Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 48Sa/23/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2018200329 Dátum vydania rozhodnutia: 08. 04. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anita Filová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2018200329.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave, ako súd správny, sudkyňou JUDr. Anitou Filovou, v právnej veci žalobkyne: MUDr. M. A., dátum narodenia XX.XX.XXXX, adresa trvalého pobytu X. ulica XXXX/XX, XXX XX Trnava, právne zastúpenej: Advokátska kancelária ŠKODLER & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Dobšinského 12, 811 05 Bratislava, IČO: 47 238 232, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta 8-10, 813 63 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 69550-2/2018-BA z 2. októbra 2018 takto r o z h o d o l : I. Správny súd rozhodnutie žalovanej Sociálnej poisťovne - ústredie č. 69550-2/2018-BA z 2. októbra 2018 z r u š u j e a vec vracia žalovanej na ďalšie konanie. II. Správny súd p r i z n á v a žalobkyni voči žalovanej právo na náhradu trov konania v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : I. Priebeh administratívneho konania 1. Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava (ďalej aj ako „Sociálna poisťovňa“) rozhodnutím č.57148-97/2018-TT zo 14. augusta 2018 (ďalej aj ako „prvostupňové rozhodnutie“) rozhodla, že samostatne zárobkovo činnej osobe (ďalej aj ako „SZČO“) MUDr. M. A. nezaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 31. marca 2009, ale zaniklo dňa 31. decembra 2010. 2. V odôvodnení svojho rozhodnutia Sociálna poisťovňa s odkazom na § 21 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení (ďalej aj ako „zákon o sociálnom poistení“ alebo „zákon č. 461/2003 Z. z.“) v znení účinnom od 1. augusta 2006 do 31. decembra 2010 poukázala na to, že MUDr. M. A. mala postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby na základe povolenia vydaného Ministerstvom zdravotníctva SR evidovaného pod číslom 1908/1994-B zo dňa 29. septembra 1994, následne na základe rozhodnutia vydaného Krajským úradom v Trnave evidovaného pod číslom 99/02827/LEK zo dňa 13. mája 1999 a následne na základe rozhodnutia vydaného Trnavským samosprávnym krajom evidovaného pod číslom TA/2006/1818 zo dňa 21. marca 2006. Ďalej poukázala na to, že rozhodnutím Trnavského samosprávneho kraja (ďalej aj ako „TSK“) zo dňa 11. februára 2009 evidovaným pod číslom TA/3638/2009/OZaHF-002 sa vyhovelo žiadosti MUDr. M. A., s.r.o. o vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia od 1. apríla 2009 a súčasne bola zrušená činnosť fyzickej osoby k 31. marcu 2009 s tým, že MUDr. M. A. podala dňa 30. marca 2009 registračný list fyzickej osoby - odhlášku z povinného nemocenského a dôchodkového poistenia SZČO k 31. marcu 2009. 3. Ďalej dôvodila, že na základe predložených dokladov zo dňa 17. júla 2018 bolo zistené, že MUDr. M. A. mala vydané rozhodnutie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní lekár v odbore pediatria, dorastové lekárstvo evidované pod číslom L1A/TT/0556/05 zo dňa 23. januára 2006, ktoré bolo zrušené ku dňu 31. decembru 2014 a preto MUDr. M. A. postavenie SZČO nezaniklo ku dňu 31. marca 2009. V súvislosti s príjmom z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti poukázala na to, že MUDr. M. Križanová mala za rok 2008 príjem vo výške 1 592 804 SKK (52 871,41 eur), čo bola suma vyššia ako 106 827 SKK (3 546 eur), t.j. ako 12-násobok minimálneho vymeriavacieho základu, teda mala príjem vyšší ako bola zákonom stanovená hranica príjmu pre posúdenie vzniku povinného poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby k 1. júlu 2009. Uvedené sa rovnako vzťahovalo aj na rok 2009, v ktorom MUDr. M. A. dosiahla príjem vo výške 22 963,67 eur, čo bola suma vyššia ako 3 834,96 eur pre posúdenie vzniku povinného poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby k 1. júlu 2010. 4. Sociálna poisťovňa ďalej skonštatovala, že na základe údajov z registra daňových subjektov bolo zistené, že MUDr. M. A. nebola od 1. januára 2011 registrovaná na daňovom úrade ako fyzická osoba, ktorá bola registrovaná v súvislosti so zárobkovou činnosťou, ktorá zakladá dosahovanie príjmu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov a preto MUDr. M. A. nemala od 1. januára 2011 postavenie SZČO. 5. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie, ktorým nesúhlasila s vydaným rozhodnutím. Dôvodila, že ako SZČO sa odhlásila zo Sociálnej poisťovne dňa 31.01.2009 (správne malo byť uvedené k 31.03.2009), pričom jej oznámila skutočnosti rozhodujúce pre zánik povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia majúc za to, že nakoľko jej nebolo doručené písomné rozhodnutie o zániku týchto poistení, jej podaniu sa vyhovelo v plnom rozsahu. Namietala, že Sociálna poisťovňa ju neupovedomila o začatí predmetného nedávkového konania a neposkytla jej príležitosť vyjadriť sa k začatému konaniu, čím jej znemožnila vyjadriť sa k podkladu rozhodnutia a uplatniť jej návrhy. Poukázala na to, že v súvislosti s ukončením prevádzkovania zdravotníckeho zariadenia vykonala všetky kroky potrebné k administratívnemu ukončeniu činnosti, bolo jej zrušené povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia, bol jej Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou zrušený kód poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, správca dane jej zrušil registráciu na daň z príjmu. Záverom čestne vyhlásila, že licenciu na výkon samostatnej zdravotníckej praxe nikdy nevyužívala a na uvedenú licenciu nikdy nemala príjem. 