Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 25Sa/42/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5019200734 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 05. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Nora Tomková ECLI: ECLI:SK:KSZA:2020:5019200734.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v konaní vedenom pred sudkyňou Mgr. Norou Tomkovou, v právnej veci žalobcu: E. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. XXXX/XX, XXX XX B., právne zast. Advokátskou kanceláriou BÁNOS & KOŠÚTOVÁ s. r. o., so sídlom Hlavná 979/23, 924 01 Galanta, IČO: 47 551 372, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8-10, 813 63 Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia generálneho riaditeľa žalovanej č. 60659-2/2019-BA zo dňa 09.09.2019 r o z h o d o l : Žalobu z a m i e t a . Účastníkom konania náhradu trov konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Dňa 21.05.2019 doručil žalobca Sociálnej poisťovni, pobočke Žilina žiadosť o priznanie úrazovej renty. O predmetnej žiadosti Sociálna poisťovňa, ústredie (žalovaná) vydala rozhodnutie číslo: 52226-2/2019- BA zo dňa 12. júna 2019 - žalobcovi, ktorý utrpel poškodenie zdravia v dôsledku choroby z povolania zistenej dňa 01. mája 1990, podľa § 88 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov rozhodla, že nemá nárok na úrazovú rentu. Žalobca pracoval v československej spoločnosti Ostravsko-Karvinské doly a.s. Ostrava, Důl Paskov, ktorej právnym nástupcom je česká spoločnosť DIAMO š.p., pričom dňa 04.06.1986 utrpel pracovný úraz chrbtice v dôsledku závalu - kompresívnu fraktúru Th12-L1. V dôsledku vykonávania práce baníka mu následne vznikla choroba z povolania, a to ochorenie nervov horných končatín z dlhodobého, nadmerného a jednostranného zaťaženia, ktorá bola zistená dňa 06.08.1986 a hlásená dňa 28.01.1987. Následne bol preradený na pozíciu pracovníka v údržbe banských diel, od dňa 25.04.1989 bol preradený na povrch z dôvodu ohrozenia chorobou z povolania - uhlokopská pneumokonióza. Dňa 01.05.1990 mu bola zistená ďalšia choroba z povolania, a to uhlokopská pneumokonióza, prostá, s prihliadnutím k dynamike ochorenia. Počas trvania pracovnej neschopnosti žalobca rozviazal pracovný pomer so zamestnávateľom na vlastnú žiadosť. Úrad dôchodkového zabezpečenia v Bratislave priznal žalobcovi plný invalidný dôchodok od 21.11.1990. Nárok na náhradu za stratu na zárobku žalobcovi vznikol od 01.01.1989. Následne dňa 06.08.1991 uzavrel žalobca so svojím zamestnávateľom Dohodu o náhrade za stratu na zárobku podľa § 195 ods. 2 Zákonníka práce, platného v Českej republike. Náhradu za stratu na zárobku poberal žalobca až do dovŕšenia 65 roku veku, pričom posledná náhrada mu bola vyplatená dňa 15.06.2019. Voči zamietavému stanovisku žalovanej zo dňa 12. júna 2019 podal žalobca odvolanie, o ktorom generálny riaditeľ žalovanej vydal rozhodnutie číslo: 60659-2/2019-BA zo dňa 09.09.2019, ktorým podané odvolanie zamietol v celom rozsahu a potvrdil pôvodné, prvostupňové rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie. V odôvodnení uviedol, že ústredie v písomnom vyhotovení rozhodnutia zo dňa 12.06.2019 oprelo svoje odôvodnenie o Nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71 zo dňa 14.06.1971 o uplatnení systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov, samostatne zárobkovo činné osoby a členov rodín, pohybujúcich sa v rámci spoločenstva a jeho Vykonávacie nariadenie Rady (EHS) č. 574/1972 z 21.03.1972, čo bolo nesprávne, avšak vada nemá vplyv na skutočnosť, že na základe uvedenej argumentácie žalobcovi nárok na úrazovú rentu nevznikol, v dôsledku čoho je samotné rozhodnutie zo dňa 12.06.2019 správne. Žalovaný dodal, že Československá socialistická republika bola toho času jedným štátom, preto sa práca vykonávaná na území Českej republiky nepovažovala za prácu vykonávanú v zahraničí. V prípade žalobcu je ale rozhodná skutočnosť, že sídlo zodpovedného zamestnávateľa sa nachádza na území Českej republiky, náhrada za stratu na zárobku mu bola vyplácaná podľa českej legislatívy do 65 rokov veku, pričom podmienky pre priznanie nároku na tzv. transformovanú úrazovú rentu podľa § 272 a nasl. zákona o sociálnom poistení poškodený z titulu sídla zamestnávateľa nespĺňa. Nároky na výplatu plnení uvedených v § 272 v odseku 1 sa posudzujú podľa predpisov účinných do 31. decembra 2003. Ak nárok na výplatu týchto plnení trvá aj po 31. decembri 2003, poskytujú sa v sume, v akej patrili do 31. decembra 2003. 