Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Trnava 28Co/43/2025 2124201211 27. 01. 2026 Mgr. Lucia Mizerová ECLI:SK:KSTT:2026:2124201211.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: Mgr. Lucia Mizerová a sudcov: JUDr. Erika Tischlerová a JUDr. Peter Duman, v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, adresa C. XXXX/X, D., zastúpeného advokátom: JUDr. Marcel Ružarovský, so sídlom A. Žarnova 11C, Trnava, proti žalovanému: KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, so sídlom Štefanovičova 4, Bratislava, IČO: 00 585 441, zastúpenému advokátom: JUDr. Baltazár Mucska, so sídlom Palárikova 15, Bratislava, o zaplatenie 2.524,- eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 11C/20/2024-111 zo dňa 2. januára 2025 – žalobcu voči zamietajúcemu výroku II. a výroku IV. o trovách konania a žalovaného voči vyhovujúcemu výroku I. a výroku IV. o trovách konania, takto rozhodol: I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcom výroku II. a v časti vyhovujúceho výroku I. o uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 757,20 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,50 % ročne zo sumy 757,20 eura od 16.12.2023 do zaplatenia, do 15 dní od právoplatnosti rozsudku p o t v r d z u j e . II. Vo zvyšku vyhovujúci výrok I. m e n í tak, že žaloba sa vo zvyšku
zamieta.
III. Žalovanému p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 40 %. odôvodnenie: - 15 28Co/43/2025 28Co/43/20252124201211 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.262,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,50 % ročne zo sumy 1.262,- eur od 16.12.2023 do zaplatenia, a to do 15 dní od právoplatnosti rozsudku, výrokom II. vo zvyšku žalobu zamietol, výrokom III. rozhodol, že vracia žalovanému nespotrebovaný preddavok na trovy spojené s dokazovaním v sume 100,- eur po právoplatnosti tohto rozhodnutia a výrokom IV. vyslovil, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania. 2. Rozhodnutie súd odôvodnil právne aplikáciou ust. § 420 ods. 1 a 3, § 427 ods. 1, § 431, § 441, § 442 ods. 1 a 3, § 489, § 494, § 517 ods. 2, § 788 ods. 1, § 789 ods. 2, § 790 písm. a), § 795 ods. 1, § 797 ods. 1 až 3, § 799 ods. 2, § 806 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 2 ods. 2 písm. b), § 19 ods. 1, § 20 ods. 1, § 30 ods. 1, 2 a 4 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoCP“), § 4 ods. 1, ods. 2 písm. b) a ods. 4, § 15 ods. 1, § 11 ods. 6 písm. a) a ods. 7 a 8 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoPZP“) a § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia OZ. 3. Vecne súd prvej inštancie argumentoval tým, že medzi stranami nebolo sporné, že dňa 07.08.2023 došlo k dopravnej nehode medzi vozidlom žalobcu a vozidlom povinne zmluvne poisteným u žalovaného a že žalobcovi vznikla pri dopravnej nehode škoda vo výške 2.524,- eur, ktorej náhradu si uplatnil u žalovaného. Sporným bol priebeh dopravnej nehody a s tým spojená otázka príčin dopravnej nehody a jej zavinenia, keď žalovaný neuznal zavinenie vodiča poisteného motorového vozidla. V prejednávanej veci došlo ku škodovej udalosti v dôsledku stretu dvoch prevádzok - motorového vozidla vedeného žalobcom a motorového vozidla povinne zmluvne poisteného u žalovaného. Zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov je osobitným druhom objektívnej zodpovednosti, na vznik ktorej sa nevyžaduje zavinené konanie. Ustanovenie § 431 OZ rieši rozvrhnutie zodpovednosti medzi prevádzateľmi, ktorých prevádzky sa stretli, pričom nároky prevádzateľov na náhradu škody sa posudzujú podľa miery ich spoluúčasti na spôsobení škody. Rozhodná je teda účasť prevádzateľov na spôsobení vzniknutej škody, čo predpokladá vyhodnotenie všetkých skutkových okolností stretu vozidiel, a to najmä tých, ktoré boli hlavnými príčinami vzniknutej škody. Aj zavinené konanie alebo opomenutie môže vyjadrovať objektívnu mieru účasti na vzniknutej škode, ak viedlo ku vzniku škody. Nie je vylúčené, aby výsledok porovnania ich účasti pri kolízii vozidiel z hľadiska § 431 OZ viedol k záveru, že účasť niektorého z nich je taká minimálna, že zodpovednosť za škodu na jeho strane nezakladá. Konečná úvaha o tom, nakoľko sa na spôsobení škody podieľali jednotliví účastníci nehody, a teda v akom rozsahu za škodu zodpovedajú, závisí vždy od skutkových okolností konkrétneho prípadu a od porovnania všetkých okolností, ktoré mohli mať a mali vplyv na výsledok. Aj prevádzateľ, ktorý sa na strete nepodieľal svojím zavinením, bude v rámci vyporiadania medzi prevádzateľmi znášať tú časť zodpovednosti, ktorá je spätá s objektívnymi skutočnosťami, ktoré majú pôvod v povahe prevádzky a sú v príčinnej súvislosti so vznikom škody. Zavinené konanie alebo opomenutie prevádzateľa nemožno bez posúdenia ďalších relevantných okolností posudzovať ako vyšší podiel účasti na spôsobení škody. 4. Súd prvej inštancie uviedol, že nebolo sporné, že škoda na vozidle žalobcu vznikla ako dôsledok kolízie osobných motorových vozidiel, preto na vyporiadanie medzi ich prevádzateľmi bolo potrebné aplikovať ust. § 431 OZ, v zmysle ktorého zodpovedajú prevádzatelia podľa účasti na spôsobení vzniknutej škody. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že vodič poisteného vozidla, prichádzajúci po hlavnej ceste po ulici Starohájska, mal pri približovaní sa k „T“ križovatke s ulicou Tehelná (sprava) zapnuté znamenie o zmene smeru jazdy vpravo, hoci chcel pokračovať po hlavnej ceste rovno, pričom smerové svetlo mu zostalo zapnuté po tom, čo ho použil pri výjazde z kruhového výjazdu pri Sociálnej poisťovni. Tým porušil povinnosť podľa § 30 ods. 4 ZoCP, keďže znamenie o zmene smeru jazdy neponechal len v čase, kým menil smer jazdy z kruhového objazdu, ale aj potom. Rovnako mal súd preukázané, že žalobca ako vodič prichádzajúci z vedľajšej cesty po ulici Tehelná smerom k „T“ križovatke s ulicou Starohájska, zo strany žalobcu označenej značkou „Daj prednosť v jazde“, v domnienke, že poistené vozidlo bude odbočovať vpravo, vošiel do križovatky, kde vytvoril svojim vozidlom prekážku, do ktorej po brzdení narazilo poistené vozidlo a na vozidle žalobcu vznikla škoda. Žalobca tak porušil povinnosť podľa § 20 ods. 1 ZoCP, keďže ako vodič prichádzajúci do križovatky po vedľajšej ceste označenej dopravnou značkou „Daj prednosť v jazde“, nedal prednosť v jazde poistenému vozidlu prichádzajúcemu po hlavnej ceste, ktoré muselo náhle zmeniť rýchlosť jazdy a zastať. Súd konštatoval, že žalobcovi sa iba javilo, že poistené vozidlo nebude musieť náhle zmeniť rýchlosť jazdy, ale faktom je, že muselo. Uvedené okolnosti škodovej udalosti súd prvej inštancie vyhodnotil ako okolnosti podieľajúce sa na vzniku škody na vozidle žalobcu každá v polovici, pretože ak by čo i len jedna z nich nenastala, ku škodovej udalosti by nedošlo. Len samotné ponechanie znamenia o zmene smeru jazdy vodičom poisteného vozidla vznik škody na motorovom vozidle žalobcu nespôsobilo. Ku vzniku škody bolo z technického hľadiska potrebné, aby žalobca so svojim vozidlom vytvoril poistenému vozidlu prekážku, čo sa stalo tým, že žalobca vošiel do križovatky, hoci správne mal dať poistenému vozidlu prednosť, a preto nemožno účasť žalobcu na strete s poisteným vozidlom považovať za nulovú. Ak by čo i len jedna z uvedených okolností nenastala, ku škodovej udalosti by nedošlo. Len samotné ponechanie znamenia o zmene smeru jazdy vodičom poisteného vozidla vznik škody na motorovom vozidle žalobcu nespôsobilo. Ku vzniku škody bolo z technického hľadiska potrebné, aby žalobca svojim vozidlom vytvoril poistenému vozidlu prekážku, čo sa stalo tým, že žalobca
