Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 24CoP/102/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2114216507 Dátum vydania rozhodnutia: 17. 12. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Dudášová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2114216507.1 Uznesenie Krajský súd v Trnave vo veci starostlivosti súdu o maloleté deti: U. T., nar. XX.XX.XXXX a B. T., nar. XX.XX.XXXX, zastúpené Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Piešťany, pracovisko Hlohovec, deti rodičov - matka: T. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom W. č. XX, zastúpená advokátom: JUDr. Daniel Pavelka, so sídlom Pribinova 46, Hlohovec, a otec: T. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom W. č. XX, zastúpený advokátom: JUDr. Peter Peružek, so sídlom Radlinského 1, Hlohovec, o návrhu otca na zmenu nariadeného predbežného opatrenia, na odvolanie matky proti uzneseniu Okresného súdu Trnava, č.k. 18P/45/2014-54 zo dňa 06.08.2014, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením prvostupňový súd vo výroku I. rozhodol tak, že otec je oprávnený stretávať sa s maloletým U. a s maloletou B. každú druhú párnu sobotu v kalendárnom mesiaci v čase od 11.00 hod. soboty do 13.00 hod. nedele, za prítomnosti matky. Matka je povinná v čase určenom ako začiatok styku maloleté deti odovzdať otcovi v mieste trvalého bydliska otca a otec je povinný v čase určenom ako koniec styku maloleté deti matke odovzdať v mieste svojho trvalého bydliska. Obaja rodičia sú povinní v prípade, že sa styk zo závažných dôvodov nebude môcť realizovať, oznámiť túto skutočnosť druhému rodičovi a to najneskôr 24 hodín pred určeným začiatkom styku. Vo výroku II. rozhodol, že týmto sa mení rozhodnutie Okresného súdu Trnava, č.k. 37P/6/2014-38 zo dňa 18.02.2014 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Trnave, č.k. 23CoP/19/2014-58 zo dňa 05.05.2014. Rozhodnutie prvostupňový súd s použitím § 102 ods. 1 a 2, § 75 ods. 1, § 76 ods. 4, 6, 8 O.s.p., § 25 ods. 1 až 4, § 28 ods. 2, § 78 ods. 1 Zákona o rodine, vecne odôvodnil tým, že v danej veci sa súd stotožnil so skutkovými a právnymi dôvodmi návrhu otca na nariadenie predbežného opatrenia, preto rozhodol tak ako je to uvedené vo výroku tohto rozhodnutia, keď od rozhodnutia súdu o nariadení predbežného opatrenia o úprave styku otca s maloletými deťmi došlo k zmene pomerov, nakoľko matka sa s deťmi odsťahovala do Spolkovej republiky Nemecko, čím sťažila otcovi možnosť stretávať sa s deťmi. Vzhľadom na to, že matka zapríčinila tento stav, neoznámila otcovi ani miesto súčasného bydliska maloletých detí, súd jej uložil povinnosť odovzdávať deti za účelom styku otca s nimi v mieste bydliska otca, keď nezistil dôvody pre zákaz styku otca s maloletými deťmi. Proti tomuto uzneseniu podala prostredníctvom advokáta v celom jeho rozsahu odvolanie matka maloletých detí, ktorým sa domáhala, aby odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa tak, že návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietne. Odvolateľka namietala, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je v rozpore so zisteným skutkovým stavom a vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď neboli splnené podmienky pre nariadenie predbežného opatrenia. V danej veci nenastala žiadna zmena pomerov, keď matka už v čase nariadenia predchádzajúceho predbežného opatrenia č.k. 37P/6/2014-38 dňa 18.02.2014 žila v Nemecku, kam odišla už dňa 22.08.2013. Matka opakovane zotrváva na dôvodoch, pre ktoré podala návrh na rozvod manželstva a pre ktoré odišla zo spoločnej domácnosti, a to zo strachu pred otcom, ktorý sa jej v minulosti vyhrážal, bol k nej agresívny a fyzicky ju napádal, čoho svedkom boli aj deti, tieto majú z otca strach, odmietajú čo i len zmienku o stretnutí s otcom. Súd by mal v prvom rade prihliadať na záujmy maloletých detí a dôsledky, ktoré bude mať pre ne vynútené stretávanie s otcom. Čo sa týka miesta realizácie styku, matka sa nestotožňuje s povinnosťou prevážať deti do miesta trvalého bydliska otca, čo je v rozpore so záujmom maloletých. Je nepredstaviteľné, aby s maloletými deťmi cestovala autobusom alebo vlakom niekoľko stovák kilometrov z ich obvyklého miesta pobytu v SRN do miesta pobytu otca, najmä ak