Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 4To/48/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8713010598 Dátum vydania rozhodnutia: 12. 03. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Zeleňáková ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8713010598.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martiny Zeleňakovej a sudcov JUDr. Petra Tobiaša a JUDr. Moniky Halkociovej na verejnom zasadnutí konanom dňa 12.03.2015, v trestnej veci obžalovaného A. T. pre zločin vydierania podľa § 189 ods. 1/ Tr. zák. a iné o odvolaniach obžalovaného a súrodencov obžalovaného K. T. a K. E. proti rozsudku Okresného súdu Poprad zo dňa 22.09.2014, sp. zn. 5 T 164/13, takto r o z h o d o l : Podľa § 321 ods. 1 písm. b/, d/, ods. 3 Tr. por. z r u š u j e napadnutý rozsudok vo výroku o vine v časti týkajúcej sa bodu II/ a vo výroku o treste. Na základe § 322 ods. 3 Tr. por. Obžalovaného A. T., nar. XX.XX.XXXX v Z. F., U. republika, trvale bytom S., Ul. T. XXXX/X, toho času v ÚVV S., u z n á v a v i n n ý m, ž e II/ - presne nezisteného dňa mesiaca január 2013, najneskôr však v období od 16.01.2013, kedy sa obžalovaný vrátil z hospitalizácie v Nemocnici, a.s. S. do 20.01.2013 v S., na Ul. T. č. XXXX/X, v byte č. XX na X. poschodí, po tom, čo sa do tohto bytu dobrovoľne nasťahovala poškodená H. U., nar. XX.XX.XXXX, ju fyzicky napadol tak, že ju rukami udieral po tvári, čím jej spôsobil modrinu pod ľavým okom a následne v presne nezistených dňoch v období od 20.01.2013 do 11.02.2013 v uvedenom byte umožnil poškodenej poskytovanie sexuálnych služieb, ktoré ponúkala na internetovej stránke Pokec.sk a portáli Azet.sk, pod menom „H.“, kde boli umiestnené na týchto stránkach jej fotografie v spodnej bielizni, pričom takto ponúknuté sexuálne služby aj za jeho ukrytej prítomnosti v spálni tohto bytu poskytla najmenej 15 neznámym osobám s tým, že minimálne časť peňazí za tieto služby mu odovzdala a v presne nezistenom čase nezisteného dňa v spomínanom období od 16.01.2013 najneskôr však 11.02.2013 sa nazlostil, vykrikoval jej rôzne vulgárne nadávky, kričal, že je kurva, bil ju rukami, kopal do nej, udieral hlavou aj drevenou palicou, ťahal ju za vlasy, čím jej spôsobil ľahké zranenia - modriny a škrabance, keď chcela od neho odísť, prikázal jej, aby ostala u neho, keď odišiel z bytu, uzamkol ho, a preto jej v opustení bytu dňa 11.02.2013 o 18.35 hod. musela pomôcť jednotka Hasičského a záchranného zboru t e d a v bode II/ - inému bez oprávnenia bránil užívať osobnú slobodu a čin spáchal závažnejším spôsobom konania - násilím, - koristil z prostitúcie vykonávanej iným a umožnil jej vykonávanie, č í m s p á c h a l v bode II/ rozsudku - zločin obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr zák., s poukazom na § 138 písm. d/ Tr. zák., - prečin kupliarstva podľa § 367 ods. 1 Tr. zák., Z a t o, a za zločin vydierania podľa § 189 ods. 1 Tr. zák. uvedený pod bodom I/ napadnutého rozsudku m u u k l a d á: Podľa § 183 ods. 2 Tr. zák., § 41 ods. 2 Tr. zák., § 38 ods. 5 Tr. zák. úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 8 (osem) rokov. Podľa § 48 ods. 2 písm. b/ Tr. zák. ho pre výkon uloženého trestu zaraďuje do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Podľa § 60 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. ukladá trest prepadnutia vecí, a to: -farebná fotografia zaistená 12.2.2013 v odkladacom priestore prístrojovej dosky OPEL Tigra EČ:PP753CI, - baseballová palica, - 10 ks farebných fotografií zaistených 12.2.2013 v obývacej izbe na komode v byte č. XX, na ul. T. XXXX/X S., - obal od SIM karty O2 Telefonica s tel.č. XXXX XXXXXX v obývacej izbe na komode v byte č. XX, na ul. T. XXXX/X, S. - poznámkový blok A5 zaistený 12.2.2013 v obývacej izbe na komode v byte č. XX na ul. T. XXXX/X, S., - 2ks prázdnych obalov od SIM kariet spol. Funfón zaistených 12.2.2013 v obývacej izbe na komode v byte č. XX, na ul. T. XXXX/X, S. - mobilný telefón zn. Nokia IMEI:XXXXXX/XX/XXXXXX/X so SIM kartou č. XXXXXXXXXXXXXXXXXX Funfón zaistených 12.2.2013 obývacej izbe na komode v byte č. XX, na ul. T. XXXX/X, S. - rukou písaný list formátu A4 s oslovením „Ahoj Brácho“ zaistený dňa 18.2.2013 v byte p. C. na ul. D. XXX/XX v S., - parochňa čiernej farby zaistená dňa 18.2.2013 v byte p. C. na ul. D. XXX/XX v S., tmavomodré nohavice športové zaistené dňa 18.2.2013 v byte p. C. na ul. D. XXX/XX v S., - rukou písaný list formátu s oslovením „Ahoj T.“ zaistený dňa 18.2.2013 v byte p. C. na ul. D. XXX/ XX v S., - dámsky kabát s gombíkmi žltej farby zaistený dňa 18.2.2013 v byte p. C. na ul. D. XXX/XX v S., - dámska šatka vzorovaná krémovo-čierna zaistená dňa 18.2.2013 v byte p. C. na ul. D. XXX/XX v S.. Podľa § 316 ods. 1 Tr. por. z a m i e t a odvolania K. T. a K. E. súrodencov obžalovaného. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom uznal súd prvého stupňa obžalovaného A. T. vinným v bode I/ rozsudku zo zločinu vydierania podľa § 189 ods.1 Tr. zák. a v bode II/ rozsudku zo zločinu pozbavenia osobnej slobody podľa § 182 ods. 1, ods. 2 písm. c/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. d/ Tr. zák., zo zločinu znásilnenia podľa § 199 ods. 1 Tr. zák., s použitím § 47 ods. 2 Tr. zák. a § 437 ods. 5 Tr. zák., zo zločinu sexuálneho násilia podľa § 200 ods. 1 Tr. zák., z prečinu kupliarstva podľa § 367 ods. 1, ods. 2, Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. d/ Tr. zák., na tom skutkovom základe, že I/ - v presne nezistený deň mesiaca máj 2012 v Penzióne „ A.“ v S. Ul. T. č. XXXX/X sa dohodol s poškodenou B. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom S., Ul. Z. č. XXXX/XX na splácaní dlhu vo výške 13 000,- eur, a to tak, že táto mu bude mesačne tento dlh splácať v splátkach po 100,- eur, pričom mu poškodená dala svoje telefónne číslo XXXX XXX XXX, na ktoré vyvolával od mesiaca máj 2012 do mesiaca júl 2012 a v mesiaci december 2012 najmenej 30 - krát denne, dožadujúc sa plnenia splátkového kalendára, pretože mu z celkového dlhu uhradila iba dve splátky, vyhľadával ju v mieste jej trvalého bydliska, opakovane vyzváňal na jej vchodových dverách a naposledy dňa 09.02.2013 v čase o 10.00 hod. prišiel za ňou do Penziónu “A.“ v S. Ul. T. č.XXXX/X, kde pracovala ako čašníčka a tam na ňu kričal “ty kurva, ty robíš“, pričom sa dozvedel, že tu pracuje iba na skúšku a požadoval od majiteľky Penziónu „A.“ vyplatenie jej dennej mzdy a táto mu vyplatila 30,- eur, pričom pri odchode povedal B. C., že „sa chce s ňou dohodnúť aj inak na splatený dlhu, a to poskytovaním sexuálnych služieb, pretože keď nepristúpi na jeho návrhy, tak vie, čoho je schopný, uvedomujúc si svoje násilnícke správanie sa k nej v minulosti, keď bol rozsudkom Okresného súdu Poprad sp. zn. 6T 175/04 zo dňa 11.08.2005 uznaný vinným za trestný čin obmedzovania osobnej slobody podľa § 231 ods. 1 Tr. zák. a trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 221 ods. 1 Tr. zák. účinného do 31.12.2005, ktorého sa dopustil voči poškodenej B. C. a na jej následný dotaz, aby sa so svojim dlhom voči nej obrátil na exekútora, jej povedal, že „nebude čakať do konca života ako kokot“, on si to vymôže sám a mu je jedno, či zdochne ona alebo jej “decko“, II/ - v období od presne nezisteného dňa mesiaca január 2013, najneskôr od 16.01.2013, kedy sa obžalovaný vrátil z hospitalizácie v Nemocnici a.s. S., do 18.35 hod. dňa 11. februára 2013, v S. na Ul. T. č. XXXX/X v byte č. XX na X. poschodí a po tom, čo sa do tohto bytu dobrovoľne nasťahovala poškodená H. U. nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom E., Ul. R. č. XXX/XX, túto v dňoch do dňa 20.01.2013 fyzicky napadol tak, že ju rukami udieral po tvári, čim jej spôsobil modrinu pod ľavým okom a keď chcela od neho odísť, bil ju, vyhrážal sa jej fyzickým násilím, prikázal jej, aby ostala u neho, nikam ju nepustil, nedovolil jej telefonovať a mať pri sebe mobilný telefón, z ktorého by mohla telefonovať, keď odišiel z bytu, uzamkol ho, bála sa kričať o pomoc, aby ju opäť fyzicky nenapadol a keď aj poškodená z bytu vyšla, vždy za prítomnosti obžalovaného, aby inej osobe nemohla niečo povedať, pričom s ňou denne 1 až 3 krát vykonával pohlavný styk, orálny styk a análny styk, a keď tento slovne odmietala, nazlostil sa, vykrikoval jej rôzne vulgárne nadávky, kričal, že je „kurva“, bil ju rukami, kopal do nej, udieral hlavou aj drevenou palicou, ťahal ju za vlasy, čím jej spôsobil ľahké zranenia - modriny, škrabance po tele, vypadávanie vlasov, pre ktoré nebola na ošetrení, lebo ju nepustil, v strachu z jeho vulgárnych nadávok a vyhrážok, že keď ujde, nájde ju a zbije, jeho sexuálne praktiky a pohlavné styky trpela, taktiež dňa 20.01.2013 na internetovej stránke Pokec. sk a portálu Azet.sk, pod nickom „H.