Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 8Co/140/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8716205918 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 09. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Fiľakovský ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8716205918.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Fiľakovského a sudcov JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Anny Kovaľovej v spore žalobkyne: N. N., nar. XX.X.XXXX, bytom G. XXXX/XX, I., právne zastúpenej JUDr. Jurajom Lukáčom, advokátom so sídlom Poprad, Nám. sv. Egídia 11/6, IČO: 42 421 152, proti žalovanému Poštová banka, a. s., so sídlom Bratislava, Dvořákovo nábrežie 4, IČO: 31 340 890, právne zastúpený Advokátskou kanceláriou RELEVANS s. r. o., so sídlom Bratislava, Dvořákovo nábrežie 8A, o zaplatenie 2.631,47 eur s prísl, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Poprad č.k. 20C/172/2016-222 zo dňa 22. marca 2019, takto jednohlasne r o z h o d o l : Potvrdzuje rozsudok. Žalobkyni sa priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že: „ I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni sumu 2.631,47 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne odo dňa 20.06.2010 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. II. Súd u r č u j e, že zmluvná podmienka uvedená v Obchodných podmienkach pre úver dostupná pôžička, dostupná pôžička - šikovná rezerva, verzia 1/2009 spoločnosti Poštová banka, a. s. v čl. 4.6 v znení „Banka je oprávnená započítať svoje splatné i nesplatné pohľadávky voči Klientovi bez ohľadu na právny titul ich vzniku proti akýmkoľvek pohľadávkam Klienta voči Banke" nie je platná, z dôvodu jej neprijateľnosti. III. Súd u r č u j e, že zmluvná podmienka uvedená v Obchodných podmienkach pre úver - dostupná pôžička, dostupná pôžička - šikovná rezerva, verzia 1/2009 spoločnosti Poštová banka, a. s. v čl. 4.6 v znení „Platby od Klienta sa voči pohľadávke Banky započítajú bez ohľadu na to, na aké záväzky bola platba poukázaná, v nasledujúcom poradí 1) na poplatky podľa Sadzobníka, 2) sankčný úrok, 3) úrok z úveru, 4) splátka istiny úveru" nie je platná, z dôvodu jej neprijateľnosti. IV. Súd u r č u j e, že zmluvná podmienka uvedená v Obchodných podmienkach pre úver dostupná pôžička, dostupná pôžička - šikovná rezerva, verzia 1/2009 spoločnosti Poštová banka, a.s. v čl. 5.1 v znení „Klient môže splatiť úver zo ZoU aj pred dobou určenou ZoU, avšak len ak o tom Banku najmenej 30 dní vopred písomne upovedomí" nie je platná, z dôvodu jej neprijateľnosti. V. Žalobkyňa má voči žalovanému právo na náhradu trov konania v rozsahu 100%, o ktorých súd rozhodne samostatným uznesením. VI. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť na účet Okresného súdu Poprad súdny poplatok vo výške 157,50 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku.“ 2. Rozhodnutie právne odôvodnil okrem iného ustanovením § 52 odsek 1, 2, 3, 4, § 53 odsek 1až 6, § 54 ods. 1 a 2, , § 451 ods. 1 a 2, § 488, § 566 ods. 2, § 581 ods. 2 a 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 4 ods. 1 až 4, § 6 ods. 1, 2, 3 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 258/2001 Z.z.“), § 298 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „C.s.p.“). 3. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobou doručenou dňa 30.6.2016 sa žalobkyňa domáhala na žalovanom zaplatenia sumy 2.631,47 eur s príslušenstvom ako bezdôvodného obohatenia zo vzťahu vzniknutého na základe Zmluvy o spotrebiteľskom úvere zo dňa 26.4.2010. 4. Dôvodom podania žaloby je skutočnosť, že na základe predmetnej zmluvy bol žalobkyni poskytnutý spotrebiteľský úver vo výške 5.600,- eur, ktorý sa žalobkyňa zaviazala splácať formou 70 pravidelných mesačných splátok po 141,07 eur, a z titulu ktorej zaplatila žalovanému sumu 8.231,47 eur. Žalobkyňa mala za to, že uzavretá zmluva neobsahuje zákonné náležitosti, preto je nevyhnutné úver považovať za bezúročný a bezpoplatkový. Namietala nedostatok údajov o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Podľa žalobkyne je úver pre vady zmluvy bezúročný a bez poplatkov, zaplatiť mala iba poskytnutú istinu 5.600,- eur, preto sa domáha vydania rozdielu medzi poskytnutým úverom 5.600,- eur a skutočne uhradenými splátkami vo výške 8.231,47 eur. 5. Podanou žalobou žalobkyňa ďalej žiadala o určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok, a to v bode 4.6 obchodných podmienok, podľa ktorého je banka oprávnená započítať si svoje splatné i nesplatné pohľadávky voči žalobkyni bez ohľadu na právny titul ich vzniku proti akýmkoľvek pohľadávkam žalobkyne voči banke. Súčasne žalobkyňa žiadala o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky v bode 4.6 obchodných podmienok, podľa ktorého platby od Klienta sa voči pohľadávke Banky započítajú bez ohľadu na to, na aké záväzky boli poukázané v nasledujúcom poradí: a) poplatky podľa sadzobníka, b) sankčný úrok, c) úrok z úveru, d) splátka istiny a súčasne sa žalobkyňa domáha určenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky v bode 5.1 obchodných podmienok v znení „Klient môže splatiť úver zo ZoÚ aj pred dobou určenou ZoÚ, avšak len ak o tom Banku najmenej 30 dní vopred písomne upovedomí. Vo vzťahu k neprijateľnosti uvedených zmluvných podmienok poukázala žalobkyňa na ust. § 52 ods. 2, § 54 ods. 1, § 566 ods. 2 a § 581 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka a tiež § 6 zákona o spotrebiteľských úveroch. 