vošiel do križovatky, hoci správne mal dať poistenému vozidlu prednosť, a preto nemožno účasť žalobcu na strete s poisteným vozidlom považovať za nulovú. 5. K okolnosti vyvolania dojmu, že vodič poisteného vozidla sa chystá odbočovať vpravo, súd prvej inštancie uviedol, že žalobca mal vyčkať, či poistené vozidlo skutočne začne vykonávať odbočovací manéver natočením vozidla do smeru jazdy vpravo, pričom sa nemal spoliehať iba na znamenie o zmene smeru jazdy a pomalú jazdu alebo spomaľovanie vozidla. Keďže žalobca vchádzal na hlavnú cestu z vedľajšej cesty, bol povinný zachovať zvýšenú opatrnosť napriek tomu, že z pravej strany mu vozidlo na hlavnej ceste dávalo prednosť. Porušenie povinností oboch vodičov bolo príčinou vzniku škody na vozidle žalobcu. Ak by obaja svoje povinnosti rešpektovali, ku škodovej udalosti by nedošlo. Obaja porušili povinnosti uložené im právnym predpisom a tieto ich konania boli v príčinnej súvislosti so vznikom škody. Vodič poisteného vozidla si mal byť vedomý toho, že ponechaním znamenia o zmene smeru jazdy v čase, kedy malo byť vypnuté, dáva informáciu ostatným vodičom, ktorí sa na základe nej rozhodujú. Žalobca ako vodič si zasa mal byť vedomý toho, že vchádza z vedľajšej cesty na hlavnú, a preto musí zachovať zvýšenú opatrnosť pri vyhodnocovaní zámerov ostatných vodičov a ich zámer si má vyvodiť až v čase, keď bude nepochybne zrejmý, a to v tomto prípade až z vytočenia poisteného vozidla do smeru jazdy vpravo. 6. Súd prvej inštancie posúdil individuálne okolnosti prípadu, a síce, že žalobca vchádzal do križovatky z vedľajšej cesty označenej dopravnou značkou „Daj prednosť v jazde“, pričom jeho povinnosťou bolo spomaliť, rozhliadnuť sa a vyraziť, ak by mal voľnú cestu. Žalobca však okrem toho, že vošiel do jazdnej dráhy poisteného vozidla (hoci omylom vyvolaným vodičom poisteného vozidla), nesplnil svoju povinnosť dať prednosť v jazde ani vozidlu prichádzajúcemu po hlavnej ceste sprava. I keď mu vodič uvedeného vozidla dával svetelnou signalizáciou najavo, že môže ísť, žalobca uvedené nemusel a nemal akceptovať a mal vyčkať, kým autá, ktoré mali v križovatke prednosť jazdy, križovatkou prejdú. Ak by tak urobil, k nehode by nedošlo. Z výpovede žalobcu vyplynulo, že vozidlo idúce po hlavnej ceste sprava zostalo stáť, teda jeho vodič porušil povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. l) ZoCP, keďže na hlavnej ceste zastavil, hoci to nevyžadovala bezpečnosť cestnej premávky. Ak na uvedené žalobca reagoval tak, že vošiel do križovatky v snahe uvedenú situáciu „využiť“, pričom dostatočne nevyhodnotil úmysel poisteného vozidla, porušil svoju povinnosť dať prednosť v jazde a stal sa prekážkou pre poistené vozidlo idúce po hlavnej ceste. Vodičovi poisteného vozidla nebolo možné, okrem nevypnutia znamenia o zmene smeru jazdy, pričítať porušenie ďalšej povinnosti, a síce venovať sa cestnej premávke, keďže z jeho výpovede vyplynulo, že keď žalobcu zbadal, brzdil, čo bola správna reakcia. K zásade dôvery účastníka cestnej premávky v rešpektovanie jej pravidiel zo strany ostatných jej účastníkov, súd prvej inštancie uviedol, že platí aj naopak, teda vodič poisteného vozidla idúci po hlavnej ceste mal právo vychádzať z toho, že ako idúci po hlavnej ceste má prednosť v jazde, ktorú budú vodiči z vedľajšej cesty rešpektovať, navyše za situácie, že aj oproti nemu išlo vozidlo s právom prednosti v jazde, a teda hlavná cesta nebola voľná. 7. Súd prvej inštancie prihliadal tak na okolnosti, ktoré situáciu a stret vyvolali, ako aj na okolnosti, ktoré stretu mohli zabrániť a tiež druh porušeného pravidla cestnej premávky. Uzavrel, že každý z prevádzateľov nesie zodpovednosť za časť celkovej škody vzniknutej stretom, a to úmerne ku svojej účasti, ktorú mal na spôsobení škody, keď zároveň konanie žalobcu nie je možné posudzovať izolovane od konania vodiča poisteného vozidla a naopak. K priznaniu viny vodičom poisteného vozidla v správe o nehode súd uviedol, že toto uznanie nie je pre právne posúdenie príčin nehody a zavinenia záväzné. Ďalej uviedol, že vo vzťahu k žalovanému ako poisťovni, ide o špecifické právo poškodeného žalobcu na výplatu plnenia za poisteného škodcu, a to vo výške, v akom za škodu zodpovedá poistený škodca, pričom predpokladom vzniku povinnosti poisťovateľa plniť je preukázanie zodpovednosti poisteného za škodu, ktorá poškodenému vznikla. Z poistenia zodpovednosti má poistený právo vyplývajúce z ust. § 4 ods. 4 ZoPZP, aby poisťovateľ za neho poskytol poškodenému poistné plnenie v rozsahu podľa § 4 ods. 2 ZoPZP. 8. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že škoda na motorovom vozidle žalobcu vznikla a bola spôsobená okolnosťami, ktoré majú pôvod v prevádzke motorového vozidla. Dospel k právnemu záveru, že príčinou vzniku škodovej udalosti bolo opomenutie vodiča poisteného vozidla aj konanie žalobcu, a to u každého v rozsahu 50 %. V rozsahu 50 % teda vznik škody zapríčinil vodič vozidla povinne zmluvne poisteného u žalovaného, poškodený žalobca si svoj nárok na náhradu škody uplatnil priamo proti žalovanému ako poisťovateľovi a tento nárok aj v rozsahu
50 % preukázal. Žalobca ako poškodený pri prevádzke motorového vozidla má proti žalovanému ako poisťovateľovi priamy nárok z titulu poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú poisteným motorovým vozidlom v rozsahu 50 %. V konaní tak bolo preukázané splnenie predpokladov nevyhnutných pre konštatovanie existencie priameho nároku žalobcu ako poškodeného na náhradu škody v rozsahu 50 % voči žalovanému z titulu povinného zmluvného poistenia podľa § 15 ods. 1 ZoPZP. Pasívna legitimácia žalovaného v konaní v prípade čo i len čiastočného úspechu žalobcu sporná nebola. Pri určení výšky náhrady škody súd vychádzal z výšky nákladov na opravu poškodeného motorového vozidla žalobcu. Položky vyúčtované žalobcovi faktúrou č. 230792 zo dňa 13.11.2023 predstavovali nevyhnutné náklady potrebné na opravu poškodeného motorového vozidla, t. j. na jeho uvedenie do prevádzkyschopného stavu ako pred poistnou udalosťou. Žalobca preukázal úhradu fakturovanej sumy dokladom o úhrade faktúry, a preto táto suma predstavuje skutočnú škodu, ktorá žalobcovi vznikla z titulu škodovej udalosti. Vzhľadom na ustálenú mieru účasti v rozsahu 50 % súd priznal žalobcovi nárok na náhradu škody v polovici sumy 2.524,- eur, t. j. vo výške 1.262,- eur. Zároveň mu priznal aj úrok z omeškania vo výške 9,50 % ročne z priznanej sumy 1.262,- eur od 16.12.2023, keď sa žalovaný po ukončení šetrenia a uplynutí lehoty splatnosti dostal do omeškania, a to až do zaplatenia. Vo zvyšnej časti súd žalobu zamietol a rozhodol o vrátení nespotrebovaného preddavku na trovy spojené s dokazovaním vo výške 100,- eur žalovanému. 9. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) v spojení s § 255 ods. 2 CSP, keď každá zo strán mala v konaní úspech len čiastočný, a to rovnaký. Súd preto vyslovil, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. 10. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca prostredníctvom svojho právneho zastúpenia voči výrokom II. a IV. odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b) a h) CSP, teda že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok vo výroku II. a IV. zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na nové konanie. Žalobca nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že jeho miera zodpovednosti na vzniku škodovej udalosti je v rozsahu 50 %. Tieto úvahy považuje za nepreskúmateľné, pretože sú založené iba na tom, že každý účastník udalosti mal porušiť jednu povinnosť, bez ktorej by následok nenastal. Rovnako nesúhlasí s právnym názorom súdu prvej inštancie založenom na tom, že mal porušiť povinnosť podľa § 20 ods. 1 ZoCP a že mal povinnosť zachovávať „zvýšenú opatrnosť“. Za nedostatočné považuje žalobca aj to, ako sa súd prvej inštancie vysporiadal s tým, ktorá povinnosť porušená účastníkmi cestnej premávky ako prispela k vzniku škodovej udalosti. Ustálil, že miera zodpovednosti žalobcu je v rozsahu 50 %, pretože mal porušiť povinnosť dať prednosť v jazde podľa § 20 ods. 1 ZoCP a uviedol, že žalobcovi sa iba javilo, že poistené vozidlo nebude musieť náhle zmeniť smer a rýchlosť jazdy, ale faktom je, že muselo. Predmetné odôvodnenie miery účasti žalobcu je nedostatočné. Vyriešenie otázky miery spoluzodpovednosti bolo pritom podstatné, preto mal súd prvej inštancie precíznejšie vyjadriť svoje úvahy, prečo by mala byť miera zodpovednosti za škodu na strane žalobcu rovnaká, ako miera zodpovednosti poistného vozidla. Fakt, že obaja porušili jednu povinnosť podľa ZoCP, pre tento záver nestačí. Súd mal hodnotiť dôležitosť tej-ktorej povinnosti, správanie ostatných účastníkov v premávke, princíp obmedzenej dôvery v doprave ako aj to, či správanie jedného z účastníkov škodovej udalosti nebolo podmienené správaním druhého z účastníkov. Súd prvej inštancie tak mieru spoluzodpovednosti odvodil v podstate len od toho, že každý z účastníkov škodovej udalosti porušil povinnosť, teda k škodovej udalosti by bez správania oboch nedošlo. Tento záver nie je dostatočný a súd týmto postupom zapríčinil porušenie práva na spravodlivý proces žalobcu (riadne a presvedčivé odôvodnenie). 11. Žalobca tiež nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že mal porušiť povinnosť podľa § 20 ods. 1 ZoCP, teda že nedal prednosť v jazde. Vodič dávajúci prednosť v jazde má konať tak, aby ten, kto má prednosť v jazde, nemusel náhle zmeniť smer alebo rýchlosť jazdy. Z toho automaticky nevyplýva povinnosť pri jazde cez križovatku čakať, kým vozidlo idúce po hlavnej ceste prejde cez križovatku. Ak by vodič poisteného vozidla pokračoval v jazde vpravo, ako dával znamenie o zmene smeru jazdy, mohol žalobca do križovatky pokračovať, pretože by sa s daným vozidlom obišiel a súčasne, vozidlo idúce po hlavnej ceste sprava umožňovalo žalobcovi prejsť cez križovatku. Pokiaľ vodič poistného vozidla dával znamenie o zmene smeru jazdy, ale týmto smerom nemienil pokračovať, potom nemožno žalobcovi pripočítať porušenie povinnosti podľa § 20 ods. 1 ZoCP. Žalobca sa nepohol vpred do križovatky preto, aby porušil povinnosť, ale preto, že z okolností v cestnej premávke objektívne vyplývalo, že cez
križovatku môže prejsť. Tomu nenasvedčovala iba pomalá jazda vodiča poisteného vozidla a dávanie znamenia o zmene smeru jazdy, ale aj vnímanie tejto situácie inými účastníkmi cestnej premávky, najmä spolujazdca v žalobcovom vozidle a vodiča idúceho po hlavnej ceste sprava, ktorí danú situáciu vyhodnotili rovnako ako žalobca. Žalobca nesúhlasí ani s názorom súdu prvej inštancie, že žalobca bol pri vchádzaní na hlavnú cestu povinný zachovávať zvýšenú opatrnosť. Takáto povinnosť mu zo ZoCP nevyplýva. Zdôraznil, že jeho konanie (aj keby má byť posúdené ako nedanie prednosti v jazde) bolo podmienené správaním vodiča poisteného vozidla, zatiaľ čo vodič poisteného vozidla svoje povinnosti porušil nezávisle od iných okolností alebo správania iných účastníkov cestnej premávky (z výpovede vodiča poisteného vozidla pritom vyplýva, že o zapnutej smerovke vedel). Vodič poisteného vozidla porušil svoju povinnosť (dával znamenie o zmene smeru jazdy, hoci smer jazdy nezmenil) bez ďalšieho vonkajšieho vplyvu a porušil by ju aj v prípade, ak by žalobca do križovatky (z akéhokoľvek dôvodu) nevošiel. Žalobca ale vošiel do križovatky iba preto, lebo vodič poisteného vozidla dával najavo zmenu smeru jazdy, a to jednak dávaním znamenia o zmene smeru jazdy, pomalou jazdou a spomalením pred križovatkou a tiež s prihliadnutím na to, že vodič idúci sprava po hlavnej ceste mu dával najavo, aby cez križovatku prešiel. Nebyť týchto okolností, žalobca by do križovatky nevošiel. Táto okolnosť preto musí mať zásadný vplyv na pomer zodpovednosti u žalobcu a u vodiča poisteného vozidla. Aj keď súd prvej inštancie vytkol porušenie povinnosti na strane žalobcu, toto porušenie bolo vyvolané inou okolnosťou, a to správaním zo strany vodiča poisteného vozidla. Nemôže byť preto rovnocenné z hľadiska miery zavinenia škodovej udalosti a vzniku škody. Je zrejmé, že účastníci cestnej premávky na danej križovatke boli uvedení do omylu, vyvolaným vodičom poisteného vozidla. Žalobca súdu prvej inštancie tiež vytýka nedostatočné vyporiadanie sa s argumentáciou o zásade obmedzenej dôvery v doprave, ku ktorej sa súd vyjadril iba tak, že táto platí aj naopak, teda že vodič poisteného vozidla mal právo vychádzať z toho, že ako idúci po hlavnej ceste má prednosť. Od žalobcu nebolo možné spravodlivo požadovať, aby bez ďalšieho predpokladal akékoľvek možné porušenia pravidiel cestnej premávky inými účastníkmi. Preto aj v prípade, ak by konanie žalobcu malo mať vplyv na vznik škodovej udalosti, potom je jeho účasť neporovnateľne nižšia, ako je účasť vodiča poisteného vozidla, ak vôbec nejaká je. 12. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal prostredníctvom svojho právneho zastúpenia odvolanie tiež žalovaný, a to voči jeho výrokom I. a IV., z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP, teda že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne, alternatívne, aby v napadnutých výrokoch I. a IV. zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Namietal, že súd prvej inštancie vo svojom odôvodnení neuniesol bremeno logickým a zrozumiteľným spôsobom vysvetliť a zdôvodniť, prečo bolo odôvodnené moderovať nárok žalobcu a priznať mu čiastočný nárok na náhradu škody. Súd nedostatočným spôsobom posúdil mieru porušenia pravidiel cestnej premávky pri oboch účastníkoch škodovej udalosti keď určil, že miera zavinenia pre každého z oboch účastníkov predstavuje 50 %. Zároveň súd na daný prípad neaplikoval všetky dotknuté ustanovenia ZoCP. Súd nesprávne určil mieru spoluzavinenia dopravnej nehody v prípade oboch jej účastníkov, keď sa nezaoberal závažnosťou porušenia pravidiel o bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky, ku ktorým pri dopravnej nehode došlo, a ktorých mieru závažnosti ustanovuje ZoCP. Žalovaný odkázal na ust. § 137 ods. 2 písm. j) ZoCP, podľa ktorého porušením pravidiel cestnej premávky závažným spôsobom je nedanie prednosti v jazde. Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že žalobca svojim konaním porušil pravidlá cestnej premávky spôsobom, ktorý ZoCP považuje za „závažný“. Nejde o situáciu, v ktorej by porušenie pravidiel oboch účastníkov nehody malo rovnakú intenzitu. Naproti tomu porušenie týkajúce sa nesprávneho použitia smerovky, ktorého sa dopustil poistený žalovaného sa považuje za menej závažný priestupok. Na základe uvedeného treba vyvodiť záver, že práve porušenie povinnosti „Daj prednosť v jazde“ je takým porušením cestných pravidiel, ktoré možno označiť za hlavnú príčinu vzniku škodovej udalosti. Týmto porušením nemôže byť nesprávne použitie smerových svetiel na strane vodiča vozidla poisteného u žalovaného, pretože spustenie tzv. smerovky signalizuje iba zamýšľanú zmenu smeru. Preto bolo potrebné skúmať aké konania, ktorého účastníka cestnej premávky malo za následok vznik nehodového deja. Ostatne aj sám súd konštatoval, že žalobca mal počkať, či poistené vozidlo skutočne začne vykonávať odbočovací manéver natočením vozidla do smeru jazdy vpravo. Žalovaný má za to, že súd nedostatočným spôsobom posúdil mieru porušenia pravidiel cestnej premávky pri oboch účastníkoch škodovej udalosti keď určil, že miera zavinenia pre každého z oboch účastníkov predstavuje 50 %, pretože je evidentné, že v prípade žalobcu ide o závažnejšie porušenie pravidiel cestnej premávky,
keď nedal prednosť v jazde vozidlu na hlavnej ceste a nepresvedčil sa, či toto vozidlo skutočne začalo manéver na odbočovanie. Zároveň súd na daný prípad neaplikoval ust. § 137 ods. 2 písm. j) ZoCP. 13. K odvolaniu žalobcu podal žalovaný písomné vyjadrenie v ktorom uviedol, že povinnosťou žalobcu bolo preukázať svoj nárok v zmysle § 15 ZoPZP. V konkrétnom prípade teda, že škodová udalosť bola zapríčinená konaním poisteného žalovaným. Žiaden vykonaný dôkaz túto skutočnosť nepreukazuje. Z vykonaného dokazovania je nesporné, že žalobca porušil svoju povinnosť podľa § 20 ods. 1 ZoCP, čoho priamym následkom bola kolízia s poisteným vozidlom, v dôsledku čoho vznikla škoda. S výnimkou zapnutého svetelného znamenia o zmene smeru jazdy, ktoré má len informatívny charakter pre ostatných účastníkov premávky, sú všetky ďalšie okolnosti nepreukázané. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno v časti preukázania, že škodu vyvolala osobitná povaha prevádzky poisteného vozidla. Žalobca mal povinnosť konať tak, aby ten, kto má prednosť v jazde, nemusel náhle zmeniť smer alebo rýchlosť jazdy. Túto svoju povinnosť porušil, hodnotenia žalobcu o možnom konaní, či úmysle iných účastníkov cestnej premávky, nemajú relevanciu, nemajú oporu v zákone a sú len jeho subjektívnymi pohľadmi, ktorými sa snaží vyviniť zo zodpovednosti za vznik škodovej udalosti. Hlavné cesty sú spravidla viac vyťažené ako vedľajšie cesty, preto je dôvodné dbať na to, aby účastníci idúci po hlavnej ceste mohli svoju pozornosť viac zameriavať na okolnosti v premávke bez prílišného zapodievania sa situáciou na vedľajších cestách, ktorá by len znižovala ich pozornosť. Z rovnakého dôvodu majú účastníci premávky na vedľajšej ceste povinnosť umožniť prednostnú jazdu vozidlám na hlavnej ceste a odbáčať alebo napájať sa na hlavnú cestu až v momente, kedy im to situácia na hlavnej ceste dovoľuje. Žalovaný má za to, že znamenie o zmene smeru jazdy nie je nadriadené samotnému smeru jazdy. Preto žalobca, ktorý mal v uvedenej dopravnej situácii povinnosť dať prednosť v jazde, sa mal uistiť o tom, že ďalší účastník cestnej premávky skutočne začne vykonávať odbočovací manéver zmenou smeru jazdy, čo však žalobca neurobil. 14. K odvolaniu žalovaného podal žalobca písomné vyjadrenie v ktorom uviedol, že odvolanie žalovaného je nedôvodné, pričom súhlasí iba s tým, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil mieru zodpovednosti každého z účastníkov škodovej udalosti. Ak by aj zo strany žalobcu došlo k porušeniu povinnosti, potom je miera zodpovednosti vodiča poisteného vozidla nepomerne vyššia, ako miera zodpovednosti žalobcu. Uviedol, že významnou okolnosťou vo veci je, že vodič poisteného vozidla uviedol do omylu všetkých účastníkov premávky danej križovatky (nielen žalobcu), ktorí svoje konanie následne tomuto nesprávnemu konaniu vodiča poisteného vozidla prispôsobili. Irelevantné je, či niektorí z účastníkov cestnej premávky porušili zákon závažným spôsobom, pretože vymedzenie závažného porušenia pravidiel cestnej premávky má význam z hľadiska administratívnej alebo trestnej zodpovednosti pri určovaní druhu a výmery sankcie. Podstatné je, že žalobca vošiel do križovatky práve a jedine preto, že vodič poisteného vozidla mal zapnuté znamenie o zmene smeru jazdy doprava, že s vozidlom spomaľoval, čo potvrdil aj spolujazdec žalobcu, a že tretie vozidlo naznačilo žalobcovi, aby prešiel cez križovatku. Nemožno ďalej ani súhlasiť s tým, že nedanie prednosti v jazde je potrebné považovať za hlavnú príčinu škodovej udalosti, pretože ako žalobca opakovane uvádzal, jeho konanie bolo podmienené správaním vodiča poisteného vozidla. Pri zodpovednosti za škodu, o akú ide aj v tejto veci, je potrebné mieru zodpovednosti posúdiť podľa všetkých okolností a správania sa účastníkov premávky. Opäť zdôraznil, že vodič poistného vozidla by svoju povinnosť porušil bez ohľadu na to, či by žalobca vošiel do križovatky. Žalobca by nikdy do križovatky nevošiel, ak by vodič poisteného vozidla nepoužil znamenie o zmene smeru jazdy. Žalobca nesúhlasil tiež s tvrdením žalovaného, že mal čakať, kým vozidlo začne vykonávať odbočovací manéver. Takúto povinnosť vodič vozidla stojaceho na hranici križovatky na vedľajšej ceste nemá, pretože povinnosť dať prednosť v jazde znamená iba toľko, že si musí počínať tak, aby vodič s právom prednostnej jazdy nemusel zmeniť smer alebo rýchlosť jazdy. Súdna prax vykladá princíp obmedzenej dôvery tak, že každý je oprávnený spoliehať na to, že ostatní účastníci budú dodržiavať pravidlá cestnej premávky. Vodič poisteného vozidla, ktorý sám porušoval predpisy a uviedol ostatných účastníkov premávky do omylu, nemohol očakávať, že sa títo účastníci zachovajú v súlade s jeho predstavami, keďže navonok prejavoval iné správanie. Žalobca mal právo spoliehať sa na to, že vodič poisteného vozidla vykoná odbočovací manéver a nebolo možné od neho spravodlivo žiadať, aby predpokladal porušenie povinností zo strany tohto vodiča. 15. K vyjadreniu žalobcu k odvolaniu podal žalovaný písomné vyjadrenie (replika) v ktorom uviedol, že žalobca vykladá princíp obmedzenej dôvery nesprávne, resp. neúplne. Tvrdenia, že poistený mal uviesť do omylu aj ostatných účastníkov premávky, nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Žalobca bol povinný čakať na hranici križovatky až do momentu, kedy vozidlo začne vykonávať odbočovací
