Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 26Co/145/2017 z 25. 3. 2018 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trnava z 25. marca 2018, sp. zn. 26Co/145/2017, ECLI:SK:KSTT:2018:2114211002.1 Krajský súd Trnava | 26Co/145/2017 | ECLI:SK:KSTT:2018:2114211002.1 | 2018-03-25 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 52 OZ, § 389 CSP, predpis č. 861/2007 Z. z., § 192 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/46b70b30-dd07-4c0c-ad3a-7975c559e668 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2018:2114211002.1 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/145/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2114211002
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jozef Mačej
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2114211002.1

Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Jozefa Mačeja a sudcov JUDr. Daniela
Ilavského a Mgr. Michala Novotného vo veci s nízkou hodnotou sporu navrhovateľa: CD Consulting
s.r.o., id. č.: 264 29 705, Příkop 843/4, Zábrdovice, Brno, Česká republika, proti odporcovi: F. X., nar.
XX. N. XXXX, I. XXX/XX, L., o 964,01 € s prísl., na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného
súdu Trnava č. k. 7 CbZm 21/2014-58 zo 4. novembra 2016 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušuje vo výrokoch II. a III. a vec mu v rozsahu
zrušenia vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom č. k. 7 CbZm 21/2014-58 zo 4. novembra 2016 súd prvej inštancie I. v
dôsledku späťvzatia zastavil konanie v časti zmenkového úroku 0,19 % denne zo sumy 964,01 €,
II. zamietol návrh („žalobu“), ktorým navrhovateľ (po čiastočnom späťvzatí) uplatňoval voči odporcovi
pohľadávku na zaplatenie istiny 964,01 €, zmenkového úroku 0,06 % denne zo sumy 964,01 € od 29.
júna 2011 do zaplatenia, 6 % ročného úroku zo sumy 964,01 € od 22. augusta 2011 do zaplatenia,
zmenkovej odmeny 1/3 % zmenkovej sumy (t.j. 3,21 €) a náhrady trov konania a III. odporcovi
(„žalovanému“) nepriznal nárok na náhradu trov konania.

2. Vyšiel zo zistenia, že 6. augusta 2010 bola uzatvorená písomne úverová zmluva č.
203800133, ktorou veriteľ (obchodná spoločnosť POHOTOVOSŤ, s. r. o., Bratislava) poskytol odporcovi
spotrebiteľský úver vo výške 800 €, ktorý mal odporca splatiť v 10 mesačných splátkach po 147 €, teda
celkovo 1.470 €. Súčasťou zmluvy o úvere sa stali Všeobecné podmienky poskytnutia úveru (VP), ktoré v
článku 13 obsahovali „Dohodu o vyplnení zmenky“, podľa ktorej „Na zabezpečenie peňažného záväzku
dlžníka ako vystaviteľa zmenky vyplývajúceho z úverovej zmluvy voči veriteľovi ako remitentovi vystavil
vystaviteľ zmenku, v ktorej nie sú vyplnené zmenková suma a dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy.
Zmluvné strany sa dohodli, že zmenkovú sumu vyplní na zmenke remitent najskôr v deň, kedy sa v
zmysle bodu 4 týchto podmienok stane celý dlh splatný okamžite, t. j. keď dlžník neuhradí včas štyri
po sebe idúce splátky, prípadne uhradí len časti splátok alebo neuhradí včas poslednú splátku, alebo
časť poslednej splátky. Zmenková suma bude pozostávať zo sumy všetkých peňažných nárokov veriteľa
voči dlžníkovi, ktoré veriteľovi vzniknú ku dňu vyplnenia zmenky. Dátum začiatku úročenia zmenkovej
sumy vyplní na zmenke remitent tak, že ním bude deň, kedy sa v zmysle bodu 4 týchto podmienok
stal splatný celý dlh“. Odporca v ten istý deň vystavil vlastnú zmenku, obsahom ktorej je jeho záväzok
zaplatiť „za túto zmenku pri predložení na rad“ spoločnosti POHOTOVOSŤ s. r. o. zmenkovú sumu a
zmenkový úrok 0,25% denne od začiatku úročenia. Pôvodný veriteľ - spoločnosť Pohotovosť, s. r. o.
túto zmenku postupom podľa Dohody o vyplnení zmenky vyplnil na sumu 964,01 € s dátumom úročenia
29. júna 2011. Na rube zmenky sa nachádza indosácia pôvodného veriteľa („namiesto nás na rad: ...“)
na navrhovateľa, nie je však uvedený dátum jej prevedenia rubopisom. Z predmetnej zmenky vyplýva,
že ide o vzorové tlačivo, do ktorého boli rukou vpísané údaje: dátum a miesto vystavenia, identifikačné
údaje vystaviteľa, ako aj jeho podpis.



