Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 28Sa/24/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3017200399 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 01. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Dlugoš, PhD. ECLI: ECLI:SK:KSTN:2019:3017200399.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trenčíne, sudcom JUDr. Rastislavom Dlugošom, PhD., v právnej veci žalobkyne: Y. M., bytom X. XXX/XX, XXX XX S. S., proti žalovanému: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné nám. 13, 813 11 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. XXXXX/XXXX- XX zo dňa 05.09.2017, takto r o z h o d o l : Žaloba sa z a m i e t a. Žalovanému sa právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : 1. Žalobkyňa sa včas podanou správnou žalobou doručenou Krajskému súdu v Trenčíne (ďalej aj „správny súd“) dňa 25.10.2017 domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. XXXXX/XXXX-XX zo dňa 05.09.2017 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“), zamietajúceho odvolanie žalobkyne ako účastnícky administratívneho konania a potvrdzujúceho rozhodnutie Útvaru sociálneho zabezpečenia Generálneho riaditeľstva Zboru väzenskej a justičnej stráže (ďalej aj „ÚSZ GR ZVJS“ alebo „prvostupňový správny orgán“) č. L. zo dňa 20.06.2017 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým podľa § 81 ods. 2 písm. a), § 84 ods. 1 v spojení s § 137 ods. 1 zákona č. 328/2002 Z.z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon č. 328/2002 Z.z.“) nebol žalobkyni priznaný výsluhový dôchodok na základe žiadosti podanej dňa 28.04.2017, pretože žalobkyňa nesplnila podmienku pre priznanie dávky výsluhového dôchodku v tom, že jej vznikol nárok na dávku výsluhového zabezpečenia podľa predchádzajúcej právnej úpravy, a to § 119 a nasl. zákona č. 410/1991 Zb. o služobnom pomere príslušníkov Policajného zboru Slovenskej republiky v znení účinnom do 31.12.1992 (ďalej aj „zákon č. 410/1991 Zb.“). 2. Na ozrejmenie problematiky opísala genézu svojich snáh o priznanie dôchodkovej dávky. V roku 2002 chcela za odslúžené roky požiadať o priznanie dávky Zbor väzenskej a justičnej stráže (ďalej aj „ZVJS“), bola však jeho zamestnancami informovaná, že takúto žiadosť má podať Sociálnej poisťovni. Tá jej neskôr priznala starobný dôchodok. Žiadosťou podanou na ZVJS dňa 28.04.2017 požiadala o priznanie výsluhového dôchodku, nakoľko podľa vlastného názoru pre jeho priznanie spĺňa podmienky, keďže skončila služobný pomer príslušníčky ZVJS (resp. jeho právnych predchodcov) a jej služobný pomer trval celkovo 19 rokov a 169 dní. 3. Žalobkyňa uviedla, že dôchodkový vek dosiahla podľa všeobecných predpisov o sociálnom zabezpečení dňa 28.04.2002 dovŕšením 55 rokov veku (s prihliadnutím na skutočnosť, že vychovala dve deti). K uvedenému dňu splnila aj všetky ostatné podmienky vzniku nároku na starobný dôchodok (aspoň 25 rokov celkovej doby zamestnania) a preto jej od 28.04.2002 vznikol nárok na starobný dôchodok. 4. Podľa právneho názoru žalobkyne zákon č. 328/2002 Z.z., ktorým bol zo systému sociálneho zabezpečenia vyčlenený osobitný systém zabezpečenia príslušníkov ozbrojených zložiek, nadobudol účinnosť od 01.07.2002. Vo vzťahu k nárokom na dávky, vzniknutým pred 01.07.2002, je podľa nej potrebné neustále aplikovať § 142 ods. 4 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon č. 100/1988 Zb.“), podľa ktorého o dávkach príslušníkov zborov nápravnej výchovy (právny predchodca ZVJS) rozhoduje príslušný orgán Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky. Na priznanie dôchodku žalobkyne od 28.04.2002 preto podľa jej názoru nepochybne bol (a doposiaľ je) príslušný žalovaný. Tento právny názor vychádza aj z už ustálenej judikatúry (napr. judikát R41/2016, ako aj ďalšie rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9So/103/2011 z 26.09.2012, sp. zn. 10So/35/2015 z 13.04.2016 a sp. zn. 9So/207/2014 z 25.05.2016). Podľa názoru súdov v uvedených rozhodnutiach o nároku na starobný dôchodok poistenca, ktorý vznikol pred 01.07.2002 a ktorému bol priznaný príspevok za službu, je podľa zákona č. 100/1988 Zb. príslušný rozhodnúť orgán uvedený v § 142 ods. 4 zákona č. 100/1988 Zb. a nie Sociálna poisťovňa, ak poistenec po vzniku nároku nebol nepretržite zamestnaný do 31.12.2003. Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatoval podľa žalobkyne aj to, že príslušnosť rozhodnúť o nároku na starobný dôchodok upravená v § 142 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov nie je dotknutá ani právnou úpravou uvedenou v § 143a zákona č. 328/2002 Z.z. v znení zákona č. 447/2002 Z.z. 5. Žalobkyňa ďalej v správnej žalobe dôvodila, že podľa § 125 ods. 1 zákona č. 328/2002 Z.z. starobné dôchodky policajtov, ak ich služobný pomer trval najmenej 15 rokov, na ktoré vznikol nárok podľa doterajších predpisov a tento nárok trvá ku dňu účinnosti tohto zákona, sa odo dňa účinnosti tohto zákona považujú za výsluhové dôchodky podľa tohto zákona vo výške, v akej patrili ku dňu účinnosti tohto zákona, ak sú k tomuto dňu vyplácané orgánom sociálneho zabezpečenia ministerstva. Vzniknutý nárok na starobný dôchodok nemôže zaniknúť z dôvodu plynutia času. Starobný dôchodok, nárok na ktorý jej od 28.04.2002 vznikol a stále aj trvá, sa preto ďalej podľa § 125 ods. 1 zákona č. 328/2002 Z.z. prekvalifikuje na výsluhový dôchodok, nárok na ktorý si žalobkyňa žiadosťou uplatnila, so všetkými právnymi dôsledkami tohto prekvalifikovania (najmä vo vzťahu k výpočtu jeho sumy). Ako podporný argument taktiež doplnila, že výška dôchodku, ktorý jej je vyplácaný Sociálnou poisťovňou (v čase podania žaloby vo výške 348,30 Eur mesačne), je jednoznačne neprimeraná k výške dôchodkov alebo dávok výsluhového zabezpečenia alebo ich súčtu iných príslušníkov ozbrojených zložiek, ktorí vykonávali služobný pomer v rozsahu viac ako 19 rokov. Sociálna poisťovňa pri výpočte sumy ňou vyplácaného dôchodku nijako nerealizovala princíp výsluhy rokov, pretože nositeľom povinnosti realizovať ho pri priznaní dávok je práve žalovaný, ktorý však odmietol žiadosti žalobkyne o priznanie dávky vyhovieť. 6. Žalobkyňa prezentovala názor, podľa ktorého žalovaný mal o jej žiadosti rozhodnúť tak, že jej priznáva starobný dôchodok, ktorý následne prekvalifikuje na výsluhový dôchodok. Keďže tak nepostupoval, podľa žalobkyne vec nesprávne právne posúdil. Žalobkyňa pripomenula, že svoju žiadosť o výsluhový dôchodok oprela o ustanovenie § 143h zákona č. 328/2002 Z.z., pričom podľa názoru žalovaného vyjadreného v napadnutom rozhodnutí jej z uvedeného ustanovenia nárok na výsluhový dôchodok nevyplýva. Bez ohľadu na správnosť alebo nesprávnosť takéhoto tvrdenia žalovaného ho ani takto prijatý záver nezbavuje povinnosti riadne posúdiť jej žiadosť a pre zistenie vzniku v nej uplatneného nároku aplikovať všetky relevantné právne predpisy, nielen tie, ktoré žalobkyňa v žiadosti ako právny laik uviedla. Žalobkyňa spochybnila relevanciu argumentu, že žalovaný jej žiadosti nevyhovel aj preto, že podľa zákona č. 410/1991 Zb. jej v minulosti bol priznaný príspevok za službu, nakoľko táto dávka výsluhového zabezpečenia jej bola ihneď po priznaní starobného dôchodku Sociálnou poisťovňou odňatá. Podľa žalobkyne nie je udržateľný ani argument, že jej žiadosti nebolo vyhovené preto, že jej je vyplácaný starobný dôchodok Sociálnou poisťovňou, ktorý jej poskytuje primerané hmotné zabezpečenie. Ústavné právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe osôb, ktoré časť svojho pracovného života vykonávali činnosť v služobnom pomere (osobitnom systéme sociálneho zabezpečenia) a časť ako zamestnanci v pracovnom pomere alebo inom obdobnom „civilnom“ pomere (vo všeobecnom systéme sociálneho zabezpečenia), prirodzene pozostáva z výplaty dávok z oboch týchto systémov sociálneho zabezpečenia. V súčasnosti sú takéto dávky (výsluhový dôchodok a starobný dôchodok) súčasne v Slovenskej republike vyplácané niekoľko desaťtisíc osobám a uvedený argument žalovaného je preto podľa žalobkyne účelový. 7. V petite správnej žaloby navrhla žalobkyňa, aby správny súd napadnuté rozhodnutie ako aj prvostupňové rozhodnutie zrušil a vec vrátil prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie s vysloveným právnym názorom, podľa ktorého bude správny orgán v ďalšom konaní povinný priznať žalobkyni starobný dôchodok a následne ho prekvalifikovať na výsluhový dôchodok. 8. K správnej žalobe sa na výzvu správneho súdu písomne vyjadril žalovaný. Zdôraznil najmä to, že žalobkyňa nespĺňa podmienky nároku na výsluhový dôchodok od Útvaru sociálneho zabezpečenia GR ZVJS z osobitného systému sociálneho zabezpečenia, o ktorého priznanie požiadala od 01.01.2008 žiadosťou zo dňa 28.04.2017. Žalobkyni Sociálna poisťovňa vypláca starobný dôchodok zo všeobecného systému sociálneho poistenia, pričom z rozhodnutia Sociálnej poisťovne č. XXXXXXXXXX z 29.04.2002 vyplýva, že Sociálna poisťovňa žalobkyni v priznanej dávke starobného dôchodku pre jej nárok a výšku zhodnotila dobu 27 rokov, z toho v III. pracovnej kategórií 8 rokov, v II. kategórií 0 rokov a v I. kategórií 19 rokov. V tomto zhodnotenom období bola zahrnutá aj doba trvania služobného pomeru od 15. júna 1973 do 30. októbra 1992, z čoho vyplýva, že na strane žalobkyne nie je žiadne obdobie, ktoré by nebolo zhodnotené v priznanej dávke starobného dôchodku vo všeobecnom systéme sociálneho zabezpečenia. 9. Hoci žalobkyňa sa v správnej žalobe sústredila na opísanie skutočnosti vzťahujúcich sa k nároku na dávku starobného dôchodku, poukazujúc na hmotnoprávny podklad vyplývajúci z V. časti zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 100/1988 Zb.