Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Mestský súd Bratislava III B2-22Cb/27/2022 5121209697 23. 04. 2025 JUDr. Patrik Števík ECLI:SK:MSBA3:2025:5121209697.7
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Mestský súd Bratislava III v konaní pred sudcom JUDr. Patrikom Števíkom v spore žalobcu: Stredoslovenská distribučná, a.s., so sídlom Pri Rajčianke 2927/8, Žilina, IČO: 36 442 151, proti žalovanému: Bio CON 1 s. r. o. so sídlom Mlynské Nivy 54, Bratislava, IČO: 36 710 172, zast. Z.. B. Z., advokát, M. 8, C., o zaplatenie 26.319,39 eur s prísl., takto rozhodol: I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 26.319,39 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne: zo sumy 1.738,49 eur od 23.11.2017 do zaplatenia, zo sumy 1.738,49 eur od 23.12.2017 do zaplatenia, zo sumy 1.738,49 eur od 23.1.2018 do zaplatenia, zo sumy 1.758,66 eur od 22.2.2018 do zaplatenia, zo sumy 1.758,66 eur od 22.3.2018 do zaplatenia, zo sumy 1.758,66 eur od 24.4.2018 do zaplatenia, zo sumy 1.758,66 eur od 22.5.2018 do zaplatenia, zo sumy 1.758,66 eur od 23.6.2018 do zaplatenia, zo sumy 1.758,66 eur od 21.7.2018 do zaplatenia, zo sumy 1.758,66 eur od 23.8.2018 do zaplatenia, zo sumy 1.758,66 eur od 21.9.2018 do zaplatenia, zo sumy 1.758,66 eur od 20.10.2018 do zaplatenia, zo sumy 1.758,66 eur od 24.11.2018 do zaplatenia, zo sumy 1.758,66 eur od 22.12.2018 do zaplatenia, zo sumy 1.758,66 eur od 22.1.2019 do zaplatenia, a to všetko do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. II. Žalobcovi sa priznáva náhrada trov konania v plnom rozsahu, pričom o výške trov bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením. odôvodnenie: 1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 19.11.2021 domáhal zaplatenia sumy 26.319,39 eur s prísl. titulom nezaplatenia 15 faktúr za prístup do distribučnej sústavy. V žalobe uviedol, že žalovaný bol povinný uhrádzať žalobcovi mesačné platby za prístup do distribučnej sústavy. Spôsob a výška platby za prístup do distribučnej sústavy sa určuje pre výrobcov, ktorí majú s prevádzkovateľom distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o pripojení podľa § 26 ods. 23 vyhlášky Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 18/2017 Z. z. Podľa jej znenia sa platba za prístup do distribučnej sústavy uhrádza prevádzkovateľovi distribučnej sústavy výrobcom elektriny pripojenej do regionálnej distribučnej sústavy vo výške 30 % maximálnej rezervovanej kapacity dojednanej v zmluve o pripojení zariadenia na výrobu elektriny do regionálnej distribučnej sústavy (v prípade žalovaného je maximálna rezervovaná
kapacita 0,999 MW), vo výške tarify za dvanásťmesačnú rezervovanú kapacitu podľa účinného cenového rozhodnutia úradu za prístup do distribučnej sústavy a distribúciu elektriny na rok pre prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy (v tomto prípade 4.845,30 Eur/MW pre kalendárny rok 2017 a 4.901,50 Eur/MW pre rok 2018). Povinnosť žalovaného uhrádzať žalobcovi platby za prístup do distribučnej sústavy je stanovená tiež v rozhodnutiach Úradu pre reguláciu sieťových odvetví, ktorými schválil cenníky pre distribúciu elektriny, pričom žalobca aj žalovaný sú povinní postupovať v súlade s týmito cenníkmi. Výška mesačnej platby žalovaného za prístup do distribučnej sústavy sa v zmysle cenových vyhlášok vypočíta ako súčin 30 % z hodnoty maximálnej rezervovanej kapacity a tarify za dvanásťmesačnú rezervovanú kapacitu. Žalobca počas celého fakturovaného obdobia poskytoval žalovanému pripojenie a prístup do distribučnej sústavy. Tým žalovanému vznikla povinnosť uhrádzať žalobcovi mesačnú platbu za prístup do distribučnej sústavy, na základe 15 faktúr vystavených žalobcom (za obdobie od 01.10.2017 do 31.12.2018). Žalovaný si však túto svoju povinnosť nesplnil. 2. Žalovaný v podanom odpore uviedol, že žalobca neuviedol právny dôvod vzniku nároku na žalovanú sumu. Žalobca si uplatňuje zaplatenie platby za „prístup“, avšak zo žaloby ani z pripojených listín nevyplýva, čo žalobca považuje za prístup, či prístup spočíva v poskytnutí služby pre žalovaného, a v čom služba spočívala, alebo či má ísť o povinnú platbu na základe zákona, teda či má ísť o zákonný alebo zmluvný nárok. Za právny dôvod vzniku nároku nemožno považovať § 26 ods. 23 vyhlášky 221/2013 Z.z., na ktorú sa žalobca odvoláva, i keď explicitne ju za právny dôvod neoznačil. Právny poriadok Slovenskej republiky v článku 13. Ústavy Slovenskej republiky neuvádza vyhlášku medzi právnymi normami, ktorými možno ukladať povinnosti. Nárok preto za žiadnych okolností nemôže vzniknúť na základe vyhlášky. Povinnosti je možné ukladať zákonom, na základe zákona a nariadením vlády. Ustanovenie § 26 ods. 23 vyhlášky 221/2013 Z.z. nie je takou právnou normou, ktorá by bola zákonom alebo nariadením vlády a rovnako predmetné ustanovenie vyhlášky nebolo vydané na základe zákona, resp. žalobca žiadny zákonný predpis, ktorý by odôvodňoval uloženie povinnosti vyhláškou v návrhu neuvádza. Právnu skutočnosť, že zákon zaplatenie platby za prístup nedelegoval na vyhlášku potvrdil Ústavný súd Slovenskej republiky Nálezom (sp. zn. PL. ÚS 17/2014 zo dňa 22.06.2016) kde rozhodol, že časť ustanovenia § 26 ods. 23 cenovej vyhlášky nie je v súlade s Ústavou. Predmetná časť ustanovenia stanovovala povinnosť výrobcov elektriny platiť platbu za prístup do distribučnej sústavy aj v prípadoch, keď im takáto služba nebola dodávaná a ani sa zmluvne nezaviazali za takýto prístup platiť. Iba zákon môže právny