Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 3Co/150/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8607200214 Dátum vydania rozhodnutia: 05. 03. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Šofranková ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8607200214.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členov senátu JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Karola Krochtu v spore žalobcov: 1. S. G., D.. XX.XX.XXXX, N. O. XXX, XXX XX O., 2. L.. O. G., D.. XX.XX.XXXX, N. O. XXX, XXX XX O., 3. L.. O. G., D.. XX.XX.XXXX, N. O. XXX, XXX XX O., právne zastúpených JUDr. Jurajom Kulom, advokátom so sídlom Mäsiarska 30, 040 01 Košice, proti žalovanému: M.. M. T., Z. I., Z. Z.: I. Ú. C., A.D. XXXX/XX, XXX XX Z., L.: XX XXX XXX, právne zastúpený Beňo & partners, advokátska kancelária, s.r.o., Námestie sv. Egídia 93, 058 01 Poprad, o zaplatenie 204 410,27 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Svidník zo dňa 10. 04. 2018, č. k. 4C/11/2007-535 takto jednohlasne r o z h o d o l : I. Potvrdzuje rozsudok v jeho napadnutej časti, t. j. vo výrokoch I., II. a III. II. Priznáva žalobcom vo vzťahu k žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Svidník ( ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol, cit.: „I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcom sumu 62 631,80 eura s 9 % úrokom z omeškania ročne od 31.08.2006 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. II. Priznáva žalobcom náhradu trov konania v rozsahu priznanej istiny na účet právneho zástupcu o výške ktorých súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku. III. Žalovaný je povinný zaplatiť súdny poplatok zo žalobného návrhu na účet Okresného súdu Svidník v sume 3757,50 eura, do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. IV. V prevyšujúcej časti žalobný návrh zamieta“. 2. Spor právne posúdil podľa ust. § 451, § 456 Občianskeho zákonníka. 3. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní mal za preukázané, že právny predchodca žalobcov M.. O. G. bol rozhodnutím ministra spravodlivosti odvolaný z funkcie súdneho exekútora a jeho náhradníkom sa stal žalovaný, čo potvrdzuje aj Protokol o odovzdaní a prevzatí exekučnej agendy zaniknutého I. M.. O. G., A. XX, XXX XX A. zo dňa XX. XX. XXXX uzavretý medzi odovzdávajúcim exekútorom M.. O. G. a preberajúcim ustanoveným náhradníkom M.. M. T., so sídlom I. Q., A. XXXX/ XX, Z.. Z obsahu Protokolu okrem iného vyplýva, že v súvislosti so zánikom exekútorského úradu M.. O. G. bolo pristúpené k odovzdaniu exekučnej agendy za prítomnosti komisie v zložení zástupcu Slovenskej komory exekútorov O.. Z. O. - tajomníčky komory, zástupcov Ministerstva spravodlivosti SR - O.. V. G. a O.. M. S.. Ku dňu zániku exekútorského úradu, t. j. XX. XX. XXXX bolo na exekútorskom úrade zaevidovaných 4 513 spisov, z uvedeného počtu 3 773 spisov bolo neukončených a 740 spisov ukončených a odovzdaných do archívu Slovenskej komory exekútorov zmysle ust. § 210 ods. 2 Exekučného poriadku. Neukončené exekučné spisy boli odovzdané žalovanému ako ustanovenému náhradníkovi, ktorý si ich dňa XX. XX. XXXX aj fyzicky prevzal. V Protokole zo dňa XX. XX. XXXX si odovzdávajúci a preberajúci súdni exekútori zároveň s odovzdaním spisov dohodli, že vyporiadajú svoje nároky na odmenu exekútora z neukončených spisov, tiež spoločne vyhlásili, že si vysporiadajú aj svoje finančné nároky do budúcna. Pôvodný žalobca a žalovaná strana si titulom Protokolu svoje nároky nevysporiadali; pôvodný žalobca M.. O. G. v priebehu konania zomrel a titulom dedičského konania (XXD/XXX/XXXX) do konania vstúpili dedičia pôvodného žalobcu (žalobcovia v 1. - 3.rade), ktorí sa pripojili k žalobnému návrhu. Súd sa pokúsil medzi stranami o zmierlivé riešenie sporu, medzi stranami k dohode nedošlo, ani k prípadnému jednaniu, nakoľko žalovaná strana žalobný návrh neuznala a nebola ani nápomocná na ohodnotenie nároku žalobcov. Je evidentné, že pôvodný žalobca odovzdal a žalovaná strana prijala celkom 3 773 ks neukončených exekučných spisov, pričom tento stav potvrdzuje Protokol a strany sporu voči nemu námietky nemali. 