Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Prešov 17CoCsp/22/2025 8724203349 07. 07. 2026 JUDr. Jana Burešová ECLI:SK:KSPO:2026:8724203349.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Burešovej a členov senátu JUDr. Mariana Hoffmanna, PhD. a JUDr. Eduarda Valenčina v spore žalobcu: MINIHOTOVOST, SE, so sídlom A. XXX/X, B., XXX XX C., D. E., IČO: 043 55 211, právne zastúpeného: JUDr. Katarína Hegedüšová, advokátka so sídlom Majerníkova 3/A, 841 05 Bratislava - mestská časť Dúbravka, IČO: 42 185 190, proti žalovanému: F. G., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom H. XX/XXX, XXX XX C., o zaplatenie 450 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Poprad č.k. 12Csp/39/2024 – 35 zo dňa 9.4.2025 v spojení s opravným uznesením č.k. 12Csp/39/2024 – 63 zo dňa 3.9.2025 a č.k. 12Csp/39/2024 – 64 zo dňa 9.10.2025, takto rozhodol: I. Potvrdzuje rozsudok v spojení s opravným uznesením č.k. 12Csp/39/2024 – 63 zo dňa 3.9.2025 a č.k. 12Csp/39/2024 – 64 zo dňa 9.10.2025. II Žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a stranám sporu náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení rozsudku okrem iného uviedol, že žalobca uzatvoril so žalovaným dňa 19.7.2021 Zmluvu o úvěru podľa zákona číslo 89/2012 Zb. Občiansky zákonník a zákona číslo 257/2016 Zb. o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej bol žalovanému poskytnutý jednorazový úver vo výške 450 Eur, ktorý sa zaviazal vrátiť žalovanému za poplatok vo výške 128 Eur, s dňom splatnosti 16.8.2021, s dobou trvania spotrebiteľského úveru 28 dní. Na úpravu vzťahov neupravených zmluvou ani VPPÚ sa použijú ustanovenia právneho poriadku Českej republiky, hlavne príslušné ustanovenia OZ, ZSSU a zákona č. 634/92 Sb. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov. V ďalšom podmienky upravujú predzmluvnú zmluvnú komunikáciu strán, výpočtu úrokovej sadzby, RPMN a i. Elektronickou správou zo dňa 16.8.2021 žalobca oznámil žalovanému predlženie splatnosti jeho minipôžičky o 28 dní s tým, že nový dátum splatnosti minipôžičky je 13.9.2021. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa čl. 18 bod 2 nariadenia Brusel I, čl. 6 ods. 1 a 2 nariadenia Rím I, ust. § 11 ods. 3 a 4, § 20, § 24 ods. 1 až 4 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a pôžičkách a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“ alebo aj „ZoSÚ“), § 2, zákona č. 266/2005 Z.z. o ochrane spotrebiteľa pri finančných službách na diaľku a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 52, § 54, § 54a, § 100, § 101, § 107, § 122, § 451 a § 457 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej „Občiansky zákonník“). Súd prvej inštancie poukazujúc na závery rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C – 191/2015 dospel k záveru, že voľba českého práva zakotvená vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, pretože ide o ustanovenie, ktoré nebolo individuálne dojednané,
keďže žalovaný ako spotrebiteľ, nemal možnosť ovplyvniť uvedenú voľbu práva. Predmetné znenie vo všeobecných podmienkach uvádza žalovaného do omylu, pretože formulácia ustanovenia predmetných zmluvných podmienok je nastavená tak, že na právny vzťah sa bude vzťahovať právo Českej republiky, ale nijakým spôsobom žalovaného nepoučili, že ochranu jej poskytnutú aj imperatívne normy právneho poriadku Slovenskej republiky, kde má svoje bydlisko. Úver poskytla žalovanému spoločnosť MINIHOTOVOST, SE, ktorá na území Slovenskej republiky poskytovala úvery bez povolenia Národnej banky Slovenska, podľa § 24 ods. 1 ZoSÚ sa na poskytnutý úver vzťahuje ust. § 11 ods.3 ZoSÚ, ktorý sankcionuje zmluvu o úvere, ktorý bol poskytnutý bez povolenia na činnosť Národnou bankou Slovenska, neplatnosťou. Ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal. Žalobca tvrdí, že dňa 19.7. 2021 žalovanému poukázal sumu 450 Eur. Vzhľadom na neplatnosť zmluvy žalobca mohol prvý raz vykonať právo vyzvať dlžníka na vrátenie bezdôvodného obohatenia s odkazom na ust. § 563 O.z. dňa nasledujúceho, teda 20.7.2021. Dňom 20.7. 2023 uplynula žalobcovi subjektívna premlčacia lehota upravená v ust. § 107/1 O.z. V danom prípade pri aplikácii ustanovenia § 54a a 107 O.z. súd nemohol žalobcovi právo na vydanie bezdôvodného obohatenia priznať a preto jeho žalobu zamietol. Náhradu trov konania súd stranám nepriznal. Žalovaný síce bol úspešnou stranou v konaní, ktorému by prislúchala náhrada trov s odkazom na ust. § 255 CSP, tento sám si v konaní náhradu trov neuplatnil. Z obsahu spisu rovnako nevyplýva, aby žalovanému v súvislosti s konaním nejaké trovy konania vznikli. 2. Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podal žalobca odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h) CSP. Žalobca nesúhlasil s názorom prvoinštančného súdu o absolútnej neplatnosti zmluvy o úvere uzavretej medzi stranami sporu, a to výlučne z dôvodu chýbajúceho povolenia na poskytovanie spotrebiteľských úverov u žalobcu zo strany Národnej banky Slovenska. Poukázal na judikatúru Súdneho dvora EÚ, podľa ktorého článok 56 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej právnej úprave členského štátu, o akú ide vo veci samej, ktorá má predovšetkým za následok, že zmluvy o úvere a právne úkony založené na takých zmluvách, ktoré boli uzatvorené na území tohto členského štátu medzi dlžníkmi a veriteľmi so sídlom v inom členskom štáte, ktorí nie sú držiteľmi povolenia vydaného príslušnými orgánmi prvého členského štátu na účely vykonávania ich činnosti na jeho území, sú absolútne neplatné odo dňa ich uzatvorenia, a to aj vtedy, ak boli uzatvorené pred nadobudnutím účinnosti uvedenej právnej úpravy. Žalobca zdôraznil, že je subjekt založený, vzniknutý a registrovaný v právnom prostredí Českej republiky, kde má ako európska spoločnosť umiestnené aj svoje sídlo a vykonáva svoju činnosť. Zo skutočností týkajúcich sa zásady slobodného pohybu služieb teda vyplýva, že neexistuje žiaden priestor pre prijatie názoru, že k cezhraničnému poskytovaniu spotrebiteľských úverov žalobcom so sídlom v Českej republike a na základe oprávnenia udeleného Českou národnou bankou prostredníctvom internetu je potrebné „navyše“ udelenie povolenia zo strany Národnej banky Slovenska. Žalobca trval na platnosti dohody o voľbe práva a poukázal na úplnú harmonizáciu v oblasti spotrebiteľských úverov. K premlčaniu uviedol, že povinnosť spotrebiteľa vydať bezdôvodné obohatenie nevzniká okamžite, ale až v lehote podľa zmluvy. Ak teda súd prvej inštancie počítal začiatok premlčacej doby od uzavretia zmluvy, konal v priamom rozpore s § 11 ods. 3 Zákona o spotrebiteľských úveroch. Naviac, je nesprávne použitie subjektívnej premlčacej doby v zmysle § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože žalobca nemal žiadnu vedomosť o tom, že v čase uzavretia zmluvy má poskytovať spotrebiteľský úver iba na základe povolenia Národnej banky Slovenska. Na základe uvedeného žalobca žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 3. Žalovaný sa k odvolaniu nevyjadril. 4. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. - Civilný sporový poriadok - CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli ako aj na jeho webovej stránke Krajského súdu v Prešove (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je nedôvodné. 5. Po oboznámení sa s obsahom spisu, ako aj napadnutým rozhodnutím okresného súdu odvolací súd konštatuje, že rozhodnutie okresného súdu je vecne správne, rozhodnutie je nielen dostatočne