2. Proti rozhodnutiu žalovanej (generálneho riaditeľa žalovanej) číslo: 60659-2/2019-BA zo dňa 09.09.2019 a rozhodnutiu žalovanej číslo: 52226-2/2019-BA zo dňa 12.06.2019 podal žalobca žalobu v sociálnych veciach, ktorou žiadal napadnuté rozhodnutia zrušiť a vec vrátiť žalovanej na ďalšie konanie. Keďže o riadnom opravnom prostriedku rozhodol generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne, tento má podľa žalobcu v dôsledku toho postavenie žalovaného. Žalobca považuje napadnuté rozhodnutie žalovanej zo dňa 09.09.2019 za nezákonné, a to na základe skutočností: - zistenia žalovaného uvedené v napadnutom rozhodnutí vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 191 ods. 1 písm. c) SSP), - napadnuté rozhodnutie žalovanej je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov (§ 191 ods. 1 písm. d) SSP), - žalovaná v rozhodnutí zo dňa 12.06.2019 vychádzala z nesprávneho právneho posúdenia a nesprávnej aplikácie právnych noriem, keďže choroba z povolania vznikla žalobcovi v dôsledku práce baníka a bola mu zistená dňa 01.05.1990, teda za existencie ČSFR, - skutkový stav veci podriadila pod nesprávne zákonné ustanovenia, nezohľadňujúc porušenie zásady rovnakého zaobchádzania, - rozhodnutie je výsledkom neprihliadania na zásadu, v zmysle ktorej nesmie byť rozdelenie ČSFR na ujmu slovenským občanom, pričom neaplikovala tiež na vec zásadné rozhodnutia najvyšších súdnych autorít, poskytujúce ochranu pred nerovnakým zaobchádzaním s občanmi bývalej ČSFR pri posudzovaní nároku na dávky sociálneho zabezpečenia, - v dôsledku nedostatočného odôvodnenia je možné rozhodnutie žalovanej považovať za nepreskúmateľné. V žalobe uviedol, že rozhodnutie generálneho riaditeľa žalovanej vychádza z nesprávneho právneho posúdenia a nesprávnej aplikácie právnych noriem, keďže k jeho pracovnému úrazu, úrazu chrbtice v dôsledku závalu - kompresívnu fraktúru Th12-L1 došlo dňa 04.06.1986, teda za existencie Československej socialistickej republiky. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 23.05.2019 sp.zn. 1So/44/2015, v ktorom Najvyšší súd SR konštatuje, že Slovenská republika je jedným z dvoch nástupníckych štátov Českej a Slovenskej federatívnej republiky ako jedného štátu, a teda v prípade zamestnania na území ČSFR u zamestnávateľa, ktorý má sídlo na území ČSFR, nejde o klasické zamestnanie v cudzine (v inom členskom štáte Európskej únie). Do 31.12.1992 sa doby zamestnania na území Českej republiky i na území Slovenskej republiky ako členských štátov československej federácie hodnotilo jednotne ako zamestnanie v tom istom štáte. S poukazom na uvedené potom žalovaný správne v rozhodnutí konštatoval, že práca vykonávaná na území terajšej Českej republiky sa nepovažovala za prácu vykonávanú v zahraničí. Podľa názoru žalobcu by sa tak malo nazerať na zodpovednostné nároky vyplývajúce z pracovného pomeru aj tohto času, v opačnom prípade môže dochádzať k znevýhodňovaniu niektorých skupín občanov Slovenskej republiky, ako je to v prípade žalobcu. Najvyšší súd SR v uznesení 1So/44/2015 rovnako konštatuje: odvolací súd tiež poukazuje na Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 9So/124/2013 z 25.02.2015 v obdobnej právnej veci. Z jeho obsahu vyplýva, že okolnosť, že dňom 01. januára 1993 došlo k rozdeleniu ČSFR, nemôže byť účastníkovi konania ako občanovi bývalej ČSFR a teraz občanovi Slovenskej republiky na ujmu. Slovenská republika je právnym nástupcom ČSFR. Najvyšší súd v uvedenej veci poukázal na to, že Slovenská republika je jedným z dvoch nástupníckych štátov Českej a Slovenskej federatívnej republiky ako jedného štátu, a teda v prípade zamestnania na území ČSFR u zamestnávateľa, ktorý má sídlo na území ČSFR nejde o klasické zamestnanie v cudzine (v inom členskom štáte Európskej únie). Z hľadiska Článku 39 ods. 1 Ústavy zamestnanie v Českej republike je možné považovať za zamestnanie v cudzine až po 31.12.1992, resp. po 30.04.2004 za zamestnanie v inom členskom štáte únie. Z toho pohľadu je potrebné nazerať aj na starobný dôchodok priznaný podľa nariadenia a článku 20 zmluvy o sociálnom zabezpečení tak, že v intenciách uplatnených v ustanovení nariadenia a zmluvy ide iba o nárok na základnú výšku starobného dôchodku v každom z uvedených dvoch nástupníckych štátov ČSFR. Súd pripomenul, že okolnosť, že zákon č. 461/2003 Z.z., ani iný právny predpis taký postup (v čase vydania preskúmavaných rozhodnutí právna