3. Z takto zisteného skutkového stavu súd prvej inštancie právne uzavrel, že zmenka plní
zabezpečovaciu funkciu vo vzťahu k peňažnému záväzku odporcu (vystaviteľa zmenky) vrátiť
poskytnuté finančné prostriedky vyplývajúceho mu z úverovej zmluvy. Táto úverová zmluva nie je
zmluvou o spotrebiteľskom úvere, pretože nie sú naplnené zákonné kritériá § 3 ods. 2 zákona č.
258/2001 Z. z. Ide však podľa neho o spotrebiteľský vzťah, pretože § 52 Obč. zák. definuje spotrebiteľa
odlišne od zákona č. 258/2001 Z. z., a samo zaškrtnutie políčka, že dlžníkovi sa úver poskytuje na
výkon podnikania nezakladá obchodnoprávny vzťah. Pritom považoval za neštandardné, že v zmluve
nie je uvedený konkrétny účel úveru. Okrem toho tiež poukázal na § 265 Obchodného zákonníka,
s ktorým je zmluva takisto v rozpore. Súd nepovažoval jednoznačne za preukázané, že odporca
konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, a vzhľadom na všetky
zákonné kritériá považoval daný vzťah za spotrebiteľský. Navyše pri pochybnosti o obsahu zmlúv platí
výklad priaznivejší pre spotrebiteľa. Súd je oprávnený a povinný skúmať platnosť zmenky a dohody o
jej vyplnení, aktívnu legitimáciu majiteľa zmenky, oprávnenosť postupu pri vypĺňaní blankozmenky a
nekalú povahu zmluvných podmienok. Aplikácia § 17 zákona zmenkového a šekového by spotrebiteľovi
spôsobila neprimerané ťažkosti. Ak je vystaviteľom zmenky spotrebiteľ, je možné túto zmenku skúmať
až po úroveň dohody o vyplňovacom práve. Vyššie uvedená zmluva o spotrebiteľskom úvere, na
základe ktorej bola vystavená predmetná zmenka, neobsahuje náležitosti určené ustanovením § 4 ods.
2 zákona č. 258/2001 Z. z., teda poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, odporca má
povinnosť vrátiť iba istinu poskytnutého úveru. Zmenka túto skutočnosť nezohľadňuje, práve naopak,
umožňuje vymáhať zmenkový úrok vo výške 0,25 % denne (91,25 % ročne). Žiadať plnenie v takej
výške (ako súd uvádza aj vyššie) je v rozpore s dobrými mravmi, a tiež neplatná podľa § 53 ods.
5 Obč. zák. Keďže súd dohodu o vyplnení zmenky vyhodnotil za neprijateľnú zmluvnú podmienku,
nakoľko nešlo o podmienku individuálne dojednanú a nepochybne spôsobuje značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach účastníkov v neprospech spotrebiteľa z dôvodu, že umožňuje vymáhať plnenia
uplatňované v rozpore so zákonom, bez zohľadnenia práv spotrebiteľa, ide o dojednanie neplatné v
súlade s § 53 ods. 5 OZ. Celá zmluva je koncipovaná tak, že je v nej hrubým spôsobom narušená
rovnováha medzi právami a povinnosťami zmluvných strán. Vzhľadom na to, ale aj vzhľadom na vysoký
96,8 % poplatok za spracovanie a uzavretie zmluvy, je celá zmluva v rozpore s dobrými mravmi. Z
neplatnej zmluvy potom nemohlo vzniknúť ani platné právo na vyplnenie zmenky, keďže dohoda o
vyplňovacom práve je uvedená vo všeobecných podmienkach poskytnutia úveru. Z toho dôvodu je
neplatná aj samotná zmenka (čo korešponduje aj s právnym názorom vysloveným Najvyšším súdom SR
v rozhodnutí vydanom vo veci sp. zn. 4 Obo 161/2007). Súd prvej inštancie poukázal na to, že podľa čl. 4
nariadenia 861/2007 vyzval navrhovateľa na odstránenie nedostatkov jeho návrhu, a keďže navrhovateľ
výzve nevyhovel, jeho nárok zamietol bez nariadenia pojednávania.