nárok odôvodňovať, za žiadnych okolností to nemôže byť vyhláška, ktorá nie je vydaná na základe zákona. Táto skutočnosť je súdu známa z úradnej povinnosti a nie je potrebné ju dokazovať. Osobitne pokiaľ nezákonnosť vyhlášky v časti uloženia platby potvrdil rozhodnutím Ústavný súd Slovenskej republiky. Rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky je konajúci súd viazaný. Pokiaľ žalobca tvrdí, že jeho nárok existuje na základe vyhlášky, musí zároveň preukázať, že vyhláška bola vydaná na základe zákona, osobitne v situácii, ak Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol, že vyhláška nebola vydaná v časti, ktorá sa dotýka predmetného sporu na základe zákona. Žalovaný uviedol, že žiadnu zmluvu o prístupe so žalobcom nemal v žalovanom období uzatvorenú. Žalobca v návrhu neuviedol skutočnosť, či si nárok uplatňuje na základe zmluvného vzťahu, avšak účelovo pripojil k návrhu zmluvu o pripojení, ktorá sama o sebe jeho nárok neodôvodňuje. Žalobca nevysvetlil rozdiel medzi pripojením a prístupom, ani čo je predmetom služby, ktorú za ktorú žiada zaplatiť. V žalovanom období nebola medzi stranami sporu uzatvorená žiadna zmluva o prístupe. Nakoľko medzi žalobcom a žalovaným nebola v rozhodujúcom období uzatvorená zmluva o prístupe, potom nemožno žalobcovi priznať nárok na základe zákona č. 251/2012 Z.z. o energetike a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon č. 251/2012 Z.z.), pretože žalovanému právo využívať distribučnú sústavu na základe zmluvy o prístupe nevzniklo. Prístup, ktorý vo svojej žalobe uvádza žalobca, nie je prístupom, ktorý by spĺňal zákonnú definíciu prístupu ako právo na využívanie distribučnej sústavy. Okrem absencie zákonných a podzákonných opôr účtovania poplatku za prístup, chýba aj materiálny základ pre jeho účtovanie, nakoľko žalovaný prístup do distribučnej sústavy žalobcu nevyužíval v žalovanom období, nakoľko v zariadení sa nevyrábala elektrina a táto sa nedodávala do distribučnej siete. Teda okrem toho, že medzi stranami nebola uzatvorená zmluva o prístupe, zariadenie žalovaného nevyrábalo elektrinu a nedodávalo ju do distribučnej siete žalobcu. Medzi stranami bola uzatvorená jediná zmluva o prístupe dňa 12.2.2019, čomu predchádzala zásadná zmena právnych noriem. Ani z tejto zmluvy nevyplýva, že by strany nováciou nahrádzali existujúcu zmluvu. 3. Žalobca vo vyjadrení k odporu uviedol, že je súkromná akciová spoločnosť a je v zmysle Zákona o energetike prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy. Žalobca je podľa zákona č. 250/2012 Z.z. o regulácii v sieťových odvetviach regulovaným subjektom, teda subjektom, ktorý je povinný
za poskytnuté služby účtovať užívateľom trhu poplatky v regulovanej výške. Hlavným predmetom podnikania žalobcu je poskytovanie distribúcie (prepravy) elektriny prostredníctvom elektrických vedení a elektrických zariadení (trafostanice, rozvodne a pod.) na území Žilinského a Banskobystrického kraja. Poplatky, ktoré žalobca účtuje užívateľom sústavy sú prísne regulované Úradom pre reguláciu sieťových odvetví. Žalobca ako regulovaný subjekt pri účtovaní platby za prístup do distribučnej sústavy výrobcovi bol povinný postupovať v súlade s cenníkmi pre distribúciu elektriny (na roky 2014 až 2018), ktoré boli schválené Úradom pre reguláciu sieťových odvetví. Žalobca teda pri účtovaní platby za prístup do distribučnej sústavy Výrobcovi postupuje plne v súlade a podľa platných rozhodnutí Úradu pre reguláciu sieťových odvetví. Žalovaný je obchodnou spoločnosťou, ktorej predmet podnikania tvorí okrem iného aj výroba a dodávka elektriny. Je na vlastnom rozhodnutí žalovaného kedy a za akých podmienok bude prevádzkovať zdroj na výrobu elektriny. Žalovaný uzatvoril so žalobcom zmluvu o pripojení výrobcu do distribučnej sústavy a to zvlášť pre každé zo svojich výrobných zariadení. Zmluva o pripojení tvorí predpoklad úspešného fyzického pripojenia žiadateľa o pripojenie do distribučnej sústavy a faktického využívania pridelenej kapacity. Jedným zo základných údajov uvádzaných v Zmluve o pripojení je aj výška maximálnej rezervovanej kapacity, ktorá predstavuje kapacitu, ktorú je možné zo strany výrobcu dodať do sústavy, pričom žalobca je ako prevádzkovateľ distribučnej sústavy povinný vytvoriť' a udržiavať distribučnú sústavu, prostredníctvom ktorej bude môcť výrobca dodávať elektrinu vyrobenú v jeho výrobnom zariadení do distribučnej sústavy a prostredníctvom ktorej bude možné vyrobenú elektrinu v rozsahu pridelenej kapacity prijať. Podľa bodu 2.9.2 j) platného a účinného Prevádzkového poriadku žalobcu bol žalobca oprávnený vypovedať Zmluvu o pripojení ak výrobca elektriny nezačal pridelenú kapacitu ani po uplynutí dvoch rokov od dohodnutého termínu využívať, čo viedlo k zníženiu kapacity zo strany PDS a ani po jej znížení výrobca elektriny nezačal ani túto zníženú hodnotu maximálnej rezervovanej kapacity do dvoch rokov od jej zníženia využívať. Žalovanému bolo zo strany žalobcu na rozhraní distribučnej sústavy a výrobného zariadenia inštalované meracie zaradenie. Po splnení povinností uložených právnymi predpismi, ako aj všetkých obchodných a technických podmienok, bolo výrobné zariadenie žalovaného uvedené do prevádzky a začalo dodávať elektrinu do distribučnej sústavy žalobcu a zo strany žalovaného došlo k reálnemu využitiu poskytnutej kapacity. V žalovanom období bolo zariadenie na výrobu pripojené do distribučnej sústavy, pričom z jeho strany preukázateľne dochádzalo k dodávke elektriny do distribučnej sústavy a