Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Prešov 16Co/7/2026 8716201452 24. 03. 2026 JUDr. Anna Kovaľová, PhD. ECLI:SK:KSPO:2026:8716201452.4
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Kovaľovej, PhD. a členov senátu JUDr. Branislava Brezu a doc. JUDr. Petra Molitorisa, PhD. v spore žalobcov: 1/ A. B., nar. XX.X.XXXX, XXX XX C., D. E. XXXX/XX, 2/ F. B., nar. XX.X.XXXX, bytom XXX XX C., D. E. XXXX/XX, oboch zastúpených: JUDr. Igor Šafranko, so sídlom Sovietskych hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, IČO: 31954448, proti žalovanému: Slovenská sporiteľňa, a.s., so sídlom Tomášikova 48, 832 37 Bratislava, IČO: 00 151 653, zastúpeného: Advokátska kancelária Mária Grochová a partneri s.r.o., Bočná 10, 040 01 Košice, IČO: 36 863 017, o zaplatenie 1.669,42 eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Poprad č.k. 15C/12/2016-219 zo dňa 21.1.2020, po rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1VCdo/1/2025 zo dňa 22.1.2026, takto rozhodol: Potvrdzuje rozsudok vo výroku I. a III. Žalobcom sa priznáva vo vzťahu k žalovanému náhrada trov odvolacieho a dovolacieho konania v rozsahu 100 %. odôvodnenie: 1. Okresný súd Poprad (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom (v poradím druhým) č.k. 15C/12/2016-219 zo dňa 21.1.2020 výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcom oprávneným spoločne a nerozdielne sumu 1.669,42 eur s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 1.669,42 eur od 11. 4. 2017 do zaplatenia. Výrokom II. v prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol. Výrokom III. priznal žalobcom nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Dospel k záveru, že zmluva o splátkovom úvere uzatvorená dňa 9.9.2008 medzi žalobcami a žalovaným nemá obligatórne náležitosti v zmysle § 4 ods. 2 písm. d) a i) zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (ďalej aj „ZoSÚ“), a to adresu, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť a výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Absencia týchto náležitostí má za následok to, že poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bezpoplatkový. Na základe uvedeného tak žalobcovia mali žalovanému zaplatiť iba poskytnutú výšku úveru, bez úrokov a bez poplatkov. V prípade plnenia žalobcov prevyšujúceho plnenie poskytnuté žalovaným na základe zmluvy o úvere došlo na strane žalovaného k bezdôvodnému obohateniu. Na základe vyššie uvedených skutočností mal súd za to, že žaloba je dôvodná. V rozsahu, v ktorom výška plnenia žalobcov presahovala výšku plnenia žalovaného zo zmluvy, vzniklo na strane žalovaného bezdôvodné obohatenie, ktoré je žalovaný povinný vydať žalobcom, resp. žalobcovia majú nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia žalovaným. Súd mal za preukázané, že nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia bol žalobcami uplatnený dôvodne, preto zaviazal žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia žalobcovi v sume 1.669,42 eur. Uvedená suma predstavuje rozdiel medzi plneniami žalobcov poskytnutými žalovanému na základe zmluvy v sume 8.308,20 eur (žalobcovia
preukázali predloženým výpisom z účtu, ktoré sú obsiahnuté na č. l. 79 - 101, že túto sumu plnili žalovanému) a plnením žalovaného poskytnutým na základe zmluvy žalobcom v sume 6.638,78 eur. 2. Krajský súd v Prešove rozsudkom sp. zn. 9Co/21/2020 zo dňa 13.10.2020 rozhodol tak, že zmenil rozsudok vo vyhovujúcom výroku, t. j. výroku I. a v súvisiacom výroku o náhrade trov konania, t. j. výroku III. tak, že žalobu zamietol a priznal žalovanému voči žalobcom, povinným spoločne a nerozdielne, nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške trov bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením. V odôvodnení rozsudku odvolací súd uviedol, že odvolanie žalovaného je dôvodné, pričom zásadným a rozhodujúcim bolo právne posúdenie toho, či tvrdenie žalobcov o bezúročnosti