{"guid": "d712811b-744c-4714-aeee-8b54f2d90ffb:b6d9c683-c2dc-4409-b850-4661ed224afa", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2020:5019200734.1", "spisova_znacka": "25Sa/42/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 25Sa/42/2019 z 20. 5. 2020", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Žilina z 20. mája 2020, sp. zn. 25Sa/42/2019, ECLI:SK:KSZA:2020:5019200734.1", "identifikacne_cislo": "5019200734", "sud": {"guid": "sud_130", "nazov": "Krajský súd Žilina", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-zilina"}, "sudca": "JUDr. Mária Podhorová", "sudca_id": 37, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-maria-podhorova-37", "datum_vydania": "2020-05-20", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-203.odsek-2", "nazov": "§ 203 ods. 2 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-203.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-203"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-167.odsek-1", "nazov": "§ 167 ods. 1 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-167.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-167"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-199", "nazov": "§ 199 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-199", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-199"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-168", "nazov": "§ 168 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-168", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-168"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-190", "nazov": "§ 190 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-190", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-190"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/162#paragraf-203", "/SK/ZZ/2015/162#paragraf-167", "/SK/ZZ/2015/162#paragraf-199", "/SK/ZZ/2015/162#paragraf-168", "/SK/ZZ/2015/162#paragraf-190"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/b6d9c683-c2dc-4409-b850-4661ed224afa", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2020:5019200734.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSZA:2020:5019200734.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSZA:2020:5019200734.1/text", "citacie_n": 3, "text": "Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 25Sa/42/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5019200734
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 05. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Nora Tomková
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2020:5019200734.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v konaní vedenom pred sudkyňou Mgr. Norou Tomkovou, v
právnej veci žalobcu: E. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. XXXX/XX, XXX XX B., právne zast. Advokátskou
kanceláriou BÁNOS & KOŠÚTOVÁ s. r. o., so sídlom Hlavná 979/23, 924 01 Galanta, IČO: 47 551 372,
proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8-10, 813 63 Bratislava, v
konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia generálneho riaditeľa žalovanej č. 60659-2/2019-BA zo
dňa 09.09.2019

r o z h o d o l :

Žalobu   z a m i e t a .

Účastníkom konania náhradu trov konania  n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Dňa 21.05.2019 doručil žalobca Sociálnej poisťovni, pobočke Žilina žiadosť o priznanie úrazovej renty.
O predmetnej žiadosti Sociálna poisťovňa, ústredie (žalovaná) vydala rozhodnutie číslo: 52226-2/2019-
BA zo dňa 12. júna 2019 - žalobcovi, ktorý utrpel poškodenie zdravia v dôsledku choroby z povolania
zistenej dňa 01. mája 1990, podľa § 88 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších
predpisov rozhodla, že nemá nárok na úrazovú rentu.
Žalobca pracoval v československej spoločnosti Ostravsko-Karvinské doly a.s. Ostrava, Důl Paskov,
ktorej právnym nástupcom je česká spoločnosť DIAMO š.p., pričom dňa 04.06.1986 utrpel pracovný
úraz chrbtice v dôsledku závalu - kompresívnu fraktúru Th12-L1. V dôsledku vykonávania práce baníka
mu následne vznikla choroba z povolania, a to ochorenie nervov horných končatín z dlhodobého,
nadmerného a jednostranného zaťaženia, ktorá bola zistená dňa 06.08.1986 a hlásená dňa 28.01.1987.
Následne bol preradený na pozíciu pracovníka v údržbe banských diel, od dňa 25.04.1989 bol preradený
na povrch z dôvodu ohrozenia chorobou z povolania - uhlokopská pneumokonióza. Dňa 01.05.1990
mu bola zistená ďalšia choroba z povolania, a to uhlokopská pneumokonióza, prostá, s prihliadnutím
k dynamike ochorenia. Počas trvania pracovnej neschopnosti žalobca rozviazal pracovný pomer so
zamestnávateľom na vlastnú žiadosť. Úrad dôchodkového zabezpečenia v Bratislave priznal žalobcovi
plný invalidný dôchodok od 21.11.1990. Nárok na náhradu za stratu na zárobku žalobcovi vznikol od
01.01.1989.
Následne dňa 06.08.1991 uzavrel žalobca so svojím zamestnávateľom Dohodu o náhrade za stratu
na zárobku podľa § 195 ods. 2 Zákonníka práce, platného v Českej republike. Náhradu za stratu na
zárobku poberal žalobca až do dovŕšenia 65 roku veku, pričom posledná náhrada mu bola vyplatená
dňa 15.06.2019.
Voči zamietavému stanovisku žalovanej zo dňa 12. júna 2019 podal žalobca odvolanie, o ktorom
generálny riaditeľ žalovanej vydal rozhodnutie číslo: 60659-2/2019-BA zo dňa 09.09.2019, ktorým
podané odvolanie zamietol v celom rozsahu a potvrdil pôvodné, prvostupňové rozhodnutie Sociálnej
poisťovne, ústredie. V odôvodnení uviedol, že ústredie v písomnom vyhotovení rozhodnutia zo dňa



12.06.2019 oprelo svoje odôvodnenie o Nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71 zo dňa 14.06.1971 o
uplatnení systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov, samostatne zárobkovo činné osoby
a členov rodín, pohybujúcich sa v rámci spoločenstva a jeho Vykonávacie nariadenie Rady (EHS) č.
574/1972 z 21.03.1972, čo bolo nesprávne, avšak vada nemá vplyv na skutočnosť, že na základe
uvedenej argumentácie žalobcovi nárok na úrazovú rentu nevznikol, v dôsledku čoho je samotné
rozhodnutie zo dňa 12.06.2019 správne. Žalovaný dodal, že Československá socialistická republika
bola toho času jedným štátom, preto sa práca vykonávaná na území Českej republiky nepovažovala za
prácu vykonávanú v zahraničí. V prípade žalobcu je ale rozhodná skutočnosť, že sídlo zodpovedného
zamestnávateľa sa nachádza na území Českej republiky, náhrada za stratu na zárobku mu bola
vyplácaná podľa českej legislatívy do 65 rokov veku, pričom podmienky pre priznanie nároku na tzv.
transformovanú úrazovú rentu podľa § 272 a nasl. zákona o sociálnom poistení poškodený z titulu sídla
zamestnávateľa nespĺňa. Nároky na výplatu plnení uvedených v § 272 v odseku 1 sa posudzujú podľa
predpisov účinných do 31. decembra 2003. Ak nárok na výplatu týchto plnení trvá aj po 31. decembri
2003, poskytujú sa v sume, v akej patrili do 31. decembra 2003.