úprava nepoznala vyrovnávací príplatok) doteraz priamo neupravujú, je z hľadiska nároku navrhovateľa na primerané zabezpečenie v starobe nepodstatná; ak taká úprava chýba, resp. je neúplná, lebo zákonodarca pri tvorbe právneho predpisu opomenul možné dopady výpočtu dôchodkov podľa medzinárodnej zmluvy, resp. pokiaľ nereagoval na také dopady, potom pri posudzovaní dôchodkových nárokov navrhovateľa treba vychádzať priamo z Článku 12 a Článku 39 ods. 1 Ústavy SR ako základného zákona Slovenskej republiky. K podobnému záveru dospel Najvyšší súd SR aj v rozhodnutí pod sp.zn. 1So/66/2013 zo dňa 09.01.2016, kedy postup odporkyne nezohľadňujúci tieto skutočnosti považoval za diskriminujúci. Podľa Rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1So/66/2013: Najvyšší súd považuje za dôležité upriamiť pozornosť na námietku navrhovateľa, že voči tomuto odporkyňa postupovala diskriminačne oproti iným občanom Slovenskej republiky, predovšetkým však oproti jeho bývalým kolegom, ktorým bol odporkyňou priznaný starobný dôchodok v sume, na akú by mali nárok v prípade, že všetky doby poistenia by boli získané podľa Slovenských právnych predpisov. Rôzne zaobchádzanie s občanmi je ústavne akceptovateľné vtedy, keď je založené na objektívnych a rozumných dôvodoch. V danom prípade posúdila odporkyňa ako aj krajský súd námietku navrhovateľa tak, že nerovnaké zaobchádzanie je založené na tom, či občan Slovenskej republiky bol v čase existencie Československej federatívnej republiky zamestnaný zamestnávateľom so sídlom v Českej republike alebo v Slovenskej republike. V zmysle § 293o zákona o sociálnom poistení sa úrazová renta vypláca aj po 31.07.2006, pokiaľ jej vyplácanie trvá k tomuto dňu, aj po priznaní starobného dôchodku alebo po dovŕšení 65 rokov veku poberateľa, a to vo výške 50% sumy úrazovej renty, vyplácanej ku dňu priznania starobného dôchodku alebo dovŕšenia 65 rokov veku. Aj napriek skutočnosti, že ku dňu 31.07.2006 bola žalobcovi vyplácaná úrazová renta, hoci od zamestnávateľa sídliaceho v Českej republike, avšak právneho nástupcu spoločnej Českej a Slovenskej federatívnej republiky, Sociálna poisťovňa nepriznala žalobcovi nárok na úrazovú rentu. Žalobca bol týmto oproti občanom Slovenskej republiky, ktorí pracovali len v Slovenskej republike, neoprávnene znevýhodnený v dôsledku toho, že zákon o sociálnom poistení za zamestnávateľa považuje len právnickú osobu so sídlom v Slovenskej republike. Pritom ako vyplýva z citovaného Uznesenia Najvyššieho súdu SR z 23.05.2017, sp.zn. 1So/44/2015 do 31.12.1992 sa doby zamestnania na území Českej republiky i na území Slovenskej republiky ako členských štátov československej federácie hodnotili jednotne ako zamestnanie v tom istom štáte (naposledy podľa zákona č. 100/1988 Zb.). Z hľadiska Článku 39 ods. 1 Ústavy zamestnanie v Českej republike je možné považovať za zamestnanie v cudzine až po 31.12.1992, resp. po 30.04.2004 za zamestnanie v inom členkom štáte únie. Vychádzajúc z uvedeného potom žalovaný nesprávne právne posudzoval ako rozhodné sídlo zamestnávateľa žalobcu tohto času, keďže mal zohľadniť, že v čase, kedy došlo k pracovnému úrazu žalobcu, zamestnanie v Českej republike sa nepovažovalo za zamestnanie v cudzine. Žalovaný podľa žalobcu nesprávne právne posúdil nepriznanie nároku žalobcu na úrazovú rentu len z dôvodu, že k pracovnému úrazu žalobcu ako občana Slovenskej republiky došlo v čase existencie Československej socialistickej republiky, za ktorú je zodpovedný zamestnávateľ, aktuálne so sídlom na území v dnešnej Českej republike. Ako však vyplýva z Rozsudku Najvyššieho súdu zo dňa 19.01.2015, sp.zn. 1So/66/2013 - nerovnaké zaobchádzanie je založené na tom, či občan Slovenskej republiky bol v čase existencie Československej federatívnej republiky zamestnaný zamestnávateľom so sídlom v Českej republike alebo v Slovenskej republike. V dôsledku rozhodnutia vydaného žalovanou je žalobca nedôvodne znevýhodnený oproti občanom, ktorí pracovali len pre zamestnávateľa so sídlom v Slovenskej republike z dôvodu, že týmto Sociálna poisťovňa priznávaná nárok na výplatu úrazovej renty, ak jej vyplácanie trvalo k 31.07.2006, aj po dovŕšení 65 rokov veku, a to vo výške 50% sumy úrazovej renty vyplácanej ku dňu dovŕšenia 65 rokov veku poberateľa po zvýšení podľa zákona o sociálnom poistení. Na základe toho možno konštatovať, že žalobcovi, ako občanovi bývalej ČSFR a teraz občanovi Slovenskej republiky, je rozdelenie ČSFR na ujmu aj napriek