úveru tak, ako ho vymedzili v žalobe, ktoré malo spočívať v absencii členenia splátky na istinu, úrok a iné poplatky, je relevantné. Podľa odvolacieho súdu z ust. § 4 ods. 2 písm. i) ZoSÚ v znení účinnom k 9.9.2008 nevyplýva požiadavka zákonodarcu vo vzťahu k adresátom právnej regulácie na to, aby v zmluve o spotrebiteľskom úvere mala byť splátka úveru rozčlenená na sumu istiny, sumu úroku a sumu poplatku, k takejto požiadavke nemožno dospieť ani jazykovým výkladom zákonného textu ani inou výkladovou metódou. Pre konštrukciu logického výkladu ako zvláštnej výkladovej metódy nie je možné nájsť dôvody, moderná právna metodológia preto s kategóriou logického výkladu nepracuje (Sobek T., Argumenty teorie práva, Praha, Aleš Čenek, 2008, str. 43). Vo vzťahu k argumentu súdu prvej inštancie, že zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá náležitosť podľa ust. § 4 ods. 2 písm. d) ZoSÚ uviedol, že v žalobe nie je tvrdenie žalobcov o absencii náležitosti zmluvy vyžadovanej podľa vyššie uvedeného ustanovenia, a aj to, že ide náležitosť u takej zmluvy, u ktorej je poskytnutie úveru spojené s kúpou konkrétneho tovaru alebo služby. Naviac žalobcovia vo formulári, ktorý podpísali tak ako aj zmluvu, je vyškrtnutý údaj o predávajúcom, úver, ako z jeho druhu vyplýva bol bezúčelový, inej ako logike veci, výkladu zmluvy a zákona nemôže preto zodpovedať to, že ak nebol žiadny iný subjekt ako subjekt predávajúci tovar, predávajúcim (úverový produkt) mohol byť iba žalovaný, adresa ktorého je v záhlaví zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 0493587806 zreteľne uvedená. 3. Proti rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 13.10.2020 podali prostredníctvom svojho právneho zástupcu dovolanie žalobcovia, o ktorom rozhodoval senát najvyššieho súdu 5C, ktorý po preskúmaní veci a zistení, že dovolaním je namietaná právna otázka, ktorá je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne, uznesením sp.zn. 5Cdo/60/2021 zo dňa 14.7.2022 postúpil vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR. Senát 5C vyslovil názor, že z textu zákona č. 258/2001 Z.z. § 4 ods. 2 písm. i) nie je možné vyvodiť záver o potrebe členenia splátok na presný rozpis splátok úveru. 4. Veľký senát občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu rozhodol prvýkrát rozsudkom z 28.3.2023 sp.zn. 1VCdo/4/2022 tak, že dovolanie zamietol. Vyslovil, že podľa § 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tejktorej anuitnej splátky (istina, úroky a poplatky). 5. Následne Ústavný súd SR nálezom z 11.12.2024 sp.zn. II.ÚS/481/2024 vyššie uvedený rozsudok najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Vyslovil, že vždy je aplikovaná vnútroštátna norma, ktorá má svoj pôvod v transponovanej smernici, a je potrebné uskutočniť eurokonformný výklad danej vnútroštátnej normy pokiaľ sú na to splnené predpoklady a podmienky. Ďalej konštatoval, že je potrebné tiež zistiť, či transpozíciou bolo prevzaté pravidlo uvedenej smernice v celosti alebo sčasti, či pravidlo v smernici zakotvuje konkrétne subjektívne právo jednotlivca a v neposlednom rade okrem iného aj ustáliť, či výklad pravidla formulovaného smernicou je sporný, resp. naopak, že jeho výklad spadá pod acte clair a následne porovnaním s vnútroštátnou normou zistiť, či došlo k jej transpozícii správne (v nevyhnutnom rozsahu), a následne uskutočniť výklad vnútroštátnej normy v súlade s európskym právom, v danom prípade čl. 4 ods. 2 písm. c) smernice Rady 87/102/EHS v znení smernice Rady 90/88/EHS, a s jej cieľom a účelom uvedeným v recitály príslušnej smernice. Až po zodpovedaní týchto otázok je totiž možné dospieť k záveru, či vo veci konajúci súd v súlade s právom sťažovateľov na súdnu ochranu a spravodlivý proces dostatočne vyhodnotil potrebu obrátiť sa na Súdny dvor pri riešení eurokonformného výkladu vnútroštátnej normy, ktorej výklad vzhľadom na transpozíciu mohol byť sporný.