4. Včas podaným odvolaním sa navrhovateľ domáha zmeny tohto rozsudku tak, že sa jeho žalobe v
celom rozsahu vyhovie. Vytkol súdu prvej inštancie, že vo veci vykonal dokazovanie, ktoré navrhovateľ
ani odporca nenavrhli (oboznámením sa s úverovou zmluvou, exekučným spisom a ďalšími listinnými
dôkazmi), čo odporuje dispozičnej zásade (§ 120 C. s. p.). Navrhovateľ predložil súdu ako dôkaz o
svojich nárokoch platnú zmenku, ktorá spĺňa všetky formálne a materiálne náležitosti predpokladané
zákonom zmenkovým a šekovým č. 191/1950 Zb., čím svoje právo na úhradu zmenkovej sumy a jej
príslušenstva jasne dokázal. Voči forme a obsahu zmenky zo strany žalovaného žiadnych námietok
nebolo, a preto nebol dôvod na vykonanie ďalších dôkazov. Potreba vykonať ďalšie dôkazy musí
vyplynúť zo samotného doterajšieho dokazovania (z doterajších prednesov účastníkov a vykonaných
dôkazov). V danej veci súd mohol a mal rozhodnúť o práve na náhradu zmenkovej sumy a jej
príslušenstva len z predloženej zmenky. Z uskutočnených prednesov sporových strán počas písomnej
fázy konania (koncentračná zásada v zmysle čl. 5 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č.
861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu) a vykonaného
dokazovania vedeného na základe návrhov sporových strán, nevyplynula potreba vykonať ďalšie
nenavrhnuté dôkazy. Predpokladom vydania rozsudku v tomto konaní bolo výlučne predloženie originálu
zmenky, ktorá inkorporuje právo navrhovateľa. Odporca mohol na základe čl. 5 ods. 3 a 6 cit.
nariadenia vzniesť námietky voči zmenke. Ak to neurobil, musia byť s odkazom na cit. koncentračnú
zásadu akékoľvek iné námietky odmietnuté. Súd z vlastnej iniciatívy vykonal dokazovanie, ktoré údajne
preukázalo charakter odporcu ako spotrebiteľa. Súd nevykonal dokazovanie nad rámec navrhovaných
dôkazov v prospech uplatnenej pohľadávky, teda neobjektívne podporil odporcu v tomto konaní, o
čo odporca neprejavil žiaden záujem. Uvedené správanie súdu predstavuje výrazný zásah do práva
na spravodlivý súdny proces. Ďalej vytkol súdu prvej inštancie, že niektoré skutočnosti považoval za