tomu, že Slovenská republika je právnym nástupcom ČSFR, čo je v rozpore s Rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp.zn. 9So/124/2013 z 25.02.2015. V dôsledku uvedeného došlo k diskriminácii žalobcu nepriznaním nároku na úrazovú rentu, teda k jeho neoprávnenému znevýhodneniu oproti iným občanom Slovenskej republiky, ktorým z dôvodu, že zamestnávateľ zodpovedný za ich pracovný úraz má sídlo na území Slovenskej republiky, nárok na úrazovú rentu aj po dovŕšení 65 rokov veku prizná. Z tohto dôvodu považuje žalobca rozhodnutie žalovanej za nezákonné a diskriminačné. Žalobca považuje rozhodnutia žalovanej za nedostatočne odôvodnené, čo je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka konania na spravodlivý proces; práva zaručeného v podmienkach tuzemského právneho poriadku okrem zákonov i Článkom 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a tiež Článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Na základe uvedeného má žalobca za to, že v dôsledku nedostatočného odôvodnenia je možné rozhodnutie žalovanej považovať za nepreskúmateľné, čo predstavuje zákonný dôvod na jeho zrušenie, v zmysle ust. § 191 ods. 1 písm. d) Správneho súdneho poriadku. 3. Žalovaná vo svojom vyjadrení k správnej žalobe uviedla, že žalobcovi bola choroba z povolania zistená dňa 01. mája 1990, za existencie Československej federatívnej republiky, resp. Českej a Slovenskej federatívnej republiky, kedy každá krajina mala vlastnú organizáciu štátnej moci. Sídlo zodpovedného zamestnávateľa však zostalo na území Českej republiky, kde žalobcovi aj naďalej z dôvodu splnenia podmienok na území Českej republiky, bola zodpovedným zamestnávateľom úrazová renta až do dňa 31. mája 2019 vyplácaná (Dohoda o náhrade za stratu na zárobku zo dňa 06.08.1991). Celé konanie o nároku žalobcu na úrazovú rentu bolo realizované v rámci ustanovení zákona, a to od okamihu podania žiadosti žalobcom o priznaní úrazovej renty podľa § 88 zákona, v zmysle ktorého žalobcovi nárok na úrazovú rentu v dôsledku choroby z povolania zistenej dňa 01. mája 1990 nevznikol. V zmysle ust. § 293o zákona sa úrazová renta poškodenému vypláca aj po dovŕšení dôchodkového veku vo výške 50% jej sumy iba vtedy, ak: a) táto bola prekvalifikovaná na úrazovú rentu z náhrady za stratu na zárobku po skončení dočasnej pracovnej neschopnosti, na tzv. transformovanú úrazovú rentu podľa § 272 ods. 3 zákona, pričom nárok na jej výplatu trvá k 31. júlu 2006 b) nárok na tzv. transformovanú úrazovú rentu zanikol v období od 01. januára 2004 do 31. júla 2006 z dôvodu dovŕšenia dôchodkového veku, resp. 65 rokov veku (v takom prípade Sociálna poisťovňa prizná úrazovú rentu na žiadosť poškodeného najskôr od 01. augusta 2006) c) poškodený dovŕšil dôchodkový vek pred 01. augustom 2006 a úrazová renta podľa § 88 zákona bola priznaná poškodenému v období od 01. januára 2004 do 31. júla 2006 za predpokladu, že nárok na výplatu úrazovej renty trvá aj po 31. júli 2006. Z ust. § 293o zákona je zrejmé, kedy by bolo možné žalobcovi vyplácať úrazovú rentu aj po dovŕšení dôchodkového veku vo výške 50%, ale len v prípade, ak by zodpovedný zamestnávateľ mal sídlo organizačnej zložky na území Slovenskej republiky, čo však v danom prípade nebolo splnené. Pokiaľ právny zástupca žalobcu v žalobe namieta (okrem iného) aj nepreskúmateľnosť rozhodnutia žalovaného, tento uvádza, že takouto vadou rozhodnutie žalovaného netrpí. V jeho odôvodnení žalovaný uviedol, z akých dôkazov vychádzal, na základe akých zákonných ustanovení rozhodol, a akými úvahami bol pri rozhodnutí vedený. Žalovaný dostatočne zistil skutkový stav veci, vychádzal z vierohodných podložených dôkazov. Vzhľadom na popísaný skutkový a právny stav žalovaný navrhol, aby súd podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z.z. žalobu zamietol ako nedôvodnú. 4. K vyjadreniu žalovaného podal žalobca podaním zo dňa 20.01.2020 repliku, v ktorej zotrval na právnom názore uvedenom v podanej žalobe. V replike zo dňa 20.01.2020 podal žalobca zároveň aj návrh na spojenie vecí vedených na Krajskom súde v Žiline pod sp.zn. 28Sa/41/2019, 29Sa/41/2019 a 25Sa/42/2019. Tunajší správny súd o spojení veci rozhodol uznesením v konaní vedenom pod sp.zn. 28Sa/41/2019, a to rozhodnutím zo dňa 28.01.2020, ktorým tento návrh zamietol. 5. Správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako i postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu podľa § 199 a nasl. zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len SSP), pričom nezistil dôvod na zrušenie napadnutého rozhodnutia v zmysle žalobných bodov ani postupom podľa § 203 ods. 2 SSP, preto žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol. Podľa Článku 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať. Podľa § 199 ods. 1 písm. a) SSP sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne. Podľa § 7 ods. 1 písm. b) zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení účinnom ku dňu právoplatnosti napadnutého rozhodnutia (16.09.2019) zamestnávateľ podľa tohto zákona je právnická osoba, ktorá je povinná poskytovať zamestnancovi príjem uvedený v § 3 ods. 1 písm. a) a ods. 2 a 3 a jej sídlo alebo sídlo jej organizačnej zložky je na území Slovenskej republiky. Podľa § 88 ods. 1 citovaného zákona poškodený má nárok na úrazovú rentu, ak v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania má viac ako 40-percentný pokles schopnosti vykonávať doterajšiu činnosť zamestnanca alebo činnosť osoby uvedenej v § 17 ods. 2 (ďalej len "pokles pracovnej schopnosti") a nedovŕšil dôchodkový vek alebo mu nebol priznaný predčasný starobný dôchodok. Podľa § 89a citovaného zákona nárok na úrazovú rentu zaniká dňom dovŕšenia dôchodkového veku alebo dňom priznania predčasného starobného dôchodku. Podľa § 272 ods. 1 citovaného zákona Sociálna poisťovňa od 1. januára 2004 preberá od zamestnávateľa výplatu plnení vyplývajúcich zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze a chorobe z povolania, ktoré vznikli pred 26. novembrom 1993 a od zamestnávateľa, ktorý mal podľa osobitného predpisu postavenie štátneho orgánu, nároky vzniknuté pred 1. aprílom 2002 vyplývajúce zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze a chorobe z povolania. Podľa ods. 3 citovaného ustanovenia náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity a náhrada za stratu na dôchodku, ktoré sa vyplácali k 31. decembru 2003, a nárok na ich výplatu trvá aj po tomto dni, sa považujú od 1. januára 2004 za úrazovú rentu, a to v sume, v akej patrili do 31. decembra 2003. Na zvyšovanie úrazovej renty platí § 82 primerane Podľa § 293o ods. 1 citovaného zákona, ak nárok na výplatu úrazovej renty, na ktorú bola prekvalifikovaná náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity podľa § 272 ods. 3, trvá k 31. júlu 2006, úrazová renta sa vypláca po tomto dni aj po priznaní starobného dôchodku, predčasného starobného dôchodku alebo po dovŕšení 65 rokov veku poberateľa, a to vo výške 50% sumy úrazovej renty vyplácanej ku dňu priznania starobného dôchodku, predčasného starobného dôchodku alebo ku dňu dovŕšenia 65 rokov veku poberateľa po zvýšení podľa tohto zákona. Ak nárok na výplatu pozostalostnej úrazovej renty, na ktorú bola prekvalifikovaná náhrada nákladov na výživu pozostalých podľa § 272 ods. 4, trvá k 31. júlu 2006, pozostalostná úrazová renta sa vypláca po tomto dni aj po 65. roku veku, ktorý by zomretý dovŕšil, a to vo výške 50% sumy pozostalostnej úrazovej renty vyplácanej ku dňu, v ktorom by zomretý dovŕšil 65 rokov veku. Na zvyšovanie úrazovej renty a pozostalostnej úrazovej renty platí § 82 rovnako. 6. Z administratívneho spisu žalovanej mal súd preukázané, že z dokumentu „Hlášení nemoci z povoláni, profesionálni otravy, jiného poškození na zdraví z práce“ vyplýva, že žalobcovi bola dňa 01. mája 1990 zistená choroba z povolania - uhlokopská pneumokonióza prostá, ktorá u žalobcu vznikla z titulu výkonu funkcie kúpelára. Za vznik choroby z povolania bol zodpovedný vtedajší zamestnávateľ žalobcu Ostravsko-Karvinské doly a.s. Ostrava, Důl Paskov, so sídlom 739 21 Paskov, ktorým právnym nástupcom je spoločnosť DIAMO s.p., so sídlom Máchova 201, 471 27 Stráž pod Ralskem, Česká republika. Žalobca si žiadosťou o priznanie úrazovej renty, doručenou žalovanej, pobočka Žilina dňa 21. mája 2019 uplatnil nárok na úrazovú rentu podľa § 88 zákona o sociálnom poistení. Žalovaná po preskúmaní skutkového stavu veci a zhodnotení všetkých predložených dôkazov vydala dňa 12. júna 2019 rozhodnutie číslo: 52226-2/2019-BA, ktorým podľa § 88 zákona o sociálnom poistení nepriznala žalobcovi nárok na úrazovú rentu v dôsledku choroby z povolania zistenej dňa 01. mája 1990. Proti rozhodnutiu ústredia podal žalobca odvolanie, v ktorom namietal postup ústredia, nakoľko sa považoval za znevýhodneného oproti občanom, ktorí pracovali len pre zamestnávateľa so sídlom v Slovenskej republike z dôvodu, že týmto žalovaná priznávala nárok