6. Žalovaný sa k podanej žalobe písomne vyjadril a v písomnom ako aj ústnom vyjadrení k žalobe uviedol, že napádaná zmluva má všetky náležitosti stanovené zákonom, a preto je žaloba nedôvodná. Poukázal tiež na existujúce rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15 a navrhol žalobu zamietnuť. Na pojednávaní dňa 7.3.2017 právny zástupca žalovaného oznámil, že došlo k postúpeniu pohľadávky voči žalobkyni a namietol nedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalovaného. 7. Rozsudkom zo dňa 3.7.2017 súd žalobu zamietol. Po odvolaní podanom žalobkyňou Krajský súd Prešov ako súd druhej inštancie rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. V zmysle pokynu súdu druhej inštancie mal súd prvej inštancie preskúmať obsahové náležitosti zmluvy o úvere a vo veci opätovne rozhodnúť. 8. Súd po vrátení veci opätovne vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi založenými v spise, z čoho zistil tento skutkový stav: Zo zmluvy o úvere zo dňa 20.4.2010 súd zistil, že uvedenou zmluvou žalovaný poskytol žalobkyni sumu vo výške 5.600,- eur, pričom poskytnutý úver sa žalobkyňa zaviazala splácať formou 70 pravidelných mesačných splátok po 141,07 eur. Celková výška nákladov bola vyčíslená na 3.615,07 eur, prvá splátka mala byť uhradená k 15.5.2010 a posledná k 15.2.2018. Úroková sadzba bola stanovená na 19 % ročne, priemerná RPMN na trhu mala byť 19,11 % a RPMN banky 20,74 %. Zmluva obsahuje tiež vyhlásenie o uzavretí dohody o zrážkach zo mzdy a tiež rozhodcovskú doložku s tým, že uvedené vyhlásenia sú uvedené podstatne menším písmom ako identifikačné údaje žalobkyne, popis záväzku či stanoveného úroku. Rovnako tak obchodné podmienky pre úver sú uvedené výrazne menším písmom. Z oznámenia o poskytnutí úveru súd zistil, že žalovaný žalobkyni oznámil poskytnutie úveru a jeho vyplatenie tak, že sumu 4.993,24 eur si započítal na predchádzajúce úvery žalobkyne a zvyšok vo výške 606,76 eur poukázal na osobný účet žalobkyne. 9. Z výpisov z účtu súd I. inštancie zistil, že napriek tomu, že žalobkyňa pravidelne hradila dohodnuté splátky, tieto si žalovaný započítaval na poplatky a úroky a napriek niekoľkoročnému splácaniu žalovaný na istinu započítal minimálnu sumu. 10. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že strany sporu uzavreli zmluvu o úvere, v zmysle ktorej žalovaný žalobkyni poskytol úver vo výške 5.600,- eur a z titulu ktorého žalobkyňa žalovanému uhradila sumu 8.231,47 eur. 11. Je nesporné, že zmluva o úvere neobsahuje obligatórnu náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere týkajúcu sa výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Zákon o spotrebiteľských úveroch je nutné vnímať ako právny predpis slúžiaci na ochranu spotrebiteľa ako slabšieho účastníka právneho vzťahu. Súd I. inštancie sa nestotožnil s názorom žalovaného, že požadované informácie mala žalobkyňa možnosť si vyžiadať ani s tým, že všetky relevantné informácie sú v zmluve uvedené. Rovnako vyjadrenie žalobcu, že pokiaľ sa zníži istina, mala žalobkyňa možnosť si vyžiadať amortizačnú tabuľku je v rozpore so zásadami ochrany spotrebiteľa. Pokiaľ by bolo sprístupnenie uvedených informácií ponechané na úvahu veriteľa či dlžníka, zákonodarca by neuviedol ako ďalšiu povinnú náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere aj počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov a tiež RPMN. Spotrebiteľ by mal mať presne určené kedy má úver splácať, ako budú splátky rozúčtované a aká je hodnota RPMN pre porovnanie si výhodnosti ponuky žalovaného na „trhu úverov“. 12. Zmluva uzavretá medzi žalobkyňou a žalovaným je nepochybne spotrebiteľskou zmluvou aj v zmysle zákona o ochrane spotrebiteľa, pričom tento výklad je v súlade aj s komunitárnou úpravou ochrany spotrebiteľa v zmysle smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch a v zmysle § 52 Občianskeho zákonníka. 13. Uzatvorená úverová zmluva je tiež zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 258/2001 Z. z. Žalovaný je právnická osoba, ktorá v rámci predmetu svojho podnikania poskytuje spotrebiteľský úver a žalobkyňa je spotrebiteľom, keďže je fyzickou osobou, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Podľa citovaného zákona obligatórnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere je okrem iného aj údaj o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. V súlade s ustanovením § 4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z.z., absencia vyššie uvedených údajov nespôsobuje neplatnosť uzavretej zmluvy, avšak poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. 14. Účelom uvedenej právnej úpravy je poskytnutie ochrany spotrebiteľovi. Spotrebiteľ má byť totiž informovaný o výške a frekvencii splátok istiny, úrokov z úveru a poplatkoch súvisiacich s úverom. Žalovaný pritom ako dodávateľ má zákonnú povinnosť v zmluve o spotrebiteľskom úvere uviesť tieto údaje, a to priamo v zmluve so sankciou straty práva na úroky a poplatky. Iba takáto informácia pre spotrebiteľa prispieva k transparentnosti trhu a umožňuje spotrebiteľovi poznať rozsah svojho záväzku. Žalobkyňa v predmetnom prípade však túto možnosť nemala. Pokiaľ teda žalobkyňa plnila svoj záväzok nad rámec skutočne poskytnutého úveru, žalovaný sa bezdôvodne obohatil. 15. S prihliadnutím na uvedené je nepochybné, že vzhľadom na absenciu zákonom predpísaných údajov je nevyhnutné zmluvu o úvere považovať za bezúročnú a bez poplatkov. Pokiaľ teda žalovaný žalobkyni poskytol úver a žalobkyňa uhradila na viac ako činila istina úveru, v tejto časti sa jedná o plnenie z neplatného právneho úkonu, t.j. žalovaný sa bezdôvodne na úkor žalobkyne obohatil o sumu 2.631,47 eur. Z uvedeného dôvodu súd žalobe v časti o vydanie bezdôvodného obohatenia vyhovel. 