Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 11Co/59/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5117230207 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Malíková ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5117230207.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Malíkovej a členov senátu JUDr. Romana Tichého a Mgr. Miroslava Šeptáka, v spore žalobcu: BENCONT COLLECTION, a. s., so sídlom Vajnorská 100/A, Bratislava, IČO: 47 967 692, právne zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Veronika Kubriková, PhD, s.r.o., so sídlom Martinčekova 13, Bratislava, proti žalovanému: S. D., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom J. R. K. - časť A. XX, právne zastúpený: Advokátska kancelária Bednářová & Hodoňová, so sídlom Mariánske námestie č. 31, Žilina, o zaplatenie 3.048,28 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 8Csp/208/2017-113 zo dňa 14.11.2018, takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovanému p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalobu v celom rozsahu zamietol, II. žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 2. Rozhodnutie súdu prvej inštancie sa opiera o ustanovenia § 488, § 489, § 52 ods. 1 - 4, § 53 ods. 9, § 565 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 1, 2 zákona č. 129/2010 Z. z., § 101, § 103, § 599 ods. 1, 2, § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. 3. Súd na základe uvedeného dospel k záveru, že predmetná zmluva o úvere, uzavretá medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným, na základe ktorej bol žalovanému poskytnutý predmetný úver, je zmluvou spotrebiteľskou, svojím charakterom typovou zmluvou na predtlačenom formulári, obsahujúcou zmluvné podmienky, ktorých obsah žalovaný ako spotrebiteľ nemohol pri jej uzavretí ovplyvniť. Keďže ide o spotrebiteľský právny vzťah, právna úprava ustanovuje povinnosť ex offo posudzovať nároky zo spotrebiteľskej zmluvy, skúmať a vyhodnocovať prekážky uplatnenia práva dodávateľa voči spotrebiteľovi. Právny predchodca žalobcu ako veriteľ v danom prípade pri uzatváraní predmetnej zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti, nakoľko z jeho výpisu z obchodného registra vyplýva, že predmetom jeho činnosti je okrem iného aj poskytovanie úverov. Žalovaný zmluvu uzatváral ako spotrebiteľ, keďže sa jedná o fyzickú osobu, ktorá pri uzatváraní predmetnej zmluvy nekonala v rámci svojho podnikania alebo zamestnania. Predmetnú zmluvu o úvere medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným súd preto posudzoval podľa zákona č. 129/2010 Z. z., nie podľa zákona č. 258/2001 Z. z., ako uvádza vo vyjadrení žalovaný, nakoľko zmluva o úvere bola uzatvorená dňa 15.07.2011 a dňa 02.04.2010 nadobudol účinnosť zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, teda na uvedený záväzkový vzťah sa vzťahuje neskorší Zákon o spotrebiteľských úveroch účinný v čase uzavretia zmluvy. V prvom rade súd skúmal, či je daná aktívna legitimácia žalobcu na podanie žaloby, nakoľko pohľadávka voči žalovanému bola postúpená na žalobcu z banky, a tak súd preskúmal splnenie podmienok ustanovených v § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách. Aktívna legitimácia žalobcu v konaní je daná a sú splnené zákonné podmienky na postúpenie pohľadávky voči žalovanému z právneho predchodcu žalobcu na žalobcu. V danom prípade banka ako právny predchodca žalobcu zosplatnila pohľadávku voči žalovanému dňa 03.10.2014, pričom pohľadávka bola po lehote splatnosti viac ako 90 kalendárnych dní, pričom k samotnému postúpeniu pohľadávky došlo až v roku 2017. Vo vzťahu k argumentácii právnej zástupkyne žalovaného na pojednávaní dňa 