Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 6Cob/75/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8712212724 Dátum vydania rozhodnutia: 15. 12. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kohút ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8712212724.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kohúta a JUDr. Jozefa Angeloviča a JUDr. Anny Ilčinovej v právnej veci žalobcu: Východoslovenská vodárenská spoločnosť, a.s., so sídlom Komenského 50, 042 48 Košice, IČO: 36 570 460, právne zastúpenému: ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA JUDr. Peter Kerecman spoločnosť s ručením obmedzeným, so sídlom Rázusova 1, 040 01 Košice, IČO: 36588725, proti žalovanému: Podtatranská vodárenská spoločnosť, a.s. so sídlom Hraničná 662/17, 058 01 Poprad, IČO: 36 485 250, právne zastúpeného: Beňo & Partners advokátska kancelária, s.r.o. so sídlom Námestie svätého Egídia 40/93, 058 01 Poprad, IČO: 44 250 029, o zaplatenie 3.100.000,01 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Poprad č.k. 18Cb/206/2012-474 zo dňa 2.8.2018, takto jednohlasne r o z h o d o l : Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti výroku I., ktorým žalobu zamietol a výroku II. o náhrade trov konania. Žalovaný má proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Poprad (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) žalobu zamietol a priznal žalovanému voči žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Ostatným výrokom vylúčil vzájomný návrh žalovaného zo dňa 22.3.2018 na samostatné konanie. 2. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca žalobou zo dňa 24.9.2011 žiadal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie 1.273.799,39 eur s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 50.000,- eur od 31.1.2012 do zaplatenia, zo sumy 100.000,- eur od 28.2.2012 do zaplatenia, zo sumy 1.044.399,36 eur od 16.3.2012 do zaplatenia, zo sumy 79.400,03 eur od 21.6.2012 do zaplatenie a nahradiť trovy konania dôvodiac, že rozhodnutím Krajského súdu Košice č.k. 2Cb/2250/1995 zo dňa 14.12.2009, kde bol žalobca Slovenská konsolidačná a.s. a žalovaný v 1/ rade Podtatranská vodárenská spoločnosť a.s. a žalovaný v 2/ rade Východoslovenská vodohospodárska spoločnosť, súd uložil žalovaným v 1/ a 2/ rade povinnosť zaplatiť žalobcovi 2.388,798,71 eur do 3 dní s tým, že úhradou jedného zaniká v rozsahu povinnosť druhého a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a v časti 2.756.258,72 eur žalobu zamietol a nárok o zaplatenie 3.650.784,72 eur a 33 % p.a. úroku zo sumy 5.145.057,43 eur od 16.3.1996 vylúčil na samostatné konanie. Najvyšší súd SR rozsudkom č.k. 4Obo/27/2010 zo dňa 29.11.2011 potvrdil v druhom výroku rozsudok Krajského súdu Košice a vo zvyšku zrušil a vrátil vec KS na ďalšie konanie. Východoslovenská vodárenská spoločnosť, a.s. v odôvodnení rozsudku bola zaviazaná v zmysle § 69 ods. 4 Obchodného zákonníka. Po nadobudnutí právoplatnosti uvedeného rozsudku Krajského súdu Košice uzavreli dňa 19.3.2012 Slovenská konsolidačná a.s. a Podtatranská vodárenská spoločnosť a.s., a Východoslovenská vodárenská spoločnosť a.s. dohodu o urovnaní a žalobca uhradil ako ručiteľ Slovenskej konsolidačnej a.s. dňa 30.1.2012 sumu 50.000,- eur, dňa 27.2.2012 sumu 100.000,- eur, dňa 15.3.2012 sumu 1.044.399,36 eur a dňa 20.6.2012 sumu 79.400,03 eur. Dňa 29.6.2012 bol vyzvaný žalovaný na náhradu plnenia Slovenskej konsolidačnej a.s., nakoľko išlo o plnenie zo strany ručiteľa. 3. Právny zástupca žalobcu v písomných vyjadreniach uviedol, že súd v tomto konaní je viazaný iba výrokom rozsudku Krajského súdu Košice č.k. 2Cb/2250/1995-727 a nie jeho dôvodmi a je potrebné posúdiť samostatne vzájomný vzťah medzi účastníkmi, ktorý vznikol na základe povinnosti plniť týmto rozsudkom. V danom prípade ide o inštitút ručenia, ktorý vznikol zo zákona v zmysle § 308 až 312 Obchodného zákonníka a záväzok prešiel iba na žalovaného. Usporiadanie právneho vzťahu medzi účastníkmi musí zodpovedať zásadám obchodného práva s rešpektovaním princípu spravodlivosti. Je nesporné, že majetok financovaný z úveru bol vložený do majetku žalovaného, ktorý je doposiaľ jeho výlučným vlastníkom a záväzok z úverovej zmluvy bol v čase zániku VVaK š.p. známy a prevzal ho žalovaný. Uzatvorením dohody o urovnaní zanikol pôvodný záväzok voči veriteľovi, a to v rozsahu, v ktorom existoval a bol nahradený povinnosťou žalovaného splniť nový záväzok, pričom žalobca vyhlásil veriteľovi, že dlh bude plniť spoločne so žalovaným. Jediným dlžníkom veriteľa je žalovaný, ako to vyplýva z privatizačného projektu a záväzok z úveru na financovanie výstavby čističky odpadových vôd bol známy a prešiel iba na žalovaného, ktorý je i jeho vlastníkom. Žalobca mal vo vzťahu k veriteľovi postavenie ručiteľa za splnenie záväzku žalovaného. Dohoda o urovnaní nerieši vzájomné vzťahy medzi stranami sporu a neznamená vyporiadanie vzťahov medzi stranami. Pohľadávka Slovenskej konsolidačnej a.s. zanikla splnením a žalobca uhradil pred uzavretím dohody o urovnaní sumu veriteľovi 1.194.399,36 eur a po uzavretí dohody o urovnaní 1.905.600,65 eur, teda spolu 3.100.000,01 eur. Pokiaľ žalobca plnil po uzavretí dohody o urovnaní sumu 1.905,600,65 eur, tak plnil za žalovaného ako jediného dlžníka veriteľovi to, čo mal plniť žalovaný sám, a preto mu patrí právo na náhradu aj tohto plnenia. Skutočnosť, že okrem žalovaného sa i žalobca zaviazal plniť v dohode o urovnaní veriteľovi nie je podstatná. Materiálne ostal dlžníkom veriteľa iba žalovaný, pokiaľ sa plniť zaviazal aj žalobca a je dlžníkom iba formálne a dohodu o urovnaní podpísal z mimoprávneho dôvodu, pre zvýšenie istoty veriteľa na základe jeho požiadavky. V danom prípade záväzok voči Slovenskej konsolidačnej a.s., bez ohľadu na to, či bol známy alebo nie, prešiel iba na žalovaného, pretože len on nadobudol čističku odpadových vôd a tu nešlo o rozdelenie obchodnej spoločnosti, ale platili tu princípy veľkej privatizácie. 4. Právny zástupca žalobcu na pojednávaniach uviedol, že čistička odpadových vôd po zrušení VVaK š.p. bola Fondom národného majetku SR vložená do majetku žalovaného a je jej majetkom dodnes a záväzok z úverovej zmluvy bol v čase zániku štátneho podniku známy a prevzal ho žalovaný, a preto sa stal žalovaný jediným dlžníkom. Záväzok z úverovej zmluvy prešiel len na žalovaného aj vzhľadom na rozsudok Krajského súdu Košice 2Cb/2250/1995 zo dňa 14.12.2009, pričom výška čistého imania žalobcu predstavovala sumu 243.912,135 eur. Suma, ktorá je predmetom žaloby bola plnená na základe uvedeného rozsudku Krajského súdu Košice, kde boli zaviazaný žalobca a žalovaný na zaplatenie 2.388.798,71 eur s tým, že plnením jedného zaniká povinnosť druhého a žalobca polovicu z uvedeného plnenia uhradil Slovenskej konsolidačnej a.s. a druhú polovicu sumy uhradil žalovaný. Zvyšnú sumu vo výške 738.420,26 eur plnil žalobca Slovenskej konsolidačnej, a.s. na základe dohody o urovnaní zo dňa 19.3.2012. V čase uzavretia dohody o urovnaní už bol uvedený rozsudok KS Košice splnený, to znamená, že suma 2.388.798,71 eur bola uhradená aj žalobcom aj žalovaným. Dohoda o urovnaní žiadnym spôsobom nerieši vzťah medzi žalobcom a žalovaným. V čase uzavretia uvedenej dohody účastníci tejto dohody predpokladali, že si svoje vzájomné záväzky vysporiadajú v budúcnosti, avšak k tomu nedošlo a žalobca doplácal splátky, ktoré neuhradil žalovaný. Žalobca uhradil 50.000,- eur dňa 31.12.2012, 100.000,- eur dňa 27.2.2012, 1.044.399,36 eur dňa 15.3.2012 a 79.403,- eur dňa 20.6.2012, 79.403,- eur dňa 26.9.2012, 79.403,- eur dňa 19.12.2012, 166.740,06 eur dňa 26.3.2013, 166.745,05 eur dňa 26.6.2013, 166.740,06 eur dňa 23.9.2013. Dohodou o urovnaní došlo k zániku pôvodného záväzku žalovaného z úverovej zmluvy a všetky plnenia, ktoré poskytol žalobca Slovenskej konsolidačnej, a.s. za žalovaného by mal z ručiteľského záväzku plniť žalovaný žalobcovi. V dohode o urovnaní nie je upravené, že každý bude plniť polovicu, a teda žalobca plnil za žalovaného. Z uvedeného rozsudku Krajského súdu Košice vyplýva, že celý záväzok prešiel na žalovaného, čo vyplýva aj z privatizačného projektu a z § 69 ods. 4 Obchodného zákonníka, vzhľadom na rozdelenie obchodných spoločností. Pred uzavretím dohody o urovnaní žalobca uhradil Slovenskej konsolidačnej banke, a.s. 1.194.399,36 eur. Pôvodný subjekt VVaK, š.p., a teda právny predchodca žalobcu a žalovaného uzavrel úverové zmluvy s troma bankovými subjektmi, kde bol úver z ktorého sa čerpalo okolo 130.000.000, Sk (t.j. 4.315.209,45 eur) a nakoľko došlo k právnemu nástupníctvu