6. Žalovaná rozhodnutím č. 69550-2/2018-BA z 2. októbra 2018 odvolanie účastníčky konania (žalobkyne) zamietla a rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava č. 57148-97/2018-TT zo dňa 14. augusta 2018 potvrdila. V odôvodnení svojho rozhodnutia s odkazom na ustanovenia § 3 písm. a) druhý bod zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2010, § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom od 1. augusta 2006 do 31. decembra 2010, § 14 ods. 1 písm. b) zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 555/2007 účinnom do 31. decembra 2010, § 15 ods. 1 písm. b) zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 555/2007 Z. z. účinnom od 1. januára 2008, § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 555/2007 Z. z. v znení účinnom od 1. januára 2008 do 31. decembra 2010, § 138 ods. 9 zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 555/2007 Z. z. účinnom od 1. januára 2008 do 31. decembra 2009 a § 138 ods. 9 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom od 1. januára 2010 do 31. decembra 2010 poukázala na to, že účastníčka konania bola aj po 31. marci 2009 povinne nemocensky poistenou a povinne dôchodkovo poistenou samostatne zárobkovo činnou osobou, pretože splnila zákonom ustanovené podmienky pre vznik a trvanie povinného nemocenského a povinného dôchodkového poistenia, t.j. mala právne postavenie SZČO (licencia č. L1A/TT/0556/05) a zároveň dosiahla zákonom ustanovenú hranicu príjmu za roky 2008 a 2009 z podnikania a inej samostatne zárobkovej činnosti dodajúc, že nie je rozhodujúce na základe akého oprávnenia príjem za uvedené roky dosiahla, ale rozhodujúca je skutočnosť, že príjem dosiahla ako SZČO. 7. Dôvodila, že Sociálna poisťovňa prijala dňa 30.03.2009 Registračný list fyzickej osoby - odhlášku, v ktorom účastníčka konania uviedla ako dátum zániku poistenia 31. marca 2009, pričom mala preukázané, že účastníčka konania mala vydanú licenciu č. L1A/TT/0556/05 zo dňa 23.01.2006 na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní lekár v odbore pediatria, dorastové lekárstvo, ktoré jej bolo na základe rozhodnutia číslo LZA/TT/0556/05 zo dňa 11.11.2014 zrušené ku dňu 31.12.2014. Práve s poukazom na existenciu licencie L1A/TT/0556/05 a dosiahnutý príjem žalovaná uzavrela, že účastníčka konania mala postavenie SZČO aj v období od 1. apríla 2009 do 31.12.2010, nakoľko účastníčka konania nebola k 1. januáru 2011 registrovaná v Registri daňových subjektov. 8. Záverom poukázala na to, že z dôvodu nesprávne podaného registračného listu - odhlášky s dátumom zániku poistenia k 31. marcu 2009 bolo potrebné rozhodnúť o tom, že účastníčke konania, ako SZČO, zaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 31.12.2010 s tým, že rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava obsahuje všetky predpísané náležitosti, výrok rozhodnutia je dostatočne určitý a presný, odôvodnenie je dostatočne presné, pričom Sociálna poisťovňa uviedla všetky príslušné ustanovenia zákona, na základe ktorých vydala napadnuté rozhodnutie. Súčasne doplnila, že v predmetnej veci nebolo zatiaľ rozhodnuté na základe právoplatného rozhodnutia, keďže jediným vydaným rozhodnutím o tom, že účastníčke konania zaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 31.12.2010 je napadnuté rozhodnutie č. 57148-97/2018- TT zo dňa 14.08.2018. Z vyššie uvedených dôvodov mala za to, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané na základe dostatočne zisteného skutkového stavu a v súlade so zákonom. II. Rozsah správnej žaloby a žalobné body (dôvody žaloby) 9. Rozhodnutie žalovanej napadla správnou žalobou žalobkyňa označiac napadnuté rozhodnutie za nesprávne a nezákonné z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a ďalej z dôvodu, že v konaní došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej. Navrhla, aby správny súd zrušil napadnuté rozhodnutie a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie. 10. Žalobkyňa dôvodila, že vzhľadom na to, že k 31.03.2009 zrušila povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia, zaniklo jej postavenie SZČO doplniac, že dôkazom toho, že toto postavenie jej zaniklo je skutočnosť, že požiadala o zrušenie registrácie pre daň z príjmu u príslušného správcu dane a oznámila Štatistickému úradu SR skutočnosti potrebné pre zrušenie identifikačného čísla organizácie. Uviedla, že si nebola vedomá toho, že licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní lekára je oprávnením zakladajúcim status SZČO. V súvislosti s licenciou L1A poukázala na to, že predmetnú licenciu nikdy nevyužívala a to ani pred 31.03.2009, ani potom a na predmetnú licenciu nemala nikdy žiaden príjem a ako fyzická osoba ukončila prevádzkovanie ambulancie z dôvodu, že od 01.04.2009 zdravotnícke zariadenie začala prevádzkovať obchodná spoločnosť MUDr. M. A., s.r.o., IČO : 36 862 517, pričom je zamestnancom tejto spoločnosti a od 01.04.2009 riadne a včas odvádzala odvody sociálneho poistenia z titulu postavenia zamestnanca predmetnej obchodnej spoločnosti. 11. Mala za to, že postup žalovanej, ktorá mechanicky aplikuje ustanovenia zákona o sociálnom poistení bez toho, aby skúmala, či skutočne vykonávala samostatnú zárobkovú činnosť a či aplikácia zákona nemôže pre ňu priniesť absurdné dôsledky, je nesprávny. V tejto súvislosti poukázala na to, že nemala žiadne príjmy z výkonu povolania lekára na základe predmetnej licencie a naďalej si riadne a včas plnila odvodové povinnosti z titulu výkonu povolania lekára ako už zamestnanec obchodnej spoločnosti, v ktorej je spoločníkom a tiež, že vykonala úkony, z ktorých vyplýva, že nemala záujem ďalej vykonávať činnosť SZČO - zrušenie registrácie pre daň z príjmu, zrušenie IČO. Na podporu svojho právneho názoru poukázala na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2Sa/4/2017 zo 7. júla 2017 a tiež na rozhodnutie sp. zn. 18Sa/1/2017 z 2. októbra 2017, v ktorom Krajský súd v Trenčíne skonštatoval, že žalobcovi zanikla účasť na povinnom sociálnom poistení ku dňu zrušenia zdravotníckeho zariadenia bez ohľadu na dosiahnutie požadovaného zdaniteľného príjmu v predchádzajúcom rozhodnom období, ktorého právny význam pominul uplatnením § 21 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z. vo vzťahu k povoleniu na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia, a tiež bez ohľadu na držbu platnej licencie L1A, nakoľko z nej nedosahovala zdaniteľné príjmy, ktoré jediné zakladajú účasť žalobcu na povinnom sociálnom poistení. 