na výplatu úrazovej renty, ak jej vyplácanie trvalo ku dňu 31. júla 2006, aj po dovŕšení 65 rokov veku, a to vo výške 50% sumy úrazovej renty vyplácanej ku dňu dovŕšenia 65 rokov veku poberateľa po zvýšení podľa zákona. O odvolaní žalobcu rozhodla žalovaná (generálny riaditeľ žalovanej) rozhodnutím číslo: 60659-2/2019- BA zo dňa 09. septembra 2019, ktorým zamietla odvolanie žalobcu a rozhodnutie ústredia potvrdila ako zákonné a vecne správne. Rozhodnutie žalovanej nadobudlo právoplatnosť dňa 16. septembra 2019. Žalobca pred zistením choroby z povolania dňa 01. mája 1990 utrpel u zodpovedného zamestnávateľa dňa 04. júna 1986 pracovný úraz - kompresívnu fraktúru Th12-L1. Dňom 10. apríla 1988 bol žalobcovi priznaný profesionálny čiastočný invalidný dôchodok, a to v súvislosti s chorobou z povolania priznanou dňa 06. augusta 1986 (ochorenie z dlhodobého, nadmerného a jednostranného preťaženia). Žalobca bol z dôvodu choroby z povolania zistenej dňa 01. mája 1990 preradený na povrch, kde pracoval ako kúpelár. Dňom 20. novembra 1990 bol žalobcovi priznaný už profesionálny plný invalidný dôchodok. Dňa 06. augusta 1991 bola medzi zodpovedným zamestnávateľom a žalobcom uzatvorená Dohoda o náhrade za stratu na zárobku z titulu pracovného úrazu a choroby z povolania, v zmysle ktorej žalobcovi náhrada za stratu na zárobku do dňa 31. decembra 1988 nepatrila, nakoľko súčet čiastočného invalidného dôchodku a skutočných zárobkov u zodpovedného zamestnávateľa prevyšoval vtedy platný limit pre poskytnutie náhrady za stratu na zárobku. Nárok na náhradu za stratu na zárobku žalobcovi vznikol až odo dňa 01. januára 1989. Zodpovedný zamestnávateľ priznal žalobcovi náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti a po uznaní invalidity podľa vtedy platných právnych predpisov, teda podľa právnych predpisov Českej republiky platných do dňa 31. mája 2019, t.j. do konca kalendárneho mesiaca, v ktorom žalobca dovŕšil vek 65 rokov. Medzi účastníkmi konania nie je sporné, že medzi zodpovedným zamestnávateľom a žalobcom bola dňa 06. augusta 1991 uzatvorená dohoda o náhrade za stratu na zárobku z titulu pracovného úrazu a choroby z povolania, ani tá skutočnosť, že zodpovedným zamestnávateľom je právnická osoba so sídlom v Českej republike. Predmetná dohoda o náhrade za stratu na zárobku bola uzavretá so zamestnávateľom, ktorý mal sídlo na území Českej a Slovenskej federatívnej republiky. Zodpovedný zamestnávateľ priznal žalobcovi náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti a po uznaní invalidity podľa vtedy platných právnych predpisov Českej republiky platných do dňa 31. mája 2019, t.j. do konca kalendárneho mesiaca, v ktorom žalobca dovŕšil vek 65 rokov. 7. Žalobca si od dovŕšenia 65 roku veku uplatnil nárok na úrazovú rentu podľa § 88 v spojení s § 293o zákona o sociálnom poistení. Podľa tohto ustanovenia sa úrazová renta poškodenému vypláca aj po dovŕšení dôchodkového veku vo výške 50% jej sumy vtedy, ak sú splnené podmienky stanovené v tomto ustanovení. Jednou z možností je, ak náhrada za stratu zárobku po skončení dočasnej pracovnej neschopnosti bola prekvalifikovaná na úrazovú rentu podľa zákona o sociálnom poistení, teda ide o tzv. transformovanú úrazovú rentu. V danom prípade náhradu za stratu na zárobku žalobcovi vyplácal zamestnávateľ pôvodne so sídlom v Českej a Slovenskej federatívnej republike, následne so sídlom v Českej republike. Základná argumentácia žalovaného tkvie v tom, že náhrada za stratu na zárobku bola vyplácaná podľa českej legislatívy do 65 roku veku, pričom podmienky pre priznanie nároku na tzv. transformovanú úrazovú rentu podľa § 272 a nasl. zákona o sociálnom poistení poškodený (žalobca) z titulu sídla zamestnávateľa nespĺňa. 8. Choroba z povolania žalobcu bola u žalobcu zistená na území Českej republiky, zodpovednosť za škodu vzniknutú touto chorobou z povolania a nárok na náhradu škody z nej sa riadi výlučne príslušnými zákonnými ustanoveniami platnými na území Českej republiky. Z uvedeného vyplýva, že na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti žalobcu sa aplikovali právne predpisy platné v Českej republike, ako to vyplýva z dohody medzi žalobcom a zodpovedným zamestnávateľom (OKD, a.s. Ostrava - Důl Paskov) zo 06.08.1991. Žalobcovi bola vyplácaná náhrada za stratu na zárobku po skončení dočasnej pracovnej neschopnosti zo strany zodpovedného zamestnávateľa podľa Zákonníka práce účinného v Českej republike, a to do dovŕšenia 65 roku veku. Choroba z povolania bola týmto postupom zodpovedného zamestnávateľa odškodnená z toho dôvodu, že zodpovedný zamestnávateľ mal sídlo na území Českej republiky, preto bola jeho choroba z povolania odškodnená podľa predpisov platných na území Českej republiky. 