{"guid": "9ae4adae-32c5-4fca-90c0-895979d2c66e:10035801-f784-4826-a0ce-f80c809c2d7c", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2026:8724203349.2", "spisova_znacka": "17CoCsp/22/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 17CoCsp/22/2025 z 7. 7. 2026", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Prešov z 7. júla 2026, sp. zn. 17CoCsp/22/2025, ECLI:SK:KSPO:2026:8724203349.2", "identifikacne_cislo": "8724203349", "sud": {"guid": "sud_155", "nazov": "Krajský súd Prešov", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-presov"}, "sudca": "JUDr. Jana Burešová", "sudca_id": 351, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-jana-buresova-351", "datum_vydania": "2026-07-07", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdené"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Spotrebiteľské zmluvy"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2005/266", "nazov": "zákon č. 266/2005 Z. z. o ochrane spotrebiteľa pri finančných službách na diaľku", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/266", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/266-2005"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/10035801-f784-4826-a0ce-f80c809c2d7c", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2026:8724203349.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2026:8724203349.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2026:8724203349.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Prešov\n17CoCsp/22/2025\n8724203349\n07. 07. 2026\nJUDr. Jana Burešová\nECLI:SK:KSPO:2026:8724203349.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Burešovej a členov senátu\nJUDr. Mariana Hoffmanna, PhD. a JUDr. Eduarda Valenčina v spore žalobcu: MINIHOTOVOST, SE,\nso sídlom A. XXX/X, B., XXX XX C., D. E., IČO: 043 55 211, právne zastúpeného: JUDr. Katarína\nHegedüšová, advokátka so sídlom Majerníkova 3/A, 841 05 Bratislava - mestská časť Dúbravka, IČO:\n42 185 190, proti žalovanému: F. G., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom H. XX/XXX, XXX XX C., o\nzaplatenie 450 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Poprad č.k.\n12Csp/39/2024 – 35 zo dňa 9.4.2025 v spojení s opravným uznesením č.k. 12Csp/39/2024 – 63 zo dňa\n3.9.2025 a č.k. 12Csp/39/2024 – 64 zo dňa 9.10.2025, takto\nrozhodol:\nI. Potvrdzuje rozsudok v spojení s opravným uznesením č.k. 12Csp/39/2024 – 63 zo dňa 3.9.2025 a\nč.k. 12Csp/39/2024 – 64 zo dňa 9.10.2025.\nII Žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.\nodôvodnenie:\n1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a stranám sporu náhradu trov konania\nnepriznal.\nV odôvodnení rozsudku okrem iného uviedol, že žalobca uzatvoril so žalovaným dňa 19.7.2021\nZmluvu o úvěru podľa zákona číslo 89/2012 Zb. Občiansky zákonník a zákona číslo 257/2016 Zb. o\nspotrebiteľskom úvere, na základe ktorej bol žalovanému poskytnutý jednorazový úver vo výške 450\nEur, ktorý sa zaviazal vrátiť žalovanému za poplatok vo výške 128 Eur, s dňom splatnosti 16.8.2021,\ns dobou trvania spotrebiteľského úveru 28 dní. Na úpravu vzťahov neupravených zmluvou ani VPPÚ\nsa použijú ustanovenia právneho poriadku Českej republiky, hlavne príslušné ustanovenia OZ, ZSSU\na zákona č. 634/92 Sb. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov. V ďalšom podmienky\nupravujú predzmluvnú zmluvnú komunikáciu strán, výpočtu úrokovej sadzby, RPMN a i. Elektronickou\nsprávou zo dňa 16.8.2021 žalobca oznámil žalovanému predlženie splatnosti jeho minipôžičky o 28 dní\ns tým, že nový dátum splatnosti minipôžičky je 13.9.2021.\nSúd prvej inštancie vec právne posúdil podľa čl. 18 bod 2 nariadenia Brusel I, čl. 6 ods. 1 a 2 nariadenia\nRím I, ust. § 11 ods. 3 a 4, § 20, § 24 ods. 1 až 4 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch\na pôžičkách a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov\n(ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“ alebo aj „ZoSÚ“), § 2, zákona č. 266/2005 Z.z. o ochrane\nspotrebiteľa pri finančných službách na diaľku a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 52, § 54,\n§ 54a, § 100, § 101, § 107, § 122, § 451 a § 457 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej\n„Občiansky zákonník“).