deti sa otca boja a kontakt s ním je pre ne traumou. Ide o prílišnú preferenciu a ochranu práv otca na úkor detí. Styk sa má realizovať za prítomnosti matky, je tu však problém s kolíziou pracovnej doby matky, je nemysliteľné, aby matka bola uvoľnená z práce výlučne za účelom realizácie styku, súd tiež nepomyslel na otázku refundácie jej ušlej mzdy pre prípad čerpania neplateného voľna a nákladov na cestovanie. Znalkyňa v posudku uviedla, že styk by mal byť upravený aspoň na obdobie pobytu detí v SR (ak iná možnosť nie je), je však otázne, či bude funkčný, a teda znalkyňa nenavrhla to, že by mali deti za účelom styku s otcom pravidelne dochádzať do SR. Matka dňa 08.09.2014 doručila súdu prvého stupňa späťvzatie návrhu na začatie konania vo veci jej návrhu na zákaz styku otca s maloletými deťmi a žiadala, aby súd konanie zastavil, a to s poukazom na čl. 8 ods. 1 Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003, slovenské súdy nemajú právomoc konať v danej veci, keď maloleté deti mali v čase podania návrhu už viac ako 10 mesiacov obvyklý pobyt v SRN, kde s matkou trvale žijú. Otec maloletých, ani kolízny opatrovník odvolací návrh nepodali, k odvolaniu matky sa písomne vyjadril otec prostredníctvom zvoleného advokáta, navrhol napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdiť. Nie je pravda, že by maloleté deti žili viac ako 10 mesiacov v SRN, otec má vedomosť, že v decembri 2013 a v mesiacoch jún až august 2014 sa permanentne zdržiavali aj bez prítomnosti matky na území SR. Dôvodom odmietania stretávania maloletých s otcom je matka maloletých detí, čo potvrdil aj znalecký posudok, z ktorého nevyplýva, že by sa deti otca báli, práve naopak, znalkyňa konštatuje pozitívny vzťah detí k otcovi. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie bez ohľadu na rozsah a dôvody odvolania (§ 212 ods. 2. písm. a) v spojení s § 81 ods. 1 a § 102 ods. 2 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), a dospel k záveru, že odvolanie matky nie je dôvodné, rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne, čo odôvodňuje jeho potvrdenie. Z obsahu spisu bolo zistené, že Okresný súd Piešťany vo veci sp. zn. 3P/18/2011 vydal dňa 13.12.2011 rozsudok, ktorým schválil dohodu rodičov, podľa ktorej maloleté deti boli zverené do osobnej starostlivosti matke, a otca zaviazal prispievať na výživu maloletého U. vo výške 120,- Eur a maloletej B. vo výške 80,- Eur mesačne; súd na základe návrhu oboch rodičov neupravil stretávanie sa otca s deťmi. Otec si plní vyživovaciu povinnosť, pričom do 22.08.2013 žili s matkou spolu - dňa 22.08.2013 sa matka aj s oboma deťmi odsťahovala do Nemecka, a odvtedy neumožňuje stretávanie sa otca s deťmi keď tvrdí, že sa deti otca boja. Matka sa v tomto konaní svojim návrhom vo veci samej domáha vydania rozhodnutia, ktorým súd zakáže styk otca s maloletými deťmi. Návrh vo veci samej odôvodnila tým, že dňa 24.02.2014 jej bolo doručené rozhodnutie Okresného súdu Trnava zo dňa 18.02.2014, ktorým súd nariadil predbežné opatrenie upravujúce styk otca s maloletými deťmi a to tak, že otec je oprávnený stretávať sa s maloletými deťmi každý druhý párny týždeň v čase od 11.00 hod. soboty do 13.00 hod. nedele za prítomnosti matky. Na základe odvolania, ktoré podala, odvolací súd uznesením zo dňa 05.05.2014 napadnuté rozhodnutie potvrdil. Súdy oboch inštancií pri nariadení predbežného opatrenia pochybili z titulu absolútnej neznalosti objektívneho skutkového stavu veci a výhradne na základe tvrdení otca obsiahnutých v návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, súdy vôbec nebrali do úvahy povahu veci, vzťah maloletých detí k otcovi, ani tú skutočnosť, aké dôsledky by mohlo mať stretávanie otca s maloletými deťmi, čo i len v minimálnom rozsahu. Na základe uvedeného sa preto domáha zákazu styku otca s maloletými deťmi. Medzi ňou a otcom maloletých detí prebieha konanie o rozvod manželstva, po podaní tohto návrhu s deťmi odišla zo spoločnej domácnosti do zahraničia, kde v súčasnosti žije, učinila tak zo strachu pred otcom maloletých detí, ktorý sa jej v minulosti vyhrážal a dodnes sa jej vyhráža prostredníctvom SMS správ, bol k nej agresívny a fyzicky ju napádal. Maloleté deti boli často svedkami agresívneho konania ich otca pod vplyvom