Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 20Co/176/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8716207958 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Boroň ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8716207958.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a sudcov JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Viery Kandrikovej v spore žalobkyne: B.. H. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. XXXX/X, XXX XX X., proti žalovanej: H. U. - D.. T. G. - starostka, U. XXX/X, XXX XX U., IČO: 00 326 143, právne zastúpená: Advokátska kancelária Hudzík & Partners s.r.o., so sídlom Mnoheľova 830/15, 058 01 Poprad, IČO: 47 251 654, o náhradu škody - nemajetkovej ujmy s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Poprad č.k. 10C/196/2016-371 zo dňa 30.07.2018 takto r o z h o d o l : I. Potvrdzuje sa rozsudok vo výroku I. a III. II. Priznáva sa žalobkyni náhrada trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, o výške ktorej rozhodne súd I. inštancie samostatným rozhodnutím. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že: „I. Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobkyni 1.000 eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a. III. Žalobkyni nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a. „ Svoje rozhodnutie okrem iného súd prvej inštancie odôvodnil tým, že žalovaná tvrdila, že premlčacia lehota u žalobkyne plynula v čase od 13.05.2013, dokedy bolo uznesenie vyvesené na úradnej tabuli, kedy lehota na podanie žaloby uplynula dňa 13.05.2016. Keďže predbežné prerokovanie nároku trvalo 35 dní, o tento časový úsek sa lehota predĺžila, teda premlčacia lehota na uplatnenie nároku uplynula 20.06.2016. Keďže nárok bol uplatnený až 12.09.2016, bol uplatnený po uplynutí lehoty podľa § 19 zákona č. 514/2003 Z.z. Súd skúmal túto námietku a dospel k záveru, že nárok žalobkyne je podaný včas, nie je premlčaný. V danom prípade (na rozdiel od § 106 Občianskeho zákonníka) sa neskúma, kto za škodu zodpovedá, pretože zodpovednostný subjekt nevyplýva priamo zo zákona. Skúma sa len vedomosť poškodenej o škode (§ 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.). Z obsahu spisu vyplýva, že poškodená žalobkyňa zistila, že konaním žalovanej jej bola spôsobená škoda až potom čo Rozhodnutím č. 01330/2014-Os-16 Úradu na ochranu osobných údajov Slovenskej republiky zo dňa 19.03.2014, ktoré sa stalo právoplatné dňa 16.04.2014, porušila žalovaná svoje povinnosti vyplývajúce z § 7 ods. 3 zákona č. 428/2002 Z.z. Do tejto doby žalobkyňa síce od zverejnenia uznesenia č. 5/2013 žalovanou bola v jej právach poškodená, ale objektívne až v deň 16.04.2014 mohla stanoviť, či došlo na jej strane ku škode a v akej výške. Potom od tohto dátumu mohla uplatniť si svoj nárok na súde v 3-ročnej subjektívnej lehote, t.j. do 16.04.2017 s neplynutím lehoty počas predbežného prerokovania nároku v čase od 14.03.2016 do 15.04.2016 (35 dní). Keďže žalobkyňa podala žalobu dňa 12.9.2016, podala ju včas, v lehote uvedenej v § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. Preto námietku premlčania žalovanej nepovažoval súd prvej inštancie za dôvodnú. Žalobkyňa si uplatnila v súlade s § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Samotné konštatovanie porušenia práva žalovanou v rozhodnutí Úradu na ochranu osobných údajov Slovenskej republiky v Bratislave nie je dostatočným zadosťučinením pre žalobkyňu. Je potrebné prihliadnuť na to, že žalovaná chránené údaje o žalobkyni zverejnila na úradnej tabuli v obci, kde žalobkyňa sa dlhoročne angažuje na ochranu svojich vlastníckych práv a vlastníckych práv svojej rodiny. Žalobkyňa je v obci všeobecne známou osobou, nielen preto, že má v obci svoju rodinu, ale v obci žila aj jej matka, ktorá bola všeobecne známou občanom Obce Gánovce. Zverejnenie osobných údajov žalobkyne na úradnej tabuli obce v listine, v ktorej obec informuje všetkých občanov obce o činnosti obecného