\nSúd prvej inštancie poukazujúc na závery rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C – 191/2015\ndospel k záveru, že voľba českého práva zakotvená vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru,\nje neprijateľnou zmluvnou podmienkou, pretože ide o ustanovenie, ktoré nebolo individuálne dojednané,\n\nkeďže žalovaný ako spotrebiteľ, nemal možnosť ovplyvniť uvedenú voľbu práva. Predmetné znenie vo\nvšeobecných podmienkach uvádza žalovaného do omylu, pretože formulácia ustanovenia predmetných\nzmluvných podmienok je nastavená tak, že na právny vzťah sa bude vzťahovať právo Českej republiky,\nale nijakým spôsobom žalovaného nepoučili, že ochranu jej poskytnutú aj imperatívne normy právneho\nporiadku Slovenskej republiky, kde má svoje bydlisko.\nÚver poskytla žalovanému spoločnosť MINIHOTOVOST, SE, ktorá na území Slovenskej republiky\nposkytovala úvery bez povolenia Národnej banky Slovenska, podľa § 24 ods. 1 ZoSÚ sa na poskytnutý\núver vzťahuje ust. § 11 ods.3 ZoSÚ, ktorý sankcionuje zmluvu o úvere, ktorý bol poskytnutý bez povolenia\nna činnosť Národnou bankou Slovenska, neplatnosťou.\nAk je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo\npodľa nej dostal. Žalobca tvrdí, že dňa 19.7. 2021 žalovanému poukázal sumu 450 Eur. Vzhľadom na\nneplatnosť zmluvy žalobca mohol prvý raz vykonať právo vyzvať dlžníka na vrátenie bezdôvodného\nobohatenia s odkazom na ust. § 563 O.z. dňa nasledujúceho, teda 20.7.2021. Dňom 20.7. 2023 uplynula\nžalobcovi subjektívna premlčacia lehota upravená v ust. § 107/1 O.z. V danom prípade pri aplikácii\nustanovenia § 54a a 107 O.z. súd nemohol žalobcovi právo na vydanie bezdôvodného obohatenia\npriznať a preto jeho žalobu zamietol.\nNáhradu trov konania súd stranám nepriznal. Žalovaný síce bol úspešnou stranou v konaní, ktorému by\nprislúchala náhrada trov s odkazom na ust. § 255 CSP, tento sám si v konaní náhradu trov neuplatnil. Z\nobsahu spisu rovnako nevyplýva, aby žalovanému v súvislosti s konaním nejaké trovy konania vznikli.\n2. Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podal žalobca odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm.\nb), d), e), f) a h) CSP. Žalobca nesúhlasil s názorom prvoinštančného súdu o absolútnej neplatnosti\nzmluvy o úvere uzavretej medzi stranami sporu, a to výlučne z dôvodu chýbajúceho povolenia na\nposkytovanie spotrebiteľských úverov u žalobcu zo strany Národnej banky Slovenska. Poukázal na\njudikatúru Súdneho dvora EÚ, podľa ktorého článok 56 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že bráni\ntakej právnej úprave členského štátu, o akú ide vo veci samej, ktorá má predovšetkým za následok,\nže zmluvy o úvere a právne úkony založené na takých zmluvách, ktoré boli uzatvorené na území tohto\nčlenského štátu medzi dlžníkmi a veriteľmi so sídlom v inom členskom štáte, ktorí nie sú držiteľmi\npovolenia vydaného príslušnými orgánmi prvého členského štátu na účely vykonávania ich činnosti\nna jeho území, sú absolútne neplatné odo dňa ich uzatvorenia, a to aj vtedy, ak boli uzatvorené pred\nnadobudnutím účinnosti uvedenej právnej úpravy. Žalobca zdôraznil, že je subjekt založený, vzniknutý\na registrovaný v právnom prostredí Českej republiky, kde má ako európska spoločnosť umiestnené\naj svoje sídlo a vykonáva svoju činnosť. Zo skutočností týkajúcich sa zásady slobodného pohybu\nslužieb teda vyplýva, že neexistuje žiaden priestor pre prijatie názoru, že k cezhraničnému poskytovaniu\nspotrebiteľských úverov žalobcom so sídlom v Českej republike a na základe oprávnenia udeleného\nČeskou národnou bankou prostredníctvom internetu je potrebné „navyše“ udelenie povolenia zo strany\nNárodnej banky Slovenska. Žalobca trval na platnosti dohody o voľbe práva a poukázal na úplnú\nharmonizáciu v oblasti spotrebiteľských úverov. K premlčaniu uviedol, že povinnosť spotrebiteľa vydať\nbezdôvodné obohatenie nevzniká okamžite, ale až v lehote podľa zmluvy. Ak teda súd prvej inštancie\npočítal začiatok premlčacej doby od uzavretia zmluvy, konal v priamom rozpore s § 11 ods. 3 Zákona\no spotrebiteľských úveroch. Naviac, je nesprávne použitie subjektívnej premlčacej doby v zmysle § 107\nods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože žalobca nemal žiadnu vedomosť o tom, že v čase uzavretia\nzmluvy má poskytovať spotrebiteľský úver iba na základe povolenia Národnej banky Slovenska. Na\nzáklade uvedeného žalobca žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvej\ninštancie na ďalšie konanie.\n3. Žalovaný sa k odvolaniu nevyjadril.\n4. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. - Civilný sporový poriadok\n- CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP),\noprávneným subjektom (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP),\npreskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z\nust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že\nmiesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli ako aj na jeho webovej stránke Krajského\nsúdu v Prešove (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je nedôvodné.\n5. Po oboznámení sa s obsahom spisu, ako aj napadnutým rozhodnutím okresného súdu odvolací\nsúd konštatuje, že rozhodnutie okresného súdu je vecne správne, rozhodnutie je nielen dostatočne\n\npodrobné a presvedčivé, ale i jasné a zrozumiteľné a logickým spôsobom sa vysporiadava so všetkými\nrelevantnými otázkami a aspektmi, teda spĺňa zákonné kritéria odôvodnenia uvedené v ustanovení §\n220 ods. 2 CSP. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami súdu\npri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Okresný súd neporušil\nprávo na spravodlivý proces, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná\nskutočnosť, alebo okolnosť tak ako to namieta žalobca vo svojom odvolaní. Naopak, okresný súd ich\nsprávnym spôsobom posúdil, a v celom rozsahu aj náležite vyhodnotil rešpektujúc formálnu logiku.\nOkresný súd sa zaoberal všetkými podstatnými námietkami strán sporu a vo veci rozhodol spravodlivo\na zákonne.\n6. Na základe vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie nebolo medzi stranami sporu\nsporné, že žalobca poskytol žalovanému na základe zmluvy o úvere zo dňa 17.9.2021 úver vo výške\n450 Eur, ktorý sa žalovaný zaviazal vrátiť do 16.8.2021 s dohodnutou odmenou vo výške 128 Eur.\nNásledne bola doba splatnosti žalovanému predĺžená do 13.9.2021. Zároveň žalobca nepopieral, že ako\nveriteľ nemá povolenie Národnej banky Slovenska (NBS) na ponúkanie a poskytovanie spotrebiteľských\núverov.\n7. Vzhľadom na to, že ide o vec s cezhraničným prvkom, súd prvej inštancie sa v prvom rade venoval\nurčeniu rozhodného práva. V tejto súvislosti súd prvej inštancie správne poukázal na to, že úvodnú časť\nzmluvy, v ktorej je uvedené, že zmluva bola uzavretá podľa zákona č. 89/2012 Sb. Občanský zákonník\na zákona č. 257/2016 Sb. o spotřebitelském úvěru, nemožno považovať za účinnú dohodu zmluvných\nstrán o voľbe rozhodného práva, keďže skutočne sa jedná iba o konštatovanie a nie ustanovenie, z\nktorého by bolo zrejmé zmluvné dojedanie účastníkov zmluvy o rozhodnom práve. Rovnako nemožno\nani vychádzať zo všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré majú mať iba vysvetľujúci, technický\ncharakter ku skutočnostiam uvedeným v zmluve. Tieto podmienky síce mali byť elektronicky podpísané\nžalovaným, ale jedná sa o jednostranný formulár, ktorý žalovaný nemohol žiadnym spôsobom ovplyvniť.