Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Prešov 5CoEk/19/2024 8512202467 17. 09. 2024 JUDr. Gabriela Világiová ECLI:SK:KSPO:2024:8512202467.2
Uznesenie Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov senátu JUDr. Andreja Radomského a JUDr. Romana Lajoša v exekučnej veci oprávneného A., B., B. B. A. XX, XXX XX C., D.: XX XXX XXX, právne zastúpený advokátskou kanceláriou Advocate s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 36 865 141, proti povinnému A. E., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom E. XXX/XX, XXX XX A., o vymoženie 550,- Eur s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Stará Ľubovňa, č.k. 3Er/241/2012-77 zo dňa 27. mája 2024, takto rozhodol: I. Potvrdzuje uznesenie. II. Žiadnemu z účastníkov náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. odôvodnenie: 1. Okresný súd Stará Ľubovňa (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým uznesením rozhodol tak, že: „I. Súd exekúciu zastavuje. II. Povinnému sa náhrada trov konania nepriznáva. III. Súd priznáva súdnemu exekútorovi JUDr. Ivanovi Nestorovi, Exekútorský úrad Bratislava, Haburská 49/A, 821 01 Bratislava nárok na náhradu trov exekúcie voči oprávnenému v plnom rozsahu.“ 2. Rozhodnutie právne odôvodnil § 243f ods. 1, 3, 4, 5, 6, § 243h ods. 1, § 9a, § 39 ods. 4, § 57 ods. 1 písm. m), § 200 ods. 1, § 203 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov, § 251, § 256 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok. 3. Vychádzal zo zistenia, že exekučným titulom bol v predmetnej veci vykonateľný rozhodcovský rozsudok sp. zn. B. XXXXX/XX zo dňa 20.07.2011 vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s.. Uznesením č.k. 3Er/241/2012-39 zo dňa 15.07.2013 bol vedením exekúcie poverený súdny exekútor JUDr. Ivan Nestor namiesto pôvodného súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, PhD.. Dňa 04.01.2022 bol súdny exekútor poverený vykonaním exekúcie. Dňa 21.03.2016 predložil súdny exekútor súdu doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie podľa § 243f ods. 1 Exekučného poriadku, ktoré mu bolo oprávneným doručené dňa 03.03.2016. V predmetnom doplnení sa oprávnený vyjadril k vzniku zmluvného vzťahu medzi ním a povinným, rovnako ako aj o nároku, ktorý bol zabezpečený zmenkou. 4. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že povinný ako dlžník síce v zmluve o úvere označil údaj, ktorým mal byť úver poskytnutý na účel podnikania, súčasne sú však v zmluve uvedené aj ďalšie údaje o povinnom ako fyzickej osobe, predovšetkým rodné číslo. Pokiaľ sú teda v zmluve o úvere takto uvedené údaje o dlžníkovi, potom nemožno urobiť jednoznačný záver o tom, že úver bol poskytnutý
povinnému na účel podnikania. Zároveň to neposkytuje odpoveď na otázku, aký konkrétny súvis s podnikaním má uzavretie predmetnej zmluvy. Po preskúmaní spisového materiálu mal za preukázané, že oprávnený nedoplnil návrh na vykonanie exekúcie v súlade s ustanovením § 39 ods. 4 Exekučného poriadku v spojení s ustanovením § 243f ods.1 Exekučného poriadku v lehote do 22.01.2016, ale až dňa 21.03.2016, teda po uplynutí zákonnej lehoty. V súvislosti s doručením doplnenia návrhu na vykonanie exekúcie poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR, č.k. III. ÚS 752/2016-7 z 08.11.2016 a uznesenie č.k. III. ÚS 564/2016-11 z 13.09.2016, v zmysle ktorých súd vyslovil, že bolo potrebné predmetné doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie doručiť v zákonom stanovenej lehote priamo exekučnému súdu a nie súdnemu exekútorovi. Poznamenal, že v predmetnom prípade oprávnený predmetné doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie doručil súdnemu exekútorovi dňa 03.03.2016. Zákonným následkom nedoplnenia návrhu na vykonanie exekúcie v lehote 30 dní od účinnosti zákona č. 438/2015 Z. z. (t.j. do 22.01.2016) je zastavenie exekúcie. Exekučný súd pritom nemôže odpustiť zmeškanie lehoty. V tejto súvislosti poukázal aj na opakované rozhodnutia vyšších súdnych autorít - napr. Krajského súdu v Prešove (sp. zn. 7CoEk/15/2023 zo dňa 13.12.2023, sp. zn. 5CoE/71/2021 zo dňa 12.10.2021). 