manéver, len vtedy by bola naplnená jeho povinnosť v zmysle zvislého dopravného značenia. Vodič sa môže spoliehať na dodržiavanie dopravných predpisov ostatnými účastníkmi cestnej premávky, ak nevyplýva z konkrétnej situácie opak, avšak zároveň je povinný zachovávať patričnú opatrnosť. Žalobca sa teda nemal spoliehať výlučne na svietiace smerové svetlo, ale v rámci zachovania náležitej opatrnosti mal počkať do momentu, kedy toto vozidlo začne odbočovací manéver. O to viac, že sa nachádzal na vedľajšej ceste a bol povinný dať prednosť vozidlám jazdiacim na hlavnej ceste. Vzájomná dôvera účastníkov premávky je limitovaná opatrnosťou a povinnosťou nikomu neškodiť (§ 415 OZ). Okrem generálnej prevenčnej povinnosti, žalobca závažným spôsobom porušil aj povinnosť, ktorá mu explicitne vyplýva zo ZoCP, keď nerešpektoval príkazovú dopravnú značku „Daj prednosť v jazde!“ a narazil do vozidla jazdiaceho po hlavnej ceste. Argument žalobcu o „zavedení do omylu“ z dôvodu svietiaceho smerového svetla neobstojí. Ak chcel žalobca zachovať plynulosť cestnej premávky, mal zachovať dostatočnú obozretnosť a vstúpiť do križovatky až v momente, kedy vozidlo jazdiace po hlavnej ceste, začne odbočovací manéver. Až skutočne začatý odbočovací manéver je znak, že vozidlo odbočuje a prejazd cez križovatku je bezpečný. 16. K odvolacej replike žalovaného podal žalobca písomné vyjadrenie (duplika), v ktorom uviedol, že sa pridržiava podaného odvolania a doterajších písomných podaní. Skutočnosť, že poistený vodič uviedol do omylu ostatných účastníkov cestnej premávky, vyplýva z výpovede žalobcu, jeho manželky a z výpovede svedka E. F.. Tieto výpovede neboli spochybnené, ani neboli navrhnuté dôkazy, ktoré by ich dôveryhodnosť znižovali. Žalobca vošiel do križovatky iba preto, že vodič poisteného vozidla uviedol ostatných účastníkov cestnej premávky do omylu v otázke ďalšieho smeru jeho jazdy. Nedôvodný je aj argument žalovaného, že žalobca mal čakať na hranici križovatky až do momentu, kedy vozidlo začne vykonávať odbočovací manéver. Takáto povinnosť nevyplýva ani z výkladu pojmu „dať prednosť v jazde“, ani zo ZoCP. Žalobca sa dostatočne riadil generálnou prevenčnou povinnosťou, keď vošiel do križovatky až potom, čo videl znamenie o zmene smeru jazdy, spomalenie poisteného vozidla a naznačenie vjazdu do križovatky vodičom vozidla, ktoré išlo po hlavnej ceste sprava (od žalobcu). Žalobca zachoval potrebnú opatrnosť a nemožno od neho požadovať, aby predvídal akékoľvek správanie vodiča poisteného vozidla. Výklad žalovaného, podľa ktorého mal žalobca počkať na odbočovací manéver, nie je správny. 17. K odvolacej duplike podal žalovaný písomné vyjadrenie, v ktorom uviedol, že s argumentáciou žalobcu sa nestotožňuje. Žalobcom opätovne tvrdené skutočnosti, že poistený mal uviesť do omylu aj ostatných účastníkov premávky, ako aj jeho argumentácia a výklad pojmu „dať prednosť v jazde“ sú duplicitné, neuvádza žiadne nové skutočnosti, iba reprodukuje argumentáciu už známu súdu aj žalovanému. Vyjadrenie neobsahuje žiadne nové skutočnosti a nie je možné ho hodnotiť ako úkon, za ktorý by bolo možné v prípade úspechu priznať náhradu trov. 18. Ďalšie vyjadrenia strany v odvolacom konaní nepodali. 19. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolania žalobcu a žalovaného boli podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenými subjektmi – zároveň stranami, v ktorých neprospech bolo rozhodnutie v nimi napadnutých častiach vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolania majú zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (žalobca podľa § 365 ods. 1 písm. b/ a h/ CSP a žalovaný podľa § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi podaných odvolaní (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je nedôvodné a odvolanie žalovaného je čiastočne dôvodné, z ktorého dôvodu bolo potrebné napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcom výroku II. a v časti vyhovujúceho výroku I. o uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 757,20 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,50 % ročne zo sumy 757,20 eura od 16.12.2023 do zaplatenia, do 15 dní od právoplatnosti rozsudku, podľa § 387 ods. 1 ako vecne správne potvrdiť a vo zvyšku vyhovujúci výrok I. podľa § 388 CSP zmeniť tak, že žaloba sa vo zvyšku zamieta.
20. Pretože výrok III. rozsudku súdu prvej inštancie o vrátení preddavku na trovy dokazovania, nebol napadnutý odvolaním, nie je predmetom prieskumu odvolacieho súdu. 21. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, ako aj odvolaniami žalobcu a žalovaného uplatnenú odvolaciu argumentáciu bolo posúdiť, či súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania a realizovaného právneho posúdenia veci rozhodol vecne správne, pokiaľ žalobe žalobcu, domáhajúceho sa náhrady škody voči poisťovateľovi vozidla majúcemu zaviniť škodovú udalosť dňa 07.08.2023, vyhovel v rozsahu 50 %, konštatujúc spoluzavinenie predmetnej škodovej udalosti žalobcom v rovnakom rozsahu. Vzhľadom na to, že ku škodovej udalosti došlo v dôsledku stretu dvoch prevádzok s objektívnou zodpovednosťou, zaoberal sa súd skúmaním miery, akou sa prevádzky spolupodieľali na vzniku škody, a to so zreteľom na skutkové okolnosti konkrétneho prípadu a porovnaním všetkých okolností, ktoré mohli mať a mali vplyv na výsledok. Dokazovaním súd zistil, že vodič poisteného vozidla prichádzal po hlavnej ceste po ulici Starohájska v Trnave ku križovatke s ulicou Tehelná, pričom mal zapnuté znamenie o zmene smeru jazdy vpravo, hoci chcel pokračovať ďalej po hlavnej ceste, pričom smerovník mu zostal zapnutý po výjazde z kruhového objazdu pri Sociálnej poisťovni; čím porušil právnu povinnosť podľa § 30 ods. 4 ZoCP, keďže znamenie o zmene smeru jazdy neponechal len v čase, kým menil smer jazdy pri výjazde z kruhového objazdu, ale aj potom. Žalobca bol vodičom vozidla prichádzajúceho z vedľajšej cesty z ulice Tehelná označenej značkou „Daj prednosť v jazde“, ktorý v domnienke, že poistené vozidlo bude odbočovať vpravo, vošiel do križovatky, kde vytvoril svojim vozidlom prekážku, do ktorej po brzdení narazilo poistené vozidlo a na vozidle žalobcu vznikla škoda. Žalobca porušil právnu povinnosť podľa § 20 ods. 1 ZoCP, keďže ako vodič prichádzajúci do križovatky po vedľajšej ceste nedal prednosť v jazde poistenému vozidlu prichádzajúcemu po hlavnej ceste. Tieto okolnosti škodovej udalosti posúdil súd prvej inštancie ako okolnosti podieľajúce sa na vzniku škodovej udalosti každá v polovici, pretože ak by vodič poisteného vozidla neponechal zapnuté znamenie o zmene smeru jazdy v čase, kedy ho už zapnuté mať nemal, neuviedol by žalobcu do omylu a tento by ostal stáť na hranici križovatky a nechal by prejsť poistené vozidlo ďalej po hlavnej ceste. Zároveň však, ak by žalobca dal prednosť vozidlám idúcim po hlavnej ceste, okrem poisteného vozidla aj neznámemu motorovému vozidlu idúcemu po hlavnej ceste sprava, vošiel by do križovatky až v čase, kedy by nevytvoril prekážku pre poistené vozidlo. Správne mal žalobca počkať, či poistené vozidlo skutočne začne vykonávať odbočovací manéver, a to natočením vozidla do smeru jazdy vpravo, pričom sa žalobca nemal spoliehať iba na znamenie o zmene smeru jazdy a pomalú jazdu alebo spomaľovanie vozidla. Žalobca vchádzal na hlavnú cestu z vedľajšej cesty, a preto bol povinný zachovať zvýšenú opatrnosť, a to napriek tomu že z pravej strany mu vozidlo na hlavnej ceste dávalo prednosť. Súd mal za to, že obe okolnosti porušenia povinností vodiča, t.j. na strane žalobcu aj vodiča poisteného vozidla, viedli k tomu, že došlo k stretu vozidiel v križovatke, a preto porušenie povinností