16. Čo sa týka určenia neprijateľnosti zmluvných podmienok, súd sa zaoberal otázkou neprijateľnosti zmluvnej podmienky a súd má zato, že žaloba je aj v tejto časti dôvodná. 17. Pokiaľ si žalovaný v bode 4.6 obchodných podmienok, vyhradil právo započítať si svoje splatné i nesplatné pohľadávky voči žalobkyni bez ohľadu na právny titul ich vzniku proti akýmkoľvek pohľadávkam žalobkyne voči banke, toto ustanovenie obchodných podmienok odporuje ust. § 52 ods. 2, § 53 ods. 1, § 54 ods. 1 a § 581, ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka, ktoré zakazujú zhoršovať postavenie spotrebiteľa či započítavať pohľadávky v neprospech spotrebiteľa. Rovnako tak je zakázané započítať si v neprospech spotrebiteľa nesplatné pohľadávky, čo žalovaný evidentne zrejme nemienil nerešpektovať. 18. Rovnako tak žalovaný nerešpektoval ust. § 52 ods. 2, § 54 ods. 1 a § 566 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pokiaľ si, napriek právnej úprave, započítaval zo splátok uhradených žalobkyňou najprv poplatky a úroky a až následne istinu. Takémuto konaniu zo strany žalovaného nemožno poskytnúť právnu ochranu ani ho tolerovať. 19. Čo sa týka zmluvnej podmienky v bode 5.1 obchodných podmienok v znení „Klient môže splatiť úver zo ZoÚ aj pred dobou určenou ZoÚ, avšak len ak o tom Banku najmenej 30 dní vopred písomne upovedomí“ a súčasne možnosti predčasného splatenia s podmienkou úhrady všetkých poplatkov, toto ustanovenie odporuje ust. § 52 ods. 2, § 53 ods. 1 a § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka a taktiež ust. § 6 zákona č. 258/2001 Z.z. 20. Podľa názoru súdu I. inštancie, že vyššie uvedené zmluvné dojednania sú nie len v rozpore s uvedenými zákonnými ustanoveniami, ale predovšetkým v hrubom rozpore so záujmom spotrebiteľa. Navyše nejedná sa o individuálne zmluvné dojednania, ktoré by žalobkyňa mala možnosť ovplyvniť. 21. K námietke žalovaného o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie v spore, v tomto smere má súd za to, že vecnú legitimáciu má tá zo strán, ktorej svedčí stav z hmotného práva, teda ten, kto je nositeľom subjektívneho práva (aktívna vecná legitimácia) alebo nositeľom subjektívnej povinnosti vyplývajúcej z hmotného práva (pasívna vecná legitimácia), o ktorých sa v konaní rozhoduje. Zmluva, ktorej preskúmanie je predmetom toho konania, bola uzavretá medzi žalobkyňou ako spotrebiteľom a žalovaným ako dodávateľom. Preto je žalovaný, aj napriek postúpeniu pohľadávky, zmluvnou stranou predmetnej zmluvy. V prejednávanej veci bola postúpená len pohľadávka vyplývajúca z tohto hmotnoprávneho vzťahu. Aj keď došlo k postúpeniu pohľadávky na tretí subjekt, tým nezanikol hmotnoprávny vzťah medzi žalobkyňou a žalovaným. Napokon je to práve žalovaný, ktorý neprijateľné zmluvné podmienky skoncipoval a predložil žalobkyni na podpis, a ktorý by ich prípadne ešte mohol použiť aj vo vzťahu k ďalším spotrebiteľom. Ak súd vyhlásil predmetné zmluvné podmienky za neprijateľné, je dodávateľ v zmysle ust. § 53a Občianskeho zákonníka povinný zdržať sa ich ďalšieho používania, a teda výrok rozsudku sa žalovaného priamo týka. (obdobne rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 9Co/29/2017) 22. Výrok o trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. 23. O náhrade súdneho poplatku súd rozhodol podľa § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. a v konaní neúspešného žalovaného zaviazal na úhradu súdneho poplatku vo výške 157,50 eur, nakoľko žalobkyňa ako spotrebiteľ bola v konaní podľa § 4 ods. 2 písm. u) cit. zákona od uvedenej povinnosti oslobodená a u neúspešného žalovaného súd nezistil dôvody pre oslobodenie od tejto povinnosti. 24. Proti rozsudku podal odvolanie žalovaný včas. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu I. inštancie zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie alebo, aby napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu žalobkyne v celom rozsahu zamietne a zaviaže žalobkyňu na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 25. Odvolanie právne odôvodnil podľa § 365 ods. 1 písm. f) C.s.p., na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, § 365 ods. 1 písm. d) C.s.p., konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p., súd I. inštancie vec nesprávne právne posúdil. 26. Dôvodil, že súd zaviazal pasívne nelegitimovaný subjekt a súčasne bez akéhokoľvek naliehavého právneho záujmu určil neprijateľné podmienky, pričom súčasne deklaroval zánik zmluvného vzťahu medzi stranami sporu. 27. K nedostatku pasívnej vecnej legitimácie namietal, že postúpením pohľadávky postupca stráca postúpenú pohľadávku s celým príslušenstvom a všetkými právami s ňou spojenými. Predmetom konania bolo vydanie bezdôvodného obohatenia. Súd neskúmal, či žalovaný je pasívne legitimovaný na vydanie bezdôvodného obohatenia. Súd I. inštancie dokonca otázku pasívnej legitimácie skonštatoval len vo vzťahu k neprijateľným zmluvným podmienkam. Otázkou postúpenia pohľadávky, obsahom Zmluvy o postúpení sa súd I. inštancie nezaoberal. Podľa čl. III ods. 1 Zmluvy o postúpení touto zmluvou postupuje Postupca na Postupníka ku dňu účinnosti tejto Zmluvy Pohľadávku vyplývajúcu zo Zmluvy o úvere spolu so všetkým príslušenstvom, všetkými právami a povinnosťami a zabezpečeniami, ktoré sú s Pohľadávkou spojené. V prípade vydania bezdôvodného obohatenia ide o povinnosť spojenú so Zmluvou o úvere, ktorá bola preukázateľne postúpená na nového veriteľa. 