12. Žalobkyňa výklad zákona o sociálnom poistení označila za formalistický a vo vzťahu k nej za nespravodlivý s tým, že žalovaná vec nesprávne právne posúdila dodajúc, že vzhľadom k tomu, že po 31.06.2006 (správne malo byť uvedené po 31.03.2009 - poznámka správneho súdu) reálne nevykonávala činnosť SZČO, nespadá ako poistenec pod režim povinného poistenia podľa § 21 ods. 1 v spojení s ustanovením § 5 písm. c), resp. § 21 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z. 13. Ďalej s odkazom na § 209 ods. 1 zákona o sociálnom poistení poukazovala na to, že nie všetky rozhodnutia Sociálnej poisťovne musia mať písomnú formu, pričom zo zákona o sociálnom poistení vyplýva, že písomnú formu nemajú rozhodnutia, ak Sociálna poisťovňa rozhodla o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v nesporných prípadoch a v takýchto prípadoch sa rozhodnutie o zániku povinných poistení vyznačí len v spise. Preto vychádzajúc zo skutočností, že oznámila Sociálnej poisťovni všetko potrebné pre zánik povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia SZČO k 31.06.2006 (správne malo byť uvedené k 31.03.2009 - poznámka správneho súdu) mala za to, že Sociálna poisťovňa rozhodla o zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia vyznačením v spise, čo znamená, že jej podaniu sa vyhovelo v plnom rozsahu. V tejto súvislosti s odkazom na § 222 ods. 3 a 4 zákona o sociálnom poistení tiež poukázala na to, že nakoľko od právoplatného rozhodnutia o zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia uplynul viac ako rok, Sociálna poisťovňa nemohla nariadiť obnovu konania vo veci zániku týchto poistení. 14. Namietala ďalej, že z výroku prvostupňového rozhodnutia nie je zrejmé, na základe ktorého právneho predpisu Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava rozhodla tak, ako je uvedené vo výroku rozhodnutia, nakoľko v ňom absentuje akýkoľvek odkaz na relevantný právny predpis doplniac, že z odôvodnenia rozhodnutia nevyplýva, ktorý právny predpis oprávňuje Sociálnu poisťovňu, pobočka Trnava zmeniť predchádzajúce rozhodnutie o zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia s odstupom viac ako jedného roka, pričom tento nedostatok rozhodnutia nebol odstránený ani napadnutým rozhodnutím žalovanej. 15. S poukazom na § 184 ods. 8, § 185 ods. 4 zákona o sociálnom poistení a § 3 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „správny poriadok“) žalobkyňa namietala, že Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava ju neupovedomila o začatí predmetného nedávkového konania a neposkytla jej ani príležitosť vyjadriť sa k začatému konaniu, čím jej znemožnila vyjadriť sa k podkladu rozhodnutia a uplatniť jej návrhy. 16. Žalobkyňa výslovne v správnej žalobe uviedla, že nežiada o nariadenia pojednávania. III. Vyjadrenie žalovanej, replika žalobkyne, duplika žalovanej 17. Žalovaná vo vyjadrení k správnej žalobe uviedla, že do 31.12.2010 bola skutočnosťou rozhodujúcou na nadobudnutie právneho postavenia SZČO na účely sociálneho poistenia výkon určenej činnosti alebo udelenie oprávnenia na výkon takejto činnosti podľa osobitného predpisu (§ 5 písm. c/), pričom zákon nevymedzoval žiadne iné podmienky na nadobudnutie právneho postavenia SZČO na účely sociálneho poistenia, čo znamená, že ak fyzická osoba spĺňa právnu kvalifikáciu SZČO, t.j. ak napríklad má oprávnenie prevádzkovať živnosť, má oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu okrem činnosti fyzickej osoby v pracovnom pomere, na ktorej výkon je povinná mať oprávnenie podľa osobitného predpisu, vykonáva činnosť obchodného zástupcu, nadobúda táto fyzická osoby v zmysle právnej úpravy účinnej do 31.12.2010 status samostatne zárobkovo činnej osoby. S poukazom na uvedené vyhodnotila námietku žalobkyne, že zrušila registráciu pre daň z príjmu u príslušného správcu dane za právne irelevantnú dodajúc, že registrácia podľa osobitného predpisu (t.j. podľa zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov) v súvislosti so zárobkovou činnosťou bola rozhodujúca pre nadobudnutie právneho postavenia SZČO v období od 1. januára 2011 do 30.06.2014 (podľa § 5 zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 543/2010 Z. z. v spojení s § 293cu zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 338/2013 Z. z.). Uviedla, že za osobitný predpis v súvislosti s posudzovaním SZČO na účely sociálneho poistenia sa považuje aj zákon č. 578/2004 Z. z., ktorý upravuje podmienky poskytovania zdravotnej starostlivosti v § 3 ods. 4 zákona, v zmysle ktorého zdravotnícke povolanie možno vykonávať v pracovnoprávnom vzťahu alebo v obdobnom pracovnom vzťahu; na základe povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia alebo povolenia vydaného podľa osobitného predpisu; na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (§ 10); na základe licencie na výkon lekárskej posudkovej činnosti alebo na základe živnostenského oprávnenia podľa osobitného predpisu. V tejto súvislosti poukázala na to, že za oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu, ktoré zakladá fyzickej osobe status samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2010 sa považuje nielen povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia, ale aj licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (L1A). Z uvedeného dôvodu žalobkyňa ako držiteľka oprávnenia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe číslo : L1A/TT/0556/05, na základe ktorej bola oprávnená dosahovať príjmy z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti, bola v období po 31. marci 2009 považovaná za samostatne zárobkovo činnú osobu v zmysle § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2010. 18. Žalovaná s odkazom na ustanovenie § 5 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom od 1. januára 2011 do 30. júna 2014 poukázala na to, že nakoľko žalobkyňa nebola v období po 31.12.2010 registrovaná v súvislosti so zárobkovou činnosťou uvedenou v § 3 ods. 1 písm. b) a od. 2 a 3 zákona o sociálnom poistení na príslušnom daňovom úradu, stratila dňom 31.12.2010 status SZČO. 19. Žalovaná poukázala na to, že nadobudnutie právneho postavenia statusu SZČO na účely sociálneho poistenia automaticky nezakladá SZČO povinné nemocenské a povinné dôchodkové poistenie, ale jeho vznik a zánik závisí od výšky príjmu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa § 6 ods. 1 písm. c) zákona č. 595/2003 Z. z. (§ 21 ods. 1 zákona) a posudzuje sa vždy k 1. júlu kalendárneho roka, pričom sa vychádza z príjmu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti alebo z výnosu súvisiaceho s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou, ktorý samostatne zárobkovo činná osoba dosiahla za predchádzajúci kalendárny rok. Teda až pri dosiahnutí relevantného príjmu vzniká samostatne zárobkovo činnej osobe povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie. V tejto súvislosti zdôraznila, že ustanovenie § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení odkazuje na príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti, ktorý SZČO dosiahla podľa osobitného predpisu, t.j. podľa § 6 zákona č. 595/2003 Z. z., pričom v ustanovení § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení nie je uvedená bližšia špecifikácia dosiahnutých príjmov a preto nie je rozhodujúce na základe akého oprávnenia fyzická osoba uvedený príjem dosiahla. V súvislosti s dosiahnutým príjmom poukázala na to, že žalobkyňa za rok 2007 dosiahla príjem 45 648,58 eur (1 375 209 SKK), t.j. príjem vyšší ako zákonom stanovená hranica, ktorá skutočnosť mala vplyv pre posúdenie trvania povinného poistenia k 1. júlu 2008. Obdobne to bolo aj pre posudzovanie povinného poistenia k 1. júlu 2009, nakoľko žalobkyňa rovnako v roku 2008 presiahla zákonom stanovenú hranicu príjmu [v roku 2008 mala príjem 52 871,41 eur (1 592 804 SKK)]. 