Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 8Co/420/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5812203224 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5812203224.5 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne Rapčanovej a sudcov JUDr. Františka Potockého a Mgr. Zuzany Hartelovej, v právnej veci žalobcov: 1/ Ing. N. P., nar. XX. XX. XXXX, bytom O., V. XXX, 2/ L. U., nar. XX. XX. XXXX, bytom O., C. B. XXX/XX, 3/ T. K., nar. XX. XX. XXXX, bytom O., P. XXX, žalobcovia 1/ až 3/ zastúpení splnomocneným zástupcom KUBINEC & PARTNERS advokátska kancelária s. r. o., so sídlom Banská Bystrica, Nám. SNP 17, IČO: 36 851 574, adresa pre doručovanie Tvrdošín, Trojičné námestie 122, proti žalovanému: K. G., nar. XX. XX. XXXX, bytom J. W., T. X., T. XXXX/X, zastúpenému splnomocneným zástupcom JUDr. Petrom Machajom, advokátom so sídlom J. W., G. XX, o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalobcov 1/ až 3/ proti rozsudku Okresného súdu Námestovo č. k. 8C/58/2012-232 zo dňa 27. februára 2013, takto r o z h o d o l : rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e. Žalobcovia 1/ až 3/ sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť žalovanému trovy odvolacieho konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 81,46 eur na účet splnomocneného zástupcu žalovaného JUDr. Petra Machaja, advokáta so sídlom J. W., G. XX, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Odvolací súd nariaďuje okresnému súdu vykonať opravu napadnutého rozhodnutia v časti označenia žalobcu 2/ L. U. uvedením správneho dátumu narodenia a bydliska žalobcu. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Námestovo rozsudkom č. k. 8C/58/2012-232 zo dňa 27. 02. 2013 návrh žalobcov 1/ až 3/ zamietol a žalobcom 1/ až 3/ uložil povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť žalovanému trovy konania vo výške 1,50 eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 465,72 eur ich zaplatením na účet právneho zástupcu žalovaného, v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V prejednávanej veci sa žalobcovia 1/ až 3/ návrhom podaným dňa 16. 05. 2012, v znení zmeny návrhu pripustenej uznesením zo dňa 27. 02. 2013, voči žalovanému domáhali určenia, že pozemky vedené na liste vlastníctva č. XX, kat. úz. C. ako KN-C parcela č. 12297/1 zastavané plochy a nádvoria o výmere 6762 m2 a KN-C parcela č. 12297/4 zastavané plochy a nádvoria o výmere 403 m2, patria do podielového spoluvlastníctva žalobcu 1/ v podiele 13639/999999, žalobcu 2/ v podiele 4639/999999 a žalobkyne 3/ v podiele 986/999999. Na pojednávaní dňa 27. 02. 2013 súd uznesením nepripustil zmenu žaloby spočívajúcu v rozšírení žaloby o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy zavkladovanej pod č. V 216/2004 zo dňa 12. 03. 2004 medzi žalovaným 2/ Poľnohospodárskym družstvom ŽIAREC a žalovaným 1/, ktorej predmetom bol prevod vlastníckeho práva k sporným pozemkom a o určenie, že Poľnohospodárske družstvo ŽIAREC ako pristupujúci žalovaný 2/ nie je vlastníkom sporných parciel. Súd mal za to, že výsledky dovtedajšieho konania by nemohli byť podkladom aj pre konanie o takto zmenenej žalobe. Pripustenie zmeny žaloby by si totiž vyžadovalo súčasne aj pripustenie vstupu ďalšieho účastníka do konania ako žalovaného 2/ Poľnohospodárskeho družstva ŽIAREC, čo by nevyhnutne muselo mať za následok odročenie pojednávania, aby sa tento následne po doručení žaloby mohol zúčastniť konania. Pritom dovtedy žalobcami produkované a následne súdom vykonávané dôkazy sa vzťahovali iba k určeniu spoluvlastníckych podielov žalobcov 1/ až 3/ k sporným pozemkom a i keď žalobný návrh o určenie spoluvlastníckych podielov k sporným nehnuteľnostiam nepochybne má súvis s vyriešením otázok platnosti kúpnej zmluvy či vlastníckeho práva Poľnohospodárskeho družstva ŽIAREC, ide iba o predbežné otázky, ktoré si súd mohol vyriešiť prejudiciálne sám. Súd zároveň nepripustil ani vstup Poľnohospodárskeho družstva ŽIAREC do konania ako žalovaného 2/. Potom čo súd prvého stupňa dospel k záveru, že žalobcovia majú