Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 11Scud/3/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8016200410 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 04. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Magdaléna Želinská ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8016200410.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove sudkyňou Mgr. Magdalénou Želinskou v právnej veci žalobcu Z. M., nar. XX.J. XXXX, trvale bytom P. č. XXX, XX-XXX, U. D., právne zastúpený V4 Legal, s.r.o., so sídlom Tvrdého č. 4, Žilina, proti žalovanej Sociálnej poisťovni, ústredia, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8 a 10, Bratislava, za účasti A. V. Q., bytom P. č. XX, XX-XXX, U. D., právne zastúpená V4 Legal, s.r.o., so sídlom Tvrdého č. 4, Žilina, o správnej žalobe, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovanej zo dňa 06.decembra 2013 č. XXXXX-X/XXXX-BA takto r o z h o d o l : Z r u š u j e rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredia v Bratislave zo dňa 06.decembra 2013 č. XXXXX-X/XXXX-BA. Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Z predloženého administratívneho spisu súd zistil, že na základe záznamu č. XXX-XXXXXXXXXX- AGXX/XX o vykonaní kontroly preverenia reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky zo dňa 12.03.2013 a záznamu č. XXXX-XX/XXXX-SL o vykonaní kontroly preverenia reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky zo dňa 07.08.2013 vo vzťahu ku kontrolovanému subjektu A. V. Q. - V., T. XXXX/X, P. A., bolo vydané rozhodnutie Sociálnou poisťovňou, pobočkou P. A. zo dňa 08.08.2013 č. XXX-XXXX-XX/XXXX-P., ktorým prvostupňový správny orgán podľa § 210 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov rozhodol tak, že zamestnancovi Z. M.... zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy dňa 01.05.2013. 2. Výrok rozhodnutia Sociálna poisťovňa, pobočka P. A. odôvodnila tým, že citovala ustanovenia Zákona o sociálnom poistení, konkrétne § 4 ods. 1, § 7 ods. 1 písm. c/ bod prvý, , § 3 ods. 1 písm. a/, § 14 ods. 1 písm. a/, § 15 ods. 1 písm. a/, § 19 ods. 1. Dôvodila tým, že od 01.mája 2004, kedy Slovenská republika vstúpila do Európskej únie, sa v oblasti sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia, ktoré majú prednosť pred vnútroštátnou legislatívou a sú priamo uplatniteľné. Ide o Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo dňa 16.septembra 2009, označené ako základné nariadenie a vykonávacie nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo dňa 16.septembra 2009, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 883/2004. 3. Prvostupňový správny orgán uviedol, že článok 13 (3) základného nariadenia upravuje, že osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s článkom 13 (1) základného nariadenia. Sociálna poisťovňa pobočka konštatovala, že poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS určila, že p. Z. M. podlieha odo dňa 04.05.2012 právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Slovenskej republiky a sociálna poisťovňa ústredie vydala formulár E 101 (PD A1), na základe ktorého sa na p. Z. M. od 04.05.2012 do 01.05.2013 vzťahuje legislatíva Slovenskej republiky. 4. Ďalej uviedla, že sociálna poisťovňa pobočka vykonala dňa 06.03.2013 kontrolu, v rámci ktorej zistila, že zamestnávateľ A. V. Q. - V. je tzv. schránkovou firmou a na území Slovenskej republiky nedochádza k reálnemu výkonu činnosti jeho zamestnancov. Podrobnosti zistené kontrolou sú uvedené v zázname o vykonaní kontroly preverenia reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky č. XXX-XXXXXXXXXX-AGXX/XX. Na základe výsledkov kontroly nebolo preukázané, že p. Z. M. reálne nevykonáva činnosť ako zamestnanec na území Slovenskej republiky, a preto nemôže podliehať slovenským právnym predpisom podľa článku 13 (3) základného nariadenia. Vzhľadom na uvedené skutočnosti zamestnancovi Z. M. zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenia a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy dňom 01.05.2013, preto bolo rozhodnuté výrokom napadnutého rozhodnutia. 5. Na základe odvolania žalobcu vo veci rozhodla žalovaná rozhodnutím zo dňa 06.12.2013 č. XXXXX- X/XXXX-BA podľa § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení tak, že odvolanie žalobcu zamietla a prvostupňové rozhodnutie potvrdila. 6. V odôvodnení rozhodnutia poukázala na rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, odvolanie, citovala ustanovenia Zákona o sociálnom poistení § 4 ods. 1, § 7 ods. 1 písm. c/ bod prvý, § 3 ods. 1 písm. a/, § 14 ods. 1 písm. a/, § 15 ods. 1 písm. a/, § 19 ods. 1 s tým, že žalobca bol vedený v registri poistencov sociálnej poisťovne ako zamestnanec zamestnávateľa A. V. Q. - V. od 04.05.2012 do 31.08.2013. Žalovaná uviedla, že zamestnávateľ vykonáva podnikateľskú činnosť na základe osvedčenia o živnostenskom oprávnení sp. č. G.-Z/XXXX/XXXXX-XXXXX z 02.05.2012, zapísaný vo výpise zo živnostenského registra, kde je uvedené miesto podnikania P. A., T. XXXX/X, do 18.12.2012 P. M. F., Y. č. XX/X, s tým, že v registri zamestnávateľov bol zamestnávateľ A. V. Q. - V. vedený od 02.05.2012 do 31.08.2013. 7. Žalovaná poukázala na uplatňovanie nariadení Európskej únie o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, citovala čl. 11 (3) (a) základného nariadenia, čl. 13 (1) (a), čl. 13 (3) s tým, že za účelom správneho vykonávania základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia bolo prijaté rozhodnutie správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 z 18.marca 2010 o spolupráci v boji proti podvodom a omylom. Na zabezpečenie riadneho vykonávania základného nariadenia sú príslušné orgány a inštitúcie členských štátov na základe článku 76 základného nariadenia povinné navzájom spolupracovať, vzájomne sa informovať o relevantných skutočnostiach, poskytovať svoje služby a komunikovať medzi sebou. Ak príslušná inštitúcia v mieste bydliska dotknutej fyzickej osoby, ktorá žiada o určenie uplatniteľnej legislatívy, nadobudne pochybnosti ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy, môže tieto pochybnosti riešiť len spôsobom určeným v článku 6, 15 a 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré prikazujú obrátiť sa na inštitúciu iného členského štátu (v danom prípade miesta výkonu práce). Príslušné inštitúcie bezodkladne poskytujú alebo si medzi sebou vymieňajú všetky údaje nevyhnutné pre stanovenie a určenie práv a povinností osôb, na ktoré sa uplatňuje základné nariadenie. Odovzdávanie údajov sa spravidla uskutočňuje prostredníctvom inštitúcií príslušných na určenie uplatniteľnej legislatívy v členskom štáte. 8. Ďalej konštatovala, že jej bola doručená informácia poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava, že v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľských samostatných podnikateľov zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch. V mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc Poľskej republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú v Poľskej republike. V súvislosti s posúdením uplatniteľnej legislatívy, za účelom správneho vykonania koordinačných nariadení, bola inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava oprávnená požadovať preukázanie relevantných skutočností na určenie uplatniteľnej legislatívy a súčasne sociálna poisťovňa, ktorá je príslušná inštitúcia na uplatnenie určujúcej legislatívy na území Slovenskej republiky, bola povinná rozhodujúce skutočnosti preskúmať. Posúdiť vznik poistného vzťahu v právnom zmysle môže len orgán, ktorý je v mieste vykonávania práce oprávnený určovať uplatniteľnú legislatívu a v tomto prípade je to sociálna poisťovňa. Kontrolu so zameraním na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky v období od 02. mája 2012 do 31. januára 2013, vykonala v období od 06. marca 2013 do 13. marca 2013 Sociálna poisťovňa, pobočka P. A. s tým, že jedným z rozhodujúcich faktorov na určenie miesta výkonu činnosti, a teda aj na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia, je určenie registrovaného sídla alebo miesta podnikania. Toto vyplýva z praktickej príručky Právne predpisy, ktoré sa vzťahujú na zamestnancov v Európskej únii, Európskom hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku, a ktorá sa uplatňuje v rámci celej Európskej únie. Cieľom tejto príručky je poskytnúť rozličným praktickým a administratívnym úrovniam, ktoré sa podieľajú na realizácii konkrétnych ustanovení Spoločenstva, platný pracovný nástroj, ktorý má pomôcť inštitúciám, zamestnávateľom a občanom v danej oblasti pri určovaní, právne predpisy ktorého členského štátu sa uplatňujú za daných okolností. 