\nNemožno konštatovať, že skutočnosti uvedené v týchto podmienkach sú výsledkom konsenzu prejavu\nvôle oboch zmluvných strán. Žalovaný podpisom iba potvrdzuje, že sa zoznámil v dostatočnom predstihu\ns ich obsahom, že im porozumel a konštatovanie, že ich „považuje za právně beze zbytku závazné“,\ntaktiež nemôže zakladať tak podstatnú skutočnosť, akou je dohoda o voľbe rozhodného práva, nakoľko\ntakýto prejav vôle musí byť jasný, určitý a úplne zrozumiteľný tak, aby nebola žiadna pochybnosť o tom,\nže spotrebiteľ si zmluvne dohodol aplikáciu iného právneho poriadku, než je v danom prípade právny\nporiadok Slovenskej republiky.\n8. Ak má byť tak zásadná okolnosť, akou je voľba práva, rešpektovaná ako prejav zmluvnej autonómie,\nmusí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa však vyžaduje náležité\ninformácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a predovšetkým informácie o tom, čo táktorá voľba konkrétne (pre spotrebiteľa) znamená. Za takúto dohodu (súhlasný prejav vôle oboch\nstrán) určite nemožno považovať ani odkaz v úvode zmluvy o úvere, že predmetná úverová zmluva\nje uzatvorená podľa „Občanského zákoníku a zákona číslo 257/2016 Sb. o spotřebitelském uvěru“.\nV prejednávanej veci nebolo zo strany žalobcu uvedené žiadne skutkové tvrdenie o tom, že takýmto\nspôsobom bolo postupované. Navyše, ani z formulácie bodu 04. Všeobecných obchodných podmienok\na ani z ustanovenia zmluvy, že sa uzatvára podľa zákona č. 89/2012 Zb. a zákona č. 257/2016 Sb.\nnevyplýva jednoznačný a jasný záver o (údajnej) voľbe práva. V zmysle čl. 3 ods. 1 Nariadenia Rím\nI pritom voľba práva musí byť urobená výslovne alebo jasne preukázaná ustanoveniami zmluvy alebo\nokolnosťami prípadu, čo z danej zmluvy nevyplýva. Vzhľadom na to, že medzi žalobcom a žalovaným\nnedošlo k platnej voľbe (českého) práva a zároveň žalobca svoju činnosť smeruje na územie Slovenskej\nrepubliky, posudzovaná úverová zmluva sa v zmysle čl. 6 ods. 1 Nariadenia Rím I. spravuje právnym\nporiadkom krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa, t. j. právnym poriadkom Slovenskej republiky. Zároveň\nz titulu neexistencie dohody o voľbe práva bolo nadbytočné viesť polemiky ohľadne toho, či voľba\nprávneho poriadku Českej republiky zbavovala spotrebiteľa zvýšenej, resp. výhodnejšej ochrany.\n9. K námietke žalobcu uvádzanej v odvolaní, že odvolateľ nesmeruje svoju činnosť na územie Slovenskej\nrepubliky, odvolací súd dáva do pozornosti znenie čl. 6 ods. 1 písm. b/ Nariadenia Rím I. „...akýmkoľvek\nspôsobom smeruje svoju podnikateľskú činnosť“. Súčasne zo skutočností známych odvolaciemu súdu\nz jeho činnosti (§ 186 ods. 1 CSP), vrátane faktického pokračovania žalobcu v činnosti obchodnej\nspoločnosti MINIHOTOVOSŤ, a.s., so sídlom Bratislava, Pribinova 25 (IČO: 35 852 453), ktorá zanikla\nv dôsledku cezhraničného zlúčenia práve so žalobcom, je nepochybné, že odvolateľ smeruje svoju\n\npodnikateľskú činnosť (aj) na územie v Slovenskej republike. Potvrdením uvedeného smerovania\npodnikateľskej činnosti žalobcu je napokon tiež značné množstvo ním iniciovaných súdnych sporov voči\nspotrebiteľom – osobám, pre ktoré je Slovenská republika krajinou ich obvyklého pobytu.\n10. Ďalej žalobca namietal vyžadovanie oprávnenia NBS na poskytovanie úverov. Základom\nharmonizácie právnej úpravy v oblasti spotrebiteľských úverov je Smernica Európskeho Parlamentu\na Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice\nRady 87/102/EHS 2008/48/ES. Táto Smernica v bode 15 recitálu ustanovuje, že touto smernicou\nnie je dotknuté právo členských štátov obmedziť v súlade s právom Spoločenstva poskytovanie\nspotrebiteľského úveru len na právnické osoby alebo len na určité právnické osoby; (44) V záujme\nzabezpečenia transparentnosti a stability trhu a až do ďalšej harmonizácie by členské štáty mali\nzabezpečiť, aby sa zaviedli vhodné opatrenia na reguláciu činnosti veriteľov alebo dohľad nad ňou.