Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Žilina 10Co/135/2024 5119200450 30. 01. 2025 JUDr. Róbert Urban ECLI:SK:KSZA:2025:5119200450.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana a sudcov JUDr. Martiny Mochnáčovej a JUDr. Erika Vargu, v spore žalobcu: A. B., nar. XX. XX. XXXX, bytom C., D. E. F. XXX/XX, právne zastúpený V4 JURISTIC group, s.r.o., so sídlom Bratislava, Furdekova 16, proti žalovanému: Fakultná nemocnica s poliklinikou Žilina, so sídlom Žilina, V. Spanyola 43, IČO: 17 335 825, právne zastúpený: AdvokAAt advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Bratislava – mestská časť Staré Mesto, Pri Habánskom mlyne 16, o zaplatenie náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, na základe odvolania žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 27C/3/2019-355 zo dňa 12. júna 2024, takto rozhodol: Rozsudok okresného súdu potvrdzuje. Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu v celom rozsahu zamietol. Na základe žalovaným vznesenej námietky premlčania najskôr skúmal, či právo žalobcu na náhradu škody na zdraví nie/ je premlčané podľa § 100 ods. 1 a § 106 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka. Východiskovo konštatoval, že pre premlčanie nároku na odškodnenie škody na zdraví plynie len subjektívna premlčacia doba. Zdôraznil, že pre posúdenie premlčania nároku je rozhodujúce, kedy sa poškodený dozvie o spôsobenej škode. Tento moment je v zmysle judikatúry viazaný na okamih ustálenia zdravotného stavu poškodeného. 2. O škode sa teda poškodený dozvie v dobe, kedy možno objektívne vykonať bodové ohodnotenie bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia; od ktorého okamihu plynie subjektívna premlčacia doba. Okresný súd uviedol, že posúdenie otázky, kedy sa zdravotný stav poškodeného ustálil, je závislé od vyjadrenia lekára. V tejto súvislosti odkázal na rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 305/2008 zo dňa 24. 9. 2008 (podľa ktorého za deň zistenia bolesti nemožno považovať deň vyhotovenia posudku o bolestnom; obdobne rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. M Cdo 37/2000, publikované pod R 68/2003) a III. ÚS 399/2016 zo dňa 21. 6. 2016 (v zmysle ktorého o škode spočívajúcej v sťažení spoločenského uplatnenia sa poškodený dozvie v dobe, kedy možno objektívne vykonať jeho ohodnotenie). V danej spojitosti dodal, že podľa § 9 ods. 1 vyhl. č. 32/1965 Zb. sa posúdenie bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia vykoná hneď, ako je možné zdravotný stav poškodeného považovať za ustálený. 3. Okresný súd podotkol, že predmetom dokazovania na základe návrhu strán nebolo „konštatovanie“, kedy jednoznačne došlo k relevantnému ustáleniu zdravotného stavu poškodeného. Preto vychádzal zo samotných posudkov o bolestnom a o sťažení spoločenského uplatnenia, ktoré predložil žalobca a na základe ktorých si uplatnil svoj nárok na náhradu škody. V posudku o sťažení spoločenského uplatnenia D. G. sa konštatuje dátum vzniku poškodenia na zdraví 15. 1. 2013 a ďalej sú uvádzané
plošné jazvy po opakovanej laparotómii a rozsiahla diastáza brušných svalov po strednej laparotómii bez bližšieho špecifikovania časového obdobia vzniku týchto následkov; pričom nie je ani uvedené ukončenie liečenia. V odbornom vyjadrení D. H. sú zmienené operácie z obdobia rokov 2013 a 2014 a obsahuje konštatovanie, že k poškodeniu zdravia došlo 15. 1. 2013 a posledný zdravotnícky výkon absolvoval žalobca dňa 17. 9. 2014 v Univerzitnej nemocnici v D.. 4. Okresný súd akcentoval, že žalobca nepredložil v konaní žiaden dôkaz, na základe ktorého by bolo možné jednoznačne konštatovať, kedy bol jeho zdravotný stav ustálený z hľadiska vzniku jednotlivých nárokov na náhradu škody. Za danej dôkaznej situácie okresný súd považoval za relevantný dátum poslednej operácie dňa 17. 