podrobné a presvedčivé, ale i jasné a zrozumiteľné a logickým spôsobom sa vysporiadava so všetkými relevantnými otázkami a aspektmi, teda spĺňa zákonné kritéria odôvodnenia uvedené v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami súdu pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Okresný súd neporušil právo na spravodlivý proces, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť, alebo okolnosť tak ako to namieta žalobca vo svojom odvolaní. Naopak, okresný súd ich správnym spôsobom posúdil, a v celom rozsahu aj náležite vyhodnotil rešpektujúc formálnu logiku. Okresný súd sa zaoberal všetkými podstatnými námietkami strán sporu a vo veci rozhodol spravodlivo a zákonne. 6. Na základe vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie nebolo medzi stranami sporu sporné, že žalobca poskytol žalovanému na základe zmluvy o úvere zo dňa 17.9.2021 úver vo výške 450 Eur, ktorý sa žalovaný zaviazal vrátiť do 16.8.2021 s dohodnutou odmenou vo výške 128 Eur. Následne bola doba splatnosti žalovanému predĺžená do 13.9.2021. Zároveň žalobca nepopieral, že ako veriteľ nemá povolenie Národnej banky Slovenska (NBS) na ponúkanie a poskytovanie spotrebiteľských úverov. 7. Vzhľadom na to, že ide o vec s cezhraničným prvkom, súd prvej inštancie sa v prvom rade venoval určeniu rozhodného práva. V tejto súvislosti súd prvej inštancie správne poukázal na to, že úvodnú časť zmluvy, v ktorej je uvedené, že zmluva bola uzavretá podľa zákona č. 89/2012 Sb. Občanský zákonník a zákona č. 257/2016 Sb. o spotřebitelském úvěru, nemožno považovať za účinnú dohodu zmluvných strán o voľbe rozhodného práva, keďže skutočne sa jedná iba o konštatovanie a nie ustanovenie, z ktorého by bolo zrejmé zmluvné dojedanie účastníkov zmluvy o rozhodnom práve. Rovnako nemožno ani vychádzať zo všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré majú mať iba vysvetľujúci, technický charakter ku skutočnostiam uvedeným v zmluve. Tieto podmienky síce mali byť elektronicky podpísané žalovaným, ale jedná sa o jednostranný formulár, ktorý žalovaný nemohol žiadnym spôsobom ovplyvniť. Nemožno konštatovať, že skutočnosti uvedené v týchto podmienkach sú výsledkom konsenzu prejavu vôle oboch zmluvných strán. Žalovaný podpisom iba potvrdzuje, že sa zoznámil v dostatočnom predstihu s ich obsahom, že im porozumel a konštatovanie, že ich „považuje za právně beze zbytku závazné“, taktiež nemôže zakladať tak podstatnú skutočnosť, akou je dohoda o voľbe rozhodného práva, nakoľko takýto prejav vôle musí byť jasný, určitý a úplne zrozumiteľný tak, aby nebola žiadna pochybnosť o tom, že spotrebiteľ si zmluvne dohodol aplikáciu iného právneho poriadku, než je v danom prípade právny poriadok Slovenskej republiky. 