oboch vodičov bolo príčinou vzniku škody na vozidle žalobcu. Ak by obaja svoje povinnosti rešpektovali, ku škodovej udalosti by nedošlo. Obaja porušili povinnosti uložené im právnym predpisom a tieto ich konania boli v príčinnej súvislosti so vznikom škody. Pokiaľ ide o individuálne okolnosti prípadu, súd zohľadnil, že žalobca vchádzal do križovatky z vedľajšej cesty označenej dopravnou značkou „Daj prednosť v jazde“, pričom žalobca okrem toho, že vošiel do jazdnej dráhy poisteného vozidla, nesplnil svoju povinnosť dať prednosť v jazde ani vozidlu prichádzajúcemu po hlavnej ceste sprava, hoci mu vodič uvedeného vozidla dával svetelnou signalizáciou najavo, že môže ísť, žalobca to nemal akceptovať a mal vyčkať, kým autá, ktoré mali v križovatke prednosť jazdy, križovatkou prejdú. Ak by tak urobil, k nehode by nedošlo. Ak na uvedené žalobca reagoval tak, že vošiel do križovatky v snahe uvedenú situáciu „využiť“, pričom dostatočne nevyhodnotil úmysel poisteného vozidla až vtedy, ak by bol ďalší smer jeho jazdy nepochybný, porušil svoju povinnosť dať prednosť v jazde a stal sa prekážkou pre poistené vozidlo idúce po hlavnej ceste. Vodičovi poisteného vozidla pritom okrem nevypnutia znamenia o zmene smeru jazdy nebolo možné pričítať porušenie ďalšej povinnosti, pretože keď žalobcu zbadal, brzdil, čo bola správna reakcia. Súd dospel k právnemu záveru, že príčinou vzniku škodovej udalosti bolo ako opomenutie vodiča poisteného vozidla, tak konanie žalobcu, a to u každého v rozsahu 50 %, preto má žalobca ako poškodený pri prevádzke motorového vozidla proti žalovanému ako poisťovateľovi priamy nárok z titulu poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú poisteným motorovým vozidlom v rozsahu 50 %, pričom nevyhnutné náklady na opravu poškodeného motorového vozidla predstavovali 2.524 eur, z čoho polovica je 1.262 eur. 22. Žalobca v podanom odvolaní nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že jeho miera zodpovednosti na vzniku škodovej udalosti je v rozsahu 50 %, ako ani s právnym názorom súdu, že
mal porušiť povinnosť podľa § 20 ods. 1 ZoCP, teda povinnosť zachovávať „zvýšenú opatrnosť“. Súd sa nesprávne vysporiadal s tým, ako ktorá povinnosť porušená účastníkmi cestnej premávky prispela k vzniku škodovej udalosti. Súd nevyhodnotil dôležitosť tej-ktorej povinnosti, správanie ostatných účastníkov v premávke, princíp obmedzenej dôvery v doprave ako aj to, či správanie jedného z účastníkov škodovej udalosti nebolo podmienené správaním druhého z účastníkov. Mal za to, že vodič dávajúci prednosť v jazde má konať tak, aby ten, kto má prednosť v jazde, nemusel náhle zmeniť smer alebo rýchlosť jazdy, z čoho automaticky nevyplýva povinnosť pri jazde cez križovatku čakať, kým vozidlo idúce po hlavnej ceste prejde cez križovatku. Ak by vodič poisteného vozidla pokračoval v jazde vpravo, ako dával znamenie o zmene smeru jazdy, mohol žalobca do križovatky pokračovať, pretože by sa s daným vozidlom obišiel a súčasne, vozidlo idúce po hlavnej ceste sprava umožňovalo žalobcovi prejsť cez križovatku. Nasvedčovala tomu i pomalá jazda vodiča poisteného vozidla a dávanie znamenia o zmene smeru jazdy, ako aj vnímanie tejto situácie vodičom vozidla idúceho po hlavnej ceste sprava. Konanie žalobcu bolo podmienené správaním vodiča poisteného vozidla, preto porušenie jeho povinnosti nemôže byť rovnocenné z hľadiska miery zavinenia škodovej udalosti a vzniku škody s porušením povinnosti poisteného vozidla. V zmysle zásady obmedzenej dôvery v doprave nebolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať, aby bez ďalšieho predpokladal akékoľvek možné porušenia pravidiel cestnej premávky inými účastníkmi. 23. S napadnutým rozsudkom nesúhlasil ani žalovaný, ktorý nesúhlasil s určením miery spoluzavinenia dopravnej nehody v prípade oboch jej účastníkov v rozsahu 50 %, keďže súd sa nezaoberal závažnosťou porušenia pravidiel o bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky, pričom v zmysle ust. § 137 ods. 2 písm. j) ZoCP, je nedanie prednosti v jazde porušením pravidiel cestnej premávky závažným spôsobom. Porušenie pravidiel oboch účastníkov nehody teda nemalo rovnakú intenzitu. Nesprávne použitie smerovky predstavuje menej závažný priestupok. Práve porušenie povinnosti „Daj prednosť v jazde“ je takým porušením cestných pravidiel, ktoré možno označiť za hlavnú príčinu vzniku škodovej udalosti. Spustenie smerovky signalizuje iba zamýšľanú zmenu smeru. V prípade žalobcu ide o závažnejšie porušenie pravidiel cestnej premávky, keď nedal prednosť v jazde vozidlu na hlavnej ceste a nepresvedčil sa, či toto vozidlo skutočne začalo manéver na odbočovanie. 24. V predmetnej veci sa žalobca domáha náhrady škody od poisťovateľa motorového vozidla, ktoré podľa žalobcu zavinilo škodovú udalosť, ku ktorej došlo dňa 07.08.2023 na križovatke ulíc Starohájska – Tehelná v Trnave, kedy žalobca viedol svoje vozidlo (Volkswagen Sharan, EČ: D.) po ulici Tehelná, ktorá bola vedľajšou cestou k ulici Starohájska, po ktorej v tom išlo poistené motorové vozidlo (Fiat Punto, EČ: D.). Na ulici Tehelná sa pred križovatkou s ulicou Starohájska nachádza viditeľné zvislé dopravné značenie „Daj prednosť v jazde“ a na ulici Starohájska sa pred križovatkou s ulicou Tehelná nachádza viditeľné dopravné značenie „Hlavná cesta.“ Škodová udalosť spočívajúca v strete týchto vozidiel v uvedenej križovatke vznikla tak, že žalobca vošiel svojim vozidlom do križovatky z vedľajšej cesty (z ulice Tehelnej) označenej dopravnou značkou „Daj prednosť v jazde“, kde sa zrazil s poisteným vozidlom idúcim rovno po hlavnej ceste (po ulici Starohájskej), avšak so zapnutým svetelným znamením o zmene smeru jazdy vpravo. 25. Preskúmajúc odvolaciu argumentáciu oboch sporových strán, má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie v danej veci správne ustálil skutkový stav pokiaľ ide o priebeh danej škodovej udalosti, ktorý v odvolaní žiadna zo sporových strán ani nenapádala. Súd správne posúdil pasívnu legitimáciu žalovaného, ako aj vznik a výšku škody, ktoré neboli v odvolaniach žiadnou zo sporových strán rozporované. Súd sa tiež správne v predmetnej veci zaoberal zavinením oboch prevádzateľov motorových vozidiel na spôsobení škody, teda mierou, ktorou sa každé zo stretnuvších sa vozidiel spolupodieľalo na vzniku škody (§ 431 OZ), so zreteľom na porušenie ich povinností podľa ustanovení ZoCP a so zreteľom na skutkové okolnosti tohto konkrétneho prípadu. 26. Súd prvej inštancie ustálil, že vodič poisteného vozidla porušil právnu povinnosť podľa § 30 ods. 4 ZoCP, keď znamenie o zmene smeru jazdy neponechal len v čase, kým menil smer jazdy z kruhového objazdu, ale ponechal ho zapnuté aj ďalej počas jazdy po hlavnej ceste rovno po Starohájskej ulici, hoci smer jazdy už meniť nemienil. Žalobca prichádzajúci z vedľajšej cesty označenej dopravnou značkou „Daj prednosť v jazde“ v domnienke, že poistené vozidlo bude odbočovať, vošiel do križovatky, kde vytvoril svojim vozidlom prekážku, do ktorej po brzdení poistené vozidlo narazilo, čím porušil povinnosť podľa § 20 ods. 1 ZoCP. Tieto okolnosti na strane každého z vodičov vyhodnotil súd prvej inštancie ako okolnosti podieľajúce sa na vzniku škody na vozidle žalobcu každá v polovici.