a zániku peňažných ústavov, prevzala úver za všetky tri peňažné ústavy Slovenská konsolidačná, a.s. Čerpané prostriedky z úveru boli použité na stavbu čističky odpadových vôd, ktorá je vo vlastníctva žalovaného a aj čerpané prostriedky do výšky 155.000.000,- Sk (t.j. 5.145.057,42 EUR) v zmysle delimitačného protokolu a žalobca nemal uhradiť peňažnému ústavu nič, avšak rozhodnutím Krajského súdu Košice v spojení s rozsudkom NS SR bol zaviazaný žalobca a žalovaný spoločne a nerozdielne. Za žalovaného bola uhradená polovica, ktorá nebola riešená v dohode o urovnaní a bola uhradená pred podpisom dohody. Dohoda o urovnaní sa uzatvárala preto, aby neprebiehal ďalší spor o zvyšku nároku, kde by bola v konečnom dôsledku oveľa vyššia suma a touto dohodou sa riešili splátky do budúcnosti a nahradila sa pôvodná suma vo výške 48.000.000,- eur na 6.000.000,- eur. Žalobca plnil ako ručiteľ a má právo na vrátenie peňazí od dlžníka bez ohľadu na to, či ide o ručenie podľa Obchodného zákonníka, alebo Občianskeho zákonníka. Pohľadávka sa viaže k čističke odpadových vôd, ktorej vlastníkom je žalovaný a bola nadobudnutá žalovaným, čo vyplýva z privatizačného projektu. Žalobca má nárok na plnenie, ktoré platil. Účel dohody o urovnaní vnímajú žalobca a žalovaný rovnako a táto dohoda nemohla zmeniť a ani nezmenila hmotnoprávny vzťah v ktorom je žalovaný dlžníkom a žalobca ručiteľom. Privatizačný projekt nemal žiadny vplyv na tú časť žaloby, ktorá sa týkala plnenia rozsudku. Nárok je uplatňovaný podľa § 308 až 312 Obchodného zákonníka. Originál privatizačného projektu zo dňa 4.9.2002, ktorý bol schválený rozhodnutím Ministerstva pre privatizáciu sa nachádza na Fonde národného majetku SR. Podľa privatizačného projektu schváleného Fondom národného majetku SR záväzok prešiel na žalovaného, avšak pri inventarizácii nebol inventarizovaný a to že záväzok existoval vyplýva z právoplatného rozhodnutia Krajského súdu Košice. Záväzok existoval po celý čas a aj ku dňu 30.4.2003 a to že sa robila inventarizácia s odstupom 5 mesiacov, nespôsobuje, že záväzok je neznámy. Žiadna inventarizácia nemôže zmeniť schválený a zapečatení privatizačný projekt. Žalovaná suma je súčtom súm plnených na základe rozsudku Krajského súdu Košice č.k. 2Cb/2250/95 zo dňa 14.12.2009 z ktorého žalobca uhradil 1.194.399,36 eur v troch splátkach do 15.3.2012 a to sú prvé tri sumy omeškania uvedené v petite. Zostávajúca časť žalovanej sumy 1.738.860,55 eur je súčtom súm plnených žalobcom veriteľovi na základe dohody o urovnaní za žalovaného, pričom sumy jednotlivých splátok tvoria ostatné sumy žalované v petite a úrok z omeškania je uplatnený od dňa nasledujúceho po ich skutočnom zaplatení a výška úroku z omeškania je zákonná. Záväzok, ktorý bol predmetom konania pred Krajským súdom Košice prešiel iba na žalovaného, ako jediného dlžníka a vyplýva to z privatizačného projektu a viaže sa to k majetku čističky odpadových vôd, ktorý nadobudol do výlučného vlastníctva žalovaný. Žalobca bol zaviazaný plniť ako ručiteľ v zmysle § 69 ods. 4 Obchodného zákonníka a analogicky pokiaľ žalobca plnil na základe tohto rozsudku veriteľovi, plnil ako ručiteľ za žalovaného a preto má nárok na vrátenie plnenia podľa ustanovení o ručení. Dohoda medzi účastníkmi konania a veriteľom mala zabrániť nárastu dlhu žalovaného a obavy, žeby žalobca bol znovu zaviazaný na plnenie ako ručiteľ. V dohode o urovnaní neboli vysporiadané vzťahy medzi účastníkmi konania navzájom, riešili sa len vzťahy účastníkov konania na jednej strane a veriteľa na druhej strane a ak by žalobca neplnil, stal by sa splatným celý dlh. Dohodu o urovnaní treba vykladať ako zabezpečovací inštitút. 5. Právny zástupca žalovaného v písomných vyjadreniach poukázal na to, že tento vzťah sa spravuje osobitnou úpravou podľa ust. § 69 ods. 4 Obchodného zákonníka, pričom sa mali vysporiadať spoločnosti medzi sebou podľa podielu na obchodnom imaní svojho právneho predchodcu a podiel žalobcu bol vyšší a nemôže sa domáhať voči žalovanému regresného nároku. 6. Žalovaný poukázal na dôkazy: prehľad platieb v Slovenskej konsolidačnej a.s., výpisy z účtu žalovaného. 7. Právny zástupca žalovaného na pojednávaniach uviedol, že na základe rozhodnutí súdov Krajského súdu Košice č.k. 2Cb/2250/1995 zo dňa 14.12.2009 a NS SR č. 4Obo/27/2010 zo dňa 29.11.2011 boli obaja účastníci zaviazaní na zaplatenie sumy 2.388.798,71 eur spoločne a nerozdielne a dôvodom späťvzatia návrhu bolo uzavretie dohody o mimosúdnom vyrovnaní medzi všetkými účastníkmi konania, a táto dohoda obsahovala aj povinnosť účastníkov konania zaplatiť ďalšiu peňažnú sumu tej časti žalovanej istiny, ktorá ku dňu podpisu dohody nebola ešte súdom vysporiadaná. Suma vo výške 3.811.201,25 eur predstavuje sumu, ktorou sa mal urovnať zvyšok spornej pohľadávky, ktorá nebola riešená rozhodnutím súdu a v tejto časti bola žaloba zobratá späť a od tohto času si každý z účastníkov platil polovicu súm v zmysle čl. 4.2. dohody o mimosúdnom vyrovnaní v termínoch tam uvedených. Žalovaný nemal povinnosť nahradiť žalobcovi všetko to, čo zaplatil z titulu rozhodnutia Krajského súdu Košice a dohody o urovnaní, a ani v zákone ani v rozhodnutí súdu, ani v dohode nie je uvedené, žeby žalobca mal voči žalovanému 100 % regresný nárok a žeby mal uhradiť celú istinu. V danom prípade nejde zo strany žalobcu o pristúpenie k záväzku a ručiteľské vyhlásenie. Na daný príklad sa aplikovalo ustanovenie§ 69 ods. 4 Obchodného zákonníka, avšak to neznamená, že sa má aplikovať ustanovenie o ručení podľa § 308 Obchodného zákonníka, pretože ide o špecifické ručenie a nemôže si svoj nárok uplatňovať žalobca, ako ručiteľ pri písomnom vyhlásený. Ručiteľ nie je dlžníkom, je to osobitný inštitút. Slovenskej konsolidačnej, a.s. bola uhradená žalovaným pred podpisom dohody 50.000,- eur dňa 26.1.2012, 100.000,- eur dňa 27.2.2012, 1.044.399,36 eur dňa 13.3.2012. Žalobca nemá nárok na zaplatenie súm ani z titulu bezdôvodného obohatenia, ani z titulu náhrady škody ani z iného právneho titulu. Zákon o privatizácii neriešil situáciu, kedy vstupuje viac ako jeden privatizačný subjekt a nebolo riešené, kedy aktíva nadobúdajú dva alebo viacero privatizujúcich subjektov alebo nástupníckych spoločností. Vzájomné vysporiadanie privatizujúcich subjektov zákon odkazoval na privatizačný projekt, v ktorom by malo byť rozdelenie aktív a pasív vymedzením. Za neznáme záväzky by mal zodpovedať nadobúdateľ a zákon nepoznal žiadnu úpravu pre prípad viacero privatizujúcich subjektov. V čase rozhodnutia o privatizácii právneho predchodcu nebol záväzok voči veriteľovi známy, nakoľko existovalo len právoplatné rozhodnutie súdu, ktorým bola žaloba voči štátnemu podniku zamietnutá a ani jedna zo spoločností neviedla záväzok z titulu úverovej zmluvy a nebolo možné určiť, ktorému subjektu prináleží záväzok. Osobitná dohoda ohľadom záväzku, ktorý je predmetom konania nebola uzavretá a nebola ani obsahom privatizačného projektu. Na základe dohody o urovnaní každá zo strán uhrádzala polovicu a aj všetky splatné záväzky po podaní žaloby. Podiel, ktorým sa každý z účastníkov podieľal na privatizácii majetku štátneho podniku, musel predstavovať aj podiel ktorým sa má každý z účastníkov podieľať na úhradách spoločných záväzkov štátneho podniku a v prípade, že takýto záväzok bol v čase privatizácie neznámy a nebol osobitných predmetom privatizačného projektu. Žalobca nadobudol 81,88 % majetku a žalovaný 18,12 % majetku a aj v tomto podiele by sa mal podieľať na úhrade záväzku, ktorý bol v čase privatizácie neznámy. V čase zániku štátneho podniku bol záväzok voči banke neznámym záväzkom ku dňu 30.4.2003 a ani štátny podnik a ani novovznikajúce spoločnosti nemali vedomosť o existencii záväzku voči banke, hoci tento záväzok v skutočnosti existoval. Ku dňu zániku štátneho podniku tento záväzok nijakým spôsobom nebol a nemohol byť vysporiadaný, nakoľko ani jednej zo subjektov nemal účtovný dôvod tento záväzok uznať. Pre účely vypracovania privatizačného projektu bola použitá účtovná súvaha k 31.12.2000, t.j. stav pasív a aktív v čase k 31.12.2000 a štátny podnik mal vedomosť o tom, že záväzok je predmetom konania na Krajskom súde Košice a pre tieto účely mohol riešiť spôsob vysporiadania. Ku dňu zániku štátneho podniku a to 30.4.2003 ani štátny podnik a ani právni nástupcovia a ani orgány verejnej správy nemali vedomosť o trvaní tohto záväzku, nakoľko mali za to, že vec bola právoplatne skončená zamietnutím žaloby a na tento záväzok sa treba pozerať ako na záväzok neznámy a v zmysle § 15 ods. 1 zák. č. 91/1991 Z.z., ak bol privatizačným