8. Ak má byť tak zásadná okolnosť, akou je voľba práva, rešpektovaná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa však vyžaduje náležité informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a predovšetkým informácie o tom, čo táktorá voľba konkrétne (pre spotrebiteľa) znamená. Za takúto dohodu (súhlasný prejav vôle oboch strán) určite nemožno považovať ani odkaz v úvode zmluvy o úvere, že predmetná úverová zmluva je uzatvorená podľa „Občanského zákoníku a zákona číslo 257/2016 Sb. o spotřebitelském uvěru“. V prejednávanej veci nebolo zo strany žalobcu uvedené žiadne skutkové tvrdenie o tom, že takýmto spôsobom bolo postupované. Navyše, ani z formulácie bodu 04. Všeobecných obchodných podmienok a ani z ustanovenia zmluvy, že sa uzatvára podľa zákona č. 89/2012 Zb. a zákona č. 257/2016 Sb. nevyplýva jednoznačný a jasný záver o (údajnej) voľbe práva. V zmysle čl. 3 ods. 1 Nariadenia Rím I pritom voľba práva musí byť urobená výslovne alebo jasne preukázaná ustanoveniami zmluvy alebo okolnosťami prípadu, čo z danej zmluvy nevyplýva. Vzhľadom na to, že medzi žalobcom a žalovaným nedošlo k platnej voľbe (českého) práva a zároveň žalobca svoju činnosť smeruje na územie Slovenskej republiky, posudzovaná úverová zmluva sa v zmysle čl. 6 ods. 1 Nariadenia Rím I. spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa, t. j. právnym poriadkom Slovenskej republiky. Zároveň z titulu neexistencie dohody o voľbe práva bolo nadbytočné viesť polemiky ohľadne toho, či voľba právneho poriadku Českej republiky zbavovala spotrebiteľa zvýšenej, resp. výhodnejšej ochrany. 9. K námietke žalobcu uvádzanej v odvolaní, že odvolateľ nesmeruje svoju činnosť na územie Slovenskej republiky, odvolací súd dáva do pozornosti znenie čl. 6 ods. 1 písm. b/ Nariadenia Rím I. „...akýmkoľvek spôsobom smeruje svoju podnikateľskú činnosť“. Súčasne zo skutočností známych odvolaciemu súdu z jeho činnosti (§ 186 ods. 1 CSP), vrátane faktického pokračovania žalobcu v činnosti obchodnej spoločnosti MINIHOTOVOSŤ, a.s., so sídlom Bratislava, Pribinova 25 (IČO: 35 852 453), ktorá zanikla v dôsledku cezhraničného zlúčenia práve so žalobcom, je nepochybné, že odvolateľ smeruje svoju
podnikateľskú činnosť (aj) na územie v Slovenskej republike. Potvrdením uvedeného smerovania podnikateľskej činnosti žalobcu je napokon tiež značné množstvo ním iniciovaných súdnych sporov voči spotrebiteľom – osobám, pre ktoré je Slovenská republika krajinou ich obvyklého pobytu. 10. Ďalej žalobca namietal vyžadovanie oprávnenia NBS na poskytovanie úverov. Základom harmonizácie právnej úpravy v oblasti spotrebiteľských úverov je Smernica Európskeho Parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS 2008/48/ES. Táto Smernica v bode 15 recitálu ustanovuje, že touto smernicou nie je dotknuté právo členských štátov obmedziť v súlade s právom Spoločenstva poskytovanie spotrebiteľského úveru len na právnické osoby alebo len na určité právnické osoby; (44) V záujme zabezpečenia transparentnosti a stability trhu a až do ďalšej harmonizácie by členské štáty mali zabezpečiť, aby sa zaviedli vhodné opatrenia na reguláciu činnosti veriteľov alebo dohľad nad ňou. Na základe citovaných východísk bola prijatá novela zákona o spotrebiteľských úveroch zákonom č. 35/2015 Z. z., ktorá do právnej úpravy zaviedla povolenie NBS na poskytovanie spotrebiteľských úverov. V zmysle dôvodovej správy sa dotknutá novelizácia zameriava na prijatie krokov, ktoré prispejú k transparentnosti a zvýšeniu výkonu dohľadu na trhu poskytovateľov spotrebiteľských úverov. Obsahovo ide o tie naliehavé dôvody, ktoré už boli uznané v judikatúre Súdneho dvora: profesijné pravidlá na ochranu prijímateľa služby (C-288/89), dobrá povesť finančného sektora (C-384/93), či ochrana