tým k využívaniu poskytnutej kapacity. Samotný žalovaný túto skutočnosť nijakým spôsobom nerozporuje, nakoľko medzi žalovaným a subjektom povereným žalobcom v zmysle § 4 ods. 1 písm. b) Zákona o podpore bola uzatvorená zmluva o výkupe elektriny na krytie strát. Na základe tejto zmluvy sa zaväzuje žalobca dodávať elektrinu vyrobenú v jeho výrobnom zariadení subjektu poverenému žalobcom a tento subjekt sa zaväzuje žalovanému za takto dodanú elektrinu uhrádzať určené platby. Touto zmluvou žalovaný plní svoju podnikateľskú činnosť, pričom bez reálneho využitia kapacity distribučnej sústavy by k dodávke elektriny nemohlo dôjsť a žalovanému by zo strany povereného subjektu neboli hradené žiadne platby. Zákon č. 251/2012 Z.z. o energetike v § 26 neuvádza medzi základnými zmluvnými vzťahmi na trhu s elektrinou zmluvu o prístupe a teda nehovorí o forme a obsahu takejto zmluvy. Explicitná úprava zmluvy o prístupe sa v zákone č. 251/2012 Z.z ani v žiadnom inom právnom predpise nenachádza. Zákon č. 251/2012 Z.z pozná iba zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Takáto zákonom upravená zmluva sa netýka a ani nemôže týkať výrobcov elektriny, ktorí elektrinu do sústavy dodávajú. Predmetom takejto zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny je okrem samotného zabezpečenia prístupu totiž aj distribúcia (preprava) množstva elektriny výkonovo obmedzeného výškou rezervovanej kapacity, za čo je účastník trhu s elektrinou povinný uhradiť cenu za poskytnutie distribučných a súvisiacich platieb. Nakoľko výrobcovia elektriny si rezervovanú kapacitu nedojednávajú a službu distribúcie elektriny nepotrebujú a nevyužívajú a elektrinu zo sústavy neodoberajú, nemôže sa takáto zmluva na nich vzťahovať. Odberateľ pripojený do distribučnej sústavy na VN napäťovej hladine platí dvojzložkovú tarifu za prístup do distribučnej sústavy a distribúciu elektriny, pričom táto tarifa sa skladá z mesačnej tarify za rezervovanú kapacitu v €/MW a z tarify za distribúciu elektriny v €/MWh. Prvá tarifa je fixnou zložkou platby, nakoľko sa odvíja od výšky dohodnutej rezervovanej kapacity a predstavuje platbu prevádzkovateľovi distribučnej sústavy za zabezpečenie prístupu do distribučnej sústavy v určenom rozsahu - odberateľ má právo odoberať elektrinu z distribučnej sústavy do výšky dojednanej rezervovanej kapacity. Rezervovanú kapacitu si môže odberateľ dojednať v rozmedzí 20% - 100% výšky maximálnej rezervovanej kapacity dohodnutej v zmluve o pripojení. Druhá tarifa je variabilnou zložkou platby, nakoľko sa odvíja od skutočného množstva elektriny, ktoré bolo v určenom období distribuované (prepravené) do odberného miesta odberateľa. Výrobca pripojený do distribučnej sústavy na VN napäťovej hladine platí prevádzkovateľovi distribučnej sústavy výlučne platbu za prístup do distribučnej sústavy, a to vo výške 30% maximálnej rezervovanej kapacity dohodnutej v zmluve
o pripojení. Žalobca je povinný rezervovať pre odberateľa a rovnako aj pre výrobcu v distribučnej sústave kapacitu a byt' vždy pripravená prijať do distribučnej sústavy od výrobcu resp. distribuovať do odberného miesta odberateľa množstvo elektriny zodpovedajúce dohodnutej kapacite. Pri výrobcoch je táto povinnosť navyše umocnená skutočnosťou, že pre výrobcu je žalobca povinný zabezpečiť kapacitu v sústave v celej výške zmluvne dohodnutej maximálne rezervovanej kapacite, nakoľko si výrobcovia na rozdiel od odberateľov rezervovanú kapacitu nedojednávajú. Rezervovanú kapacitu si môže odberateľ dojednať vo výške 20% - 100% z maximálne rezervovanej kapacity, teda pre odberateľa, ktorý má zmluvne dohodnutú maximálne rezervovanú kapacitu vo výške 1 MW môže byt' rezervovaná kapacita stanovená v rozmedzí hodnôt 0,2 MW - 1 MW a žalobca je povinný rezervovať mu v sústave práve takto dojednanú rezervovanú kapacitu. Naopak, pre výrobcu, ktorého maximálna rezervovaná kapacita predstavuje hodnotu 1 MW je žalobca povinný rezervovať v distribučnej sústave kapacitu práve vo výške 1 MW, pričom však výrobca platí platbu za prístup len vo výške 30% tejto maximálne rezervovanej kapacity, teda fakticky hradí platbu, ako keby jeho „rezervovaná kapacita" bola stanovená vo výške 0,3 MW. Žalobca nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že prístup do distribučnej sústavy nevyužíva a nepotrebuje. Žalovaný ako výrobca nevyužíva len službu distribúcie elektriny. Je nesporné, že žalovaný ako výrobca odovzdá vo svojom odovzdávacom mieste žalobcovi elektrinu vyrobenú v jeho výrobnom zariadení a nebolo by od neho spravodlivé požadovať aj úhradu distribúcie (prepravy) tejto elektriny konečnému spotrebiteľovi. To je práve zložka platby, ktorú hradí výlučne odberateľ - teda subjekt, do ktorého odberného miesta je táto elektrina distribuovaná (prepravená). Neexistuje však žiadny zákonný ani iný dôvod, prečo by výrobca, z ktorého výrobného zariadenia preukázateľne dochádza (resp. dochádzalo) k dodávke do distribučnej sústavy a pre ktorého je žalobca povinný zabezpečiť kapacitu v sústave rovnakým spôsobom ako pre odberateľa elektriny, mal byt' na rozdiel od odberateľov oslobodený od povinnosti hradiť platbu za prístup do distribučnej sústavy. Takýto rozdielny prístup voči jednej časti užívateľov distribučnej sústavy by bol zo strany žalobcu diskriminačný a bol by v rozpore s povinnosťou uloženou žalobcovi v § 31 ods. 2 písm. b) zákona č. 251/2012 Z.z. Podľa žalobcu skutočnosť, že zabezpečoval pre žalovaného požadovanú kapacitu v distribučnej sústave a zabezpečoval prístup do