Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 5To/104/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2117010306 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 01. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Žovinec ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2117010306.1 Uznesenie Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Žovinca a sudcov JUDr. Vladimíra Tencera a Mgr. Kristíny Frencziovej, v trestnej veci proti obžalovanému A. E., pre zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1 Trestného zákona a iné, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 05.09.2017, č. k. 1T/7/2017-539, na verejnom zasadnutí dňa 25.01.2018, takto r o z h o d o l : Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie obžalovaného A. E., nar. XX.X.XXXX, z a m i e t a. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Trnava rozsudkom zo dňa 05.09.2017, č. k. 1T/7/2017-539 rozhodol tak, že obžalovaného A. E. uznal za vinného, že dňa 15.09.2016 v čase asi o 20:15 hod. v Trnave na ulici Mikovíniho, zobral do osobného motorového vozidla značky Peugeot 307, EČV: BA-482HD, A. S. za účelom poskytnutia sexuálnych služieb, s ktorou zotrval na presne nezistenom mieste v okrese Trnava až do približne 02:10 hod. dňa 16.09.2016, kedy jej po tom, čo mu poskytla sexuálne služby, vytrhol kabelku, ktorú mala položenú na kolenách a z ruky jej vytrhol mobilný telefón značky iPhone, čoho sa zľakla, pričom jej vulgárne dvakrát povedal, že keď nebude robiť žiadne pičoviny, nič sa jej nestane, následne jej počas jazdy presne nezistenou rukou chytil hlavu a dal ju do svojho rozkroku a povedal jej, aby mu ho „vyfajčila“, čomu zo strachu vyhovela, potom ju odviezol na pole pri obci Boleráz, kde jej povedal, aby ho „fajčila“ a že je špinavá kurva, čomu opäť vyhovela, a keď sa neskôr hlavou odtiahla, tak jej dal facky na obe líca, na každú stranu po jednej, s tým, aby ho normálne „fajčila“, na základe čoho proti svojej vôli mu opakovane poskytla orálny sex, následne ju chytil za ústa a proti jej vôli jej vysypal do úst neznámu látku zo zatavenej striekačky, o ktorej sa vyjadril, že je to pervitín a opätovne ju vyzval, aby ho orálne uspokojila a tiež aj, aby ho uspokojila rukou, čomu zo strachu o svoje zdravie opakovane vyhovela, potom jej vrátil kabelku a opakovane ju nechcel pustiť domov, následne ju autom zobral na neznáme miesto pri Modre, kde sa rozprávali, potom jazdili po bližšie nezistených miestach v Pezinku a okolí, až následne ju zaviezol do poľa pri obci Ružindol, kde jej v čase asi o 22:15 hod. dňa 16.09.2016 v osobnom motorovom vozidle vytrhol z ruky kabelku, potom z osobného motorového vozidla vystúpil a prišiel k dverám spolujazdca, ktoré otvoril a chytil poškodenú za ruku a násilne ju vytiahol z osobného motorového vozidla, z kabelky jej vybral finančnú hotovosť vo výške 80,00 € a zobral jej aj mobilný telefón značky iPhone s IMEI XXXXXXXXXXXXXXX, následne jej kabelku vrátil a prikázal jej, aby nikomu nič nehovorila a nekontaktovala políciu, lebo on vie, kde sa pohybuje, po čom na osobnom motorovom vozidle z miesta odišiel, čím A. S., bytom R., spôsobil škodu vo výške najmenej 160,00 €, napriek tomu, že bol odsúdený trestným rozkazom Okresného súdu Bratislava III zo dňa 30.08.2012 sp. zn. 2T/45/2012, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 30.05.2013, pre zločin vydierania spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 189 ods. 1 Tr. zák. na trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) roky so skúšobnou dobou v trvaní 4 (štyri) roky do 30.05.2017 teda inému bez oprávnenia bránil užívať osobnú