9. 2014. Nebolo pritom preukázané, že by sa žalobca po tomto úkone podroboval ďalším liečebným úkonom, ktoré by mali vplyv na určenie začiatku plynutia premlčacej doby podľa § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Zopakoval, že „rozhodne nemohol“ vychádzať z toho, že posudok o bolestnom bol vypracovaný dňa 20. 2. 2017 a posudok o sťažení spoločenského uplatnenia dňa 25. 5. 2018; dátum vypracovania posudku totiž nemá žiaden vplyv na začiatok plynutia premlčacej doby. 5. Keďže dvojročná objektívna premlčacia doba začala plynúť dňa 17. 9. 2014, tak uplynula dňa 17. 9. 2016. Aj v prípade, že by okresný súd pripustil ustálenie zdravotného stavu žalobcu z hľadiska sťaženia spoločenského uplatnenia najneskôr po jednom roku od predmetnej operácie (teda 17.9.2015) pri podaní žaloby dňa 14. 1. 2019 by sa jednalo o žalobu podanú po uplynutí premlčacej doby. O nároku na náhradu trov konania rozhodol tak, že v spore plne úspešnému žalovanému priznáva ich náhradu v rozsahu 100 %. 6. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal jeho zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uviedol, že okamih ustálenia zdravotného stavu má dve zásadné funkcie – okamih, kedy je možné po prvýkrát stanoviť a bodovo ohodnotiť rozsah vzniknutej škody a okamih, kedy začína poškodenému plynúť premlčacia doba na uplatnenie nároku voči škodcovi. Je to moment, kedy sú k dispozícii objektívne skutkové okolnosti, na základe ktorých je možné posúdiť škodu a jej rozsah. Za vznik škody spočívajúcej v bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia sa považuje ustálenie zdravotného stavu, čo zodpovedá momentu ukončenia kontinuálne prebiehajúcej liečby. 7. Žalobca s odkazom na judikatúru Najvyššieho súdu ČR doplnil, že „okolnosť, kedy došlo k ustáleniu zdravotného stavu, treba hodnotiť komplexne a nie osobitne z hľadiska jednotlivých lekárskych odborov, na ktoré sa lekárska veda formálne delí“. Z judikatúry Najvyššieho súdu ČR tiež vyplýva, že pre posúdenie bolesti je rozhodujúci okamih, kedy bolesti vznikli bez ohľadu na to, že bodové ohodnotenie bolesti podľa sadzobníka je možné vykonať až v dobe stabilizácie bolesti a že lekársky posudok sa vydáva, až keď je možné zdravotný stav poškodeného považovať za ustálený. Vznik bolesti, ktorá má byť odškodnená, predpokladá, že určitá konkrétna bolesť dosiahla určitú fázu či intenzitu. 8. Podľa odvolateľa okresný súd „nereflektoval základné atribúty uplatňované pri posudzovaní nároku na náhradu škody“, akým je v prvom rade vedomosť o škode. Zákon pritom vyžaduje dokonanie stavu vedomia poškodeného reálnym nadobudnutím vedomosti o definitívnych skutočnostiach. Nestačí možnosť alebo pravdepodobnosť získania tejto vedomosti, poškodený musí uvedenými vedomosťami reálne disponovať. Okresný súd sa však momentom dosiahnutia vedomosti žalobcu o osobe, ktorá za škodu zodpovedá, nezaoberal. 9. Žalobca tvrdil, že s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou sa o pochybení žalovaného dozvedel až momentom, keď mu bol doručený znalecký posudok č. 64/2023 zo dňa 27. 4. 2023, ktorý bol vyhotovený na základe uznesenia Okresného súdu Žilina zo dňa 5. 11. 2021. Tento „de facto poskytol súdu odpoveď“ na základnú otázku, akou bola osoba vinníka a správnosť poskytovania zdravotnej starostlivosti. Žalobca opakovane odkázal na judikatúru Najvyššieho súdu ČR, ktorý konštatoval, že o tom, kto za škodu zodpovedá, sa poškodený dozvie vtedy, keď získa vedomosť o takých skutkových okolnostiach, ktoré môžu viesť k záveru o zodpovednosti konkrétneho subjektu. Nepostačuje však k tomu jednoduchý predpoklad, rozhodujúce je, kedy sa poškodený o týchto skutočnostiach preukázateľne dozvedel. Na základe uvedeného mal odvolateľ za to, že okresný súd nesprávne posúdil vo veci plynutie premlčacej doby. 10. Žalovaný navrhol rozsudok okresného súdu potvrdiť. Uviedol, že žalobca ako poslednú lekársku správu predložil prepúšťaciu správu z nemocnice v D. zo dňa 20. 