“), žalovaný pripomenul, že napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňové rozhodnutie sa nevzťahuje na dávku starobného dôchodku, ale na dávku výsluhového dôchodku. Z obsahu správnej žaloby však nevyplýva, v čom vidí žalobkyňa nezákonnosť vydaných rozhodnutí vo vzťahu k nepriznaniu dávky výsluhového dôchodku. Tieto dve dávky (výsluhový dôchodok a starobný dôchodok) nemožno podľa žalovaného vzájomne zamieňať. V tejto súvislosti poukázal na Zbierku stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 6/2008, konkrétne na rozhodnutie č. 68, podľa ktorého nárok na výsluhový dôchodok a nárok na starobný dôchodok nepodmieňujú tie isté sociálne udalosti (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29.05.2008, sp. zn. 4So/189/2007). Vznik nároku na starobný dôchodok závisí od dovŕšenia vekovej hranice a od splnenia podmienky potrebnej doby poistenia (zabezpečenia) a vznik nároku na výsluhový dôchodok je podmienený dobou trvania služobného pomeru počas určeného počtu rokov, preto tieto dávky nemožno vzájomne zamieňať. 10. Žalobkyňou namietané ustanovenie § 125 ods. 1 zákona č. 328/2002 Z.z. nie je podľa žalovaného možné aplikovať na prípad žalobkyne, nakoľko jej nebol vyplácaný starobný dôchodok orgánom sociálneho zabezpečenia ministerstva (Útvar sociálneho zabezpečenia GR ZVJS) ku dňu účinnosti zákona č. 328/2002 Z.z., t. j. k 01.07.2002. Ku dňu účinnosti zákona č. 328/2002 Z.z. Útvar sociálneho zabezpečenia GR ZVJS žalobkyni nevyplácal žiadnu dávku sociálneho zabezpečenia. Tomu predchádzalo priznanie inej dávky sociálneho zabezpečenia (príspevok za službu), jej vyplácanie a ukončenie vyplácania dávky sociálneho zabezpečenia (príspevok za službu). Danú skutočnosť preukazujú dve rozhodnutia, prvým z nich je rozhodnutie č. X. N.-XX.XXX/XX-XX zo dňa 20.11.1992, ktorým bol žalobkyni priznaný príspevok za službu od 01.12.1992 a druhým je rozhodnutie č. GR N.-XXXXX/XX-XXXX zo dňa 20.05.2002, ktorým bola zastavená výplata príspevku za službu ku dňu 28.04.2002 (považovaného za výsluhový príspevok). Súbeh nároku na príspevok za službu so starobným dôchodkom upravovalo k 01.12.1992 ustanovenie § 121 ods. 2 zákona č. 410/1991 Zb., podľa ktorého pri súbehu nároku na príspevok a na starobný, invalidný, čiastočný invalidný dôchodok alebo na dôchodok za výsluhu rokov podľa predpisov o sociálnom zabezpečení patrí oprávnenému podľa jeho voľby buď príspevok, alebo dôchodok. Súbeh nároku na príspevok za službu so starobným dôchodkom prevzala aj nasledujúca právna úprava. Podľa § 212 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení účinnom do 30.06.2002 (ďalej len „zákon č. 73/1998 Z.z.“), pri súbehu nároku na príspevok s nárokom na starobný dôchodok, invalidný dôchodok, čiastočný invalidný dôchodok alebo na dôchodok za výsluhu rokov podľa predpisov o sociálnom zabezpečení a prídavku k dôchodku podľa tohto zákona patrí oprávnenému podľa jeho voľby príspevok alebo dôchodok s prídavkom k dôchodku. Žalobkyňa si dňa 28.04.2002 zvolila starobný dôchodok, o ktorého priznanie požiadala Sociálnu poisťovňu. V tejto súvislosti bola žalobkyni dňa 20.05.2002 zastavená výplata príspevku za službu (výsluhový príspevok) od 28.04.2002. Z uvedeného vyplýva, že nárok na výplatu druhej dávky (príspevok za službu považovaný za výsluhový príspevok), ktorý si žalobkyňa nezvolila, zanikol pred účinnosťou zákona č. 328/2002 Z.z. (28.04.2002). Za predpokladu, že by bola dávka príspevku za službu vyplácaná k 01.07.2002 (čo však nie je prípad žalobkyne), vzťahoval by sa na túto dávku § 124 ods. 3 zákona č. 328/2002 Z. z., podľa ktorého by sa príspevok za službu považoval za výsluhový dôchodok. 11. Vo vzťahu k splneniu podmienok nároku na starobný dôchodok žalovaný poukázal na evidenčný list sociálneho zabezpečenia, z ktorého vyplýva, že žalobkyni trval služobný pomer príslušníka ZVJS od 15.08.1973 do 10.11.1992, t. j. 19 rokov a 169 dní. Z právnej úpravy § 94 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. vyplýva, že nárok na dávku starobného dôchodku vzniká dňom splnenia podmienok ustanovených týmto zákonom, prípadne vykonávacím predpisom. Z § 132 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. vyplýva, že žalobkyňa nesplnila podmienku doby trvania služobného pomeru v I. kategórií funkcií (aspoň 20 rokov) pre vznik nároku na starobný dôchodok (ku dňu 28.04.2002 - 55 rokov), pretože dosiahla 19 rokov a 169 dní. Z tohto dôvodu o nároku na starobný dôchodok žalobkyne mohla rozhodnúť výlučne Sociálna poisťovňa podľa § 21 zákona č. 100/1988 Zb. Podmienku priznania starobného dôchodku zo všeobecného systému sociálneho zabezpečenia žalobkyňa splnila z III. pracovnej kategórie podľa § 21 zákona č. 100/1988 Zb. Túto dávku starobného dôchodku žalobkyni Sociálna poisťovňa vypláca do súčasnosti. V tomto rozhodnutí bolo žalobkyni započítané celé obdobie doby trvania služobného pomeru pre priznanie dávky starobného dôchodku zo Sociálnej poisťovne. Žalovaný zdôraznil, že v situácii, keď žalobkyňa