislava IV) dňa 16. 01. 2017 voči žalovanej domáhal náhrady škody na zdraví spolu v sume 10.985,29 eur s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo žalovanej sumy od 01.05.2015 do zaplatenia. Žalovaná suma pozostávala z náhrady bolestného vo výške 3.139,50 eur (195 bodov x 16,10 eur), náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 6.440 eur (400 bodov x 16,10 eur) a náhrady nákladov spojených s liečením vo výške 1.405,79 eur. 2. Žalobu po doplnení podaním doručeným súdu dňa 19. 05. 2020 (č. l. 143) skutkovo a právne odôvodnil tým, že dňa 31. 08. 2002 žalobca utrpel úraz v motorovom vozidle Škoda 120 LS, EČV: C. XX-XX pri dopravnej nehode medzi obcou Oslany smerom do Prievidze zavinenej F. G., bytom H. XXXX/XX, I., vodičom motorového vozidla zn. HYUNDAI Akcent EČ: C. XXX J., ktorý neprispôsobil rýchlosť vozidla svojim schopnostiam a v pravotočivej zákrute prešiel do protismeru, kde sa čelne zrazil s motorovým vozidlom žalobcu. Za úraz žalobcu zodpovedá v zmysle ust. § 431, resp. § 427 Občianskeho zákonníka F. G. ako vodič a prevádzateľ motorového vozidla a nárok na náhradu škody si žalobca s poukazom na ust. § 15 zák. č. 381/2001 Z.z. uplatňuje priamo voči žalovanej ako poisťovateľovi motorového vozidla EČ: C. XXX J.. Pri predmetnej dopravnej nehode žalobca utrpel ťažké zranenia, a to pomliaždenie srdca ťažkého stupňa, pomliaždenie brušnej a hrudnej steny, mnohopočetné zlomeniny- stehnovej kosti, subtrochanterickú, pertrochanterickú, liečené operáciou, otras mozgu, ťažký šok, pomliaždenie panvy, ako aj viacero hlbokých rán, ktoré boli ošetrené chirurgicky. Po ustálení zdravotného stavu si žalobca

uplatnil u žalovanej nároky titulom bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia vychádzajúc pritom z lekárskeho posudku vypracovaného ošetrujúcim lekárom, o ktorých bolo rozhodnuté rozsudkom Okresného súdu Bratislava I zo dňa 14. 02. 2006, sp. zn. 12C/74/2004 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 18. 06. 2009, sp. zn. 9Co/177/2006-265, tak, že žalobcovi bolo priznané odškodnenie v celkovej výške 70.503,89 eur. U žalobcu však bolo dodatočne zistené poškodenie predného skríženého a postranného väzu a poranenie menisku ľavého kolena v súvislosti s úrazom z roku 2002, čo potvrdil aj lekár v lekárskom posudku o bolestnom zo dňa 11. 02. 2015, po tom, ako musel žalobca na následky úrazu absolvovať ďalší operačný výkon. Žalobca totiž dňa 04. 11. 2013 absolvoval plastiku ľavého kolena, po ktorej nasledovali rehabilitácie, liečenie a kontroly u lekárov. Ešte počas liečenia pocítil prasknutie v operovanom kolene a na základe vyšetrenia zo dňa 11. 02. 2014 bola u neho konštatovaná potreba ďalšej operácie pre akútnu trhlinu menisku, ku ktorej došlo dňa 03. 04. 2014. Podanou žalobou si tak uplatňuje náhradu bolestného, sťaženia spoločenského uplatnenia a náklady liečenia v súvislosti s ďalším poškodením zdravia, tak ako si ich uplatnil v liste adresovanom žalovanej zo dňa 11. 02. 2015, t. j. bolestné vo výške 3.139,50 eur zodpovedajúcej 195 bodom x 16,10 €/1 bod, sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 6.440 eur zodpovedajúcej 400 bodom x 16,10 eur/1 bod, náklady spojené s liečením vo výške 1.405,79 eur. Za náklady spojené s liečením daného poškodenia zdravia označil náklady za benzín a kilometrovné, ktoré žalobca uhradil K. E., ktorý ho na uvedené vyšetrenia vozil motorovým vozidlom zn. Jeep, EČV: C. XXX L.. Dôvodnosť nákladov spojených s liečením žalobca preukazoval lekárskymi správami o absolvovaných vyšetreniach a rozpisom ciest na vyšetrenia do Prievidze, Banskej Bystrice a Bratislavy a technickým preukazom použitého motorového vozidla. Zamietavé stanovisko k požadovanému odškodneniu žalovaná odôvodnila v liste zo dňa 28. 04. 2015 tým, že v zmysle vyhl. č. 32/1965 Zb. už bolo žalobcovi vyplatené odškodnenie vo výške maximálneho možného limitu. V tejto súvislosti žalobca poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Sžso/18/2009, Mcdo 37/2000, 4Sžso/23/2009 z 29. 04. 2009, 6S/21/2014 zo dňa 28. 01. 2016, v zmysle záverov ktorých výška náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia má byť posudzovaná podľa zák. č. 437/2004 Z.z., t. j. podľa zákona platného a účinného v čase zhoršenia pôvodného poškodenia na zdraví žalobcu. Pokiaľ sa týka nákladov spojených s liečením žalobca bol toho názoru, že žalovaná si doposiaľ v súvislosti s týmto nárokom nesplnila povinnosť podľa § 11 ods. 5 a 6 zák. č. 381/2001 Z.z. a neoznámila mu písomne dôvody, pre ktoré odmieta poskytnúť poistné plnenie. Za irelevantné označil odkazovanie žalovanej v súvislosti s uplatnenými nákladmi spojenými s liečením na ust. zák. č. 447/2008 Z.z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia. Ako príslušenstvo pohľadávky si žalobca uplatnil aj úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne od uplynutia 15 dní po doručení dokladov a výpočtu žalovanej, t. j. od 01. 05. 2015 do zaplatenia. 3. Žalovaná v konaní žiadala žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Prezentáciu ťažkostí žalobcu s ľavým kolenom ako dodatočne zistených označila za zavádzajúcu, nakoľko zo znaleckého dokazovania v odvolacom konaní sp. zn. 9Co/177/2006 vyplýva, že poranenia ľavého kolena síce boli diagnostikované s odstupom úrazu (dopravnej nehody), ale ešte počas daného súdneho konania boli bodovo ohodnotené a zahrnuté do odškodnenia, konkrétne v znaleckom posudku F. M. A. č. 4/2008 a jeho doplnení pod č. 5/2009, kde sú hodnotené v časti bolestného aj položkou 170- roztrhnutie vnútorného bočného väzu vľavo, 170- roztrhnutie predného skríženého väzu vľavo, 173b artroskopia a odstránenie vnútorného menisku ľavého kolena a v časti sťaženia spoločenského uplatnenia položkou 394a obmedzenie pohyblivosti ľavého kolena ľahkého stupňa, 395b kývavosť ľavého kolena s potrebou podporného aparátu. Jedná sa o obsahovo zhodné položky, ktoré si žalobca znovu uplatňuje a rozdiel pri číslovaní vznikol len tým, že znalec F. A. položky uvádzal podľa prílohy vyhl. č. 32/1965 Zb. a posudok priložený k žalobe ich uvádza podľa zák. č. 437/2004 Z.z. Vzhľadom na uvedené žalovaná mala za to, že v časti nárokov uplatnených na základe posudku datovaného 11. 02. 2015 sa jedná o res iudicata. Z opatrnosti však vzniesla námietku premlčania s poukazom na ust. § 106 Občianskeho zákonníka k časti bolestného, keď zo žalobcom predložených lekárskych správ vyplýva, že žalobca absolvoval dve operácie (05. 11. 2013, 03. 04. 2014), po ktorých bol v stabilizovanom stave s kľudnými pooperačnými ranami a nekomplikovaným pooperačným priebehom prepustený. Nakoľko k podaniu žaloby došlo dňa 16. 01. 2017, nárok označil za premlčaný. Vo vzťahu k rozhodnutiam priloženým žalobcom k podanej žalobe uviedla, že tieto sa síce vzťahujú na výklad prechodného ust. § 11 zák. č. 437/2004 Z.z., avšak neriešia situáciu, keď bol plnením už prekročený limit stanovený v § 7 ods. 2 vyhl. č. 32/1965 Zb., ako je tomu v danom prípade. V tejto súvislosti tiež poukázala aj na nesprávnosť bodovania v žalobcom predloženom lekárskom posudku podľa zák. č. 437/2004 Z.z. namiesto vyhl. č. 32/1965 Zb. Vo vzťahu k nákladom na liečenie spočívajúcim v úhrade nákladov za cesty do zdravotníckych zariadení rovnako namietla premlčanie vzhľadom na ich vykonanie v období od 04. 05. 2011 do 15. 01. 2015.

Nad rámec poukázala na to, že v zmysle ust. § 449 Občianskeho zákonníka sa uhrádzajú účelné a skutočne vynaložené náklady spojené s liečením, pričom žalobca neoznačuje a nepredkladá žiaden dôkaz preukazujúci ich skutočné vynaloženie. Pre prípad vykonávania dokazovania k výške týchto nákladov navrhla dokazovanie vyžiadaním potvrdenia od príslušného ÚPSVaR k poberaniu peňažných príspevkov pre ŤZP, okrem iného na kúpu osobného motorového vozidla a na prepravu, ako žalovaná žiadala v liste zo dňa 28. 04. 2015. Nárok na úroky z omeškania označila vzhľadom k splneniu povinností žalovanej uvedených v § 11 ods. 6 a 8 zák. č. 381/2001 Z.z. za nedôvodný. 4. Žalobca v rámci procesného útoku prezentovaného v konaní poukazoval na súdnou praxou zaujatý výklad ust. § 11 zák. č. 437/2004 Z.z., v zmysle ktorého sa výška a hodnota jedného bodu posudzuje podľa zák. č. 437/2004 Z.z., a nie podľa vyhl. č. 32/1965 Zb., za účinnosti ktorej bola škoda spôsobená. Vo vzťahu k námietke res iudicata zdôraznil, že predmetom konania sú nároky, ktoré vznikli nielen po vydaní zák. č. 437/2004 Z.z., ale aj po vystavení znaleckých posudkov, na ktoré sa žalovaná strana odvoláva, a po právoplatnom skončení konania vedeného pod sp. zn. 12C/74/2004, t. j. v ďalšom období za následne vykonané operácie. Poukázal na zhodné ust. vyhl. č. 32/195 Zb. a zák. č. 437/2004 Z.z. týkajúce sa vykonania ďalšieho operačného výkonu po skončení liečenia v súvislosti s poškodením na zdraví, ktorý sa pôvodne nepredpokladal. Námietku premlčania hodnotil ako nedôvodnú dôvodiac tým, že lekársky posudok F. H. vystavil a mohol vystaviť až po ustálení zdravotného stavu žalobcu, a toto vystavenie lekárskeho posudku nie je závislé ani od práceneschopnosti a ani od ďalších činiteľov s výnimkou stavu, kedy už nemožno očakávať ani zhoršenie ani zlepšenie zdravotného stavu. Naviac aj v poslednej lekárskej správe z januára 2015 sa uvádza, že je potrebná ďalšia rehabilitácia. Za nedostatočné označila poukazovanie len samotnou žalovanou na duplicitné uplatnenie položiek v lekárskom posudku a na premlčanie nároku na odškodnenie, a to vzhľadom k tomu, že sa jedná o odborné otázky, ako aj skutočnosť, že koleno má predných väzov viac. Pokiaľ mala žalovaná dôvodné pochybnosti o správnom hodnotení bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia, mala dostatok času na vypracovanie znaleckého posudku, a preto jej obranu označila za oneskorene uplatnenú. Pokiaľ sa týka limitu stanoveného vyhl. č. 32/1965 Zb. pre odškodnenie bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia, v tejto súvislosti poukázal na to, že už v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 12C/74/2004 bola žalobcovi priznaná náhrada vo výške viac ako 3 mil. slovenských korún, t. j. nad limit stanovený vyhláškou. Rovnako za dôvodnú a preukázanú považoval žalobu aj v časti uplatnených cestovných nákladov, a to ich vyčíslením a predloženom lekárskych správ, z ktorých vyplýva uskutočnenie predmetných ciest. Náklady na cestovné nemohol žalobca vyčísliť skôr, ako došlo k ustáleniu zdravotného stavu. Nakoľko chodil s barlami vynaložené výdavky na benzín a kilometrovné považuje za účelne vynaložené a preukázané. Žalobca tiež poukázal na znenie ust. § 797 ods. 4 v spojení s § 879u Občianskeho zákonníka v súvislosti so žalovanou vznesenou námietkou premlčania a znením odpovede žalovanej v liste zo dňa 28. 04. 2015 a rovnako v spojení so skutočnosťou, že v predmetnom liste žalovaná nežiadala žalobcu o predloženie dokladu o preukázaní vynaloženia nákladov na cesty do zdravotníckych zariadení. Naviac žalovaná v konaní nepredložila žiaden dôkaz o tom, že by tieto náklady neboli žalobcovi vznikli. 5. Žalovaná rovnako zotrvala v konaní na svojej obrane prezentovanej vo vyjadrení k žalobe o prekročení limitu náhrady bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia už v pôvodnom konaní sp. zn. 12C/74/2012 a namietanej skutočnosti, že v bodovom hodnotení v znaleckom posudku F. A. bol podľa nej zahrnutý aj ďalší vývoj poškodenia a na premlčaní nárokov na náhradu bolestného a refundáciu nákladov za liečenie. K ustáleniu zdravotného stavu podľa žalovanej vzhľadom na predložené lekárske správy došlo skôr ako dňa 11. 02. 2015, kedy bol vyhotovený lekársky posudok F. H.. Na podporu argumentácie prezentovanej vo vyjadrení k žalobe v časti týkajúcej sa dôvodnosti uplatnených úrokov z omeškania, poukázala aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 27. 05. 2020, sp. zn. 7Cdo/109/2018. 6. Súd vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 29.09.2020, č. k. 23Csp/4/2017-165, ktorým žalobu v celom rozsahu zamietol a žalovanej priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. S odkazom na ust. § 100 ods. 1, 2, § 106 ods. 1, § 122 ods. 2, 3, § 427, § 428, § 442, § 443, § 449 ods. 1, 3 zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení účinnom v rozhodnom čase, § 4 ods. 1, 2 písm. a), 3, § 15 ods. 1, 2 zák. č. 381/2001 Z.z., § 11 ods. 1 zák. č. 437/2004 Z.z., § 1 ods. 1, § 2 ods. 1, § ods. 2, § 4 ods. 1, § 7. § 9 ods. 1 vyhl. č. 32/1965 Zb. a vykonané dokazovanie dospel k záveru, že žalobcovi nevznikol nárok na ďalšie odškodnenie bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia v súvislosti so škodovou udalosťou zo dňa 31.08.2002 a nárok na náhradu nákladov spojených s liečením vyhodnotil