9. 2014, na základe ktorej mu bolo odporučené telesné šetrenie, tri mesiace bez fyzickej námahy a brušný pás s tým, že mal podstúpiť chirurgickú kontrolu a výber stehov o 10 dní. Žiadnu ďalšiu lekársku správu, ktorá by preukazovala
zhoršenie zdravotného stavu nepredložil a v súvislosti so vznesenou námietkou premlčania nežiadal ani o vykonanie ďalšieho dokazovania. 11. Podľa žalovaného teda možno tvrdiť, že po operácii dňa 17. 9. 2014 žalobca už zhoršenie zdravotného stavu nemal a jeho stav bol stabilizovaný. Uvedené preukazuje aj ambulantný záznam D. I. zo dňa 14. 12. 2016, v zmysle ktorého sú rany zhojené a v recidíve. Uvedený lekársky záznam je súčasťou odborného vyjadrenia č. 06/2017 D. H., ktorý bol vypracovaný na základe žiadosti žalobcu zo dňa 16. 1. 2017 a bol ním predložený do súdneho spisu. 12. V súvislosti s tvrdením protistrany, že žalobca sa o škode dozvedel až po doručení znaleckého posudku č. 64/2023 zo dňa 27. 4. 2023, žalovaný uviedol, že žalobcovi bolo už dňa 4. 2. 2015 doručené oznámenie Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou o výsledku súvisiaceho šetrenia. V predmetnom oznámení bolo konštatované, že zdravotná starostlivosť nebola poskytnutá správne; na základe ktorého vyjadrenia sa žalobca rozhodol žalovať žalovaného. Ak by sa o tom, kto za škodu zodpovedá, žalobca dozvedel až zo znaleckého posudku z roku 2023, potom v čase podania žaloby (v roku 2019) žaloval subjekt bez pasívnej vecnej legitimácie. 13. Žalobca v následnom vyjadrení zotrval na podanom odvolaní, vrátane súvisiacej argumentácie, ktorej značnú časť zopakoval. V súvislosti s lekárskou správou D. I., na ktorú poukazovala protistrana vo vyjadrení k odvolaniu, uviedol, že v tom čase mal rany v recidíve a jeho stav nebol stabilizovaný, keďže si vyžadoval liečenie. Žalobca dodal, že aj podľa odborného vyjadrenia č. 06/2017 D. H. je zrejmé, že zdravotný stav nebol stabilizovaný, ako tvrdí žalovaný. Mal za to, že otázka pasívnej vecnej legitimácie má odbornú povahu a žalobu správne smeroval proti žalovanému. 14. Taktiež žalovaný v rámci odvolacej dupliky zotrval na svojom stanovisku už skôr prezentovanom v odvolacom štádiu konania. 15. Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov vymedzených v odvolaní (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP) a bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) napadnutý rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 16. Je nutné zdôrazniť/zopakovať, že odvolací súd je viazaný odvolacími námietkami, ktoré odvolateľ vymedzí v lehote určenej zákonom na podanie tohto opravného prostriedku (§ 380 ods. 1 v spojení s § 365 ods. 3 CSP). Základom odvolacieho prieskumu sú preto len námietky formulované v odvolaní; nie v tzv. odvolacej replike, v ktorej boli v súdenom prípade žalobcom prezentované ďalšie (skutkové) argumenty. 17. Žalobca v odvolaní neuviedol – s výnimkou tvrdenia, že sa o „osobe vinníka“ dozvedel až zo znaleckého posudku č. 64/2023 – žiadne konkrétne skutkové tvrdenie. Tvrdenia obsiahnuté v odvolacej replike žalobcu týkajúce sa lekárskej správy D. I., z ktorej má vyplývať aj nezastabilizovanie zdravotného stavu k danému momentu sú tak svojou povahou neprípustnými novotami v odvolacom konaní (§ 366 CSP). 