20. Poukázala na to, že žalobkyňa bola držiteľkou oprávnenia na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu, t.j. licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe L1A aj po 31. marci 2009, kedy jej bolo Trnavským samosprávnym krajom zrušené povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia a preto jej podľa § 21 ods. 4 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31. decembra 2010 nezaniklo dňom 31. marca 2009 povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie, ale toto zaniklo až 31. decembra 2010. 21. Rovnako za irelevantné označila vyjadrenie žalobkyne, že na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe nevykonávala zárobkovú činnosť. V tejto súvislosti poukázala na to, že zákon o sociálnom poistení presne vymedzuje, ktorá fyzická osoba na účely sociálneho poistenia nadobúda právnej postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby a kedy takejto samostatne zárobkovo činnej osobe vzniká resp. zaniká povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie, pričom v danom prípade je smerodajné, že žalobkyňa bola v spornom období držiteľkou licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe a zároveň v rozhodujúcom období dosiahla zákonom stanovenú hranicu príjmu. Tiež poukázala na to, že pri posudzovaní trvania povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia je rozhodujúca len skutočnosť, že SZČO dosiahla príjem podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 595/2003 Z. z. tzn. nie je rozhodujúce, na základe akého oprávnenia žalobkyňa dosiahla príjem, ale skutočnosť, že príjem dosiahla ako samostatne zárobkovo činná osoba. Na podporu svojho tvrdenia citovala z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžso/16/2016 zo dňa 27.06.2016, v ktorom najvyšší súd skonštatoval, že : „Vznik a trvanie povinného poistenia je totiž spojené s existenciou oprávnenia na podnikanie, nie s jeho realizáciou.“ 22. Žalovaná ďalej nesúhlasila s tvrdením žalobkyne, že rozhodnutie o zániku povinných poistení vyznačí Sociálna poisťovňa len v spise, pričom dôvodila ustanovením § 209 ods. 1 a § 194 ods. 2 zákona o sociálnom poistení majúc za to, že zo žiadneho ustanovenia tohto zákona nevyplýva, že rozhodnutie vo veci vzniku, prerušenia a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch sa nevydáva písomne. Poukázala na to, že zánik povinných poistení Sociálna poisťovňa vyznačí v spise len v tom prípade, ak zánik sociálneho poistenia nie je sporný, t.j. Registračný list FO - odhláška zo sociálneho poistenia deklaruje skutočnosti, ktoré vznikli priamo zo zákona č. 461/2003 Z. z. dodajúc, že v takomto prípade sa rozhodnutie nevydáva, keďže z ustanovenia § 178 ods. 1 písm. a) bod prvý zákona vyplýva, že o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia rozhoduje pobočka Sociálnej poisťovne len v sporných prípadoch. Ozrejmila, že žalobkyňa dňa 30. marca 2009 predložila Sociálnej poisťovni Registračný list FO - odhlášku zo sociálneho poistenia s dátumom zániku poistenia 31. marca 2009, avšak podaný Registračný list FO - odhláška sama o sebe nespôsobuje zánik povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby (odhláška má len deklaratórne účinky), pretože zánik týchto poistení nastáva až na základe právnych skutočností ustanovených zákonom o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2010, pričom tento svoj záver podporila rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžso/16/2016 z 27. júna 2017. V súvislosti s podaním Registračného listu FO - odhlášky zo sociálneho poistenia žalovaná poukázala na to, že žalobkyňa Sociálnej poisťovni neoznámila, že je držiteľkou licencie L1A/TT/0556/05, ktorá sa považuje za oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu. Žalovaná poukázala tiež na to, že dňa 14. augusta 2018 rozhodla Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava rozhodnutím č. 57148-97/2018-TT vo veci zániku sociálneho poistenia žalobkyne, ako o spornom prípade po prvýkrát, teda do uvedeného dátumu neexistovalo žiadne právoplatné rozhodnutie vo veci zániku sociálneho poistenia žalobkyne, ako SZČO. 23. V súvislosti s námietkou, ktorou žalobkyňa poukazovala na to, že konanie nebolo riadne začaté, nebolo jej umožnené vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia žalovaná uviedla, že konanie vo veciach sociálneho poistenia je osobitné konanie upravené v § 172 a nasl., ide o nedávkové konanie, ktoré možno s poukazom na § 184 ods. 8 zákona začať aj z podnetu organizačnej zložky SP, pričom konanie je začaté odo dňa, keď bol voči účastníkovi konania urobený prvý úkon. V tejto súvislosti poukázala aj na rozsudok NS SR sp. zn. 7Sžso/20/2010 zo dňa 24. februára 2011, v ktorom najvyšší súd konštatoval, že zákon o sociálnom poistení nekonkretizuje o aký úkon má ísť, a preto je možné za prvý úkon považovať aj doručenie rozhodnutia, pokiaľ Sociálna poisťovňa disponovala potrebnými a dostatočnými podkladmi pre rozhodnutie. Zároveň dôvodila tým, že zákon o sociálnom poistení ustanovuje špeciálnu právnu úpravu konania vo veciach sociálneho poistenia, pričom § 172 ods. 1 vylučuje použitie všeobecného predpisu o správnom konaní. 