Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 20S/212/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2019200380 Dátum vydania rozhodnutia: 17. 03. 2021 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Foltán ECLI: ECLI:SK:KSTT:2021:2019200380.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Foltána a sudcov JUDr. Ľubomíra Bundzela a Mgr. Moniky Kadlicovej v právnej veci žalobcu S. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. XX, K., zastúpeného advokátom JUDr. Ing. Branislavom Pechom, PhD., Piaristická 2, Nitra, proti žalovanému Okresnému úradu Trnava, odboru opravných prostriedkov, Vajanského 2, Trnava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OU-TT-OOP-2019/030310 zo dňa 15.10.2019 , za účasti Poľnohospodárskeho družstva Hlohovec, Nitrianska 109, Hlohovec, IČO: 00207781, zastúpeného spoločnosťou Sidor a partneri, s.r.o. Železničná 4/A, Hlohovec, takto r o z h o d o l : I. Súd rozhodnutie Okresného úradu Trnava, odbor opravných prostriedkov číslo: OU-TT- OOP-2019/030310 zo dňa 15.10.2019 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie. II. Žalobcovi súd p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v celom rozsahu. III. Osobe zúčastnenej v konaní súd náhradu trov konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : 1. Žalobca sa v konaní domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutia č. OU-TT- OOP-2019/030310 zo dňa 15.10.2019 , ktorým Okresný úrad Trnava, odbor opravných prostriedkov ako odvolací orgán zamietol jeho odvolanie a potvrdil rozhodnutie Okresného úradu Trnava, pozemkového a lesného odboru č. OU-TT-PLO-2018/000324 zo dňa 09.07.2019 o zastavení konania vo veci uplatneného reštitučného nároku podľa § 30 ods. 1 písm. d) zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní z dôvodu, že v stanovenej lehote nepredložil úplné a presné splnomocnenie udelené mu členmi urbárskej spoločnosti, aby ich zastupoval v celom rozsahu vo veci vydania nehnuteľností vedených v pozemno- knižnej vložke č. 1086, 2,3 a 6 v k. ú. K. - M. B. podľa § 6 zákona č. 229/1991 Zb. 2. Namietal, že z obsahu administratívneho spisu je zrejmé, že konal v mene oprávnených osôb na základe poverenia vlastníkov väčšiny spoluvlastníckych podielov k predmetným nehnuteľnostiam, preto správny orgán pochybil, keď nekonal so všetkými účastníkmi konania (oprávnenými osobami) a odňal im tak právo konať v reštitučnom konaní. V tejto súvislosti žalobca poukazoval na predchádzajúce rozhodnutie správneho orgánu vo veci zo dňa 16.10.2012 vydané pod č. K2012/00038, v ktorom oprávnené osoby správne za účastníkov konania označil a konal s nimi aj Krajský súd v Trnave v konaniach č.k. 42 Sp/1/2010 a 38 Sp/38/2012, ako aj na zápisnicu spísanú dňa 10.09.2009 na Obvodnom pozemkovom úrade v Trnave za prítomnosti zástupcu povinnej osoby a Ing. B. G. ako predstaviteľa správneho orgánu, v súčasnosti vedúceho pozemkového a lesného odboru OÚ Trnava, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal, podľa obsahu ktorej žalobca ako spoločný zástupca oprávnených osôb dňa 27.12.1993 uplatnil nárok na vydanie nehnuteľností podľa § 9 zákona č. 229/1991 Zb., poverenie žalobcu bolo dňa 01.03.1992 odsúhlasené na valnom zhromaždení spoločnosti, žalobca doložil zoznam členov spoločnosti, ktorí ho splnomocnili zastupovaním, pričom správny orgán zistil, že podpísaní členovia podľa poradového čísla súhlasia s menami uvádzanými v zozname členov spoločnosti, správny orgán porovnal a zistil množstvo podielov k reštitúcii ako aj množstvo podielov splnomocňujúcich žalobcu, konštatoval, že žalobca včas uplatnil reštitučný nárok a bol riadne poverený podľa § 37 ods. 2 zák. č. 229/1991 Zb., a zabezpečil všetky potrebné doklady preukazujúce oprávnenú osobu - občiansky preukaz, rodný list a dedičské rozhodnutie na preukázanie postupnosti dedičov. 3. Žalobca považuje za nepochopiteľné, že napriek konštatovaniam v uvedenej zápisnici ho správny orgán dňa 15.01.2019 vyzval na doloženie splnomocnenia členmi urbárskej spoločnosti, keď všetky listiny preukazujúce jeho oprávnenie uplatniť nároky oprávnených osôb sú obsiahnuté v spise. 4. Poukazoval na to, že účelom reštitučných zákonov, ktoré sa stali súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky po skončení totalitného režimu, bolo vytvoriť zákonný rámec na odstránenie nedemokratických zásahov tohto štátneho totalitného režimu do jednotlivých sfér života spoločnosti a umožniť prinavrátenie pôvodného stavu. Účelom zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku je zmiernenie následkov niektorých majetkových krívd z obdobia rokov 1948 až 1990, obnovenie pôvodných vlastníckych vzťahov k pôde a úprava niektorých vlastníckych vzťahov v uvedených súvislostiach. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí zo dňa 31.08.2010 sp. zn. 6 Sžo/345/2009 k interpretácii tohto zákona uviedol, že aj v prípade tohto zákona sa jedná o reštitučný zákon, ktorým sa demokratická spoločnosť snaží aspoň čiastočne zmierniť následky minulých majetkových a iných krívd, spočívajúcich v porušovaní všeobecne uznávaných ľudských práv a slobôd zo strany štátu. Štát a jeho orgány, ako aj obce sú teda povinné zastupovať v konaní podľa tohto zákona v súlade so zákonnými záujmami osôb, ktorých ujma na základných ľudských právach a slobodách má byť aspoň čiastočne kompenzovaná. Tento výklad vychádza zo skutočnosti, že zmyslom všetkých reštitučných zákonov bolo zmiernenie následkov niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo v rozhodnom období. Ak teda zákonodarca si bol vedomý, že odstránenie všetkých krívd nie je reálne a že sa musí uspokojiť len s nápravou niektorých, nemožno potom pripustiť, aby výklad týchto právnych predpisov bol natoľko dogmatický a ústavne nekonformný, že by zakladal de facto voči niektorým osobám krivdy nové. 5. Podľa žalobcu zjavná nevôľa správneho orgánu rozhodnúť o vydaní predmetných nehnuteľností pôvodným vlastníkom, resp. ich právnym nástupcom, rozporuplné a vzájomne odporujúce si, až schyzofrenické postupy správneho orgánu a snaha správneho orgánu o spochybnenie oprávnenia žalobcu uplatniť nárok oprávnených osôb priamo odporuje účelom reštitúcií, poškodzuje vlastnícke práva oprávnených osôb v prospech povinnej osoby, ktorá tak dlhodobo hospodári na cudzom majetku, pričom postupom správneho orgánu hrozí, že sa ho aj vlastnícky zmocní, vytvára krivdu novú. 6. Poukazoval na to, že plnomocenstvo má iba deklaratórnu povahu. Skutočnosť, že by plnomocenstvo neexistovalo v písomnej forme, ešte neznamená, že vzťah zastúpenia neexistuje. Listiny je potrebné posudzovať podľa ich obsahu a v tomto prípade aj v kontexte prípadu. Za plnomocenstvo je potrebné považovať aj akýkoľvek písomný prejav, ktorým oprávnená osoba dáva najavo, že konkrétna osoba ho mohla a v akom rozsahu zastupovať. S poukazom na uvedené je zrejmé, že z obsahu administratívneho spisu vyplývajú také písomné prejavy oprávnených osôb, z ktorých vyplýva oprávnenie žalobcu uplatniť nárok oprávnených osôb v zmysle zákona č. 229/1991 Zb. 7. Podľa žalobcu odporuje právnej istote, že správny orgán po viac ako 25 rokoch od uplatnenia reštitučného nároku začne spochybňovať ich nárok prostredníctvom nedostatku oprávnenia zvoleného spoločného zástupcu, keď sa už podstatná časť pôvodných vlastníkov nemôže sama brániť nakoľko sa nedožila konečného rozhodnutia. 8. Postup správneho orgánu vo veci považuje žalobca za formalistický, porušujúci princíp právnej istoty aj dobou trvania konania a jeho zmätočnosťou a vo vzťahu k charakteru a aplikácii reštitučných predpisov poukazoval na právne názory Ústavného súdu Slovenskej republiky: „ k reštitučným nárokom žiadateľov je potrebné pristupovať zvlášť citlivo, aby v konaní podľa týchto zákonov v súlade so zákonnými záujmami týchto osôb, ktorých ujma na základných ľudských právach a slobodách má byť aspoň čiastočne kompenzovaná, nedochádzalo k ďalším krivdám.“ Z nálezu ústavného súdu vyplýva pokyn pre orgán verejnej moci, aby „k interpretácii reštitučných zákonov pristúpil s určitou veľkorysosťou berúc do úvahy pre minulý režim príznačné nedostatky vtedajšej legislatívy.“ (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 22.06.2010 sp. zn. III. ÚS 127/2010). 9. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k veci navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. 10. Uvádzal, že splnomocnenie predložené p. S. O.. ktoré tvorilo prílohu uplatneného reštitučného nároku obsahovalo len podpisy (niektoré nečitateľné), čo je z hľadiska identifikácie žiadateľov o uplatnenie reštitučného nároku nepostačujúce. A nič na tom nemení ani fakt, že k splnomocneniu bol priložený menný zoznam členom Lesnej spoločnosti Svätý Peter. Splnomocnenie, ktoré by bolo možné považovať za akceptovateľné v zmysle zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, musí obsahovať údaje o splnomocniteľovi: meno a priezvisko, jeho trvalý pobyt, dátum narodenia, resp. rodné číslo a podpis. Takéto splnomocnenie sa v spise nenachádza. V spisovom materiáli sa nachádza len zoznam oprávnených osôb. Žalovaný správny orgán upozorňuje aj na fakt, že splnomocnenie na zastupovanie žiadateľov vo veci reštitučného nároku mal p. S. O. doložiť v lehote do 31.12.1993, aby preukázal, že návrh bol podaný včas. Doplnenie návrhu o doklady potrebné na posúdenie opodstatnenosti reštitučného nároku bolo možné urobiť v lehote do 31.12.1995. 