nadobúdateľom jeden subjekt, musel zdieľať aj všetky neznáme záväzky, ktoré vyplynuli neskôr a ktoré mu v čase privatizácie neboli známe. Ak bolo privatizujúcich subjektov viac, museli tieto záväzky zdieľať spoločne a s poukazom na rozhodnutie NS SR boli zaviazaný na plnenie obidvaja účastníci konania a nielen žalovaný. Každá zo strán plnila svoj záväzok z dohody o urovnaní a zo strany žalovaného vo vyššej výške, než akou sa podieľal na privatizácii a k tomu sa obe strany zaviazali a z právneho a ekonomického hľadiska je tento stav správny a neexistuje hmotno-právny nárok žalobcu na akékoľvek regresné plnenie na základe dohody o urovnaní. Žalobca plnil na základe dohody o urovnaní z ktorej mu táto povinnosť vyplývala a z ktorej mu nevyplývalo žiadne právo na regresné plnenie od žalovaného. Dlžníkmi sú obidvaja a predmetom neboli vzájomné vzťahy medzi žalobcom a žalovaným. Súd neurčil žiaden pomer, určil že spoločne a nerozdielne, a preto sa spísala dohoda o urovnaní, kde každý mal zaplatiť polovicu z dlžnej sumy a každý zo subjektov si svoju povinnosť plnil a bude plniť aj do budúcnosti. Rozhodnutím NS SR bolo určené, že dlžníkmi sú obidvaja a keďže išlo o záväzok neuvedený, mali by sa podieľať obaja účastníci, ktorí sa podieľali na privatizácii a nielen žalovaný v rozsahu 100 % a ak by nebolo dohody o urovnaní, mal by žalovaný platiť menej. Účtovná hodnota spoločnosti VVaK, š.p. v čase privatizácie bola v sume 8.974.376.000,- Sk a z tejto účtovnej hodnoty bolo vytvorené základné imanie žalobcu v hodnote 7.348.097.000,- Sk a z tejto hodnoty bolo vytvorené základné imanie spoločnosti VVS, a.s. v hodnote 1.626.279.000,- Sk a z toho vyplýva, že žalobca sa podieľal na imaní svojho právneho predchodcu vo výške 81,88 % a žalovaný sa podieľal vo výške 18,12 % čo vyplýva z rozhodnutia o privatizácii podniku a aj z údajov Obchodného registra vo vzťahu jednotlivým sporovým stranám. Žalobca tvrdil, že čistička je na území žalovaného a aj patrí jemu a úver čerpal štátny podnik, preto mal zaplatiť celý dlh žalovaný a žalobca si uplatňuje všetko to čo zaplatil. Dlh bol 6,2 milióna eur, a teda celý dlh mal vyplatiť žalovaný, pričom polovica už bola zaplatená. V konaní nebolo preukázané, že pohľadávku z úveru čističky odpadových vôd mala zaplatiť tá nástupnícka spoločnosť, ktorá dostala stavbu do svojho vlastníctva. V čase privatizácie žiadna pohľadávka z tohto úveru sa neviedla v účtovníctve. Tento konkrétny úver sa nerozdelil z dôvodu, že v čase, keď sa privatizovalo obe strany mali za to, že úver neexistuje. V privatizačnom projekte nie je zmienka, že takýto úver existoval. Žalobca zamieňa ručenie ako zabezpečovací inštitút, pričom dlžníkom je zaniknutá spoločnosť, kde existujú dvaja ručitelia. Obe nástupnícke spoločnosti sú ručiteľmi právneho predchodcu a medzi sebou majú právo na regres vtedy, ak sa podieľali na imaní právneho predchodcu v inom pomere než 50 : 50. V danom prípade je pomer 81,88 : 18,12 a v tomto pomere sa majú nástupnícke subjekty medzi sebou vysporiadať. Žalovaný nedlží žalobcovi, ale naopak žalovaný poskytnutím 50 % plnenia plnil nad rámec svojej povinnosti. Žalovaný zaplatil o 31,88 % viac než bol povinný platiť a bezdôvodne sa obohatil žalobca, a to tým, že zaplatil o 31,88 % menej než bol povinný zaplatiť na základe pomeru svojho základného imania. Nástupnícka spoločnosť nie je ručiteľom druhej nástupníckej spoločnosti. 8. Základom sporu je právna otázka, či sa mali sporové strany podieľať na úhrade spoločného záväzku ich predchodcu v podiele v akom sa podieľali na jeho základnom imaní, alebo či tento záväzok spoločného právneho predchodcu má znášať iba jedna sporová strana. Dohoda o urovnaní predstavuje dve samostatné dohody v ktorých sa každá sporová strana dohodla s veriteľom osobitne, a z tejto dohody nevyplýva žiadny iný pomer delenia tohto záväzku. V prípade ak by sa pri vzniku nástupníckych spoločností dohodlo, že tento konkrétny záväzok prechádza v celom rozsahu na jednu alebo druhú sporovú stranu, tak by takáto dohoda mala prednosť pred ustanoveniami § 69 ods. 4 Obchodného zákonníka. K takejto dohode nedošlo, pretože predmetný záväzok nebol v čase poslednej vykonanej účtovnej súvahe známy. Právny zástupca žalovaného zobral vzájomnú žalobu späť v časti 9,05 % p.a. úroku z omeškania zo sumu 166.740,06 eur od 25.6.2014 do 24.6.2015. Každá zo sporových strán zaplatila presne polovicu spoločného dlhu a žalovaný plnil nad rámec toho, čo plniť mal, a preto je povinný ju vydať. 9. Súd prvej inštancie skutkový stav posúdil tak, že dňa 30.4.2003 došlo k zániku právneho subjektu Východoslovenské vodárne a kanalizácie, š.p. Košice na základe zrušenia štátneho podniku bez likvidácie a na základe rozhodnutia MP SR č. 3171/2003-420/151 zo dňa 4.4.2003 v súlade s privatizačným projektom schváleným rozhodnutí Ministerstva pre správu a privatizáciu národného majetku SR č. 836 zo dňa 4.9.2002 majetky, práva a záväzky i neznáme viažúce sa k majetku štátneho podniku prebrali Východoslovenské vodárne vodárenská spoločnosť a.s. Komenského 50, Košice a Podtatranská vodárenská spoločnosť a.s., Hraničná 662/17, Poprad ku dňu 30.4.2003. Rozhodnutím Krajského súdu Košice č.k. 2Cb/2250/1995 zo dňa 14.12.2009 v právnej veci žalobcu Slovenská konsolidačná a.s., Cintorínska 21, Bratislava proti žalovanému v 1/ rade Podtatranská vodárenská spoločnosť a.s., Hraničná 662/17, Poprad a žalovanému v 2/ rade Východoslovenská vodárenská spoločnosť a.s., Komenského ul. 50 Košice o zaplatenie 5.145.057,43 eur, 3.650.784,72 eur s prísl. bolo rozhodnuté, že nárok žalobcu na zaplatenie úrokov vo výške 3.650.784,72 eur a úrokov vo výške 33 % zo sumy 5.145.057,43 eur od 16.3.1996 do zaplatenie sú vylúčil na samostatné konanie. Žalovaní 1/ a 2/ boli povinní zaplatiť žalobcovi sumu 2.388.798,71 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že úhradou jedného z nich zaniká v rozsahu splnenia povinnosťou druhého žalovaného. Žalobu v časti o zaplatenie sumy 2.756.258,72 eur súd zamietol. Druhý výrok uvedeného rozsudku nadobudol právoplatnosť 10.1.2012. 10. Rozhodnutím NS SR č.k. 4Ob0/27/2010 zo dňa 29.11.2011 bol rozsudok Krajského súdu Košice v časti v ktorej boli žalovaní v 1/ a 2/ rade zaviazaní zaplatiť žalobcovi 2.388.798,70 eur s tým, že úhradou jedného zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého potvrdený a vo zvyšku bol rozsudok zrušený a vrátaný Krajskému súdu Košice na ďalšie konanie. NS SR uznesením č.k. 2ObdoV/9/2012 zo dňa 30.8.2012 dovolacie konanie zastavil. Dňa 19.3.2012 uzavrela Slovenská konsolidačná a.s. a Podtatranská vodárenská spoločnosť a.s. a Východoslovenská vodárenská spoločnosť a.s. dohodu o mimosúdnom urovnaní, kde predmetom tejto dohody v zmysle čl. 1.2 bolo ukončiť súdne konanie a urovnať sporné nároky všetkých účastníkov dohody z dôvodu nemožnosti predvídať konečný výsledok súdneho konania a odstránenia existujúcej právnej neistoty a nahradenia novými právami a povinnosťami z tejto dohody a v zmysle v čl. 2.6, dobrovoľne uhradili spoločne a nerozdielne dňa 16.3.21012 sumu 2.388.798,71 eur pred podpisom dohody a predmetom tejto dohody bol nárok na zaplatenie sumy 2.756.258,72 eur a úroky vo výške 3.650.784,74 eur a úroky vo výške 33 % p.a. zo sumy 5.145.057,43 eur od 16.3.1996 do zaplatenia a v zmysle čl. 4.2. sa dohodli Podtatranská vodárenská spoločnosť, a.s. a Východoslovenská vodárenská spoločnosť, a.s. na uhradenie spoločne a nerozdielne dohodnutú hodnotu urovnania zo 30.6.2015 vo vzťahu k Slovenskej konsolidačnej, a.s., a to spoločne a nerozdielne, kde každý z uvedených subjektov plnil alikvotnú časť v zmysle uvedenej dohody. Žalobca si uplatnil svoj nárok z titulu ručenia ako ručiteľský záväzok, s čím žalovaný nesúhlasil. Rozsudkom OS Poprad č.k. 18Cb/206/2015-347 zo dňa 16.6.2015 bolo rozhodnuté takto: „I. Súd žalobu zamieta. II. O trovách konania súd rozhodne do 30. dní od právoplatnosti vo veci samej.