Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 21Co/146/2025 z 31. 3. 2026

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Krajský súd Trnava 21Co/146/2025 2224201493 31. 03. 2026 JUDr. Bibiána Ťažiarová ECLI:SK:KSTT:2026:2224201493.1

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Bibiána Ťažiarová a sudkýň: JUDr. Zlatica Javorová a JUDr. Ľubica Spálová v právnej veci žalobcov: 1. A. B. C., nar. XX.X.XXXX, bytom D., E. XX, Rakúska republika, prechodne bytom B. F. XXXX/X, G. H. I., 2. B. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. XX, F., Rakúska republika, prechodne bytom B. F. XXXX/X, G. H. I., žalobkyňa 1. a žalobkyňa 2. zastúpené splnomocnenkyňou: B. C. G., bytom F.. K. L. XXXX/XX, I. K., 3. B. M., nar. X.X.XXXX, bytom L. XXX/XX, E. C., 4. B. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. XX, 5. D. G., nar. X.X.XXXX, bytom I. XXXX/XX, O. X, Česká republika, žalobcovia 3. až 5. zastúpení žalobkyňou 1., proti žalovaným: 1. P. K. L., nar. XX.X.XXXX, bytom F. XXX/X, Q., zastúpenej spoločnosťou: SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o., IČO: 36 853 186, so sídlom Štefánikova 8, Bratislava, 2. I. M., nar. XX.X.XXXX, bytom R. S. E. XXX/XX, E. C., zastúpeného spoločnosťou: JANČI & Partners s.r.o., IČO: 47 258 748, so sídlom Belopotockého 720/2, Litovský Mikuláš, 3. C. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. XXXX/XX A., H., 4. A. M., nar. XX.X.XXXX, bytom T. XXXX, G. - H. G., Česká republika, o určenie, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva, na odvolanie žalobcov 1., 2., 3., 4. a 5. proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 27C/30/2024-303 zo dňa 21. júla 2025, takto rozhodol: I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. II. Žalovanej 1. p r i z n á v a voči žalobcom nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. III. Žalovaným 2., 3., 4. n e p r i z n á v a voči žalobcom nárok na náhradu trov odvolacieho konania. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. výrokom žalobu zamietol, II. výrokom priznal žalovanej 1. voči žalobcom 1. až 5. nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, III. výrokom žalovaným 2. až 4. nárok na náhradu trov konania nepriznal. 2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou § 123, § 124, § 129 ods. 1, § 130 ods. 1, § 132 ods. 1, § 134 ods. 1 až 4, § 872 ods. 6 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej aj „Občiansky zákonník“), s poukazom na procesné ustanovenia § 60, § 75 ods. 1, § 77 ods. 1 až 3, § 78 ods. 1, 2, § 137, § 251, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“). 3. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že žalobcovia o.i. tvrdili, že poručiteľka K. O. nadobudla od svojej matky na základe darovacej zmluvy zo dňa 26.10.1983 nehnuteľnosti v kat. území Q. (historické označenie kat. úz. M.), parc. č. 106/1 vo výmere 539 m2. Predmetné nehnuteľnosti (parc. č. 106/1 vo výmere 539 m2) rodičia poručiteľky K. O. kúpili od pána K. F. v roku 1932, pričom v roku 1939 si na tomto pozemku postavili rodinný dom. Keďže zápis ich vlastníckych práv nebol vykonaný v

pozemkovej knihe, Okresný súd Dunajská Streda rozsudkom sp. zn. 4C/413/1979 zo dňa 14.3.1979, právoplatným dňa 5.10.1979 (č.l. 15) určil, že vlastníčkou nehnuteľnosti v kat. úz. M., parc. č. 106/1 - dom s dvorom vo výmere 539 m2 je nebohý A. O. a vdova K. O. v celosti. Z dedičského rozhodnutia Štátneho notárstva v Dunajskej Strede sp. zn. D 834/80 zo dňa 21.8.1980 po nebohom otcovi poručiteľky A. O., zomr. XX.X.XXXX (č.l. 16) vyplýva, že pozemok v kat. úz. M. parc. č. 106/1 v 1/2-ici nadobudla v 1/6-ine U. F. a v 5/6-inách K. O., t.j. matka poručiteľky. Z darovacej zmluvy spísanej formou notárskej zápisnice N. 409/83, Nz. 412/83 zo dňa 26.10.1983 vyplýva darovanie nehnuteľností v kat. úz. M., vedených na LV č. XXX, parc. č. 106/1, dom a dvor vo výmere 539 m2 výlučnou vlastníčkou K. O. dcére K. O.. Následne poručiteľka K. O. dala odstrániť pôvodný rodinný dom stojaci na parcele 106/1 a postavila nový rodinný dom. Z územného rozhodnutia Mestského národného výboru v Šamoríne zo dňa 31.8.1984 (č.l. 29-30) vyplýva súhlas s umiestnením stavby, t.j. rodinného domu so zvýšeným prízemím, elektrická, vodovodná a kanalizačná prípojka (resp. žumpa). Na č.l. 28 je dokumentácia overená v stavebnom konaní. Z potvrdenia Mestského národného výboru v Šamoríne zo dňa 20.6.1986 vyplýva určenie v potvrdení uvedených podmienok pre umiestnenie a projektovú prípravu stavby. Poručiteľka sa ochrany svojho vlastníckeho práva domáhala na súde, keď, ako to tvrdili žalobcovia, cudzí ľudia ju pripravili o majetok. Okresný súd Dunajská Streda sp. zn. 8C/101/2012 zo dňa 12.12.2012 (právoplatný do výroku I. a II. na č.l. 17-20) o.i. určil, že výlučnou vlastníčkou nehnuteľností v katastri nehnuteľností vedeného Katastrálnym úradom v Trnave, Správou katastra Dunajská Streda, na LV č. XXXX, okres Dunajská Streda, obec: Q., kat. úz. Q. ako parcely registra „C“ evidované na katastrálnej mape parc. č. 1873/1 o výmere 271 m2 - záhrady, parc. č. 1873/2 o výmere 231 m2 - záhrady je navrhovateľka K. O., nar. XX.X.XXXX (výrok I.). Darovacou zmluvou zo dňa 20.7.2018 (č.l. 24-26) darkyňa K. O. darovala obdarovanej žalobkyni 1. svoj spoluvlastnícky podiel 5/6 z nehnuteľností v kat. úz. Q., obec Q. parc. č. 1873/1, záhrady vo výmere 271 m2, parc. č. 1873/2 záhrady vo výmere 231 m2, evidovanej na liste vlastníctva č. XXXX Okresného úradu Dunajská Streda, katastrálneho odboru podľa rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 14C/21/2017 zo dňa 18.4.2018. Vklad vlastníckeho práva bol v prospech žalobkyne 1. povolený rozhodnutím Okresného úradu Dunajská Streda, katastrálneho odboru číslo vkladu V 6519/2018 zo dňa 7.9.2018 (č.l. 23). V čase darovania, žalobkyňa 1. bola podielová spoluvlastníčka nehnuteľností v podiele 1/6-iny v pomere k celku na základe rozhodnutia Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 14C/21/2017 zo dňa 18.4.2018. Z úmrtného listu K. O. (č.l. 14) vyplýva, že poručiteľka zomrela XX.X.XXXX. Z uznesenia Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 5D/36/2022 (č.l. 164-165) zo dňa 3.6.2022 vyplýva, že dedičské konanie po poručiteľke K. O. bolo zastavené pre nemajetnosť, účastníkmi dedičského konania boli A. B. C., I. M., B. M., B. M. a C. K.. Z uznesenia Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 6D/761/2011 (č.l. 244) zo dňa 29.9.2011 vyplýva, že dedičské konanie po poručiteľke C. M., zomr. X.X.XXXX bolo zastavené pre nemajetnosť, účastníkmi dedičského konania podľa zápisnice o predbežnom šetrení (č.l. 245-248) boli E. M., I. M., B. M., C. K., B. M. a D. G.. Z uznesenia Okresného súdu v Karvinej sp. zn. 36D 2341/2011 (č.l. 198) zo dňa 5.12.2011 vyplýva, že dedičkou po nebohom E. M., zomr. XX.X.XXXX je A. M.. Z uznesenia Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 7D/33/2017 zo dňa 15.6.2020 (č.l. 115) vyplýva, že jedinou dedičkou po nebohej K. V., zomr. X.X.XXXX je žalobkyňa 1. Podľa tvrdení žalobcov od roku 1932 až do roku 2023 boli nehnuteľnosti oplotené, keď poručiteľka K. O., ako aj jej právni predchodcovia (t.j. rodičia) nerušene a nepretržite užívali nehnuteľnosti (vrátane sporných novovytvorených parciel 1872/2 vo výmere 35 m2 a parc. č. 1871/2 vo výmere 6 m2) ako vlastné až do ich smrti v presvedčení, že im patria, čím splnili všetky podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním podľa § 134 ods. 1 v spojení s § 872 ods. 6 Občianskeho zákonníka. Vlastnícke právo poručiteľky (ako aj jej právnych predchodcov a právnych nástupcov) nikto nespochybnil až do roku 2022, kedy žalovaná 1. po zameraní pozemku zistila, že novovytvorené parcely č. 1872/2 a 1871/2 patria jej. Žalovaná 1. v konaní o.i. tvrdila, že sporné nehnuteľnosti vznikli rozdelením pôvodnej parcely č. 106/10, ktorú poručiteľka a jej právni predchodcovia nikdy nevlastnili, teda im chýba právny titul, z ktorého by mohli objektívne odvodzovať svoju dobromyseľnosť s osobitným dôrazom na to, že výmera sporných parciel tvorí spolu 41 m2, pričom aj podľa tvrdení žalobcov bola pôvodná výmera pôvodnej parcely 106/1 iba o 37 m2 väčšia než tá, ktorú poručiteľka vo výmere 502 m2 darovala žalobkyni 1. Žalobkyňa 1., žalobcovia 3. až 5. a žalovaní 2. až 4. sú dedičia po poručiteľke K. O.. Žalobkyňa 2. (pôvodná žalobkyňa) je vlastníčka nehnuteľností v kat. území Q. vedených na LV č. XXXX. Žalovaná 1. je vlastníčka o.i. aj sporných nehnuteľností podľa listu vlastníctva č. XXX. Podľa výpisu z listu vlastníctva č. XXXX je žalobkyňa 2. výlučnou vlastníčkou nehnuteľností, evidovaných na parcele registra „C“ ako parc. č. 1873/1 vo výmere 246 m2, druh pozemku: záhrada, parc. č. 1873/2 vo výmere 129 m2, druh pozemku: záhrada, parc. č. 1873/3 vo výmere 102 m2, druh pozemku: zastavaná plocha a nádvoria, parc. č. 1873/44 vo výmere 25 m2, druh pozemku: zastavaná plocha a nádvorie, stavby so súp. č. XXX na pozemku parc. č. 1873/3, druh stavby 10, popis stavby - rodinný dom a stavby so súp. č. XXXX na