11. Zápisnica z roku 2009 je z hľadiska tohto konania bezpredmetná, nakoľko rozhodnutie Obvodného pozemkového úradu v Trnave, ktoré z nej vychádzalo č. j. K2009/00127 zo dňa 15.12.2009, bolo rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. 42 Sp/1/2010-132 zo dňa 05.06.2012, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 01.08.2012 zrušené s tým, že Krajský súd v Trnave dal za pravdu povinnej osobe. ktorá už v citovanej zápisnici namietala zastúpenie oprávnených osôb p. S. O.. 12. V priebehu konania na prvostupňovom správnom orgáne vo veci uplatneného reštitučného nároku žiadateľov v zastúpení p. S. O. bolo vydaných niekoľko rozhodnutí, dokonca aj vo veci priznania vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré boli predmetom uplatneného reštitučného nároku. V rámci odvolacieho konania všetky rozhodnutia boli postupne Krajským súdom zrušené z dôvodu, že bolo spochybnené zastúpenie oprávnených osôb p. S. O. a teda aj podanie žiadosti na uplatnenie reštitučného nároku. 13. Splnomocnený zástupca v konaní podľa zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku (ďalej len zákon č. 229/1991 Zb.) nielenže zastupuje oprávnené osoby, ale v ich mene podáva aj návrh. Z tohto návrhu musí byť zrejmé, kto návrh podáva, predmet reštitúcie, ako aj lehotu, v ktorej bol návrh podaný nakoľko sa jedná o hmotnoprávnu lehotu. ktorej zmeškanie správny orgán nemôže odpustiť. Z uvedených dôvodov nie je možné upustiť od písomného podania návrhu, ktorého súčasťou musí byt' aj splnomocnenie, ktoré musí obsahovať všetky náležitosti v súlade so zákonom o správnom konaní a tiež zákonom č. 229/1991 Zb. 14. Správny orgán bol povinný postupovať v súlade so zákonom č. 229/1991 Zb. a tiež s právnym názorom obsiahnutým v jednotlivých rozsudkoch Krajského súdu v Trnave, ktorý konal vo veciach odvolania účastníkov konania. V rámci odvolacieho konania žalovaný správny orgán nezistil, že by správny orgán nižšieho stupňa postupoval svojvoľne ako sa snaží deklarovať právny zástupca žalobcu. 15. V odvolacom konaní preskúmaval procesné rozhodnutie, ktorým prvostupňový správny orgán vyzval žalobcu na doplnenie podania o úplné a presné splnomocnenie p. S. O. členmi urbárskej spoločnosti v intenciách rozsudku Krajského súdu č. 38 Sp/38/2012-270 zo dňa 12.02.2018, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 04.12.2018. Obsah výzvy žalobca nespochybnil a na jej splnenie dokonca požadoval predĺženie lehoty. Nakoľko lehota na odstránenie vád podania márne uplynula. správny orgán prvého stupňa nemal inú možnosť ako konanie zastaviť tak ako to vyplýva z dikcie zákonného ustanovenia § 30 ods. 1 zákona o správnom konaní . „Táto skutočnosť sama o sebe bola dôvodom, že konanie na správnom orgáne bolo zastavené. Preto námietky žalobcov vznesené v odvolaní týkajúce sa vád konania neobstoja." Tento právny názor vyslovil Najvyšší súd SR v rozsudku č. 6 Sžo/ 122/2008 proti žalovanému Krajskému pozemkovému úradu v Košiciach. Žalobca mohol ten nepriaznivý stav odvrátiť využitím tzv. apelačného princípu odvolania. Všetky dôvody žaloby, ktoré právny zástupca žalobcu uviedol sa týkajú údajných procesných pochybení v rozhodovacej činnosti prvostupňového správneho orgánu a preto sa z hľadiska preskúmavania rozhodnutia, ktorým žalovaný správny orgán potvrdil rozhodnutie procesnej povahy v súlade s vyššie uvedeným názorom Najvyššieho súdu SR javia ako bezpredmetné a súd by na ne nemal neprihliadať. 16. Poľnohospodárske družstvo Hlohovec, ktorému súd uznesením č. k. 20 S/212/2019-66 zo dňa 28.07.2020 priznal postavenie osoby zúčastnenej na konaní navrhoval žalobu odmietnuť podľa § 98 ods. 1 písm. e) SSP ako podanú zjavne neoprávnenou osobou. 