“ V dôsledku podaného odvolania žalovaným Krajským súdom Prešov uznesením č.k. 4Cob/77/2015-396 zo dňa 8.3.2017 zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vec vrátil na ďalšie konanie. Uznesením zo dňa 16.1.2018 súd pripustil zmenu petitu žaloby v znení: „Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 3.100.000,01 eur s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 50.000,- eur od 31.1.2012 do zaplatenia, zo sumy 100.000,- eur od 28.2.2012 do zaplatenia, zo sumy 1.044.399,36 eur od 16.3.2012 do zaplatenia, zo sumy 79.400,03 eur od 21.6.2012 do zaplatenia, zo sumy 79.400,03 eur od 27.9.2012 do zaplatenia, zo sumy 79.400,03 od 20.12.2012 do zaplatenia, s 9,75 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 166.740,06 eur od 27.3.2013 do zaplatenia, s 9,5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 166.740,05 eur od 27.6.2013 do zaplatenia, s 8,5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 166.740,06 eur od 24.9.2013 do zaplatenia, s 9,25 % ročným rokom z omeškania zo sumy 166.740,05 eur od 20.12.2013 do zaplatenia, s 9,25 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 166.740,06 od 29.3.2014 do zaplatenia, s 9,15 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 166.740,05 eur od 24.6.2014 do zaplatenia, s 9,05 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 166.740,06 eur od 30.9.2014 do zaplatenia, s 9,05 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 166.740,05 eur od 31.12.2014 do zaplatenia, s 9,05 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 166.740,06 eur od 28.3.2015 do zaplatenia, s 9,05 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 166.740,06 eur od 27.6.2015 do zaplatenia a nahradiť trovy konania do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.“ Dňa 22.3.2018 žalovaný podal vzájomný návrh v znení: „Súd zaväzuje žalovaného zaplatiť sumu 637.880,77 eur spolu s ročným úrokom z omeškania vo výške 9,25 % zo sumy 166.740,06 eur od 21.3.2014 do zaplatenia, 9,15 % zo sumy 166.740,06 eur od 23.6.2014 do zaplatenia, 9,05 % zo sumy 166.740,06 eur od 22.9.2014 do zaplatenia, 9,05 % zo sumy 166.740,06 eur od 18.12.2014 do zaplatenia, 9,05 % zo sumy 166.740,06 eur od 23.3.2015 do zaplatenia, 9,05 % zo sumy 166.740,06 eur od 25.6.2014 do zaplatenia a náhradu trov konania v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku.“ Dňa 3.7.2018 právny zástupca žalovaného zobral vzájomnú žalobu v časti 9,05 % p.a. úroku z omeškania zo sumy 166.740,06 eur od 25.6.2014 do 24.6.2015. Žalobca si uplatnil svoj nárok z titulu ručenia alebo bezdôvodného obohatenie vzhľadom ku skutočnosti, že čistička odpadových vôd je vo vlastníctve žalovaného a poskytnutý úver bol čerpaný na výstavbu uvedenej čističky odpadových vôd, a v prípade, ak nie je tento nárok oprávnený z titulu ručenia, tak z titulu bezdôvodného obohatenia. Žalobca a žalovaný uhradili celú sumu v zmysle článku IV. dohody o vyrovnaní. Žalovaný namietal vznik nároku z titulu ručenia alebo náhrady škody alebo bezdôvodného obohatenia, nakoľko obe nástupnícke spoločnosti sú ručiteľmi právneho predchodcu a podieľali sa na imaní právneho predchodcu, žalobca v podiele 81,88 % a žalovaný v podiele 18,12 %. Vzájomný návrh má oprávnenie z dôvodu plnenia polovice dlhu namiesto spoločného právneho nástupcu a žalovaný mal zaplatiť 1.638.321,13 eur, a teda zaplatil o 637.880,77 eur viac ako mal. 11. Na uvedený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval ustanovenia § 261 ods. 1, § 2, § 1 ods. 2 a § 69 ods. 4 všetko Obchodného zákonníka (ďalej len „ObZ“) a § 585 ods. 1, 3, § 454 všetko Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) v spojení s § 15 ods. 3, 6 zákona č. 92/1991 Zb.. 12. Súd prvej inštancie posúdil žalobu ako nedôvodnú, nakoľko sa stotožnil s tvrdeniami žalovaného a vzhľadom na právny názor odvolacieho súdu, že v danom prípade nemohol vzniknúť nárok žalobcovi ani z titulu ručenia, ani z titulu bezdôvodného obohatenia alebo náhrady škody, keďže dohoda neznamenala vysporiadanie medzi žalobcom a žalovaným ako dlžníkmi a právnymi nástupcami po pôvodnom dlžníkovi VVaK, š.p., a preto súd prvej inštancie musel riešiť otázku vysporiadania sa medzi žalobcom a žalovaným podľa § 69 ods. 4 Obchodného zákonníka. Žalobca sa podieľal na imaní svojho právneho predchodcu v podiele 81,88 % a žalovaný sa podieľal v podiele 18,12 %, čo vyplýva z rozhodnutia o privatizácii podniku a z údajov z obchodného registra, pričom základné imanie žalobcu bolo vo výške 7.473.253,- Sk a u žalovaného 1.622.959,- Sk. V konaní nebolo preukázané, že pohľadávku z úveru čističky odpadových vôd mal zaplatiť žalovaný a v čase privatizácie sa takýto záväzok neviedol v účtovníctve, nakoľko obe strany mali za to, že takýto úver neexistoval. Nástupnícka spoločnosť nemôže byť ručiteľom druhej nástupníckej spoločnosti a nie je tu dôvod, aby tento záväzok znášala iba jedna sporová strana a žalovaný neplnil za žalobcu a ani plniť nemal, a preto súd prvej inštancie v celosti žalobu zamietol ako neopodstatnenú. 13. Žalovaný si uplatnil taktiež vzájomným návrhom zo dňa 22.3.2018 zaplatenie plnenia nepremlčanej časti od 21.3.2014 v rozsahu: „Súd zaväzuje žalovaného zaplatiť sumu 637.880,77 eur spolu s ročným úrokom z omeškania vo výške 9,25 % zo sumy 166.740,06 eur od 21.3.2014 do zaplatenia, 9,15 % zo sumy 166.740,06 eur od 23.6.2014 do zaplatenia, 9,05 % zo sumy 166.740,06 eur od 22.9.2014 do zaplatenia, 9,05 % zo sumy 166.740,06 eur od 18.12.2014 do zaplatenia, 9,05 % zo sumy 166.740,06 eur od 23.3.2015 do zaplatenia, 9,05 % zo sumy 166.740,06 eur od 25.6.2014 do zaplatenia a náhradu trov konania v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku.“ Vzhľadom na predmet sporu a v súlade s § 147 ods. 4 CSP a § 166 ods. 2 CSP tento nárok súd prvej inštancie vylúčil na samostatné konanie. 14. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 262 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP, a to tak, že priznal žalovanému ako úspešnému v konaní voči žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 15. Proti tomuto rozsudku, a to proti výrokom o zamietnutí žaloby a o náhrade trov konania podal žalobca včas odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. h), f), d) a b) CSP. 16. Podľa žalobcu ako zrejmé zo systematického výkladu ustanovenia § 69 ObZ je zaradené v druhej časti, prvej hlave Obchodného zákonníka „Obchodné spoločnosti“ a je napísané „Zrušenie obchodnej spoločnosti bez likvidácie“. Ustanovenie § 69 ods. 4 ObZ upravuje osobitný prípad zrušenia obchodnej spoločnosti bez likvidácie rozdelením. To je podľa žalobcu zrejmé z úvodnej vety § 69 ods. 4 ObZ definujúcej rozdelenie obchodnej spoločnosti. Ako konštatoval aj okresný súd žalobca a žalovaný vznikli privatizáciou štátneho podniku Východoslovenské vodárne a kanalizácie, š.p. postupom podľa zákona č. 92/1991 Zb. o veľkej privatizácii. Zákon o veľkej privatizácii je špeciálnou normou k Obchodnému i Občianskemu zákonníku, čo vyplýva zo systematiky právneho poriadku. Upravuje podmienky prevodu majetku štátu, resp. štátnych podnikov na iné osoby. 17. Štátny podnik Východoslovenské vodárne a kanalizácie, š.p. bol svojou právnou formou štátnym podnikom podľa zákona č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku, nebol obchodnou spoločnosťou. K jeho privatizácii došlo rozhodnutím Ministerstva pôdohospodárstva Slovenskej republiky zo dňa 4.4.2003 tak, že štátny podnik bol zrušený, jeho majetok so všetkými záväzkami - aj neznámymi prešiel na Fond národného majetku Slovenskej republiky, ktorý majetok zrušeného štátneho podniku so všetkými aktívami, pasívami, právami aj záväzkami - aj neznámymi vložil do časti ním založených dvoch obchodných spoločností - účastníkov tohto konania. 18. Preto je podľa žalobcu zrejmé, že štátny podnik Východoslovenské vodárne a kanalizácie, š.p. nemožno považovať za obchodnú spoločnosť a jeho privatizácia nie je rozdelením obchodnej spoločnosti. Nemožno ani na režim vzájomného vyporiadania účastníkov tohto konania aplikovať § 69 ods. 4 štvrtá veta ObZ. 19. Na tom nič podľa žalobcu nemení ani skutočnosť, že v skoršom konaní pred Krajským súdom v Košiciach sp.zn. 2Cb/2250/1995 o žalobe veriteľa proti účastníkom tohto konania bolo rozhodnuté tak, že na plnenie veriteľovi bol zaviazaný i žalobca ako ručiteľ, čo bol dôsledkom aplikácie § 69 ods. 4 druhá veta ObZ, ktorý bol použitý analogicky v záujme posilnenia ochrany práv žalujúceho veriteľa, čo je podľa žalobcu rovnako zrejmé z odôvodnenia tohto rozsudku. Použitie analógie je podľa žalobcu prípustné v prípade, ak otázka nie je výslovne normou upravená. Takýto postup odôvodnený iba zmyslom a účelom zákona, pričom analógia musí byť použitá v súlade s týmito kritériami reštriktívne. V tejto veci nie je dôvod ustanovenie § 69 ods. 4 štvrtá veta však aplikovať ani analogicky, a to z dôvodu, že spôsob vyporiadania medzi účastníkmi konania je právom upravený v iných normách, nejde podľa žalobcu o medzeru v práve a použitie takejto analógie nezodpovedá zmyslu a účelu právnej úpravy. Tieto normy však okresný súd na vec aplikovať opomenul. Podľa žalobcu okresný súd vec právne neposudzoval podľa § 15 ods. 1 zákona č. 92/1991 Zb. o veľkej privatizácii, hoci práve toto ustanovenie sa na ňu vzťahovalo. 