spotrebiteľov (C-265/12). Nadväzne nie je možné konštatovať neprimerané obmedzenie slobodného poskytovania služieb; osobitne, ak povinnosť mať dotknuté povolenie sa bez výnimky (t. j. bez akéhokoľvek zvýhodnenia, napr. tuzemských nebankových spoločností) vzťahuje na všetkých potenciálnych poskytovateľov mimobankových úverov spotrebiteľom. Z tohto dôvodu neobstojí námietka žalobcu o činnosti a pôsobení zahraničných bánk, ktoré takéto povolenie nepotrebujú. Práve podstatne prísnejšia reguláciu bánk je totiž garanciou náležitého pôsobenia jednotlivých bánk aj mimo svojho „domovského“ členského štátu. 11. Žalobca v odvolaní poukazuje na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-630/17 z 14. februára 2019. Podľa žalobcu uvedený rozsudok má podporovať jeho názor, že dôvodom neplatnosti zmluvy o úvere nemôže byť absencia oprávnenia žalobcu poskytovať spotrebiteľské úvery, nakoľko by išlo o porušenie práva na slobodné poskytovanie služieb zakotvené v čl. 56 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Uvedený rozsudok však nie je na prejednávanú vec aplikovateľný. V prvom rade je potrebné zdôrazniť, že vo veci C-630/2017 Súdny dvor konštatoval diskriminačný charakter chorvátskeho zákona o neplatnosti zmlúv o úvere s medzinárodným prvkom zo dňa 14.7.2017, keď uviedol: (62) Preto vzhľadom na to, že zákon o neplatnosti zmlúv o úvere s medzinárodným prvkom zavádza režim výnimiek pre určité finančné služby podľa toho, či poskytovateľ služieb má svoje sídlo v inom členskom štáte, než je ten, v ktorom sa služba poskytuje, treba vyvodiť záver, že chorvátske právo sa do 30. septembra 2015, čo je dátum, od ktorého sa neplatnosť zmlúv o úvere uzatvorených s veriteľom bez povolenia rozšírila na zmluvy uzatvorené s veriteľmi so sídlom v tomto členskom štáte, dopúšťalo priamej diskriminácie voči veriteľom so sídlom mimo územia Chorvátska. (63) Keďže od tohto dátumu (30.9.2015, pozn. odvolacieho súdu) sa režim neplatnosti bez rozdielu uplatňuje na všetkých veriteľov bez povolenia, zákon o neplatnosti zmlúv o úvere s medzinárodným prvkom obsahuje v prípade tohto obdobia obmedzenie výkonu slobodného poskytovania služieb. (65) Preto treba v prvom rade preskúmať, či ciele, na základe ktorých došlo k prijatiu tohto zákona, môžu odôvodniť výnimku podľa článku 52 ZFEÚ a v druhom rade, či uvedený zákon zodpovedá naliehavým dôvodom všeobecného záujmu, pokiaľ je v danom prípade spôsobilý zabezpečiť dosiahnutie sledovaných cieľov a nejde nad rámec toho, čo je potrebné na ich dosiahnutie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. júla 2013, I. C., C-265/12, EU:C:2013:498, bod 37 a citovanú judikatúru). (73) V prípade neexistencie takýchto dôkazov však treba konštatovať, že zákon o neplatnosti zmlúv o úvere s medzinárodným prvkom ide zjavne nad rámec toho, čo je potrebné na dosiahnutie cieľov, ktoré zamýšľa sledovať, pokiaľ prostredníctvom retroaktívneho pravidla, ktoré je všeobecné a automatické, stanovuje neplatnosť všetkých zmlúv o úvere s medzinárodným prvkom, ktoré boli uzatvorené s veriteľmi bez povolenia, s výnimkou tých, ktoré boli úplne splnené. 12. Z uvedeného vyplýva, že Súdny dvor nekonštatoval en block neprijateľnosť vyžadovania oprávnenia poskytovať spotrebiteľské úvery, ale poskytol záväzný výklad práva Európskej únie vo vzťahu k chorvátskemu zákonu zo dňa 14.júla 2017, ktorý, okrem iného stanovil, že zmluvy o úvere s medzinárodným prvkom v zmysle tohto zákona, ktoré boli uzatvorené v Chorvátskej republike pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona medzi dlžníkmi a veriteľmi bez povolenia, sú absolútne neplatné