6. Po tomto rozhodnutí ústavného súdu Veľký senát vec opätovne prejednal a pristúpil k výkladu ustanovenia § 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001 Z. z., ktoré upravovalo, že zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Konštatoval, že zákonodarca prostredníctvom právnej úpravy ZoSÚ transponoval do slovenského právneho prostredia právne normy stanovujúce minimálny kvalitatívny štandard obsahu zmlúv o spotrebiteľských úveroch. Smernica 87/102/EHS bola derogovaná a nahradená Smernicou 2008/48/ES, a to za využitia odlišnej metódy transpozície jej obsahu. Nová nahradzujúca právna úprava stanovuje maximálny možný rozsah transpozície jej obsahu, čo účinne bráni excesívnej interpretácii noriem prevzatých do vnútroštátnych právnych poriadkov členských štátov (teda nadpráci zákonodarcov viacerých členských štátov, ktorí v zmysle pôvodnej právnej úpravy išli ďaleko nad rámec toho, čo smernica vyžadovala a kládla za cieľ). Po preskúmaní spisového materiálu konštatoval, že z textu zákona č. 258/2001 Z. z. § 4 ods. 2 písm. i) je možné vyvodiť taký záver, ktorý požadoval potrebu členenia splátky na presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok úveru po častiach (istina, úrok a poplatky). 7. Keďže záver odvolacieho súdu bol založený na opačnom názore, konštatoval, že jeho rozhodnutie bolo preto nesprávne a dovolateľmi namietané nesprávne právne posúdenie otázky potreby členenia splátok na presný rozpis plávanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok úveru po častiach, bolo preto dôvodné. 8. Zrušil napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, súčasne zrušil aj uznesenie súdu prvej inštancie o vyčíslení výšky náhrady trov konania ako uznesenie súvisiace. 9. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd je viazaný právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP). 10. Po zrušení rozhodnutia krajského súdu najvyšším súdom, pred odvolacím súdom ostalo opätovné posúdenie predmetu sporu a dôvodnosť uplatňovanej žaloby s rešpektovaním vysloveného právneho názoru najvyššieho súdu i ústavného súdu a posúdenie odvolania žalovaného voči rozhodnutiu Okresného súdu Poprad zo dňa 21.1.2020, ktorým prvoinštančný súd I. výrokom vyslovil, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcom oprávneným spoločne a nerozdielne sumu 1.669,42 eur s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 1.669,42 eur od 11.4.2017 do zaplatenia, II. výrokom v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a III. výrokom priznal žalobcom nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 11. Žalovaný odvolanie špecifikoval z dôvodov uvedených podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP, a to čo do rozsahu výroku I. a výroku III. Podľa žalovaného napadnutým rozsudkom, ako aj konaním, ktoré mu predchádzalo, došlo k extrémne príkremu a flagrantnému porušeniu jeho práv ústavnej kvality. Napadnutý rozsudok bol totiž vydaný na základe záväzného právneho názoru odvolacieho súdu pričom pre zrušenie prvého rozsudku súdu prvej inštancie neboli splnené zákonné podmienky. V štádiu po zrušení prvého rozsudku žiadna zo sporových strán neuplatnila nové prostriedky procesného útoku alebo obrany, nevedno preto aké „ďalšie konanie“ viedol súd prvej inštancie. Podľa žalovaného rozsudok súdu prvej inštancie je absolútne nepreskúmateľný, v priebehu celého konania žalovaný zdôrazňoval to, že žalobcovia nešpecifikovali dostatočne, čo tvorí žalovanú sumu v kontexte požiadaviek právnej úpravy bezdôvodného obohatenia. Nedostatočným je konštatovanie súdu prvej inštancie o tom, že bezdôvodné obohatenie predstavuje rozdiel medzi plneniami žalobcov poskytnutými žalovanému pritom z listinných dôkazných prostriedkov vyplynulo, že žalovaný voči žalobcom opakovane uplatnil aj nároky na zaplatenie úroku z omeškania a na tieto sankčné úroky sa pritom ani hypoteticky nemôže vzťahovať prípadný záver o bezúročnosti úveru. Odôvodnenie napadnutého rozsudku tak vôbec neumožňuje určiť aké právo vlastne aplikoval súd prvej inštancie keď mal za to, že všetky počiatočné plnenia žalobcov by mali byť plnením výlučne na istinu úveru. 12. Poukázal na to, že nesprávne je posúdenie súdu prvej inštancie v tom zmysle, že ak príčinou bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru má byť to, že v zmluve splátka úveru nie je rozčlenená na istinu, úrok a poplatky, uvedené nezodpovedá výkladu Zákona č. 258/2001 Z.z. v znení účinnom ku dňu 9.9.2008 a v tejto súvislosti poukázal aj na to, že Zákon č. 258/2001 Z.z. v znení účinnom k 9.9.2008 zaviedol aj účinné pravidlá na zabezpečenie predzmluvnej informovanosti spotrebiteľa,