ako premlčaný. Vo vzťahu k námietke žalovanej uviedol, že právoplatné rozhodnutie vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 12C/74/2004 nezaložilo prekážku právoplatne rozhodnutej veci vo vzťahu k predmetnému konaniu, a to vzhľadom na rozdielny predmet konaní vychádzajúci z rozdielneho skutkového stavu. V konaní sp. zn. 12C/74/2004 sa rozhodovalo o žalobcom uplatnenom nároku na zvýšenie odškodnenia za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia v zmysle ust. § 7 os. 3 vyhl. č. 32/1965 Zb., ktoré predstavuje samostatný nárok spojený s poškodením zdravia. Predmetom konania sp. zn. 23Csp/4/2017 je však žalobcom uplatnená náhrada za bolesť a náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia (nárok svojim obsahom iný ako nárok na mimoriadne zvýšenie podľa § 7 ods. 3 vyhl. č. 32/1965 Zb.), o ktorej súd v konaní sp. zn. 12C/74/2004 nerozhodoval (tento základný nárok bol žalovanou dobrovoľne uspokojený a nebol predmetom meritórneho rozhodovania súdu) a rovnako nie je daná ani identita skutkového stavu, keď žalobca si bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia v konaní sp. zn. 23Csp/4/2017 uplatňuje v súvislosti s operačnými výkonmi vykonanými v roku 2013 a 2014, t. j. nepochybne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci sp. zn. 12C/74/2004 dôvodiac ďalšou náhradou za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia v súvislosti s tým istým poškodením zdravia v súvislosti s dopravnou nehodou z roku 2002 (ust. § 3 ods. 2 a § 5 ods. 2 vyhl. č. 32/1965 Zb.). Na uvedený záver súdu nemali žiaden vplyv závery znalca MUDr. Veselého vyslovené v odbornom vyjadrení č. 8/2019, s poukazom na to, že posúdenie prekážky res iudicata je otázkou právnou a z obsahu odborného vyjadrenia je zrejmé, že znalec aj napriek tomu, že disponoval celým spisovým materiálom, sa vo svojej podstate vyjadroval len k operačným výkonom uskutočneným pred rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9Co/177/2006, keď dátum posledného operačného výkonu označil január 2006. 7. Podmienky vzniku nároku žalobcu na ďalšie odškodnenie za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia po označených operačných výkonoch v súvislosti s poškodením zdravia zapríčineným dopravnou nehodu v roku 2002 (nie výšku náhrady za jeden bod) súd posudzoval s poukazom na ust. § 11 ods. 1 zák. č. 437/2004 Z.z. podľa vyhl. č. 32/1965 Zb., čo nakoniec nespochybňoval ani žalobca len v súvislosti s určovaním výšky bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia poukazoval na viaceré rozhodnutia súdov, ktoré dospeli k záveru, že pri určovaní náhrady za bolesť má súd postupovať podľa zák. č. 437/2004 Z.z. v prípade ak k vzniku bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia, resp. zhoršeniu zdravotného stavu pod vplyvom nových následkov došlo za účinnosti tohto zákona. V zhode s obranou žalovanej bol toho názoru, že rozhodnutia, na ktoré žalobca poukazoval (vrátane rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo dňa 28. 04. 2009, sp. zn. 4Sžo 23/2008 publikovaného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov SR pod č. R 47/2010, ako aj rozhodnutia NS SR zo dňa 27. 01. 2010, sp. zn. 9Sžso/18/2009), neriešili otázku, kedy už pri odškodnení bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia v predchádzajúcom konaní podľa vyhl. č. 32/1965 Zb. bol prekročený limit pre odškodnenie stanovený v ust. § 7 ods. 2 uvedenej vyhlášky sumou 240.000 Sk, z toho odškodnenie bolestného v maxime 72.000 Sk, v dôsledku čoho za nedôvodné označil mechanické aplikovanie záverov vyslovených v rozhodnutí NS SR zo dňa 28. 04. 2009, sp. zn. 4Sžo 23/2009 a poukázal aj na existenciu rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, ktoré nevylúčili uplatňovanie § 7 vyhl. č. 32/1965 Zb. v nadväznosti na ust. § 11 ods. 1 zák. č. 437/2004 (napr. rozsudok NS SR zo dňa 27. 04. 2010, sp. zn. 2Cdo/97/2009, uznesenie NS SR zo dňa 26. 04. 2010, sp. zn. 4Cdo/112/2010, rozsudok NS SR zo dňa 26. 05. 2010, sp. zn. 9So/143/2009, rozsudok NS SR zo dňa 28. 09. 2010, sp. zn. 4Cdo/124/2009). Zdôraznil, že uvedená vyhláška priamo tak ako zák. č. 437/2004 Z.z. rátala s možnosťou ďalších operačných výkonov po skončenom liečení (§ 3 ods. 2), ako aj so zhoršením pôvodného poškodenia na zdraví, ktoré sa nepredpokladalo pri pôvodnom hodnotení (§ 5 ods. 2). Zákonodarca zohľadniac aj znenie týchto ustanovení obmedzil najvyššiu prípustnú výšku odškodnenia a nad jej rámec z výkladu a contrario možno vyvodiť, že poškodenému nevzniká nárok na ďalšie odškodnenie, a to aj pokiaľ by k nemu došlo po ustálení zdravotného stavu. Uvedené súd vyhodnotil ako podmienku pre priznanie samotného nároku na bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia v zmysle vyhl. č. 32/1965 Zb. Pokiaľ by preto v čase účinnosti vyhl. č. 32/1965 Zb. vznikol nárok na ďalšie (následné) bolesti či sťaženie spoločenského uplatnenia a výška predchádzajúceho odškodnenia by bola na zákonnom maxime, súd by odškodnenie za ne nemohol priznať. Z uvedeného vyvodil, že právna úprava aplikovateľná na bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia spôsobeného poškodením na zdraví pri dopravných nehodách, ku ktorým došlo do 01. augusta 2004 neodškodňovala bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia nad sumu stanoveného maxima, a to bez ohľadu na výšku náhrady za ňu, a na to, či sa výška určila podľa výšky bodu stanovenej podľa vyhlášky alebo zákona. Rozhodnutia, na ktoré v tejto súvislosti poukazoval žalobca by ovplyvnili záver súdu v danej veci, resp. ich právne závery by boli použiteľné, len pokiaľ by žalobca mal zachovaný nárok na ďalšie odškodnenie v zmysle uvedenej vyhlášky, t. j. pokiaľ by nebola

prekročená najvyššia prípustná výška náhrady za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia, čo v danom prípade nebolo splnené. Zhrnúc uvedené konštatoval, že pokiaľ žalobcovi bola v súvislosti s tým istým poškodením zdravia vyplatená náhrada za bolesť a náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia v maximálnej prípustnej výške podľa vyhl. č. 32/1965 Zb., zanikol jeho nárok na vyplatenie ďalšieho odškodnenia v súvislosti s tým istým poškodením zdravia vo výške presahujúcej túto sumu, a to bez ohľadu na to, či mu nárok na ďalšie odškodnenie vznikol za účinnosti zákona alebo vyhlášky. Dodal, že právna úprava zák. č. 437/2004 Z.z., aj pokiaľ by bola v časti výšky bodového hodnotenia za ďalšie odškodnenie aplikovateľná, nemôže pôsobiť retroaktívne a priznať práva, ktoré podľa predchádzajúcej právnej úpravy zanikli. Opačným výkladom, t. j. pokiaľ by súd pri posudzovaní nároku a jeho výšky bez ďalšieho vychádzal len zo zák. č. 437/2004 Z.z., založil by tak ústavne neprípustnú pravú retroaktivitu, kedy by neskorší právny predpis so spätnou účinnosťou, t. j. dodatočne a pozmeňujúco, zasahoval do už právne uzavretých minulých skutkových a právnych stavov (viď napr. uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 3/00-55). Bez ďalšieho nemohol aplikovať na daný prípad len zák. č. 437/2004 Z.z., nakoľko uvedené by bolo v rozpore s § 11 ods. 1 zák. č. 437/2004 Z.z. a nezohľadňovalo by právnu skutočnosť, od ktorej je posudzovaný vznik ďalšieho nároku na odškodnenie bolesti a SSU, ktorou je poškodenie zdravia v súvislosti s dopravnou nehodou v roku 2002. Naviac, pokiaľ by potreba ďalších liečebných výkonov vyvstala po ustálení zdravotného stavu, ale do 31. 07. 2004, rovnako by súd nárok na ďalšie odškodnenie nemohol priznať. Nakoľko ako vyplynulo z rozhodnutia odvolacieho súdu sp. zn. 9Co/177/2006 žalobcovi už bola žalovanou vyplatená náhrada za základné bodové hodnotenie bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia v maximálnej možnej sume 7.966,54 eur (240.000 Sk), z toho 2.389,96 eur (72.000 Sk) bolo vyplatených titulom bolestného a zvyšok titulom SSU, čo nakoniec žiadna zo strán nesporovala, súd neuznal nárok na akúkoľvek ďalšiu náhradu odškodnenia nad takto stanovený a už vyčerpaný limit. Maximum sa pritom vzťahuje na 1 poškodenie zdravia, aj keď s ním môžu byť spojené viaceré nároky. Okrajovo súd dodal, že práve takáto situácia spochybňuje správnosť záverov vyslovených v rozhodnutiach, na ktoré poukazoval žalobca, keď nie vždy je celkom možné posudzovanie nárokov na bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia oddelene od ustanovení o výške náhrady, čo vyplýva jednak z rozdielnosti právnej úpravy zákona č. 437/2004 Z.z. a. vyhl. č. 32/1965 Zb. a tiež napr. aj z ust. § 5 ods. 2 vyhl. č. 32/1965 Zb., podľa ktorého pri odškodnení zhoršenia pôvodného odškodnenia na zdraví, ktoré sa nepredpokladalo pri pôvodnom hodnotení, sa od sumy, ktorá by zodpovedala terajšiemu stavu (§ 6 ods. 2) odpočíta suma pôvodne z tohto dôvodu priznaná. 8. Pri posudzovaní dôvodnosti žalobou uplatnených nákladov spojených s liečením sa súd najprv musel vysporiadať s dôvodnosťou žalovanou vznesenej námietky premlčania, ktorú vyhodnotil ako dôvodnú vo vzťahu k nákladom vynaloženým v súvislosti s cestami do zdravotníckych zariadení vykonanými v období od 04. 05. 2011 do 05. 12. 2014, t. j. za nepremlčaný vyhodnotil súd iba nárok na náhradu nákladov vynaložených na cestu do zdravotníckeho zariadenia v Bratislave žalobcom absolvovanú dňa 15. 01. 2015. Uviedol, že medzi stranami nebolo sporné, že žalobca v čase uskutočnenia ciest mal vedomosť o osobe zodpovednej za danú škodu na zdraví (F. G., ktorého trestnoprávna zodpovednosť bola vyvodená rozsudkom Okresného súdu v Prievidzi č. k. 3T/42/2003-154 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 26. 07. 2004, sp. zn. 3To/128/2003, a v súvislosti so zodpovednosťou ktorého bol v čase vykonania ciest už odškodnený žalovanou ako poisťovateľom z povinného zmluvného poistenia motorového vozidla škodcu). Vedomosť o výške cestovných nákladov mohol mať žalobca objektívne v deň uskutočnenia tej- ktorej cesty, a od tohto okamihu mu začala plynúť premlčacia doba pre uplatnenie nárokov na refundáciu nákladov vo vzťahu ku každej z vykonaných ciest do zdravotníckych zariadení. Konštatoval, že žalobca si zjavne účelovo prispôsobil výklad plynutia premlčacej doby tak, ako to je pri plynutí premlčacej doby pre uplatnenie odškodnenia bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia, avšak tieto sú priamo závislé od okamihu ustálenia zdravotného stavu, kedy je prvýkrát objektívne určiteľná výška škody na zdraví, zatiaľ čo pri uskutočnení ciest za účelom liečenia poškodenia zdravia, je výška škody ako majetkového úbytku vyčísliteľná hneď po vykonaní cesty. Právny názor žalobcu, že tento nárok sa premlčuje až po ukončení liečenia nepovažoval za opodstatnený a uviedol, že žalobcovi aj s poukazom na rímskoprávnu zásadu „vigilantibus iura scripta sunt“ (bdelým patrí právo) nič nebránilo v riadnom a včasnom uplatnení si týchto nárokov už v priebehu liečenia a v intenciách tohto názoru nazeral aj na vznesenú námietku premlčania. Ako irelevantnú v tomto smere vyhodnotil aj argumentácia žalobcu, v ktorej poukazoval na dôvod pre neposkytnutie plnenia žalovanou v liste zo dňa 28. 04. 2015, nakoľko vznesenie námietky premlčania je zákonným prostriedkom procesnej obrany žalovanej, naviac uplatneným včas pri prvom úkone žalovanej v konaní (vyjadrenie k žalobe). Pokiaľ preto žalobca žalobu podal na súde až dňa 16. 01. 2017, premlčaný je nárok na náhradu nákladov za cesty vykonané v období od 04. 05. 2011 do 05. 12. 2014, t. j. viac ako dva roky pred podaním žaloby a nepremlčaným tak ostal