9. Sociálna poisťovňa zdôraznila, že ak osoba pracuje vo viacerých členských štátoch a nevykonáva podstatnú časť činnosti v členskom štáte bydliska, uplatňujú sa právne predpisy členského štátu, v ktorom má zamestnávateľ alebo podnik, ktorý osobu zamestnáva, registrované sídlo alebo miesto podnikania. Termín registrované sídlo alebo miesto podnikania nie je v nariadení vymedzený a v judikatúre Súdneho dvora Európskej únie a v iných nariadeniach Európskej únie však existuje množstvo usmernení, ktoré možno uplatniť pri prijímaní rozhodnutia o určení miesta podnikania podniku, ktorý osobu zamestnáva. 10. Na základe prípadu Planzer Luxembourg Sarl C-73/06 Súdny dvor vypracoval termíny, na základe ktorých je možné určiť registrované sídlo alebo miesto podnikania zamestnávateľa s tým, že určenie miesta sídla hospodárskej činnosti predpokladá zohľadnenie súhrnu faktorov, medzi ktorými sa v prvom rade nachádza sídlo, miesto ústredia, miesto stretnutia riadiacich osôb spoločnosti a miesto, obvykle totožné, v ktorom sa rozhoduje o všeobecnej podnikovej politike. Iné faktory, ako napríklad bydlisko riadiacich osôb, miesto konania valného zhromaždenia, miesto uloženia správnych a účtovných dokumentov a miesto hlavného priebehu finančných činností, najmä bankových, sa môžu tiež zohľadniť. 11. Vzhľadom na uvedené je podľa žalovanej zrejmé, že registrované sídlo alebo miesto podnikania môžu byť uznané až po splnení určitých podmienok. Tieto kritéria spravidla skúma inštitúcia v mieste bydliska na základe dostupných informácií alebo v úzkej spolupráci s inštitúciou v členskom štáte, kde má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto podnikania. Pri skúmaní relevantných skutočností je potrebné preukázať miesto, kde má podnik registrované sídlo a správu, dĺžku obdobia od zriadenia podniku v členskom štáte, počet administratívnych zamestnancov pracujúcich v sídle, miesto, kde je uzatvorená väčšina zmlúv s klientmi, sídlo, ktoré určuje politiku spoločnosti a prevádzkové záležitosti, miesto, kde sa vykonávajú hlavné finančné funkcie vrátane bankovníctva, miesto náboru zamestnancov, a pod.. V prípade, ak zamestnávateľ nespĺňa podmienky registrácie sídla alebo miesta podnikania, nemôže sa na zamestnancov uplatňovať legislatíva štátu, v ktorom má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto podnikania. 12. V rámci vykonanej kontroly Sociálna poisťovňa, pobočka P. A., zistila, že z registrovaného sídla zamestnávateľa, t. j. T. XXXX/X, P. A., zamestnávateľ neprideľuje zamestnancom prácu a neriadi spoločnosť. Zamestnávateľ riadi spoločnosť a prideľuje prácu svojim zamestnancom z adresy svojho trvalého pobytu prostredníctvom telefónu, e-mailu a skypu. Do kancelárie zamestnávateľa, nachádzajúcej sa v registrovanom sídle zamestnávateľa, označenej na poštovej schránke, nebolo zamestnancom kontroly umožnené nahliadnuť. V čase kontroly sa v priestoroch kancelárie nenachádzal žiadny zamestnanec. Zamestnávateľ konkrétne miesto výkonu práce zamestnancov neuviedol. Účtovné doklady, pracovné zmluvy, mzdová agenda, faktúry sa nachádzajú v priestoroch kancelárie účtovníčky. Z predložených pracovných zmlúv vyplýva, že pracovný pomer je dohodnutý na dobu určitú, so skúšobnou dobou v trvaní troch mesiacov. 13. Žalovaná ďalej konštatovala, že v pracovných zmluvách je dohodnutý pracovný čas spravidla na 20 hodín mesačne, s priznanou mzdou za vykonanú prácu v rozpätí od 33,19 eur do 41,00 eur a v niektorých prípadoch bola vypracovaná dohoda o zmene pracovnej zmluvy so zmenou ustanoveného pracovného času na 10 hodín týždenne, pričom stretnutia zamestnancov so zamestnávateľom sa v priestoroch registrovaného sídla nekonajú. Podľa vyjadrenia zamestnávateľa sa stretnutia konajú v reštauráciách, baroch, hoteloch a pod. a nebola predložená zápisnica z týchto stretnutí. 14. Žalovaná akcentovala, že z výsledkov kontroly vyplýva, že sídlo spoločnosti zamestnávateľa, uvedené vo výpise zo živnostenského registra, nespĺňa základné kritéria registrovaného sídla spoločnosti. Kontrolou, ktorá bola zameraná na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky, sa nepodarilo preukázať na základe relevantných skutočností, že na účastníka konania sa od 01. mája 2013 vzťahuje slovenská legislatíva, a preto prvostupňový správny orgán rozhodol, že účastníkovi konania zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti dňa 01. mája 2013 podľa slovenskej legislatívy s tým, že registračný list fyzickej osoby - prihláška, ktorá má deklaratórne účinky, nemôže deklarovať vznik povinného sociálneho poistenia v rozpore s koordinačnými nariadeniami Európskej únie. 15. S odkazom na uvedené skutočnosti žalovaná dospela k záveru, že zamestnancovi účastníka konania povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti na území Slovenskej republiky zaniklo dňa 01. mája 2013 nevzniklo (citácia z rozhodnutia žalovanej). Podľa článku 13 (5) základného nariadenia sa zamestnanec účastníka konania bude považovať za osobu, ktorá vykonáva všetky svoje činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, a ktorá získava celý svoj príjem v členskom štáte, ktorého legislatíva bola určená v súlade so základným nariadením v spojení s vykonávacím nariadením, t. j. v Poľskej republike. 16. Sociálna poisťovňa ústredie poukázala na to, že ustanovenie § 172 a nasl. Zákona o sociálnom poistení upravuje konanie vo veciach sociálneho poistenia, pričom vo veci vzniku, prerušenia a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch ide o nedávkové konanie, ktoré vzhľadom na ustanovenie § 184 ods. 8 Zákona o sociálnom poistení môže začať aj z podnetu organizačnej zložky sociálnej poisťovne. Ustanovenie § 185 ods. 4 Zákona o sociálnom poistení konanie, ktoré sa začína na podnet organizačnej zložky sociálnej poisťovne, je začaté odo dňa, keď príslušná organizačná zložka sociálnej poisťovne urobila voči účastníkovi konania prvý úkon, pričom Zákon o sociálnom poistení nekonkretizuje, o aký úkon má ísť, a preto je možné za prvý úkon považovať aj doručenie rozhodnutia, pokiaľ sociálna poisťovňa disponovala potrebnými a dostatočnými podkladmi pre rozhodnutie. Sociálna poisťovňa nemá podľa Zákona o sociálnom poistení povinnosť, aby o začatí konania upovedomila všetkých známych účastníkov konania a rovnako Zákon o sociálnom poistení neukladá povinnosť sociálnej poisťovni pred vydaním rozhodnutia dať možnosť vyjadriť sa účastníkovi konania k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie, s odkazom na právny názor vyslovený v rozsudku Najvyšším súdom Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžso/20/2010. 17. Postupom nebolo dotknuté právo účastníka konania navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k zisteným dôkazom, vzhľadom na to, že relevantné dôkazy na preukázanie skutkového stavu veci mal možnosť účastník konania uplatniť v rámci odvolacieho konania. Ak by sa na základe dôkazov a vyjadrení účastníka konania predložených v rámci odvolacieho konania preukázala nezákonnosť napadnutého rozhodnutia, prvostupňový správny orgán, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal, má možnosť podľa § 217 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení napadnuté rozhodnutie zrušiť, resp. nahradiť ho novým rozhodnutím vydaným v súlade s platnými právnymi predpismi. Ďalej konštatovala, že obstaranie podkladov pre rozhodnutie je vecou organizačnej zložky sociálnej poisťovne, ktorá nie je viazaná len návrhmi účastníkov konania, ale je povinná vykonať z vlastnej iniciatívy také dôkazy, ktoré môžu prispieť k presnému a úplnému zisteniu skutočného stavu veci a je oprávnená rozhodnúť, ktoré dôkazy a v akom rozsahu vykoná, pričom dôkazy hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti, z čoho vyplýva, že je vecou organizačnej zložky sociálnej poisťovne, či určitú skutočnosť považuje za dokázanú, či vykonané dôkazy postačujú alebo či treba vykonať dôkazy ďalšie, alebo či si treba obstarať ešte iné podklady pre rozhodnutie. 