5. K náhrade trov účastníkov exekučného konania uviedol, že oprávnený procesne zavinil zastavenie konania, preto by bol povinný zaplatiť povinnému náhradu trov konania. Povinnému ale v tomto konaní preukázateľne žiadne účelne vynaložené výdavky ako trovy konania nevznikli, preto mu ich náhradu nepriznal. 6. Pri posudzovaní, kto by mal v danom prípade nahradiť trovy exekúcie, dospel súd prvej inštancie k záveru, že v zmysle citovaného ustanovenia § 203 ods. 1 Exekučného poriadku oprávnený zavinil zastavenie nedoplnením návrhu na vykonanie exekúcie v zákonnej lehote, preto rozhodol tak, že súdny exekútor má nárok na náhradu trov exekúcie voči oprávnenému, pričom o ich výške rozhodne samostatným uznesením vyšší súdny úradník po právoplatnosti tohto uznesenia. 7. Proti uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený. Odvolanie právne odôvodnil § 365 ods. 1 b), d), f), h) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „C.s.p.“). Napadnuté uznesenie považuje za nepreskúmateľné. Poukázal na to, že súd mal v odôvodnení rozhodnutia stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal. Odvodnenie predmetného uznesenia však tieto zákonom stanovené podmienky nespĺňa. Ďalej sa nestotožnil s názorom konajúceho súdu a poukázal na to, že predmetné exekučné konanie je vedené proti povinnému, pričom hlavný kauzálny vzťah nie je vzťahom spotrebiteľským. Predmetná skutočnosť musí byť známa súdnemu exekútorovi ako aj súdu, nakoľko rozhodujúce skutočnosti uviedol už v návrhu na vykonanie exekúcie a zároveň uvedené vyplýva aj zo samotného exekučného titulu. Bol toho názoru, že novela Exekučného poriadku týkajúca sa doplnenia návrhov na vykonanie exekúcie sa vzťahuje na konania voči povinným, ktorí sú spotrebiteľmi. Predmetné exekučné konanie sa už od začiatku vzťahuje na fyzickú osobu, ktorá uzatvorila zmluvu na výkon podnikania. Vzhľadom na uvedené má za to, že sa predmetné zákonné ustanovenia na dané exekučné konanie nemôžu vzťahovať, keďže hlavný kauzálny vzťah nie je vzťahom spotrebiteľským. Navyše, fyzická osoba v čase podpísania zmluvy o úvere a vystavení zmenky prehlásila, že peňažné prostriedky žiadala poskytnúť na výkon podnikania. Pokiaľ by sa odvolací súd neuspokojil s uvedenou argumentáciou, tak zároveň poukázal na to, že už k samotnému návrhu na vykonanie exekúcie priložil nielen exekučný titul a zmenku, ale aj zmluvu o úvere, splnenie ktorého zmenka zabezpečovala. Rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa vlastného vzťahu oprávneného s povinnou, vrátane dôkazov boli súčasťou exekučného spisu tak, ako na to upozornil v doplnení návrhu na vykonanie exekúcie. Zároveň uviedol, že medzičasom nedošlo k zmene skutkového stavu a zmene obsahu záväzkov. Vzhľadom na uvedené skutočnosti má za to, že nie je daný dôvod na zastavenie exekúcie, preto žiadal uznesenie súdu prvej inštancie zrušiť a vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 8. Povinný a ani súdny exekútor sa k podanému odvolaniu nevyjadrili. 9. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (ustanovenie § 34 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania (ustanovenie § 385 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.