odo dňa ich uzatvorenia s následkami uvedenými v § 7 tohto zákona, pričom Súdny dvor videl problém najmä v retroaktívnom pôsobení uvedeného zákona. 13. Súdny dvor konštatoval diskriminačný charakter tohto zákona v období do 30.9.2015, a po tomto dátume, kedy sa režim neplatnosti bez rozdielu uplatňuje na všetkých veriteľov bez povolenia, Súdny dvor prijal záver, že v tomto období došlo k obmedzeniu výkonu slobodného poskytovania služieb, čo nie je a priori neprípustné, avšak každé obmedzenie musí byť odôvodnené a proporcionálne. V tomto konkrétnom prípade týkajúcom sa chorvátskeho zákona zo dňa 14.júla 2017 Súdny dvor odôvodnenosť nevzhliadol. 14. Vzhľadom na uvedené Súdny dvor Európskej únie na prvú otázku odpovedal v bode 75 odôvodnenia rozsudku tak, že článok 56 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej právnej úprave členského štátu, o akú ide vo veci samej, ktorá má predovšetkým za následok, že zmluvy o úvere a právne úkony založené na takých zmluvách, ktoré boli uzatvorené na území tohto členského štátu medzi dlžníkmi a veriteľmi so sídlom v inom členskom štáte, ktorí nie sú držiteľmi povolenia vydaného príslušnými orgánmi prvého členského štátu na účely vykonávania ich činnosti na jeho území, sú absolútne neplatné odo dňa ich uzatvorenia, a to aj vtedy, ak boli uzatvorené pred nadobudnutím účinnosti uvedenej právnej úpravy. 15. Naproti tomu v predmetnom konaní nemožno konštatovať, že by zákon o spotrebiteľských úveroch pôsobil retroaktívne, keďže ustanovenie § 11 ods. 3 tohto zákona upravujúce neplatnosť zmlúv o úvere v prípade absencie povolenia bolo platné a účinné už v čase uzatvárania zmluvy o úvere žalobcu so žalovaným, a to tak vo vzťahu k veriteľom so sídlom v Slovenskej republike, ako aj vo vzťahu k veriteľom so sídlom v inom členskom štáte Európskej únie. 16. Žalobca sa pri argumentácii odvolával na bod 75 rozsudku súdneho dvora Európskej únie vo veci C-630/17 z 14. februára 2019 bez zohľadnenia odlišností skutkového základu v konaní pred Súdnym dvorom Európskej únie a v prejednávanom prípade. Rozsudok Súdneho dvora vo veci C-630/2017 z uvedených dôvodov nijako nezakazuje, aby podľa právneho poriadku Slovenskej republiky bolo vyžadované oprávnenie NBS pre veriteľa na poskytovanie úverov, aj keď veriteľ už takýmto povolením, udeleným v inom členskom štáte, disponuje. Odvolacia námietka žalobcu o nerešpektovaní uvedeného rozsudku Súdneho dvora Európskej únie nie tak je opodstatnená. 17. Ani z ďalších rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie, na ktoré žalobca v odvolaní poukázal, nevyplýva, že by rozsudok súdu prvej inštancie bol s nimi v rozpore, resp. že by išlo o skutkovo obdobné prípady, ako je tomu v tejto veci. V rozsudku vo veci C-120/78 (I. J. J.) sa riešila iná otázka, a to či je jednostranná požiadavka uložená predpisom jedného členského štátu na minimálny obsah alkoholu na účely predaja alkoholických nápojov vo všeobecnom záujme, ktorý by mal prednosť pred požiadavkami voľného obehu tovarov, pričom Súdny dvor Európskej únie dospel k záveru, že neexistuje žiadny závažný dôvod, prečo by sa alkoholické nápoje, pokiaľ sú legálne vyrábané a uvedené na trh v niektorom členskom štáte, nemohli uviesť na trh iných členských štátov a prečo by sa na ne mal vzťahovať zákonom stanovený zákaz uvádzania na trh nápojov s nižším obsahom alkoholu, ako je limit