len nárok na náhradu nákladov za cestu uskutočnenú žalobcom dňa 15. 01. 2015, keďže posledný deň premlčacej doby pripadol na deň pracovného pokoja (nedeľu)- 15. 01. 202017, a preto pokiaľ bola žaloba podaná na súde dňa 16. 01. 2017 (rozhodný je vzhľadom na hmotnoprávny charakter premlčacej doby okamih doručenia žaloby súdu, nie jej napr. odovzdanie na poštovú prepravu), vo vzťahu k tejto ceste bol nárok uplatnený včas. Žalobca však relevantným spôsobom nepreukázal už samotnú existenciu a výšku týchto nákladov, t. j. ujmu, ktorá nastala v jeho majetkovej sfére zodpovedajúcej občianskoprávnej definícii pojmu škoda (napr. dokladom o kúpe pohonných hmôt a dokladom o ich vyplatení K. E.). Žalobca v konaní tvrdil, že do zdravotníckych zariadení ho vozieval K. E. jeho motorovým vozidlom. Súdu však v konaní nepredložil a ani neoznačil žiaden relevantný dôkaz preukazujúci toto tvrdenie a rovnako ani výšku výdavkov za tú- ktorú cestu a ani ich refundáciu K. E.. Uviedol, že neunesenie dôkazného bremena žalobcu v kontradiktórnom sporovom konaní nemožno nahradiť vyčíslením nákladov podľa zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách, ktorý naviac nie je aplikovateľný na náklady vynaložené osobou poškodenou na zdraví cestovaním do zdravotníckych zariadení (viď § 1 uvedeného zákona), a rovnako tejto povinnosti žalobcu nezbavuje ani príp. ust. § 797 ods. 4 OZ, na ktoré poukazoval, a ktoré v zmysle ust. § 879u OZ je aplikovateľné nie v konaní od 01. 10. 2018, nakoľko sa jedná o hmotnoprávnu úpravu, ale na hmotnoprávneho vzťahy vzniklé po uvedenom dátume. Pre neunesenie dôkazného bremena zamietol aj nepremlčanú časť uplatnenej náhrady nákladov spojených s liečením. 9. Na odvolanie žalobcu odvolací súd rozsudkom zo dňa 29.11.2022, č. k. 5CoCsp/1/2021-121 rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti týkajúcej sa náhrady účelne vynaložených nákladov spojených s liečením potvrdil a vo zvyšnej časti vrátane rozhodnutia o nároku na náhradu trov konania ho zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Podľa odvolacieho súdu zo systematického hľadiska treba rozlišovať pojmy bolesť, sťaženie spoločenského uplatnenia a pojmy výška náhrady za bolesť, výška náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia použité v zák. č. 437/2004 Z.z. S prihliadnutím na to, ak by sa podľa § 11 ods. 1 zák. č. 437/2004 Z.z. mala podľa doterajších predpisov posudzovať náhrada za bolesť a náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia, muselo by to byť v tomto ustanovení vyslovene uvedené. Znenie predmetného ustanovenia predpokladá, že podľa doterajších predpisov sa bude posudzovať bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, ako aj ich hodnotenie podľa sadzieb ustanovených v doterajších predpisoch, nie však výška náhrady za ne. Odvolací súd sa tak stotožnil s názorom žalobcu, keď v konaní boli uplatnené nároky plynúce z jeho poškodenia zdravia (ako dôsledku poškodenia zdravia z dopravnej nehody z roku 2002), ku ktorým došlo v roku 2014, a na následky ktorého sa žalobca liečil až do roku 2015, k vzniku nároku tak došlo v roku 2015, a preto výšku náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia bolo potrebné určiť podľa hodnoty bodu, ktorá platila v roku 2015. Prvoinštančnému súdu preto vytkol, že dospel k nesprávnemu právnemu názoru, keď uzavrel, že maximálny limit uvedený vo vyhl. č. 32/1965 Zb. sa vzťahuje na prípad žalobcu, čím bol popretý základný princíp, v zmysle ktorého žalobcovi patrí náhrada skutočnej škody a súčasne došlo k nerešpektovaniu záverov iných rozhodnutí súdov vykladajúcich ust. § 11 ods. 1 zák. č. 437/2004 Z.z. Ak z rozhodnutí najvyšších súdnych autorít vyplýva, že sa budú hodnotiť sadzby podľa doterajších predpisov, nie však už výška náhrady, súd prvej inštancie pochybil, keď poukázal na limit podľa § 7 ods. 2 vyhl. č. 32/1965 Zb., ktorý sa ale týka výlučne výšky náhrady za bolesť a sťaženia spoločenského uplatnenia (ktorá náhrada nakoniec v prípade žalobcu už v minulosti viacnásobne tento limit prekročila práve z dôvodu, že ide o prípad hodný osobitného zreteľa), a teda nemožno ani konštatovať, že by nárok žalobcu na vyplatenie ďalšieho odškodnenia (v súvislosti s tým istým poškodením zdravia) vo výške presahujúcej sumu vyplývajúcu z § 7 ods. 2 vyhl. č. 32/1965 Zb. zanikol, resp. že by ďalšie odškodnenie už nemohol priznať. Odškodnenie náhrady za bolesť a SSU je postavené na princípe náhrady skutočnej škody a práve postupom prvoinštančného súdu došlo k jeho porušeniu, lebo by došlo k zamedzeniu možnosti uplatňovať nároky z poškodenia zdravia práve osobám s ťažkým poškodením zdravia, kedy práve u takto poškodených osôb môže dôjsť k ďalším medicínskym zákrokom, operáciám a ďalším zdravotným ťažkostiam až so značným odstupom času. V napadnutej časti týkajúcej sa náhrady účelne vynaložených nákladov spojených s liečením sa odvolací súd stotožnil so závermi prvoinštančného súdu, a to tak ohľadom premlčania práva, ako aj skutočnosti, že žalobca relevantným spôsobom nepreukázal samotnú existenciu a výšku vynaložených nákladov. Poukázal na to, že z lekárskej správy z vyšetrenia z 15.01.2015 je zrejmé len to, že žalobca absolvoval lekársku prehliadku v Univerzitnej nemocnici Bratislava, nie už, že danú cestu absolvoval motorovým vozidlom, s akou výškou nákladov, že tieto náklady skutočne vynaložil, v dôsledku čoho vyhodnotil záver súdu o neunesení dôkazného bremena za správny. V časti týkajúcej sa účelne vynaložených nákladov spojených s liečením tak prvoinštančný rozsudok ako vecne správny potvrdil a vo zvyšnej časti týkajúcej sa nároku na bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia ho zrušil a vec vrátil prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie,

v ktorom mal po doplnení dokazovania a riadnom vyhodnotení jeho výsledkov o veci opakovane rozhodnúť. 10. Žalobca vo svojom stanovisku po rozhodnutí odvolacieho súdu uviedol, že z jeho obsahu vyplýva, že odvolací súd považoval zdravotný stav žalobcu za ustálený v roku 2015 a teda výšku náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia je preto potrebné určiť podľa hodnoty bodu platnej v roku 2015. Žalobca si uplatnil nároky u žalovanej prípisom zo dňa 17.04.2015 a bolo jej povinnosťou preukázané nároky vyčísliť a v lehote stanovenej zák. č. 381/2001 Z.z. škodu uhradiť. V uvedenom prípise, ako aj v žalobe si uplatnil za 1 bod sumu 16,10 eur, aj napriek tomu, že správne mal požadovať sumu platnú pre rok 2015 (17,16 eur/ 1 bod). K tomuto pochybeniu došlo tým, že v čase uplatnenia nároku u žalovaného nebolo k dispozícii opatrenie Ministerstva zdravotníctva SR, ktorým bola stanovená výška náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia na rok 2015 a toto pochybenie bolo následne prenesené aj do žaloby. Pozornosť v ďalšom upriamil na znenie § 11 ods. 5 zák. č. 381/2001 Z.z., v zmysle ktorého to bola práve žalovaná, ktorá mala určiť správnu výšku odškodnenia. Podľa opatrenia Ministerstva zdravotníctva SR č. 3/2015 bola výška náhrady za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia za 1 bod v sume 17,16 eur. Na základe toho predstavuje bolestné v danom prípade sumu 3.346,20 eur (195 bodov x 17,16 eur) a nie 3.139,50 eur ako sa uvádza v žalobe a sťaženie spoločenského uplatnenia sumu 6.864 eur (400x 17,16 eur) a nie 6.440 eur a náhrada spolu činí 10.210,20 eura. S odkazom na citáciu ust. § 216 ods. 2 CSP tak žalobca žiadal, aby súd pri stanovení výšky škody na bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia postupoval podľa uvedeného ustanovenia a žalobcovi sám prisúdil viac ako je uvedené v žalobe, konkrétne sumu 10.210,20 eur s príslušenstvom, nakoľko spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu. Poukázal tiež na to, že po ustálení zdravotného stavu si nechal vypracovať ošetrujúcim lekárom posudok, na základe ktorého si v konaní uplatnil a preukázal nárok titulom bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške bodov uvedených v posudku. Vyhl. č. 32/1965 Zb. a ani zák. č. 4337/2004 Z.z. pritom neumožňujú, aby poisťovatelia, resp. ich zamestnanci akýmkoľvek spôsobom zasahovali do posudkov vystavených odborníkmi v oblasti medicíny. Ak mala preto žalovaná pochybnosti o správnosti hodnotenia v lekárskom posudku, mala podľa právnej úpravy možnosť podať opravný prostriedok, t. j. mohla požiadať o stanovisko príslušného odborne nadriadeného oddelenia zdravotníckeho zariadenia, resp. o znalecký posudok tak, ako to vyplýva z § 12 vyhl. č. 32/1965 Zb., resp. § 7 ods. 6 zák. č. 437/2004 Z.z. Keďže žalovaná tak bezodkladne nepostupovala a uplatnený a riadne preukázaný nárok odmietla uhradiť, nárok označil za oprávnený. Prvoinštančnému súdu vytkol porušenie rovnosti zbraní, keď na základe žiadosti žalovaného nariadil znalecké dokazovanie namiesto toho, aby od žalovanej žiadal predložiť dôkaz v podobe záverov o podaní opravného prostriedku voči posudku lekára alebo znalecký posudok, ktorým by preukázal prípadnú nesprávnosť lekárskeho posudku. Nakoľko žalovaná relevantne nespochybnila žalobcom predložený lekársky posudok žiadal, aby súd rozhodol na základe lekárskeho posudku z 11.02.2015 a v spise založených listinných dôkazov. Za dôkaz opaku, ktorý mala predložiť žalovaná nemožno podľa neho považovať ani znalecké odborné vyjadrenie F. A. č. 8/2019 zo dňa 26.08.2019 vyžiadané súdom, nakoľko znalec vôbec neriešil poškodenie zdravia žalobcu a ani operácie, ktorým sa žalobca v súvislosti s úrazom podrobil v roku 2013 a 2014, t. j. 6 rokov po vypracovaní predchádzajúceho znaleckého posudku. 11. Žalovaná aj po rozhodnutí odvolacieho súdu považovala zrušené prvoinštančné rozhodnutie a právny názor o zániku nároku žalobcu na ďalšie odškodnenie bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia za správne. Vzhľadom však na záväznosť rozhodnutia odvolacieho súdu vo vzťahu k zostávajúcemu predmetu konania s odkazom na § 3 ods. 1, § 4 ods. 1, 4, § 10 ods. 1 zák. č. 437/2004 Z.z., § 1, § 2 ods. 1, § 4 ods. 1, § 5 ods. 2 vyhl. č. 32/1965 Zb. uviedla, že žalobca sa podľa predložených listinných dôkazov domáha odškodnenia za poškodenie zdravia, ktoré utrpel pri dopravnej nehode v roku 2002, a za ktoré už bol žalovanou odškodnený. Poukázala na svoje vyjadrenie k žalobe z 22.05.2017, v ktorom dala do pozornosti totožnosť položiek, za ktoré už bol žalobca odškodnený v konaní vedenom na Okresnom úde Bratislava I pod sp. zn. 12C/74/2004 v spojení s konaním vedeným na Krajskom súde v Bratislave sp. zn. 9Co/177/2006, kedy bola žalobcovi spolu za bolestné a SSU priznaná suma 70.503,89 eur. Rozdiel v číslovaní položiek vznikol iba tým, že znalec F. A. položky v znaleckom posudku uvádzal podľa prílohy vyhl. č. 32/1965 Zb. a lekársky posudok priložený v žalobe ich uvádza podľa zák. č. 437/2004 Z.z. Ako vyplýva zo znaleckého dokazovania v odvolacom konaní sp. zn. 9Co/177/2006 poranenia ľavého kolena síce boli diagnostikované s odstupom od úrazu, ale ešte počas druhého súdneho konania boli bodovo zhodnotené a zahrnuté do odškodnenia (pol. 170 roztrhnutie vnútorného bočného väzu vľavo, pol. 170 roztrhnutie predného skríženého väzu vľavo, pol. 173b artroskopia a odstránenie vnútorného menisku ľavého kolena a v časti SSU pol. 394a obmedzenie pohyblivosti ľavého kolena ľahkého stupňa, pol. 395b kývavosť ľavého kolena s potrebou podporného

