Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 24CoP/88/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2118203348 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 12. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboslava Vanková ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2118203348.1 Uznesenie Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľuboslava Vanková a sudkýň: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Andrea Dudášová, v právnej veci starostlivosti o maloleté deti: 1. B. V., narodený XX.XX.XXXX, bytom u matky, 2. N. V., narodená XX.XX.XXXX, bytom u matky, obe zastúpené kolíznym opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Piešťany, so sídlom Jarmočná 3, Hlohovec, deti rodičov: matka V. V., narodená X.X.XXXX, bytom B. XX, B. S., Spolková republika Nemecko, zastúpená advokátom: JUDr. Dalibor Pavelka, so sídlom Pribinova 46, Hlohovec, otec V. V., narodený XX.X.XXXX, bytom K. XX, zastúpený splnomocnencom: Advokátska kancelária JUDr. Peter Peružek, s.r.o., Podzámska 41/A, Hlohovec, o zníženie výživného, o odvolaní otca proti uzneseniu Okresného súdu Trnava č. k. 31P/31/2018-7 zo dňa 31.7.2018, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. II. Žiaden z účastníkov n e m á nárok na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie výrokom I. vyhlásil, že vo veci o návrhu otca na zníženie výživného na maloleté deti nemá právomoc konať a rozhodnúť, výrokom II. konanie o návrhu otca na zníženie výživného zastavil a výrokom III. rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. 2. Napadnuté uznesenie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 161 ods. 1, ods. 2 Civilného sporového poriadku, Čl. 8 ods. 1, Čl. 16 ods. 1 písm. a), Čl. 17 Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000, § 52 Civilného mimosporového poriadku. 3. Vecne argumentoval súd prvej inštancie tým, že nie sú splnené podmienky pre vedenie konania na súde Slovenskej republiky, keďže nie je daná právomoc tamojšieho súdu vo veci konať a rozhodnúť. V súčasnosti (ako i v čase začatia konania) sa maloleté deti zdržiavajú spoločne s matkou na území Nemecka už piatym rokom, chodia tam do školy, majú tam lekárov, kamarátov, hovoria plynule nemecky a cítia sa tam ako doma. Štátom obvyklého pobytu detí, ktorého súdy majú právomoc konať vo veci rodičovských práv a povinností k maloletým, je tak Spolková republika Nemcko. S poukazom na uvedené súd prvej inštancie s vyhlásil, že vo veci nemá právomoc konať a rozhodnúť a konanie v súlade s ustanovením § 161 Civilného sporového poriadku z dôvodu neodstrániteľného nedostatku procesnej podmienky konania zastavil. 4. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie podal v celom rozsahu odvolanie otec z dôvodu, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V odvolaní uviedol, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil okolnosť, že matka nemala súhlas otca na vysťahovanie do cudziny. Uznesenie súdu prvej inštancie je neodôvodnené, arbitrárne, nie je preskúmateľné. Otec súhlas na vycestovanie a pobyt maloletých detí v Spolkovej republike Nemecko nedal. Ďalej citoval z uznesenia Krajského súdu v Trnave č. k. 24CoP/102/2014-85 zo dňa 17.12.2014. V súčasnosti sa stav zmenil v tom, že matka udala svoju adresu v Spolkovej republike Nemecko. Otec okrem žiadosti cez Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí podal aj trestné oznámenie na matku pre podozrenie spáchania únosu a rovnako podal aj niekoľko trestných oznámení pre podozrenie z marenia výkonu úradného rozhodnutia, nakoľko dovtedy právoplatnému a vykonateľnému uzneseniu Okresného súdu Trnava sp. zn. 18P/45/2014 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 24CoP/102/2014 neumožnila žiadne stretnutia v súdom určených časov otcovi. Právne posúdenie veci súdom prvej inštancie považuje za neúplné a nesprávne, pretože vysťahovaním maloletých detí do cudziny došlo k občianskoprávnemu únosu. Žiada, aby odvolací súd zmenil napadnuté uznesenie tak, že jeho návrhu na zníženie výživného vyhovie. 