“, proti jej vôli umiestnil na týchto stránkach jej fotografie v spodnej bielizni, kde ju ponúkal na poskytovanie sexuálnych služieb, ktoré takto, aj za jeho ukrytej prítomnosti v spálni tohto bytu poskytla najmenej 15 neznámym osobám, pričom peniaze za tieto služby mu musela odovzdať a skutku sa dopustil napriek tomu, že bol potrestaný rozsudkom Okresného súdu Poprad, sp. zn. 3T 50/1984 zo dňa 12.07.1984, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 8To 227/1984 zo dňa 11.10.1984, okrem iného aj pre dokonaný trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 222 ods. 1 Tr. zák. účinného do 01.01.2006 na súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 3 /troch/ rokov nepodmienečne, so zaradením pre výkon trestu odňatia slobody do II. nápravnovýchovnej skupiny, rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 2T 45/1995, zo dňa 20.05.1999, v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6To 81/1999, zo dňa 28.03.2000 pre dokonaný trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 222 ods. 1 Tr. zák., účinného do 01.01.2006 na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 4 /štyroch/ rokov nepodmienečne, so zaradením pre výkon trestu odňatia slobody do II. nápravnovýchovnej skupiny a následne rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 2T 45/1995, zo dňa 15.03.2001, v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6To 64/2001, zo dňa 18.06.2002 pre dokonaný trestný čin vydierania podľa § 235 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. účinného do 01.01.2006 na súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 6 / šesť/ rokov a 6 /šesť/ mesiacov nepodmienečne, so zaradením pre výkon trestu odňatia slobody do II. nápravnovýchovnej skupiny. Za to mu podľa § 199 ods. 1 Tr. zák., s použitím § 41 ods. 1 Tr. zák., § 47 ods. 2 Tr. zák. a § 437 ods. 5 Tr. zák. uložil úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 25 /dvadsaťpäť/ rokov, pre výkon ktorého ho podľa § 48 ods. 4 Tr. zák. zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia. Podľa § 60 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. mu zároveň uložil aj trest prepadnutia vecí, a to: - farebná fotografia zaistená 12.02.2013 v odkladacom priestore prístrojovej dosky OPEL Tigra EČ:PP-753 CI, - baseballová palica, - 10 ks. farebných fotografii zaistených 12.02.2013 v obývacej izbe na komode v byte č.XX na ul.T. XXXX/X S., - obal od SIM karty O2 Telefonica s tel.č. XXXX XXXXXX v obývacej izbe na komode v byte.č.XX na ul.T. XXXX/X S., - poznámkový blok A5 zaistený 12.02.2013 v obyvacej izbe na komode v byte č. XX na ul.T. XXXX/X S., - 2ks. prázdnych obalov od SIM kariet spol. Funfón zaistených 12.02.2013 v obývacej izbe na komode v byte č. XX na ul.T. XXXX/X S., - mobilný telefón zn.Nokia IMEI: XXXXXX/XX/XXXXXX/X so SIM kartou č.XXXXXXXXXXXXXXXXXX Funfón zaistené 12.02.2013 v obývacej izbe na komode v byte č. XX na ul.T. XXXX/X S., - rukou písaný list formátu A4 s oslovením „Ahoj Brácho“ zaistený dňa 18.02.2013 v byte p.C. na ul D. XXX/XX v S., - parochňa čiernej farby zaistená dňa 18.02.2013 v byte p.C. na ul. D. XXX/XX v S., tmavomodré nohavice, športové zaistené dňa 18.02.2013 v byte p.C. na ul. D. XXX/XX v S., - rukou písaný list formátu A4 s oslovením „Ahoj T.“ zaistený dňa 18.02.2013 v byte p.C. na ul D. XXX/ XX v S., - dámsky kabát s gombíkmi žltej farby zaistený dňa 18.02.2013 v byte p.C. na ul. D. XXX/XX v S., - dámska šatka vzorovaná krémovo-čierna zaistená dňa 18.02.2013 v byte p.C. na ul. D. XXX/XX v S., s tým, že podľa § 60 ods. 6 Trestného zákona vlastníkom prepadnutých vecí sa stáva štát. Proti tomuto rozsudku, v zákonom stanovenej lehote, priamo do zápisnice o hlavnom pojednávaní, podal obžalovaný, odvolanie, ktoré neskôr osobitným podaním sám, ako aj prostredníctvom svojho obhajcu, aj odôvodnil. V písomných dôvodoch odvolania, prostredníctvom svojho obhajcu, vyjadril názor, že medzi podaním trestného oznámenia zo strany poškodenej B. C. a jej snahou neplatiť dlh, ktorý voči nemu má, je súvislosť, ktorá je zrejmá aj zo správy súdneho exekútora JUDr. Michala Bulka, ktorú k odvolaniu doložil, a z ktorej vyplýva, že poškodená podala návrh na zastavenie exekúcie s čím exekútor pre jej nemajetnosť súhlasil, čo podľa jeho názoru naznačuje, že poškodená sa snaží dosiahnuť pozbavenie jeho osobnej slobody, aby nemusela svoj dlh voči nemu platiť. Poukázal na to, že poškodená mala „odvahu“ mimosúdnu dohodu uzavretú medzi nimi neplniť, čo o jej strachu z jeho osoby nesvedčí, preto súd prvého stupňa hodnotil, podľa jeho názoru, jej výpoveď absolútne jednostranne a nekriticky. Poukázal na skutkový záver súdu prvého stupňa spočívajúci v tom, že jeho stretnutia s poškodenou boli náhodné, čo je, podľa jeho názoru, v rozpore s ust. § 189 ods. 1 Tr. zák., ktoré vyžaduje systematické konanie v priamom úmysle. Ďalej namietal, že vo vzťahu k skutkovým zisteniam spočívajúcim v tom, že mal poškodenú H. U. zmlátiť baseballovou pálkou, prvostupňový súd účelovo poukazoval na to, že obdobného konania sa mal dopustiť v roku 1984, na strane druhej z podrobného popisu tohto skutku vyplýva, že pokiaľ by bol naozaj poškodenú zmlátil, jej zranenia by boli podstatne markantnejšie, ako sú popísané v lekárskej správe vzťahujúcej sa na jej zranenia. Navyše súd prvého stupňa si, podľa jeho názoru, sám urobil odborné závery týkajúce sa mechanizmu vzniku zranení, dostatočný podklad pre ktoré predložená lekárska správa nepredstavuje. Taktiež namietal, že súd prvého stupňa svoj záver o znásilnení poškodenej oprel o gynekologickú lekársku správu, pritom lekárka vo svojom závere konštatuje nezistenie poranení, či inej patológie na vonkajších a vnútorných rodidlách poškodenej a informáciu o znásilnení lekárska správa obsahuje len ako údaj prednesený ošetrovanou osobou, teda poškodenou. Vyjadril názor, že prvostupňový súd v rozpore s vyjadrením znalkyne MUDr. M. L., ktorá uviedla, že nie je schopný pre erektílnu disfunkciu vykonať súlož a ani vniknúť do pošvy alebo análneho otvoru inej osoby s tým, že nie je sexuálnym agresorom, konštatoval, keďže to tvrdila poškodená H. U., že s ňou jeden až trikrát denne vykonával súlož. Súd prvého stupňa sa podľa jeho názoru pokúšal podporiť svoj názor citáciou rozsudkov v iných jeho trestných veciach, ktoré nemali nič spoločné s prejednávanou vecou. Vo vzťahu k obmedzovaniu osobnej slobody poškodenej H. U. namietal, že orgány činné v trestnom konaní nevykonali v prípravnom konaní obhajobou navrhované dôkazy, navrhovaní svedkovia boli vypočutí až v konaní pred súdom, s odstupom času viac ako jedného roka, pričom z tohto dôvodu vzniknuté časové nezrovnalosti využil prvostupňový súd v neprospech obhajoby. Podľa jeho názoru bolo svedeckými výpoveďami vyvrátené, že poškodená H. U. nikdy nebola sama, svedok Z. U. potvrdil telefonickú komunikáciu s poškodenou a svedok S. S. vypovedal, že z bytu, kde mala byť poškodená bitá, nepočul krik, búchanie, či iné zvuky. Poukázal na to, že z výpovede poškodenej, ako aj ďalších svedkov, vyplýva, že poškodená mala k dispozícii mobilné telefóny, internet, pričom tiesňové linky je možné volať aj bez kreditu, napriek tomu si orgány činné v trestnom konaní nezabezpečili výpisy hovorov, nepokúsili sa zabezpečiť žiadne dôkazy, či sa v byte nachádzali alebo nie náhradné kľúče. Ďalej namietal, že prvostupňový súd nemal žiaden podklad, okrem výpovede poškodenej H. U., ani vo vzťahu ku konštatovaniu o spáchaní trestného činu kupliarstva, navyše sa nijakým spôsobom nevysporiadal so skutočnosťou, že poškodená mala dávno predtým, ako sa s ním (obžalovaným) stretla vytvorený na „pokeci.sk“ profil, ktorý bol zablokovaný práve z dôvodu, že na ňom inzerovala poskytovanie sexuálnych služieb. Z uvedeného potom vyvodil záver, že súd prvého stupňa si nekritický osvojil tvrdenia poškodenej H. U., obdobne ako poškodenej B. C. a napadnutý rozsudok je preto arbitrárny, jednostranný a zaujatý. V podstate z týchto dôvodov navrhol, aby krajský súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie. Z dôvodov, ktoré predložil sám obžalovaný ďalej vyplýva, že rozsudok súdu prvého stupňa je, podľa jeho názoru, založený na klamstvách, ktoré sa nezakladajú na pravde, konajúca sudkyňa sa mu chcela pomstiť, prípad dozoroval zaujatý krajský prokurátor a vyšetrovateľ neustále porušoval jeho práva. Poukázal na to, že aj keď poškodená B. C. bola v dvoch prípadoch uznaná vinnou z podvodu a sprenevery, exekútor JUDr. Michal Bulko od nej nevymohol ani cent, poškodená sa po celú dobu vyhýbala splácaniu dlhu, a preto si vymyslela vydieranie, aby ho dostala do „basy“ a nemusela nič platiť. Namietal, že súd prvého stupňa ignoroval rozpory vo výpovediach svedkýň E. A. a B. S., rozpory vo výpovedi poškodenej H. U.. Považoval za preukázané, že poškodená H. U. sa mohla voľne pohybovať, chodila do herní, na diskotéky a za svojimi zákazníkmi bez neho, prespávala u iných ľudí bez neho napríklad u svedkyne Z. S., A. E. so K. Z.. Namietal, že znalkyňa z odboru psychiatrie - sexuológie konštatovala, že z dôvodu jeho choroby nie je schopný násilného pohlavného styku. Poukázal na rozporné tvrdenia poškodenej H. U., keď vo vzťahu k trestnému činu kupliarstva raz uvádzala, že to chcela a potom, že nechcela, pričom prvostupňový súd na to neprihliadal, konajúca sudkyňa neprotokolovala výpovede svedkov tak ako na hlavnom pojednávaní odzneli, ale ich prekrúcala, tak ako aj prekrútila výpoveď znalkyne. Tvrdil, že bol v minulosti nespravodlivo odsúdený vo vzťahu k poškodenej B. C., pretože ju v byte nasilu nedržal, ako aj poškodenej G. O., vo vzťahu ale k nej, pokiaľ išlo o trestný čin znásilnenia, bol krajským súdom oslobodený. Namietal, že súd prvého stupňa odmietol vypočuť svedkov, ktorých vypočutie navrhol. Vo vzťahu ku zraneniam, ktoré utrpela poškodená H. U. uviedol, že jej „dal dve facky“, v dôsledku ktorých mala modrinu pod okom, ostatné zranenia jej spôsobili zákazníci, okrem toho sa pobila s kamarátkou v herni, čo mu sama povedala. Namietal, že podľa jeho názoru, bolo vykonaným dokazovaním preukázané, že mala k dispozícii v čase, keď bola uňho doma, dva telefóny, notebook, telefonovala v tom čase svojmu priateľovi A. K., s ktorým poškodená bývala týždeň v hoteli a ktorého navrhoval z toho dôvodu vypočuť, no prvostupňový súd ho nepredvolal. Vo vzťahu k trestnému činu kupliarstva namietal, že poškodená ešte predtým ako sa s ním zoznámila poskytovala sexuálne služby v erotickom salóne a cez internet, preto jej bola internetová stránka zablokovaná, pričom v zriadení novej jej pomohol Q. Y., preto s jej poskytovaním sexuálnych služieb nemá nič spoločné, peniaze za takto poskytnuté služby poškodená míňala, podľa jeho vyjadrenia, na automaty, drogy, akurát nakúpila potraviny do chladničky a zaplatila nájom, na čom sa dohodli predtým ako prišla k nemu bývať. Okrem toho namietal vo vzťahu k poškodenej B. C., že pokiaľ by mala z neho strach nestretávala by sa s ním, súd jej uveril aj keď v trestnej veci, v ktorej bola uznaná vinnou