10. Z obsahu podaného odvolania vyplýva, že oprávnený namietal porušenie práva na spravodlivý proces, nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie (§ 365 ods. 1 písm. b), f), h) zákona č. 160/2015 Z. z. C.s.p.). 11. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích námietok v kontexte s namietaným porušením práva na spravodlivý proces, nesprávnym skutkovým zistením a nesprávnym právnym posúdením, teda, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05). 12. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje. 13. K námietke oprávneného, že v predmetnej veci nemôže ísť o spotrebiteľský vzťah odvolací súd uvádza, že v prípade pochybností, či ide o spotrebiteľskú zmluvu, má dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy dodávateľ (veriteľ). Existujúce pochybnosti je potrebné odstrániť spôsobom známym pre dôkazné konanie, čo znamená, že aj nespotrebiteľský charakter zmluvy musí byť preukázaný bezpečne - spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti. Bezpečným preukázaním nemôže byť len uvedenie, že povinný bral úver na účel podnikania, pričom absentuje odpoveď na otázku, aký konkrétny súvis s (údajným) podnikaním dlžníka vôbec uzavretie príslušnej zmluvy má. V prípade pochybností je potom namieste prijať výklad priaznivejší pre spotrebiteľa, t.j. že dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania, je na dodávateľovi. Vzhľadom na uvedené odvolací súd v zhode s názorom súdu prvej inštancie uzavrel, že zmluva, ktorá bola medzi oprávneným a povinným uzatvorená je spotrebiteľskou zmluvou, a preto je možné na tento spotrebiteľský vzťah aplikovať aj ust. § 243f v spojení s § 39 ods. 4 Exekučného poriadku. 14. Odvolací súd poukazuje na to, že ust. § 243f a § 39 ods. 4 boli do Exekučného zákona zavedené zákonom č. 438/2015 Z. z., pričom nadobudli účinnosť dňa 23.12.2015 a zaviedli povinnosť exekučných súdov ex offo prihliadať v exekučných konaniach v prípade vymáhania nárokov zo zmenky proti povinným, ktorí sú fyzickými osobami, že v prípade ak tieto súdy dospejú k záveru, že povinný má v kauzálnom vzťahu postavenie dlžníka - spotrebiteľa, či bola povinnému v konaní pred všeobecnými, ale aj rozhodcovskými súdmi poskytnutá taká primeraná ochrana, aká mu ako spotrebiteľovi podľa predpisov o spotrebiteľskom práve patrí. Z uvedených dôvodov je oprávnený už v návrhu na vykonanie exekúcie doručeného súdnemu exekútorovi povinný opísať rozhodujúce skutočnosti, ktoré sa týkajú vlastného vzťahu s povinným a preukázať ho dôkazmi, ktoré ním tvrdené skutočnosti osvedčujú. Z uvedeného vyplýva, že po 23.12.2015, t.j. po dátume nadobudnutia účinnosti zmien zavedených zákonom č. 438/2015 Z. z. mal povinnosť uvedené skutočnosti preukázať v lehote 30 dní od účinnosti zákona aj oprávnený vo vzťahu k predmetnému exekučnému konaniu, ktoré síce začalo pred 23.12.2015, avšak v zmysle § 243f ods. 1 Exekučného poriadku sa táto povinnosť vzťahovala aj na exekučné konania začaté pred týmto dátumom. 15. Exekučný poriadok v intertemporálnom ust. § 243f ods. 4 upravil vyvrátiteľnú domnienku podľa ktorej, ak sa nepreukáže opak platí, že sú tu dôvody na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. m). Dôkazné bremeno (t.j. povinnosť preukázať skutočnosti týkajúce sa vlastného vzťahu s povinným) mal oprávnený, a to aj v prípade, ak ide o oprávneného, ktorý svoje právo preukazuje nepretržitým radom indosamentov, čo vyplýva z ust. § 39 ods. 4 Exekučného poriadku. 16. Skôr ako sa bolo možné zaoberať otázkou, či oprávnený si dostatočne splnil povinnosť vyplývajúcu mu z § 39 ods. 4 Exekučného poriadku, bolo potrebné zaoberať sa otázkou, či oprávnený svoju povinnosť splnil v zákonom stanovenej lehote. V tejto súvislosti dospel odvolací súd k rovnakému záveru, ako súd prvej inštancie, a to, že oprávnený si svoju povinnosť upravenú Exekučným poriadkom nesplnil v zákonnej lehote, pretože po 23.12.2015, t.j. po dátume nadobudnutia účinnosti zmien zavedených zákonom č. 438/2015 Z. z. mal povinnosť uvedené skutočnosti preukázať v lehote 30 dní od účinnosti zákona, teda do 22.01.2016, avšak z vykonaného dokazovania vyplýva, že oprávnený návrh nedoplnil