4. V konaní ďalej bolo preukázané, že medzi stranami sporu došlo, a aj k inému súdnemu sporu o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru (rozsudok Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 2C/9/2007 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2Co/54/2009) a zrejme táto skutočnosť spôsobila nespoluprácu strán sporu. Žalobca listom zo dňa 21. 12. 2011 na výzvu súdu požiadal žalovaného o umožnenie nahliadnuť do exekútorských spisov, ktoré prevzal titulom exekučnej agendy a žalovaný listom zo dňa 10. 01. 2012 žalobcovi oznámil zákonnú prekážku (§ 205, § 206 Exekučného poriadku), ktorá žalovanému bráni v uvedenom postupe, t. j., že žalobca nie je oprávnený nazerať do exekučných spisov. Napriek opakovaným význam zo strany súdu nedošlo medzi stranami k jednaniu pre nečinnosti žalovanej strany, ktorá sa vo veci iba všeobecne vyjadrila, že nie je daný hmotnoprávny základ žaloby, napriek tomu, že žalovanému bolo zrejmé, že titulom odovzdania agendy žalobcovi prislúcha odmena, nakoľko tento stav si strany sporu dohodli už v Protokole. Pôvodný žalobca v tomto smere vykonal aj návrh dohody, avšak bez želaného efektu zo strany žalovane. Žalovaná strana bola v konaní pasívna, avšak vedomá si toho, že žalobcovi, od ktorého prevzala exekučné spisy, patrí odmena. Výšku bezdôvodného obohatenia súd ustálil v súlade s ust. § 5 ods. 1 vyhlášky č. 288/1995 Z. z., odôvodňujúc, že právna kvalifikácia takýto spôsob vyporiadania (výpočtu) nevylučuje, naviac takýto spôsob výpočtu zodpovedá aj pasívnemu správaniu sa žalovaného ako všeobecnému ekvivalentu najnižšieho základu odmeny a náhrady súdnych exekútorov. Súd nárok žalobcov posúdil ako bezdôvodné obohatenie sa na strane žalovaného, pričom výšku obohatenia vypočítal v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti SR č. 288/1995 Z. z.. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov (§ 5 ods. 1 citovanej vyhlášky) ako odmenu za neukončené exekučné spisy v sume 500 Sk (16,60 eura) za každý spis, čo predstavuje sumu 62 631,80 eura (3 773 spisov x 16,60 eura). Súd priznal žalobcom z priznanej istiny aj úrok z omeškania vo výške 9 % ročne od 31. 08. 2006 do zaplatenia, t. j. od doručenia návrhu na zaplatenie sumy bezdôvodného obohatenia. 5. O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 CSP a o povinnosti žalovaného zaplatiť súdny poplatok zo žaloby rozhodol podľa § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení neskorších predpisov. 6. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný namietajúc, že rozsudok súdu prvej inštancie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Bezdôvodné obohatenie súd ustálil sumou 500 Sk za každý odovzdaný spis s poukazom na § 5 ods. 1 vyhlášky č. 288/1995 Z. z., pričom žalovaný počas konania nespochybňoval, že v súvislosti s prevzatím exekútorského úradu po právnom predchodcovi žalobcov došlo k prevzatiu spisovej agendy v počte 4 513 spisov, z toho 3 773 neukončených. Medzi stranami však nikdy nebola uzavretá žiadna dohoda upravujúca trovy exekútora či akékoľvek iné nároky právneho predchodcu žalobcov. Žalobcovia v konaní ničím nepreukázali, na základe akého úkonu, dohody či zákonného ustanovenia by mal žalovaný uhradiť 10 % z exekútorských trov. Od počiatku odkazovali na existenciu akejsi ústnej dohody, v zmysle ktorej mala pôvodnému exekútorovi