18. Rozhodnutie odporkyne napadol včas podanou žalobou žalobca, ktorý navrhol, aby súd uložil v rámci šetrenia predbežnej otázky sociálnej poisťovni ústrediu doručiť napadnuté rozhodnutie a odložil vykonateľnosť tohto rozhodnutia a ďalším petitom, aby súd zrušil rozhodnutie žalovanej a vrátil vec žalovanej na ďalšie konanie a priznal žalobcovi náhradu trov konania. 19. Žalobca namietal, že prvostupňové rozhodnutie a rozhodnutie žalovanej nie sú správne, pretože miesto podnikania zamestnávateľa žalobcu spĺňa znaky registrovaného sídla. Žalovaný na preukázanie svojich tvrdení odkazuje na praktickú príručku Právne predpisy, ktoré sa vzťahujú na zamestnancov Európskej únie, Európskom hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku a uvádza, že jedným z rozhodujúcich faktorov na určenie miesta výkonu činnosti, a teda aj na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia je určenie registrovaného sídla alebo miesta podnikania. Uviedol, že príručka má len odporúčací charakter a podľa názoru žalobcu miesto podnikania jeho zamestnávateľa uvedené vo výpise zo živnostenského registra napĺňa znaky registrovaného sídla, lebo riadiace osoby zamestnávateľa sa za účelom pracovných stretnutí a riešenia prevádzkových záležitostí stretávajú v mieste podnikania zamestnávateľa v Slovenskej republike, kde uschovávajú účtovné doklady, pracovné zmluvy, obchodné zmluvy a faktúry. Na základe uvedeného podľa jeho názoru miestom sídla, miestom stretnutia riadiacich osôb, miestom uloženia právnych a účtovných dokumentov a miestom hlavného priebehu finančných činností je Slovenská republika. Povaha práce zamestnancov zamestnávateľa v zmysle pracovných zmlúv si vyžaduje spravidla prácu v teréne na území Slovenskej republiky, kedy zamestnanci prenajaté priestory nevyužívajú a nepotrebujú sa v nich zdržiavať. 20. V tejto súvislosti žalobca argumentuje judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie a to Planzer Luxembourg Sarl C-73/06, podľa ktorého určenie miesta sídla hospodárskej činnosti predpokladá zohľadnenie súhrnu faktorov, medzi ktorými sa v prvom rade nachádza sídlo, miesto ústredia, miesto stretnutia riadiacich osôb spoločnosti a miesto obvykle totožné, v ktorom sa rozhoduje o všeobecnej politike. Iné faktor, ako napríklad bydlisko riadiacich osôb, miesto konania valného zhromaždenia, miesto uloženia správnych a účtovných dokumentov a miesto hlavného priebehu finančných činností, najmä bankových, sa môžu zohľadniť tiež. Miesto podnikania zamestnávateľa uvedené vo výpise zo živnostenského registra spĺňa kritéria registrovaného sídla, keďže pri zohľadnení vyššie uvedených faktorov sú individuálne splnené kritéria tohto pojmu. 21. Žalobca namietal, že žalovaná sa nedostatočne vyrovnala so skutkovým stavom a so skutočnosťami nevyhnutnými pre vydanie oboch rozhodnutí, lebo sa obmedzila na všeobecné konštatovanie, že miesto podnikania zamestnávateľa uvedené vo výpise zo živnostenského registra nespĺňa kritéria registrovaného sídla, a preto žalobca považuje postup žalovanej vo veci vydania oboch rozhodnutí vo veci určenia poistenia za postup, ktorý je v rozpore so zákonom. Ďalej žalobca akcentuje, že v rámci kontroly sociálnej poisťovne, na ktorú odkazuje žalovaná v odôvodnení svojho rozhodnutia, predložil všetku dokumentáciu zamestnanca, ktorú od neho možno rozumne požadovať, čím bolo logicky dôkazné bremeno v súvislosti s reálnym výkonom jeho závislej činnosti vyčerpané. Žalobca ani zamestnávateľ nie sú povinní disponovať inými dokumentmi a dôkazmi, pokiaľ to platné právne predpisy neuvádzajú. V súvislosti s tým žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.: 8Sžd/1/2012, podľa ktorého (citácia): „Zistenie porušenia povinnosti nemožno vykladať ako jednoduchú vedomosť administratívneho orgánu, resp. jeho pracovníkov, v priebehu určitého, bližšie nešpecifikovaného postupu, hoci aj neformálnu, o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že došlo k porušeniu zákona. Zistenie nedostatkov musí mať podklad v určitej objektívnej skutočnosti, ktorou je práve vypracovanie protokolu.“ Navyše, ak by aj dotknutá inštitúcia členského štátu (Sociálna poisťovňa) mala za to, že osoba nevykonáva činnosť ako zamestnanec na území Slovenskej republiky, túto skutočnosť treba posudzovať z pohľadu hneď niekoľkých ukazovateľov, ak sú k dispozícii, s ohľadom na celkovú situáciu, ktorá sa danej osoby týka, teda individuálne. V súvislosti s citovaným rozsudkom žalobca namietal, že žalovaná sa iba formálne vyrovnala so zistením skutočného stavu veci a svoje rozhodnutie neodôvodnila. Paušálne upriamenie sa na ustanovenia právnych predpisov a nedôsledné vyrovnanie sa s individuálnou situáciou žalobcu je nedostatočne a nezákonné, ktoré odporuje požiadavke na riadne zistenie skutočného stavu veci a na riadne odôvodnenie rozhodnutia. 22. Žalobca uviedol, že sa stotožňuje s argumentáciou, že organizačná zložka sociálnej poisťovne nie je viazaná len návrhmi účastníkov konania, ale je povinná vykonať z vlastnej iniciatívy také dôkazy, ktoré môžu prispieť k presnému a úplnému zisteniu skutočného stavu, pričom podľa názoru žalobcu tvrdená povinnosť splnená nebola. Žalobca zdôrazňuje, že zistenie skutkového stavu veci žalovanou je nedostatočné a nemôže byť podkladom pre vydanie rozhodnutia pobočky a žalovanej, a ak áno, tak takéto rozhodnutie považuje za nezákonné. Reálny výkon činnosti žalobcu ako zamestnanca na území Slovenskej republiky bol zabezpečený, keďže išlo o činnosť primárne v teréne, čo si povaha práce žalobcu aj vyžadovala a s odkazom na uvedené nebolo možné preverovať reálny výkon takejto činnosti žalobcu v registrovanom sídle zamestnávateľa žalobcu. Žalobca tiež zdôraznil, že miesto podnikania A. V. Q. - V. ako zamestnávateľa žalobcu je podľa jeho názoru registrovaným sídlom, a teda je určujúcim pre posúdenie a určenie príslušnosti žalobcu k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Slovenskej republiky. Miesto podnikania zamestnávateľa žalobcu je postačujúce pre jeho potreby a jeho fungovanie, zohľadňuje minimálne náklady vzhľadom na podnikateľskú činnosť zamestnávateľa a vymedzenie registrovaného sídla možno nájsť v judikatúre Súdneho dvora EÚ iba prostredníctvom demonštratívneho výpočtu znakov. 23. Žalobca ďalej namietal, že došlo k procesnej chybe v konaní, ktoré bolo vedené žalovanou, ktorá spočíva v tom, že žalovaná nedoručila rozhodnutie žalobcovi riadne, v dôsledku čoho mu bola odňatá možnosť uplatniť si svoje právo podať včas žalobu o preskúmanie rozhodnutia žalovanej, pretože žalobca sa o rozhodnutí žalovanej nedozvedel v zákonom stanovenej lehote a tak rozhodnutie žalovanej nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť. V súvislosti s tým poukázal na porušenie jeho práva na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. V tejto súvislosti poukázal na názor Ústavného súdu SR v náleze sp. zn.: 1.ÚS 26/94 z 10.05.1994, podľa ktorého obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Každé konanie súdu alebo iného orgánu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu alebo inú právnu ochranu. 