27. Žalobca mal za to, že predmetnú škodovú udalosť zavinilo v celom rozsahu poistené vozidlo, pretože žalobca síce vošiel do križovatky z vedľajšej cesty, kde mal povinnosť dať prednosť v jazde vozidlám idúcim po hlavnej ceste, čo však podľa žalobcu neznamená, že vodič vchádzajúci do križovatky z vedľajšej cesty musí vždy zastaviť vozidlo a čakať, kým vozidlá idúce po hlavnej ceste prejdú cez križovatku, ale počínať si tak, aby ten kto má prednosť v jazde nemusel náhle zmeniť smer alebo rýchlosť jazdy. Vodič poisteného vozidla pritom porušil svoju povinnosť podľa ZoCP tým, že dával znamenie o zmene smeru jazdy vpravo, pričom pri prejazde križovatkou neodbočil, ale pokračoval v jazde križovatkou rovno. Žalobca mal za to, že sa oprávnene spoliehal, že poistené vozidlo odbočí vpravo, vzhľadom na znamenie o zmene smeru jazdy, preto vošiel do križovatky s úmyslom odbočiť vľavo, pričom by sa tak vozidlá v križovatke míňali, preto nemusel poistenému vozidlu dávať prednosť v jazde, ktoré by pri dodržaní odbočovania vpravo nemuselo meniť smer ani rýchlosť jazdy a žalobca by mu v pokračovaní v jazde nijako neprekážal, k stretu vozidiel by neprišlo. Ak by teda vodič poisteného vozidla znamenie o zmene smeru jazdy nedával, keďže zjavne nemal úmysel odbočiť (ale smerovku zabudol vypnúť po výjazde z kruhového objazdu), ku škodovej udalosti by nedošlo. 28. Na druhej strane žalovaný dôvodil, že škodovú udalosť zavinil výlučne žalobca, ktorý nerešpektoval zvislú príkaznú dopravnú značku „Daj prednosť v jazde,“ pričom poistené vozidlo nemenilo smer jazdy, ale pokračovalo cez križovatku rovno v smere svojej jazdy, pričom dôležitý je faktický smer jazdy a nie predpokladaný úmysel. 29. Obe sporové strany teda nesúhlasili s vyhodnotením miery zavinenia oboch prevádzateľov motorových vozidiel na spôsobení škody, keď sa nestotožňovali s právnym posúdením porušenia ich povinností podľa ZoCP súdom prvej inštancie. 30. Podľa § 2 ods. 2 písm. b) zák. č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom k 07.08.2023 (ďalej len „ZoCP“), na účely tohto zákona sa ďalej rozumie dať prednosť v jazde povinnosť účastníka cestnej premávky počínať si tak, aby ten, kto má prednosť v jazde, nemusel náhle zmeniť smer alebo rýchlosť jazdy. 31. Podľa § 19 ods. 1 ZoCP, pred odbočovaním a počas odbočovania je vodič povinný dávať znamenie o zmene smeru jazdy. Vodič pri odbočovaní nesmie ohroziť vodiča idúceho za ním. Vodič je povinný pri odbočovaní dbať na zvýšenú opatrnosť. Vodič vozidla idúceho za vozidlom, ktoré odbočuje, musí dbať na zvýšenú opatrnosť a svojou jazdou nesmie ohroziť vodiča odbočujúceho vozidla. 32. Podľa § 20 ods. 1 ZoCP, vodič, ktorý prichádza do križovatky po vedľajšej ceste označenej dopravnou značkou „Daj prednosť v jazde“ alebo „Stoj, daj prednosť v jazde“, je povinný dať prednosť v jazde vozidlám a ostatným účastníkom cestnej premávky prichádzajúcim po hlavnej ceste vrátane cyklistov idúcich súbežne s hlavnou cestou. 33. Podľa § 30 ods. 1, 2 a 4 ZoCP, znamenie o zmene smeru jazdy vodič je povinný dávať okrem prípadov uvedených v tomto zákone vždy aj pri zmene smeru jazdy, vybočovaní z neho alebo ak to vyžaduje bezpečnosť alebo plynulosť cestnej premávky (ods. 1). Vodič je povinný dávať znamenie o zmene smeru jazdy včas pred začiatkom jazdného úkonu podľa odseku 1, a to s ohľadom na okolnosti cestnej premávky, najmä na vozidlá idúce za ním a na povahu jazdy (ods. 2). Znamenie o zmene smeru jazdy dávané smerovými svetlami vodič ponechá len v čase, kým mení smer jazdy, vybočuje z neho alebo kým vozidlo nezaujme miesto v jazdnom pruhu, do ktorého prechádza. Znamenie o zmene smeru jazdy rukou sa dáva len pred začatím jazdného úkonu (ods. 4). 34. Podľa § 137 ods. 2 písm. j) ZoCP, porušením pravidiel cestnej premávky závažným spôsobom je nedanie prednosti v jazde. 35. Odvolací súd má za to, že porušenie povinností oboch vodičov, t. j. žalobcu i vodiča poisteného vozidla viedlo v danom prípade k vzniku danej škodovej udalosti, avšak súd prvej inštancie pri ustaľovaní miery spoluzapríčinenia škody oboma vodičmi (hoci sám v napadnutom rozhodnutí uviedol, že okrem fyzickej účasti vozidiel na strete daných prevádzok, bolo potrebné zohľadniť aj druh porušeného pravidla), dostatočne z právneho hľadiska nezohľadnil druh a závažnosť porušenia pravidiel cestnej
premávky na strane každého vodiča, ktorú skutočnosť rovnako namietali tak žalobca, ako aj žalovaný v podaných odvolaniach. 36. Odvolací súd vychádzajúc z ustanovenia § 20 ods. 1, v spojení s § 19 ods. 1 a § 137 ods. 2 písm. j) ZoCP je toho názoru, že nedanie prednosti v jazde predstavuje závažný dopravný priestupok, priamo ohrozujúci bezpečnosť cestnej premávky, čo sa prejavuje aj vo vysokých sankciách, v prípade jeho porušenia. Naproti tomu, ponechanie zapnutého ukazovateľa o zmene smeru jazdy, predstavuje menej závažný priestupok, avšak môže, ako sa tomu stalo aj v predmetnej veci, vyvolať zmätok v premávke a kolíznu situáciu, či dopravnú nehodu. 37. Vodič na vedľajšej ceste má jednoznačnú povinnosť dať prednosť v jazde vozidlu na hlavnej ceste. Povinnosťou vodiča, ktorý za danej dopravnej situácie má dať prednosť v jazde je, aby sám určil, či situácia vyžaduje a zaväzuje ho k poskytnutiu prednosti v jazde inému vozidlu. Pre posúdenie situácie z tohto hľadiska je rozhodujúca najmä vzdialenosť vozidla, ktoré má prednosť v jazde, rýchlosť jazdy tohto vozidla, smer jeho ďalšej jazdy, hustota premávky, viditeľnosť, aj prehľadnosť miesta. Vodič musí mať schopnosť zodpovedne sa rozhodnúť za každej, aj zložitej dopravnej situácie. Vodič na vedľajšej ceste sa pritom nemôže spoliehať výlučne na smerové svetlo druhého vozidla. Smerovka vozidla idúceho po hlavnej ceste, nezakladá právo prednosti pre vozidlo na vedľajšej ceste, je to len oznamovací signál. Vodič na vedľajšej ceste musí počítať s tým, že vozidlo na hlavnej ceste signalizuje nesprávne, že zmení rozhodnutie, či smerovku zabudlo vypnúť. Preto aj ust. § 19 ods. 1 ZoCP ukladá vodičovi pri odbočovaní (tu vykonanom pri vchádzaní na hlavnú cestu z vedľajšej) dbať na zvýšenú opatrnosť. Konaním žalobcu došlo aj podľa odvolacieho súdu k porušeniu ustanovenia § 20 ods. 1 v spojení s § 19 ods. 1 ZoCP, pretože ním vznikla taká kolízna situácia, aká nastáva pri nedaní prednosti v jazde, s následkom škody na majetku. Spoluvina vodiča vozidla na hlavnej ceste je však v tomto prípade tiež daná, pretože nesporne mal smerovku zapnutú po dlhší čas, ako bolo nevyhnutné, čím mohol u ostatných účastníkov cestnej premávky vytvoriť dojem, že odbočuje, čím prispel k vzniku škodovej udalosti. Avšak len samotné znamenie o zmene smeru jazdy vpravo, použité poisteným vozidlom, neoprávňovalo žalobcu bez ďalšieho vyjsť z vedľajšej cesty na hlavnú a začať odbočovací manéver vľavo, ale žalobca mal správne počkať, či poistené vozidlo skutočne začne meniť smer jazdy potrebným spomalením jeho vozidla pri vchádzaní do zákruty a natočením vozidla vpravo a nemal sa spoliehať iba na znamenie o zmene smeru jazdy. Žalobca mal predvídať a presvedčiť sa dostatočne o skutočnom manévre vozidla, ktorému bol povinný dať prednosť. 