uplatnila žiadosťou zo dňa 28.04.2017 priznanie výsluhového dôchodku od 01.01.2008, t.j. vznik nároku na výsluhový dôchodok podľa § 143h zákona č. 328/2002 Z.z., nárok na výsluhový dôchodok podľa § 143h ods. 1 zákona č. 328/2002 Z.z. mohol vzniknúť jedine policajtovi uvedenému v § 137 zákona č. 328/2002 Z.z., ktorý ku dňu skončenia služobného pomeru nesplnil podmienku priznania dávky výsluhového zabezpečenia podľa predchádzajúcich predpisov, avšak neskôr by policajt splnil podmienku veku pre nárok na starobný dôchodok, a to len za predpokladu, že vykonaná doba služby sa nezhodnocuje vo všeobecnom systéme dôchodkového poistenia. To sa však netýka žalobkyne, nakoľko doba služby bola žalobkyni zhodnotená v dávke starobného dôchodku. K totožnému záveru v obdobnej veci dospel aj Najvyšší súd SR v rozsudku, sp. zn. 4Sžso/43/2007 zo dňa 30.10.2008. 12. Vo vzťahu k Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov Slovenskej republiky č. 5/2016, konkrétne k rozhodnutiu č. 41 (ďalej len „rozhodnutie č. 41/2016“), na ktoré poukázala žalobkyňa, považoval žalovaný za potrebné uviesť, že spornou skutočnosťou v rozhodnutí č. 41/2016 bola príslušnosť orgánu na rozhodovanie o dávke starobného dôchodku (či Sociálna poisťovňa alebo Útvar sociálneho zabezpečenia), teda iná sporná skutočnosť ako v prejednávanej veci. V prípade žalobkyne nebola predmetom konania dávka starobného dôchodku, ale dávka výsluhového dôchodku. Aj napriek tomu, že sa žalobkyňa odchýlila od predmetu administratívneho konania, ktorým bol výsluhový dôchodok, a ňou podaná správna žaloba smeruje k inému druhu dávky (starobný dôchodok), žalovaný považoval za potrebné sa vyjadriť aj k nároku na starobný dôchodok podľa V. časti zákona č. 100/1988 Zb. a súčasne objasniť namietané skutočnosti, ktoré vyplývajú z obsahu správnej žaloby. Vo vzťahu k vzniku nároku žalobkyne na dávku starobného dôchodku od Útvaru sociálneho zabezpečenia GR ZVJS nebola spornou skutočnosťou príslušnosť orgánu na rozhodnutie, ale splnenie podmienok doby trvania služobného pomeru aspoň 20 rokov v I. kategórií funkcií podľa § 132 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. Tieto rozdielne sporné skutočnosti (príslušnosť orgánu alebo nesplnenie podmienok) sa nedajú vzájomne zamieňať, preto žalovaný považuje vecnú argumentáciu a porovnateľnosť situácie žalobkyne so spornou skutočnosťou uvedenou v rozhodnutí č. 41/2016 za nesprávne. Vo vzťahu k súbehu výplaty dvoch dávok z dvoch systémov sociálneho zabezpečenia (osobitného systému sociálneho zabezpečenia - príspevok za službu a všeobecného systému sociálneho poistenia - starobný dôchodok), žalovaný poukazuje na prekážku uvedenú v hmotnoprávnej úprave, podľa ktorej je vylúčený súbeh nárokov na obe dávky, ako bolo uvedené vyššie, a to podľa § 121 ods. 2 zákona č. 410/1991 Zb. a § 212 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. Spornou skutočnosťou v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9So/141/2014 zo dňa 27.01.2016 bola príslušnosť orgánu sociálneho zabezpečenia na priznanie dávky starobného dôchodku, teda nie dávky výsluhového dôchodku. Ako žalovaný uviedol vyššie, v tomto konaní nejde o spornú skutočnosť spočívajúcu v príslušnosti orgánu, ale ide o nesplnenie podmienky doby trvania služobného pomeru aspoň 20 rokov pre priznanie dávky starobného dôchodku, ktorá by sa mohla považovať za výsluhový dôchodok za predpokladu jeho vyplácania k účinnosti zákona č. 328/2002 Z.z. 13. Žalovaný záverom svojho písomného vyjadrenia k správnej žalobe zhrnul, že v prípade, ak by Útvar sociálneho zabezpečenia GR ZVJS v rozhodnutí č. GR ZVJS-d-XXXXX/XX-XXXX vyhovel požiadavke žalobkyne a priznal jej výsluhový dôchodok v zmysle § 143h zákona č. 328/2002 Z.z. v znení účinnom od 01.01.2008, došlo by de facto k duplicitnému zhodnoteniu tej istej doby služobného pomeru, pretože v dávke starobného dôchodku Sociálna poisťovňa - ústredie túto dobu služobného pomeru zhodnotila a duplicitne by sa znova zhodnotila v dávke výsluhového dôchodku. Za neprijateľné považuje žalovaný účelové tvrdenie žalobkyne, že „žiadosť o výsluhový dôchodok som oprela o § 143h zákona č. 328/2002 Z.z. a podľa názoru žalovaného vyjadreného v napadnutých rozhodnutiach z tohto ustanovenia mi nárok na výsluhový dôchodok nevyplýva. Bez ohľadu na správnosť alebo nesprávnosť uvedeného tvrdenia žalovaného ho ani takto prijatý záver nezbavuje povinnosti riadne posúdiť moju žiadosť a pre zistenie vzniku v nej uplatneného nároku aplikovať všetky relevantné právne predpisy (nie len ten, ktorý som sama ako „laik“ uviedla).