5. Matka a kolízny opatrovník odvolanie proti uzneseniu súdu prvej inštancie nepodali. 6. K odvolaniu otca proti uzneseniu súdu prvej inštancie sa vyjadrila matka. Vo vyjadrení k odvolaniu uviedla, že sa s napadnutým rozhodnutím súdu prvej inštancie stotožňuje a považuje ho za vecne a formálne správne. Poukázala na rozsudok Okresného súdu Trnava č. k. 19P/36/2014-97 zo dňa 24.6.2015 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 24CoP/72/2015-135 zo dňa 2.12.2015, rozsudok Okresného súdu Trnava č. k. 18P/54/2013-427 zo dňa 3.8.2016 a rozsudok Okresného súdu Trnava č. k. 18P/54/2013-553 zo dňa 6.4.2018, z ktorých rozhodnutí vyplýva jednoznačný záver, že obvyklý pobyt maloletých detí je v Spolkovej republike Nemecko. Pokiaľ otec odvodzuje nesprávnosť napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie citáciou odôvodnenia uznesenia Krajského súdu v Trnave č. k. 24CoP/102/2014 zo dňa 17.12.2014, je jeho argumentácia neaktuálna a účelová. Krajský súd v Trnave v tom istom konaní uznesením č. k. 23CoP/35/2015-189 zo dňa 22.6.2015 vyhlásil, že nemá právomoc konať a rozhodnúť a následne i Okresný súd Trnava v tomto konaní uznesením č. k. 18P/45/2014-194 zo dňa 21.8.2015 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. 26CoP/49/2015-209 zo dňa 23.2.2016 vyhlásil, že v konaní o úpravu styku s maloletými deťmi nemá právomoc konať a rozhodnúť a konanie zastavil, keďže medzičasom nadobudli maloleté deti obvyklý pobyt v Spolkovej republike Nemecko. Ďalej uviedla, že otec opomenul účelovo uviesť, že na Obvodnom súde Stuttgart prebehlo konanie o navrátenie maloletých detí, ktorý obvodný súd uznesením zo dňa 13.1.2015 v spojení s uznesením Najvyššieho krajinského súdu Stuttgart zo dňa 23.2.2015 rozhodol, že maloleté deti majú legálny pobyt v Spolkovej republike Nemecko a návrh otca na navrátenie maloletých detí do Slovenskej republiky zamietol. Argumentácia otca v jeho odvolaní mohla byť aktuálna niekedy v roku 2014, avšak nie v roku 2018. Navrhuje, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie potvrdil. 7. Kolízny opatrovník sa k odvolaniu otca proti uzneseniu súdu prvej inštancie nevyjadril. 8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku účinného), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávneným subjektom - účastníkom (§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 2 v spojení s § 357 písm. d) Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b), f), h) Civilného sporového poriadku), preskúmal napadnuté rozhodnutie bez viazanosti rozsahom (§ 65 Civilného mimosporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 66 Civilného mimosporového poriadku), bez potreby zopakovania alebo doplnenia dokazovania (§ 68 Civilného mimosporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario) a dospel k záveru, že odvolaniu otca nie je možné priznať úspech, keďže napadnuté uznesenie je vo výroku vecne správne, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku). 9. Predmetom konania je rozhodovanie o návrhu otca na zníženie výživného pre maloleté deti naposledy určeného rozsudkom tamojšieho súdu č. k. 18P/54/2013-427 zo dňa 3.8.2016 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 24CoP/62/2017-480 zo dňa 22.5.2017, a to u maloletého B. zo sumy 140 eur na sumu 130 eur mesačne a u maloletej N. zo sumy 100 eur na sumu 90 eur mesačne. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na obsah preskúmavaného uznesenia i argumenty otca predostreté v odvolacom konaní bolo posúdiť, či sú splnené zákonné podmienky a dané skutkové okolnosti na vyhlásenie súdu prvej inštancie o nedostatku právomoci vo veci konať a rozhodnúť a na zastavenie konania pre neodstrániteľnú prekážku konania. 