aparátu. Znalec F. A. v znaleckom posudku č. 8/2019 konštatoval, že aj napriek tomu, že liečba menovaného bola v danej dobe ukončená a ďalšia liečba je už iba liečba po následkoch úrazu, nie je predpoklad, že ďalšími liečebnými postupmi by sa zlepšil zdravotný stav poškodeného a pri tvorbe posudku SSU už ohodnotil aj následky poranenia ľavého kolena. Žalovaná nepoprela, že žalobca absolvoval v rokoch 2013 a 2014 ďalšie dve operácie kolena (05.11.2013 vyhladenie chrupavky a 03.04.2014 parciálna resekcia menisku), avšak je toho názoru, že tieto neboli hodnotené v lekárskom posudku priloženom k žalobe, v ktorom bolo hodnotené poškodenie kolena ako také, pričom to už bolo zahrnuté do celkového odškodnenia v predchádzajúcom konaní. Položky v predloženom lekárskom posudku podľa žalovanej nemožno považovať ani ako „analogicky“ ohodnotené predmetné operácie. Podľa jej názoru je na žalobcovi, aby vysvetlil, resp. bližšie vyšpecifikoval, čoho presne sa v konaní domáha. Pokiaľ chce odškodnenie za dve operácie v roku 2013 a 2014, tieto podľa názoru žalovanej neboli hodnotené v predloženom lekárskom posudku. V tejto súvislosti zdôraznila zásadu ne bis in idem, v zmysle ktorej nie je možné poškodenému priznať odškodnenie za totožné poškodenia zdravia (v danom prípade poškodenie ľavého kolena) a aj v zmysle zák. č. 437/2004 Z.z. sa náhrada za bolesť a SSU poukazuje jednorazovo. Záverom dala do pozornosti už vznesenú námietku premlčania v časti bolestného, keď vzhľadom na dátum podania žaloby (16.01.2017) a dátumy dvoch operácií (05.11.2013 s dobou hospitalizácie od 04.11.2013 do 06.11.2013, kedy bol žalobca prepustený v stabilizovanom stave s kľudovými pooperačnými ranami s pooperačným priebehom bez komplikácií a 03.04.2014 s dobou hospitalizácie od 02.04.2014 do 04.04.2014, kedy bol v stabilizovanom stave prepustený s kľudovými pooperačnými ranami, pooperačným priebehom bez komplikácií) má za to, že k ustáleniu zdravotného stavu žalobcu došlo skôr ako až dňa 11.02.2015, kedy bol vyhotovený lekársky posudok, a preto nárok na náhradu bolestného je premlčaný. 12. Vo veci súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi tvoriacimi obsah súdneho spisu, od čítania, resp. oznámenia obsahu ktorých na pojednávaní v súlade s § 204 CSP upustil, a z ktorých ustálil nižšie uvedený skutkový a právny stav veci ohľadom zostávajúceho predmetu konania (bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia). 13. V konaní vedenom na býv. Okresnom súde Bratislava I medzi totožnými sporovými stranami pod sp. zn. 12C/74/2004, o náhradu škody na zdraví vo výške 404.052,98 eur (12.172.500 Sk), bola žalovanej rozsudkom zo dňa 14. 02. 2006, č. k. 12C/74/2004-127 uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 150.256,14 eur (4.526.887,50 Sk) a vo zvyšku súd žalobu zamietol nepriznajúc žalovanej náhradu trov konania. Vychádzajúc z obsahu odôvodnenia súdneho rozhodnutia, súdom priznaná suma predstavuje mimoriadne zvýšenie náhrady za bolesť a náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, ktoré žalobca utrpel pri dopravnej nehode dňa 31. 08. 2002, a ktorých dôvodnosť vyplynula zo skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním, na ktorý súd aplikoval ust. § 15 ods. 1 zák. č. 381/2001 Z.z., § 444 Občianskeho zákonníka a § 4 ods. 1, § 7 ods. 3 vyhl. č. 32/1965 Zb. Súd pri rozhodovaní vychádzal z nespornej skutočnosti o poskytnutí poistného plnenia žalovanou vo výške 2.389,96 eur (72.000 Sk) titulom náhrady bolestného a vo výške 5.576,58 eur (168.000 Sk) titulom náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia. Pri rozhodovaní o zvýšení náhrady bolestného súd vychádzal z posudku o bolestnom vypracovanom F. H. dňa 25. 02. 2003, ktorý bolestné určil na 826,25 bodov a o zvýšení náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia vychádzal zo znaleckého posudku F. A., ktorý sťaženie spoločenského uplatnenia vo vzťahu k psychickým následkom určil na 1000 bodov a lekárskeho posudku F. H., ktorý SSU vo vzťahu k somatickým následkom určil na 1575 bodov, s tým, že súd neprihliadol na bodovanie položky č. 395/a- kývavosť kolenného kĺbu, ktorá sa podľa vyjadrenia žalobcu a lekára mala riešiť operatívne s predpokladom zlepšenia stavu, ktorý sa zistí artroskopicky po vybratí klinu zo stehennej kosti. Za dôvodné a primerané vzhľadom na dôvody hodné osobitného zreteľa považoval zvýšenie vo výške 30- násobku u obidvoch nárokov. 14. Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 18. 06. 2009, č. k. 9Co/177/2006-265 na odvolanie oboch strán sporu napadnutý prvoinštančný rozsudok vo vyhovujúcej časti zmenil tak, že žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 70.503,89 eur v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku, vo zvyšnej vyhovujúcej časti rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietol a v napadnutej zamietajúcej časti prvoinštančný rozsudok potvrdil. Vzhľadom na rozpory v znaleckých posudkoch odvolací súd doplnil dokazovanie, a to nariadením znaleckého dokazovania znalcom z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie chirurgia, traumatológia, F. M. A., ktorý bodové hodnotenie bolestného určil na 732,50 bodov, bolestné po ďalších operačných výkonoch (t. j. po skončení liečby, nehodnotených F. H.) 320 bodov

a titulom sťaženia spoločenského uplatnenia 2.000 bodov. Jednotlivé položky bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia špecifikoval podľa prílohy vyhl. č. 32/1965 Zb. K určeniu výšky bolestného 732,50 bodov uviedol, že pacient doposiaľ absolvoval 5 závažných a bolestivých operácií ľavej dolnej končatiny ako následok ťažkého poranenia trieštivej zlomeniny ľavého stehna, kde došlo k závažným komplikáciám, ktoré vznikli aj napriek dobrému základnému ošetreniu. Došlo k spomalenému zhojeniu zlomeniny a refraktúry ľavého stehna, ktoré sa po dvoch veľkých operáciách nakoniec zhojili nie v ideálnom postavení a zdravotný stav pacienta z pohľadu znalca je uzavretý a ustálený. Znalec 320 bodmi ohodnotil bolestné v súvislosti s doposiaľ nehodnotenými operáciami (artroskopia, reoperácie stehna, 2x odstránenie klinca). Ohľadom bodového hodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia uviedol, že pacient utrpel závažné trvalé následky, ktoré nastali výlučne úrazom zo dňa 31. 08. 2002, a pre ktoré bude zrejme trpieť celý život. Najväčším trvalým následkom, ktorý má zároveň aj zlú prognózu, je vlastne obmedzenie pohyblivosti ľavého bedrového kĺbu a vážne poškodenie ľavého kolena. Tento je momentálne ustálený, nie je predpoklad zlepšenia stavu, naopak v budúcnosti môže dôjsť k zhoršeniu artrózy bedra a kolena, čo možno vyústi na prípadné ďalšie korekčné operácie (umelý kĺb). Skrátenie ľavej dolnej končatiny a uhlová deformácia ľavej stehennej kosti je závažným problémom nielen pre kozmetickú chybu vyvolanú skrátením a deformáciou, ale najmä pre poruchy postoja a chôdze, statiky a dynamiky chrbtice a pre vznik artrotických prejavov na kĺboch dolnej končatiny. Opakované operácie boli vykonané v horizonte niekoľkých rokov, stav bolo potrebné uzavrieť, nakoľko v najbližšom období podľa znalca už nedôjde k výraznejším zmenám zdravotného stavu poškodeného ani prípadnou operáciou. Odvolací súd za primerané ustálil zvýšenie vo výške 10- násobku bolestného a 15- násobku sťaženia spoločenského uplatnenia. 15. Na základe žalobcom podaného dovolania Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 15. 04. 2011, č. k. 5Cdo/41/2010-303 dovolanie žalobcu čo do výroku, ktorým odvolací súd v napadnutej zamietajúcej časti prvoinštančný rozsudok potvrdil, odmietol a vo výroku, ktorým vo zvyšnej napadnutej vyhovujúcej časti prvoinštančný rozsudok zmenil tak, že návrh v tejto časti zamietol a v časti o náhrade trov konania a súdnopoplatkovej povinnosti rozsudok ako nepreskúmateľný zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 16. Rozsudkom zo dňa 20. 10. 2011, č. k. 9Co/273/2011-336 odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo zvyšnej napadnutej vyhovujúcej časti zmenil tak, že návrh v tejto časti zamietol, žalovanej uložil povinnosť na náhradu trov konania žalobcu vo výške 1.375,56 eur a súčasne rozhodol o súdnopoplatkovej povinnosti žalovanej. V odôvodnení rozhodnutia sa v intenciách pokynov dovolacieho súdu zameral na podrobné zdôvodnenie výšky mimoriadneho zvýšenia bolestného a SSÚ, ktoré považoval za primerané. 17. Znalec F. A. v znaleckom posudku č. 4/2008 vypracovanom dňa 29. 10. 2008 pre potreby súdneho konania vedeného na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 9Co/177/2006 na str. 4. poukázal na to, že u žalobcu bola dňa 30. 04. 2004 v celkovej anestézii vykonaná operácia ľavého kolenného kĺbu s ošetrením poškodeného vnútorného menisku v kolene s tým, že na jar 2009 by mu mala byť vykonaná plastika roztrhnutého skríženého väzu poškodeného kolena. Napriek tomu, že nie je definitívne ošetrené ľavé koleno (plastika predného skríženého väzu) sa dá podľa znalca konštatovať ukončenie liečby, keď ďalšia liečba je už liečba po následkoch úrazu a nie je predpoklad, že by sa ďalšími liečebnými postupmi zdravotný stav žalobcu zlepšoval. Znalec ohodnotil bolestné spolu 1052,5 bodmi, v rámci ktorých okrem iného hodnotil aj bolestné za operáciu dňa 30. 04. 2004- artroskopia a odstránenie vnútorného menisku ľavého kolena. Sťaženie spoločenského uplatnenia znalec stanovil na 1.925 bodov, v rámci ktorých hodnotil aj položku 394/a označenú ako obmedzenie pohyblivosti ľavého kolena ľahkého stupňa, položku 395/b- kývavosť ľavého kolena s potrebou podporného aparátu. Stav v rámci hodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia znalec hodnotil ako momentálne ustálený bez predpokladu zlepšenia stavu, ale naopak uviedol, že v budúcnosti môže u žalobcu dôjsť k zhoršeniu artrózy bedra a kolena, čo možno vyústi na prípadné ďalšie korekčné operácie (umelý kĺb?). Doplnil, že opakované operácie boli vykonané v horizonte niekoľkých rokov a tento stav považoval za potrebné uzavrieť vzhľadom na to, že k výraznejším zmenám zdravotného stavu poškodeného nedôjde ani prípadnou ďalšou operáciou. V doplnení znaleckého posudku č. 5/2009 zo dňa 19. 04. 2009 sa F. A. vysporiadaval s námietkami žalobcu k jeho znaleckému posudku spočívajúcimi v nedostatku súhlasu žalobcu k zverejneniu jeho zdravotnej dokumentácie, uvedeniu anamnézy pacienta v posudku, otázkam zvýšenia bolestného a SSÚ a znalcom konštatovanej nesprávnosti posudku vypracovanom F. H..