28. V ďalšom namietal absenciu naliehavého právneho záujmu na určení neprijateľnosti zmluvnej podmienky. Podľa žalovaného nepreukázaná existencia naliehavého právneho záujmu v čase rozhodovania súdu vedie k zamietnutiu určovacieho návrhu. Rozhodnutím súdu o bezúročnosti úveru došlo k zániku zmluvného vzťahu splnením. Na určení neprijateľnej podmienky zaniknutého zmluvného vzťahu nie je žiaden naliehavý právny záujem, a to vo vzťahu ku všetkým trom zmluvným podmienkam vo výrokoch II., III. a IV rozsudku. 29. Žalobca v podanom odvolaní namietal aj záver súdu I. inštancie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti z dôvodu absencie náležitosti podľa ust. § 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001 Z.z. výšku počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Cdo/146/2017 zo dňa 22.02.2018 a 3Cdo/56/2018 zo dňa 17.04.2018. 30. K odvolaniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil a priznal žalobkyni právo na náhradu trov odvolacieho konania. K nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalobkyňa uviedla, že žaloba bola podaná 30.6.2016, k postúpeniu pohľadávky medzi postupcom žalovaným a postupníkom na základe zmluvy o postúpení zo dňa 3.3.2017 došlo viac ako po ôsmich mesiacoch od podania žaloby. Vzhľadom na to, že podstatou inštitútu bezdôvodného obohatenia je obohatenie sa jedného subjektu súkromnoprávneho vzťahu na úkor iného subjektu súkromnoprávneho vzťahu, a teda predstavuje samostatný zaväzovací právny dôvod. Preto žalobkyňa správne a v súlade so zákonom označila ako pasívne vecne legitimovaný subjekt žalovaného, u ktorého pri plnení bez právneho titulu došlo k bezdôvodnému obohateniu. 31. K námietke absencie naliehavého právneho záujmu na určení neprijateľnosti zmluvnej podmienky uviedla žalobkyňa, že sa žalobou podanou na súde domáhala splnenia povinnosti zo strany žalovaného, a to vydania bezdôvodného obohatenia. K tomuto malo dôjsť plnením žalobkyne žalovanému bez právneho titulu, keďže zmluva o úvere pre absenciu zákonných náležitostí sa stala bezúročnou a bez poplatkov, vo svojej podstate išlo o žalobu podľa § 137 písm. a) C.s.p., teda žalobu na plnenie, kde zákon nevyžaduje preukazovanie naliehavého právneho záujmu. Z obsahu petitu podanej žaloby je nepochybné, že žalobkyňa sa žalobou domáhala zaplatenia 2631,47 eur s prísl. a zároveň sa domáhala určenia neprijateľnosti zmluvných podmienok v zmluve o úvere. Súd by neprijateľné podmienky v zmluve musel skúmať ex officio, aj keby ich žalobkyňa neuviedla v petite žaloby. ( výnimka z dispozičného princípu ne ultra petitum § 295 C.s.p.) 32. K rozdeleniu splátok úveru žalobkyňa uviedla, že rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, na ktoré poukázal žalovaný v odvolaní sa vzťahuje na zákon č. 129/2010 Z.z., pričom právny vzťah v tomto konaní sa riadi režimom zákona č. 258/2001 Z.z. Podľa § 4 ods. 2 písm. i) Zákona č. 258/2001 Z.z. zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. 33. K vyjadreniu žalobkyne podal vyjadrenie žalovaný. Naďalej trvá na námietke nedostatku pasívnej vecnej legitimácie. Má za to, že vecná legitimácia neobstojí. Pohľadávka zo žalovanej Zmluvy o úvere bola postúpená na nového veriteľa, a to vrátane všetkých práv a povinností s ňou spojenými. Predmetom konania bolo vydanie bezdôvodného obohatenia, súd I. inštancie neskúmal, či žalovaný je pasívne legitimovaný na vydanie bezdôvodného obohatenia. Súd I. inštancie otázku pasívnej legitimácie skonštatoval len vo vzťahu k neprijateľným zmluvným podmienkam. Pri otázke skúmania pasívnej vecnej legitimácie súd nezohľadnil ani vplyv súdneho rozhodnutia na pôvodného veriteľa zmluvného vzťahu. Postupom súdu ako aj žalobcu nový veriteľ prišiel o právo účinne sa brániť voči námietkam predloženým v tomto konaní a musí len ticho akceptovať rozhodnutie v súdnom konaní, v ktorom nebol účastníkom. Žalovaný trval na podanom odvolaní. 34. K vyjadreniu žalovaného podala vyjadrenie žalobkyňa. Uviedla, že v celom rozsahu zotrváva na svojich vyjadreniach a záveroch z vyjadrenia k odvolaniu žalovaného, na ktoré v podrobnostiach poukazuje. Má za to, že právny vzťah z bezdôvodného obohatenia je osobitný, záväzkový a mimozmluvný právny vzťah. Zmluvou o postúpení pohľadávky sa prevádzajú vždy len jednotlivé pohľadávky (práva na plnenie) s príslušenstvom, bez ohľadu na vymedzenie formulácie a textácie v samotnej zmluve o postúpení pohľadávok. 35. K odvolacej duplike sa vyjadril žalovaný. V celom rozsahu sa pridržiava obsahu vyššie uvedených písomných podaní a tvrdí, že jeho právny názor obsiahnutý v týchto podaniach náležite vyargumentoval, najmä v jeho odvolaní proti rozsudku súdu I. inštancie. 36. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 C.s.p.), vzhľadom na včas podané odvolanie, preskúmal rozhodnutie v jeho napadnutej časti, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. 37. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje. 38. Na potvrdenie správnosti prvoinštančného rozhodnutia a k odvolacím námietkam žalobcu uvádza nasledovné: Z obsahu spisu vyplýva, že medzi žalovaným ako veriteľom a žalobkyňou ako dlžníkom bola dňa 26.04.2010 uzatvorená Zmluva o úvere č. XXXXXXXXXX (ďalej len „Zmluva o úvere“), na základe ktorej poskytol žalovaný žalobkyni úver vo výške 5.600,- eur. V bode 3 Zmluvy o úvere s názvom „Zmluva o úvere a záverečné ustanovenia (vyplní banka)“ boli uvedené ďalšie náležitosti Zmluvy o úvere a to výška mesačnej splátky 141,07,- eur, celková výška nákladov 3.615,07 eur, dátum konečnej splatnosti 15.02.2016, dátum prvej platby 15.05.2010, úroková sadzba 19 % p.a., dátum každej ďalšej platby k 15. dňu mes., počet mes. splátok 70, priemer. RPMN 19,11 % a RPMN 20,74 %. V bode 2 Zmluvy o úvere bolo predtlačeným texte uvedené „Žiadam o poistenie schopnosti splácať úver ...