Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 26Co/145/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2114211002 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jozef Mačej ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2114211002.1 Uznesenie Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Jozefa Mačeja a sudcov JUDr. Daniela Ilavského a Mgr. Michala Novotného vo veci s nízkou hodnotou sporu navrhovateľa: CD Consulting s.r.o., id. č.: 264 29 705, Příkop 843/4, Zábrdovice, Brno, Česká republika, proti odporcovi: F. X., nar. XX. N. XXXX, I. XXX/XX, L., o 964,01 € s prísl., na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 7 CbZm 21/2014-58 zo 4. novembra 2016 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušuje vo výrokoch II. a III. a vec mu v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom č. k. 7 CbZm 21/2014-58 zo 4. novembra 2016 súd prvej inštancie I. v dôsledku späťvzatia zastavil konanie v časti zmenkového úroku 0,19 % denne zo sumy 964,01 €, II. zamietol návrh („žalobu“), ktorým navrhovateľ (po čiastočnom späťvzatí) uplatňoval voči odporcovi pohľadávku na zaplatenie istiny 964,01 €, zmenkového úroku 0,06 % denne zo sumy 964,01 € od 29. júna 2011 do zaplatenia, 6 % ročného úroku zo sumy 964,01 € od 22. augusta 2011 do zaplatenia, zmenkovej odmeny 1/3 % zmenkovej sumy (t.j. 3,21 €) a náhrady trov konania a III. odporcovi („žalovanému“) nepriznal nárok na náhradu trov konania. 2. Vyšiel zo zistenia, že 6. augusta 2010 bola uzatvorená písomne úverová zmluva č. 203800133, ktorou veriteľ (obchodná spoločnosť POHOTOVOSŤ, s. r. o., Bratislava) poskytol odporcovi spotrebiteľský úver vo výške 800 €, ktorý mal odporca splatiť v 10 mesačných splátkach po 147 €, teda celkovo 1.470 €. Súčasťou zmluvy o úvere sa stali Všeobecné podmienky poskytnutia úveru (VP), ktoré v článku 13 obsahovali „Dohodu o vyplnení zmenky“, podľa ktorej „Na zabezpečenie peňažného záväzku dlžníka ako vystaviteľa zmenky vyplývajúceho z úverovej zmluvy voči veriteľovi ako remitentovi vystavil vystaviteľ zmenku, v ktorej nie sú vyplnené zmenková suma a dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy. Zmluvné strany sa dohodli, že zmenkovú sumu vyplní na zmenke remitent najskôr v deň, kedy sa v zmysle bodu 4 týchto podmienok stane celý dlh splatný okamžite, t. j. keď dlžník neuhradí včas štyri po sebe idúce splátky, prípadne uhradí len časti splátok alebo neuhradí včas poslednú splátku, alebo časť poslednej splátky. Zmenková suma bude pozostávať zo sumy všetkých peňažných nárokov veriteľa voči dlžníkovi, ktoré veriteľovi vzniknú ku dňu vyplnenia zmenky. Dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy vyplní na zmenke remitent tak, že ním bude deň, kedy sa v zmysle bodu 4 týchto podmienok stal splatný celý dlh“. Odporca v ten istý deň vystavil vlastnú zmenku, obsahom ktorej je jeho záväzok zaplatiť „za túto zmenku pri predložení na rad“ spoločnosti POHOTOVOSŤ s. r. o. zmenkovú sumu a zmenkový úrok 0,25% denne od začiatku úročenia. Pôvodný veriteľ - spoločnosť Pohotovosť, s. r. o. túto zmenku postupom podľa Dohody o vyplnení zmenky vyplnil na sumu 964,01 € s dátumom úročenia 29. júna 2011. Na rube zmenky sa nachádza indosácia pôvodného veriteľa („namiesto nás na rad: ...