pozemku parc. č. 1873/4, druh stavby 20, popis stavby - hospodárska budova. Ako titul nadobudnutia je uvedená darovacia zmluva s vecným bremenom (právo doživotného bezodplatného bývania a užívanie nehnuteľností v prospech žalobkyne 1.), ktorej vklad bol povolený 20.9.2023. Podľa výpisu z listu vlastníctva č. XXX je žalovaná 1. výlučná vlastníčka nehnuteľností, evidovaných na parcele registra „C“ ako parc. č. 1871 vo výmere 556 m2, druh pozemku: zastavaná plocha a nádvorie, parc. č. 1872 vo výmere 213 m2, druh pozemku: záhrada a stavby so súp. č. XXX na pozemku parc. č. 1871, druh stavby 10, popis stavby - rodinný dom. Ako titul nadobudnutia sú uvedené kúpna zmluva z 20.7.2010, dedičské uznesenie D 1112/95, Dnot 856/95 a dedičské uznesenie 21D/1114/2022, Dnot 9/2023. Z geometrického plánu č. 36780278-254/22, vyhotoveného dňa 16.12.2022 W. L., autorizačne overeného dňa 16.12.2022 P. P. S., úradne overeného P. X. O. dňa 20.12.2022 (č.l. 12-13) vyplýva rozdelenie pôvodných parciel č. 1871 a 1872, vedených na LV č. XXX, na parcely: č. 1871/1 vo výmere 550 m2, druh pozemku: zastavaná plocha a nádvoria, č. 1871/2 vo výmere 6 m2, druh pozemku: zastavaná plocha a nádvoria, č. 1872/1 vo výmere 178 m2, druh pozemku: záhrada a č. 1872/2 vo výmere 35 m2 druh pozemku: záhrada. Z kópie z pozemkovej mapy č. 813-2-245-97-84 vyhotovenej dňa 29.02.1984 (č.l. 32) vyplýva polohové zobrazenie a tvar pôvodných parciel č. 106/1, č. 106/31 a č. 106/10, ako aj to, že od parciel v tom čase právnych predchodcov žalovanej 1. bola odčlenená jedna úzka parcela susediaca s parcelou č. 106/1. Z rozhodnutia Okresného národného výboru Dunajská Streda o pridelení pozemku do osobného užívania zo dňa 10.4.1973 (č.l. 84) vyplýva pridelenie pozemku Y. L. a jeho manželke B. pozemok v Q., kat. úz. M. parc. č. 106/10 vo výmere 758 m2. Z výpisu z evidencie nehnuteľností zo dňa 17.7.1973 (č.l. 83) vyplýva, že Y. L. a jeho manželka B. boli vlastníkmi nehnuteľnosti v kat. úz. M., parc. č. 106/10 vo výmere 758 m2. Z geometrického plánu č. 762-914-8-2620, vyhotoveného dňa 4.4.1978 K. K., autorizačne overeného dňa 18.4.1978 P. S., úradne overeného P. G. dňa 8.4.1978 (č.l. 82), vyplýva rozdelenie pôvodnej parcely č. 160/10, vedenej na LV č. XXX a jej rozdelenie na parcely: č. 106/10 vo výmere 378 m2, druh pozemku: dom a č. 106/31 vo výmere 380 m2, druh pozemku: záhrada. Z listu vlastníctva č. XX zo dňa 4.10.1996 (č.l. 80) vyplýva, že Y. L. a jeho manželka B. boli vlastníkmi nehnuteľností, a to parc. č. 1871 vo výmere 556 m2, druh pozemku: zastavaná plocha a parc. č. 1872 vo výmere 213 m2, druh pozemku: záhrada. Z dedičského uznesenia sp. zn. D/1112/1995 zo dňa 14.1.1997 (č.l. 72) po nebohom Y. L. vyplýva, že nehnuteľnosti v katastrálnom území Q. na LV č. XXX parc. č. 1871 a parc. č. 1872 a rodinný dom so súp. č. XXX v podiele 1/2 vzhľadom k celku nadobudli žalovaná 1. a P. B. C. v rovnakom pomere. Z dedičského uznesenia sp. zn. 21D/114/2022 zo dňa 2.2.2023 (č.l. 67-70) po nebohej B. L. vyplýva, že nehnuteľnosti v katastrálnom území Q. na LV č. XXX parc. č. 1871 a parc. č. 1872 a rodinný dom so súp. č. XXX v podiele 1/2 vzhľadom k celku nadobudla žalovaná 1. Z kúpnej zmluvy uzavretej P. B. C. ako predávajúcou a žalovanou 1. ako kupujúcou zo dňa 1.6.2010 vyplýva predaj spoluvlastníckeho podielu predávajúcej v podiele 1/4 na nehnuteľnostiach nachádzajúcich sa v kat. úz. Q., zapísaných na liste vlastníctva č. XXX ako rodinný dom so súp. č. XXX, pozemok parc. č. 1872, záhrady vo výmere 213 m2 a pozemok parc. č. 1871, zastavané plochy a nádvoria o výmere 556 m2 za kúpnu cenu 33.300,- eur. Z fotografií (č.l. 286-287) je zrejmé aktuálne umiestnenie betónového oplotenia na hranici pozemkov žalobkyne 2. a žalovanej 1. Z odpovede mesta Šamorín na žiadosť o fyzickú kontrolu výstavby zo dňa 3.5.2024 (č.l. 105) vyplýva oznámenie mesta, že nevykoná štátny stavebný dohľad za účelom fyzickej kontroly oplotenia, pretože na to nie je dôvod. Tvrdenie, že hranica pozemku je očividne zle zameraná, a že základy oplotenia nie sú na pozemku stavebníčky, môže byť preukázaná jedine súdnym rozhodnutím. Z úradného prekladu vyhlásenia Z. S. zo dňa 4.3.2023 (č.l. 73) vyplýva, že menovaný od roku 1975 do roku 2017 býval v rodinnom dome na F. R. I. Q.. Dobre poznal rodinu L. aj O.. O. boli vždy veľmi neporiadni, jeden z nich mal kompulzívnu chorobou zhromažďovania. Viacerí ich obchádzali, pretože mali konflikt s mnohými ľuďmi. Raz bol očitým svedkom ako pani O. zaútočila na K. L., podľa ktorej to bolo v roku 2004, keď pani O. zašla cez otvorenú bránu na pozemok L. a vykrikovala K. L., aby odišli odtiaľ preč, keďže tam všetko patrí im. L. mali samozrejme protichodný názor. K. L. sa podarilo cez bránu uniknúť na ulicu a priamo bežala k nemu, lebo práve v tom čase stál na chodníku pred svojim domom. Hlasným krikom odohnal pani O. a tak zachránil K. L. pred bitkou, keďže pani O. mala palicu v ruke. Z úradného prekladu vyhlásenia O. [. zo dňa 4.3.2023 (č.l. 154-158) vyplýva, že menovaný rodičov žalovanej 1. dobre poznal a keď si v roku 1973 stavali rodinný dom na F. ulici veľa im pomáhal pri zakladaní základov, tesárskych aj pokrývačských prácach. Poznal aj ich susedov, O., ktorí veľmi komplikovali susedské vzťahy, pretože neustále vyvolávali konflikty. Pán L. bol veľmi rozvážny, kľudný a mierumilovný človek, ktorý sa vždy snažil vyhýbať konfliktom. Dom O. bol už roky v dezolátnom stave, dokonca hrozilo, že sa dom zrúti na pozemok vo vlastníctve L., preto sa pán L. rozhodol z bezpečnostných dôvodov postaviť v určitej vzdialenosti, asi 2 m od domu, drôtený plot. Napriek tomu sa pán L. nikdy nevzdal svojho vlastníctva a vždy spomínal, že pozemok za plotom je jeho vlastníctvom. Neskôr sa pozemok pani O. stal takým zanedbaným, že pani K. L. bola nútená z bezpečnostných

dôvodov prestavať drôtené oplotenie na betónový plot, pretože to bol najlepší spôsob, ako sa vyhnúť susedským sporom. Sporný pozemok vždy patril rodine L. a nikdy si zaň neuplatňovali nárok na náhradu alebo nájomné, pretože ho vždy považovali za svoj majetok. Z oznámenia Výboru ľudovej kontroly zo dňa 21.12.1983 (č.l. 103 a 104) vyplýva, že po vyhotovení znaleckého posudku Geodézie a kartografie a po miestnom šetrení bolo dokázané, že plochu pozemku vo výmere 41 m2 neoprávnene užíva Y. L.. Po predvolaní menovaného, ten prehlásil, že bez všetkých ťažkostí je ochotný prenechať uvedený pozemok vlastníkom. K. O. bola poučená ako má ďalej pokračovať. Rozsudkom č. k. 22C/37/2023-161 zo dňa 23.1.2024 (právoplatným dňa 19.3.2024) Okresný súd Dunajská Streda žalobu žalobkyne 2. o určenie vlastníckeho práva k novovytvoreným parcelám č. 1872/2 a č. 1871/2 zamietol. V odôvodnení v odseku 15. konštatoval, že medzi stranami, resp. ich právnymi predchodcami sú dlhodobé nezhody ohľadom výmery a presného priebehu hraníc medzi ich pozemkami, o čom svedčia aj písomné podania pána S. zo dňa 4.4.2023, pána S. zo dňa 14.5.1986, podania právnych predchodcov strán na MNV a zápisnice vyhotovené MNV. „Na miestnej obhliadke dňa 14.12.1982 bolo právnej predchodkyni žalobkyne uložené, aby predložila znalecký posudok, z ktorého bude vyplývať hranica medzi susednými pozemkami. Zo znaleckého posudku č. 47/1983 vypracovaného Ing. Vojtechom Binderom dňa 27.9.1983 vyplýva, že parcela č. 106/1 podľa meraných skutočných dĺžok má 498 m2. Táto parcela bola vytvorená prvýkrát z bývalej pozemkovoknižnej parcely XXX v roku 1933 ako parcela 106/2. Na severnej strane parcely vtedy nechali prístupovú cestu, ktorá mala slúžiť ako prechod na parcelu 106/1. Dom na parcele 106/5 postavili na južnej parcele pozemku, a preto chceli, aby prístupová cesta bola na južnej strane pozemku. Táto skutočnosť bola zameraná poľným náčrtom z roku 1936. Po tomto čase vlastník parcely 106/2 svoj dom postavil na južnej strane pozemku, ale pritom vynechal šírku pre cestu, ktorá viedla k domu na parcele 106/5. Pri vytvorení stavebných parciel, neoverením skutočnej situácie došlo k omylu, a z bývalej pozemkovoknižnej parcely XXX/X neodčlenili časť za domom do novovytvorenej stavebnej parcely, ale ponechali vo vlastníctve súčasnej vlastníčky. Teda podľa vlastníctva pani O. patrí časť za domom vo výmere 41 m2, označená písmenom A na nákrese z č.l. 27“. V odseku 16. dôvodil, že zo zápisnice MNV zo dňa 13.10.1983 vyplýva, že sťažovateľ (K. O.), objedná u geodézie v Dunajskej Strede zameranie skutkového stavu podľa znaleckého posudku. Na tejto skutočnej hranici potom vlastník K. O. vybuduje oplotenie. Výmeru, ktorú právni predchodcovia žalovanej neoprávnene užívajú bude uhradená naspäť. V odseku 24 odôvodnenia konštatoval, že žalobkyňa (v prebiehajúcom spore vystupujúca ako žalobkyňa 2.) nikdy nebola dobromyseľnou držiteľkou sporných nehnuteľností, nemohla k nim nadobudnúť ani vlastnícke právo vydržaním a z toho dôvodu žalobu zamietol. 4. Súd prvej inštancie dôvodil, že žaloba (určenie, že nehnuteľnosti v kat. úz. Q., obec Q., parc. č. 1872/2, záhrada vo výmere 35 m2, parc. č. 1871/2, zastavaná plocha vo výmere 6 m2 podľa geometrického plánu č. 36780278-254/22 zo dňa 16.12.2022 overeného dňa 20.12.2022 Okresným úradom Dunajská Streda, katastrálnym odborom, patrí do dedičstva po nebohej K. O., J. O., nar. XX.X.XXXX, zomrelej XX.X.XXXX) je podľa § 137 písm. c) CSP procesne prípustná s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/26/2007 („výrok rozsudku, ktorým sa navrhovateľ domáha určenia, že určité veci patria do dedičstva po poručiteľovi, plne rešpektuje úpravu zakotvenú v § 80 písm. c) O. s. p. / porovnaj dikciu tohto ustanovenia: „či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je“/, t. j. vyhovuje zákonnej podmienke, že určovacia žaloba musí zodpovedať právnemu vzťahu, resp. právu v prítomnom čase, t. j. stavu v čase vyhlásenia rozsudku (podľa § 154 ods. 1 O. s. p. je pre rozsudok rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia)“. Z judikatúry, ktorá je použiteľná aj za účinnosti CSP, vyplýva, že dedičia majú naliehavý právny záujem na určení, či určité veci patria do dedičstva po poručiteľovi. Takémuto chápaniu žaloby o určenie, že vec patrí do dedičstva zodpovedá aj uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/154/2010 zo dňa 16.12.2010 publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 32/2011. Ďalej sa okresný súd mal vysporiadať s otázkou vecnej legitimácie, ktorou sa rozumie stav vyplývajúci z hmotného práva, v rámci ktorého je jedna zo strán sporu nositeľkou určitého hmotnoprávneho oprávnenia (je aktívne legitimovaná) a na druhej strane sporu spočíva určitá hmotnoprávna povinnosť (je pasívne legitimovaná). Preskúmanie vecnej legitimácie, či už aktívnej existencie tvrdeného práva na strane žalobcu alebo pasívnej existencie tvrdenej povinnosti na strane žalovanej je imanentnou súčasťou súdneho konania (porovnaj aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/205/2009). Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu aj v prípade, že ju žiadna zo strán nenamieta. V danom spore z dedičského uznesenia okresného súdu sp. zn. 5D/36/2022 zo dňa 3.6.2022 mal okresný súd preukázané, že ako dedičia zo zákona v III. dedičskej skupine po poručiteľke K. O. prichádzajú do úvahy právom nebohých súrodencov, netere a synovci poručiteľky: a) právom nebohej K. V.: A. B. C., t.j. žalobkyňa 1. (viď. dedičské uznesenie Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 7D/33/2017 zo dňa 15.6.2020 na č.l. 115), b) právom nebohej C. M.:

I. M., t.j. žalovaný 2., B. M., t.j. žalobca 3., B. M., t.j. žalobca 4., C. K., t.j. žalovaná 3. (viď. dedičské uznesenie Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 7D/33/2017 zo dňa 15.6.2020 na č.l. 115), D. G., t.j. žalobkyňa 5. a A. M. ako právna nástupkyňa po nebohom E. M., t.j. žalovaná 4. (viď. dedičské uznesenie Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 6D/761/2011 na č.l. 244 a dedičské uznesenie Okresného súdu v Karvinej sp. zn. 36D 2341/2011 na č.l. 198), c) právom nebohej A. O. dedičia uvedení vyššie, d) právom F. S. J. U. O. dedičia uvedení vyššie. Pre úplnosť poznamenal, že v odôvodnení uznesenia okresného súdu sp. zn. 5D/36/2022 zo dňa 3.6.2022 nie je správne vymedzený okruh dedičov po nebohej C. M., zomr. XXXX, ktorá skutočnosť je zrejmá z dedičského uznesenia po nebohej (č.l. 244) ako aj zo zápisnice z dedičského konania o predbežnom šetrení (č.l. 245-248). Z uvedeného vyplýva, že v konaní vystupujú všetci dedičia po nebohej K. O.. Z uvedených listinných dôkazov (dedičských rozhodnutí) dospel k záveru, že žalobcovia 1., 3. až 5. sú dedičia po poručiteľke K. O., a preto sú aktívne vecne legitimovaní v spore. Obdobne žalovaní 2. až 4. ako dedičia po poručiteľke, ktorí nevystupujú na strane žalobcov, sú pasívne vecne legitimovaní v spore vzhľadom na nútené procesné spoločenstvo. Žalovaná 1. ako vlastníčka sporných novovytvorených parciel č. 1872/2 a č. 1871/2 je taktiež pasívne vecne legitimovaná v spore. Zároveň skúmal, či je daná vecná legitimácia žalobkyne 2. (t.j. pôvodnej žalobkyne B. J. v spore, pričom dospel k záveru, že menovaná nie je dedičkou po poručiteľke K. O.. Hoci je vlastníčkou nehnuteľností evidovaných na parcele registra „C“ ako parc. č. 1873/1 vo výmere 246 m2, parc. č. 1873/2 vo výmere 129 m2, parc. č. 1873/3 vo výmere 102 m2, parc. č. 1873/44 vo výmere 25 m2, a stavieb so súp. č. XXX na pozemku parc. č. 1873/3 a so súp. č. XXXX na pozemku parc. č. 1873/4, tieto nehnuteľnosti nie sú predmetom sporu. Žalobou požadované určenie, že sporné novovytvorené parcely patria do dedičstva po poručiteľke K. O., sa jej práv a povinností netýka. Z uvedeného dôvodu žalobkyňa 2. nie je aktívne vecne legitimovaná v spore a nemôže mať ani naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Žaloba žalobkyne 2. je tak pre nedostatok vecnej legitimácie nedôvodná. 5. Prvoinštančný súd konštatoval, že medzi stranami nebolo sporné, že právni predchodcovia poručiteľky K. O., t.j. jej rodičia A. O. a K. O. nadobudli nehnuteľnosti v kat. úz. Q. (pôvodne kat. úz. M.) parc. č. 106/1 vo výmere 539 m2, a to na základe kúpnej zmluvy od pána K. F., nebolo sporné uzatvorenie darovacej zmluvy poručiteľkou a jej matkou dňa 26.10.1983, na základe ktorej matka poručiteľky, K. O. darovala uvedené nehnuteľnosti (parc. č. 106/1 vo výmere 539 m2) poručiteľke K. O.. Žalobkyňa 1. následne nadobudla od poručiteľky titulom darovania (darovacia uzatvorená dňa 20.7.2018, vklad povolený dňa 7.9.2018) jej spoluvlastnícky podiel (v 5/6-inách) na nehnuteľnosti v kat. úz. Q. parc. č. 1873/1 a č. 1873/2 v celkovej výmere 502 m2. Medzi stranami bolo sporné, či poručiteľka vydržala novovytvorené parcely č. 1871/2 a č. 1872/2 v celkovej výmere 41 m2, a teda či bola ich vlastníčkou ku dňu smrti (XX.X.XXXX). V zmysle listinných dôkazov (najmä z geometrického plánu č. 36780278-254/22, dokumentácie v stavebnom konaní z roku 1987, kópie z pozemkovej mapy zo dňa 29.2.1984, listu vlastníctva č. XXX zo dňa 4.10.1996, geometrického plánu č. 762-914-8-2620, listu vlastníctva č. XXX zo dňa 17.7.1973) mal súd prvej inštancie za to, že novovytvorené parcely č. 1871/2 a 1872/2 zrejme vznikli z časti z pôvodnej parcely č. 106/1 (na kópii z pozemkovej mapy č. 813-2-245-97-84 vyhotovenej dňa 29.2.1984 je viditeľná odčlenená úzka parcela susediaca s parcelou č. 106/1) a (vzhľadom na ich výmeru 41 m2) z časti aj z pôvodnej parcely č. 106/10 (ktorá bola následne rozdelená na parc. č. 106/10 a parc. č. 106/31, pridelená do osobného užívania právnych predchodcov žalovanej 1.; z parciel č. 106/10 a 106/31 následne vznikli parcely č. 1871 a 1872). V súdenej veci možno konštatovať, že žalobcami označené pozemky (novovytvorené parcely č. 1871/2 a č. 1872/2) sú spôsobilým predmetom vydržania (v celej ich výmere), keďže sú vo vlastníctve fyzickej osoby, pričom neexistuje žiadna okolnosť, ktorá by vylučovala nakladanie s uvedenými spornými pozemkami. Zároveň poručiteľka K. O. ako fyzická osoba do svojej smrti mala právnu subjektivitu, a teda bola nositeľkou subjektívnych práv a povinností, teda mohla nadobudnúť sporné nehnuteľnosti. K splneniu ďalších predpokladov vydržania (t.j. že poručiteľka bola oprávneným držiteľom po celú vydržaciu dobu a vydržacia doba bola nepretržitá) žalobcovia uviedli, že tak poručiteľka K. O., ako aj jej rodičia (t.j. právni predchodcovia) od nadobudnutia nehnuteľností (kúpnou zmluvou od pána K. F. vo výmere 539 m2) užívali nerušene a nepretržite ako vlastné nehnuteľnosti v celkovej výmere 543 m2 (t.j. v aktuálnej výmere pozemkov 502 m2 t.č. vo vlastníctve žalovanej 2. + vo výmere novovytvorených parciel 41 m2 na základe geometrického plánu č. 36780278-254/22), v užívaní neboli nikým rušení, pričom nehnuteľnosti v roku 1932 oplotili, čo znamená že hranice nehnuteľnosti sa nezmenili od roku 1932 až do roku 2023. Poručiteľka K. O. podľa tvrdení žalobcov zomrela v presvedčení, že jej sporné pozemky vlastnícky patria. Podľa súdu prvej inštancie uvedené tvrdenia žalobcov sa vykonaným dokazovaním nepreukázali, keď z predložených listinných dôkazov vyplýva, že medzi právnymi predchodcami strán boli dlhodobo nezhody ohľadom výmery a presného priebehu hraníc medzi ich pozemkami. O uvedenom svedčí vyhlásenie pána Z.