18. Zdôrazňovaná viazanosť odvolacieho súdu konkrétnymi (odvolacími) námietkami zároveň kladie zvýšené nároky i na odvolateľa (v súdenej veci žalobcu). Odvolací súd totiž vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia posudzuje (takmer výlučne) z titulu námietok zadefinovaných odvolateľom. 19. Žalobca v odvolaní pritom výslovne akceptuje/potvrdzuje určujúce východisko okresného súdu o tom, že okamih ustálenia zdravotného stavu je okamihom, kedy poškodenému začína plynúť premlčacia doba na uplatnenie (tvrdeného) nároku voči škodcovi. Súčasne (v zhode so závermi okresného súdu) konštatuje, že ide o moment, kedy sú k dispozícii objektívne skutkové okolností, na základe ktorých je možné posúdiť škodu a jej rozsah. 20. V danej spojitosti však v odvolaní nevymedzuje žiaden konkrétny údaj, či už časový (dátum, prípadne aspoň mesiac a rok) alebo konkrétnu udalosť (napr. určité ošetrenie alebo lekársky zákrok), ktorá – podľa jeho názoru – je práve momentom ustálenia zdravotného stavu žalobcu významného pre uplatnenie nároku na náhradu škody. Rovnako žiadnym konkrétnym (osobitne skutkovým) protiargumentom nespochybňuje závery okresného súdu v danej otázke formulované v bode 37. odôvodnenia napadnutého rozsudku. 21. Pokiaľ žalobca odkazuje na judikatúru, odkazuje výlučne na rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky. Nemožno síce (úplne) prehliadať ani rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu ČR (najmä ak ide o judikatúru podľa občianskoprávnej regulácie účinnej do 31. 12. 2013), táto však má skôr len doplňujúci,
resp. inšpiratívny charakter. Rozhodne nejde o súčasť ustálenej rozhodovacej praxe podľa čl. 2 ods. 2 Základných princípov CSP. 22. Navyše, v rámci argumentácie citáciami z rozhodnutí Najvyššieho súdu ČR odvolateľ nespája zovšeobecňujúce úvahy a závery obsiahnuté v dotknutých rozhodnutiach s konkrétnosťami súdenej veci. Zrejme i z tohto dôvodu niektoré čiastkové argumentácie (minimálne) vykazujú do určitej miery až zlyhanie odvolateľa pri formulovaní (konkrétnych) odvolacích námietok. Napríklad akcentovanie judikatórneho postulátu, že okolnosť ustálenia zdravotného stavu bolo potrebné hodnotiť komplexne, nie osobitne z hľadiska jednotlivých lekárskych odborov, na ktoré sa lekárska veda delí, zjavne nemá súvis s posudzovanou vecou, resp. žalobca relevantnosť tohto postulátu v (jedinečných) podmienkach súdeného prípadu nijako nevysvetlil. 23. Ako už bolo konštatované, odvolateľ nespochybňuje kľúčové východisko okresného súdu, že okamih ustálenia zdravotného stavu je okamihom, kedy poškodenému začína plynúť premlčacia doba na uplatnenie (tvrdeného) nároku voči škodcovi. Z rozhodovacej praxe, na ktorú náležite poukázal už okresný súd (napr. rozhodnutie publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod R 68/2003 – obdobne i R 16/2014 – rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/161/2022, či 7Cdo/171/2022), je pritom zrejmé, že moment ustálenia zdravotného stavu poškodeného nie je totožný s momentom ukončenia liečby či pracovnej neschopnosti. Rovnako nie je rozhodný okamih reálneho vyhotovenia lekárskeho posudku, ale okamih, kedy je lekársky posudok za účelom zhodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia možné vyhotoviť. 24. Povedané inak, významným je okamih, keď mohol poškodený (v tomto prípade žalobca) požiadať o vydanie/vypracovanie odborného/znaleckého posudku. Akceptácia ako relevantného momentu až okamihu, kedy sa poškodený rozhodne nechať si vypracovať znalecký posudok, by umožňovala odkladať začiatok premlčacej doby len podľa vôle poškodeného. Tým by bol fakticky popretý samotný účel inštitútu premlčania, ktorý spočíva predovšetkým v stimulácii subjektov k včasnému vykonávaniu svojich práv a v limitácii doby, po ktorej sú dlžníci vystavení vynucujúcemu zákroku. 