distribučnej sústavy a tento ho aj reálne využíval je preukázaná tým, že mal so žalovaným uzatvorenú zmluvu o pripojení výrobcu do distribučnej sústavy. Samotné pripojenie do distribučnej sústavy je povinným a nutným predpokladom využívania a dodávky elektriny do distribučnej sústavy. Žalovaný mal zabezpečenú maximálnu rezervovanú kapacitu vo výške stanovenej v zmluve o pripojení. Žalobca musel v distribučnej sústave rezervovať dostatočnú kapacitu, aby bolo zo strany žalovaného kedykoľvek možné dodávať elektrinu. Žalovaný mal taktiež uzatvorenú zmluvu o výkupe elektriny na krytie strát. Žalovaný mal teda jednoznačný zámer do distribučnej sústavy elektrinu dodávať a za túto inkasovať platby. Navyše aj v samotnej zmluve o výkupe elektriny na krytie strát sa v čl. IV bod 2. de facto konštatuje zo strany žalovaného existencia zmluvného vzťahu prístupu do distribučnej sústavy. Pre výrobné zariadenie žalovaného bol vyhotovený zápis o odovzdaní a prevzatí budovy alebo stavby. Žalovaný teda už pred procesom fyzického pripojenia a spustenia prevádzky preukázateľne očakával, že z jeho výrobného zariadenia bude dochádzať k dodávke elektriny do distribučnej sústavy a využívaniu kapacity v distribučnej sústave. V dotknutom odovzdávacom mieste žalobcu bolo zabezpečené určené meradlo preukazujúce zabezpečenie a využívanie prístupu do sústavy žalovaným. Odpočítané hodnoty z určeného meradla jednoznačne preukazujú, že zo zariadenia žalovaného dochádza k dodávke elektriny do distribučnej sústavy. Fyzickým pripojením do distribučnej sústavy bola pre žalovaného zo strany žalobcu zabezpečená možnosť využívať distribučnú sústavu - dodávať do nej elektrinu, žiadny právny predpis mu však neukladá aj povinnosť elektrinu do distribučnej sústavy skutočne dodávať. Nález Ústavného súdu publikovaný v zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 220/2016 nehovorí nič o potrebe vyhotovenia zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy v písomnej forme. Zákon č. 251/2012 Z.z nikde neupravuje formu a obsah zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy pre výrobcov elektriny. Je nepochybné, že prístupom sa rozumie využitie kapacity distribučnej sústavy a rovnako je nepochybné, že dohoda o poskytnutí kapacity a možnosti jej využitia je upravená v Zmluve o pripojení a ostatných dokumentoch. Podľa žalobcu nie je možné stotožniť sa s názorom, že žalovaný je oprávnený dodávať elektrinu do distribučnej sústavy len z titulu pripojenia do distribučnej sústavy. V zmysle zákonnej definície sa pod pripojením do sústavy rozumie zabezpečenie potrebnej kapacity na pripojenie v sústave a fyzické pripojenie elektroenergetického zariadenia alebo odberného elektrického zariadenia do sústavy. Toto bolo medzi stranami uskutočnené, nakoľko žalobca po posúdení žiadosti žalovaného o pripojenie do distribučnej sústavy zabezpečil pre jeho výrobné zariadenie požadovanú kapacitu v distribučnej sústave a po splnení obchodných a technických podmienok vykonal fyzické pripojenie jeho výrobného zariadenia do distribučnej sústavy. Aby mohol žalovaný reálne dodávať elektrinu do distribučnej sústavy, je nevyhnutné, aby žalobca udržiaval distribučnú sústavu v stave
spôsobilom pre príjem objemu dodávanej elektriny z výrobného zariadenia žalovaného a vykonával s tým súvisiace činnosti. Zo strany žalobcu teda je žalovanému poskytovaná služba, ktorá má majetkovú hodnotu oceniteľnú v peniazoch a ktorú nie je možné vzťahovať pod právny titul pripojenia do distribučnej sústavy. 4. Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 09.06.2023 uviedol, že sporové strany medzi sebou uzatvorili zmluvu o pripojení dňa 12.07.2013. Dodatkom k nej zo dňa 14.05.2014 sa žalobca zaviazal pripojiť elektráreň žalovaného do distribučnej sústavy najneskôr do 12.01.2015. Až dňa 15.12.2014 došlo k splneniu podmienok podľa § 31 ods. 2 písm. o) zákona č. 251/2012 Z. z. o energetike a až následne mohla byť elektráreň pripojená do distribučnej sústavy. Zmluva o pripojení uzatvorená medzi stranami dňa 12.07.2013 je jednoducho zmluvou podľa § 26 ods. 3 zákona o energetike a má obsah, ktorý je zákonom taxatívne vymedzený. Zmluva o prístupe medzi stranami uzatvorená nie je; neexistuje medzi nimi žiadna zmluva podľa § 26 ods. 5 zákona o energetike, ani iné dojednanie s obsahom, ktorý by bol týmto ustanovením predpokladaný, či vymedzený. Pokiaľ teda medzi stranami neexistuje zmluvné dojednanie, ktorým by sa žalovaný zaviazal platiť za prístup (G-komponent), tak neexistuje právny základ pre takúto platbu. Medzi stranami je nesporné, že časť elektriny, ktorú Žalobca prepravuje pre iných účastníkov, sa z fyzikálnych dôvodov stráca (odpor, únik tepla pri prehrievaní vedení a pod. viď. napr. § 17 ods. 14 písm. e) zákona č. 251/2012 Z.z. o energetike). Je tiež nesporné, že Žalobca na vykrytie týchto strát nakupuje elektrinu, ktorou dorovnáva napätie v sústave. Elektrinu, ktorú vyrobil Žalovaný, Žalobca neprepravoval (nedistribuoval) odberateľom, ale ju sám využíval vo svojej sústave, aby dorovnal straty, ku ktorým dochádza pri preprave elektriny pre iných účastníkov trhu s elektrinou. Táto skutočnosť je kľúčová, nakoľko z nej vyplýva, že Žalovaný nevyužíval a ani nemal zazmluvnený prístup do distribučnej sústavy, a teda nemal a ani nemohol mať povinnosť, platiť za prístup do distribučnej sústavy poplatok. Zákonná úprava zmluvy o prístupe ako aj Nález ÚS jednoznačne preukazujú, že medzi Žalobcom a Žalovaným nebola a nemohla byť uzatvorená zmluva o prístupe, keďže Žalovaný