slobodu, proti inému použil násilie v úmysle zmocniť sa cudzej veci, iného násilím nútil, aby niečo trpel a násilím a hrozbou bezprostredného násilia donútil iného k orálnemu styku a k iným sexuálnym praktikám, čím spáchal prečin obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1 Tr. zák., zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1 Tr. zák., zločin vydierania podľa § 189 ods. 1 Tr. zák. a zločin sexuálneho násilia podľa § 200 ods. 1 Tr. zák. Za to bol odsúdený podľa § 200 ods. 1 Tr. zák. s prihliadnutím na § 37 písm. h/ Tr. zák. a § 38 ods. 5 Tr. zák. a s použitím § 41 ods. 1 Tr. zák. na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 8 (osem) rokov. Podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. uložil obžalovanému povinnosť nahradiť poškodenej A. S., nar. XX.XX.XXXX v R., trvale bytom R., C. XXXX/XX, škodu vo výške 160,00 €, a to do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku (čím je určená vykonateľnosť tohto výroku rozsudku). Na hlavnom pojednávaní, bezprostredne po vyhlásení rozsudku podal odvolanie obžalovaný a to proti všetkým výrokom vyhláseného rozsudku. Prokurátor a poškodená odvolanie v zákonnej lehote nepodali. Obhajca obžalovaného odôvodnil zahlásené odvolanie písomným podaním zo dňa 15. 10. 2017, ktoré bolo okresnému súdu doručené dňa 20. 10. 2017. V písomnom odôvodnení podaného odvolania obhajca uviedol, že po vykonanom dokazovaní je možné ustáliť, že jediným dôkazom, ktorý usvedčuje obžalovaného zo spáchania skutkov uvedených v obžalobe, je výpoveď poškodenej A. S.. Výpoveď poškodenej je nezvyčajne mohutná, obsiahla na detaily správania sa a okolností, najmä obdobia pred spáchaním samotného skutku. Poškodená svoju výpoveď v značnej miere, takmer na 90 % zopakovala. Poukazujeme na skutočnosť, že objem zhodných tvrdení sa týka najmä okolností, ktoré nesúvisia s naplnením skutkových podstát trestných činov, z ktorých je obžalovaný obvinený. V procese dokazovania na hlavných pojednávaniach sa jednoznačne preukázalo, že poškodená v pozícii svedka po zložení prísahy 4 krát vedome klamala, pričom v ďalších troch prípadoch uviedla skutočnosti, ktoré možno posúdiť ako krajne nepravdepodobné. Analýza predložená obhajcom, potvrdila, že v čase, keď na pumpe zotrvával obžalovaný spolu s poškodenou, boli prítomné minimálne ďalšie tri osoby. Súd pri vyhodnotení tohto dôkazu nevzal v úvahu, že obhajoba vo svojich meraniach pracovala s minimálnym možným časom. Minimálny čas predstavuje časový hodnotu, bez akýchkoľvek zdržaní. S odkazom na listinný dôkaz - prehľad pokladničných operácii, je preukázané, že v rozhodnom čase boli v prevádzke obidve pokladne, čím obhajoba demonštrovala tvrdenie poškodenej. Súd opomenul výsledok, ktoré obhajoba analýzou jednoznačne preukázala, že v čase, keď obžalovaný platil pri pokladni za PHM, (stál od poškodenej vo vzdialenosti 22m), na vedľajšom stojane sa zdržiavala osoba, ktorá tankovala pohonné hmoty vo výške 33,10 euro. Máme za to, že v tomto čase mala poškodená dostatočný priestor túto osobu požiadať o pomoc. Tvrdenie súdu ohľadom presvedčenia poškodenej, že ju obžalovaný odvezie domov, čo malo ovplyvniť prípadné jej konanie, spočívajúce v nehľadaní pomoci, sa obhajobe javia ako špekulatívne a ničím nepodložené. Berúc do úvahy tvrdenie poškodenej, že bola obmedzovaná na osobnej slobode a obžalovaného sa bála, máme za to, že keby tvrdila pravdu využila by všetky dostupné možnosti na útek. Zároveň poukazuje na to, že Pezinské Vinobranie každoročne navštevuje niekoľko tisíc ľudí, je preto možné dôvodne očakávať zvýšenú frekvenciu osôb na čerpacích staniciach v okolí Pezinka. Obhajoba