2. Proti rozhodnutiu žalovanej (generálneho riaditeľa žalovanej) číslo: 60659-2/2019-BA zo dňa
09.09.2019 a rozhodnutiu žalovanej číslo: 52226-2/2019-BA zo dňa 12.06.2019 podal žalobca žalobu v
sociálnych veciach, ktorou žiadal napadnuté rozhodnutia zrušiť a vec vrátiť žalovanej na ďalšie konanie.
Keďže o riadnom opravnom prostriedku rozhodol generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne, tento má podľa
žalobcu v dôsledku toho postavenie žalovaného.
Žalobca považuje napadnuté rozhodnutie žalovanej zo dňa 09.09.2019 za nezákonné, a to na základe
skutočností:
- zistenia žalovaného uvedené v napadnutom rozhodnutí vychádzajú z nesprávneho právneho
posúdenia veci (§ 191 ods. 1 písm. c) SSP),
- napadnuté rozhodnutie žalovanej je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov (§ 191 ods. 1 písm.
d) SSP),
- žalovaná v rozhodnutí zo dňa 12.06.2019 vychádzala z nesprávneho právneho posúdenia a nesprávnej
aplikácie právnych noriem, keďže choroba z povolania vznikla žalobcovi v dôsledku práce baníka a bola
mu zistená dňa 01.05.1990, teda za existencie ČSFR,
- skutkový stav veci podriadila pod nesprávne zákonné ustanovenia, nezohľadňujúc porušenie zásady
rovnakého zaobchádzania,
- rozhodnutie je výsledkom neprihliadania na zásadu, v zmysle ktorej nesmie byť rozdelenie ČSFR
na ujmu slovenským občanom, pričom neaplikovala tiež na vec zásadné rozhodnutia najvyšších
súdnych autorít, poskytujúce ochranu pred nerovnakým zaobchádzaním s občanmi bývalej ČSFR pri
posudzovaní nároku na dávky sociálneho zabezpečenia,
- v dôsledku nedostatočného odôvodnenia je možné rozhodnutie žalovanej považovať za
nepreskúmateľné.
V žalobe uviedol, že rozhodnutie generálneho riaditeľa žalovanej vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia a nesprávnej aplikácie právnych noriem, keďže k jeho pracovnému úrazu, úrazu chrbtice
v dôsledku závalu - kompresívnu fraktúru Th12-L1 došlo dňa 04.06.1986, teda za existencie
Československej socialistickej republiky. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 23.05.2019
sp.zn. 1So/44/2015, v ktorom Najvyšší súd SR konštatuje, že Slovenská republika je jedným z dvoch
nástupníckych štátov Českej a Slovenskej federatívnej republiky ako jedného štátu, a teda v prípade
zamestnania na území ČSFR u zamestnávateľa, ktorý má sídlo na území ČSFR, nejde o klasické
zamestnanie v cudzine (v inom členskom štáte Európskej únie). Do 31.12.1992 sa doby zamestnania
na území Českej republiky i na území Slovenskej republiky ako členských štátov československej
federácie hodnotilo jednotne ako zamestnanie v tom istom štáte. S poukazom na uvedené potom
žalovaný správne v rozhodnutí konštatoval, že práca vykonávaná na území terajšej Českej republiky
sa nepovažovala za prácu vykonávanú v zahraničí. Podľa názoru žalobcu by sa tak malo nazerať na
zodpovednostné nároky vyplývajúce z pracovného pomeru aj tohto času, v opačnom prípade môže
dochádzať k znevýhodňovaniu niektorých skupín občanov Slovenskej republiky, ako je to v prípade
žalobcu. Najvyšší súd SR v uznesení 1So/44/2015 rovnako konštatuje: odvolací súd tiež poukazuje
na Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 9So/124/2013 z 25.02.2015 v obdobnej
právnej veci. Z jeho obsahu vyplýva, že okolnosť, že dňom 01. januára 1993 došlo k rozdeleniu ČSFR,
nemôže byť účastníkovi konania ako občanovi bývalej ČSFR a teraz občanovi Slovenskej republiky na
ujmu. Slovenská republika je právnym nástupcom ČSFR. Najvyšší súd v uvedenej veci poukázal na
to, že Slovenská republika je jedným z dvoch nástupníckych štátov Českej a Slovenskej federatívnej
republiky ako jedného štátu, a teda v prípade zamestnania na území ČSFR u zamestnávateľa, ktorý