“) na navrhovateľa, nie je však uvedený dátum jej prevedenia rubopisom. Z predmetnej zmenky vyplýva, že ide o vzorové tlačivo, do ktorého boli rukou vpísané údaje: dátum a miesto vystavenia, identifikačné údaje vystaviteľa, ako aj jeho podpis. 3. Z takto zisteného skutkového stavu súd prvej inštancie právne uzavrel, že zmenka plní zabezpečovaciu funkciu vo vzťahu k peňažnému záväzku odporcu (vystaviteľa zmenky) vrátiť poskytnuté finančné prostriedky vyplývajúceho mu z úverovej zmluvy. Táto úverová zmluva nie je zmluvou o spotrebiteľskom úvere, pretože nie sú naplnené zákonné kritériá § 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. Ide však podľa neho o spotrebiteľský vzťah, pretože § 52 Obč. zák. definuje spotrebiteľa odlišne od zákona č. 258/2001 Z. z., a samo zaškrtnutie políčka, že dlžníkovi sa úver poskytuje na výkon podnikania nezakladá obchodnoprávny vzťah. Pritom považoval za neštandardné, že v zmluve nie je uvedený konkrétny účel úveru. Okrem toho tiež poukázal na § 265 Obchodného zákonníka, s ktorým je zmluva takisto v rozpore. Súd nepovažoval jednoznačne za preukázané, že odporca konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, a vzhľadom na všetky zákonné kritériá považoval daný vzťah za spotrebiteľský. Navyše pri pochybnosti o obsahu zmlúv platí výklad priaznivejší pre spotrebiteľa. Súd je oprávnený a povinný skúmať platnosť zmenky a dohody o jej vyplnení, aktívnu legitimáciu majiteľa zmenky, oprávnenosť postupu pri vypĺňaní blankozmenky a nekalú povahu zmluvných podmienok. Aplikácia § 17 zákona zmenkového a šekového by spotrebiteľovi spôsobila neprimerané ťažkosti. Ak je vystaviteľom zmenky spotrebiteľ, je možné túto zmenku skúmať až po úroveň dohody o vyplňovacom práve. Vyššie uvedená zmluva o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej bola vystavená predmetná zmenka, neobsahuje náležitosti určené ustanovením § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z., teda poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, odporca má povinnosť vrátiť iba istinu poskytnutého úveru. Zmenka túto skutočnosť nezohľadňuje, práve naopak, umožňuje vymáhať zmenkový úrok vo výške 0,25 % denne (91,25 % ročne). Žiadať plnenie v takej výške (ako súd uvádza aj vyššie) je v rozpore s dobrými mravmi, a tiež neplatná podľa § 53 ods. 5 Obč. zák. Keďže súd dohodu o vyplnení zmenky vyhodnotil za neprijateľnú zmluvnú podmienku, nakoľko nešlo o podmienku individuálne dojednanú a nepochybne spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach účastníkov v neprospech spotrebiteľa z dôvodu, že umožňuje vymáhať plnenia uplatňované v rozpore so zákonom, bez zohľadnenia práv spotrebiteľa, ide o dojednanie neplatné v súlade s § 53 ods. 5 OZ. Celá zmluva je koncipovaná tak, že je v nej hrubým spôsobom narušená rovnováha medzi právami a povinnosťami zmluvných strán. Vzhľadom na to, ale aj vzhľadom na vysoký 96,8 % poplatok za spracovanie a uzavretie zmluvy, je celá zmluva v rozpore s dobrými mravmi. Z neplatnej zmluvy potom nemohlo vzniknúť ani platné právo na vyplnenie zmenky, keďže dohoda o vyplňovacom práve je uvedená vo všeobecných podmienkach poskytnutia úveru. Z toho dôvodu je neplatná aj samotná zmenka (čo korešponduje aj s právnym názorom vysloveným Najvyšším súdom SR v rozhodnutí vydanom vo veci sp. zn. 4 Obo 161/2007). Súd prvej inštancie poukázal na to, že podľa čl. 4 nariadenia 861/2007 vyzval navrhovateľa na odstránenie nedostatkov jeho návrhu, a keďže navrhovateľ výzve nevyhovel, jeho nárok zamietol bez nariadenia pojednávania. 