10. Podľa § 161 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak, súd kedykoľvek počas konania prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť (ďalej len "procesné podmienky"). 11. Podľa § 161 ods. 2 Civilného sporového poriadku, ak ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví. 12. Súd kedykoľvek za konania prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (procesné podmienky). Zákon však výslovne procesné podmienky neuvádza. Možno teda dôvodiť, že procesnými podmienkami musia byť také vlastnosti súdu a účastníkov, ktoré jedine umožňujú dosiahnuť cieľ civilného konania. Ak v konkrétnej veci nie sú splnené procesné podmienky, takéto konanie vykazuje nedostatky. Na strane súdu patria k procesným podmienkam také vlastnosti, ktoré sú vymedzením jeho práv a povinností vykonávať ako orgán štátu civilné konanie a na základe jeho výsledkov rozhodovať. Nedostatok procesných podmienok môže byť jednak neodstrániteľný, jednak odstrániteľný. Neodstrániteľný je nedostatok procesnej podmienky, odstránenie ktorého za danej právnej úpravy nie je možné. Odstrániteľný je taký nedostatok procesnej podmienky, k odstráneniu ktorého môže súd prispieť za eventuálnej súčinnosti s niektorým účastníkom. Medzi neodstrániteľné procesné podmienky sa zaraďuje aj nedostatok právomoci súdu (§ 9 Civilného sporového poriadku). 13. Podľa článku 8 Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 (ďalej aj nariadenie Brusel II bis) súdy členského štátu majú právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností k dieťaťu, ktoré má obvyklý pobyt v tomto členskom štáte v čase začatia konania (ods. 1). Odsek 1 sa uplatňuje s výhradou ustanovení článkov 9, 10 a 12 (ods. 2). 14. Podľa článku 17 nariadenia Brusel II bis, ak sa začalo konanie na súde členského štátu vo veci, v ktorej podľa tohto nariadenia nemá právomoc konať, a ktorá patrí podľa tohto nariadenia do právomoci súdu iného členského štátu, súd aj bez návrhu vyhlási, že nemá právomoc. 15. Vychádzajúc z vyššie citovaných ustanovení dospel odvolací súd k záveru, že pre účely určenia právomoci súdu treba vychádzať z článku 8 nariadenia Brusel II bis, preto správne súd prvej inštancie v preskúmavanej veci skúmal najskôr obvyklý pobyt maloletých detí v čase začatia konania. Daný pojem v predmetnom medzinárodnom právnom dokumente definovaný nie je. Jeho definíciu je tak potrebné určiť v každom jednotlivom prípade na základe konkrétnych okolností skutkového stavu. Obsah tohto pojmu je však nevyhnutné vykladať v súlade s cieľmi a účelom nariadenia Brusel II bis tak, aby sa účelovo formulovanými tvrdeniami účastníkov neobchádzali kritériá obsiahnuté v predmetnom dohovore. Nariadenie sa neopiera o koncept obvyklého pobytu, ako ho spravidla chápe vnútroštátne právo členského štátu, ale používa ho ako autonómny prvok európskeho práva. Z hľadiska určenia bydliska preto nie je rozhodujúce, kde je účastník podľa predpisov o evidencii obyvateľstva toho-ktorého štátu prihlásený na trvalý pobyt, ale rozhodujúci je vždy reálny pobyt a kritérium trvalejšieho zdržiavania sa v určitom mieste. Ako štát obvyklého pobytu je potom možno chápať predovšetkým ten členský štát, na území ktorého malo dieťaťa v čase začatia konania svoje trvalejšie a stabilné bydlisko. Súdny dvor Európskej únie vo svojom rozsudku vo veci C-523/07 vyložil pojem obvyklý pobyt v zmysle článku 8 ods. 1 nariadenia Brusel II bis tak, že mu zodpovedá miesto, ktoré odzrkadľuje istú mieru začlenenia dieťaťa do sociálneho a rodinného prostredia. Na tento účel treba vziať do úvahy najmä trvanie, pravidelnosť, podmienky a dôvody pobytu na území členského štátu a presťahovanie rodiny do tohto štátu, štátnu príslušnosť dieťaťa, miesto a podmienky školskej dochádzky, jazykové znalosti ako aj rodinné a sociálne väzby, ktoré dieťa udržiava v danom štáte. 