alkoholu, preto majú z neho panický strach. Za účelom vyriešenia otázky možnosti stretávania sa otca s maloletými deťmi súd v konaní o rozvod manželstva ustanovil znalkyňu, znalecký posudok vypracovaný v konaní o rozvod vedenom pod sp. zn. 18P/54/2013 jej bol doručený dňa 11.06.2014, pričom z jeho obsahu jednoznačne vyplýva skutočnosť, že maloleté deti majú z otca strach, nemajú žiaden záujem sa s ním stretávať a nepovažujú ho ani za súčasť rodiny. Dňa 19.06.2014 doručil otec súdu prvého stupňa návrh, ktorým sa domáha zmeny nariadeného predbežného opatrenia tak, že bude oprávnený stretávať sa s maloletým U. a maloletou B. každú druhú párnu sobotu od 11.00 hod. do nedele 13.00 hod. v kalendárnom mesiaci za prítomnosti matky, s tým, že matka je povinná obe maloleté deti priviesť do miesta trvalého bydliska detí, deti riadne pripravené odovzdať otcovi a otec je povinný v čase určenom ako koniec styku maloleté deti riadne odovzdať matke. Zároveň žiadal uložiť rodičom povinnosť v prípade, že sa styk zo závažných dôvodov nebude môcť realizovať oznámiť túto skutočnosť druhému rodičovi najneskôr 24 hodín pred určením začiatku styku. Svoj návrh otec odôvodnil tým, že Okresný súd Trnava vydal predbežné opatrenie, ktorým nariadil, že otec je oprávnený stretávať sa s maloletými deťmi každý druhý párny týždeň v čase od 11.00 hod. soboty do 13.00 hod. nedele za prítomnosti matky s tým, že matka je povinná v čase určenom ako začiatok styku pred svojim bytom maloleté deti riadne pripravené odovzdať otcovi a otec je povinný v čase určenom ako koniec styku pred bytom matky maloleté deti riadne odovzdať matke. Obaja rodičia sú povinní v prípade, že sa styk zo závažných dôvodov nebude môcť realizovať, oznámiť túto skutočnosť druhému rodičovi najneskôr 24 hodín pred určeným začiatkom styku. Dňa 22.08.2013 sa matka s obomi deťmi odsťahovala do Spolkovej republiky Nemecko, pričom svoj pobyt nekonkretizovala, v konaní o rozvod manželstva uviedla, že mieni zostať v Spolkovej republike Nemecko, do rozhodnutia súdu nesúhlasí so stretávaní sa otca s maloletými deťmi. Od nariadenia predbežného opatrenia sa zmenili pomery, matka striktne bráni odovzdať deti otcovi. Matka tají skutočný pobyt maloletých detí. Vzhľadom na uvedené, keďže matka bez závažného dôvodu neumožňuje stretávanie a komunikáciu otca s deťmi žiada o nariadenie predbežného opatrenia. Z uznesenia Okresného súdu Trnava, č.k. 37P/6/2014-38 zo dňa 18.02.2014 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave, č.k. 23CoP/19/2014-58 zo dňa 05.05.2014 súd zistil, že predmetom konania bol návrh otca na nariadenie predbežného opatrenia, ktorým sa domáhal úpravy styku s maloletými deťmi U. a B.. Súd nariadil predbežné opatrenie, ktorým upravil styk otca tak, že otec je oprávnený stretávať sa s maloletým U., a maloletou B. každý druhý párny týždeň v čase od 11.00 hod. soboty do 13.00 hod. nedele, za prítomnosti matky, s tým, že matka je povinná v čase určenom ako začiatok styku pred svojim bytom maloleté deti riadne pripravené odovzdať otcovi, a otec je povinný v čase určenom ako koniec styku pred bytom matky maloleté deti riadne odovzdať matke. Obaja rodičia sú povinní v prípade, že sa styk zo závažných dôvodov nebude môcť realizovať, oznámiť túto skutočnosť druhému rodičovi a to najneskôr 24 hodín pred určeným začiatkom styku. Uznesením Okresného súdu Trnava, č.k. 18P/45/2014-47 zo dňa 17.07.2014, právoplatného dňa 08.08.2014, v konaní o návrhu matky o zákaz styku otca s maloletými deťmi a o nariadenie predbežného opatrenia, súd zamietol návrh matky na nariadenie predbežného opatrenia, ktorým by súd zakázal otcovi styk s maloletými deťmi. Súd dospel k záveru, že v danom prípade nie sú splnené zákonné podmienky pre nariadenie predbežného opatrenia, keď matka podľa názoru súdu žiadnym spôsobom neosvedčila tvrdené skutočnosti, teda, že stretávanie otca s deťmi má na deti negatívy vplyv. Uvedené podľa názoru súdu nevyplýva ani zo záveru znaleckého posudku zo dňa 29.05.2014 vypracovaného znalcom z odboru psychológia, odvetvie klinická psychológia detí, klinická psychológia dospelých, v konaní vedenom na tamojšom súde pod sp. zn. 18P/54/2013 vo veci rozvodu manželstva a úpravy práv a povinností k maloletým deťom U. a B. T. na čas po