S. (ktorý bol svedkom toho ako v roku 2004 pani O. údajne zaútočila na žalovanú 1. po hádke o hranici pozemkov), vyhlásenie pána O. [. (ktorý sa zmienil o konfliktnej povahe právnych predchodcov žalobcov, o vybudovaní drôteného plotu otcom žalovanej 1. asi 2 m od domu z bezpečnostných dôvodov vzhľadom na havarijný stav pôvodného a neskôr zbúraného rodinného domu právnych predchodcov žalobcov a o prestavaní drôteného oplotenia na betónový plot žalovanou 1. v roku 2009 v záujme predchádzania konfliktov), podania na Výbor ľudovej kontroly v roku 1983 a Mestský národný výbor v Šamoríne. K obdobnému záveru o vzájomných nezhodách dospel okresný súd už aj v skoršom konaní o určenie vlastníckeho práva k sporným pozemkom vedenom pod sp. zn. 22C/37/2023 (viď. odsek 15. právoplatného rozsudku okresného súdu č. k. 22C/37/2023-161 zo dňa 23.1.2024), pričom skutkové zistenia okresného súdu v uvedenom konaní sú plne aplikovateľné aj v tomto konaní. Spor ohľadne hraníc medzi pozemkami strán a ich právnych predchodcov pretrváva od pridelenia pozemku č. 106/10 rodičom žalovanej 1. v roku 1973 kvázi až do súčasnosti (t.j. bez pochýb pretrvával aj do smrti poručiteľky K. O.). Z uvedeného vyplýva záver, že nemožno hovoriť o nerušenom užívaní sporných nehnuteľností K. O. a jej právnymi predchodcami. Rovnako nemal okresný súd preukázané nepretržité užívanie sporných pozemkov poručiteľkou a jej právnymi predchodcami od roku 1932 tak ako tvrdili žalobcovia. V tejto súvislosti okresný súd poukázal na oznámenie Výboru ľudovej kontroly zo dňa 21.12.1983, z ktorého vyplýva, že plochu pozemkov vo výmere 41 m2 užíval právny predchodca žalovanej 1. (t.j. pán Y. L.), ktorý sa zaviazal uvedený pozemok poručiteľke, resp. jej právnej predchodkyni vrátiť. Tento záver Výboru ľudovej kontroly vychádzal z obhliadky a zo záverov znaleckého posudku č. 47/1983 vypracovaného Ing. Vojtechom Binderom, v ktorom sa konštatovalo, že parcela č. 106/1 podľa meraných skutočných dĺžok mala len 498 m2 s tým, že do vlastníctva právnej predchodkyne poručiteľky mala patriť ešte časť za domom vo výmere 41 m2 (porovnaj odsek 15. odôvodnenia rozsudku okresného súdu sp. zn. 22C/37/2023 zo dňa 23.1.2024). Z uvedeného je zrejmé, že minimálne v roku 1983 poručiteľka K. O. a jej právni predchodcovia neužívali nehnuteľnosti ani vo výmere 539 m2 (t.j. vo výmere, v ktorej nadobudli pôvodnú parcelu č. 106/1 od pána K. F.), nieto ešte vo väčšej o 4 m2 (t.j. v celkovej výmere 543 m2: aktuálna výmera pozemkov 502 m2 + výmera novovytvorených parciel 41 m2). Hoci mala K. O. (matka poručiteľky K. O.) zabezpečiť zameranie skutkového stavu podľa znaleckého posudku a vybudovať oplotenie (porovnaj odsek 16. odôvodnenia rozsudku okresného súdu sp. zn. 22C/37/2023 zo dňa 23.1.2024), podľa zhodných tvrdení strán v konaní mal okresný súd za preukázané, že oplotenie napokon vybudoval otec žalovanej 1. (zrejme bez zamerania). V tejto súvislosti okresný súd uviedol, že tvrdenia strán sporu sa rozchádzali v tom, kedy došlo k vybudovaniu oplotenia. Kým žalobcovia v žalobe tvrdili, že k tomu došlo v roku 1970 (resp. podľa záverečnej reči v roku 1975), žalovaná 1. tvrdila, že plot bol postavený približne v roku 1990. S prihliadnutím na nekonzistentné vyjadrenia žalobcov v tomto smere a na v spise sa nachádzajúce listinné dôkazy (viď. aj oznámenie Výboru ľudovej kontroly zo dňa 21.12.1983), z ktorých možno mať za to, že sa v 80. rokoch minulého storočia riešila otázka hraníc medzi pozemkami právnych predchodcov strán sporu, ako pravdepodobnejšie sa okresnému súdu javí tvrdenie žalovanej 1. v uvedenej otázke. Vychádzajúc z písomného vyjadrenia žalovanej 1. a z vyhlásenia pána O. [. (ktoré žalobcovia žiadnym spôsobom nerozporovali) mal okresný súd za to, že približne v roku 1990 postavil otec žalovanej 1. cca. 2-3 metre od okraja vlastného pozemku drôtený plot na betónovom základe, ktorý potom z dôvodu značného množstva nazbieraného množstva odpadu na dvore poručiteľky, zakryl drevenými doskami. Tento plot následne prestavala žalovaná 2. v roku 2009 na betónový plot. Z takto zisteného skutkového stavu dospel súd prvej inštancie k záveru, že hranice medzi pozemkami zrejme neboli v teréne menené približne od roku 1990 do smrti poručiteľky (a následne do roku 2023). Poručiteľka tak vstúpila do držby aj sporných pozemkov cca v roku 1990. Zároveň je nutné zdôrazniť, že žalobcovia v danom konaní nepreukázali, že užívací stav nehnuteľností v čase, kedy vstúpila poručiteľka do ich užívania po ich nadobudnutí darovacou zmluvou v roku 1983, zodpovedal užívaciemu stavu ku dňu jej smrti v roku 2022. Súd prvej inštancie následne skúmal, či poručiteľka K. O. bola oprávnenou držiteľkou sporných nehnuteľností po celú vydržaciu dobu (poukaz na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/188/2024 zo dňa 29.5.2025, sp. zn. 3Cdo/17/2016 zo dňa 24.4.2017, rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 26Co/246/2017 zo dňa 13.11.2018). Žalobcovia v konaní darovacou zmluvou zo dňa 26.10.1983 (č.l. 260) preukázali, že po vybudovaní oplotenia medzi hranicami pozemkov strán sporu (t.j. cca v roku 1990) poručiteľka mohla byť dobromyseľná, že jej patrí pôvodná parcela č. 106/1 vo výmere 539 m2, ktorá podľa aktuálneho stavu pozemkov zodpovedá: I. parcele č. 1873/1 vo výmere 246 m2, parcele č. 1873/2 vo výmere 129 m2, parcele č. 1873/3 vo výmere 102 m2 a parcele č. 1873/44 vo výmere 25 m2 (t.j. spolu vo výmere 502 m2 aktuálne vo vlastníctve žalovanej 1.) a II. časti novovytvorených parciel č. 1872/2 a 1871/2 vo výmere 37 m2. Predloženie uvedenej darovacej zmluvy bol pre okresný súd postačujúci pre záver o oprávnenosti držby pozemkov vo výmere 539 m2, pričom v tomto smere žalovaná 1. dobromyseľnosť poručiteľky jednoznačne nevyvrátila,

keďže nepredložila napr. listinné dôkazy z obdobia od roku 1990 do roku 2000 (10-ročná vydržacia doba), ktoré by boli spôsobilé vyvrátiť tvrdenia žalobcov. Avšak predmetom vydržania nemôže byť len sporná časť veci (napr. sporný pruh pozemku), t.j. časť novovytvorených parciel č. 1872/2 a č. 1871/2. Z uvedeného dôvodu okresný súd bol povinný skúmať, či bola poručiteľka dobromyseľná, že jej ku dňu smrti patrili sporné novovytvorené parcely v celej výmere (41 m2, t.j. vo výmere o 4 m2 väčšej než aká bola výmera pôvodnej parcely č. 106/1), pričom dospel k záveru, že sa žalobcom nepodarilo dokázať okolnosti, z ktorých by bolo možné prijať záver o oprávnenosti držby s tým, že dobromyseľnosť poručiteľky K. O. sa podarilo žalovanej 1. vyvrátiť. Dobromyseľnosť poručiteľky K. O. bolo potrebné posudzovať z objektívneho hľadiska, teda či pri bežnej opatrnosti, ktorú s ohľadom na okolnosti a povahu tohto prípadu bolo možné od nej spravodlivo požadovať, mala alebo mohla mať pochybnosti, či jej sporné novovytvorené parcely v celej výmere patria. V tomto smere je rozhodujúce, že v roku 1983 spor právnych predchodcov strán sporu ohľadne hraníc medzi pozemkami bol riešený úradne pred vtedajšími miestnymi orgánmi štátnej správy (o ktorej skutočnosti svedčia listinné dôkazy nachádzajúce sa v spise - napr. oznámenie Výboru ľudovej kontroly zo dňa 21.12.1983, č.l. 103), pričom bola vykonaná miestna obhliadka a súčasne bol vypracovaný znalecký posudok. Tak poručiteľka (ako aj jej právna predchodkyňa, t.j. matka), ako aj právni predchodcovia žalovanej 1. mali resp. museli mať na základe uvedených zistení vedomosť o presnej hranici medzi pozemkami. Poručiteľka následne v rokoch cca. 1984-1987 dala odstrániť pôvodný rodinný dom nachádzajúci sa na vtedajšej parcele č. 106/1 a postavila nový rodinný dom. Za týmto účelom zabezpečila potrebnú stavebnú dokumentáciu, z ktorej musela mať taktiež presné vedomosti o hranici medzi pozemkami (s osobitným dôrazom na samotné umiestnenie stavby - viď. listinné dôkazy zo stavebného konania, ktoré sú založené na č.l. 28-31). Napriek tomu, že aj podľa usmernenia Mestského národného výboru v Šamoríne mala zabezpečiť zameranie nehnuteľnosti a následne vybudovať oplotenie, tak neučinila, pričom oplotenie následne postavil otec žalovanej 1. Vzhľadom na to, že aj po vybudovaní predmetného oplotenia, konflikty medzi poručiteľkou a právnymi predchodcami žalovanej 1. ohľadne priebehu hraníc medzi pozemkami naďalej pretrvávali, poručiteľke s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu muselo byť známe, že jej držba bola žalovanou 1. a jej právnymi predchodcami spochybnená. O uvedenom svedčí tak písomné vyjadrenie žalovanej 1., ako aj vyhlásenia pána Z. S. a O. [.. Žalovaná 1. a jej právni predchodcovia sa nikdy nevzdali svojej časti pozemku, hoci tolerovali jej užívanie poručiteľkou. Vzhľadom na uvedené zistenia v konaní, nebolo možné konštatovať oprávnenosť držby sporných novovytvorených parciel v celej ich výmere. V danom prípade rozhodne nebolo postačujúce vnútorné presvedčenie poručiteľky K. O., ale jej dobromyseľnosť musela byť daná objektívne, tá sa však v konaní nepreukázala. Vzhľadom na zistený skutkový stav však z konkrétnych činov poručiteľky a právnych predchodcov žalovanej 1. a ich prejavov nemohla poručiteľka sama ospravedlniteľne nadobudnúť dojem, že sporné novovytvorené pozemky v celej ich výmere jej vlastnícky patria. Poručiteľka ako držiteľka uvedených pozemkov, teda podľa okresného súdu o svojom omyle musela vedieť. Nemenej dôležité je aj to, že sa v roku 2012 poručiteľka ochrany svojho vlastníckeho práva domáhala aj na súde (viď. rozsudok Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 8C/101/2012 zo dňa 12.12.2012 na č.l. 17-20), pričom v tom čase už v katastri nehnuteľností bola zapísaná ako vlastníčka nehnuteľností vo výmere 502 m2, hoci na základe darovacej zmluvy zo dňa 26.10.1983 mala vlastniť nehnuteľnosti vo výmere 539 m2. Poručiteľka sa však o zosúladenie faktického a právneho stavu (či už súdnou alebo inou cestou) neusilovala. Aj uvedený postoj poručiteľky podľa okresného súdu svedčí o nedostatku dobromyseľnosti poručiteľky, že jej patria sporné novovytvorené parcely. Ohľadom tvrdenia žalovanej 1., že žalobcovia nepreukázali právny titul, z ktorého by mohla poručiteľka K. O. objektívne odvodzovať svoju dobromyseľnosť, súd prvej inštancie uviedol, že sa s týmto tvrdením nestotožnil v plnom rozsahu, keďže žalobcovia predložili darovaciu zmluvu zo dňa 26.10.1983. Naviac oprávnená držba sa nemusí opierať o existujúci právny dôvod, postačuje aj domnelý právny dôvod. V tejto súvislosti poukázal okresný súd na nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 438/2024 zo dňa 21.11.2024 („pri vydržaní nebude potrebné preukazovať platný právny dôvod nadobudnutia vlastníctva, ale len okolnosti svedčiace o poctivosti nadobudnutia. V tom je základný rozdiel medzi ochranou vlastníctva a ochranou držby (R 45/1986). Vychádzajúc zo súdmi odcitovaných všeobecných východísk o dobromyseľnosti držiteľa, nemožno dospieť k správnosti o právnom závere krajského a okresného súdu, že ak neexistuje nadobúdací titul, predmetom ktorej je vec, ktorá má byť predmetom vydržania, tak uchopenie sa držby tejto veci nemôže byť dobromyseľné, ktorý najvyšší súd zamietnutím dovolania sťažovateľky odobril. Do držby sa vstupuje nie na základe právneho úkonu, ktorého preukázanie listinou vyžadoval okresný súd, ale získaním skutočnej moci nad vecou. Na okolnosti týkajúce sa nadobúdacieho titulu, ktorým môže byť aj domnelá kúpna zmluva, má súd prihliadnuť ako na jednu z mnohých okolností pri posudzovaní splnenia podmienok vydržania. Výklad § 130 a § 134 Občianskeho zákonníka okresného a krajského súdu vylučujúci dobromyseľnosť držiteľov len preto, že nepreukázali nadobúdací titul, predmetom