17. V súvislosti s požiadavkou na určenie spoločného zástupcu oprávnených osôb podľa § 37 ods. 2 zákona o pozemkových úpravách poukazoval na právny názor Najvyššieho súdu SR vyslovený v rozhodnutí sp. zn. 1 Sžr/8/2011, podľa ktorého: „ustanovenie § 37 predstavuje základnú a tým neprehliadnuteľnú podmienku konania, bez preverenia ktorej nie je možné o meritórnom posúdení žiadosti stávajúcich urbárnikov alebo ich nástupcov konanie konať, resp. konanie vôbec začať. Najmä jeho odsek 2 nepochybne predstavuje procesný imperatív (viď. formulácia „určia oprávnené osoby“ a nie „môžu určiť“) na určenie spoločného procesného zástupcu na uplatňovanie reštitučného nároku (viď. definičné ustanovenie obsiahnuté v odseku 1) ako materiálnej podmienky konania pre prinavrátenie spoločnej nehnuteľnosti, ktorej obhospodarovanie je majetkovým základom urbariátu. 18. V konaní bola v uvedenej súvislosti E. O. doručená (v prekluzívnej lehote) jediná listina pozemkovému úradu dňa 27.12.1993 označená ako „Určenie zástupcu na uplatňovanie nárokov na vydanie nehnuteľností.“ Svojim obsahom malo teda ísť o poverenie oprávnených osôb spoločnému zástupcovi E. O. (žiadne iné poverenie na pozemkový úrad E. O. v prekluzívnej lehote do 31.12.1993 nedoručil). Z uvedenej listiny však (aj podľa pozemkového úradu) nevyplývalo, ktoré oprávnené osoby poverenie mali udeliť a nie je zrejmé ani vo vzťahu k akým pozemkom sa poverenie vzťahuje, pritom si mal toto poverenie udeliť sám sebe p. O. a i podpísať (teda nie konkrétne osoby v prípadnom postavení „oprávnenej osoby“). Poukazu pozemkového úradu, že toto poverenie musí byť zrozumiteľné a jednoznačné a formulované tak, aby bolo bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, kto je povereným spoločným zástupcom, ktoré osoby poverili, poverenie udelili a na aký konkrétny právny úkon bolo udelené je správy a vyplývajúci z relevantnej rozhodovacej praxe, ktorá je v tejto otázke konštantná, napríklad Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Sž-o-KS/168/2004, Najvyšší súd SR sp. zn. 7 Sžr/87/2016 zo dňa 15.08.2017, Najvyšší súd SR sp. zn. 6 Sžo/25/2015 zo dňa 25.05.2016 alebo tiež Najvyšší súd SR sp. zn. 6 Sžo/292/2008 zo dňa 03.06.2009 a mnohé ďalšie (vrátenie súdov nižšieho stupňa). 19. Je teda správny záver Okresného úradu Trnava, že je možné jednoznačne konštatovať, že v rámci zákonnej prekluzívnej lehoty (do 31.12.1993) neboli na pozemkový úrad v tejto veci predložené dokumenty, ktoré by aj len čiastočne napĺňali zákonné požiadavky na riadne uplatnenie nároku na vydanie nehnuteľnosti; ako v minulosti opakovane potvrdil v obdobných prípadoch aj Najvyšší súd SR.“ ....I keď zákon nevymedzuje presne, čo sa rozumie uplatnením nároku, je nepochybne potrebné, aby v tejto lehote došlo (R 9/2004) pozemkovému úradu podanie, v ktorom budú individualizované oprávnené osoby, pozemok, ktorý sa má vydať, ako aj opísané skutkové okolnosti, ktoré umožnia dostatočne individualizovať reštitučný titul. Ak je uplatňovaný nárok zástupcom v zmysle § 37 ods. 1 a 2 zákona č. 330/1991 Zb. , musí byť k návrhu pripojené zrozumiteľné, jednoznačné a nepochybne poverenie spoločného zástupcu (1 Sžo-o-KS 168/2004 - Zo súdnej praxe 2/2007). Krajský súd Prešov sp. zn. 4 Sp/6/2013 zo dňa 03.12.2013. Vzhľadom na uvedené je nepochybné, že nebolo preukázané, že by konkrétni reštituenti prejavili svoju vôľu nechať sa zastupovať vo vzťahu ku konkrétnym pozemkom, konkrétnym zástupcom v reštitučnom konaní. Preto bolo potrebné skúmať to, či p. O. bol alebo nebol platne splnomocnený na konanie za oprávnené osoby v predmetnom správnom konaní. 20. Keďže sa nepreukázalo, že by p. O. mohol nárok uplatňovať v mene Pasienkového spoločenstva Svätý Peter ani konanie za jednotlivých členov, potom je daný i záver o tom, že ide o osobu, ktorá nie je oprávnená vykonávať v súvislosti s uplatňovaním reštitučného nároku spoločenstva akékoľvek úkony, už vôbec uplatňovať opravné prostriedky. S poukazom na ustanovenie § 98 ods. 1 písm. e) SSP je teda podanie - správnu žalobu p. O. je dôvodné uznesením odmietnuť, ako žalobu, ktorá bola podaná zjavne neoprávnenou osobou. 21. Vzhľadom k tomu, že nebolo preukázané, že E. O. je povereným spoločným zástupcom, dokonca ani to ktoré oprávnené osoby mali poverenie udeliť, na aký konkrétny právny úkon malo byť poverenie udelené, nebolo možné pristúpiť k meritórnemu posúdeniu žiadosti urbárnikov alebo ich nástupcov. Je tomu tak preto, že zákon o úprave vzťahov (ako osobitný predpis) a tiež rozhodovacia prax Najvyššieho súdu SR a súdov nižšieho stupňa jasne určila základné požiadavky na podanie / žiadosť bývalých urbárnikov o vydanie predmetu reštitúcie, ktoré požiadavky však splnené jednoznačne neboli. I keď zákon nevymedzuje presne, čo sa rozumie uplatnením nároku, je nepochybne potrebné, aby v tejto lehote došlo (R 9/2004) pozemkovému úradu podanie, v ktorom budú individualizované oprávnené osoby, pozemok, ktorý sa má vydať, ako aj opísané skutkové okolnosti, ktoré umožnia dostatočne individualizovať reštitučný titul. Ak je uplatňovaný nárok zástupcom v zmysle § 37 ods. 1 a 2 zákona č. 330/1991 Zb., musí byť k návrhu pripojené zrozumiteľné, jednoznačné a nepochybne poverenie spoločného zástupcu (1 Sž-o-KS 168/2004 - Zo súdnej praxe 2/2007 a tiež Krajský súd Prešov sp. zn. 4 Sp/6/2013 zo dňa 03.12.2013). 