rozvode. Zo znaleckého posudku vyplýva, že na súčasnej kvalite citovej väzby k otcovi sa podpísala konfliktná, napätá interakcia medzi rodičmi, deti boli pravdepodobne svedkami konfliktov medzi rodičmi. Súdna znalkyňa neuviedla žiadne skutočnosti, ktoré by nasvedčovali tomu, že nie je v záujme detí stretávať sa s otcom, čo je zákonným predpokladom pre zákaz styku rodiča s dieťaťom (§ 25 ods. 3 Zákona o rodine), naopak, znalkyňa odporúča upraviť styk otca s deťmi. Taký vážny zásah do rodičovských práv, akým je zákaz styku, možno uskutočniť len ak je negatívny vplyv na maloleté dieťa aspoň osvedčený (v prípade nariadenia predbežného opatrenia), čo v danom prípade nie je. Súd sa oboznámil so znaleckým posudkom č. 18/2014 zo dňa 29.05.2014 vypracovaného PhDr. Katarínou Haidovou, znalcom z odboru psychológia, odvetvie klinická psychológia detí, klinická psychológia dospelých, v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 18P/54/2013 vo veci rozvodu manželstva a úpravy práv a povinností k maloletým deťom U. a B. T. a zistil, že úlohou znalkyne bolo zistiť aký vzťah majú maloleté deti k otcovi, aká je ich citová naviazanosť na otca a na základe uvedeného posúdiť, či je vhodné upraviť styk otca s maloletými deťmi, ak áno, v akom rozsahu. Zo záveru znaleckého posudku vyplýva, že maloleté deti nepreukázali v priebehu znaleckého vyšetrenia pozitívne citové väzby k otcovi. Na vyšetrenie ich však sprevádzala matka, ktorú videli plakať, čím aj im dávala najavo svoje prežívanie vzťahu k otcovi, čo môže na tak malé deti pôsobiť návodovo, deti sa môžu z jej postojom identifikovať. Navyše zaujímala protektívny postoj voči deťom v kontexte ich možného styku s otcom - upozorňovala dopredu znalkyňu ako maloletý U. zle znáša potrebu znaleckého vyšetrenia, ako sa nechce stretnúť s otcom, čo znalkyňu tiež viedlo k opatrnosti v snahe vyhnúť sa traumatizácie dieťaťa. Maloletý U. pozitívne citové väzby prejavil voči matke a sestre, otca do rodiny nezaradil. Odmietol s ním byť v interakcii bez prítomnosti matky. Maloletá B. v priebehu vyšetrenia udržiavala len očný kontakt so znalkyňou, verbálne nekomunikovala. Úvaha o úprave styku je zložitá. Na súčasnej kvalite citovej väzby k otcovi sa podpísala konfliktná, napätá interakcia medzi rodičmi, keď situáciu v rámci spolužitia afektívne nezvládli a dochádzalo medzi nimi ku konfliktom, ktorých svedkovia boli pravdepodobne i deti. Maloletý U. to mohol prežívať úzkostne, ako je to uvedené v psychologickom vyšetrení z roku 2011. Komplikujúcou okolnosťou je pobyt matky s deťmi v zahraničí, ktorý matka subjektívne interpretuje ako oslobodenie sa od otca. Celkove zo strany matky teda nie je priaznivý, žičlivý postoj k styku detí s otcom, skôr naopak, je tu zámer deti od otca izolovať. V konečnom dôsledku je však ona kľúčovou osobou, ktorá by mala deti k styku s otcom motivovať. Ak im styk nedovolí, resp. im bude v ňom zámerne brániť, deti jej môžu v budúcnosti vyčítať, že im zamedzila spoznať časť ich identity. Styk by mal byť upravený - aspoň na obdobie pobytu detí v SR (ak iná možnosť nie je), či však bude funkčný je otázne. Možno predpokladať, že nebude funkčný vtedy, ak by matka - prítomná pri styku - dramaticky plakala. Deti by tým inhibovala a zúzkostňovala. Podľa potvrdenia Centra pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže zo dňa 30.07.2014 otec maloletých sa obrátil na centrum so žiadosťou o návrat jeho detí a dňa 31.03.2014 bola jeho žiadosť postúpená nemeckému ústrednému orgánu. Podľa § 74 ods. 1 O.s.p. pred začatím konania môže súd nariadiť predbežné opatrenie ak je potrebné, aby dočasne boli upravené pomery účastníkov, alebo ak je obava, že výkon súdneho rozhodnutia bol ohrozený. Podľa § 102 ods. 1 O.s.p., ak treba po začatí konania dočasne upraviť pomery účastníkov alebo zabezpečiť dôkaz, pretože je obava, že neskôr ho nebude možné vykonať alebo len s veľkými ťažkosťami, súd na návrh neodkladne nariadi predbežné opatrenie alebo zabezpečí dôkaz. V záujme maloletého dieťaťa môže súd po začatí konania vo veci starostlivosti súdu o maloletých na návrh nariadiť predbežným opatrením účastníkovi, aby do času rozhodnutia vo veci úpravy pomerov maloletého dieťaťa zabezpečoval osobnú starostlivosť o dieťa, ktoré je v čase podania