“ pričom žalobkyňa ako dlžník mala možnosť vybrať si, či žiada o základný súbor alebo o komplexný súbor poistenia. Možnosť nevybrať si žiadne poistenie nebola v Zmluve o úvere uvedená. Žalobkyňa uhradila žalovanému sumu 8231,47 eur. 39. Podľa ustanovenia § 52 odsek 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia Zmluvy o úvere, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Podľa odseku 2, ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Podľa odseku 3, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Podľa odseku 4, spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. 40. Podľa ustanovenia § 4 odsek 2 zákona č. 258/2001 Z.z. v znení účinnom v čase uzavretia Zmluvy o úvere, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať e) celkovú výšku a menu poskytnutého spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie, i) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Podľa odseku 3, pri nesplnení podmienok podľa odseku 2 je zmluva o spotrebiteľskom úvere platná, ak bol spotrebiteľovi na jej základe a) poskytnutý spotrebiteľský úver a spotrebiteľ ho začal čerpať alebo b) dodaný tovar, alebo poskytnutá služba. Ak však zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa odseku 2 písm. a), b), d) až j), k) a l), poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. 41. Odvolací súd na úvod uvádza, že súd prvej inštancie postupoval správne pokiaľ právny vzťah založený Zmluvou o úvere medzi žalobkyňou a žalovaným vyhodnotil ako vzťah spotrebiteľský. Spotrebiteľský charakter sporu nebol žalovaným v konečnom dôsledku spochybnený. 42. Otázka členenia splátok spotrebiteľského úveru bola upravená v ustanovení § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z.z., podľa ktorého zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí obsahuje najmä sumu, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov; ak je to možné, treba uviesť aj súčet týchto platieb s upozornením na možnosť účtovania kompenzácie ušlých výnosov, ak veriteľ chce túto možnosť využiť. Vyjadrením slov „sumu, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“ mal zákonodarca jednoznačne na mysli rozčlenenie jednotlivých položiek, čo vyplýva z jazykového výkladu, ako aj logického výkladu zákona, pričom uvedené bolo potvrdené v mnohopočetnej a ustálenej judikatúre, ktorá bola aj v prípade výkladu zákona č. 258/2001 Z.z. potvrdená aj Najvyšším súdom Slovenskej republiky. Povinnosť rozčlenenia jednotlivých platieb je podporená tiež vetou za bodkočiarkou, kde zákonodarca uviedol dodatočnú povinnosť pre veriteľa a to povinnosť uviesť aj súčet týchto platieb, ak je to možné. Ustanovenie § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. bolo následne novelizované zákonom č. 568/2007 Z.z. a to tak, že predmetná náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere sa presúva z písm. a) do písm. i), pričom platilo, že zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Zákonodarca teda slovo „sumu“ nahradil slovom „výšku“ a vypustil požiadavku „uviesť aj súčet týchto platieb, ak je to možné s upozornením na možnosť účtovania kompenzácie ušlých výnosov, ak veriteľ chce túto možnosť využiť“. Uvedenou novelou zákonodarca neupustil od požiadavky členenia splátok spotrebiteľského úveru, vypustil len požiadavku na uvedenie súčtu týchto platieb. 43. Zákonom č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch bola do právneho poriadku zakotvená dikcia zákonnej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere o spôsobe splácania úveru podľa istiny, úrokov a iných poplatkov. Približne štyri roky táto zákonná dikcia bola spojená ešte aj kumulatívne s právom na uvedenie súčtu týchto platieb. Nemali by byť žiadne pochybnosti, že v tom čase smernica Rady 87/102/ EHS nevyžadovala plnú harmonizáciu. Zákonom č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch bola transponovaná smernica 2008/48/ES z 23. apríla 2008, ktorá vyžadovala plnú harmonizáciu. Do tohto nového zákona o spotrebiteľských úveroch bola prevzatá z predchádzajúceho zákona totožná dikcia splácania spotrebiteľských úverov podľa splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Klauzula objasňujúca špecifikáciu splátok úveru nielen podľa istiny ale aj úrokov a poplatkov má význam, aby bol jasný údaj, (i) z čoho splátka pozostáva, (ii) či splátka obsahuje aj poplatky, (iii) či neobsahuje poplatky, ktoré nemajú byť zaradené do RPMN), (iiii) či ide o amortizované splácanie alebo bez amortizácie alebo (iiiii) údaj o tom, v ktorých splátkach je výlučne istina a v ktorých len poplatky (pri niektorých typoch úverov sú zmluvy formulované tak, že najprv sa splácajú výlučne úroky a v poslednej splátke istina ) a pod.. 44. Podľa názoru odvolacieho súdu špecifikácia splátok úveru má svoj význam aj v tom, že spotrebiteľ má možnosť v prípade sankcie bezpoplatkovosti priamo zistiť, ktorej časti splátky sa táto sankcia týka. Spotrebiteľ má tiež možnosť kontroly, či v splátke použitej na účely výpočtu RPMN nie je uvedený poplatok, ktorý sa do RPMN nesmie započítať. RPMN pritom predstavuje dôležitý údaj o celkových nákladoch na úver. Špecifikácia splátok úveru môže odhaliť aj nekalé obchodné praktiky, ak by nedošlo k naplneniu predzmluvných informácii o splátkach úveru (cieľ podľa II. bod 2 smernice 2008/48/ES). (Pozri rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/99/2017 zo dňa 29.05.2018) 45. Podľa čl. 