má sídlo na území ČSFR nejde o klasické zamestnanie v cudzine (v inom členskom štáte Európskej
únie). Z hľadiska Článku 39 ods. 1 Ústavy zamestnanie v Českej republike je možné považovať za
zamestnanie v cudzine až po 31.12.1992, resp. po 30.04.2004 za zamestnanie v inom členskom štáte
únie. Z toho pohľadu je potrebné nazerať aj na starobný dôchodok priznaný podľa nariadenia a článku
20 zmluvy o sociálnom zabezpečení tak, že v intenciách uplatnených v ustanovení nariadenia a zmluvy
ide iba o nárok na základnú výšku starobného dôchodku v každom z uvedených dvoch nástupníckych
štátov ČSFR. Súd pripomenul, že okolnosť, že zákon č. 461/2003 Z.z., ani iný právny predpis taký
postup (v čase vydania preskúmavaných rozhodnutí právna úprava nepoznala vyrovnávací príplatok)
doteraz priamo neupravujú, je z hľadiska nároku navrhovateľa na primerané zabezpečenie v starobe
nepodstatná; ak taká úprava chýba, resp. je neúplná, lebo zákonodarca pri tvorbe právneho predpisu
opomenul možné dopady výpočtu dôchodkov podľa medzinárodnej zmluvy, resp. pokiaľ nereagoval na
také dopady, potom pri posudzovaní dôchodkových nárokov navrhovateľa treba vychádzať priamo z
Článku 12 a Článku 39 ods. 1 Ústavy SR ako základného zákona Slovenskej republiky. K podobnému
záveru dospel Najvyšší súd SR aj v rozhodnutí pod sp.zn. 1So/66/2013 zo dňa 09.01.2016, kedy postup
odporkyne nezohľadňujúci tieto skutočnosti považoval za diskriminujúci. Podľa Rozsudku Najvyššieho
súdu SR sp.zn. 1So/66/2013: Najvyšší súd považuje za dôležité upriamiť pozornosť na námietku
navrhovateľa, že voči tomuto odporkyňa postupovala diskriminačne oproti iným občanom Slovenskej
republiky, predovšetkým však oproti jeho bývalým kolegom, ktorým bol odporkyňou priznaný starobný
dôchodok v sume, na akú by mali nárok v prípade, že všetky doby poistenia by boli získané podľa
Slovenských právnych predpisov. Rôzne zaobchádzanie s občanmi je ústavne akceptovateľné vtedy,
keď je založené na objektívnych a rozumných dôvodoch. V danom prípade posúdila odporkyňa
ako aj krajský súd námietku navrhovateľa tak, že nerovnaké zaobchádzanie je založené na tom, či
občan Slovenskej republiky bol v čase existencie Československej federatívnej republiky zamestnaný
zamestnávateľom so sídlom v Českej republike alebo v Slovenskej republike.
V zmysle § 293o zákona o sociálnom poistení sa úrazová renta vypláca aj po 31.07.2006, pokiaľ
jej vyplácanie trvá k tomuto dňu, aj po priznaní starobného dôchodku alebo po dovŕšení 65 rokov
veku poberateľa, a to vo výške 50% sumy úrazovej renty, vyplácanej ku dňu priznania starobného
dôchodku alebo dovŕšenia 65 rokov veku. Aj napriek skutočnosti, že ku dňu 31.07.2006 bola žalobcovi
vyplácaná úrazová renta, hoci od zamestnávateľa sídliaceho v Českej republike, avšak právneho
nástupcu spoločnej Českej a Slovenskej federatívnej republiky, Sociálna poisťovňa nepriznala žalobcovi
nárok na úrazovú rentu. Žalobca bol týmto oproti občanom Slovenskej republiky, ktorí pracovali len v
Slovenskej republike, neoprávnene znevýhodnený v dôsledku toho, že zákon o sociálnom poistení za
zamestnávateľa považuje len právnickú osobu so sídlom v Slovenskej republike. Pritom ako vyplýva
z citovaného Uznesenia Najvyššieho súdu SR z 23.05.2017, sp.zn. 1So/44/2015 do 31.12.1992 sa
doby zamestnania na území Českej republiky i na území Slovenskej republiky ako členských štátov
československej federácie  hodnotili jednotne ako zamestnanie v tom istom štáte (naposledy podľa
zákona č. 100/1988 Zb.). Z hľadiska Článku 39 ods. 1 Ústavy zamestnanie v Českej republike je
možné považovať za zamestnanie v cudzine až po 31.12.1992, resp. po 30.04.2004 za zamestnanie
v inom členkom štáte únie. Vychádzajúc z uvedeného potom žalovaný nesprávne právne posudzoval
ako rozhodné sídlo zamestnávateľa žalobcu tohto času, keďže mal zohľadniť, že v čase, kedy došlo
k pracovnému úrazu žalobcu, zamestnanie v Českej republike sa nepovažovalo za zamestnanie v
cudzine. Žalovaný podľa žalobcu nesprávne právne posúdil nepriznanie nároku žalobcu na úrazovú
rentu len z dôvodu, že k pracovnému úrazu žalobcu ako občana Slovenskej republiky došlo v čase
existencie Československej socialistickej republiky, za ktorú je zodpovedný zamestnávateľ, aktuálne so
sídlom na území v dnešnej Českej republike. Ako však vyplýva z Rozsudku Najvyššieho súdu zo dňa
19.01.2015, sp.zn. 1So/66/2013 - nerovnaké zaobchádzanie je založené na tom, či občan Slovenskej
republiky bol v čase existencie Československej federatívnej republiky zamestnaný zamestnávateľom
so sídlom v Českej republike alebo v Slovenskej republike. V dôsledku rozhodnutia vydaného žalovanou
je žalobca nedôvodne znevýhodnený oproti občanom, ktorí pracovali len pre zamestnávateľa so sídlom
v Slovenskej republike z dôvodu, že týmto Sociálna poisťovňa priznávaná nárok na výplatu úrazovej
renty, ak jej vyplácanie trvalo k 31.07.2006, aj po dovŕšení 65 rokov veku, a to vo výške 50% sumy
úrazovej renty vyplácanej ku dňu dovŕšenia 65 rokov veku poberateľa po zvýšení podľa zákona o
sociálnom poistení. Na základe toho možno konštatovať, že žalobcovi, ako občanovi bývalej ČSFR
a teraz občanovi Slovenskej republiky, je rozdelenie ČSFR na ujmu aj napriek tomu, že Slovenská
republika je právnym nástupcom ČSFR, čo je v rozpore s Rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp.zn.
9So/124/2013 z 25.02.2015. V dôsledku uvedeného došlo k diskriminácii žalobcu nepriznaním nároku na
úrazovú rentu, teda k jeho neoprávnenému znevýhodneniu oproti iným občanom Slovenskej republiky,
ktorým z dôvodu, že zamestnávateľ zodpovedný za ich pracovný úraz má sídlo na území Slovenskej