24. Poukázal na to, že podľa § 212 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení sa rozhodnutie účastníkov konania oznamuje doručením rozhodnutia, ak tento zákonom neustanovuje inak. Deň doručenia rozhodnutia je deň jeho oznámenia a s odkazom na § 212 ods. 3 citovaného zákona rozhodnutie sa účastníkovi konania oznamuje doručením rozhodnutia do vlastných rúk alebo poštou ako doporučená zásielka s doručenkou a poznámkou „do vlastných rúk“. V súvislosti s doručovaním rozhodnutia žalobca poukazuje na to, že podľa § 212 ods. 3 písm. c/ Zákona o sociálnom poistení takýmto rozhodnutím je aj rozhodnutie žalovanej. Po preskúmaní podpisu osoby, ktorá prevzala zásielku na potvrdení o prevzatí zásielky (doručenky) uloženej v spise sociálnej poisťovne ústredia je jednoznačne zrejmé, že daný podpis nekorešponduje s menom a priezviskom žalobcu, a teda je nesporné, že rozhodnutie žalovanej nebolo riadne žalovanej doručené. 25. V súvislosti s doručovaním do vlastných rúk žalobca poukázal na rozhodnutie NS SR zo dňa 20.09.2011 sp. zn.: 3Sžo/13/2011, z ktorého cituje: „S doručovaním sa práve spájajú významné dôsledky. Doručovanie rozhodnutí v správnom konaní má vplyv na splnenie procesných podmienok odvolacieho konania, ako aj konanie následného súdneho prieskumu správnych rozhodnutí v správnom súdnictve. Ak nebolo rozhodnutie správne doručené podľa zákonných predpisov, s takouto vadou sú spojené závažné procesnoprávne následky, nemôže začať plynúť lehota na podanie odvolania alebo žaloby a rozhodnutie, nemôže nadobudnúť právoplatnosť, pretože doručenie rozhodnutia vo veci samej je nevyhnutným predpokladom právoplatného skončenia veci. Kvalifikovanou formou doručovania je doručovanie do vlastných rúk, pri ktorom písomnosť môže prevziať len adresát a možnosť doručiť písomnosť náhradnému prijímateľovi je vylúčená, okrem splnomocnenca na preberanie zásielok. Ak písomnosť prevzal niekto iný ako osoba oprávnená podľa zákona na prevzatie písomnosti určenej do vlastných rúk, písomnosť nie je možné považovať za doručenú a takéto doručenie inej osobe nemôže mať účinky riadneho doručenia, a to ani v prípade, keby sa jej prostredníctvom písomnosť do vlastných rúk účastníka dostala. Správnosť doručenia preukazuje správny orgán, spravidla doručenkami.“ 26. Vzhľadom na uvedené žalobca má za to, že na jeho situáciu sa vzťahuje úprava inštitútu tzv. opomenutého účastníka podľa § 250b ods. 2 O.s.p., podľa ktorého (citácia): „Ak žalobu podá niekto, kto tvrdí, že mu rozhodnutie správneho orgánu nebolo doručené, hoci sa s ním ako s účastníkom konania malo konať, súd overí správnosť tohto tvrdenia a uloží správnemu orgánu doručiť tomuto účastníkovi správne rozhodnutie a podľa okolností odloží jeho vykonateľnosť.“ V zmysle ustálenej judikatúry ustanovenie § 250b ods. 2 O.s.p. prelamuje dôsledky § 247 ods. 2 a § 250 ods. 2 O.s.p. v tom, že priznáva procesné právo podať žalobu aj tomu, s kým správny orgán ako s účastníkom konania nekonal (aj keď žalobca účastníkom konania bol) a napadnuté rozhodnutie mu nebolo doručené. Vo svojom dôsledku toto ustanovenie pripúšťa podanie žaloby aj proti neprávoplatnému rozhodnutiu a pri nevyčerpaní opravných prostriedkov v záujme dôslednej ochrany práv fyzických a právnických osôb, s odkazom na Soudní judikaturu ve věcech správních č. 662/2000. 27. Žalovaná sa k žalobe vyjadrila v písomnom podaní zo dňa 27.09.2016 a primárne navrhla konanie zastaviť, pretože žaloba bola podaná oneskorene s tým, že napadnuté rozhodnutie bolo doporučenou zásielkou doručované na adresu žalobu, ktorá bola zaevidovaná v systéme sociálnej poisťovne a to P. XXX, ako aj na adresu miesta podnikania zamestnávateľa a podľa názoru žalovanej bolo rozhodnutie žalovanej doručené žalobcovi 30.12.2013 a to napriek tomu, že predmetné rozhodnutie prevzala osoba žijúca v spoločnej domácnosti so žalobcom. Žalovaná akcentovala, že hoci Zákon o sociálnom poistení neukladá povinnosť sociálnej poisťovni rozhodnutie o vzniku, resp. zániku poistenia doručovať do vlastných rúk, napriek tomu sa pokúšala rozhodnutie doručiť adresátovi do vlastných rúk a rozhodnutia v mnohých iných prípadoch sa snažila doručiť aj doručenkou pre medzinárodný styk, ako to bolo v prípade druhostupňového rozhodnutia. Uviedla, že v Poľskej republike však inštitút doručovania do vlastných rúk nie je zavedený a tak iný spôsob doručovania, ako zvolila sociálna poisťovňa, ani nebol možný. 28. Uviedla, že podľa § 181 ods. 1 Správneho súdneho poriadku fyzická osoba alebo právnická osoba musí správnu žalobu podať v lehote dvoch mesiacov od oznámenia rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo opatrenia orgánu verejnej správy, proti ktorému smeruje, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak. Zameškanie lehoty podľa §181 ods. 4 Správneho súdneho poriadku nemožno odpustiť. Žaloba zo dňa 26. mája 2016, ktorú podal žalobca, bola doručená na Krajský súd v Prešove dňa 30. mája 2016 po uplynutí zákonnej lehoty na podanie žaloby. 29. K ďalším žalobným námietkam žalovaná uviedla, že sociálna poisťovňa sa vo svojich rozhodnutiach pridržiava hlavne nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo 16. septembra 2009 (ďalej len „základné nariadenie“) a nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16.septembra 2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „vykonávacie nariadenie“). Praktická príručka je úradný dokument odsúhlasený správnou komisiou. Cieľom praktickej príručky, na ktorú sa Sociálna poisťovňa odvoláva, a ktorú v aplikačnej praxi používajú aj ostatné štáty Európskej únie, je poskytnúť rozličným praktickým a administratívnym úrovniam, ktoré sa podieľajú na realizácii konkrétnych ustanovení Spoločenstva, platný pracovný nástroj, ktorý má pomôcť inštitúciám, zamestnávateľom a občanom v danej oblasti pri určovaní, právne predpisy ktorého členského štátu sa uplatňujú za daných okolností. Cieľ praktickej príručky vychádza z článku 76 základného nariadenia, ktorý vyžaduje, aby členské štáty navzájom komunikovali a propagovali výmenu skúseností a najlepších administratívnych postupov na uľahčenie jednotného uplatňovania práva Spoločenstva. Táto zásada vychádza zo zásady efektívnej výmeny informácií medzi inštitúciami a povinnosti občanov a zamestnávateľov poskytovať presné a včasné informácie. 30. Ku konštatovaniu žalobcu, že miesto podnikania žalobcu spĺňa znaky registrovaného sídla žalovaná uviedla, že splnenie kritérií registrovaného sídla je jedným z rozhodujúcich faktorov na určenie miesta výkonu činnosti, a teda aj na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia. Článok 14 (5a) vykonávacieho nariadenia v znení nariadenia Rady (EÚ) č. 465/2012 z 22. mája 2012 vyžaduje splnenie určitých podmienok, t. j. na účely uplatňovania hlavy II. základného nariadenia sa pod pojmom „registrované sídlo“ alebo „miesto podnikania“ rozumie registrované sídlo alebo miesto podnikania, v ktorom sa prijímajú zásadné rozhodnutia podniku a vykonávajú funkcie jeho ústrednej správy. Miesto podnikania žalobcu T. XXXX/X, XXX XX P. A., nie je možné považovať za registrované miesto podnikania žalobcu na účely hlavy II. základného nariadenia, pretože tieto kritéria nespĺňa. 31. Kontrolou, ktorú vykonala Sociálna poisťovňa, pobočka P. A., v dňoch od 02. mája 2012 do 31. januára 2013 a následne ani druhou kontrolou zo dňa 07. augusta 2013, nebol preukázaný reálny výkon činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky a ani podmienky splnenia registrovaného sídla zamestnávateľa. Dôkazom je záznam č. XXXX-XX/XXXX-P. o vykonaní kontroly preverenia reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky a záznam č. XXX-XXXXXXXXXX-AGXX/ XX o vykonaní kontroly preverenia reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky. V súvislosti s vykonanou kontrolou Sociálnej poisťovne, pobočka P. A., od 06. marca 2013 do 13.marca 2013, chce sociálna poisťovňa poukázať aj na skutočnosť, že jedným z kritérií určenia registrovaného sídla je aj počet administratívnych zamestnancov pracujúcich v sídle. Zamestnanci Sociálnej poisťovne sa počas kontroly so žiadnym zamestnancom zamestnávateľa A. V. Q. - V. osobne nestretli. Účtovníčka zamestnávateľa A. V. Q. - V., pani I.. J. N., taktiež nie je zamestnancom daného zamestnávateľa. Kontrola vykonaná Sociálnou poisťovňou, pobočka, P. A., prebiehala v priestoroch kancelárie účtovníčky, ktorá nie je zamestnancom zamestnávateľa A. V. Q. - V., kde sú uložené všetky účtovné doklady, pracovné zmluvy, mzdová agenda a faktúry. Finančné transakcie zamestnávateľ vykonáva na základe príkazov na úhradu účtovníčky prostredníctvom INTERNET BANKINGU v Poľsku. Vzhľadom na uvedené skutočnosti poukazuje aj na to, že registrované sídlo je miesto určené podľa nariadení Európskej únie ako miesto zodpovedné za správu a vedenie záznamov v súvislosti s regulačnými požiadavkami konkrétneho sektora, v ktorom podnik podniká a je to aj miesto, kde sa vykonávajú hlavné finančné funkcie vrátane bankovníctva. 