návrhu umiestnené v zariadení na výkon rozhodnutia súdu. Ak súd rozhoduje o predbežnom opatrení podľa druhej vety, o návrhu na predbežné opatrenie rozhodne najneskôr do 30 dní od podania návrhu; ustanovenia § 75 až § 77 sa použijú primerane. V zmysle § 75 ods. 6 O.s.p. súd môže vydať rozhodnutie o predbežnom opatrení aj bez výsluchu účastníkov a bez nariadenia pojednávania. Podľa ods. 8 tohto ustanovenia o nariadení predbežného opatrenia rozhodne súd aj bez vyjadrenia ostatných účastníkov. Zákonodarca v cit. § 76 ods. 1 uvádza iba demonštratívny výpočet možných predbežných opatrení. Preto je možné vydať predbežné opatrenie aj iného obsahu, teda i predbežne dieťa dočasne zveriť do starostlivosti rodiča a upraviť styk rodiča s dieťaťom. V zmysle § 77 ods. 1 O.s.p. predbežné opatrenie zanikne, ak a) sa nepodá v súdom určenej lehote návrh na začatie konania, b) sa návrhu vo veci samej nevyhovelo, c) sa návrhu vo veci samej vyhovelo a uplynulo 30 dní od vykonateľnosti rozhodnutia vo veci, d) uplynul určený čas, po ktorý malo trvať. V zmysle § 36 ods. 1 Zákona o rodine rodičia maloletého dieťaťa, ktorí spolu nežijú, sa môžu kedykoľvek dohodnúť o úprave výkonu ich rodičovských práv a povinností. Ak sa nedohodnú, súd môže aj bez návrhu upraviť výkon ich rodičovských práv a povinností, najmä určí, ktorému z rodičov zverí maloleté dieťa do osobnej starostlivosti. Ust. § 25 a § 26 sa použijú primerane. V zmysle § 25 ods. 1, 2, 3, 4 a 5 Zákona o rodine rodičia sa môžu dohodnúť o úprave styku s maloletým dieťaťom pred vyhlásením rozhodnutia, ktorým sa rozvádza manželstvo; dohoda o styku rodičov s maloletým dieťaťom sa stane súčasťou rozhodnutia o rozvode. Ak sa rodičia nedohodnú o úprave styku s maloletým dieťaťom, súd upraví styk rodičov s maloletým dieťaťom v rozhodnutí o rozvode. Ak je to potrebné v záujme maloletého dieťaťa, súd obmedzí styk maloletého dieťaťa s rodičom, alebo ho zakáže. Ak jeden z rodičov opakovane bezdôvodne a zámerne neumožňuje druhému rodičovi styk s maloletým dieťaťom upravený súdom, súd môže aj bez návrhu zmeniť rozhodnutie o osobnej starostlivosti. Ak je to potrebné v záujme maloletého dieťaťa a ak to vyžadujú pomery v rodine, súd môže upraviť styk dieťaťa aj s blízkymi osobami. Z ust. § 74 a nasl. O.s.p. vyplýva, že predbežné opatrenie nie je konečné rozhodnutie vo veci a jeho účelom je iba dočasná úprava pomerov účastníkov. Podmienkou pre jeho vydanie je osvedčenie, že bez okamžitej i keď len dočasnej úpravy právnych pomerov by bolo právo účastníka ohrozené. Nariadením predbežného opatrenia účastník nenadobúda práva, o ktorých bude rozhodnuté až rozhodnutím vo veci samej. Z uvedeného charakteru predbežného opatrenia vyplýva, že pred jeho nariadením súd nemusí a zvyčajne pre krátkosť času ani nemôže zistiť všetky skutočnosti, ktoré sú potrebné pre vydanie konečného rozhodnutia a pri ich zisťovaný nemusí vždy byť dodržaný formálny postup stanovený pre dokazovanie. Je však nutné, aby boli osvedčené aspoň základné skutočnosti potrebné pre záver o pravdepodobnosti nároku, ktorému sa má poskytnúť predbežná ochrana, ako i osvedčenie, že je nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy. Vo všeobecnosti možno skonštatovať, že ideálnym stavom je, keď dieťa môže vyrastať v starostlivosti oboch rodičov - otca i matky. Zároveň je však potrebné podotknúť, že základným právom dieťaťa je právo na pokojné a harmonické rodinné prostredie a je povinnosťou rodičov mu takéto prostredie zabezpečiť. V prípade, že medzi rodičmi dieťaťa dochádza k dlhodobejším nezhodám, prípadne obaja alebo jeden z nich sa správa neprimerane a ich spolužitie nevytvára vhodné prostredie pre zdravý rast dieťaťa, je dôvodné, ak sa dieťa zverí do osobnej starostlivosti len jedného z nich a upravia sa rodičovské práva a povinnosti. Pri rozhodovaní o rozsahu styku je dôležité zvážiť okolnosti tak na strane maloletého dieťaťa: jeho vek, zdravotný stav, vzťah k rodičovi, ktorý ho nemá v starostlivosti, doterajší spôsob a rozsah styku, denný režim, ako aj okolnosti na strane rodičov, ich vzájomný vzťah, ich časové a ekonomické možnosti, rodinné pomery, vzdialenosť medzi bydliskom dieťaťa a rodiča a podobne. Hlavným účelom styku je, aby zo stal zachovaný vzťah otca s maloletými deťmi, keď