24. Žalovaná v súvislosti s priebehom konania argumentovala tým, že organizačná zložka Sociálnej poisťovne nie je viazaná len návrhmi účastníkov konania, ale je povinná vykonať z vlastnej iniciatívy také dôkazy, ktoré môžu prispieť k presnému a úplnému zisteniu skutočného stavu veci, pričom organizačná zložka Sociálnej poisťovne je oprávnená rozhodnúť, ktoré dôkazy a v akom rozsahu vykoná, pričom dôkazy hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti doplniac, že podklady, ktorými Sociálna poisťovňa disponovala v čase vydania rozhodnutia preukazovali, že skutkový stav bol dostatočne zistený a riadne právne posúdený a preto napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdil. 25. K námietkam, ktorými žalobkyňa poukazovala na ideu spravodlivosti uviedla, že právo sociálneho zabezpečenia patrí do oblasti verejného práva, ktorého normy sú kogentného charakteru t.j. prikazujúce a zakazujúce, čo znamená, že ak to príslušná zákonná úprava neumožňuje, nie je možné sa od nej odchýliť. Tento svoj záver žalovaná podporila rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžso/81/2014 z 31. mája 2016. 26. Z uvedených dôvodov preto žalovaná navrhla, žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Žalovaná sa napriek poučeniu podľa § 105 ods. 2 písm. a) Správneho súdneho poriadku nevyjadrila, či žiada vo veci nariadiť pojednávanie. 27. Žalobkyňa repliku nepodala, vyjadrenie žalovanej bolo doručené jej právnemu zástupcovi dňa 21.02.2019 (č.l. 55 súdneho spisu). IV. Relevantná práva úprava 28. Podľa § 199 ods. 3 Správneho súdneho poriadku (ďalej aj ako „SSP“), ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. 29. Podľa § 202 ods. 2 vety prvej SSP, správnu žalobu fyzickej osoby správny súd posudzuje neformálne. 30. Podľa § 135 ods. 1 SSP, na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy. 31. Podľa § 5 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31. decembra 2010, samostatne zárobkovo činná osoba podľa tohto zákona je fyzická osoba, ktorá a) vykonáva poľnohospodársku výrobu vrátane hospodárenia v lesoch a na vodných plochách a je zapísaná do evidencie podľa osobitného predpisu, b) má oprávnenie prevádzkovať živnosť, c) má oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu okrem činnosti fyzickej osoby v pracovnom pomere, na ktorej výkon je povinná mať oprávnenie podľa osobitného predpisu, d) je spoločníkom verejnej obchodnej spoločnosti alebo komplementárom komanditnej spoločnosti, e) vykonáva športovú činnosť zárobkovo, ale nie v pracovnom pomere, f) vykonáva činnosť obchodného zástupcu. 32. Podľa § 14 ods. 1 písm. b) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2010 povinne nemocensky poistená je samostatne zárobkovo činná osoba, ktorej príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou bol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 9. 33. Podľa § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom od 1. januára 2008 do 31. decembra 2010 povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činnej osobe vzniká od 1. júla kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý jej príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu 34) alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou bol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 9, a zaniká 30. júna kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý jej príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu 34) alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou nebol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 9, ak tento zákon neustanovuje inak. 34. Podľa § 21 ods. 4 písm. b) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2010 povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie zaniká vždy b) samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. b) a c) dňom zániku týchto oprávnení, a samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. c) odo dňa vzniku pracovného pomeru, v ktorom na výkon činnosti je povinná mať oprávnenie podľa osobitného predpisu, 21) ak od tohto dňa podľa svojho vyhlásenia nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby uvedenej v § 5 písm. c). 35. Podľa § 184 ods. 8 zákona o sociálnom poistení, nedávkové konanie sa začína na základe písomnej žiadosti účastníka konania alebo z podnetu organizačnej zložky Sociálnej poisťovne. 36. Podľa § 185 ods. 4 zákona o sociálnom poistení, konanie, ktoré sa začína na podnet organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, je začaté odo dňa, keď príslušná organizačná zložka Sociálnej poisťovne urobila voči účastníkovi konania prvý úkon. V. Konanie na správnom súde a právne posúdenie veci správnym súdom 37. Krajský súd v Trnave, ako súd správny, po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovaného orgánu verejnej správy, preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako i priebeh administratívneho konania predchádzajúceho jeho vydaniu, vychádzajúc zo stavu, ktorý existoval v čase právoplatnosti rozhodnutia (§ 135 ods. 1 SSP), keď účastníci konania nepožiadali o nariadenie pojednávania a správny súd nepovažoval nariadenie pojednávania za potrebné, postupom podľa § 107 ods. 2 SSP v spojení s § 137 ods. 4 SSP vec prejednal bez nariadenia pojednávania, keď deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu a na webovom sídle súdu a dospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná. 38. V súvislosti so splnením podmienok na rozhodnutie veci bez nariadenia pojednávania správny súd poukazuje na to, že žalobkyňa požiadala v žalobe, aby správny súd rozhodol bez nariadenia pojednávania a žalovaný vo vyjadrení k žalobe, napriek poučeniu správneho súdu nepožiadal o nariadenie pojednávania (§ 105 ods. 2 písm. a/ SSP) a iný dôvod na nariadenie pojednávania (§ 107 ods. 1 písm. b/ až e/ SSP) správny súd nevzhliadol. 39. V danej veci bolo medzi účastníkmi konania sporné, či žalobkyni dňom 31. marca 2009 zanikla povinná účasť na sociálnom poistení t.j. na povinnom nemocenskom poistení a povinnom dôchodkovom poistení. 40. Táto právna otázka bola posudzovaná podľa vyššie citovaných ustanovení § 5 písm. c), § 21 ods. 1 a § 21 ods. 4 písm. b) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2010. 