32. Ďalším podstatným kritériom pre určenie registrovaného sídla je aj miesto, kde je uzatvorená väčšina zmlúv s klientmi a miesto náboru zamestnancov. Registrovaným sídlom je taktiež aj sídlo, ktoré určuje politiku spoločnosti a prevádzkové záležitosti. Podľa záznamu č. XXX-XXXXXXXXXX-AGXX/XX o vykonaní kontroly preverenia reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky sa zamestnanci nestretávajú so zamestnávateľom v kancelárii na T. XXXX/X v P. A., ale ich stretnutia sa konajú v reštauráciách, baroch, hoteloch a pod.. Úlohy, resp. pracovné zadania zamestnávateľ zadáva prostredníctvom telefónu a e-mailu. So zamestnancami komunikuje zamestnávateľ aj cez internet prostredníctvom skypu. 33. Z uvedeného je zrejmé, že zamestnávateľ A. V. Q. - V. nespĺňa ani základné podmienky na určenie registrovaného sídla. To, že zamestnávateľ A. V. Q. - V. má miesto podnikania uvedené vo výpise zo živnostenského registra, ešte nenapĺňa znaky registrovaného sídla zamestnávateľa a v žiadnom prípade ani nepreukazuje reálny výkon činnosti žalobcu na území Slovenskej republiky, tak ako to tvrdí žalobca vo svojej žalobe. Sociálna poisťovňa poukázala aj na článok 3 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, podľa ktorého od osôb, na ktoré sa uplatňuje základné nariadenie, sa vyžaduje, aby dotknutým inštitúciám postúpili informácie, dokumenty alebo podporné doklady, ktoré sú potrebné na posúdenie ich situácie alebo situácie ich rodín, na určenie alebo zachovanie práv a povinností a na určenie uplatniteľných právnych predpisov a ich povinností, ktoré z nich vyplývajú. Má za to, že dôkazné bremeno leží nielen na sociálnej poisťovni, ale aj na dotknutom žalobcovi a zamestnávateľovi, a túto povinnosť, ktorá im vyplývala z vykonávacieho nariadenia si riadne nesplnili. Zamestnávateľ neumožnil nahliadnuť zamestnancom sociálnej poisťovne do kancelárie, v zozname, ktorý zamestnávateľ predložil pri kontrole nebolo uvedené miesto a deň, kde sa zamestnanci pri výkone svojej činnosti zdržiavali, hoci bol tento údaj od neho požadovaný. Zamestnávateľ ani ústne v rozhovore neuviedol, miesto - konkrétnu adresu výkonu práce svojich zamestnancov na Slovensku. Taktiež nebola predložená zamestnávateľom žiadna zápisnica, záznam alebo iný dôveryhodný doklad z pracovných stretnutí so zamestnancami. V čase vykonania kontroly zamestnávateľ nepredložil zamestnancom sociálnej poisťovne žiaden pracovný materiál, ako sú letáky alebo ponuky služieb a výrobkov. Zamestnanec vo svojom odvolaní, ani vo svojej žalobe neuviedol také dôkazy, ktoré by preukazovali jeho reálny výkon činnosti na území Slovenskej republiky. Na preukázanie reálneho výkonu činnosti zamestnancov nepostačuje len formálnym spôsobom deklarovať podnikanie, napr. pracovnými zmluvami, obchodnými zmluvami. Žalovaná pri posudzovaní reálneho výkonu činnosti vychádza napr. aj z dohodnutých mzdových podmienok. V tejto súvislosti poukázala na to, že počet hodín, ktoré majú zamestnanci za mesiac odpracovať a k tomu prislúchajúca mzda za vykonanú prácu, vzbudzujú odôvodnené pochybnosti o rentabilnosti, keďže zamestnanci dochádzajú z Poľskej republiky na územie Slovenskej republiky individuálne. Dochádzať z Poľskej republiky do rôznych miest Slovenskej republiky a odpracovať pár hodín týždenne (počet odpracovaných hodín je zrejmý aj z prílohy k protokolu č. XXX-XXXXXXXXXX-AGXX/XX), sa javí ako neefektívne, t. j. je predpoklad, že výdavky významným spôsobom presahujú príjmy, ktoré majú zamestnanci zaručené v pracovnej zmluve. Uvedené vyvoláva teda podozrenie z obchádzania právnych predpisov Poľskej republiky. 34. Vychádzajúc z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie pojem pracovník má autonómny význam v práve Únie a nemá byť vykladaný zužujúco. Za pracovníka je potrebné považovať každého, kto vykonáva skutočne a konkrétne činnosť, s výnimkou činností, ktoré sú tak obmedzené, že sa javia ako čisto okrajové a vedľajšie. Pracovný pomer podľa judikatúry Súdneho dvora:...za pracovníka musí byt považovaný každý, kto vykonáva skutočnú a efektívnu činnosť...(rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci Mattem a Cikotic C-10/05). Poukazuje na to, že poľskí zamestnanci majú v predmete činnosti popri roznášaní letákov aj zhromažďovanie informácií o možnostiach kúpy surovín na výrobu biomasy. Jazyková bariéra, ktorá je medzi slovensky a poľsky hovoriacimi občanmi, môže pri zisťovaní informácii spôsobovať značné problémy pri výkone tohto predmetu činnosti. Nezakladá sa na pravde, že sociálna poisťovňa nevyhodnotila vykonávanie činnosti každého zamestnanca na území Slovenskej republiky individuálne. Sociálna poisťovňa na základe skutkových zistení dospela k záveru, že zamestnávateľ nespĺňa kritériá stanovené na určenie registrovaného sídla, a preto je nutné z tejto skutočnosti vychádzať aj vo vzťahu k jednotlivým zamestnancom. Pri vydaní rozhodnutí žalovaná hodnotila všetky dôkazy samostatne a následne všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti a postupovala v súlade s nariadeniami Európskej únie. 35. Na základe uvedených skutočností sa žalovaná nestotožnila s názorom žalobcu a skutkový a právny stav veci považuje za dostatočne zistený a preukázaný. V závere dáva do pozornosti rozsudky v prospech Sociálnej poisťovne, ktoré už nadobudli právoplatnosť: - rozsudok Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 21Scud/22/2014-55, zo dňa 29. apríla 2015 (právoplatné dňa 12. augusta 2015), - rozsudok Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 21Scud/35/2014-60, zo dňa 14. januára 2015 (právoplatné dňa 20. februára 2015), - rozsudok Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 21Scud/9/2013-67, zo dňa 03. decembra 2014 (právoplatné dňa 09. januára 2015). 36. Taktiež poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžso/22/2015, zo dňa 27. apríla 2016, ktorý v obdobnom prípade potvrdil rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 21 Scud/9/2014-76, zo dňa 11. marca 2015, t.j. žalobu žalobcu zamietol. Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nebolo preukázané, že by žalobkyňa reálne fakticky vykonávala činnosť zamestnanca u zamestnávateľa D.. 37. A. V. Q. sa prostredníctvom právneho zástupcu k žalobe vyjadrila v písomnom podaní zo dňa 25.01.2017, stotožnila sa so žalobnými námietkami s tým, že žalovanej tvrdenie o neexistencii zákonnej povinnosti doručiť svoje rozhodnutie o vzniku alebo zániku povinného sociálneho poistenia účastníkovi správneho konania nie je v súlade so zákonným ustanovením § 212 ods. 3 Zákona o sociálnom poistení, ani s rozhodovacou praxou slovenských súdov. V tejto súvislosti poukázala na právoplatné rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne v konaní s podobným skutkovým stavom, v ktorých Krajský súd v Trenčíne zrušil rozhodnutie žalovanej pre jeho nepreskúmateľnosť spôsobenú neúplnosťou administratívneho spisu a vrátil vec žalovanej na ďalšie konanie. Podľa právneho názoru Krajského súdu v Trenčíne zamestnanec a jeho zamestnávateľ v konaní, v ktorom sa rozhoduje o uplatniteľnej legislatíve v oblasti sociálneho zabezpečenia na právne pomery zamestnanca, sú riadnymi účastníkmi tohto správneho konania, pričom zo zákonného ustanovenia § 212 ods. 3 písm. c/ Zákona o sociálnom poistení vzniká príslušnej sociálnej poisťovni zákonná povinnosť takéto rozhodnutie doručiť účastníkom konania do vlastných rúk a prípadné nedodržanie tohto zákonného postupu správnym orgánom v konaní možno považovať za vadu, na ktorú je súd povinný prihliadať i bez návrhu, pretože mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. 