14.11.2018 súd udáva, že v tomto konkrétnom prípade právny predchodca žalobcu vyzval listom zo dňa 17.09.2014 žalovaného na splatenie dlžnej časti úveru vo výške 1.055,96 eur. Uvedenú výzvu dal na poštovú prepravu 17.09.2014. Následne listom zo dňa 03.10.2014 právny predchodca žalovaného vyzval na úhradu dlžnej sumy a oznámil mu, že pohľadávka z predmetnej zmluvy o úvere sa stáva splatnou dňa 03.10.2014, pričom preukázal, že uvedená výzva bola doručená žalovanému dňa 20.10.2014 (doručenka na rube č. l. 32). Z uvedeného je zrejmé, že žalovaný bol v omeškaní so splatením splátok úveru, právny predchodca ho vyzval na ich úhradu a následne úver zosplatnil, čo oznámil samotnému žalovanému. K samotnému postúpeniu pohľadávky došlo až na základe zmluvy o postúpení pohľadávok č. III/2017 zo dňa 13.06.2017 medzi Poštovou bankou, a. s. ako postupcom a spoločnosťou BENCONT COLLECTION, a. s. ako postupníkom. Predmetom postúpenia bola preukázateľne splatná pohľadávka pôvodného veriteľa, pričom pred vyhlásením mimoriadnej splatnosti úveru bol žalovaný po lehote splatnosti viac ako 90 dní, a tak súd nezistil nesúlad s § 92 ods. 8 Zákona o bankách. Súd je preto toho názoru, že v danom prípade je aktívna legitimácia žalobcu daná. Následne sa súd zaoberal námietkou premlčania vznesenou žalovaným a dospel k záveru, že námietka premlčania je dôvodná. Žalovaný tvrdil a z listiny označenej ako „Aktuálny stav úveru ku dňu 07.06.2017“ (č. l. 30) vyplýva, že žalovaným posledná realizovaná úhrada bola dňa 15.05.2014, v zmysle zmluvy mala byť ďalšia splátka realizovaná dňa 15.06.2014 a žaloba bola podaná dňa 23.10.2017. Okrem toho samotný žalobca v konaní preukázal a z listinných dôkazov jednoznačne vyplynulo (pričom žalovaný rovnako túto skutočnosť nenamietal), že k zosplatneniu úveru došlo k 03.10.2014. Premlčanie je márne uplynutie zákonom určeného času, ktorého dôsledkom je, že právo ktoré nebolo v určenom čase vykonané, sa oslabuje (stáva sa z neho tzv. naturálne právo) a toto právo nemožno v zásade priznať. S poukazom na ustanovenie § 101 Občianskeho zákonníka premlčacia doba je v danom prípade trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Podľa ustálenej judikatúry pre začiatok plynutia premlčacej doby je rozhodujúci objektívny okamih, kedy sa mohlo právo vykonať po prvý raz. Všeobecne platí, že právo sa môže vykonať po prvý raz, ako náhle vznikne možnosť podať na jeho základe žalobu; tento okamih nastáva splatnosťou dlhu, t. j. dňom, kedy mal dlžník povinnosť prvýkrát splniť dlh. Tento deň je potom dňom začiatku plynutia premlčacej doby, podľa § 101 Občianskeho zákonníka. V prejednávanej veci právny predchodca žalobcu vyhlásil predčasnú splatnosť úveru ku dňu 03.10.2014, pričom k tomuto dátumu sa stal splatným celý dlh vyplývajúci z uzavretej zmluvy o úvere, dňom nasledujúcim si mohol žalobca, respektíve jeho právny predchodca uplatniť právo na zaplatenie dlžnej sumy žalobou na súde. Avšak v danom prípade súd poukazuje na skutočnosť, že v zmysle § 103 druhej vety Občianskeho zákonníka ak sa pre nesplnenie niektorej zo splátok stane zročným celý dlh, začne plynúť premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej splátky. Je zrejmé, že citované ustanovenie neviaže začiatok premlčacej doby na dátum vyhlásenia predčasnej splatnosti celého dlhu, ani na prípadný neskorší dátum uvedený veriteľom v listine, ktorou dlh predčasne zosplatnil (lehota na splnenie celého predčasne zosplatneného dlhu), ale na dátum zročnosti tej nesplnenej splátky, pre ktorej nesplnenie sa stal zročným celý dlh. V prípade spotrebiteľskej zmluvy má dodávateľ podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka povinnosť čakať s využitím