41. Na strane druhej v konaní nebolo sporné, že žalobkyňa disponovala od 15.02.2006 (kedy rozhodnutie Slovenskej lekárskej komory č. L1A/TT/0556/05 zo dňa 23.01.2006 nadobudlo právoplatnosť) do 31.12.2014 licenciou L1A. Rovnako v správnom súdnom konaní nebolo sporné, že žalobkyňa prevádzkovala zdravotnícke zariadenie v odbore pediatria na základe povolenia Ministerstva zdravotnícka SR evidovaného pod číslom 1908/1994-B zo dňa 29.09.1994, následne na základe rozhodnutia vydaného Krajským úradom v Trnave č. 99/02827/LEK zo dňa 13.05.1999 a následne na základe rozhodnutia TSK č.j. TA/2006/1820 zo dňa 21.03.2006, ktoré bolo zrušené rozhodnutím TSK číslo : TA/3628/2009/OZaHF-002 zo dňa 11.02.2009. Týmto rozhodnutím bolo zároveň vyhovené žiadosti MUDr. M. A., s.r.o. o vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia v špecializovanom odbore - pediatria, dorastové lekárstvo s účinnosťou od 1. apríla 2009. Rovnako nebolo medzi účastníkmi konania sporné, že žalobkyňa licenciu L1A nikdy nevyužívala a nemala z nej žiadne príjmy, pretože tieto skutočnosti žalovaná, napriek tvrdeniu žalobkyne, nerozporovala. 42. Obsahom administratívneho spisu mal správny súd preukázané, že žalobkyňa bola na základe rozhodnutia Slovenskej lekárskej komory č. L1A/TT/0556/05 zo dňa 23.01.2006 do 31.12.2014 držiteľkou licencie L1A. Ďalej mal správny súd preukázané, že žalobkyňa dňa 30.03.2009 podala Sociálnej poisťovni, pobočka Trnava Registračný list FO - odhlášku s dátumom zániku poistenia ku dňu 31.03.2009. Obsahom administratívneho spisu je tiež preukázané, že žalobkyňa v roku 2007 dosiahla príjmy z podnikania vo výške 45 648,58 eur (1 375 209 SKK), v roku 2008 príjem žalobkyne predstavoval sumu 52 871,41 eur (1 592 804 SKK) a v roku 2009 príjem žalobkyne predstavoval sumu 22 963,67 eur. 43. Na úvod správny súd uvádza, že súhlasí s argumentáciou žalovanej, že licencia L1A je potrebná na výkon zdravotníckej praxe (§ 68 ods. 1 písm. a/) u iného poskytovateľa zdravotníckej starostlivosti, ktorý má povolenie alebo na výkon zdravotníckej praxe na inom mieste ako v zdravotníckom zariadení (§ 10 ods. 1 a 2 zákona č. 578/2004 Z. z.) a považuje sa za oprávnenie, na základe ktorého bola žalobkyňa oprávnená vykonávať zárobkovú činnosť (§ 5 písm. c/ zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2010). Súčasne však správny súd zastáva názor, ktorý zdieľa aj sama žalovaná a to, že vznik povinného sociálneho poistenia SZČO vždy závisel a závisí od dosiahnutých príjmov v rozhodnom období. Teda závisí od zárobkovej činnosti SZČO. 44. Vychádzajúc z bodu 43 tohto rozsudku správny súd vyhodnocoval povinnú účasť žalobkyne na sociálnom poistení posudzovaním dvoch relevantných skutočností a to existencie licencie L1A súbežne s povolením na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (na ktoré sa vyžaduje licencia L1B), a tiež, že žalobkyňa nikdy nevykonávala zárobkovú činnosť na základe licencie L1A. Inak povedané, žalobkyňa mala príjmy výlučne z prevádzkovania zdravotníckeho zariadenia na základe rozhodnutia Trnavského samosprávneho kraja č. j. TA/2006/1820 z 21. marca 2006 (ako aj prechádzajúcich rozhodnutí, ktoré boli uvedené v bode 41 tohto rozsudku). Táto skutočnosť nebola zo strany žalovanej rozporovaná, avšak žalovaná ju vyhodnotila ako irelevantnú argumentujúc tým, že zákon o sociálnom poistení presne stanovuje podmienky, kedy SZČO vzniká a zaniká povinné nemocenské a dôchodkové poistenie, pričom na tento účel nie je rozhodujúce na základe akého oprávnenia žalobkyňa dosahovala príjem, ale len skutočnosť, že príjem dosiahla ako SZČO. 45. Správny súd v tejto súvislosti zastáva názor, že zákon o sociálnom poistení explicitne neupravoval a ani neupravuje situáciu, keď fyzická osoba disponovala dvomi oprávneniami na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu, príjem mala len z činnosti, ktorá bola vykonávaná výlučne na základe jedného z nich a oprávnenie, z ktorého fyzická osoba dosahovala príjem zaniklo, tak ako v posudzovanom prípade. Zákon o sociálnom poistení v znení do 31. decembra 2010 v § 21 ods. 4 písm. b) ustanovoval, že povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie zaniká vždy samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. b) a c) dňom zániku týchto oprávnení, a samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. c) odo dňa vzniku pracovného pomeru, v ktorom na výkon činnosti je povinná mať oprávnenie podľa osobitného predpisu, ak od tohto dňa podľa svojho vyhlásenia nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby uvedenej v § 5 písm. c). V danom prípade je potrebné tiež uviesť, že žalobkyňa nepotrebovala licenciu L1A na výkon činností, ktoré vykonávala v pracovnoprávnom vzťahu. 46. Podľa názoru správneho súdu, pokiaľ aj žalobkyňa mala vydanú licenciu L1A na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, ktorá jej podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2010 zakladala status SZČO, účasť na sociálnom poistení jej však táto zakladať nemohla, a to z dôvodu, že týmto oprávnením (licenciou L1A) nikdy nevykonávala zárobkovú činnosť. Inak povedané nemala z licencie príjem, ktorý by sa na účely povinného nemocenského a dôchodkového poistenia posudzoval podľa § 21 ods. 1. Preto po zániku povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia, z ktorého ako SZČO výlučne dosahovala príjem, jej účasť na povinnom nemocenskom a dôchodkovom poistení, iba na základe formálnej existencie tejto licencie, nemohla pokračovať. Pokiaľ by to tak bolo, priečilo by sa to účelu zákona, ktorý povinné nemocenské a dôchodkové poistenie kumulatívne viaže na dve zákonné podmienky a to status SZČO a s tým spojený výkon zárobkovej činnosti, ktorý však žalobkyni z licencie L1A nikdy neplynul. 47. V súvislosti s výkladom zákona o sociálnom poistení, ktorý sa vo vzťahu k určeniu statusu SZČO mení pomerne často, pričom tieto zmeny odrážajú najmä aktuálnu rozhodovaciu prax správnych súdov a Ústavného súdu SR (napríklad rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 63/2012 z 23.02.2013, ktorý sa týkal obdobného, aj keď nie skutkovo totožného problému s účasťou na sociálnom poistení advokátov) si správny súd dovolí poukázať na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 295/2017, v ktorom ústavný súd zdôraznil, že „...k výkladu právnych predpisov a ich inštitútov nemožno pristupovať len z hľadiska textu zákona, a to ani v prípade, keď sa text môže javiť ako jednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona. Jazykový výklad môže totiž v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu predstavovať len prvotné priblíženie sa k obsahu právnej normy, ktorej nositeľom je interpretovaný právny predpis; na overenie správnosti či nesprávnosti výkladu, resp. na jeho doplnenie či spresnenie potom slúžia ostatné interpretačné prístupy postavené na roveň gramatickému výkladu, najmä teleologický a systematický výklad vrátane ústavne konformného výkladu, ktoré sú spôsobilé v kontexte racionálnej argumentácie predstavovať významný korektív pri zistení obsahu a zmyslu aplikovanej právnej normy.