ktorého by bol sporný pozemok, popiera zmysel vydržania, ktorým je nadobudnutie vlastníctva inak ako na základe bezvadného nadobúdacieho titulu“). Ďalej k splneniu podmienok vydržania na strane žalovanej 1. okresný súd poznamenal, že žalovaná 1. sporné parcely nemala v držbe po dobu 10 rokov, takže ich nemohla vydržať. Uvedené právne úvahy a konštatovanie okresného súdu však nemá vplyv na závery o nepreukázaní okolností o oprávnenosti držby sporných parciel v celej ich výmere poručiteľkou K. O.. Ďalej okresný súd zdôraznil, že skutkové tvrdenia žalobcov k okolnostiam o oprávnenosti držby poručiteľkou boli strohé, pričom v konaní vykonal všetky dôkazy navrhnuté stranami sporu (nedošlo iba k pripojeniu spisu okresného súdu sp. zn. 22C/37/2023, keďže žalobcovia na pojednávaní konanom dňa 23.6.2025 vyhlásili, že na jeho pripojení netrvajú). Prvoinštančný súd uzavrel, že žalobcom sa nepodarilo dokázať existenciu okolností, z ktorých by vedel prijať záver o oprávnenosti držby novovytvorených parciel v ich celkovej výmere 41 m2, pričom predmetom vydržania nemôže byť iba časť sporných pozemkov a nový (resp. iný) geometrický plán nebol predložený (žalobcami predložený geometrický plán č. 36780278-254/22 zo dňa 16.12.2022 nemohol byť podkladom rozsudku), okresnému súdu neostalo nič iné ako žalobu zamietnuť v celom rozsahu (výrok I.). 6. O nároku na nároku na náhradu trov konania rozhodol okresný tak, že žalovanej 1. ktorá mala v konaní plný úspech, priznal voči žalobcom 1. až 5. nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok II.). Dôvody hodné osobitného zreteľa pre prípadný postup podľa § 257 CSP na strane žalobcov nevzhliadol a ich existencia ani nebola žalobcami tvrdená a preukázaná. O výške náhrady trov konania rozhodne vyšší súdny úradník samostatným uznesením v lehote do 60 dní po právoplatnosti tohto rozsudku. O trovách žalovaných 2. až 4. taktiež rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, avšak žalovaným 2. až 4. nárok voči žalobcom 1. až 5. nepriznal (výrok III.), nakoľko možnosť jeho priznania vylučovalo to, že žalovaným 2. až 4. v tomto konaní preukázateľne žiadne účelne vynaložené výdavky ako trovy konania nevznikli (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/544/2015 zo dňa 26.10. 2016). 7. Proti tomuto rozsudku podali odvolanie žalobcovia 1. až 5. s návrhom na zmenu vyhovením žalobe. Argumentovali, že sú naplnené podmienky § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka pri použití § 872 ods. 6 Občianskeho zákonníka. Starí rodičia K. O., ako aj žalobcov a žalovaných (okrem P. K. L.) nehnuteľnosť nadobudli v roku 1932, nehnuteľnosti dali zamerať a oplotiť drôtovým pletivom a starý otec so starou matkou spolu so svojimi deťmi ich užívali do roku 1965. Po smrti starého otca nehnuteľnosť bez prerušenia užívala stará matka a dcéra K. O. do roku 1983, kedy došlo k zmene vlastníctva v prospech K. O.. Už od roku 1972 - 1973 susednú nehnuteľnosť získali právni predchodcovia žalovanej 1, ktorí si na nehnuteľnosti vystavali rodinný dom a v tomto čase najneskôr v roku 1975 - 1976 na pôvodnej hranici, kde bolo oplotenie ich starých rodičov si vybudovali bariérové oplotenie bez akýchkoľvek námietok. Po výstavbe nového rodinného domu K. O., sused pán L. jej začal robiť schválnosti pri užívaní nehnuteľnosti. O pomoc pre jeho narušenie susedských vzťahov požiadala mestský úrad. Podľa pokynu úradov K. O. dala zamerať nehnuteľnosť a po prerokovaní veci a uznaní pochybení pánom L. užívala nehnuteľnosť naďalej. Susedný vlastník pán L. nedal zamerať svoju nehnuteľnosť, nikdy nevyzval ich právnych predchodcov, ani K. O., žeby užívala väčšiu výmeru nehnuteľnosti ako jej prináleží, nikdy vec súdom neriešil, ani na stavebnom úrade. Zo správania právnych predchodcov žalovanej 1. vyplýva, že nemal vedomosti o tom, žeby mu z výmery im pridelených pozemkov chýbala nejaká časť. V roku 2022 žalovaná 1. (po smrti rodičov) po zameraní zistila, že jej chýba 41 m2 pozemku a rozhodla sa si ich vziať späť. Nesúhlasia s tvrdením žalovanej 1., že ich právni predchodcovia a K. O. neboli dobromyseľní pri užívaní spornej nehnuteľnosti, keď každý zomrel v domnení, že užíva svoje vlastníctvo. K. O. nepochybovala o tom, že je vlastníčkou 539 m2. V roku 2022 po výzve žalovanej 1. na katastri v Dunajskej Strede zistili, že uvedené pozemky od roku 1932 boli najmenej sedemkrát zamerané, každý geometrický plán vykazoval iné výmery. Pozemok užívaný všetkými právnymi predchodcami a následne dcérou žalobkyne 1. nikdy nebol, čo do výmery menený od roku 1932 do roku 2022, t.j. 90 rokov. Právnym predchodcom žalovanej 1. bol pridelený pozemok úradne 27.5.1975 vo výmere 758 m2. Žalovaná 1. užíva výmeru 728 m2 od roku 1975. Toho času sa domáha výmery 41 m2, aby podľa geometrického plánu, ktorý predložila dosiahla výmeru 769 m2. Domáha sa vrátenia pozemku vo výmere 41 m2. Z pozemku, ktorý vlastnícky patrí jej právnym predchodcom chýba výmera 37 m2. 8. Žalovaná 1. odvolanie nepodala, k odvolaniu žalobcov sa vyjadrila a uviedla, že napadnutý rozsudok navrhuje ako vecne správny potvrdiť. Odvolanie neobsahuje označenie žiadneho odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. a) až h) CSP. V odvolaní sú de facto iba zopakované tvrdenia zo žaloby bez toho, aby boli rozporované konkrétne skutkové a právne závery súdu prvej inštancie. Žalobkyne 1. a 2. sú v konaní kvalifikovane zastúpené advokátom. Z odvolania nie je zrejmé, kto ho podal