patriť odmena vo výške 10 % trov, avšak existencia takejto dohody je sporná, lebo žalovaný existenciu ústnej dohody popiera a k jej uzatvoreniu nikdy nedošlo. Pre posúdenie či medzi žalovaným a právnym predchodcom žalobcov išlo o vzťah z bezdôvodného obohatenia závisí od naplnenia znakov skutkovej podstaty hmotnoprávneho ustanovenia v § 451 Občianskeho zákonníka. V danej veci však žiaden zo znakov bezdôvodného obohatenia naplnený nebol, keďže nebol daný, ani preukázaný hmotnoprávny nárok. Vo vzťahu k určenej výške domnelého bezdôvodného obohatenia uviedol, že i samotní žalobcovia v konaní uvádzali, že vyčíslenie nároku je subjektívne a bude potrebné ho objektivizovať príslušným znalcom, k čomu však súd nikdy nepristúpil. Hoci súd opakovane vyzýval žalobcov k špecifikácií výšky tvrdeného nároku, táto v konaní nikdy ustálená nebola, žalobcovia nepredložili žiadne dôkazy o výške nároku (odhliadnuc od toho, že nepreukázali ani právny dôvod vzniku nimi tvrdeného nároku, teda hmotnoprávny základ) a súd výšku ustálil z neurčitých dôvodov vo výške 20 %, čím priznal vyššiu odmenu, akú si žalobcovia uplatnili. Okrem uvedeného z vyhlášky č. 288/1995 Z. z. vyplýva, že odmena patrí za výkon exekučnej činnosti, prípadne ďalšej tam špecifikovanej činnosti, a preto nemožno vyvodiť odmenu, ktorá nebola nikdy dohodnutá medzi účastníkmi za odovzdané spisy. Pokiaľ súd po ustálení hmotnoprávneho základu veci dospel k záveru, že nárok je daný, mal v ďalšom pokračovať tak, aby jednoznačne a nespochybniteľne určil výšku tvrdeného bezdôvodného obohatenia. V tejto súvislosti poukázal na dôkazné bremeno, ktoré vo vzťahu k existencii nároku, ako aj k jeho výške znášajú výlučne žalobcovia. Títo podľa odvolateľa dôkazné bremeno v konaní neuniesli, a preto navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil, žalobu zamietol a žalovanému priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 7. Žalobcovia v 1. - 3.rade k podanému odvolaniu navrhli, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny. Nesúhlasili s dôvodmi podaného odvolania a poukázali na nečinnosť žalovaného v priebehu konania a nerešpektovanie procesných zákonov počas celého súdneho konania. 8. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, preskúmal rozhodnutie v jeho napadnutej časti, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu v Prešove a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. 9. Žalovaný v odvolaní namieta, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny náležitý právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 10. V prejednávanej veci je predmetom konania nárok žalobcov opierajúci sa o ust. § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. 11. Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov. 12. Z obsahu spisu vyplýva, že právny predchodca žalobcov M.. O. G. (ďalej aj „pôvodný žalobca“), pôsobil ako súdny exekútor v rámci L. so sídlom v A., a to s účinnosťou do XX. XX. XXXX, kedy bol rozhodnutím ministra spravodlivosti SR č. XXXX/XXXX-XX zo dňa XX. XX. XXXX odvolaní z funkcie exekútora a tento exekútorský úrad zanikol. Jeho náhradníkom sa stal súdny exekútor M.. M. T. so sídlom I.. v Z. (žalovaný), ktorý dňa XX. XX. XXXX prevzal okrem iného aj agendu neukončených exekučných vecí v počte 3 773 spisov. Podľa Protokolu o odovzdaní a prevzatí exekučnej agendy zaniknutého exekútorského úradu zo dňa XX. XX. XXXX si mali odovzdávajúci a preberajúci súdni exekútori vysporiadať svoje nároky na odmenu exekútora v neukončených spisoch a tiež spoločne vyhlásili, že si vyporiadajú aj svoje finančné nároky do budúcna. K finančnému vyúčtovaniu jednotlivých exekučných vecí však nedošlo, čo vyplýva z výsledkov vykonaného dokazovania. 