25. Neobstojí ani žalobcovo tvrdenie, že o tom, kto za škodu zodpovedá sa „s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou“ dozvedel až na základe znaleckého posudku č. 64/2023. Je zjavné, že žalobca si zamieňa (nie je podstatné či vedome alebo účelovo) otázku vedomosti o tom, kto za (tvrdenú) škodu zodpovedá s preukázaním tohto tvrdenia. Súčasne v danej spojitosti cituje z rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25 Cdo 61/2003, podľa ktorého o tom, kto za škodu zodpovedá sa poškodený dozvie vtedy, keď získa vedomosť o takých skutkových okolnostiach, ktoré môžu viesť k záveru o zodpovednosti konkrétneho subjektu. Aj z predmetnej citácie – „...ktoré môžu viesť k záveru“ – vyplýva, že vedomosť o určitých skutočnostiach je (zásadne) odlišnou kategóriou od preukázania tvrdenia o zodpovednosti konkrétnej osoby. 26. Predovšetkým však žalobca už bezprostredne v žalobe uvádzal, že v prešetrení jeho sťažnosti Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou zo dňa 4. 2. 2015 bolo konštatované, že zdravotná starostlivosť zo strany žalovaného nebola poskytnutá správne. To znamená, že dostatočne kvalifikovanú vedomosť o zodpovednom subjekte mal žalobca najneskôr vo februári 2015. 27. Taktiež v tomto smere je súdna prax dlhodobo stabilná. V záujme komplexnosti krajský súd pripája citáciu tzv. právnej vety rozhodnutia publikovaného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod R 16/2014: „Poškodený sa dozvie o tom, kto za škodu zodpovedá (§ 106 ods. 1 Obč. zák.), v okamihu preukázateľného získania informácie o skutkových okolnostiach, na základe ktorých si môže urobiť dostatočný úsudok o tom, konkrétne ktorá fyzická alebo právnická osoba za škodu zodpovedá; v uvedenom okamihu nemusí byť daná z rozhodnutia súdu vyplývajúca nespochybniteľná istota poškodeného o zodpovednom subjekte a o jeho zodpovednosti.“ 28. Navyše, odvolateľ pri vymedzovaní rozoberaného argumentu výslovne uvádza, že až doručením znaleckého posudku č. 64/2023 bola súdu poskytnutá odpoveď na základnú otázku osoby vinníka. To znamená, že sám žalobca akcentuje poskytnutie informácie pre konajúci súd a nie bezprostredne pre neho samotného (čo je však z hľadiska plynutia premlčacej doby určujúce), keďže dostatočné informácie pre úsudok, kto za škodu zodpovedá, mal k dispozícii už (najneskôr) so záverov šetrenia Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. 29. Nakoľko odvolacie námietky vymedzené žalobcom, ktorými je odvolací súd viazaný, neboli dôvodné a odvolací súd nezistil ani nedostatky v postupe okresného súdu, na ktoré prihliada z úradnej povinnosti (§ 380 ods. 2 CSP), v meritórnej časti napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny.
30. Žalobca síce odvolaním napadol rozsudok okresného súdu v celom rozsahu, ale vo vzťahu k výroku o trovách prvoinštančného konania nevymedzil žiadnu konkrétnu námietku. Nadväzne, potvrdenie posudzovaného rozhodnutia v meritórnej časti, od ktorej je výrok o trovách konania priamo závislý, zakladá vecnú správnosť aj dotknutého bezprostredne podmieneného výroku o nároku na náhradu trov. Len na okraj krajský súd dopĺňa, že okresný súd náležite aplikoval zásadu plného úspechu v spore. 31. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 CSP. Odvolateľ – žalobca nebol v tomto štádiu konania (vôbec) úspešný, preto má žalovaný voči nemu nárok na náhradu trov odvolacieho konania v (plnom) rozsahu – 100%. 32. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku j e p r í p u s t n é dovolanie z dôvodov vymedzených v § 420 a § 421 ods. 1 CSP. Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom a dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí v prípadoch vymedzených v § 429 ods. 2 CSP.