38. Zúčastnená osoba v súvislosti s vyššie uvedením poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 3Sžo/13/2011 zo dňa 20.09.2011, v zmysle ktorého: „S doručovaním sa v práve spájajú významné dôsledky. Doručovanie rozhodnutí v správnom konaní má vplyv na splnenie procesných podmienok odvolacieho konania, ako aj konania následného súdneho prieskumu správnych rozhodnutí v správnom súdnictve. Ak nebolo rozhodnutie správne doručené podľa zákonných predpisov, s takouto vadou sú spojené závažné procesnoprávne následky, nemôže začať plynúť lehota no podanie odvolania alebo žaloby a rozhodnutie nemôže nadobudnúť právoplatnosť, pretože doručenie rozhodnutia vo veci samej je nevyhnutným predpokladom právoplatného skončenia veci. Kvalifikovanou formou doručovania je doručovanie do vlastných rúk, pri ktorom písomnosť môže prevziať len adresát a možnosť doručiť písomnosť náhradnému prijímateľovi je vylúčená, okrem splnomocnenca na preberanie zásielok. Ak písomnosť prevzal niekto iný ako osoba oprávnená podľa zákona na prevzatie písomnosti určenej do vlastných rúk, písomnosť nie je možné považovať za doručenú a takéto doručenie inej osobe, nemôže mať účinky riadneho doručenia, a to ani v prípade, keby sa jej prostredníctvom písomnosť do rúk účastníka dostala. Správnosť doručenia preukazuje správny orgán, spravidla doručenkami." 39. V nadväznosti na vyššie uvedené zúčastnená osoba nesúhlasí s tvrdením žalovanej, že opravný prostriedok proti napadnutému rozhodnutiu žalovanej využil žalobca až po uplynutí zákonom stanovenej lehoty na podanie odvolania, z dôvodu čoho sa napadnuté rozhodnutie žalovanej stalo právoplatným a vykonateľným. Zúčastnená osoba vzhľadom na všetko vyššie uvedené ďalej uviedla, že podľa judikatúry NS SR v zmysle zákonného ustanovenia § 179 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov je procesne legitimovaným na podanie žaloby tiež ten, s kým sa v správnom konaní nekonalo ako s účastníkom, hoci sa s ním ako s účastníkom konať malo, pričom to, či niekto je alebo nie je účastníkom správneho konania je definované predovšetkým hmotnoprávnymi znakmi bez ohľadu na to, či s ním správny orgán ako s účastníkom koná. Z toho možno vyvodiť záver, že žalobu môže podať aj ten, koho správny orgán ako účastníka správneho konania pominul, či už nesprávnym výkladom práva alebo nedopatrením. Naopak platí, že ak správny orgán konal ako s účastníkom konania s niekým, komu nad rámec zákona nesprávne postavenie účastníka priznal, táto osoba žalobnú legitimáciu nemá. V prípade, ak správny orgán niekomu práva účastníka správneho konania uprie, neoznámi mu začatie konania ani mu nedoručí rozhodnutie, má sa postupovať podľa ustanovenia § 250b ods. 2 O.s.p. (súčasné ustanovenie § 179 ods. 1 SSP)" (uznesenie NS SR zo dňa 17.06.2009, sp. zn.: 6Sžo 297/2008). 40. Zúčastnená osoba predložila konajúcemu súdu uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 04. apríla 2016 sp. zn.: 13Scud/2/2015, uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 07.septembra 2016 sp. zn.: 11Scud/3/2015 a uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn.: 21Scud/3/2016 zo dňa 12.10.2016, v ktorom Krajský súd v Prešove a v Žiline v právnej veci s rovnakým skutkovým stavom uložil sociálnej poisťovni ústrediu prostredníctvom svojej pobočky opätovne doručiť žalobcovi napadnuté rozhodnutie sociálnej poisťovne pobočky a súčasne odložil vykonateľnosť tohto rozhodnutia. Súčasne predložila konajúcemu súdu uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 28.10.2016 sp. zn.: 13Scud/4/2015, ktorým Krajský súd v Prešove zrušil napadnuté rozhodnutie sociálnej poisťovne ústredia a vec jej vrátil na nové konanie. 41. Zúčastnená osoba uviedla, že tvrdenie žalovanej, že inštitút doručovania do vlastných rúk nie je v Poľskej republike zavedený, nie je založené na pravde. V kontexte uvedeného zúčastnená osoba predložila konajúcemu súdu Všeobecné poštové podmienky poľskej pošty účinné od 01.07.2013, ktoré preukazujú, že v rozpore s tvrdeniami Žalovaného, všetky doporučené poštové zásielky sú poľskou poštou ich adresátom doručované výlučne formou doručenia do vlastných rúk. V zmysle či. IV. bodu 2. VPP je upravený spôsob doručovania doporučených poštových zásielok tak, že všetky doporučené poštové zásielky sú doručené na adresu uvedenú na poštovej zásielke a osobe oprávnenej túto poštovú zásielku odobrať, pričom totožnosť osoby oprávnenej poštu odobrať musí byť pred odovzdaním poštovej zásielky overená. 42. V nadväznosti na vyššie uvedené zúčastnená osoba poukázala na aktuálnu judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky týkajúcu sa spôsobu doručovania rozhodnutí sociálnej poisťovne v súlade so Zákonom o sociálnom poistení. Podľa už skôr vysloveného právneho názoru Najvyššieho súdu v uznesení zo dňa 27.04.2016, sp. zn.: 9So/274/2015: „V zmysle Zákona o sociálnom očistení je rozhodnutie možné považovať za doručené, len čo ho účastník konania prevezme, len čo pošta doporučenú zásielku vrátila ako nedoručiteľnú, alebo ak doručenie rozhodnutia bolo zmarené konaním alebo opomenutím účastníka konania. Tieto skutočnosti musia byť preukázané, a to bez ohľadu na to, že v zmysle § 212 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení rozhodnutie o priznaní dávky nie je potrebné doručovať do vlastných rúk. V takom prípade však súd musí skúmať, či a kedy bolo rozhodnutie adresátovi skutočne doručené, najmä ak navrhovateľka popiera skoršie doručenie. Dôkazné bremeno v tomto prípade zaťažuje odporkyňu (sociálnu poisťovňu), v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.04.2016, sp. zn.; 9So/40/2015: „Na doručenie svojho rozhodnutia má správny orgán možnosť využiť služby pošty. Poštové podmienky Slovenskej pošty, a.s. však nie sú všeobecne platným predpisom a nemožno ich aplikovať namiesto ustanovení Zákona o sociálnom poistení o doručovaní. V zmysle Zákona o sociálnom poistení sa rozhodnutie účastníkovi konania oznamuje doručením rozhodnutia, ak tento zákon, teda Zákon o sociálnom poistení, neustanovuje inak. Rozhodnutie možno považovať za doručené, len čo ho účastník konania prevezme (prípadne len čo pošta doporučenú zásielku vrátila ako nedoručiteľné alebo ak doručenie rozhodnutia bolo zmarené konaním alebo opomenutím účastníka konania). Zákon o sociálnom poistení teda nepripúšťa, aby bolo doručenie v zmysle tohto zákona nahradené fikciou v zmysle poštových podmienok Slovenskej pošty, a.s., podľa ktorých sa rozhodnutie považuje za doručené po dvoch dňoch od expedovania rozhodnutia." 43. V preskúmavanej veci žalobca žalobcu bola súdu doručená dňa 30.05.2016, teda za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov. 44. Dňom 01.júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok, ktorý v ustanovení § 491 ods. 1 upravuje, že ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia - právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona, ak by boli v neprospech žalobcu, ak je ním fyzická osoba alebo právnická osoba. 45. Správny súdny poriadok v ustanovení § 2 ods. 1, 2 upravuje, že v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právom alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby alebo právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý, kto tvrdí, že jeho práva, právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 46. Správny súdny poriadok v ustanovení § 199 ods. 1 písm. a/ upravuje, že sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie sociálnej poisťovne. Z uvedeného je teda zrejmé, že rozhodnutie žalovanej je napadnuté sociálnou žalobou podľa Správneho súdneho poriadku. 47. Podľa § 293 ods. 1 Správneho súdneho poriadku - rozsah správnej žaloby fyzickej osoby a jej dôvody možno zmeniť alebo doplniť až do rozhodnutia správneho súdu. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia - pri správnej žalobe fyzickej osoby nie je správny súd viazaný žalobnými dôvodmi. 