z podvodu klamala, že ho neokradla, aj v prejednávanej veci si všetko vymyslela, svedkyňa E. A. vypovedá rozporne vo vzťahu k tvrdeniam poškodenej B. C., keď svedkyňa uvádzala, že na mieste konfliktu stála po celý čas asi 10 až 15 minút, pričom poškodená uvádzala, že svedkyňa len niečo doniesla a odišla, svedkyňa ďalej tvrdila, že odišiel preč s S. a potom sa vrátil, pričom poškodená uvádzala, že odišiel a už sa nevrátil, vo svojich vyjadreniach si protirečí samotná poškodená a taktiež aj svedkyňa S., ktorá je s poškodenou kamarátka, a preto vypovedá v jej prospech. Pripustil, že na poškodenú kričal, keď zistil, že pracuje ale peniaze od nej nepýtal, sama mu dala 30 - 35 eur, sama mu ponúkla sex, aby jej dlh odpustil, no on ju v tomto smere vysmial, namietal, že poškodená klamala aj v tom prípade, keď na hlavnom pojednávaní pod prísahou uviedla, že nikde nepracuje, hoci svedkyňa S. tvrdila, že u nej pracuje teraz a pracovala u nej aj počas materskej dovolenky. Ďalej poukazoval na rozpory vo výpovediach poškodenej B. C., keď v trestnom oznámení a vo svojich dvoch výpovediach dňa 11.02.2013 uvádzala, že sa jej nevyhrážal, len jej tvrdil, že vie čoho je schopný, naznačoval jej, čo jej v minulosti urobil, avšak 18.02.1013 už tvrdila, že sa jej dlhšiu dobu vyhrážal, dňa 11.02.2013 tvrdila, že od svedkyne S. si žiadal osobne peniaze a 18.02.2013 už tvrdila, že peniaze mu dala sama a pri odchode jej kričal, aby jej zdochlo decko a ona, pričom v predchádzajúcej výpovedi tvrdila, že to povedal na začiatku incidentu, v prvej výpovedi dňa 11.02.2013 spomenula, že jej navrhoval dohodu ohľadom sexu, no v následnej výpovedi toho istého to už nespomenula a nespomenula to ani 18.02.2013, 11.02.2013 uviedla, že jej mal dňa 09.02.2013 povedať potom, čo ho odkázala na exekútora, že nebude čakať ako „kokot“, no 18.02.2013 už uvádzala, že jej spomínané slová mal povedať pri telefonickom hovore v mesiaci september. Ďalej tvrdil, že svedka S. sudkyňa súdu prvého stupňa nepustila k slovu, povedala mu, že je očividné, že mu (obžalovanému) chce pomôcť, poškodená U. mala svoje kľúče, z výpovedí svedkov Z. S. a jej manžela vyplýva, že poškodená bola sama u nich, v herni, na diskotéke, obdobne tak svedkyňa B. N. uviedla, že jej dvere jeho bytu otvorila tmavovlasá žena, teda poškodená U., svedkyňa T. E. uviedla, že k nemu chodievala, aj u neho prespávala a inú ženu, teda ani U. uňho nevidela a samotnú U., keď uňho bývala, videl aj svedok K. Z., svedkyňa K. N. uvádzala, že poškodená U. bola sama v čase, keď bývala uňho, za svedkyňou v pohostinstve, kde pracuje, rozprávala jej, že ju bije jej manžel, svedkyňa F. C., majiteľka reštaurácie, vypovedala, že U. ostávala v jej reštaurácii sama, bavila sa bez jeho prítomnosti s čašníkom, mohla kedykoľvek odísť. Namietal, že s poškodenou U. nemal intímny pomer, ona sa pokúšala asi trikrát o sex s ním, ale k plnohodnotnému sexu nedošlo, jednak preto, že nechcel a jednak preto, že má zdravotné problémy, k sexu ju nenútil. Tvrdil, že poškodená na hlavnom pojednávaní najprv tvrdila, že za celý čas, čo bola uňho zobrala pervitín len raz, následne tvrdila, že to bolo dva až trikrát, pričom nikdy predtým, vo svojich predchádzajúcich výpovediach netvrdila, že pervitín od neho brala, na hlavnom pojednávaní ďalej uvádzala, že nevie, či jej dal nejaké tabletky, pričom predtým uvádzala, že ho požiadala o tabletku, na hlavnom pojednávaní tvrdila, že nevie, či mala s ním alebo so svedkom Z., v deň, keď ju k nemu priviezol, sex, no predtým tvrdila, že mala sex so svedkom, navyše poškodená na hlavnom pojednávaní tvrdila, že ju mal biť palicou, no lekárska správa jej tvrdenia nepreukazuje, konštatuje len ľahké povrchové zranenia, na hlavnom pojednávaní ešte poškodená tvrdila, že jej vytvoril nick a zavesil naňho jej fotky, no predtým uvádzala, že zavolal 50 ročného muža, aby to urobil a aj keď vo svojej výpovedi 12.02.2013 tvrdila, že sex s ním mala ešte aj v ten deň, kedy prišli policajti, na hlavnom pojednávaní uvádzala, že to bolo asi pred 3-4 dňami, obdobne tak raz uvádzala, že ho (obžalovaného) po ňu poslal svedok Z., inokedy uvádza, že nevie, či ho svedok poslal, raz uviedla, že ju prvýkrát zbil potom, čo sa vrátil z nemocnice, potom uvádzala, že hneď po dvoch dňoch, čo k nemu prišla, raz uvádzala, že on (obžalovaný) dal svoje telefónne číslo na nick, na ktoré potom zákazníci volali a následne uvádzala, že zákazníci dávali svoje čísla na nick a on im potom prezvonil. Vyčítal orgánom činným v trestnom konaní, že nesňali DNA stopy zo skrine v spálni, ktoré by preukázali, že v skrini bola U., nie on, U. si všetko naňho vymyslela, pretože ju muž udal na „sociálke“ z dôvodu, že sa nestará o deti. Namietal, že tak orgány činné v trestnom konaní ako aj súd prvého stupňa porušovali jeho práva na obhajobu, pretože neurobili úkony, ktoré on navrhol, nevypočuli svedkov, ktorých navrhoval. V podstate z týchto dôvodov navrhol napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa, avšak nie v S. pre jeho zaujatosť, na nové konania a rozhodnutie. Pokiaľ ide o odvolania K. T., brata obžalovaného, a K. E., sestry obžalovaného, k tomu je potrebné uviesť, že vychádzajúc z ust. § 309 ods. 4 a § 308 ods. 2 Tr. por. lehota na podanie odvolania súrodencom obžalovaného končí tým istým dňom ako obžalovanému. Vychádzajúc z ust. § 309 ods. 1 Tr. por. obžalovaný môže podať odvolanie v lehote 15 dní od oznámenia rozsudku, ktorým sa rozumie jeho vyhlásenie v jeho prítomnosti, k čomu v prejednávanej veci došlo dňa 22.09.2014, čo znamená, že obžalovanému a s ohľadom na vyššie uvedeného aj jeho súrodencom lehota na podanie odvolania končila dňa 07.10.2014. Z obsahu predloženého spisu je však zrejmé, že K. T., brat obžalovaného, osobne podal odvolanie proti napadnutému rozsudku dňa 29.10.2014 a K. E., sestra obžalovaného, dňa 30.10.2014, teda zjavne po uplynutí zákonom stanovenej lehoty, ktorá skončila dňa 07.10.2014. Podľa § 316 ods. 1 Tr. por. odvolací súd zamietne odvolanie, ak bolo podané oneskorene, osobou neoprávnenou alebo osobou, ktorá sa odvolania výslovne vzdala alebo znovu podala odvolanie, ktoré v tej istej veci už pred tým výslovne vzala späť. Preto krajský súd odvolania K. T. a K. E. ako oneskorene podané postupom podľa citovaného ust. § 316 ods. 1 Tr. por. zamietol. Na základe potom odvolania podaného obžalovaným, ktoré bolo podané včas a zjavne oprávnenou osobou, preskúmal krajský súd napadnutý rozsudok v intenciách ustanovenia § 317 ods. 1 Tr. por., podľa ktorého, ak odvolací súd nezamietne odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, pričom na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. a dospel k nasledovným záverom. V posudzovanej trestnej veci bolo pred súdom prvého stupňa vykonané dokazovanie takmer v takom rozsahu, ako to bolo v zmysle ust. § 2 ods. 10 Tr. por. pre správne zistenie skutkového stavu nevyhnutné. Krajský súd však ešte považoval za potrebné prečítať podstatný obsah úradného záznamu Okresného riaditeľstva PZ v Poprade, odboru poriadkovej polície, Obvodného oddelenia PZ v Levoči zo dňa 11.02.2013, správu súdneho exekútora Michala Bulka zo dňa 03.03.2014 a dopočuť znalkyňu z odboru zdravotníctvo, odvetvie psychiatria a sexuológia MUDr. M. L. - N., a preto dokazovanie v tomto smere na verejnom zasadnutí konanom o odvolaní obžalovaného doplnil. Aj podľa názoru krajského súdu, vzhľadom na vykonané dôkazy, bolo v posudzovanej veci nepochybne preukázané, že skutok uvedený pod bodom I/ napadnutého rozhodnutia v zásade tak, ako ho súd prvého stupňa ustálil, a skutok pod bodom II/ tak, ako ho ustálil krajský súd, sa stali a že ich spáchal práve obžalovaný. Obžalovaný je zo spáchania skutku I/ usvedčovaný v prvom rade výpoveďou poškodenej B. C., v súlade s ktorou vyznieva výpoveď svedkyne E. A., závery znaleckého dokazovania z odboru psychológie a do určitej miery aj výpoveď samotného obžalovaného. Pokiaľ obžalovaný namietal, že vo výpovediach poškodenej, či výpovediach poškodenej v porovnaní s výpoveďou svedkyne E. A. sú rozpory, a preto im z tohto dôvodu nie je možné veriť, k tomu je potrebné uviesť, že svedok, ktorým je aj poškodená, je osobou, ktorá stíhaný skutok vnímala vlastnými zmyslami a jeho priebeh potom následne s odstupom času opakovane popisuje. Je len samozrejme, že pokiaľ svedok priebeh skutkového deja vnímaného vlastnými zmyslami, ktorý si musel s určitým počtom detailov, najmä pokiaľ ide o dej zložitý, zapamätať, popisuje, teda reprodukuje, opakovane s odstupom času, vzhľadom na prirodzený proces zabúdania, môže sa od prvotného popisu v niektorých jeho detailoch odchýliť, zvlášť za situácie pokiaľ skutkový dej prebiehal v emočne vypätom prostredí, pod tlakom kriku, strachu alebo vôbec pocitu nepríjemnosti, či hanby, keď sa incident odohráva na verejnosti pred zrakom náhodných prítomných. A práve takéto okolnosti, za akých incident prebieha, môžu mať za následok, že svedkovia, ktorí popisujú priebeh toho istého skutku, sa môžu v jeho popise v niektorých detailoch odchyľovať. Je potom vecou súdu, aby vyhodnotil, či rozpory vo výpovedi svedka v porovnaní s jeho predchádzajúcimi výpoveďami alebo výpoveďami iných svedkom sú len dôsledkom prirodzeného procesu zabúdania, rozrušenia v dôsledku okolností, za ktorých incident prebiehal, alebo ide o vedomú snahu svedka nehovoriť pravdu. Pokiaľ obžalovaný namietal, že poškodená v prvotných svojich výpovediach v súvislosti s podaním trestného oznámenia uvádzala, že sa jej nevyhrážal, no vo svojej výpovedi dňa 18.02.2013 už uviedla, že sa jej vyhrážal, k tomu je potrebné uviesť, že poškodená 11.02.2011 vysvetľovala, že obžalovaný sa jej priamo nevyhráža, ale používa slová v tom zmysle, aby sa ho bála, 18.02.2013 poškodená naozaj v úvode svojej výpovede uviedla, že obžalovaný sa jej dlhšiu dobu vyhrážal, následne ale potom vysvetlila, že obžalovaný priame vyhrážky nepoužil, použil