republiky, nárok na úrazovú rentu aj po dovŕšení 65 rokov veku prizná. Z tohto dôvodu považuje žalobca
rozhodnutie žalovanej za nezákonné a diskriminačné.
Žalobca považuje rozhodnutia žalovanej za nedostatočne odôvodnené, čo je vo svojej podstate
porušením základného práva účastníka konania na spravodlivý proces; práva zaručeného v
podmienkach tuzemského právneho poriadku okrem zákonov i Článkom 46 a nasl. Ústavy Slovenskej
republiky a tiež Článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Na základe uvedeného má žalobca za to, že v dôsledku nedostatočného odôvodnenia je možné
rozhodnutie žalovanej považovať za nepreskúmateľné, čo predstavuje zákonný dôvod na jeho zrušenie,
v zmysle ust. § 191 ods. 1 písm. d) Správneho súdneho poriadku.

3. Žalovaná vo svojom vyjadrení k správnej žalobe uviedla, že žalobcovi bola choroba z povolania zistená
dňa 01. mája 1990, za existencie Československej federatívnej republiky, resp. Českej a Slovenskej
federatívnej republiky, kedy každá krajina mala vlastnú organizáciu štátnej moci. Sídlo zodpovedného
zamestnávateľa však zostalo na území Českej republiky, kde žalobcovi aj naďalej z dôvodu splnenia
podmienok na území Českej republiky, bola zodpovedným zamestnávateľom úrazová renta až do dňa
31. mája 2019 vyplácaná (Dohoda o náhrade za stratu na zárobku zo dňa 06.08.1991). Celé konanie o
nároku žalobcu na úrazovú rentu bolo realizované v rámci ustanovení zákona, a to od okamihu podania
žiadosti žalobcom o priznaní úrazovej renty podľa § 88 zákona, v zmysle ktorého žalobcovi nárok na
úrazovú rentu v dôsledku choroby z povolania zistenej dňa 01. mája 1990 nevznikol.
V zmysle ust. § 293o zákona sa úrazová renta poškodenému vypláca aj po dovŕšení dôchodkového
veku vo výške 50% jej sumy iba vtedy, ak:
a) táto bola prekvalifikovaná na úrazovú rentu z náhrady za stratu na zárobku po skončení dočasnej
pracovnej neschopnosti, na tzv. transformovanú úrazovú rentu podľa § 272 ods. 3 zákona, pričom nárok
na jej výplatu trvá k 31. júlu 2006
b) nárok na tzv. transformovanú úrazovú rentu zanikol v období od 01. januára 2004 do 31. júla 2006 z
dôvodu dovŕšenia dôchodkového veku, resp. 65 rokov veku (v takom prípade Sociálna poisťovňa prizná
úrazovú rentu na žiadosť poškodeného najskôr od 01. augusta 2006)
c) poškodený dovŕšil dôchodkový vek pred 01. augustom 2006 a úrazová renta podľa § 88 zákona bola
priznaná poškodenému v období od 01. januára 2004 do 31. júla 2006 za predpokladu, že nárok na
výplatu úrazovej renty trvá aj po 31. júli 2006.
Z ust. § 293o zákona je zrejmé, kedy by bolo možné žalobcovi vyplácať úrazovú rentu aj po
dovŕšení dôchodkového veku vo výške 50%, ale len v prípade, ak by zodpovedný zamestnávateľ mal
sídlo organizačnej zložky na území Slovenskej republiky, čo však v danom prípade nebolo splnené.
Pokiaľ právny zástupca žalobcu v žalobe namieta (okrem iného) aj nepreskúmateľnosť rozhodnutia
žalovaného, tento uvádza, že takouto vadou rozhodnutie žalovaného netrpí. V jeho odôvodnení žalovaný
uviedol, z akých dôkazov vychádzal, na základe akých zákonných ustanovení rozhodol, a akými úvahami
bol pri rozhodnutí vedený. Žalovaný dostatočne zistil skutkový stav veci, vychádzal z vierohodných
podložených dôkazov. Vzhľadom na popísaný skutkový a právny stav žalovaný navrhol, aby súd podľa
§ 190 zákona č. 162/2015 Z.z. žalobu zamietol ako nedôvodnú.

4. K vyjadreniu žalovaného podal žalobca podaním zo dňa 20.01.2020 repliku, v ktorej zotrval na
právnom názore uvedenom v podanej žalobe. V replike zo dňa 20.01.2020 podal žalobca zároveň aj
návrh na spojenie vecí vedených na Krajskom súde v Žiline pod sp.zn. 28Sa/41/2019, 29Sa/41/2019 a
25Sa/42/2019. Tunajší správny súd o spojení veci rozhodol uznesením v konaní vedenom pod sp.zn.
28Sa/41/2019, a to rozhodnutím zo dňa 28.01.2020, ktorým tento návrh zamietol.

5. Správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako i postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu podľa
§ 199 a nasl. zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len SSP), pričom nezistil dôvod na
zrušenie napadnutého rozhodnutia v zmysle žalobných bodov ani postupom podľa § 203 ods. 2 SSP,
preto žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol.

Podľa Článku 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky základné práva a slobody sa zaručujú na
území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a
náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo
etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať,
zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.



Podľa § 199 ods. 1 písm. a) SSP sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie
Sociálnej poisťovne.

Podľa § 7 ods. 1 písm. b) zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení účinnom ku dňu
právoplatnosti napadnutého rozhodnutia (16.09.2019) zamestnávateľ podľa tohto zákona je právnická
osoba, ktorá je povinná poskytovať zamestnancovi príjem uvedený v § 3 ods. 1 písm. a) a ods. 2 a 3 a
jej sídlo alebo sídlo jej organizačnej zložky je na území Slovenskej republiky.