18. Z lekárskej správy z 16.09.2013 vyplýva, že žalobca bol objednaný na plastiku LCA ľavého kolena ako následok úrazu z roku 2002. 19. Podľa lekárskej správy z 07.01.2014 žalobca pred týždňom pocítil prasknutie v operovanom kolene a odvtedy ho nevie vystrieť. Po MR vyšetrení ľavého kolena z 22.01.2014 mu bola zistená rozsiahla trhlina takmer v celom rozsahu menisku. 20. Zo zdravotnej dokumentácie žalobcu založenej na č. l. 22, 23 a 25 vyplýva, že u žalobcu boli realizované dva operačné výkony, a to: - dňa 05. 11. 2013 vyhladenie chrupavky pre vyvrtnutie a natiahnutie kolenného kĺbu, natrhnutie predného skríženého väzu, - dňa 03. 04. 2014 parciálna resekcia menisku. 21. Z prepúšťacích správ zo dňa 06.11.2013 a z 04.04.2014 vyplýva, že žalobca bol deň po operačných výkonoch v stabilizovanom stave prepustený do ďalšej ambulantnej starostlivosti s odporúčaním hlásiť sa do troch dní u praktického lekára, kontrola podľa dohovoru s lekárom, bol poučený o tom, že rany má držať v suchom a čistom, denne preväzovať, končatinu pri bolesti ľadovať a bola mu nastavená aj medikamentózna liečba. 22. Ošetrujúci lekár žalobcu F. H. v lekárskom posudku vystavenom dňa 11. 02. 2015 hodnotil bolestné za dodatočne zistené poškodenie predného skríženého a postranného väzu a poranenie menisku ľavého kolena v súvislosti s úrazom z roku 2002 nasledovnými položkami: roztrhnutie predného skríženého väzu 45 bodov (položka 169), pretrhnutie postranného väzu 80 bodov (položka 170), poranenie menisku liečené operáciou 70 bodov (položka 173/b). V časti B. posudku ohodnotil sťaženie spoločenského uplatnenia za ľahké obmedzenie hybnosti kolena 100 bodmi (položka 396/a) a kývavosť kolena s potrebou ortopedického podporného prístroja 300 bodmi (397/b). 23. Listom zo dňa 17. 04. 2015 (č. l. 20) si žalobca u žalovanej v súvislosti s ďalšími operáciami ľavého kolena súvisiacimi s následkami úrazu po dopravnej nehode uplatnil nárok na bolestné za 195 bodov vo výške 3.139,50 eur, sťaženie spoločenského uplatnenia za 400 bodov vo výške 6.440 eur a náklady spojené s liečením. 24. Žalovaná listom zo dňa 28. 04. 2015 (č. l. 34) žalobcovi oznámila, že jeho žiadosti o odškodnenie nie je možné vyhovieť z dôvodu, že z povinného zmluvného poistenia škodcu už bolo poukázané poistné plnenie v maximálnej výške podľa vyhl. č. 32/1965 Zb. v spojení s § 11 ods. 1 zák. č. 437/2004 Z.z. a po priznaní zvýšenia súdom bolo žalobcovi celkom vyplatené titulom bolestného 20.961,96 eur a titulom sťaženia spoločenského uplatnenia 57.508,47 eur. 25. Súd na návrh žalovanej nariadil vo veci dokazovanie vyžiadaním si odborného vyjadrenia, ktorého vypracovaním poveril znalca F. M. A. C., odbor: zdravotníctvo a farmácia, odvetvie: chirurgia, úrazová chirurgia. Z obsahu odborného vyjadrenia č. 8/2019 vypracovaného F. M. A. C. (č. l. 113) vyplýva, že znalec v časti nález popisujúcej priebeh liečby žalobcu v súvislosti s úrazom pri dopravnej nehode dňa 31. 08. 2002 vychádza z toho, že posledná hospitalizácia žalobcu na OUVH sa uskutočnila od 24. do 26. 01. 2006, o hospitalizáciách žalobcu v roku 2013 a 2014 vyplývajúcich z č. l. 23, 25 súdneho spisu sa znalec nezmieňuje. Znalec uviedol, že žalobcu od vyhotovenia znaleckého posudku č. 4/2008 nevidel a nevyšetroval, a preto pri zodpovedaní otázok vychádza z pôvodného znaleckého posudku a obsahu súdneho spisu. Uviedol, že do hodnotenia bolestného zahrnul dodatočne zistené poškodenie v podobe roztrhnutia predného skríženého a postranného väzu a poranenie menisku ľavého kolena, ktoré bolo zistené až pri ďalšej operácii- artroskópii zo dňa 30. 04. 2004. Rovnako znalec zhodne uviedol, že v rámci bodového hodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia hodnotil aj následky poranenia ľavého kolena, konkrétne dodatočne zistené poškodenie v podobe roztrhnutia predného skríženého a postranného väzu a poranenie menisku ľavého kolena zistené pri operácii dňa 30. 04. 2004, ktoré boli v priamej súvislosti s dopravnou nehodou dňa 31. 08. 2002. Znalec tiež potvrdil, že v čase vypracovania znaleckého posudku č. 4/2008 bol stav žalobcu v súvislosti s úrazom zo dňa 31. 08. 2002 už ustálený v miere umožňujúcej bodovanie súvisiaceho bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia. Uviedol, že u žalovaného v čase vypracovania znaleckého posudku nebol predpoklad zlepšenia zdravotného stavu v budúcnosti,

práve naopak konštatoval, že v budúcnosti môže dôjsť k zhoršovaniu artrózy bedra a kolena, čo možno vyústi na prípadne ďalšie korekčné operácie (umelý kĺb). 26. Právna zástupkyňa žalobcu vo svojom prednese opätovne poukázala na § 797 ods. 4 OZ. Zdôraznila, že žalobca si uplatnil nárok vychádzajúc zo záverov lekárskeho posudku jeho ošetrujúceho lekára a nebol oprávnený zmeniť, znížiť alebo vyškrtnúť niektoré ohodnocované položky, resp. bodové hodnotenie a takáto kompetencia neprináleží ani žalovanej, ani súdu. Zdôraznila, že pochybnosti o tom, či niektoré položky už boli hodnotené, nestačilo formulovať vo vyjadrení žalovanej, ale bolo jej povinnosťou závery lekárskeho posudku vyvrátiť prostredníctvom nadriadeného lekára alebo znaleckým posudkom. Rovnako aj pochybnosti vo vzťahu k SSU môžu byť v zmysle normatívnej úpravy preskúmavané len novým lekárskym/ znaleckým posudkom a žalovaná mala zákonom stanovenú trojmesačnú lehotu, aby riadne prešetrila poistnú udalosť a relevantným spôsobom preukázala dôvodnosť svojej argumentácie, v ktorej spochybňuje nárok žalobcu spôsobom, že sa jej niečo javí... Za neprípustné označila, aby po 10 rokoch žalovaná dokazovala a vyvracala závery lekárskeho posudku, keď nevyužila lehotu na prešetrenie poistnej udalosti. 27. Poverená zástupkyňa žalovanej v reakcii na to namietala, že sa nejedná o jej subjektívne vyjadrenie ako nekompetentnej osoby, nakoľko sa vo svojej argumentácii odvolávala na hodnotenie F. A. v znaleckom posudku predloženom v pôvodnom konaní, v ktorom už bol odškodnený žalovaný nárok a vzhľadom k hospodárnosti konania nepovažovala za potrebné navrhnúť v tomto smere ďalšie dokazovanie. 28. Podľa 100 ods. 1, 2 veta prvá zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení účinnom v rozhodnom čase (ďalej len „OZ“) právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. Premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva. 29. Podľa § 106 ods. 1 OZ právo na náhradu škody na zdraví sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. 30. Podľa § 427 OZ fyzické a právnické osoby vykonávajúce dopravu zodpovedajú za škody vyvolané osobitnou povahou tejto prevádzky. 31. Podľa § 428 OZ svojej zodpovednosti sa nemôže prevádzkovateľ zbaviť, ak bola škoda spôsobená okolnosťami, ktoré majú pôvod v prevádzke. Inak sa zodpovednosti zbaví, len ak preukáže, že škode nemohlo byť zabránené ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno požadovať. 32. Podľa § 444 OZ pri škode na zdraví sa jednorazovo odškodňujú bolesti poškodeného a sťaženie jeho spoločenského uplatnenia. 33. Podľa § 517 ods. 1 OZ dlžník, ktorý svoj dlh riadne nesplní, je v omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať aj len jednotlivých plnení. 34. Podľa § 517 ods. 2 OZ ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania, výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis. 35. Podľa § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu omeškania (ďalej len „nar. vl. č. 87/1995 Z.z.“) výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. 36. Podľa § 3 ods. 1 veta prvá zák. č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v rozhodnom čase (ďalej len „zák. č. 381/2001 Z.z.“) povinnosť uzavrieť poistnú zmluvu má pri tuzemskom motorovom vozidle ten, kto je ako držiteľ motorového vozidla zapísaný v dokladoch vozidla alebo ten, kto je v dokladoch vozidla zapísaný ako osoba, na ktorú sa držba

motorového vozidla previedla, v ostatných prípadoch ten, kto je vlastníkom motorového vozidla alebo jeho prevádzkovateľom. 37. Podľa § 4 ods. 1 zák. č. 381/2001 Z.z. poistenie zodpovednosti sa vzťahuje na každého, kto zodpovedá za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla uvedeného v poistnej zmluve. 38. Podľa § 4 ods. 2 písm. a) zák. č. 381/2001 Z.z. poistený má z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho hradil poškodenému uplatnené a preukázané nároky na náhradu škodu na zdraví a nákladov pri usmrtení. 39. Podľa § 4 ods. 3 zák. č. 381/2001 Z.z. poistený má právo, aby poisťovateľ za neho poskytol poškodenému poistné plnenie v rozsahu podľa odseku 2, ak ku škodovej udalosti, pri ktorej táto škoda vznikla a za ktorú poistený zodpovedá, došlo v čase trvania poistenia zodpovednosti, ak tento zákon neustanovuje inak. 40. Podľa § 11 ods. 7 zák. č. 381/2001 Z.z. poisťovateľ je povinný poskytnúť poistné plnenie do 15 dní po skončení prešetrovania potrebného na zistenie rozsahu povinnosti poisťovateľa poskytnúť poistné plnenie alebo po doručení právoplatného rozhodnutia súdu o výške náhrady škody vrátane inej ujmy poisťovateľovi, ak z tohto rozhodnutia nevyplýva iná lehota na poskytnutie poistného plnenia. 41. Podľa § 15 ods. 1 zák. č. 381/2001 Z.z. náhradu škody uhrádza poisťovateľ poškodenému. Poškodený je oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi a je povinný tento nárok preukázať. 42. Podľa § 15 ods. 2 zák. č. 381/2001 Z.z. na premlčanie nároku na náhradu škody proti poisťovateľovi platí rovnaká úprava ako na premlčanie nároku proti osobe, ktorá škodu spôsobila. 43. Podľa § 5 ods. 1 zák. č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia a o zmene a doplnení zákona č. 273/1994 Z.z. v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák. č. 437/2004 Z.z.“) pri určení výšky náhrady za bolesť a výšky náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia sa vychádza z celkového poštu bodov, ktorým sa bolesť alebo sťaženie spoločenského uplatnenia ohodnotilo v lekárskom posudku (§ 7 a 8). 44. Podľa § 5 ods. 2 zák. č. 437/2004 Z.z. výška náhrady za bolesť a výška náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia sa určuje sumou 2 % z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky zistenej Štatistickým úradom SR za kalendárny rok predchádzajúci roku, v ktorom vznikol nárok na náhradu podľa odseku 1, za jeden bod a výsledná suma sa zaokrúhli na najbližšie celé euro smerom nahor. 45. Podľa § 5 ods. 4 zák. č. 437/2004 Z.z. Ministerstvo zdravotníctva SR ustanoví výšku náhrady za bolesť a výšku náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia určenú podľa odseku 2 opatrením vyhláseným v Zbierke zákonov SR uverejnením oznámenia o jeho vydaní najneskôr do 31. mája príslušného kalendárneho roka. 46. Podľa § 11 ods. 1 zák. č. 437/2004 Z.z. na bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia v dôsledku úrazu a iného poškodenia na zdraví, ktoré bolo spôsobené pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, a ak ide o chorobu z povolania z takej choroby, ktorá bola zistená pred týmto dňom, sa vzťahujú doterajšie predpisy. 47. Podľa § 1 ods. 1 vyhl. č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia v znení účinnom od 01. apríla 1999 (ďalej len „vyhl. č. 32/1965 Zb.“) bolesti a sťaženie spoločenského uplatnenia spôsobené úrazom, chorobou z povolania alebo iným poškodením na zdraví (ďalej len „poškodenie na zdraví“) sa odškodňujú jednorazove. 48. Podľa § 2 ods. 1 vyhl. č. 32/1965 Zb. odškodnenie za bolesť sa poskytuje za bolesti spôsobené poškodením na zdraví, jeho liečením alebo odstraňovaním jeho následkov, a to podľa zásad a sadzieb ustanovených v prílohe tejto vyhlášky. Odškodnenie za bolesť musí byť primerané povahe poškodenia na zdraví a priebehu liečenia.