ďalej poukazuje na výpoveď svedka A. E., ktorý vo svojej výpovedi uviedol, že sa dňa 16. septembra 2016 zdržiaval na poli na konci obce Boleráz. Bez akýchkoľvek pochybností spoznal obžalovaného ako osobu, ktorá sa v uvedený čas s inou osobou, ženského pohlavia zdržiavala na tomto mieste. Ďalej uviedol, že obžalovaný sa spolu s poškodenou približne jednu hodinu zdržiavali mimo osobného automobilu zn. Peugeot 307 SW, modrej farby. Je dôležité uviesť, že svedok videl obžalovaného a poškodenú z veľmi blízkej vzdialenosti, pričom obžalovaný mu počas toho ako ho poškodená orálne uspokojovala mával obidvomi rukami. Svedok rovnako svojou výpoveďou vyvrátil aj tvrdenie poškodenej, že počas trvania obmedzovania osobnej slobody alebo skutku netelefonovala alebo neposielala SMS. Z listinných dôkazov - správ operačného oddelenia OR PZ Trnava a KP PZ Trnava vyplynulo, že zistením príslušníkov PMJ OPP KR PZ Trnava bolo potvrdené, že poškodená aj naďalej poskytuje sexuálne služby. Z listinných dôkazov, zabezpečených súdom za účelom posúdenia vierohodnosti výpovede poškodenej bolo potvrdené, že táto na hlavnom pojednávaní v procesnom postavení svedka po zložení prísahy klamala, keď na otázku súdu, či po skutku ďalej prostituovala uviedla: ,,nie, lebo sa od tejto situácie bojím a snažím si nájsť normálnu prácu.“ Poškodená však dňa 17. júla 2017 na priamo položená otázku senátu: „Po skutku ste naďalej prostituovala? Ak nie, prečo?“ (ktorú možno čiastočne považovať za sugestívnu, pretože by bolo na mieste, aby sa senát pýtal druhú časť otázky až po odpovedi zo strany svedkyne), odpovedala jednoznačne: „Nie..... po tomto skutku som sa k tomu viac už nevrátila.“. Z vyššie uvedeného, z jej vlastných slov pred iným orgánom, však bolo zrejmé, že svedkyňa si musela byť vedomá, že toto tvrdenie je lživé. Mimoriadne nepravdepodobnou skutočnosťou, ktoré uvádzala poškodená, ale bez zložitého dokazovania, nie je možné vyvrátiť jej pravdivosť, sa obhajobe javilo, že poškodená viac ako 30 (slovom: tridsať) hodín nepoužila toaletu, ani nevykonala žiadne telesné potreby. Odhliadnuc od vypitého množstva tekutín, podľa odborníkov je za normálnych okolností u zdravého dospelého človeka frekvencia močenia štyri - šesť krát za 24 hodín. Druhou nepravdepodobnou skutočnosťou sa obhajobe javilo, že dospelá osoba si nie je vedomá skutočnosti, že auto nie je možné uzatvoriť zvnútra, najmä na predných sedadlách - nie je možné sa dostať zvonku do auta, avšak z dnu z auta sa dá vyjsť z bezpečnostných dôvodov, bez akýchkoľvek problémov. V neposlednom rade je mimoriadne nepravdepodobný opis spôsobu aplikácie drogy poškodenou. Nie je možné predpokladať, že obžalovaný ako dlhodobo drogovo závislá osoba, aplikovala drogu poškodenej spôsobom, akým ju opísala poškodená. Berúc do úvahy všetky dôkazy, súd dospel k záveru, že výpoveď poškodenej je spontánna, vnútorne logická, taktiež aj presvedčivá (a podľa názoru súdu úprimná). Súd tento záver podporil odkazom na znalecký posudok č. 2/2017 PhDr. Zuzany Bielikovej, z ktorého vyplýva, že výpoveď poškodenej je vierohodná - 88, 9 % zhoda vo výpovediach poškodenej. V tejto spojitosti obhajoba odkazuje na Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6Tost 14/2016, v ktorom bolo konštatované, že okresný súd, určením posúdenia otázky vierohodnosti výpovede svedka pochybil. „Znalec psychológ je povolaný sa vyjadriť k tým črtám osobnosti obvineného, prípadne svedka, ktoré môžu mať vplyv na jeho vierohodnosť, nie je však oprávnený vyjadrovať sa k otázke, či výpoveď obvineného alebo svedka je vierohodná alebo nie je, prípadne ktorá z rozdielnych výpovedí tej istej