naliehavý právny záujem na podanej žalobe, s poukazom na ust. § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka konštatoval, že bolo povinnosťou žalobcov uniesť dôkazné bremeno a bremeno tvrdenia o tom, že niektorým z uvedených spôsobov nadobudli svoje spoluvlastnícke podiely k sporným pozemkom, ktorých vlastníkom je podľa zápisu v katastri nehnuteľností žalovaný. Žalobca 1/ tvrdil, že podielovým spoluvlastníkom sa stal po svojej matke (H. P.) ako pôvodnej spoluvlastníčke, tiež na základe predložených darovacích a kúpnych zmlúv. Zo žiadneho dôkazu vykonaného v konaní však nevyplýva, že by matka žalobcu 1/ bola v konkrétnom spoluvlastníckom podiele spoluvlastníčkou pôvodnej pk parcely č. 7201 zapísanej v pk protokole č. 287 kat. úz. P., z ktorej boli sporné pozemky vytvorené. Predmetná pk parcela bola síce sčasti riešená rozhodnutím pozemkového úradu zo dňa 24. 01. 1995 č. ROK 194-1-A1/1995, ktorým boli schválené dohody o vydaní nehnuteľností, ktoré uzavreli dňa 08. 06. 1993 a 21. 02. 1992 oprávnené osoby, podielnici spoločnosti Urbárskych spolumajiteľov Tvrdošín, podľa pripojeného zoznamu, ktorý je súčasťou rozhodnutia, a povinné osoby Poľnohospodárske družstvo so sídlom v Tvrdošíne a Odštepný lesný závod Námestovo a že sa vydávajú oprávneným osobám nehnuteľnosti zapísané v pozemkovej knihe, okrem iného aj v protokole č. 287, časť parcely 7201 pasienok bez uvedenia výmery v kat. úz. P., súd konštatoval, že vzhľadom na zmätočnosť a nevykonateľnosť výroku rozhodnutia, ktoré nijak nezadefinovalo časť pk parcely č. 7201 dotknutú vydaním, iba samotný zoznam oprávnených osôb, ktorý je súčasťou rozhodnutia, nie je presvedčivým a jednoznačným dôkazom o spoluvlastníctve právnej predchodkyne žalobcu 1/ k pôvodnej pk parcele č. 7201. Nebola preukázaná ani skutočnosť, že prevodcovia, od ktorých mal žalobca 1/ nadobudnúť podiely ešte k pôvodnej pk parcele č. 7201 na základe predložených darovacích a kúpnych zmlúv (ktorých predmetom boli určité účasti zo spoločného majetku v protokole č. 287 k. ú. P.), boli spoluvlastníkmi ešte pôvodnej pk parcely č. 7201. Žalobca 2/ mal svoj spoluvlastnícky podiel nadobudnúť dedením, avšak v dedičskom rozhodnutí po jeho otcovi nie je uvedený žiadny zápis svedčiaci o tom, že by predmetom dedenia mal byť aj podiel k pôvodným pk parcelám vedeným v pk protokole č. 287 k. ú. P.. Rovnako ani tu nebol predložený súdu dôkaz o spoluvlastníctve pk parcely č. 7201 právnym predchodcom žalobcu 2/, po ktorom mal podiel následne zdediť. Pokiaľ žalobca 2/ tvrdil, že je reštituentom na základe rozhodnutia pozemkového úradu zo dňa 24. 01. 1995, toto vyplýva z predmetného rozhodnutia, no nie je z neho zrejmé, ktorá časť pôvodnej pk parcely č. 7201 bola vydávaná, ani toto rozhodnutie samo o sebe nepreukazuje podielové spoluvlastníctvo právneho predchodcu žalobcu 2/ pôvodnej pk parcely č. 7201. Rovnako aj žalobkyňa 3/ uvádzala, že nadobudla spoluvlastnícky podiel dedením po svojom právnom predchodcovi. Z osvedčenia o dedičstve po Y. R. však nevyplýva, že by sa žalobkyňa 3/ stala spoluvlastníčkou v žalovanom podiele k pôvodnej pk parcele č. 7201 vedenej v pk protokole č. 287, kat. úz. P.. Osvedčenie o dedičstve síce uvádza, že predmetom dedenia bol aj pk protokol č. 1337, kat. úz. O., v rámci ktorého mala byť zapísaná aj účasť zo spoločného majetku z pk protokolu č. 287 P., súdu ale nebol predložený dôkaz o tom, že by právny predchodca žalobkyne 3/ bol skutočne odkazom v protokole č. 1337 vedený ako spoluvlastník pk parcely č. 7201 z pk protokolu č. 287, kat. úz. P.. Predmetom darovacej zmluvy zo dňa 28. 10. 2002 boli pritom iné nehnuteľnosti, vedené na liste vlastníctva č. XXXX k.