22. V ďalšom zúčastnený subjekt poukazoval na náležitosti uplatnenia nároku bývalých urbárnikov na vydanie nehnuteľností, za ktoré označil označenie oprávnenej osoby (oprávnených osôb), špecifikáciu dotknutých nehnuteľností, označenie povinnej osoby a inú identifikáciu nároku. Uvádzal okrem iného, že z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Sžr/75/2011 zo dňa 28.02.2012 možno jednoznačne ustáliť spôsob označenia okruhu oprávnených osôb, ak bol nárok uplatnený spoločenstvom a to tak, že „....Je potrebné, aby bol kreovaný súhlas majiteľov väčšiny podielov. V danom prípade tak bolo uskutočnené na valnom zhromaždení členov spoločnosti urbárskeho majetku obce R. dňa 25.01.1992. Spolu so žiadosťou o reštitúciu z 30.12.1993, ktorá bola podaná v zákonnej lehote v zmysle § 42a zák. č. 330/1991 Zb., zástupca podielnikov predložil zoznam fyzických osôb bývalých urbárnikov obce R., čím jednoznačne špecifikoval okruh osôb uplatňujúcich si reštitučný nárok na podiely v spoločnej nehnuteľnosti.“ Takýto právny názor korešponduje aj s odôvodnením rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sž/19/2010 s obdobnou právnou problematikou. 23. Nárok na vydanie nehnuteľnosti mohli podľa zákonnej úpravy uplatniť konkrétne fyzické osoby, ktoré mali (aj spoločne s ďalšími fyzickými osobami spoluvlastníkmi spoločnej nehnuteľnosti) určiť na uplatnenie nároku spoločného zástupcu; spoločný zástupca však mohol uplatňovať nárok na vydanie nehnuteľnosti výlučne len v mene týchto konkrétnych fyzických osôb, ktoré zastupoval. Preto ak spoločný zástupca uplatňoval nárok namiesto iných fyzických osôb (v ich mene), je absolútne nevyhnutné, aby tieto oprávnené fyzické osoby priamo v dokumente (právnom úkone) - uplatnenie nároku - a v zákonom výslovne upravenej prekluzívnej lehote - identifikoval (inak nie je možné vôbec hovoriť o tom, že by žiadnym spôsobom neidentifikované osoby nárok uplatnili, resp. je možné uznať uplatnenie nároku len v podaní identifikovanými fyzickými osobami - t.j. samotnému zástupcovi ako fyzickej osobe, ak bol zároveň aj oprávnenou osobou). Je zrejmé, že osoba, ktorá si nárok riadne neuplatnila (keďže v prekluzívnej lehote nebol na pozemkový úrad doručený žiadny dokument, ktorý by takúto osobu individualizoval ako osobu, ktorá si uplatňuje akýkoľvek nárok), nemôže s ňou byť konané ako s účastníkom konania, nakoľko vo vzťahu k príslušnému úradu nijako reálne neprejavila vôľu stať sa účastníkom (je pritom irelevantné, že táto osoba nebola označená v rámci vykonaného úkonu napríklad aj z dôvodu nesprávneho postupu, resp. ľahkovážnosti na strane zástupcu, ktoré si takáto osoba sama zvolila). 24. Tak ako v poverení zástupcu ani v uplatnení nároku v tejto veci (vyhotovenom E. O.) pritom jednoznačne nebola identifikovaná ani jedna oprávnená osoba (ani jedna fyzická osoba), ktorá mala údajne nárok uplatňovať, okrem samotného E. O., ktorý je pravdepodobne tiež jednou z oprávnených osôb. Teda hoci oprávnenými osobami zo zákona na uplatnenie nároku sú výlučne fyzické osoby (ktoré sú následne aj účastníkmi konania), pri uplatnení nároku žiadny účastník konania uvedený nebol a teda ani nemožno konštatovať, že by v mene neuvedených a neurčitých osôb mohlo akékoľvek konanie o vydanie nehnuteľnosti platne začať (t.j. vo vzťahu k žiadnym z týchto osôb nebol nárok nikdy v lehote do 31.12.1993 uplatnený, keďže nikdy neboli na žiadnom uplatnení nároku doručenom na príslušný úrad do uplynutia tejto lehoty špecifikované). 25. V tejto súvislosti poukazoval na judikatúru v reštitučných veciach, najmä na právne názory Ústavného súdu Slovenskej republiky vyslovené v Náleze sp. zn. II. ÚS 348/08-42, Najvyššieho súdu SR prezentované v rozhodnutiach sp. zn. 6 Sžo/25/2015, 10 Sžr/152/2016 a 6 Sžo/166/2009, ale aj Krajského súdu v Bratislave, prezentované v rozhodnutí 4 Sp/35/2007. 