slová v tom zmysle, že vie čoho je schopný, čo ona vie, pretože si to prežila, keď ju v minulosti bil, musela od neho ujsť cez balkóny, a preto má z neho strach. Z uvedeného je potom zrejmé, že poškodená vždy trvala na tom, že obžalovaný sa jej priamo nevyhrážal, nepoužíval priame vyhrážky, ale používal také slová, aby sa ho bála, čo poškodená považovala za vyhrážky a čo potvrdila aj pri svojom výsluchu na hlavnom pojednávaní pred súdom prvého stupňa. Preto v jej obžalovaným naznačených tvrdeniach v tomto smere nie je možné rozpor vidieť. Je potrebné obžalovanému prisvedčiť, že v prvotnej výpovedi v súvislosti s podaním trestného oznámenia poškodená uvádzala, že obžalovaný jej povedal, aby jej zdochlo decko, niekedy na začiatku incidentu a vo svojej výpovedi dňa 18.02.2013 tvrdila, že jej to obžalovaný povedal niekedy na konci, avšak aj samotný obžalovaný potvrdil, že poškodenej povedal, že môže zdochnúť ona i so svojim deckom, je teda nepochybné, že spomínané slová, ktoré poškodená uvádzala, pri dotknutom incidente naozaj odzneli, pritom je nepodstatné, či odzneli na začiatku alebo na konci incidentu, pokiaľ sa poškodená mýli v časovej súvislosti, kedy boli povedané, ide len o dôsledok zabúdania a nedôveryhodnosť svedkyne táto skutočnosť nespôsobuje. Obdobne tak poškodená naozaj raz tvrdila, že jej obžalovaný mal povedať, že nebude čakať na exekútora celý život ako „kokot“ pri incidente 09.02.2013 a raz, že jej to mal povedať aj pri telefonickom hovore, avšak aj samotný obžalovaný potvrdil, že naozaj slová v tomto význame pri spomínanom incidente použil, je teda nepochybné, keďže sa na tom zhodli tak poškodená, ako aj obžalovaný, že slová v tomto zmysle obžalovaný 09.02.2013 použil, potom rozpor v tvrdeniach poškodenej týkajúcich sa časových súvislostí je opätovne nutné pripočítať plynutiu času. Z výpovede poškodenej, samotného obžalovaného, ako aj záznamov telekomunikačnej prevádzky vyplýva, že obžalovaný poškodenú ohľadom vrátenia peňazí opakovane, a to aj telefonicky kontaktoval, preto s odstupom času je pochopiteľné, že si poškodená už presne nepamätá, kedy, ktoré jednotlivé slová v akej presne podobe týkajúce sa vrátenia peňazí odzneli. Obžalovaný sa mýli, pokiaľ tvrdí, že poškodená 18.02.2013 nespomenula, že jej navrhol dohodu ohľadom splatenia dlhu sexom, pretože v zápisnici o jej výsluchu z uvedeného dňa je toto jej tvrdenie zachytené (č.l. 278, tretí odsek zhora) a pokiaľ ide o neúplnosť vyjadrenia poškodenej dňa 11.02.2013 o 14.15 hod. v tomto smere, v tejto súvislosti je potrebné uviesť, že poškodená podala trestné oznámenie dňa 11.02.2013 o 10.15 hodine a následne o 14.15 hod. ho už len doplnila v tom smere, že je ochotná zúčastniť sa konfrontácie s obžalovaným, následne už len odpovedala na otázky položené vyšetrovateľom, teda sama spontánne celý priebeh skutkového deja, ktorý popísala o 10.15 hod. už neopakovala, preto skutočnosť, že o 14.15 hod. pri doplnení svojho trestného oznámenia nespomenula niektoré skutočnosti, ktoré uvádzala o 10.15 hod. nie je možné vyhodnotiť ako rozpor v jej výpovediach a nespôsobuje tým ani nedôveryhodnosť jej tvrdení. Je potrebné obžalovanému prisvedčiť, že poškodená naozaj vo svojich prvotných výpovediach v súvislosti s podaním trestného oznámenia uvádzala, že to bol obžalovaný, kto požiadal svedkyňu B. S. o vyplatenie jej dennej mzdy, ktorú mu aj vyplatila a následne v ďalších výpovediach tvrdila, že to bola ona (poškodená), kto svedkyňu o peniaze požiadal a tieto obžalovanému aj vyplatila, čo potvrdila v časti, že poškodená pýtala od nej peniaze, aj svedkyňa B. S. a takto to uvádzal aj samotný obžalovaný. Medzi osobami zúčastnenými na dotknutom incidente nebolo teda v konečnom dôsledku sporné, že poškodená vyplatila obžalovanému pri tejto príležitosti svoju dennú mzdu vo výške 30,- alebo 35,- eur, pričom okolnosť, či o vyplatenie tejto sumy požiadala samotná poškodená alebo obžalovaný nie je, podľa názoru krajského súdu, podstatné, pritom dôvodom pre odstraňovanie rozporov je rozpor podstatný, ako to vyplýva z ust. § 264 Tr. por., pretože práve rozpor v podstatných skutkových okolnostiach môže vyvolávať pochybnosti o pravdivosti tvrdení vypočúvanej osoby, pretože okolnosti určujúce podstatu priebehu skutku by si svedok, ktorý netrpí obmedzeniami v smere vnímania, zapamätania si a reprodukcie prežitého, mal pamätať. Obžalovaný bol uznaný vinným v bode I/ napadnutého rozsudku zo zločinu vydierania, teda že poškodenú B. C. hrozbou násilia nútil splatiť mu dlh. Z hľadiska naplnenia skutkovej podstaty tohto trestného činu je nepodstatné, či peniaze od svedkyne B. S. žiadal obžalovaný alebo samotná poškodená, keďže nikto z osôb zúčastnených na incidente netvrdil, že by sa obžalovaný svedkyni S. mal vyhrážať, kričať na ňu, či peniaze od nej pýtať za takých okolností, že by sa mala cítiť byť vydieraná, svedkyňa S. nie je poškodenou v tejto trestnej veci a ani prípadné konanie obžalovaného voči tejto svedkyni nie je podstatnou súčasťou skutku, ktorý má byť popisom vydierania poškodenej obžalovaným. Tieto nepodstatné okolnosti z hľadiska priebehu skutkového deja potom uvádzal súd prvého stupňa vo svojich skutkových záveroch len na dokreslenie skutkového deja a identifikáciu skutku v zmysle požiadavky ust. § 163 ods. 3 Tr. por., nemajú však podstatný význam s ohľadom na vyššie uvedené pre ustálenie skutku ani jeho právnej kvalifikácie, preto rozpor v ich popise nemá za následok pochybnosti o vierohodnosti tvrdení poškodenej a ani krajský súd, keďže v takej podobe boli pojaté aj do skutkovej vety napadnutého rozhodnutia, nepovažoval za potrebné len z tohto dôvodu meniť napadnuté rozhodnutie aj v jeho bode I/. Ani krajský súd preto dôvod spočívajúci v rozpornosti tvrdení, pre ktorý by nemal poškodenej B. C. neveriť, nevzhliadol. Pokiaľ obžalovaný ďalej namietal, že poškodenej nie je možné veriť, pretože sa jeho krivým obvinením snaží iba dosiahnuť jeho pozbavenie osobnej slobody, aby mu nemusela splatiť svoj dlh, pričom dôkazom o tejto skutočnosti mala byť správa exekútora JUDr. Michala Bulka, z ktorej vyplynulo, že poškodená naozaj podala návrh na zastavenie exekúcie pre nemajetnosť, k tomu je potrebné uviesť, že uväznenie obžalovaného nemá za následok zánik záväzku na strane poškodenej voči nemu, aj v prípade uväznenia obžalovaného je poškodená naďalej povinná svoju podlžnosť voči nemu splatiť, preto ani krivé obvinenie obžalovaného zo strany poškodenej by jej v zbavení sa dlhu voči obžalovanému nepomohlo, pokiaľ poškodená podala návrh na zastavenie exekúcie pre nemajetnosť, využila len zákonom stanovenú možnosť vyplývajúcu z ust. § 57, § 58 Exekučného poriadku (zák. č. 233/1995 Z.z.), pričom o takomto návrhu rozhoduje súd. Využitie zákonného prostriedku predpokladaného exekučným poriadkom, nie je možné vyhodnotiť ako dôkaz svedčiaci o tom, že poškodená sa snaží dlhu zbaviť nezákonným spôsobom, teda krivým obvinením obžalovaného. Obdobne tak ani skutočnosť, že poškodená „mala odvahu“ neplniť mimosúdnu dohodu nesvedčí o tom, že z obžalovaného nemala strach. Zo správy súdneho exekútora vyplýva, že je nemajetná a z jej výpovede ako aj výpovede svedkyne B. S. vyplýva, že síce u nej pracuje, avšak len na základe dohody o vykonaní práce, nie každý deň, s mesačným príjmom okolo 100 až 200,- eur. Pokiaľ teda poškodená nemá majetok, mesačne zarobí okolo 100 až 200,- eur, asi ťažko môže mesačne splácať dlh voči obžalovanému v splátkach po 100,- eur bez ohrozenia svojej existencie a existencie jej maloletého dieťaťa, preto len zo skutočnosti, že poškodená si neplnila mimosúdnu dohodu voči obžalovanému nie je možné vyvodiť záver, že by sa obžalovaného nebála. Pokiaľ obžalovaný namietal, že poškodená v jej trestnej veci tvrdila, že mu nezobrala žiadne peniaze a nakoniec bola uznaná vinnou, čo znamená, že klamala, k tomu je potrebné uviesť, o čom bol napokon poučený aj samotný obžalovaný vo svojej trestnej veci, že obžalovaný sa môže brániť spôsobom akým uzná za vhodné, nie je teda povinný hovoriť pravdu, môže klamať (samozrejme svojou výpoveďou nesmie nikoho lživo obviniť), preto skutočnosť, že poškodená mala vo svojej trestnej veci v pozícii obžalovanej v rámci svojej obhajoby klamať, nijakým spôsobom nesvedčí pre záver, že v pozícii svedkyne, kedy je povinná vypovedať pravdu, klamala. Poškodená v podstate uviedla, pričom ani krajský súd dôvod, pre ktorý by jej nemal veriť s ohľadom na vyššie uvedené, nezistil, že obžalovaný 09.02.2013 prišiel do penziónu A., kde na ňu kričal, vulgárne jej nadával, pýtal od nej peniaze, povedal, že nebude čakať za exekútorom, vymôže si to sám, pritom vie čoho jej schopný, povedal jej, aby jej zdochlo decko a by zdochla aj ona, tvrdila, že z obžalovaného mala strach. Aj samotný obžalovaný tak pri svojom výsluchu v rámci rozhodovania o väzbe (28.11.2013) ako aj v rámci hlavného pojednávania (20.01.2014) potvrdil, že poškodenej v súvislosti s tým, že mu neplatí svoje dlhy vulgárne nadával, hádal sa s ňou tak, že ich musela ukľudňovať majiteľka penziónu, povedal jej v zlosti, že môže ona aj jej decko „zdochnúť“, povedal jej, že nebude čakať do konca života a nebude čakať na exekútora, ale vybaví si to po svojom. V súlade s výpoveďou poškodenej, ako to už bolo vyššie uvedené, vyznieva aj výpoveď svedkyne E. A., ktorá potvrdila, že poškodená sa bála, videla to na nej. Skutočnosť, že poškodená sa obžalovaného bojí potvrdila aj znalkyňa z odboru psychológie PhDr. R. S., pričom nič nenasvedčuje tomu, že by v osobe znalkyne nemalo ísť o osobu nezaujatú, objektívnu, ktorá nemá žiaden dôvod obžalovanému škodiť, či poškodenej napomáhať. Skutočnosť, že poškodená má dôvod sa obžalovaného báť je nepochybne zrejmá aj zo skutočnosti, že obžalovaný bol právoplatne uznaným vinným (rozsudok Okresného súdu Poprad, sp. zn. 6 T 175/04 zo dňa 11.08.2005 v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3 To 