osoby je vierohodnejšia. Takéto hodnotenie dôkazov prislúcha súdu." (Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, uverejneného v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk Slovenskej republiky, E.. č. R 12/1987-11). Znalec sa nikdy nesmie zaoberať otázkou viny alebo neviny obvineného (porovnaj R 18/1988 a R 43/1995). S poukazom na ustálenú súdnu prax (R 12/1987-II), znalec je povolaný vyjadriť sa k črtám osobnosti posudzovanej osoby, ktoré môžu mať vplyv na jej vierohodnosť. Nemožno však hodnotiť vierohodnosť výpovede svedka, prípadne posudzovať, ktorá z rozdielnych výpovedí tej istej osoby je vierohodnejšia. Pri vyhodnotení všetkých vykonaných dôkazov obhajoba súdi, že skutkový stav veci nebol zistený tak, že o ňom neexistujú dôvodné pochybnosti. Z vykonaného dokazovania nie je podľa názoru obhajoby možné vyvodiť jednoznačný záver, že obžalovaný spáchal skutky tak, ako sú uvedené obžalobe. Poškodená 4 krát pod prísahou v procesnom postavení svedka vedome klamala, v prvom prípade, že neopustila motorové vozidlo, keď toto tvrdenie poškodenej vyvrátil svojou výpoveďou svedok E.. Druhá lož poškodenej bola, že nemala možnosť disponovať mobilným telefónom. Svedok E. vo svojej spontánnej výpovedi potvrdil, že ,,videl ako pani drží telefón a niečo píše, alebo sa s ním hrala“. Treťou lžou poškodenej bolo, že na čerpacej stanici v Pezinku sa okrem nej a obžalovaného zdržiavala len predavačka. Je nesporné, že poškodená mala možnosť na čerpacej stanici požiadať tretiu osobu o pomoc. Štvrtú lož poškodenej, ktorá sama na hlavnom pojednávaní vypovedala, že sexuálne služby neposkytuje, pričom jej vyťažením políciou, uviedla, že neprostituovala iba pol roka po spáchaní skutku. Obhajca tiež poukazuje na ďalšie skutočnosti, ktoré považuje za mimoriadne nepravdepodobné a síce, že počas tridsiatich hodín, ktoré strávila s obžalovaným nepoužila toaletu, ďalej jej popísaný spôsob, akým jej bola droga aplikovaná a samotná skutočnosť, že dospelá osoba nemá vedomosť o uzamykacom systéme motorového vozidla. Tvrdenia poškodenej vo vzťahu k zločinu sexuálneho násilia a obmedzovania osobnej slobody boli dôkazmi zabezpečenými obhajobou vyvrátené. V nadväznosti na tieto skutočnosti sa nedá s istotou vylúčiť ani iná verzia skutkového deja, ako tá ku ktorej dospel prvostupňový súd. Zásada prezumcie neviny sa musí prejaviť v rozhodnutí v tom zmysle, že sa uplatní zásada ,,in dubio pro reo“. (Uznesenie NS SR zo dňa 25. februára 2010, sp. zn. 5 To 17/2009). Na základe uvedeného považuje obhajoba výpoveď poškodenej, najmä v častiach ktoré sa týkajú naplnenie skutkových podstát trestných činov, kladených obžalovanému za vinu za nedôveryhodnú. K trestnému činu lúpeže uvádza, že obžalovaný priznal odcudzenie mobilného telefónu a hotovosti poškodenej, avšak zložka násilia alebo hrozba násilia nebola dokazovaním preukázaná. Sama poškodená vo svojej výpovedi uviedla, že bola ,,okradnutá“. Zdôraznil tiež, že skutočnosť, že dôkazy v konaní sa podarilo zabezpečiť najmä činnosťou obhajoby, nemôže byť žiadnym spôsobom na škodu obžalovaného a rovnako ani z rovnakého dôvodu nemôžu byť spochybňované. Obhajca navrhol, aby Krajský súd v Trnave napadnutý rozsudok zmenil tak, že obžalovaného spod obžaloby vo vzťahu k prečinu obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1 Trestného zákona oslobodí, vo vzťahu k zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1 Trestného zákona, spod obžaloby oslobodí, vo vzťahu k zločinu sexuálneho násilia podľa § 200 ods. 1 Trestného zákona spod obžaloby oslobodí a vo vzťahu k zločinu lúpeže podľa 188 ods. 1 Trestného zákona, túto prekvalifikoval