26. Namietal tiež, že uplatnenie nároku žalobcom neobsahuje identifikáciu ani len jednej dotknutej nehnuteľnosti (a to ani označením konkrétnych nehnuteľností, ani označením pozemkovoknižných vložiek ani iným spôsobom) - t.j. z podania nie je možné identifikovať ani to, vo vzťahu ku ktorej alebo ktorým nehnuteľnostiach sa nárok vlastne uplatňuje (žiadnym spôsobom nie je špecifikovaná ani jedna nehnuteľnosť). Keďže správny orgán môže rozhodovať výlučne len o vydaní nehnuteľností, ku ktorým bola zo strany oprávnených osôb na úrade podaná žiadosť o vydanie v lehote do 31.12.1993, v konaní v tejto veci nemá pozemkový úrad možnosť rozhodovať o žiadnej nehnuteľnosti, keďže žiadna nehnuteľnosť nebola v uplatnení nároku uvedená. 27. V tejto súvislosti zúčastnený subjekt (Poľnohospodárske družstvo Hlohovec) poukazoval na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9 Sžr/20/2013, 1 Sžo/173/2007, 10 Sžr/90/2011, ale aj rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/2010, rozhodnutie Krajského súdu Žilina sp. zn. 22 Sp/13/2015, Krajského súdu v Nitre sp. zn. 12 Co/118/2017 a Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5 Sp/3/2010. 28. Podľa neho uplatnenie nároku neobsahuje ani riadnu identifikáciu povinnej osoby, t.j. osoby, na ktorú mali nehnuteľnosti prejsť a ktorá by mala byť povinná nehnuteľnosti vydať, čo len podčiarkuje zmätočnosť a neurčitosť podania. 29. Je preto možné konštatovať, že v tejto veci nebol v stanovenej zákonnej prekluzívnej (do 31.12.1993) uplatnený nárok na vydanie nehnuteľnosti, keďže listina vyhotovená S. O. podaná na pozemkovom úrade 3 dni pred uplynutím prekluzívnej lehoty nespĺňa nielen požiadavky vyžadované zákonom č. 229/1991 Zb., ale ani požiadavky kladené všeobecne Občianskym zákonníkom na platnosť a spôsobenie účinkov akéhokoľvek úkonu alebo podania. Tento úkon, podanie - uplatnenie nároku podpísané E. O. - teda nemohol v zmysle právnej úpravy spôsobiť účinok zachovania prekluzívnej lehoty na uplatnenie nároku na vydanie nehnuteľnosti. Rovnako je podstatné, že poverenie na základe ktorého p. O. mal uplatňovať nárok oprávnených osôb neobsahuje ani to, ktoré oprávnené osoby p. O. údajne poverili a za účelom vydania ktorých nehnuteľností, a teda nemožno mať za to, že ide o poverenie, ktoré by spĺňalo požiadavky zákona č. 330/1991 Z.z. 30. Obdobnými prípadmi sa Najvyšší súd SR zaoberal v konaniach 6 Sžo/292/2008, 1 Sžr/107/2012, 10 Sžr/152/2016 a 1 Sžo-KS/168/2004 k výkladu neplatnosti právnych úkonov sa vyjadril Ústavný súd SR napríklad vo veci sp. zn. II. ÚS 91/1998. 31. Podľa Poľnohospodárskeho družstva Hlohovec žiadna z tvrdených oprávnených osôb v prekluzívnej lehote do 31.12.1995 nepreukázala ani splnenie podmienky štátneho občianstva Slovenskej republiky, zanedbané bolo aj preukazovanie právneho nástupníctva pôvodne oprávnených osôb, pričom na dokumenty a dôkazy, ktoré boli alebo by ešte mohli po uplynutí prekluzívnej lehoty predložené, že nie je možné prihliadať a podľa právnej úpravy je správny orgán povinný rozhodnúť podľa stavu a dôkazov predložených do spisu v lehote do 31.12.1995. 32. Pozemkový úrad sa podľa neho nesprávne a v rozpore s právnou úpravou snažil doplniť spis a jednotlivé dôkazy, aby vedel rozhodnúť o nárokoch jednotlivých fyzických osôb, ktoré si však nárok nikdy riadne neuplatnili. 33. V poslednom rozhodnutí úrad rozhodol v súlade s právnou úpravou a rozhodnutiami najvyšších súdnych autorít vo veciach, v ktorých boli v minulosti nároky oprávnených osôb zamietnuté aj pri nie tak extrémne neurčitých úkonoch, ako boli vykonané zo strany žalobcu (napr. rozhodnutia NS SR sp. zn. 6 Sžo/166/2009 a 10 Sžr/31/2010. 34. Žalobca vo svojom písomnom stanovisku k vyjadreniu zúčastnenej osoby opätovne poukazoval na zápisnicu zo dňa 10.09.2019, podľa obsahu ktorej správny orgán mal za preukázané včasné vyhlásenie nároku žalobcom ako povereným zástupcom oprávnených osôb a boli zabezpečené všetky potrebné doklady preukazujúce oprávnenú osobu. Opätovne tiež poukazoval na charakter a aplikáciu reštitučných predpisov podľa názoru Najvyššieho súdu SR prezentovaného v rozhodnutí sp. zn. 6 Sžo/345/2009 a Ústavného súdu prezentovaného v Náleze sp. zn. III. ÚS 127/2010. 35. Za nedôvodné považuje argumenty podporujúce správnosť rozhodnutia žalovaného, s tým, že zúčastnená osoba vlastnícky ovláda predmetné nehnuteľnosti a preto je logické, že sleduje vlastný záujem, aby nehnuteľnosti neboli vydané, ich skutočným vlastníkom. 