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Smernica je mäkším právnym nástrojom ako nariadenie, pretože umožňuje zladenie požiadavky na jednotu úniového práva s vôľou zachovať rozmanitosť národných úprav. Smernica sa ako právny predpis často používa napr. v oblasti vnútorného trhu , kde existujú podstatné rozdiely medzi úpravami jednotlivých členských štátov, aby sa umožnilo ich postupné zjednotenie. Smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie je adresovaná iba členským štátom a nie všetkým fyzickým osobám. Ustanovenia smernice musia byť transponované do vnútroštátneho právneho poriadku s jednoznačnou záväznou právnou silou v podobe všeobecného záväzného právneho predpisu a s presnosťou a jasnosťou požadovanou na účely splnenia požiadavky právnej istoty. Až kým smernica nie je správne prebratá do vnútroštátneho práva dotknuté subjekty nemajú možnosť poznať rozsah svojich práv. Na tento stav právnej neistoty nemá vplyv ani prípadný rozsudok Súdneho dvora o nesplnení transpozičnej povinnosti členského štátu alebo rozsudok Súdneho dvora, ktorým bol určitým ustanoveniam tejto smernice priznaný priamy účinok. Až momentom správnej transpozície smernice nastáva právna istota, kedy fyzické a právnické osoby už musia poznať svoje práva vyplývajúce zo smernice a možno od nich požadovať, aby si uplatnili svoje práva. Ustanovenia smernice majú priamy účinok len vtedy, ak sú súčasne splnené nasledujúce podmienky a to, že uplynula transpozičná lehota smernice, smernica nie je správne transponovaná alebo nie je zabezpečená jej úplná účinnosť, ustanovenie smernice zakladajúce právo pre jednotlivca alebo povinnosť pre členský štát musí byť dostatočne jasné, presné a nepodmienené a priama aplikácia nesmie mať za následok uloženie povinnosti fyzickej alebo právnickej osobe, alebo založenie resp. sprísnenie trestnej zodpovednosti tých, ktorí sa dopustia porušenia jej ustanovení. To znamená, že smernica nikdy nemôže mať horizontálny priamy účinok v sporoch medzi súkromnoprávnymi subjektmi. Je logické, že ak si členský štát nesplnil svoju povinnosť a netransponoval smernicu správne alebo načas, nemôžu dôsledky tohto protiprávneho konania štátu znášať fyzické alebo právnické osoby a preto im nemôže byť uložená na základe neprebratej, resp. nesprávne prebratej smernice žiadna povinnosť. 46. Vzhľadom na existenciu ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ na otázku priameho účinku smerníc v spore medzi jednotlivcami (v tomto konkrétnom prípade veriteľ verzus spotrebiteľ) v zásade platí zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že žiadne ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci. Z uvedeného vyplýva, že priamy účinok je tak v zásade možný len v spore medzi jednotlivcom a štátom, kedy sa jednotlivec dovolá svojho práva vyplývajúceho zo smernice priamo voči štátu ako subjektu zodpovednému za nesprávne implementovanie smernice. (Pozri rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/99/2017 zo dňa 29.05.2018) 47. Problém nastal v súvislosti s pochybnosťami, kde sú hranice nepriameho účinku smernice. Súd totiž na jednej strane má za cieľ v zmysle rozsudku C-42/15 dosiahnuť plný účinok smernice pri využití všetkých aplikačných metód a ustanovení celého právneho poriadku, no na druhej strane existujú obavy, aby nedošlo v sporoch medzi jednotlivcami k aplikácii nepriameho účinku smernice contra legem a navyše aj proti princípom súkromného práva, akým je aj princíp právnej istoty. 48. Dôležitý je tiež výklad rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 a smernice 2008/48/ES, pretože sa zdá, že Súdny dvor mal výhradu len k amortizačnej tabuľke ako povinnej náležitosti zmluvy a len vo vzťahu k istine. Prejednávaná vec sa však netýka amortizačnej tabuľky, ale špecifikácie splátok úveru podľa jednotlivých zložiek, čo je v konečnom hľadisku relevantné aj na účely transparentnosti vstupných údajov pre výpočet RPMN. 49. Pre všetky spotrebiteľské spory, v ktorých sa rieši otázka, či má zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať splátky v členení na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov alebo nie, ako aj otázka, kedy sa považuje spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov, je skutočnosť, že smernica zakotvuje tzv. úplnú harmonizáciu úplne irelevantná, pretože Slovenská republika pri implementácii smernice zo zákona povinnosť tzv. úplnej harmonizácie porušila. To, že Súdny dvor Európskej únie vo veci C-42/2015 potvrdil, že smernica sa má vykladať tak, že členské štáty nesmeli zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice je bezvýznamné, pretože v tomto konkrétnom prípade išlo o vnútroštátne právo nad rámec smernice. Z tohto rozhodnutia teda vyplýva, že Slovenská republika nesprávne transformovala do svojho právneho poriadku smernicu 2008/48, ak vo svojej vnútroštátnej právnej úprave vyžaduje v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvádzať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. 50. Niet žiadnych pochybností, že slovenský zákon ide nad rámec smernice a celkom jednoznačne požaduje aby v samotnej zmluve bola vyjadrená výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Ak by slovenský zákonodarca chcel vyjadriť to isté, čo požaduje smernica , ktorá navyše obsahuje požiadavku tzv. úplnej harmonizácie, je zrejmé, že by použil takú istú terminológiu ako používa smernica. Avšak slovenský zákonodarca takúto terminológiu nepoužil, ale k termínu „splátky“ pridal slová „istiny, úrokov a iných poplatkov“. K výkladu tohto ustanovenia zákona existuje konštantná judikatúra slovenských súdov potvrdená rozsudkami Najvyššieho súdu SR, desiatkami rozhodnutí krajských súdov a stovkami rozhodnutí okresných súdov SR, v zmysle ktorej sa má toto ustanovenie vykladať tak, že zmluva musí obsahovať vyjadrenie splátok istiny, splátok úrokov a splátok poplatkov, inak sa zmluva o spotrebiteľskom úvere považuje za bezúročnú a bez poplatkov. 