stanovený vnútroštátnym predpisom. Z rozsudku vo veci C-76/90 (K. L.) vyplýva, že sa týkal poskytovania patentovej obnovovacej služby, pri ktorej regulácii podľa Súdneho dvora Európskej únie nemecká právna úprava prekročila to, čo je nutné k ochrane verejného záujmu, keď ustanovila, že osoby vykonávajúce túto činnosť, musia mať odbornú kvalifikáciu, ktorá je dosť špecifická a neprimeraná potrebám príjemcov. Rozhodnutie vo veci C-384/93 (M. N. C.) sa týkalo činnosti nazývanej ako „cold calling“ - telefonické kontaktovanie jednotlivcov s cieľom ponúknuť im rôzne finančné služby, kedy samotný členský štát poskytovateľa tejto služby uložil poskytovateľovi zákaz činnosti v tomto smere (bez jeho predchádzajúceho súhlasu), s čím sa Súdny dvor Európskej únie stotožnil a vyslovil, že členský štát, z ktorého sa uskutočňuje telefonát, je v najlepšom postavení na úpravu činnosti „cold calling“ a aj keby prijímajúci štát chcel zakázať operáciu „cold calling“ alebo ju podriadiť určitým podmienkam, nie je schopný zabrániť alebo kontrolovať telefonáty z iného členského štátu bez spolupráce s príslušnými úradmi tohto štátu (rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17CoCsp/47/2024 zo dňa 26.02.2025). 18. Žalobca správne uviedol, že právo Európskej únie v oblasti spotrebiteľského práva je síce harmonizované, čo ale neznamená, že je vo všetkých krajinách úplne totožné, pričom členská krajina
si môže upraviť v rámci svojho právneho poriadku práva spotrebiteľa aj v širšom rozsahu, teda môže rozšíriť ochranu spotrebiteľa, avšak pri zachovaní účelu smernice. Z tohto dôvodu teda nemožno súhlasiť s argumentáciou žalobcu, že pre žalovaného ako spotrebiteľa vôbec nie je podstatné, aký právny poriadok bude na prejednávanú vec aplikovaný. Naviac, uvedené tvrdenie možno rovnako použiť aj vo vzťahu k žalobcovi. Ak je oblasť spotrebiteľských úverov natoľko harmonizovaná, ako tvrdí žalobca, tak potom by bolo možné tvrdiť, že aj pre žalobcu je nepodstatné, akým právnym poriadkom sa zmluva spravuje. Potom odvolaciemu súdu nie je zrejmé, prečo žalobca trvá na aplikácii českého právneho poriadku. 19. Žalobca namietal aj to, že udelenie povolenia poskytovať spotrebiteľské úvery je otázkou práva verejného a v súdenom spore sa má vychádzať len z noriem súkromného práva. Zo znenia § 20 ods. 1 ZoSÚ je zrejmé, že dotknutá podmienka je výslovnou súčasťou práve súkromného práva. 20. V zmysle ust. § 24 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch je teda nepochybné, že žalobca mohol žalovanému legálne poskytnúť úver iba v prípade pokiaľ by mal povolenie udelené Národnou bankou Slovenska. V tomto ohľade je bezpredmetné, či má žalobca povolenie Českej národnej banky. Ustanovenie o udelení povolenia je kogentnou úpravou, od ktorej nie je možné sa odchýliť. Vyžadovanie takého povolenia nie je v rozpore s právom Európskej únie, pretože takéto povolenie sa vyžaduje od každého subjektu, ktorý chce poskytovať služby poskytovania spotrebiteľských úverov a iných úverov a pôžičiek pre spotrebiteľov, bez ohľadu na štátnu príslušnosť. Ak by mal záujem žalobca poskytovať legálnym spôsobom úvery a pôžičky pre spotrebiteľov na území Slovenskej republiky, požiadal by o udelenie povolenia. Nie je možné akceptovať, že žalobca by podliehal len kontrole orgánu z iného členského štátu, ktorý kontroluje poskytovanie spotrebiteľských úverov v danom štáte. Súd prvej inštancie teda správne vyhodnotil, že bez povolenia Národnej banky je zmluva neplatná a takýto záver nie je možné požadovať za diskrimináciu z dôvodu sídla podnikateľského subjektu v inom členskom štáte. Je nepochybné, že žalovanému poskytla úver osoba, ktorá nemá povolenie na poskytovanie úverov na území Slovenskej republiky a v takomto prípade je v zmysle § 11 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch táto zmluva neplatná. 