dodával elektrinu priamo Žalobcovi (resp. osobe, ktorú Žalobca poveril). Elektrina nebola dodávaná na účel prepravy a nebola dodávaná odberateľom. A teda chýbala podstatná náležitosť zmluvy o prístupe, ktorou je záväzok prepraviť elektrinu. A chýbalo samozrejme aj dojednanie pre tento spor ešte rozhodujúcejšie - chýbal záväzok platiť za prístup. Dodávka elektriny je splnená prechodom elektriny určeným meradlom v odovzdávacom mieste Žalovaného. To znamená, že nedochádza k žiadnej preprave elektriny pre Žalovaného. Momentom vstupu elektriny do distribučnej sústavy Žalobcu sa táto elektrina stáva majetkom Žalobcu, príp. ním poverenej osoby a slúži na doplnenie elektriny, ktorá sa stráca pri preprave elektriny, ktorú Žalobca prepravuje pre iných účastníkov trhu. Zmluva o pripojení neobsahuje obligatórne náležitosti zmluvy o prístupe dané ust. § 26 ods. 5). Tieto chýbajúce náležitosti nemožno vysvetliť odlišnou právnou úpravou v čase jej uzatvorenia, nakoľko na rozdiel od iných elektrární, táto bola pripojená už za aktuálne účinného zákona o energetike. 5. Podľa § 2 písm. a) bod. 11 zákona č. 251/2012 Z.z. sa pod pripojením do sústavy rozumie zabezpečenie potrebnej kapacity na pripojenie v sústave a fyzické pripojenie elektroenergetického zariadenia alebo odberného elektrického zariadenia do sústavy. Podľa § 2 písm. a) bod 12.2 zákona č. 251/2012 Z.z. sa pod prístupom do sústavy rozumie právo využívať' distribučnú sústavu v rozsahu zmluvne dohodnutej distribučnej kapacity. Podľa § 2 písm. b) bod 4. zákona č. 251/2012 Z.z. sa pod distribúciou elektriny rozumie preprava elektriny distribučnou sústavou na časti vymedzeného územia na účel jej prepravy odberateľom elektriny. Podľa § 2 písm. b) bod 15 zákona č. 251/2012 Z.z. sa pod dodávkou elektriny rozumie predaj elektriny. Podľa § 15 ods. 15 č. 251/2012 Z.z. sú účastníci trhu s elektrinou povinní dodržiavať pravidlá trhu. Podľa § 2 písm. a) bod 15 vyhlášky Úradu pre reguláciu sieťových odvetví Slovenskej republiky č. 24/2013 Z. z., ktorou sa ustanovujú pravidlá pre fungovanie vnútorného trhu s elektrinou a pravidlá pre fungovanie vnútorného trhu s plynom (ďalej len „Pravidlá trhu") sa maximálnou rezervovanou kapacitou (ďalej skrátene aj „MRK") pri výrobe rozumie kapacita, ktorú prevádzkovateľ sústavy rezervuje výrobcovi elektriny v sústave pre zariadenie na výrobu elektriny vo výške, ktorá zodpovedá celkovému inštalovanému elektrickému výkonu zariadenia na výrobu elektriny a ktorú prevádzkovateľ sústavy rezervuje výrobcovi elektriny a ktorú je zároveň technicky možné dodať' do sústavy.
Podľa § 369 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka: (1) „Ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti, vzniká veriteľovi, ktorý si splnil svoje zákonné a zmluvné povinnosti, právo požadovať z nezaplatenej sumy úroky z omeškania vo výške dohodnutej v zmluve, a to bez potreby osobitného upozornenia.“ (2) „Ak výška úrokov z omeškania nebola dohodnutá, dlžník je povinný platiť úroky z omeškania v sadzbe, ktorú ustanoví vláda Slovenskej republiky nariadením.“ Podľa § 1 ods. 2 nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka: „Namiesto úrokov z omeškania podľa sadzby určenej podľa odseku 1 môže veriteľ požadovať úroky z omeškania v sadzbe, ktorá sa rovná základnej úrokovej sadzbe Európskej centrálnej banky platnej k prvému dňu omeškania zvýšenej o deväť percentuálnych bodov; takto určená sadzba úrokov z omeškania platí počas celej doby omeškania. 6. Súd vyhodnotil žalobou uplatnený nárok v súlade s predloženými dôkazmi, ako aj citovanými zákonnými ustanoveniami a dospel k záveru, že tento je skutkovo i právne v celom rozsahu opodstatnený. V konaní nebolo sporné, že žalobca a žalovaný uzatvorili dňa 12.07.2013 zmluvu o pripojení, v ktorej sa žalobca zaviazal žalovanému ako výrobcovi elektriny poskytnúť pripojenie jeho elektroenergetického zariadenia do distribučnej sústavy, ktorej prevádzkovateľom je práve žalobca. Žalobca vystavil žalovanému 15 faktúr, ktorými mu účtoval poplatok za prístup do distribučnej sústavy. Žalovaný platby za prístup do distribučnej siete žalobcu za obdobie od 01.10.2017 do 31.12.2018 neuhradil. Spornou nebola ani skutočnosť, že žalovaný bol prevádzkovateľom elektroenergetického zariadenia - bioplynovej stanice v Hnúšti. Spornou medzi žalobcom a žalovaným bola skutočnosť, či bol žalovaný povinný poskytovať žalobcovi mesačnú platbu za prístup do distribučnej sústavy podľa § 26 ods. 23 vyhlášky Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 18/2017. Pri posúdení otázky oprávnenosti nárokov žalobcu sa súd, akceptujúc nález Ústavného súdu Slovenskej republiky PL.ÚS 17/2014, zaoberal existenciou právneho titulu, ktorý oprávňoval žalobcu na účtovanie poplatku za prístup do distribučnej sústavy, teda poplatku za tzv. G-komponent, v rozhodnom období. Pri výklade ustanovení Zmluvy o pripojení zariadenia výrobcu do VN distribučnej sústavy súd vychádzal aj zo zákonných definícií jednotlivých pojmov tak, ako boli vymedzené v zákone č. 251/2012 Z. z. o energetike v znení platnom a účinnom v čase vyberania poplatku G-komponent. Súd sa preto pri rozhodovaní vo veci zaoberal právnou otázkou, či zmluva uzatvorená medzi stranami sporu môže byť považovaná za zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy podľa ustanovenia § 26 ods. 5 č. 251/2012 Z.z v spojení s ustanovením §27 ods.1 písm. b) tohto zákona. Žalovaný v rámci svojej obrany tvrdil, že zmluva o prístupe musí obsahovať aj záväzok distribúcie. Túto