nesporné (uzavretie zmluvy medzi POHOTOVOSŤOU, s.r.o., a odporcom, zabezpečovací charakter
zmenky, charakter odporkyne ako spotrebiteľa), hoci neboli tvrdením ani jedného z účastníkov konania,
v dôsledku čoho sa nepovažujú za nesporné. Odporca, ani navrhovateľ sa však k týmto skutočnostiam
nikdy nevyjadrili, preto ich nemožno považovať za nesporné. Navrhovateľ ďalej vytkol súdu prvej
inštancie nesprávnu aplikáciu právnych predpisov, ako aj práva Európskej únie. Navrhovateľ je
majiteľom zmenky a nie je účastníkom žiadneho spotrebiteľského vzťahu, zmenka je perfektná a platná,
predstavuje samostatný záväzok neakcesorickej povahy a nemožno ju spájať ani podmieňovať inými
okolnosťami než sú na zmenke uvedené. Prvoinštančný súd sa nezaoberal ustanoveniami zákona
zmenkového a šekového, ale skúmal iný právny vzťah. Navrhovateľ uplatňuje nárok zo zmenky, súd ho
neprípustne skúmal ako úverový záväzok, pričom ignoroval § 17 zákona zmenkového a šekového, v
dôsledku čoho je jeho rozhodnutie nesprávne. Súd porušil ustanovenia o vykonávaní dokazovania, keď
podľa čl. 5 nariadenia 861/2007 nebol dôvod vykonávať dôkazy bez návrhu. Navrhovateľ poukazoval
na judikatúru Najvyššieho súdu ČR, ktorá je aplikovateľná aj na prerokúvanú veci a podľa ktorej
je zmenka samostatná a oddelená, takže nemožno hovoriť o zmenke „podľa zákona o spotrebných
úveroch“. Zmenka uplatnená v tomto konaní ja platná a uplatnený nárok je tak v celom rozsahu
dôvodný. Navrhovateľ tiež namietol, že prvoinštančný súd vychádzal z pripomienok Európskej komisie
k veci C-558/13, ktoré nie sú verejne prístupné. Ak ich súd chcel použiť v tomto konaní, mal nimi
vykonať dokazovanie, čo neurobil. Samotné pripomienky sú však len názorom jedného z účastníkov
prejudiciálneho konania, pričom vo veci C-558/13 poskytli svoje pripomienky aj ostatní účastníci konania,
medzi nimi Nemecko a Slovenská republika. Ich vyjadrenia boli práve opačné ako pripomienky Európskej
komisie, súd prvej inštancie sa však s nimi vôbec nevysporiadal. Rozhodnutie NS SR sp. zn. 4
Obo 161/2007 nepovažoval navrhovateľ za aplikovateľné na prerokúvanú vec, pretože nešlo o prípad
indosovanej zmenky. Pokiaľ ide o odkaz na rozhodnutie vo veci C-419/11, bola v ňom riešená iná
prejudiciálna otázka, ktorá sa týka odlišných právnych predpisov Európskej únie. Odvolateľ na podporu
svojich tvrdení poukázal na uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 10 Co 79/2013 a uznesenie
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43CoZm 10/2013.

5. Odporca sa k odvolaniu doručenému mu dňa 20. januára 2017 nevyjadril.

6. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (čl. 17 nariadenia č. 861/2007 v
spojení s § 379 C. s. p.), ako aj predchádzajúce konanie pred súdom prvej inštancie bez nariadenia
pojednávania. Po jeho preskúmaní v medziach odvolacích dôvodov a vád, na ktoré je potrebné prihliadať
z úradnej povinnosti (§ 380 C. s. p.), dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné.

7. Pred samotným odvolacím prieskumom v merite veci treba najskôr pripomenúť, že v prerokúvanej
veci navrhovateľ svoju pohľadávku uplatnil na vzorom tlačive návrhu v konaní s nízkou hodnotou sporu
v zmysle nariadenia č. 861/2007 účinného k danému dňu. Týmto uplatnením sa podľa čl. 4 ods. 1 cit.
nariadenia začalo európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu podľa citovaného nariadenia,
čomu treba prispôsobiť nielen procesný postup, ale aj terminológiu. V tomto smere nariadenie používa
pojem „navrhovateľ“ a „odporca“, nie „žalobca“ a „žalovaný“, preto ich tak treba označovať aj v konaní.
Podobne konanie sa nezačína žalobou, ale „návrhom“. Podľa čl. 19 nariadenia č. 861/2007 sa európske
konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu riadi procesným právom členského štátu, v ktorom sa
konanie vedie, ak nariadenie neustanovuje inak. V dôsledku toho treba na konanie v zásade použiť
ustanovenia čl. 4 až 18 cit. nariadenia a len v prípade absencie výslovnej úpravy treba použiť ustanovenia
Civilného sporového poriadku (resp. do 30. júna 2016 ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku).