49. Podľa § 3 ods. 2 vyhl. č. 32/1965 Zb. ak sa vykoná po skončenom liečení operácia, ktorá má príčinu v poškodení na zdraví, patrí ďalšie odškodnenie za bolesť ako za poškodenie, s ktorým možno túto operáciu najskôr porovnávať. 50. Podľa § 4 ods. 1 vyhl. č. 32/1965 Zb. sťaženie spoločenského uplatnenia sa odškodňuje, ak poškodenie na zdraví má preukázateľne nepriaznivé dôsledky pre životné úkony poškodeného, pre uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb alebo pre plnenie jeho spoločenských úloh (ďalej len „následky“). Odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia musí byť primerané povahe následkov a ich predpokladanému vývoju, a to v rozsahu, v akom sú obmedzené možnosti poškodeného uplatniť sa v živote a spoločnosti. 51. Podľa § 5 ods. 2 vyhl. č. 32/1965 Zb. ak spoločenské uplatnenie občana bolo už obmedzené predchádzajúcimi zmenami zdravotného stavu, hodnotia sa iba následky, ktoré vznikli v dôsledku posudzovaného poškodenia na zdraví, prípadne viedli k podstatnému zhoršeniu predchádzajúcich zmien zdravotného stavu. Ak bol poškodený pre skoršie sťaženie spoločenského uplatnenia už odškodnený a ak sa odškodňuje nastavšie zhoršenie pôvodného poškodenia na zdraví, ktoré sa nepredpokladalo pri pôvodnom hodnotení, odpočíta sa mu zo sumy, ktorá by zodpovedala jeho terajšiemu stavu (§ 6 ods. 2), suma pôvodne z tohto dôvodu priznaná. 52. Podľa § 9 ods. 1 vyhl. č. 32/1965 Zb. posúdenie sa vykoná, len čo stav poškodeného možno považovať za ustálený. 53. Podľa § 12 vyhl. č. 32/1965 Zb. posudok možno preskúmať podľa predpisov o rozhodovaní pri výkone zdravotníckych služieb. 54. Podľa prílohy A bod 1. ods. 9 veta prvá vyhl. č. 32/1965 Zb. ak dôjde po skončenom liečení k operácii, ktorá má príčinu v pôvodnom poškodení na zdraví, patrí nové odškodnenie za bolesť ako za poškodenie, s ktorým možno túto operáciu po stránke bolesti najskôr porovnávať. 55. Pri škode spôsobenej na zdraví sa jednorazovo nahrádza bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia (ďalej len „SSU“) poškodeného, ako parciálne nároky nemajetkovej povahy výlučne viazané na osobu poškodeného a plniace satisfakčnú (nie reparačnú) funkciu. Odškodňovanie bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia upravovala do 31. 07. 2004 vyhl. č. 32/1965 Zb. S účinnosťou od 01. augusta 2004 podmienky priznania a poskytovania náhrady za bolesť a náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia upravuje zák. č. 437/2004 Z.z., ktorého aplikácia je v zmysle intertemporálnych ustanovení (§ 11 ods. 1) vylúčená na bolesť a SSU v dôsledku úrazu alebo iného poškodenia na zdraví spôsobeného pred jeho účinnosťou. Súdna prax, na ktorú poukazoval žalobca a odvolací súd (rozsudok NS SR zo dňa 28.04.2009, sp. zn. 4Sžo/3/2008) systematickým výkladom predmetného ustanovenia a vzhľadom na rozdielnosť pojmov bolesť, sťaženie spoločenského uplatnenia a výška náhrady za bolesť a náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia dospela k záveru, že podľa doterajších predpisov (vyhl. č. 32/1965 Zb.) sa má posudzovať bolesť a SSU a ich hodnotenie podľa sadzieb stanovených v doterajších predpisoch (príloha vyhl. č. 32/1965 Zb.), ale výška náhrady za ne sa riadi zák. č. 437/2004 Z.z. 56. Spoločným cieľom týchto náhrad je v zmysle ustálenej rozhodovacej činnosti možnosť, aby si poškodený za peňažnú náhradu mohol obstarať požitky, ktorými si nahradí prežité alebo prežívané utrpenie, strasť, či obmedzenie v živote v dôsledku utrpeného poškodenia zdravia. Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/192/2015 uviedol, že SSU má vo svojej podstate predstavovať náhradu za preukázateľne nepriaznivé dôsledky pre život a životné úkony poškodeného, pre uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb alebo pre plnenie jeho spoločenských úloh. Jedná sa o tzv. trvalé následky, ktoré charakterizuje ustálenie zdravotného stavu, čo znamená nemožnosť jeho ďalšieho zlepšenia. Inými slovami náhradu za SSU možno charakterizovať ako náhradu za preukázateľne nepriaznivé následky, ktoré trvalo a výrazným spôsobom sťažujú uplatnenie poškodeného v osobnom živote, profesijnom živote alebo v iných sférach života človeka. Aj v prípade zodpovednosti za škodu spôsobenú na zdraví sa uplatňuje ústavný princíp proporcionality, z ktorého vyplýva, že výška priznanej náhrady za SSU musí byť primeraná vo vzťahu k utrpeným trvalým následkom poškodenia zdravia. Náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia sa pritom môže poskytnúť iba za následky, ktoré

vznikli v dôsledku posudzovaného poškodenia na zdraví, príp. ktoré viedli k podstatnému zhoršeniu predchádzajúcich zmien zdravotného stavu. 57. Predmetom konania, o ktorom bol konajúci súd povinný opätovne a v intenciách právne záväzného názoru odvolacieho súdu rozhodnúť, ostala žalobcom uplatnená náhrada za bolesť v sume 3.139,50 eur (195 bodov x 16,10 eur) a náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia v sume 6.440 eur (400 x 16,10 eur) v súvislosti s operačnými výkonmi v roku 2013 a 2014 majúcimi pôvod, resp. príčinu v poškodení zdravia žalobcu pri dopravnej nehode v roku 2002 spôsobenej motorovým vozidlom v rozhodnom čase poisteným podľa zák. č. 381/2001 Z.z. u žalovanej. 58. Ako už súd uviedol vo svojom skoršom rozhodnutí, žalovaná sa nedôvodne bráni prekážkou res iudicata dôvodiac tým, že nárok žalobcu už bol odškodnený v skoršom konaní vedenom na býv. Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 12C/74/2004. Jednak v konaní vedenom pod sp. zn. 12C/74/2004 bol predmetom konania „len“ žalobcom uplatnený akcesorický nárok na zvýšenie odškodnenia za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia (§ 7 ods. 3 vyhl. č. 32/1965 Zb.), nakoľko nárok na odškodnenie bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia v základnom bodovom hodnotení bol žalovanou uspokojený dobrovoľne a nebol predmetom meritórneho rozhodovania súdu. Naviac žalovaná vo svojej argumentácii celkom opomína skutočnosť, že žaloba vo veci sp. zn. B1-23Csp/4/2017 vychádza z iného skutkového stavu, keď žalobca si uplatňuje nárok na ďalšie odškodnenie v súvislosti s operačnými výkonmi, ku ktorým došlo v roku 2013 a 2014, t. j. po právoplatnom skončení konania vedeného pod sp. zn. 12C/74/2004. Dôvodnosť novo uplatneného nároku odvodzuje od samotným zákonodarcom predpokladanej ďalšej náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia v súvislosti s tým istým poškodením zdravia v súvislosti s dopravnou nehodou z roku 2002 (ust. § 3 ods. 2 a § 5 ods. 2 vyhl. č. 32/1965 Zb.). Pre založenie prekážky právoplatne rozhodnutej veci (res iudicata) tak absentuje skutková zhoda zakladajúca totožnosť predmetu konania. Pokiaľ žalovaná bola presvedčená, že ohodnotenie bolestného a SSU nezodpovedalo operačným výkonom vykonaným u žalobcu v roku 2013 a 2014, bolo jej povinnosťou v konaní uvedené tvrdenie závislé od odborných medicínskych znalostí riadne preukázať a uvedené by mohlo viesť k neúspechu žalobcu v podobe zamietnutia žaloby, nie k zastaveniu konania pre prekážku res iudicata. Na uvedený záver súdu nemali žiaden vplyv závery znalca MUDr. Veselého vyslovené v odbornom vyjadrení č. 8/2019, s poukazom na to, že posúdenie prekážky res iudicata je otázkou právnou a z obsahu odborného vyjadrenia je zrejmé, že znalec aj napriek tomu, že disponoval celým spisovým materiálom, sa vo svojej podstate vyjadroval len k operačným výkonom uskutočneným pred rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9Co/177/2006, keď dátum posledného operačného výkonu označil január 2006. 59. Ďalšou pre vec podstatnou otázkou, s ktorou sa súd musel vysporiadať pred meritórnym posúdením veci, bola žalovanou vznesená námietka premlčania nároku na náhradu bolestného. 60. Premlčaním sa rozumie kvalifikované uplynutie času ustanoveného v zákone pre vykonanie práva, v dôsledku ktorého nárok možno odvrátiť námietkou premlčania. Znamená výrazné oslabenie subjektívneho práva účastníka právneho vzťahu, keď oprávnene vznesená námietka premlčania má za následok zánik súdnej vymáhateľnosti nároku, v dôsledku čoho premlčané právo nemožno veriteľovi autoritatívne priznať. Premlčaním právo samo o sebe nezaniká (na rozdiel od inštitútu preklúzie), len sa oslabuje a to práve v tej zložke, ktorá predstavuje nárok (actio nata). Právo naďalej existuje, avšak iba vo forme naturálnej obligácie, t. j. dobrovoľného plnenia zo strany dlžníka. Účelom tohto právneho inštitútu v občianskoprávnych vzťahoch je v súlade s princípom právnej istoty zabezpečiť, aby oprávnený subjekt pod hrozbou sankcie premlčania a oslabenia súdnej vymáhateľnosti nároku si svoje právo uplatnil v zákonom stanovenej dobe, a teda aby dlžník v záväzkovoprávnych vzťahoch nebol bez zreteľa na čas a po neúmerne dlhej dobe vystavený úspešnej žalobe zo strany veriteľa. Inštitút premlčania je tiež výrazom rímskoprávnej zásady vigilantibus iura scripta sunt (právo patrí bdelým). Premlčanie v konečnom dôsledku okrem uvedenej donucovacej funkcie predchádza aj prípadnej dôkaznej núdzi a prispieva k právnej istote. Ak na základe vznesenej námietky premlčania súd zistí, že nárok je premlčaný, z hľadiska procesnej ekonomiky už súd neskúma samotné meritum veci. 61. V prejednávanej veci žalovaná námietku premlčania odôvodnila tým, že žalobca absolvoval dve operácie dňa 05.11.2013 a 03.04.2014, po ktorých bol v stabilizovanom stave s kľudnými pooperačnými ranami a nekomplikovaným pooperačným priebehom prepustený do domácej starostlivosti. Úvodom je potrebné pripomenúť, že dôkazné bremeno v civilnom sporovom konaní zaťažuje tú stranu sporu, ktorej