službu však výrobcovia elektriny nevyužívajú, ani využívať nemôžu. Zákon č. 251/2012 Z.z v ustanovení § 26 ods. 5 vymedzil náležitosti zmluvy potrebné na existenciu zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a náležitosti zmluvy potrebné na existenciu zmluvy o distribúcii. Ústavný súd Slovenskej republiky v súvislosti so zmluvou o prístupe použil iba slovné spojenie zmluva o prístupe do distribučnej sústavy, nehovorí o distribúcii a odkázal aj na ustanovenie § 27 ods. 1 písm. b) zákona č. 251/2012 Z.z, podľa ktorého: „výrobca elektriny má právo uzatvoriť zmluvu o prístupe do sústavy, ak spĺňa technické podmienky a obchodné podmienky prístupu do sústavy“. Z uvedeného vyplýva, že aj ustanovenie § 27 oprávňuje žiadateľa na výrobu, distribúciu alebo odber elektriny a zabezpečenie dohodnutej kapacity vo výške podľa zmluvy, pričom žiadateľ sa zaväzuje uhradiť cenu za pripojenie. K dodávke elektriny dochádza na odovzdávacom mieste výrobcu elektriny (t.j. na prahu). Z ustanovenia § 2 ods. 12.2. č. 251/2012 Z.z vyplýva, že prístupom do distribučnej sústavy sa rozumie právo využívať distribučnú sústavu. Ak teda je zariadenie žalovaného fyzicky pripojené do distribučnej sústavy takým spôsobom, že má zabezpečenú možnosť dodávať elektrinu do distribučnej sústavy, dochádza z jeho strany k využívaniu sústavy. Žalovaný je ako výrobca elektriny v zariadení na výrobu elektriny a ako dodávateľ takto vyrobenej elektriny do distribučnej sústavy užívateľom distribučnej sústavy. K obdobným záverom dospel aj Krajský súd v Bratislave v uznesení vydanom pod sp. zn. 4Cob/181/2017 dňa 26.10.2017. Žalovaný sa v konaní bránil aj tvrdením, že distribučnú sieť nevyužíval, nakoľko jeho zariadenie v danom období elektrinu nevyrábalo a ani ju nedodávalo do siete. Toto tvrdenie však jednoznačne vyvracia žalobcom predložený listinný dôkaz - zmluvy o výkupe elektriny na krytie strát zo dňa 20.04.2016 a zo dňa 09.03.2017, ako aj faktúry, ktoré žalovaný za dodávky elektriny svojmu odberateľovi vystavoval. Obrana žalovanej strany, podľa ktorej distribučnú sústavu nevyužíval, nakoľko ním dodaná elektrina bola využívaná na krytie strát a nedochádzalo k jej ďalšej distribúcii, je nelogická. Na to, aby i žalovaný mohol splniť svoju povinnosť, ktorá mu z týchto zmlúv vyplývala, bolo
potrebné, aby žalovaný vyrobil elektrickú energiu a túto dodal do distribučnej sústavy. Ak by elektrinu do distribučnej sústavy nedodal, logicky by nemohli byť touto elektrinou vyrovnávané straty vznikajúce v distribučnej sústave. Samozrejme je možné, že výrobca elektriny elektrinu skutočne vyrába a napriek tomu distribučnú sústavu nevyužíva, keďže vyrobenú elektrinu nedodá do distribučnej sústavy. K takejto situácii môže dôjsť vtedy, ak sám výrobca vyrobenú elektrinu aj spotrebuje, alebo túto dodá priamym vedením iným odberateľom elektriny. Okrem uvedených prípadov je výroba elektriny a jej dodávky iným odberateľom elektriny bez použitia distribučnej sústavy objektívne nemožná. Žalovaný netvrdil, že by svoj záväzok zo zmlúv o výkupe elektriny plnil prostredníctvom priameho vedenia, ktoré by nebolo súčasťou distribučnej sústavy žalobcu. V samotných zmluvách sa navyše výslovne konštatuje, že zariadenie žalovaného je pripojené do distribučnej sústavy žalobcu. Žalovaný teda svoj záväzok voči nákupcovi elektriny plnil tak, že elektrinu vyrobenú v jeho zariadení dodal do distribučnej sústavy žalobcu. Povinnosť výrobcov elektriny uhrádzať určité platby (ceny) za prístup do distribučnej sústavy vzniká v zmysle § 26 ods. 5 v spojení s § 27 ods. 1 písm. b) zákona č. 251/2012 Z.z na základe uzatvorenej zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy s prevádzkovateľom distribučnej sústavy. Aj Ústavný súd Slovenskej republiky rozumie pod pojmom prístup do regionálnej distribučnej sústavy právo "vpúšťať" do distribučnej sústavy ním vyrobenú elektrinu na účely jej prenosu k odberateľom, resp. iným účastníkom trhu. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že žalobca je prevádzkovateľ distribučnej sústavy a žalovaný je (resp. minimálne v rozhodnom období bol) výrobca elektriny, ktorú dodával do distribučnej sústavy žalobcu. Zariadenie žalovaného na výrobu elektriny bolo k tejto sústave pripojené na základe zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným. Zároveň je zrejmé, že došlo k fyzickému pripojeniu, spojeniu s rezervovanou kapacitou s povinnosťou žalovaného na zaplatenie jednorazového poplatku za pripojenie. Zo Zmluvy o pripojení vyplýva dojednanie prístupu do distribučnej sústavy. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že žalovaný pripojenie do distribučnej sústavy aj skutočne využíval. Zo zákona č. č. 251/2012 Z.z vyplýva, že prístupom do distribučnej sústavy sa rozumie právo využívať distribučnú sústavu. Ak teda je zariadenie žalovaného fyzicky pripojené do distribučnej sústavy takým spôsobom, že má zabezpečenú možnosť dodávať elektrinu do distribučnej sústavy, dochádza z jeho strany k využívaniu sústavy. Žalovaný distribučnú sústavu žalobcu využíval, čím mu vznikla povinnosť uhrádzať žalobcovi poplatok vo výške stanovenej cenovým predpisom. Žalovanému teda svedčila povinnosť uhrádzať žalobcovi platby za prístup do distribučnej sústavy, ktorých zaplatenia sa žalobca v tomto konaní domáha (vo výške uvedenej v 15 faktúrach). Keďže žalovaný neuhrádzal vystavené faktúry včas, dostal sa do omeškania, v dôsledku čoho žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie zákonného úroku z omeškania vo výške 9 % ročne odo dňa nasledujúceho po splatnosti jednotlivých faktúr. 