Podľa § 88 ods. 1 citovaného zákona poškodený má nárok na úrazovú rentu, ak v dôsledku pracovného
úrazu alebo choroby z povolania má viac ako 40-percentný pokles schopnosti vykonávať doterajšiu
činnosť zamestnanca alebo činnosť osoby uvedenej v § 17 ods. 2 (ďalej len \"pokles pracovnej
schopnosti\") a nedovŕšil dôchodkový vek alebo mu nebol priznaný predčasný starobný dôchodok.

Podľa § 89a citovaného zákona nárok na úrazovú rentu zaniká dňom dovŕšenia dôchodkového veku
alebo dňom priznania predčasného starobného dôchodku.

Podľa § 272 ods. 1 citovaného zákona Sociálna poisťovňa od 1. januára 2004 preberá od
zamestnávateľa výplatu plnení vyplývajúcich zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom
úraze a chorobe z povolania, ktoré vznikli pred 26. novembrom 1993 a od zamestnávateľa, ktorý
mal podľa osobitného predpisu postavenie štátneho orgánu, nároky vzniknuté pred 1. aprílom 2002
vyplývajúce zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze a chorobe z povolania.
Podľa ods. 3 citovaného ustanovenia náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti
alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity a náhrada za stratu na dôchodku, ktoré sa vyplácali
k 31. decembru 2003, a nárok na ich výplatu trvá aj po tomto dni, sa považujú od 1. januára 2004 za
úrazovú rentu, a to v sume, v akej patrili do 31. decembra 2003. Na zvyšovanie úrazovej renty platí §
82 primerane

Podľa § 293o ods. 1 citovaného zákona, ak nárok na výplatu úrazovej renty, na ktorú bola
prekvalifikovaná náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní
invalidity alebo čiastočnej invalidity podľa § 272 ods. 3, trvá k 31. júlu 2006, úrazová renta sa vypláca po
tomto dni aj po priznaní starobného dôchodku, predčasného starobného dôchodku alebo po dovŕšení 65
rokov veku poberateľa, a to vo výške 50% sumy úrazovej renty vyplácanej ku dňu priznania starobného
dôchodku, predčasného starobného dôchodku alebo ku dňu dovŕšenia 65 rokov veku poberateľa
po zvýšení podľa tohto zákona. Ak nárok na výplatu pozostalostnej úrazovej renty, na ktorú bola
prekvalifikovaná náhrada nákladov na výživu pozostalých podľa § 272 ods. 4, trvá k 31. júlu 2006,
pozostalostná úrazová renta sa vypláca po tomto dni aj po 65. roku veku, ktorý by zomretý dovŕšil, a to
vo výške 50% sumy pozostalostnej úrazovej renty vyplácanej ku dňu, v ktorom by zomretý dovŕšil 65
rokov veku. Na zvyšovanie úrazovej renty a pozostalostnej úrazovej renty platí § 82 rovnako.

6. Z administratívneho spisu žalovanej mal súd preukázané, že z dokumentu „Hlášení nemoci z povoláni,
profesionálni otravy, jiného poškození na zdraví z práce“ vyplýva, že žalobcovi bola dňa 01. mája
1990 zistená choroba z povolania - uhlokopská pneumokonióza prostá, ktorá u žalobcu vznikla z
titulu výkonu funkcie kúpelára. Za vznik choroby z povolania bol zodpovedný vtedajší zamestnávateľ
žalobcu Ostravsko-Karvinské doly a.s. Ostrava, Důl Paskov, so sídlom 739 21 Paskov, ktorým právnym
nástupcom je spoločnosť DIAMO s.p., so sídlom Máchova 201, 471 27 Stráž pod Ralskem, Česká
republika.
Žalobca si žiadosťou o priznanie úrazovej renty, doručenou žalovanej, pobočka Žilina dňa 21. mája
2019 uplatnil nárok na úrazovú rentu podľa § 88 zákona o sociálnom poistení. Žalovaná po preskúmaní
skutkového stavu veci a zhodnotení všetkých predložených dôkazov vydala dňa 12. júna 2019
rozhodnutie číslo: 52226-2/2019-BA, ktorým podľa § 88 zákona o sociálnom poistení nepriznala
žalobcovi nárok na úrazovú rentu v dôsledku choroby z povolania zistenej dňa 01. mája 1990.
Proti rozhodnutiu ústredia podal žalobca odvolanie, v ktorom namietal postup ústredia, nakoľko sa
považoval za znevýhodneného oproti občanom, ktorí pracovali len pre zamestnávateľa so sídlom v
Slovenskej republike z dôvodu, že týmto žalovaná priznávala nárok na výplatu úrazovej renty, ak jej
vyplácanie trvalo ku dňu 31. júla 2006, aj po dovŕšení 65 rokov veku, a to vo výške 50% sumy úrazovej
renty vyplácanej ku dňu dovŕšenia 65 rokov veku poberateľa po zvýšení podľa zákona.