48. Zákon č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení účinnom k dňu vydania prvostupňového rozhodnutia k 08.augustu 2013 v ustanovení § 212 ods. 1 upravuje, že rozhodnutie sa účastníkovi konania oznamuje doručením rozhodnutia, ak tento zákon neustanovuje inak. Deň doručenia rozhodnutia je deň jeho oznámenia. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia - účastníkovi konania, ktorý je prítomný na ústnom vyhlásení rozhodnutia, môže sa rozhodnutie oznámiť ústnym vyhlásením. Deň ústneho vyhlásenia rozhodnutia je deň oznámenia rozhodnutia len vtedy, ak sa prítomný účastník konania vzdal nároku na doručenie písomného vyhotovenia rozhodnutia. 49. Podľa § 212 ods. 3 písm. c/ - rozhodnutie sa účastníkovi konania oznamuje doručením rozhodnutia do vlastných rúk alebo poštou ako doporučená zásielka s doručenkou a poznámkou „do vlastných rúk“. Do vlastných rúk sa doručujú rozhodnutia o poistnom, o príspevku na starobné dôchodkové sporenie, o uložení pokuty a penále. 50. Zákon o sociálnom poistení v § 195 ods. 1, 2, 3 upravuje, že organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie. Podkladom na rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne pri posudzovaní veci objasňuje rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech, alebo v neprospech účastníka konania. 51. Podľa § 196 ods. 1 citovaného zákona - dôkazom je všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočného stavu veci, najmä výpovede účastníkov konania a vyjadrenia účastníkov konania a svedkov, odborné posudky, znalecké posudky, správy, listiny, vyjadrenia a potvrdenia iných fyzických osôb a právnických osôb. Netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo skutočnosti známe z činnosti Sociálnej poisťovne. Podľa ods. 6 tohto ustanovenia - účastník konania je povinný navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne rozhodne, ktoré z dôkazov sa vykonajú. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne je povinná vykonať aj iné dôkazy, ktoré účastníci konania nenavrhli, ak sú potrebné na zistenie a objasnenie skutočného stavu veci. Podľa ods.7 tohto ustanovenia - organizačná zložka Sociálnej poisťovne hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy v vzájomnej súvislosti. 52. Zákon o sociálnom poistení v ustanovení § 209 ods. 4 upravuje, že v odôvodnení rozhodnutia organizačná zložka Sociálnej poisťovne uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola vedená pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala. 53. Správny súdny poriadok v ustanovení § 25 upravuje, že ak tento zákon neustanovuje inak, použijú sa na konanie pred správnym súdom primerane ustanovenia prvej a druhej časti Civilného sporového poriadku, okrem ustanovení o intervencii. Ak niektorá otázka nie je riešená ani v Civilnom sporovom poriadku, správny súd postupuje primerane podľa základných princípov konania tak, aby sa naplnil účel správneho súdnictva. 54. Zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok v základných princípoch a na čl. 4 ods. 1 upravuje, že ak sa právna vec nedá prejednať a rozhodnúť na základe výslovného ustanovenia tohto zákona, právna vec sa posúdi podľa ustanovenia tohto alebo iného zákona, ktoré upravuje právnu vec čo do obsahu a účelu najbližšie posudzovanej právnej veci. Podľa ods. 2 tohto článku - ak takého ustanovenia niet, súd prejedná a rozhodne právnu vec podľa normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom a to s prihliadnutím na princípy všeobecnej spravodlivosti a princípy, na ktorých spočíva tento zákon tak, aby výsledkom bolo rozumné usporiadanie procesných vzťahov zohľadňujúce stav a poznatky právnej náuky a ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít. 55. Z obsahu predloženého administratívneho spisu žalovanej tak, ako namieta žalobca, je nesporné, že rozhodnutie žalovanej podľa doručenky pripojenej v spise prevzal brat žalobcu M. D. a to dňa 30.12.2013. 56. Ak žalovaná tvrdí, že z ustanovenia § 212 ods. 3 písm. c/ Zákona o sociálnom poistení nevyplýva, že rozhodnutie je treba doručovať do vlastných rúk, s týmto názorom sa súd nestotožňuje. Zákon nerozlišuje pojmy ako platenie poistného, vznik poistného, zánik poistného, používa všeobecný termín o poistnom a podľa názoru súdu aj rozhodnutie o zániku povinného poistenia je treba doručiť do vlastných rúk. Tvrdenie žalovanej, že v Poľskej republike neexistuje inštitút doručenia do vlastných rúk, žalovaná žiadnym relevantným dôkazom nepreukázala. Ak teda žalobca žiadal, aby súd uložil žalovanej doručiť mu napadnuté rozhodnutie žalovanej, takýto postup súd považuje za neefektívny a nehospodárny a aplikujúc § 25 Správneho súdneho poriadku, s citovaným článkom 4 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku považoval žalobu za podanú včas. 57. V administratívnom spise predloženej súdu je pripojená kópia registračného listu zamestnávateľa, registračný list fyzickej osoby, záznam č. XXX-XXXXXXXXXX-AGXX/XX o vykonaní kontroly preverenia reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky u kontrolovaného subjektu A. V. Q. - EUD. so sídlom T. XXXX/X, P. A., predmetom kontroly je kontrola preverenia reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky, ide o kontrolované obdobie od 02.05.2012 do 31.01.2013, miesto a dátum vykonania kontroly je od 06.03.2013 do 13.03.2013, s dátumom vypracovania záznamu 12.03.2013. Súčasne je uvedená správa o kontrole, v ktorej sa konštatuje, že kontrola preverenia reálneho výkonu činnosti zamestnancov, ktorých bydlisko sa nachádza na území Poľskej republiky a sú zamestnaní u fyzickej osoby s bydliskom v Poľsku, ktorá je ako zamestnávateľ registrovaná na území Slovenskej republiky, bola vykonaná na základe podnetu Sociálnej poisťovne - ústredie Bratislava. Ku kontrole boli doložené tieto doklady - pracovné zmluvy, dohody o zmene pracovnej zmluvy, rozpis hodín podľa jednotlivých mesiacov a pracovni a výplatné pásky zamestnancov. Za kontrolované obdobie od 02.05.2012 do 31.01.2013 boli z dokladov, ktoré predložil zamestnávateľ, zistené nasledovné skutočnosti : - pracovné zaradenie každého zamestnanca v pracovnej zmluve je uvedené obchodný zástupca, miesto výkonu práce je Slovenská republika, - z ústnej informácie zamestnávateľa pracovnici roznášajú letáky a ponuky pre poľské spoločnosti zaoberajúce sa výrobou okien, dverí, nábytku, garážových dverí, brán a pod., - popri roznášaní letákov zamestnanci zhromažďujú informácie o možnostiach kúpy surovín na výrobu biomasy od slovenských poľnohospodárov, pretože zamestnávateľ p. A. V. Q. plánuje v Poľsku vyrábať biomasu, - v pracovných zmluvách sú škrtané hodiny a obdobie (mesačne, týždenne), nad textom je perom dopísaný iný údaj, pri oprave nie je uvedené, kto to opravil a dátum opravy, - priestory zamestnávateľa, resp. kancelária - miesto podnikania je označené na dverách a na poštovej schránke pre doručovanie zásielok, zamestnávateľ od 19.12.2012 má v živnostenskom registri uvedené miesto podnikania T. XXXX/X, XXX 01 P. A., do 18.12.2012 na adrese Y. XX/X, XXX 01 P. M. F., na pobočku P. A. bol presunutý od 01,10.2012 z dôvodu zmeny miesta mzdovej učtárne, - dňa 06.03.2013 - oznámený deň kontroly - zamestnávateľ p, A. V. Q. pricestovala z Poľska, - kontrola zamestnávateľa prebiehala v priestoroch kancelárie účtovníčky (miestnosť sa nachádza hneď vedľa kancelárie zamestnávateľa), - do kancelárie zamestnávateľa kontrole nebolo umožnené nahliadnuť, v čase kontroly sa v priestoroch kancelárie nenachádzal žiadny zamestnanec, účtovné doklady, pracovné zmluvy, mzdová agenda, faktúry sa nachádzajú v priestoroch kancelárie účtovníčky, - pracovný materiál, ako sú letáky alebo ponuky služieb a výrobkov zamestnávateľ priamo v kancelárií, nepredložil (dodatočne niektoré poskytol e-mailom), úlohy. resp. pracovné zadania, zamestnávateľ zadáva prostredníctvom telefónu a e-mailu. So zamestnancami komunikuje aj cez internet prostredníctvom skypu, bližšie informácie zamestnávateľ neuviedol, - zamestnanci sa nestretávajú so zamestnávateľom v kancelárií na T. XXXX/X v P. A., zamestnávateľ uviedol. že ich stretnutia sa konajú aj v reštauráciách, baroch, hoteloch a pod., - zoznam zamestnancov za jednotlivé mesiace a počet hodín v mesiaci a týždni bol kontrole predložený (podrobne je uvedený v tabuľke), - v zozname nie je uvedené miesto, kde sa v uvedený deň zamestnanec zdržiaval ( v oznámení o kontrole bol tento udaj požadovaný). Zamestnávateľ ani ústne v rozhovore neuviedol, miesto - konkrétnu adresu výkonu práce svojich zamestnancov na Slovensku, - finančné transakcie zamestnávateľ vykonáva na základe príkazov na úhradu účtovníčky prostredníctvom INTERNET BANKINGU z Poľska, - zápisnicu - záznam alebo akýkoľvek iný vierohodný doklad z pracovných stretnutí so zamestnancami zamestnávateľ nemal k dispozícii. 