8. Podstatná časť námietok navrhovateľ smeruje proti postupu súdu prvej inštancie, ktorý vo veci vykonal
dokazovanie aj bez návrhu. Odkazmi na čl. 5 a 6 nariadenia č. 861/2007 odvolateľ v podstate namieta aj
rozpor s citovanými ustanoveniami nariadenia. Podľa ods. 8 preambuly cit. nariadenia európske konanie
vo veciach s nízkou hodnotou sporu by malo zjednodušiť a zrýchliť konanie vo veciach s nízkou hodnotou
sporu v cezhraničných sporoch a zároveň znížiť náklady. Zároveň však podľa ods. 9 preambuly je
cieľom tohto nariadenia je podporovať základné práva a zohľadňovať najmä zásady uznané v Charte
základných práv Európskej únie. Súd alebo tribunál by mal rešpektovať právo na spravodlivý proces a
zásadu kontradiktórneho procesu najmä pri rozhodovaní o potrebe ústneho pojednávania, o dôkazných
prostriedkoch a rozsahu, v akom sa vykonajú dôkazy. Ustanovenie čl. 38 tejto Charty ustanovuje, že
politiky Únie zabezpečia vysokú úroveň ochrany spotrebiteľa. Čl. 47 Charty potom zaručuje právo na
účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces. Podľa neho má každý, koho práva a slobody
zaručené právom Únie sú porušené, za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný



prostriedok nápravy pred súdom. Súdny dvor EÚ vo vzťahu k citovanému ustanoveniu vyslovil, že
povinnosť zabezpečiť efektivitu práv, ktoré jednotlivci vyvodzujú zo smernice 93/13/EHS o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, je súčasťou požiadavky súdnej ochrany zakotvenej aj v čl.
47 Charty (rozsudok zo 17. júla 2014 vo veci C-169/14, Juan Carlos Sánchez Morcillo, Maía del Carmen
Abril García proti Banco Bilbao Vizcaya Argentaria SA, ods. 35). Podobne podľa SD EÚ vnútroštátny
súd musí ex offo nariadiť nariadiť vykonávanie dôkazov s cieľom zistiť, či ustanovenie nachádzajúce sa
v zmluve, ktorá bola uzavretá medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, patrí do pôsobnosti
smernice, a v prípade, že to tak je, posúdiť ex offo prípadnú nekalú povahu tohto ustanovenia (rozsudok
z 21. februára 2013 vo veci C-472/11, Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai, Viktória Csipai, ods. 24).
Právna úprava, ktorá by bránila vnútroštátnemu súdu prihliadať na prípadné neprijateľné podmienky, by
odporovala zásade efektivity uplatňovania práva EÚ (porov. cit. rozsudok C-169/14, ods. 26 a 27).

9. Citovaná judikatúra sa síce týka konaní upravených vnútroštátnym právom, požiadavky ňou vyslovené
však vyplývajú priamo z čl. 47 Charty základných práv EÚ. Táto Charta viaže podľa svojho čl. 51 ods.
1 všetky inštitúcie a orgány EÚ. Navyše, z cit. ods. 9 preambuly nariadenia 861/2007 výslovne vyplýva,
že v samotnom nariadení sú zohľadnené požiadavky čl. 47 Charty EÚ na spravodlivý proces, teda aj
požiadavky vyvodené judikatúrou Súdneho dvora EÚ k cit. článku vo vzťahu k ochrane spotrebiteľa pred
nekalými podmienkami. Podľa odvolacieho súdu teda nie je možné ustanovenia nariadenia 861/2007
vykladať takým spôsobom, aby odporovali vyššie citovaným požiadavkám čl. 47 Charty. Aj v prípade,
ak súd koná v európskom konaní s nízkou hodnotou sporu, musí ex offo nariadiť vykonávanie dôkazov
s cieľom zistiť, či ustanovenie nachádzajúce sa v zmluve, ktorá bola uzavretá medzi predajcom alebo
dodávateľom a spotrebiteľom, patrí do pôsobnosti smernice, a v prípade, že to tak je, posúdiť ex offo
prípadnú nekalú povahu tohto ustanovenia. Z toho potom celkom nevyhnutne vyplýva aj požiadavka,
aby v prípade, ak je nárok uplatnený zo zmenky, konajúci súdu ex offo vykonával dokazovanie na
zistenie, či základom takto uplatneného nároku nie sú prípadné nekalé podmienky v spotrebiteľskej
zmluve. Úlohou súdu je totiž podľa judikatúry SD EÚ, ktorý bez návrhu dospel ku konštatovaniu o
nekalej povahe podmienky, jednoducho a úplne neuplatniť túto zmluvnú podmienku tak, aby nebola
záväzná pre spotrebiteľa, a to bez toho, aby počkal, či spotrebiteľ navrhne, aby uvedená podmienka
bola zrušená (rozsudok z 21. decembra 2016 v spojených veciach C-154/15, C-307/15 a C-308/15,
Francisco Gutiérrez Naranjo proti Cajasur Banco SAU, Ana María Palacios Martínez proti Banco
Bilbao Vizcaya Argentaria SA, Banco Popular Espanol SA proti Emiliovi Irlesovi Lópezovi, Terese
Torresovej Andreuovej, ods. 57 a 59). Tento účel by nebolo možné dosiahnuť, ak by bol súd vo svojej
možnosti zisťovať nekalosť zmluvných podmienok obmedzený právnym dôvodom, z ktorého žalobca
(navrhovateľ) svoju pohľadávku uplatňuje.