ú. O., ktoré nie sú ani sčasti totožné so spornými pozemkami. Nakoľko súdu nebol predložený dôkaz o spoluvlastníctve ešte pôvodných pozemno-knižných spoluvlastníkov, od ktorých žalobcovia 1/ až 3/ odvodzovali svoje spoluvlastníctvo k sporným pozemkom, keď žalobcovia ani bližšie neozrejmili tvrdenia, že sú spoluvlastníkmi práve v podieloch v nimi žalovanej výške, súd žalobu zamietol. Súd považoval za nadbytočné vykonávať ohliadku miesta samého (či znalecké dokazovanie) za účelom zistenia bývalej kultúry sporných pozemkov, či vykonávať dôkaz listinami, ktoré boli podkladom pre vytvorenie listu vlastníctva č. XXXX, kat. úz. P., na ktorom boli sporné pozemky pôvodne vedené. Podstata sporu totiž nespočívala v preukázaní toho, že žalovaný nie je vlastníkom sporných pozemkov, ale naopak v potrebe preukázania (spolu)vlastníckeho práva žalobcov, s čím za daného stavu v konaní nijako nesúvisí otázka aké listiny boli podkladom zápisu na predmetný list vlastníctva. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a žalovanému ako úspešnému účastníkovi konania priznal voči neúspešným žalobcom náhradu trov konania vo výške 1,50 eur za súdny poplatok zaplatený za elektronické podanie a náhradu trov právneho zastúpenia za 4 úkony právnej pomoci (príprava a prevzatie zastúpenia dňa 24. 10. 2012, písomné vyjadrenie zo dňa 25. 10. 2012, zastupovanie na pojednávaní dňa 30. 01. 2013 a zastupovanie na pojednávaní dňa 27. 02. 2013), vrátane režijného paušálu, náhrady cestovných výdavkov a náhrady za stratu času, spolu vo výške 465,72 eur. Proti tomuto rozsudku podali žalobcovia 1/ až 3/ prostredníctvom splnomocneného zástupcu odvolanie, ktorým sa domáhali zrušenia napadnutého rozsudku a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnili tým, že postupom súdu sa im ako účastníkom konania odňala možnosť konať pred súdom; konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie veci; súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nestotožnili sa so záverom súdu, že neuniesli dôkazné bremeno o tom, že vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam nadobudli od svojich právnych predchodcov a že sú spoluvlastníkmi sporných nehnuteľností v podieloch v žalovanej výške. Viackrát požiadali prvostupňový súd, aby sa najskôr zaoberal otázkou vlastníckeho práva subjektu ŽIAREC, poľnohospodárske družstvo v Tvrdošíne, ktoré odvodzovalo svoje vlastnícke právo k predmetu sporu od zákona č. 81/1949 Zb. a otázkou platnosti kúpnej zmluvy č. V 216/2004, ktorou družstvo previedlo vlastnícke právo k predmetu sporu na žalovaného. Pri prešetrení tejto predbežnej otázky by súd musel zistiť nesprávnosť a nezákonnosť zápisu vlastníckeho práva k predmetu sporu v prospech družstva, dôsledkom čoho by bolo vyslovenie absolútnej neplatnosti právneho úkonu, teda kúpnej zmluvy č. V 216/2004, ktorou bolo vlastníctvo k predmetu sporu prevedené v prospech žalovaného. Uviedli, že pokiaľ zákonom č. 81/1949 Zb. prešlo vlastnícke právo k veciam uvedeným v tomto zákone na vtedajšie JRD, zákonom č. 49/1959 Zb. došlo k obnoveniu individuálneho vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré boli násilne odňaté vlastníkom zákonom č. 81/1949 Zb. V roku 1991 bol prijatý zákon č. 229/1991 Zb., ktorého úlohou bolo zmierniť krivdy z obdobia neslobody, v rámci odstraňovania ktorých si oprávnené osoby museli uplatniť nárok v stanovenom termíne a o tomto uplatnenom reštitučnom nároku boli oprávnené rozhodovať príslušné pozemkové úrady. V ich prípade do dnešného dňa nebolo rozhodnuté o ich vlastníckom práve, resp. vlastníckom práve ich právnych predchodcov. Uplatnením reštitučného nároku sa pritom na všetky nehnuteľnosti uplatnil režim § 5 zákona č. 229/1991 Zb., v zmysle ktorého povinná osoba, v tomto prípade ŽIAREC, poľnohospodárske družstvo v Tvrdošíne, nemôže nakladať s týmito nehnuteľnosťami až do právoplatného ukončenia reštitúcie, a to pod sankciou absolútnej neplatnosti právneho úkonu. V prípade, ak by sa prvostupňový súd zaoberal absolútnou neplatnosťou kúpnej zmluvy č. V 216/2004 a rozhodol o tejto predbežnej otázke, musel by sa vysporiadať s ich vlastníctvom k predmetu sporu. Pre riadne zistenie skutočného stavu veci mal prvostupňový súd vykonať navrhované dôkazy a skúmať okolnosti špekulatívneho zápisu vlastníckeho práva k predmetu sporu v prospech ŽIAREC, poľnohospodárske družstvo v Tvrdošíne a zmenu druhu pozemku predmetu sporu z „trvalé trávne porasty" na „zastavené plochy a nádvoria", na čo v konaní