36. Súd za splnenia procesných podmienok prejednal vec v neprítomnosti žalobcu a žalovaného, ktorí svoju neúčasť na pojednávaní vopred ospravedlnili a nepožiadali o jeho odročenie z dôležitého dôvodu. Vypočul zástupcu zúčastneného subjektu, ktorý zotrval na argumentácii uvedenej v jeho písomnom podaní vo veci, a po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu, vrátane administratívneho spisu žalovaného správneho orgánu, dospel k záveru o dôvodnosti žaloby. 37. Primárne sa súd zaoberal námietkou zúčastneného subjektu spochybňujúcou aktívnu legitimáciu žalobcu v tomto konaní, vychádzajúcou, rovnako ako ďalšie jeho námietky, z tvrdených nedostatkov určenia žalobcu za spoločného zástupcu oprávnených osôb podľa § 37 ods. 2 zákona č. 330/1991 Zb. 38. V tejto súvislosti bolo potrebné konštatovať, že bez ohľadu na spôsob namietaného určenia spoločného zástupcu, práve žalobca je osobou, na základe podania ktorej došlo k začatiu konania pred správnym orgánom, ktorá bola účastníkom správneho konania a ktorá preto je dotknutá rozhodnutím o zastavení konania, ku ktorému došlo v rozpore s jej vôľou. Žalobca tak nepochybne je v zmysle § 2 ods. 2 SSP (Správny súdny poriadok, zákon č. 162/2015 Z.z.) osobou, ktorá sa za podmienok stanovených týmto zákonom môže domáhať ochrany na správnom súde a ktorej žalobu nie je dôvodné odmietnuť ako podanú zjavne neoprávnenou osobou podľa § 98 ods. 1 písm. e) SSP. 39. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobou napadnutým rozhodnutím zo dňa 15.10.2019 žalovaný potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu o zastavení konania podľa § 30 ods. 1 písm. d) zákona č. 71/1967 Zb., súd zákonnosť postupu a rozhodnutia správneho orgánu posudzoval z hľadiska naplnenia podmienok pre zastavenie konania podľa uvádzaného zákonného ustanovenia, bez skúmania dôvodnosti či nedôvodnosti uplatneného reštitučného nároku. 40. Z logiky správneho konania (rovnako konania súdneho), ako aj zo zaradenia právnej úpravy postupu pri odstraňovaní nedostatkov podania v systéme správneho poriadku (§ 19 ods. 3 zák. č. 71/1967 Zb.) je zrejmé, že ku skúmaniu podmienok konania (spôsobilosť účastníka konania, príslušnosť správneho orgánu na konanie, nedostatky podania účastníka a iné), teda zisťovania, či postupu správneho orgánu vo veci nebránia odstrániteľné alebo neodstrániteľné prekážky, dochádza spravidla v počiatočných štádiách konania. 41. Konkrétne, v prípade nedostatkov podania účastníka, následkom neodstránenia ktorých by malo byť zastavenie konania, logicky do úvahy prichádzajú iba také nedostatky, ktoré je možné odstrániť (výzva na odstránenie ako podmienky zastavenia konania by inak stratila akékoľvek opodstatnenie) a ktoré súčasne bránia ďalšiemu postupu v konaní (inak by samotné zastavenie konania nemalo akékoľvek opodstatnenie). 42. V danom prípade sa vo veci konajúce správne orgány týmito zásadami správneho konania dôsledne neriadili, keď síce nedostatky podania žalobcu po začatí konania odstraňovali, ako je to zrejmé už zo skutočnosti, že vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach vo veci zo dňa 12.11.2003, 14.11.2005, 15.12.2009 a 16.10.2012 oprávnené osoby, resp. ich právnych nástupcov identifikovali a nemali pritom pochybnosti o tom, že žalobca je osobou, ktorá bola oprávnenými osobami v zmysle § 37 ods. 2 zák. č. 330/1991 Zb. poverená na uplatňovanie ich nároku, avšak k odstraňovaniu nedostatkov podania podľa § 19 ods. 3 Správneho poriadku s poučením o následku ich neodstránenia spočívajúcom v zastavení konania pristúpil až po uplynutí 25 rokov (!) od začatia konania v roku 2019. 43. Z obsahu spisu pritom nie je sporné, že žalobca na dokladovanie jeho určenia za spoločného zástupcu oprávnených osôb v čase uplatnenia nároku predložil zápisnicu zo zhromaždenia vlastníkov spoluvlastníckych podielov zo dňa 01.03.1992, ktorého programom bolo práve určenie spoločného zástupcu, s prezenčnou listinou a splnomocnenie na zastupovanie vo veciach vlastníckych práv podpísané spoluvlastníkmi nehnuteľností, k odstráneniu nedostatkov ktorých správny orgán žalobcu v tom čase podľa § 19 ods. 3 Správneho poriadku nevyzval, napriek čomu nedostatok spočívajúci v absencii identifikácie oprávnených a žalobcu poverujúcich osôb bol v ďalšom konaní odstránený, ako vyplýva už z vyššie uvedeného. 