13. Žalobcovia sa v konaní domáhajú vydania bezdôvodného obohatenia na tom skutkovom základe, že ich právny predchodca - pôvodný žalobca, dňa XX. XX. XXXX odovzdal žalovanému ako náhradníkovi exekučné spisy v počte 3 773 kusov a žalovaný tieto exekučný spisy aj skutočne fyzicky prevzal, o čom svedčí Protokol o odovzdaní a prevzatí exekučnej agendy zaniknutého I. Q. M.. O. G. so sídlom A. XX v A.. Uvedeným protokolom bolo dohodnuté, cit.: Odovzdávajúci a preberajúci súdni exekútori si zároveň s odovzdaním spisov vysporiadajú svoje nároky na odmenu exekútora z týchto neukončených spisov a tiež spoločne vyhlasujú, že si vyporiadajú svoje finančné nároky do budúcnosti“ (č. l. 7 spisu). 14. Strany sporu sa teda dohodli na finančnom vyporiadaní exekučných spisov, pričom v tom čase účinné ust. § 16a zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) ustanovovalo povinnosť náhradníka exekútora, aby tento v súčinnosti s prezídiom komory vykonal do 30 dní po zániku exekútorského úradu zápis stavu exekučných spisov podľa registra vedeného na exekútorskom rade, ako aj povinnosť náhradníka exekútora vykonať finančné vyúčtovanie spisov ku dňu zániku výkonu exekútorského úradu na základe dokladov, ktoré sú súčasťou exekučného spisu. Keďže žalovaný ako náhradník exekútora nevykonal v zmysle § 16a ods. 1 Exekučného poriadku finančné vyúčtovanie spisov po zániku exekútorského úradu, pôvodný žalobca vypracoval návrh dohody na finančné vyúčtovanie spisov, ktorý žalovaný neakceptoval (č. l. 9 spisu). 15. Listom zo dňa 01. 08. 2006 pôvodný žalobca vyzval žalovaného na finančné vyporiadanie exekučných spisov, ktoré žalovaný od neho fyzicky prevzal XX. XX. XXXX, z dôvodu, že neoprávneným zadržiavaním finančných prostriedkov, ktoré pôvodný žalobca vynaložil ako hotové výdavky (náklady na služobné cesty, znalecké posudky, kolkové známky, poštové známky, náklady na kancelárske potreby), dochádza k poškodzovaniu osoby žalobcu v jeho finančnej sfére. 16. Keďže povinnosť žalovaného ako náhradníka exekútora vykonať finančné vyúčtovanie spisov s pôvodným žalobcom vyplýva nielen z Protokolu zo dňa XX. XX. XXXX, ale aj z ust. § 16a ods. 1 Exekučného poriadku, tým, že k finančnému vyúčtovaniu jednotlivých exekučných spisov ku dňu zániku výkonu exekútorského úradu nedošlo a žalovaný nepristúpil k finančnému vysporiadaniu so žalobcom, na strane žalovaného vzniklo bezdôvodné obohatenie (z titulu plnenia bez právneho dôvodu), ktoré obohatenie musí vydať. 17. V zmysle ust. § 16a ods. 2 Exekučného poriadku, žalovaný bol povinný v súčinnosti s prezídiom komory, poverenými zástupcami ministerstva a v súčinnosti s útvarom Policajného zboru vykonať do 30 dní po zániku výkonu exekútorského úradu súpis stavu exekučných spisov podľa registra vedeného na exekučnom úrade, zároveň mali vykonať finančné vyúčtovanie spisov ku dňu zániku výkonu exekútorského úradu na základe dokladov, ktoré sú súčasťou exekučného spisu. Ak by k finančnému vyúčtovaniu spisov ku dňu zániku výkonu exekútorského úradu na základe dokladov, ktoré sú súčasťou exekučného spisu došlo, bol by zrejmý počet úkonov, ktoré pôvodný exekútor realizoval v jednotlivých exekučných neukončených spisoch do zániku výkonu exekútorského úradu, teda aj odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času by bola nespochybniteľná, určitá a zrejmá. 18. Súdny exekútor ako štátom určená a splnomocnená osoba na uskutočnenie núteného výkonu rozhodnutia má totiž právo nielen na odmenu, ale aj na náhradu hotových výdavkov a náhradu za stratu času za vykonanú exekučnú činnosť, čo garantuje ust. § 196 Exekučného poriadku. Zákon totiž predpokladá, že trovy konania, súčasťou ktorých je aj odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času platí v zásade povinný, v prípadoch uvedených v ust. § 203 Exekučného poriadku aj oprávnený. Ust. § 197 ods. 2 Exekučného poriadku umožňuje exekútorovi požadovať od oprávneného primeraný preddavok na odmenu a na náhradu hotových výdavkov, ktoré vzniknú v priebehu exekučnej činnosti. 