ktorú mali dodávatelia realizovať prostredníctvom určeného formulára, obsah ktorého upravila vyhláška Ministerstva financií Slovenskej republiky č. 620/2007 Z.z.. Z formulára je zrejmé, že informácia, ktorá má byť komunikovaná spotrebiteľovi sa týka výlučne splátky, ktorá má byť platená bez špecifikácie jej vnútornej skladby. 13. Nesprávny je taktiež názor súdu o tom, že v zmluve absentuje adresa predávajúceho. Žalovaný prioritne uviedol, že prvý raz bol tento dôvod žalobcami uplatnený až na pojednávaní 13.9.2017, nedošlo však k žiadnemu procesne relevantnému postupu, ktorým by sa táto skutočnosť mala takisto stať predmetom súdneho prieskumu. Táto skutočnosť nebola tvrdená v žalobe, a keď bola prednesená neskôr, nebolo o nej rozhodnuté v zmysle § 140 ods. 2 CSP. Tento dôvod však neobstojí ani meritórne nakoľko súd prvej inštancie opomenul, že zákonná úprava spájala príslušnú zmluvnú náležitosť výlučne s osobou predávajúceho, ako subjektu dodávajúceho tovar alebo službu, na zaplatenie ktorého bol poskytnutý spotrebiteľský úver. V danom prípade spotrebiteľský úver, ktorý bol poskytnutý žalobcom nebol priamo spojený s kúpou konkrétneho tovaru alebo služby, žalovaný tak nemohol mať povinnosť uviesť v zmluve adresu predávajúceho. Žiaden individualizovaný predávajúci totiž v takom prípade neexistoval a nemohol byť identifikovaný. 14. Žalovaný preto žiadal, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu tak, že žalobu zamietne a prizná žalovanému proti žalobcom právo na spoločnú a nerozdielnu náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie, ako aj pred odvolacím súdom, v rozsahu 100 %. 15. Žalobcovia sa k odvolaniu žalovaného nevyjadrili. 16. Krajský súd v Prešove (ďalej aj len „odvolací súd“), príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP), vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 362 ods. 1 CSP) oprávnenou osobou (§ 359 CSP) preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie v rozsahu vyplývajúcom z dôvodov uvedených v odvolaní, ako aj konanie rozhodnutiu súdu prvej inštancie predchádzajúce, v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. CSP. 17. Odvolací súd prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania vychádzajúc z ustanovenia § 385 ods. 1 CSP a contrario; v predmetnej veci boli strany sporu vypočuté súdom prvej inštancie, skutkový stav bol ním zistený bez potreby jeho modifikácie odvolacím súdom. Oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku odvolací súd zverejnil na úradnej tabuli ako aj na webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 13.3.2026 (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné a rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne. 18. Žalobou podanou na súde sa žalobcovia domáhali, aby súd zaviazal žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 1.669,42 eur, úroku z omeškania vo výške 8,05 % zo sumy 1.669,42 eur odo dňa nasledujúceho po dni doručenia žaloby žalovanému a náhradu trov konania. Nárok odôvodňovali tým, že dňa 9.9.2008 uzatvorili so žalovaným zmluvu o splátkovom úvere č. 0493587806, na základe ktorej im žalovaný poskytol úver vo výške 6.638,78 eur. Úver sa zaviazali splácať v pravidelných mesačných splátkach vo výške 114,12 eur, počet splátok 118. V zmluve bol dohodnutý úrok 15,95 %, RPMN 18,92 %, priemerná RPMN 16,64 %, konečná splatnosť úveru 20.8.2018. 19. Žalobcovia poukázali na to, že zmluva o splátkovom úvere neobsahuje výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov tak, ako to vyžaduje § 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. To má za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru. Na základe zmluvy plnili žalovanému sumu 8.308,20 eur, t.j. o 1.669,42 eur viac ako mali. Táto suma predstavuje bezdôvodné obohatenie. 20. Skutkové tvrdenia o tom, že medzi stranami sporu bola uzatvorená zmluva špecifikovaná v žalobe, neboli sporné a rovnako nebolo sporným ani poskytnutie úveru podľa zmluvy, ani to, že žalobcovia zaplatili žalovanému na úhradu úveru sumu 8.308,20 eur. 21. Zásadným a rozhodujúcim bolo právne posúdenie v otázke a zároveň o tvrdení žalobcov o bezúročnosti úveru, ktoré malo spočívať v absencii členenia splátky na istinu, úrok a iné poplatky. K týmto právnym otázkam sa zásadným spôsobom po rozhodnutí ústavného súdu nálezom II.ÚS/481/2024 zo dňa 11.12.2024 vyjadril i Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí zo dňa 22.1.2026 č.k.