\nNa základe citovaných východísk bola prijatá novela zákona o spotrebiteľských úveroch zákonom\nč. 35/2015 Z. z., ktorá do právnej úpravy zaviedla povolenie NBS na poskytovanie spotrebiteľských\núverov. V zmysle dôvodovej správy sa dotknutá novelizácia zameriava na prijatie krokov, ktoré\nprispejú k transparentnosti a zvýšeniu výkonu dohľadu na trhu poskytovateľov spotrebiteľských úverov.\nObsahovo ide o tie naliehavé dôvody, ktoré už boli uznané v judikatúre Súdneho dvora: profesijné\npravidlá na ochranu prijímateľa služby (C-288/89), dobrá povesť finančného sektora (C-384/93), či\nochrana spotrebiteľov (C-265/12). Nadväzne nie je možné konštatovať neprimerané obmedzenie\nslobodného poskytovania služieb; osobitne, ak povinnosť mať dotknuté povolenie sa bez výnimky (t.\nj. bez akéhokoľvek zvýhodnenia, napr. tuzemských nebankových spoločností) vzťahuje na všetkých\npotenciálnych poskytovateľov mimobankových úverov spotrebiteľom. Z tohto dôvodu neobstojí námietka\nžalobcu o činnosti a pôsobení zahraničných bánk, ktoré takéto povolenie nepotrebujú. Práve podstatne\nprísnejšia reguláciu bánk je totiž garanciou náležitého pôsobenia jednotlivých bánk aj mimo svojho\n„domovského“ členského štátu.\n11. Žalobca v odvolaní poukazuje na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-630/17\nz 14. februára 2019. Podľa žalobcu uvedený rozsudok má podporovať jeho názor, že dôvodom\nneplatnosti zmluvy o úvere nemôže byť absencia oprávnenia žalobcu poskytovať spotrebiteľské úvery,\nnakoľko by išlo o porušenie práva na slobodné poskytovanie služieb zakotvené v čl. 56 Zmluvy o\nfungovaní Európskej únie. Uvedený rozsudok však nie je na prejednávanú vec aplikovateľný. V prvom\nrade je potrebné zdôrazniť, že vo veci C-630/2017 Súdny dvor konštatoval diskriminačný charakter\nchorvátskeho zákona o neplatnosti zmlúv o úvere s medzinárodným prvkom zo dňa 14.7.2017, keď\nuviedol: (62) Preto vzhľadom na to, že zákon o neplatnosti zmlúv o úvere s medzinárodným prvkom\nzavádza režim výnimiek pre určité finančné služby podľa toho, či poskytovateľ služieb má svoje sídlo\nv inom členskom štáte, než je ten, v ktorom sa služba poskytuje, treba vyvodiť záver, že chorvátske\nprávo sa do 30. septembra 2015, čo je dátum, od ktorého sa neplatnosť zmlúv o úvere uzatvorených\ns veriteľom bez povolenia rozšírila na zmluvy uzatvorené s veriteľmi so sídlom v tomto členskom štáte,\ndopúšťalo priamej diskriminácie voči veriteľom so sídlom mimo územia Chorvátska. (63) Keďže od tohto\ndátumu (30.9.2015, pozn. odvolacieho súdu) sa režim neplatnosti bez rozdielu uplatňuje na všetkých\nveriteľov bez povolenia, zákon o neplatnosti zmlúv o úvere s medzinárodným prvkom obsahuje v prípade\ntohto obdobia obmedzenie výkonu slobodného poskytovania služieb. (65) Preto treba v prvom rade\npreskúmať, či ciele, na základe ktorých došlo k prijatiu tohto zákona, môžu odôvodniť výnimku podľa\nčlánku 52 ZFEÚ a v druhom rade, či uvedený zákon zodpovedá naliehavým dôvodom všeobecného\nzáujmu, pokiaľ je v danom prípade spôsobilý zabezpečiť dosiahnutie sledovaných cieľov a nejde nad\nrámec toho, čo je potrebné na ich dosiahnutie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. júla 2013, I. C.,\nC-265/12, EU:C:2013:498, bod 37 a citovanú judikatúru). (73) V prípade neexistencie takýchto dôkazov\nvšak treba konštatovať, že zákon o neplatnosti zmlúv o úvere s medzinárodným prvkom ide zjavne\nnad rámec toho, čo je potrebné na dosiahnutie cieľov, ktoré zamýšľa sledovať, pokiaľ prostredníctvom\nretroaktívneho pravidla, ktoré je všeobecné a automatické, stanovuje neplatnosť všetkých zmlúv o úvere\ns medzinárodným prvkom, ktoré boli uzatvorené s veriteľmi bez povolenia, s výnimkou tých, ktoré boli\núplne splnené.