51. Tak explicitne presné ustanovenie akým je ustanovenie § 4 odsek 2 písm. i/ Zákona o spotrebiteľských úveroch cez prizmu eurokonformného výkladu nemožno ignorovať a tolerovať absenciu údajov o výške, počte a termíne splátok istiny, úrokov a iných poplatkov v žiadnej zmluve o úvere. Zákonodarca v citovanom ustanovení jasne deklaroval, aké následky sú spojené s absenciou obligatórnych náležitostí a odvolací súd nevidí dôvod na odklon od vnútroštátneho predpisu, ktorý bol v čase vydania napadnutého rozsudku platný a účinný. 52. V odvolacej námietke žalovaný poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Cdo/56/2018 zo dňa 17.4.2018 a 3 Cdo/146/2017 zo dňa 22.02.2018, podľa ktorých je názor súdu I. inštancie prekonaný. Avšak v týchto konaniach Najvyšší súd SR skúmal absenciu rozdelenia splátky na istinu, úroky a poplatky v režime zákona č. 129/2010 Z.z., nie podľa právnej úpravy zákona č. 258/2001 Z.z. 53. K odvolacej námietke žalovaného o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie: Odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením súdu I. inštancie v bode 47 napadnutého rozhodnutia. Vecnú legitimáciu má tá zo strán, ktorej svedčí stav z hmotného práva, teda ten, kto je nositeľom subjektívneho práva (aktívna vecná legitimácia) alebo nositeľom subjektívnej povinnosti vyplývajúcej z hmotného práva (pasívna vecná legitimácia), o ktorých sa v konaní rozhoduje. Zmluva, ktorej preskúmanie je predmetom toho konania, bola uzavretá medzi žalobkyňou ako spotrebiteľom a žalovaným ako dodávateľom. Preto je žalovaný aj napriek postúpeniu pohľadávky, zmluvnou stranou predmetnej zmluvy. V prejednávanej veci bola postúpená len pohľadávka vyplývajúca z tohto hmotnoprávneho vzťahu. Aj keď došlo k postúpeniu pohľadávky na základe platnej zmluvy o postúpení pohľadávky, tým nezanikol hmotnoprávny vzťah medzi žalobcom a žalovaným. 54. Na potvrdenie správnosti odvolací súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 29Cdo/26/2012 zo dňa 29.09.2014 cit.: „Smlouvou o postoupení pohledávky dochází ke změně v osobě věřitele, tj. do právního vztahu mezi věřitelem a dlužníkem nastoupí na místo původního věřitele (postupitele) věřitel nový (postupník), aniž by došlo ke změně v obsahu závazku. Není-li ve smlouvě o postoupení pohledávky dohodnuto jinak, dochází ke změně osoby věřitele již uzavřením smlouvy, bez ohledu na to, zda postupitel postoupení pohledávky dlužníkovi oznámil, popř. postupník postoupení pohledávky dlužníkovi prokázal. Ke změně v osobě věřitele přitom může dojít jen na základě platné smlouvy o postoupení pohledávky, kdy nový věřitel (postupník) nabývá nejen postupovanou pohledávku, ale spolu s ní též aktivní věcnou legitimaci k jejímu uplatnění a úplnému výkonu (srov. např. důvody rozsudku Nejvyššího soudu ze dne 9. prosince 2009, sp. zn. 31 Cdo 1328/2007, uveřejněného pod číslem 61/2010 Sbírky soudních rozhodnutí a stanovisek, jakož i důvody rozsudku Nejvyššího soudu ze dne 30. ledna 2007, sp. zn. 29 Odo 360/2005, uveřejněného v časopise Soudní judikatura č. 6, ročník 2007, pod číslem83). Jinými slovy, důsledkem (platné) smlouvy o postoupení pohledávky není změna stran kupní smlouvy. Postupitele (prodávajícího) tak i nadále tíží povinnost dodat kupujícímu sjednané zboží a kupující má bez ohledu na změnu v osobě věřitele pohledávky z titulu kupní ceny této povinnosti odpovídající právo požadovat po prodávajícím dodání zboží; kupujícímu zůstává bez dalšího zachováno i právo od kupní smlouvy pro porušení této povinnosti prodávajícím odstoupit, přičemž nic nebrání stranám kupní smlouvy, aby se (za takové situace) dohodly na zrušení kupní smlouvy. Jelikož se postupník nestal stranou kupní smlouvy (namísto prodávajícího postupitele), je zcela zjevné, že odstoupení od kupní smlouvy musí druhá smluvní strana (kupující) učinit ve vztahu k prodávajícímu; stejně tak dohodu o zrušení kupní smlouvy nemůže s kupujícím uzavřít postupník, nýbrž postupitel, který zůstává nadále stranou kupní smlouvy (prodávajícím).“ 55. K absencii naliehavého právneho záujmu odvolací súd uvádza: V danom prípade medzi stranami sporu bola 26.4.2010 uzatvorená štandardná formulárová zmluva o spotrebiteľskom úvere v súlade s ustanoveniami v tom čase účinného zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov. Uvedené je dôvodom k tomu, aby súdnej kontrole boli podrobené aj zmluvné dojednania majúce charakter podmienok spôsobujúcich značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Pri tom by nemali byť žiadne pochybnosti o tom, že spotrebiteľ je slabšou zmluvnou stranou, či už z dôvodu neinformovanosti alebo vyjednávacej pozície pri pokuse dosiahnuť zmenu už vopred naformulovanej zmluvy. 56. Smernica Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách ukladá členským štátom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol viazaný nekalými podmienkami a zvážiť, či spotrebiteľská zmluva obsahujúca nekalé podmienky obstojí ako celok. Súdny dvor dokonca považuje ochranu spotrebiteľa podľa čl. 6 Smernice za tak významnú, že sa má klásť principiálne na roveň vnútroštátnym pravidlám verejného poriadku, a to v záujme vyššej kvality života. 