“ K tomuto tvrdeniu žalobkyne žalovaný uviedol, že v správnom konaní platí inter alia zásada tzv. materiálnej pravdy, v zmysle ktorej správne orgány sú povinné svedomite a zodpovedne sa zaoberať každou vecou, ktorá je predmetom konania, vybaviť ju včas a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu vybaveniu veci. Ak to povaha veci pripúšťa, má sa správny orgán vždy pokúsiť o jej zmierne vybavenie. Správne orgány dbajú na to, aby konanie prebiehalo hospodárne a bez zbytočného zaťažovania účastníkov konania a iných osôb (§ 3 ods. 4 správneho poriadku). Predmetná zásada determinuje základné povinnosti správnych orgánov v rámci správneho konania. V žiadnom prípade však podľa žalovaného nemožno dospieť k záveru, že správne orgány by mali nahrádzať prejav vôle účastníka správneho konania v tom zmysle, že jeho žiadosť posúdia v rozpore s obsahom doručenej žiadosti, tak ako to nesprávne namieta žalobkyňa. Navyše v prípade žalobkyne, tak prvostupňový ako aj druhostupňový správny orgán riadne a v súlade so zásadou materiálnej pravdy posúdili žiadosť žalobkyne o priznanie výsluhového dôchodku, kedy správne orgány aplikovali v danej veci relevantné právne predpisy a zároveň vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnili absenciu podmienok pre priznanie výsluhového dôchodku žalobkyni. S poukazom na uvedené žalovaný navrhol správnu žalobu ako nedôvodnú zamietnuť, pričom nariadenie pojednávania nežiadal. 14. Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 161/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy, alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 15. Podľa § 190 SSP ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. 16. Podľa § 191 ods. 1 SSP správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak a) bolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu, b) ho vydal orgán, ktorý na to nebol zo zákona oprávnený, c) vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, d) je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, e) zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, f) skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu, g) došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej. 17. Krajský súd v Trenčíne ako vecne a miestne príslušný správny súd preskúmal správnou žalobou napadnuté rozhodnutie a postup žalovaného nielen v rozsahu a z dôvodov uvedených v správnej žalobe, vychádzajúc zo skutkového stavu v čase právoplatnosti napadnutého rozhodnutia. Po zistení, že žaloba bola podaná oprávnenou osobou, v zákonnej lehote a proti rozhodnutiu, ktoré je spôsobilým predmetom súdneho prieskumu v rámci správneho súdnictva, súc vedený legislatívnym imperatívom, aby správnu žalobu fyzickej osoby v sociálnych veciach posudzoval neformálne, nariadil na prejednanie veci pojednávanie, nakoľko to vzhľadom na povahu veci považoval za účelné. 18. Na pojednávaní účastníci konania zotrvali na svojich tvrdeniach a názoroch. 19. Personálnym rozkazom riaditeľa Ústavu Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky S. č. XX zo dňa 08.10.1992 bola žalobkyňa uvoľnená zo služobného pomeru príslušníka Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky podľa § 107 písm. b) s použitím § 109 ods. 2 zákona č. 410/1991 Zb. dohodou príslušníka a služobného orgánu dňom 30.11.1992. 20. Z evidenčného listu dôchodkového zabezpečenia vydaného Správou ústredných služieb Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky zo dňa 04.11.1992 vyplýva, že žalobkyni bola započítaná doba 19 rokov a 169 dní v I. kategórii funkcií. 21. Rozhodnutím riaditeľa Správy ústredných služieb N. č. X. ZVJS-XX.XXX/XX-XX zo dňa 20.11.1992 bol žalobkyni od 01.12.1992 podľa § 119 ods. 1 zákona č. 410/1991 Zb. priznaný príspevok za službu (neskoršou legislatívou pomenovaný ako výsluhový príspevok) vo výške 2.809,- Kčs mesačne, zvýšený podľa § 122 ods. 1 zákona č. 410/1991 Zb. na sumu 2.954,- Kčs. 22. Podaním doručeným Generálnemu riaditeľstvu ZVJS dňa 02.04.2002 požiadala žalobkyňa o zastavenie vyplácania výsluhového príspevku z dôvodu, že požiadala o priznanie starobného dôchodku od XX.04.2002. 23. Rozhodnutím č. XX XX 28 XXXX zo dňa 29.04.2002 Sociálna poisťovňa ústredie priznala žalobkyni s účinnosťou od 28.04.2002 podľa § 21 zákona č. 100/1988 Zb. starobný dôchodok vo výške 5.276,- Sk. Z odôvodnenia uvedeného rozhodnutia vyplýva, že starobný dôchodok bol žalobkyni vymeraný z III. pracovnej kategórie, bol vypočítaný z priemerného mesačného zárobku za roky 1992, 1991, 1990, 1990, 1989, 1988. Celková započítaná doba zamestnania bola 29 rokov, pre výšku dôchodku je rozhodných 27 rokov, z toho v III. pracovnej kategórii 8 rokov, v II. pracovnej kategórii 0 rokov a v I. pracovnej kategórii 19 rokov. 24. Rozhodnutím č. GR N.-XXXXX/XX-XXXX zo dňa 20.05.2002 Generálne riaditeľstvo ZVJS podľa § 212 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. zastavilo žalobkyni výplatu výsluhového príspevku s účinnosťou ku dňu 28.04.2002, nakoľko pri súbehu nároku na výsluhový príspevok a na starobný dôchodok patrí oprávnenému podľa jeho voľby buď výsluhový príspevok alebo dôchodok. Keďže žalobkyni bol od 28.04.2002 vyplácaný starobný dôchodok, výsluhový príspevok jej počnúc týmto dňom nepatril. 