\n12. Z uvedeného vyplýva, že Súdny dvor nekonštatoval en block neprijateľnosť vyžadovania oprávnenia\nposkytovať spotrebiteľské úvery, ale poskytol záväzný výklad práva Európskej únie vo vzťahu k\nchorvátskemu zákonu zo dňa 14.júla 2017, ktorý, okrem iného stanovil, že zmluvy o úvere s\nmedzinárodným prvkom v zmysle tohto zákona, ktoré boli uzatvorené v Chorvátskej republike pred\nnadobudnutím účinnosti tohto zákona medzi dlžníkmi a veriteľmi bez povolenia, sú absolútne neplatné\n\nodo dňa ich uzatvorenia s následkami uvedenými v § 7 tohto zákona, pričom Súdny dvor videl problém\nnajmä v retroaktívnom pôsobení uvedeného zákona.\n13. Súdny dvor konštatoval diskriminačný charakter tohto zákona v období do 30.9.2015, a po tomto\ndátume, kedy sa režim neplatnosti bez rozdielu uplatňuje na všetkých veriteľov bez povolenia, Súdny\ndvor prijal záver, že v tomto období došlo k obmedzeniu výkonu slobodného poskytovania služieb, čo\nnie je a priori neprípustné, avšak každé obmedzenie musí byť odôvodnené a proporcionálne. V tomto\nkonkrétnom prípade týkajúcom sa chorvátskeho zákona zo dňa 14.júla 2017 Súdny dvor odôvodnenosť\nnevzhliadol.\n14. Vzhľadom na uvedené Súdny dvor Európskej únie na prvú otázku odpovedal v bode 75 odôvodnenia\nrozsudku tak, že článok 56 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej právnej úprave členského\nštátu, o akú ide vo veci samej, ktorá má predovšetkým za následok, že zmluvy o úvere a právne úkony\nzaložené na takých zmluvách, ktoré boli uzatvorené na území tohto členského štátu medzi dlžníkmi a\nveriteľmi so sídlom v inom členskom štáte, ktorí nie sú držiteľmi povolenia vydaného príslušnými orgánmi\nprvého členského štátu na účely vykonávania ich činnosti na jeho území, sú absolútne neplatné odo dňa\nich uzatvorenia, a to aj vtedy, ak boli uzatvorené pred nadobudnutím účinnosti uvedenej právnej úpravy.\n15. Naproti tomu v predmetnom konaní nemožno konštatovať, že by zákon o spotrebiteľských úveroch\npôsobil retroaktívne, keďže ustanovenie § 11 ods. 3 tohto zákona upravujúce neplatnosť zmlúv o úvere\nv prípade absencie povolenia bolo platné a účinné už v čase uzatvárania zmluvy o úvere žalobcu so\nžalovaným, a to tak vo vzťahu k veriteľom so sídlom v Slovenskej republike, ako aj vo vzťahu k veriteľom\nso sídlom v inom členskom štáte Európskej únie.\n16. Žalobca sa pri argumentácii odvolával na bod 75 rozsudku súdneho dvora Európskej únie vo veci\nC-630/17 z 14. februára 2019 bez zohľadnenia odlišností skutkového základu v konaní pred Súdnym\ndvorom Európskej únie a v prejednávanom prípade. Rozsudok Súdneho dvora vo veci C-630/2017\nz uvedených dôvodov nijako nezakazuje, aby podľa právneho poriadku Slovenskej republiky bolo\nvyžadované oprávnenie NBS pre veriteľa na poskytovanie úverov, aj keď veriteľ už takýmto povolením,\nudeleným v inom členskom štáte, disponuje. Odvolacia námietka žalobcu o nerešpektovaní uvedeného\nrozsudku Súdneho dvora Európskej únie nie tak je opodstatnená.\n17. Ani z ďalších rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie, na ktoré žalobca v odvolaní poukázal,\nnevyplýva, že by rozsudok súdu prvej inštancie bol s nimi v rozpore, resp. že by išlo o skutkovo obdobné\nprípady, ako je tomu v tejto veci.\nV rozsudku vo veci C-120/78 (I. J. J.) sa riešila iná otázka, a to či je jednostranná požiadavka uložená\npredpisom jedného členského štátu na minimálny obsah alkoholu na účely predaja alkoholických\nnápojov vo všeobecnom záujme, ktorý by mal prednosť pred požiadavkami voľného obehu tovarov,\npričom Súdny dvor Európskej únie dospel k záveru, že neexistuje žiadny závažný dôvod, prečo by sa\nalkoholické nápoje, pokiaľ sú legálne vyrábané a uvedené na trh v niektorom členskom štáte, nemohli\nuviesť na trh iných členských štátov a prečo by sa na ne mal vzťahovať zákonom stanovený zákaz\nuvádzania na trh nápojov s nižším obsahom alkoholu, ako je limit stanovený vnútroštátnym predpisom.\nZ rozsudku vo veci C-76/90 (K. L.) vyplýva, že sa týkal poskytovania patentovej obnovovacej služby, pri\nktorej regulácii podľa Súdneho dvora Európskej únie nemecká právna úprava prekročila to, čo je nutné\nk ochrane verejného záujmu, keď ustanovila, že osoby vykonávajúce túto činnosť, musia mať odbornú\nkvalifikáciu, ktorá je dosť špecifická a neprimeraná potrebám príjemcov.