práva na predčasné zosplatnenie (§ 565 Občianskeho zákonníka) ešte tri mesiace od omeškania so zaplatením splátky, to však nič nemení na tom, že premlčacia doba sa aj v takomto prípade začína počítať odo dňa zročnosti tejto omeškanej splátky (§ 103 druhá veta Občianskeho zákonníka), v danom prípade splátky splatnej dňa 15.06.2014. Je pravdou, že tým zákonodarca de facto skrátil premlčaciu dobu pre takýto prípad o tri mesiace (keďže prvé tri mesiace omeškania dlžníka so splátkou dodávateľ nemôže ešte zosplatniť dlh, lebo by porušil ustanovenie § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka), avšak premlčacia doba nie je fixný inštitút a je právom zákonodarcu stanoviť pre jednotlivé prípady premlčaciu dobu odlišne (napr. pri právach z prepravy je zákonom stanovená len jednoročná premlčacia doba) za predpokladu, že takto ustanovená premlčacia doba je dostatočná na uplatnenie práv, teda, že takýmto stanovením premlčacej doby nedôjde k znemožneniu, resp. podstatnému sťaženiu možnosti veriteľa uplatňovať svoje práva. V tomto prípade podľa názoru súdu bola premlčacia doba v trvaní (de facto) dva a trištvrte roka dostatočná na to, aby veriteľ uplatnil svoj nárok na plnenie celého predčasne zosplatneného dlhu na súde. Pre úplnosť súd poznamenáva, že v prípade, ak by si žalobca odvodzoval plynutie premlčacej doby od mimoriadnej splatnosti úveru (čo s ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti nemá oporu v zákone), aj v takomto prípade by uplynula 3-ročná premlčacia lehota, a to dňa 04.10.2017. Žaloba bola podaná na súde dňa 23.10.2017, z toho dôvodu súd má za to, že nárok žalobcu uplatnený na súde žalobou dňa 23.10.2017 je premlčaný, a preto súd žalobu v celom rozsahu zmietol. O trovách konania súd rozhodol na základe ustanovenia § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1, 2 CSP tak, že žalovanému ako úspešnej strane sporu priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. 4. Voči citovanému rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Odôvodňuje ho ustanovením § 365 ods. 1 písm. a/, f/, h/ CSP. Dáva do pozornosti súdu skutočnosť, že premlčacia doba nezačala plynúť dňa 03.10.2017, ale až dňa 31.10.2017. Predčasná splatnosť úveru síce nastala dňa 03.10.2014, avšak žalovaný si predmetnú výzvu na splatenie dlžnej istiny s príslušenstvom podľa doručenky potvrdzujúcej prevzatie výzvy prevzal až dňa 20.10.2014. V samotnej výzve na splatenie dlžnej istiny s príslušenstvom je žalovanému daná paričná lehota na plnenie, a to 10 kalendárnych dní odo dňa doručenia uvedenej výzvy. Lehota na plnenie žalobcovi zo strany žalovaného uplynula dňa 30.10.2014. Z uvedeného vyplýva, že žalobca mohol prvýkrát uplatniť svoje právo na súde až dňa 31.10.2017, teda deň nasledujúci po dni márneho uplynutia lehoty na dobrovoľné plnenie. Nárok žalobcu tak nemôže byť premlčaný, nakoľko k jeho premlčaniu by došlo až dňa 31.10.2017, t. j. po 3 rokoch odo dňa, kedy si žalobca mohol prvýkrát uplatniť svoj nárok voči žalovanému na súde. Žalovaný doposiaľ nevrátil ani len istinu poskytnutého úveru. V otázke započítavania 10-dňovej lehoty na dobrovoľné plnenie žalobca poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 14Co/410/2017-109 zo dňa 27.03.2018, ako aj uznesenie Najvyššieho súdu SR z 19. marca 2018, sp. zn. 3Cdo 198/2017. Poukazuje na to, že nový, teda judikatúrou nanovo, prípadne inak formulovaný právny názor sa aplikuje aj do minulosti. Účinky zmeny judikatúry nemožno obmedziť len do budúcnosti. Súd, ktorý rozhoduje po zmene judikatúry, nemôže vedome aplikovať nesprávny, judikatúrou už prekonaný názor. V tomto sa zároveň vynára otázka, či zodpovedá ústavne konformnému výkladu taký výklad ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa týkajúci sa nezapočítania 10-dňovej lehoty na plnenie do premlčacej doby v tom zmysle, že výkon práva, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi, požíva právnu ochranu, a to najmä v prípade, ak dlžník (žalovaný) doposiaľ neuhradil ani len istinu poskytnutého úveru. Rovnako žalobca poukazuje na odlišné stanovisko sudcu a zároveň podpredsedu Ústavného súdu Slovenskej republiky JUDr. Milana Ľalíka. Žiada, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, alebo žalobe vyhovel. 5. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu uvádza, že v otázke premlčania práva žalobcu sa plne stotožňuje s právnym záverom okresného súdu. Žalovaný sa podľa zmluvy dostal do omeškania prvýkrát so zaplatením splátky úveru dňa 15. júna 2014. Žalobca podal žalobu na súd 23. novembra 2017 a s poukazom na ustanovenia § 101, § 103 druhej vety OZ a § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka je podľa žalovaného nárok uplatňovaný žalobcom premlčaný. Žalovaný sa dostal do omeškania neuhradením splátky do 15. júna 2014. Nasledujúcim dňom sa dostal do omeškania a začala plynúť premlčacia lehota. Žalobca sám nemôže svojimi úkonmi posunúť začatie plynutia premlčacej lehoty. Prerušenie plynutia premlčacej lehoty možno vyvolať len zákonom vymedzeným spôsobom. Ku vzťahu k argumentácii s ohľadom na uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici je potrebné uviesť, že predmetom jeho riešenia bol konkrétny prípad v konkrétnych okolnostiach. Žalobca uvádza, že v zmysle záverov uvedeného uznesenia v prípade žalovaného dodatočná lehota začala plynúť po 20.10.2014 po reálnom doručení výzvy žalovanému a uplynula 30.10.2014. Uvedené tvrdenie žalobcu je účelovou desinterpretáciou záverov uvedeného uznesenia, pretože súd v prejednávanej veci posudzoval plynutie premlčacej lehoty v súvislosti s okamihom doručenia podľa všeobecných obchodných podmienok. Obdobne ako v prípade, na ktorý poukazuje žalobca, aj v danej veci v zmysle čl. 3 bod 3.4 VOP právneho predchodcu žalobcu, pri doručovaní písomností v poštovom styku sa písomnosti považujú za doručené tretí deň po ich odoslaní, ak nie je preukázaný skorší termín doručenia, a to aj vtedy, ak sa adresát o tejto skutočnosti nedozvie, alebo sa zásielka vráti ako nedoručená. Zásielka, ktorou bola žalovanému doručovaná výzva na úhradu dlžnej sumy s oznámením predčasnej splatnosti k 03.10.2014, bola odoslaná 06.10.2014. V zmysle VOP sa dňom doručenia stal 09.10.2014 a dodatočná 10-dňová lehota plynúca od doručenia v súlade s VOP uplynula 19.10.2014. Premlčacia lehota by začala plynúť 20.10.2014. Aj pri uvedenom postupe a počítaní lehôt v súlade s uznesením, na ktoré poukázal žalobca, je pohľadávka žalobcu ku dňu podania žaloby 23.10.2017 premlčaná. Navrhuje rozsudok potvrdiť. 6. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného nevyjadril. 7. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe odvolania žalobcu v rozsahu a z dôvodov daných ustanoveniami § 379, § 380 CSP a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) postupom v zmysle ustanovenia § 219 ods. 3 CSP rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP. 8. Rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci a vec správne právne posúdil. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie zodpovedá kritériám uvedeným v § 220 ods. 2 CSP, pričom s tam uvedenými skutkovými a právnymi závermi sa odvolací súd stotožňuje a poukazuje na ne v zmysle ustanovenia § 387 ods. 2 CSP. 9. Odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 10. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 - § 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka, ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. 