16. Otázka obvyklého pobytu maloletých detí bola v minulosti posudzovaná Obvodným súdom Stuttgart v súvislosti so žiadosťou otca o navrátenie maloletých detí zo Spolkovej republiky Nemecko do Slovenskej republiky. Obvodný súd Stuttgart uvedenú žiadosť otca o navrátenie detí do Slovenskej republiky zamietol uznesením z 19. januára 2015 (v spojení s uznesením Najvyššieho krajinského súdu Stuttgart zo dňa 23.2.2015), pričom dospel k záveru, že otec síce nedal matke výslovný súhlas k presťahovaniu maloletých detí do Spolkovej republiky Nemecko, avšak z jeho správania bolo možné dospieť k záveru, že toto jej konanie dodatočne schválil, keďže otec žiadal slovenské súdy o úpravu styku s deťmi bez toho, aby namietal, že s pobytom maloletých detí v Nemecku nesúhlasí, prípadne, že by žiadal premiestniť maloleté deti do Slovenskej republiky. Obvodný súd Stuttgart v tejto súvislosti uzavrel, že otec sa snažil donútiť matku, aby sa s maloletými deťmi mohol stretávať v mieste svojho bydliska, prípadne, aby bol upravený jeho styk s maloletými deťmi počas prázdnin a počas víkendov, pričom pred podaním žiadosti o navrátenie detí do Slovenskej republiky nenaznačil, že by nesúhlasil s pobytom maloletých detí v Spolkovej republike Nemecko. Tiež Obvodný súd Stuttgart v uvedenom uznesení konštatoval, že maloleté deti si počas 15 mesiacov na pobyt v Spolkovej republike Nemecko zvykli, sociálne sa tam integrovali, rozprávajú po nemecky, navštevujú školu, prípadne materskú škôlku a pri osobnom vypočúvaní na Obvodnom súde Stuttgart jasne prejavili vôľu zostať v Spolkovej republike Nemecko, kde sa im páči a kde sa cítia byť doma. Tiež Krajský súd v Trnave uznesením č. k. 23CoP/35/2015-189 zo dňa 22.6.2015, rozhodujúc o odvolaní proti uzneseniu súdu prvej inštancie, dospel k záveru, že vo veci o nariadenie predbežného opatrenia nemá právomoc konať a rozhodnúť práve z dôvodu, že obvyklý pobyt maloletých detí je v Spolkovej republike Nemecko. Rovnako Krajský súd v Trnave uznesením č. k. 26CoP/49/2015-209 zo dňa 23.2.2016 potvrdil napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie, ktorým súd prvej inštancie vyhlásil, že vo veci nemá právomoc konať a rozhodnúť a konanie zastavil z dôvodu, že obvyklý pobyt maloletých detí je v Spolkovej republike Nemecko. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že niet žiadneho dôvodu sa od vyššie uvedených záverov odchýliť, keďže maloleté deti majú obvyklý pobyt v Spolkovej republike Nemecko, a preto nie je daná právomoc slovenských súdov na konanie o zníženie výživného. 17. Vzhľadom na vyššie uvedené od počiatku neboli splnené podmienky pre začatie a vedenie konania (podmienka právomoci súdu) o návrhu otca na zníženie výživného pre maloleté deti, keďže vzhľadom na obvyklý pobyt maloletých detí v čase začatia konania má právomoc vo veci konať príslušný súd v Spolkovej republike Nemecko. Súd prvej inštancie sa s podmienkou právomoci v konaní o návrhu otca na zníženie výživného pre maloleté deti vysporiadal správne, na túto neodstrániteľnú prekážku v konaní prihliadol a náležite vyhlásil, že vo veci o návrhu otca na zníženie výživného na maloleté deti nemá právomoc konať a rozhodnúť a konanie o návrhu otca na zníženie výživného zastavil. Preto odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku z dôvodu vecnej správnosti potvrdil. 18. O náhrade trov konania bolo rozhodnuté podľa ustanovenia § 52 Civilného mimosporového poriadku v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania. Matka síce v zmysle ustanovenia § 57 Civilného mimosporového poriadku podala návrh na náhradu trov konania dôvodiac, že odvolanie otca je zjavne nedôvodné a samoúčelné, avšak tento dôvod nie je dôvodom pre pripustenie výnimiek z aplikácie ustanovenia § 52 Civilného mimosporového poriadku. 19. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).