zastupiteľstva, kde cieľom je práve v čo najširšej miere informovať občanov je takým zásahom do práv a právom chránených záujmov žalobkyne, ktoré odčinenie nie je možné dosiahnuť, inou ako finančnou sumou. Je potrebné prihliadnuť aj na to, že z obce Gánovce je veľmi blízko do mesta Poprad, kde sa informácie, tak ako to potvrdil aj manžel žalobkyne, rozšírili a musel o obsahu zverejnených údajov čeliť otázkam známych. Preto jediným spôsobom, vzhľadom na spôsobenú ujmu (obsah informácie a teritoriálne šírenie) je náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch. Žalobkyňa ustálila podľa vlastnej úvahy výšku škody (nemajetkovej ujmy) na sumu 33.000 eur. V zásade platí, že výška nemajetkovej ujmy je v absolútnom vyjadrení limitovaná. Závisí (§ 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z.) od výšky náhrady poskytovanej osobám poškodeným násilnými trestnými činmi. Predstavuje 50-násobok minimálnej mzdy k momentu vzniku škody. Žalobkyni vznikla škoda v roku 2013. V tom čase bola stanovená minimálna mzda vo výške 337,70 eur.a Preto 50-násobok tejto sumy vo výške 16.885 eura predstavuje maximálnu mieru výšky nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z. (§ 17 ods. 4). Preto súd nárok žalobkyne nad sumu 16.885 eura do výšky sumy 33.000 eur uplatnenej v žalobe ako nedôvodný zamietol. V ďalšom sa súd zaoberal už len skutočnosťou priznania výšky nemajetkovej ujmy v zákonom prípustnom rozsahu 16.885 eura. Skúmal okolnosti, ktoré by mohli ovplyvniť výšku nemajetkovej ujmy podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. Skutočnosť, že o žalobkyni boli zverejnené samosprávou obce Gánovce osobné údaje v rozsahu titul, meno, priezvisko, údaj o psychickej identite na úradnej tabuli s cieľom, aby sa obsah uznesenia obecného zastupiteľstva č. 5/2013 dostal k čo najväčšiemu počtu občanov obce (boli zverejnené aj iné informácie o činnosti obce v jednom uznesení), spôsobilo vážny zásah do integrity žalobkyne, keď informácie, ktoré zverejniť je neprípustné (nezákonné) sa dozvedel veľký počet občanov obce Gánovce, ktorí prechovávali voči žalobkyni do tej doby primeranú úctu, žalobkyňa, keďže pochádzala z obce, požívala od jej občanov primeranú vážnosť, pričom vážnosť požívala aj v súvislosti s tým, že sa angažovala v ochrane vlastníckych práv občanov. Žalobkyňa po tomto zásahu do jej osobnej integrity a do zákonom chránených práv utrpela vážnu ujmu, ktorá spočívala v psychickej nepohode, keď zásah spôsobil napätie v rodine, nevedela sa sústrediť, vo vzťahu k vnúčatám bola nervózna, neadekvátne reagovala, všetko ťažšie znášala, bola menej trpezlivá. Ako to potvrdil najmä manžel žalobkyne, ale aj jej brat a synovec, žalobkyňa sa zmenila, obmedzila kontakty s rodinou, nielen z manželkinej strany, ale aj so súrodencami z manželovej strany, prestala chodiť do Gánoviec. Na okolnosti pozbavenia spôsobilosti na právne úkony sa u manžela žalobkyne informovali rôzni ľudia. V tento čas sa o konaní obecného zastupiteľstva dozvedela aj matka žalobkyne, ktorá to znášala tak, že sa podľa svedka P. V. doslova opustila, až zomrela. Za tejto situácie zásahu do práv žalobkyne úmrtie matky žalobkyne jej ťažkú psychickú situáciu ešte viac zhoršilo. Žalobkyňa sa Gánoviec stráni (výpoveď svedka D. B.) a chodí po lekároch pre zhoršený zdravotný stav (výpoveď svedka I. B.). Rodina sa snažila žalobkyni pomôcť a bol napísaný štátnym orgánom list o situácii, ktorá nastala. Súd nezistil, žeby žalovaná bola prijala opatrenia, ktorým by psychické utrpenie žalobkyne sa snažila zmierniť, príp. vyjadrila ľútosť nad situáciou, ktorú spôsobila, a to ani po tom, čo Úrad na ochranu osobných údajov Slovenskej republiky konštatoval nezákonnosť jej konanie a ani keď konanie na súde o obmedzenie spôsobilosti na právne úkony bolo pre nepredloženie lekárskeho vysvedčenia zo strany zastavené. Ako negatívne je možné vyhodnotiť dôvody, ktoré viedli obec k podaniu podnetu na obmedzenie spôsobilosti na právne úkony žalobkyne, ktoré