4. Včas podaným odvolaním sa navrhovateľ domáha zmeny tohto rozsudku tak, že sa jeho žalobe v celom rozsahu vyhovie. Vytkol súdu prvej inštancie, že vo veci vykonal dokazovanie, ktoré navrhovateľ ani odporca nenavrhli (oboznámením sa s úverovou zmluvou, exekučným spisom a ďalšími listinnými dôkazmi), čo odporuje dispozičnej zásade (§ 120 C. s. p.). Navrhovateľ predložil súdu ako dôkaz o svojich nárokoch platnú zmenku, ktorá spĺňa všetky formálne a materiálne náležitosti predpokladané zákonom zmenkovým a šekovým č. 191/1950 Zb., čím svoje právo na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva jasne dokázal. Voči forme a obsahu zmenky zo strany žalovaného žiadnych námietok nebolo, a preto nebol dôvod na vykonanie ďalších dôkazov. Potreba vykonať ďalšie dôkazy musí vyplynúť zo samotného doterajšieho dokazovania (z doterajších prednesov účastníkov a vykonaných dôkazov). V danej veci súd mohol a mal rozhodnúť o práve na náhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva len z predloženej zmenky. Z uskutočnených prednesov sporových strán počas písomnej fázy konania (koncentračná zásada v zmysle čl. 5 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu) a vykonaného dokazovania vedeného na základe návrhov sporových strán, nevyplynula potreba vykonať ďalšie nenavrhnuté dôkazy. Predpokladom vydania rozsudku v tomto konaní bolo výlučne predloženie originálu zmenky, ktorá inkorporuje právo navrhovateľa. Odporca mohol na základe čl. 5 ods. 3 a 6 cit. nariadenia vzniesť námietky voči zmenke. Ak to neurobil, musia byť s odkazom na cit. koncentračnú zásadu akékoľvek iné námietky odmietnuté. Súd z vlastnej iniciatívy vykonal dokazovanie, ktoré údajne preukázalo charakter odporcu ako spotrebiteľa. Súd nevykonal dokazovanie nad rámec navrhovaných dôkazov v prospech uplatnenej pohľadávky, teda neobjektívne podporil odporcu v tomto konaní, o čo odporca neprejavil žiaden záujem. Uvedené správanie súdu predstavuje výrazný zásah do práva na spravodlivý súdny proces. Ďalej vytkol súdu prvej inštancie, že niektoré skutočnosti považoval za nesporné (uzavretie zmluvy medzi POHOTOVOSŤOU, s.r.o., a odporcom, zabezpečovací charakter zmenky, charakter odporkyne ako spotrebiteľa), hoci neboli tvrdením ani jedného z účastníkov konania, v dôsledku čoho sa nepovažujú za nesporné. Odporca, ani navrhovateľ sa však k týmto skutočnostiam nikdy nevyjadrili, preto ich nemožno považovať za nesporné. Navrhovateľ ďalej vytkol súdu prvej inštancie nesprávnu aplikáciu právnych predpisov, ako aj práva Európskej únie. Navrhovateľ je majiteľom zmenky a nie je účastníkom žiadneho spotrebiteľského vzťahu, zmenka je perfektná a platná, predstavuje samostatný záväzok neakcesorickej povahy a nemožno ju spájať ani podmieňovať inými okolnosťami než sú na zmenke uvedené. Prvoinštančný súd sa nezaoberal ustanoveniami zákona zmenkového a šekového, ale skúmal iný právny vzťah. Navrhovateľ uplatňuje nárok zo zmenky, súd ho neprípustne skúmal ako úverový záväzok, pričom ignoroval § 17 zákona zmenkového a šekového, v dôsledku čoho je jeho rozhodnutie nesprávne. Súd porušil ustanovenia o vykonávaní dokazovania, keď podľa čl. 5 nariadenia 861/2007 nebol dôvod vykonávať dôkazy bez návrhu. Navrhovateľ poukazoval na judikatúru Najvyššieho súdu ČR, ktorá