20. Ako to vyplýva z dôkazov predložených žalobcom, z majetku štátneho podniku Východoslovenské vodárne a kanalizácie, š.p. čistiareň odpadových vôd Poprad - Matejovce nadobudol privatizáciou žalovaný. Stal sa jej vlastníkom a je ním doposiaľ. Z dôkazov predložených a označených žalobcom vyplýva i to, že záväzok voči Slovenskej konsolidačnej, a.s. je záväzkom z úveru na tejto čistiarni odpadových vôd, pretože záväzok z úveru na financovanie výstavby čistiarne odpadových vôd súvisel s prevádzaným majetkom, ktorý nadobudol do vlastníctva v privatizácii žalovaný, prešiel podľa žalobcu i záväzok z úverovej zmluvy na financovanie jej výstavby na žalovaného. Ostatne túto skutočnosť podľa žalobcu konštatoval aj Krajský súd v Košiciach vo veci č.k. 2Cb/2250/1995-727 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR vo veci sp.zn. 4Obo/27/2010 a aj Krajský súd v Prešove v uznesení č.k. 4Cob/77/2015-396. Pritom je podľa žalobcu nepodstatné, či tento záväzok bol známy a či o ňom bolo účtované žalovaným alebo nie, pretože v zmysle § 15 ods. 1 s majetkom prechádzajú na nadobúdateľa aj záväzky neznáme. Je preto zrejmé, že žalovaný sa stal jediným dlžníkom zo záväzku. 21. Vychádzajúc z tejto skutočnosti bolo podľa žalobcu úlohou okresného súdu právne posúdiť žalobcom tvrdené právo na náhradu plnenia 3.100.000,01 eur voči žalovanému, ktoré žalobca na úhradu tohto záväzku žalovaného poskytol veriteľovi. Poukazujúc na ustanovenie § 308 ObZ a § 550 OZ žalobca v podanom odvolaní dôvodil tým, že podľa rozsudku Krajského súdu v Košiciach vo veci sp.zn. 2Cb/2250/1995 veriteľovi sumu 1.194.399,36 eur plnil, ako to vyplývalo z tohto rozsudku a ako to aj uviedol Krajský súd v Prešove v uznesení vo veci 4Cob/77/2015-396 ako ručiteľ za žalovaného, a preto mu patrí v zmysle § 308 ObZ a § 550 OZ právo na náhradu plnenia za žalovaného vo výške 1.194.399,36 eur. Krajský súd v Košiciach v rozsudku sp.zn. 2Cb/2250/1995-727 výslovne uviedol, že zaviazal žalovaného plniť veriteľovi ako dlžníka zo záväzku a pokiaľ zaviazal na plnenie žalobcu, tomuto vznikol ručiteľský záväzok za splnenie záväzku žalovaného. 22. Rovnaké právne posúdenie podľa žalobcu dopadá aj na plnenie žalobcu veriteľovi po uzatvorení dohody o urovnaní veriteľovi sumu 1.905.600,65 eur, pretože tak, ako konštatoval Krajský súd v Prešove v zrušujúcom uznesení, vzájomné vyporiadanie medzi účastníkmi predmetom tejto dohody o urovnaní nebolo. V tejto situácii niet rozumného dôvodu nároky žalobcu voči žalovanému z ďalšieho plnenia žalobcu veriteľovi posúdiť odlišne, ako ich posúdil Krajský súd v Košiciach vo vzťahu k inej časti rovnakého záväzku. Avšak aj pokiaľ by plnenie záväzku po uzatvorení dohody o urovnaní nebolo možné posúdiť podľa citovaných ustanovení o ručení, žalobcovi by patril nárok na náhradu plnenia v tej časti titulom vydania bezdôvodného obohatenia. 23. Na tom nič podľa žalobcu nemení ani skutočnosť, že okrem žalovaného sa i žalobca zaviazal plniť v dohode o urovnaní veriteľovi. Materiálne ostal dlžníkom veriteľa iba žalovaný, pokiaľ sa plniť zaviazal aj žalobca, je dlžníkom iba formálne a dohodu o urovnaní podpísal z mimoprávneho dôvodu pre zvýšenie istoty veriteľa (zabezpečenia jeho pohľadávky) na základe jeho požiadavky a požiadavky žalovaného v záujme predídenia nárastu pohľadávky o ďalšie príslušenstvo. Posudzovať tento právny vzťah možno tiež iba zohľadnením hmotnoprávneho posúdenia skoršieho vzťahu z úverovej zmluvy, o ktorom aj Krajský súd v Prešove v uznesení vo veci č.k. 4Cob/77/2015-396 uviedol, že jediným dlžníkom veriteľa je žalovaný. V pôvodnom hmotnoprávnom vzťahu niet podľa žalobcu právnej kauzy pre to, aby žalobca bol povinný veriteľovi plniť, pretože nič mu nedlhoval, pretože pôvodný dlžník ostal zodpovedným veriteľovi za celý dlh, a preto niet dôvodu, aby žalobcovi vznikla povinnosť bez práva na náhradu od žalovaného veriteľovi plniť (tobôž pokiaľ výlučným vlastníkom čistiarne odpadových vôd sa stal a doposiaľ ním je žalovaný). Záver o povinnosti žalobcu plniť veriteľovi bez náhrady od žalovaného je podľa žalobcu vylúčený už samotnou povahou konania žalobcu, ktorý k dlhu žalovaného formálne pristúpil bez právneho dôvodu. Ak teda časť plnenia poskytol veriteľovi žalobca, žalovaný sa tým na jeho úkor obohatil. 24. Opačný záver by nebol súladný ani s požiadavkou rozumného usporiadania vzťahov medzi stranami a ani so základnými zásadami súkromného práva a žalobca má právo na náhradu ním poskytnutého plnenia veriteľovi od žalovaného v plnej výške, pretože plnil na dlh, ktorý bol materiálne dlhom cudzím. Zároveň má žalobca za to, že ustanovenie § 15 ods. 3 zák. č. 92/1991 Zb. na prejednávanú vec nemôže dopadať, pretože hypotéza tejto normy upravuje prípad, keď prevádzaný majetok je zabezpečený štátnou zárukou, prechádza na viac nadobúdateľov, pričom v tomto prípade čistiareň odpadových vôd nadobudol výlučne žalovaný. 25. Pokiaľ okresný súd v závere odôvodnenia svojho rozsudku konštatuje, že jedna nástupnícka spoločnosť nemôže byť ručiteľom druhej nástupníckej spoločnosti, jednak tento názor vyššie neodôvodnil a jednak je tento názor v priamom rozpore s právoplatným rozsudkom Krajského súd v Košiciach vo veci 2Cb/2250/1995 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR vo veci sp.zn. 4Obo/27/2010. 26. Pretože okresný súd vec právne posúdil podľa noriem, ktoré sa na ňu nevzťahovali (§ 69 ods. 4 štvrtá veta ObZ) a neaplikoval na ňu normy, ktoré na ňu dopadali (§ 15 ods. 1 zák. č. 92/1991 Zb. o veľkej privatizácii, § 308, § 312 ObZ a § 550 a § 454 OZ), vec podľa žalobcu nesprávne právne posúdil. 27. Podľa odvolateľa sa okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nezaoberal dôkazom preukazujúcim vlastníctvo k čističke odpadových vôd žalovaným, ani obsahom úverovej zmluvy o financovaní čističky odpadových vôd a podrobnejšie ani obsahom skorších rozhodnutí súdov týkajúcich sa tohto úveru a obsahom pripojených spisov. 28. Pokiaľ okresný súd skonštatoval, že v konaní nebolo preukázané, že pohľadávku úveru mal zaplatiť ako dlžník iba žalovaný, tento záver je podľa žalobcu dôvodom opomenutia aplikácie § 15 ods. 1 zák. č. 92/1991 Zb., ako aj toho, že sa nezaoberal obsahom privatizačného projektu. 29. Podľa žalobcu okresný súd nerešpektoval skorší právny názor vyslovený krajským súdom v zrušujúcom v uznesení. Ako vyplýva z odôvodnenia skoršieho zrušujúceho uznesenia, okresný súd vo svojom v poradí prvom rozsudku nárok žalobcu nesprávne právne posúdil z dôvodov, ktorými žalobca odôvodnil svoje odvolanie, a to najmä preto, že nevzal do úvahy, že záväzok z úveru na financovanie výstavby čističky odpadových vôd bol známy a prešiel iba na žalovaného, ktorý je vlastníkom čističky odpadových vôd. Ako ďalej vyplýva z tohto zrušujúceho uznesenia vo vzťahu k časti uplatneného nároku žalobcom, pokiaľ ide o plnenie podľa rozsudku krajského súdu, žalobca mal vo vzťahu k veriteľovi postavenie ručiteľa za splnenie záväzku žalovaného. Vo vzťahu k zvyšku uplatneného nároku žalobcom, pokiaľ ide o plnenie po uzatvorení dohody o urovnaní, Krajský súd v Prešove v zrušujúcom uznesení konštatoval, že okresný súd nesprávne právne posúdil dôsledky uzatvorenia dohody o urovnaní a ak žalobu v tejto časti zamietol, nepostupoval správne, pričom podľa názoru krajského súdu dohoda o urovnaní nerieši vzájomné vzťahy medzi stranami sporu, neznamená vyporiadanie sa medzi stranami, čo ostatne vyplýva i z jej čl. 6.3.. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu je podľa žalobcu zrejmé, že okresný súd sa dôsledne neriadil právnym názorom odvolacieho súdu. Okresný súd vychádzal v priamom rozpore so záverom krajského súdu z toho, že žalovaný nebol jediným dlžníkom veriteľa a žalobca nemal vo vzťahu k plneniu záväzku podľa rozsudku Krajského súdu v Košiciach postavenie veriteľa, t.j. v tej časti, v ktorej plnil veriteľovi. 30. Pokiaľ ide o druhú časť nároku týkajúcu sa plnenia žalobcu veriteľovi po dohode o urovnaní, tu síce okresný súd konštatoval v zhode s právnym názorom krajského súdu, že dohoda o urovnaní nerieši vzájomné vzťahy medzi stranami sporu, avšak napriek tomu, že mu bolo uložené krajským súdom pre riešenie tejto otázky zohľadniť nielen výšku čistého obchodného imania, ktoré prešlo na účastníkov, ale aj posúdiť záväzok z hľadiska privatizačného projektu, posúdiť záväzky z hľadiska prevzatia majetku, t.j. čističky odpadových vôd, žalobcom, či žalovaným, nepostupoval tak. Hoci zistil výšku čistého obchodného imania, pri svojom rozhodovaní nevzal do úvahy preukázanú skutočnosť, a to, že čistiareň odpadových vôd nadobudol žalovaný a tejto skutočnosti nepripísal žiadny význam a pokiaľ ide o posúdenie záväzku z hľadiska privatizačného projektu, tu iba konštatoval (v priamom rozpore s právnym názorom krajského súdu), že tento neprešiel iba na žalovaného, čo odôvodnil iba tým, že v čase privatizácie sa záväzok v účtovníctve neviedol, avšak nezohľadnil, že v privatizačnom obsiahnutý bol a naďalej existoval. 