44. Požiadavka na predloženie úplného a presného splnomocnenia členov urbárskej spoločnosti splnomocňujúce S. O., aby ich zastupoval v celom rozsahu vo veci vydania nehnuteľností podľa § 6 zákona č. 229/1991 Zb., ako ju správny orgán formuloval vo výzve zo dňa 27.03.2019 (aj vo výzve zo dňa 15.01.2019), na základe nesplnenia ktorej následne konanie zastavil, bola na žalobcu vznesená v čase, keď objektívne nedostatky predložených dokladov nebolo možné odstrániť z dôvodu, že časť z oprávnených osôb, ktoré mali žalobcu za spoločného zástupcu v roku 1992 určiť, už v roku 2019 nežila a nedostatky prejavu svojej vôle tak nemohla odstrániť. 45. Odhliadnuc už od skutočnosti, nenamietanej žalobcom, že z formulácie výzvy (výziev) požadujúcej predloženie splnomocnenia na zastupovanie vo veci vydania nehnuteľností nie je možné jednoznačne vyvodzovať, že požadovaným dokladom je určenie spoločného zástupcu oprávnených osôb podľa § 37 ods. 2 zákona č. 330/1991 Zb., je zrejmé, že výzva obsahovala požiadavku na odstránenie nedostatku podania nerealizovateľným spôsobom, keď aj vzhľadom na žalobcom predložené doklady o jeho určení za spoločného zástupcu prípadne ešte pretrvávajúce nedostatky v identifikácii osôb, ktoré ho za spoločného zástupcu určili, bolo možné odstraňovať iba doplnením osobných údajov týchto osôb a konkretizáciou ich spoluvlastníckeho podielu. 46. Za takýchto okolností mal súd za to, že podmienky zastavenia konania podľa § 30 ods. 1 písm. d) Správneho poriadku naplnené neboli a správne orgány možnosť aplikácie tohto zákonného ustanovenia nesprávne právne posúdili. 47. Súd preto žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP, keď vzhľadom na jeho kompetencie odvolacieho orgánu z hľadiska naplnenia účelu tohto konania nepovažoval za potrebné navrhované zrušenie rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu zo dňa 09.07.2019. 48. V ďalšom konaní správne orgány po opätovnom prehodnotení zákonných náležitostí uplatnenia nároku oprávnených osôb k odstraňovaniu prípadne zistených nedostatkov podľa § 19 ods. 3 Správneho poriadku vyzvaním účastníka s poučením o následkoch nerešpektovania výzvy pristúpia iba v prípade, že zistený nedostatok je objektívne odstrániteľným, inak o uplatnenom nároku vecne rozhodnú. 49. Vzhľadom na argumentáciu žalovaného (v odôvodnení jeho rozhodnutia) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 6 Sžo/122/2008 je potrebné konštatovať, že najvyšším súdom posudzovaná vec vychádza zo zásadne odlišného skutkového stavu, keď dôvodom zastavenia správneho konania bolo nepredloženie návrhov kúpnych zmlúv, ktorými žalobcovia preukázateľne disponovali a zmluvy o dočasnom užívaní pozemkov zásadným spôsobom definujúcej záhradkársku osadu, ktorej sa vysporiadanie vlastníctva podľa zákona môže týkať (tu žalobca jeho určenie za spoločného zástupcu dokladoval, podľa správneho orgánu však nie dostatočne určitým dokladom). 50. Právny názor súdu v práve rozhodnutej veci nie je v rozpore ani s právnym názorom tunajšieho súdu vysloveným v rozsudku 38 Sp/38/2012-270 zo dňa 12.02.2018, ktorým inak súd v tejto veci viazaný nie je a ktorým bolo podľa § 250j ods. 2 písm. d) a písm. e) O.s.p. pre nepreskúmateľnosť a vady konania správneho orgánu zrušené jeho predchádzajúce rozhodnutie o nároku oprávnených osôb, keď súd (okrem iného) konštatoval, že z napadnutého rozhodnutia nie je možné zistiť, či E. O. bola správnym orgánom poskytnutá možnosť doplniť jeho podanie a že zásada súčinnosti s účastníkom konania nebola dostatočne aplikovaná, pričom súd sám nedostatok podania žalobcu jednoznačne neidentifikoval (podľa jeho zistenia sa správny orgán s otázkou týkajúcou sa oprávnenia E. O. vystupovať v pozícii povereného zástupcu nedostatočne vysporiadal) a správnemu orgánu záväzný pokyn na ďalší procesný postup nedal. 51. V konaní úspešnému žalobcovi priznal súd právo na plnú náhradu trov konania podľa § 167 ods. 1 v spojení s § 175 ods. 2 SSP. 52. Osobe zúčastnenej na konaní (PD Hlohovec) zastávajúcej v konaní procesné pozície neúspešného žalovaného súd právo na náhradu trov konania nepriznal, keď existenciu takých jej trov, ktorý by mali súvislosť s plnením povinnosti uloženej súdom (§ 169 SSP), ani nezistil. 53. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom v pomere hlase 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná na Krajskom súde v Trnave a to v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu oprávnenému subjektu. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia; údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené; opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"); návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je žalovaným Centrum právnej pomoci.