1VCdo/1/2025 tak, že zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov [§ 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001 Z.z.]. 22. Zákonodarca prostredníctvom právnej úpravy ZoSÚ transponoval do slovenského právneho prostredia právne normy stanovujúce minimálny kvalitatívny štandard obsahu zmlúv o spotrebiteľských úveroch. Smernica 87/102/EHS bola derogovaná a nahradená smernicou 2008/48/ES, a to za využitia odlišnej metódy transpozície jej obsahu. Nová nahradzujúca právna úprava stanovuje maximálny možný rozsah transpozície jej obsahu, čo účinne bráni excesívnej interpretácii noriem prevzatých do vnútroštátnych právnych poriadkov členských štátov (teda nadpráci zákonodarcov viacerých členských štátov, ktorí v zmysle pôvodnej právnej úpravy išli ďaleko nad rámec toho, čo smernica vyžadovala a kládla za cieľ). 23. Smernicou 90/88/EHS bol do smernice 87/102/EHS k článku 4 ods. 2 upravujúceho pôvodne náležitosti úverovej zmluvy vložený tento pododsek: ,,písomná zmluva zahŕňa: c) údaje o výške, počte a frekvencii alebo dátumoch platieb, ktoré musí spotrebiteľ zrealizovať s cieľom splácania úveru, ako aj úrokových platieb a iných poplatkov; podľa možnosti sa uvedie aj celková čiastka týchto platieb. Smernica 2008/48/ES v čl. 10 ods. 2 písm. h) upravuje, že zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne upravuje výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia. Je potrebné zobrať do úvahy skutočnosť, že smernice mali odlišný spôsob transponovania do vnútroštátnych poriadkov jednotlivých členských štátov, boli prijaté v rôznych obdobiach, pričom smernica 2008/48/ES zrušila a nahradila smernicu 87/102/EHS, a teda bola reakciou na predchádzajúcu právnu úpravu. 24. Veľký senát sa stotožňuje so závermi stanoviska Právnickej fakulty Univerzity P. J. Šafárika v Košiciach vychádzajúceho z historického, jazykového a teleologického výkladu, že ak v zmysle znenia zákona č. 129/2010 Z. z. táto povinnosť rozpisu splátok nie je daná a vzhľadom na to, že aktuálne znenie sa líši od pôvodného znenia obsiahnutého v zákone č. 258/2001 Z. z., a to práve pre potrebu opravy transpozície Smernice 2008/48/ES je potrebné vyvodiť záver, že pred úpravou jeho znenia bola povinnosť rozpisu splátok daná. V opačnom prípade by nebola potrebná zmena právnej úpravy obsiahnutej v zákone č. 129/2010 Z. z. za účelom opravy transpozície Smernice 2008/48/ES. K rovnakému záveru dospel aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutiach sp. zn. 4Cdo/122/2019 zo dňa 29.4.2020 a sp. zn. 7Cdo/128/2016 zo dňa 29.11.2017. 25. Smernicou 2008/48/ES sa sledovalo odstránenie negatívnych dopadov nesúrodosti vnútroštátnych právnych úprav na vnútorný trh, ktorá bola založená v dôsledku transponovania Smernice 87/102/ EHS. Smernica 2008/48/ES okrem odstraňovania negatívnych dopadov predchádzajúcej právnej úpravy navyše precizovala právnu úpravu obligatórnych náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere (v rozsahu špecifikácie anuitných splátok). 26. Z porovnania zákonných ustanovení § 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001 Z. z. ZoSÚ a § 9 ods. 2 písm. l) resp. k) zákona č. 129/2010 o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov je zrejmé, že ich znenie nie je identické. V zákone č. 129/2010 Z. z. sa uplatňuje aj ďalší významný informačný inštitút tzv. amortizačná tabuľka. Podľa § 9 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom odo dňa 11.6.2010: „Ak zmluva o spotrebiteľskom úvere na dobu určitú obsahuje dohodu o amortizácii istiny, je veriteľ povinný poskytnúť spotrebiteľovi výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky, a to bezplatne a kedykoľvek počas celej doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere.“ Hlavnou úlohou amortizačnej tabuľky bolo uviesť „splátky, ktoré sa majú zaplatiť, a lehoty a podmienky ich úhrady vrátane rozpisu každej splátky s uvedením amortizácie istiny, úrokov vypočítaných na základe úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru a prípadne i dodatočné náklady“ (§ 9 ods. 5 zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom odo dňa 11.6.2010). Zákon takisto stanovil osobitný mechanizmus, aby bol spotrebiteľ s touto možnosťou oboznámený, keď ďalšou povinnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere je poučenie o „práve spotrebiteľa vyžiadať si výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky podľa odseku 5, ak sa amortizuje istina na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere na dobu určitú, a to bezplatne a kedykoľvek počas celej doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere“ [§ 9 ods. 2 písm. l) zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom do 31.3.2015, resp. § 9 ods. 2 písm. m) zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom od 1.4.2015].
27. Na základe uvedených skutočností senát dovolacieho súdu konštatoval záver, že z textu zákona č. 258/2001 Z.z. § 4 ods. 2 písm. i) je možné vyvodiť záver, ktorý požadoval potrebu členenia splátky na presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok úveru po častiach (istina, úrok a poplatky). 28. Práve záver odvolacieho súdu založený na opačnom názore spôsobil to, že uznesením najvyššieho súdu bol zrušený rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. 9Co/21/2020 zo dňa 13.10.2020 v spojení s uznesením Okresného súdu Poprad zo dňa 25.9.2023 č.k. 15C/12/2016-462. 29. S poukazom na ustanovenie § 455 CSP bol odvolací súd viazaný právnym názorom dovolacieho súdu, a preto odvolací súd konštatuje, že prvoinštančný súd vykonaným dokazovaním a svojím rozhodnutím dospel k správnemu právnemu posúdeniu veci po ustálení zásadnej právnej otázky najvyššími súdnymi autoritami, na ktoré odvolací súd vo svojom rozhodnutí odkazuje. 30. Keďže úver, ktorý žalovaný poskytol žalobcom nebol úverom bezúročným a bezpoplatkovým, na strane žalovaného vzniklo bezdôvodné obohatenie, ktoré má žalobcom vydať. Žalobcovia mali žalovanému z vyššie uvedených dôvodov zaplatiť iba poskytnutú výšku úveru bez úrokov a bez poplatkov. Z tohto dôvodu mal odvolací súd za to, že postup súdu prvej inštancie, po ustálení právnych názorov vyšších súdnych autorít, bol správny. 31. Keďže odvolanie podal žalovaný v rozsahu I. výroku a III. výroku, odvolaním nebol dotknutý výrok II. (ktorým súd v prevyšujúcej časti žalobu zamietol), preto odvolací súd napadnutý rozsudok v napadnutej časti ako vecne správny a zákonný v zmysle § 387 CSP potvrdil. 32. O trovách odvolacieho konania a dovolacieho konania rozhodol odvolací súd v spojení s ustanovením § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP tak, že úspešným žalobcom priznal náhradu trov konania vo vzťahu k žalovanému v plnom rozsahu. Žalobcom rovnako patrí aj v plnom rozsahu náhrada trov dovolacieho konania, v dovolaní ktorom boli žalobcovia úspešní a žalovaný úspešný nebol. 33. O trovách odvolacieho a dovolacieho konania rozhodne prvoinštančný súd postupom podľa § 262 ods. 2 CSP. 34. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).