38. Žalobca sa odvolával na princíp obmedzenej dôvery, tento však uvádzal neúplne, teda že od žalobcu nebolo možné spravodlivo požadovať, aby bez ďalšieho predpokladal akékoľvek možné porušenia pravidiel cestnej premávky inými účastníkmi. Princíp obmedzenej dôvery predstavuje osobitný princíp v cestnej doprave, ktorý zohľadňuje špecifiká právnej úpravy cestnej premávky a znamená, že vodič ako účastník cestnej premávky sa môže spoliehať na to, že ostatní účastníci cestnej premávky budú dodržovať pravidlá cestnej premávky, pokiaľ z konkrétnych okolností nebude vyplývať opak. Princíp obmedzenej dôvery teda určuje, aby aj vodič rešpektujúci dopravné predpisy adekvátne reagoval na porušenia pravidiel cestnej premávky zo strany iného účastníka cestnej premávky, ktoré vníma, a to tak, aby minimalizoval, prípadne sa úplne vyhol kolíznej situácii (spomalením, zastavením vozidla, či inou reakciou na porušenie pravidiel cestnej premávky zo strany iných účastníkov). Práve z tohto dôvodu možno hovoriť o obmedzenom princípe dôvery. Obmedzenie môže vyplynúť z konkrétnej kolíznej dopravnej situácie, na ktorú je povinnosť reagovať. Okolnosti, ktoré vodič môže či nemôže predvídať, nie je možné vymedzovať v hypotetickej rovine, ale je potrebné vychádzať vždy z existujúcich objektívnych okolností dopravnej situácie. Pokiaľ sa teda žalobca spoľahol len na znamenie o zmene smeru jazdy poisteného vozidla, avšak nevyčkal, či vozidlo reálne začne odbočovací manéver, nereagoval adekvátne, ak sa bez ďalšieho rozhodol vojsť na hlavnú cestu, čím porušil svoju povinnosť dať prednosť vozidlám idúcim po hlavnej ceste. 39. Súd prvej inštancie pritom správne v odôvodnení napadnutého rozhodnutia poukázal aj na tú okolnosť, že žalobca okrem toho, že vošiel do jazdnej dráhy poisteného vozidla, nesplnil ani svoju povinnosť dať prednosť v jazde ďalšiemu vozidlu prichádzajúcemu po hlavnej ceste sprava, hoci mu vodič tohto vozidla dával svetelnou signalizáciou najavo, že môže ísť, žalobca uvedené nemal akceptovať, pretože bol na vedľajšej ceste, viazaný dopravnou značkou „Daj prednosť v jazde“, pričom dohoda vodičov v cestnej premávke o poradí, v akom prejdú križovatkou, nie je nadradená zvislému dopravnému značeniu o prednosti v jazde na danej križovatke a zbytočne tiež prispela ku kolíznej situácii
v danom prípade. Účelom dopravného značenia na danej križovatke bolo zabezpečiť plynulosť premávky predovšetkým na hlavnej ceste (ulica Starohájska), preto bolo povinnosťou žalobcu v zmysle zvislej dopravnej značky vyčkať, kým vozidlá idúce po hlavnej ceste križovatkou prejdú a vojsť do nej až vtedy, kedy by žiadne vozidlo idúce po hlavnej ceste svojim vozidlom neobmedzil. Ak by žalobca povinnosť dať prednosť v jazde tak poistenému vozidlu blížiacemu sa k nemu zľava, hoci s nesprávnou signalizáciou o zmene smeru jazdy, ako aj vozidlu prichádzajúcemu do križovatky sprava rešpektoval, teda vyčkal, kým obe prejdú križovatkou, ku škodovej udalosti by napriek mylnej svetelnej signalizácii poisteného vozidla nedošlo. Svojou jazdou žalobca obmedzil tak poistené vozidlo, ako aj vozidlo na hlavnej ceste sprava. 40. V danej veci skutočne bolo potrebné zohľadniť jednotlivé okolnosti tohto stretu vozidiel vo vzájomnej súvislosti, pričom na základe vyššie uvedených východísk dospel odvolací súd k právnemu záveru, že z hľadiska závažnosti porušeného pravidla cestnej premávky, bolo hlavnou príčinou danej kolíznej udalosti nedanie prednosti v jazde vozidlám idúcim po hlavnej ceste žalobcom, avšak nebolo možné neprihliadnuť aj na konanie vodiča poisteného vozidla, ktorý nesprávne ponechal zapnuté znamenie o zmene smeru jazdy, čo vyvolalo reakciu žalobcu, ktorý však celkovú dopravnú situáciu na danom mieste vyhodnotil predčasne a nesprávne, pokiaľ nevyčkal až na to, kým bude bezpečne zrejmé, že poistené vozidlo skutočne odbočuje na vedľajšiu cestu vpravo natočením smeru jeho vozidla a nedal prednosť ani vozidlu prichádzajúcemu po hlavnej ceste sprava a v rozpore s povinnosťou mu uloženou zvislou dopravnou značkou, toto vozidlo v jazde obmedzil. 41. Závažnosť porušenia povinností žalobcu ako vodiča, zapríčiňujúcich vznik danej škodovej udalosti, tak odvolací súd vyhodnotil prísnejšie, ako súd prvej inštancie, a to v rozsahu 70 %, keďže žalobca nedaním prednosti v jazde (§ 2 ods. 2 písm. b/ ZoCP) vozidlám idúcim po hlavnej ceste porušil v zmysle ZoCP pravidlá cestnej premávky závažným spôsobom (§ 20 ods. 1 ZoCP a § 137 ods. 2 písm. j) ZoCP), pri odbočovaní na hlavnú cestu nezachoval zvýšenú opatrnosť (§ 19 ods. 1 ZoCP), keď nevyčkal na to, či poistené vozidlo skutočne začne svoj odbočovací manéver, spomalil premávku na hlavnej ceste, nedal prednosť v jazde ani vozidlu prichádzajúcemu sprava. Na druhej strane jeho rozhodnutie v danom okamihu nebolo izolované od konania vodiča poisteného vozidla, ktorý porušil pravidlo vypnúť znamenie o zmene smeru jazdy (§ 30 ods. 4 ZoCP) a ponechal ho zapnuté zbytočne dlho potom, ako vyšiel z kruhového objazdu na hlavnú cestu, čo predstavuje v zmysle ZoCP porušenie pravidiel cestnej premávky menej závažným spôsobom, avšak objektívne uvedené pochybenie poisteného vozidla spôsobilo zmätok v cestnej premávke na danom mieste, ako aj predčasnú nesprávnu reakciu žalobcu, ktorý sa rozhodol vojsť na hlavnú cestu, pričom závažnosť porušenia povinností vodiča poisteného vozidla na danej škodovej udalosti, odvolací súd vyhodnotil v rozsahu 30 %. 42. So zreteľom na uvedené bolo dôvodným, aby žalovaný žalobcovi nahradil 30 % skutočnej škody na jeho majetku, teda z celkových nákladov na opravu jeho vozidla vo výške 2.524,- eur, mu uhradil sumu 757,20 eura. Žalovaný mal povinnosť plniť do 15 dní od prešetrenia škodovej udalosti (§ 11 ods. 7 ZoPZP), pričom podľa oznámenia o riešení škodovej udalosti, bolo prešetrovanie ukončené dňa 30.11.2023, teda žalovaný mal povinnosť plniť do 15.12.2023 a nakoľko plnenie žalobcovi neposkytol, dostal sa od 16.12.2023 do omeškania, od ktorého dátumu patrí žalobcovi tiež nárok na úroky z omeškania z priznanej sumy, a to vo výške úrokov z omeškania o 5 percentuálnych bodov viac, ako je základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu, teda odo dňa 16.12.2023, pričom výška základnej úrokovej sadzby k uvedenému dňu bola 4,5 %. 43. Odvolací súd preto považoval žalobu žalobcu za dôvodnú pokiaľ ide o zaplatenie sumy 757,20 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,50 % ročne zo sumy 757,20 eura od 16.12.2023 do zaplatenia, preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcom výroku II. a v časti vyhovujúceho výroku I. o uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 757,20 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,50 % ročne zo sumy 757,20 eura od 16.12.2023 do zaplatenia, do 15 dní od právoplatnosti rozsudku, ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil a vo zvyšku vyhovujúci výrok I. podľa § 388 CSP zmenil tak, že žaloba sa vo zvyšku zamieta. 44. Pretože odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie v časti zmenil, rozhodoval podľa § 262 ods. 1 CSP v súlade s ust. § 396 ods. 2 CSP o nároku na náhradu trov celého konania, t. j. prvoinštančného i odvolacieho.
45. O náhrade trov celého konania potom rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 2 CSP a v spore prevažne úspešnému žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu jeho čistého úspechu vo veci, t. j. v rozsahu 40 %. Žalobca sa v konaní domáhal zaplatenia sumy 2.524,- eur s príslušenstvom. Úspešný bol čo do zaplatenia sumy 757,20 eura s príslušenstvom. Úspech žalobcu tak predstavuje 30 % ( t. j. 757,20 eura : 2.524 eura x 100), úspech žalovaného predstavuje 70 % (t. j. 100 % - 30 %), čistý úspech žalovaného je tak t. j. 40 % (t. j. 70 % - 30 %). 46. O výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie skončí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 47. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0. Poučenie: -228Co/43/2025 28Co/43/20252124201211 Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).