11. Podľa § 101 OZ, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. 12. Podľa § 103 Občianskeho zákonníka, ak bolo dohodnuté plnenie v splátkach, začína plynúť premlčacia doba jednotlivých splátok odo dňa ich zročnosti. Ak sa pre nesplnenie niektorej zo splátok stane zročným celý dlh (§ 565), začne plynúť premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej splátky. 13. Medzi stranami sporu je nesporné, že bola uzatvorená spotrebiteľská úverová zmluva. Z dôvodu, že žalovaný riadne nesplácal dohodnuté splátky, pristúpil žalobca k predčasnému zosplatneniu úveru, pričom predčasnú splatnosť úveru vyhlásil ku dňu 03.10.2014. 14. V priebehu konania pred súdom prvej inštancie žalovaný vzniesol námietku premlčania. Potom súd prvej inštancie správne skúmal, či žaloba bola podaná pred uplynutím premlčacej doby. 15. Súd prvej inštancie, pokiaľ ide o počiatok premlčacej doby, aplikoval na danú vec ustanovenie § 103 druhá veta Občianskeho zákonníka, pričom aplikácia tohto zákonného ustanovenia je na daný zistený skutkový stav veci správna. 16. V súdenej veci došlo k zosplatneniu dlhu v zmysle ustanovenia § 565 Občianskeho zákonníka. Premlčacia doba začala potom plynúť odo dňa zročnosti nesplnenej splátky, pre ktorej nesplnenie došlo k predčasnému zosplatneniu dlhu. Ide o pre tento prípad špeciálne ustanovenú premlčaciu dobu, práve z tohto dôvodu sa neuplatní všeobecné pravidlo zakotvené v ust. § 101 (plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz),ktoré by sa použilo iba pre prípad, ak by v ďalších ustanoveniach nebolo uvedené inak. 17. Žalobca sa v podanom odvolaní dovoláva aplikácie všeobecnej premlčacej doby upravenej v § 101 Občianskeho zákonníka, a teda majúcej plynúť odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz (podľa žalobcu dňom 31.10.2014). Aplikácia všeobecného pravidla je však vylúčená, keďže špeciálnym ustanovením o premlčaní, ktoré na prípad predčasného zosplatnenia prípadu treba aplikovať, je ustanovenie § 103 druhá veta Občianskeho zákonníka. 18. Odvolateľ neuviedol v opravnom prostriedku žiadne argumenty, prečo by aplikácia citovaného ustanovenia § 103 druhá veta Občianskeho zákonníka na prejednávaný prípad v zmysle rozsudku súdu prvej inštancie bola nesprávna. Pokiaľ na podporu svojej argumentácie uvádza rozhodnutie iného odvolacieho súdu, toto pre odvolací súd nie je záväzné a nemožno ho podkladať za ustálenú rozhodovaciu prax. 19. Odvolací súd sa stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie, ktorý na určenie počiatku premlčacej doby na daný skutkový stav aplikoval ustanovenie § 103 druhá veta Občianskeho zákonníka, vychádzajúc z dátumu omeškanej splátky 15.06.2014. Pokiaľ ide o dátum omeškanej splátky, tento odvolateľ nespochybnil. Záver súdu prvej inštancie, že žaloba bola podaná po uplynutí premlčacej doby, je vecne správny. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil, vrátane výroku o trovách konania, voči ktorému neboli vznesené žiadne odvolacie námietky. 20. Výrok o trovách odvolacieho konania sa opiera o ustanovenie § 396 ods. 1 s poukazom na ustanovenie § 255 ods. 1 CSP. Úspešným účastníkom odvolacieho konania bol žalovaný, vznikol mu preto voči neúspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. 21. V zmysle ustanovenia § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 22. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP) Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP) Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP) V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP) Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 CSP)