25. Žiadosťou podanou dňa 28.04.2017 prostredníctvom Ústavu na výkon trestu odňatia slobody Hrnčiarovce nad Parnou požiadala žalobkyňa s účinnosťou od 01.01.2008 o priznanie výsluhového dôchodku. 26. Generálny riaditeľ ZVJS rozhodnutím č. GR ZVJS-d-XXXXX/XX-XXXX zo dňa 20.06.2017 s poukazom na ustanovenie § 137 ods. 1 zákona č. 328/2002 Z.z. nepriznal žalobkyni výsluhový dôchodok, pretože nesplnila zákonnú podmienku pre priznanie dávky výsluhového dôchodku v tom, že jej vznikol nárok na dávku výsluhového zabezpečenia podľa predchádzajúcej právnej úpravy, a to § 119 a nasl. zákona č. 410/1991 Zb. o služobnom pomere príslušníkov Policajného zboru Slovenskej republiky. Tým, že žalobkyni bol od roku 01.12.1992, kedy skončila služobný pomer príslušníčky ZVJS, až do 28.04.2002, kedy jej bol priznaný starobný dôchodok, podľa zákona č. 410/1991 Zb. priznaný a vyplácaný príspevok za službu (resp. výsluhový príspevok), nesplnila jednu z dvoch základných podmienok na priznanie výsluhového dôchodku, ktorou je, aby jej nebola priznaná dávka výsluhového zabezpečenia podľa dovtedajších predpisov. Generálny riaditeľ ZVJS tiež poukázal na to, že Sociálna poisťovňa ústredie v rozhodnutí, ktorým bol žalobkyni priznaný starobný dôchodok, zhodnotila žalobkyni dobu 27 rokov, z toho v III. pracovnej kategórii 8 rokov a v I. pracovnej kategórii 19 rokov. V tomto časovom úseku bola teda zahrnutá aj doba trvania služobného pomeru príslušníčky ZVJS. 27. Proti rozhodnutiu Generálneho riaditeľa ZVJS zo dňa 20.06.2017 podala žalobkyňa odvolanie. Podľa jej názoru občania majú právo na primeraná hmotné zabezpečenie v starobe zodpovedajúce celej dĺžke poistenia bez ohľadu na to, či poistenie bolo získané v osobitnom systéme sociálneho zabezpečenia alebo iba vo všeobecnom systéme sociálneho poistenia. Nie je možné stotožňovať dobu trvania služobného pomeru potrebnú pre vznik nároku na výsluhový dôchodok a spôsob určenia sumy výsluhového dôchodku. 28. Žalovaný napadnutým rozhodnutím č. XXXXX/XXXX-XX zo dňa 05.09.2017odvolanie žalobkyne zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil, stotožniac sa s právnym názorom v ňom vysloveným. Poukázal na znenie ustanovenia § 212 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z., podľa ktorého pri súbehu nároku na príspevok s nárokom na starobný dôchodok, invalidný dôchodok, čiastočný invalidný dôchodok alebo na dôchodok za výsluchu rokov podľa predpisov o sociálnom zabezpečení a prídavku k dôchodku podľa uvedeného zákona patrí oprávnenému podľa jeho voľby buď príspevok alebo dôchodok s prídavkom k príspevku. 29. K možnej aplikácii § 143h ods. 1 zákona č. 328/2002 Z.z. žalovaný uviedol, že nárok na výsluhový dôchodok podľa tohto ustanovenia mohol vzniknúť jedine policajtovi uvedenému v § 137 zákona č. 328/2002 Z.z., ktorý ku dňu skončenia služobného pomeru nesplnil podmienku priznania dávky výsluhového zabezpečenia podľa predchádzajúcich predpisov, avšak neskôr by policajt splnil podmienku veku pre nárok na starobný dôchodok, a to len za predpokladu, že vykonaná doba služby sa nezhodnocuje vo všeobecnom systéme dôchodkového poistenia. To však nie je prípad žalobkyne, u ktorej doba služby v rámci ZVJS bola zhodnotená v dávke starobného dôchodku. 30. Zo Zbierky zákonov Slovenskej republiky vyplýva, že zákon č. 328/2002 Z.z. nadobudol účinnosť dňom 01.07.2002. 31. Podľa § 124 ods. 3 zákona č. 328/2002 Z.z. príspevky za službu, na ktoré vznikol nárok podľa § 119 až 122 zákona č. 410/1991 Zb. o služobnom pomere príslušníkov Policajného zboru Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov a tento nárok trvá ku dňu účinnosti tohto zákona, sa považujú za výsluhové dôchodky podľa tohto zákona vo výške, v akej patrili ku dňu jeho účinnosti. 32. Podľa § 125 ods. 1 zákona č. 328/2002 Z.z. starobné dôchodky policajtov, ak ich služobný pomer trval najmenej 15 rokov, na ktoré vznikol nárok podľa doterajších predpisov a tento nárok trvá ku dňu účinnosti tohto zákona, sa odo dňa účinnosti tohto zákona považujú za výsluhové dôchodky podľa tohto zákona vo výške, v akej patrili ku dňu účinnosti tohto zákona, ak sú k tomuto dňu vyplácané orgánom sociálneho zabezpečenia ministerstva. 33. Podľa § 137 ods. 1 zákona č. 328/2002 Z.z. policajtovi, ktorého služobný pomer trval viac ako 15 rokov a pri skončení služobného pomeru nesplnil podmienky priznania dávky výsluhového zabezpečenia podľa doterajších predpisov, sa prizná dávka výsluhového zabezpečenia podľa § 38 alebo 40, ak a) o to policajt požiada najneskôr do šiestich mesiacov od účinnosti tohto zákona alebo b) splnil podmienku veku rozhodnú pre nárok na starobný dôchodok podľa všeobecných predpisov o sociálnom poistení. 