je aplikovateľná aj na prerokúvanú veci a podľa ktorej je zmenka samostatná a oddelená, takže nemožno hovoriť o zmenke „podľa zákona o spotrebných úveroch“. Zmenka uplatnená v tomto konaní ja platná a uplatnený nárok je tak v celom rozsahu dôvodný. Navrhovateľ tiež namietol, že prvoinštančný súd vychádzal z pripomienok Európskej komisie k veci C-558/13, ktoré nie sú verejne prístupné. Ak ich súd chcel použiť v tomto konaní, mal nimi vykonať dokazovanie, čo neurobil. Samotné pripomienky sú však len názorom jedného z účastníkov prejudiciálneho konania, pričom vo veci C-558/13 poskytli svoje pripomienky aj ostatní účastníci konania, medzi nimi Nemecko a Slovenská republika. Ich vyjadrenia boli práve opačné ako pripomienky Európskej komisie, súd prvej inštancie sa však s nimi vôbec nevysporiadal. Rozhodnutie NS SR sp. zn. 4 Obo 161/2007 nepovažoval navrhovateľ za aplikovateľné na prerokúvanú vec, pretože nešlo o prípad indosovanej zmenky. Pokiaľ ide o odkaz na rozhodnutie vo veci C-419/11, bola v ňom riešená iná prejudiciálna otázka, ktorá sa týka odlišných právnych predpisov Európskej únie. Odvolateľ na podporu svojich tvrdení poukázal na uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 10 Co 79/2013 a uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43CoZm 10/2013. 5. Odporca sa k odvolaniu doručenému mu dňa 20. januára 2017 nevyjadril. 6. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (čl. 17 nariadenia č. 861/2007 v spojení s § 379 C. s. p.), ako aj predchádzajúce konanie pred súdom prvej inštancie bez nariadenia pojednávania. Po jeho preskúmaní v medziach odvolacích dôvodov a vád, na ktoré je potrebné prihliadať z úradnej povinnosti (§ 380 C. s. p.), dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné. 7. Pred samotným odvolacím prieskumom v merite veci treba najskôr pripomenúť, že v prerokúvanej veci navrhovateľ svoju pohľadávku uplatnil na vzorom tlačive návrhu v konaní s nízkou hodnotou sporu v zmysle nariadenia č. 861/2007 účinného k danému dňu. Týmto uplatnením sa podľa čl. 4 ods. 1 cit. nariadenia začalo európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu podľa citovaného nariadenia, čomu treba prispôsobiť nielen procesný postup, ale aj terminológiu. V tomto smere nariadenie používa pojem „navrhovateľ“ a „odporca“, nie „žalobca“ a „žalovaný“, preto ich tak treba označovať aj v konaní. Podobne konanie sa nezačína žalobou, ale „návrhom“. Podľa čl. 19 nariadenia č. 861/2007 sa európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu riadi procesným právom členského štátu, v ktorom sa konanie vedie, ak nariadenie neustanovuje inak. V dôsledku toho treba na konanie v zásade použiť ustanovenia čl. 4 až 18 cit. nariadenia a len v prípade absencie výslovnej úpravy treba použiť ustanovenia Civilného sporového poriadku (resp. do 30. júna 2016 ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku). 