O odvolaní žalobcu rozhodla žalovaná (generálny riaditeľ žalovanej) rozhodnutím číslo: 60659-2/2019-
BA zo dňa 09. septembra 2019, ktorým zamietla odvolanie žalobcu a rozhodnutie ústredia potvrdila ako
zákonné a vecne správne. Rozhodnutie žalovanej nadobudlo právoplatnosť dňa 16. septembra 2019.
Žalobca pred zistením choroby z povolania dňa 01. mája 1990 utrpel u zodpovedného zamestnávateľa
dňa 04. júna 1986 pracovný úraz - kompresívnu fraktúru Th12-L1. Dňom 10. apríla 1988 bol žalobcovi
priznaný profesionálny čiastočný invalidný dôchodok, a to v súvislosti s chorobou z povolania priznanou
dňa 06. augusta 1986 (ochorenie z dlhodobého, nadmerného a jednostranného preťaženia). Žalobca
bol z dôvodu choroby z povolania zistenej dňa 01. mája 1990 preradený na povrch, kde pracoval ako
kúpelár. Dňom 20. novembra 1990 bol žalobcovi priznaný už profesionálny plný invalidný dôchodok.
Dňa 06. augusta 1991 bola medzi zodpovedným zamestnávateľom a žalobcom uzatvorená Dohoda
o náhrade za stratu na zárobku z titulu pracovného úrazu a choroby z povolania, v zmysle ktorej
žalobcovi náhrada za stratu na zárobku do dňa 31. decembra 1988 nepatrila, nakoľko súčet čiastočného
invalidného dôchodku a skutočných zárobkov u zodpovedného zamestnávateľa prevyšoval vtedy platný
limit pre poskytnutie náhrady za stratu na zárobku. Nárok na náhradu za stratu na zárobku žalobcovi
vznikol až odo dňa 01. januára 1989. Zodpovedný zamestnávateľ priznal žalobcovi náhradu za stratu
na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti a po uznaní invalidity podľa vtedy platných právnych
predpisov, teda podľa právnych predpisov Českej republiky platných do dňa 31. mája 2019, t.j. do konca
kalendárneho mesiaca, v ktorom žalobca dovŕšil vek 65 rokov.
Medzi účastníkmi konania nie je sporné, že medzi zodpovedným zamestnávateľom a žalobcom bola
dňa 06. augusta 1991 uzatvorená dohoda o náhrade za stratu na zárobku z titulu pracovného úrazu
a choroby z povolania, ani tá skutočnosť, že zodpovedným zamestnávateľom je právnická osoba
so sídlom v Českej republike. Predmetná dohoda o náhrade za stratu na zárobku bola uzavretá so
zamestnávateľom, ktorý mal sídlo na území Českej a Slovenskej federatívnej republiky. Zodpovedný
zamestnávateľ priznal žalobcovi náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti a
po uznaní invalidity podľa vtedy platných právnych predpisov Českej republiky platných do dňa 31. mája
2019, t.j. do konca kalendárneho mesiaca, v ktorom žalobca dovŕšil vek 65 rokov.

7. Žalobca si od dovŕšenia 65 roku veku uplatnil nárok na úrazovú rentu podľa § 88 v spojení s § 293o
zákona o sociálnom poistení. Podľa tohto ustanovenia sa úrazová renta poškodenému vypláca aj po
dovŕšení dôchodkového veku vo výške 50% jej sumy vtedy, ak sú splnené podmienky stanovené v
tomto ustanovení. Jednou z možností je, ak náhrada za stratu zárobku po skončení dočasnej pracovnej
neschopnosti bola prekvalifikovaná na úrazovú rentu podľa zákona o sociálnom poistení, teda ide o
tzv. transformovanú úrazovú rentu. V danom prípade náhradu za stratu na zárobku žalobcovi vyplácal
zamestnávateľ pôvodne so sídlom v Českej a Slovenskej federatívnej republike, následne so sídlom
v Českej republike. Základná argumentácia žalovaného tkvie v tom, že náhrada za stratu na zárobku
bola vyplácaná podľa českej legislatívy do 65 roku veku, pričom podmienky pre priznanie nároku na tzv.
transformovanú úrazovú rentu podľa § 272 a nasl. zákona o sociálnom poistení poškodený (žalobca) z
titulu sídla zamestnávateľa nespĺňa.

8. Choroba z povolania žalobcu bola u žalobcu zistená na území Českej republiky, zodpovednosť za
škodu vzniknutú touto chorobou z povolania a nárok na náhradu škody z nej sa riadi výlučne príslušnými
zákonnými ustanoveniami platnými na území Českej republiky. Z uvedeného vyplýva, že na náhradu za
stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti žalobcu sa aplikovali právne predpisy platné v
Českej republike, ako to vyplýva z dohody medzi žalobcom a zodpovedným zamestnávateľom (OKD,
a.s. Ostrava - Důl Paskov) zo 06.08.1991. Žalobcovi bola vyplácaná náhrada za stratu na zárobku po
skončení dočasnej pracovnej neschopnosti zo strany zodpovedného zamestnávateľa podľa Zákonníka
práce účinného v Českej republike, a to do dovŕšenia 65 roku veku. Choroba z povolania bola týmto
postupom zodpovedného zamestnávateľa odškodnená z toho dôvodu, že zodpovedný zamestnávateľ
mal sídlo na území Českej republiky, preto bola jeho choroba z povolania odškodnená podľa predpisov
platných na území Českej republiky.

9. Ustanovenie § 293o zákona o sociálnom poistení vyžaduje na priznanie nároku splnenie dvoch
zákonných podmienok, a to, že nárok na výplatu úrazovej renty, na ktorú bola prekvalifikovaná náhrada
za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej
invalidity podľa § 272 ods. 3, trvá k 31.07.2006 (prvá zákonná podmienka), a že úrazová renta sa
vypláca po tomto dni aj po priznaní starobného dôchodku, predčasného starobného dôchodku alebo po
dovŕšení 65 rokov veku poberateľa (druhá zákonná podmienka), a to vo výške 50% sumy úrazovej renty
vyplácanej ku dňu priznania starobného dôchodku, predčasného starobného dôchodku alebo ku dňu