19. Podľa § 2 vyhlášky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov účinnej k XX. XX. XXXX, t. j. ku dňu zániku výkonu exekútorského úradu súdnemu exekútorovi patrí odmena za: a) výkon exekučnej činnosti, 1. pri exekúcií na peňažné plnenie, 2. pri exekúcií na nepeňažné plnenie, b) ďalšiu činnosť, ak súvisí s vykonaním exekučnej činnosti, a to: 1. za poskytnutie súčinnosti pri vymáhaní pohľadávky, 2. za prijímanie peňazí, listín a iných hnuteľných vecí do úschovy v súvislosti so súdnym alebo s iným konaním, 3. za vykonávanie činnosti na základe poverenia súdu, 4. za manipulácia so spismi, 5. za spísanie návrhu na vykonanie exekúcie do zápisnice. 20. Podľa § 5 ods. 1 citovanej vyhlášky, odmena súdneho exekútora je 20 % zo základu na jej určenie, najmenej však 500 Sk a najviac 1 000 000 Sk. 21. Podľa ustálenej právnej teórie a súdnej praxe je sporové konanie ovládané prejednávacou zásadou, v zmysle ktorej tvrdiť skutočnosti a navrhovať na ich preukázanie dôkazy je vecou účastníkov konania, Teória procesného práva podmieňuje úspech strany v spore unesením dvoch bremien. Ide o bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jeho úspech v spore a jednak bremeno tieto skutočnosti preukázať (§ 132 ods. 1 CSP). Predmetné ustanovenie stanovuje aj dôkaznú povinnosť strán v sporovom konaní, t. j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Zásadne na stranách sporu leží iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov. Strana, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Totožné následky postihujú i toho účastníka, ktorý síce navrhol dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom tohto, že tvrdenie účastníka nie je preukázané v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé, ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie. 22. Aby strana mohla splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je tvrdenie skutočnosti stranou tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba. Ak strana nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia má za následok, že skutočnosť, ktorú účastník vôbec netvrdil a ktorá nevyšla inak v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak ide o skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia, o tejto skutočnosti bude mať pre stranu väčšinou za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie. Zákon stranám ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti, potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov. Táto norma určuje zásadne jednak rozsah dôkazného bremena, teda okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, a jednak nositeľa dôkazného bremena. 23. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností zaťažuje toho účastníka konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý tiež existenciu takýchto skutočností tvrdí. V niektorých prípadoch však strana zaťažená dôkazným bremenom objektívne nemá a nemôže mať k dispozícií informácie o skutočnostiach významných pre rozhodnutie v spore, pričom protistrana má tieto informácie k dispozícií. V prípade, že strana zaťažená dôkazným bremenom prenesie aspoň „oporné body“, skutkového stavu a zvýši tak pravdepodobnosť svojich skutkových tvrdení, nastupuje „vysvetľovacia povinnosť“ protistrany. Nesplnenie tejto povinnosti bude mať za následok hodnotenie dôkazu v neprospech strany, ktorá „vysvetľovaciu povinnosť“ nesplnila. Zároveň tiež platí, že uvedenú „vysvetľovaciu povinnosť“ nemožno zamieňať s obrátením dôkazného bremena (rozsudok NS SR zo dňa 11. 