poukazovali. Prvostupňový súd sa odmietol týmito skutočnosťami zaoberať. Riadnym preskúmaním veci by prvostupňový súd zistil, že sú podielovými spoluvlastníkmi predmetu sporu, a to žalobca 1/ v podiele 13693/999999, žalobca 2/ v podiele 4639/999999 a žalobca 3/ v podiele 986/999999, ktoré podiely vyplývajú zo zápisu na LV č. XXXX, kat. úz. O., kde sú spoluvlastnícke podiely členov pozemkového spoločenstva v Tvrdošíne prepočítané s ohľadom na jednotlivé prechody či prevody vlastníckeho práva, prešetrené podľa stavu od zápisu v tom ktorom pk protokole, ktorý obsahoval odkaz na účasť na spoločnom majetku v pk protokole č. 1, kat. úz. O. a v PK protokole č. 287, kat. úz. P.. Pri zhotovení diela ZRPS (ZRPS schválené rozhodnutím pod č. 97/01675-013 zo dňa 29. 09. 1997) pre kat. úz. O., zhotoviteľ pri prepočte podielov, na základe ktorých bol založený LV č. XXXX, kat. úz. O., vychádzal z právneho i skutočného stavu, keď predmetom zápisu na tomto liste vlastníctva sú nehnuteľnosti, ktoré boli vždy súčasťou spoločnej a nedeliteľnej nehnuteľnosti patriacej do podielového spoluvlastníctva členov pozemkového spoločenstva. Vzhľadom na to, že pre katastrálne územie C. (P.), teda ani pre pk protokol č. 287 P., neprebehli, resp. ešte nie sú ukončené pozemkové úpravy (register obnovy evidencie pozemkov), spoluvlastnícke podiely sú z časti určené s ohľadom na jednotlivé prechody či prevody vlastníckeho práva. Pre časť pk protokolu č. 287 je založený aj LV č. XXX a č. XXX, kde sú uvedení jednotliví spoluvlastníci v príslušných podieloch so spoločným menovateľom 2995200. Tieto listy vlastníctva boli založené na základe reštitučného rozhodnutia, v ktorom správny orgán rozhodoval o časti predmetu vlastníctva a o vlastníctve 1/3 oprávnených osôb. Stav zápisu spoluvlastníckych podielov jednotlivých členov pozemkového spoločenstva v Tvrdošíne je správny práve na LV č. XXXX, k. ú. O., preto vychádzali pri určení spoluvlastníckeho podielu práve z tohto listu vlastníctva. Ak prvostupňový súd tvrdí, že rozhodnutie pozemkového úradu č. ROK 194-1-A1/1995, zo dňa 24.01.1995 je nevykonateľné a zmätočné a že iba samotný zoznam oprávnených osôb, ktorý je súčasťou tohto rozhodnutia, nie je presvedčivým a jednoznačným dôkazom pre súd o spoluvlastníctve žalobcu 2/ a právnych predchodcov žalobcov 1/ a 3/ k pôvodnej pozemno-knižnej parcele č. 7201, tento zoznam bol čiastočným zoznamom oprávnených osôb, o vlastníctve ktorých rozhodoval pozemkový úrad na podklade skutočností, ktorými mal za preukázané ich vlastníctvo v príslušnom podiele k nehnuteľnostiam uvedeným vo výroku tohto rozhodnutia. Aj keď sa stotožňujú s tvrdením súdu, že toto rozhodnutie pozemkového úradu je zmätočné a nevykonateľné, nie je to ešte dôvodom, aby si súd neosvedčil tvrdenie, že žalobca 2/ a právni predchodcovia žalobcov 1/ a 3/ boli podielovými spoluvlastníkmi celej pôvodnej pk parcely č. 7201. Z tejto neurčitosti sa javí potreba vyriešenia duplicity vlastníckeho páva k pôvodnej pk parcele č. 7201, ktorou sa však súd odmietol zaoberať. Ak pozemkový úrad rozhodnutiami č. ROK 194-1-A1/1995 zo dňa 24. 01. 1995 a č. 98/00946-17 zo dňa 12. 06. 1998, rozhodol o vlastníctve k bližšie neurčenej časti pk parcely č. 7201 v ich prospech, resp. ich právnych predchodcov, je zjavné, že vo vzťahu k predmetu konania, ktorý bol vytvorený práve z tejto pôvodnej pk parcely č. 7201, nie je jasné, z ktorej časti tejto pôvodnej parcely boli vytvorené. Prvostupňový súd sa vôbec nezaoberal možnosťou riadne zistiť skutočný stav veci vo vzťahu k tejto vzniknutej duplicite a otázke, či predmet sporu nie je vytvorený práve z tej časti pk parcely č. 7201, ktorej sú vlastníkmi na základe právoplatných rozhodnutí pozemkového úradu a na základe iných titulov nadobudnutia vlastníckeho práva, ktoré boli v konaní predložené. Súd sa mal zaoberať ich argumentmi a túto duplicitu riadne prešetriť a následným dokazovaním odstrániť. Nakoľko sa prvostupňový súd otázkou duplicity vôbec nezaoberal a neposudzoval právnu účinnosť jednotlivých titulov nadobudnutia vlastníckeho práva v