10. Na základe uvedeného nemožno čl. 5 v spojení s čl. 7 nariadenia č. 861/2007 vykladať tak, že by
bránili vnútroštátnemu súdu v európskom konaní o s nízkou hodnotou sporu nariadiť vykonanie dôkazov
ex offo na zistenie nekalých podmienok v zmluve, na ktorej sa zakladá uplatnený nárok. Súd teda musí
mať možnosť podľa čl. 7 ods. 1 cit. nariadenia nariadiť pojednávanie, prípadne vykonať dokazovanie
podľa čl. 9 alebo nariadiť pojednávanie podľa čl. 8 aj v tých prípadoch, kedy odporca nedoručil súdu
odpoveď v zmysle čl. 5 ods. 3. Len takým spôsobom totiž možno naplniť požiadavky vyplývajúce z
citovanej judikatúry Súdneho dvora EÚ k smernici 93/13/EHS. Súd je však zároveň povinný dodržiavať
požiadavku kontradiktórnosti, ktorá takisto vyplýva z čl. 47 Charty základných práv EÚ a ktorá priznáva
účastníkovi právo oboznámiť sa s listinami a pripomienkami predkladanými protistranou, oboznamovať
sa a vyjadrovať sa k právnym dôvodom uplatňovaným súdom ex offo. Keď súd konštatuje, že zmluvná
podmienka je nekalá, musí vo všeobecnosti o tom informovať účastníkov a vyzvať ich na vyjadrenie, a to
spôsobom predpokladaným vnútroštátnymi predpismi (porov. cit. rozsudok C-472/11, ods. 39 a 40). Ak
ide o konanie upravené nariadením č. 861/2007, musí túto povinnosť plniť spôsobom predpokladaným
v tomto nariadení, teda najmä nariadením pojednávania podľa čl. 8.

11. V prerokúvanej veci tak treba uzavrieť, že súd prvej inštancie v zásade postupoval správne, ak
považoval za potrebné vykonávať dokazovanie na zistenie, či základom uplatneného nároku (kauzou
zmenky) nie je spotrebiteľská zmluva s nekalými (neprijateľnými) podmienkami. Postup, ktorý však
súd prvej inštancie zvolil, nie je v súlade s požiadavkou kontradiktórnosti v zmysle čl. 47 Charty
základných práv EÚ. Z obsahu spisu totiž nie je vôbec zrejmé, kedy a aké dôkazy vykonal na zistenie,
že odporca pri podpise úverovej zmluvy konal ako spotrebiteľ. Požiadavka kontradiktórnosti zakotvená
tak v cit. článku Charty základných práv EÚ, ako aj v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR znamená okrem iného aj
právo navrhnúť dôkazy na preukázanie skutkových tvrdení. V nadväznosti na to aj čl. 4 nariadenia č.