04. 2017, sp. zn. 3Cdo/2/2016). 24. Z obsahu spisu vyplynulo, že listom zo dňa 19. 10. 2011 súd vyzval strany sporu, aby oznámili ako prebieha ich spoločný postup vo veci zisťovania výšky bezdôvodného obohatenia podľa jednotlivých exekučných spisov a k akej výške bezdôvodného obohatenia strany sporu dospeli (č. l. 266 spisu). Listom zo dňa 25. 11. 2011 súd vyzval strany sporu, aby oznámili súdu, v ktorých exekučných spisoch bola výška bezdôvodného obohatenia preukázateľne zistená (z čoho táto pozostáva), zároveň strany sporu vyzval, aby oznámili, či žalovaný bráni žalobcovi nahliadať do exekučných spisov (č. l. 275 spisu). Listom zo dňa 02. 02. 2012 súd vyzval žalobcu, aby špecifikoval návrh podľa jednotlivých exekučných spisov, aby z každého spisu bola zrejmá výška bezdôvodného obohatenia, teda z čoho pozostáva (č. l. 285 spisu). 25. Právny predchodca žalobcu listom doručeným súdu 27. 12. 2011 na výzvu súdu zo dňa 25. 11. 2011 reagoval tak, že výšku bezdôvodného obohatenia nie je možné preukázateľne zistiť ani z jedného exekučného spisu, nakoľko sa tieto nachádzajú u žalovaného, ktorý neuznáva nárok žalobcu. Zároveň oznámil súdu, že výška bezdôvodného obohatenia pozostáva z odmeny za neukončené odovzdané exekučné spisy v počte 3 773 ks, predstavujúcej trovy exekúcie a hotové výdavky v jednotlivých exekučných spisoch (č. l. 279 spisu). 26. Listom zo dňa 29. 03. 2012 žalobca na výzvu súdu zo dňa 02. 02. 2012 reagoval tak, že žalovaného požiadal listom zo dňa 21. 12. 2011, aby mu umožnil nahliadnuť do exekučných spisov, ktoré od neho žalovaný prevzal pri zániku exekútorského úradu. Žalovaný listom zo dňa 10. 01. 2012 oznámil, že v uvedenom postupe mu bráni zákonná prekážka (ust. § 205, § 206 Exekučného poriadku), lebo žalobca nie je osobou oprávnenou nahliadať do exekučných spisov. Ako prílohu pôvodný žalobca predložil súdu výzvu zo dňa 21. 12. 2011 (č. l. 296 spisu) a odpoveď žalovaného zo dňa 10. 01. 2012 (č. l. 297 spisu). 27. Výzvou zo dňa 09. 09. 2017 súd vyzval žalovaného, aby oznámil súdu či umožnil žalobcom nahliadnuť do jednotlivých exekučných spisov, podľa ktorých pôvodný žalobca uplatnil svoj žalobný návrh, nakoľko žalobcovia majú právo na prípadný súkromno-znalecký posudok, a preto spisy podľa Protokolu by tým mali byť sprístupnené k nahliadnutiu (č. l. 506 spisu). Na uvedenú výzvu súdu žalovaný nereagoval. 28. Vychádzajúc z vyššie uvedeného vyplýva, že žalobcovia (resp. ich právny predchodca), zaťažení dôkazným bremenom sa ocitli v situácií, kedy výšku bezdôvodného obohatenia neboli schopní preukázať pre odmietavý postoj žalovaného umožniť žalobcom nahliadnuť do jednotlivých exekučných spisov a z týchto špecifikovať, resp. vykonať finančné vyúčtovanie ku dňu zániku výkonu exekútorského úradu na základe dokladov, ktoré sú súčasťou exekučných spisov, ktoré žalovaný prijal v počte 3 773 spisov podľa Protokolu zo dňa XX. XX. XXXX.. Žalobcovia v konaní vysvetlili „oporné body“ skutkového stavu, vysvetlili, že výška bezdôvodného obohatenia pozostáva z odmeny, za výkon exekučnej činnosti, hotových výdavkov a z cestovných nákladov podľa jednotlivých exekučných spisov. Nesplnenie povinnosti žalovaného umožniť žalobcom nahliadnuť do jednotlivých exekučných spisov mala za následok hodnotenie dôkazov v neprospech žalovaného, pričom „vysvetľovacia povinnosť“ potom bola nápomocná žalobcom, ktorí z objektívnych dôvodov nemohli presne špecifikovať výšku bezdôvodného obohatenia. 