8. Podstatná časť námietok navrhovateľ smeruje proti postupu súdu prvej inštancie, ktorý vo veci vykonal dokazovanie aj bez návrhu. Odkazmi na čl. 5 a 6 nariadenia č. 861/2007 odvolateľ v podstate namieta aj rozpor s citovanými ustanoveniami nariadenia. Podľa ods. 8 preambuly cit. nariadenia európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu by malo zjednodušiť a zrýchliť konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu v cezhraničných sporoch a zároveň znížiť náklady. Zároveň však podľa ods. 9 preambuly je cieľom tohto nariadenia je podporovať základné práva a zohľadňovať najmä zásady uznané v Charte základných práv Európskej únie. Súd alebo tribunál by mal rešpektovať právo na spravodlivý proces a zásadu kontradiktórneho procesu najmä pri rozhodovaní o potrebe ústneho pojednávania, o dôkazných prostriedkoch a rozsahu, v akom sa vykonajú dôkazy. Ustanovenie čl. 38 tejto Charty ustanovuje, že politiky Únie zabezpečia vysokú úroveň ochrany spotrebiteľa. Čl. 47 Charty potom zaručuje právo na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces. Podľa neho má každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie sú porušené, za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok nápravy pred súdom. Súdny dvor EÚ vo vzťahu k citovanému ustanoveniu vyslovil, že povinnosť zabezpečiť efektivitu práv, ktoré jednotlivci vyvodzujú zo smernice 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, je súčasťou požiadavky súdnej ochrany zakotvenej aj v čl. 47 Charty (rozsudok zo 17. júla 2014 vo veci C-169/14, Juan Carlos Sánchez Morcillo, Maía del Carmen Abril García proti Banco Bilbao Vizcaya Argentaria SA, ods. 35). Podobne podľa SD EÚ vnútroštátny súd musí ex offo nariadiť nariadiť vykonávanie dôkazov s cieľom zistiť, či ustanovenie nachádzajúce sa v zmluve, ktorá bola uzavretá medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, patrí do pôsobnosti smernice, a v prípade, že to tak je, posúdiť ex offo prípadnú nekalú povahu tohto ustanovenia (rozsudok z 21. februára 2013 vo veci C-472/11, Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai, Viktória Csipai, ods. 24). Právna úprava, ktorá by bránila vnútroštátnemu súdu prihliadať na prípadné neprijateľné podmienky, by odporovala zásade efektivity uplatňovania práva EÚ (porov. cit. rozsudok C-169/14, ods. 26 a 27). 9. Citovaná judikatúra sa síce týka konaní upravených vnútroštátnym právom, požiadavky ňou vyslovené však vyplývajú priamo z čl. 47 Charty základných práv EÚ. Táto Charta viaže podľa svojho čl. 51 ods. 1 všetky inštitúcie a orgány EÚ. Navyše, z cit. ods. 9 preambuly nariadenia 861/2007 výslovne vyplýva, že v samotnom nariadení sú zohľadnené požiadavky čl. 47 Charty EÚ na spravodlivý proces, teda aj požiadavky vyvodené judikatúrou Súdneho dvora EÚ k cit. článku vo vzťahu k ochrane spotrebiteľa pred nekalými podmienkami. Podľa odvolacieho súdu teda nie je možné ustanovenia nariadenia 861/2007 vykladať takým spôsobom, aby odporovali vyššie citovaným požiadavkám čl. 47 Charty. Aj v prípade, ak súd koná v európskom konaní s nízkou hodnotou sporu, musí ex offo nariadiť vykonávanie dôkazov s cieľom zistiť, či ustanovenie nachádzajúce sa v zmluve, ktorá bola uzavretá medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, patrí do pôsobnosti smernice, a v prípade, že to tak je, posúdiť ex offo prípadnú nekalú povahu tohto ustanovenia. Z toho potom celkom nevyhnutne vyplýva aj požiadavka, aby v prípade, ak je nárok uplatnený zo zmenky, konajúci súdu ex offo vykonával dokazovanie na zistenie, či základom takto uplatneného nároku nie sú prípadné nekalé podmienky v spotrebiteľskej zmluve. Úlohou súdu je totiž podľa judikatúry SD EÚ, ktorý bez návrhu dospel ku konštatovaniu o nekalej povahe podmienky, jednoducho a úplne neuplatniť túto zmluvnú podmienku tak, aby