„Občiansky zákonník subsumuje pod pojem zastúpenie iba priame zastúpenie. Ide o externý vonkajší vzťah oprávnenie zástupcu konať v mene zastúpeného s tretími osobami – navonok. Medzi základné princípy priameho zastúpenia patrí princíp reprezentácie vyjadrený v § 22 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, princíp publicity vyjadrený v § 32 ods. 1 Občianskeho zákonníka a princíp abstrakcie vyjadrený v § 32 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Princíp publicity vyžaduje, aby zástupca voči tretej strane prejavil, že nekoná vo svojom mene, ale v mene zastúpeného.“ (analytická právna veta z nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 20.4.2023 sp. zn. I. ÚS 54/2023, publikovaného v Prehľadoch vybraných rozhodnutí Ústavného súdu SR za obdobie V/2023). Z odvolania nie je zrejmé, kto ho podal, keď sú označení 6 žalobcovia, hoci v konaní vystupuje na strane žalobcu iba 5 subjektov. Podľa str. 1 odvolania sú žalobkyne v 1. a 2. zastúpené advokátom a žalobcovia v 3. - 6. sú zastúpení žalobkyňou 1. Na str. 3 odvolania sa však uvádza, že odvolanie podávajú iba žalobcovia 1. - 5. V závere je odvolanie podpísané iba žalobkyňou 1., výlučne v jej vlastnom mene. Odvolanie bolo na súde podané osobne, hoci povinnosťou advokáta je v zmysle § 821 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov komunikovať so súdom výlučne elektronicky. Nie je teda zrejmé, či odvolanie podala žalobkyňa 1., prípadne jej advokát, a ktorých ďalších žalobcov pri tomto úkone zastupovali. Z odvolania nie je zrejmé, prečo by jednotlivé skutkové a právne závery súdu prvej inštancie mali byť považované za nesprávne. Pri dobromyseľnosti nestačí iba subjektívne presvedčenie držiteľa, že nikoho nepoškodzuje, resp. že nikomu nezasahuje do jeho práv. Dobromyseľnosť musí byť daná objektívne. Držiteľ je teda dobromyseľný iba vtedy, ak s prihliadnutím na všetky okolnosti neexistujú žiadne pochybnosti o jeho vlastníctve (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 23.6.2016 sp. zn. 4 Cdo 150/2014). Na strane žalobcov, ani ich právnych predchodcov predpoklady dobromyseľnosti splnené nie sú. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že medzi sporovými stranami existujú dlhodobé konflikty ohľadom sporných nehnuteľností, čo jednoznačne potvrdzujú vyhlásenia Z. S. a O. [.. Už v roku 1983 bol medzi právnymi predchodcami sporových strán vedený spor o hranice pozemkov pred vtedajšími miestnymi orgánmi štátnej správy. Nemožno tak ani len uvažovať o tom, že by poručiteľka K. O., resp. jej právni predchodcovia sporné nehnuteľnosti nerušene užívali, prípadne boli dobromyseľní vo vzťahu k ich „vlastníctvu“ k nim. Dobromyseľnosť K. O. vylučuje aj stav v katastri nehnuteľností, kde je dlhodobo evidovaná ako vlastníčka sporných nehnuteľností žalovaná 1. a jej právni predchodcovia. Uvedené skutočnosti boli potvrdené rozsudkom Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 23.4.2023 (právoplatným dňa 19.3.2024) vo veci sp. zn. 22C/37/2023, v ktorej sa žalobkyňa 2. rovnako domáhala proti žalovanej 1. určenia vlastníckeho práva k totožným nehnuteľnostiam z titulu vydržania, pričom žaloba bola zamietnutá, keď okresný súd dospel k identickému záveru o absencii dobromyseľnosti žalobkyne 2. a jej právnych predchodcov. Neexistuje žiadny dôvod, aby sa okresný súd odklonil od tohto právoplatného rozhodnutia. Žalobcovia odôvodňovali žalobu tým, že sú vlastníkmi pôvodnej parc. č. 106/1, ktorá je dnes evidovaná vo výmere 502 m2, pričom v minulosti mala byť údajne o 37 m2 väčšia (539 m2). V konaní sa však domáhali vydržania pozemkov, ktorých výmera je 41 m2, teda zjavne rozdielna. Sporné pozemky žalobcom, ani ich právnym predchodcom nikdy nepatrili. Žalobcovia výslovne uviedli, že v roku 2006 mali K. O. pripraviť cudzí ľudia o celý majetok, t.j. dom a pozemok na parc. č. 106/1, ktorá sa domáhala ochrany svojho vlastníckeho práva na okresnom súde v konaní pod sp. zn. 8C/101/2012, v ktorom bola procesne úspešná. Predmetom konania pod sp. zn. 8C/101/2012 boli nehnuteľnosti vo výmere 502 m2. Poručiteľka tak bola zapísaná v katastri nehnuteľností ako vlastníčka nehnuteľností vo výmere 502 m2 a musela si byť plne vedomá toho, že jej patria nehnuteľnosti v tejto výmere. Nápravy evidovaného stavu sa nikdy nedomáhala. Súd prvej inštancie rozhodnutie riadne a presvedčivo odôvodnil (ratio decidendi ods. 55 až 81 napadnutého rozsudku) a so všetkými tvrdeniami žalobcov sa náležite vysporiadal, pričom použil na zistený skutkový stav príslušnú právnu normu, ktorú správne interpretoval a následne aplikoval. 9. Žalovaný 2. odvolanie nepodal, k odvolaniu žalobcov výslovne uviedol, že sa k nemu nebude vyjadrovať. 10. Žalovaná 3. odvolanie nepodala, k odvolaniu žalobcov uviedla, že sa k nemu nevie vyjadriť (vo veci vypovedala). V prípade, že príde k ďalšiemu pojednávaniu žiada, aby sa pojednávalo bez jej prítomnosti. 11. Žalovaná 4. odvolanie nepodala, k odvolaniu žalobcov uviedla, že s ním nesúhlasí, žiada, aby ju súd pokiaľ rozhodne v prospech protistrany nezaviazal k náhrade trov konania. 12. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobu doručenú okresnému súdu dňa 19.4.2024 (č.l. 1) podala žalobkyňa B. J. proti žalovanej P. K. L.. Uznesením č. k. 27C/30/2024-130 zo dňa 12.8.2024 okresný

súd pripustil pristúpenie ďalšieho subjektu: A. B. C., do konania na strane žalobcu. Uznesením č. k. 27C/30/2024-212 zo dňa 3.3.2025 okresný súd pripustil do konania na strane žalobcu ďalšie subjekty: B. M., ako žalobca 3., B. M. ako žalobca 4., D. G. ako žalobkyňa 5. I. M. ako žalovaný 2., C. K. ako žalovaná 3. Uznesením č. k. 27C/30/2024-251 zo dňa 7. mája 2025 okresný súd pripustil do konania A. M. ako žalovanú 4. Žalobkyňa 2. (B. J.) dňa 3.4.2024 splnomocnila B. C. G. (ako advokátku) na zastupovanie v danej veci (č.l. 7). Žalobkyňa 1. (A. B. C.) dňa 28.6.2024 splnomocnila B. C. G. (ako advokátku) na zastupovanie v danej veci (č.l. 121). Žalobca 3. (B. M.) dňa 2.11.2024 splnomocnil žalobkyňu 1. na zastupovanie v danej veci (č.l. 177). Žalobca 4. (B. M.) dňa 29.10.2024 splnomocnil žalobkyňu 1. na zastupovanie v danej veci (čl. 179). Žalobkyňa 5. (D. G.) splnomocnila žalobkyňu 1. na zastupovanie v danej veci (č.l. 181). Na č.l. 324 je založené odvolanie žalobcov datované dňa 30.7.2025 (doručené okresnému súdu dňa 1.8.2025 osobne), ktoré je podpísané a opečiatkované advokátkou B. C. G. a aj žalobkyňou 1. V odvolaní je výslovne uvedené, že odvolanie podávajú menovite žalobkyňa 1., žalobkyňa 2., žalobca 3., žalobca 4., žalobkyňa 5. Odvolanie obsahuje označenie strán sporu, ako žalobkyňa 1. je označená A. B. C., ako žalobkyňa 2. B. J., ako žalobca 3. B. M., ako žalobca 4. B. M., ako žalobkyňa 5. D. G., ako žalobkyňa 6. A. M. s tým, že žalobcovia 3., 4., 5., 6. sú zastúpení A. B. C.; ako žalovaná 1. je označená P. K. L., ako žalovaný 2. I. M., ako žalovaná 3. C. K.. S poukazom na uvedený obsah spisu ako aj záhlavie napadnutého rozsudku je zrejmé, že v označení strán sporu v odvolaní došlo k zjavnej chybe v písaní, keď bola omylom medzi žalobcov zaradená aj A. M. (ako žalobkyňa 6.), ktorá však v konaní vystupuje na strane žalovaných ako žalovaná 4., teda odvolanie podané žalobcami 1. až 5. sa na ňu nevzťahuje (čo potvrdila aj samotná žalovaná 4. svojim vyjadrením k odvolaniu opísaného v odseku 11). 13. Podľa § 89 ods. 1 CSP strana sa môže dať v konaní zastupovať zástupcom, ktorého si zvolí. Zvolený zástupca sa nemôže dať zastúpiť, ak osobitný zákon neustanovuje inak. 14. Podľa § 92 ods. 1 CSP zástupcovi, ktorého si strana zvolila, udelí písomne splnomocnenie buď na celé konanie, alebo len na určité úkony, ods. 2 splnomocnenie udelené na celé konanie a splnomocnenie udelené advokátovi nemožno obmedziť. Zástupca, ktorému bolo také splnomocnenie udelené, je oprávnený na všetky úkony, ktoré môže v konaní urobiť strana, ods. 3 odvolanie splnomocnenia stranou alebo výpoveď splnomocnenia zástupcom sú voči súdu účinné dňom, keď ich strana alebo zástupca súdu oznámili. 15. Podľa § 31 ods. 1 Občianskeho zákonníka pri právnom úkone sa možno dať zastúpiť fyzickou alebo právnickou osobou. Splnomocniteľ udelí za týmto účelom plnomocenstvo splnomocnencovi, v ktorom sa musí uviesť rozsah splnomocnencovho oprávnenia. 16. Odvolací súd konštatuje, že s poukazom na obsah spisu označený v odseku 12 vyplýva, že odvolanie podali žalobcovia 1. až 5., keď žalobkyne 1. a 2. boli v konaní zastúpené B. C. G. (bývalou) advokátkou, žalobcovia 3. až 5. žalobkyňou 1., pričom odvolanie podpísala žalobkyňa 1. (aj) ako splnomocnená zástupkyňa žalobcov 3. až 5., aj B. C. G. (bývalá) advokátka, ktorej bola udelená plná moc žalobkyňou 1. aj žalobkyňou 2. (B. C. G. bola podľa oznámenia Slovenskej advokátskej komory zo dňa 5.3.2026 na vlastnú žiadosť 1.1.2026 vyčiarknutá zo zoznamu advokátov Slovenskej advokátskej komory). 17. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom – stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP v spojení s § 360 ods. 2 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 365 CSP) a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP.

18. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcov bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne, ak I. výrokom žalobu zamietol (určenie, že nehnuteľnosti v kat. úz. Q., obec Q., parc. č. 1872/2, záhrada vo výmere 35 m2, parc. č. 1871/2, zastavaná plocha vo výmere 6 m2 podľa geometrického plánu č. 36780278-254/22 zo dňa 16.12.2022 overeného dňa 20.12.2022 Okresným úradom Dunajská Streda, katastrálnym odborom patrí do dedičstva po nebohej K. O., J. O., nar. XX.X.XXXX, zomrelej XX.X.XXXX), II. výrokom priznal žalovanej 1. voči žalobcom 1. až 5. nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, III. výrokom žalovaným 2. až 4. nárok na náhradu trov konania nepriznal. 19. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcami tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatnených nárokov, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď vec v napadnutom rozsahu i správne právne s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP posúdil, odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a preto nemôže dať za pravdu odvolateľom. 20. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, vzhľadom na odvolaciu argumentáciu dopĺňa: 21. Vo vzťahu k odvolacím dôvodom odvolací súd uvádza, že v štandardnom sporovom konaní zodpovednosť za obsahové vymedzenie odvolania v plnej miere zaťažuje odvolateľa (v prejednávanom spore žalobcov). Odvolací súd nemôže v sporovom/ kontradiktórnom konaní nahrádzať nevyhnutnú procesnú aktivitu odvolateľa a formulovať namiesto neho odvolacie dôvody, resp. preskúmavať rozhodnutie na základe iných, než stranou v odvolaní vznesených konkrétnych námietok. Odvolanie musí byť niektorou (prípadne viacerými) uvedených vád odôvodnené (§ 363 CSP ), čo znamená, že nestačí formálne citovať v zákone uvedený dôvod, ale je potrebné ho identifikovať, t. j. v akom konkrétnom pochybení (vade, skutočnosti) odvolateľ vidí naplnenie odvolacieho dôvodu. Súd je viazaný využitými odvolacími dôvodmi, a to nielen nominálne, ale aj ak ide o odvolateľom použitú odvolaciu argumentáciu konkrétne pochybenia, vytýkané súdu prvej inštancie v rámci daného odvolacieho dôvodu). 22. Vo vzťahu v odvolaní napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací súd prioritne zdôrazňuje, že v zmysle § 379, § 380 ods. 1 v spojení s § 365 ods. 3 CSP je viazaný nielen rozsahom, ale aj konkrétnymi dôvodmi odvolania, ktoré odvolávajúca sa strana vymedzí v zákonom stanovenej lehote na podanie tohto opravného prostriedku. Preto odvolací súd napadnutý rozsudok posudzoval výlučne z hľadiska odvolacích dôvodov označených v odvolaní. 23. Žalobkyňa 2. v posudzovanom prípade vo vzťahu k zamietnutiu jej žaloby neuviedla v odvolaní žiadne konkrétne skutkové, či právne dôvody, ktoré by mohli (čo i len teoreticky) spochybniť záver súdu prvej inštancie vo vzťahu k zamietnutiu jej žaloby, čím prakticky odvolaciemu súdu znemožnila odvolací prieskum. K uvedenému odvolací súd poukazuje na odsek 61 odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorom okresný súd uzavrel, že žaloba žalobkyne 2. je pre nedostatok vecnej legitimácie nedôvodná, keďže nie je aktívne vecne legitimovaná v spore a nemôže mať ani naliehavý právny záujem na požadovanom určení, keďže nie je dedičkou po poručiteľke K. O., pričom požadované určenie sa jej práv a povinností netýka. S ohľadom na uvedené nemal odvolací súd dôvod posúdiť závery prvoinštančného súdu inak ako správny a stotožniť sa s ním. 24. V odvolaní žalobcovia výslovne neoznačili žiaden z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 CSP, avšak uviedli, že sú splnené podmienky § 134 ods. 1 pri použití § 872 ods. 6 Občianskeho zákonníka, z čoho možno identifikovať iba poukaz na odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Zároveň odvolací súd poukazuje na to, že je zjavné, že v odvolaní absentuje akékoľvek relevantná úvaha/ protiargumentácia ohľadne individuálne konštatovaných vecných dôvodov, ktoré súd prvej inštancie viedli k zamietnutiu žaloby o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľke. Inými slovami, odvolatelia rezignovali na relevantnú reakciu na nosné dôvody/závery, na ktorých súd prvej