52/2005 zo dňa 27.04.2006, ktorý doposiaľ ani v rámci mimoriadnych opravných prostriedkoch zrušený nebol, a preto je zákonný a záväzný), že poškodenej ublížil na zdraví, pretože ju bil a obmedzoval ju na osobnej slobode. Pokiaľ obžalovaný namietal, že svedkyňa E. A. uvádzala, že bola účastná celého incidentu a poškodená B. C. tvrdila, že svedkyňa len po niečo prišla a hneď aj odišla a svedkyňa ešte tvrdila, že obžalovaný odišiel so svedkyňou S. a potom sa ešte vrátil, pričom poškodená uvádzala, že odišiel a už sa nevrátil, k tomu je potrebné uviesť, ako to už bolo vyššie rozvedené, že pokiaľ skutkový dej, ktorý je predmetom trestného stíhania, prebieha za napätej atmosféry, za kriku, strachu, vulgárnych nadávok, pred zrakom verejnosti, ako tomu bolo aj v prejednávanej veci, je nutné pripustiť možnosť, že svedkovia, ktorí vnímajú tú istú situáciu ju popíšu v niektorých detailoch rozdielne bez toho, aby ktorýkoľvek z nich mal snahu pravdu nehovoriť. To, že sa obžalovaného bojí uvádzala poškodená, potvrdila to svedkyňa A., znalkyňa - psychologička v rámci znaleckého dokazovania a táto skutočnosť vyplynula aj z právoplatného rozhodnutia súdu, za takejto situácie potom, skutočnosť, že si poškodená nevšimla, že svedkyňa A. zotrvala na mieste incidentu dlhšie ako si myslela a obidve odchod obžalovaného vnímali trochu ináč, nedôveryhodnosť svedkýň nespôsobuje. Navyše spomínaná znalkyňa u poškodenej B. C. nezistila ani skony k chorobnému vymýšľaniu si, či k skresľovaniu prežitých udalostí, teda ani z psychologického hľadiska nezistila žiaden dôvod, pre ktorý by poškodenej nebolo možné veriť, alebo ktorý by pravdivosť jej tvrdení spochybňoval. Obžalovaný pripustil, ako to už napokon bolo vyššie uvedené, že na poškodenú v súvislosti s tým, že mu neplatí dlhy kričal, vulgárne nadával, povedal, jej že nebude čakať na exekútora, vybaví si to po svojom a povedal jej, že môže ona a jej decko zdochnúť, bránil sa ale tým, že z jeho strany nešlo o vydieranie, len poškodenej vynadal, keď zistil, že pracuje a jemu dlh nespláca, pokiaľ jej mal tvrdiť, že si to vymôže sám, mal tým na mysli, že podá na ňu novú žalobu, pretože pracuje a svoj dlh voči nemu nespláca. Z výpovede poškodenej, samotného obžalovaného ako aj záznamov telekomunikačnej prevádzky vyplýva, že poškodená a obžalovaný sa opakovane stretli v súvislosti so splácaním dlhu poškodenej voči obžalovanému, obžalovaný poškodenej opakovane, a to aj niekoľkokrát za deň volával s odôvodnením, že len chcel, aby poškodená splácala dohodnuté splátky. Z uvedeného, ako aj skutočnosti, že podľa vyjadrenia exekútora je poškodená nemajetná, podľa vyjadrenia svedkyne B. S. jej mesačný príjem dosahuje úroveň len 100,- až 200,- eur, pričom nič nenasvedčuje tomu, že by poškodená, ako to tvrdil obžalovaný, poskytovala erotické služby a z toho mala ďalší príjem, v tomto smere ide len o ničím nepodložené tvrdenie obžalovaného, je potom zrejmé, že obžalovaný sa intenzívne domáhal splácania dlhu voči poškodenej, a to bez ohľadu na to, či poškodená má nejaký zdroj príjmu, ktorý by jej umožňoval dohodnuté splátky splácať. Spomínaný exekučný poriadok, upravujúci nútený výkon rozhodnutia a teda nútené vymáhanie dlhov od dlžníkov, však stanovuje určité hranice núteného výkonu v tom smere, aby núteným výkonom nebola dlžníkovi odňatá taká peňažná suma na splatenie jeho dlhu, že po jej odrátaní dlžníkovi nezostane ani suma, ktorá by stačila na uspokojenie jeho základných životných potrieb a základných životných potrieb jeho maloletého dieťaťa, zjednodušene povedané nútený výkon rozhodnutia nemôže spôsobiť, že dlžník a jeho maloleté dieťa nebudú mať z čoho žiť. Pritom tieto pravidlá musí rešpektovať veriteľ aj za situácie, že sa domáha uspokojenia svojej pohľadávky mimo exekučnej činnosti, teda sa snaží s dlžníkom dohodnúť sám, keďže ako to vyplýva z ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka (zák. č. 40/1961 Zb.) predstavujúceho úpravu základných pravidiel realizácie súkromnoprávnych vzťahov medzi občanmi, výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi, pričom požiadavka veriteľa, aby mu dlžník dlh splatil aj za cenu, že nebude mať on a jeho maloleté dieťa z čoho žiť, teda nebude si mať za čo kúpiť jedlo a iné základné životné potreby, je nepochybne v rozpore s dobrými mravmi. Veriteľ má teda nepochybne právo, aby mu dlžník dlh, ktorý voči nemu má splatil, nemôže však požadovať, aby mu dlžník dlh splácal do takej miery, že nebude mať z čoho žiť, teda nebude mať z čoho uspokojovať svoje základné životné potreby. Ako to už bolo vyššie uvedené, obžalovaný sa teda intenzívne domáhal uspokojenia svojej pohľadávky voči poškodenej, a to bez ohľadu na to, či mala na dohodnuté splátky dostatočné zdroje, pritom takéto správanie obžalovaného je v súlade so štruktúrou jeho osobnosti tak, ako ju popísala znalkyňa z odboru psychológie PhDr. M. D., ktorá uviedla, že u obžalovaného zistila nedostatočne rozvinuté vyššie city, ako empatia, pocity viny, ľútosti, a za takejto situácie potom v penzióne A. v súvislosti s tým, že poškodenej vyčítal, že mu neplatí svoj dlh na ňu kričal vulgárne jej nadával, povedal jej, aby jej zdochlo decko a aby zdochla ona, povedal jej, že si to vymôže sám, že vie čoho je schopný, pritom si bol vedomý toho, že poškodenú už v minulosti bil, musel byť minimálne uzrozumený s tým, že poškodená sa ho bojí a že pokiaľ používa slová, že môže zdochnúť ona a jej decko, že vie čoho je schopný a že si to vymôže sám a v súvislosti s tým jej vyčíta, že mu neplatí dlh, že poškodená vníma jeho slová ako vyhrážky násilím a pod tlakom týchto vyhrážok sa domáha zaplatenia dlhu. S ohľadom na vyššie uvedené neobstojí obrana obžalovaného, že poškodenej chcel len vynadať, lebo si musel byť vedomý toho, že v nej vyvoláva strach z ublíženia na zdraví a pod týmto tlakom strachu sa domáha zaplatenia dlhu a neobstojí ani vysvetlenie, že jeho vyhrážka, že si dlh vymôže inak, nebude čakať na exekútora, mal na mysli, že na poškodenú podá novú žalobu. Bez ohľadu na to, či by vôbec do úvahy prichádzala ešte nejaká žaloba, keď obžalovaný už exekučný titul na svoju pohľadávku má, súdy výkon rozhodnutia (okrem rozhodnutí týkajúcich sa maloletých detí) nevykonávajú, preto akýkoľvek iný výsledok v podobe akéhokoľvek iného rozhodnutia súdu by musel byť nútene vykonaný znovu len cez exekútora. Pre naplnenie objektívnej stránky trestného činu vydierania trestný zákon vo svojom ust. § 189 požaduje, aby páchateľ tohto trestného činu iného nútil okrem iného niečo konať za použitia okrem iného aj hrozby násilia. Pritom pre posúdenie konania páchateľa ako použitie vyhrážky násilia za účelom dosiahnutia určitého konania poškodeného sa nepožaduje, aby páchateľ svoje slová takto výslovne v tejto štylistickej konštrukcii aj formuloval (je teda nepodstatné, že obžalovaný výslovne nepovedal: „zaplať svoj dlh, lebo ťa inak zbijem ... “), ale postačí, že z jeho vyjadrení a ostatných okolností je zrejmé, že poškodený vníma jeho slová ako vyhrážky násilím, pokiaľ nebude konať v súlade s požiadavkou páchateľa a páchateľ je s tým minimálne uzrozumený (tak ako je tomu aj v prejednávanej veci ako je to vyššie rozvedené). V odvolacím námietkam obhajoby sa žiada ešte uviesť, že z formulácie objektívnej stránky skutkovej podstaty žalovaného trestného činu nijakým spôsobom nevyplýva, že by zo strany páchateľa takéhoto trestného činu malo ísť o systematické konanie, takéhoto trestného činu sa môže páchateľ dopustiť aj jednorázovo, ojedinelým konaním, a to aj pri inak náhodnom stretnutí. V prejednávanej veci navyše, stretnutiu v penzióne A. predchádzal celý vyššie spomenutý vývoj udalostí, ktorý týmto stretnutím vyvrcholil. Súd prvého stupňa teda zistený skutkový stav zhrnutý pod bodom I/ napadnutého rozsudku ustálil v zásade správne a správne zistenému skutkovému stavu zodpovedá potom aj správna právna kvalifikácia. Obžalovaný tým, že poškodenú hrozbou násilia nútil, aby niečo konala, teda splatila svoj dlh, ktorý voči nemu má, dopustil sa zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1 Tr. zák. Je nepochybné, keďže to vyplýva z právoplatného rozhodnutia súdu (trestný rozkaz Okresného súdu Poprad sp. zn. 2 T 16/2005 zo dňa 24.02.2005 právoplatný dňa 27.10.2005), že poškodená je povinná obžalovanému svoj dlh voči nemu zaplatiť. Obžalovaný však nesmie tieto peniaze od nej vymáhať spôsobom nedovoleným právom, teda pod hrozbou násilia. Krajský súd sa však už nestotožnil so skutkovým stavom tak ako ho súd prvého stupňa ustálil pod bodom II/ napadnutého rozsudku. Na rozdiel od záverov súdu prvého stupňa, a to aj po dopočutí znalkyne z odboru zdravotníctvo, odvetvie psychiatria a sexuológia MUDr. M. L. - N., dospel krajský súd k záveru, že poškodenej H. U. nie je možné bez výhrad, nekriticky veriť. V prvom rade poškodená uvádzala, a tieto jej tvrdenia aj súd prvého stupňa pojal do svojich skutkových zistení, že s obžalovaným mala pohlavný styk denne, a to aj trikrát za deň, pričom malo ísť o riadny dokonaný pohlavný styk, keďže obžalovaný pri styku nemal žiadne problémy, a to ani s erekciou. Z výpovede znalkyne MUDr. M. L., a to aj po jej doplnení na verejnom zasadnutí konanom o odvolaní obžalovaného, však vyplýva, že obžalovaný trpí nekompletnou erektílnou disfunkciou, pričom už pri takejto nekompletnej poruche nedochádza k uspokojivému sexuálnemu styku, pretože aj keď po vzrušení k stoporeniu penisu dôjde, muž toto stoporenie nedokáže udržať, môže teda dôjsť len ku krátkodobému trebárs trojsekundovému spojeniu pohlavných orgánov, či zasunutiu penisu do pošvy, nie však k uspokojivému, dokonanému pohlavnému styku. Aj keď v zmysle teórie trestného práva sa súložou rozumie spojenie pohlavných orgánov muža a ženy, pričom postačí aj len čiastočné zasunutie pohlavného údu muža do pošvy ženy, poškodená nikdy netvrdila, že by v ňou popisovaných prípadoch malo ísť len o krátkodobé