napriek nezhodám medzi rodičmi je základným právom dieťaťa, aby malo kontakt s obidvoma rodičmi. Zároveň je však úlohou oboch rodičov, aby svoje nezhody a konflikty v žiadnom prípade neprenášali na maloleté deti, na ktoré uvedená situácia pôsobí nepriaznivo. Žiada sa tiež zdôrazniť, že pri nariadení predbežného opatrenia súd nemusí a pre krátkosť času ani nemôže vykonávať dokazovanie v rovnakej forme a rozsahu ako pri rozhodovaní vo veci samej a preto prvostupňový súd správne rozhodol na základe uvedených skutočností. V konaní vo veci samej bude vykonané riadne dokazovanie, v danom prípade aj už nariadené znalecké dokazovanie, budú náležite zistené všetky rozhodujúce skutočnosti, obaja rodičia budú môcť dostatočne prezentovať svoje návrhy a postoje a súd bude môcť vo veci meritórne rozhodnúť, sledujúc pritom primárne záujem maloletých detí. V danom prípade o dočasnej úprave styku otca s maloletými deťmi už bolo právoplatne rozhodnuté uznesením Okresného súdu Trnava, č.k. 37P/6/2014-38 zo dňa 18.02.2014 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave, č.k. 23CoP/19/2014-58 zo dňa 05.05.2014. Odvolací súd preto v plnom rozsahu zotrváva na predchádzajúcich záveroch a znova konštatuje, že o úprave styku predbežným opatrením súd rozhoduje v situácii, kedy sa rodičia na styku nevedia, nemôžu, nechcú dohodnúť a rodič, ktorý má deti zverené, bráni druhému rodičovi v stretávaní sa s deťmi. Z obsahu spisu je zrejmé, že matka otcovi bráni v styku s maloletými deťmi (nepopiera to ani v podanom odvolaní). Existuje teda naliehavá potreba dočasnej úpravy vzťahov medzi účastníkmi. Matka uvádza, že deti sa s otcom nestretávajú z dôvodu, že otec na matku fyzicky útočil, vyhrážal sa jej a deti sa otca boja. Matka bližšie útoky na svoju osobu a vyhrážky neopisuje. Právo otca stretávať sa so svojimi deťmi je však základné rodičovské právo, zákaz styku rodiča s dieťaťom znamená vážny zásah do oprávnenia rodiča a je prípustné len za predpokladu, že je to v záujme zdravia dieťaťa. V žiadnom prípade nemôže byť styk rodiča s dieťaťom obmedzovaný (zakazovaný) z dôvodu konfliktov medzi rodičmi. Bolo preto v danom prípade správne, že súd predbežným opatrením upravil styk otca s deťmi aspoň v minimálnej miere, aby otec ostal v kontakte s deťmi a bolo mu umožnené udržiavať korektný vzťah s deťmi. Správanie detí ovplyvňuje osoba, ktorej sú zverené, v tomto prípade matka, ktorej povinnosťou bude deti na styk pripraviť, t.j. pozitívne na deti vplývať, aby sa s otcom stretávali napriek skutočnosti, že medzi samotnými rodičmi sú vzájomné vzťahy narušené. Odvolací súd tiež poukazuje na to, že návrh matky na nariadenie predbežného opatrenia, ktorým by bol styk otca s deťmi zakázaný, bol právoplatne zamietnutý. Odvolací súd zdôrazňuje, že po rozpade rodiny s maloletými deťmi nielen etika príbuzenských vzťahov, ale aj zákon zaväzuje deti k povinnosti svojich rodičov ctiť a rešpektovať, kým rodičovská zodpovednosť (za riadnu výchovu detí) je prikázaná obom rodičom; preto takisto, pokiaľ nie sú zistené také skutočnosti, ktoré by viedli k pozastaveniu výkonu rodičovskej zodpovednosti, niet (ani pri plnom rešpektovaní práv maloletých detí) zákonného, o to menej ústavného právneho dôvodu na to, aby rodičovi, v ktorého priamej starostlivosti maloleté dieťa nie je, bol styk s ním zakázaný, resp. neprimerane obmedzený (pozri napr. nález Ústavného súdu ČR z 24. septembra 1998, sp. zn. III. ÚS 125/98). Podľa čl. 41 ods. 4 ústavy starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziť a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu na základe zákona. Rodičovské práva a povinnosti patria obidvom rodičom. Ak rodičia žijú v manželstve, predpokladá sa, že svoje deti vychovávajú v zásade na základe vzájomnej dohody a v záujme maloletých detí. Zákon o rodine úpravu výkonu rodičovských práv a povinností rieši v určitých špecifických situáciách osobitne, tak ako to predpokladá čl. 51 ods. 1 ústavy. Zákon o rodine preferuje dohodu rodičov pri výkone rodičovských práv a povinností (§ 24 ods. 2, § 25 ods. 1, § 35 a § 36 ZR). Až keď nedôjde k dohode rodičov o výkone rodičovských práv, rozhodne o ich výkone súd, vždy však s prihliadnutím na záujem maloletého dieťaťa. Ústavný súd už vo svojom rozhodnutí