\nRozhodnutie vo veci C-384/93 (M. N. C.) sa týkalo činnosti nazývanej ako „cold calling“ - telefonické\nkontaktovanie jednotlivcov s cieľom ponúknuť im rôzne finančné služby, kedy samotný členský\nštát poskytovateľa tejto služby uložil poskytovateľovi zákaz činnosti v tomto smere (bez jeho\npredchádzajúceho súhlasu), s čím sa Súdny dvor Európskej únie stotožnil a vyslovil, že členský štát, z\nktorého sa uskutočňuje telefonát, je v najlepšom postavení na úpravu činnosti „cold calling“ a aj keby\nprijímajúci štát chcel zakázať operáciu „cold calling“ alebo ju podriadiť určitým podmienkam, nie je\nschopný zabrániť alebo kontrolovať telefonáty z iného členského štátu bez spolupráce s príslušnými\núradmi tohto štátu (rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17CoCsp/47/2024 zo dňa\n26.02.2025).\n18. Žalobca správne uviedol, že právo Európskej únie v oblasti spotrebiteľského práva je síce\nharmonizované, čo ale neznamená, že je vo všetkých krajinách úplne totožné, pričom členská krajina\n\nsi môže upraviť v rámci svojho právneho poriadku práva spotrebiteľa aj v širšom rozsahu, teda môže\nrozšíriť ochranu spotrebiteľa, avšak pri zachovaní účelu smernice. Z tohto dôvodu teda nemožno súhlasiť\ns argumentáciou žalobcu, že pre žalovaného ako spotrebiteľa vôbec nie je podstatné, aký právny\nporiadok bude na prejednávanú vec aplikovaný. Naviac, uvedené tvrdenie možno rovnako použiť aj vo\nvzťahu k žalobcovi. Ak je oblasť spotrebiteľských úverov natoľko harmonizovaná, ako tvrdí žalobca, tak\npotom by bolo možné tvrdiť, že aj pre žalobcu je nepodstatné, akým právnym poriadkom sa zmluva\nspravuje. Potom odvolaciemu súdu nie je zrejmé, prečo žalobca trvá na aplikácii českého právneho\nporiadku.\n19. Žalobca namietal aj to, že udelenie povolenia poskytovať spotrebiteľské úvery je otázkou práva\nverejného a v súdenom spore sa má vychádzať len z noriem súkromného práva. Zo znenia § 20 ods. 1\nZoSÚ je zrejmé, že dotknutá podmienka je výslovnou súčasťou práve súkromného práva.\n20. V zmysle ust. § 24 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch je teda nepochybné, že žalobca\nmohol žalovanému legálne poskytnúť úver iba v prípade pokiaľ by mal povolenie udelené Národnou\nbankou Slovenska. V tomto ohľade je bezpredmetné, či má žalobca povolenie Českej národnej banky.\nUstanovenie o udelení povolenia je kogentnou úpravou, od ktorej nie je možné sa odchýliť. Vyžadovanie\ntakého povolenia nie je v rozpore s právom Európskej únie, pretože takéto povolenie sa vyžaduje\nod každého subjektu, ktorý chce poskytovať služby poskytovania spotrebiteľských úverov a iných\núverov a pôžičiek pre spotrebiteľov, bez ohľadu na štátnu príslušnosť. Ak by mal záujem žalobca\nposkytovať legálnym spôsobom úvery a pôžičky pre spotrebiteľov na území Slovenskej republiky,\npožiadal by o udelenie povolenia. Nie je možné akceptovať, že žalobca by podliehal len kontrole\norgánu z iného členského štátu, ktorý kontroluje poskytovanie spotrebiteľských úverov v danom štáte.\nSúd prvej inštancie teda správne vyhodnotil, že bez povolenia Národnej banky je zmluva neplatná\na takýto záver nie je možné požadovať za diskrimináciu z dôvodu sídla podnikateľského subjektu v\ninom členskom štáte. Je nepochybné, že žalovanému poskytla úver osoba, ktorá nemá povolenie na\nposkytovanie úverov na území Slovenskej republiky a v takomto prípade je v zmysle § 11 ods. 3 zákona\no spotrebiteľských úveroch táto zmluva neplatná.\n21. Za stavu neplatnosti úverovej zmluvy súd prvej inštancie správne na prejednávanú vec aplikoval\nust. § 457 Občianskeho zákonníka, teda že pri neplatnosti zmluvy je každý z jej účastníkov povinný\nvrátiť druhému všetko čo podľa nej dostal, nakoľko sa jedná o plnenie z neplatného právneho úkonu.