58. V správe sa konštatuje, že kontrolou bolo zistené, že sídlo zamestnávateľa A. V. Q. - V. sa nachádza na Ul. T. č. XXXX/X v P. A., zamestnávateľ riadi a prideľuje prácu svojim zamestnancom prostredníctvom telefónu, e-mailu a skypu. V čase kontroly v priestoroch zamestnávateľa nebol nájdený žiadny zamestnanec. V deň kontroly žiaden zamestnanec nevykonával prácu na Slovensku, pretože v mesiaci marec majú prácu určenú len v pondelky a utorky. Súčasne táto správa obsahuje údaje vo vzťahu k zamestnancov, vrátane žalobcu a to údaje vo vzťahu k pracovnej zmluve, dohodách o zmene pracovnej zmluvy, počet hodín v mesiaci, s príslušnými poznámkami. 59. V spise je pripojený ďalší záznam o vykonávaní kontroly preverenia reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky vo vzťahu k zamestnávateľovi žalobcu za kontrolované obdobie od 07.08.2013, s miestom a dátumom vykonania kontroly 07.08.2013, so záverom, že zamestnávateľ poskytol tie isté informácie ako pri predchádzajúcej kontrole. Pracovníci roznášajú letáky a ponuky pre poľské spoločnosti zaoberajúce sa výrobou okien, dverí, nábytku, garážových dverí, brán a pod., jeden deň v týždni jeden zamestnanec 10 hodín. V pracovných zmluvách je ustanovený týždenný pracovný čas 10 hodín. Doklady o vzniku pracovno-právnych vzťahov ako aj evidenciu dochádzky zamestnanci kontroly nevyžadovali, pretože bola už poskytnutá v predchádzajúcej kontrole, ktorá bola dňa 06.03.2013. Zamestnanci kontroly sa ani po druhýkrát nestretli ani s jedným zamestnancom zamestnávateľa A. V. Q.. 60. V spise je pripojená kópia listu žalovanej zo dňa 25.07.2013 adresovaná ZUS Varšava a ide o oznámenie, ktoré sa týka spoločností, ktoré na území Slovenskej republiky vykonávajú činnosť ako tzv. schránkové firmy a vo vzťahu k A. V. Q. - V. sa konštatuje, že u zamestnancov uvedených firiem, ktorým sociálna poisťovňa ústredie už vystavila formuláre E 101 SK (PD A1), t.j. zamestnanci podliehajú slovenským právnym predpisom a tieto boli doručené príslušným zamestnávateľom a poľskej inštitúcii sociálneho zabezpečenia ZUS, nebudú rušené spätne. Ak po skončení platnosti formulára E 101 SK/ PD A1 poistný vzťah u daného zamestnávateľa naďalej trvá, príslušná pobočka sociálnej poisťovne vydá rozhodnutie o zániku poistenia dňom, ktorým skončila platnosť formulára E 101/PD A1, u ktorých doteraz nebolo rozhodnuté, akým právnym predpisom podliehajú, pričom na základe kontrol vykonaných Národným inšpektorátom práce a sociálnou poisťovňou bolo konštatované, že ide o tzv. schránkové firmy a na území Slovenskej republiky nedochádza k reálnemu výkonu činnosti. 61. Prvostupňový správny orgán v odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS určila, že žalobca podlieha od 04.05.2012 právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Slovenskej republiky, a že bol vydaný formulár E 101 (PD A1), na základe ktorého sa na žalobcu od 04.05.2012 do 01.05.2013 vzťahuje legislatíva Slovenskej republiky. V spise sa rozhodnutie ZUS Varšava o aplikácii slovenskej legislatívy vo vzťahu k žalobcovi, že podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Slovenskej republiky, nenachádza. Rovnako sa konštatuje, že zamestnávateľ žalobcu A. V. Q. je tzv. schránkovou firmou a na území Slovenskej republiky nedochádza k reálnemu výkonu činnosti jeho zamestnancov, s odkazom na zistené skutočnosti kontrolou. 62. Žalovaná lakonické odôvodnenie rozhodnutia sociálnej poisťovne pobočky doplnila, avšak v takom rozsiahlom rozsahu, že došlo k porušeniu zásady dvojinštančnosti konania. Naviac z odôvodnenia rozhodnutia žalovanej podľa názoru súdu je nesporné, že vo vzťahu k žalobcovi ide o všeobecné konštatácie a takýto postup žalovanú neospravedlňuje ani v prípade, že ide o veľký počet vecí vo vzťahu k občanom Poľskej republiky. 63. Článok 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia upravuje, že osoba, ktorá vykonáva činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska. Odsek 2 tohto článku stanovuje, že určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva. Podľa článku 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia - predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov, ako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným orgánom členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie, alebo že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko. Podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia - ak existuje neistota vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov, v dôsledku ktorej je potrebné, aby inštitúcia alebo úrady dvoch alebo viacerých členských štátov na požiadanie jednej alebo viacerých inštitúcii určených príslušnými úradmi dotknutých členských štátov alebo samotných týchto úradov navzájom rokovali, určia sa právne predpisy uplatniteľné na dotknutú osobu vzájomnou dohodou a so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a príslušné ustanovenie článku 14 vykonávacieho nariadenia. Ak inštitúcia alebo príslušné dotknuté úrady nemajú vo veci rovnaké stanoviská, snažia sa dosiahnuť dohodu v súlade s uvedenými podmienkami a uplatní sa článok 6 vykonávacieho nariadenia. Podľa článku 16 ods. 5 vykonávacieho nariadenia - príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy boli predbežne alebo definitívne určené za uplatniteľné, to bezodkladne oznámiť dotknutej osoby. 64. Z obsahu administratívneho spisu nie je možné zistiť tvrdenie žalovanej, že poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS určila, že na žalobcu sa vzťahuje slovenská legislatíva v oblasti sociálneho zabezpečenia, pretože takýto dôkaz v spise chýba. Nie je teda možné v zmysle citovaných článkov ustáliť, či išlo o predbežné určenie alebo určenie len na určitú dobu. Záver žalovanej, že zamestnávateľka žalobcu je schránkovou firmou, je nedostatočne a nepresvedčivo odôvodnené, pretože podľa názoru súdu z odôvodnenia rozhodnutia je zrejmé, že žalovaná akcentovala predovšetkým také skutočnosti, ktoré svedčia v neprospech zamestnávateľky žalobcu a to bez prihliadnutia na špecifický charakter práce žalobcu. Z obsahu záznamov, ktoré sú pripojené v administratívnom spise, v žiadnom prípade nevyplýva, že by žalovaná prostredníctvom Sociálnej poisťovne, pobočky v P. A. reálne v teréne vykonávala kontrolu reálnej činnosti žalobcu ako zamestnávateľa A. V. Q. - V.. 65. Po preskúmaní postupu a rozhodnutia žalovanej súd dospel k záveru, že rozhodnutie žalovanej je predčasné, bolo vydané na základe nedostatočne zisteného stavu veci a je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, a preto podľa ustanovenia § 191 ods. 1 písm. d/, e/ a f/ SSP rozhodnutie žalovanej zrušil. 66. Žalovaná v ďalšom konaní je povinná vyrovnať sa predovšetkým s otázkami určenia uplatniteľnej legislatívy vo vzťahu k poľskej inštitúcii sociálneho zabezpečenia, preukázať, že zamestnávateľ žalobcu je skutočne schránkovou firmou s prihliadnutím na špecifický charakter, ktorý u zamestnávateľa mal žalobca vykonávať a rovnako musí byť preukázané, že žalobca reálne činnosť zamestnanca nevykonával. 67. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 167 Správneho súdneho poriadku a žalobcovi, ktorý mal v konaní úspech, súd priznal nárok na náhradu trov konania. O výške trov konania rozhodne vyšší súdny úradník samostatným uznesením. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu oprávnenému subjektu. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.