7. Súd považuje za potrebné poukázať aj na argumentáciu najvyššieho súdu, že v zmysle zákona č. 656/2004 Z. z. nebolo možné, aby výrobca elektriny uzatvoril s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy zmluvu o pripojení do distribučnej sústavy bez toho, aby súčasne neuzatvoril aj zmluvu o prístupe (resp. aby táto zmluva nebola súčasťou zmluvy o pripojení). Bez uzatvorenia zmluvy o prístupe - ktorú zákon č. 656/2004 Z. z. priamo vyžadoval - by nemohol výrobca elektriny pôsobiť na trhu s elektrinou, keďže by nespĺňal zákonnú podmienku priamo vyplývajúcu z ustanovenia § 21 ods. 2 písm. a) zákona č. 656/2004 Z. z. Ak však zmluva uzatvorená podľa § 656/2004 Z. z. nie je priamo v rozpore so zákonom č. 251/2012 Z. z., nebolo povinnosťou zmluvných strán uzatvoriť novú zmluvu, keďže táto ostáva platná. Ak bola medzi výrobcom elektriny a prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy zmluva o prístupe a o pripojení k sústave podľa zákona č. 656/2004 Z. z., táto zmluva neodporuje novej právnej úprave, a preto nie je potrebné, aby medzi zmluvnými stranami bola uzatvorená nová zmluva podľa zákona č. 251/2012 Z. z. (k tomu viď uznesenie najvyššieho súdu z 20. novembra 2019, sp. zn. 3Obdo/18/2019, na ktoré obsahovo nadviazali uznesenia najvyššieho súdu z 19. februára 2020, sp. zn. 1Obdo/18/2019 a sp. zn. 1Obdo/25/2019; z 5. marca 2020, sp. zn. 1Obdo/13/2019; z 31. marca 2020, sp. zn. 2Obdo/9/2019; z 29. apríla 2020, sp. zn. 4Obdo/95/2018 a z 30. apríla 2020, sp. zn. 2Obdo/15/2019). 8. Ústavný súd v náleze zo 14. decembra 2021, sp. zn. III. ÚS 257/2020 sa k týmto právnym záverom najvyššieho súdu prihlásil, keď zvýraznil, že zákon č. 656/2004 Z. z. (účinný v čase uzatvorenia zmluvy o pripojení) podmieňoval pôsobenie výrobcu elektriny na trhu okrem iného uzatvorením zmluvy o prístupe do sústavy. Išlo o zákonnú podmienku, pričom zmluva o prístupe a o pripojení k sústave uzatvorená podľa zákona č. 656/2004 Z. z. neodporuje neskoršej právnej úprave obsiahnutej v zákone č. 251/2012 Z. z. Následne v uznesení z 24. marca 2022, sp. zn. III. ÚS 167/2022, ústavný súd doplnil, že medzi stranami bola uzavretá zmluva o prístupe do distribučnej sústavy, sa právne závery nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/2014 na právny vzťah medzi sťažovateľmi a žalovanou nevzťahujú. Nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/2014 totiž dopadá len na právnu úpravu, no nie na vzťah strán
založený zmluvou. To vylučuje rozpor namietaných uznesení s nálezom ústavného súdu o nesúlade časti vyhlášky. Rovnako nie je v rozpore s týmto nálezom ústavného súdu ani nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 257/2020 zo 14. decembra 2021, ktorého podstatou bolo konštatovanie podstatného skutkového omylu o čase vzniku zmluvného vzťahu, keď v dôsledku omylu krajský súd posúdil právny vzťah medzi stranami sporu podľa zákona č. 251/2012 Z. z., a nie zákona č. 656/2004 Z. z., čo malo vplyv na určenie právneho základu pre účtovanie platby za prístup. 9. Následne v ďalších rozhodnutiach najvyšší súd uviedol, že pokiaľ výrobca elektriny a prevádzkovateľ regionálnej distribučnej sústavy za účinnosti zákona o energetike (zákon č. 251/2012 Z. z. v znení účinnom do 31. decembra 2018) uzatvorili zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy, ktorej obsahom nebola zároveň aj dohoda o distribúcii elektriny, takáto zmluva nie je neplatná pre obchádzanie zákona o energetike a výrobcovi elektriny, na jej základe vznikla povinnosť uhrádzať platby za prístup do distribučnej sústavy prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy. 10. V uznesení z 19. augusta 2022, sp. zn. 4Obdo/20/2021 najvyšší súd skonštatoval, že súdy nižšej inštancie sa dopustili nesprávnej interpretácie a aplikácie ustanovenia § 26 ods. 5, § 27 ods. 1 písm. b), § 96 ods. 7 až ods. 9 zákona č. 251/2012 Z. z., keď konštatovali, že zmluva o prístupe užívateľa sústavy do regionálnej distribučnej sústavy nemohla byť platne uzatvorená, ak neobsahovala zároveň aj dojednanie ,,distribúcie elektriny“ ako jej podstatnej náležitosti, v dôsledku čoho vyslovili záver o jej neplatnosti pre obchádzanie zákona o energetike a výrobcovi elektriny, ako aj z dôvodu nezrozumiteľného a neurčitého spôsobu určenia ceny v danej zmluve. 11. Z citovaných rozhodnutí najvyšších súdnych autorít je zjavné, že zmluva, predmetom ktorej je prístup výrobcu elektriny do distribučnej sústavy, avšak nezahŕňa samotnú distribúciu elektriny, t.j. zmluva, ktorá nie je uzatvorená podľa § 26 ods. 5 ZoE, nie je neplatným právnym úkonom, keďže neodporuje zákonu o energetike. Zákon o energetike totiž nezakazuje zmluvným stranám uzatvorenie zmluvy, predmetom ktorej je len samotný prístup výrobcu elektriny do distribučnej sústavy (bez záväzku týkajúceho sa distribúcie elektriny) ani uzatvorenie takejto zmluvy nevylučuje, naopak, jej uzatvorenie medzi výrobcom elektriny a prevádzkovateľom distribučnej sústavy je v súlade so zásadou zmluvnej voľnosti a v súlade s ustanovením § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka. 12. Z vysloveného právneho záveru (a aj z vyššie citovaných rozhodnutí najvyššieho súdu a ústavného súdu) rovnako tak vyplýva, že právnym základom pre platby G-komponentu výrobcom elektriny prevádzkovateľovi distribučnej sústavy (podľa § 26 ods. 23 vyhlášky, resp. podľa § 26 ods. 23 vyhlášky Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 18/2017 Z. z.) je akákoľvek