dovŕšenia 65 rokov veku poberateľa. U žalobcu nedošlo a ani nemohlo dôjsť k transformácii náhrady
za stratu na zárobku podľa § 272 ods. 3 zákona, keďže sa na výplatu náhrady za stratu na zárobku
v jeho prípade aplikovala legislatíva Českej republiky z dôvodu, že zamestnávateľ žalobcu mal sídlo
a výkon činnosti na území Českej republiky. Je zrejmé, že žalobcovi nevznikol nárok na náhradu za
stratu na zárobku po skončení dočasnej pracovnej neschopnosti v dôsledku pracovného úrazu podľa
Zákonníka práce platného a účinného na území Slovenskej republiky, čím nemohlo zo zákona dôjsť k
tejto transformácii podľa § 272 ods. 3 zákona. Žalobcovi preto nevznikol nárok ani na úrazovú rentu
podľa § 293o ods. 1 zákona z dôvodu, že mu bol priznaný invalidný dôchodok, ktorý sa mu po dovŕšení
dôchodkového veku považuje za starobný dôchodok. Žalobcovi bola zodpovedným zamestnávateľom
so sídlom a výkonom činnosti na území Českej republiky vyplatená náhrada za stratu na zárobku v
dôsledku pracovného úrazu podľa práva platného na území Českej republiky do dovŕšenia 65 rokov
veku. Nesplnenie zákonných podmienok preto nemožno chápať ako diskrimináciu pri posudzovaní
nároku žalobcu na úrazovú rentu podľa zákona. Pre posudzovanie nároku na úrazovú rentu nie je
podstatné občianstvo žalobcu, ale je podstatná skutočnosť, že jeho zamestnávateľ nemal sídlo alebo
sídlo organizačnej zložky na území Slovenskej republiky, lebo len na takéhoto zamestnávateľa sa zákon
vzťahuje. Zamestnávateľ žalobcu mal sídlo na území Českej republiky, a preto bol jeho pracovný úraz
odškodnený podľa predpisov platných na území Českej republiky.

10. Podľa § 88 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. poškodený má nárok na úrazovú rentu, ak v dôsledku
pracovného úrazu alebo choroby z povolania má viac ako 40%-ný pokles schopnosti vykonávať
doterajšiu činnosť zamestnanca alebo činnosť osoby uvedenej v § 17 ods. 2 a nedovŕšil dôchodkový
vek alebo mu nebol priznaný predčasný starobný dôchodok. Podľa § 89a ods. 1 citovaného zákona
nárok na úrazovú rentu zaniká dňom dovŕšenia dôchodkového veku alebo dňom priznania predčasného
starobného dôchodku. Podľa § 272 ods. 1 zákona Sociálna poisťovňa od 01. januára 2004 preberá od
zamestnávateľa výplatu plnení vyplývajúcich zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom
úraze a chorobe z povolania, ktoré vznikli pred 26. novembrom 1993 a od zamestnávateľa, ktorý
mal podľa osobitného predpisu postavenie štátneho orgánu, nároky vzniknuté pred 01. aprílom 2002
vyplývajúce zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze a chorobe z povolania.
Podľa § 272 ods. 3 zákona náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo
pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity a náhrada za stratu na dôchodku, ktoré sa vyplácali k
31. decembru 2003 a nárok na ich výplatu trvá aj po tomto dni, sa považujú od 01. januára 2004 za
úrazovú rentu, a to v sume, v akej patrili do 31. decembra 2003. Na zvyšovanie úrazovej renty platí §
82 primerane.

11. K otázke aplikácie rozhodného práva správny súd konštatuje, že nakoľko k pracovnému úrazu
žalobcu došlo u zamestnávateľa so sídlom v Českej republike, zodpovednosť za škodu vzniknutú
týmto pracovným úrazom a nárok na náhradu škody z neho sa riadia výlučne príslušnými zákonnými
ustanoveniami platnými na území Českej republiky. Z uvedeného vyplýva, že na náhradu za stratu na
zárobku po skončení pracovnej neschopnosti žalobcu sa aplikovali právne predpisy platné v Českej
republike, preto v predmetnom prípade nebola prípustná transformácia na úrazovú rentu v zmysle ust.
§ 272 ods. 3 zákona. Ustanovenie § 293o zákona na priznanie nároku na úrazovú rentu predpokladá
kumulatívne splnenie dvoch zákonných podmienok, a to trvanie nároku na výplatu úrazovej renty ku
dňu 31.07.2006, ktorá v prípade žalobcu splnená nebola, nakoľko k tomuto dátumu nebola žalobcovi
vyplácaná náhrada za stratu na zárobku zamestnávateľa so sídlom na území Slovenskej republiky,
preto v zmysle ust. § 272 ods. 1 zákona žalovaná nemohla prevziať výplatu plnení vyplývajúcich
zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze. Druhou zákonnou podmienkou je
priznanie starobného dôchodku, predčasného starobného dôchodku alebo dovŕšenie 65 rokov veku, čo
síce žalobca v danom prípade splnil, avšak bez toho, aby bola súčasne splnená aj prvá podmienka.
Správny súd má za to, že žalovaná rozhodla v súlade so zákonom o tom, že žalobca nemá nárok
na výplatu úrazovej renty a rovnako považuje rozhodnutie žalovanej (vydané generálnym riaditeľom
žalovanej) za zákonné a správne, preto žalobu podľa § 190 SSP zamietol ako nedôvodnú.

12. Pokiaľ sa týka námietok žalobcu - poukazovanie na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn.
1So/44/2015 z 23.05.2017 a sp.zn. 1So/66/2013 zo dňa 19.01.2016, ktoré sa podľa žalobcu týkajú
obdobných konaní, správny súd poukazuje na to, že rozhodnutie Najvyššieho súdu sp.zn. 1So/44/2015
z 23.05.2017 sa týka inej právnej otázky, a to priznanie tzv. vyrovnávacích príplatkov k starobným
dôchodkom a posudzovania starobných dôchodkov priznaných podľa článku 20 zmluvy o sociálnom
zabezpečení medzi Slovenskou republikou a Českou republikou z 29. októbra 1992 a rozhodnutie NS