31. Záverom žalobca vo svojom odvolaní uviedol, že súd sa nevysporiadal s právnou argumentáciou žalobcu, podľa ktorej na vec nemožno aplikovať ustanovenie § 69 ods. 4 štvrtá veta ObZ, pretože v prejednávanej veci nešlo o rozdelenie obchodnej spoločnosti, ale o privatizáciu štátneho podniku podľa zák. č. 92/1991 Zb. o veľkej privatizácii, ktorá mala vo vzťahu k Obchodnému zákonníku povahu špeciálneho zákona a navyše sám Obchodný zákonník taxatívne vymedzuje, v ktorých otázkach sa jeho ustanovenia vzťahujú na štátny podnik (§ 761 ods. 3 ObZ), pričom o takýto prípad podľa žalobcu zjavne nejde. Rovnako sa okresný súd nevysporiadal podľa žalobcu ani s jeho argumentáciou, podľa ktorej vec mala byť posúdená podľa § 15 ods. 1 zák. č. 92/1991 Zb. o veľkej privatizácii v spojení s § 308, § 312 ObZ a § 550 a 454 OZ. 32. Vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania žalobca pre úplnosť uvádza, že tento neobstojí len preto, že okresný súd priznal žalovanému plnú náhradu trov konania, napriek tomu, že v skoršom odvolacom konaní mal plný úspech žalobca, čo samo o sebe vylučuje priznanie plnej náhrady trov konania žalovanému, a to aj v prípade, ak by bolo žalobe právoplatne vyhovené. 33. Žalovaný vo svojej žiadosti nakoĺko predmetom sporu je suma prevyšujúca 3 milióny eur, čo predstavuje 6 % jeho základného imania, žiadal, aby odvolací súd nariadil podľa § 385 ods. 1 CSP na prejednanie odvolania pojednávanie, nakoľko si to vyžaduje verejný záujem. 34. Vzhľadom na to, že vec už bola právoplatne odvolacím súdom prejednaná, existuje podľa žalovaného pravdepodobnosť, že odvolací súd bude tentoraz vo veci rozhodovať meritórne. Podľa žalovaného vec je pomerne zložitá ako po skutkovej, tak aj po právnej stránke. Navyše ide o spor s vysokou hodnotou. Napriek tomu, že žalovaný nepovažuje za pravdepodobné, že by výsledkom sporu bol jeho neúspech, chce žalovaný z opatrnosti preniesť svoje stanovisko aj ústne pred senátom odvolacieho súdu. 35. K samotnému obsahu podaného odvolaniu sa však žalovaný v tomto svojom podaní nijako bližšie nevyjadril. 36. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke najmenej 5 vopred a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 37. V prejednávanej veci nezistil odvolací súd dôvod na nariadenie odvolacieho pojednávania, aj keď to žalovaný navrhol s poukazom na to, že takýmto dôvodom by mal byť dôležitý verejný záujem. S týmto názorom sa odvolací súd nestotožňuje, nakoľko predmetom konania v prejednávanej veci je vyporiadanie finančných (majetkových) nárokov sporových strán, ktoré vyplývajú z ich nástupníctva po právnom predchodcovi - zrušenej spoločnosti Východoslovenské vodárne a kanalizácie, š.p.. Takéto vyporiadanie finančných nárokov sa bezprostredne verejnosti netýka, pretože predmetom konania nie je dodávka vody, resp. zber odpadových vôd a ani samotná čistiareň odpadových vôd Poprad - Matejovce, prípadne zabezpečenie iných služieb pre verejnosť. Preto odvolací súd v prejednávanej veci pojednávanie nenariadil. 38. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať. 39. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym procesným postupom, nepreskúmateľnosťou, inou vadou konania, nesprávnym skutkovým zistením a nesprávnym právnym posúdením, teda to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS 78/05). 40. K námietke nesprávneho procesného postupu odvolací súd uvádza, že pod pojmom procesný postup možno rozumieť len faktickú, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúcu činnosť alebo nečinnosť súdu, teda samotnú procedúru prejednania veci (to, ako súd viedol spor), ktorá znemožňuje strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a marí možnosti jej aktívnej účasti na konaní. Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. Pod pojmom postup súdu tak možno rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť uplatneného nároku. Sporovej strane teda nie je znemožnená realizácia jej procesných oprávnení právnym posúdením súdu (pozri IV. ÚS 227/2018). Odvolací súd nezistil naplnenie tejto odvolacej námietky. 41. Žalobca ďalej namietal i nepreskúmateľnosť rozsudku, čo podľa neho zakladá inú vadu konania. Tu odvolací súd uvádza, že prípadnú nepreskúmateľnosť rozsudku možno subsumovať iba pod odvolací dôvod uvedený v § 365 ods. 1 písm. b) CSP - porušenie práva na spravodlivý proces, a nie pod odvolací dôvod uvedený v § 365 ods. 1 písm. d) CSP - inú vadu, lebo tento odvolací dôvod dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. 42. K nepreskúmateľnosti rozsudku odvolací súd uvádza, že iba také rozhodnutie je nepreskúmateľné, ktorého právne závery sú v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami, resp. tieto právne závery v žiadnej možnej interpretácii z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyplývajú. Z odôvodnenia tu napadnutého rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami súdu pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi súdu na strane druhej. Za daného stavu potom odôvodnenie tu napadnutého rozsudku rešpektuje kautely určujúce minimálnu mieru racionality a konzistencie skutkovej a právnej argumentácie, teda je preskúmateľné. 43. K námietke nesprávne zisteného skutkového stavu odvolací súd poznamenáva, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktorý objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje svoj nárok alebo sa bráni proti jeho uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu. Z obsahu spisu mal odvolací súd za preukázané, že táto odvolacia námietka naplnená nebola. 44. K námietke o nesprávnom právnom posúdení odvolací súd poznamenáva, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7Cdo/7/2010). Ani táto odvolacia námietka naplnená nebola. 45. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje. 46. Podľa § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka tretia časť „Obchodné záväzkové vzťahy“ upravuje záväzkové vzťahy medzi podnikateľmi ak pri vzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetko okolnosti, že sa týkajú podnikateľskej činnosti. 47. Účastníci konania sú podnikatelia v zmysle § 2 Obchodného zákonníka ak predmetný záväzkový vzťah sa týka ich podnikateľskej činnosti, preto súd použil ďalej ustanovenia Obchodného zákonníka. 48. Podľa § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka právne vzťahy uvedené v odseku 1 sa spravujú ustanoveniami tohto zákona. Ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, riešia sa podľa predpisov občianskeho práva. Ak ich nemožno riešiť ani podľa týchto predpisov, posúdia sa podľa obchodných zvyklostí, a ak ich niet, podľa zásad, na ktorých spočíva tento zákon. 49. Podľa § 69 ods. 4 Obchodného zákonníka rozdelenie spoločnosti je postup, pri ktorom na základe zrušenia bez likvidácie dochádza k zániku spoločnosti, pričom imanie zanikajúcej spoločnosti prechádza na iné už jestvujúce spoločnosti, ktoré sa tým stávajú právnymi nástupcami zanikajúcej spoločnosti (ďalej len „rozdelenie spoločnosti zlúčením“), alebo na novozaložené spoločnosti, ktoré sa svojím vznikom stávajú právnymi nástupcami zanikajúcich spoločností. Každá z nástupníckych spoločností ručí za záväzky, ktoré prešli rozdelením zo zaniknutej spoločnosti na ostatné spoločnosti celým svojím majetkom; na splnenie záväzku sú zaviazané spoločne a nerozdielne. Veriteľ môže požadovať celé plnenie záväzku od ktorejkoľvek z nich a splnením záväzku jednou z nástupníckych spoločností povinnosť ostatných spoločností zanikne. Medzi sebou sa nástupnícke spoločnosti vyrovnajú v pomere, v akom na ne prešlo čisté obchodné imanie zaniknutej spoločnosti. Ak v rozhodnutí o rozdelení nie je určené, na ktorú spoločnosť určitá časť obchodného majetku prechádza, prechádza táto časť majetku do podielového spoluvlastníctva všetkých nástupníckych spoločností; podiely jednotlivých nástupníckych spoločností sa určia pomerom, v akom na ne prešlo čisté obchodné imanie zaniknutej spoločnosti. 50. Podľa § 585 ods. 1, 3 Občianskeho zákonníka dohodou o urovnaní môžu účastníci upraviť práva medzi nimi sporné alebo pochybné. Dohoda, ktorou majú byť medzi účastníkmi upravené všetky práva, sa netýka práv, na ktoré účastník nemohol pomýšľať. (3) Doterajší záväzok je nahradený záväzkom, ktorý vyplýva z urovnania. 