861/2007 umožňuje súdu vyzvať navrhovateľa na doplnenie alebo opravu tlačiva návrhu na uplatnenie
pohľadávky. Navrhovateľ k návrhu pripojil zmenku, na ktorej je odporca označený svojím obchodným
menom a identifikačným číslom, teda údajmi, ktorými sa označujú podnikatelia (§ 9 ods. 1 Obchodného
zákonníka). Následne bol na tlačive B vyzvaný na doplnenie návrhu takto: „V prípade, že je predložená
zmenka zabezpečovacou zmenkou spotrebiteľského úveru medzi remitentom a dlžníkom, predložte aj
úverovú zmluvu a rozvrh splátok...“ Napadnutým rozsudkom potom súd prvej inštancie zamietol návrh
navrhovateľa z dôvodu, že nebolo preukázané, že by odporca nebol spotrebiteľom, v dôsledku čoho súd
prvej inštancie považoval odporcu za spotrebiteľa a tento vzťah za spotrebiteľský. Ak však navrhovateľ
predložil zmenku vystavenú podnikateľom, mohol podľa názoru odvolacieho súdu dôvodne vychádzať
z toho, že odporca konal ako podnikateľ a vzťah medzi indosantom (POHOTOVOSŤ, s.r.o.) a dlžníkom
nie je spotrebiteľským vzťahom. Potom ale výzva podmienená tým, „že je zmenka zabezpečovacou
zmenkou spotrebiteľského úveru...“, nemohla napĺňať účel postupu podľa čl. 4 nariadenia č. 861/2007
a s ohľadom na dôvod zamietnutia návrhu ho ani nenapĺňala. Pokiaľ súd prvej inštancie skutočne mal
pochybnosti o postavení odporcu ako podnikateľa, potom nemal postupovať podľa čl. 4 cit. nariadenia.
Naopak, mal postupovať v súlade so svojím oprávnením zisťovať, či ustanovenie nachádzajúce sa v
zmluve, ktorá bola uzavretá medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, patrí do pôsobnosti
smernice, a v prípade, že to tak je, posúdiť ex offo prípadnú nekalú povahu tohto ustanovenia. Za
účelom zabezpečenia kontradiktórnosti konania mal potom využiť jednu z možností v zmysle čl. 7
ods. 1 nariadenia č. 861/2007, teda buď vyžiadať od strán ďalšie podrobnosti, alebo vykonať dôkazy,
alebo nariadiť pojednávanie, pričom týmito úkonmi mal zisťovať, potrebné a rozhodujúce skutočnosti
pre posúdenie charakteru odporcu v tomto spotrebiteľskom vzťahu. Procesný postup, ktorý súd prvej
inštancie zvolil, totiž pre navrhovateľa vyústil do prekvapivého rozhodnutia o tom, že nepreukázal niečo
(nespotrebiteľské postavenie odporcu), o spornosti čoho až do vydania rozsudku nevedel.

12. Okrem toho súd prvej inštancie svoje závery o postavení odporcu ako spotrebiteľa založil len
na domnienkach, vychádzajúcich navyše z nesprávneho právneho názoru na výklad § 52 ods. 4
Obč. zák. Podľa cit. ustanovenia je spotrebiteľom každý, kto pri uzatváraní a plnení zmluvy nekoná
v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Pojem „v rámci podnikateľskej
činnosti“ však neznamená, že by predmet zmluvy musel tvoriť súčasť predmetu podnikania zapísaného
v príslušnom registri. Ustanovenie § 52 ods. 4 Obč. zák. totiž treba vykladať tak, že spotrebiteľom je
osoba, ktorá pre ktorú uzavretie a plnenie zmluvy nepatrí k jej podnikaniu. Nie je však nevyhnutné,
aby samotný predmet zmluvy patril do predmetu podnikania tejto fyzickej osoby. Je totiž celkom bežné,
že podnikatelia robia na účely svojho podnikania rôzne úkony, ktorými nevykonávajú priamo predmet
svojho podnikania, ale ktoré slúžia na tento účel. Podstatné je teda, aby existoval funkčný súvis s
podnikateľskou činnosťou napr. tým spôsobom, že tovar alebo služby poskytované druhou stranou
zmluvy sú určené na prevádzku alebo podporu jeho podnikateľskej činnosti. Takýto výklad je aj v súlade
s vymedzením obchodnoprávnych vzťahov v § 261 ods. 1 Obch. zák. Naopak, opačný výklad, ktorý
v podstate naznačuje súd prvej inštancie, by viedol k tomu, že v podstate žiadna úverová zmluva
by nemohla byť obchodnoprávnym vzťahom, ale bola by spotrebiteľským vzťahom, pretože na strane
dlžníka nikdy nemôže existovať predmet činnosti „prijímanie úverov a pôžičiek“. Takýto výklad nemožno
akceptovať. Preto platí, že pri posudzovaní, či dlžník pri uzatváraní úverovej zmluvy koná ako spotrebiteľ,
postačí zistiť, že úver bol poskytnutý na účely financovania jeho podnikateľskej činnosti. Úvaha súdu
prvej inštancie, že v takom prípade by v úverovej zmluve bol uvedený presný účel úveru, je len
špekulatívna; aj banky poskytujú bezúčelové podnikateľské (prevádzkové) úvery. Súd prvej inštancie
však pochybil aj v tom, že vytvoril domnienku spotrebiteľskej vlastnosti u dlžníka z úverovej zmluvy,
ktorú však zákon nepozná. Podľa § 192 C. s. p. v spojení s čl. 17 nariadenia č. 861/2007 totiž
možno považovať za preukázanú len tú skutočnosť, pre ktorú je domnienka ustanovená v zákone.
Z Občianskeho zákonníka, ani iného predpisu však nevyplýva domnienka, že by sa účastník zmluvy
považoval za spotrebiteľa, pokiaľ dodávateľ nedokáže opak. Takúto domnienku nemožno vyvodiť ani
z § 54 ods. 2 Obč. zák., na ktorý sa odvolal súd prvej inštancie, pretože toto ustanovenie hovorí o
priaznivejšom výklade spotrebiteľskej zmluvy. Jeho aplikácia tak predpokladá pozitívne zistenie, že
určitá zmluva je spotrebiteľská; nemožno z neho však vyvodiť domnienku, že v pochybnostiach sa každá
zmluva považuje za spotrebiteľskú.