existencia tvrdených skutočností je na prospech. V prípade námietky premlčania ako hmotnoprávnej námietky, ktorej dôvodnosť oslabuje právo protistrany a vedie k zamietnutiu žaloby, znáša žalovaná strana dôkazné bremeno o skutočnostiach, s ktorými zákon spája počiatok a plynutie premlčacej doby (viď napr. rozsudok NS ČR zo dňa 15.11.2005, sp. zn. 32Odo 204/2005). Súd je tiež toho názoru, že prekážkou pre uplatnenie námietky premlčania nie je ani ust. § 797 ods. 4 OZ, na ktoré v tejto súvislosti poukazovala žalovaná, čo je možné logicky dovodiť už zo skutočnosti, že v čase skončenia šetrenia poistnej udalosti nemôže mať poistiteľ vedomosť o tom, kedy v budúcnosti sa poškodený obráti so svojim nárokom na súd. Naviac predmetné ustanovenie nie je v danej veci vzhľadom na ust. § 879u OZ aplikovateľné. 62. Premlčanie bolestného ako škody na zdraví sa spravuje len dvojročnou subjektívnou premlčacou dobou podľa § 106 ods. 1 OZ, začiatok plynutia ktorej zákonodarca viaže na okamih, kedy sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Vzhľadom na skutočnosť, že vo veci sa jedná o ďalšie odškodnenie bolestného v súvislosti so skorším poškodením zdravia pri dopravnej nehode v roku 2002, je nepochybná a bola aj nesporná vedomosť žalobcu o zodpovednosti poistenca žalovanej (F. G.) za spôsobenú škodu ešte pred operačnými výkonmi, ku ktorým došlo v roku 2013a 2014. Vedomosť o škode ako druhý determinant začatia plynutia premlčacej doby súdna prax vzhľadom na znenie § 9 ods. 1 vyhl. č. 32/1965 Zb. viaže na okamih ustálenia zdravotného stavu, od ktorého najskôr si môže dať poškodený vypracovať bodové ohodnotenie bolestného ošetrujúcim lekárom. Pri odškodnení bolesti je totiž potrebné prihliadať na to, že okolnosti rozhodujúce pre určenie bolestného sa stanú objektívne známe až po ukončení liečebného procesu, resp. po ustálení zdravotného stavu, kedy už nemožno predpokladať zásadné zmeny v dôsledku škodovej udalosti. Posudzujúci lekár môže v tomto okamihu prvýkrát objektívne posúdiť rozsah škody a vyčísliť jej výšku. Poškodený sa preto až v tomto momente dozvie o škode a jej výške, tzv. preukázaná vedomosť (viď napr. rozhodnutie R 3/1984, Cz 23/83, rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo/152/2010). Ak poškodenému vzniknú z pôvodnej škodovej udalosti v prípade neskoršieho zhoršenia už ustáleného zdravotného stavu ďalšie nároky na náhradu škody na zdraví, tieto je z hľadiska premlčania potrebné posudzovať samostatne ako nárok so samostatnou subjektívnou premlčacou dobou a rozdielnym začiatkom plynutia (R 9/1986). Súdna prax tiež dospela k záveru, že dátum ukončenia hospitalizácie sa nemusí zhodovať B1-23Csp/4/2017 20 s ustálením zdravotného stavu poškodeného pre účely hodnotenia bolestného. Rovnako konštatovala, že za deň zistenia bolesti nemožno bez ďalšieho považovať ani deň ukončenia práceneschopnosti a ani deň vyhotovenia lekárskeho posudku, nakoľko na začiatok plynutia premlčacej doby nemá vplyv, kedy si poškodený zabezpečení dôkazy na preukázanie výšky bolestného (viď R 68/2003). Uvedené vyplýva z toho, že náhrada za bolesť nemá zohľadňovať len bolesť vytrpenú bezprostredne v momente poškodenia zdravia, ale tiež v priebehu liečenia či odstraňovania následkov, čo je normatívne vyjadrené v § 2 ods. 1 vyhl. č. 32/1965 Zb. Stanovenie okamihu ustálenia zdravotného stavu je pritom otázkou skutkovou, zodpovedanie ktorej si nevyhnutne vyžaduje odborné znalosti a súdu o nej neprináleží vecne rozhodovať. 63. V intenciách vyššie uvedeného súd dospel k záveru, že žalovaná relevantným spôsobom nepreukázala premlčanie nároku v časti bolestného. Aj vzhľadom na nevyhnutnosť určenia okamihu ustálenia zdravotného stavu žalobcu odborne znalou osobou súd nepovažuje za dostatočnú argumentáciu žalovanej nepodporenú žiadnymi relevantnými dôkazmi, ktorá premlčanie bolestného vyvodzovala výlučne z okamihu prepustenia žalobcu z ústavnej zdravotnej starostlivosti, ktorý ako uzavrela súdna prax nemusí bez ďalšieho znamenať ustálenie zdravotného stavu. Naviac zo žalobcom predložených prepúšťacích správ vyplýva, že po prepustení z nemocnice mu bola nastavená medikamentózna liečba, z lekárskych správ z 25.09.2014, 15.01.2015 vyplýva, že žalobca mal po ukončení ústavnej zdravotnej starostlivosti podstúpiť intenzívnu rehabilitáciu, čo bez ďalšieho spochybňuje hodnovernosť argumentácie žalovanej. Pokiaľ preto žalovaná chcela úspešne vzniesť námietku premlčania, mala súdu bezpečne a bez akýchkoľvek pochybností či subjektívnych nekvalifikovaných domnienok preukázať, že k okamihu ustálenia zdravotného stavu došlo u žalobcu vo vzťahu k bolestnému pred 16.01.2015, t. j. viac ako dva roky pred podaním žaloby. V tejto súvislosti súd tiež poukazuje aj na konštatovanie odvolacieho súdu v ods. 20. zrušujúceho rozsudku, ktorý uzavrel, že žalobca sa po operačných výkonoch liečil až do roku 2015. 64. Pri závere o nepremlčaní nároku na náhradu bolestného sa súd v ďalšom zaoberal jeho dôvodnosťou. Žalobca vychádzajúc z predloženého lekárskeho posudku ošetrujúceho lekára F. H.

vypracovaného dňa 11.02.2015 si titulom bolestného uplatnil sumu 3.139,50 eur zodpovedajúcu násobku 195 bodov a sumy 16,10 eur. F. H. hodnotil bolestné podľa prílohy zák. č. 437/2004 Z.z., s poznámkou, že u žalobcu bolo dodatočne zistené poškodenie predného skríženého a postranného väzu a poranenie menisku ľavého kolena v súvislosti s úrazom z roku 2002, a to troma položkami: č. 169 roztrhnutie predného skríženého väzu ohodnotil na 45 bodov, č. 170 pretrhnutie postranného väzu ohodnotil na 80 bodov a č. 173/b poranenie menisku liečené operáciou ohodnotil na 70 bodov. Ako už súd uviedol v ods. 55. tohto odôvodnenia ustálená súdna prax s odkazom § 11 ods. 1 zák. č. 437/2004 Z.z. dovodila, že v prípade, ak k poškodeniu zdravia došlo pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, podmienky vzniku nároku na bolestné a jeho hodnotenie podľa sadzieb sa vykoná podľa doterajších predpisov a výška náhrady sa spravuje zák. č. 437/2004 Z.z. Uvedenému nezodpovedá hodnotenie bolestného v lekárskom posudku F. H., ktorý vychádzal z prílohy zák. č. 437/2004 Z.z., čo však súd neposúdil ako prekážku pre rozhodnutie o žalovanom nároku, a to z dôvodu, že pol. č. 169, č. 170 a č. 173/b hodnotené F. H. boli totožne bodovo hodnotené v oboch právnych úpravách a vo vzťahu k bolesti bolo zhodné aj číslovanie uvedených položiek (pri hodnotení SSU F. H. bodované položky č. 396a a 397b boli tiež bodovo rovnako hodnotené aj vo vyhl. č. 32/1965 Zb., k zmene došlo len v číslovaní uvedených položiek). V označených položkách nedošlo zo strany F. H. ani k žiadnej úprave bodového hodnotenia podľa § 9 ods. 5, 6 zák. č. 437/2004 Z.z., ktorá by mohla zakladať rozdiel oproti právnej úprave vyhl. č. 32/1965 Zb. Potrebné je tiež uviesť, že žalovaná v obrane nenamietala správnosť bodového hodnotenia čo do výšky, namietala, že v lekárskom posudku zo dňa 11.02.2015 hodnotené položky boli už ňou odškodnené ešte v súvislosti s konaním vedeným pod sp. zn. 12C/74/2004, čo opäť nijako nepreukázala a uvedený záver nevyplýva ani zo znaleckého posudku F. A. č. 8/2019, ktorý sa nijako nevyjadroval k operačným výkonom vykonaným v roku 2013 a 2014, ktoré mali byť predmetom bodového hodnotenia v lekárskom posudku zo dňa 11.02.2015. Uvedené je podľa názoru súdu determinované aj formuláciou otázok, ktoré boli znalcovi žalovanou položené, a v ktorých neboli ani len spomenuté operačné výkony z roku 2013 a 2014, odškodnenie bolesti za ktoré je predmetom tohto konania. Zo zásady rovnosti sporových strán a kontradiktórneho charakteru sporového konania pritom vyplýva, že súd nie je oprávnený zasahovať do otázok kladených sporovými stranami znalcom a svedkom, nakoľko by tým mohlo dôjsť k neprípustnému ovplyvneniu výsledku konania na úkor druhej strany sporu a porušeniu zásady rovnosti sporových strán. Zodpovednosť za výsledok konania determinovaný unesením bremena tvrdenia a dôkazného bremena tak zaťažuje vždy sporové strany a súd do dokazovania môže zasahovať len vo vymedzených sporoch (spory s tzv. s ochranou slabšej strany), medzi ktoré predmetný spor nemožno subsumovať. 65. V tomto smere možno tiež plne prisvedčiť žalobcovi, keď poukazoval na to, že akékoľvek pochybnosti žalovanej voči hodnoteniu bolestného ošetrujúcim lekárom žalobcu mali byť namietané postupom podľa § 12 vyhl. č. 32/1965 Zb., t. j. žalovaná mala v rámci šetrenia poistnej udalosti iniciovať preskúmanie lekárskeho posudku podľa zák. č. 20/1966 Zb., resp. v záujme účinnej obrany v spore mala súdu predložiť znalecký posudok, ktorý by mohol revidovať závery lekárskeho posudku. Pokiaľ súdna prax konštatovala, že upraviť bodové hodnotenie uvedené v lekárskom posudku vypracované posledným ošetrujúcim lekárom poškodeného neprináleží ani posudkovým lekárom poisťovateľa, a contrario nie je možné prihliadnuť na argumentáciu žalovanej nepodporenú žiadnou odborne spôsobilou osobou. Obrane žalovanej založenej na neakceptovaní žalobcom predloženého lekárskeho posudku bez zabezpečenia a predloženia relevantných dôkazov preto nemožno priznať žiaden úspech. Naopak jej relevantnosť opätovne spochybňujú žalobcom predložené lekárske správy zo dňa 16.09.2013 a 07.01.2014, z ktorých vyplýva, že u žalobcu bola riešená potreba plastiky ľavého kolena ako následok úrazu z roku 2002 a tiež, že žalobca po operácii vykonanej v novembri 2013 pocítil prasknutie v operovanom kolene a odvtedy ho nevie vystrieť, v dôsledku čoho došlo k realizácii ďalšieho operačného výkonu. Rovnako zo znaleckého posudku F. A. č. 4/2008 vyplýva, že poranenie menisku liečené operáciou bolo hodnotené v súvislosti s operačným zákrokom z 30.04.2004. Odškodnenie bolesti pritom patrí za už vytrpenú, nie budúcu bolesť, a preto F. A. v roku 2008 nemohol ohodnocovať bolesť, ktorú utrpel žalobca pri operáciách z roku 2013 a 2014 a v súvislosti s liečbou po týchto výkonoch. Z uvedeného tak vyplýva, že u žalobcu s veľkým časovým odstupom po dopravnej nehode z roku 2002 boli realizované ďalšie operačné výkony majúce pôvod v primárnom poškodení zdravia pri dopravnej nehode. Za bolesť vytrpenú pri týchto operačných výkonoch a v následnom liečebnom procese patrí žalobcovi podľa § 3 ods. 2 vyhl. č. 32/1965 Zb. ďalšie odškodnenie, ktoré súd priznal podľa bodového hodnotenia v lekárskom posudku F. H. zo dňa 11.02.2015, ktorého závery neboli zo strany žalovanej vo vzťahu k bolestnému relevantne spochybnené.