34. Podľa § 143a zákona č. 328/2002 Z.z. od 1. júla 2002 sa na sociálne zabezpečenie policajtov a vojakov nepoužijú 1. § 130 až 145 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov, 2. § 157 až 160 a § 167 až 174 vyhlášky Federálneho ministerstva práce a sociálnych vecí č. 149/1988 Zb., ktorou sa vykonáva zákon o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov. 35. Podľa § 143h ods. 1 zákona č. 328/2002 Z.z. ak policajtovi uvedenému v § 137 nevznikol nárok na výsluhový dôchodok, nárok na výsluhový dôchodok podľa § 38 vznikne od 1. januára 2008. Nárok na výplatu výsluhového dôchodku vznikne odo dňa podania žiadosti, najskôr však od 1. januára 2008. 36. Podľa § 119 ods. 1 zákona č. 410/1991 Zb. príspevok za službu (ďalej len "príspevok") patrí za podmienok ďalej uvedených policajtovi, ktorého služobný pomer skončil uvoľnením alebo prepustením z niektorého z dôvodov uvedených v § 110 ods. 1 písm. a), b), c) alebo d). 37. Podľa § 119 ods. 3 zákona č. 410/1991 Zb. príspevok nepatrí po dosiahnutí veku 60 rokov. 38. Podľa § 121 ods. 2 zákona č. 410/1991 Zb. pri súbehu nároku na príspevok a na starobný, invalidný, čiastočný invalidný dôchodok alebo na dôchodok za výsluhu rokov podľa predpisov o sociálnom zabezpečení patrí oprávnenému podľa jeho voľby buď príspevok, alebo dôchodok. 39. Podľa § 210 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. v znení účinnom do 30.06.2002 výsluhový príspevok (ďalej len "príspevok") patrí v rozsahu a za podmienok ustanovených týmto zákonom policajtovi, ktorého služobný pomer sa skončil (ďalej len "oprávnený") a) uvoľnením podľa § 191, b) prepustením podľa § 192 ods. 1 písm. a) až d) a g), c) uplynutím dočasnej štátnej služby podľa § 198. 40. Podľa § 210 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z. v znení účinnom do 30.06.2002 príspevok nepatrí po dosiahnutí 60 rokov veku. 41. Podľa § 212 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. v znení účinnom do 30.06.2002 pri súbehu nároku na príspevok s nárokom na starobný dôchodok, invalidný dôchodok, čiastočný invalidný dôchodok alebo na dôchodok za výsluhu rokov podľa predpisov o sociálnom zabezpečení a prídavku k dôchodku podľa tohto zákona patrí oprávnenému podľa jeho voľby príspevok alebo dôchodok s prídavkom k dôchodku. 42. Podľa § 94 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. nárok na dávku dôchodkového zabezpečenia a sociálnej starostlivosti (ďalej len "dávka") vzniká dňom splnenia podmienok ustanovených týmto zákonom, prípadne vykonávacími predpismi. 43. Podľa § 132 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. vojak z povolania má nárok na starobný dôchodok, ak bol zamestnaný najmenej 25 rokov a dosiahol vek aspoň a) 55 rokov, ak vykonával najmenej 20 rokov službu zaradenú do I. kategórie funkcií, b) 57 rokov, ak vykonával najmenej 20 rokov službu v ostatných prípadoch. 44. Podľa § 142 ods. 4 písm. c) zákona č. 100/1988 Zb. o dávkach dôchodkového zabezpečenia rozhodujú, pokiaľ ide o príslušníkov zborov nápravnej výchovy, orgán príslušného ministerstva spravodlivosti republiky. 45. Podľa § 142 ods. 5 zákona č. 100/1988 Zb. orgány uvedené v odsekoch 1 až 4 rozhodujú o dávkach dôchodkového zabezpečenia a vyplácajú ich v prípadoch ustanovených vykonávacími predpismi aj vtedy, ak ide o dôchodok občana, ktorý bol vojakom z povolania a vykonával najmenej 20 rokov službu a nesplnil podmienky nároku na dôchodok podľa tejto časti. 46. Po preskúmaní správnej žaloby, písomných podaní účastníkov konania, ich vyjadrení na pojednávaní a po oboznámení sa s obsahom pripojeného administratívneho spisu, dospel správny súd k záveru, že rozhodnutie žalovaného je v súlade so zákonom a za súladný so zákonom možno označiť aj procesný postup žalovaného a pred ním prvostupňového správneho orgánu vedúci k vydaniu ich rozhodnutí. Úvahy, vedúce správne orgány k ustáleniu skutkového stavu, možno považovať za racionálne odôvodnené a skutkový stav následne správne právne posúdený právne korektnou aplikáciou relevantných zákonných. Správny súd v napadnutom rozhodnutí nezistil právne pochybenia ani logické nesprávnosti a ani inú vadu konania, ktorá by mala vplyv na jeho zákonnosť. V tomto kontexte správny súd považuje napadnuté rozhodnutie za argumentačne zrozumiteľné a dostatočne odôvodnené citáciou konkrétnych ustanovení príslušného právneho predpisu a ich následným výkladom. Správny súd sa so žalovaným zvolenou právnou argumentáciou stotožňuje. 47. Správny súd v kontexte s argumentáciou správnej žaloby, ktorá sa venuje aj otázkam starobného dôchodku, poukazuje najmä na tú zásadnú skutočnosť, že žalobkyňa sa žiadosťou podanou dňa 28.04.2017 prostredníctvom Ústavu na výkon trestu odňatia slobody Hrnčiarovce nad Parnou domáhala priznania výsluhového dôchodku, pričom takto vymedzený predmet administratívneho konania nezmenila ani v ňou podanom odvolaní. Preto ak správne orgány zisťovanie skutkového stavu sústredili na otázky týkajúce sa nárokov žalobkyne na výsluhový dôchodok a tomu následne prispôsobili svoju právnu argumentáciu majúcu základ v citácii dotknutých právnych predpisov týkajúcich sa výsluhového dôchodku, nie je takémuto postupu správnych orgánov čo vytknúť. 