spojenie pohlavných orgánov, že by obžalovaný mal akékoľvek problémy pri pohlavnom styku, z jej výpovedí vyplýva, že malo ísť o riadne dokonané pohlavné styky, čo je však v rozpore so závermi, ku ktorým dospela znalkyňa. Samozrejme teoreticky je možné, že obžalovaný v dotknutom období užíval lieky na zlepšenie potencie, toto však nijakým spôsobom z výpovede poškodenej ale ani žiadneho iného dôkazu nevyplýva. Poškodená uviedla, že u obžalovaného lieky našla, sama si však na nich prečítala, že ide o lieky „na hlavu“, obžalovaný jej mal dať lieky, po užití ktorých stratila vedomie, že by však uňho našla aj iné lieky, poškodená nespomenula. V tomto smere je nutné už len skonštatovať, že ani skalopevné presvedčenie, či už súdu alebo orgánov činných v trestnom konaní pre uznanie viny obžalovaného nestačí a vina obžalovaného musí byť založená na dôkazoch získaných zákonným spôsobom, ktoré v tomto smere (teda v smere, že obžalovaný užíval lieky na zlepšenie potencie, a preto nemal problém vykonávať s poškodenou pohlavný styk aj trikrát denne) v prejednávanej veci chýbajú. Pochybnosti o pravdivosti tvrdení poškodenej vyvolávajú však aj závery znaleckého dokazovania z odboru psychológie. Znalkyňa zo spomínaného odboru PhDr. R. S. síce konštatovala, že u poškodenej nezistila závažné sklony k skresľovaniu prežitých udalostí, avšak zistila, že poškodená má tendenciu zbavovať sa zodpovednosti a jej výpoveď môže byť touto tendenciou ovplyvnená, u poškodenej nezistila žiadne príznaky traumatizácie, depresie, ani žiadne príznaky posttraumatickej poruchy, čo ale môže súvisieť aj s jej plochšou emotivitou. Za situácie potom, že poškodená odišla od manžela a dvoch maloletých detí vo veku dvoch a troch rokov a ako to sama uvádza sa nasťahovala do bytu obžalovaného, kde nejaký čas, nie zanedbateľne krátky, aj dobrovoľne pobývala, kedy sa samozrejme o maloleté deti nestarala, hoci jej takáto povinnosť plynie nie len zo zákona o rodine zák. č. 36/2005 Z.z. o rodine v znení neskorších predpisov, ale ide aj o všeobecne akceptovanú morálnu povinnosť rodiča, je nutné objektívne pripustiť, že tieto okolnosti by mohli poškodenú viesť k tomu, aby sa u nej prejavila tendencia zbavovať sa zodpovednosti za takéto konanie. Napriek tomu, že poškodená mala byť podľa jej vyjadrenia cca mesiac proti jej vôli držaná v byte obžalovaného, kde mala byť dennodenne, a to aj trikrát za deň, znásilňovaná obžalovaným a zároveň ním nútená k vykonávaniu prostitúcie, psychlogička u nej nezistila žiadne príznaky posttraumatickej poruchy, depresívne príznaky a podobne. Je pravdou, že psychologička pripustila, že neobjavenie sa takýchto príznakov po prežití na prvý pohľad udalosti, ktorá presahuje rámec udalosti bežnej, by mohlo byť dôsledkom toho, že poškodená má plochšiu emotivitu, takéto vysvetlenie však pripustila len ako možnosť, teda nevylúčila možnosť, že poškodená mala podľa jej tvrdení traumatickú udalosť prežiť, no príznaky traumy sa u nej neobjavili, čo dôveryhodnosť jej tvrdení spochybňuje. A v neposlednom rade pochybnosti o pravdivosti tvrdení poškodenej H. U. vyvolávajú aj rozpory v jej výpovedi prednesenej na hlavnom pojednávaní oproti jej výpovedi v prípravnom konaní, ktoré už nie je možné hodnotiť ako rozpory nepodstatné, pričom poškodená dôvod ich vzniku nevysvetlila ani po prečítaní jej výpovede z prípravného konania. Je pravdou, že odstraňovanie rozprov žiadna zo strán v konaní nenavrhla, pričom ich existencia je nepochybne na prospech obžalovaného, preto niet dôvodu obhajobe vyčítať že tak nepostupovala, ich odstránenie však nenavrhol ani prokurátor a súd prvého stupňa ich zjavne vyhodnotil ako rozpory nepodstatné, ktoré vychádzajúc z už spomínaného ust. § 264 Tr. por. odstraňovať nie je potrebné. Vzhľadom ale na to, že ich odstránenie prokurátor nenavrhol a podľa názoru krajského súdu, keďže ide o rozpory, ktoré len ťažko možno odôvodniť plynutím času a len ťažko si je možné predstaviť ospravedlniteľný dôvod, ktorý by ich existenciu vysvetlil, krajský súd nevzhliadol priestor, pre ich odstraňovanie použitím ust. § 2 ods. 11 Tr. por. Poškodená totiž v prípravnom konaní tvrdila, že počas hospitalizácie obžalovaného v nemocnici v polovici januára 2013 mala k dispozícii telefón, volala domov, kamarátom, na hlavnom pojednávaní však už tvrdila, že žiaden funkčný telefón k dispozícii v tom čase nemala. Práve preto, že obžalovaný počas celej doby, čo poškodená uňho bývala, bol v nemocnici len raz, a to na niekoľko dní, aj pri odstupe času a nižšom intelekte poškodenej by si poškodená mala pamätať, či už vtedy mala alebo nemala možnosť pomoci sa dovolať a pokiaľ sa k tomu nevie rovnakým alebo aspoň obdobným spôsobom vyjadriť, vyvoláva to pochybnosti o pravdivosti jej tvrdení. Navyše z výpovede poškodenej z prípravného konania vyplýva, že obžalovaný ju mal nútiť k prostitúcii, nijakým spôsobom sa však už nezmienila o tom, že spočiatku prostitúciu u obžalovaného v byte vykonávala dobrovoľne, tak ako to uvádzala na hlavnom pojednávaní, a to aj napriek tomu, že už v prípravnom konaní pripustila, že s obžalovaným mala popri vynútenom aj dobrovoľný pohlavný styk. A nakoniec z výpovede poškodenej na jednej strane vyplýva, že mala byť po dobu cca jedného mesiaca proti svojej vôli držaná obžalovaným v jeho byte a na strane druhej v prípravnom konaní uviedla, že napriek tomu, že obžalovaný sa v byte určitý čas nenachádzal a poškodená mohla na balkón vyjsť, teda mohla kričať o pomoc tak v byte ako aj na balkóne, tak neurobila, pretože to bolo pre ňu „blbé“. Len ťažko možno potom poškodenej uveriť, že bola naozaj cca mesiac proti svojej vôli obžalovaným držaná v jeho byte a pomoc, ktorú si zavolať mohla, si nezavolala, nie preto, že by mala z obžalovaného strach, nie preto, že by sa bála o svoj život, či zdravie, ale preto, že jej to bolo „blbé“, čo je podľa názoru krajského súdu pre strpenie pozbavenia osobnej slobody po tak dlhú dobu dosť málo podstatný a dosť málo akceptovateľný dôvod. Všetky tieto vyššie popísané okolnosti potom vo svojom súhrne vyvolávajú pochybnosti o dôveryhodnosti tvrdení poškodenej, ktorej z tohto dôvodu, ako to už bolo vyššie uvedené, nebolo možné bezmedzne, nekriticky veriť, ale veriť jej bolo možné len do tej miery, pokiaľ jej tvrdenia boli podporené aj inými vo veci vykonanými dôkazmi, a to najmä dôkazmi objektívneho charakteru. Pre nemožnosť nekriticky veriť tvrdeniu poškodenej, že bola dlhodobo u obžalovaného proti jej vôli držaná, v zásade odpadá potreba dokazovania skutočnosti, že poškodená sa mohla v čase, keď bývala u obžalovaného voľne aj bez jeho prítomnosti pohybovať, svedeckými výpoveďami v prejednávanej veci vypočutých svedkov a tým pádom ani nie je dôvod pre doplnenie dokazovania výsluchom ďalších svedkov, ktorých obžalovaný na preukázanie týchto svojich tvrdení navrhoval. Napriek uvedenému na tomto mieste je ale potrebné súdu prvého stupňa prisvedčiť, že tieto svedecké výpovede obžalovaným tvrdené skutočnosti dostatočným spôsobom nepotvrdzujú, buď preto, že svoje tvrdenia nedokážu ani približne časovo ohraničiť, alebo pre rozpornosť nimi uvádzaných údajov. Tvrdenia obžalovaného v tomto smere do určitej miery podporovali tvrdenia svedkov S. S. a Z. S., avšak zatiaľ, čo Z. S. tvrdila, že s poškodenou sa stretla asi dva alebo trikrát, pričom manžel jej povedal, že ju videl jedenkrát, manžel svedok S. S. uvádzal, že poškodenú stretol asi pätnásťkrát, čo aj pri predstave, že trikrát stretli poškodenú spoločne a raz navyše svedok aj sám, k počtu 15 krát len ťažko možno dospieť, pričom takáto početná nezrovnalosť v počte koľkokrát poškodenú stretli pochybnosti o pravdivosti ich tvrdení vyvoláva. Svedok K. Z. poprel aj skutočnosť, že s poškodenou H. U. mal pohlavný styk, a to napriek tomu, že na tejto skutočnosti sa tak poškodená ako aj obžalovaný zhodli, preto len ťažko tomuto svedkovi možno veriť, svedkyňa T. E. uviedla, že s obžalovaným sa v jeho byte pravidelne stretávala, a to dva až trikrát za týždeň od konca roka 2012 až do jeho zadržania, kedy uňho aj prespávala, čo za ňou uvádzanú dobu cca šesť týždňov by muselo byť 12 až 18 krát, čo netvrdil ani obžalovaný, ktorý uvádzal, že uňho dvakrát prespala, čo počtu 12 až 18 krát nezodpovedá a svedčí o snahe svedkyne obžalovanému napomôcť, K. N. síce uviedla, že poškodenú videla aj samú bez obžalovaného avšak dva alebo tri mesiace pred jeho zadržaním, čo do obdobia, kedy mala byť poškodená obžalovaným držaná nezapadá, pokiaľ obžalovaný argumentuje tým, že svedkyni B. N. otvorila dvere čiernovlasá žena, teda poškodená, k tomu je potrebné uviesť že svedkyňa uviedla, že to bola blondína, čo poškodená, a to ani odfarbená, zjavne nie je, svedkyňa C. F. taktiež svoje tvrdenia nedokázala „zasadiť“ do akceptovateľného časového rámca, v tejto súvislosti ale pokiaľ obžalovaný dôvodil, že svedkovia boli vypočúvaní s veľkým časovým odstupom, a preto si už na presný čas nemohli pamätať, je potrebné uviesť, že naozaj si svedkyňa pre odstup času nemusela pamätať presnejší časový údaj, avšak tvrdila, že s poškodenou sa stretávala v jari, v lete, v jeseni, pričom poškodená mala byť obžalovaným držaná evidentne v zime, a teda aj keď si svedok naozaj nemusí presné časové obdobie pre odstup času pamätať, nemôže si ročné obdobie pomýliť do takej miery, že stretávanie v zime si pomýli so stretávaním sa v lete, keďže aj toto ročné obdobie svedkyňa pripustila. Tieto skutočnosti ale nič nemenia na závere, že samotnej poškodenej je možné len ťažko nekriticky veriť, a preto len o jej tvrdenia, že bola dlhodobo po dobu cca jedného mesiaca obžalovaným proti jej vôli držaná v jeho byte, nie je možné vinu obžalovaného oprieť. Nijakým iným tvrdením, okrem tvrdenia poškodenej, nebolo potom preukázané, že poškodená bola obžalovaným k pohlavnému styku, či iným sexuálnym praktikám nútená a v tomto smere naozaj nie je možné záver súdu oprieť o lekársku