66. Pokiaľ sa týka samotnej výšky náhrady za bolesť súd počet bodov podľa lekárskeho posudku, t. j. 195 bodov vynásobil hodnotou 1 bodu uplatnenou žalobcom v podanej žalobe. Neprisvedčil argumentácii žalobcu o tom, že súd v danom prípade nie je viazaný žalobným petitom a s odkazom na § 216 ods. 2 CSP mu môže priznať sumu vyššiu ako si uplatňuje. V danom prípade, kedy je predmetom konania nárok na náhradu škody na zdraví, usporiadanie vzťahu medzi stranami nevyplýva z osobitného predpisu (ako je tomu napr. pri zrušení a vyporiadaní podielového/ bezpodielového spoluvlastníctva) a je plne v dispozícii žalobcu aké odškodnenie za poškodenie zdravia si voči poisťovateľovi uplatní a súd je touto žalobnou požiadavkou viazaný. V konaní advokátkou zastúpený žalobca procesne prípustným spôsobom nerozšíril žalobu, a preto pri závere, že súdu nie je dané oprávnenie podľa § 216 ods. 2 CSP rozhodnúť ultra petitum, žalobcovi priznal náhradu bolestného v ním uplatnenej sume 3.139,50 eur zodpovedajúcej násobku počtu bodov a ním uplatnenej hodnoty bodu 16,10 eur podľa opatrenia Ministerstva zdravotníctva SR č- S02873-OL-2013 z 04.04.2013. Ako účelovú v tejto súvislosti vyhodnotil aj argumentáciu žalobcu, pokiaľ tvrdil, že si nesprávnu hodnotu bodu uplatnil z dôvodu, že v čase podania žaloby nebola známa výška hodnoty bodu za rok 2015. Pokiaľ by tomu tak aj bolo, žalobca mohol na uvedené poukázať už v podanej žalobe a uplatniť si násobok počtu bodov a hodnoty bodu za rok 2015 tak, ako bude zverejnená po vydaní opatrenia Ministerstva zdravotníctva SR. V danom prípade však žaloba bola podaná na súd dňa 16.01.2017 a opatrenie Ministerstva zdravotníctva SR č. S02622OL-2015, podľa ktorého žiadal žalobca v neskoršom priebehu konania priznať nárok bolo vydané dňa 13.05.2015, t. j. žaloba bola podaná rok a pol po vydaní opatrenia Ministerstva zdravotníctva SR, na ktoré sa odvolával žalobca. Pokiaľ sa v tejto súvislosti odvolával na uplatnenie nároku zo dňa 17.04.2015 adresované žalovanej, aj napriek tomu, že v tomto čase už bola známa hodnota bodu za rok 2014, žalobca pri výpočte bolestného vychádzal z hodnoty bodu za rok 2013, čo vyvracia jeho odôvodnenie vo vzťahu k nesprávne určenej výške jedného bodu. Z priebehu konania je zrejmé, že požiadavku na priznanie vyššej hodnoty bodu žalobca vzniesol až po tom, ako odvolací súd konštatoval, že žalobca sa liečil do roku 2015, čo je rozhodujúce pre určenie výšky jedného bodu. Žalobca si v žalobe uplatňoval nárok na bolestné v súvislosti s operáciami vykonanými v roku 2013 a 2014, no aj napriek tomu si uplatňoval hodnotu bodu podľa priemernej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR za rok 2012 (opatrenie Ministerstva zdravotníctva z 04.04.2013). Aj v prípade normatívne stanoveného výpočtu náhrady škody je právom žalobcom uplatňovať si menej ako mu prináleží a pokiaľ by toto pochybenie bolo spôsobené prípadnou neznalosťou právnej úpravy výšky náhrady za bolesť, nakoľko ako už súd uviedol opatrenie, od ktorého odvodzoval vyšší nárok už v čase podania žaloby bolo zverejnené viac ako rok, či inou nedôslednosťou pri uplatnení nároku, uvedené nemôže byť na ťarchu žalovanej, ale žalobcu. 67. Podanou žalobou si žalobca uplatnil aj nárok na náhradu SSU v rozsahu 400 bodov za položky hodnotené F. H. v lekárskom posudku zo dňa 11.02.2015 ako č. 396a ľahké obmedzenie hybnosti kolena- 100 bodov a č. 397b kývavosť kolena s potrebou ortopedického podporného prístroja 300 bodov. Ako už súd skôr uviedol, hodnotenie malo byť vykonané podľa bodových sadzieb určených vyhl. č. 32/1965 Zb. a nie zák. č. 437/2004 Z.z. Obe právne úpravy však uvedené SSU hodnotia rovnakým počtom bodov len s rozdielnym číslovaním predmetných položiek (vyhl. č. 32/1965 Zb. upravuje ľahké obmedzenie pohyblivosti kolenného kĺbu pod pol. č. 394a a kývavosť kolenného kĺbu s potrebou ortopedického podporného prístroja pod pol. č. 395 psím. b) ). Potrebné je tiež poznamenať, že ani pri týchto položkách F. H. nevyužil možnosť úpravy bodov prislúchajúcich hodnoteným položkám SSU. Z jeho lekárskeho posudku tak vyplýva, že trvalé následky SSU u žalobcu za kývavosť ľavého kolena s potrebou ortopedického podporného prístroja a ľahké obmedzenie hybnosti kolena hodnotil právnou úpravou pevne stanoveným počtom bodov. Žalovaná sa voči tomuto nároku bránila, že F. H. hodnotené SSU už bolo predmetom hodnotenia a odškodnenia v znaleckom posudku F. A. vypracovaného pre účely odvolacieho konania vedeného na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 9Co/177/2006. S uvedeným sa súd po vykonanom dokazovaní plne stotožnil, a to z nasledovných dôvodov. Vychádzajúc z definície SSU tomuto zodpovedajú trvalé preukázateľne nepriaznivé následky, ktoré trvalo a výrazným spôsobom sťažujú uplatnenie poškodeného v osobnom, profesijnom živote či iných sférach spoločenského uplatnenia a odškodňujú sa jednorazovo. Zákonodarca právnou úpravou vyjadrenou v ust. § 5 ods. 2 vyhl. č. 32/1965 Zb. (obdobne v § 4 ods. 4 zák. č. 437/2004 Z.z.) reflektoval možné zhoršenie pôvodného poškodenia na zdraví, keď uviedol, že ak bol poškodený pre skoršie sťaženie spoločenského uplatnenia už odškodnený a odškodňuje sa nastavšie zhoršenie pôvodného poškodenia na zdraví, ktoré sa nepredpokladalo pri pôvodnom hodnotení, odpočíta sa mu zo sumy, ktorá by zodpovedala jeho terajšiemu stavu, suma pôvodne z tohto dôvodu priznaná. Z uvedeného a contrario vyplýva, že ak skoršie hodnotenie SSU vychádzalo z pevne stanoveného počtu bodov za príslušnú položku alebo z maxima zákonodarcom stanoveného bodového rozmedzia, nemôže

dôjsť k priznaniu ďalšieho odškodnenia SSU. V predmetnom prípade obmedzenie pohyblivosti ľavého kolena ľahkého stupňa a kývavosť ľavého kolena s potrebou podporného aparátu ako trvalé následky poškodenia zdravia žalobcu boli hodnotené v znaleckom posudku č. 4/2008 vypracovanom F. A., ktorý bol podkladom pre rozhodovanie o odškodnení žalobcu v konaní vedenom pod sp. zn. 9Co/177/2006 (na prvoinštančnom súde pod sp. zn. 12C/74/2004). Pokiaľ preto žalobca predložil súdu lekársky posudok F. H. z 11.02.2015, ktorý vzhľadom na tak zák. č. 437/2004 Z.z., ako aj vyhl. č. 32/1965 Zb. stanovený pevný počet bodov, nemohol hodnotiť kývavosť kolena s potrebou podporného aparátu a ľahké obmedzenie hybnosti kolena vyšším počtom bodov, nepreukázal tak nárok na doplatenie náhrady za SSU v zmysle § 5 ods. 2 veta druhá vyhl. č. 32/1965 Zb. Na uvedenom nič nemení ani F. A. aplikované zníženie počtu bodov pripadajúce na uvedené položky z dôvodu uvedeného v prílohe A II. ods. 12 vyhl. č. 32/1965 Zb. Z lekárskeho posudku F. H. nevyplýva, že by u žalobcu došlo k zmene v hodnotení SSU za obe označené položky, a to ani vo vzťahu k obmedzeniu pohyblivosti kolena, ktoré bolo tak F. A., ako aj F. H. hodnotené ako ľahkého stupňa. Pozornosti súdu neunikla ani skutočnosť, že F. A. v znaleckom posudku č. 4/2008 za pol. č. 395/b započítal pri výpočte 1 z 200 bodov, aj napriek tomu, že vyhl. č. 32/1965 Zb. za uvedenú položku určovala počet bodov 300, čo však nie je možné naprávať v uvedenom konaní. Žalobca nedôvodne v tejto časti žalovaného nároku namietal, že nebol oprávnený vstupovať do bodového hodnotenia SSU vykonaného F. H., a že takéto oprávnenie neprináleží ani žalovanej ani súdu, nakoľko podľa názoru súdu záver, ku ktorému dospel, nezasahuje do vecných odborných znaleckých záverov a už vôbec nie do bodového hodnotenia F. H., ale je založený na logickom vyhodnotení záverov vykonaného dokazovania a princípov odškodňovania SSU. Súd vychádzal z bodového hodnotenia SSU určeného F. H. po operačných zákrokoch v roku 2013 a 2014, avšak má za to, že uvedené je zhodné so skôr vykonaným hodnotením trvalých následkov v súvislosti s poškodením tej istej končatiny (trvalé následky za poškodenie ľavého kolena), a preto na rozdiel od odškodnenia dodatočnej bolesti vzniknutej v dôsledku novo vykonaných operačných výkonov, nemôže zakladať nárok na doplatenie SSU za označené položky. Lekársky posudok F. H. nepreukazuje zhoršenie obmedzenia pohyblivosti kolenného kĺbu či kývavosti kolena a neohodnocuje žiadne iné následky SSU, ktoré by u žalobcu vznikli po operáciách v roku 2013 a 2014. Jedná sa tak o právny záver, ku ktorému dospel súd po komparácií skoršieho a novšieho bodového hodnotenia SSU. Z uvedených dôvodov žalobou uplatnený nárok na odškodnenie SSU za kývavosť kolenného kĺbu a obmedzenie pohyblivosti kolena, ktorý už bol zo strany žalovanej v maximálnom rozsahu uhradený, vyhodnotil ako nedôvodný. 68. Záverom súd vo vzťahu k požiadavke žalobcu na aplikáciu § 797 ods. 4 OZ, z ktorej vyplýva pre poisťovateľa prísna viazanosť ním uvedenými dôvodmi neplnenia či zníženia poistného plnenia, uvádza, že predmetné ustanovenie sa v zmysle prechodného ust. § 879u OZ aplikuje nie v konaní od 01. 10. 2018, ako sa nesprávne domáha žalobca, ale na hmotnoprávneho vzťahy vzniklé po uvedenom dátume, čo vyplýva z hmotnoprávneho charakteru uvedenej normy. V danom prípade bolo preto jeho použitie vylúčené, keď ku skončeniu šetrenia poistnej udalosti zo strany žalovanej došlo dňa 28.04.2015, kedy predmetná právna úprava nebola účinná. 69. Vo vzťahu k uplatneným úrokom z omeškania súd uvádza, že žalovaná bola povinná poskytnúť poistné plnenie podľa § 11 ods. 7 zák. č. 381/2001 Z.z. v lehote 15 dní od po skončení prešetrovania potrebného na zistenie rozsahu plniť. V danej veci bolo nesporným, že šetrenie žalovaná skončila dňa 28.04.2015 (č. l. 34 oznámenie o neplatení ďalšieho poistného plnenia), v dôsledku čoho bolo poistné splatné dňa 13.05.2015 a nasledujúcim dňom sa žalovaná dostala do omeškania. Súd tak žalobcovi v súlade s ust. § 517 ods. 1, 2 OZ v spojení s § 11 ods. 7 zák. č. 381/2001 Z.z. priznal aj úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo súdom priznanej sumy náhrady za bolesť od 14.05.2015 do zaplatenia. K obrane žalovanej vychádzajúcej zo skoršej judikatúry (napr. uznesenie NS SR sp. zn. 7Cdo/109/2018) súd poukazuje na novšie rozhodnutia vyšších súdnych autorít, ktoré dospeli k záveru, že nárok na úroky z omeškania voči poisťovateľovi z povinného zmluvného poistenia nie je závislý od splnenia nepeňažnej povinnosti podľa § 11 ods. 8 zák. č. 381/2001 Z.z. (napr. nález Ústavného súdu SR zo dňa 14. 10. 2020, sp. zn. III. ÚS 309/2020, rozhodnutie NS SR 1Cdo/212/2017 zo dňa 26.02.2019). 70. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 71. Podľa § 255 ods. 2 CSP ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

72. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 73. O nároku na náhradu trov konania (enunciát III.) súd rozhodol podľa procesnej zásady úspechu vyjadrenej v § 255 ods. 1 CSP. Žalobca si podanou žalobou uplatnil nárok na náhradu bolestného v sume 3.139,50 eur, náhradu SSU v sume 6.440 eur a náhradu nákladov spojených s liečením v sume 1.405,79 eur, t. j. spolu sumu 10.985,29 eur. Žalobca bol úspešný čo do zaplatenia bolestného v sume 3.139,50 eur, t. j. v rozsahu 28,58 % svojej žalobnej požiadavky a žalovaná v rozsahu 71,42 %. V konaní úspešnejšej žalovanej tak súd priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu zodpovedajúcom jej čistému úspechu, t. j. 42,84 % (úspech žalovanej 71,42 % mínus úspech žalobcu 28,58 %). Okrajovo súd dodáva, že neúspech žalobcu v časti nákladov spojených s liečením a náhrady SSU nebol odvodený od znaleckých záverov, čo v súdnej praxi pre účely rozhodovania o nároku na náhradu trov konania znamená úspešnosť 100 %, ale od skutočnosti, že žalobca nepreukázal základ nároku, t. j. nárok na ďalšie doplatenie SSU za identické položky, ako mal už odškodnené, a to za situácie, kedy sám disponoval znaleckým posudkom F. A. aj lekárskym posudkom F. H., z ktorých vyplývalo rovnaké bodové hodnotenie identických položiek. 74. O výške náhrady trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozsudku uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom (§ 262 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia na Mestskom súde Bratislava IV. (§ 355, § 362 ods. 1 CSP) Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 358, § 359 CSP) V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 CSP) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. (§ 363, § 364 CSP) Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. (§ 365 ods. 1 CSP) Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. (§ 365 ods. 2 CSP) Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. (§ 365 ods. 3 CSP) Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. (§ 366 CSP) Ak povinný v stanovenej lehote dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.