uviedla starostka na obecnom zasadnutí dňa 26.04.2013, keď uviedla, že žalobkyňa podáva na orgány činné v trestnom konaní v posledných rokoch niekoľko desiatok podnetov, trestných oznámení a iných podaní s poukazom na svoje vlastníctvo a spoluvlastníctvo. V týchto podnetoch má dochádzať k ohováraniu a špineniu dobrého mena starostky obce Gánovce, poslancov obecného zastupiteľstva, sú plné invektív, čo považuje za nevhodné správanie. Uvedené dôvody neobstoja, pretože každý má právo obrátiť sa na orgán, či úrad s podaním a žiadať o ochranu pred zásahom do svojho vlastníctva (Ústavou garantovaného). Táto okolnosť nesmie byť nikomu na ujmu. Pokiaľ sa podaniami cítia starostka obce, či obecní poslanci dotknutí, majú zákonom stanovené možnosti svojej ochrany (Trestný zákon, Občiansky zákonník). Táto situácia len dokresľuje celkovú atmosféru, ktorá sa vyvinula voči žalobkyni na obecnom zastupiteľstve a ktorá s poukazom na vyššie uvedené okolnosti mala vplyv na výšku priznanej nemajetkovej ujmy. Po vyhodnotení uvedeného súd dospel k záveru, že na náhradu nemajetkovej ujmy žalobkyne zo strany žalovanej bude primeraná suma 1.000 eur, ktorá síce celkom nepokryje skutočnú nemajetkovú ujmu žalobkyne, ale aspoň zmierni jej utrpenie, ktoré jej žalovaná spôsobila. Táto suma zodpovedá kritériám vyplývajúcim z § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z., keď žalobkyňa iné okolnosti odôvodňujúce priznanie vyššej sumy (až do výšky 16.885 eura) nielen že netvrdila, ale ani nepreukázala. Na žalobkyni bola zodpovednosť za preukázanie okolností, ktoré majú vplyv na určenie výšky nemajetkovej ujmy. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 CSP. 2. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalovaná, a to proti výroku I. a III. a navrhla odvolaciemu súdu, aby rozsudok v napadnutých výrokoch zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. V odvolaní poukázala žalovaná na vznesenú námietku premlčania, pričom považuje za zavádzajúce tvrdenie žalobkyne, na ktoré poukazuje vo svojej žalobe, že až rozhodnutím Úradu na ochranu osobných údajov, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 16.04.2014 sa mal objektívne dozvedieť či došlo ku škode a v akej výške napriek tomu, že bol od zverejnenia uznesenia obce na právach poškodený. Poukázal na tvrdenia svedkov z ktorých vyplýva, že o uznesení obce sa svedok D. B. dozvedel tak, že si predmetné uznesenie prečítal na úradnej tabuli, taktiež konštatoval skutočnosť, že keď prišiel na návštevu k žalobcovi, žalobca o skutočnosti, čo bolo vyvesené na úradnej tabuli vedel. Taktiež poukázal na to, že manžel žalobkyne P.. V. V. si predmetné uznesenie prevzal, teda mal vedomosť o uvádzaných skutočnostiach v predmetnom uznesení. Ďalej poukázal na svedeckú výpoveď I. B., brata žalobkyne, ktorý tvrdil, že so žalobkyňou sa stretáva každé tri týždne a že za žalobkyňu podával v predmetnej veci listiny na GP, OP a ombudsmanku a o uznesení obce sa dozvedel sám, teda mal vedomosť od kedy bolo predmetné uznesenie obce zverejnené na úradnej tabuli obce. Žalobkyňa podala návrh na predbežné prerokovanie nároku voči žalovanému dňa 10.03.2016, kde si uplatnila nemajetkovú ujmu. Žalovaný vo svojom stanovisku dňa 15.04.2016 uviedol, že návrhu žalobkyne nie je možné vyhovieť, vzhľadom na to, že neboli splnené základné predpoklady pre vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Predmetné uznesenie bolo zvesené dňa 13.05.2013 z úradnej tabule a 3-ročná lehota na podanie žaloby na príslušný súd uplynula dňa 13.05.2016. Predbežné prerokovanie nároku, kedy neuplynula premlčacia lehota trvalo od 10.03.2016 do 15.04.2016 (35 dní), t.j. lehota na uplatnenie nároku v 3- ročnej premlčacej dobe uplynula podľa názoru odvolateľa 20.06.2016. Žalobkyňa si uplatnila nárok na náhradu škody podaním žaloby na príslušný súd 12.09.2016, teda po uplynutí 3-ročnej premlčacej doby. Žalovaná má naďalej za to, že ak si žalobkyňa uplatňovala právo na náhradu škody