“ Obdobne Ústavný súd SR pripustil možnosť súdu odchýliť sa od doslovného znenia zákona aj v náleze sp. zn. III. ÚS 341/07 z 1. júla 2008, v ktorom skonštatoval, že : „Súd môže, ba dokonca sa musí od doslovného znenia právneho textu odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 Ústavy SR). V takýchto prípadoch sa musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii.“ 48. Správny súd vychádzajúc z citovaných rozhodnutí ústavného súdu sa priklonil k teleologickému výkladu citovaných ustanovení § 5 písm. c) a § 21 ods. 1 a 4 písm. b) zákona o sociálnom poistení a vyhodnotil právne posúdenie veci žalovanou za formálne a neudržateľné, pretože sa tým, podľa názoru správneho súdu, potiera samotný účel zákona o sociálnom poistení, ktorým je viazať účasť na sociálnom poistení na určitý, dosiahnutý príjem zo zárobkovej činnosti. V konaní, ako už bolo vyššie uvedené, je nesporné, že žalobkyňa dosahovala príjem výlučne na základe povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia, na základe ktorého bola tiež oprávnená dosahovať príjem, a licenciu L1A nevyužívala. Je pravdou, že zákon o sociálnom poistení nerozlišuje na účely účasti na sociálnom poistení príjem, ktorý fyzická osoba môže dosiahnuť z viacerých oprávnení, avšak vychádzajúc zo systematického výkladu zákona, samotný status SZČO automaticky účasť na sociálnom poistení nezakladá. Preto správny súd ustanovenie § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení v danom prípade vykladal tak, že pokiaľ fyzická osoba disponuje súčasne dvoma oprávneniami, ktoré jej zakladali status SZČO, účasť na povinnom nemocenskom a dôchodkovom poistení podľa § 21 ods. 1 sa posudzuje osobitne vo vzťahu ku každému oprávneniu, ak oprávnenie, na základe ktorého sa výlučne dosahoval príjem zaniklo. Uvedený právny názor je podporený aj rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžso/20/2011 z 15. decembra 2011, ktoré bolo publikované aj v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR č. 4/2012 pod č. 72, v ktorom najvyšší súd zastal právny názor, že pri posudzovaní príjmov podľa § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení je potrebné prihliadať len na tie príjmy z podnikania, ktoré vyplynuli z podnikateľskej činnosti posudzovaného statusu samostatne zárobkovo činnej osoby. Pre posudzovaný prípad to konkrétne znamená, že žalovaná mala na účely rozhodnutia o povinnej účasti žalobkyni posudzovať príjmy žalobkyne výlučne vo vzťahu k licencii L1A. 49. V správnom súdnom konaní bolo nespornou skutočnosťou, že žalobkyňa v priebehu prevádzkovania zdravotníckeho zariadenia v odbore pediatria a ani po 31.03.2009 nevykonávala na základe licencie L1A činnosť, z ktorej by jej plynuli príjmy z podnikania a inej zárobkovej činnosti podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona o dani z príjmov. Práve s poukazom na túto rozhodnú skutočnosť správny súd zastáva názor, že iba formálne držanie licencie L1A žalobkyňou aj po 31.03.2009 nemôže napĺňať materiálnu podmienku na to, aby žalobkyňa bola aj po zániku prevádzkovania zdravotníckeho zariadenia, výlučne z ktorého dosahovala príjmy posudzované na účely sociálneho poistenia, účastná na sociálnom poistení. Z uvedeného dôvodu správny súd uzatvára, že povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie v prípade žalobkyne zaniklo k 31.03.2009, teda dňom zrušenia rozhodnutia o povolení prevádzkovať zdravotnícke zariadenie, pretože výlučne na jeho základe žalobkyňa dosahovala príjem na účely zákona o sociálnom poistení. Pokiaľ by správny súd pripustil, že iba formálna dispozícia žalobkyne licenciou L1A bez akéhokoľvek príjmu, ktorý by z jej využitia plynul, by zakladal účasť na sociálnom poistení, došlo by k popretiu účelu zákona, ktorý, ako už bolo viackrát uvedené, účasť na sociálnom poistení spája nielen so statusom SZČO, ale aj s dosiahnutým príjmom (§ 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení). Alebo inak ešte povedané, žalobkyni účasť na sociálnom poistení na základe licencie L1A z dôvodu nedosiahnutia zákonom požadovaného príjmu nikdy podľa § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení nevznikla a preto táto účasť logicky nemohla kontinuálne pokračovať aj po 31.03.2009, výlučne na základe príjmu dosahovaného prevádzkovaním zdravotníckeho zariadenia. Takýto záver žalovanej je neudržateľný, v rozpore s účelom zákona o sociálnom poistení a je dôvodom zrušenia napadnutého rozhodnutia podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP pre nesprávne právne posúdenie veci. 50. K namietaným procesným pochybeniam správny súd uvádza, že zákon o sociálnom poistení neukladá Sociálnej poisťovni lehotu, v ktorej je povinná rozhodnúť o vzniku, zániku alebo prerušení sociálneho poistenia v sporných prípadoch, a preto námietka žalobkyne ohľadom oneskoreného rozhodovania Sociálnej poisťovne nie je dôvodná. Rovnako sa správny súd nestotožňuje s námietkou žalobkyne, že v danej veci sa rozhodlo o zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia vyznačením spise, čo by znamenalo, že v danej veci už bolo právoplatne rozhodnuté, inak povedané, že existuje prekážka res iudicata. V zmysle zákona o sociálnom poistení, Sociálna poisťovňa vydáva rozhodnutie v nedávkových konaniach iba v sporných prípadoch, to znamená, že potvrdenie Registračného listu FO nemožno automaticky považovať za rozhodnutie vydané vyznačením v spise. Naviac Sociálna poisťovňa do predloženia licencie L1A Slovenskou lekárskou komorou nepovažovala vec za sporný prípad, pričom až keď získala informáciu, že žalobkyňa je držiteľkou licencie L1A rozhodla podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o sociálnom poistení a teda sa v danom prípade nejedná o rozhodnutie vydané v rámci obnovy konania. 