správu z odboru gynekológie, keďže v tejto správe vyšetrujúca lekárka naozaj len v anamnéze, teda na podklade toho, čo jej povedala poškodená, konštatuje, že bola obeťou násilného pohlavného styku a pokiaľ túto informáciu lekárka uviedla aj vo svojom závere, oprela ju len o zranenia zistené chirurgom, pretože sama žiadne zranenia na vnútorných ale ani vonkajších rodidlách poškodenej nezistila. Nemajúc teda žiaden iný dôkaz, okrem tvrdenia poškodenej, že bola obžalovaným znásilnená, či nútená k orálnemu, či análnemu styku a pre nemožnosť, ako to už bolo niekoľkokrát spomenuté, bez výhrad, nekriticky poškodenej veriť, a to najmä s ohľadom na vyjadrenie znalkyne z odvetvia sexuológie, že obžalovaný nie je schopný riadneho dokonaného styku, pre neexistenciu dôkazu nasvedčujúceho tomu, že obžalovaný užíval lieky na zlepšenie potencie, na rozpory v tvrdeniach poškodenej a na pochybnosti o vierohodnosti poškodenej z psychologického hľadiska, krajský súd do svojich skutkových záverov nepojal tie tvrdenia poškodenej, ktoré mali nasvedčovať tomu, že poškodená bola obžalovaným znásilnená, či nútená k iným sexuálnym praktikám. Obdobne tak v prejednávanej veci nie je k dispozícii žiaden iný dôkaz, okrem tvrdenia poškodenej, že bola k vykonávaniu prostitúcie obžalovaným nútená, keď navyše z vykonávania dokazovania, a to nie len z výpovede obžalovaného ale aj samotnej poškodenej vyplýva, že pôvodne poskytovala sexuálne služby cez internet dobrovoľne, a to aj cez svoju internetovú stránku (čo obžalovaný jednoznačne uvádza a poškodená pripúšťa, že mala svoju internetovú stránku zriadenú, ale si už nepamätá, či cez ňu poskytovala sexuálne služby, takýmto vyjadrením sa samozrejme vytvára priestor pre nevyhnutnú aplikáciu jednej zo základných zásad trestného konania „v pochybnostiach v prospech obžalovaného“, pretože pokiaľ obžalovaný túto skutočnosť, tvrdí a poškodená si na ňu nepamätá, pripúšťa možnosť, že tomu tak naozaj bolo a navyše je ťažko uveriteľné, že by si poškodená nepamätala, či cez svoju internetovú stránku, sexuálne služby poskytovala), preto krajský súd do svojich záverov nepojal ani tie tvrdenia poškodenej, ktoré mali nasvedčovať tomu, že poškodená bola obžalovaným nútená k prostitúcii. Na strane druhej nepochybne bolo preukázané, že poškodená v byte obžalovaného, inzerujúc svoje služby cez internetovú stránku, prostitúciu vykonávala, teda uspokojovala sexuálne potreby iných dospelých osôb súložou a inými sexuálnymi praktikami za odmenu, keďže to vyplýva tak z výpovede poškodenej ako aj obžalovaného a pokiaľ už nie je možné pre dôvodné pochybnosti skonštatovať, že obžalovaný poškodenú k prostitúcii nútil, minimálne jej k jej vykonávaniu pomáhal, keď podľa jeho vlastného vyjadrenia sedel pri nej, keď si ona zháňala mužov cez mobilný telefón, keď si s nimi volala a písala, ešte jej pomáhal písať si ich telefónne čísla, keďže ona nevedela dobre písať, z uvedeného je teda nepochybne zrejmé, že obžalovaný umožňoval poškodenej prostitúciu vykonávať. Poškodená tvrdila, že všetok príjem z prostitúcie odovzdávala obžalovanému a aj keď pre pochybnosti o dôveryhodnosti tvrdení poškodenej jej nie je možné v tomto smere bez výhrad veriť, aj obžalovaný sám uviedol, že poškodená mu zaplatila dvakrát za nájom a nakúpila potraviny do chladničky. Obžalovaný vedel, že poškodená nemá okrem prostitúcie iný zdroj príjmu a pokiaľ prijal od nej platbu za nájom a používal potraviny, ktoré nakúpila do chladničky vedel, že ide o prostriedky z prostitúcie, a preto krajský súd skutkové závery v súlade s vyššie uvedeným upravil. Je nepochybné, že obžalovaný býval v byte, kde poškodená prostitúciu vykonávala, uvádzal, že poškodenej pri vykonávaní prostitúcie pomáhal, preto je reálne možné, že sa v byte, a to aj v čase, keď poškodená priamo prostitúciu vykonávala, zdržiaval. Krajský súd nevzhliadol dôvod, pre ktorý by si poškodená mala vymyslieť práve okolnosť, že obžalovaný sa počas vykonávania prostitúcie mal schovávať v skrini a keďže táto okolnosť ani nie je pre posúdenie naplnenia objektívnej stránky dotknutých trestných činov podstatná a naozaj slúži len na upresnenie a individualizáciu skutkového deja, krajský súd ju do svojich skutkových záverov zahrnul. Pokiaľ obžalovaný namietal, že orgány činné v trestnom konaní nezaistili zo skrine stopy, ktoré by im umožnili vykonať DNA analýzu a tak preukázať, kto sa v skrini schovával, túto menej podstatnú okolnosť považuje krajský súd s ohľadom na vyššie uvedené za preukázanú, a preto nepovažuje za potrebné vykonávať ešte k tomu ďalšie dokazovanie a už vôbec nie DNA analýzu. Vzhľadom na to, že poškodená bola hliadkou policajného zboru a hasičského a záchranného zboru, ako to vyplýva z ich správ, nájdená v uzamknutom byte, že sa dožadovala privolania polície, bola potrebná ich asistencia, aby byt mohla opustiť, že mala lekárskymi správami zadokumentované zranenia nasvedčujúce tomu, že bola bitá, tieto okolnosti vo svojom súhrne tvrdenia poškodenej o tom, že bola určitý čas proti svojej vôli, a to aj za použitia bitky, v byte obžalovaného držaná, potvrdzujú a ich pravdivosti nemal krajský súd, pretože boli podporené aj inými vo veci vykonanými dôkazmi, a to objektívne charakteru (lekárske správy a správy policajného zboru a hasičského a záchranného zboru), dôvod neveriť, pričom žiadne náhradné kľúče pri ohliadke miesta činu nájdené neboli. Preto tieto skutkové okolnosti pojal krajský súd do svojich skutkových záverov uvedených pod bodom II/ tohto rozsudku. K námietkam obhajoby, že pokiaľ by obžalovaný „mlátil“ poškodenú baseballovou pálkou, tak by jej spôsobil podstatne závažnejšie zranenia, aké boli zadokumentované v predložených lekárskych správach, je potrebné uviesť, že poškodená nikdy netvrdila, že bola baseballovou pálkou „mlátená“, pričom tento pojem nepochybne navodzuje dojem, že by malo ísť o udieranie, či bitie väčšou razantnosťou, či silou, uvádzala len, že pálkou bola bitá alebo udieraná, pritom dôsledok zbitia, či udretia baseballovou pálkou je nepochybne závislý aj od intenzity úderu, s tým, že je logické a všeobecne známe, že úder takýmto tupým predmetom o širšej kontaktnej ploche malou silou naozaj nemusí spôsobovať žiadne závažné devastačné zranenia, ale jeho dôsledkom môžu byť aj len zistené modriny, pričom takýto jednoduchý, logický a všeobecne známy záver si nevyžaduje odborné vedomosti, a preto zistené zranenia poškodenej zadokumentované predloženými lekárskymi správami nie sú v rozpore s tvrdeniami poškodenej a takéto vyhodnotenie si nevyžadovalo súčinnosť osôb disponujúcich špeciálnymi odbornými vedomosťami. Pokiaľ obžalovaný namietal, že zranenia poškodenej spôsobili jej klienti, k tomu je potrebné uviesť, že v prvom rade samotný obžalovaný pripustil, že poškodenej dal dve facky, teda pripustil, že ju fyzicky napadol, navyše obžalovaný tvrdil, že poškodenej pomáhal pri komunikácii s jej klientmi, pomáhal jej zapisovať ich čísla, keďže ona sama dobre písať nevedela. Z predložených lekárskych správ však vyplýva, že poškodená mala po rôznych častiach tela škrabance a modriny s tým, že niektoré modriny boli staršieho dáta, čo znamená, že ostatné boli modriny čerstvé a pokiaľ jej ich mali spôsobiť klienti, znamenalo by to, že niekedy v blízkej časovej súvislosti vo vzťahu k momentu, kedy byt opustila by musela prísť do kontaktu s klientmi v rámci poskytovania prostitúcie, pri ktorej jej však pomáhal obžalovaný, ten však v blízkej časovej súvislosti k spomínanému momentu, ako to vyplýva tak z výpovede poškodenej ako aj obžalovaného, v byte, kde sexuálne služby poskytovala, nebol. S ohľadom na rozdielne skutkové závery, ku ktorým dospel po doplnení dokazovania, oproti záverom súdu prvého stupňa, krajský súd napadnutý rozsudok vo výroku o vine v bode II/ zrušil a vo veci sám rozhodol tak ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. Konanie obžalovaného potom posúdil ako prečin kupliarstva podľa § 367 ods. 1 Tr. zák., keďže koristil z prostitúcie vykonávanej poškodenou a jej vykonávanie umožnil a zločin obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák., keďže poškodenej bez oprávnenia bránil užívať osobnú slobodu a tento čin spáchal závažnejším spôsobom konania - násilím. Krajský súd neposúdil konanie obžalovaného ako trestný čin pozbavenia osobnej slobody, pretože naplnenie objektívnej stránky tohto trestného činu vyžaduje obmedzenie osobnej slobody trvalé alebo aspoň dlhotrvajúce. Vzhľadom na to, že z výpovede poškodenej s ohľadom na vyššie uvedené je možné vychádzať len do tej miery, pokiaľ je podporená ostatnými vo veci vykonanými dôkazmi, pritom jej tvrdenia, že v byte obžalovaného bola držaná dlhšiu dobu nie sú podporené žiadnymi inými dôkazmi, pričom jediným zdrojom informácii objektívneho charakteru, ktorý by mohol naznačovať ako dlho bola poškodená v byte obžalovaného proti svojej vôli, je lekárska správa popisujúca zranenia poškodenej, z nej však vyplýva len informácia, že poškodená mala drobné zranenia - modriny, škrabance čerstvé, a niektoré aj staršieho dáta, nijakým spôsobom však už z nej nie je možné zistiť, v akom časovom rozmedzí vznikli, teda z nich nie je možné spoľahlivo usudzovať, ako dlho bola poškodená obžalovaným proti jej vôli aj za použitia násilia držaná, podkladu pre záver, podľa názoru krajského súdu, že poškodená bola obžalovaným obmedzovaná na osobnej slobode trvalo, či aspoň dlhotrvajúco niet, a preto jeho konanie ako trestný čin pozbavenia osobnej slobody neposúdil. Vzhľadom na to, že krajský súd zmenil napadnutý rozsudok vo výroku o vine pod bodom II/, musel nevyhnutne zmeniť aj výrok o treste. Pri ukladaní trestu prihliadal potom krajský súd najmä na jednotlivé hľadiská ukladania trestov vyplývajúce z ust. § 34 Tr. zák., ktorými sú spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútka, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, osoba páchateľa, jeho