29. Sporové konanie je ovládané hlavne princípom kontradiktórnosti a prejednacím princípom, ktoré predurčujú, že ťarchu a zodpovednosť za výsledok konania nesú hlavne účastníci. Medzi povinnosti účastníkov v sporovom konaní patrí predovšetkým tvrdenie rozhodných skutočností a navrhovanie dôkazov (tzv. povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť), prostredníctvom ktorých poskytujú informácie potrebné pre rozhodnutie. Každé skutkové tvrdenie a každý navrhnutý dôkaz musí najprv vychádzať z vlastnej vedomosti účastníka, o jeho existencii a obsahu. Na procesnú stranu, ktorá nemá reálnu možnosť získať potrebné informácie tvoriace základ pre opísanie rozhodných skutkových okolností, doliehajú negatívne dôsledky „informačného deficitu“ (pozri Macúr, J.: Dokazní břemeno v civilním soudním řízení. Masarykova univerzita v Brne, 1995, s. 121 a nasl.). Strana sporu v takomto prípade musí aspoň rámcovo navrhnúť spôsob, ktorým by bolo možné „informačný deficit“ odstrániť. Iba ak súd vo svojom posudzovaní dospeje k záveru, že požiadavka účastníka je primeraná a jej realizácia pravdepodobne povedie k zisteniu skutočnosti, ohľadom ktorej je účastník v „informačnom deficite“, môže uložiť povinnosť poskytnúť informácie protistrane (porovnaj rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo/294/2012). 30. Odvolací súd v preskúmavanej veci zistil, že súd prvej inštancie „informačný deficit“ žalobcov o výške bezdôvodného obohatenia odstraňoval uložením povinnosti žalovanému umožniť žalobcom nahliadnuť do exekučných spisov, resp. ich oboznámiť s obsahom jednotlivých exekučných spisov, na základe ktorých by mohli špecifikovať výšku v konaní uplatneného bezdôvodného obohatenia. Keďže žalovaný nemal záujem na tom, aby sa skutočnosti z jednotlivých exekučných spisov dostali protistrane, žalobcovia z objektívnych dôvodov nemohli v predmetnom konaní špecifikovať výšku bezdôvodného obohatenia. Konanie žalovaného v tomto smere možno hodnotiť ako zavádzajúce pri stanovení výšky bezdôvodného obohatenia, a preto správne postupoval súd prvej inštancie, ak pri výške bezdôvodného obohatenia vychádzal z počtu jednotlivých exekučných spisov (3 773 kusov) a priznal najnižšiu odmenu v zmysle § 5 ods. 1 vyhlášky č. 288/1995 Z. z. t. j. za každý exekučný spis v sume 16,60 eura (3 773 spisov x 16,60 eura odmena za každý spis). Odvolací súd sa s výškou bezdôvodného obohatenia tak, ako ju špecifikoval a ustálil súd prvej inštancie plne stotožňuje. 31. K odvolacej námietke žalovaného o hrubom porušení práva na spravodlivý proces odvolací súd uvádza, že v odôvodnení napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie zrozumiteľným spôsobom uviedol právne dôvody, pre ktoré žalobe vyhovel. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súd prvej inštancie sa pri výklade a aplikácií zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu SR iba skutočnosť, že odvolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavne neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu, teda k porušeniu práva na spravodlivý proces (uznesenie NS SR zo dňa 23. 11. 2010, sp. zn. 5Cdo/218/2010, uznesenie ÚS SR zo dňa 08. 06. 2006, I. ÚS 188/06). 32. Vychádzajúc z dôvodov, ktoré uviedol súd prvej inštancie, odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil. 33. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo veci samej zodpovedá aj súvisiaci výrok o trovách konania a o povinnosti žalovaného zaplatiť súdny poplatok, ktoré výroky odvolací súd podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP stotožňujúc sa s dôvodmi v rozhodnutí potvrdil a ktoré výroky ani neboli odvolaním osobitne napadnuté. 34. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s ust. § 396 ods. 1 CSP s použitím ust. § 255 ods.1 a § 262 ods. 1 CSP. Žalovaný nebol v odvolacom konaní úspešný. V odvolacom konaní boli úspešní žalobcovia, preto vzhľadom na ich úspech v odvolacom konaní súd im priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 35. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).