ich prospech, ani právnu účinnosť titulov nadobudnutia vlastníckeho práva v prospech žalovaného a jeho právneho predchodcu, konanie ale aj samotné rozhodnutie má vadu, pre ktorú je rozhodnutie nepreskúmateľné. Prvostupňový súd sa nedostatočne vysporiadal s predloženými dôkazmi, keď v rozsudku zo dňa 27.02.2013 uviedol, že žiadny z predložených právnych titulov, ktorými nadobudli príslušné spoluvlastnícke podiely aj k predmetu sporu, nijakým spôsobom nepreukazujú, že ich právni predchodcovia, od ktorých svoje vlastníctvo nadobudli, boli vlastníkmi ešte pôvodnej pk parcely č. 7201. Ak právnym titulom, či už kúpnou zmluvou, darovacou zmluvou, prípadne dedením nadobudli spoluvlastnícky podiel k nehnuteľnostiam zapísaným v pozemno-knižnom protokole č. 287, kat. úz. P., teda aj k pk parcele č. 7201, nie je ďalej potrebné preukazovať vlastnícke právo k tomuto pozemku aj v prospech predchádzajúcich pozemno-knižných vlastníkov, keď nie všetky prevody sa zapisovali do pozemno-knižných protokolov. Nie je preto spravodlivé požadovať od nich preukazovanie takýchto zápisov, nakoľko oni sami nespôsobili stav, že v určitom období sa prevody vlastníctva prestali zapisovať do pozemno-knižných protokolov a stratili konštitutívny charakter a nemohli ani zmeniť ten stav, že ich právni predchodcovia nadobúdali vlastnícke právo aj neformálnymi prevodmi, ktoré každý rešpektoval. Z jednotlivých právnych úkonov, ktorými nadobúdali vlastníctvo v príslušných spoluvlastníckych podieloch a ktoré boli predložené prvostupňovému súdu, je preukázané, že ich právni predchodcovia, prípadne aj oni sami svoje vlastníctvo odvodzujú od vlastníkov zapísaných v pozemno-knižnom protokole, čo je dostatočný dôkaz o vlastníctve. V ich prospech svedčí vlastnícke právo už len tým, že je v ich prospech evidované na tzv. hluchých listoch vlastníctva, ako odkaz na účasť na spoločnom majetku evidovanom v pozemno-knižnom protokole č. 287, kat. úz. P. v príslušnom podiele. Prvostupňový súd sa teda nedostatočne vysporiadal s vecou, keď predčasne žalobu o určenie vlastníckeho práva zamietol. V konaní pred prvostupňovým súdom bola porušená rovnosť procesných strán, keď prvostupňový súd sa absolútne nezaoberal skutočným stavom veci, ale predčasne rozhodol s tvrdením, že neuniesli dôkazné bremeno, čím im znemožnil nakladanie s vecou, ktorá je ich vlastníctvom a zároveň im odňal možnosť konať. V danom konaní bolo nevyhnutné, aby prvostupňový súd najskôr rozhodol o absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy č. V 216/2004 a následne mal konať ako s účastníkom konania aj so subjektom ŽIAREC, poľnohospodárske družstvo so sídlom v Tvrdošíne. Prvostupňový súd bol teda povinný vykonať čo najdôslednejšie dokazovanie, aby mohol následne zákonne rozhodnúť. Ak by prvostupňový súd riadne vykonal dokazovanie ďalšími navrhovanými dôkazmi (obhliadka na mieste samom, znalecké dokazovanie pre preukázanie skutočného druhu pozemku predmetu sporu), ktoré odmietol vykonať, umožnil by preukázanie ďalších nimi tvrdených skutočností, ktoré by boli spôsobilým podkladom pre rozhodnutie vo veci. Keďže sa prvostupňový súd odmietol zaoberať týmito navrhovanými dôkazmi, neúplne zistil skutkový stav veci, rozhodujúci pre preukázanie nimi uvádzaných tvrdení. Súd nad rámec vyžadoval preukázanie vlastníctva ich právnych predchodcov zápismi v pozemno-knižných protokoloch, čo uviedol až v odôvodnení rozsudku a dovtedy ich o to výslovne nepožiadal. Prvostupňový súd neposkytol vo veci kvalitné odôvodnenie, keď dostatočne neodôvodnil prečo neuniesli dôkazné bremeno a nezaoberal sa podstatnými skutočnosťami ohľadne duplicitného vlastníctva, ktoré bolo v konaní preukázané. Jeho rozhodnutie je tak pre nedostatok dôvodov nepreskúmateľné. Rozsudok prvostupňového súdu neobsahuje ani uvedenie príslušných ustanovení, ktoré pre svoje rozhodnutie použil, čím porušil ich základné právo na spravodlivé konanie. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Mal za to, že rozhodnutie súdu je zákonné, súd rozhodol o návrhu žalobcov v rozsahu v akom sa domáhali objektívne zistiac, že žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno. Žalobcovia už v žalobnom návrhu mali preukázať dôvodnosť tvrdení o tom, že sú podielovými spoluvlastníkmi spornej nehnuteľnosti. Žalobcovia do spisu predložili dedičské rozhodnutia, kúpne zmluvy, darovacie zmluvy, ktorými sa snažili dokázať tvrdené skutočnosti, no ani v jednom doklade nie sú sporné nehnuteľnosti predmetom prevodu. Tvrdenie o duplicite vlastníckeho práva k pôvodnej pk parcele č. 7201 nemá reálny základ, lebo sporné nehnuteľnosti boli na žalovaného prevedené na základe kúpnej zmluvy, boli identifikované GP a zapísané na LV č. XXXX na výlučného vlastníka ŽIAREC, poľnohospodárske družstvo, v tom čase pre kat. úz. P.. Pred vydaním rozhodnutia ROK 194-1-A1/1995 zo dňa 24. 01. 1995 bola správnym orgánom vykonaná na viackrát identifikácia parciel, v čase rozhodnutia správny orgán o spornej nehnuteľnosti nerozhodoval, lebo sa jednalo o nehnuteľnosť, ktorá z dôvodu zastavanosti nebola predmetom reštitúcie a nejednalo sa o pôdu. Žalobcovia v konaní sami vymedzili svojim návrhom predmet konania. Súd v konaní zistil, čoho sa žalobcovia domáhajú, no oni sami v podstate v konaní tvrdili, že vlastníctvo nemusia dokazovať preto, že toto je zapísané na LV č. XXXX. V konaní ničím nepreukázali, že sú podielovými spoluvlastníkmi sporných nehnuteľností a v uvedených podieloch. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas, účastníkmi konania (§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 201 O. s. p.), pričom podanie opravného prostriedku nie je vylúčené ust. § 202 O. s. p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2, § 156 ods. 3 O. s. p.) preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O. s. p.). Odvolací súd preskúmaním napadnutého rozhodnutia a obsahu spisu dospel k záveru, že okresný súd vykonal vo veci dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre rozhodnutie, súd viazaný návrhmi účastníkov konania, pričom so záverom z neho vyplývajúcim, tak skutkovým ako aj právnym, sa v plnom rozsahu stotožňuje. Prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vec správne rozhodol a svoje rozhodnutie i náležite odôvodnil s poukazom na ust. § 157 ods. 2 O. s. p. V odôvodnení preskúmavaného rozsudku sa riadne zaoberal so všetkými otázkami, ktoré boli pre jeho rozhodnutie z hľadiska právneho posúdenia veci podstatné, preto odvolací súd podľa § 219 ods. 2 O. s. p. konštatuje správnosť týchto dôvodov a v podstatných bodoch na ne odkazuje. Pre zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku, v nadväznosti na odvolacie námietky žalobcov, ktoré nepovažuje za dôvodné, odvolací súd uvádza, že žalobcovia v odvolaní neprodukovali žiadne nové tvrdenia, s ktorými by sa nevysporiadal už súd prvého stupňa. V súvislosti s odvolacou námietkou žalobcov, že súd im odňal možnosť konať pred súdom, odvolací súd uvádza, že odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký chybný postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných oprávnení účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O. s. p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv - napr. právo vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 O. s. p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O. s. p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123 O. s. p.), byť predvolaní na súdne pojednávanie (§ 115 O. s. p.), na doručenie rozsudku do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O. s. p.)]