51. Predmetom konania, po ostatnom pripustení zmeny žaloby spočívajúcej v jej rozšírení na pojednávaní súdom prvej inštancie konanom dňa 16.1.2018, zostal nárok žalobcu proti žalovanému na zaplatenie sumy 3.100.000,01 eur s príslušnými úrokmi z omeškania z jednotlivých súm. Žalovaná suma istiny je súčtom súm uhradených žalobcom na základe rozsudku Krajského súdu v Košiciach vo veci 2Cb/2250/1995, z ktorého žalobca uhradil sumu 1.194.399,36 eur, a to v troch splátkach a zostávajúcej časti sumy, t.j. nad sumu 1.194.399,36 eur do sumy 3.100.000,01 eur ako súčtu súm plnených žalobcom veriteľovi na základe dohody o mimosúdnom urovnaní uzatvorenej dňa 19.3.2012 medzi žalobcom v súdnom konaní vedenom na Krajskom súde v Košiciach pod sp.zn. 2Cb/2250/1995, a to Slovenskou konsolidačnou, a.s. a žalovanými v tomto konaní vedenom na Krajskom súde v Košiciach, ktorými sú žalobca a žalovaný v tomto konaní, ktoré je predmetom odvolacieho prieskumu. Zároveň si žalobca proti žalovanému uplatnil nárok na úroky z omeškania z jednotlivých súm odo dňa nasledujúcich po ich úhrade Slovenskej konsolidačnej, a.s.. Uvedené nebolo medzi stranami sporné. Rovnako nesporným je skutkový stav ohľadom rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach vo veci 2Cb/2250/1995 o povinnosti právnych nástupcov pôvodného dlžníka Východoslovenských vodární a kanalizácii, š.p., t.j. žalobcu aj žalovaného zaplatiť žalobcovi Slovenskej konsolidačnej, a.s. spoločne a nerozdielne 2.388.798,71 eur s tým, že o zvyšnom nároku súdom rozhodnuté nebolo z dôvodu, že v zostávajúcej časti nad túto sumu Najvyšší súd SR rozsudkom vo veci 4Obo/27/2010 zo dňa 29.11.2011 zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie, avšak o tomto zostávajúcom nároku došlo k dohode o mimosúdnom urovnaní zo dňa 19.3.2012 medzi všetkými stranami sporu vedeného pred Krajským súdom v Košiciach, a to v časti vylúčeného nároku na samostatné konanie vo výške 3.650.784,72 eur a nerozhodnutej sumy 2.756.258,72 eur tak, že tieto sporné nároky sa nahradzujú novými záväzkami žalobcu aj žalovaného, ktorí sa zaviazali uhradiť Slovenskej konsolidačnej, a.s. spoločne a nerozdielne sumu 3.811.201,29 eur v lehote do 30.6.2015 v pravidelných štvrťročných splátkach. 52. Rovnako tak nebol ani sporný skutkový stav ako ho zistil súd prvého stupňa. 53. Rovnako tak je nesporným, že predmet konania sa odvíja od úverovej zmluvy zo dňa 11.9.1992, uzatvorenej medzi pôvodným žalobcom v konaní pred Krajským súdom v Košiciach, a to Investičnou a rozvojovou bankou, a.s., Bratislava a Východoslovenskými vodárňami a kanalizáciami, š.p. s tým, že tento úver bol poskytnutý za účelom financovania stavby „Čistiaca stanica odpadových vôd Poprad - Matejovce“. Rovnako je nesporné postúpenie tejto pohľadávky z tohto titulu zmluvy o úvere Investičnou a rozvojovou bankou, a.s. na Konsolidačnú banku Bratislava, a to zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 30.10.2010, ktorá sa následne stala žalobcom v konaní vedenom na Krajskom súde v Košiciach pod sp.zn. 2Cb/2250/1995. 54. Rovnako tak je nesporné, že subjekt Východoslovenské vodárne a kanalizácie, š.p., IČO: 00 156 809 bol ku dňu 30.4.2003 vymazaný z obchodného registra, na základe zrušenia štátneho podniku bez likvidácie na základe rozhodnutia Ministerstva pôdohospodárstva SR zo dňa 4.4.2003, v súlade s privatizačným projektom schváleným rozhodnutím Ministerstva pre správu a privatizáciu národného majetku SR zo dňa 4.9.2002, podľa zákona č. 92/1991 Zb. s tým, že majetok, práva a záväzky neznáme viažúce sa k majetku štátneho podniku tak, ako to je uvedené v privatizačnom projekte preberajú žalobca a žalovaný, ktorí obaja sa tak stali právnymi nástupcami Východoslovenskej vodárenskej spoločnosti, a.s.. Rovnako je nesporné, že v prospech žalovaného bol vložený nepeňažný vklad, ktorého predmetom bola aj rozostavaná čistiareň odpadových vôd Poprad - Matejovce. Rovnako bolo nesporné, že žalobca sa podieľal na imaní svojho právneho predchodcu v podiele 81,88 % a žalovaný sa podieľal na imaní právneho predchodcu v podiele 18,12 %, pričom tak, ako to vyplýva z výpisov z obchodného registra, základné imanie žalobcu bolo vo výške 7.348.097.000,- Sk, čo v prepočte na euro činí 24.391.213,57 eur a čisté obchodné imanie žalovaného ku dňu jeho vzniku 1.626.279.000,- Sk. 55. Žalobca namietal nesprávne právne posúdenie v prejednávanej veci, pretože podľa žalobcu okresný súd nesprávne aplikoval ustanovenie, ktoré sa na vec nevzťahovalo, a to § 64 ods. 4 štvrtá veta ObZ a naopak ustanovenia, ktoré sa na vec vzťahovali neaplikoval vôbec. Rozhodným pre právne posúdenie veci je, či sa dané ustanovenie vzťahuje aj na rozdelenie štátneho podniku alebo výlučne len na rozdelenie obchodnej spoločnosti. Možno prisvedčiť odvolacej argumentácii žalobcu, že zo systematického výkladu ustanovenia § 69 ObZ vyplýva, že je zaradené v druhej časti v prvej hlave Obchodného zákonníka „Obchodné spoločnosti“ a je nadpísané „zrušenie obchodnej spoločnosti bez likvidácie“. Pre posúdenie aplikácie predmetného ustanovenia § 69 ods. 4 ObZ na vyrovnanie nástupníckych spoločností po štátnom podniku, je podstatné posúdenie, či definícia obchodnej spoločnosti, v danom prípade spadá aj na štátny podnik, t.j. či sa aj štátny podnik bude riadiť týmto ustanovením týkajúceho sa vyrovnania nástupníckych spoločností po štátnom podniku, t.j. žalobcu aj žalovaného. 56. Pojem obchodná spoločnosť podobne ako právnická osoba nie je v zákone vymedzený formou legálnej definície. Ide v § 56 len o strešné označenie pre určité druhy právnických osôb upravených prednostne Obchodným zákonníkom, ktoré sú verejná obchodná spoločnosť, komanditná spoločnosť, spoločnosť s ručením obmedzeným, akciová spoločnosť a jednoduchá spoločnosť na akcie. Podstatným je, že sa jedná o právnické osoby a sú zapísané do obchodného registra, čiže sa považujú za podnikateľa z dôvodu formy (§ 2 ods. 2 písm. a) ObZ). 57. Rovnako podstatným pre posúdenie možnosti aplikovania ustanovenia § 69 ods. 4 Obchodného zákonníka ohľadom vzájomného vyporiadania záväzkov žalobcu aj žalovaného ako nástupníckych spoločností po štátnom podniku Východoslovenské vodárne a kanalizácie, š.p. je potrebné poukázať na vyššie citovaný rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci 4Obo/27/2010 zo dňa 29.11.2011, ktorý k obrane žalobcu (v tomto konaní vystupoval v pozícii žalovaného v 2/ rade), kde rovnako poukazoval na nesprávnosť aplikácie ustanovenia § 69 ods. 4 vo vzťahu k nemu súdom prvej inštancie - Krajským súdom v Košiciach v konaní vedenom pod sp.zn. 2Cb/2250/1995, uviedol: „Obranu žalovanej 2/ (v tomto konaní, ktoré je predmetom odvolacieho prieskumu vystupuje v postavení žalobcu) s poukazom na ustanovenie § 69 ods. 4 Obchodného zákonníka a skutočnosť, že Východoslovenské vodárne a kanalizácie, š.p. nezanikol rozdelením na spoločnosti Východoslovenskú vodárenskú, a.s., Podtatranskú vodárenskú spoločnosť, a.s., ktoré boli zapísané ku dňu 1.5.2003 a výmaz Východoslovenských vodární a kanalizácií, š.p. bol ku dňu 30.4.2003, teda výmaz nebol vykonaný k rovnakému dňu ako zápis nástupníckych spoločností, odvolací súd kvalifikoval ako bezpredmetnú, ako aj tvrdenie žalovanej 2/, že keď majetok z Východoslovenských vodární a kanalizácií, š.p. prešiel na FNM, a teda nie Východoslovenskú vodárenskú, a.s. a Podtatranskú vodárenskú, a.s., aj z tejto skutočnosti plynie, že nezanikol rozdelením na tieto dva subjekty. Prvostupňový súd teda nepochybil, keď s odvolaním na ustanovenie § 69 ods. 4 Obchodného zákonníka na zaplatenie spornej sumy zaviazal aj žalovanú 2/“. 