inštancie založil svoje rozhodnutie o zamietnutí žaloby. Dôsledky takéhoto postupu idú výlučne na ťarchu odvolateľov a musia nevyhnutne viesť k potvrdeniu napadnutého rozhodnutia. Zároveň v odvolaní žalobcami uvádzané tvrdenia boli už vnesené v prvoinštančnom konaní, s ktorými sa prvoinštančný súd už náležite vysporiadal v napadnutom rozsudku s dôrazom na odseky 62 až 80. 25. Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, tzn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a použitie správneho ustanovenia neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ustanovenia podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ustanovení vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti, a ako bola preto vec rozhodnutá. 26. Podľa § 137 písm. c) CSP žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu. 27. Okresný súd žalobu v časti určenia, že sporné nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľke považuje správne za procesne prípustnú. 28. Podľa § 129 ods. 1 Občianskeho zákonníka držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou alebo kto vykonáva právo pre seba. 29. Podľa § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená. 30. Podľa § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť. 31. Ustanovenie § 134 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka upravuje vydržanie ako osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva. Ide o nadobudnutie vlastníckeho práva na základe inej skutočnosti ustanovenej zákonom za splnenia zákonných predpokladov, ktoré musia byť splnené po celú vydržaciu dobu, a) spôsobilý subjekt, b) spôsobilý predmet držby, c) dobrá viera (dobromyseľnosť) vydržateľa, d) oprávnená držba po zákonom stanovenú dobu, e) uplynutie vydržacej doby, čo je v prípade nehnuteľnosti 10 rokov. Funkciou vydržania je umožniť nadobudnutie vlastníctva držiteľovi, ktorý vec dlhodobo ovláda v dobrej viere, že je jej vlastníkom, pričom táto dobrá viera (dobromyseľnosť) je podľa platnej úpravy daná „so zreteľom na všetky okolnosti“. Opakom ovládania veci držiteľom je nečinnosť vlastníka. Vydržanie tak hojí najmä vady alebo nedostatok nadobúdacieho titulu. V prípade, že zmluva je neplatná pre vadu, o ktorej nemohol nadobúdateľ pri zachovaní obvyklej opatrnosti vedieť, alebo ak tu výnimočne titul vôbec nie je a nadobúdateľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že tu titul je, stane sa nadobúdateľ veci jej oprávneným držiteľom a pri splnení ďalších podmienok ju vydrží. Účelom vydržania je uviesť do súladu dlhodobý faktický stav so stavom právnym. Okrem spôsobilého predmetu vydržania a spôsobilého subjektu vydržania základnými predpokladmi vydržania sú oprávnená držba a nepretržitosť tejto oprávnenej držby počas celej zákonom ustanovenej doby. 32. V zmysle citovaných ustanovení §§ 129 ods. 1 a 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka oprávneným držiteľom je ten, kto nakladá s vecou ako s vlastnou a je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí. Dobromyseľnosť teda znamená, že držiteľ je ohľadne existencie svojho práva v omyle. Posúdenie, či držiteľ je alebo nie je dobromyseľný, treba hodnotiť vždy objektívne, a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) účastníka, a treba vždy brať do úvahy, či držiteľ

pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať, nemal, resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec patrí. O dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v omyle, že mu vec patrí a ide pritom o omyl ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od každého požadovať. Omyl môže byť nielen skutkový, ale aj právny. Právny omyl spočíva v neznalosti alebo v neúplnej znalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho posúdenia právnych dôsledkov právnych skutočností. Vzhľadom na všeobecne (aj v oblasti súkromného práva) uznanú zásadu ignorantia iuris non excusat (neznalosť zákona neospravedlňuje), vyplývajúcu zo samej podstaty práva, právny omyl držiteľa, vychádzajúci z neznalosti jednoznačne formulovaného ustanovenia Občianskeho zákonníka platného v dobe, kedy sa držiteľ ujal držby, nie je ospravedlniteľný. Len výnimočne možno takýto omyl ospravedlniť, a to v prípadoch, keď znenie zákona je nejasné a pripúšťa rôzny výklad (pozri rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Cdo/30/2010). 33. Pri ústavne konformnom výklade dobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ objektívne mohol byť presvedčený o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol. Nemôže byť teda rozhodujúce, že pritom nesplnil zákonné podmienky. Za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba považovať také nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi. Spravidla je preto rozhodujúce, že držiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie, alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie. (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 484/2015 zo 14. novembra 2018, publikovaný v Zbierke nálezov s uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 48/2018). Na uvedené nadviazal najvyšší súd napr. v uznesení z 30. mája 2022 sp. zn. 2Cdo/190/2020 a v uznesení z 30. mája 2022 sp. zn. 2Cdo/201/2020. 34. Veľký senát najvyššieho súdu Najvyššieho súdu SR v rozhodnutí sp. zn. 1VCdo/1/2024 zo dňa 13.5.2024 pri interpretácii ust. § 129 ods. 1, § 130 ods. 1 a § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka k dobromyseľnosti držby uviedol, že držiteľ je teda dobromyseľný o tom, že mu vec patrí vtedy, keď je poctivý, čestný o tom, že svojou držbou vykonáva vlastné právo, a teda že svojou držbou nerobí inému zle, že nezasahuje do práva iného, že nekoná bezprávne. Pri vydržaní nejde o to, či je držiteľ dobromyseľný s ohľadom na právny poriadok ako taký, ale či ho môžeme považovať za nedobromyseľného vo vzťahu k vlastníkovi, ktorý má stratiť svoje vlastníctvo, teda či na jeho správaní k vlastníkovi je niečo odsúdeniahodného, čo spôsobuje, že spoločnosť nechce poskytnúť ochranu jeho dlhodobej a vlastníkom nerušenej držbe. Súd sa v rámci skúmania otázky dobromyseľnosti zameriava na skúmanie poctivosti konania držiteľa z objektívneho hľadiska a nie na skúmanie (ne)existencie právneho titulu. Najvyšší súd ďalej uviedol, že v zhode s názorom ústavného súdu (II. ÚS 484/2015-pozn.) pri ústavne konformnom výklade dobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ mohol byť objektívne presvedčený o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol. Nemôže byť teda rozhodujúce, že pritom nesplnil zákonné podmienky. Za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba považovať také nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi. Spravidla je preto rozhodujúce, že držiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie, alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie. Neexistencia alebo neplatnosť právneho titulu teda sama o sebe nevylučuje poctivosť konania konajúceho a jeho dobromyseľnosť v tom, že mu vec alebo právo patrí, a teda že vzhľadom na jeho presvedčenie objektívne vzaté koná v dobrej viere t. j. v ospravedlniteľnom omyle o poctivosti nadobudnutia držby. Na základe uvedeného je možné aj naďalej zotrvávať na názore, že na rozdiel od preukazovania vlastníctva nebude treba, aby nadobúdateľ preukazoval platný právny dôvod nadobudnutia - riadny prechod vlastníctva, ale len okolnosti svedčiace o poctivosti nadobudnutia, v tom je základný rozdiel medzi ochranou vlastníctva a ochranou držby (R 45/1986). Poctivosť konajúceho účastníka občianskoprávneho vzťahu má pri skúmaní dobromyseľnosti držiteľa nepochybne zásadnejší význam, ako (ne)existencia právneho titulu, ktorý právny predpoklad vydržania zákon de lege lata nestanovuje (pozn. - najvyšší súd sa v konaní zaoberal otázkou, či môžu byť splnené podmienky vydržania (aj) bez existencie písomného nadobúdacieho úkonu). 35. S ohľadom na predmet konania ako aj spornú skutočnosť identifikovanú súdom prvej inštancie v odseku 63 napadnutého rozsudku, bolo dôvodné zaoberať sa zákonným predpokladmi vydržania ako originálneho spôsobu nadobudnutia vlastníckeho práva. Pričom okresný súd v odseku 67 odôvodnenia konštatoval, že žalobcami označené pozemky (novovytvorené parcely č. 1871/2 a č. 1872/2) sú spôsobilým predmetom vydržania (v celej ich výmere), keďže sú vo vlastníctve fyzickej osoby, pričom neexistuje žiadna okolnosť, ktorá by vylučovala nakladanie s uvedenými spornými pozemkami, tiež