nebola záväzná pre spotrebiteľa, a to bez toho, aby počkal, či spotrebiteľ navrhne, aby uvedená podmienka bola zrušená (rozsudok z 21. decembra 2016 v spojených veciach C-154/15, C-307/15 a C-308/15, Francisco Gutiérrez Naranjo proti Cajasur Banco SAU, Ana María Palacios Martínez proti Banco Bilbao Vizcaya Argentaria SA, Banco Popular Espanol SA proti Emiliovi Irlesovi Lópezovi, Terese Torresovej Andreuovej, ods. 57 a 59). Tento účel by nebolo možné dosiahnuť, ak by bol súd vo svojej možnosti zisťovať nekalosť zmluvných podmienok obmedzený právnym dôvodom, z ktorého žalobca (navrhovateľ) svoju pohľadávku uplatňuje. 10. Na základe uvedeného nemožno čl. 5 v spojení s čl. 7 nariadenia č. 861/2007 vykladať tak, že by bránili vnútroštátnemu súdu v európskom konaní o s nízkou hodnotou sporu nariadiť vykonanie dôkazov ex offo na zistenie nekalých podmienok v zmluve, na ktorej sa zakladá uplatnený nárok. Súd teda musí mať možnosť podľa čl. 7 ods. 1 cit. nariadenia nariadiť pojednávanie, prípadne vykonať dokazovanie podľa čl. 9 alebo nariadiť pojednávanie podľa čl. 8 aj v tých prípadoch, kedy odporca nedoručil súdu odpoveď v zmysle čl. 5 ods. 3. Len takým spôsobom totiž možno naplniť požiadavky vyplývajúce z citovanej judikatúry Súdneho dvora EÚ k smernici 93/13/EHS. Súd je však zároveň povinný dodržiavať požiadavku kontradiktórnosti, ktorá takisto vyplýva z čl. 47 Charty základných práv EÚ a ktorá priznáva účastníkovi právo oboznámiť sa s listinami a pripomienkami predkladanými protistranou, oboznamovať sa a vyjadrovať sa k právnym dôvodom uplatňovaným súdom ex offo. Keď súd konštatuje, že zmluvná podmienka je nekalá, musí vo všeobecnosti o tom informovať účastníkov a vyzvať ich na vyjadrenie, a to spôsobom predpokladaným vnútroštátnymi predpismi (porov. cit. rozsudok C-472/11, ods. 39 a 40). Ak ide o konanie upravené nariadením č. 861/2007, musí túto povinnosť plniť spôsobom predpokladaným v tomto nariadení, teda najmä nariadením pojednávania podľa čl. 8. 11. V prerokúvanej veci tak treba uzavrieť, že súd prvej inštancie v zásade postupoval správne, ak považoval za potrebné vykonávať dokazovanie na zistenie, či základom uplatneného nároku (kauzou zmenky) nie je spotrebiteľská zmluva s nekalými (neprijateľnými) podmienkami. Postup, ktorý však súd prvej inštancie zvolil, nie je v súlade s požiadavkou kontradiktórnosti v zmysle čl. 47 Charty základných práv EÚ. Z obsahu spisu totiž nie je vôbec zrejmé, kedy a aké dôkazy vykonal na zistenie, že odporca pri podpise úverovej zmluvy konal ako spotrebiteľ. Požiadavka kontradiktórnosti zakotvená tak v cit. článku Charty základných práv EÚ, ako aj v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR znamená okrem iného aj právo navrhnúť dôkazy na preukázanie skutkových tvrdení. V nadväznosti na to aj čl. 4 nariadenia č. 861/2007 umožňuje súdu vyzvať navrhovateľa na doplnenie alebo opravu tlačiva návrhu na uplatnenie pohľadávky. Navrhovateľ k návrhu pripojil zmenku, na ktorej je odporca označený svojím obchodným menom a identifikačným číslom, teda údajmi, ktorými sa označujú podnikatelia (§ 9 ods. 1 Obchodného zákonníka). Následne bol na tlačive B vyzvaný na doplnenie návrhu takto: „V prípade, že je predložená zmenka zabezpečovacou zmenkou spotrebiteľského úveru medzi remitentom a dlžníkom, predložte aj úverovú zmluvu a rozvrh splátok...