13. Súd prvej inštancie teda v dôsledku svojho nesprávneho právneho názoru zaťažil navrhovateľa
dôkazným bremenom na preukázanie, že odporca pri vystavení zmenky nekonal ako spotrebiteľ. Na
takéto zaťaženie ho pritom predpísaným procesným postupom (čl. 7 ods. 1 nariadenia č. 861/2007)
neupozornil a nevytvoril mu priestor, aby navrhol dôkazy na preukázanie nespotrebiteľského charakteru



odporcu. Súd prvej inštancie teda nepostupoval v súlade s požiadavkami kontradiktórnosti v zmysle
čl. 47 Charty základných práv EÚ, hoci podľa citovej judikatúry Súdneho dvora EÚ bol povinný
tejto požiadavke vyhovieť. Tým súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil
navrhovateľovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces. To podľa § 389 ods. 1 písm. b) C. s. p. opodstatňuje zrušenie napadnutého
rozsudku a vrátenie veci prvej inštancie na ďalšie konanie (§ 391 ods. 1 C. s. p.).

14. Súd prvej inštancie v ďalšom konaní bude postupovať v zhode s požiadavkami citovanej judikatúry
a bude (napriek opačným námietkam navrhovateľa) zisťovať, či odporca pri podpise zmenky konal ako
spotrebiteľ alebo nie, a či základná zmluva (ktorú zabezpečuje vystavená zmenka) je spotrebiteľskou
zmluvou. Pri tomto zisťovaní však bude postupovať v súlade s čl. 7 ods. 1 a 2 nariadenia č. 861/2007,
takže vyžiada od strán doplňujúce informácie, vykoná dôkazy alebo uskutoční ústne pojednávanie.
Pritom však vždy bude vedený požiadavkami kontradiktórnosti konania, teda právom navrhovateľa aj
odporcu byť oboznámení s vykonávanými dôkazmi a vyjadriť sa k nim. Vykonané dôkazy súd prvej
inštancie náležite zhodnotí bez toho, aby ich zmiešaval s dohadmi a domnienkami, ktoré nemajú oporu v
zákone. Ak dospeje k záveru, že odporca nie je spotrebiteľom, súd prvej inštancie zohľadní túto okolnosť
a obmedzenia, ktoré z toho vyplývajú pre oprávnenia súdu preskúmavať uplatnený nárok ex officio.
Následne súd prvej inštancie vydá nový rozsudok (čl. 7 ods. 2 alebo 3 nariadenia č. 861/2007), v ktorom
rozhodne aj o trovách tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 C. s. p. v spojení s čl. 17 cit. nariadenia).

15. K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné dovolanie (§ 420 a 421 C. s. p. a contrario).