57. Rovnako Občiansky zákonník v ust. § 53 ods. 1 priamo uvádza, že spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). S akoukoľvek neprijateľnou podmienkou upravenou v spotrebiteľskej zmluve sa spája sankcia neplatnosti, čo priamo vyplýva z ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka. 58. Všeobecným právnym predpisom upravujúcim ochranu spotrebiteľa je zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov. Vo vzťahu k tomuto právnemu predpisu aj Občiansky zákonník má povahu osobitného predpisu a vo svojich ustanoveniach len dopĺňa všeobecnú úpravu danú zákonom č. 250/2007 Z. z. v znení neskorších predpisov o ďalšie osobitné ustanovenia zamerané na ochranu spotrebiteľov. Je to zrejmé z ust. § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z. z. v znení neskorších predpisov, podľa ktorého každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách, pričom v poznámke k tomuto ustanoveniu je daný odkaz na ust. § 52 - § 54 Občianskeho zákonníka. Jedným z prostriedkov súdnej ochrany je i žaloba na určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky. Ust. § 3 ods. 5 veta prvá zákona č. 250/2007 Z. z. v znení neskorších predpisov priamo umožňuje spotrebiteľovi proti porušeniu práv a povinnosti ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa domáhať sa ochrany svojho práva proti porušiteľovi na súde. 59. Možnosť určenia niektorej zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve za neprijateľnú, a teda neplatnú, priamo vyplýva aj z ust. § 53a Občianskeho zákonníka. Vychádzajúc z tohto ustanovenia, ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve, ktorá sa uzatvára vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje alebo vo všeobecných obchodných podmienkach za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti takej podmienky alebo nepriznal plnenie dodávateľovi z dôvodu takejto podmienky, dodávateľ je povinný zdržať sa používania takejto podmienky alebo podmienky s rovnakým významom v zmluvách so všetkými spotrebiteľmi. Dodávateľ má rovnakú povinnosť aj vtedy, ak mu na základe takejto podmienky súd uložil vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu alebo zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie. Rovnakú povinnosť má aj právny nástupca dodávateľa. Zo znenia tohto ustanovenia nepochybne vyplýva, že predmetom konania môže byť i žaloba, ktorou sa spotrebiteľ domáha len určenia neprijateľnosti konkrétnej zmluvnej podmienky. 60. Správnym nie je ani záver o zbytočnosti žalobcom podanej žaloby. S určením určitej zmluvnej podmienky za neprijateľnú je spojený významný právny následok spočívajúci v tom, že dodávateľ je povinný zdržať sa používania takejto podmienky alebo podmienky s rovnakým významom v zmluvách so všetkými spotrebiteľmi, čo vyplýva z ust. § 53a Občianskeho zákonníka. Okrem uvedeného takéto určenie má význam aj pre spotrebiteľa, ktorý mal v konaní o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky úspech, a to v tom, že mu vzniká možnosť uplatniť si ďalšie právo, a to právo na primerané finančné zadosťučinenie v zmysle ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. K uplatneniu tohto práva totiž nemôže dôjsť kedykoľvek, nakoľko vzniká po tom, čo zo strany spotrebiteľa dôjde k úspešnému uplatneniu porušenia práva alebo povinnosti na súde. 61. Civilný sporový poriadok v ust. § 137 formou demonštratívneho výpočtu uvádza druhy žalôb. Oproti doterajšej právnej úprave sú v tomto ustanovení zakotvené viaceré zmeny. Ako konštatuje predkladateľ novej právnej úpravy, žaloby na plnenie upravené v písm. a) sú najčastejším druhom civilných žalôb. Splnenie povinnosti môže vyplývať zo zákona, z právnych vzťahov, vrátane vzťahov deliktných, z medzinárodného európskeho práva, atď. Podľa predkladateľa nemalo zmysel špecifikovať v hypotéze právnej normy, z čoho povinnosť vyplýva tak, ako tomu bolo v predchádzajúcej právnej úprave. Nóvum spočívajúce v zavedení právnej normy obsiahnutej v písm. b) spočíva v rozlišovaní žalôb na splnenie povinnosti a žalôb na vyporiadanie práv typu bezpodielové spoluvlastníctvo manželov, podielové spoluvlastníctvo, neoprávnená stavba atď. Úplne nová koncepcia je zakotvená v písm. c) a v písm. d), kde sa rozlišuje klasická určovacia žaloba a žaloba o určenie inej právnej skutočnosti podľa písm. d). Záujmom zákonodarcu bolo vylúčiť všetky nepotrebné a nezmyselné žaloby o určenie neplatnosti, resp. platnosti právnych úkonov a iných právnych skutočností, ktoré vyvolávajú ďalšie spory a míňajú sa účelu žaloby určovacej. Pokiaľ ide o naliehavý právny záujem aj tu platilo, že tento nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu. 62. Zákon č. 250/2007 Z. z. v znení neskorších predpisov, ako aj Občiansky zákonník umožňovali spotrebiteľovi aj formou žaloby na určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky domáhať sa ochrany svojich práv v súdnom konaní bez potreby preukazovania naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, nakoľko tento vyplýval z uvedených právnych predpisov. 63. Vzhľadom na uvedené odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 387 C.s.p. napadnutý rozsudok ako vecne správny, spolu so súvisiacim výrokom o trovách konania, potvrdil. 64. O trovách odvolacieho konania rozhodol v súlade s ust. § 396 ods. 1 C.sp. v spojení s ust. § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že žalobkyni vzhľadom na úspech v konaní priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. 65. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 odsek 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 odsek 2 C.s.p. v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).