48. K žalobkyňou namietanej nepríslušnosti Sociálnej poisťovne na rozhodovanie o jej dôchodkovej dávke správny súd poukazuje na ustanovenie § 142 ods. 5 zákona č. 100/1988 Zb., podľa ktorého ak ide o dôchodok osoby, ktorá bola vojakom z povolania, rozhoduje o dávke jej dôchodkového zabezpečenia a ju vypláca orgán ministerstva len za splnenia podmienky, že takáto osoba vykonávala službu v príslušnom zbore najmenej 20 rokov, čo však nie je prípad žalobkyne, ktorej služba v ZVJS trvala menej, a to 19 rokov a 169 dní. Ustanovenie § 142 ods. 4 písm. c) zákona č. 100/1988 Zb. by bolo aplikovateľné na žalobkyňu iba v prípade, ak by v čase splnenia podmienok na vznik nároku na dávku dôchodkového zabezpečenia bola príslušníčkou ZVJS. V čase dovŕšenie veku 55 rokov však už príslušníčkou ZVJS nebola. Starobný dôchodok preto žalobkyni správne priznala Sociálna poisťovňa, ktorá na to bola podľa vtedy účinného zákona č. 100/1988 Zb. príslušným orgánom. Na žalobkyňu nie je možné aplikovať ustanovenie § 125 ods. 1 zákona č. 328/2002 Zb., podľa ktorého starobné dôchodky policajtov, ak ich služobný pomer trval najmenej 15 rokov, na ktoré vznikol nárok podľa doterajších predpisov a tento nárok trvá ku dňu účinnosti tohto zákona, sa odo dňa účinnosti tohto zákona považujú za výsluhové dôchodky podľa tohto zákona vo výške, v akej patrili ku dňu účinnosti tohto zákona, pretože v prípade žalobkyne nie je splnená ďalšia dôležitá podmienka na aplikáciu dispozície citovanej právnej normy, ktorou je, že takýto dôchodok bol k rozhodnému dňu vyplácaný orgánom sociálneho zabezpečenia ministerstva (a nie Sociálnou poisťovňou). 49. Podľa názoru správneho súdu na prípad žalobkyne správne orgány v súlade s účelom právnej normy aplikovali ustanovenie § 137 ods. 1 zák. č. 328/2002 Z.z., z ktorého vyplýva, že pre priznanie dávky podľa § 38 alebo § 40 zákona č. 328/2002 Z.z. je nevyhnutné nielen trvanie služobného pomeru viac ako 15 rokov, ale súčasne splnenie aj druhého nevyhnutného predpokladu, ktorým bolo nesplnenie podmienky na priznanie dávky výsluhového zabezpečenia podľa dovtedajších predpisov. Žalobkyňa však splnila podmienku priznania dávky výsluhového zabezpečenia, keďže jej podľa zákona č. 410/1991 Zb. ešte v roku 1992 bol priznaný príspevok za službu, tento jej bol aj vyplácaný a jeho výplata bola zastavená ku dňu 28.04.2002 práve z dôvodu, že žalobkyni bol Sociálnou poisťovňou priznaný starobný dôchodok od 28.04.2002, ktorý jej je odvtedy Sociálnou poisťovňou nepretržite vyplácaný. 50. Nárok na výsluhový dôchodok podľa § 143h ods. 1 zákona č. 328/2002 Z.z. mohol vzniknúť policajtovi uvedenému v § 137 tohto zákona, ak policajt ku dňu skončenia služobného pomeru nesplnil podmienku priznania dávky výsluhového zabezpečenia podľa predchádzajúcich predpisov, avšak neskôr by policajt splnil podmienku veku pre nárok na starobný dôchodok, a to len za predpokladu, že vykonaná doba služby sa nezhodnocuje vo všeobecnom systéme dôchodkového poistenia. Uvedené sa však netýka žalobkyne, nakoľko doba služby v trvaní 19 rokov a 169 dní jej bola zhodnotená v dávke starobného dôchodku, čo vyplýva z rozhodnutia Sociálnej poisťovne zo dňa 29.04.2002, kedy Sociálna poisťovňa zhodnotila žalobkyni dobu celkom 27 rokov, z toho v III. pracovnej kategórii 8 rokov a v I. pracovnej kategórii 19 rokov. Na strane žalobkyne aj podľa názoru správneho súdu nie je žiadne obdobie, ktoré by nebolo zhodnotené v priznanej dávke starobného dôchodku vo všeobecnom systéme sociálneho zabezpečenia. 51. S poukazom na uvedené úvahy je zrejmé, že námietky, ktoré žalobkyňa uviedla v správnej žalobe, neboli spôsobilé privodiť jej úspech v konaní a preto správny súd žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol. 52. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 168 SSP tak, že úspešnému žalovanému náhradu trov konania, spočívajúcich v cestovnom prostriedkami hromadnej prepravy osôb zo sídla žalovaného na pojednávanie a späť, nepriznal, nakoľko podľa názoru správneho súdu nešlo v kontexte prípadu o situáciu, kedy by to bolo možné vo vzťahu k žalobkyni spravodlivo požadovať. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote jedného mesiaca odo dňa doručenia tohto rozsudku na Najvyšší súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Trenčíne. V kasačnej sťažnosti je potrebné uviesť všeobecné náležitosti podania podľa § 57 SSP, t.j. ktorému správnemu súdu je podanie určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g) až i) SSP sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Uvedená povinnosť neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c) a d) SSP, c) je žalovaným Centrum právnej pomoci. Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.