“ Napadnutým rozsudkom potom súd prvej inštancie zamietol návrh navrhovateľa z dôvodu, že nebolo preukázané, že by odporca nebol spotrebiteľom, v dôsledku čoho súd prvej inštancie považoval odporcu za spotrebiteľa a tento vzťah za spotrebiteľský. Ak však navrhovateľ predložil zmenku vystavenú podnikateľom, mohol podľa názoru odvolacieho súdu dôvodne vychádzať z toho, že odporca konal ako podnikateľ a vzťah medzi indosantom (POHOTOVOSŤ, s.r.o.) a dlžníkom nie je spotrebiteľským vzťahom. Potom ale výzva podmienená tým, „že je zmenka zabezpečovacou zmenkou spotrebiteľského úveru...“, nemohla napĺňať účel postupu podľa čl. 4 nariadenia č. 861/2007 a s ohľadom na dôvod zamietnutia návrhu ho ani nenapĺňala. Pokiaľ súd prvej inštancie skutočne mal pochybnosti o postavení odporcu ako podnikateľa, potom nemal postupovať podľa čl. 4 cit. nariadenia. Naopak, mal postupovať v súlade so svojím oprávnením zisťovať, či ustanovenie nachádzajúce sa v zmluve, ktorá bola uzavretá medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, patrí do pôsobnosti smernice, a v prípade, že to tak je, posúdiť ex offo prípadnú nekalú povahu tohto ustanovenia. Za účelom zabezpečenia kontradiktórnosti konania mal potom využiť jednu z možností v zmysle čl. 7 ods. 1 nariadenia č. 861/2007, teda buď vyžiadať od strán ďalšie podrobnosti, alebo vykonať dôkazy, alebo nariadiť pojednávanie, pričom týmito úkonmi mal zisťovať, potrebné a rozhodujúce skutočnosti pre posúdenie charakteru odporcu v tomto spotrebiteľskom vzťahu. Procesný postup, ktorý súd prvej inštancie zvolil, totiž pre navrhovateľa vyústil do prekvapivého rozhodnutia o tom, že nepreukázal niečo (nespotrebiteľské postavenie odporcu), o spornosti čoho až do vydania rozsudku nevedel. 12. Okrem toho súd prvej inštancie svoje závery o postavení odporcu ako spotrebiteľa založil len na domnienkach, vychádzajúcich navyše z nesprávneho právneho názoru na výklad § 52 ods. 4 Obč. zák. Podľa cit. ustanovenia je spotrebiteľom každý, kto pri uzatváraní a plnení zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Pojem „v rámci podnikateľskej činnosti“ však neznamená, že by predmet zmluvy musel tvoriť súčasť predmetu podnikania zapísaného v príslušnom registri. Ustanovenie § 52 ods. 4 Obč. zák. totiž treba vykladať tak, že spotrebiteľom je osoba, ktorá pre ktorú uzavretie a plnenie zmluvy nepatrí k jej podnikaniu. Nie je však nevyhnutné, aby samotný predmet zmluvy patril do predmetu podnikania tejto fyzickej osoby. Je totiž celkom bežné, že podnikatelia robia na účely svojho podnikania rôzne úkony, ktorými nevykonávajú priamo predmet svojho podnikania, ale ktoré slúžia na tento účel. Podstatné je teda, aby existoval funkčný súvis s podnikateľskou činnosťou napr. tým spôsobom, že tovar alebo služby poskytované druhou stranou zmluvy sú určené na prevádzku alebo podporu jeho podnikateľskej činnosti. Takýto výklad je aj v súlade s vymedzením obchodnoprávnych vzťahov v § 261 ods. 1 Obch. zák. Naopak, opačný výklad, ktorý v podstate naznačuje súd prvej inštancie, by viedol k tomu, že v podstate žiadna úverová zmluva by nemohla byť obchodnoprávnym vzťahom, ale bola by spotrebiteľským vzťahom, pretože na strane dlžníka nikdy nemôže existovať predmet činnosti „prijímanie úverov a pôžičiek“. Takýto výklad nemožno akceptovať. Preto platí, že pri posudzovaní, či dlžník pri uzatváraní úverovej zmluvy koná