uzavrel, že poručiteľka bola spôsobilým subjektom (mohla nadobudnúť sporné nehnuteľnosti). K ďalším predpokladom (t.j. že poručiteľka bola oprávneným držiteľom po celú vydržaciu dobu a vydržacia doba bola nepretržitá), prvoinštančný súd uzavrel, že z predložených listinných dôkazov vyplýva, že medzi právnymi predchodcami strán boli dlhodobo nezhody ohľadom výmery a presného priebehu hraníc medzi ich pozemkami s poukazom na vyhlásenie pána Z. S., vyhlásenie pána O. [., podanie na Výbor ľudovej kontroly v roku 1983 a Mestský národný výbor v Šamoríne (odsek 15 odôvodnenia právoplatný rozsudok okresného súdu 22C/37/2023-161 zo dňa 23.01.2024). Spor ohľadne hraníc medzi pozemkami strán a ich právnych predchodcov pretrváva od pridelenia pozemku č. 106/10 rodičom žalovanej 1. v roku 1973 kvázi až do súčasnosti (t.j. bez pochýb pretrvával aj do smrti poručiteľky K. O.). Okresný súd uzavrel, že nemožno hovoriť o nerušenom užívaní sporných nehnuteľností K. O. a jej právnymi predchodcami. Rovnako nemal okresný súd preukázané nepretržité užívanie sporných pozemkov poručiteľkou a jej právnymi predchodcami od roku 1932, tak ako tvrdili žalobcovia s poukazom na oznámenie Výboru ľudovej kontroly zo dňa 21.12.1983, z ktorého je zrejmé, že minimálne v roku 1983 poručiteľka K. O. a jej právni predchodcovia neužívali nehnuteľnosti ani vo výmere 539 m2 (t.j. vo výmere, v ktorej nadobudli pôvodnú parcelu č. 106/1 od pána K. F.), nieto ešte vo väčšej o 4 m2 (t.j. v celkovej výmere 543 m2: aktuálna výmera pozemkov 502 m2 + výmera novovytvorených parciel 41 m2). Hoci mala K. O. (matka poručiteľky K. O.) zabezpečiť zameranie skutkového stavu podľa znaleckého posudku a vybudovať oplotenie (porovnaj odsek 16. odôvodnenia rozsudku okresného súdu sp. zn. 22C/37/2023 zo dňa 23.1.2024), podľa zhodných tvrdení strán v konaní mal okresný súd za preukázané, že oplotenie napokon vybudoval otec žalovanej 1. (zrejme bez zamerania) približne v roku 1990 cca 2-3 metre od okraja vlastného pozemku, a to drôtený plot na betónovom základe, ktorý následne prestavala žalovaná 2. v roku 2009 na betónový plot. Z takto zisteného skutkového stavu dospel súd prvej inštancie k záveru, že hranice medzi pozemkami zrejme neboli v teréne menené približne od roku 1990 do smrti poručiteľky (a následne do roku 2023). Žalobcovia v danom konaní nepreukázali, že užívací stav nehnuteľností v čase, kedy vstúpila poručiteľka do ich užívania po ich nadobudnutí darovacou zmluvou v roku 1983, zodpovedal užívaciemu stavu ku dňu jej smrti v roku 2022. Súd prvej inštancie ďalej skúmal, či poručiteľka K. O. bola oprávnenou držiteľkou sporných nehnuteľností po celú vydržaciu dobu, pričom konštatoval, že žalobcovia v konaní darovacou zmluvou zo dňa 26.10.1983 (č.l. 260) preukázali, že po vybudovaní oplotenia medzi hranicami pozemkov strán sporu (t.j. cca. v roku 1990) poručiteľka mohla byť dobromyseľná, že jej patrí pôvodná parcela č. 106/1 vo výmere 539 m2, avšak predmetom vydržania nemôže byť len sporná časť veci (napr. sporný pruh pozemku), t.j. časť novovytvorených parciel č. 1872/2 a č. 1871/2. Preto bol povinný skúmať, či bola poručiteľka dobromyseľná, že jej ku dňu smrti patrili sporné novovytvorené parcely v celej výmere (41 m2, t.j. vo výmere o 4 m2 väčšej než aká bola výmera pôvodnej parcely č. 106/1), pričom dospel k záveru, že sa žalobcom nepodarilo dokázať okolnosti, z ktorých by bolo možné prijať záver o oprávnenosti držby s tým, že dobromyseľnosť poručiteľky K. O. sa podarilo žalovanej 1. vyvrátiť. Dobromyseľnosť poručiteľky K. O. bolo potrebné posudzovať z objektívneho hľadiska, teda či pri bežnej opatrnosti, ktorú s ohľadom na okolnosti a povahu tohto prípadu bolo možné od nej spravodlivo požadovať, mala alebo mohla mať pochybnosti, či jej sporné novovytvorené parcely v celej výmere patria. V tomto smere je rozhodujúce, že v roku 1983 spor právnych predchodcov strán sporu ohľadne hraníc medzi pozemkami bol riešený úradne pred vtedajšími miestnymi orgánmi štátnej správy (o ktorej skutočnosti svedčia listinné dôkazy nachádzajúce sa v spise - napr. oznámenie Výboru ľudovej kontroly zo dňa 21.12.1983 na č.l. 103). Tak poručiteľka (ako aj jej právna predchodkyňa, t.j. matka), ako aj právni predchodcovia žalovanej 1. mali resp. museli mať na základe uvedených zistení vedomosť o presnej hranici medzi pozemkami. Poručiteľka následne v rokoch cca. 1984-1987 dala odstrániť pôvodný rodinný dom nachádzajúci sa na vtedajšej parcele č. 106/1 a postavila nový rodinný dom. Za týmto účelom zabezpečila potrebnú stavebnú dokumentáciu, z ktorej musela mať taktiež presné vedomosti o hranici medzi pozemkami (s osobitným dôrazom na samotné umiestnenie stavby - viď. listinné dôkazy zo stavebného konania, ktoré sú založené na č.l. 28-31). Napriek tomu, že aj podľa usmernenia Mestského národného výboru v Šamoríne mala zabezpečiť zameranie nehnuteľnosti a následne vybudovať oplotenie, tak neučinila, pričom oplotenie následne postavil otec žalovanej 1. Vzhľadom na to, že aj po vybudovaní predmetného oplotenia, konflikty medzi poručiteľkou a právnymi predchodcami žalovanej 1. ohľadne priebehu hraníc medzi pozemkami naďalej pretrvávali, poručiteľke s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu muselo byť známe, že jej držba bola žalovanou 1. a jej právnymi predchodcami spochybnená. O uvedenom svedčí tak písomné vyjadrenie žalovanej 1., ako aj vyhlásenia pána Z. S. a O. [.. Žalovaná 1. a jej právni predchodcovia sa nikdy nevzdali svojej časti pozemku, hoci tolerovali jej užívanie poručiteľkou. V konaní nebolo možné konštatovať oprávnenosť držby sporných novovytvorených parciel v celej ich výmere. V danom prípade rozhodne nebolo postačujúce vnútorné presvedčenie poručiteľky K. O., ale jej dobromyseľnosť musela byť daná

objektívne, tá sa však v konaní nepreukázala. Vzhľadom na zistený skutkový stav však z konkrétnych činov poručiteľky a právnych predchodcov žalovanej 1. a ich prejavov, nemohla poručiteľka sama ospravedlniteľne nadobudnúť dojem, že sporné novovytvorené pozemky v celej ich výmere jej vlastnícky patria. Poručiteľka ako držiteľka uvedených pozemkov, teda podľa okresného súdu o svojom omyle musela vedieť. Nemenej dôležité je aj to, že sa v roku 2012 poručiteľka ochrany svojho vlastníckeho práva domáhala aj na súde (viď. rozsudok Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 8C/101/2012 zo dňa 12.12.2012 na č.l. 17-20), pričom v tom čase už v katastri nehnuteľností bola zapísaná ako vlastníčka nehnuteľností vo výmere 502 m2, hoci na základe darovacej zmluvy zo dňa 26.10.1983 mala vlastniť nehnuteľnosti vo výmere 539 m2. Poručiteľka sa však o zosúladenie faktického a právneho stavu (či už súdnou alebo inou cestou) neusilovala. Aj uvedený postoj poručiteľky podľa okresného súdu svedčí o nedostatku dobromyseľnosti poručiteľky, že jej patria sporné novovytvorené parcely. Ohľadom právneho titulu, od ktorého mohla poručiteľka K. O. objektívne odvodzovať svoju dobromyseľnosť, súd prvej inštancie poukázal na darovaciu zmluvu zo dňa 26.10.1983. S ohľadom na uvedené sa odvolací súd stotožnil so záverom okresného súdu, že žalobcom sa nepodarilo dokázať existenciu okolností, z ktorých by bol možný záver o oprávnenosti držby novovytvorených parciel v ich celkovej výmere 41 m2, pričom predmetom vydržania nemôže byť iba časť sporných pozemkov a nový (resp. iný) geometrický plán nebol predložený (žalobcami predložený geometrický plán č. 36780278-254/22 zo dňa 16.12.2022 nemohol byť podkladom rozsudku). Okresný súd teda vec správne právne posúdil, keď žalobu zamietol, preto nemožno prisvedčiť námietke žalobcov, že vec nesprávne právne posúdil. 36. Odôvodnenie rozsudku súdu musí mať náležitosti uvedené v § 220 ods. 2 CSP. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery. V odôvodnení rozhodnutia musí súd spôsobom logicky kompaktným a bez rozporov a vnútorných protirečení vysvetliť, k akým skutkovým zisteniam dospel, ktorú právnu normu a z akých dôvodov aplikoval a ako ju interpretoval. Účelom odôvodnenia je logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Ak rozhodnutie súdu neobsahuje náležitosti uvedené v § 220 ods. 2 CSP, je nepreskúmateľné. 37. Po oboznámení sa s obsahom spisu a odvolaním napadnutým rozhodnutím odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie splnil zákonné kritériá odôvodnenia napadnutého rozsudku uvedené v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia kvalifikovane uviedol rozhodujúci skutkový stav, na ktorý vecne správne aplikoval hmotnoprávne i procesné právne predpisy, z ktorých vyvodil správne právne závery. Súd prvej inštancie postupoval i v súlade s prejednacou zásadou a zásadami hodnotenia dôkazov, adekvátne preukázanému skutkovému stavu, dôkaznej procesnej aktivite i ostražitosti strán konania, predovšetkým dôkaznej iniciatíve a vyhodnoteniu dôkazného bremena. 38. S ohľadom na vyššie uvedené odôvodnenie, odvolací súd napadnutý I. výrok rozsudku ako vecne správny postupom podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil, a to vrátanie (závislých) výrokov II. a III. o náhrade trov konania (voči ktorým neboli vznesené žiadne konkrétne odvolacie námietky), keď odvolacia argumentácia žalobcov bola nedôvodná a nemohla mať dopad na napadnutý rozsudok, pričom s argumentáciou žalobcov sa už prvoinštančný súd vysporiadal v napadnutom rozsudku. 39. V zmysle § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. 40. V zmysle § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Podľa ods. 2 ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. 41. V zmysle § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, podľa ods. 2 o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

42. Z dôvodu, že žalovaná 1. bola úspešná v odvolacom konaní, podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP, vzniklo jej právo na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd preto rozhodol tak, že žalovaná 1. má voči žalobcom nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu (keď dôvod na postup podľa § 257 CSP nevzhliadol). Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 43. V odvolacom konaní fakticky plne úspešným žalovaným 2. 3., 4. vznikol v zásade nárok na náhradu trov odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP), o ktorom v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v takom prípade v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 44. Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade bol žalovaný 2. v odvolacom konaní nečinný, náhradu trov konania si neuplatnil, ani nevyčíslil a podľa obsahu spisu mu ani žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli. Žalovaná 3. a žalovaná 4. si náhradu trov konania neuplatnili, ani nevyčíslili a podľa obsahu spisu im ani žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli. 45. Civilný sporový poriadok výslovne nerieši situáciu ak strana, ktorá na základe procesných ustanovení má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac podľa obsahu spisu jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli. 46. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky použiteľné ustanovenia CSP alebo iného zákona (analogia legis alebo juris). Odvolací súd preto s použitím Základných princípov čl. 4 ods. 2 CSP aplikoval na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov žalovanej rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal pritom z pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP zakotvujúcich procesnú ekonómiu rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodnutie postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu. 47. Na základe uvedeného odvolací súd žalovaným 2., 3., 4. nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcom nepriznal. 48. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Ďalšie odvolacie argumenty odvolateľa odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. 49. Na záver odvolací súd dodáva, že skutočnosť, že súd nerozhodol podľa predstáv a očakávaní odvolateľov, nemožno považovať za porušenie či nerešpektovanie ich práv. Odvolací súd v tejto súvislosti upriamuje pozornosť na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo 218/2010, podľa ktorého obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1

Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). 50. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal hlasovaním pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).