SR sp.zn. 1So/66/2013 zo dňa 19.01.2016 rieši priznanie starobného dôchodku žalobcovi podľa § 65
zákona o sociálnom poistení a článku 46 Nariadenia č. 1408/71. Možnosť diskriminácie, ktorú žalobca
namietal aj v konaní, ktoré je predmetom tohto správneho prieskumu, videl žalobca v konaní, ktoré bolo
predmetom rozhodnutia NS SR 1So/66/2013, bola v tom, že Sociálna poisťovňa upravila (dorovnala)
dôchodkové dávky viacerým bývalým zamestnancom Českého plynárenského priemyslu, š.p., odštepný
závod Praha, kompresorová stanica č. 4 Ivánka pri Nitre, nakoľko týmto poberateľom Česká správa
sociálneho zabezpečenia odmietla priznať starobný dôchodok za dobu poistenia získaného podľa
právnych predpisov Českej republiky. U navrhovateľa (v konaní 1So/66/2013) taký postup neprichádzal
do úvahy, nakoľko už mal priznanú a vyplácanú dôchodkovú dávku z Českej republiky, a to v nižšej
výške, než na ktorú by mal nárok, ak by boli všetky doby poistenia získané podľa slovenských právnych
predpisov. V tom súd videl odlišný postup v prípade navrhovateľa.
Naopak, obdobný prípad riešil Najvyšší súd SR v Rozsudku sp.zn. 10So/100/2014 zo dňa 29. júla
2015, z ktorého súd pri rozhodovaní v danej veci vychádzal. Vzhľadom na vyššie uvedené, vyhodnotil
správny súd žalobné námietky ako nedôvodné a nakoľko sám nezistil dôvody na zrušenie napadnutého
rozhodnutia podľa § 203 ods. 2 SSP žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol.
V konaní postupoval analogicky podľa § 137 ods. 4 SSP v spojení s ust. § 3 ods. 1 písm. b) zákona
č. 62/2020 Z.z.. Ochranu zdravia účastníkov konania a pracovníkov súdu počas mimoriadnej situácie
šírenia nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID 19 považuje správny súd za základné právo
človeka na ochranu zdravia, ktoré je za danej situácie nadradené základnému právu (verejnému
prerokovaniu veci) podľa Článku 48 ods. 2 Ústavy SR, a to aj s prihliadnutím na ust. § 135 SSP.
Okrem toho správny súd konštatuje, že pri svojom rozhodovaní (preskúmaní zákonnosti napadnutého
rozhodnutia žalovaného) zobral na zreteľ všetky vyjadrenia účastníkov konania.

13. O náhrade trov konania vo vzťahu k žalobcovi rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP a
contrario tak, že mu náhradu trov nepriznal, pretože v konaní úspešný nebol. Rovnako nepriznal náhradu
trov ani žalovanému podľa § 168 SSP a contrario, pretože neboli splnené podmienky na jeho aplikáciu
- výnimočnosť situácie.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu po jeho právoplatnosti je prípustná kasačná sťažnosť v lehote 1 mesiaca odo
dňa doručenia prostredníctvom tohto súdu na Najvyšší súd SR.

Kasačnú sťažnosť môže podať účastník konania a osoba zúčastnená na konaní podľa                           §
41 ods. 2 SSP, ak bolo rozhodnuté v ich neprospech. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných
náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť - označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté
rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom
rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia
(sťažnostný návrh).", "vazby": {}, "cituje": [{"guid": "af806cd0-5e34-4f46-9e44-ef462887ed14:86b29336-515d-4802-bbc8-ed4da3834ebd", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:2014200691.1", "spisova_znacka": "1So/44/2015", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1So/44/2015 z 22. 5. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-05-22", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:2014200691.1"}, {"guid": "ada5af8a-a414-4644-ab58-41fade284ffe:b508dc93-a8f3-4621-8380-c1f9aad09032", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:4013200311.1", "spisova_znacka": "1So/66/2013", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1So/66/2013 z 18. 1. 2016", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2016-01-18", "citacie_n": 54, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:4013200311.1"}, {"guid": "916ee027-919e-4170-861e-3da1882f0227:e4a4959d-52d3-4d74-97fe-eb03b405e3b0", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2015:1014200372.1", "spisova_znacka": "10So/100/2014", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10So/100/2014 z 28. 7. 2015", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2015-07-28", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:1014200372.1"}, {"guid": "aa8f3600-3846-45a7-9c2c-38f1940e0ced:57f5dc93-bbc1-4fc3-9a94-f2f9c3d0f89d", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2015:4013200434.1", "spisova_znacka": "9So/124/2013", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9So/124/2013 z 24. 2. 2015", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2015-02-24", "citacie_n": 78, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:4013200434.1"}, {"guid": "d18fa9af-f8bd-4cda-853c-c79da25811a8:a94b906e-e933-493e-8afc-6375aecd0a8d", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2020:3019200416.1", "spisova_znacka": "28Sa/41/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 28Sa/41/2019 z 29. 1. 2020", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2020-01-29", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2020:3019200416.1"}, {"guid": "539052cc-4c6e-445b-802e-f20ad86c6c2a:48d64df3-542f-4fc1-8f09-9a6315fd5d18", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2020:5019200730.1", "spisova_znacka": "29Sa/41/2019", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 29Sa/41/2019 z 28. 1. 2020", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2020-01-28", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2020:5019200730.1"}], "citovane_v": [{"guid": "d712811b-744c-4714-aeee-8b54f2d90ffb:47e48227-ba3b-4d6f-9475-57eecfdee019", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2020:5019200734.1", "spisova_znacka": "25Sa/42/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 25Sa/42/2019 z 20. 5. 2020", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2020-05-20", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2020:5019200734.1"}, {"guid": "d712811b-744c-4714-aeee-8b54f2d90ffb:7f275782-e058-4f8d-8a33-ec4385ec9c78", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2020:5019200734.1", "spisova_znacka": "25Sa/42/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 25Sa/42/2019 z 20. 5. 2020", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2020-05-20", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2020:5019200734.1"}, {"guid": "d712811b-744c-4714-aeee-8b54f2d90ffb:f90b8e5e-bb59-4b68-9da6-eb18bfe999b5", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2020:5019200734.1", "spisova_znacka": "25Sa/42/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 25Sa/42/2019 z 20. 5. 2020", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2020-05-20", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2020:5019200734.1"}]}