z titulu nesprávneho úradného postupu žalovanej, plynula jej premlčacia doba (lehota) odo dňa 14.05.2013, nakoľko uznesenie obecného zastupiteľstva bolo zvesené z úradnej tabule obce dňa 13.05.2013. S poukazom na čas a spôsob zverejnenia uznesenia od 06.05.2013 do 13.05.2013, taktiež na výsluchy svedkov a taktiež z písomných podaní podľa názoru odvolateľa jednoznačne vyplýva, že žalobkyňa mala vedomosť o predmetnom uznesení obecného zastupiteľstva, čo dokladuje aj skutočnosť, že žalobca podal podnet na Úrad na ochranu osobných údajov. V ostatnom nesúhlasil s posúdením námietky premlčania zo strany súdu prvej inštancie, a preto považoval napadnutý rozsudok za arbitrárny, nepreskúmateľný a mal za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 3. K odvolaniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa, ktorá navrhla odvolaciemu súdu, aby rozsudok v napadnutých výrokoch ako vecne správny potvrdil a priznal žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Vo vyjadrení žalobkyňa namietala, že lehota na podanie odvolania žalovanej uplynula 19.09.2018, pretože začala plynúť od 04.09.2018 a odvolanie bolo podľa názoru žalobkyne podané žalovanou 20.09.2018, teda oneskorene. 4. V ostatnom súhlasila s názorom súdu prvej inštancie v súvislosti s posúdením námietky premlčania, pričom okrem iného poukázala na to, že na základe len domnienky o porušení, alebo určitej pravdepodobnosti porušenia chránených práv orgánov verejnej moci, ani iným orgánom nemôže byť podkladom pre vydanie meritórneho rozhodnutia o porušení základných ľudských práv kohokoľvek. Vždy musí byť o takomto podnete rozhodnuté iba na základe kompetentného orgánu, ktorý má v SR danú, zákonom zverenú právomoc rozhodovať v spoločenských vzťahoch. V tomto prípade o možnej domnienke porušenia ochrany práv osobných údajov má danú kompetenciu rozhodovať výlučne Úrad na ochranu osobných údajov. A žalobkyňa sa až dňa 31.03.2014 dozvedela z rozhodnutia Úradu na ochranu osobných údajov, že žalovaná porušila ustanovenia zákona č. 428/2002 Z.z. 5. K vyjadreniu žalobkyne sa vyjadrila žalovaná, ktorá zotrvala na podanom odvolaní a v jeho dôvodoch. Vo vzťahu k včasnosti podania odvolania mal za to, že odvolanie bolo podané včas a preto námietka žalobkyne nie je relevantná. 6. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa, ktorá zotrvala na názore o oneskorenom podaní odvolania a v ostatnom zotrvala na dôvodoch vyjadrenia k odvolaniu žalovaného. 7. Rozsudok bol žalovanému doručený dňa 06.09.2018, 15-dňová lehota na podanie odvolania uplynula dňa 21.09.2018 a odvolanie bolo podané dňa 19.09.2018, preto bolo podané včas. 8. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) preskúmal vec bez nariadenia pojednávania (§ 379 a nasl. CSP) a dospel k záveru, že rozsudok je vecne správny. 9. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkového stavu, ktorý má oporu vo vykonanom dokazovaní, vec správne právne posúdil a presvedčivo reagoval so zohľadnením okolnosti prípadu na procesné prostriedky strán sporu. Podľa názoru odvolacieho súdu nezostali nezodpovedané žiadne relevantné otázky strán sporu. 10. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje. 11. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu. Vyplýva to aj z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruistoriace. Španielsko z 09.12.1994, séria A, č. 303- A, str. 12, § 29; Hirobalanice, Španielsko z 09.12.1994, séria A, č. 303-D;, Georgiadis c. Grécko z 29.05.1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Ústavný súd SR sa vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutia v náleze III. ÚS 119/03-30. Vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. uplatnenie nárokov a obranu proti takémuto uplatneniu (IV. ÚS 115/03). S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobe vyhovel; jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekomfortné. 