na krádež podľa § 212 ods. 2) písm. c) alebo alternatívne, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Podľa § 315 Trestného poriadku o odvolaní proti rozsudku okresného súdu rozhoduje krajský súd. O odvolaní proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu rozhoduje najvyšší súd. Podľa § 316 ods. 1 Trestného poriadku odvolací súd zamietne odvolanie, ak bolo podané oneskorene, osobou neoprávnenou alebo osobou, ktorá sa odvolania výslovne vzdala alebo znovu podala odvolanie, ktoré v tej istej veci už predtým výslovne vzala späť alebo bolo podané proti výroku, proti ktorému nie je prípustné. Podľa § 312 ods. 1 Trestného poriadku po vyhlásení rozsudku sa môže oprávnená osoba odvolania vyslovene vzdať. obžalovaný môže vyslovene vyhlásiť, že nesúhlasí s podaním odvolania vo svoj prospech osobami uvedenými v paragrafe 308 ods. 2. Krajský súd v Trnave na základe podaného odvolania preskúmal napadnutý rozsudok, ako i podaný opravný prostriedok a zistil tieto skutočnosti. Z obsahu podaného odvolania vyplýva, že jeho podstata spočíva v rozdielnom názore na vierohodnosť svedkyne poškodenej A. S., ktorej výpoveď považuje prvostupňový súd za kľúčový dôkaz vo vzťahu k odsudzujúcemu výroku. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že prvostupňový súd považuje výpoveď menovanej svedkyne poškodenej za vierohodnú. Svoje úvahy, ako i závery, ku ktorým dospel v tejto otázke sú podrobne uvedené v príslušnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku. K rozhodovaniu v odvolacom konaní je v prvom rade potrebné uviesť, že odvolací súd vychádzal predovšetkým z rešpektovania zásady voľného hodnotenia dôkazov uvedenej v ustanovení § 2 ods. 12 Trestného poriadku. Podstatou tejto zásady je, že orgány činné v trestnom konaní a súd nemajú zákonom stanovené aké množstvo dôkazov a akých dôkazov je potrebné vykonať na preukázanie potrebných skutočností a zákon neuvádza ani druhy dôkazných prostriedkov, ktoré sa majú použiť. Ani jeden z dôkazov nemá dopredu určenú dôkaznú silu a hodnotu a zároveň Trestný poriadok nestanovuje ani potrebný počet dôkazov k preukázaniu skutkového stavu bez dôvodných pochybností. Zásada voľného hodnotenia dôkazov však neumožňuje ani ľubovôľu pri hodnotení dôkazov a rozhodovaní. Súd nemá na výber, ktoré z vykonaných dôkazov vyhodnotí a ktoré nie alebo, ktoré z vykonaných dôkazov bude brať pri rozhodovaní do úvahy a ktoré opomenie. Všetky dôkazy musia byť podrobené hodnoteniu a to každý jeden samostatne a všetky vo vzájomnej súvislosti. Vnútorné presvedčenie má byť prísne logické, opierajúce sa o právny poriadok, o všestranné, hlboké a logické zhodnotenie dôkazov i vzájomných súvislostí prípadu. Zo zásady voľného hodnotenia dôkazov však vyplýva aj to, že hodnotenie dôkazov jedným orgánom činným v trestnom konaní alebo súdom nie je záväzné pre iné orgány činné v trestnom konaní alebo súd. V dôsledku toho odvolací súd nemôže dávať pri zrušení rozsudku súdu prvého stupňa a vrátení veci tomuto súdu k novému prejednaniu a rozhodnutiu záväzné pokyny týkajúce sa hodnotenia dôkazov. Odvolací súd môže prípadne vytknúť chyby pri hodnotení dôkazov, ktorých sa podľa jeho názoru dopustil súd prvého stupňa, nie je však oprávnený dávať mu záväzné pokyny, k akým záverom má dôjsť pri hodnotení jednotlivých dôkazov, ani to, aké celkové skutkové zistenia má urobiť (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu SSR sp. zn. 5 T 78/83 publikované pod č. 57/1984, ako aj R 36/1968). Vychádzajúc z vyššie uvedených limitov, ktoré odvolaciemu konaniu ustanovuje zásada voľného hodnotenia dôkazov, odvolací súd sa pri prieskume napadnutého rozsudku