58. Inými slovami s poukazom na ustanovenie § 511 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého, ak právnym predpisom alebo rozhodnutím súdu je ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté alebo ak to vyplýva z povahy plnenia, že viac dlžníkov má tomu istému veriteľovi splniť dlh spoločne a nerozdielne, je veriteľ oprávnený požadovať plnenie od ktoréhokoľvek z nich. Ak dlh splní jeden dlžník, povinnosť ostatných zanikne. Ak právnym predpisom alebo rozhodnutím súdu nie je ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté inak, sú podiely na dlhu všetkých dlžníkov vo vzájomnom pomere rovnaké. Dlžník, proti ktorému bol uplatnený nárok vyšší, než zodpovedá jeho podielu, je povinný bez zbytočného odkladu upovedomiť o tom ostatných dlžníkov a dať im príležitosť, aby uplatnili svoje námietky proti pohľadávke. Môže od nich požadovať, aby dlh podľa podielov na nich pripadajúcich splnili alebo aby ho v tomto rozsahu dlhu inak zbavili, je podľa odvolacieho súdu potrebné uviesť, že medzi stranami sporu nebol dohodnutý podiel na dlhu - záväzku z úveru pre stavbu čističky odpadových vôd Poprad - Matejovce. Žalobca síce v podanom odvolaní poukazoval na skutočnosť, že tento záväzok štátneho podniku Východoslovenské vodárne a kanalizácie, š.p. podľa privatizačného projektu prechádza na žalovaného, avšak podľa odvolacieho súdu z ním predložených častí privatizačného projektu Východoslovenských vodárne a kanalizácie, š.p. Košice, reg. č. 2292 (č.l. 290 až 298 súdneho spisu) takáto skutočnosť nevyplýva s tým, že je nesporné aj podľa tohto privatizačného projektu, že štátny podnik Východoslovenské vodárne a kanalizácie, š.p. tento záväzok - úroky z úveru pre stavbu čistiarne odpadových vôd vo výške 155.994.866,- Sk mal voči Konsolidačnej banke Bratislava (strana 54 až 60 privatizačného projektu), nie však, že na strane 129 privatizačného projektu je uvedený medzi záväzkami prechádzajúcimi na žalovaného, keď na tejto strane je uvedené, na čo úver slúžil, koľko z neho bolo čerpané, kto bol veriteľom tohto úveru, kedy bol poskytnutý a že splátky z tohto úveru neboli vykonané. Rovnako je tam uvedené aj to, že Štátny fond životného prostredia SR ako ručiteľ je podľa záručnej listiny a dohody a poskytnutí záruky k tomuto úveru ako ručiteľ povinný uhradiť dlžnú sumu z poskytnutého úveru vo výške 500.000.000,- Sk, čo tiež ku dňu vypracovania tohto privatizačného projektu Východoslovenských vodárne a kanalizácie, š.p. nebolo uskutočnené. Z časti privatizačného projektu Východoslovenské vodárne a kanalizácie, š.p. však nijako nevyplýva, že by vyššie uvedený úver mal prevziať, resp. prešiel na žalovaného, a preto v zmysle citovaných ustanovení § 511 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a § 69 ods. 4 tretia a štvrtá veta ObZ, keďže právnym predpisom, a to § 69 ods. 4 bolo ustanovené a platí, že následnícke spoločnosti sa vyrovnajú v pomere, v akom na ne prešlo čisté obchodné imanie zanikajúcej spoločnosti (Východoslovenské vodárne a kanalizácie, š.p.) a nakoľko je nesporné, že na žalobcu prešlo obchodné imanie jeho právneho predchodcu v podiele 81,88 % a na žalovaného v podiele 18,12 % platí, že v takomto istom pomere boli účastníci konania povinní uhradiť ich záväzok voči Slovenskej konsolidačnej, a.s. z úveru na výstavbu čistiarne odpadových vôd Poprad - Matejovce a pokiaľ obaja účastníci uhradili každý po 3.100.000,01 eur, platí, že žalobca uhradil menej, než koľko bol povinný a žalovaný naopak viac, a preto žalobcovi nepatrí nárok na úhradu tohto plnenia (bez ohľadu, či sa jedná o bezdôvodné obohatenie, regresný nárok, resp. iný nárok). 59. Preto možno prisvedčiť žalovanému v tom, že ak žalobca nadobudol od spoločného právneho predchodcu strán sporu viac ako štvornásobok aktív, musí sa podieľať aj na úhrade štvornásobku pasív, pričom žalobcom uvádzaná skutočnosť, že jedno z pasív (úver) bolo právnym predchodcom strán sporu použité na nadobudnutie majetku, ktorý bol vložený do majetku žalovaného, nemôže mať žiadnu právnu relevanciu vo vzťahu k zodpovednosti za tento záväzok. 60. V opačnom prípade by akékoľvek pasívum, ktoré nadobudli od právneho predchodcu Východoslovenské vodárne a kanalizácie, š.p., či už žalobca alebo žalovaný, bolo sporným, keď podľa žalobcu by bolo potrebné skúmať, či toto pasívum bolo použité na majetok, ktorý neskôr bol vložený do imania žalobcu, resp. do imania žalovaného, čo by dokonca mohlo viesť k tomu, že by jedna z nástupníckych spoločností mala zápornú evidenciu majetku, t.j. že by pasíva prevyšovali aktíva, čo nielen že neumožňuje zákon, keď je vylúčené, aby obchodná spoločnosť pri svojom vzniku mala záporné obchodné imanie, t.j. už v deň svojho vzniku bola predlžená. Naviac je rovnako prakticky vylúčené, aby každé pasívum, nielen poskytnutý úver právnemu predchodcovi žalobcu mohlo byť špecifikované, či bolo použité na majetok jedného alebo druhého právneho nástupcu, keď je viac ako isté, že úvery, ktoré boli poskytované ich spoločnému právnemu predchodcovi, boli čerpané aj na prevádzku bežného chodu tohto právneho predchodcu strán sporu, resp. boli bezúčelové - bez konkrétnej špecifikácie na aký účel boli čerpané, prípadne úvery, ktoré sa netýkali zhodnotenia majetku a teda kritérium uvádzané žalobcom, že pasívum bolo použité na zhodnotenie majetku jednej zo strán sporu nemožno nijako aplikovať . Preto pri takýchto pasívach ani nie je možné zistiť, na majetok ktorého z právnych nástupcov pôvodného subjektu, ktorý ich čerpal, boli použité a preto takýto konštrukt žalobcu neprichádza do úvahy. Naviac bolo by nielenže nespravodlivé, ale aj v rozpore s duchom a zmyslom zákona, ak by bol zvýhodnený ten právny nástupca, na majetok ktorého boli jeho právnym predchodcom čerpané, ale aj ku dňu jeho vzniku už splatené úvery, oproti tomu právnemu nástupcovi, na ktorého majetok bol úver čerpaný, ale tento zostal nesplatený. Už aj pre uvedený dôvod jediným správnym a možným v prejednávanej veci je aplikovanie ustanovenia § 69 ods. 4, t.j. že strany sporu ako právny nástupcovia po zaniknutom subjekte sa na úhrade pasív podieľajú podľa výšky, v akej na nich prešlo čisté obchodné imanie zaniknutej spoločnosti. 61. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd v zmysle § 387 ods. 1, 2 CSP rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej ako vecne správny potvrdil. 62. Pri rozhodovaní o odvolaní proti výrokovej časti týkajúcej sa náhrady trov konania, ktorý výrok podľa žalobcu neobstojí, pretože aj napriek tomu, že žalobca mal v odvolacom konaní plný úspech, okresný súd priznal žalovanému plnú náhradu trov konania, čo už len samo o sebe podľa žalobcu vylúčilo priznanie plnej náhrady trov konania žalovanému, a to aj v prípade, ak by bolo žalobe právoplatne vyhovené odvolací súd poukazuje, že o trovách konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhoduje súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie pred ním končí. V tomto rozhodnutí zváži súd celkový úspech, či jeho pomer sporových strán v konaní a rozhodne takto o všetkých trovách, ktoré doposiaľ stranám v konaní vznikli. Je nelogické, aby strane, ktorá z hľadiska konečného výsledku úspech vo veci nemala, bol priznávaný nárok na náhradu trov určitého štádia konania. Úspech strán v konaní sa totiž vyhodnotí postupom podľa § 255 ods. 1, 2 CSP a nie z pohľadu čiastkových úspechov v konkrétnom štádiu toho istého štádia konania, ale z pohľadu výsledku vo vzťahu k predmetu konania. 63. Za situácie, že správny je aj výrok o trovách konania strán sporu, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil aj v časti trov ako vecne správny postupom podľa § 387 ods. 1 CSP. 64. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP. Žalovaný s ohľadom na výsledok odvolacieho konania má nárok na náhradu trov, preto bola žalovanému proti žalobcovi priznaná náhrada trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške týchto trov rozhodne súd prvej inštancie postupom podľa § 262 ods. 2 CSP. 65. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca, alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca, alebo nesprávny obsadený súd, f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 430 CSP). Dovolanie je prípustne proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky: a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxi dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v ods. 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.1, 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desať násobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania, len príslušenstvo, pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písm. a) a b). Na určenie výšky určenie minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v ods. 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacoch od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom, alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne a čoho sa dovolateľ domáha (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je: a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá ma vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec, alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou, alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a ochrane pred diskrimináciou, alebo odborovou organizáciou, a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 1, 2 CSP). Rozsah v akom sa rozhodnutie napadá môže dovolateľ rozšíriť, len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).