v lehote, a to ani už v čase jeho podania adresovanému súdnemu exekútorovi. Doplnenie návrhu oprávneným bolo súdnemu exekútorovi doručené až dňa 03.03.2016 a súdu prvej inštancie bolo doručené následne až dňa 21.03.2016, t.j. po lehote na doplnenie, preto súd prvej inštancie správne zastavil exekúciu v predmetnej veci. 17. Odvolací súd vzhľadom k vyššie uvedenému a k otázke komu je potrebné doplnenie návrhu v lehote adresovať, t.j. či priamo exekučnému súdu alebo súdnemu exekútorovi poukazuje na uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 564/2016-11 zo dňa 13.09.2016, ktorý vo vzťahu k subjektu, ktorému je potrebné podať doplnenie návrhu a k posúdeniu včasnosti doplnenia návrhu uviedol, že: „Z pohľadu ústavného súdu je potrebné uviesť, že dotknuté ustanovenia Exekučného poriadku nedávajú jednoznačnú odpoveď na otázku, komu má byť doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie v danom špecifickom prípade v zákonnej lehote doručené, teda či má byť doplnenie doručené priamo okresnému súdu alebo postačuje, ak bude doručené súdnemu exekútorovi, ktorý má povinnosť bezodkladne podanie predložiť súdu. Za uvedeného stavu nemožno právne závery okresného súdu považovať za arbitrárne či zjavne neodôvodnené, čo znamená, že ústavný súd nemá dôvod do záverov okresného súdu zasiahnuť. Samotná skutočnosť, že sťažovateľka má na vec odlišný právny názor, bez ďalšieho nezakladá porušenie označených článkov ústavy a dohovoru. Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že sťažovateľka (ako to vyplýva z predmetu jej činnosti) okrem iného obchoduje s pohľadávkami a zaoberá sa aj ich vymáhaním vo väčšom rozsahu. Za tohto stavu možno od nej oprávnene očakávať dostatočnú odbornú starostlivosť a predvídavosť pri vybavovaní takejto agendy. Preto pri náležitej opatrnosti a predvídavosti sťažovateľka mala predpokladať aj možný odlišný výklad sporných ustanovení a v súlade so zásadou vigilantibus iura scripta sunt doplnenie návrhu podať v zákonnej lehote nielen súdnemu exekútorovi, ale aj okresnému súdu. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.“ K rovnakému záveru dospel Ústavný súd SR už aj vo svojom skoršom uznesení, a to sp. zn. II. ÚS 615/2016-13 zo dňa 10.08.2016. 18. Odvolací súd rovnako poukazuje aj na závery Ústavného súdu SR prijaté v jeho uznesení sp. zn. III. ÚS 111/2020 zo dňa 02.04.2020 v ktorom uviedol, že: „Ústavný súd v predmetnom prípade nenašiel dôvod na odklon od záverov vyjadrených v jeho skorších rozhodnutiach o ústavných sťažnostiach týkajúcich sa obdobného skutkového a právneho stavu, ako je to v predmetnom prípade - problematika posúdenia včasnosti doplnenia návrhu na začatie exekúcie v zmysle § 243f ods. 1 Exekučného poriadku v spojení s § 39 ods. 4 Exekučného poriadku a následné zastavenie exekúcie podľa § 243f ods. 5 Exekučného poriadku (pozri III. ÚS 415/2018, III. ÚS 752/2016, III. ÚS 564/2016, II. ÚS 615/2016, II. ÚS 774/2016), ktorými ústavný súd ústavné sťažnosti odmietol pre ich zjavnú neopodstatnenosť s poukazom na ústavnú udržateľnosť záverov vyslovených v ústavnými sťažnosťami napadnutých rozhodnutiach všeobecných súdov. Ústavný súd v zhode s krajským súdom poukazuje na závery vyslovené v uznesení ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 774/2016 a na týchto zotrváva aj v prejednávanom prípade.“ 19. Vzhľadom na vyššie uvedené závery Ústavného súdu SR tak možno konštatovať, že doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie v zmysle zákona č. 438/2015 Z. z. bolo potrebné v zákonom stanovenej lehote, t.j. do 22.01.2016, doručiť priamo exekučnému súdu. Ako bolo už konštatované vyššie, oprávnený si síce splnil svoju povinnosť a doplnil návrh v zmysle uvedeného zákona, avšak s poukazom na obsah spisu a zistenia súdu prvej inštancie vyplýva, že doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie bolo exekučnému súdu doručené až po uplynutí zákonom stanovenej lehoty. Vzhľadom na to, že doplnenie zo strany oprávneného nebolo vykonané v zákonom stanovenej lehote, vznikol dôvod na zastavenie exekúcie. 20. Správnemu výroku vo veci samej zodpovedajú aj správne výroky o trovách. 21. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd nepovažoval odvolanie oprávneného za dôvodné, a preto uznesenie ako vecne správne potvrdil v súlade s ust. § 387 ods. 1 a 2 C.s.p.. 22. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že žiadnemu z účastníkov náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože oprávnený nebol v odvolacom konaní úspešný, preto nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.
Povinnému a ani súdnemu exekútorovi preukázateľné trovy odvolacieho konania nevznikli, preto im neboli priznané. 23. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 C.s.p.). Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 C.s.p.). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).