. Žalobcovia odňatie možnosti konať pred súdom a porušenie ich práva na spravodlivý súdny proces vyvodzujú z viacerých (nimi tvrdených) nesprávností, chýb a procesných vád, ku ktorým podľa ich názoru došlo v konaní pred súdom prvého stupňa. Zo spisu ale nevyplýva, že by v prvostupňovom konaní bola žalobcom odňatá možnosť konať pred súdom. Je zrejmé, že podstatná časť odvolacích námietok, aj čo sa týka odňatia možnosti konať pred súdom, sa týka procesu dokazovania, ktoré bolo (alebo podľa názoru žalobcov malo byť) vykonané a správnosti vyhodnotenia vykonaného dokazovania. Dokazovaním je časť občianskeho súdneho konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky, potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť aj to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd v občianskom súdnom konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania v tom smere, že nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu, nie účastníkov konania. Nevykonanie určitého dôkazu (nevyhovenie návrhu účastníka, aby súd vykonal ten - ktorý dôkaz) môže mať za následok len neúplnosť skutkových zistení vedúcu prípadne k vydaniu nesprávneho rozhodnutia, nie však procesnú vadu v zmysle § 237 O. s. p. (R 37/1993). Tým, že súd prvého stupňa napriek návrhu žalobcov nevykonal dokazovanie ohliadkou na mieste samom, resp. znaleckým dokazovaním za účelom zistenia kultúry sporných pozemkov, neodňal žalobcom možnosť pred súdom konať. Okresný súd sa s návrhmi žalobcov na doplnenie dokazovania v odôvodnení napadnutého rozsudku riadne vysporiadal, s ktorým odôvodnením sa odvolací súd stotožňuje. Pokiaľ žalobcovia v súvislosti s odňatím možnosti konať pred súdom a nedostatočnými skutkovými zistenia súdu prvého stupňa namietali, že súd nemal záujem zistiť skutočný stav veci a za tým účelom vykonať potrebné dôkazy, žalobcovia okrem už predložených dôkazov (s ktorými sa súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí vysporiadal) žiadne dôkazy (okrem dôkazov navrhnutých za účelom zistenia kultúry sporných pozemkov) nenavrhli. V tejto súvislosti odvolací súd dodáva, že súdy v sporovom občianskom konaní nezisťujú skutočný stav veci, ale stav skutkový. Je totiž vecou strán sporu, aby tvrdili a preukazovali fakty podstatné pre rozhodnutie. V prejednávanej veci sa žalobcovia domáhali určenia spoluvlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, a teda boli povinní preukázať, že im svedčí niektorý z titulov nadobudnutia vlastníckeho práva v zmysle § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pričom vzhľadom na odvodený spôsob nadobudnutia spoluvlastníctva (od svojich právnych predchodcov) bolo ich povinnosťou preukázať i to, že (spolu)vlastnícke právo nadobudli od (spolu)vlastníka. Zaťažovala ich teda povinnosť tvrdiť a preukázať, že požadované spoluvlastnícke podiely na sporných nehnuteľnostiach nadobudli, t. j. titul nadobudnutia, ale zároveň, že tieto nadobudli od ich vlastníkov. I keď žalobca 1/ predložil kúpne a darovacie zmluvy, nepreukázal, že jeho právni predchodcovia skutočne boli (spolu)vlastníkmi v požadovaných podieloch. Tu odvolací súd dodáva, že napriek tomu, že žalobcovia sami konštatovali pochybenia pri prevodoch urbárskych nehnuteľností v minulosti, žiadnym spôsobom nepreukázali, že sú podielovými spoluvlastníkmi v požadovaných podieloch, keď nepredložili ani nenavrhli vykonať žiaden dôkaz na preukázanie, že práve podiely zapísané na LV č. XXXX, kat. úz. O. (podľa ktorých žiadali priznať i podiel na sporných nehnuteľnostiach), sú uvedené správne. Pokiaľ žalobcovia v odvolaní namietali, že sa súd prvého stupňa nevysporiadal s predloženými listinnými dôkazmi, odvolací súd s poukazom na odôvodnenie napadnutého rozsudku (str. 7 posledný odsek) nepovažuje uvedenú námietku za dôvodnú. Pokiaľ žalobcovia v odvolaní opakovane poukazovali na to, že súd sa mal vysporiadať s vlastníctvom sporných nehnuteľností spoločnosťou ŽIAREC, poľnohospodárske družstvo, a absolútnou neplatnosťou zmluvy, na základe ktorej nadobudol sporné pozemky žalovaný, odvolací súd uvádza, že vyriešenie otázky či zmluva, na základe ktorej žalovaný nadobudol predmetné nehnuteľnosti je alebo nie je platná, by malo význam, pokiaľ by žalobcovia preukázali, že im svedčí (spolu)vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam. Totiž aj v prípade, ak by predmetná zmluva nebola platná, neznamenalo by to automaticky, že spoluvlastníkmi predmetných nehnuteľností sú práve žalobcovia 1/ až 3/, navyše v požadovaných podieloch. Nemožno tiež opomenúť, že na predmetné nehnuteľnosti bol uplatnený reštitučný nárok v zmysle zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov (ako