pomery a možnosti jeho nápravy majúc na zreteli aj účel trestu vyplývajúci z ust. § 34 ods. 1 Tr. zák., a to ochranu spoločnosti pred obžalovaným tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život, ako aj odradenie iných od páchania trestných činov a vyjadrenie morálneho odsúdenia páchateľa spoločnosťou. V mieste trvalého bydliska je obžalovaný hodnotený len všeobecne, ústavom na výkon väzby je hodnotený v zásade pozitívne s tým, že v jednom prípade porušil pravidlá výkonu väzby tým, že neužíval lieky podľa predpisu lekára ale ich zhromažďoval u seba na cele. V odpise registra trestov má obžalovaný devätnásť záznamov, čo znamená, že už v devätnástich prípadoch sa do rozporu so zákonom v trestnoprávnom zmysle pre rôznu trestnú činnosť dostal, a aj keď sa v jednom prípade naňho hľadí, akoby nebol odsúdený, fikcia neodsúdenia sa na skutočnosť, že aj v tomto prípade sa trestného činu dopustil, z hľadiska hodnotenia jeho osoby, nevzťahuje. Z odpisu registra trestov ako aj pripojených spisov krajský súd zistil, že obžalovaný bol naposledy súdne trestaný rozsudkom Okresného súdu Poprad sp. zn. 6 T 32/08 zo dňa 18.01.2010 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3 To 7/10 zo dňa 29.03.2010, ktorým mu za zločin krivého obvinenia podľa § 345 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. a iné bol uložený trest odňatia slobody vo výmere ôsmich rokov so zaradením pre jeho výkon do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia. Z výkonu uvedeného trestu odňatia slobody bol podmienečne prepustený uznesením Okresného súdu Košice I sp. zn. 8 PP 17/12 zo dňa 15.03.2012, právoplatným toho istého dňa, so skúšobnou dobou na päť rokov do 15.03.2017, čo znamená, že trestných činov v prejednávanej veci sa dopustil v skúšobnej dobe podmienečného prepustenia. Z odpisu registra trestov, ako aj pripojených spisov ďalej plynie, že obžalovaný bol opakovane vo výkone trestu odňatia slobody (dvanásťkrát). Obžalovanému teda priťažovalo, že v minulosti už bol za trestný čin odsúdený (§ 37 písm. m/ Tr. zák.) a že spáchal viac trestných činov (§ 37 písm. h/ Tr. zák.). S ohľadom na vyššie uvedené, teda početné predchádzajúce odsúdenia, opakovaný početný výkon nepodmienečného trestu odňatia slobody, na skutočnosť, že žalovaných skutkov sa dopustil v skúšobnej dobe podmienečného prepustenia, ako aj závery znaleckého dokazovania z odboru psychológie, podľa ktorých obžalovaný nie je schopný poučiť sa z uloženého trestu, je nutné prognózu jeho nápravy hodnotiť ako nepriaznivú. Poľahčujúce okolnosti ani krajský súd nezistil. U obžalovaného teda prevažoval pomer priťažujúcich okolností nad poľahčujúcimi okolnosťami. Keďže sa obžalovaný dopustil troch trestných činov bolo mu nevyhnutné ukladať trest úhrnný podľa trestnej sadzby najprísnejšie trestného trestného činu (§ 41 ods. 1 Tr. zák.), ktorým v prejednávanej veci je zločin obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 2 T. zák., za ktorý je možné uložiť trest odňatia slobody vo výmere od troch do ôsmich rokov, keďže, ako to už bolo vyššie uvedené, obžalovaný v prejednávanej veci opakovane spáchal zločin, bolo nevyhnutné zákonom stanovenú trestnú sadzbu pre uvedený trestný čin, upraviť v súlade s ust. § 38 ods. 5 Tr. zák., teda zvýšiť jej dolnú hranicu o jednu tretinu vypočítanú z rozdielu medzi hornou a dolnou hranicou zákonom stanovenej trestnej sadzby (§ 38 ods. 8 Tr. zák.) na úroveň piatich rokov a šiestich mesiacov a keďže zo spomínaných troch trestných činov sú dva zločiny a jeden prečin spáchaný dvoma skutkami, bolo ešte nevyhnutné použiť aj tzv. asperačnú (zostrovaciu) zásadu podľa § 41 ods. 2 Tr. zák., teda zvýšiť hornú hranicu spomínanej trestnej sadzby o jednu polovicu teda na úroveň desiatich rokov a ôsmich mesiacov. Prihliadajúc potom na vyššie spomínané zásady ukladania trestu, účel trestu, nepriaznivú prognózu nápravy obžalovaného, dospel krajský súd k záveru, že trest vo výmere ôsmich rokov, teda v hornej polovici upravenej trestnej sadzby je trestom na nápravu obžalovaného, ako aj na ochranu spoločnosti trestom primeraným. Vzhľadom na to, že obžalovaný bol v posledných desiatich rokoch pred spáchaním žalovaných trestných činov vo výkone trestu odňatia slobody pre úmyselný trestný čin, krajský súd zaradil obžalovaného pre výkon uloženého trestu do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia (§ 48 ods. 2 písm. b/ Tr. zák.). Zároveň obžalovanému uložil aj trest prepadnutia vecí podľa § 60 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. vo vzťahu k veciam, ktoré boli použité na spáchanie trestných činov alebo v súvislosti s nimi. Na základe vyššie uvedených dôvodov potom krajský súd rozhodol tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia. Už len záverom považuje ešte krajský súd za potrebné uviesť vo vzťahu k obhajobou namietanej nezákonnosti postupu krajského súdu spočívajúcej v neodročení verejného zasadnutia konaného o odvolaní obžalovaného dňa 12.03.2015 za účelom naštudovania spisu novozvoleným obhajcom, že pre odročenie spomínaného verejného zasadnutia neboli, podľa názoru krajského súdu, splnené podmienky. Obžalovanému bolo predvolanie na spomínané verejné zasadnutie doručené dňa 23.02.2015, jeho zvolenému obhajcovi JUDr. Marcelovi Mašanovi bolo upovedomenie o verejnom zasadnutí doručené dňa 02.03.2015 a náhradnému obhajcovi dňa 26.02.2015. Obžalovaný mal teda dostatočný časový priestor na prípravu na verejné zasadnutie vrátane zmeny obhajcu, nehovoriac o tom, že 12.03.2015 išlo už o druhé verejné zasadnutie konané o odvolaní obžalovaného (prvé sa konalo dňa 22.01.2015), čo znamená, že lehota piatich pracovných dní na prípravu na verejné zasadnutie konaného o jeho odvolaní vyplývajúca z ust. § 292 ods. 4 Tr. por. už mu bola poskytnutá pred 22.01.2015. Pôvodne zvolený obhajca oznámil krajskému súdu vypovedanie plnej moci obžalovaným dňa 10.03.2015, pričom k svojmu oznámeniu doložil aj písomné vypovedanie plnej moci obžalovaným, z ktorého vyplýva, že plnú moc mu vypovedáva z osobných dôvodov s tým, že mu vyjadril vďaku za jeho doterajšiu prácu a toho istého dňa oznámil novozvolený obhajca, že prevzal obhajobu obžalovaného so žiadosťou o odročenie verejného zasadnutia o 30 dní z dôvodu potreby naštudovania spisu. V zmysle § 36 ods. 4 Tr. por. za včasnosť zvolenia obhajcu zodpovedá obvinený; pri zmene obhajcu nie je zvolenie obhajcu dôvodom na zmenu termínu už nariadeného úkonu trestného konania. Z uvedeného potom, a to aj ustálenej súdnej praxe, vyplýva, že je vždy vecou obžalovaného, kedy a koho z osôb oprávnených na poskytovanie právnej pomoci formou obhajoby v trestnom konaní svojou obhajobou poverí, prípadne či vôbec svoje právo využije. Za túto voľbu nesie zodpovednosť sám obžalovaný, a preto súd nie je oprávnený posudzovať „kvalitu" obhajoby, prípadne nečinnosť obhajcu. Rovnako súdu nevyplýva povinnosť prispôsobovať režim konania pred súdom a jeho priebeh predstavám obžalovaného a požiadavkám jeho obhajcu. Za včasnú voľbu obhajcu nesie zodpovednosť samotný obžalovaný. Je vecou profesionálnej zodpovednosti obhajcu, či prevezme prípad obhajoby na poslednú chvíľu. Prípadnou zmenou v osobe obhajcu nie je súd v priebehu konania čo do režimu nijako viazaný. Zmena obhajcu preto v zásade nie je dôvodom na odvolanie už nariadených úkonov, o ktorých sú riadne upovedomení obžalovaný i jeho doterajší obhajca. V takom prípade nie je dôvod na odročenie hlavného pojednávania alebo verejného zasadnutia za účelom oboznámenia obhajcu s prejednávanou vecou. (publikované rozhodnutie pod č. 4 v Zbierke stanovísk a rozhodnutí súdov č. 1/2010). Vzhľadom na to, že obžalovaný bol na verejné zasadnutie v prejednávanej veci riadne a včas predvolaný a jeho zvolený ako aj náhradný obhajca riadne a včas upovedomení, zvolenie nového obhajcu obžalovaným na poslednú chvíľu a prevzatie obhajoby novým obhajcom a potreba naštudovania spisu novozvoleným obhajcom v takomto čase vzhľadom na vyššie citované ustanovenie a ustálenú súdnu prax nie je dôvodom pre odročenie verejného zasadnutia. Pokiaľ obhajoba dôvodila tým, že podľa názoru Najvyššieho súdu vyjadreného vo veci sp. zn. 4 To 5/2013 zo dňa 30.10.2013 neodročením hlavného pojednávania na žiadosť obhajcu za účelom naštudovania spisu došlo k porušeniu zákona, podľa názoru krajského súdu ide o prípad, v konkrétnej individuálnej veci, ktorý sa navyše odohral za iných podmienok ako v prejednávanej veci. Z vyššie uvedeného rozhodnutia Najvyššieho súdu vyplýva, že súd prvého stupňa vykonal hlavné pojednávanie v neprítomnosti novozvoleného obhajcu, za prítomnosti obhajcu, ktorému už bola plná moc vypovedaná s poukazom na ust. § 43 ods. 3 Tr. por., podľa ktorého je obhajca povinný plniť si svoje povinnosti až do skutočného prevzatia obhajoby iným zvoleným obhajcom, pričom Najvyšší súd v tejto súvislosti vyslovil názor, že plnením povinností sa myslia povinnosti bežné, nie povinnosti zásadnejšieho významu, ako je účasť na hlavnom pojednávaní, na ktorom dôjde k vyhláseniu rozsudku, vytkol súdu prvého stupňa, že neurobil zákonné opatrenia zabraňujúce prieťahom, napríklad ustanovenie náhradného obhajcu. V prejednávanej veci však bolo verejné zasadnutie vykonané v prítomnosti už novozvoleného obhajcu, ktorého by v prípade jeho neprítomnosti zastúpil prítomný náhradný obhajca, ktorý ale aj keď má rovnaké práva a povinnosti ako zvolený obhajca, na verejnom zasadnutí ich môže vykonávať iba v prípade neúčasti zvoleného obhajcu (§ 42 ods. 2 Tr. por.), keďže súd, ako to už bolo vyššie uvedené, nie je oprávnený posudzovať „kvalitu" obhajoby, prípadne nečinnosť obhajcu, nakoľko niet právneho podkladu pre zásah štátnej moci do zmluvného vzťahu medzi advokátom a klientom založeného zmluvou o poskytovaní právnych služieb podľa zákona 586/2003 Z.z. o advokácii v znení neskorších predpisov. Poučenie: Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.