9. Ustanovenie § 293o zákona o sociálnom poistení vyžaduje na priznanie nároku splnenie dvoch zákonných podmienok, a to, že nárok na výplatu úrazovej renty, na ktorú bola prekvalifikovaná náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity podľa § 272 ods. 3, trvá k 31.07.2006 (prvá zákonná podmienka), a že úrazová renta sa vypláca po tomto dni aj po priznaní starobného dôchodku, predčasného starobného dôchodku alebo po dovŕšení 65 rokov veku poberateľa (druhá zákonná podmienka), a to vo výške 50% sumy úrazovej renty vyplácanej ku dňu priznania starobného dôchodku, predčasného starobného dôchodku alebo ku dňu dovŕšenia 65 rokov veku poberateľa. U žalobcu nedošlo a ani nemohlo dôjsť k transformácii náhrady za stratu na zárobku podľa § 272 ods. 3 zákona, keďže sa na výplatu náhrady za stratu na zárobku v jeho prípade aplikovala legislatíva Českej republiky z dôvodu, že zamestnávateľ žalobcu mal sídlo a výkon činnosti na území Českej republiky. Je zrejmé, že žalobcovi nevznikol nárok na náhradu za stratu na zárobku po skončení dočasnej pracovnej neschopnosti v dôsledku pracovného úrazu podľa Zákonníka práce platného a účinného na území Slovenskej republiky, čím nemohlo zo zákona dôjsť k tejto transformácii podľa § 272 ods. 3 zákona. Žalobcovi preto nevznikol nárok ani na úrazovú rentu podľa § 293o ods. 1 zákona z dôvodu, že mu bol priznaný invalidný dôchodok, ktorý sa mu po dovŕšení dôchodkového veku považuje za starobný dôchodok. Žalobcovi bola zodpovedným zamestnávateľom so sídlom a výkonom činnosti na území Českej republiky vyplatená náhrada za stratu na zárobku v dôsledku pracovného úrazu podľa práva platného na území Českej republiky do dovŕšenia 65 rokov veku. Nesplnenie zákonných podmienok preto nemožno chápať ako diskrimináciu pri posudzovaní nároku žalobcu na úrazovú rentu podľa zákona. Pre posudzovanie nároku na úrazovú rentu nie je podstatné občianstvo žalobcu, ale je podstatná skutočnosť, že jeho zamestnávateľ nemal sídlo alebo sídlo organizačnej zložky na území Slovenskej republiky, lebo len na takéhoto zamestnávateľa sa zákon vzťahuje. Zamestnávateľ žalobcu mal sídlo na území Českej republiky, a preto bol jeho pracovný úraz odškodnený podľa predpisov platných na území Českej republiky. 10. Podľa § 88 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. poškodený má nárok na úrazovú rentu, ak v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania má viac ako 40%-ný pokles schopnosti vykonávať doterajšiu činnosť zamestnanca alebo činnosť osoby uvedenej v § 17 ods. 2 a nedovŕšil dôchodkový vek alebo mu nebol priznaný predčasný starobný dôchodok. Podľa § 89a ods. 1 citovaného zákona nárok na úrazovú rentu zaniká dňom dovŕšenia dôchodkového veku alebo dňom priznania predčasného starobného dôchodku. Podľa § 272 ods. 1 zákona Sociálna poisťovňa od 01. januára 2004 preberá od zamestnávateľa výplatu plnení vyplývajúcich zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze a chorobe z povolania, ktoré vznikli pred 26. novembrom 1993 a od zamestnávateľa, ktorý mal podľa osobitného predpisu postavenie štátneho orgánu, nároky vzniknuté pred 01. aprílom 2002 vyplývajúce zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze a chorobe z povolania. Podľa § 272 ods. 3 zákona náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity a náhrada za stratu na dôchodku, ktoré sa vyplácali k 31. decembru 2003 a nárok na ich výplatu trvá aj po tomto dni, sa považujú od 01. januára 2004 za úrazovú rentu, a to v sume, v akej patrili do 31. decembra 2003. Na zvyšovanie úrazovej renty platí § 82 primerane. 