sp. zn. PL. ÚS 26/05 vyslovil právny názor, že právna úprava styku rodičov s ich maloletými deťmi nevedie k obmedzeniu práv rodičov, ale práve naopak, prostredníctvom tejto úpravy sa prispieva k ich garancii, a preto nemôže byť v nesúlade s čl. 41 ods. 4 ústavy. (uznesenie Ústavného súdu SR z 31. marca 2010, č.k. I. ÚS 120/2010-15) Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, ktorý vyhovel návrhu otca na zmenu nariadeného predbežného opatrenia, poukazujúc na zmenu pomerov, ktorá spočíva v tom, že doposiaľ mal otec právo sa s deťmi stretávať v mieste ich bydliska, pričom toto právo nemohol realizovať z dôvodov na strane matky, ktorá sa bez súhlasu otca aj s deťmi presťahovala do Nemecka, pričom otec nepozná jej presnú adresu (táto nevyplýva ani z obsahu súdneho spisu) a matka mu styk s deťmi neumožňuje. V situácii, keď bolo právoplatne rozhodnuté o tom, že otec má právo stretávať sa s deťmi, pričom ani aktuálne nie sú splnené podmienky pre zákaz styku otca s maloletými deťmi, a matka sa s deťmi nachádza na neznámom mieste bez súhlasu otca, je v danej situácii prijateľným riešením, aby sa stretávanie otca s deťmi realizovali v mieste bydliska otca, ktoré je zároveň aj miestom trvalého bydliska matky a maloletých detí. Táto podstatná skutočnosť odôvodňuje zmenu pôvodne nariadeného predbežného opatrenia, tak ako to správne skonštatoval súd prvého stupňa. V danom prípade sú na základe právoplatného rozhodnutia súdu obaja rodičia nositeľmi rodičovských práv, t.j. práv a povinností súvisiacich so starostlivosťou o maloleté deti, ktorého súčasťou je právo na určitú dobu vycestovať do cudziny, krátkodobo napríklad na dovolenku, ale aj právo určiť nové miesto pobytu dieťaťa a to aj v cudzine ( čl. 2 ods. 9 Nariadenia), avšak toto právo musia vykonávať rodičia spoločne, t.j. ani jeden z nich nemôže rozhodnúť o mieste pobytu dieťaťa (resp. o jeho zmene) bez súhlasu druhého. Pokiaľ sa rodičia nevedia dohodnúť o podstatných veciach súvisiacich s výkonom rodičovských práv a povinností ako v danom prípade s vycestovaním alebo vysťahovaním sa maloletého dieťaťa do cudziny, majú možnosť postupovať podľa § 35 Zákona o rodine, a vtedy rozhodne na ich návrh súd, prípadne jeden z nich môže požiadať súd o nahradenie súhlasu s vysťahovaním do cudziny. K námietke matky, že nemožno od nej spravodlivo požadovať, aby deti vozila každý druhý týždeň niekoľko 100 kilometrov z Nemecka na Slovensko, je potrebné uviesť to, že bola to práve matka, ktorá bez súhlasu otca deti premiestnila z miesta ich obvyklého pobytu na Slovensku do Nemecka, pričom otec sa aj prostredníctvom Centra pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže domáha návratu detí späť na Slovensko, preto za tejto situácie sa matka nemôže domáhať ochrany jej protiprávneho konania. Rovnako neobstojí námietka matky, že deti majú už obvyklý pobyt v Nemecku a preto už ani je daná právomoc súdov Slovenskej republiky, nakoľko nedovoleným premiestnením detí do Nemecka, za splnenia podmienky, že otec s takýmto premiestnením nesúhlasí a domáha sa návratu detí do miesta ich predchádzajúceho obvyklého pobytu na Slovensku, a tiež za situácie, keď nie je zrejmé, či sa matka s deťmi presťahovala do Nemecka natrvalo (hoci to deklaruje), pričom podľa otca sa deti niekoľko mesiacov v roku zdržiavali na Slovensku u rodičov matky, nie je možné dospieť k záveru, že miestom obvyklého pobytu detí je neznáma adresa v Nemecku, v zmysle nižšie citovaných ustanovení nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 Ú.v. ES z 27. novembra 2003 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností. Od 1. marca 2005 sa právomoc, uznávanie a výkon rozhodnutí o rodičovských právach a povinnostiach spravuje nariadením Rady (ES) č. 2201/2003 Ú.v. ES z 27. novembra 2003 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností. Nariadenie spojilo do jedného textu ustanovenia týkajúce sa manželských vecí a vecí rodičovských práv a povinností. Podľa čl. 8 ods. 1 Nariadenia, súdy členského štátu majú právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností k dieťaťu, ktorý má obvyklý pobyt v tomto členskom štáte v čase začatia konania. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia ods. 1 sa uplatňuje s výhradou ustanovení článkov 9, 10 a 12. Podľa čl. 9 Nariadenia, keď sa dieťa oprávnene presťahuje z jedného členského štátu do iného členského štátu a nadobudne tam nový obvyklý pobyt, súdy členského štátu pôvodného obvyklého pobytu si ako výnimku z čl. 8 ods. 1 Nariadenia zachovávajú právomoc počas trojmesačného obdobia po presťahovaní vo veci zmeny rozsudku o úprave styku, ktorý bol vydaný v tomto členskom štáte predtým, ako sa dieťa presťahovalo a nositeľ práva styku, na základe rozsudku o práve styku má naďalej svoj obvyklý pobyt v členskom štáte pôvodného obvyklého pobytu dieťaťa. Základnou zásadou nariadenia je, že najvhodnejším miestom na rozhodovanie vo veci rodičovských práv a povinností je súd toho členského štátu, v ktorom má dieťa svoj obvyklý pobyt. Pojem „obvyklý pobyt“ používaný v medzinárodných právnych nástrojoch, nie je ani v citovanom nariadení definovaný. Jeho existenciu musí určiť súd v každom jednotlivom prípade na základe skutkového stavu. Obsah tohto pojmu sa musí vykladať v súlade s cieľmi a účelom nariadenia. Podľa zaužívanej súdnej praxe v Slovenskej republike sa za bydlisko považuje miesto, v ktorom občan býva s úmyslom zdržiavať sa tam trvale. Pojem obvyklý pobyt nie je v práve Slovenskej republiky ani Európskej únie definovaný. Možno však uzavrieť, že za miesto obvyklého pobytu účastníka treba považovať miesto, v ktorom sa zdržiava s úmyslom sa tam zdržiavať dlhodobejšie, pričom sa i objektívne na tomto mieste dlhšie zdržiava. Ak sa dieťa presťahuje z jedného členského štátu do iného, nadobudnutie obvyklého pobytu v novom členskom štáte by malo v zásade nastať súčasne so „stratou“ obvyklého pobytu v predchádzajúcom členskom štáte. Posudzovanie existencie obvyklého pobytu súdom osobitne v každom jednotlivom prípade predpokladá, že pojem „obvyklý“ naznačuje určitý časový aspekt trvania, nemožno vylúčiť, že dieťa nadobudne, v závislosti od okolností konkrétneho prípadu, obvyklý pobyt v členskom štáte dňom svojho príchodu na územie tohto štátu. Právomoc sa určí v čase začatia konania na súde. Po začatí konania si súd v zásade zachováva svoju právomoc, aj keby dieťa počas konania nadobudlo nový obvyklý pobyt v inom členskom štáte (zásada perpetuatio fori). Zmena obvyklého pobytu dieťaťa počas konania preto sama o sebe neznamená zmenu alebo zánik právomoci. Keď sa dieťa presťahuje z jedného členského štátu do iného, často je nevyhnutné upraviť výkon práva styku s dieťaťom a prispôsobiť ho novým okolnostiam. Článok 9 Nariadenia je ustanovením, ktoré má viesť nositeľov rodičovských práv a povinností, aby sa na potrebnej úprave práva styku dohodli ešte pred presťahovaním, a ak sa nedokážu dohodnúť, aby podali príslušnému súdu návrh na rozhodnutie vo veci. Ustanovenie žiadnym spôsobom nebráni osobe sťahovať sa v rámci Európskeho spoločenstva, ale poskytuje záruku osobe, ktorá už nemôže vykonávať právo styku tak, ako predtým, aby nemusela podať svoj návrh na zmenu úpravy styku na súd iného členského štátu, ale mohla ho do troch mesiacov od presťahovania podať na súde, ktorý o práve styku rozhodol pôvodne. Súdy druhého členského štátu nemajú počas tohto obdobia právomoc konať v otázke práva na styk. To všetko však za podmienky, že dôjde k oprávnenému presťahovaniu dieťaťa, čo v danom prípade splnené nebolo a preto nemohlo dôjsť k zániku právomoci slovenského súdneho orgánu. Napriek tomu, že matka maloletých zobrala návrh vo veci samej v tomto konaní späť, s ktorým návrhom sa musí vysporiadať súd prvého stupňa, aj po prípadnom zastavení konania naďalej prebieha konanie vo veci samej o návrhu otca na úpravu styku na čas do rozvodu, čím je splnená vecná súvislosť medzi nariadeným predbežným opatrením a prebiehajúcim konaním vo veci samej, keď predbežné opatrenie v zásade trvá do času právoplatného skončenia vo veci samej, pokiaľ nenastanú skôr dôvody na jeho zmenu či zrušenie. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu potom odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v zmysle § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil. O trovách tohto odvolacieho konania bude v zmysle § 145 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p., rozhodnuté pri rozhodovaní o náhrade trov základného konania. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.