zameral na to, či sa prvostupňový súd pri hodnotení dôkazov nedopustil chýb (nelogickosť záverov, opomenutie niektorých okolností a podobne). Obsah odvolacích námietok sa vo veľkej miere zhoduje s obranou, ktorú obžalovaný uplatnil v prvostupňovom konaní, pred vydaním napadnutého rozsudku. Z toho dôvodu sa týmito námietkami (obranou) zaoberal aj okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku. Otázkou hodnotenia dôkazov ohľadne viny obžalovaného sa veľmi podrobne okresný súd zaoberal na strane 13-20 svojho rozsudku. V tejto často rozsudku sa veľmi podrobne vysporiadal so všetkými námietkami obžalovaného smerujúce voči tomu, že poškodená mala vo svojich výpovediach klamať, resp. uvádzať mimoriadne nepravdepodobné tvrdenia. Úvahy i závery, ktoré prvostupňový súd urobil, resp. ku ktorým dospel považuje odvolací súd za vecne správne a logické. Úvahám prvostupňového nemožno nič vytknúť. Správne okresný súd hodnotil jednotlivé rozdiely vo výpovediach svedkyne poškodenej, ako i logiku jej správania sa. Drobné odlišnosti v jej výpovediach sú práve logickým následkom plynutia času, ktorý má vplyv na zapamätanie si podrobností prežívaných udalostí. Práve výpovede, ktorá by boli úplne identické, resp. úplne rozdielne by indikovali pravdepodobnosť, že výpoveď by mohla byť vymyslená, resp. naučená. Dôležitú úlohu pri hodnotení jej výpovedí je i motivácia, ktorú by mala svedkyňa poškodená k tomu, aby spôsobom ako to urobila, vedome uvádzala nepravdivé údaje v neprospech obžalovaného. Rovnako ako prvostupňový súd, ani odvolací súd nezistil skutočnosti, ktoré by mohli v tomto smere vyvolávať obavu z toho, že obžalovaná vo svojej výpovedi vedome uvádzala nepravdivé tvrdenia. Bez potreby opakovania argumentácie prvostupňového súdu, ktorá obsahuje odpovede na odvolacie námietky obžalovaného, odvolací súd na túto na tomto mieste odkazuje. Vo vzťahu k znaleckému dokazovaniu z odvetvia psychológie obhajoba namieta, že znalkyňa hodnotila otázku vierohodnosti výpovede svedkyne poškodenej, čo je však otázka právna a nie odborná a znalkyni hodnotenie právnych otázok neprináleží. Z obsahu znaleckého posudku z odvetvia psychológie, ktorý vypracovala znalkyňa PhDr. Zuzana Bieliková v prípravnom konaní, a ktorého sa pri svojom výsluchu na hlavnom pojednávaní v plnom rozsahu pridŕžala vyplýva, že znalkyňa hodnotí výpoveď svedkyne poškodenej, vrátane jej vierohodnosti zo psychologického hľadiska (viď bod 6 zhrnutia a záveru znaleckého posudku, strana 198 spisu). Aj z celkového odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že to bol práve okresný súd, ktorý hodnotil vierohodnosť výpovede svedkyne poškodenej ako právnej otázky. Okresný súd podrobne popísal spôsob svojho uvažovania pri hodnotení výpovede svedkyne poškodenej vo vzťahu ku všetkým skutočnostiam, ktoré tvrdila a aj vo vzťahu k iným vykonaným dôkazom. Zo strany prvostupňového súdu teda nešlo o prípad, kedy by mechanicky prebral závery znaleckého dokazovania a bez ďalšieho hodnotenia ich aplikoval na vyriešenie právnej otázky (vierohodnosti výpovede). Aj v tejto časti preto považuje tunajší súd odvolaciu námietku obhajoby za nedôvodnú. K právnej kvalifikácii zločinu lúpeže, ktorú namieta obhajoba vo svojom odvolaní, odvolací súd uvádza, že vykonaným dokazovaním boli preukázané všetky zákonné znaky zločinu lúpeže tak ako ho kvalifikoval v odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd. Samotné vyjadrenie svedkyne poškodenej, že bola „len okradnutá“ nie je pre právnu kvalifikáciu rozhodujúce, zvlášť v prípade, že osoba svedkyne poškodenej zjavne nedisponuje primeraným právnym vedomím vo vzťahu k