ako spotrebiteľ, postačí zistiť, že úver bol poskytnutý na účely financovania jeho podnikateľskej činnosti. Úvaha súdu prvej inštancie, že v takom prípade by v úverovej zmluve bol uvedený presný účel úveru, je len špekulatívna; aj banky poskytujú bezúčelové podnikateľské (prevádzkové) úvery. Súd prvej inštancie však pochybil aj v tom, že vytvoril domnienku spotrebiteľskej vlastnosti u dlžníka z úverovej zmluvy, ktorú však zákon nepozná. Podľa § 192 C. s. p. v spojení s čl. 17 nariadenia č. 861/2007 totiž možno považovať za preukázanú len tú skutočnosť, pre ktorú je domnienka ustanovená v zákone. Z Občianskeho zákonníka, ani iného predpisu však nevyplýva domnienka, že by sa účastník zmluvy považoval za spotrebiteľa, pokiaľ dodávateľ nedokáže opak. Takúto domnienku nemožno vyvodiť ani z § 54 ods. 2 Obč. zák., na ktorý sa odvolal súd prvej inštancie, pretože toto ustanovenie hovorí o priaznivejšom výklade spotrebiteľskej zmluvy. Jeho aplikácia tak predpokladá pozitívne zistenie, že určitá zmluva je spotrebiteľská; nemožno z neho však vyvodiť domnienku, že v pochybnostiach sa každá zmluva považuje za spotrebiteľskú. 13. Súd prvej inštancie teda v dôsledku svojho nesprávneho právneho názoru zaťažil navrhovateľa dôkazným bremenom na preukázanie, že odporca pri vystavení zmenky nekonal ako spotrebiteľ. Na takéto zaťaženie ho pritom predpísaným procesným postupom (čl. 7 ods. 1 nariadenia č. 861/2007) neupozornil a nevytvoril mu priestor, aby navrhol dôkazy na preukázanie nespotrebiteľského charakteru odporcu. Súd prvej inštancie teda nepostupoval v súlade s požiadavkami kontradiktórnosti v zmysle čl. 47 Charty základných práv EÚ, hoci podľa citovej judikatúry Súdneho dvora EÚ bol povinný tejto požiadavke vyhovieť. Tým súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil navrhovateľovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. To podľa § 389 ods. 1 písm. b) C. s. p. opodstatňuje zrušenie napadnutého rozsudku a vrátenie veci prvej inštancie na ďalšie konanie (§ 391 ods. 1 C. s. p.). 14. Súd prvej inštancie v ďalšom konaní bude postupovať v zhode s požiadavkami citovanej judikatúry a bude (napriek opačným námietkam navrhovateľa) zisťovať, či odporca pri podpise zmenky konal ako spotrebiteľ alebo nie, a či základná zmluva (ktorú zabezpečuje vystavená zmenka) je spotrebiteľskou zmluvou. Pri tomto zisťovaní však bude postupovať v súlade s čl. 7 ods. 1 a 2 nariadenia č. 861/2007, takže vyžiada od strán doplňujúce informácie, vykoná dôkazy alebo uskutoční ústne pojednávanie. Pritom však vždy bude vedený požiadavkami kontradiktórnosti konania, teda právom navrhovateľa aj odporcu byť oboznámení s vykonávanými dôkazmi a vyjadriť sa k nim. Vykonané dôkazy súd prvej inštancie náležite zhodnotí bez toho, aby ich zmiešaval s dohadmi a domnienkami, ktoré nemajú oporu v zákone. Ak dospeje k záveru, že odporca nie je spotrebiteľom, súd prvej inštancie zohľadní túto okolnosť a obmedzenia, ktoré z toho vyplývajú pre oprávnenia súdu preskúmavať uplatnený nárok ex officio. Následne súd prvej inštancie vydá nový rozsudok (čl. 7 ods. 2 alebo 3 nariadenia č. 861/2007), v ktorom rozhodne aj o trovách tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 C. s. p. v spojení s čl. 17 cit. nariadenia). 15. K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné dovolanie (§ 420 a 421 C. s. p. a contrario).