11. K otázke aplikácie rozhodného práva správny súd konštatuje, že nakoľko k pracovnému úrazu žalobcu došlo u zamestnávateľa so sídlom v Českej republike, zodpovednosť za škodu vzniknutú týmto pracovným úrazom a nárok na náhradu škody z neho sa riadia výlučne príslušnými zákonnými ustanoveniami platnými na území Českej republiky. Z uvedeného vyplýva, že na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti žalobcu sa aplikovali právne predpisy platné v Českej republike, preto v predmetnom prípade nebola prípustná transformácia na úrazovú rentu v zmysle ust. § 272 ods. 3 zákona. Ustanovenie § 293o zákona na priznanie nároku na úrazovú rentu predpokladá kumulatívne splnenie dvoch zákonných podmienok, a to trvanie nároku na výplatu úrazovej renty ku dňu 31.07.2006, ktorá v prípade žalobcu splnená nebola, nakoľko k tomuto dátumu nebola žalobcovi vyplácaná náhrada za stratu na zárobku zamestnávateľa so sídlom na území Slovenskej republiky, preto v zmysle ust. § 272 ods. 1 zákona žalovaná nemohla prevziať výplatu plnení vyplývajúcich zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze. Druhou zákonnou podmienkou je priznanie starobného dôchodku, predčasného starobného dôchodku alebo dovŕšenie 65 rokov veku, čo síce žalobca v danom prípade splnil, avšak bez toho, aby bola súčasne splnená aj prvá podmienka. Správny súd má za to, že žalovaná rozhodla v súlade so zákonom o tom, že žalobca nemá nárok na výplatu úrazovej renty a rovnako považuje rozhodnutie žalovanej (vydané generálnym riaditeľom žalovanej) za zákonné a správne, preto žalobu podľa § 190 SSP zamietol ako nedôvodnú. 12. Pokiaľ sa týka námietok žalobcu - poukazovanie na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1So/44/2015 z 23.05.2017 a sp.zn. 1So/66/2013 zo dňa 19.01.2016, ktoré sa podľa žalobcu týkajú obdobných konaní, správny súd poukazuje na to, že rozhodnutie Najvyššieho súdu sp.zn. 1So/44/2015 z 23.05.2017 sa týka inej právnej otázky, a to priznanie tzv. vyrovnávacích príplatkov k starobným dôchodkom a posudzovania starobných dôchodkov priznaných podľa článku 20 zmluvy o sociálnom zabezpečení medzi Slovenskou republikou a Českou republikou z 29. októbra 1992 a rozhodnutie NS SR sp.zn. 1So/66/2013 zo dňa 19.01.2016 rieši priznanie starobného dôchodku žalobcovi podľa § 65 zákona o sociálnom poistení a článku 46 Nariadenia č. 1408/71. Možnosť diskriminácie, ktorú žalobca namietal aj v konaní, ktoré je predmetom tohto správneho prieskumu, videl žalobca v konaní, ktoré bolo predmetom rozhodnutia NS SR 1So/66/2013, bola v tom, že Sociálna poisťovňa upravila (dorovnala) dôchodkové dávky viacerým bývalým zamestnancom Českého plynárenského priemyslu, š.p., odštepný závod Praha, kompresorová stanica č. 4 Ivánka pri Nitre, nakoľko týmto poberateľom Česká správa sociálneho zabezpečenia odmietla priznať starobný dôchodok za dobu poistenia získaného podľa právnych predpisov Českej republiky. U navrhovateľa (v konaní 1So/66/2013) taký postup neprichádzal do úvahy, nakoľko už mal priznanú a vyplácanú dôchodkovú dávku z Českej republiky, a to v nižšej výške, než na ktorú by mal nárok, ak by boli všetky doby poistenia získané podľa slovenských právnych predpisov. V tom súd videl odlišný postup v prípade navrhovateľa. Naopak, obdobný prípad riešil Najvyšší súd SR v Rozsudku sp.zn. 10So/100/2014 zo dňa 29. júla 2015, z ktorého súd pri rozhodovaní v danej veci vychádzal. Vzhľadom na vyššie uvedené, vyhodnotil správny súd žalobné námietky ako nedôvodné a nakoľko sám nezistil dôvody na zrušenie napadnutého rozhodnutia podľa § 203 ods. 2 SSP žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol. V konaní postupoval analogicky podľa § 137 ods. 4 SSP v spojení s ust. § 3 ods. 1 písm. b) zákona č. 62/2020 Z.z.. Ochranu zdravia účastníkov konania a pracovníkov súdu počas mimoriadnej situácie šírenia nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID 19 považuje správny súd za základné právo človeka na ochranu zdravia, ktoré je za danej situácie nadradené základnému právu (verejnému prerokovaniu veci) podľa Článku 48 ods. 2 Ústavy SR, a to aj s prihliadnutím na ust. § 135 SSP. Okrem toho správny súd konštatuje, že pri svojom rozhodovaní (preskúmaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného) zobral na zreteľ všetky vyjadrenia účastníkov konania. 13. O náhrade trov konania vo vzťahu k žalobcovi rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario tak, že mu náhradu trov nepriznal, pretože v konaní úspešný nebol. Rovnako nepriznal náhradu trov ani žalovanému podľa § 168 SSP a contrario, pretože neboli splnené podmienky na jeho aplikáciu - výnimočnosť situácie. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu po jeho právoplatnosti je prípustná kasačná sťažnosť v lehote 1 mesiaca odo dňa doručenia prostredníctvom tohto súdu na Najvyšší súd SR. Kasačnú sťažnosť môže podať účastník konania a osoba zúčastnená na konaní podľa § 41 ods. 2 SSP, ak bolo rozhodnuté v ich neprospech. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť - označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).