rozlišovaniu právnej kvalifikácie jednotlivých trestných činov a s prihliadnutím na jej subnormný intelekt a zníženú mentálnu úroveň ako to zistila znalkyňa z odvetvia psychológie (strana 197 spisu). K uplatneniu zásady in dubio pro reo pri hodnotení dôkazov, na ktorú tiež poukazuje odvolateľ, je potrebné uviesť, že v danom prípade neexistujú pochybnosti o skutkových okolnostiach, ktoré by bolo možné označiť ako rozumné. Úvahy a závery, ktoré ponúka v odvolaní obhajoba sa pohybujú v úrovni vysokej nepravdepodobnosti a nepotvrdených domnienok. Nemožno z nich vyvodiť záver, že vykonané dokazovanie ponúka reálne aj inú variantu skutkového deja, k akej dospel prvostupňový súd. Chybu napadnutého rozsudku vo výroku o vine odvolací súd zistil v tom, že prvostupňový súd na koniec opisu skutkovej vety, pridal skutočnosť, ktorá sa týka predchádzajúceho odsúdenia obžalovaného. Pridanie uvedenej okolnosti nebolo v súlade so zákonom, pretože takéto predchádzajúce odsúdenie nie je kvalifikačným znakom vo vzťahu k žiadnemu z trestných činov, ktorý obžalovaný spáchal, čo potvrdzuje v konečnom dôsledku i to, že modifikácia skutkovej vety sa nijakým spôsobom nepreniesla do právnej vety, ani do právnej kvalifikácie. Je pravdou, čo tvrdí prvostupňový súd, že predchádzajúce odsúdenie obžalovaného má vplyv na ukladanie trestu, čo však nie je dôvod, nato, aby sa uvedené skutočnosti uvádzali v takzvanej skutkovej vete rozsudku. Okolnosti predchádzajúceho odsúdenia obžalovaného boli správne zohľadnené pri výroku o treste, kedy prvostupňový súd použil na úpravu trestnej sadzby uvedenej v ustanovení Trestného zákona, ktoré sa vzťahuje na trestný čin najprísnejšie trestný zo zbiehajúce sa trestnej činnosti, ustanovenie § 38 ods. 5 Trestného zákona. Uvedenú chybu odvolateľ vyslovene namietal a keďže táto nie je zároveň chybou, na ktorú by bol odvolací súd povinný prihliadať z úradnej povinnosti, pretože by odôvodňovala podanie dovolania v zmysle § 371 ods. 1 Trestného poriadku, ponechal ju bez opravy. Nesprávnosť znenia skutkovej vety nie je v tomto prípade takého charakteru, aby mala vplyv na zákonnosť rozhodnutia o vine alebo treste. Rozhodnutie o treste považuje odvolací súd rovnako za správne a zákonné, keď prvostupňový súd vychádzal zo správnej aplikácie ustanovení Trestného zákona, ktoré sa vzťahujú na zistenú trestnú činnosť, okolnosti prípadu a páchateľa, ako i na zistenie poľahčujúcich a priťažujúcich okolností. Úvahy, ako i zákonné ustanovenia, z ktorých prvostupňový súd vychádzal pri výroku o treste, sú podrobné uvedené na strane 21 a 22 písomného vyhotovenia napadnutého rozsudku, pričom tieto považuje odvolací súd za úplné a správne. Bolo v súlade so zistením skutkovým stavom, keď obžalovanému bol uložený úhrnný trest odňatia slobody pri samej spodnej hranici trestnej sadzby, vo výške presahujúcej iba o pol roka minimálnu výmeru trestu. Rovnako správne možnosť hodnotiť i záver, že neboli zistené skutočnosti odôvodňujúce mimoriadne zníženie trestu v zmysle ustanovenia § 39 ods. 1 Trestného zákona. Preskúmaním konania, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozsudku, nezistil odvolací súd žiadne pochybenia zo strany prvostupňového súdu, ktoré by mali vplyv na správnosť a zákonnosť napadnutých výrokov. Konanie bolo vykonané v súlade s ustanoveniami Trestného poriadku, pri plnom rešpektovaní práva obžalovaného na obhajobu. S poukazom na vyššie uvedené zistenia a závery, dospel odvolací súd k rozhodnutiu, že odvolanie obžalovaného, ktoré bolo v celom rozsahu nedôvodné, zamietol podľa ustanovenia § 319 Trestného poriadku. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.