51. Záverom správny súd posudzoval námietku, ktorou žalobkyňa poukazovala na skutočnosť, že Sociálna poisťovňa ju neupovedomila o začatí predmetného nedávkového konania a neposkytla jej príležitosť vyjadriť sa k začatému konaniu, čím jej v podstate znemožnila vyjadriť sa k podkladu rozhodnutia a uplatniť svoje návrhy. Je pravdou, že nedávkové konanie sa môže začať buď na základe písomnej žiadosti účastníka konania alebo z podnetu organizačnej zložky Sociálnej poisťovne (§ 184 ods. 8 zákona o sociálnom poistení) a konanie, ktoré sa začína na podnet organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, je začaté odo dňa, keď príslušná organizačná zložka Sociálnej poisťovne urobila voči účastníkovi konania prvý úkon (§ 185 ods. 4 zákona o sociálnom poistení) a za tento úkon možno teoreticky považovať aj doručenie rozhodnutia. Žalovaná na podporu správnosti svojho postupu citovala z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžso/20/2010 zo dňa 24.2.2011, v ktorom najvyšší súd zastal právny názor, že zákon o sociálnom poistení nekonkretizuje prvý úkon v konaní a preto sa zaň môže považovať aj doručenie rozhodnutia, ak Sociálna poisťovňa disponovala potrebnými a dostatočnými podkladmi, a rovnako, že Sociálna poisťovňa nemá povinnosť pred vydaním rozhodnutia dať účastníkovi konania možnosť sa vyjadriť k jeho podkladu a spôsobu jeho zistenia. Vo vzťahu k citovanému rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR správny súd zastáva názor, že toto je na daný, konkrétny prípad nepoužiteľné, pretože ide o skutkovo neporovnateľné situácie. Preskúmavané konanie je špecifické práve tým, že ide o sporný zánik sociálneho poistenia, k vydaniu rozhodnutia došlo po viac ako deviatich rokoch a naviac za okolností, keď žalobkyňa mala za to, že jej status SZČO vrátane povinnej účasti v sociálnom poistení zanikol dňa 31.03.2009. Preto pochopiteľne rozhodnutie Sociálnej poisťovne bolo pre žalobkyňu viac ako prekvapivé. V citovanom rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, ktorý na argumentáciu použila žalovaná, išlo o predpísanie dlžnej sumy poistného a príspevkov zamestnávateľovi, ktorý si ich vypočítal v nesprávnej výške. Teda ide o dve neporovnateľné situácie. Je nesporné, že zákon o sociálnom poistení v § 172 ods. 1 vylučuje použitie všeobecného predpisu o správnom konaní, avšak rozsiahla a konštantná judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napríklad rozsudok sp. zn. 1Sžr/68/2011 z 27. marca 2012) zastáva názor a to s poukazom na čl. 1 ods. 1 Ústavy SR a odporúčanie CM/Rec (2007) Výboru ministrov členských štátov Rady Európy z 20. júna 2007 o dobrej verejnej správe, že zásady správneho konania, medzi ktoré nesporne patrí zásada súčinnosti orgánu verejnej správy s účastníkmi konania, sa musia vzťahovať aj na administratívne konania, v ktorých osobitný predpis výslovne vylúčil subsidiárne použitie správneho poriadku. Správny súd preto v danom, konkrétnom prípade zastáva názor, že Sociálna poisťovňa mala konať v súčinnosti s účastníčkou konania tak, aby táto mala možnosť predkladať dôkazy na preukázanie rozhodných skutočností, a aby vôbec, po uplynutí takej doby mala vedomosť o prebiehajúcom konaní. Podľa názoru správneho súdu ide o minimálny štandard, ktorý by konanie, s takýmto závažným dôsledkom, malo spĺňať. Súčasne je potrebné dodať, že samotný priebeh administratívneho konania, keď Sociálna poisťovňa konala bez súčinnosti žalobkyne, by sám o sebe nebol dôvodom na zrušenie napadnutého rozhodnutia a to s poukazom na ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej sa rozhodnutie nezrušuje preto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka [rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sž 98-102/02 (R 122/2003)]. Avšak z dôvodu prijatia záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovanej vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (body 48 a 49 tohto rozsudku), správny súd za ďalší dôvod zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovanej zobral aj § 191 ods. 1 písm. g) SSP, teda, že v konaní došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, konkrétne s poukazom na čl. 1 ods. 1 Ústavy SR a odporúčanie CM/Rec(2007) Výboru ministrov členských štátov Rady Európy z 20. júna 2007 o dobrej verejnej správe, došlo k porušeniu zásady súčinnosti (§ 3 ods. 2 správneho poriadku), ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia. 52. S poukazom na vyššie uvedené správny súd napadnuté rozhodnutie žalovanej č. 69550-2/2018- BA z 2. októbra 2018 zrušil podľa § 191 ods. 1 písm. c) a g) SSP a podľa § 191 ods. 4 SSP vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie. Dôvodom zrušenia napadnutého rozhodnutia je nesprávne právne posúdenie veci a podstatné porušenie ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia. V súvislosti s dôvodom zrušenia napadnutého rozhodnutia podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP správny súd dodáva, že si plne uvedomuje, že zákonné podmienky vzniku a zániku povinného nemocenského a povinného dôchodkového poistenia sú stanovené zákonom o sociálnom poistení, avšak v danom konkrétnom prípade správny súd, majúc za to, že posudzovaná situácia nie je zákonom o sociálnom poistení explicitne riešená, zohľadnil samotný účel zákona súčasne zvažujúc aj dopad daného rozhodnutia na verejný záujem, ktorý nepochybne účasť na sociálnom poistení predstavuje. Správny súd však práve z dôvodu, že mal preukázané, že žalobkyňa skutočne nevykonávala zárobkovú činnosť na základe licencie L1A, teda ňou nedosahovala príjem, ktorý podľa § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení zakladá povinnú účasť na sociálnom poistení uzavrel, že v danom prípade verejný záujem nie je dotknutý. Správny súd vychádzajúc z uvedených skutočností zastáva názor, že žalobkyni zanikla účasť na sociálnom poistení dňom 31.03.2009 a preto v ďalšom konaní prichádza do úvahy postup podľa § 194 ods. 1 písm. b) zákona o sociálnom poistení, t.j. zastavenie konania. 53. Právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku (body 48 až 52 tohto rozsudku), je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. Ak orgán verejnej správy v ďalšom konaní nepostupoval v súlade s právnym názorom správneho súdu a správny súd opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže správny súd i bez návrhu v zrušujúcom rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu (§ 191 ods. 6 SSP). 54. V správnom súdnom konaní úspešnej žalobkyni priznal správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP náhradu dôvodne vynaložených trov konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozsudku na Krajský súd v Trnave. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.