21. Za stavu neplatnosti úverovej zmluvy súd prvej inštancie správne na prejednávanú vec aplikoval ust. § 457 Občianskeho zákonníka, teda že pri neplatnosti zmluvy je každý z jej účastníkov povinný vrátiť druhému všetko čo podľa nej dostal, nakoľko sa jedná o plnenie z neplatného právneho úkonu. Súd prvej inštancie na základe ust. § 54a Občianskeho zákonníka prihliadol na premlčanie uplatneného nároku. Súd správne aplikoval 2 – ročnú subjektívnu premlčaciu dobu, ktorú počítal od dňa poskytnutia úveru (19.7.2021). Keďže žaloba v tejto veci bola na súde podaná po uplynutí subjektívnej premlčacej lehoty v zmysle § 107 Občianskeho zákonníka (14.8.2024), súd prvej inštancie správne žalobu v celom rozsahu zamietol. 22. Za nedôvodnú považuje odvolací súd aj námietku žalobcu spočívajúcu v tom, že súd postupoval v rozpore s ust. § 11 ods. 3 ZoSÚ. Odvolací súd dodáva, že ustanovenie § 11 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch nestanovuje začiatok plynutia premlčacej doby, ale stanovuje podmienky, za ktorých spotrebiteľ môže vrátiť finančné prostriedky poskytnuté na základe neplatnej zmluvy. Naviac uvedená námietka je bezpredmetná aj z dôvodu, že aj keby súd počítal plynutie premlčacej doby podľa spomínaného ustanovenia, nárok žalobcu by bol aj tak premlčaný. Žalovaný bol povinný splatiť dlh do 13.9.2021. Ak by súd počítal začiatok plynutia premlčacej doby od tohto momentu, premlčacia doba by uplynula dňa 13.9.2023, t.j. pred podaním žaloby na súd (14.8.2024). 23. Neobstojí ani námietka týkajúca sa toho, že žalobca v čase poskytnutia úveru nemohol vedieť o neplatnosti zmluvy a teda aj vzniku bezdôvodného obohatenia. Žalobca ako subjekt podnikajúci na finančnom trhu by si mal byť vedomý toho, v ktorom štáte a za akých podmienok môže podnikať, mal a mohol sa oboznámiť aj s príslušnými právnymi predpismi Slovenskej republiky. Naviac, už dňa 09.08.2018 bol upozornený na to, že Národná banka Slovenska mu žiadne povolenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov a iných úverov a pôžičiek pre spotrebiteľov na území Slovenskej republiky neudelila, preto bolo v jeho kompetencii o toto povolenie požiadať a zabezpečiť vykonávanie podnikateľskej činnosti v súlade s právnymi predpismi. Skutočnosť, že žalobca nebol v tomto smere obozretný, nezistil si podmienky poskytovania úverov na území Slovenskej republiky a bez príslušného povolenia poskytoval úvery aj na území Slovenskej republiky, nemôže byť na ťarchu spotrebiteľa.
24. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravnými uzneseniami podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správne potvrdil. 25. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle § 396 ods. 1 CSP v súvislosti s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a čl. 17 CSP, zohľadniac zásadu hospodárnosti konania tak, že v odvolacom konaní plne úspešnému žalovanému nepriznal náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešnému žalobcovi a to z dôvodu, že mu žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, keďže bol aj v odvolacom konaní neaktívny. 26. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).