\nSúd prvej inštancie na základe ust. § 54a Občianskeho zákonníka prihliadol na premlčanie uplatneného\nnároku. Súd správne aplikoval 2 – ročnú subjektívnu premlčaciu dobu, ktorú počítal od dňa poskytnutia\núveru (19.7.2021). Keďže žaloba v tejto veci bola na súde podaná po uplynutí subjektívnej premlčacej\nlehoty v zmysle § 107 Občianskeho zákonníka (14.8.2024), súd prvej inštancie správne žalobu v celom\nrozsahu zamietol.\n22. Za nedôvodnú považuje odvolací súd aj námietku žalobcu spočívajúcu v tom, že súd postupoval\nv rozpore s ust. § 11 ods. 3 ZoSÚ. Odvolací súd dodáva, že ustanovenie § 11 ods. 3 zákona\no spotrebiteľských úveroch nestanovuje začiatok plynutia premlčacej doby, ale stanovuje podmienky,\nza ktorých spotrebiteľ môže vrátiť finančné prostriedky poskytnuté na základe neplatnej zmluvy. Naviac\nuvedená námietka je bezpredmetná aj z dôvodu, že aj keby súd počítal plynutie premlčacej doby podľa\nspomínaného ustanovenia, nárok žalobcu by bol aj tak premlčaný. Žalovaný bol povinný splatiť dlh do\n13.9.2021. Ak by súd počítal začiatok plynutia premlčacej doby od tohto momentu, premlčacia doba by\nuplynula dňa 13.9.2023, t.j. pred podaním žaloby na súd (14.8.2024).\n23. Neobstojí ani námietka týkajúca sa toho, že žalobca v čase poskytnutia úveru nemohol vedieť\no neplatnosti zmluvy a teda aj vzniku bezdôvodného obohatenia. Žalobca ako subjekt podnikajúci na\nfinančnom trhu by si mal byť vedomý toho, v ktorom štáte a za akých podmienok môže podnikať,\nmal a mohol sa oboznámiť aj s príslušnými právnymi predpismi Slovenskej republiky. Naviac, už\ndňa 09.08.2018 bol upozornený na to, že Národná banka Slovenska mu žiadne povolenie na\nposkytovanie spotrebiteľských úverov a iných úverov a pôžičiek pre spotrebiteľov na území Slovenskej\nrepubliky neudelila, preto bolo v jeho kompetencii o toto povolenie požiadať a zabezpečiť vykonávanie\npodnikateľskej činnosti v súlade s právnymi predpismi. Skutočnosť, že žalobca nebol v tomto smere\nobozretný, nezistil si podmienky poskytovania úverov na území Slovenskej republiky a bez príslušného\npovolenia poskytoval úvery aj na území Slovenskej republiky, nemôže byť na ťarchu spotrebiteľa.\n\n24. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravnými\nuzneseniami podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správne potvrdil.\n25. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle § 396 ods. 1 CSP\nv súvislosti s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a čl. 17 CSP, zohľadniac zásadu hospodárnosti konania\ntak, že v odvolacom konaní plne úspešnému žalovanému nepriznal náhradu trov odvolacieho konania\nvoči neúspešnému žalobcovi a to z dôvodu, že mu žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, keďže\nbol aj v odvolacom konaní neaktívny.\n26. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote\ndvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý\nrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia\nopravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).\nDovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.\nDovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "12Csp/39/2024", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "bb989ef6-89f0-49aa-bd0c-9deedc562e6a:8c959c37-8fe3-4706-b24a-70ddce611a83", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2025:6923201462.1", "spisova_znacka": "17CoCsp/47/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 17CoCsp/47/2024 z 26. 2. 2025", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2025-02-26", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2025:6923201462.1"}, {"guid": "3524e6b2-d38d-4ad0-9912-773daaf09738:3ba1fff2-8e00-4ea7-8665-239a71fc2220", "ecli": "ECLI:SK:OSZV:2024:6123453029.3", "spisova_znacka": "12Csp/39/2024", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Zvolen sp. zn. 12Csp/39/2024 z 2. 7. 2024", "sud": "Okresný súd Zvolen", "datum_vydania": "2024-07-02", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSZV:2024:6123453029.3"}], "citovane_v": []}