zmluva, predmetom ktorej je zabezpečenie prístupu do distribučnej sústavy výrobcovi elektriny prevádzkovateľom distribučnej sústavy, t.j. zmluva o prístupe a o pripojení k sústave podľa zákona č. 656/2004 Z. z., zmluva o prístupe a distribúcii elektriny podľa ustanovenia § 26 ods. 5 zákona o energetike, prípadne inominátna zmluva uzatvorená podľa ustanovenia § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, predmetom ktorej je prístup výrobcu elektriny do distribučnej sústavy. Na žiadny z týchto zmluvných typov (pre existenciu zmluvného vzťahu) nedopadajú závery derogačného nálezu ústavného súdu z 22. júna 2016, sp. zn. PL. ÚS 17/2014, a platby G-komponentu realizované výrobcom elektriny, ktorý mal uzatvorenú akúkoľvek zo zmlúv zabezpečujúcu výrobcovi elektriny prístup do distribučnej sústavy, prevádzkovateľovi distribučnej sústavy boli uskutočnené na zmluvnom základe (t.j. nejedná sa o bezdôvodné obohatenie na strane prevádzkovateľa distribučnej sústavy). 13. Zo znenia dôvodovej správy k zákonu o energetike, ako aj zo samotného systematického označenia § 26 ZoE, ako „Základné zmluvné vzťahy na trhu s elektrinou“ vyplýva, že zákonodarca nemal záujem v § 26 ZoE taxatívne upraviť všetky zmluvné typy, ktoré sú účastníci trhu v energetike oprávnení uzatvárať. Rovnako z dôvodovej správy ani nevyplýva nevyhnutnosť alebo úmysel vždy spojiť v jednej zmluve prístup do distribučnej sústavy s distribúciou elektriny. Definícia prístupu do distribučnej sústavy obsiahnutá v § 2 písm. a) bod 12.2 ZoE i prostredníctvom odkazu na zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny (ako jedného zo základných zmluvných typov definovaných zákonom o energetike) preto podľa vyššie citovaných rozhodnutí najvyššieho súdu neznamená, že by si prístup do distribučnej sústavy nemohol výrobca s prevádzkovateľom distribučnej sústavy dohodnúť aj zmluvou, ktorá nebude obsahovať všetky obsahové náležitosti zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny vymedzené v § 26 ods. 5 zákona o energetike.
14. Prístupom do distribučnej sústavy sa v zmysle ustanovenia § 26 ods. 5 ZoE rozumie rezervovanie dohodnutej distribučnej kapacity prevádzkovateľom distribučnej sústavy pre výrobcu elektriny a umožnenie prístupu do sústavy na prepravenie pre účastníka trhu s elektrinou množstvo elektriny výkonovo obmedzené výškou rezervovanej kapacity. Ústavný súd v náleze z 22. júna 2016, sp. zn. PL. ÚS 17/2014 uviedol, že prístupom výrobcu elektriny do distribučnej sústavy sa rozumie jeho právo „vpúšťať“ do distribučnej sústavy ním vyrobenú elektrinu na účely jej prenosu k odberateľom, resp. iným účastníkom trhu. Vychádzajúc z uvedeného, prístupom do distribučnej sústavy sa rozumie právo výrobcu elektriny vyrobenú elektrinu prepraviť prostredníctvom distribučnej sústavy v rozsahu rezervovanej kapacity k odberateľovi elektriny, resp. k inému účastníkovi trhu (t.j. „vpustiť“ vyrobenú elektrinu do distribučnej sústavy s cieľom, aby sa táto elektrina dostala k jej adresátovi). Uvedené znamená, že ak výrobca elektriny nedisponuje vlastnou autonómnou distribučnou sústavou, resp. ak všetku vyrobenú elektrinu nespotrebuje pre vlastnú potrebu, musí využívať prístup do distribučnej sústavy za účelom prepravenia vyrobenej elektriny k inému účastníkovi trhu s elektrinou (k zmluvnému partnerovi výrobcu elektriny). 15. Samotný trh s elektroenergetikou, vrátane pôsobenia výrobcov elektriny na tomto trhu, je regulovaný, teda je potrebné akceptovať všetky podmienky takéhoto pôsobenia na trhu stanovené všetkými aplikovateľnými normatívnymi právnymi aktmi, t.j. aj tie, ktoré zabezpečujú výrobcom elektriny podporu zo strany štátu, aj tie, ktoré ukladajú výrobcom elektriny určité povinnosti (k tomu viď aj nález ústavného súdu z 22. júna 2016, sp. zn. PL. ÚS 17/2014). Jednou z podmienok pôsobenia na regulovanom trhu s elektrinou je aj plnenie zákonom predpísaných povinností, vrátane uhrádzania platieb spojených so samotnou účasťou na predmetnom trhu. Daná podmienka úzko súvisí s tým, že prístup do distribučnej sústavy je platenou službou poskytovanou prevádzkovateľom distribučnej sústavy výrobcom elektriny, ako to vyplýva z ustanovenia § 26 ods. 5 ZoE. 16. Vzhľadom na uvedenú judikatúru je pre posudzovanú vec právne irelevantné, či elektrinu žalovaný využíval výlučne na svoju spotrebu, alebo nie - podstatné bolo, že mal právo na prístup do distribučnej siete, a preto bol povinný platiť žalobcovi za prístup do distribučnej sústavy v zmysle predmetných faktúr vystavených žalobcom a priložených k žalobe. Súd sa plne stotožnil s argumentáciou Krajského súdu v Bratislave v obdobnej veci (viď rozsudok č. k. 4Cob/155/2022-301 z 27. februára 2025). 17. Podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené subjektmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných subjektmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku subjektu konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty subjektov konania (viď rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). 18. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 CSP, na základe ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Keďže v tomto konaní mal plný úspech vo veci žalobca, súd mu priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v súlade s § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia na tunajšom súde, písomne v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 Civilného sporového poriadku) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.