12. Čo sa týka práva na náhradu škody toto podlieha premlčaniu. Pri premlčaní práva na náhradu škody je stanovená kombinovaná premlčacia doba, a to subjektívna (§ 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka) a objektívna (§ 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Začiatok subjektívnej i objektívnej premlčacej doby je stanovený odlišne na sebe nezávisle a ich splynutie a skončenie je tiež vzájomne nezávislé. Subjektívna premlčacia doba môže plynúť iba v rámci objektívnej premlčacej doby, ktorú nemôže prekročiť. Subjektívna premlčacia doba je dvojročná a na začatie jej plynutia je vždy potrebné rešpektovať subjektívnu stránku poškodeného týkajúcu sa jeho vedomosti o škode a vedomosti o tom, kto za vzniknutú škodu zodpovedá, teda o zodpovednom subjekte. 13. Začiatok plynutia objektívnej premlčacej doby podľa § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka je viazaný v prvom rade na udalosť, ktorej škoda vznikla. Pojem „udalosť, z ktorej škoda vznikla“ však zahŕňa nielen protiprávny úkon či právne kvalifikovanú udalosť ktoré viedli ku vzniku škody, ale najmä vznik škody samej. Z hľadiska ust. § 106 ods 2 Občianskeho zákonníka totiž nemožno udalosť, z ktorej škoda vznikla stotožňovať len so škodnou udalosťou, keďže v takom prípade by objektívna premlčacia doba mohla začať plynúť skôr ako ku škode na majetku vôbec došlo, prípadne škoda by mohla vzniknúť až po uplynutí objektívnej premlčacej doby alebo by nemusela vzniknúť vôbec. 14. Pri úvahe o tom, kedy sa poškodený dozvedel o škode (§ 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka), treba vychádzať z preukázanej vedomosti poškodeného o vzniknutej škode a nielen z jeho predpokladanej vedomosti o tejto škode. Ak nárok na náhradu škody tvorí neoddeliteľný celok, premlčacia doba začína plynúť až vtedy, keď sa poškodený dozvie o celej škode (porov. R 38/1975, R 9/1986). Ďalšou podmienkou bola vedomosť poškodeného o tom, kto (konkrétny subjekt) za škodu zodpovedá. Obe podmienky sú súčasne podmienkami, aby si poškodený mohol uplatniť právo na náhradu škody na súde (actio nata). Až od tohto momentu môže začať plynúť 2-ročná, tzv. subjektívna premlčacia doba (Ústavný súd Slovenskej republiky vo veci I. ÚS 331/09). 15. Za stavu ak žalobkyňa ako poškodená sa dozvedela o škode a o tom kto za ňu zodpovedá dňa 16.04.2014, kedy nadobudlo právoplatnosť, uvedené rozhodnutie Úradu na ochranu osobných údajov, najskôr však 31.03.2014, a až od tohto dňa mohla objektívne stanoviť či došlo na jej strane ku škode a v akej výške a ak súd prvej inštancie vychádzal zo zistenia, že v danom prípade narozdiel od § 106 Občianskeho zákonníka sa neskúma, kto za škodu zodpovedá, pretože zodpovednostný subjekt nevyplýva priamo zo zákona. Skúma sa len vedomosť poškodenej o škode (§ 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., ak premlčacia lehota uplynula podľa súdu prvej inštancie 16.04.2017 (podľa žalobkyne 31.03.2017), tak ak žalobkyňa žalobu podala dňa 12.09.2016, potom námietka premlčania vznesená zo strany žalovanej je neopodstatnená. 16. Podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06) každý má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci. 17. Odvolací súd v ostatnom konštatuje, že rozsudok súdu prvej inštancie reflektuje na proporcionalitu intenzity zásahu do práv žalobkyne, a preto aj v otázke výšky priznanej náhrady škody je rozsudok súdu prvej inštancie vecne správny. Prvoinštančný súd napadnutým rozsudkom naplnil spravodlivú úpravu pomerov strán sporu. 18. Preto odvolací súd postupom podľa § 387 ods. 1, 2 CSP so stotožnením sa s dôvodmi napadnutého rozsudku rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. 19. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP a vychádzajúc zo zásady úspešnosti upravenej v tomto ustanovení odvolací súd priznal náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % úspešnej žalobkyni, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie samostatným rozhodnutím. 20. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).