to vyplýva z podaní samotných žalobcov), pričom o tomto nároku (resp. nie o celom) nebolo dosiaľ príslušným orgánom právoplatne rozhodnuté. Za nedôvodnú napokon odvolací súd nepovažuje ani odvolaciu námietku žalobcov vytýkajúcu nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku, keď z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne a nespochybniteľne vyplýva z akého dôvodu súd žalobu žalobcov zamietol (nepreukázanie vlastníctva právnych predchodcov žalobcov, od ktorých žalobcovia odvodzujú svoje spoluvlastnícke právo k nehnuteľnostiam vzhľadom na odvodený spôsob nadobudnutia vlastníctva). Pokiaľ z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia jasne a nepochybne vyplývajú úvahy a závery súdu, ktoré ho viedli k zamietnutiu návrhu, nemožno konštatovať nepreskúmateľnosť a nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku, na ktorej skutočnosti nič nemení ani nespokojnosť žalobcov s týmto odôvodnením. Vzhľadom na uvedené skutočnosti odvolací súd, v celom rozsahu sa stotožniac so závermi súdu prvého stupňa uvedenými v napadnutom rozhodnutí, napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil, vrátane výroku o trovách konania, ktorý nebol osobitne napadnutý odvolaním, keď okresný súd pri rozhodovaní o trovách konania správne aplikoval zásadu úspechu v spore (§ 142 ods. 1 O. s. p.) i návrhový charakter rozhodovania o náhrade trov konania (§ 151 ods. 1 O. s .p.). O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 O. s. p. Úspešným účastníkom odvolacieho konania bol žalovaný, ktorý si podľa § 151 ods. 1 O. s. p. uplatnil náhradu trov odvolacieho konania pozostávajúcich z náhrady trov právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby - vyjadrenie k odvolaniu proti uzneseniu o nepripustení vstupu žalovaného 2/ ŽIAREC, poľnohospodárske družstvo, do konania a vyjadrenie k odvolaniu proti rozsudku, obe zo dňa 18. 11. 2013 á 60,07 eur, ku každému z úkonov režijný paušál 7,81 eur a DPH 20% vo výške 13,58 eur, spolu 162,92 eur a náhradu poplatku za elektronické podanie odvolania. Súd pri rozhodovaní o trovách právneho zastúpenia žalovaného vychádzajúc z ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a/, § 13a ods. 1 písm. c/ vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v platnom znení, priznal žalovanému náhradu trov právneho zastúpenia za jeden úkon právnej služby - vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 18. 11. 2013 vo výške 60,07 eur, režijný paušál (§ 16 ods. 3 cit. vyhlášky) vo výške 7,81 eur, spolu 67,88 eur. V súlade s § 18 ods. 3 cit. vyhlášky súd zároveň zvýšil odmenu a náhrady právneho zástupcu žalovaného o daň z pridanej hodnoty vo výške 13,58 eur (20 % zo sumy 67,88 eur). Trovy právneho zastúpenia žalovaného, vrátane DPH, tak predstavujú sumu 81,46 eur, ktorú sú žalobcovia 1/ až 3/ povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne na účet splnomocneného zástupcu žalovaného (§ 149 ods. 1 O. s. p.), v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Súd žalovanému priznal náhradu trov právneho zastúpenia predstavujúcich odmenu len za jedno vyjadrenie k odvolaniu, nakoľko tak vyjadrenie k odvolaniu proti uzneseniu o nepripustení vstupu žalovaného 2/, ako aj proti rozsudku sú zo dňa 18. 11. 2013, pričom splnomocnenému zástupcovi nič nebránilo vyjadriť sa k obom odvolaniam v jednom podaní. Nakoľko žalovaný zároveň nepreukázal, že uhradil súdny poplatok za vyhotovenie rovnopisu podaní urobených elektronickými prostriedkami podpísané zaručeným elektronickým podpisom podľa osobitného zákona (pol. 20a Sadzobníka súdnych poplatkov) a doteraz nebolo ani rozhodnuté o uložení povinnosti žalovanému uvedený súdny poplatok zaplatiť, súd žalovanému náhradu súdneho poplatku za elektronické podanie nepriznal. Odvolací súd zároveň podľa § 222 ods. 3 O. s. p. nariadil vykonať okresnému súdu opravu napadnutého uznesenia v časti označenia účastníkov konania, konkrétne žalobcu 2/, pri označení ktorého bol uvedený nesprávny dátum narodenia, ako aj adresa žalobcu. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.